Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, March 31, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Sfk/51/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201563
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:1019201563.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny

Berthotyovej,PhD.ačlenovsenátuJUDr.MariánaTrenčanaaprof.JUDr.JurajaVačoka,PhD.,vprávnej
veci žalobcu (sťažovateľa): Z. K. J., bytom: D. I. XX, T. XXXX, C. J., dátum narodenia: XX.XX.XXXX,
zastúpený: 1/ advokátskou kanceláriou Dentons Europe CS LLP, so sídlom One Fleet Place 1, EC4P
4GD Londýn, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, konajúca prostredníctvom svojej
organizačnej zložky Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, so sídlom Štefánikova 15, 811 05
Bratislava, IČO: 36 861 391, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel:
Po, vložka č.: 1665/B, 2/ advokátskou kanceláriou STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o., so sídlom:

Dunajská 15, 811 08 Bratislava, IČO: 36 795 038, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č: 102340758/2019 z 10. októbra 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/249/2019 - 170 zo 16. februára 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/249/2019 -
170 zo 16. februára 2023 mení tak, že rozhodnutie žalovaného číslo: 102340758/2019 z 10. októbra
2019 ruší a vec vracia na ďalšie konanie žalovanému.

II. Návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.
III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného
konania ako aj konania pred správnym súdom.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania
1. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, Radlinského 37, 817 73 Bratislava - (v súčasnosti
už „Daňový úrad pre vybrané hospodárske subjekty“ (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“ alebo
„správca dane“) na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly pre dane z príjmov fyzickej osoby
za zdaňovacie obdobie roku 2014 vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. 100598237/2019 zo dňa

11.03.2019 (ďalej aj „Protokol“). Po vykonaní vyrubovacieho konania vydal podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „daňový
poriadok“) rozhodnutie č. 101549012/2019 zo dňa 25.06.2019, ktorým určil žalobcovi rozdiel na dani z
príjmov fyzickej osoby na základe zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „zákon o dani z príjmov“) vo výške 40.103.170,73 EUR a neuznal daňovú stratu vo výške
10.847,54 EUR za zdaňovacie obdobie rok 2014.
2. Žalobca bol daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou, ktorý vykonával funkciu

komplementára v komanditnej spoločnosti - Old Brewery k.s., Zámocká 30, 811 01 Bratislava (ďalej len
ako „komanditná spoločnosť“) a ktorú označil ako miesto stálej prevádzkarne v zmysle § 16 ods. 1 písm.
a) zákona o dani z príjmov a v súlade s § 16 ods. 3 zákona o dani z príjmov, je považovaný príjem
plynúci z tejto funkcie považovaný za príjem dosahovaný v stálej prevádzkarni na území Slovenskejrepubliky. Základ dane z príjmov komplementára (daňového subjektu), vychádza zo základu dane z
príjmov komanditnej spoločnosti ako celok zisteného stavu podľa § 14 ods. 5 zákona o dani z príjmov.
V zmysle tohto ustanovenia komanditná spoločnosť výsledok hospodárenia pred zdanením upravuje o

položky zvyšujúce a znižujúce základ dane v zmysle ustanovení § 17 až § 29 o dani z príjmov. Žalobca
mal v predmetnom zdaňovacom období príjmy (prijal platby na bankové účty), podľa § 6 ods. 1 (príjmy z
podnikania) a teda mal povinnosť viesť daňovú evidenciu v zmysle § 6 ods. 11 zákona o dani z príjmov,
ktorá je nevyhnutná pre zistenie základu dane.
3. Rozhodujúcim pre správcu dane pri určení rozdielu dane bolo, že žalobca, ako komplementár

komanditnej spoločnosti, mal podiel na výsledku hospodárenia spoločnosti pred zdanením za účtovné
obdobie končiace 30.09.2014 vo výške 160.704.097,77 EUR a podiel na daňovej strate vo výške
10.847,54 EUR s tým, že podiel na zisku, t. j. podiel na výsledku hospodárenia mu bol vyplatený v
sume rovnajúcej sa príslušnej výške podielu spoločníka na výsledku hospodárenia spoločnosti pred
zdanením. Podiel na zisku komplementára komanditnej spoločnosti je podľa § 3 ods. 2 písm. c) zákona
o dani z príjmov predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa zákona o dani z príjmov alebo

medzinárodnej zmluvy. Podiel na zisku komplementára je odmenou za výkon funkcie komplementára a
možno ho považovať za aktívny príjem - za príjem z podnikania.
4. Príjem z podnikania žalobca nezahrnul do základu dane zistenom v zmysle § 17 ods. 1 písm. a)
zákona o dani z príjmov ako zdaniteľný príjem - podiel na zisku komplementára fyzickej osoby, ktorý
mu bol vyplatený v kontrolovanom zdaňovacom období roku 2014, čím neoprávnene znížil základ dane

z príjmov kontrolovaného zdaňovacieho obdobia roku 2014 v celkovej sume o 160.421.088,31 EUR
(160.704.097,77 EUR - 10.847,54 EUR [strata rok 2014] - 270.514,50 EUR [nárok na uplatnenie daňovej
straty z predchádzajúcich zdaňovacích období] - 1.647,42 EUR [neuhradená časť podielu na výsledku
hospodárenia k 31.12.2014]).
5. Žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane, ktoré žalovaný preskúmavaným

rozhodnutím potvrdil a odôvodnil nasledovne:
· správca dane postupoval správne, keď aplikoval zákon o dani z príjmov v znení účinnom pre
zdaňovacie obdobie - rok 2014, pričom bral do úvahy aj usmernenia nadriadených orgánov („Poučenie
na vyplnenie daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o
dani z príjmov v znení neskorších predpisov“ za rok 2014, ktoré platí aj pre komplementára; Výklad

Finančného riaditeľstva SR k dotknutým ustanoveniam o dani z príjmov zverejnený na webovej stránke;
„daňové súvislosti výplaty podielu na zisku“, ktorého autormi sú zamestnanci Ministerstva financií SR),
neuviedol svojvoľný výklad zákona, ktorý by bol v rozpore s názorom nadriadeného orgánu ako to
namietal žalobca;
· zákonom č. 314/2005 Z. z. sa ustanoveniami § 3 ods. 2 písm. c) a § 12 ods. 7 písm. c) zákona o

dani z príjmov legislatívne spresnil pojem „podiel na zisku po zdanení“ tak, aby bolo jednoznačné, že
predmetom dane nie sú len tie podiely na zisku (dividendy), ktoré sú vyplácané v nadväznosti na podiel
na základnom imaní príjemcu v obchodnej spoločnosti alebo družstve. Žalovaný poukázal na to, že
samotný daňový subjekt vo svojom vyjadrení ev. č. 6/14644871/2018 zo dňa 07.01.2018 uznal, že podiel
výsledku hospodárenia (podiel na zisku), je predmetom dane z príjmu. Zdôraznil, že novelou zákona o

dani z príjmov účinnou od 01.01.2017 a od 01.01.2018 nedošlo k zmene § 6 ods. 1 písm. d) a § 6 ods.
8 zákona o dani z príjmov;
· podiel na zisku komplementára je v súčasnosti zdaňovaný, pričom žalobca mal postupovať v zmysle
§ 6 ods. 1 písm. d) a § 6 ods. 8 zákona o dani z príjmov. Pri zisťovaní základu dane sa vychádza
z výsledku hospodárenia komanditnej spoločnosti. Žiadne ustanovenie zákona o dani z príjmov

neoslobodzuje komplementára (fyzickú alebo právnickú osobu) od povinnosti vykázať, priznať a zdaniť
všetky podnikateľské príjmy;
· podmienky pre zdaňovanie komplementára právnickej osoby a komplementára fyzickej osoby sú
rovnaké a teda, aj komplementár fyzická osoba má povinnosť postupovať pri zisťovaní základu dane
podľa § 17 zákona o dani z príjmov, t. j. upraviť výsledok hospodárenia o položky zvyšujúce a znižujúce

výsledok hospodárenia, resp. pri evidencii príjmov a výdavkov zahrnúť do zdaniteľných príjmov všetky
príjmy z podnikania, ktoré nie sú oslobodené od dane a sú predmetom dane, teda aj vyplatený podiel na
výsledku hospodárenia - podiel na zisku komplementára, ktorý je predmetom dane. V opačnom prípade
by dochádzalo k nerovnakému daňovému zaobchádzaniu medzi komplementárom právnickou osobou,
a komplementárom fyzickou osobou;

· v zmysle § 17 zákona o dani z príjmov, mal daňový subjekt ako komplementár - fyzická osoba zahrnúť
do príjmov a výdavkov, ktoré sa zahŕňajú do základu dane, aj príjem z podnikania, ktorý je predmetom
dane a nie je oslobodený od dane, teda aj vyplatený podiel na výsledku hospodárenia a ktorým je
v danom prípade podiel na zisku, komplementára. V kontrolovanom zdaňovacom období roku 2014mal žalobca zdaniteľný príjem, ktorý mu bol vyplatený za výkon funkcie komplementára ako príjem z
podnikania vo výške 160.704.097,77 EUR, avšak žiadnym spôsobom nepreukázal zaplatenie dane vo
výške 40.103.170,73 EUR z uvedeného zdaniteľného príjmu;

· podľa § 16 ods. 3 zákona o dani z príjmov v danom prípade ide o príjem dosahovaný v stálej
prevádzkami. Z uvedeného vyplýva, že príjem daňového subjektu ako komplementára komanditnej
spoločnosti, ktorý je rezidentom Poľskej republiky, v súlade s článkom 7 Zmluvy medzi Slovenskou,
republikou a Poľskou republikou o zamedzení dvojitého zdanenia v odbore dane z príjmov a z majetku č.
95/1996 Z. z. (ďalej aj ako „ZZDZ“), podlieha zdaneniu v Slovenskej republike podľa vyššie uvedených

slovenských právnych predpisov;
· žalobca má povinnosť viesť daňovú evidenciu v zmysle § 6 ods. 11 zákona o dani z príjmov. Preto
bol povinný viesť evidenciu o príjmoch a daňových výdavkoch a do tejto evidencie mal zahrnúť všetky
príjmy. V zmysle § 17 ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov, u daňovníka, ktorý vedie evidenciu podľa
§ 6 ods. 10 alebo ods. 11, sa pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty vychádza z rozdielu medzi
príjmami a výdavkami. Zo strany žalobcu došlo k porušeniu tohto ustanovenia z dôvodu, že nezahrnul

do základu dane zistenom podľa § 17 ods. l písm. a) zákona o dani z príjmov, zdaniteľný príjem - podiel
na výsledku hospodárenia, a síce podiel na zisku komplementára fyzickej osoby, ktorý mu bol vyplatený
v kontrolovanom zdaňovacom období rok 2014;
· správca dane správne poukázal v napadnutom rozhodnutí na skutočnosť, že vyplatený podiel na
výsledku hospodárenia, resp. podiel na zisku, nie je u konečného príjemcu (v tomto prípade žalobcu)

predmetom dane len v prípade, ak bol už zdanený vyplácajúcou spoločnosťou, čo sa v danom prípade
nestalo;
· komplementár je štatutárnym orgánom, ktorému je vyplácaný príjem na základe výkonu jeho aktívnej
činnosti, na rozdiel od komanditistu, ktorému plynie pasívny príjem (dividenda), keďže má povinnosť
vkladu. Nezdanením podielu na výsledku hospodárenia, teda podielu na zisku komplementára, ktorý

sa vypláca pred zdanením, by bola porušená zásada jediného priameho zdanenia a zásada rovnakého
daňového zaobchádzania (napríklad spoločníkovi s.r.o. a akcionárom a.s. sa vypláca podiel na výsledku
hospodárenia, teda podiel na zisku až po zdanení).
II. Konanie na správnom súde
6. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu. Správny súd žalobu

zamietol podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Odôvodnenie
je možné zhrnúť do nasledujúcich bodov:
· žalobca, ako daňovník s obmedzenou daňovou povinnosťou, pri zisťovaní základu dane podľa § 17
ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov, nezahrnul do zdaniteľných príjmov príjem z podnikania podľa
§ 6 zákona o dani z príjmov, ktorý bol dosahovaný v stálej prevádzkarni (§ 16 ods. 3 zákona o dani

z príjmov) a teda k zdaneniu podielu na zisku komplementára žalobcom nedošlo a ani u vyplácajúcej
komanditnej spoločnosti;
· zákon o dani z príjmov nevymenováva taxatívne všetky možné druhy podnikateľských príjmov, ktoré
by mohli daňovým subjektom plynúť a má za to, že predmetom dane z príjmov sú v zásade všetky príjmy
fyzických osôb s výnimkou príjmov vylúčených z predmetu dane. Rozdelenie príjmov podľa druhov

príjmov, ktoré sú bližšie špecifikované v § 5 až § 8, zodpovedá potrebe rešpektovať rozdiely pri zisťovaní
základu dane a pri vyberaní dane z príjmov. Z uvedeného vyplýva, že citované ustanovenie taxatívne
vymedzuje, ktoré príjmy nie sú predmetom dane (teda tie, ktoré už raz predmetom zdanenia boli a ich
ďalším zdanením by bola porušená zásada jediného priameho zdanenia a to napr. vyplatené podiely na
zisku po zdanení, dividend a pod.);

· žalobca pri zisťovaní základu dane mal postupovať podľa § 17 zákona o dani z príjmov (upraviť
výsledok hospodárenia o položky zvyšujúce a znižujúce výsledok hospodárenia, resp. pri evidencii
príjmov a výdavkov zahrnúť do zdaniteľných príjmov všetky príjmy z podnikania, ktoré nie sú
oslobodené od dane a sú predmetom dane), teda aj podiel na zisku komplementára, ktorý mal byť
predmetom dane. Správny súd poukázal na postup zverejnený Finančným riaditeľstvom Slovenskej

republiky v „Poučení na vyplnenie daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby podľa
zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov“ za rok 2014, v zmysle
ktorého daňovník, ktorý je komplementárom komanditnej spoločnosti uvedie rozdiel medzi jeho
podielom na výsledku hospodárenia a podielom na základe dane (alebo daňovej strate) komanditnej
spoločnosti, pokiaľ je tento rozdiel kladný. Ďalej správny súd poukázal na dokument zverejnený

na webovej stránke finančnej správy (https://www.finančnasprava.sk/__img/pfsedit/Dokumenty_PFS/
Zverejnovanie_dok/Aktualne/DP/ Uctovnictvo/2017.10.1 l_Podiel_zisku_PO.pdf), v ktorom sa uvádza,
že: „Z predmetu dane z príjmov i naďalej nie sú vylúčené (t. j. naďalej sú predmetom dane) podiel na
zisku komplementára komanditnej spoločnosti“. „Uvedené plnenia boli zdaniteľným príjmom aj v zmyslezákona o dani z príjmov účinného do 31.12.2016 a s účinnosťou od 01.01.2017 nedošlo v ich zdaňovaní
k žiadnej zmene.“;
· žalobca nepreukázal právny základ vylúčenia peňažného príjmu z podnikania, t. j. podielu na zisku

komplementára fyzickej osoby komanditnej spoločnosti zo zdaniteľných príjmov, ktorý jej bol vyplatený
v kontrolovanom zdaňovacom období roku 2014 a ktorý nezahrnula do daňovej evidencie príjmov
a výdavkov ako aktívny príjem z podnikania plynúci jej z účasti ako komplementára v komanditnej
spoločnosti;
· žalobca mal povinnosť aplikovať normatívny účinok § 3 ods. 2 písm. c) zákona o dani z príjmov, ktorým

je jednoznačne stanovený predmet dane komplementára - fyzickej osoby, ktorý zdaňuje všetky svoje
príjmy, ktoré sú predmetom dane a nie sú od dane oslobodené, teda aj podiel na zisku komplementára;
· podľa zákona o dani z príjmov, je ustanovené vyňatie podielu na zisku z predmetu dane iba pre tie
osoby, ktoré majú účasť na základnom imaní spoločnosti. V prípade žalobcu sa nejednalo o podiel
na zisku komanditistu komanditnej spoločnosti, ktorému je vyplácaný podiel na zisku po zdanení
(dividenda), a ktorý má podiel na vklade do komanditnej spoločnosti (t. j. je v pozícii spoločníka). Preto

možno uzavrieť, že keďže žalobca nemal podiel na základnom imaní (resp. na vklade) spoločnosti, ako
komplementár fyzická osoba - bol povinný podľa § 17 zákona o dani z príjmov, zahrnúť do príjmov a
výdavkov, ktoré sa zahŕňajú do základu dane, aj príjem z podnikania, ktorý je predmetom dane a nie je
oslobodený od dane - teda aj podiel na zisku komplementára;
· v konaní mal správny súd preukázané, že podiel na výsledku hospodárenia (podiel na zisku) žalobkyne

bol príjmom z podnikania podľa § 6 ods. 1 písm. d) zákona o dani z príjmov a že tento nebol zdanený
vyplácajúcou spoločnosťou. Preto možno prijať záver, že v danom prípade teda nebolo možné vylúčiť
schválenýavyplatenýpodielnaziskukomplementára(fyzickejosoby)zpredmetudane,zozdaniteľného
príjmu a zo základu dane;
· s poukazom na § 14 ods. 5 zákona o dani z príjmov, základ dane daňového subjektu, ktorý je

komanditnou spoločnosťou, sa zisťuje za spoločnosť ako celok podľa ustanovení § 17 až § 29, pričom
od takto zisteného základu dane sa odpočíta podiel pripadajúci na komplementárov a zostávajúci
základ dane je základom dane komanditnej spoločnosti. Zostávajúca časť základu dane komanditnej
spoločnosti podlieha dani z príjmov právnických osôb a podiel na zisku sa vypláca komanditistovi po
zdanení (komanditista podiel na zisku už nezdaňuje). Časť základu dane pripadajúca na komplementára

sa prenáša pred zdanením a je zdaniteľným príjmom komplementára (zákon o dani z príjmov zamedzuje
dvojitému nezdaneniu);
· v nadväznosti na oslobodenie vymedzené v Smernici Rady 2011/96/EÚ z 30.11.2011 (ďalej len ako
„Smernica Rady 2011/96/EÚ“) transponovanej do zákona o dani z príjmov, zákon o dani z príjmov
vylučuje podiel na zisku z predmetu dane, ktorý sa vzťahuje v prípade komanditnej spoločnosti len na tie

podiely na zisku, ktoré sú vyplatené z tej časti základu dane, ktorá pripadá na komanditnú spoločnosť a
podlieha dani z príjmov právnickej osoby, t. j. nevzťahuje sa na komplementárov. Z uvedeného vyplýva,
že vyplácané podiely na zisku nie sú u konečného príjemcu predmetom dane len v prípade, ak boli
zdanené vyplácajúcou spoločnosťou;
· vyplácané podiely na zisku nie sú u konečného príjemcu predmetom dane len v prípade, ak boli

zdanené vyplácajúcou spoločnosťou. V danom prípade, ak by sa nezdanili podiely na zisku ani u
vyplácajúcej spoločnosti a ani u konečného príjemcu, došlo by k dvojitému nezdaneniu, čo vylučuje
vnútroštátna platná právna úprava a nebolo by to ani v súlade s právom EÚ. Nezdanením podielu na
výsledku hospodárenia, teda podielu na zisku komplementára, ktorý sa vypláca pred zdanením, by bola
porušená zásada jediného priameho zdanenia a zásada rovnakého daňového zaobchádzania;

· žalobca mal príjmy, keďže prijal platby na bankové účty (§ 6 ods. 1 zákona o dani z príjmov), v dôsledku
čoho mal povinnosť viesť daňovú evidenciu o daňových výdavkoch a príjmoch, do ktorých mal zahrnúť
všetky zdaniteľné aj nezdaniteľné príjmy a to v časovom slede v členení potrebnom na zistenie základu
dane vrátane evidencie prijatých dokladov, o hmotnom majetku a nehmotnom majetku zaradenom do
obchodného majetku, zásobách a pohľadávkach a záväzkoch (§ 6 ods. 10 zákona o dani z príjmov).

III. Konanie na kasačnom súde
7. Žalobca (sťažovateľ) podal proti rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť z dôvodu, že správny
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu
podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP. Napadnutý rozsudok správneho súdu navrhol zmeniť tak, že
ruší preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane alebo zrušiť rozsudok
správneho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.8. Žalobca odôvodnil svoju kasačnú sťažnosť nasledovne:
Skutkový stav
· žalobca bol počas zdaňovacieho obdobia roku 2014 komplementárom v komanditnej spoločnosti, ktorá

za účtovné obdobie končiace 31. septembrom 2014 vykázala (pred rozdelením účtovného zisku medzi
komplementára a komanditistu): (a) výsledok hospodárenia pred zdanením vo výške 160.720.169,79
EUR; a (b) daňovú stratu vo výške - 10.848,62 EUR;
· účtovný výsledok hospodárenia vo výške 160.720.169,79 EUR dosiahla komanditná spoločnosť
(najmä) prijatím podielu na zisku (dividendy) od spoločnosti New Old Brewery S.A., so sídlom 46a,

avenue J. F. Kennedy, L-1855 Luxemburg (ďalej len „New Old Brewery S.A.“) z titulu vlastníctva akcií
a účasti na základnom imaní. Tento príjem na strane OB nebol predmetom dane z príjmu právnických
osôb, a to na základe § 12 ods. 7 písm. c) zákona o dani z príjmov, ktorý ho vylučuje z predmetu
dane právnickej osoby, a z tohto dôvodu nebol (a ani nemohol byť) súčasťou základu dane komanditnej
spoločnosti. Táto dividenda však pochádza z príjmov, ktoré boli prinajmenšom jedenkrát zdanené, a to
už pri svojom zdroji (t. j. na úrovni New Old Brewery S.A., resp. jej dcérskej spoločnosti, ktorá túto čiastku

vytvorila príjmom zo svojej bežnej prevádzkovej činnosti);
· základ dane komanditnej spoločnosti zistený za zdaňovacie obdobie 2014 v súlade s § 17 až § 29
zákona o dani z príjmov tak bol vo výške - 10.848,62 EUR (daňová strata). Keďže podľa spoločenskej
zmluvy komanditnej spoločnosti sa zisk delil medzi komplementára a komanditistu v pomere 99,99%
pre komplementára a 0,01% pre komanditistu, časť základu dane komanditnej spoločnosti pripadajúca

na žalobcu ako komplementára na základe dane komanditnej spoločnosti zistený v súlade s § 2 písm.
g), § 3 ods. 1 písm. b), § 4 ods. 1, § 6 ods. 1 písm. d) a ods. 8 zákona o dani z príjmov bola negatívna
- išlo o časť daňovej straty komanditnej spoločnosti vo výške - 10.847,54 EUR;
· žalobca bol v zdaňovacom období 2014 podľa zákona o dani z príjmov daňovníkom s obmedzenou
daňovou povinnosťou, ktorý bol povinný zdaniť v Slovenskej republike len príjem plynúci zo zdrojov na

území Slovenskej republiky, konkrétne zo stálej prevádzkarne vzniknutej na území Slovenskej republiky
z dôvodu svojej účasti v komanditnej spoločnosti v postavení komplementára (§ 16 ods. 3 zákona o dani
z príjmov). Žalobca nevykonával na území Slovenskej republiky žiadne ďalšie činnosti a ani nepoberal
žiadne ďalšie príjmy zo zdrojov v Slovenskej republike, ktoré by podliehali zdaneniu v Slovenskej
republike. V nadväznosti na to vykázal vo svojom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 2014 v

Slovenskej republike ako príjem z podnikania titulom účasti v komanditnej spoločnosti v postavení
komplementára v súlade s § 6 ods. 1 písm. d) a ods. 8 zákona o dani z príjmov hodnotu svojho podielu
na daňovej strate komanditnej spoločnosti v sume - 10.847,54 EUR (prevzatá časť základu dane, resp.
daňovej straty komanditnej spoločnosti pripadajúca na komplementára - žalobcu);
· sporné je iba to, že podľa názoru žalobcu bol správny a zákonný postup, keď do svojho základu dane z

príjmu komplementára - daňovníka s obmedzenou daňovou povinnosťou za zdaňovacie obdobie 2014
prevzal v zmysle § 6 ods. 1 písm. d) a ods. 8 zákona o dani z príjmov len svoj podiel na základe
dane komanditnej spoločnosti (t. j. na daňovej strate komanditnej spoločnosti), zatiaľ čo správny súd
(a rovnako aj žalovaný a správca dane) zastáva názor, že žalobca mal do svojho základu dane z
titulu svojho postavenia komplementára zahrnúť okrem svojho podielu na základe dane komanditnej

spoločnosti aj svoj podiel na výsledku hospodárenia (účtovného zisku) komanditnej spoločnosti za
účtovné obdobie 2014, t. j. čiastku 160.704.097,77 EUR a túto zdaniť podľa ZDP.
Právna argumentácia žalobcu
· správny súd nesprávne právne posúdil daňovú povinnosť žalobcu, ako daňového subjektu s
obmedzenou daňovou povinnosťou, keď neposudzoval základ dane žalobcu z vyplateného podielu na

zisku komplementára komanditnej spoločnosti podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. d) a ods. 8 zákona o
dani z príjmov, ktoré určuje základ dane komplementára komanditnej spoločnosti, ale daňovú povinnosť
žalobcu vrátane jeho základu dane založil výlučne na ustanovení § 3 ods. 2 písm. c) zákona o dani z
príjmov (ktoré len upravuje predmet dane v zmysle druhu príjmu, ktorý vo všeobecnosti podlieha dani,
avšak nehovorí nič o základe dane, teda o rozsahu, v akom tento príjem podlieha dani) v nadväznosti

na čo sa odvolal na všeobecné ustanovenie o zisťovaní základu dane podľa § 17 zákona o dani z
príjmov, čím porušil zásadu zákonnosti ukladania a výberu daní nullum tributum sine lege). Daňovú
povinnosť nie je možné vytvárať rozširujúcim výkladom zákona v neprospech daňovníka, naopak
prípadné nejednoznačné znenie a systematiku zákona je potrebné interpretovať miernejšie (in dubio
mitius) a v neprospech správcu dane (in dubio contra fiscum). Správny súd v nadväznosti na žalovaného

a správcu dane uložili žalobcovi daňovú povinnosť, ktorú jej zákon neukladá;
· predmet dane určujú ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. c) zákona o dani z príjmov,
tzn. vyplatený podiel na zisku žalobcovi, ako príjem z výkonu činnosti komplementára komanditnej
spoločnosti, je ako druh príjmu predmetom dane. Tieto ustanovenia zakladajú právny rámec prezdaňovanie príjmov komplementára komanditnej spoločnosti, no neurčujú rozsah ani výšku tohto
zdanenia;
· základ dane z príjmu komplementára komanditnej spoločnosti sa určí na základe ustanovení § 6 ods.

1 písm. d) a ods. 8 zákona o dani z príjmov, podľa ktorého príjmami z podnikania sú príjmy spoločníkov
verejnej obchodnej spoločnosti a komplementárov komanditnej spoločnosti podľa odsekov 7 a 8.
Ustanovenie § 6 ods. 8 zákona o dani z príjmov úplne jasne a jednoznačne určuje, že základom dane
(čiastkovýmzákladomdane)komplementárakomanditnejspoločnostiječasťzákladudane komanditnej
spoločnosti zisteného podľa § 17 až 29 zákona o dani z príjmov pripadajúca na komplementára;

· preto mal žalobca, ako komplementár a daňový subjekt s obmedzenou daňovou povinnosťou,
povinnosť v daňovom priznaní pri určení svojho základu dane preniesť (časť) základ(u) dane,
resp. daňovej straty komanditnej spoločnosti do daňového priznania komplementára bez toho, aby
dochádzalo k akejkoľvek ďalšej úprave (zvýšeniu alebo zníženiu). Keďže komanditná spoločnosť v
danom zdaňovacom období dosiahla daňovú stratu, žalobca správne a v súlade so zákonom uviedol vo
svojom daňovom priznaní ako svoj základ dane podiel na daňovej strate komanditnej spoločnosti;

· správny súd nezákonne a nesprávne určil, že žalobca mal pri zisťovaní základu dane postupovať podľa
všeobecného ustanovenia (lex generalis) o zisťovaní základu dane § 17 zákona o dani z príjmov, a to
aj napriek tomu, že zákona o dani z príjmov obsahuje špeciálne ustanovenie (lex specialis) o určení
základu dane komplementára komanditnej spoločnosti v § 6 ods. 1 písm. d) a ods. 8 zákona o dani z
príjmov;

· správny súd nesprávne právne posúdil aj povinnosť žalobcu viesť daňovú evidenciu podľa § 6 ods. 10
a ods. 11 zákona o dani z príjmov, a preto nemohlo z jeho strany dôjsť k porušeniu § 17 ods. 1 zákona o
dani z príjmov, ktorý sa na žalobcu vôbec nevzťahuje. Žalobca nespĺňa ani jednu z dvoch kumulatívnych
podmienok, za splnenia ktorých by bol povinný viesť daňovú evidenciu: (a) nepodnikal a nevykonávala
inú samostatne zárobkovú činnosť (pretože osobne nevykonával v Slovenskej republike žiadnu činnosť

napĺňajúcu znaky podnikania podľa § 2 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, ale iba dosiahol príjem, ktorý
sa podľa zákona o dani z príjmov považuje za príjem z podnikania prostredníctvom stálej prevádzkarne)
a najmä (b) neuplatňoval pri určení svojho základu dane žiadne daňové výdavky, pretože iba do svojho
daňového priznania prevzal časť základu dane, resp. daňovej straty komanditnej spoločnosti presne,
ako mu to kázal § 6 ods. 1 písm. d) a ods. 8 zákona o dani z príjmov;

· ohľadom poučenia na vyplnenie daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby podľa zákona
č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov za rok 2014 uviedol, že sa jedná
o zavádzajúcu informáciu žalovaného, ktorú prebral aj správny súd. Predmetné poučenie nebolo
nikdy vydané vo forme všeobecne záväzného právneho predpisu v zmysle § 15 daňového poriadku.
Okrem toho sa poučenie netýka daňového priznania fyzickej osoby, ale právnickej osoby, ktorá vedie

podvojné účtovníctvo a je povinná vo svojom účtovníctve evidovať aj podiel na účtovnom zisku (výsledku
hospodárenia) komanditnej spoločnosti, v ktorej je takáto právnická osoba komplementárom. Žalobca
je fyzickou osobou, ktorá neúčtuje v systéme podvojného účtovníctva a preto nemusí upravovať svoj
účtovný zisk z titulu pôsobenia ako komplementár v komanditnej spoločnosti. Preto sa na žalobcu
poučenie k vyplneniu daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby nevzťahuje. Navyše

kompenzovanie neurčitosti zákona odkazovaním na poučenie k vyplneniu daňového priznania je
neprípustné;
· k správnym súdom spomenutej Smernici Rady 2011/96/EÚ uviedol, že predmetná smernica upravuje
minimálne podmienky/požiadavky na oslobodenie príjmov vo forme podielov na zisku (dividend)
vyplácaných medzi dcérskymi a materskými obchodnými spoločnosťami v rámci členských štátov

Európskej únie od zdanenia, pričom nezabraňuje členským štátom oslobodiť od zdanenia podiely
na zisku vo väčšom rozsahu. Uvedená právna úprava mala zabezpečiť, že výplata podielu na zisku
právnickou osobou (obchodnou spoločnosťou alebo obdobnou zahraničnou obchodnou spoločnosťou)
po zdanení daňou z príjmov nemala byť už zdanená na akomkoľvek stupni distribúcie tohto podielu
na zisku, teda sledovala zákaz dvojitého zdanenia príjmu do 31.12.2016. Zdanenie podielu na zisku

(dividendy) bolo opätovne zavedené do právneho poriadku Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.
januára 2017 zákonom č. 341/2016 Z. z.;
· k „dvojitému nezdaneniu“ uviedol, že v prípade žalobcu išlo o príjem, ktorý už bol (prinajmenšom)
jedenkrát zdanený. Príjem komanditnej spoločnosti v rozhodujúcej časti predstavoval podiel na zisku
(dividendu) z titulu vlastníctva akcií v New Old Brewery S.A.. Každý podiel na zisku (dividenda) zásadne

pochádza z príjmov, ktoré už boli zdanené predtým, ako došlo k výplate dividendy. To znamená, že o
peňažných prostriedkoch prijatých ako podiel na zisku (dividenda) z titulu vlastníctva podielu a účasti na
základnom imaní vyplácajúcej spoločnosti nemožno tvrdiť, že tieto prostriedky neboli ani raz zdanené,
pretože boli uvedeným spôsobom zdanené (prinajmenšom) jedenkrát, a to pri prvotnom zdroji tohtopríjmu. Je pritom bez významu, na ktorej úrovni v rámci viacúrovňovej vlastníckej štruktúry k tomuto
zdaneniu došlo (spravidla k nemu dochádza na tej úrovni, na ktorej sa dosahuje príjem z bežnej
prevádzkovej činnosti). Uvedenú skutočnosť overil prvostupňový správca dane z vyžiadanej účtovnej

alebo zmluvnej a inej dokumentácie počas viacerých miestnych zisťovaní v komanditnej spoločnosti
zameraných na preverenie účtovníctva a účtovnej dokumentácie a kalkulácie základu dane a daňovej
povinnosti komanditnej spoločnosti za zdaňovacie obdobia rokov 2013 až 2016, a správnosť vylúčenia
prijatej dividendy od New Old Brewery S.A. zo základu dane komanditnej spoločnosti za zdaňovacie
obdobie roku 2014 de facto potvrdil vydaním súhlasu s výmazom komanditnej spoločnosti z obchodného

registra zo dňa 30. júla 2018 bez zvýšenia základu dane za zdaňovacie obdobie roka 2014. Ďalšie
zdanenie príjmu prijatého z titulu dividendy pochádzajúcej z príjmov z bežnej prevádzkovej činnosti (u
žalobcu), ktoré už raz boli zdanené, je v rozpore so zásadou zákazu dvojitého zdanenia;
· žalobca správnemu súdu predložil aj právne stanovisko Právnickej fakulty Univerzity Komenského v
Bratislave, č. sekr. 509/2019 AIII/1 zo dňa 13. decembra 2019 (ďalej len „Právne stanovisko Právnickej
fakulty“). Právne stanovisko Právnickej fakulty bolo vypracované vo veci zdaňovania príjmu z účasti v

komanditnej spoločnosti v roku 2014, a to na základe modelového prípadu skutkovo a právne totožného
s prípadom žalobcu. Právne stanovisko Právnickej fakulty dospelo k záveru, že: „Komplementár, ktorý
je daňovým rezidentom zmluvného štátu a ktorý je v Slovenskej republike daňovníkom s obmedzenou
daňovou povinnosťou majúcim stálu prevádzkareň bol v roku 2014 povinný zdaniť svoj príjem z titulu
účasti v komanditnej spoločnosti so sídlom na Slovensku iba v rozsahu základu dane: a) zisteného za

komanditnúspoločnosťakocelokpodľa§14ods.5ZDP;ab)pripadajúcehonajehopodielvkomanditnej
spoločnosti v zmysle § 6 ods. 8 ZDP pri fyzickej osobe, alebo § 14 ods. 7 ZDP pri právnickej osobe.“.
Tento právny názor je zhodný s argumentáciou žalobcu;
· z logického výkladového prístupu je možné dospieť k záveru, že zákonodarca jednoducho v prípade
prejednávanej veci prijal takú právnu úpravu, v zmysle ktorej je predmetný príjem žalobcu príjmom, ktorý

síce druhovo nie je vylúčený zo zdanenia (oslobodený), ale z hľadiska rozsahu jeho zdanenia (zahrnutia
do základu dane) zákonodarca stanovil také pravidlá výpočtu základu dane, ktoré so zahrnutím tohto
príjmu do základu dane žalobcu nepočítajú.
9. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na právnom názore vyjadrenom v
preskúmavanom rozhodnutí a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť podľa § 461 SSP. Okrem toho

uviedol, že základ dane z príjmov žalobcu vychádza zo základu dane z príjmov komanditnej spoločnosti
akocelkuzistenéhovzmysle§14ods.5zákonaodanizpríjmov.Vzmysletohtoustanoveniakomanditná
spoločnosť výsledok hospodárenia pred zdanením upraví o položky zvyšujúce a znižujúce základ
dane podľa § 17 až 29 zákona o dani z príjmov. V zmysle Zápisnice zo zhromaždenia spoločníkov
komanditnej spoločnosti zo dňa 27.10.2014 má komplementár p. Z. K. J. (žalobca) nárok na podiel na

výsledku hospodárenia spoločnosti pred zdanením za účtovné obdobie končiace 30.09.2014 vo výške
160.704.097,77 EUR a podiel na daňovej strate vo výške 10.847,54 EUR. Pri zisťovaní základu dane
sa vychádza z výsledku hospodárenia, a teda uvedené dva pojmy nemožno stotožniť do jedného pojmu
alebo ich navzájom zamieňať - ani v prípade komplementára ani v prípade inej osoby (fyzickej alebo
právnickej). Takúto výnimku zákon ani žiadna dôvodová správa, resp. iná odborná literatúra, nedefinuje,

že v prípade komplementára podiel na základe dane sa rovná podielu na zisku komplementára. Taktiež
žalobca toto svoje tvrdenie nepreukázal žiadnym dôkazom, teda možno skonštatovať, že ide z jeho
strany o zámerné a účelové vykladanie zákona tak, aby sa vyhol daňovej povinnosti. Ak by sa príjem
komplementára považoval za príjem pasívny, išlo by o umelo vytvorenú schému daňového plánovania,
v ktorej je uvedená komanditná spoločnosť zámerne vložená medzi daňový subjekt - rezidenta Poľskej

republiky - komplementára, ktorému bol reálne vyplatený podiel na výsledku hospodárenia tejto
účelovo založenej komanditnej spoločnosti v Slovenskej republike a medzi zahraničnú luxemburskú
spoločnosť New Old Brewery S.A., vyplácajúcu taktiež nezdanený podiel vo výške 160.704.097,77
EUR na výsledku hospodárenia pred zdanením. Vyplatený podiel na zisku komplementára nebol
zdanený vyplácajúcou komanditnou spoločnosťou a nebol ani súčasťou časti základu dane komanditnej

spoločnosti pripadajúcej na komplementára podľa § 6 ods. 8 zákona o dani z príjmov.
10. Účastníci konania si pred rozhodnutím kasačného súdu vo veci vymenili viacero vyjadrení v konaní
o kasačnej sťažnosti, v ktorých v podstate len zhŕňali skôr uplatnené argumentácie.
11. Žalobca tiež navrhol prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP. Návrh na prerušenie
konania odôvodnil tým, že dochádza k porušeniu žalobcových práv a slobôd garantovaných EÚ, pretože

Slovenská republika vytvorila stav, kedy daňový režim Slovenskej republiky, ktorý je súčasťou jej
jurisdikcie,poskytovaldaňovévýhodyvspojenísinoujurisdikciou(vtomtoprípadesjurisdikcioupoľskou
z dôvodu uzatvorenej zmluvy ZZDZ medzi Poľskou republikou a Slovenskou republikou, predmetom
ktorej bolo zamedzenie dvojitého zdanenia v odbore daní z príjmov a z majetku). Z tohto právnehostavu rezidenti iných členských štátov (v tomto prípade občania Poľskej republiky a teda aj žalobca)
legitímne a legálne benefitovali z daňového režimu na Slovensku. Slovenská republika odňala tento
benefit žalobcovi bez opory v zákone a vytvorila tak nevýhodu plynúcu iba žalobcovi, kedy naproti

ostatným podnikateľským subjektom, ktorí taktiež konali v súlade s Chartou garantovanými právami
(napr. právom usadiť sa a voľným pohybom kapitálu), v dôsledku čoho mu bola dorubená daň vo výške
40.103.170,73 EUR, uložená sankcia vo výške 13.239.539,90 EUR a vznesené obvinenie v trestnom
konaní.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

12. Kasačný súd konštatuje, že kasačná sťažnosť je prípustná a bola podaná oprávnenou osobou včas
v zmysle ustanovení § 439 ods. 1, § 442 a § 443 SSP.
13. Skutkový stav a právnu argumentáciu účastníkov konania v prejednávanej veci je podľa kasačného
súdu v zásade možné zredukovať na zásadnú otázku určenia výšky základu dane z príjmov žalobcu,
z ktorej je potrebné vychádzať pri určení daňovej povinnosti. Ohľadom pridruženej otázky, či žalobca
ako komplementár dosiahol zdaniteľný príjem v podstate medzi tvrdeniami žalobcu a žalovaného

nenastal rozpor. Obaja v zhode uznávajú skutočnosť, že podiel vyplatený komplementárovi komanditnej
spoločnosti pred zdanením je predmetom dane z príjmov podľa § 3 ods. 1 písm. b) a § 6 ods.
1 písm. d) zákona o dani z príjmov. Osobitne v prejednávanej veci, keďže je žalobca daňovým
subjektom s obmedzenou daňovou povinnosťou podľa § 2 písm. e) bod 1 zákona o dani z príjmov, je
zdaniteľným príjmom žalobcu aj príjem dosahovaný z činností vykonávaných prostredníctvom jeho stálej

prevádzkarne (komanditnej spoločnosti) podľa § 16 ods. 1 písm. a) a § 16 ods. 3 zákona o dani z príjmov.
14. Pre uvedené kasačný súd zameral pozornosť primárne na rozpor v argumentáciách účastníkov
konania, ktoré sa týkajú spôsobu určenia základu dane z príjmov žalobcu.
15. Zákon o dani z príjmov v § 17 ods. 1 písm. d) (v časovo relevantnom znení k predmetnému
zdaňovaciemu obdobiu) ustanovoval, že základ dane sa u daňovníka s obmedzenou daňovou

povinnosťou, ktorým je aj žalobca ako rezident Poľskej republiky, sa určí z rozdielu medzi príjmami a
výdavkami, ak zákon o dani z príjmov neustanovuje inak. Uvedené platí pokiaľ daňový subjekt nie je
povinný viesť účtovníctvo podľa osobitného predpisu (zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve (ďalej len
„zákon o účtovníctve“)) alebo sa nerozhodne účtovať v sústave jednoduchého účtovníctva, prípadne
viesť evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo ods. 11 zákona o dani z príjmov, čo v predmetnej veci neplatilo.

Zároveň je nutné zdôrazniť, že § 17 zákona o dani z príjmov obsahuje všeobecnú právnu úpravu určenia
základu dane, ktorá sa uplatní v prípade, že zákon o dani z príjmov neobsahuje špeciálne ustanovenie.
16.Zuvedenéhovpredošlomodsekuvyplýva,ženaurčeniezákladudanežalobcu,akokomplementára,
je potrebné vychádzať zo základu dane komanditnej spoločnosti zisteného podľa § 17 až § 29 zákona
o dani z príjmov aplikáciou ustanovenia § 6 ods. 8 zákona o dani z príjmov, ktorý má povahu špeciality

k všeobecnému ustanoveniu o určení základu dane podľa § 17 ods. 1 písm. d) zákona o dani z príjmov
(čo vyplýva zo slovného spojenia „,ak tento zákon neustanovuje inak“ v § 17 ods. 1 písm. d) zákona
o dani z príjmov).
17. Výsledok hospodárenia stálej prevádzkarne - komanditnej spoločnosti v predmetnom zdaňovacom
období bol 160.720.169,79 EUR (zisk), pričom tento dosiahla najmä prijatím podielu na zisku (dividendy)

od spoločnosti New Old Brewery S.A (pre úplnosť označenie S.A. za obchodným menom znamená
„Société Anonyme“, čo je v podstate ekvivalent akciovej spoločnosti v Slovenskej republike) z titulu
vlastníctva akcií a účasti na základnom imaní. Tento príjem komanditnej spoločnosti nebol predmetom
dane z príjmu právnických osôb podľa § 12 ods. 7 písm. c) zákona o dani z príjmov, a preto nebol
súčasťou základu dane komanditnej spoločnosti (inými slovami bol oslobodený od dane). Komanditná

spoločnosť v dôsledku toho vykázala v daňovom priznaní ako základ dane 0 EUR.
18. Správnosť vylúčenia prijatej dividendy od spoločnosti New Old Brewery S.A. zo základu dane
komanditnej spoločnosti za zdaňovacie obdobie roku 2014 podľa žalobcu žalovaný de facto potvrdil
vydaním súhlasu s výmazom komanditnej spoločnosti z obchodného registra zo dňa 30. júla 2018 bez
zvýšenia základu dane za zdaňovacie obdobie roka 2014. Keďže žalovaný túto skutočnosť vo svojich

vyjadreniach nerozporoval, tak kasačný súd považuje za nesporné, že príjem z titulu podielu na zisku
(dividendy) od spoločnosti New Old Brewery S.A. bol oslobodený od dane podľa § 12 ods. 7 písm. c)
zákona o dani z príjmov, a teda netvoril základ dane komanditnej spoločnosti.
19. Následne, pokiaľ žalobca sledoval dikciu ustanovenia § 6 ods. 8 zákona o dani z príjmov, a zahrnul
do svojho daňového priznania časť základu dane komanditnej spoločnosti zisteného podľa § 17 až

§ 29 zákona o dani z príjmov pripadajúcu na komplementára, tak postupoval v súlade so zákonom.
Výsledkom takto určeného základu dane žalobcu je, že si vykázal v daňovom priznaní základ dane 0
EUR (a podiel na daňovej strate vo výške 10.847,54 EUR), hoci fakticky prijal v danom zdaňovacomobdobí od komanditnej spoločnosti sumu vo výške 160.704.097,77 EUR, ako podiel na výsledku
hospodárenia.
20. Zdaniteľným príjmom je podľa zákona o dani z príjmov len taký príjem, ktorý je predmetom dane

a nie je oslobodený od dane, a len v takom rozsahu (základ dane), v akom ustanoví zákon o dani z
príjmov. Pokiaľ zákon o dani z príjmov ustanovuje spôsob určenia rozsahu, v ktorom príjem podlieha dani
z príjmov (spôsob výpočtu základu dane), ktorého matematickým výsledkom je 0 EUR, napriek tomu,
že príjem nie je od dane výslovne oslobodený, tak je neprípustné, aby správca dane určoval daňovú
povinnosť akokoľvek (výkladom, či analogicky), len aby bol príjem zdanený a daňovému subjektu mohla

byť vyrubená daň.
21. Správca dane by vyššie uvedeným postupom zasiahol do vlastníckeho práva daňového subjektu
v rozpore so zásadou zákonnosti pri ukladaní daní (nullum tributum sine lege), v zmysle čl. 59 ods.
2 Ústavy, podľa ktorého je možné dane a poplatky ukladať len zákonom alebo na základe zákona. Z
uvedenej zásady vyplýva nielen povinnosť štátu stanoviť daňovú povinnosť (pokiaľ ide o jej druh, výšku a
ďalšie atribúty) výlučne zákonom, ale táto zásada kladie aj požiadavky na samotný postup pri vymáhaní

daní, ktorý je upravený daňovým poriadkom. Na Ústavu nadväzujúcou základnou zásadou daňového
konania je aj zásada zákonnosti upravená v § 3 ods. 1 daňového poriadku, v zmysle ktorej správca dane
nielen postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chráni záujmy štátu a obcí, ale aj
pritom dbá na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Pri
ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva,

je správca dane povinný šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade
pochybností je správca dane povinný postupovať miernejšie (in dubio mitius), a nie naopak extenzívne
vykladať daňové predpisy v neprospech daňového subjektu. Obdobne sa k tejto problematike vyjadril aj
Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. septembra 2008 (konkrétne body 13. a 14.).
22.Kasačnýsúdtiežpovažujezavhodnézdôrazniť,žezásadazákonnostidaňovéhokonania(vkontexte

čl. 13 ods. 1 Ústavy) tiež vyžaduje, aby povinnosti daňových subjektov boli jednoznačne a zrozumiteľne
formulované už v čase, kedy ich daňové subjekty majú plniť. Preto správca dane nemôže s poukazom
na poučenie na vyplnenie daňového priznania k dani z príjmov konvalidovať postup, ktorým konal v
rozpore so zákonnou úpravou (obdobne napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž 68/1997 z
28.11.1997, uverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov pod č. R 82/1998).

23. Správca dane a žalovaný, v rozpore s uvedeným v bodoch 20. až 22. tohto rozsudku, pristúpili
k určeniu daňovej povinnosti (teda aj základu dane) na základe ustanovenia § 17 ods. 1 zákona o
dani z príjmov, keď v ich rozhodnutiach tento postup odôvodňujú tým, že príjem komplementára je vo
všeobecnosti predmetom dane z príjmov (keďže nie je explicitne oslobodený). Postupom podľa § 6 ods.
1 písm. d) v spojení s § 6 ods. 8 zákona o dani z príjmov však bude výsledný základ dane žalobcu

suma vo výške 0 EUR (a podiel na daňovej strate vo výške 10.847,54 EUR). Preto bolo podľa daňových
orgánov potrebné aplikovať ustanovenia § 17 ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov, a teda vychádzať
z premisy, že žalobca bol povinný viesť účtovníctvo (či daňovú evidenciu), z ktorého by bolo možné zistiť
rozdielmedzipríjmamiavýdavkamižalobcu(základdane)vsume160.704.097,77EUR(nadobudnutých
z titulu výkonu funkcie komplementára, ako príjmu z podnikania).

24. Uvedený postup daňových orgánov je rozporný so zákonom. Pokiaľ daňové orgány v rozhodnutiach
uznávajú, že žalobca je daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou podľa § 2 písm. e) zákona o
dani z príjmov, tak je nutné na určovanie základu dane žalobcu aplikovať ustanovenie § 17 ods. 1 písm.
d) zákona o dani z príjmov a nie ustanovenie § 17 ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov. Pri aplikácii §
17 ods. 1 písm. d) zákona o dani z príjmov sa následne spornou stáva skutočnosť, či bol žalobca povinný

viesť účtovníctvo. Kasačný súd ohľadom tejto otázky, v zhode s argumentáciou žalobcu, konštatuje, že
povinnosť viesť účtovníctvo alebo daňovú evidenciu žalobcovi nevyplývala ani z ustanovení § 6 ods. 10
a ods. 11 zákona o dani z príjmov a ani z § 1 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona o účtovníctve. Uvedené je tak
z dôvodu, že zo skutkového stavu veci (ani z rozhodnutí daňových orgánov) nevyplýva, že by žalobca
splnil jednu z kumulatívnych podmienok, ktorou je uplatňovanie daňových výdavkov. Skutočnosť, že

daňový subjekt má príjmy v zmysle § 6 zákona o dani z príjmov (príjmy z podnikania z inej SZČO) sama
o sebe nezakladá jeho povinnosť viesť účtovníctvo.
25. Pokiaľ žalobca nebol povinný viesť účtovníctvo v kontexte ustanovenia § 17 ods. 1 písm. d) zákona
o dani z príjmov, tak potom sa pri určení základu dane vychádza z rozdielu medzi príjmami a výdavkami,
ak zákon o dani z príjmov neustanovuje inak. Tu je zásadnou formulácia predmetného ustanovenia,

ktorá pravidlo výpočtu základu dane spôsobom príjmy mínus výdavky stavia do roviny generálneho
ustanovenia, voči ustanoveniu špeciálnemu, ktorým je v danom prípade § 6 ods. 8 zákona o dani z
príjmov, ktoré jasne upravuje výšku základu dane komplementára (resp. aj podielu na daňovej strate
komanditnej spoločnosti), pokiaľ tento nemal aj iné zdaniteľné príjmy (ako je tomu v prejednávanej veci).V zmysle všeobecnej zásady lex specialis derogat legi generali je potom nutné uznať argumentáciu
žalobcu, že svoju daňovú povinnosť určil správne a jeho základom dane bola suma vo výške 0 EUR a
podiel na daňovej strate bol vo výške 10.847,54 EUR, keďže aj základ dane komanditnej spoločnosti

bola suma vo výške 0 EUR a daňová strata suma vo výške 10.848,62 EUR.
V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie výrokovej časti rozsudku
26. Kasačný súd pre vyššie uvedené právne posúdenie dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie
žalovaného nie je v súlade so zákonom. Preto podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil napadnutý rozsudok
správneho súdu tak, že ruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vracia na ďalšie konanie.

27. Kasačný súd nevzhliadol dôvody na predloženie žalobcom navrhovaných prejudiciálnych otázok
Súdnemu dvoru EÚ. V prejednávanej veci absentuje previazanosť s komunitárnym právom, ktorá by
bola za daného skutkového stavu spôsobilá zásadným spôsobom ovplyvniť rozhodnutie kasačného
súdu. S odkazom na svoje právne závery mal kasačný súd dostatočný podklad (právny aj skutkový)
na posúdenie dôvodnosti kasačnej sťažnosti žalobcu, ktorej napokon aj vyhovel. Preto nebol dôvod
na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP, v dôsledku čoho kasačný súd návrh žalobcu

zamietol.
28. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.
1 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako
aj trov konania pred správnym súdom.
29. Tento rozsudok prijal senát kasačného súdu jednomyseľne.

I. Zdaniteľným príjmom je podľa zákona o dani z príjmov len taký príjem, ktorý je predmetom dane a nie
je oslobodený od dane, a len v takom rozsahu (základ dane), v akom ustanoví zákon o dani z príjmov.
Pokiaľ zákon o dani z príjmov ustanovuje spôsob určenia rozsahu, v ktorom príjem podlieha dani z
príjmov (spôsob výpočtu základu dane), ktorého matematickým výsledkom je 0 EUR, napriek tomu,
že príjem nie je od dane výslovne oslobodený, tak je neprípustné, aby správca dane určoval daňovú

povinnosť akokoľvek (výkladom, či analogicky), len aby bol príjem zdanený a daňovému subjektu mohla
byť vyrubená daň.
II. Pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého
vlastníctva, je správca dane povinný šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Inak povedané,
v prípade pochybností je správca dane povinný postupovať miernejšie (in dubio mitius), a nie naopak

extenzívne vykladať daňové predpisy v neprospech daňového subjektu.
III. Zásada zákonnosti daňového konania (v kontexte čl. 13 ods. 1 Ústavy) tiež vyžaduje, aby povinnosti
daňových subjektov boli jednoznačne a zrozumiteľne formulované už v čase, kedy ich daňové subjekty
majú plniť. Preto správca dane nemôže s poukazom na poučenie na vyplnenie daňového priznania k
dani z príjmov konvalidovať postup, ktorým konal v rozpore so zákonnou úpravou.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.