Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, August 6, 2024

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 10C/16/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6624201437
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gibaľová

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2024:6624201437.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdLučenecsudkyňouJUDr.JankouGibaľovouvsporežalobcu:A.B.,narodenýXX.XX.XXXX,

trvale bytom C. D. XXX/XX, XXX XX E., zast.: JUDr. Ondrej Szilágyi, advokát, so sídlom Dr. Vodu 2, 984
01 Lučenec proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866,
o zaplatenie 5.671,83 Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 5.671,83 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní od
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 18.03.2024 domáhal voči žalovanému náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 5.671,83 Eur spôsobenej porušením práva Európskej únie, konkrétne
porušením smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica 2003/88/ES“ alebo „smernica“), ktorá
bola žalovaným nesprávne implementovaná (resp. nebola vôbec implementovaná) do vnútroštátneho
právneho poriadku Slovenskej republiky. Ide teda o prípad uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorá

vznikla žalobcovi ako jednotlivcovi porušením úniového práva žalovaným – Slovenskou republikou ako
členským štátom Európskej únie.

1.1. Z dôvodu absencie osobitnej vnútroštátnej úpravy upravujúcej nárok na náhradu škody vzniknutej
jednotlivcovi porušením práva únie zo strany štátu je potrebné analogicky aplikovať ustanovenia
právneho poriadku Slovenskej republiky upravujúce vzťahy obsahom aj účelom najbližšie, a to § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce nemajetkovú ujmu v peniazoch za porušenie práva na

ochranu zdravia, ako aj za zásah do súkromia a rodinného života.

1.2. Žalobca bol na základe rozhodnutia Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v
Banskej Bystrici dňom 15.04.2020 prijatý do funkcie hasič záchranár v prípravnej štátnej službe ako
príslušníkčakateľdohodnostirotmajstervsúladesustanoveniamizákonač.315/2001Z.z.oHasičskom
a záchrannom zbore (ďalej aj „zákon o HaZZ“ alebo „zákon č. 315/2001 Z. z.“). Dňa 10.08.2021
žalobca úspešne vykonal skúšku zo špecializovanej prípravy. Dňa 11.08.2021 bol žalobca s hodnosťou

rotmajster vymenovaný do stálej štátnej služby. Prácu hasiča teda žalobca vykonáva viac ako 3 roky,
pričom pôsobí na hasičskej stanici E. so sídlom E., F. X ako hasič záchranár špecialista, strojník.1.3. Štátnou službou príslušníkov sa na účely zákona o HaZZ rozumie plnenie úloh zboru príslušníkom
v služobnom úrade alebo v zahraničí. Štátna služba sa vykonáva v služobnom pomere. Príslušníkom
sa na účely tohto zákona rozumie fyzická osoba, ktorá je v služobnom pomere podľa zákona o HaZZ.

1.4. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý
nerovnomerne, a to tak, že pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po ktorom bezprostredne
nasleduje určená služobná pohotovosť na pracovisku. Jedna služobná zmena príslušníka sa teda skladá
z výkonu služby a z určenej služobnej pohotovosti. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka

služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

1.5. Okrem určenej pohotovosti, ktorú žalobca odpracuje počas každej pracovnej zmeny, mu môže byť v
odôvodnených prípadoch nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času. Určená

služobná pohotovosť, ako ani nariadená služobná pohotovosť, sa však nezapočítavajú do pracovného
času. Napriek tomu, že časť služobnej pohotovosti tvorí aj tzv. „neaktívna časť“, počas ktorej hasiči
čakajú na vyhlásenie výjazdu, aj tento časový úsek je žalobca povinný tráviť na pracovisku a po celý
čas trvania služobnej pohotovosti musí byť okamžite pripravený na vykonanie služobného zásahu. Táto
služobná pohotovosť sa však nezapočítava do pracovného času a teda tieto odpracované hodiny nie

sú považované za odpracovaný čas. Žalobca v práci strávi v rámci každej jednej zmeny minimálne 24
hodín; v súčasnosti 8 hodín z tohto času (do konca roku 2021 to bolo 7 hodín), ktoré strávi na pracovisku
pripravený na výkon práce, nie je považovaných za pracovný čas.

1.6. V zmysle § 122 ods. 1 zákona o HaZZ za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti patrí žalobcovi

každúhodinutejtopohotovostipeňažnánáhrada15%zosumy,ktoroujepríslušnáčasťjehoslužobného
platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Ak je príslušníkovi nariadená služobná
pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je
príslušnáčasťjehoslužobnéhoplatu,akideopohotovosť vykonávanúvmiestevykonávaniajehoštátnej
služby,a100%ztejtosumy,akideodeňslužobnéhopokoja,15%zosumy,ktoroujepríslušnáčasťjeho

služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu, alebo na inom dohodnutom
mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov
spojenia, a 10 % z tejto šumy, ak ide o deň služobného pokoja. Náhrada za služobnú pohotovosť nepatrí
za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby

je štátnou službou nadčas. Samotný výkon služobnej
pohotovosti je rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti a neaktívnu časť služobnej pohotovosti.

1.7. Na hasičskej stanici vo E. pracuje 18 osôb, ktoré sú rozdelené do troch zmien po šesť osôb, t.j.
každý tretí deň odslúži jedna zmena 24 hodín, po ktorej nasledujú dva dni voľna. Mesačne každá zmena

odslúži minimálne 10 zmien a v niektorých mesiacoch 11 zmien, čo predstavuje 240 hodín, resp. 264
hodín. Zároveň môže nastať situácia, kedy je ku koncu zmeny vyhlásený poplach a je potrebné vykonať
výjazd, kedy príslušník vykonáva prácu nad 24 hodín.

1.8. Žalobca od marca 2021 do februára 2024 len v rámci určenej služobnej pohotovosti v období od

marca 2021 do decembra 2021 odpracoval 486,82 hodín; v období od januára 2022 do decembra 2022
odpracoval 729,34 hodín; v období od januára 2023 do decembra 2023 odpracoval 732,15 hodín a od
januára 2024 do februára 2024 odpracoval 134,63 hodín. Žalobca za uvedené obdobie odpracoval spolu
2082,94 hodín určenej služobnej pohotovosti. Okrem nej odpracoval žalobca aj 92,82 hodín nariadenej
služobnej pohotovosti. Uvedené pohotovosti v rozsahu 2175,76 hodín neboli žalobcovi započítané do

pracovného času. Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu za predmetné obdobie predstavuje 51,61
hodín.

1.9. V zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2003/88/ES je „pracovný čas akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s

vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou“. Smernica v článku 6 upravuje maximálny týždenný
pracovný čas. Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou
chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými
právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzisociálnymi partnermi a b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov
neprekročí 48 hodín.

1.10. V zmysle článku 7 ods. 2 a 5, článku 144 Ústavy Slovenskej republiky a tiež článku 3 Civilného
sporového poriadku je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami SR, ktoré majú prednosť pred
zákonom, je tiež viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. Komunitárne právo je nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi rozpor. Prípadný
rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech komunitárneho

práva. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku a
tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra
Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na
zásade pacta sunt servanda, vyjadrená v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva,
podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia
záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy, alebo z činnosti spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení,

ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.
Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva
Únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc.

1.11. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť.
Štátnym orgánom však je ponechaná voľba formy a prostriedkov. Smernice v zásade nemajú priamy
účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou môžu mať
vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal transponujúci
právny akt, t,j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva alebo

bola transponovaná nesprávne, ustanovenia smernice sú imperatívne a dostatočne jasné a presné a
ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda
produktom Súdneho dvoru EÚ
- vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ a bola vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu,
keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote, resp. určeným spôsobom a zároveň sú

splnené štyri podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný, presný a dostatočne určitý
záväzokobsiahnutývsmernici,(b)nepodmienenýzáväzok,(c)uplynutielehotynatranspozíciusmernice
do vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi (naopak,
priznáva mu nejaké právo). Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu jednotlivci odvolať na ustanovenie
smernice pred orgánom verejnej moci.

Súdny dvor EÚ judikoval, že znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány
verejnej moci, ako aj iné verejné orgány. Cieľ smerníc je záväzný pre všetky orgány, ktoré sú na základe
rozhodnutia štátu zodpovedné za poskytovanie verejných služieb a ktoré majú na tento účel určité
osobitné právomoci, ktoré sú nad rámec pravidiel medzi jednotlivcami.

1.12. Podľa judikatúry Súdneho dvora má jednotlivec nárok na náhradu škody od členského štátu,
ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Aj keď komunitárne právo nemá výslovné ustanovenie
o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva, tento
princíp je vlastný komunitárnemu právu. K tomuto záveru dospel interpretáciou Zmluvy o založení
ES, odvolávajúc sa na základné princípy komunitárneho právneho systému a všeobecné princípy

spoločné pre právne systémy členských štátov. Navyše dodal, že zodpovednosť členského štátu za
porušenie komunitárneho práva je objektívna, bez ohľadu na zavinenie. Priama použiteľnosť ustanovení
komunitárneho práva nevylučuje právo jednotlivca na odškodnenie v prípade ich porušenia. Práve
naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je nevyhnutnou súčasťou priameho účinku ustanovení
komunitárneho práva, ktorých porušenie je príčinou spôsobenej škody. Súdny dvor tiež dal jednoznačnú

odpoveď, že povinnosť štátu vzniká bez ohľadu na to, ktorá zložka jeho moci spôsobila porušenie
komunitárneho práva, t.j. aj v prípade, ak porušenie komunitárneho práva svojou činnosťou alebo
nečinnosťou spôsobil vnútroštátny zákonodarca. V tejto otázke sa Súdny dvor inšpiroval úpravou
zodpovednosti štátu v medzinárodnoprávnych vzťahoch. Pokiaľ ide o netransponovanú smernicu alebo
nedostatočne transponovanú smernicu, takéto odvolanie (na ustanovenie smernice) je možné, ak: (I.)

cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom, (II.) obsah práv je možné určiť na základe ustanovení
smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením povinnosti transponovať smernicu a
škodou spôsobenou poškodenej strane.1.13. Súdny dvor EÚ judikoval, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, nakoľko
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa
ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom

porušením práva Únie (ktoré sú mu pripísateľné) súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená.
Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na
verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva
dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V súlade s judikatúrou Súdneho
dvora môže náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj

štát, tzn. že právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu
spôsobenújednotlivcovivzniknúťpoprizodpovednosti,ktorúmásamotnýčlenskýštát.Vdanom prípade
ide o objektívnu a absolútnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny
verejný orgán sa porušení práva Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa
vnútroštátnych noriem nahradiť. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je žalovaný pasívne vecne
legitimovaný, t.j. Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor podľa § 11 písm. c) zákona č.
575/2001 Z. z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ktorého príslušníkom
je žalobca, pričom Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je súčasne garantom právnej úpravy
vymedzenej zákonom o HaZZ, súčasne predstavuje garanta riadnej transpozície smernice Európskej
únie do slovenského právneho poriadku. Z uvedeného dôvodu žaloba smeruje voči Slovenskej republike

zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky.

1.14. Podľa ustanovenia § 19 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode
nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Skutočnosťou, ktorá zakladá právo na

náhradu škody, je zásah do práv žalobcu postupom žalovaného, v dôsledku čoho mu vznikla škoda, a to
v súvislosti s výkonom povolania žalobcu. Miesto výkonu jeho stálej služobnej činnosti v posudzovanom
období bolo Fiľakovo, ktoré sa nachádza v územnom obvode Okresného súdu Lučenec, kde vznikli a
prejavili sa následky škody žalobcu vo forme nemajetkovej ujmy.

1.15. Právna úprava pracovného času podľa zákona o HaZZ umožňuje služobnému úradu/
zamestnávateľovi rozvrhnúť hasičovi služobný čas tak, že ten presiahne maximálnu hranicu stanovenú
v článku 6 písm. b) smernice, ktorý stanovuje povinnosť členskom štátom ustanoviť maximálnu 48
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov. Žalobca vykonával služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby. Súčasne mu bola nariadená

služobná pohotovosť mimo rozvrhnutého služobného času. Obe pohotovosti sa však nezapočítajú
do pracovného času a vo výplatných páskach žalobcu je uvedený súhrnný počet hodín služobnej
pohotovosti. Nesprávna transpozícia uvedenej smernice do právneho poriadku SR je porušením práva
Európskej únie. Porušením maximálnej hranice týždenného pracovného času dochádza k porušeniu
práva žalobcu na ochranu zdravia v súvislosti s primeranou dobou odpočinku a práva na súkromie a

rodinný život.

1.16. Žalobca svoj nárok odvodzuje od škody spôsobenej porušením práva Európskej únie,
smernice, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná, resp. nebola vôbec implementovaná do
vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Z dôvodu neimplementovania smernice do

nášho právneho poriadku vznikla žalobcovi porušením úniového práva škoda. Pri absencii explicitnej
vnútroštátne úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva únie jednotlivcovi je potrebné tento
nároknanáhraduškodyposudzovaťanalogickypodľaustanoveníslovenskéhoprávnehoporiadku,ktoré
upravujú vzťahy obsahom
aj účelom najbližšie. Týmito ustanoveniami sú § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce

nemajetkovú ujmu, ktorej sa žalobca v tomto konaní domáha.

1.17. Dochádza teda k porušovaniu osobnostných práv žalobcu na ochranu zdravia, telesnej a
psychickej integrity spočívajúce v porušovaní práva na primeranú dobu odpočinku, práva na súkromie a
rodinný život, a to v príčinnej súvislosti s tým, že žalobca reálne musí odpracovať viac, ako bol povinný

v zmysle smernice. Žalobca poukázal na náročnú prácu hasiča, kedy nasadzuje svoj vlastný život, a
o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na regeneráciu fyzických a
psychických síl, čo sa mu v dôsledku sústavného porušovania práva na primeranú dobu odpočinku
nedostáva. Negatívne následky sa prejavujú aj tým, že má snúbenicu a čas ktorý by mohol venovaťjej, musí tráviť v práci. Záľubami žalobcu sú preteky automobilov do vrchu od 14 rokov a rybárčenie,
ktorým sa tiež nevie venovať tak, ako by chcel, a to tiež kvôli práci. Žalobca poukázal aj na to, že
niekedy odpracuje aj 8 hodín nad rámec maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času.

Následne sa z práce vráti psychicky a fyzicky vyčerpaný a zostáva mu minimum voľného času, aby sa
mohol venovať rodine, či osobným záľubám. Prichádza tak o čas, ktorý by mohol a chcel venovať svojim
najbližším a nevyhnutným osobným záležitostiam a potrebám. Tento stav už dlhodobo negatívne vplýva
na jeho súkromný a rodinný život. Vzhľadom na uvedené nárok na náhradu škody, ktorý si uplatňuje, má
v podmienkach slovenského právneho poriadku povahu nemajetkovej ujmy, pričom náhrady tejto ujmy

v peniazoch sa žalobou touto žalobca domáha. Žalobca zdôraznil existenciu príčinnej súvislosti medzi
porušovaním článku 6 písm. b) smernice a ním popísanou škodou vo forme nemajetkovej ujmy. Uviedol,
že v dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného času musel odpracovať viac, než
je smernicou maximálne povolený 48 hodinový týždenný pracovný čas a v dôsledku tejto skutočnosti
dochádza k porušovaniu jeho práva na ochranu zdravia a na ochranu súkromia a rodinného života.

1.18. Pri vyčíslení výšky náhrady žalobca vychádzal z ustanovení o peňažnej náhrade za služobnú
pohotovosťv§122ods.1a2zákonaoHaZZ.Zaslužobnúpohotovosťjeuhrádzanápeňažnánáhradavo
výške 15 % príslušnej časti služobného platu. Pri nariadenej služobnej pohotovosti je peňažná náhrada
vo výške 50 % príslušnej časti služobného platu. Za hodiny, ktoré žalobca odpracoval nad hranicu
maximálneho limitu priemerného týždenného služobného platu, žiadal ako primeranú náhradu rozdiel

medzi peňažnou náhradou podľa § 122 ods. 1 a § 122 ods. 2 písm. a) zákona o HaZZ. Celkovú výšku
nemajetkovej ujmy odpracovanej služobnej pohotovosti žalobca uplatnil ako súčin počtu odpracovaných
hodín služobnej pohotovosti za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy
zodpovedajúcej 35 % (50% - 15% = 35 %) peňažnej náhrady z jeho hodinovej odmeny (služobného
platu)zapríslušnýkalendárnymesiac;vprípadeodpracovanejslužobnejpohotovostivčasepracovného

pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % (50%
- 30% = 20%) peňažnej náhrady z jeho hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac. Žalovaná
peňažná náhrada predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50%
zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona
o HaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť (15% zo sumy príslušnej časti služobného

platu podľa § 122 ods. 1 zákona o HaZZ a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja), t.j. vo
výške zodpovedajúcej 35%, resp. 20% zo sumy, ktorá je príslušnou
časťou jeho služobného platu (50% - 15% = 35% v prípade bežného služobného dňa a v prípade, ak
ide o deň služobného pokoja, 50% - 30% = 20%).

1.19. Žalobca zastáva názor, že vyššie uvedený spôsob výpočtu škody spĺňa odškodňovaciu úlohu
a je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora. Zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom nie je
sumou neprimerane vysokou. Žalobca zdôraznil, že žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha
sa náhrady škody porušením úniového práva a spôsob výpočtu výšky škody podľa § 122 zákona o
HaZZ použil výlučne z dôvodu neexistencie právnej úpravy, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu

náhrady ujmy v takýchto prípadoch. Žalobca ďalej poukázal na to, že jednotlivé dielčie nároky vznikali
postupne, osobitne za každý mesiac, v ktorom boli jeho práva porušované, ku dňu splatnosti každej
mesačnej mzdy. Rozhodujúcim momentom vzniku jeho ujmy je tak výplatný termín. U príslušníkov HaZZ
je mzda splatná vždy k 10-dňu nasledujúceho mesiaca. S poukazom na všeobecnú 3-ročnú premlčaciu
dobu si žalobou uplatňuje nároky spätne za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby. Týmto postupom

žalobca následne matematicky vyčíslil celkovú náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy za žalované
obdobie marec 2021 až február 2024 na sumu 5.671,83 Eur, ktorej zaplatenia sa voči žalovanému
domáha.

2. Žalobca na preukázanie svojho nároku pripojil k žalobe tieto listinné dôkazy – rozhodnutie

riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici zo dňa 06.04.2020
o vymenovaní žalobcu do funkcie hasič záchranár Hasičskej stanice si sídlom vo Fiľakove v prípravnej
štátnej službe do hodnosti rotmajster, osvedčenie o osobitnej odbornej spôsobilosti, rozhodnutie
riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici zo dňa 10.08.2021
o vymenovaní žalobcu do stálej štátnej služby, plán služieb, prehľadnú tabuľku odpracovaných hodín za

žalované obdobie 03/2021 – 02/2024 a výplatné pásky za obdobie 03/2021 – 02/2024.

3. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril dňa 09.05.2024 a žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť,
pričom uviedol, že ustanovenie § 124 ods. 1 CSP stanovuje objektívne hľadisko posudzovania každéhoprocesného podania a v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobca síce tvrdí, že jeho vôľa bola
uplatniť si náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,
avšak s poukazom na § 124 ods. 1 CSP si uplatnil mzdové nároky. Uvedené podľa názoru žalovaného

vyplýva z posúdenia viacerých častí žaloby jednotlivo, ako aj z posúdenia žaloby ako celku.

3.1. Žalobca v žalobe ustanovil spôsob výpočtu údajnej škody prostredníctvom ustanovení o mzdových
nárokoch príslušníkov HaZZ, pričom vôbec nerozlišuje, či ide o služobnú pohotovosť odpracovanú nad
rámec smernice 2003/88/ES alebo nie a v zásade žiada doplatok za určenú služobnú pohotovosť do

výšky odmeny za nariadenú služobnú pohotovosť. Podľa názoru žalovaného je z uvedeného postupu
celkom zrejmé, že žalobcovi pri výpočte údajnej škody nezáleží na tom, či výkon služobnej pohotovosti
zasiahol do jeho práva podľa článku 6 smernice 2003/88/ES alebo nie a žiada doplatenie rozdielu
za všetku určenú služobnú pohotovosť. Žalobcovi záleží na tom, že určená služobná pohotovosť a
nariadená služobná pohotovosť sú odmeňované rozdielne a rozlišuje vo výške škody, ktorú údajne
pociťuje za odpracované hodiny. Zatiaľ čo počas určenej služobnej pohotovosti mu škoda vznikla, tak

počas nariadenej služobnej pohotovosti mu žiadna škoda už nevznikla. To znamená, že ak by všetka
jeho odslúžená služobná pohotovosť bola nariadená, teda nie určená, tak by žiadnu škodu nepociťoval.
Uvedené teda možno posúdiť ako mzdový nárok.

3.2. Žalobca vidí svoju ujmu v tom, že podľa jeho názoru má byť všetka služobná pohotovosť

odmeňovaná ako nariadená služobná pohotovosť, teda 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť
služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona o HaZZ, čo vyplýva z tabuľky priloženej k žalobe.
Žalobca si žiada náhradu len za určenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol odmenený vo výške 15 %,
resp. 30 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a škodu dopočítava do výšky 50
% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu. Pri nariadenej služobnej pohotovosti už

žiadnu škodu nepociťuje. To znamená, že ak by aj došlo k porušeniu smernice 2003/88/ES vo vzťahu
k žalobcovi a týmto porušením by neboli hodiny určenej služobnej pohotovosti, ale išlo by o hodiny
nariadenej služobnej pohotovosti, tak by žalobca naďalej nepociťoval žiadnu ujmu vo vzťahu k týmto
hodinám aj napriek tomu, že by išlo o zásah do jeho práv podľa článku 6 smernice 2003/88/ES, ale stále
by pociťoval škodu len vo vzťahu k určenej služobnej pohotovosti a stále len do výšky rozdielu medzi

poskytnutou odmenou a 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu.

3.3. Žalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ žalobca pri výpočte porušenia smernice 2003/88/ES vychádza
z fondu pracovného času využívaného pre naplnenie plánovaných hodín tak, aby z neho bolo možné
vypočítať mzdu, tento nie je správny ukazovateľ odpracovaných hodín. V zmysle zákona č. 315/2001

Z. z. sa do služobného času započítava aj čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného služobného
voľna, či čas náhradného voľna za službu nadčas a službu vo sviatok. Z uvedeného dôvodu nemožno
zamieňať pojmy „pracovný čas“ v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES a pojem „služobný čas“
v zmysle § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., z ktorých každý má inú funkciu. Zatiaľ čo pracovný čas
podľa smernice započítava iba čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a

vykonáva svoju činnosť alebo povinnosť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou,
tak služobný čas započítava výkon štátnej služby, do ktorého sa v zmysle § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z. započítava aj čas dovolenky a rôznych druhov voľna, ktoré v zmysle smernice 2003/88/ES spadajú
pod čas odpočinku podľa článku 2 ods. 2. Ide o dva rozdielne pojmy, ktoré žalobca mylne a účelne
zamieňa, aby sa mohol bezdôvodne obohatiť na úkor príslušníkov HaZZ, u ktorých bol článok 6 smernice

2003/88/ES skutočne porušený, čo sa u žalobcu nestalo.

3.4. K premlčacej dobe žalovaný uviedol, že jej začiatok žalobca viaže na splatnosť mzdy za
predchádzajúci mesiac a teda aj plynutie premlčacej doby viaže na mzdové nároky a nie na vznik
nemajetkovej ujmy, nakoľko s poukazom na rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 16C/42/2023-202

zo dňa 22.09.2023, plynutie premlčacej doby pri nemajetkovej ujmy začína dňom nasledujúcim po dni,
kedy k takémuto zásahu došlo. Žalobca ignoruje vznik nemajetkovej ujmy a veľmi zmätočne posudzuje
vlastnú ujmu. Zatiaľ čo tvrdí, že žiada nemajetkovú ujmu, tak plynutie premlčacej doby viaže na mzdový
nárok. Vychádzajúc z tabuľky priloženej k žalobe žalobca cíti svoju škodu v nízkej odmene za určenú
služobnú pohotovosť a jeho škodu tvorí nedoplatok do výšky nariadenej služobnej pohotovosti v zmysle

§ 122 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. Z uvedeného je zrejmé, že začiatok plynutia premlčacej doby vo
vzťahukúdajnejujme,ktorúpociťuje,bymalbyťviazanýnaexistenciupredmetnejúdajnejujmyatedaby
mala začať plynúť deň po dni, kedy k nej došlo. Vzhľadom na podanú žalobu doručenú súdu 18.03.2024
nepremlčané obdobie plynie od 17.03.2021, kedy mal žalobca svoju prvú služobnú pohotovosť, za ktorúmu patrila odmena vo výške 30 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, tak až od
tohto momentu plynie nepremlčaná časť žalovaného nároku. Avšak žalobca premlčaciu dobu viaže na
splatnosť mzdy vyplývajúcu zo mzdových nárokov a teda jeho škoda mu vznikla až momentom, že

mu nebola vyplatená suma, ktorú sám očakával a až po vyplatení jeho mzdy sa cítil poškodený, čo
jednoznačne značí, že nežaluje nemajetkovú ujmu, ale mzdové nároky.

3.5. S poukazom na § 124 ods. 1 CSP má žalovaný za to, že žalobca žaluje mzdový nárok z dôvodu, že
1/ škodu odvodzuje od § 122 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý hovorí o odmenách za služobnú

pohotovosť, 2/ podľa tabuľky predloženej žalobcom škodu pociťuje len vo vzťahu k určenej služobnej
pohotovosti a len v rozsahu rozdielu oproti odmene za nariadenú služobnú pohotovosť, pri ktorej už
škodu nepociťuje a zároveň nerozlišuje medzi hodinami služobnej pohotovosti nad rámec smernice
2003/88/ES a tými, ktoré neodpracoval nad rámec, 3/ svoj výpočet odvodzuje z fondu pracovného času,
ktorý slúži na výpočet mzdy a do ktorého sa započítava aj čas odpočinku v zmysle smernice 2003/88/ES
a teda nie len pracovný čas, 4/ premlčanie nároku odvodzuje od splatnosti mzdy za príslušný mesiac,

teda svoju škodu pociťuje až ku dňu vyplatenia mzdy a zo skutočnosti, že mu nebola na účet uhradená
taká výška, ako by chcel.

3.6. Žalobca žaluje náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES po tom, ako údajne predmetná smernica nebola správne transponovaná do právneho

poriadku Slovenskej republiky a teda nadobudla priamy účinok. Z uvedeného dôvodu považuje žalovaný
argumenty žalobcu ohľadom spôsobu a výšky odmeňovania služobnej pohotovosti za irelevantné a
absolútne nepreukazujúce zásah do jeho práv podľa článku 6 písm. b) smernice. Ak by aj súd prvej
inštancie konštatoval nesprávnu transpozíciu smernice, nezakladá to právo na náhradu škody. Žalobca
musí preukázať, že došlo k zásahu do jeho práv podľa spomínaného článku smernice, ako aj vznik

škody, resp. akejkoľvek ujmy.

3.7. Žalovaný ďalej namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore, pričom uviedol, že správne mal
žalobca žalovať svojho zamestnávateľa a nie štát, a to vzhľadom na skutočnosť, že si žalobca uplatnil
mzdové nároky a zároveň poukázal aj na ustanovenie § 24 CSP, podľa ktorého Okresný súd Lučenec

nie je kauzálne príslušným na prejednanie tohto sporu, keďže predmetné konanie je pracovnoprávnym
sporom. Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určuje pohotovosť nad smernicou povolený limit,
mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov,
ktoré uvádza v žalobe. Žalovaný navyše podotkol, že žalobca mal za každú hodinu určenej služobnej
pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou, riadne

vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Žalovaný má za to, že
Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty
právnych vzťahov, preto posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu
určitých práv nie je možné zamieňať.

3.8. Žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo
dňa 31.01.2023, z ktorého podľa názoru žalovaného jednoznačne vyplýva, že na účely stanovenia výšky
sumy nemajetkovej ujmy je nevyhnutná zásada individuálneho prístupu ku každej žalobe o náhradu
nemajetkovej ujmy, preto nemôže byť nemajetková ujma vyčíslená a exaktne kvalifikovaná spôsobom,
ako to urobil žalobca.

3.9. Žalovaný tiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-6/90 a C-9/90,
Francovich a Bonifaci v. Talianska republika, v zmysle ktorého: „Prvou podmienkou je, že výsledok
stanovený smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom. Druhou podmienkou je, že obsah týchto
práv je možné identifikovať na základe ustanovení smernice. Treťou podmienkou je existencia príčinnej

súvislosti medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby.“, pričom má za to,
že žalobca nepreukázal podmienku existencie porušenia povinnosti štátu, škody a príčinnej súvislosti
medzi nimi. Uviedol, že žalobca tvrdí splnenie prvej podmienky všeobecným odkazom na judikatúru
Súdneho dvora, pričom nepriložil žiadny rozsudok, ktorý by predmetné porušenie vo vzťahu k nemu
konštatoval, a zároveň len poukázal na prepočet odpracovaných hodín, vychádzajúc pritom účelne z

fondu pracovného času, ktorý na účely článku 2 a článku 6 smernice 2003/88/ES nemožno použiť,
nakoľko cieľom fondu pracovného času je tvorba výplatných pások a nie počítanie pracovného času v
zmysle článku 2 smernice 2003/88/ES, ktorý jasne oddeľuje pracovný čas od času odpočinku, čo fondpracovného času z dôvodu podľa § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. nerobí a započítava do seba aj dni času
odpočinku, za ktoré patrí žalobcovi finančná náhrada.

3.10. Pri svojich výpočtoch žalobca poukázal na výplatné pásky, ktoré podľa názoru žalovaného taktiež
nie sú spôsobilé byť dôkazom preukazujúcim zásah do práv žalobcu podľa článku 6 písm. b) smernice,
nakoľko tieto musia reflektovať všetky hodiny, za ktoré patrí žalobcovi mzda, a teda aj dni plateného
voľna, ktoré sa do systému SAP, z ktorého sú tvorené výplatné pásky, započítavajú ako 16, resp. 17
hodín. Z uvedeného dôvodu považuje žalovaný tieto prepočty žalobcu za účelné a nesprávne. Žalobca

zároveň k žalobe priložil aj tabuľku všetkej služobnej pohotovosti, ktorú odpracoval a v ktorej nerozlišuje,
či ide o hodiny služobnej pohotovosti odpracované nad rámec článku 6 smernice 2003/88/ES alebo nie.

3.11. Žalovaný poznamenal, že judikatúra Súdneho dvora jasne a explicitne uvádza, že porušenie práva
Európskej únie musí byť dostatočne závažné, z čoho podľa názoru žalovaného vyplýva, že okrem
samotnej existencie porušenia toto porušenie musí byť aj dostatočne závažné. Žalovaný má za to, že

žalobcovi sa nepodarilo preukázať ani len existenciu porušenia práva Európskej únie, nakoľko svoje
tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal.

3.12.Žalovanýsatiežvyjadrilkprepočtompriemernéhotýždennéhopracovnéhočasužalobcuakpojmu
„maximálny týždenný priemerný pracovný čas“. Vo vzťahu k pojmu „maximálny týždenný čas“ uviedol,

že „maximálny“ definuje hornú hranicu počtu hodín, ktorú nemožno prekročiť, a to 48 hodín „týždenne“,
t.j. 7 dní, pričom nejde o striktne 7 dní kalendárneho týždňa, ale o určité obdobie siedmich po sebe
nasledujúcich dní, ktoré nemusia začínať pondelkom kalendárneho týždňa, čo vyplýva z článku 6
písm. b) smernice. Článok 6 smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva o „priemernom čase“, teda
nemožno tvrdiť, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica 48

hodín. Článok 16 písm. b) smernice pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace.
Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých
ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti
pracovníkov a v ods. 16 preambuly ustanovuje potrebu odchýlok. V prípade požiarnej ochrany je pritom
nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení smernice 2003/88/ES, nakoľko táto musí

byť v pohotovosti 24/7 a nie je možné predpokladať, kedy a kde nastane situácia vyžadujúca si zásah
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Ustanovenie článku 17 ods. 3 písm. b) bodu iii) povoľuje,
aby sa členské štáty odchýlili od ustanovenia článku 16 smernice 2003/88/ES a upravili si referenčné
obdobie v zmysle článku 19: „Možnosť odchýlky od článku 16 písm. b) uvedenej v článku 18 ods.
3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.“

V tejto súvislosti žalovaný následne poukázal na ustanovenie § 86 ods. 1 z. č. 315/2001 Z. z., podľa
ktorého: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“ Žalovaný má za to, že predmetná
časť smernice bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, neodporuje
žiadnej časti smernice 2003/88/ES, a preto je nevyhnutné na ňu pri výpočtoch prihliadať. Vzhľadom na

uvedené je podľa žalovaného pojem „priemerný“ nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný
čas v referenčnom období šiestich mesiacov, a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín
každých 7 po sebe nasledujúcich dní.

3.13. Žalovaný ďalej uviedol, že článok 6 smernice 2003/88/ES pojednáva o „pracovnom“ čase, pričom

má za to, že pri posudzovaní, či bola smernica 2003/88/ES porušená vo vzťahu k žalobcovi, je v
zmysle článku 2 ods. 1 a 2 smernice do výpočtu nutné započítavať len odpracované hodiny, počas
ktorých žalobca buď pracoval na mieste výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov zamestnávateľa
a nie všetky hodiny fondu pracovného času tak, ako to urobil žalobca. Žalobca mylne vykladá pojem
„odpracované hodiny“ extenzívnym spôsobom, keď v tabuľke priloženej k žalobe v časti „FPČ +

Pohotovosť“ započítava aj čas odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES aj dni neutrálne
(riadna ročná dovolenka a dni práceneschopnosti) v zmysle článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES. V
zmysle definície pracovného času v článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES a s poukazom na judikatúru
Súdneho dvora, ktorú predostrel žalobca, je pritom podľa názoru žalovaného nevyhnutné, aby sa do
pracovného času započítavali v zmysle plachiet služieb žalobcu len skutočne odpracované hodiny, a

to teda riadna časť služby, služobná pohotovosť, školenia, rekondičné pobyty a zvyšovanie kvalifikácie
žalobcu.3.14. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C-742/19 (bod 98), z ktorého podľa žalovaného vyplýva, že článok 2 smernice sa má vykladať v tom
zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas

služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia
služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej
služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.

3.15. Žalovaný ďalej poukázal na dni voľna v plachtách služieb žalobcu, ktoré podľa názoru žalovaného

nemožno započítavať do pracovného času, a to DOV – riadna dovolenka, SVP – osobné prekážky
platené ostatné, VS – voľno za výkon služby vo sviatok, DOS – riadna dovolenka bez odpočtu,
DOD – dodatková dovolenka, DNO – deň nepretržitého odpočinku, PN – deň práceneschopnosti.
Uvedené druhy voľna jednoznačne spadajú pod definíciu času odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2
smernice 2003/88/ES, a preto použitie fondu pracovného času na účely výpočtu pracovného času
neprichádza do úvahy. Žalovaný má za to, že takýto prepočet údajných odpracovaných hodín je celkom

zjavne nedôvodný a rozporný so smernicou 2003/88/ES. Dni voľna sa žalobcovi započítavajú do fondu
pracovného času ako 16, resp. 17 hodín, nakoľko ide o platené dni voľna. Preto je použitie fondu
pracovného času ako ukazovateľa odpracovaných hodín veľmi nepresný a skresľujúci spôsob výpočtu
jeho odpracovaných hodín.

3.16. Žalovaný poznamenal, že žalobca ignoruje článok 16 písm. b) smernice upravujúci tzv.
„neutralizáciu“. Smernica neutralizuje v zmysle článku 16 písm. b) s poukazom na článok 7 štyri týždne
riadnej platenej dovolenky spolu so všetkou práceneschopnosťou. Avšak, nemožno neutralizovať všetky
dni voľna, pretože by to vytvorilo situáciu ad absurdum a teda to, že čím viac dní voľna na oddych
a regeneráciu by žalobca dostal a využil, tak tým viac by bolo zasiahnuté do jeho práva na oddych

a regeneráciu. Zákonodarca pri tvorbe smernice prezumoval predmetnú situáciu a neutralizoval iba
dni riadnej dovolenky, v plachtách služieb označené ako „DOV“, a dni práceneschopnosti, v plachtách
označené ako „PN“, „PNK“ a „OČR“, čím vytvoril priestor na zvýšenú ochranu pracovníkov.

3.17. Žalobca započítava aj predmetné časy do svojich výpočtov, čím sa snaží umelo povýšiť svoj

pracovný čas, aby nepravdivo preukázal, že do jeho práva podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES bolo zasahované nepretržite. Žalovaný zároveň uviedol, že v súlade so smernicou 2003/88/ES, ako
aj právnym poriadkom Slovenskej republiky sú referenčné obdobia príslušníkov HaZZ rozvrhnuté do
6-mesačných období, ktoré nie sú viazané na konkrétne kalendárne mesiace v roku, t. j. napríklad od
januára do júna a od júla do decembra. Preto má žalovaný za to, že tieto referenčné obdobia treba

počítať od momentu, od ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok.

3.18.Žalovanýďalejuviedol,žeakžalobcatvrdí,žedošlokzásahudoprávanaochranuzdravia,telesnej
a psychickej integrity, práva na súkromie a rodinný život, pritom ale pri výpočte náhrady nemajetkovej
ujmy vychádza iba zo škody v rozsahu rozdielu medzi mzdovou odmenou za určenú a nariadenú

služobnú pohotovosť, táto tvrdená „škoda“ na právach žalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej
integrity či práva na súkromie a rodinný život nie je spôsobilá byť vo vzájomnej príčinnej súvislosti k
nedostatočnému finančnému ohodnoteniu, ktoré žalobca pociťuje. Žalobca nesie v konaní bremeno
tvrdenia, že žalovaný spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol
objektívnespôsobilýprivodiťujmunajehoprávach,pričomztohtoprežalobcuvyplývadôkaznébremeno

preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na
rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021, Krajského súdu
v Žiline sp. zn 6Co/159/2019 zo dňa 27.05.2020 a Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/192/2019-310
zo dňa 29.10.2019, ako aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 21/02 zo dňa
11.09.2002.

3.19. Podľa názoru žalovaného, ak žalobca na jednej strane tvrdí, že výšku svojho nároku odvodzuje od
ustanovení Občianskeho zákonníka o nemajetkovej ujme, zatiaľ čo v skutočnosti si vypočítava mzdové
nároky, v ktorých vidí nedostatočné finančné ohodnotenie podľa § 122 zákona č. 315/2001 Z. z., tieto
dva spôsoby výpočtu nároku nemožno náhodne zamieňať. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z.

z. hovorí o mzdových nárokoch, ktoré majú exaktný spôsob výpočtu, pričom § 11 až § 13 Občianskeho
zákonníka hovorí o nemajetkovej ujme, ktorá nemôže byť exaktne vyčíslená.3.20. Podľa názoru žalovaného nie sú tvrdenia žalobcu o nesprávnej transpozícii smernice 2003/88/
ES do zákona č. 315/2001 Z. z., v zmysle ktorého sa podľa žalobcu doba služobnej pohotovosti
nezapočítava do týždenného pracovného času hasičov, opodstatnené. Poukázal na ustanovenie článku

2 ods. 1 smernice 2003/88/ES a uviedol, že do služobného času spadá samotný výkon pracovných úloh
na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa, ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii
zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Podľa ustálenej
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky
pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku,

totiž rozhodujúcim faktorom skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané
služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka. Pracovný
čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku.
V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času
sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa.

3.21. Žalovaný ďalej uviedol, že zmysel článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES je transponovaný v
štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov,
služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Predmetné ustanovenia definujú služobný čas
príslušníka Hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu

službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne
a súčasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu
služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej podľa žalovaného jasne
vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby
považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá

bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času
podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001 Z. z.

3.22. Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č.
315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale

mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto
služobnej pohotovosti v štátnej službe. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 rozhodne nepopierajú, že
služobnápohotovosťvštátnejslužbejevýkonomštátnejslužby,alesvojouformuláciouúčelovovystihujú
rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.)
a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.)

a slová v § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej
služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však podľa žalovaného nesporné, že ide o
výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný súčasne poukázal aj na článok 15 smernice
2003/88/ES5, ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách, ktoré
v nadväznosti na uvedené rozvrhujú služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť,

a to konkrétne kolektívne zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
na roky 2021, 2022, 2023 a 2024 (článok 3 „Podmienky výkonu štátnej služby“). Žalovaný má za to,
že ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia kolektívnych zmlúv plne
transponujú článok 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES.

3.23. Služobný čas hasičov môže byť v zmysle ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. rozvrhnutý
aj nerovnomerne. V zmysle kolektívnej zmluvy na rok 2021, resp. 2022, hasiči vykonávajúci štátnu
službusnerovnomernerozvrhnutýmslužobnýmčasommajúvýkonštátnejslužbyvrámci12hodinového
riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín vykonávania štátnej
služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v

mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene v článku 3 ods. 3
kolektívnej zmluvy na rok 2021, ako aj kolektívnych zmlúv na roky 2022, 2023 a 2024.

3.24. Žalovaný tiež poukázal na rozsudky Súdneho dvora vo veciach C-107/19 (bod 42), C-344/19 (bod
58) a C-437/05 (bod 35), v zmysle ktorých sa na spôsob odmeňovania pracovníkov za čas pracovnej

pohotovosti nevzťahuje smernica 2003/88/ES, ale relevantné ustanovenia vnútroštátneho práva.

3.25.Kreferenčnémuobdobiužalovanýuviedol,ženerovnomernerozvrhnutýslužobnýčasjerozvrhnutý
na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Na základe vyššie uvedenéhoje podľa názoru žalovaného zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne
maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v
smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín

služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby
nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku
6 smernice 2003/88/ES správne. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát
neprebral smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by
existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) smernice

2003/88/ES.

3.26. Žalovaný napokon namietol miestnu nepríslušnosť súdu, pričom navrhol, aby bola vec postúpená
na Mestský súd Bratislava IV, keďže skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu
nesprávna transpozícia smernice, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
Miestne príslušným súdom je tak okresný súd, v ktorého obvode má ústredný orgán štátnej správy

zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice svoje sídlo.

4. Súd prejednal spor na pojednávaní dňa 10.07.2024. Žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcutrvalnapodanejžalobevcelomrozsahuadodal,žesvojnárokodvodzujeodškodyspôsobenej
porušením práva Európskej únie – smernice, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná,

resp. nebola vôbec implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Tiež
poukázal na rozsudok Súdneho dvora C 243/09 zo dňa 14.10.2010 vo veci Günter Fuß, podľa
ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie
nároku na náhradu škodu porušením článku 6 písm. b) smernice. Aj samotná škoda v podobe
straty času odpočinku, o ktorý dotknutý jednotlivec – žalobca – hasič prichádza prekračovaním

maximálneho týždenného pracovného času, je dostatočná na priznanie nároku na náhradu škody
vzniknutej porušením smernice, a to bez toho, aby k tomuto dôsledku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší
prípadný následok na osobnostných právach žalobcu.

5. Žalovaný na pojednávaní žiadal žalobu zamietnuť namietajúc spôsob určenia nemajetkovej ujmy,

ktorá sa nemôže exaktne kvalifikovať a vypočítať, ale súd je povinný posúdiť vysoko individuálne
jedinečné skutkové okolnosti každej prejednávanej veci. Ak by aj súd konštatoval v danej veci nesprávnu
alebo neúplnú transpozíciu smernice, bol žalovaný toho názoru, že táto nie je v priamej príčinnej
súvislostisakoukoľvektvrdenounemajetkovouujmoužalobcu,ktoránikdynebolapreukázaná.Žalovaný
tiež namietal výšku nemajetkovej ujmy, ktorá by sa mala pohybovať v rozpätí 1.500 – 2.500,- Eur.

6. Súd sa oboznámil so žalobou, písomnými vyjadreniami strán sporu a pripojenými listinnými dôkazmi.
Listinné dôkazy neboli na pojednávaní prečítané ani oboznámené v súlade s § 204 CSP. Na základe
vykonaného dokazovania súd zistil tento skutkový stav:

7. Rozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici
zo dňa 06.04.2020 bol žalobca dňom 15.04.2020 vymenovaný do funkcie hasič záchranár Hasičskej
stanice so sídlom vo E. v prípravnej štátnej službe ako príslušník čakateľ do hodnosti rotmajster.

8. Dňa 10.08.2021 žalobca úspešne vykonal skúšku špecializovanej prípravy, čím splnil kvalifikačný

predpoklad osobitnej odbornej spôsobilosti pre funkcie v Hasičskom a záchrannom zbore – hasič
záchranár a hasič záchranár špecialista.

9. Rozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici
zo dňa 10.08.2021 bol žalobca dňom 11.08.2021 vymenovaný do stálej štátnej služby na Okresnom

riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru Lučenec, Hasičská stanica E. ako hasič záchranár.

10. Žalobca je aktuálne príslušníkom Hasičského a záchranného zboru na hasičskej stanici vo E., ktorá
organizačne patrí pod Okresné riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru v G..

11. V žalovanom období od marca 2021 do februára 2024 mal žalobca ako príslušník HaZZ v služobnom
pomere služobný čas rozvrhnutý nerovnomerne, pričom pracoval na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín
výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti, od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté na 16 hodín
výkonu služby a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti, počas ktorej služobnej pohotovosti bol stálefyzicky prítomný na hasičskej stanici a pripravený na prípadný výjazd. V rámci jednej pracovnej zmeny
tak strávil na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený
na aktívnu časť, ktorá bola odmeňovaná ako práca nadčas a jej trvanie sa započítavalo do fondu

pracovného času, a neaktívnu časť, ktorá sa do fondu pracovného času nezapočítavala.

12. V žalovanom období od marca 2021 do februára 2024 teda žalobca odpracoval spolu 2175,76 hodín
služobnej pohotovosti (z toho 2082,94 hodín určenej a 92,82 hodín nariadenej služobnej pohotovosti),
ktoré neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času a jeho priemerný týždenný pracovný

čas v žalovanom období predstavoval 51,61 hodín týždenne.

13. Za obdobie marec 2021 – december 2021 žalobca odpracoval 486,82 hodín určenej služobnej
pohotovosti, za obdobie január 2022 – december 2022 odpracoval 729,34 hodín určenej služobnej
pohotovosti, za obdobie január 2023 – december 2023 odpracoval 732,15 hodín určenej služobnej
pohotovosti a za obdobie január 2024 – február 2024 odpracoval 134,63 hodín určenej služobnej

pohotovosti.

14. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou
zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej
zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné

akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Prevzatieprávnezáväznýchaktov,ktorévyžadujúimplementáciu,savykonázákonomalebonariadením
vlády podľa článku 120 ods. 2.

15.Podľačlánku19ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky,každýmáprávonaochranupredneoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

16. Podľa článku 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy Slovenskej republiky, zamestnanci majú právo na
spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä
c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,

d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,
e) primeraný odpočinok po práci.

17. Podľa článku 40 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe
zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke

pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

18. Podľa článku 1 ods. 1 smernice 2003/88/ES, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

19. Podľa článku 1 ods. 2 smernice 2003/88/ES, táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na maximálny týždenný pracovný čas a
b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

20. Podľa článku 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností,
verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,
17, 18 a 19 tejto smernice.

21. Podľa článku 2 smernice 2003/88/ES, na účely tejto smernice platia tieto definície:

1. „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
2. „čas odpočinku“ je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

22. Podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na

zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný
pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

23. Podľa článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES, členské štáty môžu ustanoviť:b) pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce
štyri mesiace.
Doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa

nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne;

24. Podľa článku 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES, pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady
ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až
6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria

a/alebo nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci a najmä v prípade:
a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania;
b) rodinných pracovníkov alebo
c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

25. Podľa článku 17 ods. 3 písm. b) smernice 2003/88/ES, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu

vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16:
b) v prípade bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú trvalú prítomnosť s cieľom ochrany
majetku a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov alebo bezpečnostných firiem;
v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä:
iii) služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby a

služby civilnej ochrany.

26. Podľa článku 19 smernice 2003/88/ES, možnosť odchýlky od článku 16 písm. b) uvedenej v článku
17 ods. 3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.
Členské štáty majú však možnosť, za predpokladu, že existuje súlad so všeobecnými zásadami

súvisiacimi s ochranou bezpečnosti a zdravia pracovníkov, dovoliť z objektívnych alebo technických
dôvodov alebo dôvodov týkajúcich sa organizácie práce, aby sa kolektívnymi zmluvami alebo dohodami
uzavretými medzi sociálnymi partnermi ustanovili iné referenčné obdobia, ktoré v žiadnom prípade
nepresiahnu 12 mesiacov.
Do 23. novembra 2003 Rada na základe návrhu Komisie spolu s priloženou hodnotiacou správou

opätovne preskúma ustanovenia tohto článku a rozhodne o ďalšom kroku.

27. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“),
fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

28. Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie.

29. Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

30.Podľa§13ods.3OZ,výškunáhradypodľaodseku2určísúdsprihliadnutímnazávažnosťvzniknutej

ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

31. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

32. Podľa § 100 ods. 2 OZ, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým
nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

33. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná

a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.34. Podľa § 853 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani
iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im
najbližšie.

35. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

36. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie

týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

37. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov.

38. Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná
nad rámec určeného služobného času.

39. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu
službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

40. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

41.Podľa§92ods.2zákonač.315/2001Z.z.,nazabezpečenienevyhnutnýchúlohmôžeslužobnýúrad
v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného
času
a) v mieste vykonávania štátnej služby,
b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,

c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.

42. Podľa § 97 ods. 1 písm. h) zákona č. 315/2001 Z. z., ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje
čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.

43. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených
týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej
službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

44. Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná

pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je
príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

45. Podľa § 122 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná
pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada

a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja,
b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste jeho pobytu, alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja,

c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s
možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.

46. Podľa § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2

nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej
služby je štátnou službou nadčas.47. Podľa § 193 zákona č. 315/2001 Z. z., na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane
ustanovenia § 39, § 40 ods. 11, § 64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105,
§ 109 až 117, § 129 až 132, § 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1,

2, ods. 4 tretej vety, ods. 5 a 7, § 152a, § 152b, § 152c, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, §
222, § 230, § 231 ods. 4, § 232 až 240 a § 250b ods. 6 a 7 Zákonníka práce.

48. Podľa § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len
„ZP“), priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

49. Podľa § 96 ods. 2 ZP, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený
na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za
pracovný čas.

50. Predmetom konania bol nárok žalobcu ako hasiča na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala

vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho
limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období od marca 2021 do februára 2024
z dôvodu nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne
do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca
domáha titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla ako jednotlivcovi porušením úniového práva žalovaným

ako členským štátom Európskej únie.

51. Nebolo medzi stranami sporné, že žalobca pracuje od 15.04.2020 ako hasič v služobnom pomere
v súčasnosti (aj v spornom období) podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore.
Existencia služobného pomeru žalobcu v HaZZ za žalované obdobie bola preukázaná rozhodnutím

o vymenovaní do štátnej služby (najprv prípravnej, následne stálej štátnej služby) a žalobcom
predloženými výplatnými páskami za rozhodné obdobie. V pláne služieb sa evidujú hodiny služobnej
činnosti a osobitne aj hodiny služobnej pohotovosti. Žalovaný žalobcom predložené plány služieb ani
výplatné pásky nespochybňoval, preto tvrdenia žalobcu o rozsahu jeho prítomnosti v práci za žalované
obdobie považuje súd za nesporné skutkové tvrdenia (§ 151 ods. 1 CSP). V období od marca 2021 do

februára2024odpracovalspolu2175,76hodínslužobnejpohotovosti(určenejanariadenej),ktoréneboli
započítané do pracovného času (priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval
51,61 hodín).

52. Na úvod súd pre úplnosť poznamenáva, že je daná jeho právomoc na prejednanie a rozhodnutie

tohto sporu. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné
súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu
škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Európskej únie v dôsledku nesprávneho prebratia
(transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku je možné zaradiť medzi súkromnoprávne
spory. Skutočnosť, že žalovaným v tomto spore je štát, je bez právneho významu, keďže účastníkom

občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát, ktorý je v takom prípade právnickou osobou (§ 21 CSP). Z
judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi
jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.

53. Na námietku miestnej nepríslušnosti vznesenú žalovaným súd neprihliadol, pretože dospel k záveru,

že nie je dôvodná (§ 42 CSP). Na určenie miestnej príslušnosti súdu je rozhodujúce tvrdenie žalobcu
ohľadne miesta, kde nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody (nemajetkovej ujmy).
V prejednávanom spore je to miesto výkonu služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča, na ktorom sa
prejavilo porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Sídlo zástupcu žalovaného je pre určenie
miestnej príslušnosti súdu bez právneho významu. Súd preto dospel k záveru, že v zmysle § 19 písm. b)

CSP je miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie sporu, pretože škoda žalobcovi vznikla v mieste
výkonu štátnej služby (Fiľakovo), pričom E. patrí do územnej pôsobnosti Okresného súdu Lučenec.

54. Žalovaný ďalej namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní. Pod pojmom vecná
legitimácia sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník konania je subjektom

hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, t.j. žalobca (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník
na opačnej procesnej strane, t.j. žalovaný je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne
legitimovaný). Skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu, a to aj v prípade, že južiadna zo strán sporu nenamieta. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že podľa článku 29 smernice
2003/88/ES je táto smernica adresovaná členským štátom, pričom žalovaný (Slovenská republika)
ako členský štát Európskej únie a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do

Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom
dosiahnutia účelu smernice. V prípade, že žalovaný (Slovenská republika) túto povinnosť nesplní, je
zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice
došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do nášho právneho poriadku. Súdny dvor zároveň rozhodol,
že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré

môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Nakoľko žalobca (fyzická osoba) sa žalobou
domáha náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu porušenia úniového práva členským
štátom EÚ (Slovenskou republikou), žalovaný – Slovenská republika, v mene ktorej koná ústredný orgán
štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, teda
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, disponuje pasívnou vecnou legitimáciou. Preto súd námietku
žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore nepovažoval za dôvodnú.

55. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,

ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci Fuß, body 33 až
35). Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak,
aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52). Súdny dvor EÚ tiež
opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť

do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo veci Pfeiffer, bod
95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27). Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je

dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04
vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej
pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné
započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi

vyplácaná náhrada podľa § 122 ods. 1 zákona o HaZZ, nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES.

56. Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času,
vyplýva aj z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim

zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu
práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej

pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa
09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver sa vzhľadom na
skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu.

57. Žalovaný v konaní tiež namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá smernica 2003/88/ES nebola do

právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne. Ani s touto námietkou žalovaného sa
súd nestotožňuje.

58. Navonok sa môže javiť, že vnútroštátna právna úprava zákona o HaZZ je v súlade s právom EÚ,
nakoľko podľa prílohy č. 4. bod 5. zákona o HaZZ bola smernica 2003/88/ES do jeho znenia prebratá. Aj

podľa ustanovenia § 193 zákona o HaZZ sa na služobný pomer príslušníkov použijú primerane okrem
iného aj ustanovenia § 85 ZP, podľa ktorého priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane
práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. Zákonník práce pritom explicitne v ustanovení § 96 ods. 2
uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce,ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.
Ustanovenie § 96 ZP však na služobný pomer príslušníkov HaZZ nie je použiteľné. Zákon o HaZZ v
zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje aplikovať Zákonník práce na právne vzťahy príslušníkov zboru pri

vykonávaní štátnej služby, len ak to výslovne ustanovuje zákona, pričom v § 193 zákona o HaZZ nie je
odkaz na ustanovenie § 96 ods. 2 ZP.

59. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre
každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Podľa § 85 ods. 1 zákona o

HaZZ, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k
dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona o HaZZ, služobný čas príslušníka
je 40 hodín týždenne. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona o HaZZ, služobný čas príslušníkov môže
byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý
na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na

ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 92 ods. 1 zákona o HaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi
služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z
citovaných ustanovení zákona o HaZZ vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby hasiča

v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti,
pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča. Výsledkom
uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby hasiča, služobná
pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času hasiča. Podľa článku 2 ods. 1 a 2 smernice
2003/88/ES však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa

pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným
časom, z čoho možno vyvodiť, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného
času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon o HaZZ tak jednoznačne v rozpore so smernicou 2003/88/
ES zo služobného (pracovného) času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedené

možno dovodiť aj z ustanovenia § 122 ods. 3 zákona o HaZZ, z ktorého tiež vyplýva rozlíšenie,
že ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby (k výjazdu), až takéto
vykonanie je štátnou službou. Uvedený záver vyplynul aj z vykonaného dokazovania, podľa ktorého
žalobca po zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti odpracoval v spornom období priemerne
viac ako 48 hodín týždenne. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v

platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici. Súdny
dvor pritom viackrát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku
6 písm. b) smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný
pracovný čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým
spôsobom obmedzia. Z uvedeného potom vyplýva záver, že vnútroštátna právna úprava umožňuje

zamestnávateľovinezapočítaťneaktívnučasťslužobnejpohotovostidoslužobnéhočasu(hocipríslušník
je v službe a k dispozícii služobnému úradu) a rozvrhnúť žalobcovi – príslušníkovi HaZZ služobný čas
tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm. b) smernice. V tejto súvislosti
potom musel súd konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou
chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, v tomto prípade príslušníkov HaZZ, neprijala doposiaľ

opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný
v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 smernice a aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času stanovená článkom 6 písm. b) smernice.

60. Pokiaľ ide o polemiku ohľadne referenčného obdobia použitého na výpočet priemerného týždenného

pracovného času, v článku 16 smernice sa stanovuje, že „doby platenej ročnej dovolenky priznané
v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru
neutrálne“. Ako vyplýva z Výkladového oznámenia Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Korigendum k oznámeniu Komisie),
„to znamená, že neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období,

počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas“. Z toho možno dovodiť, že nie je správny
názor, ktorý odpočítava od služobného času nároky na zákonom priznanú riadnu dovolenku alebo
dobu pracovnej neschopnosti. Súd len na okraj poznamenáva, že to by nevyhnutne znamenalo, že
žiadny z príslušníkov HaZZ by nečerpal tieto zákonné nároky, pretože tieto nároky na dovolenku apráceneschopnosť by boli automaticky odpočítavané od služobného času, čo je v rozpore nielen s
účelom a cieľom smernice, ale aj v rozpore s § 97 ods. 1 zákona o HaZZ, ktorý za čas vykonávania
štátnej služby považuje aj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za

štátnu službu nadčas a vo sviatok, ale aj neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej
práceneschopnosti z dôvodu choroby alebo úrazu. Súd pritom zdôrazňuje, že záväzok garantovať
priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm. b) smernice (bez ohľadu na jeho
dĺžku)platívplnomrozsahuajvovzťahukreferenčnémuobdobiu,nakoľkožiadneustanoveniesmernice
nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa článku

6 písm. b) smernice.

61. Pokiaľ ide o dĺžku referenčného obdobia, súd vychádzal z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona o HaZZ
(ako aj článku 19 v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) a čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES), podľa
ktorého je referenčné obdobie 6 mesiacov, pričom sa v tomto smere stotožňuje s názorom žalovaného,
že referenčné obdobie treba počítať od momentu, od ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok (neuniklo

pritom pozornosti súdu, že žalobca si vypočítal priemerný počet hodín za štyri referenčné obdobia, a
to podľa kalendárnych rokov, t.j. 03/2021 – 12/2021, 01/2022 – 12/2022, 01/2023 – 12/2023, 01/2024
– 02/2024).

62. Z listinných dôkazov predložených žalobcom (výplatné pásky, plán služieb) vyplýva, že za obdobie

marec 2021 – august 2021 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 998,04 hodín, služobná
pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 265,95 hodín. Na uvedené časové obdobie 6 mesiacov
pripadá v priemere 26,29 pracovných týždňov (184 dní : 7 dní), čo v prípade žalobcu znamená, že za
uvedený časový úsek dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 48,08 hodín (1263,99 hodín :
26,29 týždňov).

63. Za obdobie september 2021 – február 2022 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 964,40
hodín,služobnápohotovosťspolu(určená+nariadená)činí364,55hodín.Nauvedenéčasovéobdobie6
mesiacov pripadá v priemere 25,86 pracovných týždňov (181 dní : 7 dní), čo v prípade žalobcu znamená,
žezauvedenýčasovýúsekdosiaholjehopriemernýtýždennýpracovnýčas51,39hodín(1328,95hodín:

25,86 týždňov).

64. Za obdobie marec 2022 – august 2022 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 990,50 hodín,
služobná pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 379,60 hodín. Na uvedené časové obdobie 6
mesiacov pripadá v priemere 26,29 pracovných týždňov (184 dní : 7 dní), čo v prípade žalobcu znamená,

žezauvedenýčasovýúsekdosiaholjehopriemernýtýždennýpracovnýčas52,11hodín(1370,10hodín:
26,29 týždňov).

65. Za obdobie september 2022 – február 2023 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 948,50
hodín,služobnápohotovosťspolu(určená+nariadená)činí377,15hodín.Nauvedenéčasovéobdobie6

mesiacov pripadá v priemere 25,86 pracovných týždňov (181 dní : 7 dní), čo v prípade žalobcu znamená,
žezauvedenýčasovýúsekdosiaholjehopriemernýtýždennýpracovnýčas51,26hodín(1325,65hodín:
25,86 týždňov).

66. Za obdobie marec 2023 – august 2023 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 1000,50 hodín,

služobná pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 371,65 hodín. Na uvedené časové obdobie 6
mesiacov pripadá v priemere 26,29 pracovných týždňov (184 dní : 7 dní), čo v prípade žalobcu znamená,
žezauvedenýčasovýúsekdosiaholjehopriemernýtýždennýpracovnýčas52,19hodín(1372,15hodín:
26,29 týždňov).

67. Za obdobie september 2023 – február 2024 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 973 hodín,
služobná pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 416,86 hodín. Na uvedené časové obdobie 6
mesiacov pripadá v priemere 26 pracovných týždňov (182 dní : 7 dní – priestupný rok 2024), čo v prípade
žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 53,46
hodín (1389,86 hodín : 26 týždňov).

68. Keďže žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom (namietal len, že tieto samé o sebe
nie sú spôsobilé byť dôkazom preukazujúcim zásah do práv žalobcu), ani výpočet času služobnej
pohotovosti, uvedené súd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto určenia. Z uvedeného výpočtusúdu je zrejmé, že priemerný 48-hodinový týždenný pracovný čas bol u žalobcu prekročený v každom
z referenčných období (03/2021 až 08/2021, 09/2021 až 02/2022, 03/2022 až 08/2022, 09/2022 až
02/2023, 03/2023 až 08/2023, 09/2023 až 02/2024). V žalovanom období od marca 2021 do februára

2024 žalobca odpracoval spolu 2175,76 hodín služobnej pohotovosti, ktoré neboli započítané do
fondu pracovného (služobného) času a jeho priemerný týždenný pracovný čas v žalovanom období
predstavoval podľa výpočtu súdu 51,42 hodín týždenne.

69. Ak by aj súd pristupoval k uvedenej problematike optikou žalovaného, ktorý zdôrazňuje potrebu

neutralizácie, to znamená preskočenia určitých dní v referenčnom období, ako keby neexistovali, pričom
z referenčných období sa vymazávajú dni času odpočinku (v pláne služieb označené ako „DOV“ – riadna
dovolenka, a práceneschopnosť označená ako „PN“, „PNK“, „OČR“), čím sa počet odpracovaných dní
nezmení, ale zníži sa počet dní v referenčnom období a teda sa zvyšuje priemerný týždenný pracovný
čas žalobcu, námatkovou kontrolou súd zistil, že napríklad:
- v referenčnom období 09/2021 – 02/2022 žalobca čerpal dovolenku 1x v mesiaci október 2021, 4x

v mesiaci január 2022 a 1x v mesiaci február 2022, t.j. spolu 6 dní. Referenčné obdobie sa teda skracuje
zo 181 dní na 175 dní, „preskočených“ bolo 6 dní dovolenky (1 deň dovolenky v roku 2021 sa započítava
17 hodín, od 01.01.2022 po 16 hodín). Počet odpracovaných hodín služobnej činnosti teda predstavuje
867,40 [964,40 – (1 x 17 + 5 x 16)], služobná pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 364,55 hodín.
Na uvedené časové obdobie 6 mesiacov pripadá v priemere 25 pracovných týždňov (175 dní : 7 dní),

čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný
čas 49,28 hodín (1231,95 hodín : 25 týždňov),
- v referenčnom období 03/2022 – 08/2022 žalobca čerpal dovolenku 2x v mesiaci marec, 4x v mesiaci
apríl, 1x v mesiaci máj a 1x v mesiaci august, t.j. spolu 8 dní. Referenčné obdobie sa teda skracuje zo
184 dní na 176 dní, „preskočených“ bolo 8 dní dovolenky (každý po 16 hodín). Počet odpracovaných

hodín služobnej činnosti teda predstavuje 862,50 [990,50 – (8 x 16)], služobná pohotovosť spolu (určená
+ nariadená) činí 379,60 hodín. Na uvedené časové obdobie 6 mesiacov pripadá v priemere 25,14
pracovných týždňov (176 dní : 7 dní), čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek
dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 49,41 hodín (1242,10 hodín : 25,14 týždňov),
- v referenčnom období 03/2023 – 08/2023 žalobca čerpal dovolenku 2x v mesiaci marec, 3x v mesiaci

apríl a 1x v mesiaci august, t.j. spolu 6 dní. Referenčné obdobie sa teda skracuje zo 184 dní na 178 dní,
„preskočených“bolo6dnídovolenky(každýpo16hodín).Početodpracovanýchhodínslužobnejčinnosti
teda predstavuje 904,50 [1000,50 – (6 x 16)], služobná pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí
371,65 hodín. Na uvedené časové obdobie 6 mesiacov pripadá v priemere 25,43 pracovných týždňov
(178 dní : 7 dní), čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek dosiahol jeho priemerný

týždenný pracovný čas 50,18 hodín (1276,15 hodín : 25,43 týždňov),
- v referenčnom období 09/2023 – 02/2024 žalobca čerpal dovolenku 10x v mesiaci september, 1x
v mesiaci február, t.j. spolu 11 dní. Referenčné obdobie sa teda skracuje zo 182 dní na 171 dní,
„preskočené“ boli 2 dni dovolenky (každý po 17 hodín). Počet odpracovaných hodín služobnej činnosti
teda predstavuje 797 [973 – (11 x 16)], služobná pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 416,86

hodín. Na uvedené časové obdobie 6 mesiacov pripadá v priemere 24,43 pracovných týždňov (171 dní :
7 dní), čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek dosiahol jeho priemerný týždenný
pracovný čas 49,69 hodín (1213,86 hodín : 24,43 týždňov).
Súd na vysvetlenie dodáva, že zvolil takýto spôsob určenia počtu odpracovaných hodín v jednotlivých
referenčných obdobiach (odpočítaním hodín pripadajúcich na deň dovolenky, čím v podstate deň

dovolenky „preskočil“), pretože z predloženého plánu služieb nemožno jednoznačne zistiť, koľko hodín
sa započítava do fondu pracovného času v dni, keď žalobca nevykonával služobnú činnosť, ale deň bol
označený napríklad ako „PN“, „VS“, „SVP“ alebo iné prekážky.

70. Aj takouto náhodnou kontrolou bolo preukázané, že týždenný pracovný čas žalobcu v rozsahu

48 hodín bol zo strany žalovaného opakovane počas uplatneného obdobia 03/2021 až 02/2024
nedodržiavaný.

71. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal vznik škody, resp. ujmy, predovšetkým že došlo
k zásahu do jeho práv podľa článku 6 písm. b) smernice, že porušenie práva EÚ bolo dostatočne

závažné, nepreukázal príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti štátu a škodou, pričom žalobca
síce tvrdí, že jeho vôľa bola uplatniť si náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy, avšak uplatnil si
mzdové nároky a zároveň podotkol, že žalobca za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti vrátane
tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou, mu boli riadne vyplatenépríslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno, súd uvádza, že zo žaloby je
nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že u žalobcu
došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody v dôsledku

zásahu do práva žalobcu na ochranu zdravia a do práva žalobcu na súkromie a rodinný život.

72. Súd sa v tejto súvislosti nestotožnil ani s námietkou žalovaného o uplatnení (skrytého) mzdového
nároku zo strany žalobcu a nie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. V prejednávanom spore nejde
o mzdový nárok a žalobca ani netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda (plat). Len zo spôsobu výpočtu

nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno automaticky vyvodiť, že predmetom sporu je mzdový
nárok.Vtejtosúvislostipretosúdakonedôvodnúhodnotíajnámietkukauzálnejnepríslušnostitunajšieho
súdu, keďže predmetné konanie nie je pracovnoprávnym sporom.

73. Súd je toho názoru, že predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením práva únie boli v danom spore splnené, pričom tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry

Súdneho dvora, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie,
ak: 1. porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo
zakladápovinnostiprečlenskýštát,2.porušenieprávaúniejedostatočnezávažnéa3.medziporušením
práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške
náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

74. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný
pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie smernice má priamy účinok,
keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako
bolo uvedené vyššie, ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku

Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas
žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s článkom 2 ods. 1
smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní bolo preukázané listinnými
dôkazmi,ktorévyhotovilzamestnávateľžalobcu,žezažalovanéobdobieopakovanedochádzaloktomu,
že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín.

75. Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je zároveň dostatočne
závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a
súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr.

C-429/09).

76. Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom
ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u
žalobcukvznikuškody(nemajetkovejujmy)vdôsledkuzásahudojehoprávanaochranuzdravia(článok

40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného
času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník
(žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky),

pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich
blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,
rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.

77. Pokiaľ žalovaný uvádzal, že ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad

smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4
ZoHaZZ a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré uvádza v žalobe, súd poukazuje na
skutočnosť, že na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra Súdneho dvora EÚ (C-429/09
a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám
povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo

nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Výkon práv priznaných
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne
sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté
alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznávaprávo únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v
rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť
v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník

odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto
práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah
v neprospech tohto pracovníka. Vo veci ako je vec tohto súdneho sporu, ktorá sa týka porušenia
ustanoveniaprávaúniespriamymúčinkomzostranyzamestnávateľa,vyžadovaniesplneniapodmienky,
aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie

na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, by malo za následok, že
orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto
noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade
nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania. Vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo
spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských
štátov zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm.

b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Za týchto podmienok teda
nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že jeho
zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi.

78. Súd preto dospel k názoru, že boli splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
žalobcovi v konkrétnej sume. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva únie musí byť
primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom

práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí
poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia
a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok Slovenskej
republiky nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej
porušením práva únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
pretože podľa tejto úpravy štát v zásade zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. za nesprávny úradný
postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky alebo vlády
Slovenskej republiky pri výkone ich pôsobnosti. Vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu

najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analogicky podľa § 11 až § 13 OZ).

79. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žalobca preukázal spôsobenú ujmu,
pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice
2003/88/ES v žalovanom období od marca 2021 do februára 2024 odpracoval 2175,76 hodín služobnej

pohotovosti (určenej a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného
(služobného) času, keď priemerný týždenný pracovný čas žalobcu za celé obdobie predstavoval podľa
výpočtov súdu 51,42 hodín týždenne. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných
hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil.
Zásahdoosobnostižalobcuboltakspôsobenýtým,žežalobcavrozhodnomobdobíopakovanepracoval

viac ako 48 hodín priemerne, ale v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice v spojení s článkom
2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny služobnej pohotovosti neboli započítané do
odpracovaného času.

80. Zároveň bol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu, konkrétne do jeho práva na ochranu zdravia

a súčasne do jeho práva na súkromie a rodinný život, pretože musel v skutočnosti odpracovať viac, ako
bol povinný podľa smernice 2003/88/ES, na úkor svojej rodiny musel tráviť čas v práci a v dôsledku
toho prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, najmä snúbenici, záľubám,
či iným aktivitám nesúvisiacim s pracovnou činnosťou, ktoré by prispeli k jeho relaxácii a psychickej
ifyzickejregenerácii.Priurčovanívýškynemajetkovejujmyprihliadolsúdajnadlhodobétrvanietakéhoto

protiprávneho stavu. Žalobca následkom dlhodobého trvania takýmto spôsobom nerovnomerného
rozvrhnutia pracovného času utrpel ujmu vo svojom súkromnom živote, keď má menej času pre rodinu,
aj svoje voľnočasové aktivity, keďže sa od veku 14 rokov venuje pretekom do vrchu aj rybárčeniu,
avšak kvôli práci sa týmto koníčkom nemôže venovať tak, ako by chcel. Žalobca poukázal na to, ženiekedy odpracuje aj 8 hodín nad rámec 48-hodinového týždenného pracovného času. Následne po
výkone služby je psychicky a fyzicky vyčerpaný a zostáva mu minimum voľného času, aby sa mohol
venovať rodine a záľubám. Tento stav dlhodobo negatívne vplýva na jeho súkromný život. Z uvedeného

nepochybne vyplýva, že žalobca je objektívne oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného
prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a
program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená a právo na odpočinok žalobcu je
permanentne niekoľko rokov porušované, hoci žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré
neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, preto je dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť,

venovať sa svojej rodine, koníčkom, či aktivitám, ktoré nesúvisia s výkonom jeho povolania.

81. Pokiaľ žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/332/2012 zo dňa
02.10.2023, čím naznačil, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ, keďže pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy musí
byť preukázané, že sú tu okolnosti preukazujúce, že v konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie

podľa § 13 ods. 1 OZ, súd uvádza, že vzhľadom na povahu osobnostných práv, ktoré boli v tomto
prípadeporušené(právonaochranuzdravia,právonasúkromie)ajehookolnostinemožnopodmieňovať
uplatnenie peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti
žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne následky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 OZ sú
uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany.

Z ustanovenia § 13 ods. 1 OZ vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia
prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 OZ nejavila ako postačujúca.

82. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný
ako členský štát Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti

za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa
podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Uvedené
prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 OZ za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť
a v takomto nemožno vylúčiť možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Aj z formulácie
§ 13 ods. 2 OZ vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti nie je jediným

príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

83. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 OZ, súd aplikáciu
ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade zásahu
do ich osobnostných práv považoval za správnu, nakoľko žalobca aj svojou výpoveďou v spojení

s listinnými dôkazmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom
EÚ, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať svojej rodine, rozvoju priateľských vzťahov,
psychickej a fyzickej relaxácii. Súd zdôrazňuje, že žalobca sa podanou žalobou domáha náhrady škody
vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil
a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za

presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné
odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej
pohotovosti. Takto stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody súd považoval za primeraný
charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následnom na jeho živote, a to vo väzbe na
porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.

84. Pre plnosť súd dodáva, že má vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie,
ako aj súdov odvolacích, pričom táto rozhodovacia činnosť v jednotlivých prípadoch (obdobných ako
prípad v tejto veci) je rozličná, keď niektoré rozhodnutia sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy,
ktorá je odvodzovaná od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá nie je započítaná do pracovného

času, niektoré súdy pri úvahe o výške nemajetkovej ujmy vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín
pracovnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bolo v rozhodnom
období nad rozsah 48 hodín a niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú na základe voľnej
úvahy, neberúc do úvahy ani počet odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítavado pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. Súd
si však osvojil pri rozhodnutí vo veci spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy uvedenej
žalobcom v žalobe, považoval ho za primeraný, aj s poukazom na zásah do jeho rodinného života,

jeho súkromia a mal za to, že vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by žalobca dosiahol, pokiaľ
by sa pohotovosť započítavala do fondu pracovného času. Súd je toho názoru, že žalobca si výšku
nemajetkovej ujmy určil spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení zákona o HaZZ.
Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu
nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková

ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné
považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože
spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, za ktoré trvalo
porušovanie práva žalobcu. Počas trojročného obdobia, ktorého sa tento spor týka, žalobca odpracoval
2175,76 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, čo predstavuje
nemajetkovú ujmu v sume 2,61 Eur za hodinu (5.671,83 Eur : 2175,76 hodín), ktorú musel v rámci

služobnej pohotovosti nezahrnutej do pracovného času stráviť v práci a nemohol sa venovať rodine,
priateľom, svojim koníčkom, či odpočinku.

85. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal súd aj z právoplatných rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky v skutkovo a právne porovnateľných veciach, pričom príkladmo poukazuje napríklad na tieto

rozhodnutia:
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 12C/15/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/36/2022 (priznaná suma 6.167,21 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 19C/14/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/46/2022 (priznaná suma 5.520,77 Eur),

- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 16C/3/2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 11Co/66/2022 (priznaná suma 5.279,95 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 16C/7/2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 11Co/78/2023 (priznaná suma 6.435,23 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 16C/6/2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. 14Co/88/2023 (priznaná suma 6.265,33 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20C/77/2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/61/2023 (priznaná suma 5.543,76 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 18C/15/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/59/2022 (priznaná suma 3.879,45 Eur),

- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17C/15/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/34/2022 (priznaná suma 4.196,09 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/17/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/16/2022 (priznaná suma 5.160,35 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 19C/13/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/47/2022 (priznaná suma 3.758,36 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 18C/14/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/26/2022 (priznaná suma 4.335,71 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 8C/15/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 16Co/11/2022 (priznaná suma 4.965,- Eur),

- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17C/17/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/36/2022 (priznaná suma 4.629,59 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 14C/16/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/53/2022 (priznaná suma 4.169,77 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 10C/15/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/48/2022 (priznaná suma 5.642,41 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 18C/38/2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/53/2022 (priznaná suma 6.404,56 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 7C/4/2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 11Co/67/2022 (priznaná suma 5.334,42 Eur),

- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 15C/15/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/82/2022 (priznaná suma 3.998,69 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17C/16/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/65/2023 (priznaná suma 6.506,40 Eur),- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10C/65/2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/31/2024 (priznaná suma 7.888,24 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13C/5/2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/27/2024 (priznaná suma 4.247,86 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10C/66/2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/22/2024 (priznaná suma 6.377,72 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10C/64/2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/37/2024 (priznaná suma 5.727,91 Eur).

86. V tejto súvislosti súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
288/2017, z ktorého vyplýva, že všeobecné súdy musia zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť
a v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako. Preto rešpektujúc názor
Ústavného súdu Slovenskej republiky a v súlade s rozhodovacou praxou okresných súdov v územnom
obvode Krajského súdu v Banskej Bystrici a predovšetkým samotného odvolacieho súdu v skutkovo

a právne totožných prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej príslušníkmi HaZZ (ktorá bola
vypočítaná rovnakým spôsob ako v danej veci), súd rozhodol tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto
rozsudku, teda žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
5.671,83 Eur. Lehotu na plnenie určil súd v súlade s § 232 ods. 3 CSP.

87. Pokiaľ ide o posúdenie námietky premlčania, súd poznamenáva, že právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej
dobe v zmysle § 101 OZ. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady
nemajetkovej ujmy je v tomto prípade viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do
práva žalobcu na zachovanie priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b)

smernice 2003/88/ ES. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto
zásahu došlo. Či došlo k prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES možno spravidla zistiť v priebehu, resp. najneskôr po dovŕšení príslušného
mesiaca. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca,
t.j. z hľadiska posudzovaného prípadu za mesiac marec 2021 najskôr dňa 01.04.2021. Trojročná

premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac marec 2021 plynula
žalobcovi do 02.04.2024 (pretože deň 01.04.2024 pripadol na sviatok – Veľkonočný pondelok, a v
zmysle § 122 ods. 3 OZ sa posledný deň premlčacej doby presunul na najbližší pracovný deň).
Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac marec 2021 uplatnil žalobca podaním žaloby na
súde dňa 18.03.2024 (§ 156 CSP) a teda je zrejmé, že námietka premlčania uplatneného nároku

vznesená žalovaným bola nedôvodná. Na podporu záverov o dĺžke a plynutí premlčacej doby ohľadne
peňažného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd poukazuje napríklad na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 265/2009 zo dňa 17.02.2011, rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 194/2011 zo dňa 27.11.2012 uverejnený v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2014 pod č. R 58/2017. Na podporu

názoru o začiatku plynutia premlčacej doby v danom prípade súd poukazuje napríklad na rozhodnutia
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/94/2023 zo dňa 13.12.2023, sp. zn. 17Co/122/2023 zo
dňa 13.12.2023, sp. zn. 17Co/123/2023 zo dňa 13.12.2023, sp. zn. 17Co/139/2023 zo dňa 26.03.2024,
sp. zn. 11Co/31/2024 zo dňa 30.05.2024, sp. zn. 14Co/22/2024 zo dňa 28.05.2024.

88. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

89. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

90. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

91. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca

mal v spore plný úspech, preto má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

92. O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo
dňa doručenia písomného vyhotovenia rozhodnutia, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Ulica

Dr. Herza 14, 984 37 Lučenec na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne.

Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do

uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Exekučný poriadok).