Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016202079
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Matulník

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:1016202079.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala

Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr.
Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: A. D., nar. XX. S. XXXX, bytom L. H. X/X, XXXX L., W.,
zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom, so sídlom advokátskej kancelárie Sibírska 4, 831 02
Bratislava,protižalovanému:MinisterstvoobranySlovenskejrepubliky,Kutuzovova8,83247Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo SEĽUZ-4-68-2/2016-OdSP zo dňa 18. októbra
2016, o výsluhový dôchodok, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave
č. k. BA-7Sa/56/2016-44 zo dňa 15. decembra 2023, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom zo dňa 15. decembra
2023, č. k. BA-7Sa/56/2016-44 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), postupom podľa § 190 zákona č.
162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou žalobca
žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného číslo SEĽUZ-4-68-2/2016-OdSP zo dňa 18. októbra 2016

(ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „druhostupňové rozhodnutie“). Žalovaný preskúmavaným
rozhodnutím podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“ alebo „zákon č. 71/1967 Zb.“) odvolanie A. D.
zamietol a potvrdil rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-53011-3-BA/2016
z 20. júla 2016 (ďalej len „prvostupňový správny orgán“), ktorým podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona č.
71/1967 Zb. prvostupňový správny orgán zastavil konanie (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie II“). Z
odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žiadosťou zo dňa 31. mája 2016 žalobca požiadal

Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia (ďalej len „VÚSZ“) o priznanie výsluhového dôchodku. Dávku
žiadal priznať spätne od 12. októbra 1988. VÚSZ rozhodnutím č. VÚSZ-53011-3-BA/2016 z 20. júla
2016 podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. konanie o priznanie výsluhového dôchodku
zastavil, pretože v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. VÚSZ
v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia II zároveň uviedol, že práve rozhodnutím č. VÚSZ-53011-3-
BA/2016 z 25. februára 2016 podľa § 137 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení
policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon č. 328/2002 Z.z.“) výsluhový dôchodok žalobcovi nepriznal z dôvodu nesplnenia zákonných
podmienok na jeho priznanie (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie I“). S odkazom na prvostupňové
rozhodnutie I, VÚSZ ďalej v odôvodnení ozrejmil, že z právnej úpravy platnej a účinnej v čase posúdenia
nároku vyplýva, že v čase prepustenia zo služobného pomeru žalobca nesplnil ani podmienky napriznanie príspevku za službu podľa § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných
pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 76/1959 Zb.“). Žalobca síce vykonal
službu v ozbrojených silách v trvaní najmenej 20 rokov, ale nesplnil ďalšie podmienky potrebné na vznik

nároku na príspevok na službu, a to v čase prepustenia nedosiahol vek 40 rokov a nebol prepustený
zo služobného pomeru podľa § 26 ods. 1 alebo 2 písm. a) až e) zákona č. 76/1959 Zb. Prvostupňový
správny orgán tiež uviedol, že od 01. mája 1998 sociálne zabezpečenie vojakov upravoval zákon č.
114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
114/1998 Z.z.“), pričom v prípade žalobcu neboli splnené hmotnoprávne podmienky na priznanie dávky

výsluhového zabezpečenia podľa ustanovenia zákona č. 114/1998 Z.z. Prvostupňové rozhodnutie I
bolo žalobcovi doručené 02. marca 2016, no napriek výslovnému poučeniu uvedenému v predmetnom
rozhodnutí, že odvolanie proti nemu je možné podať písomne v lehote 15 dní od jeho doručenia,
žalobca zaslal odvolanie oneskorene. Žalovaný listom č. SEĽUZ -4-30-2/2016-OdSP z 20. mája 2016
žalobcovioznámil,žejehoodvolanienebolopodanévčas,apretoprvostupňovérozhodnutieInadobudlo
právoplatnosť, a to dňa 18. marca 2016. Zároveň bolo žalobcovi oznámené, že oneskorené odvolanie z

právneho hľadiska nemožno kvalifikovať ako odvolanie a z tohto dôvodu odvolací orgán nemohol jeho
odvolanie vybaviť postupom, ktorý je určený pre preskúmanie neprávoplatných rozhodnutí podľa § 53
až 61 Správneho poriadku. Bolo taktiež konštatované, že vo veci nebol zistený ani dôvod na nariadenie
obnovy konania podľa § 62 a ani dôvod na uplatnenie preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho
konania podľa § 65 ods. 1 Správneho poriadku, nakoľko v predmetnom prípade nedošlo k porušeniu

zákona.
2. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia ako prvostupňový správny orgán v nadväznosti na
opakovanú žiadosť žalobcu zo dňa 31. mája 2016 o priznanie výsluhového dôchodku a na skoršie
prvostupňové rozhodnutie I, v odôvodnení svojho rozhodnutia číslo: VÚSZ - 53011-3-BA/2016 z 20. júla
2016 (pozn. súdu vyššie označené ako prvostupňové rozhodnutie II) následne uviedol, že skúmal, či

sú splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia o zastavení konania stanovené v § 30 ods. 1 písm.
i) Správneho poriadku, pričom dospel k záveru, že boli splnené všetky hmotnoprávne a procesné
podmienky (totožnosť účastníka konania - žalobcu, totožnosť predmetu konania - o výsluhový dôchodok,
existencia právoplatného rozhodnutia - právoplatné prvostupňové rozhodnutie I a vo veci nenastala
podstatnejšia zmena skutkového stavu - skutkové okolnosti prípadu žalobcu v čase posudzovania jeho

žiadosti z 12. októbra 2015 a následne z 31. mája 2016 sa nezmenili) na postup podľa § 30 ods. 1 písm.
i) Správneho poriadku.
3. Žalovaný, ako odvolací orgán, rozhodnutím číslo: SEĽUZ-4-68-2/2016-OdSP z 18. októbra 2016
podľa§59ods.2SprávnehoporiadkuodvolaniežalobcuzamietolaprvostupňovérozhodnutieIIpotvrdil.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že poukázal na § 137 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z.z., podľa ktorého

sa profesionálnemu vojakovi, ktorého služobný pomer trval viac ako 15 rokov a pri skončení služobného
pomeru nesplnil podmienky priznania dávky výsluhového zabezpečenia podľa doterajších predpisov,
dávka výsluhového zabezpečenia podľa § 38 alebo § 40 uvedeného zákona neprizná. Poukázal taktiež
na to, že žalobca nesplnil ani podmienky na priznanie príspevku za službu podľa § 33 ods. 1 zákona
č. 76/1959 Zb. Z výkazu doby trvania služobného pomeru na účely výsluhového zabezpečenia a

evidenčného listu zvýhodnenej započítateľnej leteckej služby vojaka z povolania podľa služobného
predpisu Fin-6-1 mal za preukázané, že žalobca vykonával vojenskú službu vrátane zvýhodnene
započítanej doby 21 rokov, 2 mesiace a 23 dní. Dospel taktiež k záveru, že s ohľadom na relevantnú
právnu úpravu služobný pomer žalobcu zanikol podľa § 25 zákona č. 76/1959 Zb. stratou vojenskej
hodnosti vyslovenou rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava č. 1T 156/88 v spojitosti

s uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín č. To-195/88 dňom vzatia do väzby 25. júna 1988
- pri zániku služobného pomeru vojaka z povolania z dôvodu straty vojenskej hodnosti príspevok
za službu podľa § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. vojakovi z povolania nepatril. Ďalej uviedol, že
žalobcov služobný pomer skončil prepustením podľa § 26 ods. 2 písm. f) zákona č. 76/1959 Zb.,
hoci v skutočnosti s poukazom na vyššie uvedené jeho služobný pomer zanikol stratou vojenskej

hodnosti dňom vzatia do väzby - v oboch prípadoch však žalobcovi príspevok za službu nepatril. K
požiadavke žalobcu na dvojnásobné započítanie doby výkonu vojenskej služby vo funkcii pilot uviedol,
že doba leteckej služby, ako vyplýva z výkazu doby trvania služobného pomeru na účely výsluhového
zabezpečenia a evidenčného listu zvýhodnenej započítateľnej doby leteckej služby vojaka z povolania
podľa služobného predpisu Fin-6-1, mu bola započítaná dvojnásobným zápočtom. Pre upresnenie

konštatoval, že zvýhodnený zápočet doby služby mal žalobca podľa údajov uvedených v jeho vojenskej
knižkezavýkonfunkcie„staršítechnikpremotory“,respektíve„techniklietadla-palubnýtechnik“,pričom
na funkciu „pilot lietadla“ žalobca nikdy ustanovený nebol. Mal za to, že prvostupňový správny orgán
sa v prvostupňovom rozhodnutí II vysporiadal s predpokladmi zastavenia konania v dostatočnej miere,pričom v uvedenom rozhodnutí boli aj nad rámec požiadaviek Správneho poriadku uvedené dôvody,
prečo žalobcovi nevznikol nárok na výsluhový dôchodok.
4. Druhostupňové rozhodnutie napadol žalobca správnou žalobou, o ktorej správny súd rozhodol

napadnutým rozsudkom tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. Správny súd vec posúdil a aplikujúc
ustanovenia § 199 až 205 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná, a preto ju
podľa § 190 SSP zamietol. V podstatnom pritom vychádzal zo skutočností, ktoré sú podrobnejšie
opísané v bode 3 a vyššie. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ustálil, že jeho
úlohou v danej veci nebolo preskúmanie právoplatného prvostupňového rozhodnutia I, respektíve

zaoberanie sa otázkou, či žalobcovi vznikol alebo nevznikol nárok na výsluhový dôchodok, ktorá už
bola zodpovedaná v spomínanom právoplatnom prvostupňovom rozhodnutí I, ale jeho úlohou bolo
preskúmať a posúdiť to, či vo veci boli splnené podmienky pre vydanie prvostupňového rozhodnutia
II, ktorým prvostupňový orgán zastavil konanie podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku a či sa
v napadnutom rozhodnutí žalovaný riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v
odvolaní smerujúcimi k spochybneniu splnenia podmienok pre vydanie prvostupňového rozhodnutia II.

Ďalšími námietkami žalobcu nesúvisiacimi so splnením predpokladov na zastavenie konania sa správny
súd nezaoberal a považoval ich za bezpredmetné. Správny súd sa teda zameral na preskúmanie toho,
či v administratívnom konaní prvostupňový orgán, ako aj žalovaný riadne a dôsledne skúmali splnenie
predpokladovnazastaveniekonaniapodľa§30ods.1písm.i)Správnehoporiadku,ktorýmisútotožnosť
účastníka konania, totožnosť predmetu konania, existencia právoplatného rozhodnutia vo veci a či

nenastala podstatnejšia zmena skutkového stavu.
5. Správny súd ďalej pokračoval, že z administratívneho spisu, ako aj zo súdneho spisu mal za
preukázané, že prvostupňový orgán, ako aj žalovaný pred vydaním prvostupňového rozhodnutia II,
dôsledne skúmali kumulatívne splnenie predpokladov na zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. i)
Správneho poriadku a bez žiadnych pochybností ustálili, že spomínané zákonom stanovené podmienky

pre zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku v danom prípade splnené boli,
keď obe žiadosti o priznanie výsluhového dôchodku (zo dňa 12. októbra 2015 a 31. mája 2016) sa
týkali tých istých účastníkov konania, obe žiadosti sa týkali totožného predmetu správneho konania, a
to výsluhového dôchodku (žalobcu), pričom konanie o prvej žiadosti žalobcu o priznanie výsluhového
dôchodku zo dňa 12. októbra 2015 bolo už právoplatne skončené (dňa 18. marca 2016 a pred

podaním opätovnej žiadosti žalobcu zo dňa 31. mája 2016, ktorou žalobca v zásade taktiež potvrdil,
že konanie o jeho prvej žiadosti zo dňa 12. októbra 2015 považuje za právoplatne skončené) a v čase
posudzovania žiadosti žalobcu zo dňa 12. októbra 2015 do vydania prvostupňového rozhodnutia II,
respektíve napadnutého rozhodnutia sa skutkové okolnosti prípadu podstatne nezmenili (žalobca ani
na výzvu správneho orgánu nepredložil žiadne nové doklady osvedčujúce jeho nárok, nenavrhol žiadne

nové dôkazy ani svoje podanie zo dňa 31. mája 2016 nedoplnil).
6. Nad rámec správny súd uviedol, že sa taktiež stotožnil s dôvodmi uvedenými správnymi orgánmi,
pre ktoré oneskorené odvolanie žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu I nemohli vybaviť postupom,
ktorý je určený pre preskúmanie neprávoplatných rozhodnutí podľa § 53 až 61 Správneho poriadku, ako
aj s ich konštatovaním, že vo veci nebol zistený dôvod na nariadenie obnovy konania podľa § 62 a ani

dôvod na uplatnenie preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa § 65 ods. 1 Správneho
poriadku, nakoľko v predmetnom prípade nedošlo k porušeniu zákona.
7. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel správny súd k záveru, že orgány verejnej správy oboch
inštancií postupovali v prejednávanej veci v intenciách citovaných právnych predpisov, náležitým
spôsobom zistili skutkový stav a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení zo skutkových okolností

vyvodilisprávnyprávnyzáver.Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§168SSPakeďžežalobcanemalv
konaníúspechaúspešnémužalovanémunevzniklitakéúčelnevynaloženétrovy,ktorébybolomožnéod
žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd žalovanému nárok na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

8. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť zo dňa 8. januára 2024, pričom
dôvody kasačnej sťažnosti vymedzil odkazom na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f) SSP [správny
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, na ustanovenie § 440

ods. 1 písm. g) SSP (správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci)].

9. Žalobca kasačnú sťažnosť striedavo dôvodil argumentáciou smerujúcou k nespokojnosti s
rozhodnutím správnych orgánov o nepriznaní výsluhového a starobného dôchodku, respektíve onezohľadnení výkonu vojenskej služby ako podklad pre účely objektívneho výpočtu výsluhového aj
starobného dôchodku. V podstatnom odôvodnil kasačnú sťažnosť tým, že uviedol, že ako účastník
správneho konania žiadal o priznanie výsluhového dôchodku podľa kritérií a právnych noriem, ktoré

platili v čase jeho vojenskej služby. Poukázal taktiež na § 26 ods. 1 písm. d) zákona č. 76/1959 Zb., ako
aj na § 33 ods. 2 zákona č. 76/1959 Zb., pričom v tejto súvislosti namietal, že dôvody hodné osobitného
zreteľa na tento prípad nie sú nikde definované a takéto prázdne odkazy by nemali v právnom poriadku
Slovenskej republiky figurovať. Namietal aj to, že žalovaný nespomenul existenciu zákona č. 114/1998
Z.z., ktorý ustanovuje, že nárok na výsluhový dôchodok podľa § 26 ods. 1 má profesionálny vojak

prepustený zo služobného pomeru, ak vykonával službu najmenej 20 rokov. Mal za to, že žalovaný
pravdepodobne nesprávne a protiprávne vyhodnotil celkovú dobu jeho zamestnania, nevzal do úvahy
fakty pri zvyšovaní - valorizácii dôchodku za výsluhu rokov, ako aj doby zamestnania v I. kategórii funkcií,
čo ho vážnym spôsobom diskriminuje a poškodzuje. Bol taktiež toho názoru, že si žalovaný neosvojil
právny názor a ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR v obdobných sporoch, čím zjavne porušil zákon
a marí nástup spravodlivosti. Žalobca tiež namietal nesprávnosť vypočítanej doby trvania služobného

pomeru na účely dávok výsluhového zabezpečenia.

10. Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovaný v konaní nepostupoval v súlade s § 3 ods. 2
Správneho poriadku a vyjadril znepokojenie nad postupom tak prvostupňového správneho orgánu, ako
aj žalovaného v správnom konaní, ktoré považoval za nesúladné so základnými princípmi verejnej

správy, respektíve Odporúčaním CM/Rec (2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20.
júna 2007 o dobrej správe.

11. V ďalšej časti kasačnej sťažnosti žalobca apeloval na právomoc súdov, súdnej moci a sudcov a
osobitne ich povinnosti realizácie sudcovskej tvorby práva. S poukazom na zákonnosť a spravodlivosť

každého súdneho rozhodnutia, žalobca žiadal, aby Najvyšší správny súd SR preskúmal všetky listinné
dôkazy, kompletný spisový a administratívny materiál na vec sa vzťahujúci, a tiež postup žalovaného
(prípadne aj Sociálnej poisťovne), ktorý ich vydaniu predchádzal, nariadil pojednávanie za priamej
žalobcovej účasti.

12. V závere kasačnej sťažnosti žalobca opakovane uviedol, že ním vykonávaná vojenská
základná služba a služba vojaka z povolania v ozbrojených silách ČSSR nebola započítaná na
účely výsluhového dôchodku, invalidného výsluhového dôchodku, invalidného dôchodku, čiastočného
invalidného dôchodku, ale ani starobného dôchodku a s poukazom na § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003
Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) apeloval,

že táto skutočnosť mu nemôže byť daná na ťarchu. Podľa názoru žalobcu, žalovaný „pravdepodobne
nesprávne a protiprávne vyhodnotil celkovú dobu zamestnania žalobcu, ako aj doby služby I. kategórií
funkcií + v dvojnásobnej výške, čo ho vážnym spôsobom diskriminuje a poškodzuje. Z odôvodnenia
Rozhodnutia MO SR čís. j. SEĽUZ-4-68-2/2016-OdSP z 18.10.2016, je zrejmé, že si doteraz neosvojilo
právny názor a ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR v obdobných sporoch, čím zjavne porušuje

zákon, resp. marí nástup spravodlivosti.“

13. Sťažovateľ navrhol rozsudok správneho súdu zmeniť tak, že kasačný súd zruší rozhodnutie
žalovaného a?vec vráti správnemu súdu na nové konanie a?rozhodnutie. Uplatnil si náhradu trov
konania, ktoré písomne vyčíslil v?celkovej sume 494,41 Eur.

14. Kasačná sťažnosť bola žalovanému doručená na vedomie dňa 10. januára 2024.

15. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na to, že?žalobca vo svojom podaní neposkytuje opis rozhodujúcich
skutočností ozrejmujúcich reálne vymedzenie ním definovaného sťažnostného bodu (§ 440 ods. 1 písm.

g/ SSP), jeho podanie nespĺňa náležitosti ustanovené SSP, a?to aj napriek tomu, že je zastúpený
advokátom. Žalovaný zastáva názor, že správny súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal všetkými
relevantnými skutočnosťami, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, predovšetkým riadne
preskúmal splnenie podmienok pre zastavenie správneho konania podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho
poriadku. Argumentáciu žalobcu, ktorá nereflektuje obsah žalobou preskúmavaného rozhodnutia a

kasačnousťažnosťounapadnutéhorozsudku,vnímažalovanýlenakosnahužalobcuodkloniťpozornosť
súdu od podstaty veci, ktorou je otázka, či už bolo v tej istej veci právoplatne rozhodnuté a skutkový stav
sa podstatne nezmenil. Navrhol kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietnuť.16. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené na vedomie dňa 31. januára
2024.

17. Sťažovateľ v stručnom vyjadrení zo?7. februára 2024 vyjadril svoje pohoršenie a znechutenie
nad aroganciou moci a dôchodkovej nezodpovednosti správnych orgánov, ktoré označil za v rozpore s
Ústavou SR a Listinou základných ľudských práv a slobôd.

18. Dňa 15. februára 2024 bolo tunajšiemu súdu preposlané zo správneho súdu doplnenie podania

žalobcu označené ako doplnenie dôkazu v tu prejednávanej veci k sp. zn. 6Ssk/11/2024. Obsahom
podania bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 31. januára 2024
o prerušení konania podľa § 193 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o žiadosti žalobcu zo dňa 30. októbra
2023 o priznanie starobného dôchodku.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom

III.A Procesný postup kasačného súdu

19. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým
postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho

vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobca)
včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods.
1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho
vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

20. Najvyšší správny súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci
pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po
oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.

21. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu,

najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

22. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu zo dňa 15. decembra
2023, č. k. BA-7Sa/56/2016-44, ktorým súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnostipostupuarozhodnutiažalovanéhočísloSEĽUZ-4-68-2/2016-OdSPzodňa18.októbra2016,

ktorým podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietol a
rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-53011-3-BA/2016 z 20. júla 2016,
ktorýmpodľa§30ods.1písm.i)zákonač.71/1967Zb.Správnehoporiadkuprvostupňovýorgánzastavil
konanie, potvrdil.

III.B Aplikovateľné právne predpisy

23. Podľa § 2 ods. 1 SSP v znení platnom v rozhodnom období, v správnom súdnictve poskytuje správny
súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti
verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

24. Podľa § 2 ods. 2 SSP v znení platnom v rozhodnom období, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo
právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy,
opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu
verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom

súde.

25. Podľa § 6 ods. 1 SSP v znení platnom v rozhodnom období, správne súdy v správnom súdnictve
preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov
verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov

verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

26. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP v znení platnom v rozhodnom období, správne súdy rozhodujú v
konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.27. Podľa § 199 ods. 1 písm. g) SSP v znení platnom v rozhodnom období, sociálnymi vecami sa na
účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ministra obrany

Slovenskej republiky a nadriadeného určeného podľa osobitného predpisu.

28. Podľa § 30 ods. 1 písm. i) zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov
správny orgán konanie zastaví, ak v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne
nezmenil.

III.C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia

29. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu vychádzal kasačný

súd zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis žalovaného správneho orgánu, na ktoré poukázal už?správny súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd v detailoch neopakuje, týmto na ne
poukazuje a súčasne dopĺňa nasledujúce.

30. Kasačný súd mal z obsahu spisov náležite za preukázané, že žalobca žiadosťou z 31.
mája 2016 požiadal Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia o priznanie výsluhového dôchodku.
Dávku výsluhového dôchodku žiadal priznať spätne od 12. októbra 1988. Vojenský úrad sociálneho
zabezpečenia rozhodnutím č. VUSZ-53011-3-BA/2016 z 20. júla 2016 podľa § 30 ods. 1 písm. i)
Správneho poriadku konanie vo veci priznania výsluhového dôchodku žalobcovi zastavil, pretože v

tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Tomuto rozhodnutiu
predchádzalo jedno skoršie rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia z 25. februára
2016 (vyššie označené ako prvostupňové rozhodnutie I), ktorým VÚSZ žalobcovi výsluhový dôchodok
podľa § 137 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z.z. nepriznal. Prvostupňové rozhodnutie I bolo žalobcovi
doručené 02. marca 2016 a právoplatnosť nadobudlo dňa 18. marca 2016. Z prvostupňového

rozhodnutia I je tiež zrejmé, že rozkazom Veliteľa 3. leteckého školského pluku č. 50 zo dňa 3. novembra
1988 zanikol žalobcovi služobný pomer vojaka z povolania podľa § 26 ods. 2 písm. f) zákona č. 76/1959
Zb. s poukazom na trest straty vojenskej hodnosti „npor.“, ktorý uložil Vojenský obvodový súd Bratislava
v rozsudku č. 1 T 156/88 zo dňa 31. augusta 1988 dňom vzatia do väzby 25. júna 1988. Podľa
údajov z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia I služobný pomer žalobcu trval: (i) od 01.09.1973 do

18.07.1975-základnáslužbavovojenskejškole,(ii)od20.07.1975do31.12.1981-dôstojníkzpovolania
a (iii) od 01.01.1982 do 24.06.1988 - dôstojník z povolania, zvýhodnene započítateľná doba leteckej
služby, t.j. služobný pomer žalobcu na účely výsluhového zabezpečenia trval 21 rokov, 2 mesiace a 23
dní, t.j. 21 ukončených rokov. Ku dňu skončenia služobného pomeru dosiahol žalobca vek 33 rokov.
Prvostupňový správny orgán tak s poukazom na § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. účinného v čase

prepustenia žalobcu zo služobného pomeru uviedol, že žalobca nesplnil podmienku pre priznanie dávky
z dôvodu nedosiahnutia veku aspoň 40 rokov a neprepustenia zo služobného pomeru z dôvodu podľa
§ 26 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až e) zákona č. 76/1959 Zb. Rovnako nebol žalobcovi priznaný ani
výsluhový príspevok z dôvodov hodných osobitného zreteľa. VÚSZ ďalej v odôvodnení prvostupňového
rozhodnutia I uviedol, že žalobca nesplnil ani hmotnoprávne podmienky na priznanie dávky výsluhového

zabezpečenia podľa ustanovení zákona č. 114/1998 Z.z. účinného od 1. mája 1998 a ani podmienky na
priznanie dávky výsluhového zabezpečenia podľa zákona č. 328/2002 Z.z. účinného od 1. júla 2002, s
odkazom na § 38 v spojení s § 137 ods. 7 citovaného zákona.

31. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia II vydaného VÚSZ v nadväznosti na opakovanú žiadosť

žalobcuopriznanievýsluhovéhodôchodkuzodňa31.mája2016,jezrejmé,žepredvydanímsamotného
rozhodnutia VÚSZ skúmal, či sú splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia o zastavení konania podľa
§ 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku, pričom dospel k záveru, že v prípade žiadosti žalobcu o
priznanie výsluhového dôchodku zo dňa 12. októbra 2015, o ktorej bolo rozhodnuté prvostupňovým
rozhodnutím I dňa 25. februára 2016 a následne ďalšej žiadosti žalobcu o priznanie výsluhového

dôchodku zo dňa 31. mája 2016 existujú kumulatívne všetky podmienky, a to: (i) totožnosť v účastníkovi
konania - žalobcu, (ii) totožnosť v predmete správneho konania - výsluhový dôchodok, (iii) existencia
právoplatného prvostupňového rozhodnutia I a napokon (iv) neexistencia podstatnej zmeny skutkového
stavu - skutkové okolnosti prípadu žalobcu v čase posudzovania jeho žiadosti zo dňa 12. októbra 2015a následne z 31. mája 2016 sa nezmenili; na postup podľa citovaného ustanovenia § 30 ods. 1 písm. i)
Správneho poriadku. V rozhodnutí o odvolaní žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu II, žalovaný v
odôvodnení druhostupňového rozhodnutia naviac ozrejmil, že žalobcovi zanikol služobný pomer žalobcu

dňom vzatia do väzby 25. júna 1988. Poukázal pritom na (i) bod 4. smernice č. 1 k vykonaniu niektorých
ustanovení zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v Čs. ľudovej armáde, uverejnenom v
nariadení náčelníka generálneho štábu Čs. ľudovej armády 1. zástupcu ministra národnej obrany č. 12
z 9. augusta 1985: „Ak zanikol služobný pomer stratou vojenskej hodnosti vyslovenou rozsudkom súdu,
rozumie sa dňom skončenia služobný deň, ktorým takýto rozsudok nadobudol právoplatnosť; ak bol však

vojak pred vyslovením straty vojenskej hodnosti vo väzbe, považuje sa za deň skončenia služby deň
vzatia do väzby.“; a (ii) rozsudok Vojenského obvodového súdu Bratislava č. 1 T 156/88 v spojitosti s
uznesením Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne č. To-195/88; ako aj (iii) na výpis z Rozkazu veliteľa
3. leteckého školského pluku č. 50 zo dňa 3. novembra 1988. Žalovaný v odôvodnení druhostupňového
rozhodnutia ďalej uviedol, že žalobcovi nevznikol nárok na dávku výsluhového zabezpečenia - príspevok
zaslužbupodľaprávnychpredpisovplatnýchvčasejehoprepusteniazoslužobnéhopomeru (podľa§33

ods.1zákonač.76/1959Zb.).Nevznikolmunárokaninapriznanievýsluhovéhodôchodkupodľazákona
č. 328/2002 Z.z., hoci vykonal službu v trvaní 21 ukončených rokov (vrátane započítania zvýhodnenej
započítateľnej doby leteckej služby žalobcu vo funkcii technika lietadla - palubného technika), a to s
poukazom na § 137 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z.z., podľa ktorého profesionálnemu vojakovi, ktorého
služobný pomer trval viac ako 15 rokov a pri skončení služobného pomeru nesplnil podmienky priznania

dávky výsluhového zabezpečenia podľa doterajších predpisov, sa dávka výsluhového zabezpečenia
podľa § 38 a § 40 tohto zákona neprizná.

32. Kasačný súd dáva do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri
preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa prvej a?tretej časti Správneho

súdneho poriadku (§ 177 a?nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil
dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či?zistil vo veci skutočný stav, či konal v
súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi
predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu
bolo vydané v súlade s?hmotnoprávnymi, ako?aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume

zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný
rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho
orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim
bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia
správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu

napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu
verejnej správy teda preskúmal, či orgán štátnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v
správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či sa vysporiadal s jeho námietkami
a?či?na?základe skutkových zistení na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj
právny záver.

33. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje, že primárnou úlohou kasačného súdu je v?medziach
podanej kasačnej sťažnosti posúdiť, či správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní postupoval správne,
keď ustálil, že v tu prejednávanej veci žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán postupovali správne,
keď zhodne rozhodli, že boli splnené podmienky pre vydanie prvostupňového rozhodnutia II, ktorým

prvostupňový orgán zastavil konanie podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku a či sa správny
súd v napadnutom rozsudku riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v správnej
žalobe smerujúcimi k spochybneniu splnenia podmienok pre vydanie druhostupňového rozhodnutia v
spojení s prvostupňovým rozhodnutím II.

34. Najvyšší správny súd napriek opakujúcim sa námietkam zo strany žalobcu, poukazuje obdobne,
ako tak urobil už správny súd v?napadnutom rozsudku, že predmetom tohto súdneho prieskumu môže
byť len druhostupňové rozhodnutie žalovaného o odvolaní žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu II,
resp. samotné prvostupňové rozhodnutie II. Preto námietky žalobcu, ktoré správny súd v?napadnutom
rozsudku označil za?smerujúce proti prvostupňovému rozhodnutiu I, resp. k vzniku alebo zániku nároku

žalobcu na výsluhový dôchodok, prípadne inú dávku výsluhového zabezpečenia, či vecnej správnosti a
dôvodnosti, ako aj postupu orgánu verejnej správy v súvislosti s vydaním prvostupňového rozhodnutia
I, vyhodnotil rovnako aj najvyšší správny súd ako irelevantné pre toto konanie. V?tejto časti sa stotožnil
s?právnym názorom správneho súdu, a?preto naňho len poukazuje. Pre úplnosť podporne dodáva, ženámietky žalobcu ohľadom prvostupňového rozhodnutia I nemajú žiadny vplyv na zákonnosť rozhodnutí
preskúmavaných správnym súdom v napadnutom rozsudku a nemôžu byť predmetom posudzovania v
tu prejednávanej veci, nakoľko mohli byť uplatnené včas len v konaní, ktorého výsledkom bolo samotné

prvostupňové rozhodnutie I.

35. Pri posudzovaní napadnutého rozsudku správneho súdu v spojení s rozhodnutiami správnych
orgánov o opakovanej žiadosti žalobcu o priznanie výsluhového dôchodku v tu prejednávanej veci,
kasačnýsúdvprvomradezvažovalpredovšetkýmto,čibysavydanímďalšiehomeritórnehorozhodnutia

o žiadosti žalobcu o priznanie výsluhového dôchodku dostalo takéto rozhodnutie do rozporu s prekážkou
už raz právoplatne rozhodnutej veci. V súvislosti s prekážkou už raz právoplatne rozhodnutej veci
kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžso/3/2014 zo dňa 11. marca 2014,
vktoromnajvyššísúdkonštatoval,že„Prekážkarozhodnutejveci(„resiudicata“)svojoupodstatoupatrík
procesnými podmienkam a jej existencia (zistenie) vedie bez ďalšieho k zastaveniu správneho konania.
Táto procesná prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá

vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, táto sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb (konanie sa týka
tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov
konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná prekážka
veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako správny orgán a súd v rámci súdneho prieskumu po

právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania a čo je dôležité, prekážka
veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak bol určitý skutkový stav veci po právnej stránke v
pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne.“

36. Zákonodarca legislatívnou zmenou zásadného významu v správnom konaní s účinnosťou od 01.

januára 2004 ustanovil prostredníctvom § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku ako dôvod pre
zastavenie konania prekážku veci už raz právoplatne rozhodnutej („res iudicata“). Právnym dôsledkom
právoplatne rozhodnutej veci je tzv. formálna právoplatnosť, ktorej podstata spočíva v tom, že ak sa v tej
istej veci už právoplatne rozhodlo, opätovne konať o nej nemožno s výnimkou prípadu, ak sa podstatne
zmenil skutkový stav. Správny orgán pred zastavením konania z tohto dôvodu musí skúmať, či ide o

totožnosť veci. Táto je daná vtedy, ak ide o totožných účastníkov, totožnosť predmetu a rovnaký skutkový
stav, pričom všetky tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne.

37. Kasačný súd súhlasne s právnym názorom správneho súdu vysloveným v napadnutom rozsudku
konštatuje, že správne orgány postupovali správne, keď vzhľadom na to, že o tej istej žiadosti

žalobcu v identickom konaní o priznanie výsluhového dôchodku už raz právoplatne bolo rozhodnuté
prvostupňovým rozhodnutím I, a vzhľadom na to, že vo veci nenastala podstatnejšia zmena skutkového
stavu, postupom podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku konanie o opakovanej žiadosti žalobcu
o priznanie výsluhového dôchodku, zastavili.

38. V danom prípade boli kumulatívne splnené podmienky na prijatie záveru, že nastala prekážka už raz
právoplatne rozhodnutej veci a vydaním ďalšieho meritórneho rozhodnutia ohľadom totožnej žiadosti
by tiež došlo k porušeniu princípu „ne bis in idem“. Obe žiadosti (zo dňa 12. októbra 2015, ako aj
zo dňa 31. mája 2016) podal žalobca, teda bola splnená podmienka totožnosti účastníka konania.
Taktiež bola splnená podmienka totožnosti predmetu konania, nakoľko obidvomi žiadosťami sa žalobca

domáhal priznania výsluhového dôchodku z dôvodu nepriznania žiadneho výsluhového zabezpečenia
či starobného dôchodku zo systému sociálneho poistenia. Zároveň existovalo právoplatné rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu č. VÚSZ-53011-3-BA/2016 z 25. februára 2016, ktorým VÚSZ podľa
§ 137 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z.z. výsluhový dôchodok žalobcovi nepriznal z dôvodu nesplnenia
zákonných podmienok na jeho priznanie.

39. Rozhodujúcim v prejednávanej veci však bolo splnenie poslednej podmienky, ktorou je to, že vo
veci nenastala podstatnejšia zmena skutkového stavu. Porovnávajúc skutkové okolnosti prípadu v čase
podania prvej žiadosti žalobcu zo dňa 12. októbra 2015 a druhej žiadosti zo dňa 31. mája 2016, dospel
kasačný súd k záveru, že tieto ostali nezmenené. Z uvedeného je zrejmé, že išlo o tú istú vec a bolo by

nadbytočné, aby správne orgány vydali fakticky dve rovnaké zamietavé rozhodnutia o tom istom nároku,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, týkajúce sa rovnakého predmetu konania a tej istej osoby.
Ide o ten istý predmet konania, o tom istom nároku vyplývajúcom z rovnakých skutkových tvrdení a bezzmeny skutkového stavu. VÚSZ teda postupoval správne, keď konanie o druhej žiadosti žalobcu zastavil
s poukazom na § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku.

40. O prekážku už raz právoplatne rozhodnutej veci by nešlo v prípade, že by nastala podstatná
zmena skutkových okolností, resp. ak by vo veci nastali nové faktické skutočnosti, ktoré odôvodňujú
rozhodovanie vo veci (napr. výsluhovému dôchodcovi bol priznaný výsluhový dôchodok na základe
faktických podmienok X, ale medzičasom vznikli podmienky Y, ktoré odôvodňujú, aby správny orgán
rozhodol o nároku na predmetnú dávku). Ďalším dôvodom pre meritórne rozhodnutie vo veci bez toho,

aby išlo o „res iudicata“, by bola zmena právnej úpravy alebo podstatná zmena právneho názoru v
rozhodovacej činnosti súdov z dôvodu neustále sa vyvíjajúce judikatúry. V takomto prípade by bolo na
mieste opätovné posúdenie hmotnoprávnej otázky správnosti posúdenia vzniku nároku na výsluhový
dôchodok žalobcu a následne rozhodnutie o ňom, čo však nie je prípad žalobcu. V tejto súvislosti
kasačný súd podporne poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie v obdobnej veci, a to na rozsudok sp.
zn. 6Ssk/36/2023, prípadne na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9Sžso/77/2016.

41. Kasačný súd považuje za potrebné dodať, že správne orgány sa v preskúmavaných rozhodnutiach
nad rámec zaoberali aj dôvodmi zamietnutia pôvodnej žiadosti a tiež poukázali na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu SR potvrdzujúcu správnosť pôvodných rozhodnutí o predmetnej žiadosti žalobcu o
priznanie výsluhového dôchodku.

42. Nad rámec, kasačný súd tiež uvádza, že vznik, trvanie a zánik nárokov na dávky sociálneho
zabezpečenia správne orgány príslušné na ich rozhodovanie posudzujú podľa právnych predpisov
platných a účinných v čase, kedy k vzniku, trvaniu a zániku nároku došlo. V čase skončenia
služobného pomeru žalobcu sociálne zabezpečenie vojakov z?povolania upravoval zákon č. 76/1959

Zb., ktorý upravoval podmienky vzniku nároku na príspevok za službu a zákon č. 121/1975 Zb. o
sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 121/1975 Zb.“), ktorý upravoval
podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok. Nárok na?výsluhový dôchodok, o ktorý žalobca
žiadal, by mu mohol vzniknúť len za predpokladu, ak by jeho služobný pomer skončil po 1. máji
1998, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 114/1998 Z. z. o?sociálnom zabezpečení, ktorý prvýkrát

zaviedol do?právneho poriadku Slovenskej republiky inštitút výsluhového dôchodku. V súčasnosti
priznávanie výsluhových dôchodkov upravuje zákon č. 328/2002 Z. z., ktorým bol zákon č.?114/1998
Z. z. zrušený. Keďže služobný pomer žalobcu skončil dňa 25. júna 1988 a právne predpisy
upravujúce priznávanie výsluhových dôchodkov nadobudli účinnosť až?po?1. máji 1998, t.j. po skončení
služobného pomeru žalobcu, nie je možné posudzovať vo?vzťahu k nim vznik nároku na túto dávku,

pretože by došlo k porušeniu zásady o?neprípustnosti retroaktivity právnych predpisov. Vojenský úrad
sociálneho zabezpečenia tak?nemal žiaden právny titul, na základe ktorého by o priznaní, resp.
nepriznaní výsluhového dôchodku žalobcu mohol rozhodnúť. Z uvedeného žiadosť žalobcu o priznanie
výsluhového dôchodku ako dávky výsluhového zabezpečenia bolo možné posúdiť len ako žiadosť o
priznanie takých dávok výsluhového, resp. sociálneho zabezpečenia, ktoré existovali ku dňu skončenia

jeho služobného pomeru. Keďže žalobca pri prepustení zo služobného pomeru dosiahol vek 33 rokov
a službu v ozbrojených silách vykonal v trvaní 21 rokov, 2 mesiace a 23 dní, nárok na príspevok za
službu podľa § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. mu nevznikol. Rovnako mu nevznikol ani nárok na
priznanie dávky výsluhového zabezpečenia podľa ustanovení zákona č. 114/1998 Z.z. účinného od 1.
mája1998.Žalobcanesplnilanipodmienkynapriznaniedávkyvýsluhovéhozabezpečeniapodľazákona

č.328/2002Z.z.účinnéhood1.júla2002,sodkazomna§38vspojenís§137ods.7citovanéhozákona.

43. S ohľadom na námietku žalobcu o porušení práva na spravodlivý proces, je podľa názoru
kasačného súdu napadnutý rozsudok správneho súdu presvedčivo odôvodnený a reaguje na všetky
žalobné námietky žalobcu tak procesného, ako aj hmotnoprávneho charakteru. Do práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a
hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi. Do obsahu základného práva nepatrí ani právo účastníka konania dožadovať

sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania. Správny súd
pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku postupoval v zmysle zákonných pravidiel a z odôvodnenia
rozsudku je zrejmé, na základe akých konkrétnych skutkových okolností a dôkazov dospel správnysúd k svojmu záveru, a akým spôsobom na skutkový stav daný v prejednávanej veci aplikoval
relevantné ustanovenia právnych predpisov. Odôvodnenie rozsudku správneho súdu, pokiaľ ide o jeho
vlastnú argumentáciu, v?dostatočnej miere reflektuje na podstatné námietky uvádzané žalobcom v

žalobe. Správny súd dostatočne ozrejmil vlastné úvahy pri právnom posúdení veci, pričom zohľadnil
aj vyjadrenia oboch účastníkov konania. Kasačný súd preto dospel k záveru, že správny súd sa
posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a?vyvodil aj správne skutkové a právne závery, ktoré náležite
odôvodnil.

44. Správny súd tak správne vyhodnotil, keď skonštatoval, že tak žalovaný, ako aj VÚSZ ako
prvostupňovýsprávnyorgánsavosvojichrozhodnutiach,t.j.vdruhostupňovom,akoajv prvostupňovom
rozhodnutí II vysporiadali s predpokladmi zastavenia konania v dostatočnej miere, pričom aj nad
rámec požiadaviek Správneho poriadku uviedli dôvody, prečo žalobcovi nevznikol nárok na výsluhový
dôchodok.

45. Záverom preto najvyšší správny súd konštatuje, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
neidentifikoval dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a?relevantných právnych
záverov obsiahnutých v?odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu. Tieto závery, spoločne
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, totiž vytvárajú dostatočné právne východiská pre
vyslovenie výroku napadnutého rozsudku správneho súdu. Preto sa s?ním najvyšší správny súd v?

celom rozsahu stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci správnym súdom za správne.

46. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, kasačný súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej
sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia správneho súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú

sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
47. O náhrade trov kasačného konania vo vzťahu k žalovanému bolo rozhodnuté podľa § 168 a contrario
v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaný ako úspešný účastník má právo na náhradu trov kasačného
konania, súd mu však náhradu nepriznal, pretože neboli splnené podmienky na aplikáciu § 168. Žalobca
ako neúspešný účastník kasačného konania nemá právo na náhradu jeho trov (§ 167 ods. 1 SSP a

contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP).

48. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.