Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7CoCsp/34/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120294145
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6120294145.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Prievozská 2, Bratislava, zastúpeného: Remedium
Legal, s.r.o., IČO: 53 255 739, so sídlom Prievozská 2, Bratislava proti žalovanému: A. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom C. – D. C., zastúpeného: Advokátska kancelária Prachová & Pobijak, s.r.o., IČO:
50 491 300, so sídlom Pribinova 20, Bratislava o zaplatenie 3 000 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu a žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.5.2022, č.k.
10Csp/118/2020-222, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
3 000 eur s 5% úrokom z omeškania ročne od 23.3.2019 do zaplatenia, mení tak, že žaloba sa zamieta.

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti, ktorou bola žaloba vo zvyšku žalovaného úroku z omeškania
zamietnutá, potvrdzuje.

Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3 000

eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 23.3.2019 do zaplatenia, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a vo zvyšku žalovaného úroku z omeškania žalobu zamietol (výrok
II.). Zároveň žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. a), §
53 ods. 5, § 53 ods. 9, § 101, § 103, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„Občiansky zákonník“), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

(ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník a §
3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a vecne tým, že z vykonaného dokazovania zistil, že právny
predchodca žalobcu SLSP, a.s. uzatvoril so žalovaným dňa 26.9.2012 Zmluvu o splátkovom úvere,
podľa ktorej žalovaný ako dlžník obdržal sumu 6 000 eur, ktorú mal splácať v pravidelných mesačných
splátkach v sume po 118,07 eur, pričom bol dohodnutý celkový počet splátok 120, splatnosť prvej splátky
ku dňu 25.11.2012 a splatnosť poslednej splátky dňa 25.10.2022. Ročná úroková sadzba tvorila 18,40
%, RPMN 22,00% a celkovo mal žalovaný zaplatiť sumu 14 157,27 eur. Poplatok za správu úveru tvoril

2,99 eur a spracovateľský poplatok sumu 169 eur. Žalovaný úver splácal až do 23.2.2017, kedy uhradil
poslednú splatnú splátku. Listom zo dňa 28.1.2018 veriteľ žalovanému oznámil, že je v omeškaní so
splácaním úveru v sume 1 678,38 eur a následne listom zo dňa 2.3.2018 vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úveru ku dňu 1.3.2018. Listom zo dňa 30.3.2019 oznámil veriteľ žalovanému postúpenie pohľadávky.Prvoinštančný súd konštatoval, že medzi stranami sporu bola uzavretá Zmluva o splátkovom úvere,
ktorá je typickou spotrebiteľskou zmluvou.

3. Po preskúmaní obsahu predmetnej zmluvy súd prvej inštancie zistil, že táto obsahuje všetky
obligatórne náležitosti, ktoré vyžadoval zákon o spotrebiteľských úveroch platný a účinný v čase jej
uzavretia. K námietkam žalovaného uviedol, že výšku mesačnej splátky nie je nutné rozčleniť na
splátku na istinu, úroky, či iné poplatky, keďže sporné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch eurokonformne vyložil Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 22.2.2018, sp.zn.

3Cdo/146/2017 a následne aj v rozhodnutiach zo dňa 17.4.2018, sp.zn. 3Cdo/56/2018 a zo dňa
23.4.2018, sp.zn. 4Cdo/211/2017, pričom ide o rozhodnutia s vyšším stupňom právnej sily a záväznosti,
než majú rozhodnutia súdov nižších stupňov, na ktoré žalovaný poukázal. K namietanej nesprávnej
výške RPMN uvedenej v Zmluve o splátkovom úvere súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný toto
tvrdenie nijako nekonkretizoval, nepodložil ho žiadnym dôkazom, či vlastným výpočtom alebo údajom
z interaktívnej kalkulačky, podľa ktorej je jeho výška správna. Žalovaný žiadal preveriť výšku RPMN

cez NBS, tento dôkaz súd nevykonal z dôvodu, že žalovaný nevyvinul ani minimálnu snahu potrebnú
k jej účinnému spochybneniu, naviac je vykonanie tohoto dôkazu bankou spoplatnené. Prvoinštančný
súd konštatoval, že aj v spotrebiteľských sporoch platí zásada kontradiktórnosti konania. Ak strana
sporu spochybní nejaké tvrdenia protistrany, musí uviesť vlastné tvrdenia, aby bolo spochybnenie
účinné, žalovaný však túto podmienku nesplnil. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o nedojednaní

individuálnych podmienok zmluvy, súd prvej inštancie uviedol, že ani toto tvrdenie nepodložil žalovaný
žiadnym konkrétnym dôkazom. Konštatoval, že je síce evidentné, že zmluvu vypracovala banka, to
však neznamená, že žalovaný nemohol žiadať pri uzatváraní zmluvy nejaké výhodnejšie podmienky. V
konaní ale nebolo preukázané, že takéto podmienky aj vyžadoval, len mu nebolo vyhovené. Uzavrel, že
ide len o účelové a všeobecné tvrdenie právneho zástupcu žalovaného, ktorého argumentácia zrejme

pochádza z čias, kedy súdy túto podmienku skúmali predovšetkým v prípadoch nebankových subjektov
uplatňujúcich nezákonné a nekalé úžernícke praktiky. Prvoinštančný súd považoval za nedôvodný aj
poukaz žalovaného na poplatky uvedené v zmluve. Vo vzťahu k poplatku za správu úveru uviedol, že ide
o poplatok tvoriaci cenu úveru, pričom tieto poplatky sú bežnou praxou na bankovom trhu všetkých bánk
kdekoľvek v SR aj v zahraničí. Je nepochybné, že banka musí každý úver spravovať a má s tým osobné

náklady, úver spravuje aj v záujme klienta, pričom výška poplatku je minimálna. K spracovateľskému
poplatku uviedol, že rovnako ako v prípade poplatku za správu úveru ide o poplatok tvoriaci cenu úveru.
Konštatoval, že cena úveru nepodlieha súdnemu prieskumu a nie je možné súhlasiť so žalovaným,
že za tieto poplatky banka neposkytuje protiplnenie a teda ide o neprijateľnú podmienku. Pokiaľ ide o
námietku, že suma, ktorú mal žalovaný zaplatiť podľa zmluvy (14 157,27 eur) je nižšia než suma (14

168,40 eur), ktorá vychádza po vynásobení sumy splátky (118,07 eur) s počtom splátok (120), súd prvej
inštancie poukázal na to, že žalobca tento rozdiel vysvetlil vo svojej replike tak, že posledná splátka
tvorila len sumu 106,94 eur a nie 118,07 eur, a to s poukazom na bod 5.5.3 úverových podmienok. K
tomu prvoinštančný súd uviedol, že podľa bodu 14 Zmluvy o splátkovom úvere mal žalovaný právo, aby
mu veriteľ na jeho požiadanie a bezplatne zaslal tzv. amortizačnú tabuľku. Z nej by sa dozvedel všetky

potrebné údaje o dobe splácania i výške splátok. Podľa názoru prvoinštančného súdu je dôležitá suma
14 157,27 eur uvedená v zmluve ako celková čiastka spojená s úverom. Táto suma je naviac nižšia než
suma určená vyššie uvedeným výpočtom, čo je v prospech spotrebiteľa.

4. K hmotnoprávnej námietke žalovaného o premlčaní nároku súd prvej inštancie vysvetlil, že v

§ 103 Občianskeho zákonníka, ktoré je vo vzťahu k všeobecnému ustanoveniu § 101 Občianskeho
zákonníka špeciálne, je počiatok premlčania upravený odlišne od všeobecného. Podľa vety prvej,
ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa
ich zročnosti, neplynie teda odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§101 Občianskeho
zákonníka), tzv. „akcio nata“. Podľa vety druhej v prípade tzv. zosplatnenia dlhu len pre v budúcnosti

splatné splátky, premlčacia lehota začne plynúť odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, avšak tej,
ktorá bola dôvodom pre uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Ak veriteľ právo na
zosplatnenie inak v budúcnosti splatného dlhu nevyužije, jednotlivé splátky sa premlčujú samostatne
až do konca dňa splatnosti každej z nich; ak účinne uplatní zosplatnenie celého dlhu, pre zvyšok dlhu,
ktorý mal byť pôvodne zaplatený v splátkach, začína plynúť premlčacia doba od splatnosti tej nesplnenej

splátky, v dôsledku ktorej k uplatneniu predčasnej splatnosti dlhu došlo. Nemôže teda ísť o ktorúkoľvek
predtým nesplnenú splátku (ani prvú v poradí), ale tú, pre ktorú veriteľ využil právo na zosplatnenie dlhu.
Ustanovenie § 103 veta druhá Občianskeho zákonníka, v kontexte s § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka je nevyhnutné vykladať tak, že v prípade, že veriteľ účinne využije svoje právo v zmysle §565 Občianskeho zákonníka tým, že vyzve dlžníka na zaplatenie celej pohľadávky, pričom podľa § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka (keďže ide o spotrebiteľský vzťah), tak môže vykonať najskôr po uplynutí
troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, začína plynúť premlčacia lehota odo dňa zročnosti

tej splátky, pre nesplnenie ktorej veriteľ právo na zosplatnenie celého nezaplateného dlhu v zmysle §
565 Občianskeho zákonníka, využil. Ide tu o právo veriteľa na zosplatnenie dlhu počas jeho trvania,
nie jeho povinnosť. Vychádzajúc z vyššie uvedených právnych záverov súd prvej inštancie aplikujúc ich
na prejednávanú vec konštatoval, že ak veriteľ vyhlásil zosplatnenie dlhu k 1.3.2018, splátka, pre ktorú
toto svoje právo využil, bola splatná ku dňu 25.11.2017. Od tejto splátky uplynula viac ako trojmesačná

lehota potrebná k využitiu práva na zosplatnenie dlhu. Zároveň od tejto nesplnenej splátky začala plynúť
zákonná trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňom 25.11.2020. Veriteľ svoje právo z dlhu uplatnil
na súde dňa 29.4.2020, teda včas a jeho nárok teda nie je premlčaný.

5. Za nedôvodnú považoval prvoinštančný súd aj námietku žalovaného o neprimerane vysokom až
úžerníckom riadnom úroku. Konštatoval, že NBS vyhlasuje priemerné úrokové miery zo spotrebných

a aj iných úverov každý polrok. Priemerná úroková miera, z ktorej musel veriteľ pri uzavretí zmluvy
vychádzať, bola platná k 30.6.2012 a tvorila 13,86%. Ak potom veriteľ uplatnil 18,40% ročný úrok,
ktorý je len o niečo vyšší ako priemer (zrejme aj s prihliadnutím na 10 ročnú dobu splácania tohto
relatívne malého úveru), potom podľa názoru prvoinštančného súdu takto stanovený úrok nie je možné
považovať za neprimerane vysoký, či dokonca za úžernícky. Sám žalovaný si musel byť vedomý, za

akých podmienok si úver z banky (nie nebankovky) berie a aká je cena tohto úveru. V tejto súvislosti
súd uvádza, že ani ochrana spotrebiteľa nemôže byť bezbrehá, ako už bolo viackrát aj v iných súdnych
konaniach konštatované. Žalovaný podľa jeho vyjadrenia na pojednávaní dňa 12.5.2022 uviedol, že
týchto pôžičiek mal viacero a už si ani nepamätá, od koho si zobral pôžičku a kedy. Naviac sa počas
splácania úveru (necelé dva roky od uzavretia zmluvy) z adresy trvalého pobytu uvedeného v zmluve

odhlásil a odvtedy je zaevidovaný len v MČ - Podunajské Biskupice, čím je výrazne sťažené doručovanie
akýchkoľvek úradných, či iných zásielok. K výške žalovanej pohľadávky nedal žalovaný žiadne osobitné
vyjadrenie, teda ju súd prvej inštancie považoval za nespornú.

6. O úroku z omeškania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 3 nar. vlády SR č.86/1995 Zb. a

zamietol časť žalovaného úroku z omeškania presahujúceho výšku 5% (žalobca požadoval zmluvných
8%), pretože výška úroku je striktne daná vyššie citovaným právnym predpisom, platným pre
občianskoprávne vzťahy, osobitne pre vzťahy spotrebiteľské, pre ktoré je potrebné uplatniť ustanovenia
pre neho výhodnejšie.

7. Na základe vyššie uvedeného vychádzajúc z vyhodnotenia dokazovania, s prihliadnutím na citované
zákonné ustanovenia súd prvej inštancie konštatoval, že Zmluva o splátkovom úvere uzatvorená medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola platne uzatvorená, obsahuje všetky obligatórne
náležitosti, nie je bezúročná a bez poplatkov a neobsahuje neprijateľné podmienky a preto žalobe
vyhovel.

8. Onáhradetrovkonaniasúdprvejinštancierozhodolpodľa§255ods.1zákonač.160/2015Z.z.Civilný
sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a keďže mal žalobca v spore o istinu plný úspech, prvoinštančný
súd mu prisúdil nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

9. Proti uvedenému rozsudku v rozsahu výrokov I. a III. podal odvolanie žalovaný. Poukázal na
znenie § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého ak však zmluva o spotrebiteľskom
úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 17.12.2014, sp.zn. 5Co/599/2014, v ktorom súd konštatuje, že „Špeciálna

úprava spotrebiteľského úveru je obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
pričom § 4 ods. 2 písm. i) ustanovuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať aj výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, inak sa v zmysle § 4 ods. 3 považuje
poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny a
úrokov znamená povinnosť veriteľa uviesť rozčlenenie jednotlivých čiastok, nestačí teda uviesť len

celkovú výšku mesačných splátok, ale je potrebné uviesť, koľko presne pripadá zo splátky na úhradu
istiny a koľko úroku. Keďže uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere neobsahovala túto obligatórnu
náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, považuje sa za bezúročnú a bez poplatkov“. Žalovaný
zároveň poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Prešov zo dňa 6.5.2015, sp.zn. 11C/50/2015,rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 27.11.2014, sp.zn. 7Co/220/2014 a rozhodnutie Krajského
súdu v Trnave zo dňa 6.8.2013, sp.zn. 9Co/401/2012. Vzhľadom na skutočnosť, že Zmluva neobsahuje
potrebné náležitosti v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, mal žalovaný

za to, že predmetný spotrebiteľský úver sa v zmysle citovaného ustanovenia § 4 ods. 3 zákona
o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný ďalej poukázal aj na
rozsudokKrajskéhosúduvTrnave,sp.zn.23Co/249/2017,predmetomktoréhobolobdobnýspor,pričom
odvolací súd ako aj prvoinštančný súd sa v tomto prípade vysporiadal aj s rozhodnutiami iných súdov,
na ktoré poukazoval žalovaný, avšak mal za to, že samotná absencia obligatórnych náležitostí zmluvy

je dostatočná na uznanie úveru za bezúročný a bez poplatkov. V tejto súvislosti poukázal na § 54 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad,
ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Žalovaný aj naďalej trval na tom, že zmluvu (poskytnutý úver) je
nutné považovať za bezúročnú a bez poplatkov, keďže zmluva neobsahovala obligatórne náležitosti
požadované právnymi predpismi. Namietal, že prvoinštančný súd v odôvodnení len stroho konštatoval
skutočnosť, že spornú problematiku už vyložil Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 22.2.2018, sp.zn.

3Cdo/146/2017 a následne aj v rozhodnutiach sp.zn. 3Cdo/56/2018 a sp.zn. 4Cdo/211/2017. Nakoľko
ide o rozhodnutia s vyšším stupňom právnej sily a záväznosti, než majú rozhodnutia súdov nižších
stupňov, na ktoré žalovaný poukazoval v písomných podaniach, súd prvej inštancie sa už vôbec
ďalej nezaoberal rozsudkom Krajského súdu v Trnave v obdobnej veci, ktorý bol vydaný po dátume
(28.5.2018)vydaniarozsudkovNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,ktoréuvádzasúdprvejinštancie.

10. Žalovaný ďalej uviedol, že v rámci súdneho konania takisto poukazoval aj na nesprávny výpočet
RPMN. Upriamil pozornosť na fakt, že ani prvoinštančný súd nemal za sporný fakt, že v konaní
išlo o spotrebiteľskú zmluvu. Z uvedeného dôvodu sa tak na také konanie, ktorého predmetom je
posudzovanie spotrebiteľskej zmluvy vzťahujú ustanovenia Civilného sporového poriadku o sporoch s

ochranou slabšej strany, preto by súdy mali aplikovať ust. § 295 C.s.p., podľa ktorého súd môže vykonať
aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez
návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Žalovaný namietal, že prvoinštančný súd akoby opomenul
uvedené ustanovenie a preto nie je možné klasifikovať jeho postup ako správny a súladný so zákonom.
Prvoinštančný súd odmietol vykonať navrhovaný dôkaz - preverenie výšky RPMN cez NBS z dôvodu,

že žalovaný nevyvinul ani minimálnu snahu potrebnú k jej účinnému spochybneniu, naviac je vykonanie
tohoto dôkazu bankou spoplatnené. Žalovaný mal za to, že v zmluve vyčíslená RPMN je vyčíslená
nesprávne, na čo opakovane poukazoval v rámci celého súdneho konania.

11. K dojednaným úrokom uviedol, že obsahom zmluvy sú celkové náklady spotrebiteľa, ktoré sú

spolu vo výške 14 157,27 eur a úroková sadzba vo výške 18,40 % p.a., pričom RPNM je vo výške
22,00 %. Žalobca zároveň v zmluve uviedol, že žalovaný musí uhradiť celkovú čiastku vo výške
14 157,27 eur. Zároveň je však nevyhnutné uviesť, že žalovaný by mal žalovanému uhradiť 120
splátok po 118,07 eur, čo predstavuje sumu vo výške 14 168,40 eur (nie sumu vo výške 14 157,27
eur). Podľa názoru žalovaného je až nemysliteľné, aby žalobca poskytoval úver vo výške 6 000

eur a žiadal uhradiť sumu vo výške 14 157,27 eur, čo predstavuje viac ako 100 % poskytnutého
úveru. Poukázal na znenie § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon,
ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým
mravom. Zároveň argumentoval rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.12.2014, sp.zn.
5Co/599/2014, v ktorom súd konštatuje, že „Neprimerane vysoké úroky dojednané pri zmluve o

spotrebiteľskom úvere sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania a
mravným princípom spoločenského poriadku, a teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Pri dojednávaní
úrokov zo spotrebiteľského úveru koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje
od dlžníka (spotrebiteľa) primeraný úrok, teda primeranú odmenu za užívanie poskytnutej istiny a
ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nezodpovedá všeobecne

uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby veriteľ poskytoval úvery za neprimerané až úžernícke úroky.“
Žalovaný ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.4.2012,
sp.zn. 5Cdo/26/2011, v ktorom súd obdobne konštatuje, že „Neprimeranou, a preto odporujúcou
dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania
obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri

poskytovaní úverov alebo pôžičiek.“ V súvislosti s odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie v
tejto otázke mal za to, že dojednané úroky sú neprimerane vysoké, odporujú dobrým mravom, čo má na
základe vyššie citovaného § 39 Občianskeho zákonníka za následok absolútnu neplatnosť dojednania
o úrokoch, vyplývajúcich zo zmluvy. Podľa názoru žalovaného nie je zmluva ako celok udržateľná,obsahuje nesprávny výpočet RPMN, neobsahuje podstatné náležitosti zmluvy v zmysle príslušných
právnych predpisov, ide o formulárovú zmluvu, a spolu s výškou úrokov, a ďalšími ustanoveniami, ktoré
podmieňujú uzatvorenie zmluvy, zmluva nespĺňa všetky náležitosti a mala by byť posudzovaná ako

bezúročná a bez poplatkov. Vzhľadom na povinnosť súdu konať v prípade spotrebiteľských sporov ex
offobolozostranyžalovanéhosúdunavrhnuté,abyzmluvupreskúmal,čineobsahujeďalšieneprijateľné
podmienky. Súd však zmluvu ďalej neskúmal a nedostatky deklarované žalovaným považoval za
primerané.

12. K námietke premlčania žalovaný poukázal na článok 8. bod 8.1 Obchodných podmienok, z ktorého
vyplýva, že veriteľ má právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť celého zostatku úveru s príslušenstvom
pred dohodnutou lehotou splatnosti, ak je dlžník v omeškaní s platením čo i len jednej splátky úveru,
resp. úrokov z úveru po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Z výpisu z účtu úveru predloženým žalobcom
vyplýva, že žalovaný bol s omeškaním čo i len jednej splátky úveru, resp. úrokov z úveru po dobu
dlhšiu ako tri mesiace ku dňu 25.5.2017. V období medzi 24.2.2017 a 19.3.2019 nebola žalovaným

uhradená žiadna splátka. Z uvedeného dôvodu potom žalovanému nie je zrejmé, prečo žalobca úver
nezosplatnil skôr. Mal za to, že zo strany žalobcu išlo o „umelé“ predlžovanie premlčacej doby. Uviedol,
že z Občianskeho zákonníka vyplýva veriteľovi možnosť zosplatniť úver v zmysle ust. § 53 ods. 9, a
to po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Zo zmluvy o úvere vyplýva, že
splatnosť jednotlivých splátok bola dohodnutá na 25. deň v mesiaci. Z uvedeného potom podľa názoru

žalovaného jednoznačne vyplýva, že prvá neuhradená splátka bola splatná dňa 25.2.2017, resp. dňa
25.3.2017 a dňom nasledujúcim začala aj plynúť premlčacia lehota. Keďže veriteľ mohol uplatniť právo
podľa § 565 Občianskeho zákonníka najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka), splatnosťou splátky splatnej dňa 25.2.2017, resp. dňa
25.3.2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba práva na zaplatenie celého zosplatneného dlhu.

Pokiaľ žalobca právo na zaplatenie zosplatneného dlhu žalovaného zo zmluvy o úvere uplatnil až
návrhom na začatie konania podaným na súde až v roku 2020, je podľa názoru žalovaného nárok
žalobcu premlčaný. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal na rozhodnutie Okresného súdu
Prievidza, sp.zn. 12C/77/2015, v ktorom súd konštatoval, že „Pre úplnosť súd udáva, že právo veriteľa
by bolo premlčané i pri posúdení Zmluvy ako platného právneho úkonu. Odporca prestal plniť splátky

v júli 2011, následne splátky neuhrádzal a odporca pristúpil dňa 25.11. 2011 k zosplatneniu celého
úveru. Splátky splatné do zosplatnenia sa premlčali plynutím dojednanej splatnosti, pričom tieto splátky
do októbra 2011 boli premlčané vzhľadom na dátum podania návrhu 13.11. 2014. Pri zosplatnení
pôžičky postupom podľa § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, začína
plynúť premlčacia doba nie od zosplatnenia, ale v súlade s 103 Občianskeho zákonníka zročnosťou

nesplnenej splátky. Pokiaľ veriteľ zosplatnil dlh v novembri 2011, musel vychádzať z nezaplatenia aspoň
troch splátok pred októbrom 2011, t.j. splátky splatné k 20.9.2011, k 20.10.2011, k 20.11.2011, pričom
premlčacia doba by sa začala počítať od splatnosti splátky splatnej k 20.9.2011. Vzhľadom na dĺžku
premlčacej doby 3 roky (§ 101 OZ) bol návrh podaný po uplynutí premlčacej doby.“ Žalovaný tiež
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. 19Co/274/2016, z ktorého vyplýva, že „Ak

bolo dohodnuté plnenie v splátkach, je dlžník povinný uhradiť každú dohodnutú splátku k určitému
termínu. Splatnosť jednotlivých splátok neovplyvňuje splatnosť celého dlhu. Premlčanie sa v zmysle
§103 veta prvá Občianskeho zákonníka viaže na jednotlivé splátky a nie na celý dlh. V prípade, ak
niektorá splátka nie je včas zaplatená, môže byť dohodnuté, prípadne stanovená rozhodnutím tzv. strata
výhody splátok. V prípade, že sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh, začne

plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Predčasnú splatnosť peňažného záväzku
môže veriteľ za podmienok stanovených v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonník a vyvolať jednostranným
právnym úkonom. V posudzovanej veci došlo k tomuto uplatneniu práva s následkom zročnosti celého
dlhu listom zo dňa 29.12.2012, doručeným žalovanému dňa 07.01.2013, ktorým žalobca žalovaného
vyzval k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorazovo. Veriteľ má právo vymáhať len nezaplatenú

splátku. Rovnako má právo, pri porušovaní povinnosti, spočívajúcej v nezaplatení niektorej zo splátok,
za splnenia podmienky, že to bolo dohodnuté, alebo v rozhodnutí určené, žiadať zaplatenie celej
pohľadávky. Žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky veriteľovi vyplýva
výlučne z ust. § 565 Občianskeho zákonníka. Nenáležitá je preto argumentácia žalobcu, že žalobca
úverovú zmluvu vypovedal, resp. ukončil úverový vzťah výpoveďou. Ak veriteľ využije svoje právo

vyplývajúce veriteľovi z ust. § 565 Občianskeho zákonníka a oznámi dlžníkovi, že trvá na zaplatení
celej pohľadávky, tak ako to bolo v danom prípade, keď veriteľ vyzval listom zo dňa 29.12.2012 dlžníka
na okamžitú úhradu všetkých splátok jednorázovo, potom premlčacia doba v zmysle § 103 veta druhá
Občianskeho zákonníka začala plynúť odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Keďže veriteľ moholuplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
zaplatením splátky (§ 53 ods.9 Občianskeho zákonníka), splatnosťou splátky splatnej 20.09.2012 začala
plynúť trojročná premlčacia doba práva na zaplatenie celého zosplatneného dlhu. Pokiaľ žalobca právo

na zaplatenie zosplatneného dlhu žalovaného zo zmluvy o úvere uplatnil až návrhom na začatie konania
podaným na súde dňa 08.12.2015, je návrh žalobcu premlčaný.“ Žalovaný odkázal aj na rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 25Co/668/2015, z ktorého vyplýva, že „V cit. ust. § 103 OZ, ktoré
je vo vzťahu k všeobecnému ust. § 101 OZ, špeciálne, je počiatok premlčania upravený odlišne od
všeobecného. Podľa vety prvej ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba

jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti, neplynie teda odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý
raz (§ 101 OZ). Podľa vety druhej v prípade tzv. zosplatnenia dlhu len pre v budúcnosti majúce byť
splatné splátky, premlčacia lehota začne plynúť odo dňa zročnosti nesplnenej splátky (§103 OZ), avšak
tej, ktorá bola dôvodom pre uplatnenie práva podľa cit. § 565 OZ. Ak totiž veriteľ právo na zosplatnenie
inak v budúcnosti splatného dlhu nevyužije, jednotlivé splátky sa premlčujú samostatne až do konca
odo dňa splatnosti každej z nich; ak účinne uplatní zosplatnenie celého dlhu, pre zvyšok dlhu, ktorý

mal byť pôvodne zaplatený v splátkach, začína plynúť premlčacia lehota od splatnosti tej nesplnenej
splátky, v dôsledku ktorej k uplatneniu predčasnej splatnosti dlhu došlo. Podľa názoru odvolacieho súdu
nemôže ísť o ktorúkoľvek predtým nesplnenú splátku (ani prvú v poradí), ale tú pre ktorú veriteľ využil
právo na zosplatnenie dlhu. Výklad prvoinštančného súdu je nesprávny aj zo systematického hľadiska,
keďže ignoruje súvisiace ust. § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z

vyššie uvedeného, odvolací súd je toho názoru, že ust. § 103 veta druhá Občianskeho zákonníka, v
kontexte s cit. ust. § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je nevyhnutné vykladať tak, že v prípade,
že veriteľ účinne využije svoje právo v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka tým, že vyzve dlžníka na
zaplateniecelejpohľadávkyprenesplnenieniektorejsplátky(pričomvdanomprípadepodľacit.§53ods.
9 Občianskeho zákonníka, keďže ide o spotrebiteľský vzťah, tak môže vykonať najskôr po uplynutí troch

mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, za súčasného upozornenia spotrebiteľa v stanovenej
lehote na uplatnenie tohto práva), začína plynúť premlčacia lehota odo dňa zročnosti tej nesplnenej
splátky pre nesplnenie ktorej veriteľ právo na zosplatnenie celého nezaplateného dlhu v zmysle §
565 Občianskeho zákonníka využil. Podľa skutkových zistení z dokazovania vykonaného súdom prvej
inštancie, ktoré stranami neboli spochybnené, žalovaný mal dlh uhradiť v dohodnutých mesačných

splátkach vždy k 29. dňu mesiaca, pričom posledná splátka a konečná splatnosť úveru bola dohodnutá
dňom 29.11.2015. Žalovaný poslednú celú riadnu splátku uhradil dňa 19.7.2011. Zročnosť najbližšej
nasledujúcej splátky mala byť 29.8.2011. Žalobca listom zo dňa 13.2.2012 (teda pre nezaplatenie splátky
splatnej 29.10.2011 - o tri mesiace, v čase do splatnosti nasledujúcej splátky), ktorý bol žalovanému
podľa pripojenej doručenky doručený dňa 20.2.2012, vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a žiadal

zaplatiť celý dlh do 10 dní od doručenia listu, teda do 1.3.2012. Premlčacia doba pre celý zvyšok
dlhu začala plynúť 29.10.2011 a uplynula dňom 29.10.2014. Keďže žaloba na súd bola podaná dňa
12.1.2015, stalo sa tak po uplynutí premlčacej lehoty. Bolo teda dôvodným žalobu v celom rozsahu
zamietnuť. Preskúmavaný zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie je preto vo výroku vecne správny
a boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.“ Žalovaný argumentoval

aj závermi vyslovenými Krajským súdom v Trenčíne v konaní vedenom pod sp.zn. 5Co/233/2016,
v ktorom súd uviedol, že: „Pri zosplatnení pôžičky postupom podľa § 565 Občianskeho zákonníka
a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, začína plynúť premlčacia doba nie od zosplatnenia, ale v
súlade s 103 Občianskeho zákonníka zročnosťou nesplnenej splátky. Pokiaľ veriteľ zosplatnil dlh v
septembri 2012, musel vychádzať z nezaplatenia aspoň troch splátok pred septembrom 2012, t.j.

splátok splatných k 20.6.2012, k 20.7.2012 a k 20.8.2012, pričom premlčacia doba by sa začala
počítať od splatnosti splátky splatnej k 20.6.2012. Vzhľadom na dĺžku premlčacej doby 3 roky /§ 101
Občianskeho zákonníka/ bola žaloba podaná po uplynutí premlčacej doby a súd ju preto zamietol. O
náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Podstatou
odvolania žalobcu je jeho námietka proti počítaniu premlčacej doby jeho práva uplatneného žalobou.

Súd prvej inštancie stanovil začiatok plynutia premlčacej doby práva žalobcu /okrem splátok úveru,
ktoré boli splatné do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a ktoré sa premlčovali v dobách počítaných
od ich splatnosti/ odo dňa splatnosti splátky úveru splatnej dňa 20.06.2012 s odôvodnením, že pre
nezaplatenie tejto splátky vyhlásil právny predchodca žalobcu predčasnú splatnosť úveru a tak sa podľa
§ 103 Občianskeho zákonníka premlčacia doba počíta odo dňa splatnosti tejto splátky. Žalobca namieta,

že k ukončeniu zmluvy došlo až po uplynutí lehoty na plnenie, ktorá bola stanovená vo vyhlásení o
predčasnej splatnosti úveru, teda dňa 05.12.2012, a premlčacia doba jeho práva tak začala plynúť
odo dňa nasledujúceho /06.12.2012/. 7. Zo skutočností zistených dokazovaním vykonaným súdom
prvého stupňa vyplýva, že v rámci spotrebiteľského záväzkového vzťahu právny predchodca žalobcuposkytol žalovanej spotrebiteľský úver, ktorý však žalovaná nesplácala podľa dohodnutých podmienok.
Právny predchodca žalobcu ako veriteľ výzvou z 26.09.2012 uplatnil svoje právo a zosplatnil celý úver
v dôsledku neuhrádzania dojednaných splátok úveru riadne a včas. Uvedené skutočnosti ani žalobca

v podanom odvolaní nerozporuje. Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje s vysloveným právnym
záverom súdu prvej inštancie, že s ohľadom na skutkový stav, ako bol v spore zistený vykonaným
dokazovaním, premlčacia doba práva žalobcu uplatneného žalobou /okrem splátok úveru, ktoré boli
splatné do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru/ začala plynúť odo dňa splatnosti splátky, pre ktorú
právny predchodca žalobcu zosplatnil predčasne úver poskytnutý žalovanej. Pre prípady, kedy sa pre

nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným, splatným celý dlh /tak ako v tomto spore/ stanovuje
Občiansky zákonník v § 103, druhá veta, osobitné pravidlo pre začiatok plynutia premlčacej doby
zosplatneného dlhu. V zmysle § 103 veta druhá Občianskeho zákonníka ak sa pre nesplnenie niektorej
zo splátok stane zročným celý dlh začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
Premlčacia doba práva na zaplatenie takéhoto zosplatneného dlhu sa teda začína skôr, ako dôjde k
zosplatneniu dlhu. Začína plynúť dodatočne už odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre ktorú bol dlh

zosplatnený. V danom prípade, ak právny predchodca žalobcu ako veriteľ vyhlásil predčasnú splatnosť
celého úveru pre nezaplatenie splátok za mesiac 6/2012 /§ 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka/, ktorá bola splatná dňa 20.06.2012, začala plynúť premlčacia doba práva na zaplatenie
celého zosplatneného dlhu odo dňa splatnosti uvedenej splátky, teda odo dňa 20.06.2012 a uplynula
v pondelok 22.06.2015. Svoje právo na zaplatenie zosplatneného dlhu z úveru si žalobca uplatnil až

žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 21.09.2015, teda po márnom uplynutí premlčacej doby a
súd prvej inštancie preto správne žalobcovi premlčané právo nepriznal.“ Žalovaný mal za to, že názor
súdu prvej inštancie v otázke premlčania je v rozpore s vyššie uvádzanou rozhodovacou praxou súdov.

13. Podľa názoru žalovaného napadnutý rozsudok súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil. Celú

podstatnú časť odôvodnenia v podstate vybavil pár odsekmi, pričom je právom strany sporu, aby
bolo rozhodnutie presvedčivo odôvodnené, čo sa však podľa názoru žalovaného nestalo. K otázke
nepreskúmateľnosti rozhodnutia poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR a Najvyššieho
súdu SR, z ktorých vyplýva záver, že je porušením zákona (Civilného sporového poriadku), ako aj práva
na spravodlivý súdny proces, ak odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje úvahy, ktorými sa súd pri aplikácii

právneho predpisu riadil. Napadnuté rozhodnutie, ktoré tieto úvahy súdu neobsahuje, je nezrozumiteľné,
nedostatočne odôvodnené, a teda nezákonné. Pre širšiu, najmä laickú verejnosť je podľa názoru
žalovaného odôvodnenie v čom videl súd prvej inštancie dôvodnosť nároku žalobkyne nezrozumiteľné,
a teda nespĺňa požiadavku spravodlivého a zákonného rozhodnutia v zmysle vyššie uvedenej judikatúry.
Žalovaný zastával názor, že prezentovaný právny názor súdu trpí objektívnym nedostatkom odôvodenia,

resp. akýmkoľvek odkazom na príslušné právne predpisy, eventuálne odkazom na relevantnú ustálenú
rozhodovaciu prax, ktorá by jednoznačne a zrozumiteľne preukazovala, o čo konkrétne opiera súd
prvej inštancie svoje presvedčenie. Odôvodnenie právneho názoru súdu v napadnutom rozsudku
preto žalovaný považoval za objektívne nedostatočné, ktoré neobsahuje žiadne dôvody alebo v ňom
absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, aj argumentácia

obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je
nepresvedčivé.

14. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil v časti
výroku I. a III. a vec vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby vo veci sám rozhodol tak, že žalobu v plnom

rozsahu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu.

15. Proti rozsudku v zamietajúcej časti podal včas odvolanie aj žalobca z dôvodu, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na znenie § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,

má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis. Na základe znenia ustanovení § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2009, § 3 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení

účinnom od 1.2.2013, § 10a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka a § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka mal žalobca za to, že odôvodnenie súdu prvej inštancie
ohľadom úroku z omeškania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko konajúcisúd na prejednávaný prípad aplikoval nesprávny právny predpis. Prihliadnuc k uvedeným zákonným
ustanoveniam a skutočnosti, že záväzkový vzťah medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu
vznikol dňa 26.9.2012 (t.j. pred 1.2.2013), žalobca nesúhlasil so zamietnutím žaloby v časti uplatneného

úroku z omeškania, nakoľko v zmysle § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka sa majú úroky z omeškania riadiť v prejednávanom
prípade podľa predpisov účinných k 31.1.2013, v dôsledku čoho bol žalobcom uplatnený nárok na úrok
z omeškania vo výške 8 % ročne uplatnený v zákonnej výške. Na podporu svojich tvrdení žalobca
poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.1.2022, sp.zn. 8CoCsp/40/2020, rozsudok

Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.1.2022, sp.zn. 8CoCsp/36/2021, rozsudok Krajského súdu v Nitre
zo dňa 8.12.2021, sp.zn. 5CoCsp/47/2021 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.5.2020,
sp.zn.9Co/307/2019.Nazákladeuvedenéhožalobcanavrhol,abyodvolacísúdrozsudokvnapadnutom
rozsahu preskúmal a v zmysle § 388 C.s.p. ho zmenil tak, že zaviaže žalovaného aj k zaplateniu úroku
z omeškania vo výške 3% ročne zo sumy 3 000 eur od 23.3.2019 do zaplatenia a prizná žalobcovi
voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %, resp.

alternatívne navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 C.s.p. rozsudok v napadnutej časti zrušil
a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 1.7.2022, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s
tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní a v tejto časti sa stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie.

Navrhol odvolaciemu súdu, aby odvolaním napadnutý rozsudok v časti výroku II. potvrdil a zaviazal
žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania, resp. aby súd žalobu zamietol tak ako navrhol žalovaný
v podanom odvolaní.

17. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 29.7.2022, v ktorom uviedol, že cieľom

§ 9 zákona o spotrebiteľských úveroch je poskytnutie dostatočného množstva informácií spotrebiteľovi
v rámci uzatváraných zmluvných vzťahov s dodávateľom týkajúcich sa podmienok úveru, nákladov a
záväzkov, ktoré z neho vyplývajú. Prihliadnuc k obsahu zmluvy, žalobca zastával názor, že uvedená
zmluva spĺňa všetky náležitosti uvádzané v ustanovení § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Konštatoval, že spotrebiteľ bol v zmysle požiadavky zákona o spotrebiteľských úveroch zrozumiteľne

informovaný o tom kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo
zmluvy. V sume splátky je obsiahnutý aj úrok a poplatky, ktoré sú špecifikované v zmluve, preto sa
vyššie uvedené údaje týkajú aj týchto položiek splátky. Tvrdil, že zo zákona nevyplýva rozpis splátky na
istinu, úroky a poplatky, preto súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu svojím rozhodnutím neprimerane
prísne sankcionuje veriteľa, pričom údaje v zmluve spĺňajú náležitosti vyžadované zákonom. Žalobca

poukázal na znenie čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice, podľa ktorého zmluva o úvere zrozumiteľne
a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa
budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úvery
na účely splatenia. Žalobca v tejto súvislosti podporne poukázal aj na skutočnosť, že v obdobnej
veci rozhodoval Súdny dvor Európskej únie, ktorý vo svojom rozhodnutí zo dňa 9.11.2016 vo veci

C- 42/15 a v súvislosti s uvedením výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov
v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviedol, že vzhľadom na jasné znenie ustanovení smernice je
potrebné konštatovať, že smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo forme
amortizačnejtabuľkyaniejeaninevyhnutné,abyzmluvaoúvereuvádzalasplatnosťsplátokspotrebiteľa
s odkazom na konkrétny dátum, resp. spresnenie aká časť splátky bude započítaná na vrátenie istiny.

Súdny dvor Európskej únie v uvedenom rozhodnutí ďalej judikoval, že porušenie povinnosti veriteľa
môže byť podľa vnútroštátnej právnej úpravy sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a
poplatky, avšak takáto sankcia je primeraná len pri takom porušení povinností veriteľa, ktoré môže
spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, t.j. napríklad neuvedenie ročnej
percentuálnej miery nákladov, počtu a frekvencie splátok, ako aj neuvedenie prípadnej existencie

notárskych poplatkov, požadovaných záruk a poistenia. Súdny dvor ďalej uviedol, že za primerané by
sa však nemalo považovať, ak pre neuvedenie niektorých náležitostí, ktoré svojou povahou nemôžu
mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, sa bude v súlade s vnútroštátnou
úpravou uplatňovať sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, čo bude vyvolávať voči veriteľovi
závažné následky. Vzhľadom k uvedenému mal žalobca za to, že posudzovaná zmluva obsahuje všetky

náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch a smernicou a preto poskytnutý úver nie
je možné posudzovať ako bezúročný a bez poplatkov a nárok žalobcu je v plnom rozsahu uplatnený
dôvodne. Upriamil pozornosť na to, že žalovaný vo svojom podaní neuvádza, ktoré konkrétne podstatnénáležitosti sú chýbajúce a teda absentujú, poukazuje však na § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch, pričom v súvislosti s týmto ustanovením zdôrazňuje chýbajúce náležitosti zmluvy.

18. K výške RPMN žalobca uviedol, že táto bola v konaní už preukazovaná presným výpočtom v podaní
žalobcu zo dňa 22.7.2020. Konštatoval, že predmetná zmluva obsahuje informáciu o výške schváleného
úveru, počte mesačných splátok, výške mesačných splátok, termínu prvej a poslednej splátky úveru,
úrokovú sadzbu, ako aj celkovú čiastku ktorú mal žalovaný zaplatiť. Základná rovnica, ktorá vyjadruje
ročnú percentuálnu mieru nákladov, kladie do rovnováhy na ročnom základe celkovú súčasnú hodnotu

čerpaných prostriedkov na jednej strane a celkovú súčasnú hodnotu splátok a platieb poplatkov na
strane druhej, je obsiahnutá v prílohe č. 2. k zákonu o spotrebiteľských úveroch. Žalobca poukázal na
to, že veriteľ nie je v súlade so zákonnou úpravou oprávnený vypočítať RPMN iným spôsobom (a na
základe iných predpokladov), ako podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch a tiež predpokladov uvedených v § 19 tohto zákona. Uvedené predpoklady boli podľa názoru
žalobcu v prejednávanom prípade pretavené do zmluvy. Žalobca vysvetlil, že ročná percentuálna miera

nákladov predstavuje celkové náklady spotrebiteľa na úvere vyjadrené ako ročné percento z celkovej
výšky spotrebiteľského úveru. Je to číslo, ktoré má umožniť spotrebiteľovi lepšie vyhodnotiť výhodnosť
alebo nevýhodnosť poskytovaného úveru. Pre výpočet RPMN sú tak rozhodujúce údaje posledného
čerpania, číslo čerpania, výška čerpania, interval vyjadrený v rokoch a zlomkoch roka medzi dátumom
prvého čerpania a dátumom každého nasledujúceho čerpania, číslo poslednej splátky, číslo splátky,

výška splátky. Vzhľadom k tomu, že Zmluva uvádza splatnosť jednotlivých splátok, výšku splátky a
celkovú čiastku spojenú s úverom, mal za to, že predmetná zmluva spĺňa všetky zákonom predpísané
náležitosti. Žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 6 000 eur dňa 26.9.2012, ktorý mal splácať formou
120. pravidelných mesačných splátok so splatnosťou vždy k 25. dňu v mesiaci, pričom prvá splátka bola
splatná dňa 25.11.2012. Výška mesačnej splátky bola stanovená na sumu vo výške 118,07 eur a výška

poslednej splátky bude tvorená zostatkom pohľadávky banky, v tomto prípade 119 splátok po 118,07
eur a posledná splátka predstavuje zostatok vo výške 106,94 eur. Žalobca ďalej uviedol výpočet RPMN,
ktorá je 22,00 % (pri presnosti na dve desatinné miesta).

19. Pokiaľ ide o námietku dojednania výšky úrokovej sadzby v rozpore s dobrými mravmi, žalobca

poukázal na priemerné úrokové miery z úverov, zverejňované Národnou bankou Slovenska, ktoré v
rozhodnom období dosahovali pre obdobné bankové obchody priemernú výšku 13,89 %. V zmluve
dojednaná úroková miera vo výške 18,40 %, teda podľa názoru žalobcu nedosahuje takú výšku, že by
bolo možné konštatovať jej rozpor s dobrými mravmi. Konštatoval, že právny úkon sa prieči dobrým
mravom, ak sa jeho obsah (bez ohľadu na zmluvnú voľnosť tento obsah stanoviť, na to, kto rozpor s

dobrými mravmi zavinil, a na to, či druhá strana pri vzniku zmluvy bola v dobrej viere) ocitne v rozpore so
všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určuje, aký má byť obsah
ich správania, aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti.
Uvedené podľa názoru žalobcu výška dojednanej úrokovej miery nenapĺňa.

20. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že pri dohode o plnení dlhu v splátkach môže veriteľ od
dlžníka žiadať vždy len splnenie príslušnej splátky, ktorá sa stane splatnou (zročnou). Každá zo splátok
tak predstavuje samostatné plnenie a preto pre každú z nich plynie trojročná premlčacia doba podľa §
103 Občianskeho zákonníka samostatne. Občiansky zákonník ďalej v § 565 umožňuje, aby sa veriteľ s
dlžníkom dohodli, že ak sa nesplní niektorá splátka, môže veriteľ uplatniť právo na zosplatnenie celého

dlhu(tzv.stratavýhodysplátok).Veriteľvtakomprípademôžežiadaťozaplatenieceléhodlhu,avšaktoto
svoje právo môže uplatniť len do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky, v opačnom prípade toto právo
zaniká. Ak toto právo veriteľ uplatní, trojročná premlčacia doba, pokiaľ ide o celý zostávajúci dlh, začína
plynúť odo dňa splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu splatnosti celého dlhu. Ak
však veriteľ toto právo nevyužije a ďalšia splátka sa stane splatnou, potom toto právo zaniká a vzniká mu

až v prípade, ak dlžník nezaplatí ani túto, ďalšiu splátku dlhu. Žalobca zdôraznil, že neuplatnenie práva
podľa § 565 Občianskeho zákonníka do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky spôsobuje zánik tohto
práva veriteľa. Uviedol, že v posudzovanom prípade bolo preukázané, že žalovaný bol v čase vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru (2.3.2018) v omeškaní s plnením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace.
Keďže však právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť zaniká splatnosťou najbližšie nasledujúcej splátky,

potom mimoriadna splatnosť úveru nemohla byť v posudzovanom prípade vyhlásená pre nezaplatenie
splátky splatnej v mesiaci máj 2017, tak ako tvrdí žalovaný. Oprávnenie žalobcu vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť pre nezaplatenie tejto splátky totiž zaniklo v súlade s § 565 Občianskeho zákonníka v mesiaci
jún 2017, t.j. splatnosťou ďalšej splátky úveru. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že v prípade, ak žalobcavyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 2.3.2018, toto svoje právo uplatnil v súlade s ust. §
565 Občianskeho zákonníka pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 25.2.2018 a zároveň toto svoje právo
uplatnil v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka po omeškaní spotrebiteľa s platením splátok po

dobu dlhšiu ako 3 mesiace. V posudzovanom prípade teda došlo podľa názoru žalobcu v súlade s §
565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úveru pre nesplnenie splátky splatnej dňa 25.02.2018. Premlčacia doba pre všetky splátky splatné
po 25.2.2018, tak začala v súlade s § 103 Občianskeho zákonníka plynúť od zročnosti splátky, pre
nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a uplynula by najskôr dňa 25.2.2021.

Keďže žaloba bola na súde podaná dňa 29.4.2020, žalobca mal za to, že svoj nárok uplatnil na súde
pred uplynutím premlčacej doby. V tejto súvislosti poukázal žalobca na uznesenie Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 25.5.2020, sp.zn. 15CoCsp/13/2020. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že
nárok je plne dôvodný a všetky skutočnosti boli súdu preukázané. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol
v zmysle odvolania žalobcu zo dňa 13.6.2022.

21. Žalovaný sa následne vyjadril v podaní zo dňa 10.8.2022, v ktorom uviedol, že naďalej trvá na
tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch, na základe čoho je úver bezúročný a bez poplatkov, na čo poukazuje aj rozsiahla judikatúra.
Poukázal na to, že sám žalobca vo vyjadrení uznal, že hlavným cieľom § 9 zákona o spotrebiteľských
úveroch je poskytnutie čo najväčšieho množstva údajov týkajúcich sa podmienok úveru pre dostatočne

informované a uvážené rozhodnutie slabšej strany, ktorou je v rámci predmetného zmluvného vzťahu
spotrebiteľ. K takýmto informáciám, ktorého sú pre slabšiu stranu potrebné, je aj rozpis splátky a na
istinu, úroky a poplatky, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú spôsobilé spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah a charakter svojho záväzku. Pokiaľ ide o výpočet RPMN, žalovaný poukázal na to, že
navrhoval jej prepočítanie prostredníctvom Národnej banky Slovenska. V súvislosti s 18,40% ročným

úrokom považoval takto dojednané úroky za neprimerane vysoké, odporujúce dobrým mravom, čo má
na základe § 39 Občianskeho zákonníka za následok absolútnu neplatnosť dojednania o úrokoch,
vyplývajúcich zo zmluvy. Aj keď sa žalobca odvoláva na priemernú úrokovú mieru, aj vzhľadom na dlhú
dobu splácania relatívne malého úveru je úroková miera podľa názoru žalovaného stále vysoko nad
priemerom vzhľadom na fakt, že sa jedná o spotrebiteľský úver. Čo sa týka premlčania, uviedol, že

splatnosť jednotlivých splátok bola dohodnutá na 25. deň v mesiaci. Z uvedeného jednoznačne vyplýva,
že prvá neuhradená splátka bola splatná dňa 25.2.2017, resp. dňa 25.3.2017 a dňom nasledujúcim
začala aj plynúť premlčacia lehota. Keďže veriteľ mohol uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho
zákonníka najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, splatnosťou splátky
splatnejdňa25.2.2017,resp.dňa25.3.2017začalaplynúťtrojročnápremlčaciadobaprávanazaplatenie

celého zosplatneného dlhu. Pokiaľ žalobca právo na zaplatenie zosplatneného dlhu žalovaného zo
zmluvyoúvereuplatnilažnávrhomnazačatiekonaniapodanýmnasúdeažvroku2020,jepodľanázoru
žalovaného nárok žalobcu premlčaný. Žalovaný teda nesúhlasil so stanoviskom žalobcu, pretože jasne
došlo k uplatneniu jeho nároku až po uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol
odvolaciemu súdu, aby rozhodol v zmysle jeho odvolacieho návrhu.

22. Žalobca v podaní doručenom dňa 28.9.2022 uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na doteraz
predložených listinných dôkazoch a vyjadreniach, predložených v tomto konaní. V súvislosti s
premlčaním nároku žalobca zdôraznil, že neuplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka
do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky spôsobuje zánik tohto práva veriteľa. V tomto prípade

bolo preukázané, že žalovaný bol v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru (podaním zo dňa
2.3.2018) v omeškaní s plnením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, a súčasne bol pôvodným
veriteľom (postupcom, resp. právnym predchodcom žalobcu) upozornený v lehote nie kratšej ako 15
dní na možné uplatnenie práva na vyhlásenie splatnosti všetkých splátok jednorazovo (ako to vyžaduje
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). Keďže však právo veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru

zaniká splatnosťou najbližšie nasledujúcej splátky, potom mimoriadna splatnosť úveru nemohla byť v
posudzovanom prípade vyhlásená pre nesplnenie inej splátky, než splátky, ktorá vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti bezprostredne predchádzala, t. j. v danom prípade splátky splatnej dňa 25.2.2018. Pre
všetky splátky, ktoré vyhláseniu mimoriadnej splatnosti predchádzali, tak v súlade s § 103 Občianskeho
zákonníka plynie samostatná trojročná premlčacia doba. Pre všetky splátky splatné po vyhlásení

mimoriadnej splatnosti (t.j. splátky splatné od 2.3.2018 do konečnej splatnosti úveru – 25.10.2022) plynie
premlčacia doba od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úveru (t. j. od splátky splatnej dňa 25.2.2018). Z uvedeného dôvodu žalobca považoval za nesprávny
žalovaného výklad druhej vety § 103 Občianskeho zákonníka tak, ako ho uviedol vo svojom vyjadrení, av zmysle ktorého za „nesplnenú splátku“ je potrebné považovať prvú nezaplatenú splátku žalovaným (t.j.
vposudzovanomprípadesplátkusplatnúdňa25.2.2017),nakoľkotakýtovýkladjevpriamomrozpores§
565 Občianskeho zákonníka. Takto uplatnený výklad druhej vety ust. § 103 Občianskeho zákonníka totiž

predstavuje nezákonné skrátenie premlčacej doby o 3 a viac mesiacov, a zároveň je v priamom rozpore
s § 565 Občianskeho zákonníka, keďže právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pre nezaplatenie splátky so
splatnosťou 25.2.2017 zaniklo splatnosťou nasledujúcej splátky dňa 25.3.2017. V tejto súvislosti žalobca
poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.5.2020, sp. zn. 15CoCsp/13/2020.
Vzhľadom na to, že žaloba bola zo strany žalobcu podaná už 29.4.2020, nemôže byť právo žalobcu na

zaplatenie žalovanej sumy podľa jeho názoru premlčané, nakoľko trojročná premlčacia doba v zmysle
splátky predchádzajúcej zosplatneniu by uplynula až dňa 25.2.2021. Na základe uvedeného žalobca
navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jeho odvolacieho návrhu.

23. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zmeniť.

24. Odvolací súd vyzval strany sporu podľa § 382 C.s.p., podľa ktorého ak má odvolací súd za to,

že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému
použitiu tohto ustanovenia vyjadrili, a to k použitiu na vec sa vzťahujúcich ustanovení právnych
predpisov, ktoré neboli pri doterajšom rozhodovaní veci použité (§ 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.
účinného ku dňu postúpenia pohľadávky, t.j. 22.3.2019, § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka účinného

ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, t.j. 1.3.2018, § 565 Občianskeho zákonníka, § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného ku dňu
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, t.j. 1.3.2018). Žalovaný sa na výzvu odvolacieho súdu vyjadril
podaním zo dňa 11.4.2025, v ktorom uviedol, že súhlasí s použitím na vec sa vzťahujúcich ustanovení
právnych predpisov, ktoré neboli pri doterajšom rozhodovaní použité. Žalobca sa na výzvu odvolacieho

súdu nevyjadril.

25. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

26. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru
(1.3.2018) ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ
uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a
keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

27. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

28. Podľa § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu postúpenia pohľadávky
(22.3.2019) práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže
previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami
s ňou spojenými a
a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto

zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku
alebo pobočku zahraničnej banky, a
b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru
alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

29. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o bankách“) účinného ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru (1.3.2018)
ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči bankealebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre

postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá
pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho

istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

30. Odvolací súd v prejednávanej veci konštatuje, že v konaní nebolo sporné, že právny predchodca
žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) a žalovaný uzavreli zmluvu o splátkovom úvere, pri posúdení
ktorej je potrebné aplikovať zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia
zmluvy. Rovnako nebolo sporné, že na základe uvedenej zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol

žalovanému peňažné prostriedky vo výške 6 000 eur, pričom v zmluve boli dojednané nasledovné
náležitosti: typ a výška úrokovej sadzby: fixná do splatnosti, 18,40% p.a. v deň uzatvorenia úverovej
zmluvy, v ktorej je zohľadnená zľava z úrokovej sadzby vo výške a za podmienok uvedených vo
zverejnení, úrok z omeškania: 8,00% p.a., spôsob poskytnutia úveru: jednorazovo, výška splátky a
splatnosť: 118,07 eur mesačne, k 25. dňu v kalendárnom mesiaci, splatnosť prvej splátky: 25.11.2012,

splatnosť úrokov a poplatkov: mesačne, ku dňu splátky v kalendárnom mesiaci, počet splátok: 120,
konečná splatnosť úveru: 25.10.2022, spôsob splácania: inkasom z inkasného účtu, RPMN: 22,00%,
priemerná hodnota RPMN: 14,11%, celková čiastka spojená s úverom: 14 157,27 eur. Medzi stranami
sporu nebolo sporné ani to, že Slovenská sporiteľňa, a.s. listom zo dňa 28.1.2018 oznámila žalovanému,
že je v omeškaní so splácaním pohľadávky vo výške 1 678,38 eur a vyzvala ho na zaplatenie dlžnej sumy

a listom zo dňa 2.3.2018 vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 1.3.2018. Následne zmluvou o
postúpení pohľadávky zo dňa 22.3.2019 postúpila pohľadávku z uvedenej úverovej zmluvy na žalobcu.

31. Prvoinštančný súd správne postupoval, ak skúmal, či spotrebiteľská zmluva uzatvorená medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovaným obsahuje obligatórne náležitosti stanovené v zákone o

spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd v rámci ex offo skúmania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
všakaplikujúczáveryustálenejjudikatúryNajvyššiehosúduSRdospelkzáveru,žežalobubolopotrebné
zamietnuť.

32. Odvolací súd v prvom rade upriamuje pozornosť na právnu úpravu týkajúcu sa splnenia podmienok

zo strany banky pred postúpením pohľadávky úveru na tretiu (nebankovú) osobu obsiahnutú v § 92
ods. 8 zákona o bankách. Najvyšší súd SR vo viacerých rozhodnutiach dospel k záveru, že obsah
ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú výzvu banky,
že je jej klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho záväzku. Podmienky podľa § 92 ods.
8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému

subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané).
Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky
pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). V súvislosti s otázkou platnosti postúpenia
pohľadávky v zmysle zákona o bankách bolo judikované, že prvá veta ustanovenia § 92 ods. 8 zákona
o bankách definuje dve podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti

súhlasu klienta s takýmto krokom, ktoré predpokladá už § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka), z ktorých
prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplnenej úverovej pohľadávky klientovi,
aby pohľadávku splnil a druhou je nepretržite viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením
čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Uvedené právne závery
vyplývajú napr. z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.3.2018, sp.zn. 7Cdo/26/2017, z rozsudku

Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.3.2022, sp.zn. 2Cdo/266/2020, z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo
dňa 27.10.2022, sp.zn. 4Cdo/75/2020.33. Postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na nebankový subjekt je dovolený iba v prípade,
ak sa postupuje pohľadávka po konečnom termíne splatnosti úveru alebo zosplatnená pohľadávka
(pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti úveru). Všeobecná úprava

režimu straty výhody splátok je pritom upravená v § 565 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej
má veriteľ právo, pokiaľ ide o plnenie v splátkach, žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie
niektorej splátky; toto právo môže použiť do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

34. Pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu, spôsob uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka

je upravený v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého veriteľ môže požadovať splnenie
celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok za podmienok, že uplynuli 3 mesiace od omeškania so
zaplatením príslušnej splátky, a že upozornil dlžníka v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto
práva. Účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená
tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo
využije. Bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné. Z ustanovenia § 565 veta druhá

Občianskeho zákonníka vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej
dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po
uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka). V prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v
súlade s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pre platný

úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v
lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú
jednorazovoapredčasnemôžezosplatniťcelýdlh.Identifikáciasplátkyjepotrebnázdôvoduidentifikácie
prvého dňa plynutia premlčacej doby, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, zaplatením akej sumy
zabráni zosplatneniu úveru. Je to podstatná informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k

čiastočnému plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené
podmienky, kedy by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením
na možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej
asymetrie môže byť poškodený. Uvedené právne závery vyplývajú napr. z uznesenia Najvyššieho súdu
SR zo dňa 26.6.2024, sp.zn. 5Cdo/197/2022, z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.7.2024, sp.zn.

5Cdo/188/2023, z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.9.2023, sp.zn. 2Cdo/149/2021, z uznesenia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.1.2024, sp.zn. 5Cdo/2/2023.

35. V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právny predchodca žalobcu (banka)
výzvou zo dňa 28.1.2018 oznámil žalovanému (dlžníkovi), že ku dňu 28.1.2018 je v omeškaní so

splácaním pohľadávky banky vo výške 1 678,38 eur a vyzval ho na zaplatenie dlžnej sumy, pričom
ho zároveň upozornil, že ak dlžnú sumu neuhradí, banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
pohľadávky, čím sa stane splatnou v celom rozsahu. Následne listom zo dňa 2.3.2018 vyhlásila
mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 1.3.2018. Z uvedeného je zrejmé, že banka síce vyzvala dlžníka
v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka a dlžníka aj

upozornila na možnosť zosplatnenia celého úveru, vo výzve však presne nešpecifikovala konkrétnu
splátku, pre ktorú by mohla jednorazovo a predčasne zosplatniť celý dlh. Podľa názoru odvolacieho súdu
opierajúc sa o judikatúru najvyššieho súdu tak nemohlo následne dôjsť k platnému zosplatneniu úveru
zo strany veriteľa a následne aj k platnému postúpeniu pohľadávky. So zreteľom na uvedený záver je
možné vyvodiť, že žalobca nemá v spore aktívnu vecnú legitimáciu, keďže v danom prípade nedošlo

k platnému postúpeniu pohľadávky z banky na žalobcu, ktorá skutočnosť je dôvodom pre zamietnutie
žaloby.

36. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom prisudzujúcom
výroku podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu zamietol a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom

zamietajúcom výroku podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

37. O trovách (celého) konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods.
1 a § 396 ods. 1 a 2 C.s.p., a nárok na ich náhradu priznal úspešnému žalovanému proti neúspešnému
žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa

§ 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktorý vydá súdny úradník.38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).