Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/120/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5122207274
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Šulek

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5122207274.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka

a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. E. A., právne zast.: Advokátska kancelária LUKAJKA &
PARTNERS s.r.o., so sídlom Jesenského 7713/12, 911 01 Trenčín, IČO: 52 471 420, proti žalovanému:
Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova
2, 812 85 Bratislava, o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v zostávajúcej 5.000,- eur (pôvodne
konanie o zaplatenie 11.094,72 eur s príslušenstvom), o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Žilina č.k. 49C/70/2022-288 zo dňa 30.4.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu dôvodne vynaložených trov
odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy, a to sumu vo výške 1.000,- Eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. Výrokom II. žalobu v zostávajúcej časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
3.000,- Eur zamietol. Výrokom III. v časti žaloby o náhradu majetkovej škody priznal žalobcovi voči
žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a druhoinštančného konania v rozsahu 20,36 %.

Výrokom IV. v časti žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na
náhradu trov prvoinštančného a druhoinštančného konania v rozsahu 100 %.

1.1
Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že vo veci bolo prvýkrát rozhodnuté dňa 07.03.2023,
a to rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 49C/70/2022-165 (ďalej označený ako „Rozsudok 1“)
tak, že súd konanie v časti o zaplatenie náhrady skutočnej škody v sume 2.330,04 eur s úrokom z

omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.330,04 eur od 20.05.2022 do zaplatenia zastavil (výrok I.
Rozsudku 1), výrokom II. Rozsudku 1 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu skutočnej
škody v sume 1.637,43 eur pozostávajúcej z trov obhajoby, náhradu skutočnej škody v sume 2 030,52
eur pozostávajúcej z nákladov na vzdelanie, a to spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 3.667,95 eur od 20. 05. 2022 do zaplatenia, výrokom III. bola žaloba v časti o zaplatenie
náhrady skutočnej škody v sume 96,73 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
96,73 eur od 20.05.2022 do zaplatenia zamietnutá, výrokom IV. Rozsudku 1 bola žalovanému uložená

povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- eur, výrokom V. bola žaloba v
zostávajúcej časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4.000 eur zamietnutá, výrokom VI.
súd rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 31,60 %. Voči
výrokom II., IV. a VI. rozsudku 1 podal odvolanie žalovaný a proti výrokom V. a VI. Rozsudku 1 podalodvolanie žalobca. Krajský súd v Žiline svojím rozsudkom zo dňa 23.01.2024 sp. zn. 9Co/87/2023-252
(ďalej označený ako „Rozsudok KS“) Rozsudok 1 vo výrokoch II., IV. potvrdil, výroky I. a III. ponechal
nedotknuté a Rozsudok 1 vo výrokoch V. a VI. zrušil a vec v tejto časti vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

1.2
Súd prvej inštancie zistil nasledujúci skutkový stav. Uznesením Okresného riaditeľstva policajného zboru
SR, ČVS: ORP-481/2-VYS-CA-2016 Čadca zo dňa 18.08.2016 bolo začaté trestné stíhanie pre zločin

poškodzovanie cudzej veci podľa ust. § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona preto, že dňa
17.08.2016 okolo 23:50 v Kysuckom Novom Meste, časť Horná Skotňa vedľa prístupovej cesty do
lesného porastu neznámy páchateľ nezisteným spôsobom mal založiť požiar odstaveného traktora
továrenskej značky ZETOR 8441 Proxima, majiteľa F. G., nar. XX.XX.XXXX a následne podpáliť hneď
vedľa stojaci pracovný stroj továrenskej značky Caterpillar, CAT D6R2, majiteľa Doprava a služby, K &
T, spol. s.r.o., so sídlom Čadca, potom prejsť vzdialenosť cca 300 metrov smerom popod lesný porast,

kde mal podpáliť odstavený pracovný stroj továrenskej značky LKT 81 Turbo, majiteľa H. I., bytom J. K.
XX, čím mal spôsobiť celkovú škodu vo výške 35 500,- eur. Trestné stíhanie malo byť začaté vykonaním
neodkladného a neopakovateľného úkonu, a to ohliadkou miesta požiaru (podľa uznesenia na č. l. 10
spisu). Uznesením Ministerstva vnútra SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby,
odbor inšpekčnej služby Stred zo dňa 09.03.2017, ČVS: SKIS-72/OISS-V-2017 bolo voči žalobcovi

vznesené obvinenie pre zločin poškodzovanie cudzej veci podľa ust. § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a)
Trestného zákona spáchaného v spolupáchateľstve, lebo zistené skutočnosti mali nasvedčovať tomu, že
dňa17.08.2016o18:09hod.vSupermarketeTEMPO,nauliciBelanskéhoč.2291,KysuckéNovéMesto
spoločne s obvineným L. G. mali zakúpiť 1 ks litrového prírodného lampového oleja spolu s 2 ks pevného
podpaľača zn. PEPO a následne okolo 23:50 hod. v Kysuckom Novom Meste, časť Horná Skotňa vedľa

prístupovej cesty do lesného porastu prostredníctvom uvedených vecí mali založiť požiar odstaveného
traktora továrenskej značky ZETOR 8441 Proxima, ev. č. C., majiteľa F. G., nar. XX.XX.XXXX a následne
podpáliť hneď vedľa stojaci pracovný stroj továrenskej značky Caterpillar, CAT D6R2, majiteľa Doprava
a služby, K & T, spol. s.r.o., so sídlom Čadca, potom prejsť vzdialenosť cca 300 metrov smerom popod
lesný porast, kde mali podpáliť odstavený pracovný stroj továrenskej značky LKT 81 Turbo, majiteľa H.

I., nar., bytom, čím mali spôsobiť celkovú škodu vo výške 47.893,- eur (podľa uznesenia na č. l. 11 –
13 spisu, uznesenie ďalej označené aj ako „uznesenie o vznesení obvinenia“). Žalobca proti uzneseniu
o vznesení obvinenia sťažnosť nepodal. Dňa 24.07.2017 podal na Okresnom súde Žilina, Okresná
prokuratúra Žilina na žalobcu a L. G. obžalobu pre skutok opísaný v uznesení o vznesení obvinenia
(obžaloba na č. l. 14 – 16 spisu, ďalej v texte označená ako „obžaloba“). Okresný súd Žilina vydal trestný

rozkaz, sp. zn. 36T/89/2017 zo dňa 19.12.2017, ktorým uznal vinu žalobcu a L. G. zo skutku uvedeného
v obžalobe, žalobcovi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom a
určením skúšobnej doby s probačným dohľadom nad jeho správaním v trvaní 4 roky. Žalobcovi zároveň
bola trestným rozkazom uložená povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu, a v skúšobnej
dobe sa zamestnať alebo sa preukázateľne uchádzať o zamestnanie, ako aj nahradiť spôsobenú škodu

(trestný rozkaz na č.l. 17 – 18 spisu, ďalej v texte označený ako „trestný rozkaz“). Žalobca podal proti
trestnému rozkazu dňa 23.01.2018 odpor, čo vyplýva z č. l. 19 spisu. Rozsudkom Okresného súdu Žilina
zo dňa 12.08.2021, sp. zn. 36T/89/2017 bol žalobca stíhaný pre zločin poškodzovania cudzej veci spod
obžaloby oslobodený, pretože nebolo preukázané, že skutok spáchali obžalovaní (rozsudok Okresného
súdu Žilina sp. zn. 36T/89/2017 na č. l. 20 – 26 spisu, ďalej označený ako „Rozsudok“). Uznesením

Okresného súdu Žilina zo dňa 26.11.2021, sp. zn. 36T/89/2017 sudkyňa zobrala na vedomie späťvzatie
odvolania prokurátorom Okresnej prokuratúry Žilina voči rozsudku z 12.08.2021 (uznesenie na č. l. 27
spisu).

1.5

Z posudku Ministerstva vnútra SR, sekcia personálnych a sociálnych činností a osobného úradu,
Strednej odbornej školy Policajného zboru Pezinok, školský odbor, č. SOŠP-ŠO-137/2017 zo dňa
18.04.2017 zistil, že žalobca, poslucháč 34. behu 8 mesačného pomaturitného kvalifikačného štúdia v
Strednej odbornej škole Policajného zboru Pezinok bol v prípravnej štátnej službe zaradený ako referent
oddelenia železničnej polície Policajného zboru Žilina odboru železničnej polície Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v Žiline. Do služobného pomeru príslušníka Policajného zboru mal byť prijatý ku
dňu 01.10.2016 k získaniu základného policajného vzdelania na 8 mesačné pomaturitné kvalifikačné
štúdium v SOŠ PZ Pezinok ku dňu 10.10.2016. Žalobca mal počas štúdia dosahovať dobré študijné
výsledky, disciplinárne trestaný ani odmeňovaný v priebehu štúdia nebol. Počas celej doby štúdia sažalobca mal javiť ako bezproblémový poslucháč tichej povahy, zadané úlohy si plnil riadne a včas. Dňa
10.03.2017 mala byť do SOŠ PZ Pezinok doručená písomnosť z odboru inšpekčnej služby Stred úradu
inšpekčnej kontroly a inšpekčnej služby MV SR pod č. p.: ČVS-SKIS-72/OISS-V-2017. V písomnosti

malobyťriaditeľoviSOŠPZPezinokoznámené,ževočižalobcovibolouznesenímPZzodňa09.03.2017
vznesené obvinenie za poškodzovanie cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona
spáchaného v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona. Na základe uvedených skutočností bol
žalobcovi zrušený služobný pomer v skúšobnej dobe zo strany nadriadeného podľa § 190 zákona o
štátnej služby (posudok je žurnalizovaný v pripojenom trestnom spise Okresného súdu Žilina sp. zn.

36T/89/2017 na č. l. 383 spisu).

1.6
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa nasledovných ustanovení právnych predpisov: Podľa §
3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. b), f), § 5 ods. 1, § 17 ods. 1 až 4, zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej označený aj ako „zákon č. 514/2003

Z. z.“), podľa § 11, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „OZ“),
podľa § 12 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z.z.

1.7.
Súd prvej inštancie konštatoval, že odvolací súd sa stotožnil so závermi okresného súdu vo vzťahu

k (už) právoplatne priznanej náhrade nemajetkovej ujmy žalobcu za nezákonné trestné stíhanie v
sume 1 000 eur (výrok IV. Rozsudku 1). V tejto časti bola zo strany súdu pritom priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy za ujmu spôsobenú v súkromnom živote žalobcu a v jeho spoločenskom uplatnení,
keďže v dôsledku nezákonného rozhodnutia nemohol dokončiť štúdium na Policajnej akadémii, pričom
túžil stať sa policajtom a jeho výsledky do ukončenia štúdia zodpovedali jeho ambíciám. Bližšie k

odôvodneniu tejto časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy odkázal na body 77. – 81. odôvodnenia
Rozsudku 1. Uviedol, že dôvodom zrušenia Rozsudku 1 v časti, v ktorej bola žaloba v zostávajúcej
časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy (v zostávajúcej sume 4000 eur) zamietnutá bolo, že sa
odvolací súd nestotožnil so sumou priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, keďže okresný súd
mal zohľadniť aj dĺžku života žalobcu mimo Slovenskej republiky, ktorú podľa názoru odvolacieho súdu

je potrebné posudzovať ako dôsledok vznesenia obvinenia a poškodenia dobrého mena v dôsledku
ukončenia štúdia na akadémii policajného zboru. Ďalej odvolací súd uviedol, že okresný súd mal
zohľadniť aj dĺžku obdobia, počas ktorého bol žalobca riešený orgánmi činnými v trestnom konaní.
Odvolací súd zároveň konštatoval, že bola nedôvodnou námietka žalobcu, v ktorej uvádzal, že nie je
jeho povinnosťou preukazovať tvrdený zásah do osobného života vo vzťahu k rodine a prípadnému

najbližšiemu okoliu, a ak by mala byť priznaná náhrada aj za túto časť tvrdenej nemajetkovej ujmy,
musela by byť preukázaná tak, ako namietal žalovaný. Súd prvej inštancie poukázal na Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24.01.2017, podľa záverov ktorého (okrem iného):
„podľa dnes účinného znenia tohto ustanovenia sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch určuje s
prihliadnutímnaosobupoškodeného,jehodoterajšíživotaprostredie,vktoromžijeapracuje;závažnosť

vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. S
účinnosťou od 1. januára 2013 bolo zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 513/2003
Z. z., doplnené ustanovenie § 17 ods. 4 limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy,
podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná

osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 215/2006
Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov.“ Podľa
názoru ústavného súdu v týchto prípadoch je potrebné zohľadniť medzi takýmito kritériami jednak
povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania a predovšetkým dopady trestného stíhania do osobnostnej
sféry poškodenej osoby (následky v osobnostnej sfére poškodeného), ako aj okolnosti, za ktorých

k nemajetkovej ujme došlo. Za pomoci týchto kritérií ustálená výška náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch musí však súčasne najmä zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a
slušnosti. Všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
za vedenie trestného stíhania (obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané ešte za
účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým

porovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Na druhej strane
však ani ústavný súd nespochybňuje potrebu zjednotenia rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej
ujmy v týchto prípadoch. Toto zjednotenie môže byť však realizované iba dôsledným aplikovaním
(okrem iného aj) naznačených kritérií, smerujúc k porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmyv prípadoch skutkovo obdobných. Poukázal na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý:
„Ústavný súd je toho názoru, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či
mesiac trvania väzby alebo vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože

primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu,
ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať
závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s
ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená,
pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti

v danom čase a na danom mieste. Ani to však neznamená, že takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov
by nebolo na mieste nezohľadniť.“
1.8
Súd prvej inštancie uviedol, že nezákonnosť rozhodnutia nepochybne sama o sebe znamená pre
poškodeného určitú nemateriálnu ujmu, poškodený je pritom povinný preukázať, v prípade uplatňovania
jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu,

ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym
prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Súd prvej inštancie zohľadnil skutočnosť,
že žalobca v dôsledku nemožnosti ďalej študovať na policajnej akadémii opustil územie Slovenskej
republiky a ešte počas svojho trestného stíhania začal žiť v zahraničí (podľa vyjadrenia jeho právnej
zástupkynenapojednávaníkonanomdňa24.01.2023).Súdprihliadolajnadĺžkuobdobia,počasktorého

bolžalobcariešenýorgánmičinnýmivtrestnomkonaní,ktoréobdobietrvaloodvzneseniaobvineniavoči
žalobcovi v marci 2017 až po právoplatnosť oslobodzujúceho rozsudku zo dňa 12.08.2021 približne 4,5
roka. Súd prvej inštancie následne rozhodol o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vo výške (ďalších)
1000 eur, a to zohľadňujúc (nad rámec toho, čo súd zohľadnil pri priznaní náhrady nemajetkovej
ujmy Rozsudkom 1) skutočnosť, že žalobca v dôsledku trestného stíhania opustil Slovenskú republiku

a žije v zahraničí, ako aj dĺžku trvania trestného stíhania žalobcu. Uviedol, že okolnosti v súdenej
veci mu neumožňovali priznať žalobcovi vyššiu sumu (ďalšej) náhrady nemajetkovej ujmy. Nebolo totiž
preukázané, že dĺžka trvania trestného stíhania mala dopad na intenzívnejšie prežívanie pocitov neistoty
a obáv zo strany žalobcu. O uvedenom svedčí podľa názoru súdu aj skutočnosť, že žalobca sa už
počas svojho trestného stíhania odhodlal odísť do zahraničia, kde si našiel prácu. Žalobca zvýšenú

intenzitu prežívania svojho trestného stíhania a trápenia s ním spojeným síce tvrdil, ale okrem tohto
svojho tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal (napr. v podobe lekárskych správ, výpovedí svedkov,
atď...). Vzhľadom na tieto skutočnosť súd nemal preukázanú takú intenzitu zásahu do osobnej sféry
žalobcu (a teda takú závažnosť vzniknutej ujmy), ktorá by súdu umožňovala mu priznať vyššiu sumy
náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej

je potrebné každý deň trestného stíhania ohodnoť paušálnou, resp. určenou sumou za účelom výpočtu
výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať
vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Navyše, kritériá pre
výpočet náhrady nemajetkovej ujmy v prípade, ak poškodený bol stíhaný aj väzobne, sú odlišné ako
pri posudzovaní nezákonného trestného stíhania bez obmedzenia osobnej slobody nezákonne trestne

stíhanej osoby. Tieto kritériá preto nemožno použiť v súdenej veci, kedy žalobca nebol väzobne stíhaný.
Zo strany odvolacieho súdu bol žalobcovi daný priestor na prípadnú reakciu na námietky vznesené
zo strany žalovaného, ktoré odvolací súd vyhodnotil ako dôvodné, pričom uviedol, že ak by mala byť
priznaná žalobcovi aj náhrada nemajetkovej ujmy týkajúcej sa osobného života (narušenie vzťahov
v rodine a prípadnému najbližšiemu okoliu), musela by byť preukázaná. Žalobca však ním tvrdené

skutočnosti ohľadne vážneho narušenia jeho súkromných vzťahov nepreukázal žiadnymi dôkaznými
prostriedkami (nenavrhol vykonať výsluch svedkov, resp. nepredložil žiadne listinné ani iné dôkazy
preukazujúce ním tvrdené skutočnosti).

1.9.

Súd prvej inštancie poukázal na to, že súd nariadi výsluch strany sporu v prípade, ak tvrdené skutočnosti
nemožno preukázať inak. Žalobcom tvrdené skutočnosti bolo možné preukázať inak, avšak žalobca
k ním tvrdeným skutočnostiam žiadne dokazovanie nenavrhol. Právny zástupca žalobcu navrhoval
výsluch žalobcu, a za tým účelom žiadal pojednávanie nariadené na deň 30.04.2024 odročiť, čomu súd
nevyhovel, a to z viacerých dôvodov. Žalobca a ani jeho právny zástupca súdu nepreukázali, že žalobca

sa nemôže zúčastniť pojednávania nariadeného na deň 30.04.2024. Opätovne, tieto skutočnosti boli zo
strany žalobcu tvrdené, ale súdu nebol predložený taký dôkaz, ktorý by preukazoval, že žalobca nemá
možnosť si zobrať na deň pojednávania dovolenku, resp. že v tento deň pracuje. Súd prvej inštancie
zamietol návrh na vykonanie písomného výsluchu žalobcu podľa ustanovenia § 195 ods. 3 Civilnéhosporového poriadku, keďže neboli splnené zákonné podmienky na nariadenie takého dokazovania.
Písomný výsluch možno vykonať len vo výnimočných prípadoch. Tento prípad podľa názoru súdu takým
prípadom nie je. Žalobca navyše ani nepreukázal súdu, že z jeho strany nie je objektívne možné sa

pojednávania zúčastniť.

1.10
Súd prvej inštancie konštatoval, že ostatné žalobcom tvrdené negatívne následky na osobnosť žalobcu,
ktoré by zakladali dôvodnosť priznania vyššej sumy náhrady nemajetkovej ujmy preukázané neboli

– zakladali sa na jeho subjektívnych tvrdeniach, nemali oporu napr. vo výsluchu svedkov, prípadne
v iných dôkazoch preukazujúcich dopad na psychiku žalobcu, zhoršenie vzťahov v rodine, čo sa
muselo odzrkadliť aj v rozhodnutí súdu pri zohľadňovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy, keďže
bremeno tvrdení, ale aj dôkazné bremeno v tomto konaní zaťažovalo žalobcu ako poškodeného, a
intenzitu zásahu do jeho osobnostnej sféry bol povinný preukázať (napr. výsluchmi svedkov, prípadne
listinnými dôkazmi, atď.). V zostávajúcej časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy bola žaloba

zamietnutá, keďže preukázaná intenzita do osobnostných práv žalobcu neodôvodňovala priznať
náhradu nemajetkovej ujmy v ním požadovanej výške.

1.11
Súd pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy zobral do úvahy aj ustanovenie § 17 ods. 4

zákona č. 514/2003 Z.z. a zohľadnil, že strop, ktorý by v predmetnej veci mohol priznať ako náhradu
nemajetkovej ujmy je s prihliadnutím na ustanovenie § 12 ods. 2 a § 13 zákona o obetiach trestných
činov na úrovni 10 875 eur (25násobok minimálnej mzdy za rok 2017, v ktorom bolo vznesené obvinenie
voči žalobcovi, t.j. 25 x 435 eur), resp. 21 750 (50násobok minimálnej mzdy za rok 2017, t.j. 50 x 435).
Súd prvej inštancie uviedol, že dvadsaťpäťnásobok sumy mesačnej mzdy platnej na obdobie roka, v

ktorom bol spáchaný trestný čin sa vypláca obeti násilného trestného činu, ak bola trestným činom
spôsobená smrť, a päťdesiatnásobok sumy mesačnej mzdy sa vypláca obeti násilného trestného činu,
ktorým bola spôsobená smrť a zároveň je jediná pozostalá osoba, ktorá bola odkázaná výživou na
zomrelého, tento strop je zároveň maximálnou sumou, ktorú možno priznať. Podľa názoru súdu bolo
nutné zohľadniť rozdiel v intenzite ujmy, ktorá je spôsobená obeti trestného činu, a intenzitu a rozsah

ujmy, ktorá bola spôsobená žalobcovi v dôsledku jeho trestného stíhania. Aj s prihliadnutím na toto
kritérium súd priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá zodpovedá menej ako pätine
náhrady, na ktorú má nárok obeť trestného činu, v dôsledku ktorého bola spôsobená smrť, resp. niečo
menej ako desatine stropu, ktorý môže byť vyplatený ako náhrada obeti násilného trestného činu, ktorá
je jedinou pozostalou osobou odkázanou na výživou na zomrelého. Poukázal na obdobný ako je súdený

prípad (nie však totožný), kedy Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 10Co/26/2023 zo dňa 24.08.2023
potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 49C/31/2021-178, ktorým bola žalobcovi (advokátovi)
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie trvajúce 7 rokov vo výške 1.500
eur. Ďalej súd pre porovnanie poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.
04. 2022, sp. zn. 17Co/22/2022, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota,

ktorým súd priznal poškodenému – príslušníkovi dopravnej hliadky Policajného zboru z dôvodu jeho
nezákonného trestného stíhania náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.250 eur. V predmetnej veci sa
poškodenému zhoršil jeho zdravotný stav, bol 6 mesiacov PN, pričom súd v predmetnej veci výšku ujmy
ustálil aj s prihliadnutím na dĺžku trvania trestného stíhania. V súdenej veci sa však skutkový stav líšil
(žalobcov zdravotný stav sa v dôsledku trestného stíhania nezhoršil). Súd poukázal aj na rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.12.2010 vo veci Osváthová proti Slovenskej republike, ktorým
bola sťažovateľke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 1.200 eur (sťažovateľka požadovala 6.000 eur),
pričom pani M. vo svojej sťažnosti namietala nezákonnosť svojej väzby, ako aj to, že nebola urýchlene
oboznámenásdôvodmijejzatknutia,obvinenímprotinejajejprocesnýchprávach.Okolnostiuvedeného
prípadu sa síce odlišujú, keďže trestné stíhanie pani M. bolo kratšie ako u žalobcu, avšak žalobca

nebol trestne stíhaný vo väzbe ako p. M. a nenamietal porušenie jeho procesných práv počas trestného
stíhania, avšak aj v prípade p. M. sa jednalo o prípad nezákonného trestného stíhania, keďže obvinenie
voči sťažovateľke bolo zrušené. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, §
396 ods. 3 CSP tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému v časti žaloby o náhradu majetkovej škody
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20,36 % a v časti žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy priznal

žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2.
Proti výroku I. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný, navrhol napadnutý
rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu vo zvyšnej časti zamietne. Odvolanie odôvodnil tým, že konaniemá inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.1
Žalovaný zotrval na vyjadrení k žalobe zo dňa 18.10.2022 a 22.11.2022 a na vyjadreniach,
prezentovaných súdu na pojednávaní dňa 24.1.2023, 7.3.2023 a 30.4.2024, pričom v podrobnostiach
na tieto vyjadrenia odkázal. Poukázal na to, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. priznanie nemajetkovej

ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením.
Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život,
prostredie v ktorom žije a pracuje, okolnosti za ktorých k nej došlo ako aj vzhľadom na závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote prípadne v spoločenskom uplatnení, a
to podľa noriem súkromného práva. Uviedol, že dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou
zodpovednosťou strany sporu za to, že ak v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, prejaví sa to

v jeho procesnom neúspechu. Označenie rozhodujúcich skutočností znamená prezentovanie okolností,
od ktorých žalobca v súdnom spore odvodzuje opodstatnenosť svojej žaloby a ich označenie má aj
procesnoprávne dôsledky

2.2

Žalovaný poprel skutkové tvrdenia žalobcu v tom smere, že došlo ku zásahu do jeho osobnostných práv
v takom rozsahu, že bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Následky
takej intenzity, ktoré by zakladali právo na priznanie peňažnej náhrady nad už priznanú sumu 1000
Eur žalobca nepreukázal. Nebol produkovaný žiaden dôkaz o takom zásahu do jeho osobnostných
práv, ktorý by odôvodňoval priznanie nároku z titulu nemajetkovej ujmy v rozsahu nad už priznanú

sumu 1000 Eur (rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 49C/70/2022-165 zo dňa 7.3.2023). Podľa
ustálenej a rozsiahlej judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR nevyplýva, že by žalobcovi
patrila náhrada nemajetkovej ujmy len z dôvodu, že bolo voči nemu vedené trestné konanie. Nárok
na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho
úradného postupu, či nezákonného rozhodnutia bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na

jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Nečinnosť
orgánov verejnej moci, či zbytočné prieťahy v konaní a nezákonnosť rozhodnutia síce znamenajú
samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti
preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých
oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie

je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy.
Je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú
hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal. V
danom prípade žalobca dostatočne spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy, keďže náležite nepreukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu

mali v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, či dĺžkou konania vzniknúť a jeho všeobecné tvrdenia
v tomto smere tak zostali, v konaní dôkazne nepodložené. Žalobca teda vykonaným dokazovaním,
vrátanedokazovanianapojednávaniach,ktorýchsaaninezúčastnil,nepreukázalexistenciuaanirozsah
kvalifikovanýchnepriaznivýchnásledkov,ktorémumalivzniknúťvsúvislostisnezákonnýmrozhodnutím,
resp. dĺžkou konania, či pobytom v zahraničí. Hodnotenie dôkazov a vyvodzovanie skutkových záverov

je proces, ktorý prebieha vo viacerých fázach. V prvom rade je potrebné pred vyvodzovaním skutkových
záverov tieto dôkazy hodnotiť z hľadiska kvality, presvedčivosti, hodnovernosti a to všetko v kontexte
ďalších vykonaných dôkazov. Pokiaľ toto hodnotenie dôkazov neprebieha takýmto spôsobom, dospeje
súd nevyhnutne ku jednostranným či skresleným záverom, výsledkom čoho je arbitrárne rozhodnutie
vo veci samej, tak ako sa to stalo aj v prípade namietaného rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.

49C/70/2022-288 zo dňa 30.4.2024.

2.3
Žalovaný namietal hodnotenie dôkazov a vyvodzovanie skutkových záverov v danej veci súdom prvej
inštancie. Výrok IV. rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 49C/70/2022-288 zo dňa 30.4.2024 o náhrade

trov konania namietam jednak z dôvodu, že nezodpovedá § 255 Civilného sporového poriadku ako
aj z dôvodu, že pokiaľ by bolo úspešné odvolanie žalovaného vo vzťahu ku výroku I. namietaného
rozsudku, rozhodnutie súdu o náhrade trov konania by rovnako nezodpovedalo § 255 Civilného
sporového poriadku. Žalovaný tvrdí, že trestné stíhanie žalobcu nemalo vplyv na jeho osobný život,pracovný život, rodinný život, v dôsledku trestného stíhania s ním nikto (rodina, známy, priatelia)
preukázateľne neprerušil kontakty, ktoré dovtedy mal v osobnom či pracovnom živote a s výnimkou
vlastných tvrdení nepreukázal, že by došlo k následkom na jeho zdravotnom stave či psychike a

najmä že sa tak stalo v dôsledku trestného stíhania. Súd prvej inštancie nariadil pojednávanie, a
to za účelom doplnenia skutkového stavu veci v súlade s právnym názorom nadriadeného súdu
a na pojednávanie predvolal žalobcu za účelom zistenia skutočností, týkajúcich sa dôsledkov dĺžky
trestného stíhania v jeho osobnostnej sfére a pobytu žalobcu v zahraničí. Žalobca sa pojednávania
bez ospravedlnenia nezúčastnil, aj keď podstata doplnenia dokazovania a jeho skutkového posúdenia

záviselaodskutočností,ktorévsúladesozásadouústnostižalobcavkonaníuvedie.Všetkyotázky,ktoré
naznačil Krajský súd Žilina zostali v konaní z dôvodov na strane žalobcu nezodpovedané v tom smere,
ako sa mala dĺžka konania, resp. pobyt v zahraničí prejaviť negatívne v osobnostnej sfére žalobcu.
Skutkový stav veci sa zásadným spôsobom nezmenil ani po doplnení dokazovania na pojednávaní.
Súd prvej inštancie pri vyhodnotení skutkových okolností veci nemôže skutkové závery, vyplývajúce z
dokazovania, ,,prispôsobovať“ zamýšľanému vecnému rozhodnutiu, tieto skresľovať, resp. prihliadať len

na niektoré z nich. Zdôraznil, že žalobca v konaní nenavrhol ani len svoj výsluch, a teda údajný zásah
do jeho osobnostných práv ani nemôže byť preukázaný. Je to práve osoba žalobcu, ktorá mala byť
postihnutá nezákonným trestným stíhaním, avšak bez jeho vlastnej výpovede nezostáva konštatovať
iné, ako to, že k zásahu do jeho osobnostných práv nedošlo a všetky jeho tvrdenia, ktoré sú obsahom
žaloby zostali v rovine ničím nepodložených a hypotetických úvah o tom, k akému zásahu mohlo dôjsť

bez obrazu v riadne vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie pritom na strane jednej uvádza, že
zásadné skutočnosti, ktoré mal v konaní preukázať žalobca, zostali nepreukázané a logicky by teda mali
viesť ku zamietnutiu žaloby v zostávajúcej časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (bod 30. až 37.
rozsudku), na strane druhej však súd prvej inštancie následne nepochopiteľne v situácii, kedy sám súd
nepovažoval nárok za preukázaný, tento vo výške 1000 Eur žalobcovi priznal na základe vágnych a

skutkovému stavu nezodpovedajúcich matematických výpočtov, súvisiacich s aplikáciou náhrady obeti
násilného trestného činu.
3.
Žaloba v písomnom vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného v odvolaní. Poukázal
na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 13.09.2023, sp.zn. 5Co/5/2023, ktorý v obdobnom

prípade odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27. augusta 2019 sp.zn. 4Cdo/125/2019,
kde sa najvyšší súd zaoberal otázkou unesenia dôkazného bremena pri uplatnení nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy, v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval: „Za nesplniteľné dôkazné
bremeno (dôkaznú povinnosť) v takej situácii najvyšší súd označuje požiadavky odvolacieho súdu
na preskúmanie finančného ocenenia nehmotnej ujmy žalobcu, najmä v oblasti osobných, rodinných,

pracovných, sociálnych vzťahov či psychického stavu, pretože nemajetková ujma sa nepreukazuje
(porov. 4Cdo/34/2018). Nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práva slobôd
fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle
poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky, pravda za predpokladu, že sa sudca bude vedieť
aspoň elementárne vcítiť do pozície trestne stíhaného človeka; a to sa sudcom odvolacieho súdu v

tomto konaní, žiaľ, nepodarilo, lebo aj oni postavili žalobcu do úlohy púheho objektu, kedy sa stáva iba
prostriedkom v rukách štátnej moci (orgánov činných v trestnom konaní), ktorý je potom zameniteľný aj
so skutočným zločincom, a tak sa musí podrobovať excesívnym úkonom orgánov činných v trestnom
konaní, hoci vo výsledku bol nevinný, čiže aj uznesenie o vznesení obvinenia nemalo byť vôbec vydané.
Takéto bezprávie voči ľudskej dôstojnosti musí byť v právnom štáte odškodniteľné. Škodu teda treba

chápať ako ujmu na chránenom statku, ako je majetok, osoba, alebo iný chránený záujem, pričom
najvyššiu mieru ochrany požívajú ľudský život, integrita človeka, ľudská dôstojnosť a sloboda. Každé
trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu
na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom
prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za

výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného
spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné
trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním
neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad; také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie
zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo

absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého „nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“. Za
situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôže odvolací súd
rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná, alebo že medzi protiprávnym konaním avzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto situácii má určiť výšku vzniknutej škody podľa
spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu.“
3.1

Ďalej uviedol, že o zásahu do osobnostnej sféra žalobcu niet pochýb. Už len sama skutočnosť, že sa voči
nevinnému človeku vedie trestné konanie je nesmierne psychicky zaťažujúca. V dôsledku vedeného
trestnéhokonaniavýsluchov,vykonávanieznaleckýchposudkov,podaniaobžalobyacelkovéhovedenia
trestného stíhania pociťoval žalobca psychickú záťaž, stres. Opätovne poukázal na intenzívny negatívny
dopad na prežívanie žalobcu danej situácie, keď sa trestným konaním cítil nesmierne ponížený,

zneuctený, mal obavy zo spoločenských akcií, vyhýbal sa ľuďom, trpel neistotou o postoji okolia voči
nemu,malpocity,ževšetcioňomhovoriaakoozločincovi.Tototvrdeniepodporujeajvyjadreniežalobcu,
ktoré zaslal súdu, kde uviedol, že rodičia a blízka rodina ho začala psychicky ničiť, doslova mu nadávali
a dennodenne musel počúvať narážky na jeho osobu. Aj keď sa to žalobca vzniknutú situáciu snažil
vysvetliť (hlavne skutočnosť, že je nevinný a absolútne nevie o čo sa jedná), rodičia mu neverili a v ich
očiach bol bandita a výpalník. Keďže sa mu celá rodina otočila chrbtom, odišiel so Slovenska, pričom

rodina s ním prerušila úplne kontakt. Záverom uviedol, že tak ako to skonštatoval aj Krajský súd Trenčín
v rozhodnutí, na ktoré poukazovali vyššie, každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský,
pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho
vyvolaťvzniknemajetkovejujmynajmävtakomprípade,aksapreukáže,žeboloodzačiatkunezákonné;
ideozodpovednosťabsolútneobjektívnuazavýsledoktrestnéhokonaniavovecisamej,čímjezaložená

zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia.
4.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku)
(ďalej len „CSP"), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané oprávneným subjektom (§ 359
CSP), t.j. žalovaným, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd prvej inštancie žalobe vyhovel,

včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§
355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m/ CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 CSP
a bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3
CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5.
Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 380 CSP je
viazaný odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je
povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z toho vyplýva, že na iné

pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak
mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keď by takéto
pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok
konania.
6.

Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ – žalovaný, konštatuje, že súd
prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie
veci a po vykonaní dokazovania v potrebnom rozsahu dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto

prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a
právnymi závermi na strane druhej. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nemožno považovať
za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý proces, keďže je z neho zreteľné, z
akého skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal, o aké ustanovenia právnych

predpisov sa jeho rozhodnutie opieralo a ako boli tieto relevantné ustanovenia ním interpretované.
Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia vec, odvolací súd poznamenáva, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú

právnu normu (úplne ju opomenul aplikovať), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah
správnejprávnejnormynesprávneinterpretoval,alebosprávnezvolenúasprávneinterpretovanúprávnu
normunesprávneaplikoval.Vprejednávanejvecimáodvolacísúdzato,žesúdprvejinštancienazistený
skutkový stav správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, tieto správne vyložil v súlades ustálenou rozhodovacou praxou, a preto odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže dať
za pravdu odvolateľovi, ktorý v odvolaní neuviedol také právne relevantné skutočnosti, ktoré by boli

spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd pritom konštatuje, že iba samotná
nespokojnosť sporovej strany (v tomto prípade žalovaného) s právnym názorom vysloveným súdom
nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, pretože z práva na spravodlivý súdny
proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchprávnych

predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej
strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným uplatnený odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP nie je daný.
7.

K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že vada predpokladaná
v § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam) je vadou skutkovou. Rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne
vytvorenýjehoskutkovýzáklad(skutkovézistenia).Nesprávnosťskutkovýchzistenípritomtoodvolacom
dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania,

keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo prípadne neprihliadol na
skutočnosti, ktoré boli preukázané. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd
vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania
najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, v hodnotení

dôkazov nie je logický rozpor, a aj z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 191 CSP. Odvolací súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie
bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre právne posúdenie predmetnej
sporovej veci a meritórne rozhodnutie súdu. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383

CSP, majúc za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220
ods. 2 CSP a nemožno súdu prvej inštancie v tomto smere nič vyčítať. Odvolací súd v tejto súvislosti
tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany
sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť
súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich.

Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP preto nie je daný. Konkrétne
k odvolacím námietkam žalobcu a na doplnenie a potvrdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej
inštancie odvolací súd uvádza nasledovné:
8.
Odvolací súd sa plne stotožnil so sumou priznanej výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy, a to

z nasledovných dôvodov. Prvým je skutočnosť, že súd prvej inštancie sa v poradí druhým rozsudkom
vysporiadal s nesporne tvrdenou skutočnosťou, a to dĺžkou života žalobcu mimo Slovenskej republiky
v spojení so zásahom v podobe ukončenia štúdia na akadémii policajného zboru. Podľa názoru
odvolacieho súdu je potrebné uvedenú dĺžku života mimo územia Slovenskej republiky posudzovať
vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, práve ako dôsledok vznesenia obvinenia a poškodenia dobrého

mena v dôsledku ukončenia štúdia na akadémii policajného zboru. Súd prvej inštancie sa s uvedenými
okolnosťami vysporiadal a vo svojom rozhodnutí ich zohľadnil, a to vrátane dĺžky obdobia, počas ktorého
bol žalobca riešený orgánmi činnými v trestnom konaní, vrátane započítania doby konania pred súdom
(doprávoplatnostioslobodzujúcehorozsudku).Uvedenéskutočnostizohľadnilavysporiadalsasnimipri
výpočte priznávanej nemajetkovej ujmy. Ak žalovaný namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal

s povinnosťou preukazovať tvrdený zásah do osobného života vo vzťahu k rodine a prípadnému
najbližšiemu okoliu, tak táto námietka nie je dôvodná. Súd prvej inštancie sa vo svojom odôvodnení
s uvedenými okolnosťami jasne vysporiadal, v časti zamietnutia prevyšujúceho nároku na zaplatenie
nemajetkovej ujmy. Presne a výstižne popísal, čo považoval za nepreukázané, a preto nepriznal vyššie
mieru nemajetkovej ujmy (viď ods. 32. a nasl. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

9.
OdvolacísúdsaplnestotožňujesozávermivyjadrenýmivrozhodnutíNajvyššiehosúduSRz27.augusta
2019 sp. zn. 4Cdo/125/2019, podľa ktorého: „Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský,
pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bezďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku
nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej,
čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia.

Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom
nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad;
také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi
cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého
„nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“. Odvolací súd v súlade s uvedeným konštatuje, že

v menších mestách a v obciach Slovenskej republiky sa aj v súčasnosti príslušnosť k policajnému zboru
teší všeobecnej širšej úcte a rešpektu spoločnosti k vykonávaniu tohto povolania a jeho príslušníkom. Ak
však je niektorá osoba zo zboru prepustená, a to hoc na podklade obvinení, ktoré sa ukážu v neskoršom
čase ako neopodstatnené, tak táto osoba stráca v dôsledku tohto zásahu svoj spoločenský kredit a je zo
spoločnosti vylučovaná. Uvedené skutočnosti sú faktom. Menšie mestá (ktorým Kysucké Nové Mesto
bezpochyby je), neposkytujú takú mieru anonymity ako veľké mestá typu Bratislava, Košice, ktoré

umožňujú prežiť ťažké obdobie v relatívnej anonymite. Vo veľkých mestách je širší rozsah pracovných
príležitostí, ktoré poskytujú zasiahnutej osobe úplne iné možnosti sebarealizácie, proti menším mestám
a obciam. Odvolací súd poznamenáva, že celý okres Kysucké Nové Mesto má menej ako 33000
obyvateľov. Negatívnosť dopadu obvinenia na žalobcu zvýrazňuje aj skutočnosť, o akú trestnú činnosť
sa jednalo. Podpaľačstvo je odsudzované spoločnosťou širšou mierou, ako niektoré iné druhy trestnej

činnosti, preto je dôvodný záver súdu prvej inštancie o hlbšom zásahu do osobnostných práv žalobcu,
ako by tomu bolo v iných obdobných prípadoch. Vzhľadom na charakter obvinenia – druh trestnej
činnosti, skutočnosť, že žalobca nedobrovoľne ukončil štúdium na policajnej akadémii, a nemohol sa
stať príslušníkom policajného zboru, ďalej skutočnosť, že žil v menšom meste, v ktorom sa ľudia
poznajú a behom krátkej doby bolo ľudom zrejmé, kto je podozrivý (obvinený) z trestnej činnosti je

potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie o výraznejšej miere zásahu do osobnostných práv
žalobcu. Odvolací súd dodáva, že plne chápe, prečo sa žalobca odsťahoval do zahraničia, nakoľko
biľag obvinenia by mu výrazne sťažoval uplatnenie sa tak v kariérnom aj osobnom živote v mieste jeho
doterajšiehoživota.Súčasnesvojouprítomnosťousťažovalbežnýživotajsvojímrodinnýmpríslušníkom,
s prihliadnutím na všeobecné odmietnutie. Odvolací súd poznamenáva, že aj v súčasnosti, sú na

internete dostupné informácie o incidente napr. G., z ktorého bol obvinený/obžalovaný žalobca. Ak
žalovaný namietal, že nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu v takej miere, že by bola znížená
jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti do takej miery, že by priznanie nemajetkovej ujmy v sume 1000,-
eur bolo dostatočné. Tak s uvedenou námietkou sa odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené nemôže
stotožniť. Vzhľadom na postavenie žalobcu pred obvinením a po obvinení, je nevyhnuté prijať záver, že

doosobnostnýchprávbolozasiahnuté,bolozníženávážnosťadôstojnosťžalobcu,bolopoškodenéjeho
dobré meno a morálny obraz jeho osobnosti. Konštatovanie zásahu nie je v danej situácii dostatočné.
Uvedené okolnosti v spojení s dĺžkou trestného konania (vrátane konania pred súdom, ktoré trvalo
takmer 5 rokov), preukázanou skutočnosťou o živote v zahraničí, viedlo odvolací súd k tomu, že zvýšenie
náhrady nemajetkovej ujmy na sumu 2000,- eur priznaním ďalšej sumy 1000,- eur posúdil za plne

dôvodné. Ak žalovaný namietal hodnotenie dôkazov, tak uvedená námietka nie je dôvodná s ohľadom
na vyššie uvedené skutočnosti. Ak žalovaný namietal neúčasť žalobcu na pojednávaní, tak s uvedenou
okolnosťou sa súd prvej inštancie správne vysporiadal v napadnutom rozhodnutí, v ktorom zamietol
nárok žalobcu nad priznaný rozsah. K otázke prípadného výsluchu žalobcu odvolací súd uvádza, že
tento v konaní nebolo potrebné vykonať, tak ako to konštatoval súd prvej inštancie s dôsledkami z toho

plynúcimi (zamietnutie časti návrhu). Uvedené však neznamená, že žalobcovi sa nemá priznať náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch, za zásahy do jeho osobnostných práv, ktoré preukázateľne nastali.
10.
Nedôvodná je aj námietka žalovaného, že súd prvej inštancie konštatoval, čo preukázané nebolo
a následne priznal nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 1.000,- eur. Odvolací súd má za to, že

súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal s tým, prečo priznal ďalších 1000,- eur, ako aj s dôvodmi,
prečo nepriznal vyššiu sumu nemajetkovej ujmy. Ak žalovaný namietal vágnosť a skutkovému stavu
nezodpovedajúcich matematických výpočtoch, tak uvedená námietka je rovnako nedôvodná. Súd prvej
inštancie sa musí vysporiadať aj s výškou priznanej nemajetkovej ujmy a práve posúdenie maximálnych
limitov je jedným z posudzovaných kritérií. Preto súd prvej inštancie správne konštatoval, maximálnu

sumu, ktorú by mohol priznať, pričom sa zaoberal rozsahom sumy, ktorú priznáva (približne jednu
pätinu maximálnej sumy). Poukázal aj na obdobné súdne spory, s ktorými porovnával prejednávanú
vec a správne pomeroval priznávanú nemajetkovú ujmu v peniazoch k podobným súdnym sporom (s
poukazom na rozdiely), tak aby bolo priznanie nemajetkovej ujmy konzistentné v súlade s ustálenourozhodovacou praxou. Odvolací súd preto vo zvyšku poukazuje na podrobné zdôvodnenie napadnutého
rozsudku, s ktorým sa plne stotožňuje.
11.

Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie v závislom výroku o práve na náhradu trov konania,
žalovanývtejtočastizjavnezaložilsvojeodvolanienatom,žesúdprvejinštancienerozhodolvsúlades§
255 CSP a súčasne považoval napadnutý rozsudok v merite veci (v dotknutej časti) za vecne nesprávny,
a preto napadol odvolaním aj na ňom závislý výrok o práve na náhradu trov konania. Inak žalovaný
neprodukoval žiadne odvolacie námietky, ktoré by mohli byť predmetom prieskumu v odvolacom konaní.

K námietke nesprávnej aplikácie § 255 CSP odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozhodol
v súlade s ustálenou súdnou praxou, a teda priznal v časti nemajetkovej ujmy náhradu trov konania
v plnej miere úspešnému žalobcovi. Je dôležité si uvedomiť, že v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy
pri rozhodovaní o náhrade trov konania treba rozlišovať, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k
tomu napríklad Nález Ústavného súdu ČR sp.zn. III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie,
že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.

Vhodnýmriešenímvtýchtosporochje,žežalobcamáprávonaplnúnáhradutrovkonania,avšakvýlučne
iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej
sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže
sa skúma vec čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku (porovnaj Civilný sporový
poriadok, Nakladatelství C.H.Beck Štefček a kolektív str. 926, 927). S ohľadom na uvedené skutočnosti

má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie o trovách priznanej nemajetkovej ujmy rozhodol vecne
správne, keď ich plnú náhradu priznal úspešnému žalobcovi.
12.
Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalovaným, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné a
odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti

(§ 380 ods. 2 CSP) a plne sa stotožnil s odôvodním napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

13.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262

ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému.

14.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§419 CSP) .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).