Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, April 8, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoCsp/16/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117216764
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8117216764.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. XX, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov
163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448, proti žalovanému: D. E. F., G.; B. H.: D., G., I. H. X, XXX XX F.,
J.: XX XXX XXX, zastúpenému spoločnosťou Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., Nám. Sv.
Egídia 93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.080,70 Eur
a o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 13Csp/158/2017-308 zo dňa 20.09.2022 v spojení v opravným uznesením Okresného súdu

Prešov č.k. 13Csp/158/2017-428 zo dňa 11.04.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok v spojení s opravným uznesením tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu
1.080,70 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 1.080,70 Eur od 05.07.2017 do
zaplatenia, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania voči žalovanému
v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnom skončení

veci samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd vydal rozsudok ktorým by rozhodol o povinnosti
žalovanéhovydaťžalobkynibezdôvodnéobohatenievovýške1.080,70Eurspolusúrokomzomeškania
vo výške 5 % z tejto sumy od druhého dňa po dni doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia, a
zároveň určil, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí pôžičky č. XXXXXX K. X.X.XXXX,
v časti VII. Vyhlásenie klienta, o súhlase so spracovaním osobných údajov (v znení ktoré v žalobe ďalej
konkrétne špecifikoval), je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v spojení s opravným
uznesením rozhodol tak, že cit.:

„Žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia spolu s úrokom z omeškania z a m i e t a.

Náhradu trov konania vzniknutých stranám do vyhlásenia rozsudku dňa 12.10.2021 stranám n e p r
i z n á v a .

Žalovaný m á n á r o k voči žalobkyni na náhradu trov konania vzniknutých mu po vyhlásení rozsudku
dňa 12.10.2021 v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“3. Vec právne posúdil podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase

uzatvorenia zmluvy, § 251, § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“).

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že Okresný súd Prešov o predmetnom nároku žalobkyne najskôr
rozhodol rozsudkom č. k. 13Csp/158/2017 – 226 zo dňa 12.10.2021 tak, že cit.:

U r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o poskytnutí pôžičky číslo XXXXXX K. X.X.XXXX,
v časti VII. vyhlásenie klienta: „Súhlasím, aby spoločnosť v zmysle zákona číslo 428/2002 Z.z. o ochrane
osobných údajov v znení neskorších predpisov ďalej len zákon, poskytla moje osobné údaje a údaje
uvedené v tejto zmluve, ďalej len údaje a informácie, aj svojej ovládanej osobe D. E. F., G. (D., G.) a jej
dcérskym spoločnostiam, spoločnosti J. B., L. za účelom interného výkazníctva, zvýšenia kvality mne

poskytovaných služieb a ponuky služieb a produktov týchto spoločností patriacich do skupiny s úzkymi
väzbami k D., G. a to v rozsahu údajov uvedených v tejto Zmluve na dobu 10 rokov od podpisu žiadosti,
pričom som oprávnený odvolať svoj súhlas najskôr po jednom roku od udelenia súhlasu pre prípad, že
Zmluva nevznikne, a to písomným oznámením doručeným na adresu M. N. C., G., C. H. XX, XXX
XX O.. Potvrdzujem dobrovoľnosť tohto súhlasu.

Súhlasím, aby Spoločnosť poskytovala moje osobné údaje v rozsahu identifikačných údajov uvedených
v tejto Zmluve, údajov týkajúcich sa mojich záväzkových vzťahov medzi mnou a Spoločnosťou a údajov
o plnení mojich záväzkov vyplývajúcich z týchto vzťahov a za účelom uvedených v Informácií podľa §
10 Zákona (ďalej len "Informácia") prevádzkovateľovi H. F. M. F., záujmové združenie právnických osôb,
v skratke H., Identifikačné číslo XXX XXX XX, B. B. M. XX, XXX XX F. zapísané v registri záujmových

združení právnických osôb vedenom O. E. D. F.. Svoj súhlas udeľujem na dobu 5 rokov v prípade
neakceptácienávrhuZmluvyjednouzozmluvnýchstrán.Vprípadevznikuzmluvnéhovzťahusvojsúhlas
udeľujem na dobu 10 rokov po uhradení všetkých mojich záväzkov voči Spoločnosti v súlade s platnou
právnou legislatívou. Tento súhlas je možné odvolať len za podmienky, že v lehote stanovenej týmto
súhlasom sa hodnoverne preukáže ich nezákonné spracúvanie a tým porušovanie mojich práv a právom

chránených záujmov ako dôsledku takéhoto spracúvania,“,j e n e p r i j a t e ľ n á .

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .“

5. Krajský súd v Prešove o odvolaní žalobkyne rozhodol uznesením č.k. 5CoCsp/14/2022 – 286 zo dňa
21.04.2022 tak, že cit.:

„Z r u š u j e rozsudok v napadnutej časti t. j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo

výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.“

6. Odvolací súd uložil prvoinštancnému súdu znova posúdiť, či na strane žalovaného došlo k vzniku
bezdôvodného obohatenia a opätovne posúdiť žalobkyňou uplatnený nárok vo vzťahu k plynutiu

subjektívnej a objektívnej premlčacej doby aplikujúc najnovšiu judikatúru Najvyššieho súdu SR tak ako
na ňu poukázal odvolací súd v tomto uznesení.

7. Po vrátení veci súd prvej inštancie konštatoval, že aj naďalej zastáva názor o uplynutí objektívnej
trojročnej premlčacej doby, keďže v konaní neboli tvrdené a ani zistené žiadne také skutočnosti, ktoré

by svedčili o úmyselnom bezdôvodnom obohatení, prípadne o bezdôvodnom obohatení vzniknutom
v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok alebo na základe podmienok, ktoré
sú v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES - a ktoré by
tak v zmysle ust. § 107 ods. 2 OZ in fine odôvodňovali priamo, resp. v zmysle rozsudku NS SR
sp.zn. 7Cdo/268/2021 subsidiárne, potrebu aplikáciu desaťročnej premlčacej doby. Ani po opätovnom

vykonaní dokazovania nezistil absenciu žiadnej takej náležitosti zmluvy o úvere, ktorej neuvedenie
mohlopodstatnespochybniťmožnosťspotrebiteľaposúdiťrozsahsvojhozáväzkuamalobyzanásledok
bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého spotrebiteľského úveru.8. Žalobkyňa neskôr počas konania žalobné dôvody ešte dodatočne rozširovala o neplatnosť úroku z
úveru vo výške 29% ročne pre jeho výšku rozpornú s dobrými mravmi (poukazom na výšku úrokov
pri úveroch poskytovaných bankami), na čo žalovaný reagoval (vyjadrením zo dňa 11.1.2021) tak, že

výška úrokovej sadzby bola dojednaná v súlade s platnou právnou úpravou. Ani pre tento dodatočný
žalobný dôvod súd prvej inštancie žalobe nevyhovel z dôvodu, že toto žalobné tvrdenie by nárok na
zaplatenie žalovanej sumy (ako sumy bezdôvodného obohatenia) nezakladalo s tým, že predmetné
žalobné tvrdenie (o výške úrokov údajne v rozpore s dobrými mravmi) bolo uvedené až v zmene
žaloby, ktorú súd uznesením vyhláseným na pojednávaní 12.10.2021 nepripustil. Porovnaním celkovej

ročnej odplaty (prostredníctvom ročnej percentuálnej miery nákladov) tejto zmluvy vo výške 29% s
priemernou ročnou percentuálnou mierou nákladov 20,68 % podľa súhrnných informácií o údajoch o
novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi pri obdobných úveroch, ktorá bola v tejto výške
transparentne uvedená aj v zmluve, dospel prvoinštančný súd k záveru, že táto odplata nijako podstatne
neprevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch.

9. Výrok o trovách konania odôvodnil tak, že ak majú strany sporu voči sebe vzájomné nároky na
náhradu trov konania, ktoré sú rovnakého druhu, bolo by nezmyslom aby ich súd navzájom zaväzoval
na náhradu trov konania vzniknutých protistrane tak, aby si navzájom platili rôzne sumy peňažného
plnenia (rovnakého druhu). Žalobkyňa bola v konaní úspešná v časti o určenie neprijateľnosti zmluvnej

podmienky a žalovaný v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia, pomer ich úspechu do vyhlásenia
rozsudku dňa 12.10.2021 bol z pohľadu výšky s týmito nárokmi súvisiacich trov konania približne
rovnaký, a preto podľa § 255 ods. 2 CSP uzavrel, že žiadna zo strán nemá na náhradu dovtedy
vzniknutých trov konania právo a ich náhradu stranám nepriznal. Po vyhlásení rozsudku dňa 12.11.2021
však podala žalobkyňa proti rozsudku v jeho zamietajúcej časti o vydanie bezdôvodného obohatenia

odvolanie, na základe ktorého odvolací súd rozsudok v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Predmetom odvolacieho konania i ďalšieho konania na súde prvej inštancie po
vyhlásení rozsudku dňa 12.11.2021 bolo už len konanie v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia,
v ktorom bol podľa ostatného rozhodnutia úspešný žalovaný a žalobkyňa úspešná nebola, a preto mu
súd voči žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu trov konania o vydanie bezdôvodného obohatenia

vzniknutých mu po vyhlásení rozsudku dňa 12.10.2021 v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

10. Opravným uznesením č. k. 13Csp/158/2017 – 428 zo dňa 11.04.2024 súd prvej inštancie opravil

záhlavie rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 13Csp/158/2017-308 zo dňa 20.09.2022 v časti
označenia právneho zástupcu žalovaného tak, že toto správne znie „Beňo & partners advokátska
kancelária, s.r.o., Nám. Sv. Egídia 93, 058 01, IČO: 44 250 029 “.

11. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Namietala absenciu uvedenia

druhu úveru vo vyhotovení úverovej zmluvy, doby trvania zmluvy, ďalej neuvedenie predpokladov
použitých na výpočet RPMN, rozčlenenia splátok na istinu a poplatky. Úrok z úveru vo výške 29 %
považovala aj naďalej za neplatný z dôvodu jeho rozporu s dobrými mravmi. Poukázala na viaceré
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré podporujú správnosť jej tvrdení ako aj na postavenie spotrebiteľa
v konaní, ak je zastúpený advokátom. Navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť a priznať

jej náhradu trov celého konania. Súčasne dala podnet na podanie návrhu na začatie prejudiciálneho
konania.

12. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie v tom, že
druh úveru je uvedený v Štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere a jednak vo

Všeobecných obchodných podmienkach, ktorú sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o pôžičke v bode
1. Definície. Ďalej sa vyjadril k absencii žalobkyňou namietaných podstatných náležitostí Zmluvy s tým,
že má za to, že tieto sú v Zmluve riadne uvedené v súlade s právnymi predpismi SR, Smernicou EP
a Rady 2008/48/ES a judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ. Nepovažuje za dôvodné
a potrebné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania tak ako to navrhuje žalobkyňa, napadnuté

rozhodnutie ani rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nie sú v rozpore s čl. 10 Smernice EP a Rady 2008/48/
ES. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke dňa 02.04.2025 a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť.

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 78/05).

16. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1
CSP písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený

na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam
dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový
stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu
právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne
zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je

základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný
však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré
je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže

bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu
uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke

nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.
2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí
jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne

súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky.

17. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd

uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7

Cdo 7/2010). podľa odvolacieho súdu k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu došlo.

18. Žalobkyňa za dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru považuje absenciu druhu úveru,
doby trvania zmluvy, predpokladov použitých na výpočet RPMN, rozčlenenia splátky na splátku istinyapoplatkov,neplatnosťdojednaniaovýškeúrokuzúveruvovýške29%zdôvodujehorozporusdobrými
mravmi.

19. Súd prvej inštancie sa nestotožnil so žalobkyňou namietanými dôvodmi bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru, od ktorého odvodzovala opodstatnenosť svojej žaloby, ktorou sa domáhala
vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1.080,70 Eur.

20. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalovaného ako

veriteľ a žalobkyňa ako dlžníčka uzatvorili dňa XX.XX.XXXX Zmluvu o poskytnutie pôžičky č. XXXXXX
(ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej právny predchodca žalovaného poskytoval žalobkyni pôžičku vo
výške 1.850,- Eur s mesačnou splátkou 62,10 Eur, úrokom vo výške 29 % ročne, RPMN vo výške 29 %,
priemernou RPMN 20,68 % ročne a celkovou čiastkou, ktorú dlžníčka musí zaplatiť vo výške 2.980,80
Eur. Termín konečnej splatnosti bol stanovený k 02/2025.

21. Ako bolo už v konaní ustálené uzatvorená Zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou
zmluvou, nakoľko právny predchodca žalovaného vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri
uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti a žalobkyňa je spotrebiteľka, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Zároveň, že súd prvej

inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená Zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere vychádzajúc z
postavenia právneho predchodcu žalovaného ako veriteľa a žalobkyni ako dlžníčke zo Zmluvy a že je
namieste aplikovať ZoSÚ.

22. Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (XX.XX.XXXX), zmluva o

spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
tieto náležitosti: j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa
všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

23. Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (XX.XX.XXXX), poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1,
b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v

neprospech spotrebiteľa.

24. Podľa čl. 3 ods. 1 CSP každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s
Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,
s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

25. Predmetom konania je spotrebiteľský nárok, ktorý je harmonizovaný právom Európskej únie.
Rozsudky Súdneho dvora EU majú prednosť pred vnútroštátnymi prameňmi práva a v rozsahu v ktorom

vnútroštátneprávoimodporuje,masúdpovinnosťzdržaťsaaplikáciekonfliktnéhovnútroštátnehopráva.

26. Súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom dospel k záveru, že predmetná Zmluva
obsahuje všetky obligatórne náležitosti, teda aj žalobkyňou namietané neuvedenie druhu úveru, doby
trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti, predpokladov použitých na výpočet RPMN, či špecifikáciu

splátok na splátku istiny a poplatkov.

27. K údaju o RPMN odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa,
pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším
indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky

predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky.

28. Odvolací súd uvádza, že je si vedomý, že v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 7/2021 bolo zverejnené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp.zn. 7Cdo/183/2020 z 24.02.2021, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril právny názor,
podľa ktorého z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ v znení do 31.03.2015 nevyplýva, že by jednou
z náležitostí spotrebiteľskej úverovej zmluvy bol konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej

miery nákladov alebo predpoklady pre jej výpočet.

29. Napriek tomu odvolací súd zdôrazňuje, že v čase vyhlásenia tohto rozsudku odvolacieho súdu
už Súdny dvor EÚ dňa 23.01.2025 rozhodol rozsudkom vo veci C-677/23 o návrhu na začatie
prejudiciálneho konania, podaného rozhodnutím Krajského súdu v Prešove z 12.10.2023, ktorý súvisí s

konaním A.B, F.B proti B. B., G.. Z bodov tohto rozsudku vyplýva :
,,58. Pokiaľ ide o povinnosť uviesť tieto rôzne predpoklady v zmluve o úvere v súlade s článkom
10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48, z judikatúry uvedenej v bode 30 tohto rozsudku vyplýva, že táto
povinnosť má zabezpečiť, aby sa spotrebiteľ mohol oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami.

59. Toto uvedenie tak musí spotrebiteľovi umožniť overiť, či obchodník správne vypočítal RPMN, a ak

nie,uplatniťsvojepráva,najmäprávonaodstúpenieodzmluvystanovenévčlánku14smernice2008/48,
pričom lehota na uplatnenie tohto odstúpenia od zmluvy sa predĺži v prípade porušenia požiadaviek
stanovených v článku 10 tejto smernice, ako aj ostatných práv stanovených vo vnútroštátnej právnej
úprave, ako sankcia prijatá v súlade s článkom 23 uvedenej smernice.

60. V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že podstatný význam má povinnosť uviesť v zmluve o
úvere najmä náležitosti, ako je RPMN uvedená v článku 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48 (rozsudok
z 09. 11. 2016, Home Credit Slovakia, C-42/15, EU:C:2016:842, bod 70)

61. Na základe tejto judikatúry treba konštatovať, že uvedenie predpokladov použitých na výpočet

RPMN v zmluve o úvere má tiež, najmä z dôvodov uvedených v bodoch 58 a 59 tohto rozsudku, pre
spotrebiteľa zásadný význam.

62. Keďže neuvedenie týchto náležitostí v zmluve o úvere môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku, sankcia spočívajúca v zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky

stanovená vo vnútroštátnej právnej úprave sa musí považovať za primeranú v zmysle článku 23
smernice 2008/48 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 09. 11. 2016, Home Credit Slovakia, C-42/15,
EU:C:2016:842, bod 71).

63. Vzhľadom na to, že, ako bolo pripomenuté v bode 55 tohto rozsudku, predpoklady použité na

výpočet RPMN môžu byť zložité, je potrebné ich zrozumiteľne, stručne a výslovne uviesť v zmluve
o úvere, pričom samotná možnosť spotrebiteľa identifikovať ich na základe prečítania jednotlivých
ustanovení tejto zmluvy nepostačuje.

64. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 10

ods. 2 písm. g) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že predpoklady použité na výpočet
RPMN musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ
mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto 2. Článok 10 ods. 2 písm. g) smernice
2008/48,zmenenejsmernicou2011/90,samávykladaťvtomzmysle,žepredpokladypoužiténavýpočet

ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto
súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy.“
30. V súlade s vyššie uvedeným rozsudkom Súdneho dvora preto odvolací súd nesúhlasí so závermi
súdu prvej inštancie, že výška RPMN bola uvedená v čl. III. schválená výška pôžičky Zmluvy, a to vo
výške 29 % a že v tomto článku Zmluvy sú rovnako uvedené aj predpoklady na výpočet RPMN, a to

úroková sadzba: 29 % p. a., počet splátok: 48, celková výška úveru: 1.850,- Eur, ktoré žalovaný dosadil
ako premenné do vzorca RPMN podľa prílohy č. 2 k ZoSÚ.
31. Z obsahu zmluvných článkov je nepochybné, že v predmetnej Zmluve tento údaj chýba, nie je
výslovné uvedené aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN. Rozloženie údajov o výške úveru,
splátky, intervale, počte a termíne splátok, úrokovej sadzby do jednotlivých článkov Zmluvy na splnenie

povinnosti uvedenia všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery
nákladov nepostačovalo. Odvolací súd sa preto nestotožňuje so sudom prvej inštancie, že v predmetnej
zmluve o spotrebiteľskom úvere nechýba jej povinná náležitosť uvedená v § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ,
keďže podľa odvolacieho súdu v Zmluve nie sú v nej uvedené všetky predpoklady použité pre výpočetRPMN. Účelom tohto ustanovenia je totiž to, aby spotrebiteľ pochopil údaj o RPMN a aby mal informáciu
o tom, ktoré údaje sa použijú pre jej výpočet. Je potrebné uviesť, ktoré údaje sú relevantné pre výpočet,
a teda pre výšku RPMN, že vychádza sa pri v tomto údaji z výšky úveru, počtu splátok, výšky mesačnej

splátky, či už s poistením alebo bez poistenia a podobne a tieto predpoklady pre výpočet RPMN musia
byť v zmluve uvedené bez ohľadu na to, že jednotlivé tieto údaje sú v zmluve uvedené, ale len preto, že
predstavujú inú povinnú náležitosť zmluvy. Logickým výkladom týchto ustanovení je potrebné dospieť k
záveru, že splnením povinnej náležitosti zmluvy vo forme uvedenia všetkých predpokladov použitých pre
výpočet RPMN nie je, ak jednotlivé údaje potrebné pre výpočet RPMN sú v zmluve uvedené ako iná jej

povinná náležitosť, inak by zákonodarca nemal dôvod duplicitne uvádzať pri absencii týchto jednotlivých
povinných náležitostí, či už ohľadom výšky úveru alebo výšky a počtu mesačnej splátky, ale aj ohľadom
uvedenia všetkých predpokladov pre výpočet RPMN sankciu vo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru.
32. V predmetnej Zmluve chýba uvedenie všetkých predpokladov použitých pre výpočet RPMN, čo je
uvedené v § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ a v dôsledku toho zo zákona nastáva fikcia o bezúročnosti a

bezpoplatkovosti podľa § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ.
33. Keďže úver poskytnutý na základe zmluvy uzavretej medzi stranami sporu je s poukazom na ust.
§ 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ bezúročný a bez poplatkov, žalovaný mal nárok len na vrátenie sumy,
ktoré žalobkyni reálne poskytol, t. j. 1.850,- Eur. Žalobkyňa však žalovanému zaplatila viac, a to celkovo
2.980,80 Eura. Vzhľadom na uvedené suma 1.080,70 Eur predstavuje bezdôvodné obohatenie na

strane žalovaného, ktorú je povinný vydať žalobkyni, keďže ju získal plnením z neplatného právneho
úkonu (§ 451 OZ). Skutočnosť, že žalobkyňa zaplatila žalovanému za poskytnutý úver celkovo sumu
2.980,80 Eur žalovaný nijako nenamietal ani nespochybňoval. Napokon, samotný žalovaný konštatoval,
že zmluvný vzťah medzi stranami sporu založený predmetnou spotrebiteľskou Zmluvou zanikol dňa
16.05.2014 splnením záväzkov, ktoré žalobkyni z predmetnej Zmluvy o poskytnutí pôžičky vyplývali

s tým, že žalobkyňa poslednú splátku uhradila dňa 16.05.2014. Z uvedených dôvodov odvolací súd
výšku bezdôvodného obohatenia považoval za nespornú.

34. Ďalšou rozhodujúcou právnou otázkou bolo posúdenie premlčania, nakoľko žalovaný vzniesol
námietku premlčania žalobkyňou uplatneného nároku v subjektívnej premlčacej dobe.

35. Podľa § 54a Občianskeho zákonníka, premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať
a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného
práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno
len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.

36. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

37. Podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

38. Pri premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná
premlčacia doba, a to subjektívna (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a objektívna (§ 107 ods. 2,3
Občianskeho zákonníka). Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne, na
sebe nezávisle a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba

môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba je 2-ročná a na
začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku oprávneného týkajúcu sa jeho vedomosti
o bezdôvodnom obohatení a vedomosti o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.

39. Podľa odvolacieho súdu sa žalobkyňa svojho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia domohla

v rámci plynutia tak subjektívnej premlčacej doby, ako aj v rámci plynutia objektívnej premlčacej doby.

40. Práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa môže oprávnený subjekt domáhať len v rámci
plynutia tak subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby. V prípade, ak dôjde k uplynutiu jednejz nich, oprávnený nemá možnosť domáhať sa svojho práva z bezdôvodného obohatenia, nakoľko
došlo k jeho premlčaniu. Subjektívna premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka tak, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky

odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil. Objektívna premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom
zákon rozlišuje 3-ročnú objektívnu premlčaciu dobu a 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu, pričom ich
aplikácia na ten-ktorý prípad závisí od charakteru vzniku bezdôvodného obohatenia. V prípade, ak ide
o neúmyselné bezdôvodné obohatenie, je potrebné aplikovať 3-ročnú objektívnu premlčaciu dobu a v

prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia je potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu
dobu. V zásade však pre oba dĺžky objektívnych premlčacích dôb platí, že začínajú plynúť odo dňa,
kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu.

41. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že zákon explicitne rozlišuje medzi začiatkom plynutia subjektívnej
a objektívnej premlčacej doby, pretože v čase, kedy bezdôvodné obohatenie reálne vznikne, nemusí

mať oprávnený, teda ten na koho úkor bezdôvodné obohatenie vzniklo) vedomosť o jeho vzniku.
V predmetnom prípade súd prvej inštancie začiatok plynutia tak subjektívnej, ako aj objektívnej
premlčacej doby nepočítal od rovnakého dňa, ale prihliadol na moment dozvedenia sa o vzniku
bezdôvodného obohatenia na strane žalobkyne, ako aj na objektívny moment samotného vzniku
bezdôvodného obohatenia. V prípade, ak by odvolací súd pripustil výklad, a teda počítanie subjektívnej

ako aj objektívnej premlčacej doby od vzniku bezdôvodného obohatenia, resp. od splatenia celého
poskytnutého úveru žalobkyňou, potom by v prípade bezdôvodného obohatenia nemalo význam
rozlišovanie premlčacej doby na objektívnu a subjektívnu. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že
ak by uvedené bolo zámerom zákonodarcu, potom by výslovne neupravoval rozlišovanie subjektívnej
a objektívnej premlčacej doby a rôzne začiatky ich plynutia, ale uspokojil by sa s úpravou tak, ako to

urobil napríklad v prípade premlčania práv zodpovedajúcim vecným bremenám (§ 109 Občianskeho
zákonníka), či premlčaniu práv z prepravy (§ 108 Občianskeho zákonníka).

42. K subjektívnej premlčacej dobe odvolací súd poukazuje na to, že zákon pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom

obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala
poznať právo. Právny poriadok slova „vedieť mal a mohol“ pritom obsahuje v iných prípadoch, na účely
začiatku premlčacej doby ich nestanovil.

43. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu „dozvie“ sa otiera rozdiel medzi

objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade rozumovo
menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu na úroveň
ich mysle (OGH 3Ob592/77 - „Na slabomysleľnosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný menší
stupeň slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť“).

44. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť ,,advokátom“, aj
keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času
po vykonaní plnenia.

45. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie odkedy plnila, resp.

jejplnenieboloposkytnuté.Akovyplývazpočetnýchrozhodnutísúdov,prezačiatokplynutiasubjektívnej
doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia), no okolností nie
zo zmluvy, ale okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že
došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma
okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie“ sa o skutkových okolnostiach

bezdôvodného obohatenia.

46. K subjektívnej premlčacej lehote odvolací súd uvádza, že z vyjadrenia žalobkyne a Prehlásenia
Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 09.06.2017 vyplynulo, že zmluva so záverom o
jej nesprávnosti žalobkyni bola posúdená 02/2017 (č.l. 9). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti tak

možno konštatovať, že od uvedeného dátumu je možné začať počítať plynutie subjektívnej premlčacej
doby, ktorá by žalobkyni uplynula dňa 02/2019. Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná dňa 27.06.2017,
táto bola podaná v rámci plynutia subjektívnej premlčacej doby.47. Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. I. ÚS 430/2018 zo dňa 05.12.2018 (v skutkovo totožnej veci, ktorá bola vedená na Krajskom
súde v Prešove pod sp.zn. 22Co/53/2017) podporil úvahy odvolacieho súdu o tom, že žalobkyňa sa

o bezdôvodnom obohatení dozvedela až od Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS, ktoré uvedenú
skutočnosť potvrdilo aj písomne. Aj s ohľadom na tento záver Ústavného súdu Slovenskej republiky
možno mať za to, že k premlčaniu práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia pre uplynutie
subjektívnej premlčacej doby nedošlo. Odvolací súd konštatuje, že veriteľ bol poskytovateľom úverov na
profesionálnej báze, podnikateľom, preto sa predpokladá u takýchto spoločností vyššia odborná úroveň

a aj zodpovednosť za porušenie zmluvných povinností. Zmluvné podmienky sú tvorené poskytovateľom
úveru aj s dôsledkami pre navrhovateľa zmluvných podmienok. Žalovaný pri uzatváraní zmlúv konal
evidentne úmyselne so snahou dosiahnutia zisku, preto takýto subjekt nesie aj väčšiu zodpovednosť
za dôsledky z porušenia zákonných povinností. Odvolací súd je toho názoru, že žalovaný ako subjekt
pôsobiacidlhoročnenafinančnomtrhu(predmetčinnostivObchodnomregistriSR-poskytovanieúverov
od 25.02.2005) mal vedomosť o nárokoch, ktoré uplatňoval v rozpore s zákonom, napriek tomu tak

postupoval v množstvách ďalších zmlúv.

48. Podľa názoru odvolacieho súdu, je dôvodné predpokladať, že žalovaný minimálne vedel, že
predkladá klientom úverové zmluvy, v ktorých nie je uvedená zákonom požadovaná náležitosť, teda
predpoklady použité na výpočet RPMN a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou

sankciou uzrozumený (dolus indirectus, tzv. nepriamy úmysel). Jeho konanie preto nemožno hodnotiť
inak, ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne
s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe, súdy
opakovane posúdili konanie dodávateľov, ktorí porušujú spotrebiteľské právo, ako úmyselné konanie,
vedúce k ich bezdôvodnému obohateniu na úkor spotrebiteľov, čo má za následok uplatnenie

desaťročnej objektívnej premlčacej doby. K tomu odvolací súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu
Prešov sp. zn. 1Co/8/2017, z 28.6.2017; rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/193/2016, z
24.07.2017; rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/85/2017, z 03.10.2017; rozsudok Krajského
súdu Prešov sp. zn. 4Co/17/2016, z 24.08.2017; rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/278/2016,
z 26.09.2017; rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/278/2015, z 21.09.2016; rozsudok

Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/200/2016, z 27.03.2017; uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn.
7Co/235/2015, z 25.01.2016; uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/143/2016, zo 17.08.2017;
rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 10Co/75/2016, z 27.09.2017; rozsudok Krajského súdu
Prešov sp. zn. 12Co/48/2017, zo 06.07.2017; rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/94/2017,
z 28.09.2017; rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co/282/2015, zo 14.09.2016; rozsudok

Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/61/2017, z 31.08.2017; rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn.
20Co/281/2015, z 27.04.2017; rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/72/2014, z 19.03.2015;
rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/835/2015, z 10.11.2015 a rozsudok Krajského súdu Žilina
sp. zn. 9Co/648/2013, z 20.02.2014.

49. K objektívnej premlčacej dobe odvolací súd uvádza, že pre určenie momentu plynutia subjektívnej
premlčacej doby je dôležitý moment, kedy k bezdôvodnému obohateniu prvýkrát došlo, resp. týmto
momentom môže byť najneskôr moment splatenia celého dlhu spotrebiteľom. Moment začatia plynutia
objektívnej premlčacej doby tak možno odvíjať najneskôr od splatenia dlžnej sumy žalobkyňou, t. j.
16.05.2014.

50. Otáznym v predmetnom prípade je, či v rámci objektívnej premlčacej doby je potrebné aplikovať
na tento prípad 3-ročnú alebo 10-ročú objektívnu premlčaciu dobu. Občiansky zákonník rozlišuje dve
dĺžkyobjektívnychpremlčacíchdôb,pričomichaplikácianaten-ktorýprípadjepodmienenácharakterom
získania bezdôvodného obohatenia, teda je potrebné skúmať, či bezdôvodné obohatenie vzniklo

úmyselne alebo neúmyselne. Občiansky zákonník však vôbec nešpecifikuje, čo je potrebné rozumieť
pod úmyselným alebo neúmyselným konaním, preto z hľadiska právnej teórie je potrebné vychádzať
z právnej úpravy úmyselného a neúmyselného zavinenia, ktoré sú definované v Trestnom zákone.
O priamy úmysel ide vtedy, keď ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím
konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne ho aj získať chcel. O nepriamy úmysel ide vtedy,

ak ten, kto sa na úkor iného obohatil, vedel, že svojím konaním obohatenie, ktoré mu nepatrí, môže
získať a s týmto následkom bol pre prípad, že nastane, uzrozumený. Pre oba prípady je rozhodujúcim
znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil o tom, že svojím
konaním získava alebo môže získať hodnoty vyjadriteľné v peniazoch, ktoré mu nepatria. Dôležitýmpre aplikovanie konkrétnej dĺžky objektívnej premlčacej doby je tak posúdenie charakteru vzniku, resp.
získania bezdôvodného obohatenia.

51. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že bezdôvodné obohatenie vzniklo na strane žalovaného
z dôvodu nedodržania zákonných náležitostí spotrebiteľskej zmluvy o úvere, v dôsledku čoho je táto
postihnutá sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Konanie žalovaného ako
subjektu, ktorý dlhodobo a opakovane poskytoval spotrebiteľské úvery na základe vadných zmlúv sa
nedá hodnotiť inak, ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohacovaniu sa tým, že nedáva

svoje zmluvy do súladu so spotrebiteľským právom. Doba, počas ktorej žalovaný poskytoval úvery a
ich množstvo, vylučujú inú možnosť ako tú, že žalovaný sa na úkor spotrebiteľa obohacuje úmyselne
a nejde o náhodné, jednorazové nedbanlivostné zlyhanie. Je vylúčené, aby žalovaný ako profesionál
v poskytovaní úverov, nepoznal spotrebiteľské právo a prijímal platby nad spotrebiteľovi poskytnutú
sumu pri neplatných úveroch alebo nad istinu úveru pri bezúročných a bezpoplatkových úveroch a pri
neplatných zmluvách. Ďalším dôkazom o úmysle veriteľa bezdôvodne sa obohatiť prijímaním platieb

od spotrebiteľa, po splatení spotrebiteľovi poskytnutej sumy, je prijímanie takýchto platieb po splatení
poskytnutej sumy v dobe, keď už veriteľovi je známa judikatúra k bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru a k neplatnosti spotrebiteľských zmlúv, a to nielen týkajúca sa iných podnikateľských subjektov
poskytujúcich spotrebiteľské úvery, ale aj vo veciach, v ktorých bol sám stranou takéhoto konania (vo
veci žalovaného OS Žilina dňa 17.12.2013 a KS v Žiline dňa 24.03.2014 právoplatne rozhodli, že vyššie

uvedený postup s uvádzaním „pravdepodobnej RPMN“ je nesprávny a spôsobuje, že poskytnutý úver
je bez úrokov a bez poplatkov).

52. Vo vzťahu k požiadavke, aby spotrebiteľ preukazoval úmysel veriteľa pri získavaní bezdôvodného
obohatenia poukazuje odvolací súd aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-449/13,CA

Consumer Finance SA proti J. F. a spol., v ktorom sa okrem iného uvádza, že: „...Ustanovenia smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a
o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že: jednak bránia vnútroštátnej
právnej úprave, podľa ktorej dôkazné bremeno nesplnenia povinností upravených v článkoch 5 a 8
smernice 2008/48 zaťažuje spotrebiteľa, ...“ Podľa názoru odvolacieho súdu, spotrebiteľ má možnosť

len poukázať na fakty, ku ktorým došlo, no je extrémne náročné dokázať vedomostnú a vôľovú zložku
konania veriteľa. Odvolací súd je tak toho názoru, že nie spotrebiteľ by mal dokazovať veriteľovi jeho
vedomosť, ale veriteľ by mal mať dôkazné bremeno, že nekonal úmyselne. Veriteľ tak má možnosť
dokázať len nedbanlivosť, čo vedie napokon k tomu dôsledku, že sa na ten-ktorý prípad potom aplikuje
pre veriteľa priaznivejšia kratšia 3-ročná objektívna premlčacia doba.

53. Pokiaľ ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázal žalovaný, odvolací súd k tomuto
uvádza, že z uvedeného rozhodnutia v žiadnom prípade nevyplýva záver o nemožnosti aplikácie 10-
ročnej objektívnej premlčacej doby. Najvyšší súd SR konštatoval, že samotné všeobecné skutočnosti o
profesionálnom podnikateľskom postavení subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna

prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch, samé o sebe nemôžu bez ďalšieho
zakladať nepriamy úmysel veriteľa, preto je nutné dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú zložku
zavinenia aplikujúc analógiu podľa trestného práva hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia,
a to s dôrazom na čas konania protiprávneho úkonu, resp. získania neoprávneného majetkového
prospechu. Pri bezdôvodnom obohatení je preto dôležité zistiť, kedy k obohateniu došlo z objektívneho

hľadiska a v tom čase preukázať úmysel veriteľa, resp. jeho zavinenie, aby bolo možné jednoznačne
posúdiť, či je potrebné aplikovať 3-ročnú alebo 10-ročnú premlčaciu dobu. Z uvedeného rozhodnutia tak
vyplýva, že v prvom rade je potrebné správne právne posúdiť, z akého dôvodu došlo k bezdôvodnému
obohateniu, pretože iná situácia nastáva napr. pri bezdôvodnom obohatení bez právneho dôvodu,
a iná zase pri bezdôvodnom obohatení z neplatného právneho úkonu z časového hľadiska, kedy k

obohateniu reálne došlo. Až po správnom určení okamihu, kedy k obohateniu došlo, je možné pristúpiť
ku skúmaniu zavinenia veriteľa. S poukazom na uvedené závery Najvyššieho súdu, ako aj na závery
odvolacieho súdu možno mať za to, že na strane žalovaného ide minimálne o nepriamy úmysel, a
preto je dôvodné aplikovať na predmetný prípad 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu, ktorú je potrebné
počítať od úhrady poslednej splátky žalobkyňou (16.05.2016). Pri zmluve o pôžičke č. 410893 istinu

úveru začala žalobkyňa preplácať platbami od 8/2013, keďže 1. splátka mala byť uhradená k 3/2011,
30 splátka k 8/2013, pričom po uhradení 30 splátky u žalovaného začalo dochádzať k bezdôvodnému
obohateniu, nakoľko mal nárok len na vrátenie istiny vo výške 1.850,- Eur (30 x 62,10 = 1.863,- Eur)
– nevieme s istotou ako a kedy presne uhrádzala splátky. Objektívne premlčacia doba by neuplynulaskôr ako dňa 8/2023, a keďže žaloba bola podaná dňa 27.06.2017, bola podaná aj v rámci plynutia
objektívnej premlčacej doby.

54. Vo vzťahu k aplikovaniu 10-ročnej alebo 3-ročnej objektívnej premlčacej doby si odvolací súd dovolí
poukázať najmä na bod 42. v spojení so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci
C-485/19 zo dňa 07.10.2019, kde Európska komisia uviedla, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice
Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle
zásady efektivity vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ,

ktorýuplatňujesvojnároknavrátenieplneniabezdôvodnéhoobohateniavzniknutéhonazákladeplnenia
spotrebiteľa z nekalej zmluvnej podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby
povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa.

55. Vzhľadom na vyššie uvedené teda možno konštatovať, že žalobkyňa si právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 1.080,70 Eur uplatnila v rámci plynutia objektívnej premlčacej doby,

ako aj v rámci plynutia subjektívnej premlčacej doby, teda nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného
obohatenia v čase podania žaloby nebol ešte premlčaný.

56. Odvolací súd znova poukazuje na svoje odôvodnenie uvedené v bode 29 tohto rozsudku a na právny
názor, ktorý vyslovil vo svojom zrušujúcom uznesení č.k. 5CoCsp/14/2022-286 zo dňa 21.04.2022,

keď zrušil rozsudok v napadnutej časti t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo
výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Odvolací súd uložil prvoinštančnému súdu znova posúdiť, či na strane žalovaného došlo
kvznikubezdôvodnéhoobohateniaaopätovneposúdiťžalobkyňouuplatnenýnárokvovzťahukplynutiu
subjektívnej a objektívnej premlčacej doby aplikujúc najnovšiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky tak ako na ňu poukázal odvolací súd v uznesení zo dňa 21.04.2022. Preto odvolací súd toto
svoje rozhodnutie vzhľadom na to, že obe strany sa k otázke bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy
o pôžičke č. 410893 zo dňa 02.02.2011 mali možnosť vyjadriť, zároveň sa vyjadrovali aj k jednotlivým
náležitostiam zmluvy o úvere i k plynutiu subjektívnej a objektívnej premlčacej doby, nepovažuje vo
vzťahu k stranám sporu za prekvapivé. Preto postupom podľa ust. § 388 CSP zmenil rozsudok v spojení

s opravným uznesením a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.080,70 Eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 1.080,70 Eur od 05.07.2017 do zaplatenia, a to v lehote
3 dní od právoplatnosti rozsudku.

57. Úrok z omeškania je v zmysle žaloby počítaný od druhého dňa po doručení žaloby žalovanému. Táto

bola doručená žalovanému dňa 04.07.2017, a preto úrok z omeškania možno počítať od 05.07.2017,
nakoľko po doručení žaloby dňa 04.07.2017 mal možnosť žalovaný plniť. Úrok z omeškania vychádza
z ustanovenia § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení platnom a účinnom ku prvému dňu omeškania
žalovaného, predstavuje 5 % a vychádza z toho, že ide o úrok o 5 percentuálnych bodov vyšší ako
základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením

peňažného dlhu. V čase začiatku omeškania žalovaného s plnením, ktoré je predmetom tohto konania,
bola úroková sadzba ECB pre hlavné finančné operácie 0,00 %, a preto úrok z omeškania predstavuje
výšku 5 %.

58. Podľa ust. § 396 ods 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu

trov konania na súde prvej inštancie.

59. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

60. O trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že úspešnej žalobkyni

voči neúspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania
v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnom skončení
veci samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

61. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).