Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/59/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120361150
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Čelková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:6120361150.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Čelkovej a členiek senátu

JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobcu:
Slovak Estate s.r.o., so sídlom Tallerova 4, Bratislava – mestská časť Staré Mesto,
IČO 50 050 907, právne zastúpený: Advokátska kancelária VASIĽ & partners, s.r.o., so sídlom
Kupeckého 320/33, Košice – mestská časť Juh, IČO 47 240 482, proti žalovanému: Trenčiansky
samosprávny kraj, so sídlom K dolnej stanici 7282/20A, Trenčín, IČO 36 126 624, o zaplatenie 8.100,-
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
č.k. 11C/14/2020-84 zo dňa 15. augusta 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal.

2. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 8.100,- eur s

príslušenstvom. Skutkovo žalobu odôvodnil tým, že žalobca bol výlučným vlastníkom nehnuteľnosti KNE
parc. č. XXXX o výmere XX.XXX m2 v k.ú. A.. Predmetná parcela je zastavaná cestnou komunikáciou
III. triedy č. XXXX, ktorá je v správe žalovaného. Dochádza tak k užívaniu majetku žalobcu žalovaným.
Poukázal na to, že vzniká na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie. Dlh žalovaného za užívanie
nehnuteľnosti od 19.08.2018 do 19.08.2020 je 8.100,- eur a táto suma je určená ako 10% hodnoty
nehnuteľnosti ročne, ktorá bola určená znaleckým posudkom. Hodnota pozemku stanovená znaleckým
posudkom: 40.500,- EUR = Ročná náhrada (10% hodnoty) = 4.050,- eur.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku vo vzťahu k
vydaniu bezdôvodného obohatenia. Žalobca sa stal vlastníkom nehnuteľnosti
v čase, kedy komunikácia vybudovaná už bola. Poukázal pritom na rozhodnutia súdov, podľa ktorých
stav zastavania pozemku cestnou komunikáciou vylučuje možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného
obohatenia za jeho užívanie, nakoľko ide o finančnú náhradu za užívanie vecného bremena, ktorá
je jednorazovou náhradou a neexistuje také ustanovenie právneho predpisu, ktoré by bránilo tomuto

záveru.

4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav:V konaní nebolo sporné, že žalobca bol v rozhodnom období (19.08.2018 do 19.08.2020), za ktoré je
peňažná suma požadovaná, výlučným vlastníkom pozemku parc. reg. E, parc.
č. XXXX, orná pôda o výmere XXXXX m2, pričom uvedené vyplýva aj z LV č. XXXX pre k.ú. A. z

rozhodného obdobia. Žalobca podľa LV č. XXXX pre k.ú. A. nadobudol vlastníctvo k pozemku v roku
2018. V konaní tiež nebolo sporné, že na predmetnom pozemku je umiestnená cestná komunikácia
žalovaného III./XXXX. Sporným medzi stranami nebolo ani to, že na predmetnom pozemku vzniklo v
prospechžalovanéhozákonnévecnébremenopodľazákonač.66/2009Z.z.,keďžeuvedenúskutočnosť
obe strany sporu zhodne potvrdili. Výzvou zo dňa 24.07.2020 žalobca vyzval žalovaného na vydanie

bezdôvodného obohatenia titulom užívania predmetného pozemku bez právneho dôvodu v období
od 15.05.2018 do 24.07.2020 v sume 8.898,90 eur. Žalobca upresnil, že výšku náhrady za užívanie
predmetnej parcely vypočítal z hodnoty 10 % hodnoty predmetných nehnuteľností určenej znaleckým
posudkom č. 034/2018 zo dňa 29.01.2018 vypracovaným B. C. D..

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 20 ods. 4, čl. 11 ods. 4 Ústavy SR,

§ 128 ods. 2, § 151o ods. 1, § 151n ods. 1, § 451 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1 a 2, § 101 Občianskeho
zákonníka, § 1 ods. 1, § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z.z. a § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z..

6. Žalobca si žalovaný nárok uplatnil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného
užívaním pozemku bez právneho dôvodu, nakoľko žalovaný užíval pozemok v jeho vlastníctve bez

konkrétneho dôvodu. V konaní nebolo sporné, že v rozhodnom období žalobcovi svedčalo výlučné
vlastnícke právo k spornému pozemku. Na pozemku je umiestnená cestná komunikácia v správe
žalovaného. V konaní strany sporu zhodne potvrdili, a teda sporným nebolo, že na pozemku vzniklo v
prospech žalovaného zákonné vecné bremeno
v zmysle § 4 ods. 1 vyššie cit. zákona č. 66/2009 Z.z., a to dňom účinnosti tohto zákona (01.07.2009).

Za takéhoto skutkového stavu teda nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním
pozemku žalobcu žalovaným bez právneho dôvodu nemôže obstáť, pretože žalovaný má na užívanie
pozemku právny dôvod, a to práve vznikom už spomínaného zákonného vecného bremena. Hoci
existenciu zákonného vecného bremena žalobca v žalobe netvrdil, no v ďalšom priebehu sporu
potvrdil argumentáciu žalovaného v tom smere, že zákonné vecné bremeno vzniklo, keď aj sám

vyhlásil, že tieto zhodné tvrdenia nie sú sporné. Súd prvej inštancie nemal dôvod pochybovať o týchto
zhodných tvrdeniach a z nich aj pri rozhodovaní vychádzal. V prejednávanej veci teda nejde o užívanie
pozemku bez právneho dôvodu, ale o užívanie pozemku na základe zákonného vecného bremena
(ktorá skutočnosť je právnym dôvodom užívania pozemku), čo vylučuje možnosť domáhať sa vydania
bezdôvodnéhoobohateniazaužívanietakéhotopozemku.Aniostatnéskutkovépodstatybezdôvodného

obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka na vec nedopadajú a z tohto dôvodu žaloba nie
je dôvodná.

7. Napriek tomu, že v žalobe bol žalobcom nárok uplatnený ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, súd prvej inštancie vychádzajúc napr. z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

7Cdo/25/2018 zo dňa 29.11.2018, nemohol žalobu zamietnuť bez toho, aby preskúmal, či žalobcom
tvrdené skutočnosti nemožno podradiť pod hypotézu niektorej aj inej právnej normy tak, aby z dispozície
tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie. Ak strana uviedla rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vyvodzuje tvrdený právny nárok, ale
s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany

sporu, ale je povinný vec posúdiť podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový
stav dopadajú. Preto súd prvej inštancie posúdil nárok aj
z toho pohľadu, či by tento nárok nemohol byť prípadne nárokom vyplývajúcim zo zákonného vecného
bremena vzniknutého podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.

8. Zákon č. 66/2009 Z. z. bol prijatý za účelom usporiadania vlastníckych vzťahov
k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do
vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku. Z uvedených dôvodov nemožno pri jeho výklade
aplikovať iný špeciálny právny predpis. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona nemožno chápať tak, že
by vlastníkovi pozemku do pridelenia náhradného pozemku, resp. do vykonania pozemkových úprav

nevzniklo právo na poskytnutie náhrady za vecné bremeno, ktorým je jeho pozemok zaťažený zo
zákona. Bolo by v rozpore so zásadou ochrany vlastníckeho práva, ak by vlastníkovi pozemku
neprislúchalanáhradazazákonomzriadenévecnébremenozaťažujúcejehopozemok.Vkonanízostalovšak sporné, či žalobcovi prislúcha za zriadenie zákonného vecného bremena jednorazové plnenie,
alebo opakujúce sa plnenie.

9. Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi
predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné
bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré
ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné
vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je celkom totožný s režimom zmluvných

vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejde o komplexnú
úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách.
Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou,
občianskoprávnou. Práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena vyplývajú nielen z právnej
úpravy, na základe ktorej vznikli, ale aj zo zákonnej úpravy zákonných vecných bremien. Pokiaľ súčasné
špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, je

potrebné použiť úpravu súkromnoprávnu.

10. Aj keď zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov
pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 tohto zákona vzniká za náhradu,

je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11
ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a z čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Vecné bremeno vzniká in rem
a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na zmenu vlastníctva, a tak
nemožno jeho vznik posudzovať samostatne u každého vlastníka zaťaženého pozemku.
Z uvedeného potom vyplýva, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne

jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia (renty). Zákonodarca explicitne neupravil
mechanizmus opakujúceho plnenia z práva na primeranú náhradu zo zákonného vecného bremena.
Ak by tento cieľ zákonodarca sledoval, nepochybne by takáto regulácia opakujúceho sa plnenia bola v
zákone presne stanovená. Pokiaľ by v prípade výslovného neuvedenia toho, že sa jedná o jednorazovú
finančnú náhradu v zákone, bol

v podstate prevzatý len režim bezdôvodného obohatenia nazvaný ako nárok za náhradu za zriadenie
vecného bremena, bol by tento postup nelogický, nakoľko by sa aplikovali všeobecné predpisy ohľadom
bezdôvodného obohatenia na právne vzťahy, ktoré sú upravené špeciálnym zákonom, ktorý hovorí o
vzniku vecného bremena, pričom inštitút vecného bremena je považovaný za inštitút, ktorého náhrada
za zriadenie sa vypláca jednorazovo.

11. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení, že žaloba nie je dôvodná vychádzal
z názoru najvyšších súdnych autorít, ktoré dospeli opakovane k záveru o jednorázovosti náhrady
uplatnenej v režime zákona č. 66/2009 Z.z., od ktorého záveru sa súd nemal dôvod odkloniť. Vychádzal
z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020, v ktorom bola riešená

práve otázka, či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č.
66/2009Z.z., mánároknaprimeranúnáhraduzaobmedzenievlastníckehoprávaajopakovanezaurčitý
časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom týmto zákonom predpokladaným. V
tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR výslovne konštatoval, že túto istú otázku už riešil predtým Najvyšší
súd SR v uznesení sp.zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.08.2019 a posúdil ju úplne zhodne, teda dospel

tiež k jednoznačnému záveru o jednorazovom charaktere finančnej náhrady. Tiež uviedol, že obdobnú
otázku riešil Najvyšší súd SR v rozsudku z 24.03.2015 sp.zn. 7Cdo/26/2014, resp. z 15.04.2016 sp.zn.
3Cdo/49/2014, ktoré sa týkali náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č.
182/1993 Z.z. a vyslovený právny názor je plne použiteľný aj na priznanie náhrady v režime zákona č.
66/2009 Z.z., keďže rovnako ide o zákonné vecné bremeno a jeho povaha a charakter ako aj zhodná

zákonná konštrukcia tieto obmedzenia vlastníckeho práva spája. Najvyšší súd konštatoval, že § 4
zákona č. 66/2009 Z.z. označil oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod
stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremeno
a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. Ide však
o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok

neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému
celku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým
cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré
boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiťdlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú
povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce
a vyššie územné celky. Ide

onedoriešenéprávnevzťahyzpredchádzajúcehospoločenskéhorežimuazákonodarcaprijatímzákona
č. 66/2009 Z.z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch. Tak
ako zákon č. 182/1993 Z.z., ani zákon č. 66/2009 Z.z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno
vzniká za náhradu. Ústavný súd SR však vo svojom rozhodnutí, sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval,
že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len

za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Najvyšší súd
už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo
všeobecneuznávanýchprincípov,príkazomnaochranuzákladnýchprávaslobôd,tedaajzozákladného
práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo/89/2008). Potom i v prípade
zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná náhrada namieste. O
tom, že náhrada patrí, niet pochýb, otázkou už len je, aký má táto charakter a kto si ju môže uplatniť.

12. Najvyšší súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí, z ktorého súd prvej inštancie
v prejednávanej veci vychádzal, ďalej ohľadom formy tejto náhrady skonštatoval, že ak judikatúra
najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol

vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení
vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne vecné bremená majú všetky
jednotiace znaky, t. j. ide
o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s
významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a

nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak
ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor
niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 3Cdo/49/2014
konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993
Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena.

Predmetnébremenovzniká"inrem",vzťahujesanakaždéhovlastníkazaťaženéhopozemkubezohľadu
na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého
nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne
jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka
mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.

Podstatou predmetného názoru považoval za "ústavne udržateľný" aj ústavný súd v rozhodnutí, sp.zn.
IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti
finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., v ktorých
posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS
227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.

13. V uvedenom rozhodnutí bola náhrada osobitne porovnávaná s úpravou zakotvenou
v zákone č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike. Najvyšší súd dospel k záveru, že ani nález ústavného
súdu, sp. zn. PL. ÚS 42/2015 (na ktorý poukazoval v tomto spore tiež žalobca) neovplyvnil vyššie
ustálený právny názor. Ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu, sp. zn. II. ÚS 323/2017 nemožno

stotožňovať právnu úpravu zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike, ktorý upravoval primeranú
jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena
a náhradu za vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,
keďže upravujú rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia
v užívaní nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike

sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku
uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa
§ 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah
a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník domu

nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od účinnosti
zákona. Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa
§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ktorého rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku.14. Súd prvej inštancie teda vychádzajúc z názoru najvyšších súdnych autorít dospel
k záveru, že nárok na opakovanú náhradu (v podobe akejsi renty tak, ako si to uplatnil žalobca) za
obmedzenie vlastníckeho práva vlastníkovi pozemku - žalobcovi nepatrí. Táto náhrada má jednorazový

charakter, nemá charakter opakujúceho sa plnenia. Nárok na výplatu je len jeden a má ho ten vlastník
zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda k účinnosti
zákona č. 66/2009 Z.z., k 01.07.2009. Vlastníkom pozemku v tejto dobe ale žalobca nebol, čo ani nebolo
sporné (napokon z LV vyplýva, že ho nadobudol až v roku 2018). Bolo preto vecou pôvodného vlastníka,
či si uplatní náhradu alebo nie,

v zápornom prípade však nárok na výplatu na nového vlastníka neprechádza a tento si nemôže
uplatňovať náhradu opakovane za konkrétne obdobie svojho vlastníctva. Preto nárok ako taký neobstojí.
Takýto názor v súvislosti so zákonnými vecnými bremenami (v zmysle § 23
ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., ktorý režim v celom rozsahu, ako už aj ustálil NSSR platí aj na vecné
bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z.) ako ústavne akceptovateľný považoval napr. aj Ústavný súd
SR sp.zn. I. ÚS 474/2013-20 zo dňa 07.08.2013, sp. zn. I. ÚS 1/2012 zo dňa 11.01.2012.

15. So vznesenou námietkou premlčania sa súd prvej inštancie nezaoberal, nakoľko vyhodnotil nárok
žalobcu ako nedôvodný čo do základu, keď žalobcovi titulom opakovaného plnenia nárok na plnenie
nepatrí. Bolo by nadbytočné zaoberať sa námietkou premlčania. Napriek tomu súd konštatoval, že za
situácie, ak vecné bremeno vzniká na základe zákona

č. 66/2009 Z.z., pohľadávka vlastníka na náhradu by vznikla najskôr od účinnosti tohto zákona (ktorá
pripadla na 01.07.2009). Táto sa premlčuje v 3 ročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť 02.07.2009,
a teda uplynula v roku 2012. Ak sa vlastník mienil domáhať
v súvislosti s obmedzením vlastníckeho práva náhrady v roku 2021, kedy bola podaná žaloba, táto je
celkom premlčaná.

16.Súdprvejinštancienevykonaldokazovanieznaleckýmposudkomnapreukázanievýškyuplatneného
nároku, nakoľko by bolo nadbytočné zisťovať jeho výšku, keďže nárok nebol dôvodný čo do základu.

17. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd

prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný bol v konaní plne
úspešný, nakoľko žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, a preto by mal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%. Nakoľko však žalovaný sa na pojednávaní výslovne vyjadril tak,
že v prípade úspechu náhradu trov konania nežiada, súd žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

18. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie v celom rozsahu, a to z dôvodu, že v zmysle ust. § 365 ods.
1 písm. f/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca hlavne nesúhlasil s argumentáciou súdu prvej
inštancieuvedenouvods.31napadnutéhorozsudku.Kcharakterunáhradyzaobmedzenievlastníckeho

práva žalobca uviedol, že určujúcou skutočnosťou pre posúdenie celej záležitosti je výklad záväzných
ustanovení zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „zákon č. 66/2009 Z.z.“), ktorý upravuje usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce. Vo vzťahu k predmetnej

nehnuteľnosti (pozemok, parcela reg. "E" č. XXXX, o výmere XXXXX m2, druh pozemku: Orná pôda
v k.ú. A.) je nespornou skutočnosť, že žalovaný ako vyšší územný celok (samosprávny kraj) a jeho
obyvatelia využívali, resp. využívajú predmetnú nehnuteľnosť, resp. jej časť ako cestnú komunikáciu III.
triedy č. XXXX,
a to bez akejkoľvek dohody so žalobcom alebo jeho právnym predchodcom, nakoľko v zmysle vyššie

citovaného zákona vzniklo ku dňu účinnosti tohto zákona k predmetnej nehnuteľnosti vecné bremeno v
prospech žalovaného. Čo sa týka charakteru tohto vecného bremena,
z jednotlivých ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z. vyplýva, že toto má byť zriadené len dočasne,
pričom náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v tomto prípade predstavuje náhradu za obdobie
do vykonania konečného usporiadania vlastníckych vzťahov k predmetným pozemkom a účelom

je ochrana vlastníckeho práva počas obdobia do definitívneho usporiadania vlastníckych vzťahov.
Napriek skutočnosti, že užívanie pozemku zo strany žalovaného predstavuje jednoznačné obmedzenie
vlastníckeho práva, zákon č. 66/2009 Z. z. neustanovuje žiadnu konkrétnu formu, v akej by mala
byť vlastníkovi pozemku poskytnutá náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva. Pri otázke náhradyza vzniknuté vecné bremeno je podľa žalobcu potrebné vychádzať z ustanovenia čl. 20 Ústavy SR
v spojení s čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, ako aj zo všeobecnej právnej úpravy vecných
bremien nachádzajúcej sa v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ako ,,Občiansky

zákonník“), nakoľko napadnutým rozsudkom nebola dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi verejným
záujmom vyššieho územného celku (žalovaného) a súkromným záujmom vlastníka (žalobcu), ktorý je
vo výkone svojho vlastníckeho práva obmedzený. Pri posudzovaní charakteru náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva podľa ustanovení zákona č. 66/2009 Z.z. je kľúčové práve ustanovenie § 4 ods. 2
zákona č. 66/2009 Z.z. Dočasnosť zriadenia vecného bremena vyplýva taktiež z Dôvodovej správy k

zákonu č. 66/2009 Z. z.. Zákon ponecháva dosiahnutie konečného usporiadania vlastníckych vzťahov
k zaťaženým pozemkom na iniciatíve oprávneného
z vecného bremena, a práve v dôsledku tejto skutočnosti nie je možné určiť, ako dlho bude obmedzenie
vlastníckeho práva trvať. Teda pri vzniku vecného bremena vzhľadom na neurčitú dĺžku jeho trvania, nie
je možné ani spravodlivo určiť výšku prípadnej jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena.
Ak by sme prijali záver o jednorazovom charaktere náhrady, práve poskytnutím jednorazovej náhrady

za popísaných okolností by oprávnený z vecného bremena (v tomto prípade žalovaný – vyšší územný
celok) nebol žiadnym spôsobom motivovaný
k definitívnemu doriešeniu vzniknutej situácie, čo by len podporovalo stav právnej neistoty na oboch
stranách konfliktných záujmov. Jednorazová náhrada sa vypočítava väčšinou na obdobie trvania
vecného bremena bez časového obmedzenia, prípadne na obdobie, kedy je časové obmedzenie

ustálené a zrejmé. Ani jedná situácia však nepredstavuje prípad, ktorý je predmetom tohto sporu. Toto
vecné bremeno bolo zriadené zákonom, pričom povinný
z vecného bremena nevie ako dlho bude trvať a kedy zanikne, nakoľko táto skutočnosť nezávisí vôbec
od neho, ale práve naopak, závisí od samotného oprávneného z vecného bremena. Preto je namieste
a je práve aj podstatné, aby v takýchto prípadoch sa neposkytovala jednorazová náhrada za dané

obmedzenie,aleprávenaopak,mesačnáresp.ročnápravidelnánáhradapresnepodobutrvaniadaného
obmedzenia. Jednak je to z dôvodu, aby bolo kompenzované obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré
nastalo priamo zo zákona a obmedzuje samotného vlastníka, ale aj z dôvodu, že nie je možné ustáliť
dobu trvania tohto obmedzenia a teda dobu trvania vecného bremena. Práve z týchto skutočností je
namieste uplatňovať pravidelnú mesačnú alebo ročnú kompenzáciu za dané obmedzenia vlastníckeho

práva, čo pripúšťa práve Občiansky zákonník. Z tohto dôvodu podľa žalobcu zákon č. 66/2009 Z.z.
nestanovil spôsob finančnej kompenzácie, ale ponechal to na dohodu strán. Miera intenzity zásahu
do vlastníckych práv je rozdielna v prípade odňatia majetku vyvlastnením a pri nútenom obmedzení
vlastníckych práv. V oboch prípadoch, pri vyvlastnení, aj pri nútenom obmedzení vlastníckych práv, však
dôjdekzásahu,ktorýbudevsúladesústavoulenvtedy,aksasplníúčelposkytnutia„primeranejnáhrady.

Predmetná právna otázka pritom bola už viackrát riešená v rámci rozhodovacej činnosti Najvyššieho
súdu SR, avšak zakaždým rozdielne. Najvyšší súd v rámci Uznesenia sp. zn. 4 MCdo 2/2014 zo dňa
23.04.2015 potvrdil, že vlastníkovi pozemku patrí pri obmedzení jeho vlastníckeho práva podľa zákona
č. 66/2009 Z.z. náhrada vo forme opakovaného plnenia vzhľadom na neurčitosť určenia dĺžky doby,
po ktorú bude vlastnícke právo obmedzené nakoniec. Pritom, vyššie uvedeným právnym názorom

Najvyššieho súdu SR prezentovanom v Uznesení sp. zn. 4 MCdo 2/2014 zo dňa 23.04.2015 sa následne
riadili taktiež súdy nižších inštancií (viď napr. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 29. mája 2018,
sp. zn. 3 Co 105/2017 či Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. marca 2019,
sp. zn. 13 Co 320/2017). Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom
nevysporiadal s otázkou, či bola právnemu predchodcovi žalobcu, ktorý bol vlastníkom dotknutého

pozemku, poskytnutá jednorazová náhrada za zriadenie zákonného vecného bremena zo strany
oprávneného (žalovaného). Žalovaný pritom žiadnym spôsobom nepreukázal, že k poskytnutiu tejto
náhrady došlo, z čoho je možné odôvodnene usudzovať, že predchádzajúcemu vlastníkovi pozemku
táto náhrada vyplatená nebola, nakoľko určite by
o takejto výplate existovali relevantné záznamy. Pritom v podobných prípadoch sa touto otázkou

nezaoberal ani Najvyšší súd SR, resp. sa ňou zaoberal nedostatočným spôsobom
a v rozpore s ústavnou ochranou vlastníckeho práva. Pokiaľ by sa aj prijal právny záver
o jednorazovom charaktere náhrady v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z., konajúci súd musí
v každom jednotlivom prípade preskúmať, či došlo k poskytnutiu náhrady vlastníkovi nehnuteľnosti
ku dňu účinnosti tohto právneho predpisu. Zákon č. 66/2009 Z.z. totiž taktiež žiadnym spôsobom

neupravuje,čináhrada(pokiaľbyajbolajednorazová)patrílenvlastníkovinehnuteľnostivčaseúčinnosti
zákona, aj pokiaľ si tento náhradu neuplatnil, resp. mu nebola zo strany oprávnenej osoby poskytnutá,
resp. pokiaľ by nebola pôvodnému vlastníkovi vyplatená, táto patrí každému ďalšiemu vlastníkovi
nehnuteľnosti, ktorý si ako prvý po účinnosti predmetného zákona tento nárok uplatní. Jediný výkladsúladný s podstatou zákona č. 66/2009 a duchom Ústavy SR je taký, že táto náhrada patrí každému
ďalšiemu vlastníkovi nehnuteľnosti, ktorý si po účinnosti zákona ako prvý uplatní u oprávnenej osoby
vyplatenie tejto náhrady, keďže z ústavnoprávneho pohľadu však treba odmietnuť taký výklad, podľa

ktorého by vlastníkovi pozemku za vznik zákonného vecného bremena nepatrila náhrada (vychádzajúc
z nálezu Ústavného súdu SR z 12. októbra 2016, sp. zn. PL. ÚS 42/2015, body 71 a 73). Vo vzťahu
k posudzovanej záležitosti je nemenej dôležitou taktiež ,,európska“ rovina zohľadňujúc konštantnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ako ,,ESĽP“). Vydaným napadnutým rozsudkom
došlo podľa žalobcu k porušeniu článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ktorý sa zaoberá ochranou majetku. V zmysle Rozhodnutia ESĽP vo veci Agosi
proti Taliansku zo dňa 24.10.1986, platí, že pri obmedzení vlastníckeho práva je v zmysle uvedeného
potrebné dbať na to, aby pri obmedzení vlastníckeho práva a následnom poskytnutí náhrady za jeho
obmedzenie bola docielená spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami verejného záujmu a záujmami
jednotlivca a zohľadnené konkrétne okolnosti jednotlivých obmedzení vlastníckeho práva.
V rozhodovaní vo veci PL. ÚS 15/06 rozhodoval ústavný súd o ústavnosti zákona, ktorým sa sprísnilo

držanie a vlastníctvo strelných zbraní. V tomto rozhodnutí ústavný súd uviedol ďalšiu významnú zásadu,
ktorú nie je možné porušiť ani z dôvodu aplikácie verejného záujmu. Analogicky je možné uvedené
rozhodnutie použiť na prípad žalobcu, ktorý má na vopred neurčitú dobu strpieť obmedzenie svojho
vlastníckeho práva, nakoľko niekedy v minulosti malo dôjsť k poskytnutiu jednorazovej náhrady za
obmedzenie užívania pozemku jeho právnemu predchodcovi, pričom k takémuto poskytnutiu ani nikdy

nedošlo. Obdobne aj
v prípade E. C. proti Švédsku, 25. október 1989, séria A, č. 163, § 55, ESĽP judikoval, že medzi verejným
záujmom a právom na využívaní majetku musí existovať rovnováha. Žalobca žiadal odvolací súd, aby
po prejednaní veci rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie.

19. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

20. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolania podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359
a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti

podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

21. V odvolacom konaní preskúmal odvolací súd vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP
(viazanosť rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380

ods. 1 CSP, vrátane svojho oprávnenia preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných
podmienok z úradnej povinnosti podľa § 380 ods. 2 CSP, a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. V odvolacom konaní
nezistil odvolací súd žiadne dôvody na zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie podľa § 388 CSP alebo podľa § 389 ods. 1 CSP. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby
zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP odvolací
súd verejne vyhlásil vo veci rozsudok.

22. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy hodnotil v súlade
so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. V
posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky zásadné
právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace

s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej. Odôvodnenie rozhodnutia tvorí dostatočný podklad pre
uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, v parametroch daných ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom
odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli zjavne neodôvodnené, či neakceptovateľné, nevyplýva z
nich ani jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu
faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú
v posudzovanej veci prezentované súdom prvej inštancie. Skutočnosť, že odvolateľ sa
s názorom súdu prvej inštancie nestotožnil, nemôže sama o sebe viesť k záveruo neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej
inštancie dal odpoveď aj na všetky odvolacie námietky.

23. Za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Hlavne poukazuje na ods. 26. až 33. napadnutého
rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie. Práve
z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v

napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie a s ktorými sa stotožňuje. Odvolací súd v rámci postupu
podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP k odvolacím dôvodom žalobcu uvádza:

24. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, napr. keď súd prvej inštancie zoberie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán sporu. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť
a pravdivosť získaných poznatkov.

25. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov

v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie
len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré
neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení

dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo
vierohodnosti, je logický rozpor.

26. Žalobca si uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu
normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho

omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych
predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny
predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval
(z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery).

27. Zákon č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod
stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na vyššie územné celky a obce rieši situáciu, keď pozemok je
vo vlastníctve inej osoby ako stavba (cestná komunikácia) na tomto pozemku. Pokiaľ vlastník pozemku
s vlastníkom stavby nemal ku dňu účinnosti zákona
č. 66/2009 Z.z. uzavretú žiadnu zmluvu, predmetom ktorej by bolo právo užívania pozemku, dňom

účinnosti zákona – 1.7.2009 vzniklo v prospech vlastníka stavby zákonné vecné bremeno v zmysle
ustanovenia § 4 ods. 1 uvedeného zákona. Predmetné vecné bremeno sa vzťahuje na každého
vlastníka, pričom finančná náhrada nemá charakter opakovaného plnenia. Obdobne bola posudzovaná
finančná náhrada za zriadenie zákonného vecného bremena podľa zákona
č. 182/1993 Z.z. (napr. 3Cdo/49/2014, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 474/2013 a ďalšie).

28. Uvedené zákonné vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z.z. treba považovať
vzhľadom na ustanovenie § 2 ods. 1, 2 za nútené obmedzenie vlastníkov síce na dlhší, ale zo zákona
vopred určiteľný čas a jednorazová náhrada zohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzeniavlastníka pozemku pri ustálení výšky tejto náhrady. K právnej istote vlastníka v zmysle čl. 20 ods.
4 ústavy patrí totiž aj istota o čase, kedy vlastník dostane primeranú náhradu. Pokiaľ obce a vyššie
územné celky užívali cudzie pozemky pred účinnosťou zákona č. 66/2009 Z.z., teda do 30.06.2009,

dochádzalo k užívaniu pozemkov bez právneho dôvodu. V takomto prípade vznikol vlastníkovi pozemku
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zákon č. 66/2009 Z. z. neustanovuje spôsob určenia
finančnej náhrady, avšak rozhodovacia prax súdov v sporoch, ktorých predmetom je určenie náhrady za
obmedzenie vlastníckeho práva na základe zákona č. 66/2009 Z. z. sa priklonila k jednorazovej náhrade.

29. Súd prvej inštancie správne poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 8Cdo/17/2019
a 2Cdo/194/2018). Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 8Cdo/17/2019, ktorým zrušil rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 25. apríla 2018, sp. zn. 17Co/117/2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
v ods. 17. citoval z rozhodnutia 2Cdo/194/2018 okrem iných aj ods. 42. a 43., v ktorých uviedol:
„ I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná
náhrada namieste. Všeobecné súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že

vlastníkom pod stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada
podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a
vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (rozsudok Krajského súdu v
Trnave,sp.zn.10Co/134/2012,uznesenieKrajskéhosúduvPrešove,sp.zn.19Co/198/2014,uznesenie
najvyššieho súdu,

sp. zn. 4MCdo 2/2014). Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru,
že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu
účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa
§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace

znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného
charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený
druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť
tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny
názor niet žiadnych presvedčivých argumentov.“

30. Vlastník predmetného pozemku si mohol uplatniť náhradu za uvedené vecné bremeno, avšak len v
zákonom stanovenej lehote, a to do troch rokov (§ 101 OZ) od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009
Z.z., t. j. od 1. septembra 2009. Žaloba však nesmerovala
k zaplateniu odplaty za zriadenie vecného bremena, ale k tomu, že žalovaný je povinný platiť opakujúce

sa plnenie za určité obdobie.

31. Odvolací súd v súlade s vyššie uvedeným konštatuje, že v danej veci bola žaloba, ktorej
predmetom bol nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie jeho pozemku,
na ktorom je vybudovaná stavba – cestná komunikácia v správe žalovaného za obdobie 19.8.2018

do 19.8.2020 vo výške 8.100,- eur súdom prvej inštancie správne posúdená ako nedôvodná.
Náhrada formou opakovaného plnenia by znamenala odklon od ustálenej judikatúry, ktorá sa
priklonila k jednorazovej náhrade a to opakovane vo viacerých rozhodnutiach (sp. zn. 8Cdo/17/2019,
2Cdo/194/2018, 1Cdo/133/2023). S poukazom na
Čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP, podľa znenia ktorého „právna istota je stav, v ktorom každý

môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže
legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“, súd prvej inštancie ako aj odvolací súd
rozhodli v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.

32. K obrane žalobcu, ktorý v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní poukazoval
len na Uznesenie NS SR sp. zn. 4 MCdo 2/2014 zo dňa 23.04.2015 odvolací súd dodáva, že už súd
prvej inštancie správne skonštatoval, že toto rozhodnutie bolo Nálezom Ústavného súdu SR sp.zn.
I.ÚS 349/2015-51 zo dňa 19.01.2016 zrušené a vec bola Najvyššiemu súdu SR vrátená na ďalšie
konanie. V novom konaní Najvyšší súdu SR uznesením sp.zn. 4Mcdo/1/2016 zo dňa 23.06.2016

mimoriadnedovolanieodmietol.Pokiaľopakovanežalobcapoukazujenauvedenéuznesenieaoznačuje
ho za ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, takáto obrana žalobcu nemôže obstáť.
K namietanému obmedzeniu základného práva zakotveného v čl. 20 Ústavy odvolací súd uvádza, že
vlastnícke právo je potrebné rešpektovať a chrániť, no na druhej strane ho nemožno absolutizovať, apreto nemožno každý zásah do vlastníckeho práva zákonom považovať za protiústavný, keď samotný
čl. 20 ods. 1 ústavy odkazuje pri vymedzení obsahu vlastníckeho práva na zákon. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 539/2020 z 28.10.2020, ako aj

na Nález sp. zn. PL.ÚS 20/2014.

33. Odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových
a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný
podklad vo výroku jeho rozsudku o veci samej, pričom odvolací súd nemal žiaden dôvod na odklon

od právneho názoru vyšších súdnych autorít. Odvolacie námietky žalobcu posúdil ako nedôvodné.
Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu
aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.

34. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za

výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného, pričom
svoje rozhodnutie zrozumiteľne a jasne odôvodnil. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho
rozhodnutia k žalobnému petitu. Žalovaný bol v konaní pred súdom prvej inštancie úspešný v celom
rozsahu. Súd prvej inštancie rozhodol správne, keď náhradu trov konania úspešnej strane sporu –
žalovanému nepriznal, nakoľko si žalovaný žiadne trovy konania neuplatnil.

35. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396

ods. 1 CSP v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému ako úspešnej strane sporu nepriznal
proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril
a zo spisu nevyplývajú žiadne trovy odvolacieho konania žalovaného.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393

ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).