Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1CdoR/16/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1120209336
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1120209336.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: F. Č., nar. X. P. XXXX, bytom
G.T. A. XX, B., zastúpeného navrhovateľkou, matkou: Q. V., nar. XX. H.B. XXXX, bytom G. A. XX, B.,
zastúpená splnomocnencom AK ZAHRADNIK & Spol., s. r. o., so sídlom Námestie Mateja Korvína 1,
Bratislava, IČO: 36 854 930, a otcom: L. Č., nar. XX. P. XXXX, bytom G. A. XX, B., v konaní maloletý
zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova 7/

A, Bratislava, o návrhu navrhovateľky proti odporcovi: D.. P. Č., nar. XX. Z. XXXX, bytom V. XX, B.,
zastúpený advokátkou Mgr. Zuzanou Dohnanskou, so sídlom Bottova 1341/101, Dubnica nad Váhom, v
konaní o návrhu navrhovateľky o uloženie zákazu odporcovi priblížiť sa k maloletému dieťaťu, vedenom
na Mestskom súde Bratislava II pod sp. zn. B1-2P/31/2020, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského
súdu v Trnave z 29. mája 2024 sp. zn. 11CoP/67/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie uložil D., nar. XX. Z. XXXX, aby sa nepribližoval k maloletému dieťaťu F. nar. X.
P. XXXX, na vzdialenosť menšiu ako 200 metrov (výrok I.) a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov
nemánároknanáhradutrovkonania(výrokII.).Zodôvodneniarozsudkuvyplynulo,žematkamaloletého

ako zákonná zástupkyňa maloletého F. podala na súd prvej inštancie návrh, ktorým sa domáhala
proti odporcovi D. - starému otcovi maloletého F. zo strany otca uloženia povinnosti nepribližovať sa
k maloletému dieťaťu na vzdialenosť menšiu ako 200 metrov. Pred podaním predmetného návrhu na
súd opatrovník dňa 28. augusta 2019 vykonal s maloletým dieťaťom rozhovor so súhlasom rodičov, bez
ich prítomnosti. Pri šetrení pomerov zistil, že rodičia sa o maloleté dieťa príkladne starajú, odporca by
mal rešpektovať názor rodičov a snažiť sa o kontakt s dieťaťom nenásilnou formou, zmierlivou a nie

nasilu. V októbri 2020 bolo vykonané šetrenie v domácnosti maloletého dieťaťa, snažili sa s maloletým
porozprávať o starom otcovi. Maloletý však iba uviedol, že ho volá U., viac o ňom hovoriť nechcel,
tak to rešpektovali. Dňa 18. decembra 2020 opatrovníka oslovil odporca, požiadal o psychologické
poradenstvo, chcel upraviť vzťahy medzi rodičmi maloletého dieťaťa a ním. Otec maloletého však
uviedol, že s odporcom sa stretávať nechce. Opatrovník odporučil návrhu navrhovateľky, teda matky
maloletého vyhovieť. Uviedol, že chráni najlepší záujem maloletého, keď mal za preukázané, že odporca

nerešpektuje rodičov dieťaťa, ktorí sú zákonnými zástupcami a sú zodpovední za psychické a fyzické
zdravie svojho syna. Uznesením zo dňa 29. júna 2020 súd prvej inštancie nariadil neodkladné opatrenie,
ktorým uložil odporcovi, aby sa nepribližoval k maloletému dieťaťu na vzdialenosť menšiu ako 200
metrov. Navrhovateľka v návrhu ďalej uviedla, že spolu s otcom sú rodičia maloletého F.. Všetci spolu
žijú v byte na adrese G. v B.. Do roku 2018 žili spolu v F., kde býval aj odporca s manželkou H., teda
starí rodičia maloletého dieťaťa. Spočiatku so starými rodičmi vychádzali dobre. Stará matka mala a

má naďalej zdravý vzťah k maloletému dieťaťu ako svojmu vnukovi. Problém mali rodičia s odporcom
- starým otcom maloletého, najmä s jeho výchovnými metódami, ktoré sa snažil uplatniť na maloletom.S jeho výchovnými metódami a prístupom k maloletému nesúhlasili. Otec maloletého tieto výchovné
metódy i prístup starého otca dôverne pozná zo svojho detstva, keďže odporca rovnaký postoj i metódy
aplikoval na otca maloletého ako na svojho syna. Odporca psychicky veľmi zle vplýval na maloletého,

mal od neho príliš veľké očakávania, ktoré boli neprimerané jeho veku. Nátlakovou formou vyžadoval
od dieťaťa všeobecné vedomosti, napr. o športe, znalosti cudzích jazykov, ktoré neboli primerané veku
dieťaťa. Rodičia spočiatku nevedeli o takomto správaní sa odporcu, postupne sa o ňom dozvedeli od
samotného maloletého. Nezdravé správanie sa odporcu k dieťaťu rodičom potvrdila aj stará matka
dieťaťa, ktorá sa z dôvodu rovnakého nátlakového a násilného správania i voči nej, rozhodla s manželom

rozviesť. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie bol už odporca rozvedený. Rodičia sa snažili o tejto
situácii s odporcom komunikovať, vysvetliť si vzájomný postoj, porozumieť si. Nechceli robiť unáhlené,
rýchleapredčasnérozhodnutia.Ichsnahavšakbolamárna.Odporcamalzato,žejehoprístupkvnukovi
a metódy, ktoré voči nemu používa, sú správne a vhodné. Od decembra 2016 začali obmedzovať prístup
odporcu k maloletému, nešlo o unáhlené rozhodnutia, ale nutné. Chceli sa s odporcom dohodnúť, že
môže byť s maloletým dieťaťom v ich prítomnosti. Odporca však v jeho nezdravom správaní k dieťaťu

pokračoval aj v prítomnosti rodičov. Maloletý začal odporcu odmietať, kričať, bolo na ňom vidieť, že
sa odporcu bojí. Rodičia tak požiadali o odbornú psychologickú pomoc psychologičku F. z ÚPSVaR
Bratislava. Stretnutia odporcu s psychologičkou nedopadli dobre, verbálne na ňu útočil, tvrdil o nej, že je
zaujatá, neprofesionálna. Rodičia boli nútení rozhodnúť, že sa odporca nebude s maloletým stretávať.
Po tomto ich rozhodnutí začal odporca maloletého doslova prenasledovať, pričom toto prenasledovanie

stále trvá. Rozhodli sa preto, že celú situáciu musia riešiť právnou cestou. Odporca opakovane a často
vyčkával pred domom kde bývajú, pred škôlkou, nespočetne veľakrát rodičom telefonoval, elektronicky
ich kontaktoval, zasielal im neúmerné množstvo listov pre maloletého. Čakal častokrát na nich pred ich
domom ráno, alebo aj po obede. Dlhotrvajúce takéto správanie odporcu nakoniec vyústilo v skrývanie
sa pred ním, parkovali na inom mieste, aby ho nestretli, tajne sa dostávali do vlastného bytu. Tieto

situácie, ktoré im spôsobuje odporca, vytvárajú v ich živote a živote dieťaťa neustále napätie, rodina
nemá kľud a pokoj. V júni 2018 sa preto odsťahovali na Slovensko do Bratislavy. Keď sa presťahovali
boli kľudnejší, žili normálny život. Odporca nevedel kde bývajú. Toto pokojné obdobie trvalo iba dva
mesiace. Odporca sa dozvedel, kde bývajú a všetko sa začalo odznova. Odporca sedí každý deň v
aute pred ich domom, čaká kým pôjdu z domu aj s maloletým dieťaťom, alebo sa akože nenápadne

prechádza pred ich domom, aby ich stretol. Dňa 12. októbra 2018 odporca nechcel odísť spred ich bytu,
boli nútení zavolať políciu. Odporca zistil, kde maloletý chodí do škôlky, takmer každý deň ho čaká pred
škôlkou, oslovuje ho. Nosí mu tam hračky, aby ho zaujal. Dňa 15. februára 2019 sa pred škôlkou odohral
incident, kedy boli nútení zavolať aj políciu. Odporca obťažuje pani riaditeľku škôlky, pýta sa jej na dieťa,
keď idú deti zo škôlky na prechádzku, tak v ich tesnej blízkosti sa pohybuje. Napriek výzvam riaditeľky

a učiteliek v obťažovaní pokračuje. Maloleté dieťa túto situáciu veľmi vníma, hanbí sa za to. Polícia
začala voči odporcovi dňa 17. októbra 2019 trestné stíhanie pre prečin nebezpečného prenasledovania.
Odporca v rozsiahlych písomných podaniach a vyjadreniach na pojednávaniach uviedol, že má svojho
vnuka veľmi rád, chýba mu, chce byť s ním v kontakte, má záujem sa mu venovať. Uviedol, že rodičia sú
nedôvodne posadnutí proti nemu. Vnúčik je rodičmi už roky traumatizovaný, psychicky týraný, odopierali

mu proti jeho vôli komunikovať so starým otcom. Odporca je rodičmi tyranizovaný a prenasledovaný.
Rodičia ho ohovárajú, poškodzujú jeho dobré meno, bezdôvodne mu bránia, aby si voči vnúčikovi
plnil úlohu starého otca. Navrhol vo veci vypočuť ako svedkyňu susedu z F., ktorá videla ako s ním
maloletý trávil čas predtým, ako mu začali rodičia odopierať kontakt s dieťaťom, ďalej bývalú riaditeľku
MŠ Kuzmányho 9, Bratislava, B. G., ktorá sa mala vyjadriť k tomu, že sa pozdravil cez plot s dieťaťom,

keď sa prišiel pozrieť občas spoza plota na aktivity vnuka, tiež navrhol vypočuť F., ktorá ako opatrovník
realizovala rozhovor s maloletým v auguste 2019. Na pojednávaní dňa 2. júla 2021 súd nepripustil
vyššie uvedené návrhy na doplnenie dokazovania z dôvodu, že ich prípadné zrealizovanie by vo veci
neprinieslo žiadne nové tvrdenia, ich realizácia by bola neefektívna, nehospodárna. Súd na základe
vykonaného dokazovania zistil skutkový stav veci nasledovne: rodičia maloletého dieťaťa sú partneri, z

partnerského vzťahu sa im 2. júla 2014 narodil maloletý F.. Do júna 2018 žili spolu v F., od tejto doby žijú
spolu na Slovensku v Bratislave. Odporca žije fakticky v F., poštu si však žiadal doručovať na Slovensko.
V čase rozhodnutia súdu je so svojou manželkou H. G. rozvedený. Okresný súd Bratislava II rozsudkom
zo dňa 25. októbra 2018, č.k. 11P/95/2018 zamietol návrh odporcu na úpravu styku s maloletým F..
Na Okresnom súde Bratislava I sa vedie na návrh odporcu konanie pod sp.zn. 3P/1/2020, v ktorom

sa odporca opätovne rovnako ako v pôvodnom konaní pod sp.zn. 11P/95/2018 domáha úpravy jeho
styku s maloletým dieťaťom. Vec nie je právoplatne skončená. Z potvrdenia o spolupráci zo dňa 24.
septembra 2018 súd zistil u psychologičky C., že vo veci kontaktu starého otca s maloletým dieťaťom
prebehli od 4. júla 2017 do 1. marca 2018 štyri stretnutia, z toho jedno bolo spoločné otec maloletéhoa starý otec, tri stretnutia boli realizované iba so starým otcom. Psychologička v písomnom potvrdení
uviedla, že v priebehu konzultácií sa nepodarilo u starého otca zmeniť jeho postoj voči rešpektovaniu
rodičov maloletého dieťaťa. Z listu riaditeľky materskej školy Bratislava F. zo dňa 12. septembra 2019

adresovanomrodičommaloletéhovyplýva,žesprávanieodporcupodľariaditeľkyhraničísobťažovaním.
Odporca často telefonoval do škôlky, domáhal sa osobného stretnutia, postával pri plote, snažil sa
vzhliadnuť maloletého, parkoval pred škôlkou, chcel získať informácie o dieťati a to i napriek tomu, že
vedel od riaditeľky, že rodičia si nepriali, aby škôlka o maloletom starému otcovi poskytovala akékoľvek
informácie. Z potvrdenia Okresného riaditeľstva PZ Bratislava I zo dňa 18. februára 2020 vyplýva, že v

uvedený deň bolo odporcovi na základe trestného oznámenia podaného otcom maloletého vznesené
obvinenie v trestnej veci prečinu nebezpečného prenasledovania. Vo veci sa naďalej koná. Právne
súd prvej inštancie vec posúdil podľa ustanovenia čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv, čl. 16 ods. 1, 2 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 41 Ústavy SR. Počas celého konania
sa súd a opatrovník snažili rodičov a odporcu viesť k zmierlivému riešeniu veci, súd i opatrovník až
edukatívne vysvetľoval odporcovi, že v rodinnom systéme pôvodnej rodiny, ktorý tvoria iba rodičia a

maloleté dieťa, je primárnym vzťahom maloletého dieťaťa vzťah k rodičom. Až následne môže mať
maloleté dieťa vzťah k starému otcovi zo strany otca. Je potom potrebné, aby starý otec rešpektoval
svoju rolu starého otca, súd z reakcie odporcu ustálil, že má k vnukovi postoj, ktorý nie je zdravý pre
vzťah starý otec a vnuk. Odporca sa zjavne a nevedome a nie v zlom sám postavil do role otca dieťaťa,
ktoré chce viesť, vychovávať, akoby to bolo jeho maloleté dieťa. Starý otec zjavne takéto správanie

realizuje voči dieťaťu v dobrom a preto nechápe nesúhlas rodičov. Nechápe, že rodičia takéto správanie
starého otca považujú už za obťažovanie. Odporca nateraz nie je schopný ani ochotný pochopiť, že nie
je otcom dieťaťa, že je jeho starým otcom, ktorý môže svojho vnuka milovať, ale musí najmä rešpektovať
rodičov a ich názory týkajúce sa výchovy a starostlivosti o dieťa. Problém v danej veci podľa názoru
súdu je v tom, že odporca svoje správanie voči dieťaťu nepovažuje za neprimerané, už mu ubližujúce,

ale naopak ho považuje za prejav jeho lásky k dieťaťu, prejav záujmu o dieťa. Vzťahy medzi rodičmi a
odporcom sú veľmi napäté, komplikované. Rodičia už po rokoch snaženia hľadať zmierlivé riešenie nie
sú ochotní vec riešiť inak ako súdne. Súd má za to, že rodičia maloletého dieťaťa dostatočne preukázali,
že odporca i napriek zjavnému nesúhlasu rodičov opakovane a dlhodobejšie neprimeraným spôsobom
až sofistikovane nátlakovým vyhľadával maloletého, či už v materskej škole alebo pred bytom, alebo

bytovým domom. Opakovane a dlhodobejšie sa zdržiaval v blízkosti bydliska maloletého dieťaťa i v
blízkosti materskej školy. Odporca takýmto spôsobom správania, ktorý považuje za lásku k dieťaťu,
ohrozuje psychické zdravie maloletého a harmóniu v celej pôvodnej rodine dieťaťa. Rodičia využili
všetky mimosúdne možnosti riešenia, avšak bezúspešne. Keďže je zrejmé, vychádzajúc z doterajšieho
dlhoročného správania sa odporcu, že od tohto neprimeraného správania voči maloletému dieťaťu

sám dobrovoľne neupustí a takýmto nezdravým správaním odporca neprimerane zasahuje do duševnej
integrity dieťaťa, naopak ďalším novým návrhom sa na súde domáha úpravy jeho styku s dieťaťom,
je uloženie zákazu priblíženia sa odporcu k maloletému nevyhnutné pre ochranu psychického zdravia
dieťaťa, ako aj ochranu jeho práva na harmonický rodinný život. Preto súd návrhu vyhovel a odporcovi
uložil, aby sa nepribližoval k maloletému Marcusovi na vzdialenosť menšiu ako 200 metrov. O trovách

konania rozhodol podľa § 52 CMP.

2. Na základe odvolania odporcu Krajský súd v Trnave (ďalej aj ako „odvolací súd“) napadnutý rozsudok
súduprvejinštanciepotvrdil(I.),výrokomII.návrhodporcunaprerušeniekonaniazamietol,III.onáhrade
trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Odvolací súd uviedol, že predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn.
2P/31/2020 je uloženie odporcovi - starému otcovi D., aby sa nepribližoval k maloletému dieťaťu F., nar.
X. júla XXXX, na vzdialenosť menšiu ako 200 metrov. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie
správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým návrhu navrhovateľky/matky maloletého

Marcusa v plnom rozsahu vyhovel.

4. Odvolací súd v plnom rozsahu prebral súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na základe
ktoréhodospelksprávnymskutkovýmzáverom,pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdenie
návrhom uplatneného nároku. Odvolací súd v celom rozsahu zdieľal aj právne závery súdu prvej

inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia, tieto v súvislosti s danou
vecou i správne vyložil, preto sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia s poukazom na ust.
§ 387 ods. 2 CSP. Odvolací súd konštatoval správnosť jeho dôvodov a odkázal na písomné vyhotovenie
rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty odvolateľa nenachádzaldôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemohol preto dať za pravdu
odvolateľovi. K odvolacím námietkam odvolací súd dodal iba nasledovné:

5. Pri rozhodovaní vo veciach starostlivosti o maloleté deti potreba zabezpečenia ochrany maloletého
dieťaťa vyplýva z ustanovení zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, sleduje sa najmä záujem maloletého
dieťaťa,ktorýbolakozásadazakotvenáprijatímzákonač.175/2015Z.z.,ktorýmsameníadopĺňazákon
o rodine. V zmysle uvedenej zásady je záujem maloletého dieťaťa prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní
vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa okrem iného

zohľadňuje úroveň starostlivosti o dieťa, bezpečnosť dieťaťa, ako aj bezpečnosť a stabilita prostredia, v
ktorom sa dieťa zdržiava, ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa,
ohrozenie vývinu dieťaťa a pod.

6. Odvolací súd zistil, že maloletý F. je dieťaťom rodičov, ktorý nie sú manželia, žijú však spolu a
s maloletým v jednej domácnosti, tvoria harmonickú rodinu, o maloletého sa riadne starajú, v ich

starostlivosti neboli zistené žiadne nedostatky. Rodičia majú právo rozhodovať o výchove svojho dieťaťa
a teda aj o tom, kto sa bude na tejto výchove podieľať. Rodičia mali výhrady voči spôsobu výchovy ich
synaodporcomvčase,ktorýtrávilsmaloletým.Odporcanebolochotnýsvojpostojzmeniť.Vzťahymedzi
rodičmi a odporcom sú narušené. Odporca po tom, ako sa rodičia rozhodli obmedziť kontakt svojho syna
s ním začal maloletého aj rodičov prenasledovať, pravidelne vyhľadával maloletého v škôlke, vyčkával

pred škôlkou i bydliskom rodičov, ktorí takéto správanie považovali za obťažujúce a stresujúce. Odporca
toto svoje správanie nepoprel, má však za to, že je v poriadku a na prospech maloletého, ktorého má rád
a chce byť súčasťou jeho života a maloletý sa jeho prítomnosti teší. Odporca nerešpektuje rolu rodičov,
ktorí sú zodpovední za výchovu a zdravý psychický i fyzický vývin svojho dieťaťa. Proti odporcovi je
vedené aj trestné konanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu nebezpečného prenasledovania

na Mestskom súde Bratislava I, sp.zn. 6T/15/2022, ktoré však nie je doposiaľ právoplatne skončené.
Súdom prvej inštancie bol odporcovi v konaní sp. zn. 3P/1/2020 rozsudkom zo dňa 8. septembra 2021
zamietnutý návrh na úpravu styku s malol. F.. Uvedený rozsudok bol rozsudkom odvolacieho súdu zo
dňa 27. marca 2024, sp.zn. 12CoP/16/2023 potvrdený ako vecne správny. Odporca v odvolaní tvrdí, že
napadnutýrozsudokjenesprávnyazbytočný,nakoľkosasmaloletým vnukomnestretolod4.septembra

2019. S maloletým sa však nestretol nie preto, že by rešpektoval vôľu rodičov a snažil sa zmeniť svoje
postojealepreto,žeuznesenímsúduprvejinštanciezodňa29.júna2020,č.k.2P/31/2020-106vspojení
s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. decembra 2020, č.k. 20CoP/202/2020-629 bolo
nariadené neodkladné opatrenie, ktorým mu bolo zakázané priblížiť sa k maloletému na vzdialenosť
menšiuako200metrov.Odvolacísúdmalzato,žesprávanieodporcuopísanévnapadnutomrozhodnutí

a jeho vyhodnotenie súdom prvej inštancie ako obťažujúce, stresujúce, narúšajúce obvyklý spôsob
života rodiny maloletého je správne a jednoznačne nie je v záujme maloletého. Správne tak súd
prvej inštancie zakázal odporcovi priblížiť sa k maloletému. Z dokazovania totiž vyplynulo, že odporca
svoje správanie voči maloletému pri spoločne trávených chvíľach považuje za správne, za v záujme
a prospech maloletého a to aj napriek nesúhlasu rodičov a bránenie mu v stretávaní sa s maloletým

považuje za šikanovanie jeho osoby i maloletého, s čím sa odvolací súd nemôže stotožniť.

7. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP za použitia
ustanovenia § 52 CMP.

8. Pokiaľ sa týka návrhu odporcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia trestného konania
vedeného na MS Bratislava I, sp.zn. 6T/15/2022 odvolací súd mal za to, že nie sú splnené podmienky na
prerušenie konania v zmysle § 164 CSP. Výsledok trestného konania nemá význam pre dané konanie,
keď v tomto konaní sa posudzuje záujem maloletého dieťaťa a správanie starého otca bez ohľadu na to,
či spĺňa alebo nespĺňa podstatu trestného činu a nie je v záujme maloletého. Odvolací súd preto návrh

na prerušenie konania zamietol.

9. Proti predmetnému rozsudku podal dovolanie odporca a to z dôvodov podľa § 420 písm. f) CSP.
Odporca považuje rozhodnutie súdov prvej a druhej inštancie bez vypočutia maloletého, bez zistenia
jehozáujmuzaprílišformalistické.Súdprvejinštancienevykonalvýsluchsvedkýň,nevykonalanivýsluch

maloletého, čím bolo porušené právo maloletého na osobitnú ochranu podľa článku 6 ods. 1 Ústavy
Slovenskejrepubliky.Vtomtosmerepoukázalajnačlánok5Zákonaorodineanaust.§43ods.1zákona
o rodine, kde je výslovne špecifikované právo dieťaťa vyjadriť svoj názor vo všetkých jeho veciach, ktoré
sa ho týkajú. Zdôraznil, že názor dieťaťa má byť zisťovaný priamo sudcom, v tomto smere poukázalaj na nález Ústavného súdu Českej republiky I ÚS 3304/2013 zo dňa 19. januára 2014. Namietal, že
kolízny opatrovník nevykonal zisťovanie názoru maloletého na starého otca a ak aj vykonal tak šetrenie
dňa 1. októbra 2020 v domácnosti maloletého považoval za nedostatočné.

9.1. V čase vydania prvostupňového rozhodnutia mal maloletý 7 rokov a teda išlo o dieťa v takom veku,
ktoré vie vyjadriť ohľadom starého otca svoj názor. Súdy nezohľadnili, že dlhodobé prerušenie styku
starého otca s vnukom nariadením zákazu priblíženia sa môže mať negatívny dopad na duševný stav
dieťaťa. Takéto rozhodnutie nie je v najlepšom záujme dieťaťa. Vzhľadom na uvedené navrhol rozsudok
Krajského súdu v Trnave ako aj súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie.

10. Kolízny opatrovník sa k dovolaniu písomne vyjadril, pričom sa stotožnil s rozsudkom odvolacieho
súdu.

11. K dovolaniu sa písomne vyjadrili aj rodičia maloletého. Podľa nich dovolanie neodôvodňuje zrušenie

napadnutého rozhodnutia. Poukázali na to, že pokiaľ navrhovateľ trval na vykonaní navrhnutých
dôkazov, uvedené by nepriniesli v danej veci žiadne nové skutočnosti. Poukázali aj na to, že bol
právoplatne zamietnutý aj návrh odporcu na úpravu styku s maloletým dieťaťom. Podľa nich mal súd
prostredníctvom iných vykonaných dôkazov preukázanú dôvodnosť návrhu na zákaz priblíženia sa
dovolateľa k maloletému dieťaťu. Rodičia maloletého uviedli, že v konaní bol zisťovaný názor maloletého

dieťaťa a to šetrením zo dňa 1. októbra 2020. Vzhľadom na uvedené žiadali, aby bolo dovolanie
zamietnuté.

12. K vyjadreniu rodičov podal stanovisko odporca. Zotrval na dôvodoch podaného dovolania, podľa
jeho názoru súdy konali tendenčne v neprospech maloletého dieťaťa, v neprospech rodiny a neskúmali

skutkový stav z hľadiska záujmu maloletého.

13. NajvyššísúdSlovenskejrepubliky(ďalejaj„najvyššísúd“)akosúddovolací(§35CSP)pozistení,že
dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP,
v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§

443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu
je uvedené v nasledujúcich bodoch.
13.1. Od 1. ju´la 2016 sa konania vo veciach starostlivosti su´du o malolety´ch riadia ustanoveniami
Civilného mimosporového poriadku (zákona č. 161/2015 Z.z., ďalej len „CMP“). Ustanovenie § 76 CMP
vymedzuje pri´pady, v ktory´ch (v po^sobnosti tohto za´kona) dovolanie pri´pustne´ nie je; neupravuje

teda, kedy (v po^sobnosti tohto za´kona) je dovolanie pri´pustne´. Vzhlˇadom na to, zˇe v danom pri
´pade nejde o vec, na ktoru´ by sa vztˇahovalo ustanovenie § 76 CMP, bolo potrebne´ aplikovatˇ § 2
CMP, v zmysle ktorého ods. 1 sa na konania podlˇa tohto za´kona pouzˇiju´ ustanovenia CSP, ak tento
za´kon neustanovuje inak. Pri´pustnostˇ dovolania starého otca bolo preto potrebne´ posudzovatˇ podlˇa
ustanoveni´ CSP.

13.2. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj
podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými
stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné
preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.

zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a
7Cdo/92/2012).
13.3. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny
aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia
právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo,

súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a
rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené
všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre
všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/6/2014,
3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie

sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu.
13.4. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých
sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste jetu skôr reštriktívny výklad (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/348/2013, 3Cdo/319/2013,
3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014). Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých
právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými

podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch.
13.5. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na
neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na
tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej
procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

sp. zn. II. ÚS 172/03].
13.6. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V
zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa.
To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 CSP

(prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej
otázky).
13.7. Dovolaci´ su´d je dovolaci´mi do^vodmi viazany´ (§ 440 CSP).

14. Dovolateľ v podanom dovolaní uplatnil dovolacie dôvody podľa 420 písm. f) CSP.

14.1. Dovolanie pri´pustne´ podlˇa § 420 CSP mozˇno odo^vodnitˇ iba ty´m, zˇe v konani´ dosˇlo k vade
uvedenej v tomto ustanoveni´ (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolaci´ do^vod sa vymedzi´ tak, zˇe dovolatelˇ
uvedie, v cˇom spocˇi´va ta´to vada (§ 431 ods. 1 CSP).
14.2. Dovolateľ uplatnil dovolaci´ do^vod v zmysle § 420 pi´sm. f) CSP, podlˇa ktore´ho je dovolanie pri
´pustne´ (proti rozhodnutiu odvolacieho su´du vo veci samej, alebo ktory´m sa konanie koncˇi´), ak su´d

nespra´vnym procesny´m postupom znemozˇnil strane, aby uskutocˇnˇovala jej patriace procesne´ pra
´va v takej miere, zˇe dosˇlo k porusˇeniu pra´va na spravodlivy´ proces.
14.3. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej
strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Podstatou práva na spravodlivý
súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom
súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom.
Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania
v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces
(vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia
tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany
ich práv a právom chránených záujmov.

14.4. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,

bod 26., 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia

dôkazov a pod.).
14.5. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný
subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale
rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.15. Predmetom konania vedeného na súdoch nižších inštancií bol návrh navrhovateľky (matky
maloletého dieťaťa) na uloženie odporcovi - starému otcovi (maloletého dieťaťa) D., aby sa nepribližoval

k maloletému dieťaťu F., nar. X. P. XXXX, na vzdialenosť menšiu ako 200 metrov, pričom súd prvej
inštancie návrhu vyhovel a odvolací súd predmetné rozhodnutie potvrdil. Krajský súd sa stotožnil s
rozhodnutím súdu prvej inštancie s odkazom na § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
15.1. V bode 8. odvolací súd konštatoval, že odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej
inštancie zistený skutkový stav, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ
ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie návrhom uplatneného nároku. Odvolací súd v
celom rozsahu zdieľal aj právne závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia, tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, preto sa stotožnil s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP. Odvolací súd
konštatoval správnosť jeho dôvodov a odkázal na písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s
prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty odvolateľa nenachádzal dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemohol preto dať za pravdu odvolateľovi.
15.2. Dovolateľ v rámci dovolania podľa § 420 písm. f) CSP namietal nevykonanie výsluchu uvedených

svedkýň a nevykonanie výsluchu maloletého Marcusa. Nevykonanie výsluchu maloletého F. opieral aj
o rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 454/2011 a tiež Ústavného súdu ČR I. ÚS 3304/2013.
15.3. Pokiaľ dovolateľ namieta nevykonanie ním navrhovaného dôkazu, výsluchu uvedených svedkýň,
možno v tejto súvislosti pripomenúť, že aj keď má strana sporu (účastník konania) procesné oprávnenie
navrhovať dôkazy, súd nemusí vykonať každý ňou navrhnutý dôkaz. Súd však v rozhodnutí musí

vysvetliť, prečo ho nevykonáva. Súd môže nevyhovieť návrhu strany na vykonanie dokazovania len z
dôvodu, že navrhnutý dôkaz po a) sa týka skutočnosti, ktorá je bez relevantnej súvislosti s predmetom
konania, b) nie je spôsobilý overiť alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť a po c) je vzhľadom na nepochybné
výsledky dokazovania vykonaného inými dôkazmi nadbytočný. Pokiaľ tieto dôvody nie sú dané, súd
nevyhovením návrhu na vykonanie dokazovania koná spôsobom zakladajúcim prípustnosť dovolania v

zmysle § 420 písm. f) CSP (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, 7Cdo/205/2019).
15.4. Z obsahu spisu bolo zistené, že už súd prvej inštancie v bode 9. odôvodnenia uviedol, prečo
nevykonal výsluch navrhnutých svedkýň zo strany odporcu a to z dôvodu, že by v konaní aj ich prípadné
zrealizovanie vo veci neprinieslo žiadne nové tvrdenia, takže ich realizácia by bola neefektívna a
nehospodárna v súvislosti s prejednávanou vecou.

15.5. Dovolací súd poukazuje na to, že dovolateľ v konaní tvrdí, že uvedenými dôkazmi chcel
preukazovať skutočný vzťah s maloletým F., avšak je potrebné si uvedomiť, čo bolo predmetom
samotného konania - návrh navrhovateľky (matky maloletého) o uloženie povinnosti zákazu priblížiť
sa starému otcovi k maloletému dieťaťu a napokon aké závažné skutočnosti boli preukázané a
zistené z iných dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie, ktoré vyústili napokon do uvedeného

rozhodnutia, v dôsledku správania sa odporcu :.... ,,Odporca po tom, ako sa rodičia rozhodli obmedziť
kontakt svojho syna s ním začal maloletého aj rodičov prenasledovať, pravidelne vyhľadával maloletého
v škôlke, vyčkával pred škôlkou i bydliskom rodičov, ktorí takéto správanie považovali za obťažujúce
a stresujúce. Odporca toto svoje správanie nepoprel, má však za to, že je v poriadku a na prospech
maloletého...“ (pozri bod 10. rozsudku odvolacieho súdu). Podstatné je, čo súdy v prejednávanej

veci zistili s opisom v bode 10. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu (samozrejme v spojitosti s
odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie - bod 31.). ,,Súd mal za to z vykonaného dokazovania a
ustálenia celej komplikovanej rodinnej situácie, že rodičia maloletého dieťaťa dostatočne preukázali, že
odporca i napriek zjavnému nesúhlasu rodičov, opakovane a dlhodobejšie neprimeraným spôsobom
vyhľadával maloletého (či už v materskej škole alebo pred bytom alebo bytovým domom), opakovane

a dlhodobejšie sa zdržiaval v blízkosti bydliska maloletého dieťaťa, materskej školy. Odporca takýmto
neprimeraným spôsobom správania sa, ktorý považuje za lásku k maloletému dieťaťu ohrozuje
psychické zdravie maloletého dieťaťa a harmóniu v celej pôvodnej rodine maloletého dieťaťa a takýmto
nezdravým správaním zasahuje do duševnej integrity maloletého dieťaťa, pričom uloženie zákazu
priblíženia sa k maloletému bolo nevyhnutné na ochranu psychického zdravia maloletého dieťaťa ako

aj na ochranu jeho práva na harmonický rodinný život.“ Dovolací súd konštatuje, že nikto v konaní
nespochybňoval fakt, že ako starý otec má vzťah k svojmu vnukovi, že ho má rád, preto súdy logicky
vyhodnotili tieto dôkazy ako nadbytočné vzhľadom na charakter konania v predmetnej veci.15.6. V posudzovanom prípade súdy nižších stupňov uvedenú požiadavku (pozri bod 15.3.) splnili.
Súd prvej inštancie (bod 9. rozhodnutia) zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, prečo ďalšie návrhy na
vykonanie ďalšieho dokazovania zamietol, a to z dôvodu nadbytočnosti a nehospodárnosti, ktoré prevzal

aj súd odvolací s poukazom na rozhodovanie pri aplikácii § 387 ods. 2 CSP. Preto v tejto dovolacej
námietke nemožno vzhliadať vadu zakladajúcu dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP.

16. Dovolací súd pri posúdení prípustnosti dovolania starého otca prioritne vychádzal zo skutočnosti,
že ide o konanie vo veci starostlivosti súdu o maloletého. Podľa čl. 4 veta prvá a druhá CMP súd

aplikuje a interpretuje právo rovnako vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania. Ak je účastníkom
konania maloleté dieťa, koná súd v jeho najlepšom záujme a ak je to vhodné, informuje dieťa o všetkých
podstatných otázkach týkajúcich sa priebehu konania a veci samej.
16.1. Aj v Zákone o rodine sa od 1. januára 2016 (pozri zákon č. 175/2015 Z.z.) rozšírili základné
zásady rodinného práva a okrem iného ustanovili kritériá najlepšieho záujmu dieťaťa, ktorý je prvoradým
hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Napriek tomu, že čl. 5 Zákona o

rodine príkladne uvádza kritériá, ktoré sa zohľadňujú pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého
dieťaťa a že na záujem dieťaťa odkazuje niekoľko ustanovení normatívnej časti Zákona o rodine (napr.
§ 23, § 24, § 44, § 54, § 59), ako i ustanovenia osobitných predpisov (napr. zákon č. 305/2005 Z.z. o
sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele, nový zákon č. 176/2015 Z.z. o komisárovi pre deti
a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím a pod.), tento pojem nebol doposiaľ definovaný a

neboli stanovené ani jeho určujúce kritériá. Najlepší záujem dieťaťa je však zároveň pojmom pružným
a adaptabilným. Treba ho prispôsobiť a definovať podľa konkrétnej situácie dotknutého dieťaťa alebo
detí, zohľadniť pritom ich osobný kontext, situáciu a potreby. Pri jednotlivých rozhodnutiach je potrebné
posúdiť najlepší záujem dieťaťa a určiť ho vo svetle špecifických okolností situácie konkrétneho dieťaťa.
16.2. Podľa dovolacieho súdu je namieste poukázať aj na to, že čl. 3 odsek 1 Dohovoru o právach

dieťaťa (ďalej aj „Dohovor“) zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho najlepších záujmov a ich prvoradé
zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako
aj v súkromnej sfére. Toto právo vyjadruje jednu zo základných hodnôt Dohovoru. Výbor pre práva
dieťaťa (ďalej len „Výbor“) označil článok 3 ods. 1 za jednu zo štyroch základných zásad Dohovoru
pre interpretáciu vykonávania všetkých práv dieťaťa a aplikuje ju ako dynamickú koncepciu, ktorá si

vyžaduje posúdenie primerané konkrétnemu kontextu.
16.3. Dovolateľ pri porušení práva na spravodlivý proces namietal, že súdy pochybili, keď maloletého
F. nevypočuli.
16.4. Podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne

vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať
patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.
16.5. Podľa čl. 5 ZoR, záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých
veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa zohľadňuje najmä
a/ úroveň starostlivosti o dieťa,

b/ bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava,
c/ ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa,
d/ okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným postihnutím dieťaťa,
e/ ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do
duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou,

f/ podmienky na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa,
g/ názor dieťaťa a jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny,
h/ podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými
blízkymi osobami,
i/ využitie možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do

rodičovských práv a povinností.
16.6. V zmysle vyššie citovaných ustanovení právnych predpisov sa dieťaťu poskytuje možnosť,
aby bolo vypočuté v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho týka, a to buď priamo,
alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v
súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva. Niet sporu o tom, že maloleté

dieťa má právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.
Akékoľvek rozhodnutie, ktoré nezohľadnilo názory dieťaťa alebo im nevenovalo primeranú pozornosť
zodpovedajúcu veku a úrovni dieťaťa, upiera dieťaťu možnosť ovplyvniť určenie ich najlepšieho záujmu
(viď uznesenie najvyššieho súdu z 22. júna 2016, sp. zn. 5Cdo/492/2015). Treba ale zdôrazniť, že nieje možné, aby všeobecné súdy stanovisko maloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzali a aby založili svoje
rozhodnutia iba na jeho prianí a nie na starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmov (rozsudok
ESĽP vo veci C. proti Fínsku zo dňa 9. mája 2006 č. 18249/02, body 57. - 59.). Súčasne môže nastať aj

situácia, kedy súd po starostlivom zvážení okolností konkrétneho prípadu dospeje k záveru, že osobné
vypočutie dieťaťa nie je vhodné a nepôjde o porušenie Dohovoru (rozsudok veľkého senátu vo veci
Sahin proti Nemecku ESĽP z 8. júla 2003 č. 30943/96, § 74 - 77).
16.7. Súd musí vždy s ohľadom na okolnosti prípadu dbať predovšetkým na to, aby jeho postupom
pri zisťovaní názoru dieťaťa nedošlo k zbytočnému stretu a psychickej záťaži dieťaťa, osobitne to

platí u detí predškolského veku. Pre úplnosť najvyšší súd uvádza, že vzhľadom na to, že ide o
mimosporové konanie, účelnosť vykonávaného dokazovania je potrebné posudzovať s ohľadom na
záujem maloletých, ktorý sa sleduje mimosporovým konaním a na potrebu rýchleho a spravodlivého
rozhodnutia. Ne/vykonanie výsluchu maloletého je vecou rozhodnutia odvolacieho súdu.
16.8. Posúdiť najlepší záujem dieťaťa v každom jednotlivom prípade je primárne úlohou vnútroštátnych
orgánov, ktoré majú výhodu priameho kontaktu s dotknutými osobami. Preto majú určitú mieru voľnej

úvahy, avšak Európsky súd pre ľudské práva preskúmava podľa dohovoru rozhodnutia, ktoré tieto
orgány prijali pri výkone svojej právomoci. Článok 8 obsahuje aj procesné záväzky a vnútroštátny
rozhodovací proces musí byť spravodlivý a umožniť všetkým zúčastneným sa k veci plne vyjadriť. Súdy
musia dôkladne preskúmať celú rodinnú situáciu (faktory skutkové, citové, psychologické, materiálne,
či zdravotné) a urobiť vyvážené a rozumné posúdenie dotknutých záujmov a pritom mať neustále na

pamäti nájdenie najlepšieho riešenia pre maloleté dieťa. V právnej teórii neexistuje definícia najlepšieho
záujmu maloletého dieťaťa pre rozmanitosť života, prax ale ukazuje množstvo dôvodov, ktoré treba
súdmi vyhodnotiť, aby bolo správne rozhodnuté v konečnom dôsledku o tom, čo je v najlepšom záujme
dieťaťa.
16.9. Podľa jedného zo základných princípov mimosporového procesu vyjadreného v čl. 4 Civilného

mimosporového poriadku, ak je účastníkom konania maloleté dieťa, koná súd v jeho „najlepšom
záujme“. Inými slovami, objektívnym explicitne stanoveným zákonným kritériom pre rozhodnutie vo veci
maloletého je „záujem maloletého dieťaťa“, čo korešponduje s podstatou a účelom základného práva
maloletéhodieťaťanarodičovskúvýchovuastarostlivosťatomutoprávuzodpovedajúcemuzákladnému
právu obidvoch rodičov na starostlivosť a výchovu o svoje dieťa. Obsah týchto práv je homogenizovaný

nielen v práve, ale súčasne aj v povinnosti na sústavnú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a
všestranný vývoj dieťaťa v zmysle ustanovenia § 28 ods. 1 písm. a) zákona o rodine. Pokiaľ teda ide
o záujem maloletého dieťaťa, súd musí vyhodnocovať a zdôvodniť nielen mechanicky a formálne, ale
s ohľadom na in concreto okolnosti.

17. Dovolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie v bode 9. svojho rozhodnutia podrobne
vysvetľuje, prečo nepristúpil k vypočutiu maloletého, zdôrazňujúc, že kolízny opatrovník sa pokúsil
v októbri 2020 v domácom prostredí zistiť názor maloletého, pričom jeho názor sa zistiť nepodarilo,
pretože maloleté dieťa s opatrovníkom o starom otcovi sa nechcelo rozprávať. Odvolací súd prevzal
uvedené závery bez potreby vykonania ďalšieho dokazovania. S vypočutím nesúhlasili ani rodičia

maloletého a opatrovník. Považoval za postačujúce, že opatrovník, na požiadanie súdu sa snažil zistiť
názor maloletého dieťaťa, avšak jeho názor sa nepodarilo zistiť, pretože maloleté dieťa s opatrovníkom
o starom otcovi sa nechcelo rozprávať. Nakoniec dôvodil, že nebude realizovať výsluch maloletého
dieťaťa či už priamo na súde alebo v jeho domácom prostredí, ani prostredníctvom znaleckého
dokazovania, z dôvodu, že akékoľvek ďalšie zisťovanie názoru maloletého dieťaťa by za danej situácie

v rodine bolo pre maloleté dieťa stresujúce, o to viac, že maloleté dieťa nemá vedomosť o žiadnom
súdnom konaní.
17.1. Odvolací súd nadväzne na to v bode 9. odôvodnenia upriamil pozornosť na potrebu zabezpečenia
ochrany maloletého dieťaťa, pričom by sa mala zohľadniť úroveň starostlivosti o dieťa, bezpečnosť
dieťaťa, ako aj bezpečnosť a stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, ochrana dôstojnosti,

ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa, ohrozenie vývinu dieťaťa a pod. V bode 10.
zopakoval všetky zistenia v súvislosti so správaním sa odporcu, pričom správanie odporcu vyhodnotené
súdom prvej inštancie ako obťažujúce, stresujúce, narúšajúce obvyklý spôsob života rodiny maloletého
vyhodnotil odvolací súd za správne a jednoznačne nie v záujme maloletého.
17.2. V tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že dovolací súd nie je súdom skutkovým, teda

nemôže vecne prehodnocovať vyhodnotenie dôkazov súdmi nižšej inštancie a prijímať odlišné skutkové
závery. Môže len na základe dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP preskúmať, či sa súdy
nižšej inštancie nedopustili takého nesprávneho procesného postupu, ktorým by znemožnili strane,
aby uskutočňovala svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivýproces. Arbitrárnosť, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ako aj vyhodnotenie dôkazov spôsobom,
ktorý je v zjavnom rozpore so zásadami ustanovenými v § 191 CSP alebo ktorý odporuje základným
princípom logiky, môžu za určitých okolností predstavovať takýto nesprávny procesný postup, vedúci až

k porušeniu práva na spravodlivý proces, ale k takýmto vadám podľa názoru dovolacieho súdu vzhľadom
na vyššie uvádzané skutočnosti nedošlo.
17.3. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa judikatúrou Ústavného súdu Českej republiky resp.
ústavného súdu - dovolací súd poukazuje, že okolnosti vecí, na ktoré odkazuje dovolateľ, boli odlišné
od skutkových okolností v tejto veci. Vo veci sp. zn. I. ÚS 3304/13 išlo o rozhodovanie o neúčinnosti

darovacej zmluvy a týkala sa maloletých vo veku 16 a 9 rokov. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III.
ÚS 454/2011 vyslovil porušenie špecifikovaných práv maloletej podľa ústavy, dohovoru a Dohovoru o
právach dieťaťa z dôvodu, že konajúce súdy nezisťovali názor maloletej (ktorá v čase rozhodovania
dovolacieho súdu mala dva roky, pozn.) prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany
detí - výsluchom na pojednávaní v konaní o návrat maloletej do krajiny obvyklého pobytu. Pokiaľ tiež
dovolateľ v stanovisku k vyjadreniu rodičov poukázal aj na to, že porušenie práva maloletého dieťaťa

byť v konaní vypočuté, konštatoval v liste zo dňa 8. októbra 2019 aj verejný ochranca práv, je nutné
poznamenať, že tento list nesúvisel s prebiehajúcim konaním vo veci tejto, ktoré začalo na súde prvej
inštancie dňa 21. novembra 2019.
17.4. Dovolací súd tiež poznamenáva, že otázka vhodnosti, resp. nevhodnosti vypočutia maloletého
dieťaťa v súdnom konaní je naviazaná na proces dokazovania a preukazovania skutkového stavu.

Posúdenie tejto otázky spočíva v každom jednotlivom prípade na posúdení individuálnych, konkrétnych
a v iných prípadoch sa spravidla už nevyskytujúcich skutkových okolnostiach, ktoré sú svojou povahou
jedinečné a neopakovateľné. Spoločným znakom konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých
je, že v nich ide predovšetkým o záujem maloletých detí v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach
dieťaťa. Výsledkom týchto konaní by teda nemalo byť vyriešenie sporu medzi účastníkmi konania,

ale zabezpečenie takého výsledku konania, ktorý zodpovedá najlepšiemu záujmu maloletého. Tiež
pripomína, že základným právom dieťaťa je žiť v bezpečnom a harmonickom prostredí a byť v
starostlivosti svojich rodičov, ktorých zodpovednosť, práva a povinnosti je súd povinný rešpektovať.
Maloleté dieťa má právo na zachovanie rodinných zväzkov a nesmie byť vystavené svojvoľnému
zasahovaniu do svojho súkromného života, do života svojej rodiny, či domova. Rodičia majú prvotnú

zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa a základným zmyslom ich starostlivosti musí byť pritom
záujem dieťaťa; rodičia majú právo usmerňovať dieťa pri výchove a súd je povinný toto ich právo (a
zároveň povinnosť) uznávať a rešpektovať (z Dohovoru o právach dieťaťa: čl. 3, 5, 8,14, 16, 18 a 29).
Z tohto pohľadu súdy aj posudzovali predmetný návrh rodičov, keď v danej veci uvedeným spôsobom
podľa súdov mala byť zabezpečená ochrana maloletého dieťaťa z dôvodov vyššie uvádzaných a k tomu

smerovalo aj vykonané dokazovanie, ktoré bolo považované za dostačujúce vzhľadom na uvádzané
zistenia.
17.5. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil
ústavnoprávne deficity v rámci zisťovania skutočného stavu veci, súdy nižších inštancií postupovali v
súlade so základnými princípmi civilného mimosporového konania, najmä zásadou voľného hodnotenia

dôkazov a tvrdení v súlade s princípmi, na ktorých spočíva CMP (čl. 10 CMP) a princípmi všeobecnej
spravodlivosti. Z tohto hľadiska preto nemožno postupu súdov nižších inštancií nič vytknúť a námietky
starého otca maloletého preto dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti a dôvodnosti dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP za neopodstatnené. Súdy v predmetnej veci (bod 9. odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu) zdôraznili predovšetkým potrebu zabezpečenia ochrany maloletého dieťaťa s

poukazom na zistený skutkový stav v uvedenej veci.
17.6. Dovolací súd tiež zdôrazňuje, že vzhľadom k tomu, že dovolateľ napadol rozsudok odvolacieho
súdu z dôvodov podľa § 420 písm. f) CSP, ktorými dôvodmi je v zmysle § 440 CSP viazaný, k právnej
stránke veci sa dovolací súd nemohol vyjadrovať.
17.7. Na okraj veci však dovolací súd uvádza (keďže v predmetnej veci súdy vychádzali z čl. 16 ods. 1 a

2 Dohovoru o právach dieťaťa) a poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 596/2014
k aplikácii Dohovoru o právach dieťaťa a z neho vyberá: ,,Dohovor o právach dieťaťa (vyhlásený v
Zbierke zákonov pod č. 104/1991 Zb.) patrí medzi prvé medzinárodné zmluvy určené na ochranu práv
a slobôd detí. Vyjadruje všeobecnú snahu o uznaní, ochrane a posilnení práv najzraniteľnejšej skupiny
ľudí - detí (k tomu bližšie porov. Todres, J. - Wojcik, Mark E. - Revaz, Cris R. The U.N. Convention on

the Rights of the Child. An Analysis of Tresty Provisions and Implications of U.S. Ratification. New York:
Transnational Publishers, 2009, p. 9 a nasl.).
V teórii medzinárodného práva sa ustálil právny názor, v zmysle ktorého Dohovor o právach dieťaťa
obsahuje vo svojom texte dve skupiny právnych noriem. Prvú skupinu tvoria právne normy priamovykonateľné (directly applicable/self-executing) a druhú skupinu tvoria právne normy, ktoré nie sú
priamo aplikovateľné a majú charakter všeobecných zásad (porov. Andrews, A. B. - Kaufman, N. H.
eds. Implementing the U.N. Convention on the Rights of the Child. A Standard of Living Adequate

for Development. Westport: Praeger Publishers, 1999, p. 171). S licenciou pre zjednodušenie možno
prijať stanovisko, že právne normy medzinárodnej zmluvy sú priamo vykonateľné, ak zaručujú práva a
slobody priamo ich adresátom bez potreby ďalšej transpozície alebo inkorporácie do právneho poriadku
zmluvného štátu ďalším normatívnym právnym aktom. Právne normy medzinárodnej zmluvy nie sú
priamo vykonateľné, ak tieto priamo alebo implicitne vyžadujú od zmluvného štátu prijatie ďalšej právnej

úpravy na úrovni vnútroštátnej legislatívy (v medzinárodných zmluvách najčastejšie uvedené textáciou
"zmluvné štáty sa zaväzujú prijať..." alebo "zmluvné štáty uznávajú a zabezpečia.." a pod.).
Dohovor o právach dieťaťa neobsahuje explicitné ustanovenie, ktoré by dávalo odpoveď na otázku,
ktoré články sú priamo vykonateľné a ktoré nie, a preto kritériom na ich odlíšenie je povaha, účel,
rozsah konkrétneho článku, ako aj textácia článku, ktorá musí byť dostatočne jasná, aby príslušný orgán
aplikácie práva bol schopný interpretovať a definovať jeho účinky, t.j. rozhodnúť o priamej vykonateľnosti

alebo nevykonateľnosti konkrétneho článku (porov. napr. Detrick, Sh. A Commentary on the United
Nations Convention on the Rights of the Child. Hague: Kluwer Law International, 1999, p. 28). V tejto
súvislostijepotrebnépoukázaťnačl.4Dohovoruoprávachdieťaťa,ktorýnaprvýpohľadevokujezávero
priamej neaplikovateľnosti ani jedného z článkov Dohovoru o právach dieťaťa: "Štáty, ktoré sú zmluvnou
stranou Dohovoru, urobia všetky potrebné zákonodarné, správne a iné opatrenia na vykonávanie práv

uznaných týmto Dohovorom. Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, štáty, ktoré sú
zmluvnou stranou Dohovoru, uskutočňujú také opatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a
v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej spolupráce." Dohovor o právach dieťaťa je však potrebné
interpretovať vo vzájomnej súvislosti všetkých jeho článkov a vychádzať z účelu Dohovoru o právach
dieťaťa (snaha o uznanie, ochranu a posilnenie práv detí), a pokiaľ niektoré z článkov jednoznačne

(zohľadnením už popísaných rozlišujúcich kritérií) obsahujú priamo aplikovateľné subjektívne právo,
je potrebné v záujme ochrany slobôd a práv dieťaťa poskytnúť konkrétnemu právu dieťaťa ochranu v
príslušnom konaní, v ktorom sa jeho ochrany dotknutý subjekt domáha.
Na úrovni doktríny medzinárodného práva, ako aj na úrovni samotnej Organizácie Spojených národov
prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi články Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré

upravujú všeobecné zásady/princípy (general principles) a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné
tieto zásady inkorporovať do príslušnej vnútroštátnej legislatívy a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä
čl. 2, čl. 3, čl. 6 a čl. 12 (pozri Hodgkin, R. - Newell, P. Implementation Handbook for the Convention
on the Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva: UNICEF Regional Office for Europe,
2007, pp. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the Rights of the Child: General Comment No.

5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22). Tento záver podporuje i samotný text týchto článkov Dohovoru
o právach dieťaťa ("štáty sa zaväzujú", "štáty zabezpečujú", "dieťaťu sa poskytuje"). Naopak, k priamo
vykonateľným právnym normám Dohovoru o právach dieťaťa je možné zaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10
ods. 2, čl. 13, čl. 16 a pod.
Článok 16 Dohovoru o právach dieťaťa poskytuje ochranu pred svojvoľným (arbitrárnym) zasahovaním

do súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie a nezákonným útokom na česť a povesť.
Na tento účel má dieťa právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom. Na úrovni
právneho poriadku Slovenskej republiky tieto práva garantuje ústava, zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine a o
zmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen"zákonorodine"),zákonč.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj "OSP"). Okresný súd a krajský súd pri rozhodovaní o
veci sťažovateľov aplikovali predovšetkým zákon o rodine a Občiansky súdny poriadok.“

17.8. Z vyššie uvedeného vyplýva, že zo strany súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu,
ktorým by znemožnilo dovolateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že

by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto dovolací súd konštatuje, že dovolateľom
uplatnený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP je neopodstatnený a preto dovolanie s poukazom
na ustanovenie § 447 písm. f) CSP odmietol.

18. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 451

ods. 3 CSP tak, že vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.