Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, April 15, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 27CoCsp/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120204062
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8120204062.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a sudcov JUDr.

Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča, v spore žalobcu: F. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom X. XX,
XXX XX G., zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66,
089 01 Svidník, proti žalovanému: M. sporiteľňa a.s., so sídlom G. XX, XXX XX Z., R.: XX XXX XXX,
zastúpenému: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01
Košice, IČO: 36 863 017, o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a o primerané finančné
zadosťučinenie, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 13Csp/60/2020-52
zo dňa 3.3.2023, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že: „U r č u j e , že zmluvná podmienka
uvedená v zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.X.XXXX, v bode 1., časti I. základné
podmienky, v znení: "Poplatok za upomienky 25,- Eur", je n e p r i j a t e ľ n á. U r č u j e , že zmluvná
podmienka uvedená v zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.X.XXXX, v bode 5.,
časti II. záverečné ustanovenia, v znení: "Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy

sa budú, podľa § 262 Obchodného zákonníka, spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného
zákonníka.", je n e p r i j a t e ľ n á. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 50,- Eur
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a . Žalobca m á
n á r o k voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vychádzajúc z prisúdenej sumy
s tým, že o ich výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.“

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobou doručenou súdu 1.4.2020 sa žalobca domáhal, aby súd vydal
rozsudok, ktorým by určil, že zmluvné podmienky v zmení tak ako sú uvedené vo výroku tohto rozsudku,
ako aj zmluvné podmienky uvedené v zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.X.XXXX,
v bode 1., časti I. základné podmienky, v znení: „Spracovateľský poplatok 79,00 EUR, hradený pri
uzatvorení Úverovej zmluvy z prostriedkov úveru, Poplatok za správu úveru 2,99 EUR/mesačne odo
dňa uzatvorenia Úverovej zmluvy“, sú neprijateľné, a zároveň rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť
mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 600,- Eur a náhradu trov konania.

3. Dňa XX.X.XXXX uzavrel žalobca so žalovaným zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na
základe ktorej mu žalovaný poskytol úver vo výške 3.079,- Eur, s mesačnou splátkou vo výške 56,54
Eur, s ročnou úrokovou sadzbou 15,90%, s RPMN 20,05%, s priemernou RPMN 17,62 % a s konečnousplatnosťou úveru 16.7.2021. V písomnom vyhotovení tejto zmluvy je v bode 1. časti I. označenej ako
Základné podmienky uvedené: „Spracovateľský poplatok 79,00 EUR, hradený pri uzatvorení Úverovej
zmluvy z prostriedkov úveru, Poplatok za správu úveru 2,99 EUR/mesačne odo dňa uzatvorenia

Úverovej zmluvy, Poplatok za upomienku 25,- Eur.“ V bode 5. časti II. tejto zmluvy označenej ako
Záverečnéustanoveniajeuvedené:„Zmluvnéstranysadohodli,žeichvzájomnéprávnevzťahysabudú,
podľa § 262 Obchodného zákonníka, spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.“
Tieto zmluvné podmienky pritom ako súčasť formulára zmluvy, podľa nespochybnených tvrdení žalobcu,
neboli individuálne dojednané.

4. V danom prípade sa žalobca domáhal určenia, že ním označená zmluvná podmienka týkajúca
sa pevne stanoveného poplatku za upomienku, ako aj zmluvná podmienka týkajúca sa aplikácie
Obchodného zákonníka, sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami, a to aj s poukazom na to, že
ohľadom neprijateľnosti obdobných zmluvných podmienok súd už rozhodol aj v iných konaniach, na
ktoré žalobca poukázal, čo žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil.

5. Súd dospel k jednoznačnému záveru, že napadnuté ustanovenie o poplatku za upomienku
25,- Eur spôsobuje celkom zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Uvedený poplatok má totiž celkom zjavne sankčnú povahu, resp. povahu
paušalizovanej náhrady škody, jeho výška je však, a to aj vzhľadom na nedostatok obmedzenia jeho

opakovaného účtovania, a najmä nedostatok vysvetlenia a tvrdení o ekonomických nákladoch na
administratívne úkony s ním súvisiace (ako aj o ich dôvodoch a význame), celkom zjavne neprimeraná.
Napadnuté zmluvné ustanovenie o poplatku za upomienku vo výške 25,- Eur spadá aj do aktuálneho
demonštratívneho výpočtu neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 ods. 4 OZ, v zmysle ktorého
za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré /

písm. t)/ požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere
nesleduje záujmy spotrebiteľa, resp. /písm. k)/ požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok,
aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.

6. Rovnako neprijateľnou zmluvnou podmienkou je nepochybne aj ďalšie napadnuté zmluvné

ustanovenie, podľa ktorého by sa mali vzájomné právne vzťahy zmluvných strán, s poukazom na
dohodu podľa § 262 Obchodného zákonníka, spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného
zákonníka. Obchodný zákonník ma totiž viacero ustanovení, ktoré sú alebo môžu byť pre spotrebiteľa
menej priaznivé (napr. o premlčaní, o odstúpení od zmluvy, alebo o úrokoch z omeškania), a toto
zmluvné ustanovenie jej tak v zjavnom rozpore s ust. § 52 ods. 2 OZ (podľa ktorého ustanovenia o

spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné), ako aj s ust. 54 ods. 1 OZ (podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže

vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné
postavenie). Zmluvné ustanovenie o aplikácii Obchodného zákonníka je svojim znením spôsobilé uviesť
spotrebiteľa do právneho omylu o jeho právach a povinnostiach, a pri odbornej prevahe profesionálneho
dodávateľa ho tak možno považovať aj za nekalú praktiku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a je preto neprijateľná. Navyše

súdu sú známe už aj viaceré právoplatné rozhodnutia súdov o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky
vydané voči tomu istému žalovanému (napr. rozsudky Okresného súdu Prešov sp. zn. 32Csp/136/2029,
20Csp/171/2019, 29Csp/135/2019), a v tomto konaní nebol zistený žiadny dôvod na zmenu týchto
záverov a vecný odklon od nich.

7. Žalobca sa domáhal určenia, že aj ďalšie ním označené zmluvné podmienky o spracovateľskom
poplatku a poplatku za správu, sú v zmysle ust. § 53 OZ neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Z
ust. § 53 ods. 1 OZ pritom vyplýva (tak ako bolo uvedené už vyššie), že za neprijateľné podmienky
(ktoré sú v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatné), sú považované také ustanovenia obsiahnuté v
spotrebiteľských zmluvách, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa s výnimkou tých prípadov (v ktorých to neplatí, resp. sa na to
neprihliada), ak sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, alebo ak boli individuálne
dojednané. Možnosť súdu posudzovať primeranosť ustanovení týkajúcu sa hlavného predmetu plnenia
a ceny totiž bola a je daná iba v ust. § 53 ods. 6 OZ, a to pre spotrebiteľské zmluvy, ktorých predmetomzáväzku je poskytnutie peňažných prostriedkov za (neprimeranú) odplatu, ktorú súd podľa pôvodného
znenia tohto ustanovenia mohol (len) znížiť (bez určenia absolútnej neplatnosti, s prihliadnutím na
odplaty poskytované bankami pri spotrebiteľských úveroch), resp. ktorá podľa aktuálneho znenia ust.

§ 53 ods. 6 zák. č. 40/1964 Zb. (len) nesme prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od
spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať (pričom túto odplatu, podrobnosti o jej
stanovení, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku podľa § 53 ods. 6 OZ v súčasnosti
ustanovuje vykonávací predpis - § 1 a § 1a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.). Z uvedeného vyplýva,
že na to, aby sme nejaké (akékoľvek) ustanovenie obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve mohli považovať

za neprijateľné v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ nepostačuje, aby išlo o ustanovenie, ktoré je (v porovnaní
s nejakým iným konkrétnym právom predpokladaným stavom (v prípade absencie spornej zmluvnej
podmienky), ktorý treba dostatočne špecifikovať pre spotrebiteľa eventuálne hocijakým spôsobom a
akokoľvek menej výhodné, resp. spôsobuje akýkoľvek posun v (obvyklých) právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ale musí ísť o také ustanovenie, ktoré spôsobuje (zo
zreteľom na všetky okolnosti) až značnú nerovnováhu (v porovnaní so zákonom predpokladaným

stavom) v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a zároveň (najmä)
nemôže ísť o ustanovenie týkajúce sa hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak je vyjadrené
určito, jasne a zrozumiteľne, ktoré je (spolu s individuálne dojednanými ustanoveniami) z posudzovania
neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ vylúčené. Tieto predpoklady pre určenie
neprijateľnosti napadnutých zmluvných podmienok týkajúcich sa spracovateľského poplatku 79,- Eur

uhradeného pri uzatvorení zmluvy z prostriedkov úveru, a poplatku za správu úveru 2,99 Eur/mesačne
odo dňa uzatvorenia úverovej zmluvy pritom v posudzovanom prípade naplnené neboli.

8. Žalobca si okrem nároku na určenie neprijateľnosti ním označených zmluvných podmienok, uplatnil
voči žalovanému súčasne aj právo na primerané finančné zadosťučinenie za to, že žalovaný v zmluve

používal dve neprijateľné zmluvné podmienky.

9. V prejednávanej veci je z výsledku tohto konania zrejmé, že žalobca ako spotrebiteľ v tomto konaní
úspešne uplatnil na súde právo na určenie neprijateľnosti dvoch zo štyroch ním označených zmluvných
podmienok, keď súd jeho žalobe vo vzťahu k tomuto nároku z dôvodov uvedených v bode 27. až 34.

tohto odôvodnenia vyhovel, čím bolo zároveň vymedzené jeho úspešné uplatnenie porušenia práva
alebo povinnosti (ustanovenej osobitným predpisom) ako spotrebiteľa v tomto súdnom konaní, právny
základ jeho (ďalšieho) súčasného nároku na finančné zadosťučinenie za to tak bol daný, a zostávalo
určiť už len jeho (primeranú) výšku.

10. V danom prípade pritom žalobca svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
odôvodnil len poukazom na svoj návrh na určenie neprijateľnosti označených zmluvných podmienok,
ktoré mal žalovaný používať v zmluve o splátkovom úvere. Žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by bližšie
odôvodňovali ním uplatnenú výšku zadosťučinenia, okrem poukazu na (všeobecnú) neprijateľnosť ním
onačených zmluvných podmienok, ktoré by sa týkali úspešného uplatnenia jeho práva na súde, však

neuviedol. Žalobca neuviedol žiadne bližšie okolnosti predchádzajúce uplatneniu jeho práva na súde,
zohľadňujúce napr. jeho neúspešnú reklamáciu alebo predsúdne upozornenie na porušenie práva, ktoré
by osobitne zvýrazňovali potrebu podania žaloby (že žalovaný pred súdnym konaním nedbal na jeho
výhrady), pre ktoré podal žalobu, resp. svoje práva bol nútený brániť v súdnom konaní (podaním žaloby),
a ani či konanie žalovaného a následné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde viedlo k

vzniku aj iných negatívnych dôsledkov v jeho súkromnom a spoločenskom živote. „Takýmito negatívnymi
dôsledkami resp. nepriaznivými okolnosťami prípadu, ktoré by mohli vzniknúť v súvislosti s nekalým
konaním žalovaného je napr. vznik nepriaznivej majetkovej a sociálnej situácie v konkrétnom čase,
odkázanosť na iných alebo psychická záťaž a pod.“ (rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 17CoCsp/32/2020
z 29.9.2020). Zvýšená odmeňujúca funkcia zadosťučinenia pre spotrebiteľa (za to, že sa pustil do sporu

so žalovaným) by mohla vystupovať do popredia napr. najmä vtedy, ak by žalobca tvrdil, že zodpovedná
osoba pred podaním žaloby odmietla akceptovať jeho (oprávnené) výhrady (prípadne reklamáciu),
spoliehajúc sa možno na to (bez hrozby osobitného negatívneho následku), že spotrebiteľ pre obtiaže
nebude uplatňovať svoje práva na súde (skúsime, či nám to „neprejde“), a ak jej to (zodpovednej
osobe) aj neprejde, nebude to mať pre ňu citeľnejšie následky (lebo spotrebiteľovi potom dodatočne

aj tak na podklade rozhodnutia súdu vyhovie len v tom, čo mala urobiť už dávno). Táto stránka je
však pri nedostatku tvrdení o predchádzajúcich výhradách spotrebiteľa adresovaných dodávateľovi
(zodpovednej osobe), osobitne pri jeho zastúpení advokátom, tak ako tomu bolo aj v tomto prípade,
oslabená, nakoľko negatívny prístup zodpovednej osoby, ak nevyhovie oprávneným požiadavkámspotrebiteľa zastúpeného advokátom, má svoj odraz aj v povinnosti nahradiť spotrebiteľovi jeho trovy
právneho zastúpenia, a žiadne osobitné úsilie od spotrebiteľa spravidla nevyžaduje.

11. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a všetky súdu známe okolnosti tohto prípadu, podľa ktorých
bol žalobca v súdnom konaní zastúpený advokátom, netvrdil, že by dodávateľa (zodpovednú osobu)
pred súdnym konaním neúspešne upozornil na vytýkané nedostatky (porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi), žalobca má so súdnym konaním
skúsenosti (viac ako 20 samostatných súdnych konaní - vrátane najmenej 12 rôznych nárokov na

primerané finančné zadosťučinenie), k požiadavke zadosťučinenia neuviedol žiadne negatívne dôsledky
porušenia práva zo strany dodávateľa, prípadne súdneho konania súvisiaceho s porušením práva zo
strany dodávateľa v okolnostiach tohto prípadu na jeho súkromný či spoločenský život, a ani to, že by od
žalovaného ešte pred podaním svojej žaloby niečo neúspešne žiadal alebo reklamoval, mal súd za to, že
žalobca (zastúpený advokátom) netvrdil a nepreukázal také okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie
finančného zadosťučinenia v ním požadovanej výške 600,- Eur. Za primeranú výšku zadosťučinenia

tak súd považoval základnú sumu maximálne 50,- Eur tak, ako ju v obdobných prípadoch priznáva aj
Krajský súd v Prešove (napr. v rozsudku sp. zn. 9CoCsp/49/2020, 17CoCsp/32/2020), a v prevyšujúcej
časti preto žalobu zamietol.

12. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na

náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255
ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana
vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo
stránnemánanáhradutrovkonaniaprávo.Žalobcabolvkonaníúspešnývčastiourčenieneprijateľnosti
dvoch zmluvných podmienok, ktorú súd považoval za právny základ na zaplatenie s tým súvisiaceho

primeraného finančného zadosťučinenia. Formálny základ nároku bol tak daný, pričom výška prisúdenej
istiny závisela od úvahy súdu, a preto súd vychádzal zo záveru, že žalobca bol v spore úspešný, a z
toho dôvodu mu súd priznal nárok na plnú náhradu s tým súvisiacich trov konania (ktorých výška však
bude vychádzať len z výšky prisúdenej istiny).

13. Proti rozsudku okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti v zákonnej lehote podal
odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a v rozsahu zrušenia
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

14. Odvolanie podal z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

15. Namietal, že súd prvej inštancie upustil od nariadenia pojednávania, hoci k takému postupu nebola
splnená ani jedna z troch kumulatívnych zákonných podmienok. Zároveň namietal aj nedostatočné
odôvodnenie a teda nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku čo do dôvodov, pre ktoré sa súd
rozhodol postupovať podľa osobitných ustanovení. Ustanovenie § 297 Civilného sporového poriadku

môže súd aplikovať výlučne za splnenia troch kumulatívnych podmienok, teda nie iba posúdením
prípadnej hodnoty sporu. Z napadnutého rozsudku preto nie je zrejmé, ako a či vôbec sa súd
prvej inštancie zaoberal úplným znením relevantnej právnej normy a v čom vzhliadol naplnenie
všetkých jej znakov. Nie je prípustné, aby v rozsudku k tak kľúčovým okolnostiam nebola uvedená
presná, zrozumiteľná, a teda preskúmateľná odpoveď. Uvedené výhrady plne dopadajú i na absenciu

odôvodnenia, ako sa súd prvej inštancie vyporiadal s návrhom na výsluch žalobcu (uplatneným vo
vyjadrení k žalobe). V rozsudku nie je prítomná ani len zmienka o tomto zásadnom dôkaznom návrhu
alebo o jeho zamietnutí. Neuvádza sa ani dôvod takto zvoleného postupu konajúceho súdu.

16. V súvislosti s meritórnym posúdením zmluvných podmienok o poplatku za upomienku a o aplikácii

Obchodného zákonníka namietal porušenie zaručeného práva na spravodlivé súdne konanie, ku
ktorémudošlorezignáciousúduprvejinštancienariadnuaplikáciurelevantnýchhmotnoprávnychnoriem
týkajúcich sa neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktoré boli nahradené jeho arbitrárnymi úvahami a
kritériami, ktoré nemajú žiadnu zákonnú oporu. Nemôže byť žiadnej pochybnosti, že základné znakyrelevantnej právnej normy, ktorá musí byť použitá na posúdenie spotrebiteľskej prijateľnosti zmluvných
podmienok, sú vyjadrené v ustanovení § 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Ide
pritom o vnútroštátnu transpozíciu kľúčových aspektov komunitárnej regulácie ochrany spotrebiteľa

pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktorá je sústredená najmä do Smernice 93/13. Najmä
v rozsudku zo dňa 14. 03. 2013, vo veci C-415/11 - Aziz (ďalej len „rozsudok C-415/11“) postuloval
absolútne zásadné interpretačné a aplikačné kritériá. V odôvodnení napadnutého rozsudku však nič
nenasvedčuje tomu, že by súd prvej inštancie podrobil zmluvné podmienky, ktorých neprijateľnosť určil,
prieskumu z hľadiska tam uvedených kritérií. Testy, ktoré sú podľa rozsudkov C-415/11 a C-226/12

obligatórne pri súdnom prieskume, boli reflektované len pri posudzovaní zmluvných podmienok o
spracovateľskom poplatku a o poplatku za správu úveru (bod 44 odôvodnenia napadnutého rozsudku),
bez bližšieho vysvetlenia však už nie vo vzťahu k zmluvným podmienkam o poplatku za upomienku
a o aplikácii Obchodného zákonníka, a je preto vysoko pravdepodobné, že pri týchto zmluvných
podmienkach neboli vôbec vykonané.

17. Osobitne v prípade zmluvnej podmienky o poplatku za upomienku namietal, že súd prvej inštancie
dospel k „zisteniu“ jej neprijateľnosti napriek tomu, že nevykonal žiaden z testov, ktoré úniová judikatúra
predpisuje pre skúmanie atribútu značnej nerovnováhy. Takto bolo úplne ignorované napr. preventívne
a sankčné pôsobenie dojednania, ktoré je z povahy spojené s protiprávnym správaním dlžníka (inými
slovami, ak dlžník riadne a včas plní svoje povinnosti, príslušná zmluvná podmienka sa voči nemu

nemôže nikdy aktivizovať). Súd však bral zreteľ iba na záujmy protiprávne konajúceho subjektu,
ale nie už na oprávnené záujmy veriteľa, najmä na jeho legitímny záujem na riadnom splácaní
úverovej pohľadávky. Takisto sa z odôvodnenia napadnutého rozsudku opäť nemožno dozvedieť,
prečo by sme na dojednanie o sankcii za omeškanie nemohli pomýšľať pri individuálnej negociácii so
spotrebiteľom, keďže ide o zabezpečenie nie akejsi vedľajšej, nepodstatnej povinnosti z úverového

vzťahu, ale povinnosti azda najhlavnejšej - riadne a včas platiť dohodnuté splátky úveru. Súd sa nijako
nevyrovnalsjednoznačnounormatívnoureguláciouuplatňovaniasankciívočifinančnémuspotrebiteľovi,
pričom v konaní nebolo zistené, že táto by bola akokoľvek porušená. Ustanovenia § 53b ods. 1
Občianskeho zákonníka a § 3a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len

„nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z.“) zakotvujú striktné limity sankcií za omeškanie spotrebiteľa so
splácaním poskytnutých finančných prostriedkov, pričom opäť zdôrazňujeme, že právna norma dovoľuje
dojednať nielen úroky z omeškania a zmluvnú pokutu, ale aj „akékoľvek iné plnenia za omeškanie
spotrebiteľa“ (§ 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.). Absolútne zásadný význam má následne
najmä ustanovenie § 3a ods. 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.: „Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu

výšku poskytnutých peňažných prostriedkov, následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním
peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“ T. z. že až
po prekročení limitu stanoveného prvým odsekom nesmú ďalšie sankcie presiahnuť výšku úrokov z
omeškania. Žalobca však nielen netvrdil a nepreukazoval, že napadnutou zmluvnou podmienkou boli
porušené vyššie označené ustanovenia právnych predpisov, ale ani súd takýto prípadný rozpor nezistil.

Práve týmito ustanoveniami teda mala byť pomeriavaná prípustnosť zmluvného dojednania o poplatku
za upomienku, a iba v prípade ich porušenia by mal prichádzať do úvahy účinok v podobe neexistencie
nároku na nevyhovujúcu sankciu. A naopak, nemôže byť „zneplatňované“ dojednanie, ktoré je v súlade s
právnou normou zavedenou práve za účelom regulácie sankcií v spotrebiteľských úverových vzťahoch.
Ustanovenie § 3a bolo do nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. zavedené novelou - nariadením vlády

Slovenskej republiky č. 281/2010 Z. z., ktorého bod 8 v čl. I. jednoznačne deklaruje, že takto dochádza
k vnútroštátnej implementácii požiadaviek Smernice 93/13.

18. Aj v spojitosti so zmluvnou podmienkou o aplikácii Obchodného zákonníka sa zreteľne ukázalo, že
súd prvej inštancie vôbec nebol ochotný podrobiť ju ktorémukoľvek testu prijateľnosti, ako ich záväzne

zadefinovala úniová judikatúra. Aj tu ide najmä o prvý test podľa rozsudku C-415/11, spočívajúci v
porovnaní zmluvnej podmienky s pravidlami vnútroštátneho práva, ktoré by sa aplikovali v prípade
absencie zmluvnej podmienky. Vykonanie takého porovnania pritom vedie k nepopierateľnému výsledku
- ak sa zo zmluvy napr. so žalobcom odstráni dojednanie o aplikácii Obchodného zákonníka, v plnom
rozsahu sa aplikuje ustanovenie § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka: „Touto časťou zákona sa

spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy: d) zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho
častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601),
zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o
otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy obežnomúčte(§708)azmluvyovkladovomúčte(§716)“Ani„zneplatnenie“dohodyzmluvnýchstránteda
ničnezmenínacharaktereprávnehovzťahuzozmluvyoúvereakotzv.absolútnehoobchodu,naktorýsa
užlenztohtodôvoduvždyaplikujúajustanoveniaObchodnéhozákonníka(napr.uznesenieNajvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/36/2017 zo dňa 25. 09. 2018). Inými slovami, po odstránení
zmluvnej podmienky úplne rovnaký právny účinok - aplikácia Obchodného zákonníka - nastáva priamo
zo zákona, čo v zmysle vyššie citovanej judikatúry vylučuje záver o značnej nerovnováhe. Je potrebné
odmietnuť ten rozmer argumentácie súdu prvej inštancie, ktorým si neprípustne atrahoval právomoc
„zakázať“ subjektom práva uskutočniť typ právneho úkonu, ktorý je zákonom výslovne dovolený.

Ustanovenie § 262 ods. 1 výslovne umožňuje dohodu zmluvných strán, že ich záväzkový vzťah sa
bude spravovať Obchodným zákonníkom, a táto možnosť nie je vylúčená ani pre oblasť záväzkových
vzťahov, ktorých subjektom je spotrebiteľ (a contrario to o. i. vyplýva z vyššie zmieneného faktu, že
zákonodarca na iných miestach Obchodného zákonníka zakotvil viaceré špecifické pravidlá týkajúce sa
„spotrebiteľských obchodných záväzkových vzťahov“; možno sa preto oprávnene domnievať, že ak by
zamýšľal vylúčiť použitie § 262 pre danú oblasť vzťahov, také pravidlo by doň jednoducho explicitne

zakomponoval). Ak by sa však mala presadiť argumentácia napadnutého rozsudku, znamenalo by
to, že spotrebiteľ by nikdy nemohol uzavrieť dohodu podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka. A
to je nutné opäť rozhodne odmietnuť ako zásadne nekompatibilné s fundamentálnymi ústavnými a
súkromnoprávnymiprincípmi,predovšetkýmústavnýmimperatívompodľačl.2ods.3ÚstavySlovenskej
republiky: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo

zákonneukladá.“Zakázať„globálne“dohoduoaplikáciiObchodnéhozákonníkalenpreto,žejednouzjej
strán je spotrebiteľ, je teda hrubým excesom z právomoci súdu v individuálnom spotrebiteľskom spore,
a odporuje aj ustáleným legislatívnym riešeniam, ktoré takýto verejnomocenský zásah do autonómnej
sféry subjektov práva vždy spájajú s výslovnou normatívnou aprobáciou (napr. už zmienené ustanovenie
§ 5a ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré presne enumeruje neprípustné typy dohôd a právnych

inštrumentov v spotrebiteľských právnych vzťahoch). Žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by vo vzťahu
so spotrebiteľom zakazovalo dohodu podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, neexistuje.

19. Vzhľadom na všetko uvedené v predošlých častiach tohto odvolania nemožno za správne a zákonné
považovať ani rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na zaplatenie finančného zadosťučinenia,

keďže rozhodnutie o určení neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktoré je jeho „základom“, nemôže
obstáť.

20. Žalobca navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

21. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

22. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré odkazuje.

23. Pokiaľ ide o námietky žalovaného o porušení jeho práv na spravodlivé súdne konanie, s týmito nie
je možné sa stotožniť.

24. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné

prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

25. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenierozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.

26. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.
27. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

28. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých
prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.

29. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale

pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného

rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

30. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých
spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných
princípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a nie strán sporu.

31.Okremzákladnýchprincípovjehodnoteniedôkazovupravenévust.§191C.s.p.Vychádzajúcztohto
ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

32. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a

prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.
Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz
svojho opaku.

33. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno

spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automatickyunesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k

uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné

bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

34. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval podľa § 297 Civilného sporového poriadku
a týmto nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Preto bolo pre rozhodnutie
odvolacieho súdu významné vyriešiť si najskôr tú procesnoprávnu otázku, či súd prvej inštancie mohol

podľa § 297 CSP vo veci samej rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, keďže žalovaný v odvolaní
takýto postup okresného súdu namietal.

35. Podľa § 177 ods. 2 CSP (obdobne § 115a OSP účinného k 30.6.2016), pojednávanie nie je potrebné
nariaďovať, ak a) ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie

sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2 000 eur, b) strany s rozhodnutím vo veci
bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo c) to ustanovuje tento zákon.

36. Podľa § 297 písm. b) CSP, pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého
právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva

neprevyšuje 1 000 eur.

37. Formulácia § 297 písm. b) CSP korešponduje s formuláciou § 177 ods. 2 písm. a) CSP.

38.Zustanovenia§177ods.2vspojenís§297CSPtedavyplýva,žesúdprvejinštanciemôževecsamú

prejednať a rozhodnúť o nej bez nariadenia pojednávania okrem toho, že ide iba o otázku jednoduchého
právneho posúdenia veci i v prípade, že hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000,- Eur (daný
prípad), a ak skutkové tvrdenia strán nie sú sporné.

39. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, bez nariadenia pojednávania môže súd prvej

inštancie vec prejednať a rozhodnúť súčasne len za podmienky, že bol náležite zistený skutkový
stav veci na základe stranami predložených listín, lebo nimi boli preukázané všetky medzi stranami
sporné skutkové okolnosti, významné pre právne posúdenie veci. Ak totiž ust. 297 CSP upravuje
podmienku, že skutkové tvrdenia strán nie sú sporné, vyjadruje tým nielen požiadavku, aby súd
prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu veci nevychádzal, samozrejme okrem zhodných tvrdení

strán, resp. zo skutkových tvrdení strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela (§ 151 ods. 1 CSP),
z iného dôkazu ako z listín predložených stranami (ich zástupcami alebo splnomocnencami), ale aj
podmienku, že všetky rozhodujúce skutočnosti budú zhodnými resp. nespornými tvrdeniami strán a
nimi predloženými listinami náležite preukázané a že teda podkladom pre rozhodnutie súdu prvej
inštancie nebude (aj) nesplnená povinnosť tvrdenia alebo neunesenie dôkazného bremena. V danej

veci hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšovala 1.000,- Eur, jednalo sa o otázku jednoduchého
právneho posúdenia a skutkové tvrdenia strán sporu sporné neboli (sporné boli len otázky týkajúce
sa právneho posúdenia predmetnej právnej veci), okresný súd preto nebol na prejednanie veci samej
povinný nariadiť pojednávanie (obdobne pozri uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/90/2017). Poukaz žalobcu
na § 365 ods. 1 písm. b) CSP s ohľadom na uvedené považoval odvolací súd za nedôvodný.

40. Nedôvodnými sú i námietky žalovaného vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti zmluvných podmienok.

41. Sporné zmluvné podmienky boli výslovne uvedené v zmluve o splátkovom úvere a medzi stranami
sporu nebolo sporné ich znenie, teda obsah týchto zmluvných podmienok. Sporným bolo len to, či tieto

zmluvné podmienky mali charakter neprijateľných zmluvných podmienok alebo nie.

42. V spotrebiteľských sporoch Civilný sporový poriadok v ustanovení § 298 umožňuje súdu v
rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienkapoužívaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich
so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie
tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných

dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou
za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z
dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť
vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné

zadosťučinenie,súdajbeznávrhuvýslovneuvedievovýrokurozsudkuznenietejtozmluvnejpodmienky,
ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so
spotrebiteľskou zmluvou. Ak Civilný sporový poriadok v ust. § 298 umožňuje súdu v rozsudku aj bez
návrhu vysloviť neprijateľnosť určitej zmluvnej podmienky a dokonca v prípade uloženia povinnosti
vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie priamo ukladá povinnosť uviesť vo výroku rozsudku
znenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, je nepochybné, že žaloba o určenie neprijateľnosti zmluvnej

podmienky je prípustným prostriedkom ochrany práv spotrebiteľa.

43. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským
štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská
zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok. Súdny dvor dokonca považuje ochranu

spotrebiteľa podľa čl. 6 Smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym
pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života.

44. Rovnako Občiansky zákonník v ust. § 53 ods. 1 priamo uvádza, že spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). S akoukoľvek neprijateľnou
podmienkou upravenou v spotrebiteľskej zmluve sa spája sankcia neplatnosti, čo priamo vyplýva z ust.
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
45. Všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa je zákon č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tomuto právnemu predpisu aj Občiansky

zákonník má povahu osobitného predpisu a vo svojich ustanoveniach len dopĺňa všeobecnú úpravu
danú zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov o ďalšie osobitné ustanovenia zamerané
na ochranu spotrebiteľov. Je to zrejmé z ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších
predpisov, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách, pričom v poznámke k tomuto ustanoveniu je daný odkaz na ust. § 52 - § 54

Občianskeho zákonníka. Jedným z prostriedkov súdnej ochrany je i žaloba na určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky. Ust. § 3 ods. 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov
priamo umožňuje spotrebiteľovi proti porušeniu práv a povinnosti ustanovených zákonom s cieľom
ochrany spotrebiteľa domáhať sa ochrany svojho práva proti porušiteľovi na súde.

46. Možnosť určenia niektorej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve za neprijateľnú, a teda
neplatnú, priamo vyplýva aj z ust. § 53a Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, ak
súdurčilniektorúzmluvnúpodmienkuvspotrebiteľskejzmluve,ktorásauzatváravoviacerýchprípadoch
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných
obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej podmienky alebo nepriznal plnenie

dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky
alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú
povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné
obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť
má aj právny nástupca dodávateľa. Zo znenia tohto ustanovenia nepochybne vyplýva, že predmetom

konania môže byť i žaloba, ktorou sa spotrebiteľ domáha len určenia neprijateľnosti konkrétnej zmluvnej
podmienky.

47. S určením určitej zmluvnej podmienky za neprijateľnú je spojený významný právny následok
spočívajúci v tom, že dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky

s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi, čo vyplýva z ust. § 53a Občianskeho
zákonníka.Okremuvedenéhotakétourčeniemávýznamajprespotrebiteľa,ktorýmalvkonaníourčenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky úspech a to v tom, že mu vzniká možnosť uplatniť si ďalšie právo
a to právo na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. Kuplatneniu tohto práva totiž nemôže dôjsť kedykoľvek, nakoľko vzniká po tom, čo zo strany spotrebiteľa
dôjde k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde.

48. Civilný sporový poriadok v ust. § 137 formou demonštratívneho výpočtu uvádza druhy žalôb. Oproti
doterajšej právnej úprave sú v tomto ustanovení zakotvené viaceré zmeny. Ako konštatuje predkladateľ
novej právnej úpravy, žaloby na plnenie upravené v písm. a) sú najčastejším druhom civilných žalôb.
Splnenie povinnosti môže vyplývať zo zákona, z právnych vzťahov, vrátane vzťahov deliktných, z
medzinárodného európskeho práva, atď. Podľa predkladateľa nemalo zmysel špecifikovať v hypotéze

právnej normy, z čoho povinnosť vyplýva tak, ako tomu bolo v predchádzajúcej právnej úprave. Nóvum
spočívajúce v zavedení právnej normy obsiahnutej v písm. b) spočíva v rozlišovaní žalôb na splnenie
povinnosti a žalôb na vyporiadanie práv typu bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, podielové
spoluvlastníctvo, neoprávnená stavba atď. Úplne nová koncepcia je zakotvená v písm. c) a v písm.
d), kde sa rozlišuje klasická určovacia žaloba a žaloba o určenie inej právnej skutočnosti podľa písm.
d). Záujmom zákonodarcu bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti,

resp. platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú
sa účelu žaloby určovacej. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem aj tu platilo, že tento nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

49. Zákon č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov, ako aj Občiansky zákonník umožňovali

spotrebiteľovi aj formou žaloby na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky domáhať sa ochrany
svojich práv v súdnom konaní bez potreby preukazovania naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení, nakoľko tento vyplýval z uvedených právnych predpisov.

50. Nie je možné stotožniť sa s tvrdením žalovaného, podľa ktorého zmluvná úprava o voľbe

Obchodného zákonníka nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Podľa dojednania ustanoveného v
zmluve, vzájomné právne vzťahy sa mali v súlade s ust. § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Je teda nepochybné, že ustanoveniami Obchodného
zákonníka sa mali riadiť všetky vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným bez akýchkoľvek výnimiek.
Obchodný zákonník pritom úpravu neprijateľných zmluvných podmienok neobsahuje. Táto úprava v

čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v iných právnych predpisoch a to v zákone č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa a v Občianskom zákonníku. Cieľom dojednania a výlučnej aplikácii
ustanovení Obchodného zákonníka zo strany žalovaného bolo znemožnenie aplikácie právnych
predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa na vzniknutý právny vzťah.

51. Okrem vyššie uvedeného, novela Občianskeho zákonníka účinná od 01.04.2015 doplnila
ustanovenie § 52 ods. 2 o tretiu vetu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak
mali použiť normy obchodného práva. Právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá
prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou

tohto právneho predpisu. Tento záver priamo vyplýva nielen z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 21.04.2015 vydaného vo veci 3MCdo 14/2014, ale aj z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 28.05.2015 vydaného vo veci 8MCdo 13/2014.

52. Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa
priznávajú alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

53. V ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je obsiahnuté všeobecné pravidlo, podľa ktorého v

prípade uzatvárania spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv.
Toto pravidlo má pôsobiť aj preventívne, teda slúži na vyjadrenie toho, v akom zmysle má dodávateľ
pripravovaťpodmienkyspotrebiteľskejzmluvy,ktorésúvzákonezakotvenépreuzatváraniekonkrétnych
spotrebiteľských zmlúv. Týchto zákonom ustanovených podmienok sa spotrebiteľ nemôže vopred vzdať.
Preto by bolo neplatné aj také dojednanie v spotrebiteľskej zmluve, v ktorej by spotrebiteľ dal súhlas

na neakceptovanie zákonom ustanovenej podmienky, či obchádzanie niektorej neprijateľnej podmienky,
a to by v konečnom dôsledku zhoršilo jeho zmluvné postavenie. Podmienky spotrebiteľských zmlúv
upravené v zákone sú vo vzťahu k spotrebiteľovi kogentné, keďže nepripúšťajú odchýlnu úpravu, ktorou
by sa zhoršilo postavenie spotrebiteľa. Dojednanie použitia ustanovení Obchodného zákonníka naprávne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, za situácie, ak v súlade s ust. § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, na tieto právne vzťahy sa vždy musia prednostne použiť ustanovenia Občianskeho
zákonníka, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd prvej inštancie preto správne postupoval,

ak takúto zmluvnú podmienku vyhlásil za neprijateľnú.

54. Vo vzťahu k poplatku za upomienku vo výške 25 eur za každú upomienku, tento nemožno považovať
za primeraný a predstavuje skrytú sankciu vo vzťahu k žalobcovi, čo spôsobuje hrubú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán.

55. Poplatky na rozdiel od úroku vyjadrujúceho cenu (odplatu) za úver sú cenou za tzv. vedľajšie plnenie.
Akmápoplatokobstáťzhľadiskasúdnejkontrolypodľaust.§53ods.1Občianskehozákonníka,musíísť
o plnenie, ktoré je pre spotrebiteľa skutočné, ktoré znamená pre neho význam a teda má pre spotrebiteľa
akúsi pridanú hodnotu.

56. Upomienka nemôže mať sankčný charakter. V opačnom prípade by mala skutočne povahu tzv.
skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo vzťahu k spotrebiteľovi nečestné a netransparentné. Zmyslom
upomienky je upozornenie a súčasne výzva pre dlžníka, aby si dodatočne splnil svoju povinnosť, s
plnením ktorej je v omeškaní. Účelom zaslania upomienky nemôže byť získanie majetkového prospechu
vo forme finančnej sankcie voči spotrebiteľovi ako dlžníkovi, ktorá by prinášala majetkový prospech

dodávateľovi. Možné náklady spojené s vyhotovením upomienky a jej zaslaní, sú nepochybne nižšie ako
poplatok vo výške 25 eur. Tento poplatok nemožno chápať ani ako poplatok za službu, teda za plnenie,
ktoré je poskytované spotrebiteľovi.

57. Dojednaný poplatok za upomienku nie je v záujme spotrebiteľa. Poplatky za služby spojené s

administratívnou agendou v záujme spotrebiteľa nie sú a dojednanie takýchto poplatkov možno hodnotiť
ako poškodzujúce vo vzťahu k spotrebiteľovi. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie
akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytne skutočné protiplnenie, ale
naopak, tieto sú vykonávané vo vlastnom záujme dodávateľa.

58. Žaloba o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok nie je určovacou žalobou v zmysle ust. §
137 ods. 1 písm. c) C.s.p. Ide o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa
proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v
osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, ods. 4 a 5, § 53a Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z.). V prípade takejto žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny

záujem (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.03.2019 vydané vo veci 6Cdo 27/2018).

59. Za opodstatnenú je potrebné považovať i žalobu v časti primeraného finančného zadosťučinenia.

60. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona slovenskej

národnej rady č. 372/1992 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby
sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto
konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov

jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa
uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

61. Vychádzajúc z tohto ustanovenia predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné
zadosťučinenie je úspešne uplatnenie porušenia práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby
spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje ak k takémuto porušeniu práva alebo povinností

dôjde.

62. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že v súčasnosti účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretožetoto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinností ustanovenej zákonom
č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť
ujmu spotrebiteľovi. Od 10.06.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom

spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinností ustanovenej zákonom č.
250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi.

63. V tejto súvislosti zásadným je rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/31/2020 z 25.05.2022:
„Eurokonformným a k slabšej strane spotrebiteľského vzťahu náležite ústretovým sa preto javí len taký

výklad úpravy urobenej aj predmetom sporu v prejednávanej veci, pri ktorom splnením podmienky
úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a
osobitnými predpismi, zakladajúcej právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa čl.
I § 3 ods. 5 vety tretej zákona, je vyslovenie sa súdom o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa (aj vo forme
konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej)“.

64. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Žalobca sa úspešne domohol určenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky koncipovanej žalovaným.

65. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu, pričom nie sú stanovené
žiadne kritéria pre určovanie jeho výšky. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.
Odvolacísúdtiežpoukazuje,žeajbezstanoveniakritériívýškyprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia,
treba vychádzať z toho, že primerané finančné zadosťučinenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú,
jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa

dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak podľa názoru odvolacieho súdu ho treba chápať aj
ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším
dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno
predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom
nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Uvedené závery plne korešpondujú s rozsudkom

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019, na ktoré poukázal aj súd prvej inštancie.

66. Odvolací súd poukazuje na svoju rozhodovaciu prax, podľa ktorej pri dôvodnosti uplatneného
nároku na priznanie finančného zadosťučinenia berie do úvahy nielen tú skutočnosť, že neprijateľná
zmluvná podmienka neplatná v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, je spôsobilá negatívne

zasiahnuť do majetkovej sféry spotrebiteľa a potenciálne ohroziť jeho sociálny či rodinný život, ale
zohľadňuje aj postoj spotrebiteľa, ktorý sa aj napriek jeho postaveniu slabšej zmluvnej strany vo vzťahu
k dodávateľovi rozhodol brániť svoje spotrebiteľské práva a prispel tak k dosiahnutiu vyššej kvality
života, mysliac pritom na to, že aj vďaka žalobcovi vyšlo najavo, že dodávateľ uzatvára formulárové
zmluvy o úvere so spotrebiteľmi, v rámci ktorých používa zmluvnú podmienku v totožnom, neprijateľnom

znení. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia predstavuje doplnkovú ochranu spotrebiteľa,
ktorú z explicitného znenia zákona nemožno stotožňovať s úspešne uplatneným právom (pozri rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/114/2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
20Co/179/2018 zo dňa 31.01.2019, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/115/2018 zo dňa
29.01.2019)

67. Odvolací súd je tiež aj toho názoru, že poskytovanie právnej ochrany v dôsledku porušenia práv
strán sporu má byť vyvážené a nemôže slúžiť neprimeranému finančnému obohacovaniu spotrebiteľa.
V dôsledku konania žalovaného žalobca musel chrániť svoje spotrebiteľské práva súdnou cestou, s
čím súvisí vynakladanie prostriedkov a času na vyhľadanie odbornej pomoci. Nie je snáď ani potrebné

pripomínať, že súdne konania sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či
možnostivznikuďalšejmajetkovejujmyvpodobenáhradytrovkonaniaprotistrane,vprípadeneúspechu
vkonaní.Odvolacísúdtiežpripomína,žežalobcaneboljedinýmspotrebiteľom,ktorýsadomáhalurčenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky (rozsudky všeobecných súdov zverejnené na portáloch slov-lex.sk
alebo na Ministerstva spravodlivosti SR), a teda aj žalovaný, ak by dobrovoľne upustil od nedovoleného

konania a prejavil voči svojim klientom čestnosť a snahu napraviť protiprávny stav, k súdnym konaniam
vedených zo strán spotrebiteľov by vôbec nemuselo dochádzať. To platí aj pre konanie, v ktorom si
žalobca uplatnil konkrétny nárok z porušenia spotrebiteľských práv pred samotným uplatnením PFZ,
kedy je zrejmé, že žalovaný vo veciach rovnakých zmluvných podmienok bol taktiež neúspešný.68. Žalobca svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil len svojou
úspešnosťou o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a tým, že si uplatňuje satisfakciu za

porušenie jeho práv ako spotrebiteľa. Žalobca neuviedol, či konanie žalovaného a následné domáhanie
sa určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok súdnou cestou viedlo k vzniku aj iných negatívnych
dôsledkov v súkromnom a spoločenskom živote, okrem zásahu do majetkovej sféry. Pri neexistencii
špecifických kritérií pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia, okrem „primeranosti“, a
vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd za primerané okolnostiam považuje primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 50,- eur, za uplatnenie neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmluve
o splátkovom úvere.

69. Odvolací súd je presvedčený, že priznaná suma zodpovedá svojmu účelu, teda poskytne žalobcovi
ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Žalobca sa v
dôsledku konania žalovaného domáhal ochrany svojich práv prostredníctvom súdneho konania, ktoré

určitým spôsobom zasahuje do bežného života spotrebiteľa. S poukazom na uvedené okolnosti súd
nepochybuje,ževýškapriznanéhoprimeranéhofinančnéhozadosťučineniajeadekvátnaskutočnostiam
prejednávaného prípadu a plní základný účel predmetného inštitútu, ktorým je poskytnutie satisfakcie
žalobcovi a odradenie žalovaného od porušovania práv spotrebiteľov.

70. Správne preto postupoval súd prvej inštancie pokiaľ žalobe v tomto rozsahu vyhovel a so zreteľom
na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania, odvolací súd rozsudok ako
vecne správny potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 CSP (okrem odvolaním nenapadnutého výroku o
zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti).

71. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa
ktorého žalobca ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu
trov tohto štádia konania proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku týchto
trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

72. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).