Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 25, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/125/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723203780
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6723203780.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana

Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom vo C., D. E. F. XXXX/X, v súčasnosti vo výkone trestu odňatia
slobody v ÚVTOS Banská Bystrica, zastúpeného JUDr. Michalom Vlkolinským, advokátom so sídlom vo
Zvolene, Námestie SNP č. 87/8, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Račianska č. 71, o zaplatenie
10.000,-€spríslušenstvom,oodvolaniachžalobcuažalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduZvolen
č.k. 18C/65/2023-255 zo dňa 07.08.2024, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
1.045,- € (prvý výrok) a vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) p o t v r d z u j e.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie (tretí výrok) m
e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania pred súdom prvej inštancie
v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov
konania žalobcu pred súdom prvej inštancie.

Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.045,- € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku (prvý výrok), v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol (druhý výrok) a žalobcovi náhradu

trov konania nepriznal (tretí výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným
dokazovaním, podľa ktorého:
(1) žalobca v postavení obvineného bol uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 0Tp/156/2021 zo
dňa 23.05.2021 vzatý do väzby v rámci trestného stíhania pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1,
ods. 2 písm. b) Trestného zákona z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku; väzba u

menovaného začala plynúť dňa 21.05.2021 o 07:15 hod.;
(2)rozsudkomOkresnéhosúduZvolenč.k.2T/139/2021-582zodňa15.12.2021bolžalobcaoslobodený
spod podanej obžaloby podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku, pretože nebolo preukázané, že sa stal
skutok, pre ktorý bol žalobca ako obžalovaný stíhaný;(3) na základe príkazu sudcu zo dňa 15.12.2021 bola žalobca ihneď prepustený z väzby na slobodu;
(4) dňa 15.11.2022 podal žalobca žiadosťou o odškodnenie v sume 35.000,- € za väzbu od 21.05.2021
do 15.12.2021; žalovaný žalobcovi oznámil, že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí;

(5) žalobca má evidovanú jednu dcéru G. B., ktorá vykonáva trest odňatia slobody od 03.11.2023 do
03.05.2025 (OS Zvolen sp. zn. 3T/1/2023);
(6) žalobca má 11 záznamov v registri trestov a to od roku 1998, od kedy bol súdený ako mladistvý a
už prvým odsúdením mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, z ktorého bol podmienečne
prepustený, pričom sa v skúšobnej dobe osvedčil; následne bol súdne trestaný za majetkovú a násilnú

trestnú činnosť; naposledy bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 6C/2/2022 zo dňa
17.06.2022vspojenísrozsudkomKrajskéhosúduBanskáBystricazodňa23.08.2022zanásilnútrestnú
činnosť (zločin), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov nepodmienečne;
(7) podľa prehľadu výkonov väzieb a výkonov trestu žalobcu vykonával žalobca väzbu alebo trest
nasledovne: (a) od 19.11.1997 do 17.06.1998 (z toho výkon väzby od 19.11.1997 do 21.05.1998), (b)
výkon trestu od 26.02.1999 do 26.09.1999 (z toho výkon väzby od 26.02.1999 do 12.05.1999), (c)

výkon trestu od 20.03.2001 do 20.10.2001, (d) výkon trestu od 26.11.2002 do 26.11.2011 (z toho výkon
väzby od 26.11.2002 do 03.11.2003), (e) výkon trestu od 28.08.2013 do 11.05.2016 (z toho výkon
väzby od 28.08.2013 do 02.09.2014), (f) výkon trestu od 15.02.2017 do 14.03.2017, (g) výkon trestu od
05.10.2017 do 13.05.2021 (výkon väzby od 05.10.2017 do 13.03.2018), (h) výkon väzby od 21.05.2021
do 15.12.2021, (ch) aktuálne je žalobca vo výkone trestu od 03.02.2022 uložený rozsudkom Okresného

súdu Zvolen sp. zn. 6T/2/2022, výkon trestu do 03.02.2025 (z toho výkon väzby od 03.02.2022 do
23.08.2022), (i) výkon trestu od 03.02.2025 do 23.11.2025 na základe rozsudku Okresného súdu Zvolen
sp. zn. 4T/3/2018, predpokladaný koniec výkonu trestu je 23.11.2025;
(8) podľa evidencie správnych deliktov a priestupkov je u žalobcu evidovaných 7 záznamov a to od roku
2016, pričom sa jedná spravidla o násilné skutky (okrem iného aj napadnutie matky H. I., sestry H. B.),

vulgárne správanie pod vplyvom alkoholu na verejnosti, za čo bol potrestaný opakovane pokutami;
(9) z opatrovníckych konaní súd zistil, že žalobca je biologickým otcom maloletého A. B., nar.
XX.XX.XXXX, ktorý bol neodkladným opatrením Okresného súdu Zvolen zo dňa 26.05.2017 umiestnený
v Detskom domove Ratolesť Tŕnie, nakoľko matka žila ako bezdomovec, bez finančného príjmu, nemala
vytvorené podmienky pre starostlivosť o maloletého, otec (žalobca) bol dlhodobo vo výkone trestu

odňatia slobody; u maloletého bola nariadená ústavná výchova rozsudkom zo dňa 17.05.2018 a rodičia
boli zaviazaní platením výživného v minimálnej zákonom stanovenej výške; rozhodnutím Okresného
súdu Zvolen z 19.09.2018 bol maloletý dočasne zverený do spoločnej starostlivosti žiadateľov, ktorí
boli zaviazaní podať návrh na zverenie do pestúnskej starostlivosti, rozsudkom zo dňa 23.09.2019 bol
maloletý zverený do spoločnej pestúnskej starostlivosti žiadateľov, otec bol zaviazaný povinnosťou platiť

na výživu maloletého minimálne výživné, matka maloletého bola už nebohá.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie je žaloba žalobcu čiastočne dôvodná,
pretože:
(1) súd posudzoval žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- €,

ktorá mu bola spôsobená nezákonnou väzbou; väzba žalobcu trvala od jeho zadržania od 21.05.2021 do
jeho prepustenia dňa 15.12.2021, t.j. 209 dní; nakoľko žalobca právoplatne oslobodený spod obžaloby
žalobca preukázal splnenie jednej z podmienok na priznanie nároku na náhradu škody za nezákonnú
väzbu podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 8 ods. 5 písm. b) zákona č.
514/2003 Z. z.;

(2) žalobca splnil zákonnú podmienku predbežného prerokovania nároku;
(3) žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o porušení Trestného zákona a Trestného poriadku v jeho
neprospech v rámci trestného stíhania;
(4) žalobca nepreukázal tvrdený vznik ujmy v súvislosti s nezákonnou väzbou na jeho osobnom,
rodinnom, spoločenskom, či pracovnom živote;

(5)pokiaľžalobcaargumentoval,ževäzbamaladopadnajehoosobu,osobné,rodinnépomery,jehoúctu
k demokracii, pretože v každej veci konal čestne a svedomito a poukazoval na svoj doterajší život, česť
a dôstojnosť, súd prvej inštancie konštatoval, že nemal za preukázané tvrdenia žalobcu o vplyve väzby
na zhoršenie jeho zdravotného stavu počas väzby, čo nebolo preukázané žiadnou lekárskou správou;
súd prvej inštancie však konštatoval, že istý dopad väzby na psychický stav žalobcu možno vyvodiť z

okolnosti, kedy žalobca bol vzatý do väzby, pričom od počiatku tvrdil, že je vo veci nevinný; pri danom
trestnom stíhaní hrozil vyšší trest, keď s prihliadnutím aj na dovtedajšiu kriminálnu minulosť žalobcu, a
okolnosť, že sa mal skutku dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia bolo možné reálne
predpokladať, že pri uznaní viny by mu hrozil trest nepodmienečný; všetky tieto okolnosti nepochybnemohli mať vplyv na psychický stav žalobcu; súd prvej inštancie preto konštatoval, že napriek skutočnosti,
na ktorú poukázal žalovaný, a ktorá nepochybne vyplynula z vykonaného dokazovania, kedy žalobca od
mladistvého veku viedol kriminálny život, bol opakovane súdne trestaný, bol opakovane a to viac krát vo

výkone väzby, aj vo výkone trestu, len samotná táto skutočnosť nevyvracia tvrdenie, že by predmetná
väzbanemalamaťžiadendopadnajehopsychickýstav,čomožnopovažovaťzazásahdoosobnostných
práv žalobcu; nemožno tiež opomenúť skutočnosť, že väzba znamená zásadný zásah do základných
práv a slobôd poškodeného a to osobnej slobody (článok 17 Ústavy SR); žalobca bol väzbou obmedzený
na osobnej slobode, bol vystavený obave, že mu môže byť uložený vyšší nepodmienečný trest odňatia

slobody napriek jeho tvrdeniam, že sa skutku nedopustil, čo znamená zásah do cti a ľudskej dôstojnosti;
uvedený stav trval 6 mesiacov a 25 dní, čo je 209 dní; za daných okolností preto súd prvej inštancie
uviedol, že považuje za preukázanú ujmu na strane žalobcu spôsobenú nezákonnou väzbou, ktorá sa
prejavila jednak formou zásahu do základných práv a slobôd, ako aj na jeho cti a ľudskej dôstojnosti;
vzhľadom na tieto závery sa potom súd prvej inštancie nestotožnil s námietkou žalovaného, že by daná
ujma bola dostatočne odškodnená samotným konštatovaním o vzniku ujmy a ospravedlnením sa zo

strany ministerstva spravodlivosti;
(6) súd prvej inštancie sa následne zaoberal nárokom žalobcu na adekvátne odškodnenie nemajetkovej
ujmy; súd posúdil osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žil a pracoval,
a konštatoval, že žalobca od veku mladistvého žil kriminálnym spôsobom života; zo súdom
zabezpečených správ vyplýva, že holdoval alkoholu, pod vplyvom ktorého sa správal neprístojne na

verejnosti, čo bolo riešené v priestupkovom konaní; podstatnú časť svojho života, kedy bol trestne
zodpovedný, strávil vo výkone väzby a vo výkone trestu, v krátkych obdobiach na slobode bol opakovane
riešený priestupkovo; ani počas výkonu trestu sa obžalovaný nespráva v súlade s príslušnými predpismi,
čo vyplynulo zo správy aj o aktuálnom správaní žalobcu vo výkone trestu odňatia slobody; žalovaný
doposiaľ nikde nepracoval, okrem práce vo výkone trestu odňatia slobody a veľmi krátkeho zamestnania

na dohodu po prepustení z väzby v roku 2021/2022; v osobnom živote žalobcu súd zistil, že tento
má jednu už dospelú dcéru, ktorá žije zrejme tiež kriminálnym spôsobom života, nakoľko je vo
výkone trestu odňatia slobody; okrem toho je žalobca biologickým otcom syna, od ktorého sa od
útleho veku vôbec nestaral, hoci zavádzajúco uvádzal, že spolu s družkou sa mali o neho starať; z
uvedeného vyplýva ľahostajný postoj žalobcu k plneniu svojich rodičovských povinností; toto kritérium

úzko súvisí s hodnotením závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote alebo
v spoločenskom uplatnení; žalobca nijako netvrdil, ani nepreukázal, že by sa výraznejšie spoločensky
angažoval; pokiaľ bol na slobode, žil a stýkal sa so svojou rodinou, prípadne známymi v rámci svojej
komunity, kedy viedol záhaľčivý spôsob života; uvedené preto určite neodôvodňovalo výšku uplatnenej
ujmy žalobcom; pokiaľ súd prvej inštancie bral do úvahy aj závažnosť vzniknutej ujmy, tak ako už

bolo uvedené, žalobca netvrdil a ani nepreukázal vyššiu závažnosť vzniknutej ujmy, než tú, ktorú súd
konštatoval za preukázanú v tomto konaní; rovnako súd prvej inštancie vzal do úvahy okolnosti, za
ktorých došlo k vzniknutej ujme v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu, žalobcovi na jednej strane
nemožno klásť za vinu, že trestné stíhanie voči nemu bolo začaté na základe výpovedí poškodených, na
základe ich výpovedí bolo v rámci trestného stíhania preverované podozrenie zo spáchania závažnejšej

trestnej činnosti vo forme zločinu, násilného charakteru, a následne bolo rozhodované o jeho väzobnom
stíhaní, keď žalobca dovtedajším spôsobom života potvrdil, že násilné konanie je u neho bežné, rovnako
bolo preukázané, že žalobca na slobode sa opakovane dopúšťa trestnej činnosti a to aj zo zištných
motívov za účelom zabezpečenia si prostriedkov na živobytie konaním v rozpore so zákonom; to
znamená, že ani toto kritérium neodôvodňovalo uplatnený nárok žalobcu v požadovanej výške, nakoľko

uvedené okolnosti svedčili aj v neprospech žalobcu;
(7) pri rozhodovaní o výške primeranej náhrady nemajetkovej ujmy je podstatné predovšetkým náležité
zistenie rozhodujúcich skutkových okolností; súdna prax sa ustálila na názore, že súd je po takom
zistení povinný vziať do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy právneho poriadku SR, ktoré upravujú
odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z.; konečnému rozhodnutiu súdu by mala predchádzať

jeho právna úvaha založená na porovnaní ujmy spôsobenej trestným činom, pri ktorom bola spôsobená
smrť, alebo trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania; súd by sa
mal v každom individuálnom prípade zamyslieť nad tým, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho
spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní
s ujmami spôsobenými uvedenými trestnými činmi (rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 MCdo 15/2012);

najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 7/2017 poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej náhrada
nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti
(napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo); ESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady
ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morrisv. Spojené kráľovstvo); okrem toho ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom
prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich
sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko); napokon ESĽP

zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška
náhrady,ktorájepriznávanázatelesnézraneniaaleboktorásapriznávaobetiamnásilnýchčinov,pričom
náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných
dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr.
Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko); z hľadiska úvah o výške priznania náhrady nemajetkovej ujmy súd

poukazuje na maximálnu hranicu ustanovenú v § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá odkazuje
na poskytovanie náhrad osobám poškodeným násilnými trestnými činmi (zákon č. 215/2006 Z. z.); v
danom prípade v § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z. je stanovený maximálny nárok odškodnenia
v sume 50 násobku minimálnej mzdy, ak je trestným činom spôsobená smrť; poškodený trestným
činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužitia má nárok na vyplatenie odškodnenia
maximálne v sume 10 násobku minimálnej mzdy; na rok 2021 bola ustanovená mesačná minimálna

mzda na 623,- € (zákon č. 663/2007 Z. z.); na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že
maximálna suma za nenávratný následok, t.j. smrť, je 50 násobok minimálnej mzdy, t.j. 31.150,- € (50
x 623,- €), 10 násobok činí 6.230,- € (10 x 623,- €); žalobca si uplatnil čiastku 10.000,- €, pričom jeho
ujma, ktorá bola v tomto konaní preukázaná, nie je vôbec porovnateľná s morálnou ujmou poškodených
násilnými trestnými činmi (znásilnenie, sexuálne násilie alebo sexuálne zneužívanie), a už vôbec nie

s ujmou, ktorou je nenávratný stav, t.j. ak je trestným činom spôsobená smrť; preto súd konštatuje,
že takto uplatnený nárok žalobcu nemohol byť primeraným; pri vyčíslení nároku na odškodnenie za
nezákonnú väzbu, aktuálne súdy na základe týchto kritérií stanovujú odškodnenie spravidla za jeden
deň trvania väzby, pričom sa inšpirujú aj rozhodovacou činnosťou súdov v Českej republike (napr.
rozhodnutie Občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR, uverejnené v Zbierke

súdnych rozhodnutí a stanovísk sp. zn. 30Cdo/2357/2010) s poukazom aj na rozsudok ESĽP vo veci G.
J. H. K., L. J. H. K., kedy za adekvátne odškodnenie možno považovať rozsah 20,- € až 60,- € za jeden
deň trvania väzby; odškodňovanie nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia súdu individuálnych
okolností prípadu; súd prvej inštancie s prihliadnutím na prejednávanú vec konštatoval, že pri priznaní
nároku na samej dolnej hranici takto ustanoveného rozsahu odškodnenia, by žalobcovi bol vyčíslený

nárok za 209 dní väzby po 20,- € v sume 4.180,- €, čo je zhruba 2/3 maximálneho odškodnenia pri
poškodených násilnými trestnými činmi; s prihliadnutím na preukázanú ujmu v tomto konaní však takáto
náhrada nie je primeraná, preto súd stanovil ako primeranú náhradu odškodnenie 5,- € za každý deň
nezákonnej väzby, čo činí 1.045,- € (209 x 5); súd prvej inštancie nepoprel právo poškodeného na
náhradu škody a to ani nemajetkovej ujmy (tak ako aj v tomto konkrétnom prípade), rozhodovanie

súdov však smeruje k uvážlivému posudzovaniu výšky takýchto nárokov tak, aby sa uvedené nestalo
pre poškodených istou formou „ľahkého získavania finančných prostriedkov“; z pohľadu osobných
pomerov žalobcu a ujmy, ktorú v tomto konaní preukázal, takéto odškodnenie nemožno považovať len
za formálne, naopak, súd má zato, že uvedená výška v dostatočnej miere zodpovedá odškodneniu
preukázanej ujmy, ktorá bola žalobcovi spôsobená v tomto konkrétnom prípade nezákonnou väzbou;

preto súd zaviazal žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť vyplatená žalobcovi v sume
1.045,- €; v prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu z vyššie uvedených dôvodov považoval za nedôvodnú
a nepreukázanú a preto ju zamietol.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. c), § 8 ods. 5 písm. b), § 17

ods. 2, 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“); o trovách
konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania s odôvodnením,
že „pri žalobách o náhradu nemajetkovej ujmy, keďže rozhodnutie o výške nároku závisí od úvahy súdu,
v prípade čiastočného neúspechu ustálila judikatúra súdov, že sa nejedná o pomerovanie úspechu a

neúspechu, avšak v zásade je žalobca úspešný, pokiaľ mu súd prizná časť nároku; v tomto konkrétnom
prípade však súd konštatuje, že uplatnený nárok žalobcu ďaleko prevyšoval nárok, ktorý bol priznaný
a súd v žalobe konštatoval, že takto uplatnený nárok prevyšoval aj maximálnu hranicu, ktorú žalobca
v danom prípade by mohol žiadať, čo žalobcovi, ktorý bol v konaní zastúpený advokátom - právnym
profesionálom, muselo byť zrejmé; preto žalobu žalobcu z pohľadu výšky uplatneného nároku možno

považovať skôr za špekulatívnu a preto súd rozhodol, že sa mu náhrada trov konania nepriznáva“.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie zo dňa 09.09.2024 (č.l. 269-272
spisu); rozsudok súdu prvej inštancie napadol v rozsahu výrokov o čiastočnom vyhovení žalobe žalobcu

(prvý výrok) a o trovách konania (tretí výrok); vyjadril názor, že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1
písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h/ C.s.p.); v podrobnostiach žalovaný argumentoval, že:

(1) súd prvej inštancie nesprávne priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože
na odškodnenie ujmy žalobcu postačovalo konštatovanie zásahu do práv žalobcu a písomné
ospravedlnenie za uvedený zásah;
(2) vyjadril názor, že na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je nevyhnutný značný zásah do osobnosti
fyzickej osoby;
(3) z dokazovania nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch;
(4) súd prvej inštancie podrobne odôvodnil nepreukázanie tvrdených zásahov do života žalobcu
(body 15.1 až 15.3 odôvodnenia napadnutého rozsudku), napriek tomu nesprávne priznal náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch;
(5) v tomto rozsahu považoval napadnutý rozsudok za nedostatočne odôvodnený;

(6) na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.2 Žalobca vo vyjadrení doručenom odvolaciemu súdu dňa 16.09.2024 (č.l. 281-284 spisu) k odvolaniu
žalovaného v podstate argumentoval, že ospravedlnenie za nezákonnú väzbu nestačí a je dôvod na

priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú súd určil na sumu 1.045,- €.

2.3 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal aj žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
včas odvolanie zo dňa 30.09.2024 (č.l. 289-294 spisu); rozsudok súdu prvej inštancie napadol v rozsahu
výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) a vo výroku o trovách konania (tretí výrok);

vyjadril názor, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); v podrobnostiach žalobca podrobne zopakoval skutkové okolnosti prípadu
a právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie, keď v tomto smere argumentoval, že:
(1) súd prvej inštancie argumentoval, že primerané odškodnenie za jeden deň väzby sa pohybuje

v rozmedzí od 20,- € do 60,- €, napriek tomu mu však bez bližšieho odôvodnenia priznal náhradu
nemajetkovej ujmy za jeden deň väzby v sume 5,- €;
(2) v tomto smere žalobca poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, ktoré poškodenému priznali vyššiu
náhradu za jeden deň väzby;
(3) zopakoval, že v danom prípade „iba samotné konštatovanie porušenia práva, resp. ospravedlnenie

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú rozhodnutím o vzatí do väzby, preto
žiada aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v sume 10.000,- € z dôvodu, že vznesenie
obvinenia pre zločin vydierania poškodilo jeho osobu nielen v očiach rodiny, ale aj známych a
výrazným spôsobom to zasiahlo žalobcu tak v jeho rodinnom, ako aj súkromnom živote; je nepochybné,
že nezákonné trestné konanie, vzhľadom na osobu žalobcu, na jeho osobné a rodinné pomery,

jeho úctu k demokracii, ktorý v každej veci konal čestne a svedomito, jeho doterajší život, česť a
dôstojnosť,neprimeranýmspôsobomzasiahlodonemajetkovejsféryžalobcuapretosauplatnenávýška
nemajetkovej ujmy javí ako plne primeraná okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo a osobe
žalobcu, ako aj jeho osobnému, citovému a rodinnému životu; žalobca napriek tej skutočnosti, že bol
spod obžaloby pre zločin vydierania oslobodený, doposiaľ pociťuje difamujúce účinky nezákonných

rozhodnutí v trestnom konaní, ktorých výsledkom je strata žalobcovej cti, ľudskej dôstojnosti, rodinného
zázemia a profesijného života; primeranosť je potrebné zohľadniť vzhľadom na rozsah zásahu - osobu
žalobcu; strata dôstojnosti, cti a zdravia, strata súkromia, dobrej povesti a dobrého mena, ako aj
osobnej cti žalobcu bola jednoznačne a vo veľkom rozsahu zasiahnutá; za každú oblasť zásahov -
zdravie, nedôvera, narušenie pracovných, rodinných a osobných vzťahov, finančné straty na zárobku;

napriek tomu, že akékoľvek finančné odškodnenie už nemôže napraviť uvedené postavenie žalobcu v
spoločnosti, aspoň z časti je vyjadrená sankcia štátu za postup voči žalobcovi, ktorý nebol v súlade so
zákonom tohto štátu“;
(4) nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie o trovách konania;(5) na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.4 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 11.10.2024 (č.l. 302-305 spisu) k odvolaniu žalobcu v podstate
zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu vo vzťahu ku skutočnosti, že v prípade žalobcu postačovala
náhrada nemajetkovej ujmy v podobe konštatovania porušenia jeho práv a ospravedlnenia; poukázal
aj na skutočnosť, že „žalobca sa síce vo svojom odvolaní venuje i poukazom na rôzne rozhodnutia
všeobecných súdov a sumám tam priznaným, takáto odvolacia argumentácia však sama o sebe nemôže

obstáť; jej irelevantnosť opakovane vyplýva z toho, že žalobca si náhradu nemajetkovej ujmy z titulu
„nezákonného trestného stíhania“ neuplatnil a zároveň neuvádza žiadnu skutkovú podobnosť medzi
jeho prípadom a tam riešenými prípadmi; zdôrazňuje, že posudzovanie vzniku nemajetkovej ujmy
a primeranosť formy jej náhrady (nepeňažná, resp. peňažná) sú vždy založené na individuálnych
okolnostiach každého jednotlivého prípadu, pričom v tomto konaní bolo nepochybne ustálené, že
žalobca s výnimkou faktického obmedzenia osobnej slobody nepreukázal žiadne (ani len prezumované)

následky na jeho súkromný, pracovný, či rodinný život a už vôbec nie na jeho spoločenské uplatnenie
v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.“.

2.5 Žalobca ani žalovaný sa viac v odvolacom konaní k veci nevyjadrili.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri
rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaniach žalobcu a žalovaného podľa § 34
C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len

v rozsahu odvolaní podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaniach podľa § 380 ods. 1
C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi
sumu 1.045,- € (prvý výrok) a vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) podľa §
387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.3 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

4.4.1 Odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné vo vzťahu k výroku o trovách konania (tretí výrok);
odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

4.4.2 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu a žalovaného ako aj
predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom
rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k čiastočnému
vyhoveniu žalobe žalobcu a zamietnutiu žaloby žalobcu v prevyšujúcej časti, v tomto smere si osvojuje

dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. na tieto v plnom
rozsahu poukazuje; na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody
odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne
právne posúdil; z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380

C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom
súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám,
ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).4.4.3Odvolacísúdsapopreskúmanívecistotožnilsozáveromsúduprvejinštancie,ževprejednávanom
spore boli splnené zákonné podmienky na čiastočné vyhovenie žalobe žalobcu a zamietnutie žaloby
v prevyšujúcej časti.

4.4.4 Zo skutkových okolností prejednávaného sporu vyplýva, že žalobca bol v rámci trestného
stíhania uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 0Tp/156/2021 zo dňa 23.05.2021 vzatý do
väzby, ktorú vykonal v období od 21.05.2021 do 15.12.2021; rozsudkom Okresného súdu Zvolen
č.k. 2T/139/2021-582 zo dňa 15.12.2021 bol žalobca oslobodený spod obžaloby podanej pre zločin

vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona.

4.4.5 Vo všeobecnosti štát (žalovaný) zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone
verejnej moci (§ 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.), pričom pod výkonom verejnej moci sa rozumie
rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a
povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (§ 2 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.) a za

orgán verejnej moci sa považuje aj štátny orgán (§ 2 písm. b/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z.);
štát (žalovaný) za podmienok stanovených zákonom zodpovedá za škodu spôsobenú okrem iného
aj rozhodnutím o väzbe (§ 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 514/2003 Z. z.) a svojej zodpovednosti sa
nemôže zbaviť (§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.); na základe uvedeného zodpovedá štát (žalovaný)
aj za škodu spôsobenú orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom vedením trestného stíhania,

ktoré neskončilo právoplatným odsúdením obvineného, resp. rozhodnutím o väzbe v takomto konaní;
na vznik zodpovednosti štátu (žalovaného) za škodu (resp. nemajetkovú ujmu) z titulu rozhodnutia o
väzbe je nevyhnutné súčasné splnenie zákonných predpokladov, ktorými sú (1) rozhodnutie o väzbe,
(2) vykonanie väzby, (3) zastavenie trestného stíhania, oslobodenie spod obžaloby alebo skončenie
trestného stíhania postúpením veci inému orgánu, (4) absencia negatívnych zákonných podmienok

podľa § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., (5) vznik škody, resp. nemajetkovej ujmy a (6) príčinná
súvislosť medzi väzbou a škodou, resp. nemajetkovou ujmou; v prejednávanom spore uplatnil žalobca
proti žalovanému nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z titulu
rozhodnutia o väzbe podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 514/2003 Z. z. (uznesenie o vzatí žalobcu
do väzby zo dňa 12.09.2004); zo skutkových okolností prejednávaného sporu vyplýva, že žalobca bol

stranou v predmetnom trestnom stíhaní, v ktorom mu bolo vznesené obvinenie (§ 5 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z.); v rámci uvedeného trestného stíhania bol žalobca vzatý do väzby, ktorú v období od
21.05.2021do15.12.2021vykonal,keďpredmetnétrestnéstíhanieneskončiloprávoplatnýmodsúdením
žalobcu, ale oslobodením žalobcu spod obžaloby; uznesenie o vzatí žalobcu do väzby predstavuje
rozhodnutie o väzbe, ktoré po oslobodení žalobcu spod obžaloby predstavuje jeden z predpokladov

zodpovednosti žalovaného za škodu a nemajetkovú ujmu (§ 8 ods. 5 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.
z.); výkon väzby spôsobil vznik ujmy žalobcu spôsobenej obmedzením osobnej slobody, preto základ
nároku žalobcu bol nepochybne daný.

4.4.6 V zhode so súdom prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru, že vykonaným dokazovaním

bolo preukázané splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti žalovaného za nemajetkovú ujmu
žalobcu podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. (bod 4.4.5 odôvodnenia); odvolací
súd tiež dospel k záveru, že vzhľadom na závažnosť zásahu do súkromia (osobnej slobody) žalobcu
samotné konštatovanie porušenia práva ani písomné ospravedlnenie nie je pre neho dostatočným
zadosťučinením, preto žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 17 ods.

2 zákona č. 514/2003 Z. z.).

4.4.7 Žalobca sa náhrady nemajetkovej ujmy domáhal z titulu uznesenia zo dňa 23.05.2021 o jeho
vzatí do väzby ako rozhodnutia o väzbe; rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy závisí na úvahe
súdu, ktorá však musí byť preskúmateľná a zrozumiteľná najmä pokiaľ ide o kritériá, na základe

ktorých súd svojou úvahou dospel ku konkrétnej výške nemajetkovej ujmy na základe konkrétnych
okolností posudzovaného prípadu; v tomto smere možno konštatovať, že „vo vzťahu k náhrade
nemajetkovej ujmy za väzbu súdna prax vytvorila postupne stabilizujúce sa kritériá určenia jej výšky
(povaha trestnej veci, dĺžka a časové okolnosti väzby, preukázaný dopad väzby do osobnostnej
sféry poškodeného a širšie okolnosti, za ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo, korigované

všeobecnými princípmi spravodlivosti)“ (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
III.ÚS/754/2016 zo dňa 24.01.2017); pri rozhodovaní o konkrétnej výške náhrady nemajetkovej ujmy
žalobcu bolo potrebné rešpektovať aj závery súdnej praxe, podľa ktorých „hoci výšku nemajetkovej
náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú;určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s
požiadavkou spravodlivosti; súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že
zadosťučineniepodľaustanovenia§17ods.1zákonač.514/2003Z.z.niejepostačujúce,predovšetkým

z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľovi vzhľadom
na jeho postavenie v rodine, spoločnosti a podobne (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Cdo/154/2011 zo dňa 12.12.2012) s súčasne „otázka aká má byť výška náhrady
nemajetkovej ujmy závisí (popri zákonných predpokladoch a ustálenej súdnej praxe) od výsledku
posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každého prejednávaného sporu, ktoré sú

nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných sporoch“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/191/2020 zo dňa 27.01.2022); z tohto hľadiska bola preto pre
rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy podstatná osoba žalobcu a dopad výkonu väzby do jeho práva
na osobnú slobodu a práva na súkromie; súd prvej inštancie vykonal dôsledné posúdenie vplyvu
výkonu väzby žalobcu na jeho osobu a súkromie ako aj porovnanie náhrad nemajetkovej ujmy za
väzbu v obdobných prípadoch; pri rozhodovaní v prejednávanom spore bolo aj podľa odvolacieho súdu

potrebné prihliadať najmä na povahu trestnej veci (v čase vzatia do väzby) a celkovú dĺžku pozbavenia
osobnej slobody žalobcu z dôvodu výkonu väzby (209 dní), tiež na skutočnosť, že väzba predstavuje
výrazný zásah do osobnej slobody žalobcu; aj podľa odvolacieho súdu výkon väzby predstavuje
pozbavenie osobnej slobody, čo je jedným z najzávažnejších zásahov do základných ľudských práv a
slobôd fyzickej osoby; výkon väzby predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva

ďalšie dopady na jeho osobný život a životný osud; podstatnou okolnosťou je nedobrovoľné obmedzenie
osobnej slobody žalobcu na dlhé obdobie a nepreukázanie spáchania trestného činu, v súvislosti s
ktorým bola väzba nariadená; preto aj podľa odvolacieho súdu boli už v dôsledku samotného výkonu
väzby po oslobodení žalobcu spod obžaloby splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.); nemajetkovú ujmu v peniazoch je možné

podľa odvolacieho súdu poškodenému priznať aj v prípade nepreukázanie jej negatívneho dopadu aj
do iných sfér súkromia poškodeného (preukázanie týchto dopadov má vplyv na výšku nemajetkovej
ujmy);pretoargumentáciasúduprvejinštancie,ktorýsícekonštatovalnepreukázanietvrdenýchzásahov
do iných sfér súkromia žalobcu, priznal však žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch, nie je podľa
odvolaciehosúduprotirečivá,pretožeprepriznanienáhradynemajetkovejujmyvpeniazochpostačovalo

aj zistenie, že žalobca väzbu vykonal (preukázanie aj ďalších dopadov väzby do súkromia a postavenia
žalobcu by malo vplyv na výšku samotnej nemajetkovej ujmy v peniazoch); na druhej strane sadzbu
náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu žalobcu v sume 5,- € denne odvolací súd považoval za primeranú
okolnostiamposudzovanéhoprípaduatopredovšetkýmvzhľadomnaosobužalobcu(minuléodsúdenia)
a nepreukázané tvrdené negatívne prejavy v jeho osobnej sfére; primeraná nemajetková ujma žalobcu

v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe tak aj podľa odvolacieho súdu predstavuje spolu sumu
1.045,- € (5,- € krát 209 dní trvania väzby); súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v tomto smere
dostatočne odôvodnil a odvolací súd sa s jeho odôvodnením stotožnil; na základe uvedeného odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť
žalobcovi sumu 1.045,- € (prvý výrok) a vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok)

ako vecne správny potvrdil.

4.5 Odvolací súd však dospel k záveru o dôvodnosti podaného odvolania žalobcu proti výroku
napadnutého rozsudku o trovách konania (tretí výrok). Odvolací súd na základe podaného odvolania
preskúmal aj výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania (tretí výrok) a dospel

k záveru o nevyhnutnosti jeho zmeny podľa § 388 C.s.p., podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie;
súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1
C.s.p., v tomto smere však vec nesprávne právne posúdil. Pri rozhodovaní o trovách konania o náhradu
nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať z názoru, že základ nároku (existencia nároku žalobcu na

náhradu nemajetkovej ujmy) bol daný a len výška nároku závisela od úvahy súdu; pri rozhodovaní o
trovách konania v prípade, kedy rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, sa procesný
úspech posudzuje len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku, preto skutočnosť, že došlo
aj k čiastočnému zamietnutiu žaloby žalobcu v prevyšujúcej časti, nemá na rozhodnutie o trovách
konania žiadny vplyv; žiadny vplyv nemá ani skutočnosť, že napadnutým rozsudkom došlo k zamietnutiu

prevažnej časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy; aj v režime ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p.
mal tak žalobca prejednávanom spore plný úspech, pretože za situácie, že základ nároku bol daný
a len výška plnenia (nemajetkovej ujmy) závisela od úvahy súdu, zamietnutie žaloby v prevyšujúcej
časti nepredstavuje úspech žalovaného, ale je len dôsledkom úvahy súdu; preto odvolací súd rozhodoltak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie (tretí
výrok) zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania pred súdom prvej
inštancie v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení

výšky trov konania žalobcu pred súdom prvej inštancie; z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách
konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy
do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo
dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017); o samotnej výške náhrady trov konania

o náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.);
pri stanovení výšky tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnych služieb bude súd prvej inštancie
vychádzať z prisúdenej sumy ako tarifnej hodnoty (pôvodne uplatnená suma je v tomto prípade bez
právneho významu).

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie

ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobca a žalovaný podané odvolania ťažiskovo odôvodnili tým, že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom porušil právo žalovaného na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.),
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej (§ 365
ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); skutkové zistenia súdu prvej inštancie ako
aj právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie vo vzťahu k čiastočnému vyhoveniu žalobe
žalobcu a súčasne vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti sú však podľa odvolacieho
súdu správne a obsahom uplatnených odvolacích dôvodov sa ich podľa odvolacieho súdu žalobcovi

ani žalovanému nepodarilo spochybniť (body 4.4.2 až 4.4.7 odôvodnenia). Odvolací súd nezistil tvrdenú
inú vadu konania ani porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces, pretože napadnutý rozsudok
považuje za dostatočne odôvodnený.

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení

povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.045,- € (prvý výrok) a vo výroku o zamietnutí žaloby
v prevyšujúcej časti (druhý výrok) ako vecne správny potvrdil (body 4.4.2 až 4.4.7 odôvodnenia). Výrok
napadnutého rozsudku o trovách konania (tretí výrok) odvolací súd zmenil (bod 4.5 odôvodnenia).

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa

ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie
v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo
avspojenís§262ods.1C.s.p.,podľaktoréhoonárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca ani žalovaný neboli v odvolacom konaní

úspešní odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Zmenu napadnutého rozsudku vo výroku o trovách konania nemožno hodnotiť ako úspech žalobcu,
pretože rozhodnutie o trovách konania pred súdom prvej inštancie nepredstavuje predmet konania vo
veci samej pre účely rozhodnutia o trovách konania.

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 C.s.p. (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 ods. 1 C.s.p. (t.j. ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže súčasne so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.