Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2024

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: NM-12Csp/17/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3520200975
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Erika Trtalová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2024:3520200975.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Ing. Erikou Trtalovou v právnej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C. D. C. D. XXX, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s. IČO: 36 234 176,
so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, právne zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ
GABRIELA s.r.o., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, o zaplatenie 2.953,67 Eur s príslušenstvom o
primerané finančné zadosťučinenie, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi finančné zadosťučinenie vo výške 500,- Eur, a to do troch dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti žalobný návrh zamieta.

III. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 %, ktoré
je žalovaný povinný zaplatiť k rukám žalobcu v lehote do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
uznesenia o výške náhrady trov konania. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podaním žalobného návrhu po pripustení zmeny žalobného návrhu domáhal uloženia
povinnosti žalovanému vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 2.953,67 Eur spolu s úrokmi

z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.953,67 Eur od 06.02.2020 do zaplatenia a uhradiť finančné
zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
Žalobca zmenil aj svoj žalobný návrh ohľadom úrokov z omeškania, úroky z omeškania si uplatnil
až od nasledujúceho dňa po dni 05.02.2020 doručenia výzvy na vydanie bezdôvodného obohatenia
žalovanému a to od dňa 06.02.2020, keďže žalobca dospel k záveru, že pred týmto termínom na
plnenie úrokov z omeškania nemal zákonný nárok Žalobný návrh odôvodnil tým, že počas písania
ďalšej žaloby voči žalovanému k ďalším spotrebiteľským úverovým zmluvách i č. XXXXXXXXXXX

a č. XXXXXXXXXX, prišiel žalobca na základe písomnej dokumentácie na nové skutočnosti, podľa
ktorých žalobca dospel k záveru, že bezdôvodné obohatenie žalovaného bolo úmyselné a že žalovaný
ukladal žalobcovi ako spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu a upieral mu práva v zmysle
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom na
to má žalobca v zmysle § 3 ods. 5 uvedeného zákona právo na primerané finančné zadosťučinenie
od porušiteľa, teda žalovaného. K úmyselnému bezdôvodnému obohateniu žalovaného došlo až po
rozhodnutí Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 19.09.2018 pod sp. zn. XXXX/XXX/XXXX. Žalovaný

sa z uvedeného uznesenia dozvedel, že sa na žalobcov úkor obohatil (viď bod 13. uznesenia uvedeného
súdu sp. zn. XXXX/XXX/XXXX). Sám žalovaný mohol na základe dobrých mravov po nadobudnutí
právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica upovedomiť žalobcu, že
na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie na základe preplatku \ úveru a sám žalovaný moholtoto bezdôvodné obohatenie dobrovoľne vydať alebo započítať na ďalšie pohľadávky nim evidované,
ktoré žalobcovi v zmysle novej žaloby ukladal ako povinnosti bez právneho dôvodu. Avšak toto sa
nestalo a žalovaný po termíne 06.03.2019, kedy bola vytvorená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti

vyššie uvedeného uznesenia o svojom bezdôvodnom obohatení vedel. Žalovaný viedol a evidoval voči
žalobcoviďalšiedvepohľadávkyzospotrebiteľskýchúverovýchzmlúvč.43040986165ač.4408050819,
ktoré však tiež možno považovať za bezúročné a bez poplatkov vzhľadom na absencii zákonom
stanovených povinných náležitostí zmlúv v zmysle ustanovenia § 11 zákonom č. 129/2010 Z.z. zákona
o spotrebiteľských úveroch a na základe záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti môžu konštatovať,

že pohľadávky na strane žalovaného neexistovali, keďže započítaním zostatok úverov je žalobca u
žalovaného v preplatku o ďalších 2.169,62 Eur, a teda na strane žalovaného vzniklo ďalšie bezdôvodné
obohatenie. Ale aj vzhľadom na uvedený záver mohol žalovaný v dobrej viere a v princípe dobrých
mravov ponúknuť žalobcovi po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia XXXX/XXX/
XXXX možnosť znížiť, aj keď nejestvujúce pohľadávky o sumu jeho bezdôvodného obohatenia 2.953,67
Eur. Žalovaný však takto neurobil a svoj zámer - úmysel ponechať si bezdôvodné obohatenie naplnil

tým, že dňom 30.04.2019 (teda necelé dva mesiace po vytvorení (06.03.2019) doložky právoplatnosti a
vykonateľnosti uznesenia XXXX/XXX/XXXX) postúpil neexistujúce pohľadávky z uvedených úverových
zmlúv na obchodnú spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o, pričom žalovaný vedel že tento typ jeho
úverových zmlúv už bol v súdnych konaniach určený za bezúročný a bez poplatkov (napr. rozsudok
Krajského súdu Trenčín zo dňa 12.09.2019 sp. zn. XXXX/XXX/XXX v ktorom súd potvrdil rozsudok

Okresného súdu Trenčín zo dňa 23.04.2018). Z uvedených dôvodov žalobca nemá pochybnosti o
úmyselnom konaní žalovaného s cieľom vyhnúť sa vydaniu bezdôvodného obohatenia. Z doložky
právoplatnosti a vykonateľnosti vyplýva, že uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa
19.09.2018 vydané v konaní vedenom pod sp. zn. XXXX/XXX/XXXX nadobudlo právoplatnosť a
vykonateľnosť dňa 10.10.2018, avšak k vytvoreniu doložky došlo až dňa 06.03.2019. Z uvedeného

dátumu možno vyvodiť, že od tohto termínu žalovaný právoplatne vedel, že sa bezdôvodne obohatil na
úkor žalobcu o sumu 2.959,25 Eur. Keby žalovaný postupoval so zásadou dobrých mravov informoval,
by žalobcu o tejto skutočnosti a ponúkol by mu možnosť znížiť pohľadávky z úverových zmlúv č.
XXXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX o sumu 2.959,25 Eur. Avšak na základe skutočností, ktoré žalovaný
urobil po termíne 06.03.2019 možno s najväčšou pravdepodobnosťou konštatovať, že žalovaný vedel,

že úverové zmluvy č. XXXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX sú bezúročné a bez poplatkov (k týmto
typom spotrebiteľských úverových zmlúv žalovaného existuje už veľa súdnych rozhodnutí dostupných
na internetovej stránke ministerstva spravodlivosti SR) a že z jeho strany došlo aj z týchto úverových
zmlúv k jeho ďalšiemu bezdôvodnému obohateniu. Od tohto momentu možno konštatovať, že žalovaný
sa úmyselne obohatil na úkor žalobcu, keďže dňa 06.05.2019 žalovaný listom žalobcovi oznámil,

že postúpil svoje (neexistujúce) pohľadávky aj s príslušenstvom a všetkými právami a povinnosťami,
ktoré sú s ňou spojené na postupníka EOS KSI Slovensko, s.r.o.. Žalobca je názoru, že žalovaný
aj týmto ukladal žalobcovi ďalšie povinnosti bez právneho dôvodu a aj týmto sa žalovaný obohatil
aj o odmenu za postúpenie neexistujúcich pohľadávok od spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o.
avšak zmluva o odstúpení pohľadávok žalobcovi predložená nebola. Úmysel nevydať bezdôvodné

obohatenie potvrdzuje aj fakt, že žalobca potom ako sa dozvedel o bezdôvodnom obohatení zaslal
žalovanému výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia dňa 02.02.2020 doručenú žalovanému dňa
05.02.2020, avšak žalovaný na túto výzvu dodnes nereagoval, čím porušil ustanovenie § 4 ods. 2
písm. b) zák. č. 250/2007 Z.z.. Žalobca dospel aj k zisteniam, že žalovaný (v postavení veriteľa)
žalobcovi (v postavení spotrebiteľa) ukladal povinnosti bez právneho dôvodu vzhľadom na záver

uzneseniaOkresnéhosúduBanskáBystricasp.zn.XXXX/XXX/XXXXobezúročnostiabezpoplatkovosti
úverovej zmluvy, a to v zmysle skutočnosti, že od žalobcu požadoval úhradu neexistujúcej pohľadávky z
úverovej zmluvy. Žalovaný pred uplatnením súdom nepriznanej pohľadávky sa snažil dnes neexistujúcu
pohľadávku vymáhať. Vymáhanie neexistujúcej pohľadávky zo strany žalovaného bolo v rozpore s
princípom dobrých mravov. Keby došlo k plneniu neexistujúceho záväzku zo strany žalobcu v prospech

žalovaného, bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného by predstavovalo až 4.123,28 Eur, čo
nemôže byť prípustné. Žalovaný sa v písomnej forme žalobcovi vyhrážal uplatnením zrážok zo mzdy
a že pokiaľ nepríde k úhrade neexistujúceho záväzku zo strany žalobcu v prospech žalovaného, tak si
žalovaný uplatní svoje práva na súde, a tým dôjde k navýšeniu neexistujúcej pohľadávky a ak žalobca
dlžnú čiastku nezaplatí, bude zahájené príslušné súdne konanie za účelom vydania rozhodnutia, ktoré

bude predpokladom pre následnú exekúciu majetku žalobcu a dlžná čiastka sa v takomto prípade ďalej
navýši o náklady súdneho a exekučného konania. Takéto vyhrážanie zo strany žalovaného vzbudilo u
žalobcu strach a dôvodnú obavu o svoju existenciu a existenciu jeho rodiny. Takéto konanie zo strany
žalovaného vníma žalobca ako hrubý psychický nátlak a nebezpečné vyhrážanie. Paradoxom konaniažalovaného je, že žalobca sa ocitol v exekúcií, avšak nie z dôvodu práva žalovaného ale z dôvodu, že
žalovanému poskytol plnenie bez právneho dôvodu, ktoré mohol využiť na plnenie u iného veriteľa a
nemusel sa ocitnúť v exekúcií. Na skutočnosti, že sa žalobca ocitol v exekúcií má aj týmto žalovaný

podiel morálnej viny. Na základe uvedených skutočností je možné dospieť k záveru, že žalobca zmenil
žalobný návrh v časti uplatnenia úrokov z omeškania, úroky z omeškania si uplatnil až od nasledujúceho
dňa po dni 05.02.2020 doručenia výzvy na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanému, teda od dňa
06.02.2020, keďže žalobca dospel k záveru, že pred týmto termínom na plnenie úrokov z omeškania
nemal zákonný nárok.

2. Žalovaný žiadal žalobný návrh v celom rozsahu zamietnuť, pretože žalobca sa domáha vydania
bezdôvodného obohatenia z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX uzatvorenej so žalovaným dňa
12.11.2002 z dôvodu, že úverovú zmluvu považuje za bezúročnú a bez poplatkov, na základe
čoho požaduje vydať bezdôvodné obohatenie predstavujúce preplatok zaplatenej istiny. Žalovaný
so žalobou nesúhlasí a súčasne vzhľadom na dátum poslednej úhrady - dňa 12.09.2017 vznáša

námietku premlčania na celý žalobcom uplatnený nárok. V konaní je nevyhnutným prihliadať aj na
nové ustanovenie § 54a Občianskeho zákonníka, Ustanovenie zmenilo obsah premlčaného práva
zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len
na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel. Žalovaný má v predmete činnosti
ako nebankový subjekt poskytovanie úverov, za ktoré mu v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch (platný a účinný v čase uzatvorenia úverovej zmluvy) patria úroky a poplatky.
Je preto neopodstatnené vyhodnotiť konanie žalovaného ako úmyselné a smerujúce k získaniu
bezdôvodného obohatenia. V danom prípade jednoznačne absentuje preukázanie úmyslu žalovaného
bezdôvodne sa obohatiť. Žalovaný v rámci predmetu podnikania poskytol žalobcovi úver, za ktorý
požadoval na základe úverovej zmluvy od žalobcu zaplatiť úroky. Aký by malo zmysel, aby žalovaný

úmyselne nedodržal všetky zákonné náležitosti, za ktoré by bol následne sankcionovaný bezúročnosťou
a bezpoplatnosťou on sám a nie žalobca ako klient. Žalovaný je subjektom poskytujúcim úvery za
účelom výkonu podnikateľskej činnosti. Je preto zrejmé a prirodzené, že za poskytnutie úveru požaduje
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere odplatu vo forme úrokov a poplatkov. Je nedôvodné a
nepreukázané zastávať názor, že žalovaný mal záujem úmyselne neuvádzať do zmluvy náležitosti

vyžadované § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., pretože táto skutočnosť by pre neho znamenala
len sankciu v podobe bezúročnosti a bez poplatkovosti poskytnutého úveru. Úmyselne bezdôvodné
obohacovanie sa pri subjekte poskytujúcom úvery preto na základe vyššie špecifikovaných skutočností
považujeme za vylúčené. Žalovaný vzhľadom na vznesenú námietku žiadal žalobu ako nedôvodnú
zamietol a priznať žalovanému náhradu trov

3. Súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti presahujúcej nárok na priznanie úrokz omeškania
zo sumy 2.953,67 Eur od 06.02.2020 do zaplatenia zastavil, výrokom II. žalovaného zaviazal vydať
žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 2.953,67 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 2.953,67 Eur od 06.02.2020 do zaplatenia a uhradiť finančné zadosťučinenie vo výške 1

000,- Eur, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, výrokom III. vo zvyšnej časti
žalobu zamietol a výrokom IV. priznal žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu účelne vynaložených
trov konania v rozsahu 100 %.

4. Žalovaný podal odvolanie proti predmetnému rozsudku v časti výroku II., ktorým súd prvej

inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie 1.000,- Eur, ako
aj proti výroku IV. o náhrade trov konania v zákonnej lehote. Uviedol, že rozhodnutie o vyplatení
primeraného finančného zadosťučinenia považuje za nedôvodné a nepodložené v priznanej výške.
Predpokladom toho, aby súd mohol priznať primerané finančné zadosťučinenie je, že spotrebiteľove
práva a povinnosti sú porušené a sám vyvíja iniciatívu, ako túto situáciu odvrátiť a zabezpečiť si

súdnym rozhodnutím ochranu. Spotrebiteľove práva a povinnosti však uzatvorenou úverovou zmluvou
poškodenéneboliaspotrebiteľžiadnepoškodenieprávneprezentoval.Predmetomkonaniabolovýlučne
vydanie bezdôvodného obohatenia a primeraného finančného zadosťučinenia, o ktorom súd rozhodol
až napadnutým rozsudkom, čo nemožno vyhodnotiť ako úspešné uplatnenie porušenia práv alebo
povinností, nakoľko v čase priznania primeraného finančného zadosťučinenia neexistoval právoplatný

rozsudok o porušení práv alebo povinností žalobcu. Ďalšou podmienkou, ktorú je potrebné v zmysle §
3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa splniť, je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi. Úverová zmluva však bola uzatvorená v roku 2002, kedy zákon č.
250/2007 Z. z. nebol platný ani účinný, a preto žalovaný nemohol porušiť ustanovenia neexistujúcehoprávneho predpisu. Okrem toho nestačí len samotné konštatovanie, že úverová zmluva nemá náležitosti
podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo však nemožno považovať za
porušenie práv a povinností, ktoré by mali za následok poškodenia spotrebiteľa, nakoľko pre spotrebiteľa

by z toho vyplynula len výhoda, že poskytnutý úver je pre neho bezúročný a bez poplatkov. Žalobcovi
preto žiadna ujma reálne nevznikla. Splácal len to, na čo sa vedome a dobrovoľne zaviazal. Pokiaľ
došlo následne k vyhláseniu úverovej zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov a žalobcovi sa uhradené
úroky a poplatky vrátili, bola to pre neho výlučne výhoda, s ktorou ani hypoteticky pri uzatváraní zmluvy
nepočítal. Naopak, ujmu to predstavovalo pre žalovaného, pretože prišiel o zisk dojednaný v zmluve. Zo

samotného pojmu primeraného finančného zadosťučinenia vyplýva nevyhnutnosť jeho primeranosti vo
vzťahu k porušenej povinnosti. Jeho cieľom má byť nastolenie akejsi rovnováhy v dôsledku porušenej
povinnosti, ktorá spotrebiteľovi mala spôsobiť škodu. Pokiaľ však súd vyhlási úverovú zmluvu za
bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu chýbajúcich náležitostí, žiadna škoda spotrebiteľovi nevznikla,
práve naopak, získa výhodu bezúročného a bez poplatkového úveru, ktorý by mu neposkytla žiadna
banka ani iná inštitúcia. Ak by na základe takejto skutočnosti malo byť spotrebiteľovi priznané ešte

aj primerané finančné zadosťučinenie, tak výklad právnej normy § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.
z. nie je správne aplikovaný. Pokiaľ aj súd v predchádzajúcom upomínacom konaní vedenom pod
sp. zn. XXXX/XXX/XXXX vyhodnotil úverovú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov, žalobcovi mohla
potenciálne vzniknúť len ujma za zaplatené úroky. Táto "ujma" mu už bola nahradená plnením na
základe napadnutého rozsudku. Iná ujma žalobcovi nevznikla, žalobca ju v žalobe neuviedol, ani inak

nešpecifikoval. Je nedôvodné a neadekvátne zamieňať inštitút bezdôvodného obohatenia s inštitútom
primeraného finančného zadosťučinenia. Pri priznaní ešte aj ďalšieho umelo navýšeného primeraného
finančného zadosťučinenia by sa z poskytovania úverov stala príjmová činnosť pre spotrebiteľov,
ktorým by sa ešte aj platilo za poskytnutie úveru. Za jedno nedodržanie náležitostí úverovej zmluvy
by bol žalovaný postihnutý dvakrát - vydaním bezdôvodného obohatenia a priznaním primeraného

finančného zadosťučinenia, čo je v rozpore so zásadou ne bis in idem. Bol to žalobca, ktorý žiadal
úver, s výškou úveru bol oboznámený a bol si vedomý, že veriteľ si uplatňuje úroky a poplatky. S
celým procesom žalobca vedome a dobrovoľne súhlasil podpisom úverovej zmluvy. Pre žalovaného
je nepochopiteľné, aby výhodu v rýchlom získaní finančných prostriedkov, ktorú žalovaný žalobcovi
poskytol, žalobca pretočil na "ujmu", resp. "hrozbu ujmy", za ktorú požaduje primerané finančné

zadosťučinenie. Žalovanému nie je zrejmé, k akému poškodeniu práv spotrebiteľa vôbec dochádza v
prípadoch, kedy súdy vyhlásia poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, následkom čoho je, že
žalobca ako spotrebiteľ neplatí úroky a poplatky, ale len istinu. Prestavuje to pre neho výlučne výhodu
a jediným poškodeným je veriteľ. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na
finančnéobohateniesažalobcu,resp.nakompenzáciujehomajetkovejškody,alevdanomprípademusí

zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany, ktorú žalovaný považuje
za splnenú už ukrátením veriteľa o úroky a poplatky. V konaní je nevyhnutným skúmať aj hľadisko
primeranosti uplatneného nároku. Žalobca doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázal, v čom pociťoval
porušenie svojich práv, aké to malo pre neho dôsledky, v čom vidí odôvodnenosť požadovanej výšky
primeraného finančného zadosťučinenia v hodnote 1 000,- Eur a podobne, ktoré sú nevyhnutné na

priznanie žalovanej sumy. Vyplatenie uvedenej sumy považuje žalovaný za nedôvodné, nepreukázané a
v rozpore s cieľom normy, ktorý zákonodarca sledoval. Žalovaný počas celého trvania úverového vzťahu
od žalobcu požadoval len plnenie zmluvných povinností, ku ktorým sa slobodne a vážne zaviazal pri
podpise zmluvy. Takéto konanie nemožno vyhodnotiť ako porušenie práv a povinností žalobcu zo strany
žalovaného, ktoré by zakladalo nárok na vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalovaný

k výške primeraného finančného zadosťučinenia poukázal na viaceré rozhodnutia súdov. Taktiež dal
do pozornosti, že so žalobcom má uzatvorených viacero úverových zmlúv a žalobca všetky aktívne
žaluje, požaduje vydanie bezdôvodného obohatenia a tiež primerané finančné zadosťučinenie. Aj keď
ide o spotrebiteľa, jednoznačne si je vedomý svojich práv a snaží sa využiť všetky dostupné inštitúty
vo svoj maximálny prospech a obohatenie sa, čo jednoznačne nemal inštitút primeraného finančného

zadosťučinenia za cieľ dosiahnuť. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. XXXXXX/XX/XXXX-XXX zo dňa 28.11.2023 rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti vyhovujúceho výroku II. o povinnosti žalovaného uhradiť žalobcovi

finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,-E eur a vo výroku IV. o náhrade trov konania zrušil a vec mu
v týchto častiach vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd uviedol, že pre úspešné
uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie zákon o ochrane spotrebiteľa vyžaduje
splnenie tej podmienky, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnostiustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi. Táto podmienka je splnená aj v tom prípade,
keď si spotrebiteľ v tom istom konaní, v ktorom si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie,
úspešne uplatní napr. nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu porušenia jeho práv

dodávateľom v súvislosti s uzatvorenou spotrebiteľskou zmluvou. Aj v tomto prípade si žalobca takto
uplatnil dva nároky v jednom konaní, avšak zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by v prípade
nároku na finančné zadosťučinenie malo ísť až o následné konanie, t. j. o konanie nadväzujúce na
konanie, v ktorom bolo právoplatne rozhodnuté o porušení práva spotrebiteľa alebo povinnosti zo strany
dodávateľa, resp. o nároku spotrebiteľa z týchto dôvodov. Naopak, pokiaľ žalobca tvrdí, že došlo k

porušeniu spotrebiteľského práva, a preto si uplatňuje finančné zadosťučinenie, v prípade úspechu mu
toto bude priznané (za preukázania všetkých rozhodujúcich podmienok) a v prípade nepreukázania
tvrdeného porušenia, teda neúspechu spotrebiteľa, musí byť zákonite aj tento nárok zamietnutý. K
tomuto záveru dospel už Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí sp. zn. XXXX/XXX/XXXX zo dňa
11.06.2019 a s týmto právnym záverom sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení
XXXX/XX/XXXX zo dňa 10.11.2020 a doplnil, že tento záver pri riešení tejto procesnej otázky je v

súlade aj s článkom 17 Základných princípov Civilného sporového konania. Námietka žalovaného, že
v čase priznania primeraného finančného zadosťučinenia neexistoval právoplatný rozsudok o porušení
práv alebo povinností žalobcu tak neobstojí. Rovnako neobstojí ani námietka žalovaného, že úverová
zmluva bola uzatvorená v roku 2002, kedy zákon č. 250/2007 Z. z. nebol platný ani účinný, a preto
žalovaný nemohol porušiť ustanovenia neexistujúceho právneho predpisu. Hoc bola úverová zmluva

uzatvorená ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 250/2007 Z. z., je odvolací súd toho názoru,
že spotrebiteľovi možno priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa tohto zákona, ak k porušeniu
práv alebo povinností spotrebiteľa došlo už za účinnosti tohto zákona.

6. Odvolací súd ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie však uplatnený nárok nesprávne právne

posúdil, keď na zistený skutkový stav aplikoval nesprávnu právnu normu. Súd prvej inštancie uviedol,
že v časti primeraného finančného zadosťučinenia považoval nárok žalobcu za dôvodný v zmysle
"§ 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa". Uvedené zákonné ustanovenie však hovorí, že: "Každý
spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.". Táto
právna norma nehovorí nič o nároku spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie v prípade

porušenia jeho práv a povinností. Takouto právnou normou je ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o
ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné
zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi zodpovedá. Uvedené ustanovenie súd prvej inštancie neaplikoval. Je možné,

že ustanovenie § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa uviedol súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku nesprávne len v dôsledku chyby v písaní namiesto správneho § 3 ods. 5. Aj v takom prípade
je však právne posúdenie uplatneného nároku súdom prvej inštancie nesprávne, no z iného dôvodu.
Pre úspešné uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie zákon o ochrane spotrebiteľa
vyžaduje splnenie tej podmienky, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo

povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi. Súd prvej inštancie uplatnený
nárok nesprávne právne posúdil z dôvodu, že vôbec právne neposúdil splnenie tej podmienky, že
spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
alebo osobitnými predpismi a o aké konkrétne úspešné uplatnenie práva sa jednalo. Súd teda
správne právne neposúdil, čo predstavovalo zo strany žalobcu ako spotrebiteľa úspešné uplatnenie

porušenia jeho práv alebo povinností zo strany žalovaného. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že je
nepochybné, že žalovaný porušil práva žalobcu ako spotrebiteľa tým, že používal nekalé praktiky pri
poskytovaní spotrebiteľských úverov, čím porušil svoje povinnosti ustanovené v právnych predpisoch
na ochranu spotrebiteľa a opakovane tlačil na žalobcu a žiadal pod hrozbou zaplatenie, tak takéto
posúdenie uplatneného nároku je nedostatočné, vágne a nepreskúmateľné. Okrem toho žalobca si

v konaní uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia na tom právnom základe, že zaplatil
žalobcovi na splatenie úveru viac, než mal, pretože žalobca nemal nárok na úroky a poplatky z dôvodu
absencie zákonom predpísaných náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Žalobca nárok na
vydanie takéhoto bezdôvodného obohatenia uplatnil úspešne. Na tomto úspešnom uplatnení práva
žalobcu však súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie nezaložil, v čom spočíva jeho nesprávne

právne posúdenie. Priznané zadosťučinenie súd odôvodnil iba výškou bezdôvodného obohatenia
žalovaného, čo má síce vplyv na výšku primeraného finančného zadosťučinenia, ale nepredstavuje
relevantné právne posúdenie a náležité odôvodnenie právneho základu uplatneného nároku. Iba
samotné nesprávne právne posúdenie uplatneného nároku, spočívajúce v aplikácii nesprávnej právnejnormy, je síce nedostatkom, ktorý možno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, a to zvlášť v
prípade, že aj samotný žalovaný v odvolaní uvádza správne označenie právnej normy, ktorá má byť
na danú vec aplikovaná, avšak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom za

situácie, že súd prvej inštancie vôbec správne právne neposúdil právny základ uplatneného nároku na
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Pokiaľ by odvolací súd mal naprávať všetky uvedené
nedostatky napadnutého rozsudku, nahrádzal by tým činnosť súdu prvej inštancie. Predpokladom
pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspešné uplatnenie porušenia práva
alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi zo strany

spotrebiteľa, pričom zákon nevyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie skutočné
privodenie ujmy spotrebiteľovi. Keďže právny predpis výšku primeraného finančného zadosťučinenia
nestanovuje, určenie jeho výšky realizuje na základe voľnej úvahy súd. Niet pochýb o tom, že nemôže
ísť o svojvôľu súdu a výška finančného zadosťučinenia musí byť primeraná okolnostiam konkrétnej
veci. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,- Eur dôvodiac
intenzitou konania žalovaného (s poukazom na viaceré výzvy žalovaného žalobcovi na úhradu),

výškou bezdôvodného obohatenia a konaním žalovaného v rozpore s § 4 ods. 2 písm. a) až c)
zákona o ochrane spotrebiteľa. Aj vo vzťahu k samotnej výške priznaného primeraného finančného
zadosťučineniaabsentujevnapadnutomrozsudkunielenrelevantnéprávneposúdenie,aleajrelevantné
skutkovézistenia,ktorésúrozhodujúceprezdôvodnenievýškyprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia.
Samotné uvedenie jednotlivých výziev žalovaného žalobcovi je nepostačujúce. Okrem nich je potrebné

tiež zistiť, v ktorom období žalobca uhrádzal žalovanému finančné čiastky nad rámec istiny úveru, t. j.
ako dlho bezdôvodné obohatenie žalovaného trvalo. Súd prvej inštancie odôvodnil svoj rozsudok v tejto
časti skutočne len všeobecnými a tým nepreskúmateľnými argumentmi a absentuje riadne zdôvodnenie
primeranosti priznaného nároku. Nad rámec dôvodov, ktoré viedli odvolací súd k zrušeniu napadnutého
rozhodnutia, považuje odvolací súd za potrebné v záujme ďalšieho spravodlivého procesu a v záujme

predchádzania nedostatkov v rozhodovacej činnosti súdu prvej inštancie uviesť, že napadnutý rozsudok
trpí aj vadou nepreskúmateľnosti. V ďalšom konaní súd prvej inštancie znovu nariadi na prejednanie
veci pojednávanie, na ktorom zopakuje dokazovanie oboznámením listín, prípadne doplní dokazovanie
na základe návrhov strán, resp. aj bez takýchto návrhov v súlade s ustanovením § 295 CSP a následne
opätovne skutkovo i právne posúdi uplatnený nárok žalobcu a dôsledne sa vysporiada s argumentáciou

oboch strán v konaní, a to aj s hmotnoprávnymi námietkami použitými v odvolacom konaní a následne
vo veci opätovne rozhodne rozsudkom, ktorý bude spĺňať náležitosti podľa § 220 CSP, pričom dôkazy
vyhodnotí v súlade s ustanovením § 191 CSP. Súd v novom rozhodnutí uvedie všetky relevantné
skutkové zistenia, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynú, a ktoré sú základom pre ich posúdenie z
hľadiska uplatneného nároku, najmä zistí a v novom rozhodnutí uvedie nasledovné skutkové zistenia:

kedy a aká zmluva (z ktorej sú odvodené nároky v tomto konaní) bola medzi stranami sporu uzatvorená,
aký bol jej obsah, kedy a v akej výške si strany na jej základe plnili, pričom následne vyhodnotí, ktoré
plnenia žalobcu už predstavovali bezdôvodné obohatenie žalovaného, uvedie, kedy, akými výzvami a na
aké plnenia žalovaný vyzýval žalobcu, vyhodnotí, ktoré z týchto výziev boli uskutočnené v čase, kedy bol
nárok žalovaného zo zmluvy uhradený, resp. ktoré vyzývali na plnenie nad rámec zmluvných povinností

žalobcu a v akej výške. Následne súd podľa relevantného zákonného ustanovenia posúdi základ
právneho nároku uplatneného žalobcom (základ nároku žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie
je daný už priznaným nárokom na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia) a jeho výšku, ktorá
síce závisí od úvahy súdu, avšak aj túto musí súd riadne odôvodniť, a to napr. aj dĺžkou konania a
intenzitou konania žalovaného, ktorými dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu. Pokiaľ ide o výšku

primeraného finančného zadosťučinenia, v tejto súvislosti dáva odvolací súd súdu prvej inštancie do
pozornosti závery napr. z rozhodnutia tunajšieho súdu XXXXXX/X/XXXX zo dňa 16.09.2021, v ktorom
sa tunajší súd primeranosťou výšky finančného zadosťučinenia zaoberal.

7. Súd postupoval podľa § 391 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len

"C.s.p.") v zmysle ktorého ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, a preto súd nariadil
pojednávanie za účelom doplnenia dokazovania.

8. Súd vykonal a doplnil dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámením žaloby v spojení s písomným

vyjadrením žalobcu a žalovaného, uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica, výzvy na vydanie
bezdôvodného obohatenia v spojení s doručenkou, úverovej zmluvy, úverových podmienok, prehľadu
vykonaných úhrad, predžalobnej výzvy, zmluvy o úvere, doložky právoplatnosti, oznámenia o postúpení
pohľadávky, rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, opakovaných výziev - opakovaná výzva zo dňa2.2.2018, opakovaná výzva zo dňa 26.2.2018, výzva zo dňa 4.1.2018, výzva zo dňa 27.12.2017,
upomienka zo dňa 1.11.2017, upomienka zo dňa 13.10.2017, výzva zo dňa 23.9.2017, upomienka
zo dňa 1.9.2017, upomienka zo dňa 6.8.2017, upomienka zo dňa 1.6.2017, upovedomenia o začatí

exekúcie, generovania prístupového kódu do elektronického spisu a výpis z Obchodných podmienok
a doplnil dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámením písomných vyjadrení žalobcu a žalovaného,
rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č .k. XXXX/XX/XXXX-XXX v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne č. k. XXXXXXX/XX/XXXX-XXX a zistil skutkový stav veci.

9. Z doložky právoplatnosti a vykonateľnosti vyplýva, že uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica
zo dňa 19.09.2018 sp. zn. XXXX/XXX/XXXX nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 10.10.2018,
avšak k vytvoreniu doložky došlo až dňa 06.03.2019. Z uvedeného dátumu možno vyvodiť, že od tohto
termínu žalovaný právoplatne vedel, že sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu o sumu 2.953,67 Eur.
Keby žalovaný postupoval so zásadou dobrých mravov informoval, by žalobcu o tejto skutočnosti a
ponúkol by mu možnosť znížiť pohľadávky z úverových zmlúv č. XXXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX o

sumu 2.953,67 Eur. Avšak na základe skutočností, ktoré žalovaný urobil po termíne 06.03.2019 možno
s najväčšou pravdepodobnosťou konštatovať, že žalovaný vedel že úverové zmluvy č. 43040986165
a č. 4408050819 sú bezúročné a bez poplatkov (o čom už bolo právoplatne rozhodnuté) a že z jeho
strany došlo aj z týchto úverových zmlúv k jeho ďalšiemu bezdôvodnému obohateniu. Od tohto momentu
možno konštatovať, že žalovaný sa úmyselne obohatil na úkor žalobcu, keďže dňa 06.05.2019 žalovaný

listom žalobcovi oznámil, že postúpil svoje (neexistujúce) pohľadávky aj s príslušenstvom a všetkými
právami a povinnosťami, ktoré sú s ňou spojené na postupníka EOS KSI Slovensko, s.r.o.. Žalovaný
aj týmto ukladal žalobcovi ďalšie povinnosti bez právneho dôvodu a aj týmto sa žalovaný obohatil aj
o odmenu za postúpenie neexistujúcich pohľadávok od spoločnosti EOS KSI Slovensko, s-r-o-,. avšak
zmluva o postúpení pohľadávok žalobcovi predložená nebola. Úmysel nevydať bezdôvodné obohatenie

potvrdzuje aj fakt, že žalobca potom ako sa dozvedel o bezdôvodnom obohatení zaslal žalovanému
výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia dňa 02.02.2020 doručenú žalovanému dňa 05.02.2020,
avšak žalovaný bezdôvodné obohatenie vydal až po právoplatnom rozhodnutia súdu. Do momentu
rozhodnutia súdu považoval nárok žalobcu za nedôvodný.

10. Žalovaný (v postavení veriteľa) žalobcovi (v postavení spotrebiteľa) ukladal povinnosti bez právneho
dôvodu vzhľadom na záver uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. XXXX/XXX/XXXX
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy, a to v zmysle skutočnosti, že od žalobcu požadoval
úhradu neexistujúcej pohľadávky z úverovej zmluvy. Žalovaný pred uplatnením súdom nepriznanej
pohľadávky sa snažil dnes neexistujúcu pohľadávku vymáhať. Vymáhanie neexistujúcej pohľadávky zo

strany žalovaného bolo v rozpore s princípom dobrých mravov. Keby došlo k plneniu neexistujúceho
záväzku zo strany žalobcu v prospech žalovaného, bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného by
predstavovalo až 4.123,28 Eur, čo nemôže byť prípustné. Žalovaný sa v písomnej forme žalobcovi
vyhrážal uplatnením zrážok zo mzdy a že pokiaľ nepríde k úhrade neexistujúceho záväzku zo strany
žalobcu v prospech žalovaného, tak si žalovaný uplatní svoje práva na súde, a tým dôjde k navýšeniu

neexistujúcej pohľadávky a ak žalobca dlžnú čiastku nezaplatí, bude zahájené príslušné súdne konanie
za účelom vydania rozhodnutia, ktoré bude podkladom pre následnú exekúciu majetku žalobcu a dlžná
čiastka sa v takomto prípade ďalej navýši o náklady súdneho a exekučného konania. Takéto vyhrážanie
zo strany žalovaného vzbudilo u žalobcu strach a dôvodnú obavu o svoju existenciu a existenciu jeho
rodiny. Takéto konanie zo strany žalovaného je možné posúdiť ako hrubý psychický nátlak. Paradoxom

konania žalovaného je, že žalobca sa ocitol v exekúcií, avšak nie z dôvodu práva žalovaného ale z
dôvodu, že žalovanému poskytol plnenie bez právneho dôvodu, ktoré mohol využiť na plnenie u iného
veriteľa a nemusel sa ocitnúť v exekúcií. Na skutočnosti, že sa žalobca ocitol v exekúcií má aj týmto
žalovaný podiel morálnej viny.

11. Na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že medzi žalovaným a žalobcom bola
uzatvorená spotrebiteľská zmluva. Z obsahu zmluvy je zrejmé, že sa ide o formulárovú (typovú) zmluvu
pripravenú vopred žalovaným, ktorej obsah nemal žalobca možnosť reálne ovplyvniť alebo pozmeniť.
Zmluvu uzatvoril žalobca ako nepodnikateľ. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je zmluvným typom s
osobitnou právnou úpravou v čase uzavretia zmluvy v zákone o spotrebiteľských úveroch, ktorý je k

ustanoveniam Občianskeho zákonníka s podrobnou úpravou spotrebiteľských zmlúv od 01.04.2004
predpisom lex specialis. Súd preto vzťah strán konania posudzoval ako záväzok zo spotrebiteľskej
zmluvy podľa § 52 a nasledujúcich v § 879f Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia
predmetných zmlúv a podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch.12. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde

domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde

úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

13. Vychádzajúc z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, predpokladom pre
uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo

povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde. Zákon
teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje
ak k takémuto porušeniu práva alebo povinností dôjde. Spôsobená ujma žalobcovi ale môže byť
ukazovateľom pre určenie výšky finančného zadosťučinenia, keďže je potrebné na ňu v tejto súvislosti
prihliadať. V danom prípade námietka žalovaného, že by išlo o predčasné rozhodnutie, majúc za to, že

najprv musí byť v jednom súdnom konaní spotrebiteľ úspešný, až následne ako úspešný si môže uplatniť
právo na finančné zadosťučinenie, nemá oporu v zákone, nakoľko zo žiadneho právneho predpisu
nevyplýva, že by malo ísť až o následné konanie. Naopak, pokiaľ žalobca tvrdí, že došlo k porušeniu
spotrebiteľského práva, a preto si uplatňuje finančné zadosťučinenie, v prípade úspechu mu toto bude
priznané (za preukázania všetkých rozhodujúcich podmienok) a v prípade nepreukázania tvrdeného

porušenia, teda neúspechu spotrebiteľa, musí byť zákonite aj tento nárok zamietnutý.

14. Pri určení výšky treba vychádzať z toho, že finančné zadosťučinenie má sankčnú povahu a jeho
účelom je odradiť nečestného dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Finančné zadosťučinenie
nemožno vnímať ako kompenzáciu, ale ako poskytnutú satisfakciu spotrebiteľovi a tiež ako odmenu

pre žalobcu ako spotrebiteľa, ktorý privodil vyhlásenie rozsudku, ktorým sa sledujú rovnaké účinky ako
opatrenia orgánov dohľadu, ktorých sankcie by boli neporovnateľne prísnejšie. Na druhej strane však
nemôže predstavovať neprimerané obohacovanie spotrebiteľov. Pri rozhodovaní o nároku na primerané
finančné zadosťučinenie je tiež potrebné prihliadať na okolnosti prípadu.

15. Krajský súd v Trenčíne v rozsudku č. k. XXXXXXX/XX/XXXX-XXX zo dňa 26.10.2023 uviedol,
že uvedený nárok žalobcu, má pôvod v ustanovení § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, ktoré upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade,
ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva
zodpovedá. Jeho cieľom je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie

vyššieho stupňa ochrany. Pri výklade § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. treba akcentovať, že
zákonodarca formuloval uvedené ustanovenie tak, že ak porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu (bez toho, aby ujma
nastala alebo čo len hrozila, postačuje spôsobilosť porušenia práva alebo povinnosti viesť k ujme
spotrebiteľa), tak základ nároku - právo na finančné zadosťučinenie je dané. Súdna prax pri rozhodovaní

o jeho základe a výške akcentuje, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú
tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému
spotrebiteľovi a jednak ho treba chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s
nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre
ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil

voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite.

16. Podľa názoru súdu, všetky vyššie uvedené funkcie primeraného finančného zadosťučinenia súdom
priznaný nárok v tomto smere spĺňa. Nemožno pochybovať o tom, že práve v tomto konaní bolo
zistené porušenie práv žalobcu ako spotrebiteľa, keď si žalovaný ako dodávateľ nesplnil, resp. porušil

svoju zákonnú povinnosť vo vzťahu k obsahovým náležitostiam zmluvy, čo malo za následok úspech
žalobcu vo vzťahu k jeho nároku, keď napadnutým rozsudkom bolo súčasne rozhodnuté o nároku
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.953,67 Eur s prísl. od žalovaného a žalovaný
proti uloženej povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie ani nepodal odvolanie a žalobcovi ho užaj vyplatil, pričom nemožno tiež pochybovať, že porušenie tejto povinnosti bolo spôsobilé privodiť
žalobcovi ujmu v podobe finančnej zaťaženosti pri nedôvodne preplatenom úvere. Výšku priznaného
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500,- Eur súd určil s poukazom na skutočnosť,

že za majetkovú ujmu spotrebiteľa je možné považovať obmedzenie jeho komfortu vo všetkých
oblastiach života, najmä však obmedzenie vo finančnej sfére vzniknuté nedôvodnými platbami žalobcu
ako spotrebiteľa v prospech žalovaného ako dodávateľa. Keďže právny predpis výšku primeraného
finančného zadosťučinenia nestanovuje, určenie jeho výšky realizuje na základe voľnej úvahy súd. Niet
pochýb o tom, že nemôže ísť o svojvôľu súdu a výška finančného zadosťučinenia musí byť primeraná

okolnostiam konkrétnej veci. Výšku uvedenej sumy naviac nijakým spôsobom žalobca neodôvodnil,
uviedol však, že sa stotožňuje s výškou finančného zadosťučinenia priznaného mu v obdobných
prípadoch. Zmluva o úvere neobsahovala také pochybenia, ktoré by mali za následok jej neplatnosť.
Na základe zmluvy poskytnutý úver súd vyhodnotil ako bezúročný a bez poplatkov. Na druhej strane
treba vziať do úvahy aj správanie "priemerného spotrebiteľa", ktorý si vyžiada ponuky od niekoľkých
potenciálnych úverových inštitúcií a svoje rozhodnutie o prijatí úveru urobí na základe porovnania týchto

ponúk vrátane pravdepodobných nákladov, ktoré sú s úverom spojené. Preto je treba brať do úvahy
aj rozhodnutie samotného spotrebiteľa - žalobcu, ktorý sa pre uzavretie toho ktorého úveru rozhodol
zodpovedne s vedomím, že musí splatiť nielen istinu úveru, ale aj náklady spojené s poskytnutím
úveru. Súčasne žalovaný v čase, keď mal vedomosť, že žiada od žalobcu plnenie bez právneho
dôvodu, opakovane na neho vyvíjal výzvami tlak a žiadal o poukázanie platieb, postúpil pohľadávku

a následne smeroval svoje konanie k nariadeniu exekúcie proti žalobcovi. S poukazom na okolnosti
prípadu ako aj s prihliadnutím na výšku bezdôvodného obohatenia či porušenie povinnosti žalovaným
vo vzťahu k obsahovým náležitostiam zmluvy a správanie sa žalovaného, dospel súd k záveru, že
primeranému finančnému zadosťučineniu zodpovedá suma 500,- Eur. Ide o sumu, ktorá kompenzuje
istým spôsobom aj problémy žalobcu, ktoré má v súvislosti s poskytnutím úveru a zároveň zohľadňuje

mieruporušenýchpovinností.Nemožnopochybovať,žeajvkaždejďalšejvecipriznanietakéhotonároku
len môže zakladať predpoklad upustenia od takéhoto konania, pričom rozhodne takýto nárok (a už
vôbec v priznanej výške 500,- Eur) nie je spôsobilý k záveru, že má slúžiť na obohatenie spotrebiteľa,
či nedôvodné poškodenie dodávateľa. Priznané finančné zadosťučinenie je primerané okolnostiam aj
spôsobu a intenzite správania dodávateľa. Vo zvyšnej časti súd žalobný návrh zamietol.

17. Lehotu na splnenie súdom uloženej povinnosti určil v súlade s § 232 ods. 3 C.s.p., v zmysle
ktoréholehotanaplneniejetridniaplynieodprávoplatnostirozsudku,pričomsúdmôževodôvodnených
prípadoch určiť dlhšiu lehotu. V prípade žalovaného neboli zistené podmienky pre určenie dlhšej lehoty
na splnenie.

18. Podľa § 251 C.s.p., trovy konania, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne
vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

19. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

20. Podľa § 262 ods. 1 a 2 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

21. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262
ods. 2 C.s.p., v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. V predmetnom konaní súd žalobnému návrhu vyhovel v celom rozsahu okrem nepatrnej časti,
pričom žalobca bol plne úspešný v základe uplatneného nároku na priznanie finančného zadosťučinenia

(zamietnutie žaloby v časti výšky priznaného finančného zadosťučinenia, pričom jeho procesný úspech
v tomto smere závisel výlučne od úvahy súdu), a preto súd priznal žalobcovi, ako úspešnej strane právo
na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 %. O výške trov konania bude rozhodnuté
po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

Poučenie:Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie,protiktorému rozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusanapáda,zakýchdôvodovsarozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude splnená povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže byť podaný návrh na vykonanie exekúcie

podľa Exekučného poriadku.