Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 25, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoCsp/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5124208289
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Šulek

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5124208289.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka

a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobcu: MINIHOTOVOST, SE,
so sídlom náměstí T. G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav, Česká republika, IČO: 043 55 211, právne
zast. JUDr. Katarína Hegedüšová, advokát, so sídlom Majerníkova 3479/3A, 841 05 Bratislava, proti
žalovanému: A. A., nar. XX.X.XXXX, B. C. XXX, XXX XX D., o zaplatenie 60,- Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 12Csp/29/2024-40 zo dňa 21.11.2024,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, žalovanému nepriznal nárok na náhradu
trov konania.
1.1
Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že v predmetnej veci je daná právomoc slovenského
súdu podľa čl. 18 ods. 2 Nariadenia Brusel I: „Druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na
súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.“ Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom
sporu je zmluvný vzťahu s cudzím prvkom, súd prvej inštancie sa zaoberal rozhodným právom, ktoré je

potrebné v spore aplikovať. Z obsahu žalobcom predloženej zmluvy o úvere č. 611002 síce vyplýva, že
bola uzatvorená podľa právneho poriadku Českej republiky podľa Občianskeho zákonníka č. 87/2012
Sb., avšak zmluva neobsahuje výslovné a jasné určenie voľby práva, ktoré mali možnosť ovplyvniť obe
zmluvnéstrany(tzn.kedybysajednaloojasnúdohoduobochzmluvnýchstrán,ktorúmohlitietozmluvné
strany ovplyvniť). Dojednanie vo všeobecnej rovine o rozhodnom práve je uvedené len vo všeobecných
podmienkach, ktoré boli prílohou zmluvy o úvere, pričom boli vyhotovené pred kontraktáciou zmluvných
strán týkajúcej sa predmetnej zmluvy o úvere, spotrebiteľ preto nemal reálnu možnosť ovplyvniť voľbu

rozhodného práva, a preto takéto určenie rozhodného práva nie je možné považovať za voľbu podľa čl. 6
ods. 2 Nariadenia Rím I. Samotný odkaz v zmluve na zákon č. 89/2012 Sb., Občanský zákonník a zákon
č. 257/2016 Sb., o spotřebitelském úvěru podľa názoru súdu prvej inštancie nepredstavuje výslovnú
dohodu o voľbe práva. Na daný spor preto súd aplikoval predpisy platné na území Slovenskej republiky
v nadväznosti na článok 6 ods. 1 Nariadenia Rím I., nakoľko zmluva medzi žalobcom a žalovaným
sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa (Slovenská republiky), pretože
podnikateľ - žalobca, svoju činnosť smeruje na túto krajinu.

1.2
Zospisovéhomateriálusúdprvejinštanciezistil,žežalobcaažalovanýuzatvorilidňa22.6.2021Smlouvu
o úvěru č. 611002 (č. l. 4 spisu) na diaľku, prostredníctvom internetovej komunikácie podľa zákona č.89/2012 Občanský zákoník a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru, t.j. podľa práva Českej
republiky. Pokiaľ právna zástupkyňa definovala uzatvorenie zmluvy tak, že došlo k uzatvoreniu zmluvy
o zápujčce podľa § 2390 a nasl. OZ toto nebolo z ničoho preukázané s prihliadnutím na písomné

znenie predloženej zmluvy. Na základe tejto zmluvy sa veriteľ zaviazal na žiadosť spotrebiteľa poskytnúť
spotrebiteľovi peňažné prostriedky ako bezúčelový peňažný úver a spotrebiteľ sa zaviazal úver vrátiť a
zaplatiť veriteľovi odmenu ako odplatu za poskytnutie úveru a prípadne všetky ďalšie platby, ktoré podľa
tejto zmluvy súvisia s úverom ku dňu splatnosti úveru na bankový účet veriteľa. Suma úveru bola vo
výške 100,- eur, spôsob platby bezhotovostne na účet uvedený v záhlaví zmluvy, úroková sadzba 0 %,

poplatok za poskytnutie úveru 100 eur, deň splatnosti 20.7.2021. Celková čiastka, ktorú mal spotrebiteľ
zaplatiť, predstavuje sumu 128,- eur. Spotrebiteľ pri podpise zmluvy vzal na vedomie, že výška RPSN
(rozumej RPMN) je 2937,81 %. Spotrebiteľ sa v zmysle zmluvy zaviazal zaplatiť celkovú čiastku do 14
dní odo dňa poskytnutia úveru na účet veriteľa, špecifikovaný na webovej stránke. Zmluva bola uzavretá
na dobu určitú, na dobu 28 dní. Spotrebiteľ uzavretím zmluvy vyhlásil, že súhlasí s obsahom zmluvy, bol
pred uzavretím zmluvy oboznámený s všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“),

ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať.
Okrem úverovej zmluvy žalobca predložil súdu aj Všeobecné podmínky poskytnutí úvěru. Žalobca
súdu predložil mailovú komunikáciu v ktorom e-maile z 17.7.2021 oznámil žalovanému predĺženie
lehoty splatnosti do 19.8.202 t.j. o 28 dní. Výzvou z 2.5.2024 vyzvala právna zástupkyňa žalobcu
žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 347,86 €. Žalovaný dlžnú zmluvu splatil čiastočne úhradami, ktoré

nesporoval, nedoplatok tak predstavoval ku dňu rozhodnutia 60,- eur na istine. Súd prvej inštancie mal
preukázané z bodu 10. VPPÚ (č. l. 12 rub spisu), že zmluva je uzavretá vygenerovaním elektronickej
verzie spotrebiteľovi v užívateľskom profile spotrebiteľa, a to iba po schválení odoslanej žiadosti o úver
spotrebiteľa veriteľom. Z bodu 11 VPPÚ vyplýva, že zmluvou sa veriteľ zaväzuje na žiadosť spotrebiteľa
a bez akýchkoľvek ďalších podmienok poskytnúť spotrebiteľovi krátkodobý, bezúčelový úver v lehote,

uvedenej v zmluve, prevodom na účet spotrebiteľa, vedený v banke, alebo v pobočke zahraničnej
banky so sídlom na území Slovenskej republiky, vkladom na účet spotrebiteľa, zmenkou alebo poštovou
poukážkou a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady
spotrebiteľa, spojené s úverom, v lehote, uvedenej v zmluve. Záväzok veriteľa poskytnúť spotrebiteľovi
úver je splnený odpísaním čiastky, zodpovedajúcej úveru, z účtu veriteľa, vedeného v banke alebo v

pobočke zahraničnej banky, so sídlom na území Slovenskej republiky, uvedeného na webovej stránke,
v prospech účtu spotrebiteľa. Veriteľ je oprávnený odmietnuť poskytnutie úveru v prípadoch, keď po
uzavretí zmluvy a pred poskytnutím úveru zistí, že spotrebiteľ porušil ktorékoľvek z jeho vyhlásení
podľa zmluvy a VPPÚ alebo existuje akákoľvek skutočnosť, spochybňujúca schopnosť spotrebiteľa
plniť záväzky zo zmluvy. Ak nastane dôvod na odmietnutie poskytnutia úveru, veriteľ je o odmietnutí

poskytnutia úveru povinný informovať spotrebiteľa a súčasne od zmluvy odstúpiť.

1.3
Súd prvej inštancie konštatoval, že uzatvorená zmluva o úvere č. 611002 zo dňa 22.6.2021 je
spotrebiteľskou zmluvou. Nie je však spotrebiteľským úverom v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., a to

s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 3 písm. l) predmetného zákona účinného v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy, pretože splatnosť pôžičky bola dohodnutá na dobu 28 dní (hoc predĺžená následne
o ďalších 28 dní). Zmluvu právne posúdil podľa ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka a s poukazom
na ustanovenie § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. (podľa ktorého na iných veriteľov a na zmluvy
o úvere alebo pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi

spotrebiteľom, sa vzťahujú ustanovenia § 1 ods. 2 druhej vety, § 2, 3, 4, 6, § 7 ods. 1, 2, 16 až 42, § 8,
8a, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. a) až z), ods. 9 až 11, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, § 20 ods. 2 až 8, § 23 a 25 )
aj podľa ustanovenia § 11 ods. 3, § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z.

1.4

Z výpisu z obchodného registra predloženého žalobcom (č.l. 12 spisu) bolo preukázané, že žalobca v
danom prípade pri uzatváraní predmetnej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti,
nakoľko z jeho výpisu z obchodného registra vyplýva, že predmetom jeho činnosti je okrem iného
poskytovanie alebo sprostredkovanie spotrebiteľského úveru. Súd konštatuje, že v zmysle citovaného §
2 písm. c) ZoSÚ, na neho treba hľadieť ako na tzv. iného veriteľa, pretože ide o právnickú osobu, ktorá

v rámci svojho podnikania poskytuje úvery, spĺňajúce aspoň jednu z podmienok podľa § 1 ods. 3 c), f)
a l) (ide o úver splatný v lehote do 3 mesiacov).

1.5Súd prvej inštancie uviedol, že podľa § 185 ods. 2 CSP a § 295 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) vykonal dôkaz, a to lustráciu na verejne dostupnej
internetovej stránke NBS kde bolo preukázané, že žalobca MINIHOTOVOST SE, ktorá ponúka

pôžičky prostredníctvom www.minipozicka.sk. napriek tomu, že nemá povolenie na poskytovanie
spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky,
ktoré udeľuje Národná banka Slovenska, pričom ustanovenia § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.
z. sankcionuje veriteľa poskytujúceho peňažné prostriedky neoprávnene bez povolenia neplatnosťou
zmluvy. Existencia povolenia je a aj v čase poskytnutia peňažných prostriedkov bola podmienkou

oprávňujúcou veriteľa poskytovať spotrebiteľské úvery a pôžičky spotrebiteľom na území SR. Mal za
nepochybné, že pri zmluvnom záväzku je možné určiť si voľbu práva, avšak v prípade spotrebiteľa
nesmie mu byť odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť
dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným právom. Na území Slovenskej
republiky nie je možné poskytovať úvery a pôžičky spotrebiteľom – veriteľom bez povolenia alebo
nad rozsah povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska. Uzavrel, že žalobca nie je a nikdy

nebol evidovaný v registri veriteľov Národnou bankou Slovenska, čiže takýmto platným povolením
nedisponuje, uzatváranie zmlúv so spotrebiteľmi na území SR je preto konaním v rozpore so zákonom.
Nakoľko mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca ku dňu uzavretia zmluvy o úvere
nedisponoval povolením na poskytovanie úverov, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom ako iný veriteľ, je
zmluva o úvere, uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, vrátane všeobecných podmienok poskytnutia

úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, v zmysle zákonného ustanovenia § 11 ods. 3 zákona
o spotrebiteľských úveroch, neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka). Z uvedeného dôvodu žalobcovi
neprislúchal nárok na vrátenie poskytnutého úveru, resp. ďalších plnení dojednaných v zmluve o úvere.
Poukázal na právne závery uvedené v rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24CoCsp/49/2021,
Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 5CoCsp/34/2020, Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 11CoCsp/21/2021

a Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9CoCsP/39/2021.

1.6
Súd prvej inštancie konštatoval, že mu neprináleží skutkovo posúdiť žalobcom žalovaný nárok inak
(napr. ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia) a prípadne priznať žalované plnenie z iného

skutkovéhodôvodu.Súdzároveňuvádza,žezmenaskutkovýchtvrdenípredstavujezmenužaloby,ktorá
všakniejevspotrebiteľskýchsporochprípustná.Navyše,ajvprípadeposúdeniažalovanéhonárokuako
nárokuzbezdôvodnéhoobohatenia(§451OZ),bybolžalovanýnárokpremlčaný,pričomkupremlčaniu,
vzhľadom na skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol spotrebiteľský právny vzťah, by
bol súd povinný prihliadať, v zmysle zákonného ustanovenia § 54a Občianskeho zákonníka z úradnej

povinnosti.Žalobcavkonanínetvrdil,kedypresnemalibyťžalovanémupeňažnéprostriedkyposkytnuté,
produkovalibaskutkovétvrdenia,podľaktorýchmalibyťžalovanémuposkytnutépeňažnéprostriedkyna
základe zmluvy uzatvorenej dňa 22.6.2021, so splatnosťou dňa 19.8.2021 po predĺžení v zmysle emailu
– notifikácie zo dňa 17.7.2021. Žaloba bola podaná dňa 23.7.2024 (č. l. 14 spisu), keď v prípade práva
na vydanie bezdôvodného obohatenia plynie v zmysle § 107 ods. 1 občianskeho zákonníka dvojročná

premlčacia doba, ktorá by uplynula v roku 19.8.2023. Napriek nevymedzeným konkrétnym skutkovým
tvrdeniamžalobcuopresnomčaseposkytnutiapeňažnýchprostriedkovjemožnékonštatovať,žežaloba
bola podaná po uplynutí zákonnej dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty. Súd na podklade týchto
zistení podanú žalobu ako nie dôvodnú zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
mu žiadne trovy v konaní nevznikli.

2.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, navrhujúc zmenu napadnutého
rozsudku tak, že sa mu žalobe vyhovie, eventuálne navrhol zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) f) a h) CSP. Žalobca
videl nesprávny procesný postup, ktorým mu súd prvej inštancie znemožnil, aby uskutočňoval jemu

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v tom, že súd
obstaral a vykonal dôkaz na pojednávaní, z ktorého sa on ospravedlnil. Mal za to, že tento dôkaz mu
mal byť poskytnutý v dostatočnom časovom predstihu na to, aby sa k nemu mohol vyjadriť. Poukázal
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/161/2019 zo dňa 29.09.2020. Vyjadril
právny názor, že ani únijné právo nechráni spotrebiteľa, ktorý bol celkovo procesne pasívny. Žalobca

namietal, že nie je potrebné, aby mal povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej
republike, nakoľko má povolenie vydané v Českej republike. Mal za to, že nepotrebuje žiadne povolenie
na poskytovanie úverov v Slovenskej republike. Článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni
takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok,že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto
členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi
povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti

na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené
pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. Odvolateľ je riadne registrovanou spoločnosťou
s príslušným podnikateľským oprávnením, na základe ktorého poskytuje finančné služby v prostredí
internetu, a to vo viacerých jazykových verziách. Vo vzťahu k povoleniu podnikania na Slovensku ďalej
poukazuje na článok 49 ZFEÚ a právo „usadiť sa“ podľa ktorého sa zakazujú obmedzenia slobody

usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu, zakazujú sa
aj obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych
spoločností štátnymi príslušníkmi, na článok 54 ZFEÚ podľa ktorého sa so spoločnosťami založenými
podľa zákonov členského štátu a ktoré majú svoje sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej
činnosti v Únii zaobchádza rovnako ako s fyzickými osobami, ktoré sú štátnymi príslušníkmi členských
štátov a článok 56 ZFEÚ zakotvujúce právo na slobodné poskytovanie služieb, ktoré zakazuje

obmedzovanie slobody poskytovania služieb v rámci spoločenstva. Pokiaľ ide o právo na slobodné
poskytovanie služieb, toto vyžaduje, aby hostiteľská krajina nediskriminovala spoločnosti pre ich pôvod
pri vykonávaní cezhraničnej činnosti. Odvolateľ poukázal na rozhodnutie vo veci C–76/90 Manfred
Säger s tým, že Článok 49 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva požaduje nielen potláčanie
diskriminácie osôb poskytujúcich služby na základe ich národnosti, ale i zákaz akýchkoľvek obmedzení.

Ďalej poukázal na rozhodnutie Cassis de Dijon podľa ktorého Európsky súdny dvor v zásade vyjadril, že
domovská krajina nielen vydáva oprávnenie na vykonávanie činnosti spoločnosti usídlenej na svojom
území, ale dohliada i na jej všetky aktivity vrátane tých, ktoré sú vykonávané na území iného členského
štátu EÚ. Ďalej poukázal na rozhodnutie C–384/93 Alpine Investments podľa ktorého domovský štát
je najlepšie situovaný na to, aby reguloval praktiky dotknutej spoločnosti týkajúcim sa porušenia jej

práva na slobodné poskytovanie služieb. Podľa názoru odvolateľa neexistuje žiaden priestor pre prijatie
názoru, že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej
republike a na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu
je potrebné „navyše“ udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska, čomu bráni sloboda
pohybu služieb. Právo spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizované Smernicou, a

preto platí rovnako tak na území Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky. Aj z tohto hľadiska
teda plne postačí oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej národnej banky pre
subjekt sídliaci na území Českej republiky, ktorý naviac nemá na území Slovenskej republiky umiestnený
ani podnik ani organizačnú zložku. Odvolateľ poukázal aj na to, že v prípade zahraničných bánk
neplatí žiadna požiadavka pre nadobudnutie osobitnej bankovej licencie na území Slovenskej republiky

a postačí len notifikácia príslušného orgánu dohľadu o zámere vykonávať činnosť v Slovenskej
republike Národnej banke Slovenska, čo ustanovuje ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 483/2001
Z.z. o bankách. Ak v prípade zahraničných bánk, ktorých regulácia je podstatne prísnejšia ako
v prípade nebankových subjektov, postačuje oznámenie orgánu dohľadu, v prípade poskytovateľov
spotrebiteľských úverov právny predpis nič také nepožaduje. Národná banka Slovenska mohla síce

upozorniť na akúsi nepovolenosť činnosti žalobcu, no do dnešného dňa žalobca neobdržal žiadnu
informáciu od orgánu činného v trestnom konaní o nedovolenosti jeho činnosti. Odvolateľ v odvolaní
taktiež namietal nesprávne určenie rozhodného práva, pretože je právnickou osobou majúcou sídlo
na území Českej republiky, ktorý na území Slovenskej republiky nemá zriadenú organizačnú zložku
ani na území Slovenskej republiky nepodniká. Žalobca a žalovaný uzavreli smlouvu o úvěru (ďalej

len „zmluva“) v českom jazyku a podľa právneho poriadku Českej republiky, na ktorý v zmluve nielen
odkázali, ale na použití ktorého sa aj dohodli. V zmluve strany sporu uviedli, že ju uzavreli podle zákona
číslo 89/2012 Sb., Občanský zákoník. Aplikácia českého právneho poriadku v danom prípade nie je a
ani nemôže byť pre žalovaného ako spotrebiteľa menej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského
úveru, pričom právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v EÚ plne harmonizovaná v

podobe Smernice. K aplikácií nariadenia Rím I. odvolateľ uviedol, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy
sa použije právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa iba ak veriteľ vykonáva svoju činnosť v krajine
obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa.
V danom prípade odvolateľ ako veriteľ vykonáva svoju činnosť v Českej republike. Odvolateľ je toho
názoru, že samotná internetová stránka ešte neznamená, či podnikateľ smeruje svoju činnosť vo vzťahu

ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa a nerozhoduje ani to, v akej mene sú vyjadrené ponúkané
služby, ani jazyk stránky. Naviac, zo zmluvnej dokumentácie uzavretej medzi stranami sporu je zrejmé,
že zmluvné strany sa dohodli na voľbe českého práva a je nepochybné, že české právo podlieha
plnej harmonizácii v zmysle Smernice. Súd teda z hľadiska výhodnosti použitia príslušného právnehoporiadku pre žalovaného ako spotrebiteľa úplne rezignoval na harmonizáciu v zmysle Smernice Rím I.
a aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu z oblasti medzinárodného
práva súkromného založil na inštitúte práva verejného. Súd ignorujúc ústavnoprávny princíp favor

contractus konštatoval absolútnu neplatnosť zmluvy len na základe skutočnosti, že žalobca nemá v
Slovenskej republike udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, čím konal v rozpore
s primárnym právom Európskej únie. Ďalej namietal nesprávnosť posúdenia premlčania, ktoré súd prvej
inštancie posúdil od momentu uzavretia zmluvy, ale mal uvedené posúdiť, až od momentu, ktorý bol
dohodnutý v zmluve.

3.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou
konania (§ 362, § 359 CSP), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§

355 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) preskúmal
rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 CSP)
a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

6.

Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

6.1.
Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6.2
Podľa bodu 25. nariadenia Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie č. 593/2008 zo 17. júna 2008

o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) Spotrebiteľov by mali chrániť také pravidlá krajiny ich
obvyklého pobytu, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou za predpokladu, že spotrebiteľská zmluva
bola uzavretá v tejto krajine, kde podnikateľ vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť.
Mala by sa zaručiť rovnaká ochrana, ak podnikateľ nevykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú
činnosť v krajine, v ktorej má spotrebiteľ svoj obvyklý pobyt, ale zároveň akýmkoľvek spôsobom smeruje

svoju činnosť do tejto krajiny alebo do niekoľkých krajín vrátane tejto krajiny a zmluva je uzavretá ako
výsledok tejto činnosti.

6.3
Podľa § 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o spotrebiteľských
úveroch“) na účely tohto zákona sa rozumie iným veriteľom právnická osoba, ktorá v rámci svojho
podnikania ponúka alebo poskytuje úvery alebo pôžičky, ktoré spĺňajú aspoň jednu z podmienok
uvedených v § 1 ods. 3 písm. f) a l), pričom tieto úvery alebo pôžičky nespĺňajú žiadnu z podmienok
uvedených v § 1 ods. 3 písm. a), b), d), e), g) až k) a m) až r); za iného veriteľa sa nepovažuje banka,

pobočka zahraničnej banky a finančná inštitúcia podľa osobitného predpisu, ktorá má povolenie na
činnosť udelené Národnou bankou Slovenska.

6.4
Podľa § 20 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať

spotrebiteľské úvery len na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska, a to v závislosti
od udeleného povolenia v tomto rozsahu:

a) bez obmedzenia rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov podľa § 20a alebo

b) v obmedzenom rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov podľa § 20b.

7.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie,
spôsobom zodpovedajúcim kontradiktórnej povahe konania, na základe vykonaného dokazovania

dospel k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza i zo správneho právneho
posúdenia veci. Odvolanie žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.

8.
Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalovaný má právne postavenie spotrebiteľa a

zmluva uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľská zmluva. Tento záver nenamietal ani samotný
žalobca. Rovnako žalobca nenamietal posúdenie právomoci na rozhodovanie v danej veci súdom prvej
inštancie v zmysle Nariadenia Brusel I., keď v prípade žalobcu ide o zahraničnú právnickú osobu, a teda
ide o konanie s medzinárodným prvkom.

9.

V nadväznosti na odvolaciu námietku týkajúcu sa aplikácie slovenského práva odvolací súd uvádza,
že súd prvej inštancie sa vzhľadom na prítomnosť cudzieho prvku správne zaoberal rozhodným
právom, ktorým sa má na predmetný právny vzťah spravovať. Zmluva uzavretá medzi stranami
sporu ako dodávateľom a spotrebiteľom je zmluvou spotrebiteľskou, ktorú bolo potrebné posudzovať
z hľadiska príslušných ustanovení Nariadenia Rím I. K námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie

nesprávne aplikoval ustanovenia nariadenia č. 593/2008 (Rím I) odvolací súd dodáva, že odvolateľ
prehliadol formuláciu „...akýmkoľvek spôsobom smeruje svoju podnikateľskú činnosť“. Pokiaľ ide o
otázku smerovania podnikateľskej činnosti dodávateľa, i keď možno súhlasiť so žalobcom, že len
samotná prístupnosť internetovej stránky neznamená smerovanie činnosti podnikateľa ku krajine
obvyklého pobytu spotrebiteľa, zo skutočností známych odvolaciemu súdu z jeho činnosti (§ 186 ods. 1

CSP), vrátane faktického pokračovania žalobcu v činnosti obchodnej spoločnosti MINIHOTOVOSŤ, a.s.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25 (IČO: 35 852 453), ktorá zanikla v dôsledku cezhraničného zlúčenia
práve so žalobcom, je nepochybné, že žalobca smeruje svoju podnikateľskú činnosť (aj) na Slovenskú
republiku. Smerovaniu činnosti žalobcu aj do iných krajín nasvedčuje nielen poskytovanie finančných
služieb prostredníctvom internetu vo viacerých jazykových verziách, vrátane slovenského jazyka, ale

aj ich poskytovanie prostredníctvom domény s koncovkou označenia príslušnosti k určitej lokalite, v
danom prípade Slovenskej republike (zo žaloby vyplýva, že so žalovaným, bola uzavretá zmluva o úvere
prostredníctvom internetovej stánky www.minipozicka.sk). Z uvedeného možno vyvodiť, že zo strany
žalobcu dochádza prostredníctvom jeho internetových stránok k podnecovaniu uzatvárania zmlúv na
diaľku, mimo iných, aj do krajiny obvyklého pobytu žalovaného. Potvrdením uvedeného smerovania

podnikateľskejčinnostižalobcujeokreminéhonapokontiežznačnémnožstvoníminiciovanýchsúdnych
sporov voči spotrebiteľom - osobám, pre ktoré je Slovenská republika krajinou ich obvyklého pobytu.
10.
Vo vzťahu k tvrdeniu odvolateľa, v zmysle ktorého sa dohodli na voľbe českého práva, odvolací
súd konštatuje, že z predmetnej zmluvy o úvere nevyplýva jednoznačná a nesporná voľba práva

Českej republiky. Úvodnú časť zmluvy, v ktorej je uvedené, že zmluva bola uzavretá podľa českého
Občianskeho zákonníka a českého zákona o spotrebiteľskom úvere, nemožno považovať za účinnú
dohodu zmluvných strán o voľbe rozhodného práva, keďže sa jedná iba o konštatovanie a nie
ustanovenie, z ktorého by bolo zrejmé zmluvné dojednanie účastníkov zmluvy o rozhodnom práve.
Rovnako nemožno ani vychádzať zo všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré majú mať iba

vysvetľujúci, technický charakter k skutočnostiam uvedeným v zmluve. Tieto podmienky síce mali byť
elektronicky podpísané žalovaným, ale jedná sa o jednostranný formulár, ktorý žalovaný nemohol
žiadnym spôsobom ovplyvniť. Nemožno konštatovať, že skutočnosti uvedené v týchto podmienkach sú
výsledkom konsenzu prejavu vôle oboch zmluvných strán. Žalovaný podpisom iba potvrdzuje, že sa
zoznámil v dostatočnom predstihu s ich obsahom, že im porozumel. Konštatovanie, že „k nim nemá

žádne výhrady a zavazuje sa je dodržovat“, taktiež nemôže zakladať tak podstatnú skutočnosť, akou je
dohodaovoľberozhodnéhopráva,nakoľkotakýtoprejavvôlemusíbyťjasný,určitýaúplnezrozumiteľný
tak, aby nebola žiadna pochybnosť o tom, že spotrebiteľ si zmluvne dohodol aplikáciu iného právneho
poriadku, než je v danom prípade právny poriadok Slovenskej republiky. Takéto jednostranné určenie
rozhodného práva preto nie je možné považovať za voľbu spotrebiteľa podľa čl. 6 ods. 2 Nariadenia

Rím I.
11.
Knámietkeodvolateľa,žeaplikáciačeskéhoprávnehoporiadkunemôžebyť,vzhľadomnaharmonizáciu
poskytovania spotrebiteľských úverov v Európskej únii, menej výhodná, odvolací súd uvádza, že právoEurópskej únie v oblasti spotrebiteľského práva je síce harmonizované, čo ale neznamená, že je vo
všetkých krajinách úplne totožné, pričom členská krajina si môže upraviť v rámci svojho právneho
poriadku práva spotrebiteľa aj v širšom rozsahu, teda môže rozšíriť ochranu spotrebiteľa, avšak

pri zachovaní účelu smernice. Z tohto dôvodu teda nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že
pre žalovanú ako spotrebiteľku vôbec nie je podstatné, aký právny poriadok bude na prejednávanú
vec aplikovaný. Spotrebiteľská ochrana je zároveň širším právnym inštitútom, ako vyplýva len zo
skutočne výrazne harmonizovaného práva spotrebiteľských úverov, napr. v súvislosti so zohľadňovaním
premlčania nároku. Súd prvej inštancie preto správne aplikoval ako rozhodné právo Slovenskej

republiky.
12.
Odvolací súd zároveň s poukazom na vyššie uvedené dáva do pozornosti čl. 6 ods. 2 Nariadenia č.
593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, podľa ktorého aj v prípade, keď by medzi zmluvnými
stranami došlo k voľbe rozhodného práva, sa na ňu neprihliada a použije sa právo rozhodné v zmysle
čl. 6 ods. 1 označeného nariadenia, ak takáto voľba zbavuje spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytuje

jeho tuzemský právny poriadok (právny poriadok krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa). Odvolateľ síce
tvrdí, že by identickú ochranu spotrebiteľovi poskytovali aj právne normy účinné v Českej republike, ale
„iba“ značne všeobecne poukazuje na harmonizáciu práva spotrebiteľských úverov „Smernicou“.
13.
Obdobne žalobca nespochybňuje východiskový záver súdu prvej inštancie o tom, že nebolo preukázané

jeho povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov na území Slovenskej republiky. Do určitej miery
až tendenčne v tejto spojitosti poukazuje na okolnosť, že udelenie predmetného súhlasu je otázkou
práva verejného a v súdenom spore sa má vychádzať len z noriem súkromného práva. Zo znenia §
20 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. je totiž zrejmé, že dotknutá podmienka je výslovnou súčasťou práve
súkromného práva. Nie zanedbateľnú účelovosť dotknutej odvolacej argumentácie potvrdzuje i to, že

vo vzťahu k povoleniu Národnej banky Slovenska by podľa odvolateľa malo ísť o neakceptovateľné
zohľadňovanie noriem verejného práva, súčasne však on sám akcentuje udelenie licencie/povolenia
Českou národní bankou, ktoré je rovnako výsledkom aplikácie verejného práva.
14.
V súvislosti s námietkami žalobcu vo vzťahu k neplatnosti zmluvy o úvere z dôvodu absencie povolenia

NBS spočívajúcimi v tvrdení, že je subjektom založeným, vzniknutým a registrovaným v právnom
prostredí Českej republiky, ktorý vykonáva činnosť na základe riadneho povolenia Českej národnej
banky a jeho ďalšou argumentáciou s poukazom na základné pravidlá zakotvené v Zmluve o fungovaní
EÚ je potrebné uviesť, že Národná banka Slovenska je v zmysle zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade
nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov subjektom, ktorý vykonáva dohľad

nad finančným trhom, okrem iného aj dohľad v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov a v zmysle
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch tiež udeľuje povolenie na poskytovanie úverov
alebo pôžičiek, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom iným veriteľom, ktoré povolenie je vyžadované od
všetkých iných veriteľov podľa § 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. bez ohľadu na sídlo veriteľa či
právny poriadok, podľa ktorého bol založený. Preto v žiadnom prípade nemôže ísť o obmedzovanie

poskytovaniaslužiebvrámcivoľnéhopohybuslužiebanižiadnudiskrimináciutakakotouvádzažalobca,
ktorý je oprávnený v tomto smere podnikať na území Slovenskej republiky, avšak za predpokladu
udeleného platného povolenia Národnou bankou Slovenska presne tak, ako aj ostatné právnické osoby,
ktoré spĺňajú podmienky upravené v § 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z.
15.

Odvolací súd má za to, že nie je možné konštatovať neprimerané obmedzenie slobodného poskytovania
služieb; osobitne, ak povinnosť mať dotknuté povolenie sa bez výnimky (t. j. bez akéhokoľvek
zvýhodnenia napr. tuzemských nebankových spoločností) vzťahuje na všetkých potenciálnych
poskytovateľov mimobankových úverov spotrebiteľom. V tejto súvislosti odvolateľ v podanom opravnom
prostriedku zmieňuje časť rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-76/90 (Manfred Säger), konkrétne cituje

odsek 12. Aj napriek absencii prezentovania kontextu tohto rozhodnutia odvolací súd uvádza, že
v danej veci Súdny dvor EÚ akcentoval zákaz diskriminácie. Ako už bolo uvedené, požiadavka
povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov platí na území Slovenskej republiky pre tuzemské
i zahraničné spoločnosti, preto je akákoľvek diskriminácia žalobcu vylúčená. Ani žalobcom zmienený
prípad Casis de Dijon nemá relevantnú súvislosť s aktuálne posudzovanou veci (netýka sa trhu so

spotrebiteľskými úvermi) a skutkové tvrdenia k uvedenému žalobca ani neprezentuje Neobstojí ani
žalobcom akcentovaná paralela s činnosťou a pôsobením zahraničných bánk, ktoré povolenie na
poskytovanie úverov nepotrebujú. Práve podstatne prísnejšia reguláciu bánk, na ktorú poukazuje i sám
odvolateľ, je totiž garanciou náležitého pôsobenia jednotlivých bánk aj mimo svojho „domovského“členskéhoštátu.PokiaľžalobcapoukazovalnapotrebuvýkladuprávaEÚajprostredníctvompredloženia
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, tento jeho návrh nebol nijako špecifikovaný z hľadiska
vymedzenia spornosti výkladu konkrétnej právnej normy konkrétneho predpisu EÚ.

16.
K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie znemožnil žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné
práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. že konanie má inú vadu, ktorá ma
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko na pojednávaní bol vykonaný dôkaz, ktorý si súd

sám obstaral, odvolací súd konštatuje, že táto je nedôvodná. Je dôležité si uvedomiť, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozhodnutí 7Cdo/161/2019 zo dňa 29.09.2020 nevyslovil, že všeobecné súdy
nemajú postupovať podľa § 295 CSP. Ale povedal, že nemajú povinnosť vykonávať dokazovanie do
momentu než sa preukážu tvrdenia spotrebiteľa (v tam posudzovanej veci žalobcu). Odvolací súd má
za to, že súdy prvej inštancie sú povinné postupovať v súlade s § 295 CSP zvlášť, ak dôkaz je verejne
dostupný a jeho miesto je súdu známe, pričom tento dôkaz je rozhodujúci pre posúdenie veci súdom.

Preto odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom, keď zabezpečil
a vykonal dôkaz, ktorý preukázal neplatnosť zmluvy o úvere a pre posúdenie veci bol rozhodujúci.
Skutočnosť, že tento dôkaz oboznámil na pojednávaní samom bol opäť súladný s ustanoveniami
CSP, pričom bolo vecou žalobcu (právom a nie povinnosťou), aby sa na pojednávaní zúčastnil a na
vykonaný dôkaz reagoval. Ak sa žalobca pojednávania z vlastnej vôle nezúčastnil, je to jeho procesná

zodpovednosť.ŽiadneustanovenieCSPneukladápovinnosťsúduprvejinštancie,abynímzabezpečený
dôkaz zaslal na predbežné vyjadrenie sporovým stranám, prípadne aby odročil pojednávanie a zasielal
zápisnicu na oboznámenie sporovým stranám, aby tieto v dôsledku svojej neúčasti mohli reagovať na
prípadné vykonané dôkazy. Neúčasťou na pojednávaní sa žalobca pripravil sám o možnosť reagovať
na vykonané dôkazy (napr. aj prípadnou žiadosťou o odročenie). Tu odvolací súd ďalej konštatuje, že

žalobca ani v odvolaní netvrdil, že by spĺňal zákonnú podmienku existencie povolenia NBS, a teda
táto námietka nemôže byť dôvodná, nakoľko jeho právne postavenie by nemohlo zmeniť ani prípadné
odročenie pojednávania, ktoré však nebolo potrebné. Odvolací súd súčasne dodáva, že žalobcovi je
zrejmározhodovaciapraxtunajšiehosúduvobdobnýchveciach,ktorájekonštantná,atedajemuznáme
nahliadanie na platnosť ním realizovaných zmlúv.

17.
K námietke, že pohľadávka (z prípadného bezdôvodného obohatenia) nebola premlčaná odvolací súd
uvádza, že aj táto nie je dôvodná. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca neuviedol, kedy
poskytol prostriedky zo zmluvy, nakoľko od tohto momentu začína plynúť premlčacia lehota. Skutočnosť
predĺženej splatnosti nemá na vec taký vplyv ako tvrdí žalobca, nakoľko ak by sa aj dvojročná lehota

počítala od 19.08.2021, tak by nárok bol premlčaný. Tu odvolací súd poukazuje na rozsudok tunajšieho
súdu sp.zn. 9CoCsp/39/2021 zo dňa 23.09.2021, a teda mu bolo zrejmé, ako súdy nahliadajú na
zmluvy a premlčanie pri jeho zmluvách, a teda subjektívna lehota uplynula najneskôr v roku 2023, dávno
pred podaním žaloby. Tu odvolací súd zdôrazňuje, že je potrebné na vec nahliadať tak, ako to uzavrel
súd prvej inštancie, a teda že zmena skutkových tvrdení o prípadnom bezdôvodnom obohatení nie je

prípustná v súlade s ustanoveniami CSP, a teda ani nie je možné priznať nárok žalobcovi z iných ako
ním vymedzených skutkových dôvodov, ktoré sa však v konaní ukázali, ako nedôvodné.
18.
Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalobcom, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné
a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré prihliada z úradnej

povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), v preskúmavanej meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne
správny.
19.
Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.

20.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
21.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP pri
aplikácii ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu

úspešný a vznikol mu tak nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu v súvislosti s odvolacím
konaním vznikli (§ 255 ods. 1 CSP), a to v rozsahu 100 %. Odvolací súd však žalovanému nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania, keďže mu preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky akotrovy v odvolacom konaní nevznikli (žalovaný nevykonal v odvolacom konaní žiaden procesný úkon).
Práve to bol dôvod,
pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť

nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa
textom v rozhodnej právnej úprave by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je).

22.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§419 CSP) .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).