Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, February 10, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Svk/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3018200185
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:3018200185.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: TERMONOVA, a.s., so sídlom SNP
98, 018 51 Nová Dubnica, IČO: 36 322 644, právne zastúpený: GARANT PARTNER legal s. r. o.,
Einsteinova 21, 851 01 Bratislava, IČO: 36 856 380, proti žalovanému: Mesto Nová Dubnica, so sídlom
Trenčianska 45/41, 018 51 Nová Dubnica, IČO: 00 317 586, právne zastúpený: LEGAL POINT s.r.o.,
so sídlom Nemocničná 979, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 47 253 495, za účasti 1) Daejung Europe

s.r.o., so sídlom Obchodná 4063/41, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 36 840 611, právne zastúpený:
Advokátska kancelária JUDr. Martin Bartko - JUDr. Silvia Bartková, so sídlom Piaristická 6667, 911 01
Trenčín, IČO: 42 021 626, 2) RBS DEVELOP, s.r.o., so sídlom Okružná 591/75, 018 51 Nová Dubnica,
IČO: 36 799 700, 3) OKTAN, a.s., so sídlom Slavkovská 9, 060 42 Kežmarok, IČO: 36 458 651, 4)
Slovenská správa ciest, so sídlom Miletičova 19, 826 19 Bratislava, IČO: 00 003 328, 5) Badertscher SK
s.r.o., so sídlom Ulica na Hlinách 1, 018 51 Nová Dubnica, IČO: 35 927 071, 6) TUBASPOL, s.r.o., so

sídlom Priemyselná ulica 982/10, 018 51 Nová Dubnica, IČO: 47 537 043, 7) PW s.r.o., so sídlom Nová
310, 018 51 Nová Dubnica - Kolačín, IČO: 36 332 305, 8) JFcon, s.r.o., so sídlom Družstevná 942/6,
Liptovský Mikuláš, IČO: 46 347 909, 9) O. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. J. XXXX/XX, XXX XX A. R.
C., 10) K. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX/XX, XXX XX. A. R. C., 11) O. K., nar. XX.XX.XXXX.,
bytom T. XXXX/X, XXX XX R., 12) N.. A. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. J. XXXX/XX, XXX XX A. R.
C., o žalobe opomenutého účastníka, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského

súdu v Trenčíne č. k. 11S/63/2018- 306 zo dňa 23. mája 2023, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/63/2018- 306 zo dňa 23. mája 2023 sa zrušuje a vec sa
vracia Správnemu súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) uznesením č. k. 11S/63/2018- 306 zo dňa 23. mája
2023 (ďalej aj ako „napadnuté uznesenie“) podľa § 98 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok (ďalej len „SSP“) odmietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal aby správny súd uložil
žalovanému povinnosť doručiť žalobcovi stavebné povolenie č. VÚPaD/2599/2015/Sá, č. j. 17/2016 zo
dňa 14.01.2016, ktorým bola povolená stavba „Priemyselný areál Daejung, Nová Dubnica“ na pozemku
CKN parc. č. XXX/X, CKN parc. č. XXX/XX, CKN parc. č. XXX/XX v katastrálnom území R. A. pre

stavebníka Daejung Europe, s.r.o., Obchodná 4063/41, Nová Dubnica (ďalej aj „stavebné povolenie“) a
to z dôvodu, že podľa správneho súdu bola žaloba podaná zjavne neoprávnenou osobou. O náhrade
trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov konania nemá
právo na náhradu konania, nakoľko žaloba bola odmietnutá.
2. Správny súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na príslušnú právnu úpravu zákona č.
657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení účinnom do 31.12.2018 (ďalej len „zákon č. 657/2004 Z. z.“)

a uviedol, že prihliadol na najbližší právny poriadok, a to Českej republiky, konkrétne § 2 ods. 1 písm. a)
zákona č. 458/2000 Sb. o podmínkách podnikání a o výkonu státní správy v energetických odvětvých a ozmeně některých zákonů (energetický zákon), ktorého aktuálne znenie tiež reflektuje aj na ustanovenia
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/27/EÚ zo dňa 25.10.2012 o energetickej efektívnosti,
ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 2009/125/ES a 2010/30/EÚ a ktorou sa zrušujú smernice 2004/8/

ES a 2006/32/ES v znení Smernice Rady 2013/12/EÚ zo dňa 13.05.2013 (ďalej len „Smernica 2012/27/
EÚ“).
3. Uviedol, že bližšie stanovenie rozsahu a obsahu vymedzeného územia v podmienkach Českej
republiky upravuje vyhláška Energetického regulačního úřadu č. 8/2016 Sb. O podrobnostech udělování
licencí pro podnikání v energetických odvětvích, a to v ustanovení § 6 ods. 1 citovanej vyhlášky. Správny

súd zdôraznil, že príklad právnej úpravy Českej republiky je na tomto mieste uvádzaný len preto, že
slovenská právna úprava nepodáva využiteľnú legálnu definíciu pojmu vymedzené územie, pričom má
slúžiť ako aplikačný sprievodca pre voľbu optimálnej výkladovej metódy.
4. Správny súd ďalej dodal, že v preskúmavanej veci bol sporným výklad termínu „vymedzené územie“,
od ktorého je závislá aplikácia ustanovenia § 12 ods. 10 zákona č. 657/2004 Z. z. na prejednávaný
prípad. Z jazykového a logického výkladu ustanovenia § 2 písm. q) zákona č. 657/2004 Z. z. podľa

správneho súdu vyplýva, že na to, aby nejaké územie mohlo byť považované za vymedzené územie,
musí byť súčasne splnené, že na ňom dodávateľ realizuje povinnosť distribúcie a dodávky tepla, čo
dosť dobre nie je možné na takom území, na ktorom nemá dodávateľ nainštalované funkčné sústavy
tepelných zariadení. Uvedený výklad podporuje aj česká právna úprava, prameniaca z rovnakého zdroja
práva EÚ, podľa ktorého vymedzeným územím je také, na ktorom držiteľ licencie vykonáva licencovanú

činnosť.
5. Keďže akákoľvek činnosť dodávateľa sa nedá vykonávať bez sústavy tepelných zariadení, je možné
za vymedzené územia považovať iba také, na ktorých sa nachádzajú tepelné zariadenia slúžiace na
distribúciu a dodávku tepla. Pod vymedzené územie nie je možné subsumovať plochy a parcely, na
ktorých sa nič súvisiace s distribúciou a dodávkou tepla nenachádza. Správny súd opätovne poukázal

aj na § 6 ods. 1 vyhlášky Energetického regulačního úřadu č. 8/2016 Sb. o podrobnostech udělování
licencí pro podnikání v energetických odvětvích, podľa ktorej sa vymedzené územie určuje jednak
zoznamom katastrálnych území, ale len tých, na ktorých sa nachádzajú zariadenia distribučnej sústavy
alebo rozvodného tepelného zariadenia, súčasne aj zákresom umiestnenia energetického zariadenia
do katastrálnej mapy.

6. Správny súd preto považoval za správny názor Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej aj ako
„ÚRSO“) ako aj názor žalovaného Mesta Nová Dubnica, že vymedzené územie je určené primárne
zariadeniami a nie iba plochou, najmä ak ide o plochu, na ktorej nie sú nainštalované tepelné zariadenia
umožňujúce distribúciu a dodávku tepla. Pokiaľ ide o súdne rozhodnutia citované žalobcom, ktoré za
vymedzené územie považovali celé katastrálne územie Mesta Nová Dubnica s primárnym argumentom

zákresu v mape, k nim správny súd uviedol, že ich ako záväznú judikatúru nemohol akceptovať, nakoľko
neobsahovali právne úvahy, ktoré by bolo možné vnímať ako výklad ustanovenia § 12 ods. 10 a § 2 písm.
q) zákona č. 657/2004 Z. z., a to zrejme preto, že výklad pojmu vymedzeného územia nebol predmetom
spornej otázky, ktorú bolo treba v týchto konaniach riešiť.
7.Správnysúdtakzáveromuviedol,žesanestotožnilsnázoromžalobcu,žespoukazomnaustanovenie

§ 2 písm. q) a § 12 ods. 10 zákona č. 657/2004 Z. z. mu patrilo postavenie účastníka v konaní, ktorého
rezultátom bolo stavebné povolenie č. VÚPaD/2599/2015/Sá, č. j. 17/2016 zo dňa 14.01.2016, ktorým
bola povolená stavba „Priemyselný areál Daejung, Nová Dubnica“ na pozemku CKN parc. č. XXX/X,
CKNparc.č.XXX/XX,CKNparc.č.XXX/XX vkatastrálnomúzemíR.A.prestavebníkaDaejungEurope,
s.r.o., Obchodná 4063/41, Nová Dubnica.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

8. Proti právoplatnému uzneseniu správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa
(ďalej ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a

h) SSP a navrhol aby kasačný súd napadnuté uznesenie správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Zároveň navrhol, aby mu bola priznaná náhrada trov konania v plnom rozsahu.
9. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia správneho
súdu, pričom ho považoval za nedostatočne odôvodnené, zjavne nepresvedčivé a vnútorne rozporné.
Namiesto toho, aby správny súd hľadal právnu oporu pre odôvodnenie svojho výroku v slovenských

právnych predpisoch, nepochopiteľne a zrejme účelovo sa uchýlil k priamej aplikácii právnych predpisov
cudzieho štátu, konkrétne vyhlášky Energetického regulačního úřadu č. 8/2016 Sb. ktorá je súčasťou
českého právneho poriadku. Správny súd ignoroval podľa sťažovateľa ním ponúkaný výklad pojmu
„vymedzené územie“ v kontexte zákona č. 657/2004 Z. z. ako celku, najmä vo vzťahu k § 21 ods. 3(povinný odber tepla) a teda vo vzájomných súvislostiach nevyhodnotil správnosť použitého výkladu. K
tejto podstatnej námietke sťažovateľa sa súd nevyjadril.
10. Sťažovateľ ďalej namietal, že napriek tomu, že predložil právoplatné administratívne rozhodnutie

- povolenie ÚRSO č. 2006T 0161, ktoré v prílohe č. 2 jednoznačne záväzným spôsobom určuje
vymedzené územie a zároveň predložil aj právoplatné uznesenia súdov v iných konaniach (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžk/2/2016 zo dňa 12.09.2017 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 13S/76/2015- 63 zo dňa 29.06.2016), súd tento dôkaz vôbec nevyhodnotil ani nerešpektoval.
11. Ako nesprávne právne posúdenie sťažovateľ namietal, že zo žiadneho právneho predpisu ani z

rozhodnutia ÚRSO č. 2006T 0161 na výrobu tepla a rozvod tepla pre sťažovateľa nevyplýva, že tzv.
vymedzené územie by malo byť vymedzené práve zariadeniami a nie plochou. Naopak, vymedzené
územie je podľa sťažovateľa jednoznačne definované prílohou č. 2 rozhodnutia ÚRSO č. 2006T
0161 ako konkrétne hranicami vyznačené územie, teda je vymedzené plochou. Namiesto toho, aby
správny súd rešpektoval právoplatné rozhodnutie ÚRSO č. 2006T 0161, odignoroval ho, a namiesto
právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy uprednostnil komentár resp. názor ÚRSO uvedený

v stanovisku zo dňa 16.05.2018. Takýto názor ÚRSO nemá oporu v žiadnom právnom predpise ani v
samotnom vlastnom rozhodnutí ÚRSO č. 2006T 0161, ktorým je i ÚRSO samo viazané.
12. Okrem uvedeného, správny súd podľa sťažovateľa nerešpektoval názor Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Sžk/2/2016 zo dňa 12.12.2017 ohľadom výkladu pojmu „vymedzené územie“. Aj keď správny
súd tvrdí, že použil jazykový výklad, pojem „vymedzený“ sa v slovenskom synonymickom slovníku r.

2004 zverejnenom na stránke Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV definuje ako „ktorému sa
určili hranice“, „presne vymedzený, daný, ohraničený priestor“; „ktorého priestorové rozloženie, rozsah,
intenzita al. trvanie sú určené istými hranicami“. Pokiaľ má byť naplnená požiadavka určitosti zákona,
potom pojem „vymedzené územie“ nie je možné vykladať pochybným a absolútne neurčitým spôsobom,
že by malo ísť iba o územie, na ktorom sa nachádzajú verejné rozvody tepla.

13. Pokiaľ správny súd tvrdil, že vymedzené územie je určené zariadeniami, potom sťažovateľ namietal,
ako môžu byť určené hranice toho územia, či v akej vzdialenosti od rozvodov tepla je ešte údajné
vymedzené územie a v akej už nie? Aj táto skutočnosť podľa sťažovateľa preukazuje nelogickosť a
nezmyselnosť záveru o takomto spôsobe vymedzenia územia. Rovnako si poukazoval na význam
slova „územie“ v synonymickom slovníku z r. 2004, podľa ktorého ide „časť zemského povrchu tvoriaca

istý celok“. Preto je nevyhnutné v súlade s prílohou č. 2 povolenia ÚRSO č. 2006T 0161 rešpektovať
vymedzené územie ako konkrétne ohraničenú plochu.
14. Druhým nelogickým následkom výkladu pojmu „vymedzené územie“ prezentovaného správny
súdombypodľasťažovateľabolo,ženikdybynemohlodôjsťkuplatneniu§21ods.3zákonač.657/2004
Z. z.. Vybudovanie verejných rozvodov tepla sa vždy dimenzuje a realizuje až následne, keď je známe

kde a aká stavba má byť postavená. Zároveň sťažovateľ má v zmysle § 12 os. 10 aj postavenie tzv.
dotknutého orgánu na vymedzenom území. Výkladom pojmu „vymedzené územie“ tak ako ho prezentuje
správny súd, by došlo k tomu, že v stavebnom konaní ohľadom akejkoľvek stavby nového zdroja
spotreby tepla by nebolo potrebné záväzné stanovisko dotknutého orgánu v oblasti tepelnej energetiky
a nechránil by sa verejný záujem.

15. Záverom poukázal na odklon od rozhodovacej praxe kasačného súdu, konkrétne na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžk/2/2016 zo dňa 12.12.2017 ako aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn.
PL. ÚS 6/2019-78 zo dňa 18.11.2020, ktorý sa veľmi podrobne zaoberá právom účastníctva dodávateľa
tepla na vymedzenom území ako aj postavením dodávateľa tepla na vymedzenom území v podobe tzv.
dotknutého orgánu.

16. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril aj ďalší účastník konania 1/ vo vyjadrení zo dňa 15.08.2023, v
ktorom uviedol, že napadnuté uznesenie správneho súdu považuje za vecne správne a zákonné a
námietky sťažovateľa v kasačnej sťažnosti za nedôvodné, nepravdivé a vo svojej podstate účelové a
zmätočné. Mal za to, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol žiadnu právne relevantnú námietku,
ktorá by mala spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia správneho súdu.

17. Ako už účastník konania 1/ uviedol aj v predchádzajúcich vyjadreniach, v konaní na Krajskom súde
v Trenčíne pod sp. zn. 13S/76/2015, na ktoré poukazuje sťažovateľ nebol účastníkom konania, a teda
uvedenérozhodnutieniejeprenehožiadnymspôsobomzáväzné.Okremtoho,právnynázorvyjadrenýv
jednom rozhodnutí správneho súdu nie je právne záväzný pre ďalšie senáty a iné konania. Ďalej uviedol,
že správny súd v konaní pod sp. zn. 13S/76/2015 nemal všetky potrebné podklady a vychádzal len z

obmedzeného rozsahu dokazovania, pričom mu v tomto smere chýbalo najmä stanovisko ÚRSO zo dňa
16.05.2018, v ktorom úrad jednoznačne zadefinoval čo sa rozumie pod pojmom vymedzené územie. K
rovnakému názoru dospel podľa neho aj Krajský súd v Trenčíne v uznesení č. k.: 16Cob/30/2021 zo
dňa 29.09.2022.18. Poukázal pritom na obsah uvedeného stanoviska ÚRSO, pričom podľa neho neobstojí argumentácia
sťažovateľa, že ÚRSO nie je oprávnený vykladať záväzným spôsobom zákony a preto súd na uvedené
nemôže prihliadať. Ďalej uviedol, že v danom prípade sťažovateľ nemal a ani nemá vybudované rozvody

tepla k pozemku účastníka 1/ ale ani dokonca v jeho blízkosti. Ďalší účastník konania 1/ sa tak nemal
ako pripojiť do sústavy zariadení sťažovateľa, pričom je povinnosťou sťažovateľa tieto technologické
zariadenia budovať tak, aby jednotlivé subjekty mali aspoň teoretickú možnosť na svojom pozemku
vybudovať prípojku k rozvodu sťažovateľa a na tento sa napojiť. V čase projektovania predmetnej stavby
však takáto možnosť nebola, čo potvrdil aj stavebný úrad, ÚRSO a aj Slovenská obchodná inšpekcia.

Dokonca sám sťažovateľ tvrdil, že tieto rozvody si mal dobudovať' účastník 1/. Súčasnú argumentáciu
sťažovateľa tak považuje za účelovú, vedenú snahou zvrátiť výsledok súdneho konania vedeného na
Okresnom súde Trenčín.
19. Z dôvodov budovania a rozširovania technológií sťažovateľa sa vždy pri zmene typu, rozsahu alebo
počtu technologických zariadení sťažovateľa vydáva ÚRSO Zmena povolenia aj s novou prílohou č. 2
(mapou). Tieto zmeny súvisia práve so zmenou rozsahu technologických zariadení sťažovateľa. Pokiaľ

by malo byť vymedzeným územím katastrálne územie, nebo by dôvod vydávať zakaždým nové mapy.
Od začiatku činnosti sťažovateľa bolo takýchto zmien už minimálne 20. Za jediné správne a logické
považuje také vymedzenie územia, ktoré je územie, na ktorom reálne môže dodávateľ dodávať ním
vyrobené teplo.
20. Záverom uviedol, že za nedôvodnú považuje aj námietku sťažovateľa ohľadne odchýlenia sa od

praxe kasačného súdu, nakoľko mal za to, že žiadna prax kasačného súdu ohľadne výkladu pojmu
„vymedzené územie“ v zmysle zákona č. 657/2004 Z. z. neexistovala a sťažovateľove poukazovanie
na rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne a Najvyššieho súdu SR považoval za zavádzajúce. Z vyššie
uvedených dôvodov navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť v zmysle § 461 SSP zamietol.
21. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 23.08.2023 uviedol, že s dôvodmi podania

kasačnej sťažnosti sa nestotožňuje a napadnuté uznesenie ako aj jeho odôvodnenie považuje za vecne
správne. Nestotožnil sa s názorom sťažovateľa ohľadne naplnenia dôvodov kasačnej sťažnosti podľa
§ 440 ods. 1 SSP. Sťažovateľ podľa žalovaného argumentuje svojimi úvahami, ktoré nie sú právne
relevantné. Súd je podľa neho oprávnený poukazovať v danom prípade na českú právnu úpravu,
prameniacu z rovnakého zdroja práva EÚ. Sťažovateľ jasne nešpecifikoval, ktoré jemu procesné práva

mali byť v jeho prípade porušené. Zároveň uviedol, že pokiaľ sťažovateľ poukazoval na údajnú absenciu
odôvodnenia napadnutého uznesenia, takýto procesný nedostatok v žiadnom prípade nebol podľa
žalovaného naplnený. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.
22. Z uvedeného pri svojej činnosti vychádzal aj žalovaný, ktorý sa stotožnil s citovaným stanoviskom

ÚRSOzodňa16.05.2018.Nesprávneprávneposúdeniemôžebyťpodľažalovanéhodôvodomkasačnej
sťažnosti len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok napadnutého rozhodnutia. Predložením vlastnej
verzie skutkového stavu, ktorý považoval sťažovateľ za dôležitý pre rozhodnutie, nesmeruje proti
právnemu posúdeniu veci, ale proti skutkovým zisteniam, čím daný dôvod kasačnej sťažnosti nie
je naplnený. Sťažovateľ v tomto prípade podľa žalovaného nedostatočne vymedzil právnu otázku a

absentuje záver ako to mal podľa správnosti súd právne posúdiť. Poukázal pritom na Uznesenie
Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 24.05.2020.
23. Žalovaný sa rovnako nestotožnil ani so sťažnostnou námietkou sťažovateľa ohľadom odklonu
správneho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe, nakoľko podľa neho ustálená rozhodovacia prax
kasačného súdu v obdobnom prípade neexistuje, preto sa od nej súd ani nemohol odkloniť. Poukázal

pritom na rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 19.06.2018, sp. zn. 10Asan/26/2017. Podľa názoru
žalovaného nemôže obstáť ani argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k údajným porušeniam zo strany
konajúceho súdu. Z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa §
461 SSP zamietol.
24. K vyjadreniu ďalšieho účastníka konania sa sťažovateľ vyjadril podaním zo dňa 09.10.2023, ktorom

uviedol, že Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne v konaní sp. zn. 13S/76/2015 bolo výsledkom
riadneho zákonného súdneho procesu a s ním súvisiaceho riadneho a úplného dokazovania. Uvedené
vyplýva i zo skutočnosti, že toto rozhodnutie potvrdil ako zákonné aj Najvyšší súd SR uznesením sp.
zn. 4Sžk/2/2016 z dňa 12.9.2017. V uvedenom konaní súd musel pristúpiť aj k právnemu výkladu pojmu
„vymedzené územie“ tak ako ho má na mysli zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike. Pokiaľ ďalší

účastník konania 1/ namieta, že Krajskému súdu Trenčín pri jeho rozhodovaní chýbalo k rozhodnutiu
stanovisko ÚRSO zo dňa 16.5.2018, uvedené nie je pravdou. V čase konania sp. zn. 13S/76/2015
pred Krajským súdom v Trenčíne žiadne také stanovisko neexistovalo a preto ani nebolo potrebné
takýto „dôkaz“ súdom posudzovať. Zároveň platí, že súd je pri svojom rozhodovaní viazaný zákonoma nie nejakým názorom orgánu verejnej správy ktorý navyše odporuje týmto orgánom verejnej správy
vydanému platnému rozhodnutiu. Právny názor ÚRSO zo dňa 16.5.2018 považoval za irelevantný,
nakoľko je tu ním vydané a stále platné rozhodnutie č. 2006T0161 ktoré jasne definuje vymedzené

územie sťažovateľa. Poukázal pritom na Nález Ústavného súdu SR z 30. januára 2020, sp. zn. II. ÚS
145/2019.

III. Konanie na kasačnom súde

25. Prejednávaná vec bola dňa 23.06.2023 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej ako „kasačný súd“ alebo „Najvyšší správny súd“), ako súdu príslušnému na konanie
a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde bola vec náhodným
výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S sp. zn. 4Svk/28/2023. Následne bola vec uznesením sp.
zn. 4Svk/28/2023 zo dňa 24.04.2024 postúpená Správnemu súdu v Banskej Bystrici na odstránenie
nedostatkov a vykonanie úkonov v zmysle § 450 a § 451 SSP. Následne bola vec opätovne predložená

Najvyššiemu správnemu súdu, ktorý o nej rozhodol pod novou sp. zn. 4Svk/13/2024.
26. Najvyšší správny súd preskúmal uznesenie správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§
438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná
oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie,
proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455

SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je
dôvodná.
27. Predmetom kasačnej sťažnosti bolo uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/63/2018- 306
zo dňa 23. mája 2023, ktorým podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP odmietol žalobu sťažovateľa, ktorou
sa žalobou opomenutého účastníka v zmysle § 179 SSP domáhal, aby správny súd uložil žalovanému

povinnosť doručiť sťažovateľovi stavebné povolenie č. VÚPaD/2599/2015/Sá, č. j. 17/2016 zo dňa
14.01.2016, ktorým bola povolená stavba „Priemyselný areál Daejung, Nová Dubnica“ na pozemku CKN
parc. č. XXX/X, CKN parc. č. XXX/XX, CKN parc. č. XXX/XX v katastrálnom území R. A. pre stavebníka
Daejung Europe, s.r.o., Obchodná 4063/41, Nová Dubnica a to z dôvodu, že podľa správneho súdu bola
žaloba podaná zjavne neoprávnenou osobou.

IV. Právne predpisy, právne názory kasačného súdu

28. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v

ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
29.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
30. Podľa § 139 ods. 2 SSP v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný priebeh
administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov

žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a
zainteresovanejverejnosti,posúdeniepodstatnýchskutkovýchtvrdeníaprávnychargumentov,prípadne
odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti
mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy
vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

31. Podľa § 147 ods. 2 SSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku vrátane ustanovenia § 139 ods. 4 a § 141.
32. Podľa § 179 ods. 1 SSP ak správnu žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom
administratívneho konania malo konať (ďalej len „opomenutý účastník“), správny súd overí správnosť

tohto tvrdenia a skutočnosť, či od vydania napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia neuplynuli viac ako
tri roky, a ak sú tieto podmienky splnené, uznesením rozhodne, že orgán verejnej správy je povinný
doručiť opomenutému účastníkovi vo veci vydané rozhodnutie alebo opatrenie.33. Kasačný súd k námietkam sťažovateľa uvádza, že právo na spravodlivý proces zahŕňa právo na
prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na verejnosť konania a rozhodnutia, právo
na rozhodnutie v primeranej lehote a právo na spravodlivé prejednanie veci, do ktorého okrem iného

patrí aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené
a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu. Aj keď nie
je nevyhnutné, aby sa súd vysporiadal s úplne všetkými argumentmi účastníkov, vyjadrenie, ktoré bolo
akceptované a malo rozhodujúci vplyv na výsledok sporu, musí byť zdôvodnené jasne a nepochybne.
34. Kasačný súd poukazuje na tú skutočnosť, že odôvodnenie je dôležitou súčasťou rozsudku (uvedené

sa vzťahuje aj na meritórne uznesenie správneho súdu), v ktorej správny súd vysvetľuje, akým
spôsobomazakýchdôvodovdospelkukonkrétnemurozhodnutiu.Zákonustanovujekonkrétnezákonné
požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť a
zákonnosť.Zatiaľčovovýrokusprávnysúdvyslovuje,akorozhodol,zodôvodneniamusívyplynúť,prečo
tak rozhodol. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a taktiež preskúmateľné
z pohľadu kasačného súdu.

35. Súd považuje za nevyhnutné uviesť, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí súdov je
najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných
prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03).

36. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky predstavuje požiadavka riadneho
odôvodnenia rozhodnutia jeden zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržanie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť
ľubovôľu, nakoľko iba vecne správne a náležite, t. j. zákonom predpísaným spôsobom odôvodnené
rozhodnutie, je spôsobilé napĺňať ústavné kritériá vyplývajúce pre neho jednak z Ústavy Slovenskej

republiky, ako aj z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
37. V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, má účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so
všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné

a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
38. Kasačný súd v súvislosti s problematikou odôvodnenia súdneho rozhodnutia poukazuje aj na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 825/2016 zo dňa 28.02.2017, v ktorom ústavný
súd konštatoval, že „To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument,ktorýjeprerozhodnutierozhodujúci,vyžadujesašpecifickáodpoveďprávenatentoargument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. februára 1998).
39. Rovnako sa ústavný súd vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v
náleze č. k. III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
40. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky taktiež vyplýva, že „Súd by mal vo svojej
argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť,
teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís
dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom

rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má
byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným
pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.“ (Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.06.2008).

41. V súvislosti s vyššie uvedenými kritériami na odôvodnenie súdnych rozhodnutí kasačný súd
dospel k záveru, že správny súd pri odôvodňovaní napadnutého uznesenia nepostupoval v zmysle
vyššie uvedených zákonných pravidiel. V odôvodnení napadnutého uznesenia podľa kasačného súdu
absentuje vysporiadanie sa s relevantnými námietkami sťažovateľa uvedenými v správnej žalobe.Konkrétne sa tento súd nevysporiadal so žalobnými námietkami sťažovateľa na predchádzajúcu
rozhodovaciu činnosť súdov v obdobných veciach (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžk/2/2016
zo dňa 12.09.2017 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/76/2015- 63 zo dňa 29.06.2016),

ako aj vysporiadanie sa s námietkami ohľadne predloženého rozhodnutia ÚRSO č. 2006T0161, ktoré
má podľa sťažovateľa jednoznačne určovať vymedzené územie rozhodné pre prejednávanú vec.
42. Podľa kasačného súdu síce správny súd uviedol, že súdy a iné orgány verejnej správy sa k pojmu
„vymedzené územie“ ako aj k obdobným veciam sťažovateľa vyjadrovali, pričom uvedené rozhodnutia
vymenoval a prípadne aj citoval, no ďalej správny súd svoje právne posúdenie nerozvinul a neuviedol

relevanciu príslušných rozhodnutí na prejednávanú vec. Správny súd sa len stroho obmedzil na
vymenovanie rozhodnutí a vyjadrení, ktoré sa dotýkajú prejednávanej veci, no bližšie sa k argumentácií
sťažovateľa v tomto smere nijako nevyjadril.
43. Kasačný súd ďalej súladne s námietkou sťažovateľa konštatuje, že správny súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia v podstatnej časti zameral len na jazykový výklad pojmu „vymedzené územie“,
pričom svoje závery oprel iba o znenie obdobnej právnej úpravy v právnom poriadku Českej republiky.

K uvedenému kasačný súd uvádza, napriek skutočnosti, že právna úprava v Českej republike je v rámci
porovnávacej právnej vedy najbližším právnym poriadkom, uvedená argumentácia môže predstavovať
iba podpornú, prípadne príkladnú argumentáciu, avšak v žiadnom prípade nemôže predstavovať
podklad záväznej povahy, podľa ktorej by mali súdy rozhodovať alebo sa s ňou vyslovene vysporiadať.
44. Uvedené podľa kasačného súdu platí obzvlášť v prípade, ak k prejednávanej veci má slovenský

právny poriadok vlastnú právnu úpravu, s ktorou sa správny súd riadne nevysporiadal. Pokiaľ mal
správny súd v záujme poskytnúť výklad dotknutého ustanovenia § 12 ods. 10 zákona č. 657/2004 Z.
z., mal tak v prvom rade urobiť na základe jednoznačných kritérií vychádzajúcich z prameňov práva
Slovenskej republiky, ako sú napr. ustanovenia zákonov, dôvodové správy k nim, príslušná judikatúra, či
slovenská odborná literatúra. Správny súd však v tomto smere nepostupoval a svoj výklad ustanovenia §

12 ods. 10 zákona č. 657/2004 Z. z., odôvodnil v zásade len podobnosťou právneho poriadku Slovenskej
republiky a Českej republiky, pričom neposkytol žiadnu odpoveď na žalobné dôvody sťažovateľa.
45. Kasačný súd navyše poznamenáva, že ustanovenie § 12 ods. 10 zákona č. 657/2004 Z. z.
napriek tomu, že reflektuje aj na ustanovenia Smernice 2012/27/EÚ, má kogentný charakter a
podmienky ním jednoznačne uložené nemôžu byť modifikované rôznorodosťou výkladových pravidiel.

Výkladové pravidlá sa zásadne využívajú tam, kde zákon určitú otázku neupravuje vôbec, prípadne
ju upravuje nejasne. Správny súd pri vykladaní uvedeného ustanovenia použil najmä jazykový (resp.
gramatický) výklad, ktorý však podľa kasačného súdu nie je jediným interpretačným prostriedkom. Pri
interpretácii zákonného textu je potrebné využiť aj ďalšie metódy výkladu, napríklad výklad systematický,
teleologický, logický či historický, medzi ktorými neexistuje žiadna priorita výberu. Prihliadať sa má na

znenie, celkový kontext, význam, povahu ako aj na ciele a účel, ktoré zákon a jeho ustanovenia sledujú.
46. Správny súd preto pochybil, pokiaľ bez bližšieho vysvetlenia zvolil jedno výkladové pravidlo, ktoré
použil v súvislosti s právnou úpravou v Českej republike a bez toho, aby sa vysporiadal s ostatnými
námietkami sťažovateľa.
47. Rovnako sa správny súd nevenoval argumentácií sťažovateľa ohľadne skúmania podmienok

uvedených v § 47 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)
v rozhodnom znení a ich súvislosť v preskúmavanej veci. Kasačný súd vychádzajúc z vyššie uvedených
právnych záverov uvádza, že správny súd nereagoval v napadnutom uznesení dostatočne na základné
argumenty a námietky sťažovateľa, teda jeho uznesenie je nedostatočne odôvodnené, čo spôsobuje
jeho nepreskúmateľnosť. Bez ohľadu na to ako marginálne sa môže javiť argumentácia sťažovateľa,

podľa názoru kasačného súdu bolo potrebné, aby sa jej správny súd venoval konkrétne, keďže táto vo
svojej podstate spochybňuje právny základ pre samotné vydanie napadnutého správneho rozhodnutia.
V prípade, že by námietky sťažovateľa správny súd aj vyhodnotil ako nedôvodné, bolo potrebné, aby
správny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia svoje závery riadne odôvodnil.
48. Podľa ust. § 59 ods. 1 stavebného zákona, účastníkmi stavebného konania sú:

a) stavebník,
b) osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich
pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť
stavebným povolením priamo dotknuté,
c) ďalšie osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisov.

Takýto osobitný predpis v danej veci je nepochybne zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike, z
ktorého ust. § 12 ods. 10 vyplýva, že pri výstavbe sústavy tepelných zariadení na vymedzenom území
je dodávateľ v konaní podľa osobitného predpisu dotknutých orgánom, ktorého stanovisko je záväzné.
Dodávateľ tepla má súčasne postavenie účastníka konania podľa osobitného predpisu, ak sa povoľujevýstavba sústavy tepelných zariadení alebo jej časti na vymedzenom území dodávateľa zo zdroja tepla
v centralizovanom zásobovaní teplom.
49. V prejednávanej veci je potrebné posúdiť účastníctvo konania žalobcu, ktorý svoje postavenie odvíja

od ust. § 59 stavebného zákona v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona o tepelnej energetike.
50. V tejto súvislosti je dôležité vysvetliť medzi účastníkmi konania spornú otázku, ktorou je práve pojem
„vymedzené“ územie. Touto otázkou sa musí primárne zaoberať správny súd.
51. Zákon o tepelnej energetike v citovanom ustanovení vymedzuje pravidlo, podľa ktorého je
účastníkom konania podľa osobitného predpisu držiteľ povolenia na rozvod tepla. K otázke, čo je možné

považovať za toto územie musí zaujať právny názor práve správny súd.
52. Z vyššie uvedených dôvodov kasačný súd rozhodol v zmysle § 462 ods. 1 SSP tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
53. Úlohou správneho súdu v ďalšom konaní bude vec opätovne prejednať v medziach podanej
správnej žaloby a následne rozhodnúť, pričom správny súd bude povinný svoje rozhodnutie náležite a
presvedčivo odôvodniť.

54. Záverom kasačný súd opakovane uvádza, že i keď napadnuté uznesenie vo veci vydal Krajský súd
v Trenčíne, vzhľadom na inštitucionálne zmeny v rámci výkonu správneho súdnictva v podmienkach
Slovenskej republiky s účinnosťou od 1. júna 2023 vec vracia (po zrušení napadnutého uznesenia) na
ďalšie konanie Správnemu súdu v Banskej Bystrici, na ktorý prešla rozhodovacia právomoc v súdenej
veci (§ 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z.).

55. O nároku na náhradu trov kasačného konania ako aj o nároku na náhradu trov konania pred
správnym súdom rozhodne v súlade s § 467 ods. 3 SSP správny súd.
56. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP
v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.