Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 10, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/52/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3822010056
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3822010056.3

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr.
Juraja Valáška a JUDr. Tomáša Brinčíka, v trestnej veci proti obžalovanému A. A., nar. XX.XX.XXXX
v B., trvale bytom C., D. XXX/XX, trestne stíhanému pre čin obžalobou právne posúdený ako prečin
ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, na verejnom zasadnutí dňa 10. apríla 2025 prejednal
odvolanie obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, zo dňa 27. februára 2024, sp. zn.

2T/11/2022 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného zamieta, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza, zo dňa 27. februára 2024, sp. zn. 2T/11/2022, bol obžalovaný
A. A. uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona na tom
skutkovom základe, že

„dňa 15.06.2021 v čase o 09:15 h v meste C., počas vchádzania s motorovým vozidlom značky Mazda
CX- 5, TEČ: C. z miesta ležiaceho vedľa cesty na miestnu komunikáciu na ulici Na E., nedal prednosť
osobnému motorovému vozidlu značky Škoda Fabia TEČ: C. jazdiacemu po miestnej komunikácii,
čím porušil ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, čo malo za následok, že došlo k ich vzájomnej zrážke, následkom čoho utrpela

spolujazdkyňa F. G. sediaca na zadnom sedadle za sedadlom spolujazdca v osobnom motorovom
vozidle značky Škoda Fabia zranenia, a to zlomeninu vonkajšej časti pravej kľúčnej kosti a podvrtnutie
krčnej chrbtice, čím u poškodenej došlo k sťaženiu obvyklého spôsobu života v trvaní 28 dní.“

Za to bol odsúdený podľa § 158 Trestného zákona a § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia
slobody vo výmere 2 (dva) mesiace, výkon, ktorého mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1

Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu 15 (pätnásť) mesiacov. Podľa § 61 ods. 2,
§ 38 ods. 2 Trestného zákona bol obžalovanému uložený aj trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu vo výmere 13 (trinásť) mesiacov.

O náhrade škody okresný súd rozhodol podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku tak, že zaviazal
obžalovaného uhradiť H. C., a. s., pobočka C., I. H. XX, C. škodu vo výške 1480,20 Eur.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože obžalovaný podal proti nemu
odvolanie do zápisnice o hlavnom pojednávaní ihneď po vyhlásení rozsudku. Následne obžalovaný
odvolanie písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Obhajoba v dôvodoch odvolania uviedla
nasledovné:

„I.Okresný súd Prievidza napadnutým rozsudkom uznal obžalovaného vinným zo spáchania prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, uložil obžalovanému trest odňatia slobody 2 (dva)
mesiace, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 15 (pätnásť) mesiacov,

trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 13 (trinásť) mesiacov a uložil
obžalovanému povinnosť nahradiť škodu vo výške 1 480,20 Eur poškodenej H. C., J., pobočka C., I.
H. XX, C..
Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že vina obžalovaného bola preukázaná:
a) výpoveďou znalca F. K. L. (ďalej len „znalec“),

b) výpovede svedkyne I. I.,
c) výpovede svedkyne I. G.,
d) správou Mestského úradu v Prievidzi zo dňa 03.08.2021,
e) plánom parcely registra C XXXX/XX, z ktorého vyplýva, že obžalovaný s manželkou sú
spoluvlastníkmi predmetnej parcely, ktorého súčasťou je ulica B..

Mám za to, že prvostupňový súd v napadnutom rozsudku na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ad. a):
Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukazuje na výpoveď znalca, ktorý na hlavnom pojednávaní
uviedol, že:

1. technickou príčinou dopravnej nehody je, že obžalovaný s vozidlom vošiel z miesta mimo cesty do
hlavnej cesty v situácii, že z ľavej strany po hlavnej ceste prichádzalo vozidlo škoda Fabia,
2. vodička taxíka nemala možnosť zabrániť stretu vozidiel, pretože podľa znalca vozidlo obžalovaného
vošlo do hlavnej cesty v čase 0,87 s. do stretu vozidiel. V momente stretu bolo vozidlo obžalovaného
asi polovicou vozidla za obrubníkom. Vodič začne reagovať na vozidlo až keď toto je rozlíšiteľné,

keď je aspoň polovicou vozidla na vozovke za obrubníkom. Vodička nemohla reagovať, keďže vozidlo
obžalovaného pred tým nebolo polovičkou vozidla na vozovke,
3. podľa súdu znalec vo svojej výpovedi vyvrátil obranu obžalovaného, že tento prichádzal do križovatky
sprava a teda mal prednosť v jazde, nakoľko znalec uviedol, že vodička taxíka nemala povinnosť dať
prednosť v jazde vozidlu obžalovaného, ktoré prichádzalo sprava, pretože sa nejednalo o križovatku. O

križovatku sa podľa znalca nejednalo, pretože vozovky neboli na rovnakej úrovni, pričom poukázal tiež
na správu Mestského úradu v Prievidzi, že sa jednalo o neschválenú komunikáciu.

Obžalovaný nesúhlasí s tvrdeniami a závermi znalca, ktoré prezentoval na hlavnom pojednávaní,
nakoľko tieto sú v rozpore so skutočným stavom zisteným na mieste nehody, sú rozporné s inými

tvrdeniami znalca uvedenými na hlavnom pojednávaní a vo vypracovanom znaleckom posudku a jeho
vyjadrenia nemajú oporu v zákone.

1. K tvrdeniu znalca, že v mieste, kde sa stretávajú ul. Na E. a ul. B. nejde o križovatku, uvádzam
nasledovné:

Dňa 15.06.2021 v čase okolo 09:15 odbočoval obžalovaný z ul. B. M. N. M. E. v obci C., pričom
postupoval tak ako predpokladá ustanovenie § 19 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a dal
znamenie o zmene smeru jazdy. Predmetná cesta na ul. B. je riadne vyasfaltovaná cesta vizuálne
spĺňajúca všetky náležitosti riadnej cesty, ktorú užívajú obyvatelia rodinných domov, ktoré sa tam

nachádzajú. Pri vchádzaní na ul. M. E. obžalovaný vychádzal zo skutočného stavu a organizácie
predmetnej križovatky, ktorá v tom čase nebola označená žiadnym dopravným značením. Preto
obžalovaný postupoval v zmysle § 20 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, podľa ktorého:
„Ak prednosť v jazde nevyplýva z odseku 1, vodič je povinný dať prednosť v jazde vozidlu
prichádzajúcemu sprava.“

Napriek tomu, že mal obžalovaný za to, že má pri vchádzaní na ul. Na E. prednosť, vozidlo spomalil
a pohyboval sa krokom, nakoľko mu výhľad na ľavú stranu cesty (t. j. na prípadné autá prichádzajúce
z ľavej strany) zakrýval hustý porast trávy a umiestnené veľké koše na odpad. Tieto obvinenému
znemožňovali výhľad do zákruty čo jasne preukazuje aj fotodokumentácia z miesta dopravnej nehody.
Na Foto č. 2 je jasne vidieť, že výška trávnatého porastu bola veľmi vysoká, takmer taká vysoká ako

samotné veľké koše na odpad. Na Foto č. 6 je jasne vidieť, že cez veľké koše na odpad nie je takmer
vôbec vidieť veľkú dodávku Dopravnej polície, nieto ešte malé osobné auto Škoda Fabia. Preto sa
obvinený krokom začal s osobným motorovým vozidlom (ďalej aj „OMV“) posúvať smerom do križovatky,
aby videl na autá prichádzajúce do križovatky. V momente, keď už bol svojim OMV približne v stredejazdného pruhu, do neho pravou prednou časťou narazilo zľava idúce OMV Škoda Fabia, EČV: C., ktoré
viedla svedkyňa I. I..
Po príchode dopravnej polície táto vykonala posúdenie vzniknutej dopravnej nehody s ohľadom na

situáciu na mieste nehody, výsledkom čoho bol Záznam dopravnej nehody zo dňa 15.06.2021, č.
p. ORPZ-PD-ODI-162/2021-P. V zmysle predmetného záznamu posúdila dopravná polícia priebeh
dopravnej nehody nasledovne:
„K DN došlo tak, že dňa 15.06.2021 v čase o 09:15 h. viedla vodička O. I. I., osobné motorové vozidlo
značky škoda Fabia evidenčné číslo C. po miestnej komunikácii ulice Na E. G. C. v smere od centra obce

pričom pri dome č. XXX/XX nedala prednosť osobnému motorovému značky Mazda CX-5 evidenčné
číslo C. prichádzajúcemu do križovatky s nevyznačenou prednosťou dopravnými značkami z prava,
následkom čoho došlo k bočnému stretu vozidiel pri ktorom utrpela I. F. G. zranenie ramena a krku.“
Dopravná polícia ako vinníka označila pani I. I. a ako príčinu dopravnej nehody uviedla jej nesprávnu
jazdu cez križovatku, nedanie prednosti v jazde vozidlám prichádzajúcim sprava v zmysle § 20 ods. 2
zákona o cestnej premávke. Uvedené vyplýva aj zo Zápisnice o obhliadke miesta dopravnej nehody

vypracovanej dňa 15.06.2021 Okresným dopravným inšpektorátom v Prievidzi. Zo skutkového stavu na
mieste nehody a správania sa nielen obžalovaného, ale aj privolanej dopravnej polície je zrejmé, že
obžalovaný na mieste posúdil križovatku a jej organizáciu správne. Predmetná cesta sa vizuálne javí
ako riadna vyasfaltovaná cesta a na účastníkov cestnej premávky vrátane obžalovaného a dopravnú
políciu pôsobí ako štandardná vozovka, ktorá spĺňa všetky štandardy cestnej komunikácie.

Vyjadrenie znalca, podľa ktorého miesto, kde sa spájajú ulice Na E. a B. nejde o križovatku, pretože
vozovky neboli na rovnakej úrovni nemá oporu v zákone. Na otázku obhajcu, z akého právneho predpisu
vyplýva, že o križovatku nejde, ak ulice nie sú na rovnakej úrovni, znalec odpovedal, že zo zákona o
pozemných komunikáciách. Skutočnosť, že je predmetná cesta na ul. B. od ul. M. E. výškovo oddelená
navonok žiadnym spôsobom nepreukazuje, že ide o neskolaudovanú, či vedľajšiu cestu. Zákon č.

135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v žiadnom ustanovení neupravuje, že výškový rozdiel na
vozovke znamená, že cesty ktoré sa takto pretínajú alebo spájajú (a sú v mierne odlišnej výške) nie
sú považované za križovatku. Zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v ustanovení § 2 ods. 2 písm.
j) uvádza, že križovatkou sa rozumie miesto, v ktorom sa cesty pretínajú alebo spájajú. Na mieste
dopravnej nehody je celkom zrejmé, že ide o miesto, kde sa spája ul. Na E. s ul. B.. Výškovo oddelená je

cesta na ul. B. z dôvodu, aby k rodinným domom nachádzajúcim sa na tejto ulici od vyššie umiestnených
panelových domov nestekala dažďová voda a nespôsobovala zosun ílovitej pôdy, na ktorej sú rodinné
domy postavené. Mierne vyvýšenú časť ul. B. v mieste, kde sa spája s ul. M. E., nie je možné považovať
za obrubník, ako to uvádzal vo svojej výpovedi znalec. Skutočný obrubník, ktorý je na krajnici na ul.
Na E. pred miestom nehody a za miestom nehody je vyšší a tento je možné považovať za obrubník,

avšak mierne zvýšená časť cesty v časti kde sa spája ul. Na E. a ul. B. nie je obrubníkom, slúži ako
už bolo uvedené na to, aby k rodinným domom nachádzajúcim sa na tejto ulici od vyššie umiestnených
panelových domov nestekala dažďová voda a nespôsobovala zosuv ílovitej pôdy, na ktorej sú rodinné
domy postavené. Uvedené preukazuje Fotodokumentácia založená v spise, kde je celkom zrejmé, že
obrubník na ul. Na E. je iného tvaru a vyšší ako mierne vyvýšená časť ul. B. v mieste, kde sa spája s ul.

M. E., slúžiaca výlučne na zabránenie stekaniu dažďovej vody k rodinným domom.
Znalec vo svojej výpovedi a rovnako súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukazoval aj na správu
Mestského úradu v Prievidzi, že sa v prípade cesty na ul. B. jednalo o neschválenú komunikáciu a
miesto mimo cesty, o čom mal mať obžalovaný podľa súdu vedomosť, nakoľko je spolu s manželkou
spoluvlastníkom parcely, ktorého súčasťou je ul. B..

Obhajoba s uvedeným odôvodnením súdu, podľa ktorého obžalovaný mohol vedieť vyššie spomínanú
skutočnosť nesúhlasí. Obžalovaný nie je stavebník, ani investor predmetnej súkromnej účelovej
komunikácie na ul. B.. Samotná skutočnosť, že je podielovým spoluvlastníkom parcely, na ktorej
je stavebníkom predmetná cesta vybudovaná žiadnym spôsobom nepreukazuje, že má akékoľvek
informácie ohľadom stavebného či kolaudačného konania a statusu tejto cesty. Predmetná cesta, ak

bola stavbou, mala byť v zmysle § 43i ods. 3 písm. b) zákona 50/1976 Zb. stavebný zákon označená ako
stavenisko, čo však predmetná cesta nespĺňa a takéto označenia na nej absentovalo, preto je celkom
logické, že sa obžalovaný domnieval, že je cesta riadne skolaudovaná a slúži ako vozovka v zmysle § 2
ods.2písm.x)zákonač.8/2009Z.z.ocestnejpremávke.VprípadeOČTK,súduajznalcaideosubjekty,
ktoré posudzujú vzniknutú situáciu ex post, na základe informácii získaných od katastra nehnuteľností

a Mestského úradu v Prievidzi, pričom ani jeden z týchto subjektov, vrátane súdu na vec nepozeral
zo situácie obžalovaného ako vodiča, ktorý sa riadil a pri vedení OMV postupoval podľa aktuálneho
stavu na mieste, bez toho, aby mal k dispozícii dodatočne žiadané informácie o statuse predmetnej
asfaltovej cesty na ul. B.. Mám za to, že podľa úpravy, vzhľadu a charakteru cesty na ul. B. nemá žiadnyvodič možnosť usúdiť, že nejde o riadnu pozemnú komunikáciu, ale o neskolaudovanú, či vedľajšiu
cestu. Uvedené preukazuje aj spôsob riešenia a posúdenia dopravnej nehody skúsenými príslušníkmi
dopravnej polície, ktorí posúdením situácie na mieste rovnako ako obžalovaný usúdili, že cesta na ul.

B. je riadna cestná komunikácia a preto mala za to, že svedkyňa I. I. mala povinnosť dať obžalovanému
prednosť v zmysle § 20 ods. 1 zákona o cestnej premávke. Od obžalovaného nemožno spravodlivo
požadovať, aby zisťoval aktuálne informácie o každej ceste, po ktorej bude prípadne jazdiť motorovým
vozidlom, či náhodou nejde o neskolaudovanú cestu.
Vzhľadom na vyššie uvedené v prípade konania obžalovaného nebola naplnená subjektívna stránka

skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona.

2. K tvrdeniu znalca, že vodička taxíka nemala možnosť zabrániť stretu vozidiel uvádzam nasledovné:

Obhajoba nesúhlasí s tvrdením znalca, že vodička taxíka nemala možnosť zabrániť stretu vozidiel. Z
výpovede obžalovaného v prípravnom konaní a tiež na hlavnom pojednávaní vyplýva, že pri vchádzaní

na ul. Na E. vozidlo spomalil a pohyboval sa krokom, nakoľko mu výhľad na ľavú stranu cesty (t. j.
na prípadné autá prichádzajúce z ľavej strany) zakrýval hustý porast trávy a umiestnené veľké koše
na odpad. Preto sa obžalovaný krokom začal s osobným motorovým vozidlom posúvať smerom do
križovatky, aby videl do križovatky na prichádzajúce autá. V momente, keď už bol svojim OMV približne
v strede jazdného pruhu do neho pravou prednou časťou narazilo zľava idúce OMV Škoda Fabia, EČV:

C., ktoré viedla svedkyňa I. I.. Z Fotodokumentácie, ktorá je súčasťou súdneho spisu je zrejmé, že v čase
nárazusaOMVobžalovanéhonachádzalotakmerceléza„obrubníkom“(viď.fotoč.1,2,7,8,11,17,18).
Tvrdenia znalca na hlavnom pojednávaní sú navzájom rozporné. V prvom rade je potrebné uviesť, že
nie je pravdivé tvrdenie znalca, že vozidlo obžalovaného v momente stretu nebolo polovicou vozidla za
„obrubníkom“. Z fotodokumentácie je celkom zrejmé, že vozidlo obžalovaného bolo v momente zrážky

takmer celé za „obrubníkom“, t. j. na ul. Na E..
Znalec na jednu stranu tvrdí, že vodička taxíka mohla začať reagovať na vozidlo až keď je toto
rozlíšiteľné, t. j. keď je aspoň polovicou vozidla na vozovke za obrubníkom, pričom z výpovede
obžalovaného a fotodokumentácie je zrejmé, že vozidlo obžalovaného sa už pred zrážkou nachádzalo
takmer celé na vozovke za obrubníkom, teda podľa tvrdenia znalca samého toto pre svedkyňu I. I.

muselo byť rozlíšiteľné. Na stranu druhú, znalec vo svojej výpovedi uvádza, že svedkyňa I. I. nemala
možnosť stretu vozidiel zabrániť lebo vozidlo obžalovaného pred tým nebolo polovičkou vozidla na
vozovke, čo je však v rozpore so skutočným stavom, ktorý bol zistený výpoveďou obžalovaného a taktiež
fotodokumentáciou, ktorá je súčasťou spisu.
Obhajobe je taktiež neznáme, ako znalec prišiel k tomu, že vozidlo obžalovaného vošlo do hlavnej cesty

včase0,87s.dostretuvozidiel,keďžeopakujemzvýpovedeobžalovanéhoataktiežzfotodokumentácie
je celkom zrejmé, že už pred zrážkou bol obvinený s polovicou motorového vozidla za „obrubníkom“.

3. K tvrdeniu znalca, že vodička taxíka nemala povinnosť dať prednosť v jazde vozidlu obžalovaného,
ktoré prichádzalo sprava, pretože sa nejednalo o križovatku uvádzam nasledovné:

Súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku odvoláva na výpoveď znalca, ktorý, uviedol, že vodička
taxíka nemala povinnosť dať prednosť v jazde vozidlu obžalovaného, ktoré prichádzalo sprava, pretože
sa nejednalo o križovatku. S týmto tvrdením znalca obhajoba nesúhlasí. Sám znalec vo svojej výpovedi
uviedol, že vodič (v tomto prípade pani I. I.) začne reagovať na vozidlo až keď toto je rozlíšiteľné, t. j. keď
je aspoň polovicou vozidla na vozovke za obrubníkom. Z Fotodokumentácie, ktorá je súčasťou súdneho

spisu je zrejmé, že v čase nárazu sa OMV obžalovaného nachádzalo takmer celé „za obrubníkom“ (viď.
foto č. 1, 2, 7, 8, 11, 17, 18). V rozhodnutí Najvyššieho súdu, sp. zn. R 43/1982 vyjadril súd nasledovný
právny názor:
„Vodič vozidla, ktorý má prednosť v jazde, nie je povinný meniť smer alebo rýchlosť jazdy, ak nič
nenasvedčuje tomu, že by hrozil stret s vozidlom, ktorého vodič je povinný dať mu prednosť v jazde. Túto

povinnosť a povinnosť zabrániť tak stretu vozidiel má len vtedy, ak včas a na dostatočnú vzdialenosť
zistí, že vodič vozidla, ktorý mu má dať prednosť v jazde, svoju povinnosť nesplnil alebo si počínal tak,
že je zrejmé, že ju nesplní.“

Z výpovede obžalovaného a fotodokumentácie vyplýva, že vozidlo obžalovaného sa už pred momentom

stretu nachádzalo polovicou vozidla za „obrubníkom“. Podľa znalca vodička OMV Škoda Fabia nemala
žiadnu možnosť stretu vozidiel zabrániť. Obhajoba s týmto tvrdením nesúhlasí a skutočnosť, že vodička
OMV Škoda Fabia mala možnosť sa stretu vyhnúť vyplýva:
i. zo samotného znaleckého posudku:Znalec v 3D zobrazení nehodového deja na str. 15 a 16 znaleckého posudku zobrazuje, že svedkyňa
I. I. mohla vidieť krokom sa pohybujúce motorové vozidlo obžalovaného, ktoré už vtedy bolo viac ako
polovicou za „obrubníkom“.

ii. z výpovede svedkyne G. na hlavnom pojednávaní:
Svedkyňa G. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedla, že pred nárazom motorových vozidiel
ukazovala svedkyni I. I. vchod, pri ktorom ju má vysadiť. Tento sa nachádzal naľavo od ul. Na E., pričom
potvrdila, že náraz s OMV obžalovaného prišiel z pravej strany. Zároveň svedkyňa G. uviedla, že pred
nárazom nepostrehla, že by v protismere išlo nejaké vozidlo.

iii. z výpovede svedkyne I. I. na hlavnom pojednávaní:
Svedkyňa I. vo svojich výpovediach v prípravnom konaní opakovane uvádzala, že sa riadne venovala
riadeniu vozidla a pozerala na cestu pred sebou. Na hlavnom pojednávaní svedkyňa I. I. uviedla, že
vozidlo obžalovaného nevidela, lebo tam boli smetné koše. Tieto tvrdenia svedkyne I. I. boli vyvrátené jej
výsluchom na hlavnom pojednávaní, na ktorom svedkyňa I. I. uviedla, že vozidlo obžalovaného nevidela
z dôvodu, že sa pozerala na vchod, pri ktorom mala vysadiť klientku, svedkyňu I. G.. Tento sa nachádzal

naľavo od ul. M. E., pričom potvrdila, že náraz s OMV obžalovaného prišiel z pravej strany. Zároveň
svedkyňa I. I. uviedla, že pred nárazom nepostrehla, že by v protismere išlo nejaké vozidlo.
Z vykonaných dôkazov vyplýva, že svedkyňa I. I. mohla včas rozpoznať vozidlo obžalovaného a zabrániť
stretu vozidiel. Na túto skutočnosť nemá vplyv to, či si myslela, že je na hlavnej ceste alebo nie. V tejto
súvislosti opätovne poukazujem na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. R 43/1982, podľa ktorého

vodič vozidla, ktorý má prednosť v jazde má povinnosť zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy a zabrániť tak
stretu vozidiel, ak včas a na dostatočnú vzdialenosť zistí, že vodič vozidla, ktorý mu má dať prednosť v
jazde, svoju povinnosť nesplnil alebo si počínal tak, že je zrejmé, že ju nesplní.
Obhajoba má za to, že v prípade, ak by sa svedkyňa I. riadne venovala riadeniu motorového vozidla a
pozerala na cestu pred sebou vzhľadom na jej relatívne nízku rýchlosť (podľa znaleckého posudku 39

km/h) musela byť schopná na pomalý pohyb vozidla obžalovaného (toto sa pohybovalo doslova krokom)
zareagovať a to buď vyhnutím sa mu (nakoľko cesta bola dostatočne široká na takýto manéver a z
výpovedí svedkýň I. I. a G. vyplýva, že oproti nešlo žiadne vozidlo) alebo začatím brzdenia (ku ktorému
však nedošlo vzhľadom na absenciu akýchkoľvek brzdných stôp).
Výpoveďou samotnej svedkyne I. I. bolo preukázané, že táto sa pred zrážkou nevenovala v dostatočnej

miere vedeniu motorového vozidla a miesto na cestu pred sebou, pozeral do ľava od ul. Na E. na
vchod, kde mala zastaviť zákazníčke svedkyni G. a práve z tohto dôvodu nevidela OMV obžalovaného
a nevykonala žiadnu reakciu (úhybný manéver či brzdenie) na zabránenie stretu vozidiel.
Na tieto skutočnosti súd v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom neprihliadal, v dôsledku čoho vec
nesprávne právne posúdil.

Ad. b):
Súd svoje rozhodnutie odôvodňuje výpoveďou svedkyne I. I., ktorá vo svojej výpovedi na hlavnom
pojednávaní uviedla, že:
1. svedkyňu G. viezla od obchodného domu E. na sídlisko H.. Keď sa nachádzali na ul. M. E., svedkyňa

G. jej ukazovala vchod kde má zastať, vtedy došlo ku nárazu, k havárii.
2. vchod, pri ktorom mala zastať bol na ľavej strane od ul. M. E. a ku kontaktu s vozidlom obžalovaného
došlo z pravej strany, pričom pred nárazom nešlo v protismere žiadne vozidlo. Vozidlo obžalovaného
nevidela, z ničoho nič došlo k nárazu a vozidlo obžalovaného nevidela z dôvodu, že pozerala na vchod
pri ktorom mala svedkyni G. zastaviť.

Svedkyňa I. vo svojich výpovediach v prípravnom konaní opakovane uvádzala, že sa riadne venovala
riadeniu vozidla a pozerala na cestu pred sebou. Na hlavnom pojednávaní svedkyňa I. I. uviedla, že
vozidlo obžalovaného nevidela, lebo tam boli smetné koše. Tieto tvrdenia svedkyne I. I. boli vyvrátené jej
výsluchom na hlavnom pojednávaní, na ktorom svedkyňa I. I. uviedla, že vozidlo obžalovaného nevidela

z dôvodu, že sa pozerala na vchod, pri ktorom mala vysadiť klientku, svedkyňu I. G.. Tento sa nachádzal
naľavo od ul. M. E., pričom potvrdila, že náraz s OMV obžalovaného prišiel z pravej strany. Zároveň
svedkyňa I. I. uviedla, že pred nárazom nepostrehla, že by v protismere išlo nejaké vozidlo.
Obžalovaný už v prípravnom konaní opakovane uvádzal, že pred zrážkou bol už prevažnou časťou
svojho vozidla na ul. M. E. a že svedkyňa I. I. ho musela včas zaregistrovať, ak by sa táto venovala

riadne vedeniu motorového vozidla. Na hlavnom pojednávaní bolo výsluchom svedkyne I. I. a svedkyne
G. obhajcom preukázané, že svedkyňa I. I. sa pred stretom vozidiel nevenovala riadne vedeniu vozidla.
Z jej výpovede je zrejmé, že vozidlo obžalovaného si nevšimla nie preto, že by vyšiel na hlavnú cestu na
poslednú chvíľu (ako to uvádza znalec) ani preto, že sa tam nachádzali smetné koše (ako to pôvodnetvrdila vo svojich výpovediach). Svedkyňa I. I. si vozidlo obžalovaného nevšimla z dôvodu, že sa miesto
riadneho vedenia motorového vozidla pozerala na vchod, pri ktorom mala vyložiť klientku, svedkyňu G..
Obhajoba má za to, že svedkyňa I. I. ako vodič mohla zmenou smeru jazdy, resp. znížením rýchlosti

stretu vozidiel zabrániť, keby sa riadne venovala riadeniu vozidla a pozerala na cestu pred sebou.
Súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absolútne odignoroval toto, pre konanie významné tvrdenie
svedkyni I. I.. Na túto skutočnosť súd neprihliadal pri rozhodovaní a v odôvodnení sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal a ani nevysvetlil, prečo ho pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy, čím porušil právo
obžalovaného na spravodlivý proces, konkrétne jeho zložku, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,

ktoré obžalovanému garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, čo vyplýva jedna z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (viď. Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998) ale tiež z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (viď. III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07,

III. ÚS 311/07, I. ÚS 265/05). Judikatúra ESĽP vyžaduje špecifickú odpoveď na každý argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci a judikatúra Ústavného súdu SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.
Uvedená skutočnosť je právne významná pre rozhodnutie v prejednávanej veci. Aj napriek tomu sa

súd v napadnutom rozhodnutí s touto významnou a rozhodujúcou skutočnosťou žiadnym spôsobom
nevysporiadal a preto je napadnuté rozhodnutie arbitrárne a v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a s
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ad. c):

Súd svoje rozhodnutie odôvodňuje výpoveďou svedkyne G., ktorá vo svojej výpovedi na hlavnom
pojednávaní uviedla, že:
1. Keď boli približne činžiak nižšie svedkyňa I. I. sa jej pýtala pri akom vchode ju má vysadiť,
2. Na otázku obhajcu uviedla, že vchod, pri ktorom chcela aby jej svedkyňa I. I. zastala bol na ľavej
strane od ul. M. E. a ku kontaktu s vozidlom obžalovaného došlo z pravej strany, pričom pred nárazom

nešlo v protismere žiadne vozidlo.

K bodu 1. a 2.:

Z výpovede svedkyne G. vyplýva, že pred stretom vozidiel sa jej svedkyňa I. I. pýtala na vchod, pri

ktorom chce, aby ju vysadila. Z výpovede svedkyne G. vyplýva, že tento vchod sa nachádzal na ľavej
strane od ul. M. E. a v čase pred nárazom nešlo v protismere žiadne motorové vozidlo. Táto výpoveď
potvrdzuje, že sa svedkyňa I. I. pred stretom vozidiel nevenovala riadne vedeniu motorového vozidla, ale
sledovala naľavo sa nachádzajúci vchod, pri ktorom mala zastaviť a z tohto dôvodu si nevšimla vozidlo
obžalovaného, ktoré sa z pravej strany nachádzalo už viac ako polovicou vozidla za „obrubníkom“.

Právo obžalovaného na spravodlivý proces, konkrétne jeho zložku, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, ktoré obžalovanému garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, bolo
porušené tým, že súd pri rozhodovaní nevzal do úvahy skutočnosti preukázané výsluchom svedkyne
G. na hlavnom pojednávaní a to, že sa svedkyňa I. I. pred stretom vozidiel nevenovala riadne vedeniu
motorového vozidla, ale sledovala naľavo sa nachádzajúci vchod, pri ktorom mala zastaviť a z tohto

dôvodu si nevšimla vozidlo obžalovaného, ktoré sa z pravej strany nachádzalo už viac ako polovicou
vozidla za „obrubníkom“.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, čo vyplýva jedna z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (viď. Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998) ale tiež z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (viď. III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07,
III. ÚS 311/07, I. ÚS 265/05). Judikatúra ESĽP vyžaduje špecifickú odpoveď na každý argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci a judikatúra Ústavného súdu SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.
Uvedená skutočnosť je právne významná pre rozhodnutie v prejednávanej veci. Aj napriek tomu sa
súd v napadnutom rozhodnutí s touto významnou a rozhodujúcou skutočnosťou žiadnym spôsobomnevysporiadal a preto je napadnuté rozhodnutie arbitrárne a v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a s
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ad d) a e):
Súd napadnuté rozhodnutie odôvodňuje poukazovaním na:
a) správu Mestského úradu v Prievidzi zo dňa 03.08.2021, z ktorej vyplýva, že cesta na ul. B. nie je
miestnou komunikáciou vo vlastníctve ani v správe mesta C.,
b) číslo listu XXX, XXX, z ktorých vyplýva, že spoluvlastníkom parcely registra C XXXX/XX, ktorého

súčasťou je ul. B., je aj obžalovaný s manželkou.

Z toho súd vyvodzuje, že obžalovaný mal vedomosť, prípadne by mal mať vedomosť o tom, že ul. B.,
z ktorej vychádzal bezprostredne pred stretom s vozidlom taxislužby, nie je schválenou komunikáciou
a preto sa musí jednať o miesto mimo cesty. Obhajoba s uvedeným odôvodnením nesúhlasí, keďže
obžalovanýniejestavebník,aniinvestorpredmetnejsúkromnejúčelovejkomunikácienaul.B..Samotná

skutočnosť, že je podielovým spoluvlastníkom parcely, na ktorej je stavebníkom predmetná cesta
vybudovaná, nepreukazuje, že má vedomosť o aktuálnom dopravnom stave cesty. Predmetná cesta, ak
bola stavbou mala byť (v zmysle § 43i ods. 3 písm. b) zákona 50/1976 Zb. stavebný zákon) označená
ako stavenisko, čo však predmetná cesta nespĺňa a takéto označenie na nej absentuje. Preto je celkom
logické, že sa obžalovaný oprávnene domnieval, že je cesta riadne skolaudovaná a slúži ako vozovka

(v zmysle § 2 ods. 2 písm. x) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke). Predmetná cesta sa vizuálne
javí ako riadna vyasfaltovaná cesta a pôsobí ako štandardná vozovka, ktorá spĺňa všetky štandardy
cestnejkomunikácie.Skutočnosť,žejepredmetnácestanaul.B.odul.M.E.výškovooddelenánavonok
nepreukazuje,žeideoneskolaudovanúčivedľajšiucestu.Zákonopozemnýchkomunikáciáchanizákon
o cestnej premávke v žiadnom ustanovení neupravujú, že výškový rozdiel vozovky určuje, ktorá cesta je

hlavná a ktorá vedľajšia. Dôvod výškového oddelenia cesty na ul. B. je, aby k rodinným domom dažďová
voda a nespôsobovala zosun ílovitej pôdy, na ktorej sú rodinné domy postavené a nie z dôvodu odlíšenia
ul. B. ako vedľajšej cesty voči ul. M. E..
Mám za to, že podľa úpravy, vzhľadu a charakteru cesty na ul. B. nemá žiadny vodič možnosť usúdiť, že
ide o neskolaudovanú či vedľajšiu cestu. Aj príslušníci dopravnej polície usudzovali, že cesta na ul. B. je

riadna cestná komunikácia a preto mali za to, že vodička I. I. mala povinnosť dať obvinenému prednosť
v zmysle § 20 ods. 1 zákona o cestnej premávke.
Od obžalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby zisťoval aktuálne informácie o každej ceste, po
ktorej možno pôjde motorovým vozidlom za účelom zistenia, či náhodou nejde o neskolaudovanú cestu.
Obžalovaný ako aj každý iný účastník cestnej premávky je schopný pri vedení vozidla postupovať len

podľa aktuálnej situácie a podľa značenia (prípadne podľa pravidiel cestnej premávky pri neoznačení
dopravnými značkami) na mieste, kde vedie motorové vozidlo a preto v prípade konania obvineného
nebola naplnená subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 158
Trestného zákona.

II.
1. Na základe vyššie uvedeného súd napadnutým rozsudkom nedostatočne zistil skutkový stav keď
zamietol návrh obhajoby na doplnenie dokazovania a to uskutočniť rekonštrukciu, prípadne vyšetrovací
pokus dopravnej nehody, pri ktorej sa zistia okolnosti, za ktorých došlo k dopravnej nehode a správanie
každého účastníka nehody (obžalovaného, svedkyne I. a poškodenej – svedkyne I. G.), čím sa zároveň

preverí pravdivosť ich doterajších výpovedí.

2. Z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu, odvolávaním sa na znalecký posudok znalca F.
E. K. L. (ktorého vyjadrenia v znaleckom posudku a vo výsluchu boli vzájomne rozporné, rozporné so
skutočne zisteným stavom a nemajúce oporu v zákone) súd vec nesprávne právne posúdil.

3. Súd napadnutým rozhodnutím porušil právo obžalovaný na spravodlivý proces, konkrétne jeho zložku
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, tým, že sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťami
významnými pre rozhodnutie v prejednávanej veci a to so skutočnosťou:
a) ktorá vyplynula z výsluchu svedkyne I. I., že si táto vozidlo obžalovaného nevšimla z dôvodu, že

sa miesto riadneho vedenia motorového vozidla pozerala na vchod, pri ktorom mala vyložiť klientku,
svedkyňu G.,
b) ktorá vyplynula z výsluchu svedkyne G., že sa svedkyňa I. I. pred stretom vozidiel nevenovala riadne
vedeniu motorového vozidla, ale sledovala naľavo sa nachádzajúci vchod, pri ktorom mala zastaviťa z tohto dôvodu si nevšimla vozidlo obžalovaného, ktoré sa z pravej strany nachádzalo už viac ako
polovicou vozidla za „obrubníkom“.

III.
Obhajoba má za to, že tresty, ktoré boli uložené obžalovanému napadnutým rozsudkom sú neprimerané
a súd postupoval v rozpore so zásadami Trestného zákona týkajúcimi sa ukladania trestov.

Podľa ustanovenia § 34 ods. 4 Trestného zákona:

„Priurčovanídruhutrestuajehovýmerysúdprihliadnenajmänaspôsobspáchaniačinuajehonásledok,
zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery
a možnosť jeho nápravy. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ
trestného činu získal trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné
pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto

majetkového prospechu popri inom treste aj niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, pokiaľ mu
takýto trest za splnenia podmienok podľa odseku 6 neuloží ako samostatný.“

Podľa ustanovenia § 34 ods. 3 Trestného zákona:

„Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu
blízke osoby.“
Súd v napadnutom rozhodnutí pri určovaní druhu trestu a jeho výmery nedostatočne prihliadol na osobu
obžalovaného a možnosť jeho nápravy. Obžalovaný vykonáva funkciu konateľa spoločnosti D. P., H., v
ktorej je aj spoločníkom. Z podnikateľskej činnosti zabezpečuje obživu celej svojej rodine, manželke a

deťom a v rámci tejto činnosti zamestnáva 8 ľudí. Vykonávanie podnikateľskej činnosti obžalovaného
je spojené s vedením motorového vozidla na dennej báze, ktorým sa pohybuje na Slovensku, ale aj v
zahraničíabezktoréhobybolapodnikateľskáčinnosťobžalovanéhoveľmisťažená.Obžalovanýnajazdí
ročne až cca. 60 000 km ako to uviedol na hlavnom pojednávaní. V prípade nemožnosti viesť motorové
vozidlo by bola ohrozená nielen obživa obžalovaného a jeho rodiny, ale taktiež rodín jeho zamestnancov,

ktorí by prišli o prácu.
Maloletý syn obžalovaného I. A. je talentovaný hokejista, ktorý sa hokeju venuje od útleho detstva a v
súčasnosti pôsobí v hokejovom klube Q. R.. Od 01.09.2022 nastupuje syn obžalovaného do 9. ročníka
Základnej školy, S. XX G. R. (rozhodnutie o prijatí súdu a potvrdenie o návšteve školy prikladám v
prílohe tohto podania). Obžalovaný syna v jeho kariére významne podporuje čo zahŕňa okrem iného

aj dennodenné vozenie motorovým vozidlom na tréningy do Trenčína a od 01.09.2022 aj dennodenné
vozenie syna do školy v Trenčíne. V prípade, že by bol obžalovanému uložený trest zákazu vedenia
motorového vozidla, malo by to na ďalšiu hokejovú kariéru a vývoj maloletého veľmi nepriaznivé
následky.
Obžalovaný nebol nikdy trestne stíhaný. Obžalovaný sa dopustil troch priestupkov v oblasti dopravy,

avšak obhajoba nesúhlasí s tvrdením súdu, že obžalovaný má problém dodržiavať dopravné predpisy.
Vzhľadom na vysoký nájazd kilometrov sa aj extrémne opatrný šofér sa môže dopustiť priestupku, čo
však neznamená, že má problém dodržiavať dopravné predpisy.
Podľa názoru obhajoby súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery nedostatočne prihliadal na spôsob
a okolnosti jeho spáchania. Súd neprihliadol na skutočnosť, že:

- situácia na mieste dopravnej nehody bola taká, že pozemná komunikácia na ul. B. vyzerá ako
štandardná cesta (nie ako miesto mimo cesty), hoci ňou nie je,
- keďže križovatka ulíc M. E. a B. vyzerá ako neoznačená križovatka, kde platí pravidlo pravej ruky
(rovnako ako obžalovaný situáciu posúdili aj privolaný príslušníci dopravnej polície, viď. Zápisnica o
obhliadke miesta dopravnej nehody zo dňa 15.06.2021),

- svedkyňa I. I. ako vodička taxíka nevenovala dostatočnú pozornosť vedeniu motorového vozidla,
ale sledovala vchod, pri ktorom mala zastaviť klientke (čo ak nespôsobilo, tak určite prispelo k vzniku
dopravnej nehody).

S ohľadom na uvedené mám za to, že trest odňatia slobody, aj keď podmienečne odložený a najmä trest

zákazu činnosti viesť motorové vozidlá je vzhľadom na osobu obžalovaného, jeho pomery, možnosť
nápravy a najmä spôsob spáchania skutku, ktorý sa mu kladie za vinu neprimerane prísny.
V prípade uznania obžalovaného za vinného zo spáchania skutku, ktorý sa mu kladie za vinu obhajoba
za primeraný trest považuje uloženie peňažného trestu.IV.
Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby odvolací súd v zmysle ustanovení Trestného poriadku

rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 27.02.2024, sp. zn.: 2T/11/2022 zrušil a rozhodol tak, že
oslobodí obžalovaného spod obžaloby alebo rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 27.02.2024,
sp. zn.: 2T/11/2022 zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

K odvolaniu obžalovaného sa písomne vyjadril prokurátor nasledovne:

„K dôvodom odvolania obhajcu obžalovaného uvádzam, že okresný súd v odôvodnení písomného
vyhotovenia napadnutého rozsudku logickým a rozumným spôsobom zodpovedal všetky podstatné
skutočnosti, ktoré v danej trestnej veci bolo potrebné riešiť. V tejto súvislosti som názoru, že okresný súd
nebol povinný dať odpovede na všetky otázky, avšak bol povinný dať odpovede na podstatné otázky,
pričom len súd rozhoduje o tom, ktoré skutočnosti sú v predmetnom trestnom konaní podstatné a ktoré

nepodstatné. Tento postulát pritom vyplýva z právnej zásady „iura novit curia“ teda - „súd pozná právo“.
Znalec z odboru cestnej dopravy komplexným a dôsledným spôsobom rozobral jednotlivé odborné
(technické) aspekty predmetnej dopravnej nehody a dal z technického hľadiska vecne správne a logické
odpovede na rozhodné otázky. Je však vždy úlohou súdu, a to otázkou právnou po posúdení všetkých
okolností prípadu jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, či znalecký posudok, ktorý v danom prípade rieši

výlučne odborné otázky, je dôkazným prostriedkom, ktorý možno v kontexte všetkých okolností prípadu
hodnotiť ako jasný, logický, správny, vierohodný a spoľahlivý. V danom prípade znalecký posudok
znalca, ako aj výsluch znalca za znalecký ústav na hlavnom pojednávaní v celom rozsahu korešponduje
s vyššie uvedenými postulátmi. Z uvedeného dôvodu sa potom okresný súd so závermi znalca stotožnil
a v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd dáva odpovede na relevantné otázky, ktoré sú v

zhode so závermi znaleckého ústavu.
Som toho názoru, že v danom prípade obhajoba obžalovaného, resp. jeho obhajcu, že na danom úseku
sa malo použiť cestnej premávky - tzv. pravidlo pravej ruky neobstojí. Obžalovaný sa pohyboval po
vyasfaltovanej parcele, ktorá nebola súčasťou cestnej siete, táto bola od riadnej cestnej komunikácie
výškovooddelenázníženýmobrubníkom,tedaobžalovanýjednoznačnepočasvchádzaniasmotorovým

vozidlom z miesta ležiaceho vedľa cesty na miestnu komunikáciu na ulici M. E., nedal prednosť
osobnému motorovému vozidlu značky Škoda Fábia jazdiacemu po miestnej komunikácii. Tvrdenie
obžalovaného o tom, že nevedel, že tento úsek nie je súčasťou cestnej siete, nemôže obstáť,
pretože samotný obžalovaný je podielovým spoluvlastníkom parcely, cez ktorú vedie vyasfaltovaná
plocha, a preto mal a mohol vedieť, že s vozidlom sa nepohybuje po ceste, ktorá je súčasťou

cestnej siete a na ktorej teda nemožno aplikovať pravidlo tzv. pravej ruky. Nakoľko obžalovaný je
spoluvlastníkom predmetnej parcely, nebolo by možné túto vyasfaltovanú plochu zaradiť do cestnej siete
bez jeho vedomia. Vzhľadom na uvedený vlastnícky vzťah k parcele v spojení s výškovým oddelením
vyasfaltovanej plochy od miestnej komunikácie, preto obžalovaný mal a mohol vedieť, že sa so svojim
vozidlom pohybuje po asfaltovej ploche, ktorá je považovaná za miesto ležiace vedľa cesty. V prípade

pripustenia obhajoby obžalovaného by došlo k absurdnej situácii, kedy by sa od účastníkov cestnej
premávky vyžadovalo dávanie prednosti vozidlám, ktoré sa pohybujú mimo miestnej komunikácie po
svojej vyasfaltovanej parcele - k takýmto situáciám by dochádzalo napríklad aj pri vychádzaní vozidla z
vyasfaltovaného dvora rodinného domu, kedy by sa vodič tohto vozidla dožadoval prednosti od vozidiel
idúcich po miestnej komunikácii, vo vzťahu ku ktorým by sa tento vodič nachádzal po pravej strane.

Uvedenásituáciajevšakprirodzenenelogickáaabsurdnáapoukazujenato,čohosaobžalovanýsvojou
argumentáciou v odvolaní domáha.
Ďalej uvádzam, že zákon neustanovuje nijaké pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na
preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Voľné hodnotenie dôkazov je dôsledkom
zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým úsudkom. Orgány činné v trestnom konaní a súd musia

vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné presvedčenie. Vnútorné presvedčenie je odôvodnené
objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým dôsledkom. Možno preto teda preskúmať, či postup
pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny a či vnútorné presvedčenie je dôvodné. K otázke
hodnotenia dôkazov treba dodať, že podľa ustálenej súdnej praxe výrok o vine sa môže zakladať len na
dôkazoch, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom a pritom celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal

skutok, že ho spáchal obvinený a pritom ako trestne zodpovedný subjekt z hľadiska jeho príčetnosti.
Pokiaľ obhajoba namieta, že nedošlo k naplneniu všetkých zákonných znakov skutkovej podstaty
predmetného trestného činu (so zameraním sa na absenciu subjektívnej stránky predmetného trestného
činu, ktorú v dôvodoch odvolania rozsiahle rozoberá), tak v tejto súvislosti poukazujem na odôvodnenienapadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd správne vyhodnotil dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej
súvislosti a svoj záver o uznaní viny obžalovaného za predmetný skutok dostatočne a presvedčivo
zdôvodnil. Hodnotenie jednotlivých dôkazov by bolo len opakovaním záverov okresného súdu. So

zisteniami a závermi okresného súdu je na mieste sa stotožniť, pretože okresný súd správne a náležite
zistil skutkový stav veci, pričom sa správne vysporiadal i s obhajobnými tvrdeniami obžalovaného.
Tvrdenie obhajoby, že vodička motorového vozidla zn. Škoda Fabia mohla zabrániť stretu s vozidlom
obžalovaného,niejemimosubjektívnehotvrdeniaobžalovaného,resp.jehoobhajcupodloženážiadnym
dôkazom, naopak znaleckým posudkom znalca z odboru cestná doprava, ako aj jeho výsluchom na

hlavnompojednávaní,kedyznalecjednoznačneuviedol,ževodičkamotorovéhovozidlazn.ŠkodaFabia
nemohla zabrániť stretu vozidiel, je preukázaný záver súdu o zavinení obžalovaného.
Pokiaľ ide o odvolaním napadnutý výrok o uložení trestu uvádzam, že vzhľadom na skutočnosť, že k
dopravnej nehode došlo v dôsledku porušenia dôležitej povinnosti uloženej obžalovanému zákonom,
je trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu zákonný a primeraný. Rovnako tak je
zákonný a primeraný podmienečný trest odňatia slobody, ktorý vzhľadom na pomerne veľké množstvo

priestupkov obvineného evidovaných v evidenčnej karte vodiča bude lepšie zabezpečovať individuálnu
prevenciu, ako obhajobou navrhovaný peňažný trest.
Vzhľadom na uvedené preto rozsudok prvostupňového súdu považujem za zákonný a primeraný
navrhujem, aby Krajský súd v Trenčíne odvolanie obhajcu obžalovaného A. A. podľa § 319 Trestného
poriadku ako nedôvodné zamietol.“

Na verejnom zasadnutí, konanom o podanom odvolaní, nadriadený prokurátor krajskej prokuratúry
uviedol,žepovažujenapadnutýrozsudokzazákonnýasprávnyanavrholodvolanieobžalovanéhopodľa
§ 319 Tr. por. zamietnuť ako nedôvodné. Obhajoba navrhla vyhovieť podanému odvolaniu.

Krajský súd, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa § 316 Tr. por., na podklade
podaného odvolania obžalovaného na verejnom zasadnutí preskúmal v rozsahu a z dôvodov podľa §
317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem
vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti
v uvedených zákonných medziach odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je
dôvodné.

Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu podaným

odvolaním napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu, z obsahu odvolania obžalovaného a jeho
dôvodov vyplýva, že v nich nie sú vytýkané chyby procesného charakteru, pričom odvolací súd
nezistil v postupe okresného súdu ani existenciu procesných chýb, v odvolaní nevytýkaných, ktoré by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por.

Z odvolania obžalovaného a jeho dôvodov vyplýva, že podaným odvolaním je primárne namietaná
nesprávnosť výrokov o vine obžalovaného a sekundárne je namietaná neprimeraná prísnosť trestov,
uložených napadnutým rozsudkom okresného súdu.

Pre posúdenie správnosti a zákonnosti výrokov napadnutého rozsudku o vine obžalovaného je podľa

názoru odvolacieho súdu rozhodné, či v prejednávanom prípade obžalovaný prichádzal k miestu zrážky
z ramena križovatky v zmysle § 20 zákona č. 8/2009 Z. z účinnom v čase činu (ďalej len „zákon č. 8/2009
Z. z.“, ak nie je uvedené inak) alebo z miesta v zmysle § 21 zákona č. 8/2009 Z. z.

Na základe preskúmania veci odvolací súd dospel k záveru, že z hľadiska objektívnej stránky činu

okresný súd správne dospel k právnemu záveru, podľa ktorého obžalovaný prichádzal k miestu zrážky
z miesta ležiaceho vedľa cesty v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. V zmysle uvedeného
zákonného ustanovenia bol tak obžalovaný v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 8/2009
Z. z. povinný dať prednosť vozidlu idúcemu po ceste na ulici M. E. v C., teda v danom prípade vozidlu
značky Škoda Fabia, EČ: C..

Uvedený právny záver vyplýva z ničím nespochybnených skutočností, podľa ktorých obžalovaný
vchádzal na cestu z komunikácie vybudovanej na základe stavebného povolenia, vydaného Mestom
Prievidza dňa 26.9.2006, číslo X.X.X.-XX-XXXX-XXXX. Rozhodné je tiež to, že uvedená stavba ku dňučinu, k 15.6.2021, nebola uvedená do užívania kolaudačným rozhodnutím ( č. l. 163). V zmysle § 76
zákona č. 50/1976 Zb. v znení účinnom v čase činu, dňa 15.6.2021, tak bolo zakázané užívať miesto,
z ktorého obžalovaný vchádzal na cestu, ako dokončenú stavbu, pretože na jej užívanie nebolo vydané

kolaudačné rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu okresný súd dospel k správnemu právnemu záveru,
podľa ktorého miesto, z ktorého obžalovaný vzchádzal na cestu, bolo miestom ležiacim vedľa cesty
v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z.

Pokiaľ ide o subjektívnu stránku činu, v rámci ktorej obžalovaný prišiel s obranou, že nevedel

o právnom statuse miesta, z ktorého vchádzal na cestu, pre posúdenie tejto stránky je rozhodná a ničím
nespochybnená skutočnosť, že obžalovaný v žalovanej dobe bol spoluvlastníkom pozemku, na ktorom
sa nachádzala neskolaudovaná stavba.

Z hľadiska posúdenia vedomostnej stránky obžalovaného o právnom stave stavby na pozemku, ktorého
bol obžalovaný v čase činu spoluvlastníkom, je podstatná aj nevyvrátiteľná právna fikcia, zakotvená

v ustanovení § 15 zákona č. 400/2015 Z. z., podľa ktorej fikcie „neznalosť zákona neospravedlňuje“.
Obžalovaný musel vedieť, že je spoluvlastníkom pozemku, z ktorého v žalovanej dobe vchádzal na ulicu
M. E. v C.. S poukazom na ustanovenie § 59 ods. 1 písm. b) zákona č. 50/1976 Zb. účinného v čase
činu si obžalovaný musel byť vedomý, že na jeho pozemku sa nachádza súkromná komunikácia, stavba
ktorej bola povolená stavebným povolením. Obžalovaný si musel byť tiež vedomý toho, stavba na jeho

pozemku, z ktorého vychádzal, nebola ku dňu 15.6.2021 skolaudovaná, a teda podľa § 76 ods. 1 zákona
č. 50/1976 Zb. táto stavba nesmela byť používaná ako súkromná účelová komunikácia. Z uvedených
dôvodov z hľadiska subjektívnej stránky činu okresný súd správne ustálil, že obžalovaný žalovanej dobe
vychádzal na cestu z miesta ležiaceho vedľa cesty v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z.

Keďže vyššie uvedené odpovede na rozhodné otázky nepochybne a v celom rozsahu odôvodňujú
správnosť výrokov rozsudku okresného súdu o vine obžalovaného, odvolací súd považoval za
nevýznamný, a teda nedôvodný v zmysle § 319 Tr. por. zvyšok vyššie citovaných námietok v dôvodoch
odvolania obžalovaného voči správnosti výrokom o vine.

Odvolací súd nielen z dôvodov odvolania, ale aj v zmysle § 317 ods. 2 Tr. por. preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku o uložených trestoch. Na základe preskúmania veci
v týchto intenciách nezistil, že by boli tresty uložené mimo rámec zákonnej trestnej sadzby. Na základe
preskúmania týchto výrokov aj z hľadiska aplikácie ustanovenia § 34 ods. 4 Tr. zák. odvolací súd nezistil
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o neprimeranej prísnosti trestov, uložených obžalovanému.

V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné dodať, že uvedený záver nie je spôsobilá narušiť ani
argumentácia obžalovaného o možnosti vodičky vozidla Škoda Felicia zabrániť zrážke vozidiel, keďže
obžalovaný aj uvedená vodička mali rovnaké výhľadové pomery, a teda aj rovnaké možnosti „zabrániť“
kolízii vozidiel. Preto odvolací súd nezistil ani dôvody na zrušenie výrokov o uložených trestov z dôvodu
ich neprimeranej prísnosti v zmysle § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por.

Na základe preskúmania správnosti odvolaním obžalovaného napadnutých výrokov rozsudku
okresného súdu odvolací súd nezistil ani chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Z tohto hľadiska odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
dovolanie možno podať, ak
a) vo veci rozhodol nepríslušný súd,
b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,

d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na
to neboli splnené zákonné podmienky,
e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,
f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa zákona vyžaduje,

g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,
h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý
zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa,i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom
použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť,

j) bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,
k) proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné,
l) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, alebo
zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu,
že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie odvolania,

m) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné rozhodnutie prokurátora po lehote
uvedenej v § 364 ods. 3,
n) bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol, že podmienečné
prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.

Na základe preskúmania napadnutého rozsudku okresného súdu z uvedených dôvodov odvolací súd

v prejednávanom prípade nezistil ani existenciu vád napadnutého rozsudku, uvedených v ustanovení
§ 371 ods. 1 Tr. por.

Podľa § 319 Tr.por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Keďže s poukazom
na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, rozhodol

tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný

prostriedok.