Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoCsp/29/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3520200975
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marek Anovčin
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3520200975.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mareka Anovčina a členov senátu
JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Denisa Vékonyho, v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
D. C. D. E. XXX, proti žalovanému Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Piešťany, Teplická 7434/147,
IČO: 36 234 176, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., so
sídlom Trenčín, 1. mája 173/11, IČO: 47 234 679, o zaplatenie 2 953,67 eur s príslušenstvom a o

primerané finančné zadosťučinenie, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.
k. NM-12Csp/17/2020 – 211 zo dňa 30. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a v súvisiacom výroku III. o náhrade trov
konania p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým,vporadídruhýmrozsudkomsúdprvejinštancievovýrokuI.zaviazalžalovanéhozaplatiť

žalobcoviprimeranéfinančnézadosťučinenievovýške500,-eurdotrochdníodprávoplatnostirozsudku,
vo výroku II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a vo výroku III. priznal žalobcovi právo na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou po pripustení jej zmeny
domáhal uloženia povinnosti žalovanému vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 2 953,67
eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2 953,67 eur od 06.02.2020
do zaplatenia a uhradiť finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,- eur s odôvodnením, že počas

písania ďalšej žaloby voči žalovanému k ďalším spotrebiteľským úverovým zmluvám č. XXXXXXXXXXX
a č. XXXXXXXXXX dospel k záveru, že bezdôvodné obohatenie žalovaného bolo úmyselné, a
že žalovaný ukladal žalobcovi ako spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu a upieral mu práva v
zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, a preto
má žalobca v zmysle § 3 ods. 5 uvedeného zákona právo na primerané finančné zadosťučinenie od
porušiteľa, teda žalovaného.

2. Súd prvej inštancie (pôvodne ešte Okresný súd Nové Mesto nad Váhom) prvýkrát vo veci
rozhodol rozsudkom, č. k. 12Csp/17/2020 – 128 zo dňa 07.06.2021 tak, že výrokom I. konanie v časti
presahujúcej nárok na priznanie úrokov z omeškania zo sumy 2 953,67 eur od 06.02.2020 do
zaplatenia zastavil, výrokom II. žalovaného zaviazal vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške
2 953,67 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2 953,67 eur od 06.02.2020
do zaplatenia a uhradiť finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,- eur, a to do troch dní odo dňa

nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, výrokom III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom IV.
priznal žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100
%. Na odvolanie žalovaného bol tento rozsudok súdu prvej inštancie uznesením Krajskéhosúdu v Trenčíne, č. k. 6CoCsP/22/2023 – 171 zrušený v časti výroku II. o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi finančné zadosťučinenie a vo výroku IV. o náhrade trov konania a v týchto častiach mu bola
vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo výroku o povinnosti žalovaného vydať žalobcovi

bezdôvodné obohatenie vo výške 2 953,67 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 2 953,67 eur od 06.02.2020 do zaplatenia nadobudol rozsudok právoplatnosť dňa 03.05.2023.

3.Predmetomďalšiehokonaniatakbollennároknazaplatenieprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia,
ktorý bol napadnutým rozsudkom žalobcovi priznaný výrokom I. vo výške 500,- eur podľa § 3

ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie uviedol, že uznesenie
Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 19.09.2018, sp. zn. 23Up/598/2018 nadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 10.10.2018, avšak k vytvoreniu doložky došlo až dňa 06.03.2019.
Z uvedeného dátumu možno vyvodiť, že od tohto termínu žalovaný právoplatne
vedel, že sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu o sumu 2 953,67 eur. Keby žalovaný
postupoval so zásadou dobrých mravov, informoval by žalobcu o tejto skutočnosti a ponúkol by mu

možnosť znížiť pohľadávky z úverových zmlúv č. XXXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX o sumu 2 953,67
eur. Avšak na základe skutočností, ktoré žalovaný urobil po termíne 06.03.2019, možno s
najväčšou pravdepodobnosťou konštatovať, že žalovaný vedel, že úverové zmluvy č. XXXXXXXXXXX
a č. XXXXXXXXXX sú bezúročné a bez poplatkov (o čom už bolo právoplatne rozhodnuté), a že z
jeho strany došlo aj z týchto úverových zmlúv k jeho ďalšiemu bezdôvodnému obohateniu. Od tohto

momentu možno konštatovať, že žalovaný sa úmyselne obohatil na úkor žalobcu, keďže dňa 06.05.2019
žalovaný listom žalobcovi oznámil, že postúpil svoje (neexistujúce) pohľadávky aj
s príslušenstvom na postupníka EOS KSI Slovensko, s.r.o. Žalovaný aj týmto ukladal žalobcovi ďalšie
povinnosti bez právneho dôvodu a aj týmto sa žalovaný obohatil aj o odmenu za postúpenie
neexistujúcich pohľadávok od spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o. Žalobca potom ako sa dozvedel

o bezdôvodnom obohatení, zaslal žalovanému výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia
dňa 02.02.2020, doručenú žalovanému dňa 05.02.2020, avšak žalovaný bezdôvodné obohatenie vydal
až po právoplatnom rozhodnutí súdu. Do momentu rozhodnutia súdu považoval
nárok žalobcu za nedôvodný. Žalovaný (v postavení veriteľa) ukladal žalobcovi
(v postavení spotrebiteľa) povinnosti bez právneho dôvodu vzhľadom na záver uznesenia Okresného

súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 23Up/598/2018 o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy, a
to v zmysle skutočnosti, že od žalobcu požadoval úhradu neexistujúcej pohľadávky z úverovej zmluvy.
Žalovaný pred uplatnením súdom nepriznanej pohľadávky sa snažil dnes neexistujúcu pohľadávku
vymáhať. Vymáhanie neexistujúcej pohľadávky zo strany žalovaného bolo v rozpore
s princípom dobrých mravov. Keby došlo k plneniu neexistujúceho záväzku zo strany

žalobcu v prospech žalovaného, bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného by predstavovalo až 4
123,28 eur. Žalovaný sa v písomnej forme žalobcovi vyhrážal uplatnením zrážok zo mzdy, a že pokiaľ
nepríde k úhrade neexistujúceho záväzku zo strany žalobcu v prospech žalovaného,
tak si žalovaný uplatní svoje práva na súde, a tým dôjde k navýšeniu neexistujúcej pohľadávky, a ak
žalobcadlžnúčiastkunezaplatí,budezahájenépríslušnésúdnekonaniezaúčelomvydaniarozhodnutia,

ktoré bude podkladom pre následnú exekúciu majetku žalobcu a dlžná čiastka sa v takomto prípade
ďalej navýši o náklady súdneho a exekučného konania. Takéto vyhrážanie zo strany
žalovaného vzbudilo u žalobcu strach a dôvodnú obavu o svoju existenciu a existenciu jeho
rodiny. Takéto konanie zo strany žalovaného je možné posúdiť ako hrubý psychický nátlak. Paradoxom
konania žalovaného je, že žalobca sa ocitol v exekúcií, avšak nie z dôvodu práva žalovaného ale z

dôvodu, že žalovanému poskytol plnenie bez právneho dôvodu, ktoré mohol využiť na
plnenie u iného veriteľa a nemusel sa ocitnúť v exekúcií. Na skutočnosti, že sa žalobca ocitol v exekúcií,
má aj týmto žalovaný podiel morálnej viny. Na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že
medzi žalovaným a žalobcom bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva. Vychádzajúc z ustanovenia §
3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, predpokladom pre uplatnenie práva na

primeranéfinančnézadosťučineniejeúspešnéuplatnenieporušeniaprávaalebopovinnostiustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde. Zákon teda nevyžaduje pre
vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu
práva alebo povinností dôjde. Spôsobená ujma žalobcovi ale môže byť ukazovateľom pre určenie výšky
finančného zadosťučinenia, keďže je potrebné na ňu v tejto súvislosti prihliadať. V danom prípade

námietka žalovaného, že by išlo o predčasné rozhodnutie, majúc za to, že najprv musí byť v
jednom súdnom konaní spotrebiteľ úspešný, až následne ako úspešný si môže uplatniť právo na
finančné zadosťučinenie, nemá oporu v zákone, nakoľko zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že
by malo ísť až o následné konanie. Naopak, pokiaľ žalobca tvrdí, že došlo k porušeniuspotrebiteľského práva, a preto si uplatňuje finančné zadosťučinenie, v prípade úspechu
mu toto bude priznané (za preukázania všetkých rozhodujúcich podmienok) a v prípade nepreukázania
tvrdeného porušenia, teda neúspechu spotrebiteľa, musí byť zákonite aj tento nárok zamietnutý. Pri

určení výšky treba vychádzať z toho, že finančné zadosťučinenie má sankčnú
povahu a jeho účelom je odradiť nečestného dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Finančné
zadosťučinenie nemožno vnímať ako kompenzáciu, ale ako poskytnutú satisfakciu spotrebiteľovi a
tiež ako odmenu pre žalobcu ako spotrebiteľa, ktorý privodil vyhlásenie rozsudku, ktorým sa sledujú
rovnaké účinky ako opatrenia orgánov dohľadu, ktorých sankcie by boli neporovnateľne prísnejšie. Na

druhej strane však nemôže predstavovať neprimerané obohacovanie spotrebiteľov. Pri rozhodovaní o
nároku na primerané finančné zadosťučinenie je tiež potrebné prihliadať na okolnosti prípadu. Súd prvej
inštancie poukázal v napadnutom rozsudku na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, č. k.
27CoCsp/48/2022 - 350 zo dňa 26.10.2023 a ďalej uviedol, že všetky funkcie primeraného finančného
zadosťučinenia súdom priznaný nárok v tomto smere spĺňa. Nemožno pochybovať o tom, že práve
v tomto konaní bolo zistené porušenie práv žalobcu ako spotrebiteľa, keď si žalovaný ako dodávateľ

nesplnil, resp. porušil svoju zákonnú povinnosť vo vzťahu k obsahovým náležitostiam zmluvy, čo malo
za následok úspech žalobcu vo vzťahu k jeho nároku, keď bolo rozhodnuté o nároku žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 2 953,67 eur s prísl. od žalovaného a žalovaný proti uloženej
povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie ani nepodal odvolanie a žalobcovi ho už aj vyplatil, pričom
nemožno tiež pochybovať, že porušenie tejto povinnosti bolo spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu v podobe

finančnej zaťaženosti pri nedôvodne preplatenom úvere. Výšku priznaného primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 500,- eur súd určil s poukazom na skutočnosť, že za majetkovú
ujmu spotrebiteľa je možné považovať obmedzenie jeho komfortu vo všetkých oblastiach života, najmä
však obmedzenie vo finančnej sfére vzniknuté nedôvodnými platbami žalobcu
ako spotrebiteľa v prospech žalovaného ako dodávateľa. Keďže právny predpis výšku primeraného

finančného zadosťučinenia nestanovuje, určenie jeho výšky realizuje na základe voľnej úvahy súd. Niet
pochýb o tom, že nemôže ísť o svojvôľu súdu a výška finančného zadosťučinenia musí byť primeraná
okolnostiam konkrétnej veci. Na základe zmluvy poskytnutý úver súd vyhodnotil ako bezúročný a bez
poplatkov. Na druhej strane treba vziať do úvahy aj správanie priemerného spotrebiteľa, ktorý si vyžiada
ponuky od niekoľkých potenciálnych úverových inštitúcií a svoje rozhodnutie o prijatí úveru urobí na

základe porovnania týchto ponúk vrátane pravdepodobných nákladov, ktoré sú s úverom spojené. Preto
je treba brať do úvahy aj rozhodnutie samotného spotrebiteľa - žalobcu, ktorý sa pre
uzavretie toho ktorého úveru rozhodol zodpovedne s vedomím, že musí splatiť nielen istinu úveru, ale aj
náklady spojené s poskytnutím úveru. Súčasne žalovaný v čase, keď mal vedomosť, že žiada od
žalobcu plnenie bez právneho dôvodu, opakovane na neho vyvíjal výzvami tlak a žiadal o poukázanie

platieb, postúpil pohľadávku a následne smeroval svoje konanie k nariadeniu exekúcie proti žalobcovi. S
poukazom na okolnosti prípadu, ako aj s prihliadnutím na výšku bezdôvodného obohatenia, či porušenie
povinnosti žalovaným vo vzťahu k obsahovým náležitostiam zmluvy a správanie sa žalovaného, dospel
súd k záveru, že primeranému finančnému zadosťučineniu zodpovedá suma 500,- eur. Ide o sumu, ktorá
kompenzuje istým spôsobom aj problémy žalobcu, ktoré má v súvislosti s poskytnutím úveru a zároveň

zohľadňuje mieru porušených povinností. Nemožno pochybovať, že aj v každej ďalšej veci priznanie
takéhoto nároku len môže zakladať predpoklad upustenia od takéhoto konania, pričom rozhodne takýto
nárok (a už vôbec v priznanej výške 500,- eur) nie je spôsobilý k záveru, že má slúžiť
na obohatenie spotrebiteľa, či nedôvodné poškodenie dodávateľa. Priznané finančné zadosťučinenie je
primerané okolnostiam aj spôsobu a intenzite správania dodávateľa. Vo zvyšnej časti súd žalobný návrh

zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 2 CSP. V predmetnom konaní súd žalobnému návrhu vyhovel v celom rozsahu okrem
nepatrnej časti, pričom žalobca bol plne úspešný v základe uplatneného nároku na priznanie finančného
zadosťučinenia (zamietnutie žaloby v časti výšky priznaného finančného zadosťučinenia, pričom jeho
procesný úspech v tomto smere závisel výlučne od úvahy súdu), a preto súd priznal žalobcovi ako

úspešnej strane právo na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 %.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to voči vyhovujúcemu výroku
I. a voči výroku III. o náhrade trov konania, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.
f) a h) CSP. Uviedol, že napadnutý rozsudok o vyplatení primeraného finančného zadosťučinenia

považuje za nedôvodný a nepodložený v priznanej výške. Súd prvej inštancie odôvodnil výšku
priznanéhoprimeranéhofinančnéhozadosťučineniatak,želeninýmislovamizopakovalpredchádzajúce
odôvodnenie prvého rozsudku zo dňa 07.06.2021, ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 28.11.2023 v konaní vedenom pod sp. zn. 6CoCsp/22/2023 práve z dôvodunedostatočného odôvodnenia. S pokynom odvolacieho súdu v uvedenom uznesení sa súd prvej
inštancie vysporiadal tak, že svoje odôvodnenie rozšíril o tvrdenie, že: „...žalovaný v čase, keď mal
vedomosť, že žiada od žalobcu plnenie bez právneho dôvodu, opakovane na neho vyvíjal výzvami tlak

a žiadal o poukázanie platieb, postúpil pohľadávku a následne smeroval svoje konanie k nariadeniu
exekúcie proti žalobcovi. S poukazom na okolnosti prípadu, ako aj s prihliadnutím
na výšku bezdôvodného obohatenia, či porušenie povinnosti žalovaným vo vzťahu k
obsahovým náležitostiam zmluvy a správanie sa žalovaného, dospel súd k záveru, že
primeranému finančnému zadosťučineniu zodpovedá suma 500,- eur. Ide o sumu, ktorá kompenzuje

istým spôsobom aj problémy žalobcu, ktoré má v súvislosti s poskytnutím úveru a zároveň zohľadňuje
mieru porušených povinností.“, avšak stále v oklieštenom rozsahu neumožňujúcom zistiť, aké problémy
žalovaný v súvislosti s poskytnutím úveru žalobcovi spôsobil. V prípade nároku zo žalovanej úverovej
zmluvy je nevyhnutné prihliadnuť aj na dátum jej uzatvorenia, t. j. dňa 12.11.2002, kedy zákonná
úprava obligatórnych náležitostí úverových zmlúv a taktiež rozhodovacia prax súdov nebola tak detailná,
špecifická a na takej vysokej úrovni, ako je v súčasnosti a v aktuálnom znení zákona č. 129/2010 Z. z.

Žalobcačerpalfinančnéprostriedkyzúverupravidelnevrokoch2002-2015,pričomnikdynevyjadrilsvoj
nesúhlas, či nespokojnosť s uzatvorenou úverovou zmluvou. Splátky z úverovej zmluvy prestal uhrádzať
v roku 2017. Nakoľko úverová zmluva nebola súdom vyhodnotená za bezúročnú a bez poplatkov,
žalovaný ako veriteľ vyzval žalobcu ako dlžníka na úhradu dlžnej sumy. Je bežným a štandardným
postupom, že veriteľ si od dlžníka nárokuje plnenie v zmysle uzatvorenej zmluvy. Žalovaný v postavení

veriteľa si uplatnil svoj nárok zo zmluvy aj v upomínacom konaní, v ktorom bol jeho návrh
dňa 19.09.2018 odmietnutý. Žalovaný si teda ako veriteľ po súdnom vyhodnotení úverovej zmluvy
za bezúročnú a bez poplatkov (nadobudnutí vedomosti o požadovaní plnenia bez právneho dôvodu)
od žalobcu ako dlžníka nevymáhal žiadny nárok. Tvrdenie súdu prvej inštancie v znení: „Súčasne
žalovaný v čase, keď mal vedomosť, že žiada od žalobcu plnenie bez právneho dôvodu, opakovane

na neho vyvíjal výzvami tlak a žiadal o poukázanie platieb, postúpil pohľadávku a následne smeroval
svoje konanie k nariadeniu exekúcie proti žalobcovi,“ žalovaný považuje za nepravdivé, dôkazmi
nepodložené a zavádzajúce. Dôkazy produkované žalobcom boli chaotické a týkali sa úverových zmlúv
č. XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, ktoré sú predmetom konania vedeného pod sp. zn. 9Csp/61/2020.
Žalobca v konaní doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázal ani nezdokladoval, v čom pociťoval

poškodenie svojich práv na základe aktuálne vedeného konania pod sp. zn. NM-12Csp/17/2020, v
ktorom si súčasne uplatňuje aj primerané finančné zadosťučinenie. Žalobca v konaní neustále opakuje
len to, že zmluva nemala dodržané náležitosti, čo však pre žalobcu predstavuje výlučne výhodu v získaní
bezúročného a bez poplatkového úveru. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na viaceré rozhodnutia
krajských súdov a jedno rozhodnutie okresného súdu. Ďalej uviedol, že pokiaľ prvostupňový súd

smeroval výšku priznaného primeraného finančného zadosťučinenia k tomu, aby pôsobil nápravne na
žalovaného ako veriteľa, je nevyhnutné uviesť, že žalovaný uzatvárané úverové zmluvy kompletne
prepracoval v súlade so zákonnými požiadavkami a typ zmluvy, ktorý je predmetom tohto aktuálneho
sporu, sa už niekoľko rokov nepoužíva. Taktiež je potrebné doplniť, že ak žalobca odvodzuje svoj nárok
na primerané finančné zadosťučinenie od poškodenia svojich práv, ku ktorému malo dôjsť

uzatvorenou úverovou zmluvou č. XXXXXXXXXX z roku 2002, je jeho nárok neuplatniteľný aj z dôvodu,
že v čase uzatvorenia úverovej zmluvy zákon č. 250/2007 Z. z. nebol platný
a účinný. Žalovaný preto nemohol naplniť požiadavky neexistujúceho zákona. Na základe uvedených
skutočností žalovaný nepovažoval výšku priznaného primeraného finančného zadosťučinenia vzhľadom
k posúdeniu všetkých okolností sporu za primeranú, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne aby napadnutý rozsudok
zmenil a priznal žalovanému náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.

5.Žalobcavpísomnomvyjadreníkodvolaniužalovanéhouviedol,žesodvolanímžalovanéhonesúhlasí,
s napadnutým rozsudkom je stotožnený a nemá voči nemu žiadne výhrady. Žalobca zotrval na

doterajších tvrdeniach uvedených v konaní a navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok potvrdil a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný a ani jeho
právny zástupca sa nezúčastňovali súdnych pojednávaní. Všetky rozhodné skutočnosti vo vzťahu
kprimeranémufinančnémuzadosťučineniužalobcauviedolaoznačilprávepočassúdnychpojednávaní,
o čom svedčia zápisnice z pojednávaní.

6. Žalovaný v replike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobca v podanom vyjadrení neuviedol
žiadne relevantné skutočnosti a dôkazy, ktoré by preukazovali nielen náležité odôvodnenie právneho
základu uplatňovaného nároku, ale aj jeho výšku. Bol to práve žalobca, ktorý si o poskytnutie úveružiadal, súhlasil s úverovými podmienkami, pričom si bol vedomý, že v dôsledku čerpania finančných
prostriedkov bude musieť tieto vrátiť spolu s príslušnými úrokmi. Žalobcu do zmluvného
vzťahu nikto netlačil, sám sa rozhodol, že bude využívať finančné prostriedky od žalovaného, ktorý je

nebankovou spoločnosťou. Úverová zmluva č. XXXXXXXXXX bola uzatvorená ešte v roku 2002, kedy
kritéria zákona a ani vyhodnocovanie náležitostí súdmi nebolo tak striktné a prísne ako v súčasnosti. V
tejto súvislosti nemožno od žalovaného spravodlivo a bez znakov retroaktivity požadovať, aby
jehozmluvazroku2002akokoľvekpredpokladalaexistenciubudúcichustanovení,čiužzák.č.129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a už vôbec nie zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v

aktuálnom znení. Žalovaný vždy a vo vlastnom záujme flexibilne reaguje na požiadavky súdov a všetky
vytýkané nedostatky aktívne a obratom do svojich zmluvných vzťahov implementuje. Ak by aj v danom
prípade mal vedomosť o akýchkoľvek nedostatkoch tej-ktorej zmluvy (napr. revolvingovej), nápravu by
bezodkladne realizoval. V danom prípade jednoznačne absentuje preukázanie úmyslu
žalovanéhobezdôvodne saobohatiť.Žalovanývrámcipredmetupodnikaniaposkytolžalobcovi
úver, za ktorý požadoval na základe úverovej zmluvy od žalobcu zaplatiť úroky. Aký by malo zmysel,

aby žalovaný úmyselne nedodržal všetky zákonné náležitosti, za ktoré by bol následne sankcionovaný
neplatnosťou výlučne on sám a nie žalobca ako klient? Žalovaný opätovne poukázal na judikatúru,
kedy súdy uplatniac voľnú úvahu pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia priznávajú
sumy vo výške 100,- eur, resp. vo výške nepresahujúcej 300,- eur. Judikatúra súdov ohľadne dodržania
náležitostí úverových zmlúv v spotrebiteľských vzťahoch je veľmi rôznorodá a nejednoznačná

a od roku 2002 prešla markantným vývojom. Žalobca doposiaľ neuviedol žiadne racionálne okolnosti,
v zmysle ktorých by mu malo prináležať finančné zadosťučinenie vo výške 500,- eur. V zmluvnom vzťahu
založenom predmetnou úverovou zmluvou je na žalobcovi / spotrebiteľovi, ak žiada od žalovaného
finančné zadosťučinenie, aby preukázal naplnenie predpokladov podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa, teda porušenie práva alebo povinnosti, zodpovednosť žalovaného za toto porušenie a

najmä predpoklady, z ktorých vychádza pri stanovovaní výšky uplatňovanej sumy. V konaní však neboli
žalobcom predložené a ani navrhované žiadne konkrétne dôkazy, ktoré by preukazovali akúkoľvek
žalovaným spôsobenú ujmu a už vôbec neuviedol, aké konkrétne práva, resp. svoje povinnosti mal
žalovaný porušiť. Skutočnosť, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje nejakú podstatnú
náležitosť, je sankcionovaná zákonom o spotrebiteľských úveroch bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou

úveru. Je nutné uviesť, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia je prostriedok slúžiaci okrem
iného (možno uvažovať i o sankčnom pôsobení) k reparácii konkrétnej a preukázanej ujmy. V danom
prípade žalobca okrem argumentu, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, pred súdom
neprodukoval žiadne iné tvrdenia ohľadom požadovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia.
Najpodstatnejšie skutočnosti, ktoré by mali byť zohľadnené pri spravodlivom rozhodovaní vo veci samej,

a to najmä vzhľadom na žalovaným citovanú judikatúru, sú: právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným
vzniknuté na podklade úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.11.2002; obdobie, kedy nebol
založenýaktuálnyzákonnýrámectakzmluvnýchnáležitostí,akoajpodmienok,predpokladov,následkov
a sankcií úverových zmlúv (Z. č. 250/2007 Z. z. a tiež Z. č. 129/2010 Z. z. v aktuálnom znení); absencia
a nepreukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť; žalobca neuniesol dôkazné bremeno

splnenia podmienok na priznanie požadovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia; žalobca
neuniesol dôkazné bremeno existencie príčinnej súvislosti uplatňovaného nároku s okolnosťami,
za ktorých došlo k údajnému porušeniu práva žalobcu (okolnosti roku 2002 nemôžu byť následne
sankcionované aktuálnym zákonným rámcom a rozsahom ochrany spotrebiteľa); žalobca neuniesol
dôkaznébremenoexistencieujmynemateriálnejpovahy,ktorábymalabyťvdanomprípadereparovaná;

neprimeranosť vo výške uplatňovanej sumy primeraného finančného zadosťučinenia, ktorá sa vzhľadom
na ustálenú judikatúru a priznanie bezdôvodného obohatenia javí ako účelová a špekulatívna. Na
základe uvedených skutočností žalovaný zotrval na svojom odvolacom návrhu.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods.

1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP),
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania

podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval
to ani dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.8. Odvolaním bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. Vo výroku
II., ktorým bola žaloba v časti zamietnutá, rozsudok súdu prvej inštancie napadnutý nebol, v tejto časti
nadobudol právoplatnosť, a preto ho odvolací súd v tejto časti nepreskúmaval.

9. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tých právnych záveroch, že v tomto konaní bolo
zistené porušenie práv žalobcu ako spotrebiteľa, keď si žalovaný ako dodávateľ nesplnil, resp. porušil
svoju zákonnú povinnosť vo vzťahu k obsahovým náležitostiam zmluvy, čo malo za následok úspech
žalobcu vo vzťahu k jeho nároku, keď bolo rozhodnuté o nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného

obohatenia, žalovaný sa úmyselne obohatil na úkor žalobcu, ukladal žalobcovi povinnosti
bez právneho dôvodu, od žalobcu požadoval úhradu neexistujúcej pohľadávky z úverovej zmluvy. Výšku
primeraného finančného zadosťučinenia súd určil s prihliadnutím na výšku bezdôvodného obohatenia, či
porušeniepovinnostižalovanýmvovzťahukobsahovýmnáležitostiamzmluvyasprávanie sa
žalovaného.

10. Žalovaný uplatnil vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP).
Jeho odvolacie námietky boli koncentrované najmä na tvrdenia o tom, že žalovaný nemohol porušiť

ustanovenia neexistujúceho právneho predpisu, keďže v čase uzatvorenia úverovej zmluvy zákon č.
250/2007 Z. z. nebol platný ani účinný, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal
ani nezdokladoval, v čom pociťoval poškodenie svojich práv a napokon na tvrdenia o neprimeranosti
priznaného finančného zadosťučinenia.

11. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v
nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, dôsledkom čoho je, že
súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu prednesené,
prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán sporu.

Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s
osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

12. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. Žalobca sa v tomto konaní domáhal uloženia povinnosti žalovanému vydať žalobcovi bezdôvodné

obohatenie vo výške 2 953,67 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
2 953,67 eur od 06.02.2020 do zaplatenia a uhradiť finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,- eur.
Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 23Up/598/2018 zo dňa
19.09.2018 bol odmietnutý návrh žalovaného (v tom konaní ako žalobcu) proti žalobcovi (v tom konaní
v postavení žalovaného) o zaplatenie sumy 1 372,03 eur s príslušenstvom, ktorého sa žalovaný domáhal

titulom nesplateného záväzku žalobcu z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.11.2002, keď
Okresný súd Banská Bystrica skonštatoval, že uvedená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a zároveň
zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z., pričom neobsahuje náležitosť ročnej
percentuálnej miery nákladov, v dôsledku čoho sa úver poskytnutý žalovaným žalobcovi považuje
za bezúročný a bez poplatkov, pričom žalobca svoj dlh voči žalovanému už splatil, keď uhradil

sumu vyššiu, než čerpal úver. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica nadobudlo právoplatnosť
dňa 19.09.2018. Žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia listom zo dňa
02.02.2020arozsudkomsúduprvejinštanciezodňa07.06.2021bolžalovanýzaviazanývydaťžalobcovi
bezdôvodné obohatenie vo výške 2 953,67 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 2 953,67 eur od 06.02.2020 do zaplatenia. V tejto časti nadobudol rozsudok

právoplatnosť dňa 03.05.2023. Predmetom ďalšieho konania zostal iba nárok žalobcu na zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 000,- eur, pričom súd prvej inštancie priznal žalobcovi
napadnutým rozsudkom sumu 500,- eur.14. Podľa § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (v znení účinnom od
09.06.2013 do 01.07.2024) spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané

finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.

15. Pod uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa treba rozumieť konkrétne žalovateľné právo, teda nárok, ktorý vyplýva z porušenia práv

na ochranu spotrebiteľov, resp. z porušenia povinností určených na ochranu spotrebiteľov dodávateľmi.
Právo na primerané zadosťučinenie vzniká na základe právnej skutočnosti, ktorou je zákon o ochrane
spotrebiteľa, konkrétne ustanovenie § 3 ods. 5, ak sú ale splnené podmienky stanovené zákonom a
týmitopodmienkamisú,že1)spotrebiteľaktívneakožalobcauplatnínasúdeporušenieprávapovinností
určených ustanovených týmto zákonom a osobitnými predpismi na jeho ochranu proti porušiteľovi a
2) že je úspešný. Kým tieto podmienky nie sú splnené, žiadne právo, žalovateľný nárok na primerané

finančné zadosťučinenie nie je.

16. Pre úspešné uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie zákon o ochrane spotrebiteľa
vyžaduje splnenie tej podmienky, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi. Túto podmienku žalobca splnil, keď

si v tomto konaní úspešne uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu porušenia jeho
práv žalovaným, keď žalovanému uhradil sumu presahujúcu istinu spotrebiteľského úveru, hoc žalovaný
v zmluve neuviedol ročnú percentuálnu mieru nákladov, v dôsledku čoho bol úver poskytnutý žalovaným
žalobcovi na základe zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.11.2002 bezúročný a bez poplatkov
v zmysle vtedy účinného zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

17. Právny základ nároku žalobcu na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia tak bol
jednoznačne daný tým, že žalobca úspešne uplatnil porušenie jeho práva a zároveň povinnosti
žalovaného, ktorý nedodržal ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. a neuviedol podstatnú náležitosť
v zmluve o spotrebiteľskom úvere, dokonca keď sa preukázateľne z uznesenia Okresného súdu Banská

Bystrica dozvedel, že úver je bezúročný a bez poplatkov, platby, ktoré žalobca nad rámec istiny v sume
presahujúcej 2 900,- eur uhradil, tieto žalobcovi dobrovoľne a ani na základe jeho výzvy nevrátil.
Žalovaný tak jednoznačne porušil svoje povinnosti dodávateľa a práva žalobcu, pričom žalobca sa
úspešne domohol ochrany svojho porušeného práva v podobe právoplatného rozsudku zaväzujúceho
žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia.

18. Námietka žalovaného, že úverová zmluva bola uzatvorená v roku 2002, kedy zákon č.
250/2007 Z. z. nebol platný ani účinný, a preto žalovaný nemohol porušiť ustanovenia neexistujúceho
právneho predpisu, neobstojí. Žalovaný v prvom rade porušil právnu normu zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch účinnú v čase uzatvorenia zmluvy, ktorá ustanovovala povinnosť

uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere ročnú percentuálnu mieru nákladov pod sankciou bezúročnosti
a bezpoplatkovosti zmluvy, pričom následne porušil žalovaný aj ďalšie právne normy, keď napriek
uvedenému prijímal platby od žalovaného aj nad rámec istiny úveru, a to až do roku 2017,
ako vyplýva zo samotného odvolania žalovaného, kedy už bolo účinné vyššie uvedené ustanovenie
zákona č. 250/2007 Z. z. Pre aplikáciu ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane

spotrebiteľa, ktoré umožňuje spotrebiteľovi priznať primerané finančné zadosťučinenie, je podľa
názoru odvolacieho súdu rozhodujúce, že už za jeho účinnosti došlo k úspešnému uplatneniu porušenia
práva spotrebiteľa alebo povinnosti dodávateľa, čo nastalo právoplatnosťou prvého rozsudku súdu prvej
inštancie v tejto veci, t. j. dňa 03.05.20023, a zároveň je rozhodujúce, že k porušeniu práv
spotrebiteľa a povinností dodávateľa došlo už za účinnosti tohto zákona, čo preukázateľne došlo, keď

žalovaný nedôvodne prijímal platby od žalobcu na úhradu neexistujúcej pohľadávky až do roku 2017,
dokonca ešte v roku 2018 vyzýval žalobcu na úhradu ďalších platieb, na ktoré nemal nárok,
pričom ďalším a podstatným porušením zákonnej povinnosti žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie
žalobcovi bolo nesplnenie si tejto povinnosti napriek tomu, že minimálne z vyššie uvedeného
rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica vedel o bezúročnosti a o bezpoplatkovosti úveru, ako aj

o tom, že žalobca mu uhradil viac ako 2 900,- eur bez právneho dôvodu. Pokiaľ teda
ide o odvolacie námietky žalovaného spochybňujúce z právneho hľadiska základ samotného nároku
žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie, vyhodnotil ich odvolací súd ako nedôvodné. Neobstojí
ani argumentácia ohľadne právnej úpravy náležitosti zmlúv o spotrebiteľských úveroch v roku 2002a v súčasnosti, ani ohľadne aktuálnej praxe podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
pretože žalovaný sám pripravil zmluvu o spotrebiteľskom úvere a jedine on je zodpovedný za to, že táto
neobsahovala náležitosť už podľa vtedy účinného zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch

a následne nedôvodne ešte v roku 2017 prijímal platby od žalobcu nedôvodne nad rámec istiny úveru
a napokon sa ešte ďalších domáhal výzvami aj v roku 2018.

19. Z citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa, ale aj z
ustálenej rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky je zrejmé, že predpokladom

pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspešné uplatnenie porušenia práva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, pričom zákon nevyžaduje pre
vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie skutočné privodenie ujmy spotrebiteľovi a samotná
povaha tohto zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie. Preukazovanie vzniku ujmy na strane
spotrebiteľa tak nie je dôvodné.

20. V prejednávanej veci žalobca bezpochyby úspešne uplatnil porušenie svojich práv ako spotrebiteľa
a povinností žalovaného ako dodávateľa, keď už prvým rozsudkom v tejto veci mu bol právoplatne
priznaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, majúci faktický základ v uzatvorenej zmluve
o spotrebiteľskom úvere, a to v dôsledku porušenia povinností žalovaným. Žalovaný porušil práva
žalobcu ako spotrebiteľa a zároveň svoje povinnosti a v dôsledku takéhoto konania prijal od spotrebiteľa

platby na úver nad rámec istiny zjavne bez právneho dôvodu. Takéto konanie je jednoznačne
takým porušením práva spotrebiteľa a zároveň povinnosti dodávateľa na úkor spotrebiteľa, ktoré
predpokladá ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa pre priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi.

21. Pokiaľ ide o výšku priznaného primeraného finančného zadosťučinenia, žalovaný namietal jej
neprimeranosť, a to aj s poukazom na viaceré rozhodnutia krajských súdov a jedného okresného súdu.
Odvolací súd sa ani s týmito námietkami žalovaného nestotožnil.

22. Samotné primerané finančné zadosťučinenie patrí spotrebiteľovi už len na základe toho, že

úspešne uplatnil porušenie svojich práv, resp. povinností dodávateľa, čo bolo splnené. Výška samotného
finančného zadosťučinenia nie je právnym predpisom stanovená, závisí od úvahy súdu, ktorá však
nesmie byť svojvoľná. Primerané finančné zadosťučinenie má predovšetkým satisfakčnú funkciu pre
spotrebiteľa, ktorého práva boli porušené. Bezvýznamná však nie je ani jej sankčná funkcia, keď
zadosťučinenie má pôsobiť na dodávateľa preventívne, aby sa v budúcnosti

vyvaroval porušenia svojich povinností na úkor spotrebiteľa. Finančné zadosťučinenie
tiež nemôže slúžiť na nedôvodné získavanie majetkového prospechu spotrebiteľom. Je však potrebné
zohľadniť konkrétne okolnosti prípadu, ktoré sú vždy vysoko individualizované a jedinečné. Tým, že
primerané finančné zadosťučinenie patrí už za úspech spotrebiteľa v spore s dodávateľom z dôvodu
porušenia práv spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa, nemožno jeho výšku preukázať. Napriek tomu

však okolnosti porušenia práv spotrebiteľa, povinností dodávateľa, ich trvanie a prípadne ich následky
v živote spotrebiteľa (jeho ujma) majú vplyv na výšku, v akej bude napokon finančné zadosťučinenie
priznané.

23. Za ujmu spotrebiteľa je možné považovať obmedzenie jeho komfortu vo všetkých oblastiach života,

najmä však obmedzenie vo finančnej sfére vzniknuté nedôvodnými platbami žalobcu ako spotrebiteľa
v prospech žalovaného ako dodávateľa, ale aj vplyv na pohodu a psychiku spotrebiteľa
v dôsledku požiadaviek dodávateľa na ďalšie a ďalšie platby, hoc na ne nemá nárok.

24. Súdom prvej inštancie žalobcovi priznané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- eur považoval

odvolací súd za primerané, a to vzhľadom ku všetkým skutkovým okolnostiam zisteným súdom prvej
inštancie. Žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil o sumu presahujúcu 2 900,- eur, ktorú
žalobcovi nevrátil sám a dobrovoľne ani po rozhodnutí Okresného súdu Banská Bystrica, z ktorého
odôvodnenia takéto obohatenie vyplývalo, a nevydal ho ani na základe výzvy žalobcu, ale až po
tom, čo bol na jeho vydanie súdom zaviazaný. Napriek už existujúcej sume bezdôvodného obohatenia,

hoctotoeštenevyplývalozrozhodnutiasúdu,nožalovanýsimuselbyťvedomýtoho,akúzmluvuoúvere
pripravil a so žalobcom uzavrel, a že táto neobsahovala podstatnú náležitosť, sa žalovaný viacerými
výzvami v rokoch 2017 – 2018 domáhal od žalobcu ďalších platieb na údajné splatenie úveru, hoc
tento bol v istine už splatený, dokonca preplatený a žalovaný nemal na žiadnu ďalšiu platbu nárok. Vosvetletýchtookolnostíjevýškafinančnéhozadosťučineniarozhodneprimeranouporušeniuprávžalobcu
a povinností žalovaného, keď žalobca uhradil značnú sumu nad rámec toho, na čo mal žalovaný nárok,
pričom tento ďalej vyvíjal na žalobcu tlak mnohými výzvami, aby tento uhradil žalovanému aj ďalšie

finančné prostriedky.

25. Pokiaľ žalovaný poukazoval v otázke výšky primeraného finančné zadosťučinenia na
viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, tak ani jedno z nich nemožno vzhľadom na odlišné
skutkové okolnosti prípadov aplikovať na tento spor. Ani v jednom z prípadov, na ktoré žalovaný

poukazoval, nedošlo k tak vysokému bezdôvodného obohatenia sa dodávateľa na
úkor spotrebiteľa, v niektorých prípadoch nižšieho finančného zadosťučinenia bolo toto priznané ani nie
v súvislosti s úspechom v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia zo spotrebiteľskej zmluvy, ale
v spore, ktorého predmetom bolo napr. uloženie povinnosti zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo
mzdy, alebo určenie, že spotrebiteľská zmluva je neplatná a podobne. Rovnako zo žalovaným
akcentovaných rozhodnutí nevyplýva, že by bezdôvodné obohatenie trvalo aj niekoľko rokov po tom,

čo sa dodávateľ z iného rozhodnutia súdu dozvedel, že sa bezdôvodne obohatil, ako v tomto
prípade z rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica vydaného v upomínacom konaní v roku 2018,
pričom sa vydania bezdôvodného obohatenia spotrebiteľ domohol až na základe žaloby podanej v roku
2020 po rozhodnutí súdu v roku 2021, právoplatného v roku 2023. Z uvedených dôvodov tak odvolací
súd považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. za vene správne.

26. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobcovi priznal plnú náhradu trov
konania. Rozsudkami súdu prvej inštancie v tejto veci bolo žalobcovi vyhovené v celom rozsahu, pokiaľ
ide o istinu bezdôvodného obohatenia, a pokiaľ ide o primerané finančné zadosťučinenie, tak mu
bola priznaná polovica uplatnenej sumy. Ešte prvým rozsudkom bolo konanie zastavené v časti úroku

z omeškania, v ktorej žalobca zobral žalobu späť. V časti, v ktorej zobral žalobca žalobu späť, zavinil
zastavenie konania, a preto by v tejto časti patrila náhrada trov konania žalovanému podľa § 256 ods. 1
CSP. Vzhľadom k tomu, že ide o späťvzatie iba v časti príslušenstva, ktoré nebolo kvantifikované, pričom
celá istina bezdôvodného obohatenia bola žalobcovi priznaná, nemožno na účely rozhodnutia o náhrade
trov konania prihliadať na tú časť konania, v ktorej bolo toto zastavené, a preto by v časti nároku na

vydanie bezdôvodného obohatenia patrila plná náhrada trov konania žalobcovi. Pokiaľ bola napadnutým
rozsudkom žaloba zamietnutá v časti nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, tak
jeho právny základ bol daný, žalobcovi bolo priznané v polovičnej výške, než si uplatňoval, avšak jeho
výška závisí od úvahy súdu. V dôsledku týchto skutočností nemožno výrok o zamietnutí žaloby v časti
primeraného finančného zadosťučinenia hodnotiť pre účely náhrady trov ako výrok, ktorý predstavuje

úspech žalovaného, a tým aj základ pre rozhodnutie o pomernom nároku na náhradu trov konania
v závislosti na žiadanej a priznanej výške primeraného finančného zadosťučinenia. Súd prvej inštancie
tak vecne správne rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že ho žalobcovi priznal v plnom
rozsahu.

27. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch
I. a III. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

28. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, a preto mu

odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).