Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/56/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2320204452
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2320204452.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek:

Mgr. Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v sporovej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C.
XXX/XX, D., zast.: Advokátska kancelária JUDr. Pavol Kollár, s.r.o., IČO: 36 757 276, Lehotského
4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 07.12.2023,
č. k. 28C/60/2020-220, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa vo výroku I potvrdzuje.

II. Napadnutý rozsudok sa vo výroku II mení tak, že žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu 72,08 %
trov prvoinštančného, ako aj prvého odvolacieho konania.

III. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov tohto odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie vyslovil povinnosť žalovanej zaplatiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 5 000 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
5 000 € od 28.09.2020 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I), vo zvyšnej

časti žalobu zamietol (výrok II) a priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného
a odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok III).

2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav takto:

3. Žalobca bol vzatý do väzby 15.11.2017. Okresný súd Galanta rozsudkom z 05.09.2018, sp. zn.
9T/28/2018-238 uznal žalobcu vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, za

čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov v ústave na výkon trestu
odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Žalobca podal voči uvedenému rozsudku odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave rozsudkom z 21.02.2019, sp. zn. 5To/157/2018-267, ktorým
napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku (ďalej len „TP“) zrušil v celom
rozsahu a podľa § 322 ods. 3 TP obžalovaného (žalobcu) podľa § 285 písm. a) TP oslobodil spod
obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný. Následne
bol žalobca prepustený z väzby, ktorá trvala do 21.02.2019. Dňa 23.03.2020 podal žalobca u žalovanej

žiadosť poškodeného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím o väzbe v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalovaná listom z 18.09.2020 žalobcovi
oznámila, že jeho žiadosť považuje za nedôvodnú z dôvodu nesplnenia podmienok pre priznanie
nemajetkovej ujmy.4. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa § 7, § 8 ods. 5 písm. b), § 16 ods.
4, § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003“) a čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), takto:

5. Predmetnom konania je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutí o väzbe vo výške 25 279,80 €, ktorá mu mala vzniknúť ako dôsledok nezákonnej väzby

v trvaní 463 dní, čím došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, predovšetkým práva na súkromie a
rodinný život. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca bol vo výkone väzby od
15.11.2017 do 21.02.2019 (463 dní) a že sa 23.03.2020 obrátil so svojím nárokom v rámci predbežného
prerokovania nároku podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. na žalovanú, ktorá jeho žiadosť
vyhodnotila ako nedôvodnú, o čom bol žalobca informovaný listom z 18.09.2020. Žalobcovi tak vzniklo
právo uplatniť sinárok na náhradu škody na súde podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. V zmysle čl.

5 ods. 5 dohovoru každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami dohovoru
mánároknaodškodnenie.Povinnýmsubjektomještát,pričomideoobjektívnuzodpovednosť,zavinenie
zodpovednej osoby sa nevyžaduje. Ide o náhradu za stres, úzkosť, frustráciu a akúkoľvek inú škodu,
ktorá bola zatknutím spôsobená. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy,
v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu, existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu

treba podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 3Cdo/137/2008 považovať ujmu, ktorú fyzická osoba
vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a
dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne
hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická
osoba. Žalovaná namietala, že žalobca si vzatie do väzby zavinil sám svojim konaním. Vykonaným

dokazovaním nebolo zistené žiadne také konanie žalobcu pred jeho vzatím do väzby, z ktorého by
bolo možné vyvodiť, že si väzbu zavinil sám. Súd preto námietku žalovanej považoval za nedôvodnú a
uzavrel, že žalobca nemá žiadnu vinu na vzatí do väzby, v ktorej bol nezákonne. V tejto súvislosti odkázal
na judikatúru slovenských súdov, v zmysle ktorej samotná skutočnosť, že v predchádzajúcom období
preukázateľne spáchal totožnú alebo obdobnú trestnú činnosť (za ktorú bol právoplatne odsúdený)

sama osebe neznamená automaticky zánik jeho práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
väzbe v zmysle § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 25 279,80 € s príslušenstvom. Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje súdu pri určení
výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch povinnosť prihliadnuť najmä na a) osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za

ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d)
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Určenie výšky peňažnej
satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípade v súlade požiadavkami spravodlivosti.
Podľa vyjadrenia žalobcu výkon väzby mal výrazne negatívny dopad na jeho súkromný život v rodinnej
sfére, prerušenie kontaktov s družkou, deťmi, keď ho aj deti odsúdili, ako aj na citový a pracovný

život. Dôsledkom väzby a následných zdravotných problémov pretrvávajú problémy v jeho partnerskom
vzťahu, ako aj problémy zaradiť sa do spoločnosti v dôsledku čoho si nevedel nájsť prácu. Ľuďom už
nedôveruje, zanevrel na všetko. Zdravotné problémy vznikli z dôvodu väzby, pretože bol vo výkone
väzby v Leopoldove. V prípade žalobcu došlo k pozbaveniu osobnej slobody nezákonným konaním
žalovanej na 463 dní s dôsledkami na súkromný život žalobcu a čiastočne aj na pracovnú oblasť. Podľa

názoru súdu sú v danom prípade splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy na
strane žalobcu, ktorými predpokladmi sú: nezákonné rozhodnutie o väzbe, vznik škody - existencia ujmy,
ktorá vznikla dôsledkom pozbavenia osobnej slobody, a tým zásah do osobnostných práv na rodinný
život, pracovný život, pričom vzhľadom na uvedené dostatočným zadosťučinením nie je iba samotné
konštatovanie porušenia práva, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Berúc do

úvahy osobu poškodeného, jeho doterajší život, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej
došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, súd zvažoval primeranosť
požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Pri určovaní výšky súd vychádzal z vyššie uvedených kritérií,
ktoré sú dané na strane žalobcu. Pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon
súdom ustanovuje jediný limit maximálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá nemôže byť vyššia

ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného
predpisu. Podľa § 13 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov celková suma odškodnenia
poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť 50 násobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej
na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. V danom prípade tento limitpredstavuje 21 750 € (priemerná mzda za rok 2017 bola 435 €). Zo strany žalobcu neboli preukázané
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali, priznať mu vyššiu sumu náhrady nemajetkovej ujmy ako obetiam
trestných činov v zmysle zákona č. 274/2017 Z. z. V prejednávanej veci nebolo pochýb o tom, že k ujme

žalobcu na jeho osobnostných právach výkonom väzby došlo. Pri hodnotení následkov výkonu väzby u
žalobcu spočívajúcich v jeho osobnej sfére je podľa názoru súdu už len z dôvodu obmedzenia osobnej
slobody a súkromia namieste priznanie finančného zadosťučinenia, keďže ide o najzákladnejšie práva,
ktoré boli vo vzťahu k žalobcovi porušené. Vzhľadom na okolnosti samotnej veci je priznanie finančného
odškodnenia žalobcovi účinným prostriedkom na zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného

zásahu, ktorým bol výkon väzby v trvaní 463 dní. Súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy prihliadol
na osobu žalobcu, ktorý už bol predtým za trestný čin rovnakého druhu stíhaný a aj odsúdený a bol
aj vo výkone trestu odňatia slobody, na podmienky väzby, na dĺžku väzby a dĺžku trestného konania
až do vydania oslobodzujúceho rozsudku, ako aj na dôsledky aké mala väzba na súkromný život
žalobcu - v rodinnej sfére prerušenie kontaktov s družkou, deťmi, keďže ho aj deti odsúdili, ako aj na
citový a pracovný život, kedy mu väzbou bolo znemožnené vykonávať prácu. Súd pri určení výšky

nemajetkovej ujmy v rámci voľnej úvahy a v súlade s princípom spravodlivosti prihliadol na skutočnosti
uvádzané žalobcom a zobral do úvahy všetky okolnosti prípadu vrátane závažnosti, trvania a následkov
utrpenia. Súd vykonaným dokazovaním (zo žalobcom predložených lekárskych správ bez ďalšieho
dokazovania, ktoré žalobca nenavrhol) nemal preukázané tvrdené zdravotné problémy a ich súvis s
väzbou žalobcu. Podľa súdu nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o

väzbe je opodstatnený čo do výšky 5 000 €, vzhľadom na vyššie uvádzané okolnosti ako primeranú
satisfakciu za život v izolácii a jeho následky a preto žalobe v tejto časti vyhovel a v zostávajúcej časti
žalobu zamietol. Žalobca si v konaní uplatnil úroky z omeškania z uplatnenej nemajetkovej ujmy od
28.09.2020 (oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody z 18.09.2020
bolo žalobcovi doručené 21.09.2020). Vzhľadom na to, že sa žalovaná dostala do omeškania s plnením

svojich povinností, súd priznal žalobcovi aj nárok na zákonné úroky z omeškania, tak ako si ich žalobca
uplatnil, t. j. od 28.09.2020. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 396 ods. 3 v spojení s §
262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a žalobcovi ako strane, ktorá mala v konaní
na súde prvej a druhej inštancie plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Včasným odvolaním sa žalobca domáhal zmeny napadnutého rozsudku tak, že odvolací súd žalobe
vyhovie. Vytkol súdu prvej inštancie, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, pretože sa riadne a
presvedčivo nevysporiadal s jeho nárokom uplatneným v žalobe. Žalobca uviedol, že bol na základe
nezákonného rozhodnutia vo väzbe od 15.11.2017 do 21.02.2019, celkovo 463 dní. Zotrval na postupe
výpočtu výšky nemajetkovej ujmy uvedenom v žalobe a uplatnil si náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch celkovo vo výške 25 279,80 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 25 279,80
€ od 25.11.2022 do zaplatenia. Odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.09.2020, sp. zn.
6Cdo/152/2018, podľa ktorého vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho
začatí bez ohľadu na to, či bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. alebo za účinnosti zákona
č. 514/2003 Z. z. odôvodňuje s ohľadom najmä na čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny právo na

náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného
stíhania vznikla. Štáty Európskej únie a ESĽP priznávajú výšku nemajetkovej ujmy približne 40 € až
60 € za jeden deň nezákonnej väzby, preto mal súd prvej inštancie rozhodnúť o náhrade nemajetkovej
ujmy za nezákonnú väzbu vo výške od 18 520 € do 25 279,80 € s príslušenstvom. Žalobca preukázal,
že nezákonná väzba mala negatívny vplyv na jeho psychický stav a rodinné vzťahy s dvoma deťmi s

prvou partnerkou ako aj s tretím dieťaťom, ktoré má so súčasnou družkou, i na jeho vzťah s družkou.
Preukázateľne sa nevie zaradiť do bežného života vplyvom zlého psychického stavu spôsobeného
nezákonnou väzbou. Nevie si nájsť a udržať zamestnanie a plniť si svoje bežné ako aj zákonom
uložené povinnosti, čo ešte zhoršuje jeho vzťah s rodinnými príslušníkmi a jeho zaradenie do bežného
každodenného života. Tiež si nevie plniť vyživovaciu povinnosť voči deťom, čo má okrem zákonných

následkov aj negatívny dopad na jeho vzťah s deťmi. Podľa žalobcu výška 5 000 € s príslušenstvom
by mohla byť určená súdom len ako priama škoda vyplývajúca z preukázateľne zdokladovaného
mesačného príjmu žalobcu pred nezákonnou väzbou, ale nie ako náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Žalobca opätovne poukázal, že bola nezákonne obmedzená jeho sloboda, a to bez jediného
dôkazu zo strany žalovanej, hoci viedol riadny život minimálne od roku 2014. Tiež preukázal, že pred

nezákonnou väzbou netrpel žiadnym psychiatrickým ochorením, pričom psychiatricky sa začal liečiť až
počas trvania nezákonnej väzby a jeho liečenie trvá dodnes. Nezákonnú väzbu si nezapríčinil svojim
konaním. Vytkol súdu prvej inštancie, že o výške nemajetkovej ujmy rozhodol na základe neznámehopodkladualeboschémy,suma5000€predstavujelenvýškupriamovzniknutejškodyžalobcunazáklade
jeho ušlej mzdy a nie výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnou väzbou.

7. Žalovaná sa včasným odvolaním domáhala zmeny výroku I a výroku III napadnutého rozsudku tak,
že odvolací súd žalobu zamietne a žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
Vytkla súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku v otázke zavinenia väzby
žalobcom. Namietla, že právo na náhradu škody podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.
z. nevznikne, ak si žalobca väzbu zavinil sám. Potrebu dôsledného vysporiadania sa s ne/zavinením

väzby žalobcom zdôraznil aj odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení. Súd prvej inštancie
opomenul konkrétne konanie žalobcu spočívajúce v opakovaných vyhláseniach o skresľovaní určitých
skutočnosti, aby sa vyhol väzbe, o odcudzení peňazí z peňaženky poškodenej a uznaní/pocite viny z
trestného činu krádeže, pričom na túto povinnosť súdu prvej inštancie odvolací súd osobitne poukázal.
Žalovaná vo vzťahu k zavineniu väzby žalobcom namietala súbor úplne odlišných faktorov, ktoré sa
dotýkali tak osoby žalobcu (predchádzajúce odsúdenia; recidíva) ako aj jeho konkrétneho konania

predchádzajúceho vzatiu do väzby (odmietnutie vypovedať, skresľovanie skutočností a priznanie
k spáchaniu trestnej činnosti) a ktoré osobitne vo vzájomnej súvislosti utvárali pevný základ pre
konštatovanie zavinenia. Skúmanie zavinenia na vzatí do väzby, s ohľadom na skutočnosť, že naplnenie
tejto podmienky vylučuje zodpovednosť žalovanej en bloc, je zásadné a podstatné pre rozhodnutie
vo veci. Napadnutý rozsudok je preto v tejto časti nepreskúmateľný a zmätočný. Súd prvej inštancie

sa tiež nevyjadril ku skutočnostiam ohľadom osoby žalobcu, jeho rodinného života a spoločenského
uplatnenia pri posudzovaní dôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ako takého, určovaní
výšky poskytnutej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. či tieto okolnosti reálne zohľadnil,
prípadne ako. Žiadnym spôsobom sa nevyjadril ani k námietke žalovanej, že pracovný pomer žalobcu
v spoločnosti ŽOS Trnava, a. s. bol ukončený pre slabú výkonnosť žalobcu a trval iba v období od

06.11.2017 do 15.11.2017, a teda v čase väzby už žalobca nebol zamestnaný a spolupráca s ním
bola ukončená pre nedostatočný pracovný výkon. K súkromnému životu žalobcu žalovaná opätovne
poukázala na opakovaný nepodmienečný trest odňatia slobody, ako aj na užívanie drog. Záver súdu
prvej inštancie o tom, že výkonom väzby bolo zasiahnuté do súkromnej sféry žalobcu spôsobom,
ktorý by spôsoboval žalobcovi problémy zaradiť sa do spoločnosti alebo otriasol jeho dôverou ľudom,

je nepodložený vzhľadom na zistený skutkový stav. Nebola splnená ani ďalšia podmienka na vznik
zodpovednosti štátu, ktorou je existencia priamej príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o väzbe a
nemajetkovou ujmou. Žalovaná opakovane argumentovala, že žalobca nepreukázal, že ním tvrdené
negatívne následky v jeho živote vznikli v príčinnej súvislosti s výkonom väzby, pričom zdôrazňovala, že
ide o osobu pätnásťkrát súdne trestanú, šesťkrát vykonávajúcu trest odňatia slobody, s históriou násilnej

trestnej činnosti (opakovaný trestný čin vydierania) a priznaným užívaním pervitínu. Súd prvej inštancie
však ani v otázke existencie priamej príčinnej súvislosti neposkytol k argumentácii žalovanej žiadne
stanovisko. Rozhodnutie súdu je v časti posúdenia existencie právneho základu uplatneného nároku
(v podobe rozhodnutia o väzbe a príčinnej súvislosti medzi väzbou a vznikom nemajetkovej ujmy) a
spôsobuurčeniaformynáhradynemajetkovejujmyapriznanejvýškynáhradyvpeniazochnedostatočne

odôvodnené. Žalovaná tiež namietla nesprávne právne posúdenie zavinenia väzby žalobcom. Žalovaná
poukazovala na nevyhnutnosť posudzovania existencie negatívnych predpokladov vylučujúcich vznik
práva na náhradu škody, nemajetkovej umy v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS
444/2012-17. Žalobca bol v čase rozhodovania o väzbe pätnásťkrát súdne trestaný, pričom v čase
spáchania skutku bol v skúšobnej dobe v rámci podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia

slobody. V období od roku 2010 do roku 2014 sa dopustil piatich trestných činov, z čoho sa jednalo
trikrát o trestný čin krádeže a dvakrát o trestný čin vydierania. Vzatie žalobcu do väzby v trestnom
konaní, v ktorom bol obvinený z trestného činu lúpeže, tak bolo zavinené žalobcom. Svoju argumentáciu
podporila odkazom na rozsudok Krajského súdu v Trnave z 29.04.2020, č. k. 26Co/40/2019–723 a
rozsudok Krajského súdu v Prešove z 24.09.2020, č. k. 15Co/3/2020–389. Samostatnú okolnosť k

prijatiu záveru o zavinení väzby predstavovali aj samotné vyhlásenia žalobcu v priebehu trestného
konania. Je teda zrejmé, že nárok žalobcu na náhradu škody podľa § 8 ods. 5 písm. b) zákona č.
514/2003 Z. z. nevznikol, keďže sú tu dôvody pre prijatie záveru o zavinení väzby podľa § 8 ods. 6
písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. Ak teda súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že žalobcovi
vznikol nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy, t. j. že si žalobca sám nezavinil vzatie do

väzby, ako okolnosti vylučujúcej vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, tak súd prvej inštancie
vec nesprávne právne posúdil. Žalovaná tiež namietla nesprávne právne posúdenie priznania nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy ani potrebu jej náhrady
v peniazoch, pričom sa obmedzil iba na všeobecné tvrdenia, bez dôkazov, ktoré by potvrdili závažnosťujmy. Žalovaná sa odvoláva na rozsudky krajských súdov, v ktorých súdy zamietli nároky na náhradu
nemajetkovej ujmy z dôvodu nedostatku dôkazov o jej vzniku. Súd prvej inštancie nesprávne právne
posúdil otázku priznania náhrady nemajetkovej ujmy a založil svoj rozsudok na nesprávnych skutkových

zisteniach, ktoré neboli dostatočne podložené dôkazmi. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
aj nárok na náhradu trov konania. Žalobca sa svojou žalobou domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 25 279,80 € a súd žalovanej uložil zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume
5 000 € a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobca bol teda úspešný len v rozsahu 19,78 % a žalovaná
bola úspešná v rozsahu 80,22 %. a teda nárok na náhradu trov konania mal byť priznaný žalovanej v

rozsahu 60,44 %. Žalobcu je potrebné zaťažiť zodpovednosťou za výsledok sporu z dôvodu, že žalobca
nemohol dôvodne očakávať, že súd jeho žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná mu nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v ním požadovanej sume, resp. vo výške, ktorá by bola blízka tejto sume. V čase
posledného vyjadrenia žalobcu k výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ale aj v čase podania
žaloby, bolo už účinné znenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. ustanovujúce maximálnu výšku
náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca zastúpený advokátom preto nemohol mať legitímne očakávania, že

náhrada nemajetkovej ujmy presahujúca zákonom ustanovený limit, mu bude v tomto konaní priznaná.

8. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žalobca zotrval v celom rozsahu na všetkých svojich doterajších
vyjadreniach a zopakoval svoje argumenty, ktoré už uviedol vo svojom odvolaní. Nestotožnil sa
s odvolaním žalovaného a uviedol, že žalovaný svoje tvrdenia hodnoverne nepreukázal. Predložené

dôkazy nesúviseli s predmetom sporu a poukazovali len na predchádzajúci spôsob života žalobcu.

9. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska
vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože

na to neboli splnené podmienky (§ 385 ods. 1 CSP), dospel k záveru, že opodstatnené (sčasti) je len
odvolanie žalovaného.

O odvolaní žalobcu

10. Predovšetkým treba odmietnuť výhradu žalobcu, že sa súd prvej inštancie riadne a presvedčivo
nevysporiadal s uplatneným nárokom, pretože odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje len strohé
konštatovanie o výške priznanej nemajetkovej ujmy v bode 29. Súd prvej inštancii sa s uplatneným
nárokom zaoberal tak po skutkovej stránke (kde napríklad žalobcovi vytkol nedostatočné skutkové
tvrdenia pre určitú časť nároku, ale zároveň uznal niektoré dôsledky, ktoré väzba pre neho mala), ako aj

poprávnejstránke(kdesavenovalzákonuč.514/2003Z.z.avysvetlilsvojnázornasplneniepodmienok
na vznik nároku na nemajetkovú ujmu vrátane okolností vylučujúcich tento nárok a okolnosti podstatné
pri určení výšky nemajetkovej ujmy).

11. Neobstojí ani námietka, že súd prvej inštancie sa nestotožnil s postupom výpočtu výšky nemajetkovej

ujmy zo strany žalobcu, keďže zákon č. 514/2003 Z. z. už neobsahuje vzorec na výpočet náhrady
nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu, pretože zákonodarca predmetné ustanovenia zákona z
predmetného zákona odstránil poslednou novelou. Nie je povinnosťou súdu dať odpoveď na všetky
argumenty, ktoré strana v konaní uplatní, ale len na tie, ktoré sú pre rozhodnutie veci podstatné. O takýto
argument v tomto prípade nejde, pretože posledná novela zákona č. 514/2003 Z. z. bola vykonaná

zákonom č. 239/2023 Z. z. s účinnosťou od 01.07.2023 a netýkala sa spôsobu výpočtu náhrady
nemajetkovej ujmy (netýkala sa dokonca ani nezákonného rozhodnutia, o ktoré ide v prejednávanej
veci, ale nesprávneho úradného postupu, ktorý je upravený v § 9, teda v ustanovení, ktoré pre
prejednávanú vec nebolo relevantné). Spôsob výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy bol mimochodom
upravený v ustanovení § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, ktoré

bolo bez náhrady vypustené zákonom č. 412/2012 Z. z., s účinnosťou od 01.01.2013. Od tohto okamihu
je zrejmé, že sa upustilo od zákonom stanoveného spôsobu vyčíslenia výšky náhrady nemajetkovej
ujmy v závislosti od priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v Slovenskej republike. Žalobca bol vo
väzbe až od 15.11.2017, teda viac ako 4 roky po zmene právnej úpravy, ktorá sa preto naňho nemohla
vzťahovať. Nebolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie podrobne sa zaoberať s týmto argumentom

žalobcu. Odvolací súd tu len dodáva, že žalobcom predostretý výpočet navyše ani nezodpovedá vzorcu,
ktorý upravoval zákon č. 514/2003 Z. z. v § 17 ods. 4 v znení účinnom do 31.12.2012 a neobsahuje ani
správne premenné, s ktorými (dnes už nepoužiteľný) vzorec počítal.12. Nedôvodné sú aj odkazy žalobcu na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/152/2018
a 7Cdo/24/2020, ako aj na bližšie nespresnenú prax štátov Európskej únie a Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), pretože jednak sa súd prvej inštancie s prvým cit. rozhodnutím zaoberal

a jednak žalobca nekonkretizoval dôvody, pre ktoré by bol napadnutý rozsudok v súvislosti s touto
judikatúrou nesprávny. Aj na jeho poznámku, že ESĽP priznáva náhradu nemajetkovej ujmy približne
40 – 60 € za deň nezákonnej väzby, už odpovedal súd prvej inštancie, že osobitné okolnosti, ktoré
by odôvodňovali priznanie takejto sumy, žalobca ani len netvrdil a dodal, že nemožno len mechanicky
prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov či ESĽP, a to najmä vzhľadom na odlišnosť

životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška
náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a
na danom mieste. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že v rámci svojej prieskumnej činnosti nenašiel
rozhodnutie na podporu priznania nároku žalobcu v požadovanej výške. Tu odvolací súd dopĺňa len
toľko, že takéto rozhodnutie neoznačil žalobca ani v odvolaní.

13. Neobstojí ani námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nenariadil žalobcom navrhnuté znalecké
dokazovanie na účely posúdenia vplyvu nezákonnej väzby na psychický stav žalobcu. Rozhodnutie,
ktorý dôkaz súd vykoná, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP). Nevykonanie dôkazov navrhnutých
stranou nie je postupom, ktorým súd odňal strane možnosť konať pred súdom (R 37/1993, R 125/1999,
R 6/2000). Sčasti má však žalobca pravdu v tom, že súd prvej inštancie pochybil, ak sa v odôvodnení

rozsudku nevysporiadal s týmto dôkazným návrhom žalobcu. Ak totiž súd rozhodne, že navrhnutý
dôkaz nevykoná, musí svoj postup odôvodniť (§ 220 ods. 2 CSP, pozri tiež uznesenia Najvyššieho
súdu SR z 31.07.2014, sp. zn. 2Cdo/242/2013 a z 23.04.2015, sp. zn. 4Cdo/126/2014). Nejde však
o vadu, ktorá by nebola odstrániteľná v odvolacom konaní alebo by spôsobovala vecnú nesprávnosť
rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie nepovažoval

znalecké dokazovanie za potrebné, pretože mal k dispozícii skutkové tvrdenia žalobcu a listinné dôkazy,
na základe ktorých dospel k záveru, že žalobcovi vznikla ujma v dôsledku pozbavenia osobnej slobody
a došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, práva na rodinný život a práva na pracovný život. Tvrdenia,
ktoré žalobca uvádza v tejto súvislosti v bode 10 odvolania, tak súd prvej inštancie považoval fakticky za
preukázané. Aj pokiaľ ide o žalobcovu poznámku, že psychiatricky sa začal liečiť až počas trvania väzby

– okrem toho, že toto tvrdenie súd prvej inštancie nespochybnil a vyplýva aj z lekárskej správy, ktoré
žalobca doložil – ide v podstate o nesporné skutkové tvrdenie, ktoré žalobca naviazal na následky v jeho
pracovnom živote, ktoré mal súd prvej inštancie preukázané. Súd prvej inštancie v konečnom dôsledku
aj skonštatoval, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na skutočnosti uvádzané žalobcom
a zobral do úvahy všetky okolnosti prípadu vrátane závažnosti, trvania a následkov utrpenia. Ďalšie

dokazovanie týkajúce sa psychického stavu žalobcu, ak iné konkrétne následky v rodinnom, pracovnom
a osobnom živote žalobca ani len netvrdil, by bolo v skutku nadbytočné.

14. Zároveň žalobca v odvolaní ani netvrdil, že v dôsledku nevykonaného znaleckého dokazovania súd
prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav. Žalobca v odvolaní netvrdí skutkové okolnosti odlišné

od zistení súdu prvej inštancie, ktoré by mali byť vyvrátené znaleckým dokazovaním, takže ani odvolací
súd nevidí dôvod na to, aby sa takéto dokazovanie vykonávalo.

15. Vo zvyšnom rozsahu žalobca v odvolaní v podstate opakuje argumenty, ktoré už odzneli
v prvoinštančnom konaní, avšak na ich pozadí nespresňuje, prečo by mal byť napadnutý rozsudok

nesprávny (platí to napríklad pre jeho polemiku o tom, čomu by mohla zodpovedať suma 5 000 €). Pre
poriadok odvolací súd ale ešte dopĺňa, že žalobca neuviedol, aký iný procesný prostriedok, než väzbu,
mal trestný súd použiť. Keďže išlo o opatrenie týkajúce sa jeho osoby, v konaní o náhradu nemajetkovej
ujmy je žiaduce, aby sám konkretizoval, ktorý prostriedok by bol pre neho vhodnejší a z akých dôvodov.
Bez takýchto tvrdení súd nemá možnosť posúdiť vhodnosť iného prostriedku.

O odvolaní žalovaného

16. Žalovaný svojou prvou odvolacou námietku vyčíta súdu prvej inštancie porušenie práva na
spravodlivý proces v dôsledku nedostatkov odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré rozdelil do troch

okruhov.

17. Po prvé žalovaný považuje odôvodnenie za nedostatočné v časti ním prednesenej námietky
zavinenia väzby žalobcom. Otázke zavinenia väzby sa odvolací súd venuje v rámci posúdenia odvolacejnámietky spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení veci, takže už nie je nevyhnutné zaoberať sa
týmto dôvodom nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku.

18. Po druhé žalovaný vidí nedostatok napadnutého rozsudku v tom, že sa nevenuje skutočnostiam,
ktorých skúmanie sa vždy vyžaduje podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003. Konkrétne žalovanej chýba
odpoveď na jej argument, že pracovný pomer žalobcu v ŽOS Trnava, a. s., bol ukončený pre slabú
výkonnosť žalobcu a trval iba v období od 06.11.2017 do 15.11.2017. Ako už odvolací súd vysvetlil
vyššie, musí dať odpoveď iba na tie argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie veci podstatné. Súd prvej

inštancie posudzoval pracovný život žalobcu, ako to predpokladá § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003, čo je
zrejmé z toho, že v odôvodnení o. i. uviedol, že od decembra 2016 viedol riadny život a bol zamestnaný.
Od decembra 2016 do vzatia žalovaného do väzby v novembri 2017 uplynul takmer rok, takže argument
žalobcu sa týkal zanedbateľného obdobia pracovného života žalovaného. Okrem toho ak pracovný
pomer trval aj 15.11.2017, nie je pravda, že bol v čase väzby (15.11.2017) ukončený.

19. Po tretie žalovaný má výhrady voči tomu, ako súd prvej inštancie reagoval na jeho tvrdenie
súvisiace so súkromným životom žalobcu, ktorému bol podľa žalovaného opakovane nepodmienečne
uložený trest odňatia slobody (šesťkrát vykonaný), naposledy rozsudkami z roku 2011 a 2014, ako
aj s užívaním drog. Tu platí obdobne to, čo odvolací súd uviedol v predchádzajúcom bode. Ak súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že (prinajmenšom) od decembra

2016 viedol žalobca riadny život, argument žalovaného predchádzajúcim životom žalobcu nerobí záver
súdu prvej inštancie, že výkonom väzby bolo zasiahnuté do súkromnej sféry žalobcu spôsobom,
ktorý by spôsoboval žalobcovi problémy zaradiť sa do spoločnosti alebo otriasol jeho dôverou ľudom,
nepodloženým a neodôvodneným.

20. Po štvrté žalovaný v rámci námietky nedostatočného odôvodnenia rozsudku argumentoval, že na
vznik zodpovednosti štátu nebola splnená ani ďalšia nevyhnutná podmienka, ktorou je príčinná súvislosť
medzi rozhodnutím o väzbe a nemajetkovou ujmou. Žalovaný však nespresňuje, prečo by mal byť
rozsudok súdu prvej inštancie v tejto súvislosti nedostatočný. Odvolací súd zastáva opačný názor,
pretože súd prvej inštancie príčinnú súvislosť nepochybne posudzoval a vyhodnotil aj v odôvodnení, keď

konštatoval, že podmienky vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy boli splnené o. i. preto, lebo
na strane žalobcu existuje ujma, ktorá vznikla dôsledkom pozbavenia osobnej slobody, čím sa zasiahlo
do jeho osobnostných práv, rodinného života a pracovného života (bod 26 napadnutého rozsudku).
Následkom priamo súvisiacim s väzbou sa venoval aj v ďalších častiach odôvodnenia (najmä bod 29
napadnutého rozsudku).

21. Po piate žalovaný považoval rozdiely v niektorých dôvodoch medzi napadnutým rozsudkom
a prvým rozsudkom, ktorý odvolací súd zrušil, za skutočnosť oslabujúcu presvedčivosť napadnutého
rozsudku a spôsobujúcu jeho zmätočnosť. Odvolací súd tu pripomína, že ak odvolací súd zruší
rozsudok prvoinštančného súdu a vráti mu vec na ďalšie konanie, zrušený rozsudok v čase opätovného

rozhodovania právne neexistuje (pozri v tomto zmysle I. ÚS 277/2019). Obsah zrušeného rozhodnutia
môže zohrať úlohu pri posudzovaní predvídateľnosti postupu a nového rozhodnutia, ale nemôže
sám o sebe zakladať nepresvedčivosť a zmätočnosť nového rozhodnutia. Žalovaného námietka však
nesmeruje k tomu, že by napadnutý rozsudok a jemu predchádzajúci postup bol pre žalovaného
nepredvídateľný, v dôsledku čoho ani tento odvolací argument neobstojí. Zmätočnosť v intenzite

potrebnej na vyslovenie porušenia práva na spravodlivý súdny proces nezakladá ani ojedinelý odkaz na
ustanovenie právneho predpisu, ktoré sa netýka prejednávanej veci, ak na ňom súd svoje rozhodnutie
nezaložil.

22. Po šieste žalovaný súdu prvej inštancie vyčíta, že sa v odôvodnení nezaoberal jeho argumentáciou

odkazom na § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003. Žalovaný však ani tu nespresňuje, akú konkrétnu
argumentáciu súd prvej inštancie údajne opomenul, pretože samotný odkaz na ustanovenie právneho
predpisu ešte žiaden argument neobsahuje. Navyše, súd prvej inštancie toto ustanovenie nielen citoval
(bod 11 napadnutého rozsudku), ale aj zohľadnil pri právnom posúdení veci (bod 26 napadnutého
rozsudku). Žalovaný nevysvetlil ani svoj názor, prečo by malo byť napadnutý rozsudok prekvapivý

z dôvodu vyjadrenia žalobcu z trestného konania, že sa cíti vinný z krádeže (nie lúpeže). Súvislosť medzi
týmto vyjadrením žalobcu z obdobia pred začatím súdneho konania o žalobe žalobcu a napadnutým
rozsudkom nie je z hľadiska kritéria predvídateľnosti vôbec zrejmá.23. Vzhľadom na vyššie opísané úvahy neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že napadnutý
rozsudok je v časti posúdenia existencie právneho základu uplatneného nároku (v podobe rozhodnutia
o väzbe a príčinnej súvislosti medzi väzbou a vznikom nemajetkovej ujmy) a spôsobu určenia formy

náhrady nemajetkovej ujmy a priznanej výšky náhrady v peniazoch nedostatočne odôvodnený v takom
rozsahu, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

24. O nedostatkoch napadnutého rozsudku nesvedčí ani poznámka žalovaného, že výrok, v ktorom
je síce vyjadrený zámer súdu prvej inštancie priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania

(prvoinštančného a odvolacieho) v rozsahu 100 %, neobsahuje vyjadrenie, ktoré nie je obsiahnuté ani
neskôr v bode 35 odôvodnenia, či sa má vychádzať zo súdom priznanej sumy (5 000 €), prípadne zo
sumy uplatnenej žalobou (25 279,80 €). Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením
§ 255 ods. 1 CSP a odkazom na názor ústavného súdu (III. ÚS/475/2018), takže jeho rozhodnutie nie
je arbitrárne. Formulácia výroku a k nemu prislúchajúce odôvodnenie neporušuje právo žalovaného
na spravodlivý proces, pretože vychádza zo súdnej praxe (pozri napríklad rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 30.01.2007 sp. zn. 2MCdo/3/2006, z 23.04.2008 sp. zn. 1MCdo/1/2008
a z 23.02.2011 sp. zn. 5MCdo/7/2010). Podľa nej pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 musí žalobca v žalobe konania uviesť požadovanú výšku nároku.
Z povahy tohto nároku však vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé vždy od úvahy súdu.
Je preto spravodlivé, aby sa až súdom prisúdená výška plnenia (nie žalobcom v návrhu uplatnená) brala

za základ pre výpočet jednotlivých trov konania vrátane tarifnej hodnoty pre určenie základnej sadzby
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v prípade, že žalobca je zastúpený advokátom, lebo až
vtedy je známa hodnota sporu. To, že rozhodujúca je až prisúdená výška plnenia, platí, samozrejme, aj
pre výrok o trovách tohto odvolacieho konania (pozri nižšie).

25. Svojou druhou odvolacou námietkou žalovaný napáda spôsob, akým súd prvej inštancie vec právne
posúdil, pokiaľ ide o zavinenie väzby žalobcom.

26.Naúčelyvyhodnoteniaargumentáciežalovanéhotrebanajprvustáliť,akovykladaťpojem„zavinenie“
podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd zastáva názor, že ide o pojem

autonómny, ktorý preto nemožno stotožňovať zavinením, ako ho chápe trestné právo alebo § 441
Občianskeho zákonníka. Oslobodzujúci rozsudok v trestnom konaní nevytvára záväznú prejudicialitu
pre otázku zavinenia väzby v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Hmotnoprávne
pravidlá vzniku práva na náhradu škody obsiahnuté v zákone č. 514/2003 Z. z. je civilný súd rozhodujúci
o civilnej žalobe povinný uplatniť (inak by nemohol rozhodnúť) a plnenie tejto jeho povinnosti nemožno

vyhodnotiť tak, že by posudzoval otázku (ne)viny v trestnoprávnom slova zmysle. Oslobodenie spod
obžaloby automaticky nastoľuje otázku dôvodnosti nároku na náhradu škody. Ten je však vylúčený, ak
si sťažovateľ spôsobil trestné stíhanie sám. (pozri III. ÚS 254/2024)

27. Čo je potrebné považovať za zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá žiada o náhradu škody, zákon

č. 514/2003 Z. z. bližšie neustanovuje, preto je interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia
zverená všeobecným súdom, ktoré o nárokoch na náhradu škody spôsobenej väzbou rozhodujú.
Pri tomto rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych okolností každého prípadu zistených z riadne
vykonaného dokazovania, vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny záver o zavinení, resp.
nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody. (uznesenie Ústavného súdu SR z 03.10.2012 sp.

zn. I. ÚS 444/2012 a uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29.01.2020 sp. zn. 5Cdo/142/2017, z 24.05.2023
sp. zn. 9Cdo/93/2022, z 23.08.2023 sp. zn. 9Cdo/161/2022)

28. Zavinenie osoby na vzatí do väzby treba skúmať z hľadiska dôvodov, pre ktoré bol do väzby vzatý,
a to vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam, ktoré súd rozhodujúci o väzbe zvažoval, a ktorým odôvodnil

vzatie obvineného do väzby. Ak bol obvinený vzatý do väzby z viacerých dôvodov, postačuje k záveru,
že si väzbu zavinil sám, ak zavinil splnenie aspoň jedného z nich. (uznesenie NSSR z 23.05.2023, sp.
zn. 1Cdo/86/2022)

29. Zavinenie žalobcu na vzatí do väzby žalovaný odôvodňoval v odvolaní viacerými okruhmi

skutočností. Po prvé išlo o recidívu žalobcu, ktorá spočívala v tom, že žalobca bol v čase rozhodovania
o väzbe 15-krát súdne trestaný za majetkovú, ale aj za úmyselnú a násilnú trestnú činnosť, v čase
spáchania skutku bol v skúšobnej dobe v rámci podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia
slobody (žalobca sa v období od roku 2010 do roku 2014 dopustil piatich trestných činov, trikrát trestnýčin krádeže a dvakrát trestný čin vydierania). Po druhé žalovaný považoval za relevantné, že žalobca
odmietol vypovedať v trestnom konaní. Po tretie žalovaný upozorňoval na samotné vyhlásenia žalobcu
v priebehu trestného konania („je pravda, že som poškodenej odcudzil peňaženku ale ona to zistila

až neskôr“, „následne na to, som vzal jej kabelku, ktorá bola položená vedľa nej, odkiaľ som odcudzil
peňaženku“, „tie druhé peniaze, ktoré som jej následne odcudzil som si vytiahol sám z jej peňaženky“,
„cítim sa byť vinný iba z krádeže, nie z lúpeže“).

30. Čo sa týka prvých dvoch okruhov skutočností, otázka, či predchádzajúce právoplatné odsúdenie

za úmyselný trestný čin rovnakej povahy, ako je trestný čin, z ktorého je osoba, o ktorej väzbe sa
rozhodovalo, obvinená, a odmietnutie vypovedať v trestnom konaní treba považovať za naplnenie
ustanovenia § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 o zavinení väzby žalobcom, už bola opakovane
nastolená v dovolacom konaní a možno ju považovať za zodpovedanú negatívne.

31. Odvolací súd tu pripomína aj žalovaným inak citované v rozhodnutie, resp. správu prejednanú a

schválenú plénom NS ČSSR o účinnosti zák. č. 58/1969 Zb. z 30.11.1977, sp. zn. Plsf 3/77, ktoré
má svoj dopad aj na ustanovenie § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003. Z uvedeného rozhodnutia
(pozn. sp. zn. Plsf 3/77) v podstatnom vyplýva, že „je… nesprávne… ak súdy dostatočne nezisťujú, či
skutočne osoba vzatá do väzby svojím konaním dala príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo
jej predĺženia … K vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu … treba, aby si obvinený sám väzbu

zavinil.…Prevylúčenienárokunaodškodneniezaväzbumalobyvšakbyťpreukázané…určitékonanie
obvineného, napr. pôsobenie na znalca, zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a pod., ktorým
dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, lebo len v takomto prípade možno
hovoriť o tom, že obvinený mal vinu na uvalení väzby. Nemožno preto jednoznačne vidieť zavinenie na
uvalení väzby len v tom, že okresný prokurátor zdôvodnil vzatie do väzby konštatovaním, že išlo napr.

o osobu niekoľkokrát súdne trestanú pre majetkové a iné delikty a vzhľadom na osobu páchateľa je
nebezpečenstvo, že by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a trestu, a že je tu
dôvodná obava, že by mohol i naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy. Zrejme
nepôjde taktiež o zavinenie na vzatí do väzby ani vtedy, keď sa obvinený ku spáchaniu trestného činu
nepriznal alebo odmieta vypovedať a tak svojím konaním vzbudzuje dôvodné obavy, že by mohol mariť

vyšetrovanie pôsobením na svedkov alebo spoluobvinených…

32. Predmetnú judikatúru možno považovať za ustálenú prax dovolacieho súdu, pokiaľ ide o
posudzovanie viny obvineného na vzatí do väzby, ktorá je aktuálna aj k § 8 ods. 6 písm. a) zákona
č. 514/2003 (pozri napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/134/2020 a sp. zn.

2Cdo/154/2019).

33. Dôvodom na prijatie záveru o zavinení si väzby nie je ani pasivita obvineného v trestnom konaní
spočívajúca vo využití procesného práva nevypovedať, resp. v nepodaní opravného prostriedku. Takýto
postoj nehodnotil dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti ako okolnosť majúcu priamy vplyv na

vlastné zavinenie väzby (napr. rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/40/2019, sp. zn. 6Cdo/75/2017 publikované v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 36/2020).

34. Z hľadiska odvolacieho súdu je na základe vyššie uvedenej ustálenej súdnej praxe potom
nepochybné, že zavinenie žalobcu na jeho vzatí do väzby nemožno vidieť len v tom, že išlo o osobu

predtým niekoľkokrát súdne trestanú pre obdobný trestný čin, pretože vzhľadom na jeho správanie v
dobe vzatia do väzby neexistovali žiadne konkrétne okolnosti a skutočnosti objektívne odôvodňujúce
existenciu dôvodnej obavy, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti obdobnej povahy. Samotná
skutočnosť, že v predchádzajúcom období preukázateľne spáchal totožnú alebo obdobnú trestnú
činnosť, za ktorú bol právoplatne odsúdený, sama osebe neznamená automaticky zánik jeho práva na

náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe v zmysle ustanovenia § 8 ods. 6 zák. č. 514/2003.
Zavinenie žalobcu na jeho vzatí do väzby taktiež nemožno vidieť ani v tom, že sa ako obvinený ku
spáchaniu trestného činu nepriznal alebo že odmietol vypovedať, pretože len využil svoje procesné
práva, ktoré v rámci daného štádia trestného konania mal.

35. Na tomto závere nič nemení ani žalovaného argument, že v čase spáchania skutku bol
žalobca v skúšobnej dobe v rámci podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.
Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody sa týka predchádzajúcej trestnej činnosti,
ak predchádzajúce odsúdenie nie je v zmysle citovanej judikatúry z hľadiska § 8 ods. 6 z. č. 514/2003samé o sebe relevantné, nemôže byť pre zavinenie väzby relevantné ani to, či k spáchaniu skutku došlo
v skúšobnej dobe (správanie odsúdeného v skúšobnej dobe zohráva úlohu pri rozhodovaní o tom, či sa
v skúšobnej dobe osvedčil alebo či sa nariadi výkon trestu odňatia slobody).

36. Ani tretí okruh žalovaným namietaných okolností, teda vyhlásenia žalobcu v trestnom konaní,
nepredstavuje dostatočný podklad pre záver o tom, že si žalobca väzbu zavinil sám. Je to tak preto, lebo
ide o vyhlásenia, ktoré odzneli po vydaní rozhodnutia súdu o väzbe (žalovaný pri ich citácii odkazoval
na list žalobcu – žiadosť o prepustenie z väzby a na zápisnice z hlavného pojednávania z roku 2018).

Súd rozhodujúci o väzbe tieto vyhlásenia logicky nemohol zohľadniť, a preto ani nemohli tvoriť dôvod,
pre ktorý sa súd rozhodol žalobcu vziať do väzby. Žalovaný sa potom mýli aj v tom, že na prejednávanú
vec nemožno uplatniť rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/154/2019 a sp. zn. 5Cdo/40/2019,
na ktoré odvolací súd odkazoval. Žalovaným zdôrazňované vyhlásenia žalobcu nemôžu predstavovať
„ďalšie samostatné a samo o sebe dostačujúce okolnosti k prijatiu záveru o zavinení väzby“, pretože ide
napospol o vyhlásenia, ktoré v čase rozhodovania o väzbe neexistovali.

37. Vyššie uvedené argumenty žalovaného tak nie sú spôsobilé spochybniť správnosť právneho
posúdenia veci súdom prvej inštancie, pokiaľ ide o záver, že žalobca nemá podľa § 8 ods. 6 zákona č.
514/2003 žiadnu vinu na vzatí do väzby.

38.Svojoutreťouodvolacounámietkoužalovanýnapádaskutkovézistenia,kuktorýmsúdprvejinštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov, pokiaľ ide o skutočnosti rozhodujúce pre vznik nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy.

39. Žalovaný v tejto súvislosti po prvé argumentuje, že nebol preukázaný taký zásah do práv žalobcu,

ktorý by priznanie takéhoto nároku odôvodňoval. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukazovaní
vzniku nemajetkovej ujmy, pričom sa obmedzil iba na všeobecné tvrdenia, ktoré nie sú spôsobilé vznik
nemajetkovej ujmy a najmä potrebu jej náhrady v peniazoch preukázať, pričom ostatné následky okrem
ich konštatovania neboli zo strany žalobcu preukázané a nebol vykonaný žiadny výsluch, ktorý by
tvrdenia žalobcu v akomkoľvek rozsahu potvrdil.

40.Záversúduotom,čijeurčitáskutočnosťpreukázaná,jevýsledkomhodnoteniavykonanýchdôkazov.
Ide o skutkovú úvahu, nie o právne posúdenie (viď napr. II. ÚS/205/2022). Zásada voľného hodnotenia
dôkazov zakotvená v čl. 15 Základných princípov CSP a v § 191 CSP vyplýva z ústavného princípu
nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z

hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho
logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo
hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného
skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania.

41. Žalovaný však v odvolaní neuplatnil také výhrady, ktoré by boli spôsobilé viesť k záveru, že súd prvej
inštancie nepostupoval v súlade s kritériami vymedzenými v predchádzajúcom bode tohto rozsudku.
Argument, že žalobca predniesol len všeobecné tvrdenia, nielenže nezodpovedá skutočnosti (žalobca
pomerne podrobne opísal následky, ktoré pre neho väzba mala), ale predstavuje len subjektívny názor
žalovaného na kvalitu týchto tvrdení, nie vecnú kritiku konkrétneho myšlienkového postupu súdu prvej

inštancie. Podobne to platí aj pre argument chýbajúcimi výsluchmi. Okrem toho, že zjavne neobstojí
tvrdenie, že nebol vykonaný žiadny výsluch, ktorý by tvrdenia žalobcu potvrdil, pretože súd prvej
inštancie vypočul žalobcu, žalovaný v odvolaní nenamieta nevykonanie ním navrhnutého dokazovania
výsluchom svedkov, ale len všeobecne kritizuje hodnotenie tvrdení žalobcu súdom prvej inštancie.

42. Pokiaľ ide o odkazy žalovaného na posledný pracovný pomer žalobcu, odvolací súd sa k ich
spôsobilosti spochybniť ostatné skutkové zistenia súdu prvej inštancie už vyjadril vyššie. Ani odkaz na
odpis z registra trestov a upozorňovanie, že ide o niekoľkokrát trestanú osobu a priori neznamená, že by
nezákonná väzba v inej veci v čase, keď žalobca nebol na slobode obmedzený, vylučovala akýkoľvek
zásah do osobnostnej sféry žalobcu, resp. jeho doterajší život a prostredie v ktorom žije, prípadne

rodinnýasúkromnýživot.Právenaopak,väzba,ktorátrvá463dní,jenepochybnespôsobilátakýtozásah
vyvolať.43. Vyslovene zavádzajúca je poznámka žalovaného, že sa stotožňuje s premisou, z ktorej vychádzal
súd prvej inštancie, že „žalobca… netvrdil a ani nepreukázal konkrétne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali ním požadovaný nárok“ a následný argument, že záver súdu je prekvapivý a nedôvodný.

Žalovaný v citácii účelovo vynechal časť dotknutej vety odôvodnenia napadnutého rozsudku, konkrétne
slová z úvodu vety „vo vzťahu k ním tvrdenej neprimeranosti súdom priznanej nemajetkovej ujmy“ a tiež
slová zo záveru tejto vety „t.j. priznať mu vyššiu sumu náhrady nemajetkovej ujmy ako obetiam trestných
činov v zmysle zákona č. 274/2017 Z.z.“ Tento argument žalovaného si preto nezaslúži ďalšiu pozornosť.

44. Čo sa týka rozhodnutí iných krajských súdov, odvolací súd nimi nie je precedenčne ani kasačne
viazaný, avšak pre poriadok dopĺňa, že zo žalobcom citovaných statí vyplýva, že išlo o odlišné prípady,
pretože súdy akceptovali paušalizované tvrdenia a nevykonali žiadne dokazovanie.

45. Štvrtá odvolacia námietka žalovaného smeruje proti právnemu posúdeniu nároku na náhradu trov
konania.

46. Predovšetkým treba uviesť, že súd prvej inštancie o trovách rozhodol s odkazom na právny názor
Ústavného súdu SR vyslovený náleze zo 04.02.2021 sp. zn. III. ÚS/475/2018, ktorý nie je v rozpore so
skoršími názorom Ústavného súdu SR vo veci označenej žalovaným, teda s nálezom z 13.02.2020, sp.
zn. IV. ÚS 652/2018. Neskorší nález totiž preberá závery zo skoršieho nálezu a vyslovene naň odkazuje.

Odvolací súd však súhlasí s tým, že uplatňovanie pravidla o úspechu strany sporu, keď rozhodnutie
závisí od úvahy súdu, musí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným
usporiadaním procesných vzťahov. Ustálená judikatúra vychádza z toho, že treba zohľadniť počiatočnú
nepredvídateľnosť výsledku konania o výške uplatneného nároku, pretože táto kvalitatívne odlišuje tieto
situácie od ostatnej sporovej agendy, keď žalobca vie spoľahlivo kvantifikovať výšku svojho nároku.

V konaní o náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa z. č. 514/2003 Z. z.
však počiatočnú nepredvídateľnosť v podstatnej miere znižuje pravidlo, že výška náhrady nemajetkovej
ujmynemôžebyťvyššiaakovýškanáhradyposkytovanáosobámpoškodenýmnásilnýmitrestnýmičinmi
(§ 17 ods. 4 zavedené zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2013). Určenie maximálnej
hranice náhrady nemajetkovej umy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012

Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je
pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR zo 14.07.2018 sp. zn. 3 Cdo/19/2018).

47. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti odkázal na § 13 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných

činov, podľa ktorého celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť
50 násobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo
k spáchaniu trestného činu. V danom prípade súd prvej inštancie ustálil, že táto hranica predstavuje
21 750 €, voči čomu strany nevzniesli v odvolacom konaní žiadne výhrady, takže z nej musí vychádzať aj
odvolací súd. Možno preto dať za pravdu žalovanému, že žalobca, zastúpený advokátom, nemohol mať

legitímne očakávania, že súd mu prizná náhradu nemajetkovej ujmy presahujúcu zákonom ustanovenú
hornú hranicu odškodnenia. Odvolací súd tu pripomína, že žalobcom predostretý výpočet navyše ani
nezodpovedá vzorcu, ktorý upravoval zákon č. 514/2003 Z. z. v § 17 ods. 4 v znení účinnom do
31.12.2012 a neobsahuje ani správne premenné, s ktorými (dnes už nepoužiteľný) vzorec počítal.

48. Odvolací súd preto zastáva názor, že vyššie opísané judikatórne východiská je nevyhnutné pri
rozhodovaní o náhrade trov konania v prejednávanej veci vrátane odvolacieho konania vedeného na
Krajskom súde Trnava pod sp. zn. 11Co/70/2022, ktoré sa začalo odvolaniami oboch strán a skončilo
sa zrušením v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie z 15.03.2022 č. k. 28C/60/2020-133
(ďalej len „prvé odvolacie konanie“), ako aj tohto odvolacieho konania, ktoré na odvolanie oboch strán

vyústilo do potvrdenia napadnutého (v poradí druhého) rozsudku ako vecne správneho, uplatniť tak, že
napriek tomu, že žalobcovi bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 5 000 €, žalobcu treba
považovať za úspešného v časti základu nároku zodpovedajúcej najvyššej sume odškodnenia, ktorú
mohol očakávať (21 750 €), a v prevyšujúcom rozsahu (25 279,80 € – 21 750 = 3 529,80) treba za
úspešného považovať žalovaného. Celkový pomer úspechu strán je tak 21 750 : 3 529,80, teda 86,04

% : 13,96 %, v dôsledku čoho má žalobca voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 CSP
nárok na náhradu 72,08 % trov prvoinštančného, ako aj prvého odvolacieho konania. Keďže súd prvej
inštancie o trovách konania podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 a 3 CSP takto na základe
zisteného skutkového stavu nerozhodol, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia cit. ustanoveniav nadväznosti na uplatniteľnú súdnu prax. Tento odvolací dôvod [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP] je preto
opodstatnený.

49. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy odvolací súd uzavrel, že odvolania strán proti výroku
I napadnutého rozsudku, ktorý sa týkal veci samej, nie sú dané, avšak dôvodné je odvolanie žalovaného,
ktoré smeruje proti rozhodnutiu o trovách konania vo výroku II napadnutého rozsudku. Odvolací súd
preto napadnutý rozsudok vo výroku I podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil (výrok I) a vo
výroku II o trovách konania ho podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu

72,08 % trov prvoinštančného, ako aj prvého odvolacieho konania (výrok II).

50. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods.
1 a § 396 ods. 1 CSP vychádzajúc z rovnakých úvah o výsledku sporu o základ nároku a o požiadavke
predvídateľnosti rozhodovania o nemajetkovej ujme v rámci zákonnom stanovenej hranice. Žalobca
mienil svojím odvolaním dosiahnuť zmenu rozsudku tak, že sa vyhovie jeho celej žalobe, čo znamená,

že na účely rozhodnutia o trovách je podstatná suma presahujúca najvyššiu hranicu odškodnenia, teda
3 529,80 €, v ktorej ale neuspel. Naopak, žalovaný sledoval zamietnutie žaloby v celom rozsahu, takže
pre jeho odvolanie je rozhodujúca suma 5 000 €, ktorou ale tiež neuspel. Podľa záverov súdnej praxe by
bolo možné teda uzavrieť, že z hľadiska merita veci je v tomto odvolacom konaní pomer úspechu strán
z hľadiska žalobcu 5 000 : 3 529,80, teda 58,62 % : 41,38 %. Na druhej strane však nemožno odhliadnuť

od toho, že žalovaný uspel so svojím odvolaním proti rozhodnutiu o trovách konania, v dôsledku čoho
bude musieť zaplatiť žalobcovi o 38,73 % nižšiu sumu z titulu náhrady trov prvoinštančného a prvého
odvolacieho konania. Pre tento čiastočný úspech strany bolo namieste vysloviť, že žiadna zo strán nemá
na náhradu trov tohto odvolacieho konania právo (výrok III).

51. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 a § 420 CSP. Dovolanie možno podať
v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V
dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej

značkyaoznačenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže
ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.