Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoCsp/38/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123468370
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Horváthová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6123468370.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Dominika Horváthová a sudkýň:

JUDr. Eva Behranová a JUDr. Ľubica Spálová, v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna
48, Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zast.: Advokátska kancelária RELEVANS
s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: A.
B., nar.: XX. XX. XXXX, adresa: A. A. XXXX/XX, XXX XX B., zast. Advokátska kancelária Prachová &
Partners, s. r. o., so sídlom Pribinova 20, 811 09 Bratislava, IČO: 50 491 300, o zaplatenie 2.667,56 eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti výroku II. a III. rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
č.k. 22Csp/6/2024-133 zo dňa 04.06.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd výrokom I. konanie v časti o zaplatenie 670,- eur zastavil,
výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. o trovách konania rozhodol tak, že žalovaný
má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne na základe aplikácie ust. § 7 ods. 1, 2, 16, 17 písm. b), ods. 20
písm. b) a d), ods. 27, 28, § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“), čl. 8 ods. 1
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
Smernice Rady 87/102/EHS a § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP.

3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému

súdu Banská Bystrica dňa 12. 12. 2023, postúpenou tunajšiemu súdu z upomínacieho konania dňa
29. 01. 2024, domáhal zaplatenia sumy 2 667,56 EUR s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že
dňa 23.2.2019 uzatvorili žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.
1902009999, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 7000,00
EUR a žalovaný sa zaviazal tieto peňažné prostriedky vrátiť spolu s úrokmi a splniť si ďalšie povinnosti
vyplývajúce z tejto zmluvy. Žalovaný si neplnil povinnosti vyplývajúce zo zmluvy riadne a včas. V
dôsledku omeškania žalovaného so splátkami úveru žalobca v zmysle § 565 v spojení s § 53 ods.

9 OZ upozornil žalovaného na možné vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Keďže žalovaný na
upozornenie nereagoval, žalobca vyhlásil dňa 20.03.2021 úver za predčasne splatný. Jednotlivé splátky
žalovaného ako aj spôsob ich započítania sú uvedené v Prehľade splátok a úhrad. Platby zrealizované
žalovaným po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca započítal prednostne na istinu. V čase odvyhotovenia prehľadu splátok do podania žaloby žalovaný uhradil ešte sumu 130,- EUR, a to dňa 16. 11.
2023. Žalobca si žalobou uplatnil voči žalovanému (i) nesplatenú istinu úveru vo výške 2 667,56 EUR, (ii)
zmluvný úrok, ktorý bol v zmluve dohodnutý vo výške 16,80 % ročne, a to v celkovej sume 3 294,66 EUR,

(iii) úrok z omeškania z nesplatenej úverovej istiny za obdobie od vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru
do dátumu poslednej úhrady žalovaného, vyčíslený v celkovej sume 579,41 EUR, (iv) úrok z omeškania
z nesplatenej úverovej istiny po dátume poslednej úhrady, t.j. od 17. 11. 2023 do zaplatenia, a to vo
výške 5 % ročne a (v) náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 136,52 EUR. Vo vzťahu k
zmluvným úrokom žalobca poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo/42/2020 a 8Cdo/125/2018, v

zmysle ktorých v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške,
akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Podľa Prehľadu splátok a úhrad
by žalovaný za riadneho plnenia povinností zaplatil úroky z istiny v súhrnnej výške 5 250,56 EUR. Zo
žalovaným uhradených platieb bola na úroky započítaná suma 1 955,90 EUR. Na úrokoch teda zostáva
uhradiť suma 3 294,66 EUR ako rozdiel medzi súhrnnou výškou úrokov, ktoré by žalovaný zaplatil
pri riadnom plnení (Celkové náklady úveru) a už zaplatenými úrokmi. Žalobca pred podaním žaloby

prostredníctvom právneho zástupcu opätovne vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Žalovaný však
do dnešného dňa dlžnú sumu neuhradil. Pokiaľ ide o náklady spojené s uplatnením pohľadávky, v rámci
nich si žalobca s poukazom na rozsudok OS Rimavská Sobota sp. zn. 12Csp/102/2021 a OS Nitra
sp. zn. 36Csp/143/2021 uplatnil 1x úkon právnej služby za predžalobnú výzvu + 1x režijný paušál +
DPH. Žalovaný reagoval na žalobu odporom podaným proti platobnému rozkazu vydanému Okresným

súdom Banská Bystrica v upomínacom konaní. Žalobou uplatnený nárok rozporoval a navrhol, aby súd
žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania. Návrh na vydanie platobného rozkazu v
upomínacom konaní žalovaný považoval za neprípustný s poukazom na § 3 ods. 6 písm. b) a písm.
d) zákona č. 307/2016 Z. z., keďže zmluva obsahovala neprijateľnú zmluvnú podmienku a zároveň
žalovanýnebolnazaplateniedlhuvyzvanývposlednýchtrochmesiacochpredpodanímnávrhu.Žalobca

totiž nepreukázal, že žalovanému doručil Predžalobnú výzvu zo dňa 05. 12. 2023; žalovaný popiera, že
by mu táto výzva bola doručená. Žalovaný ďalej namietol, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť
podľa § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch („ZoSÚ“), keď zmluva obsahuje iba výšku
splátky, počet splátok a termín splátok, avšak neobsahuje konkrétny rozpis výšky, počtu a termínu
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k

jednotlivýmnesplatenýmzostatkomsrôznymiúrokovýmisadzbamispotrebiteľskéhoúverunaúčelyjeho
splatenia. S poukazom na § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ je preto úver bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný
v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia KS TN sp. zn. 5Co/599/2014, OS PO sp. zn. 11C/50/2015, KS
PO sp. zn. 7Co/220/2014 a KS TT sp. zn. 9Co/401/2012. Ďalej, v zmluve boli dojednané neprimerane
vysoké úroky, a to vo výške 16,80 % ročne. Podľa názoru žalovaného je až nemysliteľné, aby žalobca

poskytoval úver vo výške 7 000,- EUR a žiadal uhradiť úroky vo výške 5 250,56 EUR, čo predstavuje
viac ako polovicu poskytnutého úveru. Takéto dojednanie úrokov je podľa žalovaného neplatné pre
rozpor s dobrými mravmi, a to s poukazom na § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka a ďalej s
poukazom na rozhodnutia KS PO sp. zn. 8CoCsp/20/2022 a 7Co/220/2014, NS SR sp. zn. 1MCdo
1/2009 a 5Cdo/26/2011, KS TT sp. zn. 5Co/599/2014, . Žalovaný náhľadom na internetové stránky NBS

preveril úrokové miery podobného úveru v bankách a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou
nad 5 rokov v 03/2019 činil úrok 6,96 % p.a. Dojednaný úrok viac ako dvojnásobne prekračuje uvedenú
hodnotu, a teda je v rozpore s dobrými mravmi, čoho dôsledkom je neplatnosť takto dojednaných úrokov.
Ďalej žalovaný namietal, že zmluva obsahuje nesprávne vypočítané RPMN. Nie je možné, aby RPMN
bola vo výške 16,80 %, a žalovaný by pri poskytnutom úvere vo výške 7 000 EUR musel uhradiť

žalobcovi sumu vo výške 5 250,56 EUR. Nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa robí
úver bezúročným a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) ZoSÚ. Žalovaný zároveň poprel celú
výšku dlžnej sumy. Z listinných dôkazov predložených žalobcom žalovanému nie je zrejmé, ako žalobca
vypočítal výšku dlžnej sumy, a to konkrétne istinu ako aj úroky z omeškania. Žalovanému tiež nie je
zrejmé, ako žalobca započítaval úhrady na jednotlivé dlžné sumy. Žalovaný totiž dodnes úver zo zmluvy

spláca, ako to vyplýva z výpisov z účtu o zrealizovaných splátkach k 12/2023. Žalovaný ku dňu podania
odporu splatil úver vo výške 6 635,03 EUR a z úverovej istiny mu tak zostáva splatiť už len 364,97 EUR.
Ďalej žalovaný namietol, že žalobca pred poskytnutím úveru relevantným spôsobom neskúmal bonitu
žalovaného v zmysle § 7 ZoSÚ. Žalovaný poukázal na rozhodnutie KS TT sp. zn. 23CoCsp/26/2020.
Žalovaný má za to, že žalobca v návrhu žiadnym spôsobom nepreukázal, že postupoval v súlade

s § 7 ods. 1 ZoSÚ, a teda mu i vzniklo právo úver zosplatniť, resp. že žalobca skúmal s odbornou
starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať úver. Aj preto sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov.4. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca (v tom čase ešte pod obchodným menom Amico
Finance a. s.) ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli medzi sebou dňa 23. 02. 2019 Zmluvu o
spotrebiteľskom úvere č. 1902009999 (ďalej len „zmluva“, č.l. 19), na základe ktorej žalobca poskytol

žalovanému bezúčelový spotrebiteľský úver s nasledovnou špecifikáciou: výška úveru: 7 000,00 EUR,
fixná ročná úroková sadzba: 16,80 %, počet splátok: 96, výška mesačnej splátky: 127,61 EUR, prvá
splátka splatná: 20. 03. 2019, posledná splátka splatná: 20. 02. 2027, celková čiastka, ktorú má dlžník
zaplatiť: 12 250,56 EUR, RPMN: 16,80 %, celkové náklady spotrebiteľa: 5 250,56 EUR. Ako vyplýva z
prehľadu splátok a úhrad (č.l. 11), žalovaný nesplácal úver riadne a včas. Žalobca zaslal žalovanému

3. upomienku - výzvu na zaplatenie zo dňa 25. 05. 2021 (č.l. 17), v ktorej ho upozornil na omeškanie
so splácaním úveru a na možnosť vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru. Upomienka bola žalobcovi
doručená dňa 29. 05. 2021 (č.l. 8). Následne žalobca úver zosplatnil, o čom žalovaného upovedomil
listom z 24. 06. 2021 (č.l. 18). Pokiaľ ide o námietku žalovaného o neprípustnosti návrhu na vydanie
platobného rozkazu v upomínacom konaní pre prítomnosť neprijateľných podmienok v zmluve a pre
nedoručeniepredžalobnejvýzvyvposlednýchtrochmesiacochpredpodanímnávrhu,ktomutunajšísúd

uvádza, že mu neprináleží posudzovať činnosť OS BB v upomínacom konaní. Vec bola z upomínacieho
konaniapostúpenátunajšiemusúdu,ktorýonejkonalakookaždejinejžalobepodľapravidieluvedených
v Civilnom sporovom poriadku („CSP“). Táto námietka preto nebola v konaní pred tunajším súdom
dôvodná. K námietke žalovaného, že zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a súd je povinný
tieto skúmať ex offo, tunajší súd uvádza, že žalovaný vo svojich vyjadreniach nešpecifikoval ani jednu

zmluvnú podmienku, ktorú by považoval za neprijateľnú s poukazom na § 53 Občianskeho zákonníka.
Ak žalovaný tvrdí, že súd má posudzovať neprijateľné podmienky ex offo aj bez návrhu strany konania,
potom tunajší súd uvádza, že by išlo o abstraktnú kontrolu spotrebiteľských zmlúv (bez konkrétnych
tvrdení strán sporu), ktorá však má osobitný právny režim a ktorú nemožno vykonať na podklade žaloby
podanej v predmetnej veci. Dôvodná nebola ani námietka žalovaného o absencii povinnej náležitosti

zmluvy, keď zmluva neobsahuje konkrétny rozpis výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
srôznymiúrokovýmisadzbamispotrebiteľskéhoúverunaúčelyjehosplatenia.Tunajšísúdsastotožňuje
s názorom NS SR vyjadreným v uznesení sp. zn. 4Cdo/211/2017, na ktoré poukázal žalobca, a nevidí
dôvod sa od tohto názoru odkláňať. Pokiaľ ide o úroky dojednané v zmluve vo výške 16,80 % ročne,

súd uzavrel, že úroky boli dojednané v súlade s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s §
1 ods. 4 a § 1a ods. 1 a 4 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ako vyplýva z údajov zverejnených MF SR, najvyššia prípustná
výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavreté od
21. 02. 2019 do 20. 05. 2019 (so splatnosťou 5 - 10 rokov) je práve 16,80 % (dostupné na C.). Ak

teda v zmluve bol dojednaný úrok 16,80 %, bol síce dojednaný v najvyššej možnej výške, avšak stále v
rámci zákonného maxima, a teda nemôže odporovať dobrým mravom. Táto námietka žalovaného preto
rovnako nebola dôvodná. Pokiaľ ide o RPMN, tu žalovaný iba vo všeobecnej rovine uviedol akési svoje
pochybnosti o správnosti výšky RPMN, bez akejkoľvek konkrétnej argumentácie, či uvedenia vlastného
výpočtu. Tunajší súd vlastnou činnosťou nezistil nesprávnosť výpočtu RPMN, ktorý by bol v neprospech

spotrebiteľa, a teda i túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

5. Súd prvej inštancie sa však stotožnil s námietkou žalovaného, že žalobca neskúmal s odbornou
starostlivosťou bonitu žalovaného, v dôsledku čoho je úver bezúročný a bez poplatkov. V zmysle
§ 7 ods. 16 a ods. 17 ZoSÚ je žalobca povinný preukázať, že pri poskytnutí spotrebiteľského

úveru postupoval s odbornou starostlivosťou, najmä že zodpovedajúcim spôsobom skúmal schopnosť
žalovaného splácať úver. Posudzovanie bonity je proces zhromaždenia a kvalifikovaného vyhodnotenia
relevantných údajov o aktuálnej finančnej situácii konkrétneho klienta, ktorý je veriteľ povinný vykonať
s odbornou starostlivosťou a obozretne a ktorého vykonanie s odbornou starostlivosťou je veriteľ
povinný hodnoverne preukázať. Žalobca nepreukázal, že s odbornou starostlivosťou skúmal schopnosť

žalovaného splácať úver v zmysle § 7 ZoSÚ. Žalobca sa k skúmaniu bonity podrobne vyjadril v duplike
a vo svojom podaní z 21. 05. 2024 v spojení s jeho doplnením z 24. 05. 2024 (viď. odseky 5 a 8
tohto rozsudku). Argumentoval, že bonitu posudzoval v súlade s pravidlami stanovenými v Opatrení
NBS č. 10/2017 („Opatrenie“), a teda postupoval s odbornou starostlivosťou. S týmto záverom sa
tunajší súd nestotožnil, a to z ďalej uvedených dôvodov. Z vyjadrenia žalobcu je zrejmé, že náklady

na zabezpečenie základných životných potrieb žalovaného žalobca stotožnil so životným minimom, ku
ktorému pripočítal paušálnu sumu výdavkov vo výške 20% rozdielu medzi celkovou výškou čistého
príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa. Súd nemal za preukázané - a žalobca to ani
netvrdil - že veriteľ v primeranom rozsahu zhromaždil a posudzoval aktuálne informácie o skutočnýchnákladoch žalovaného na zabezpečenie jeho základných životných potrieb (ani v žiadosti o úver (č.l.
78) nebol v kolónke „Iné mesačné výdavky“ uvedený žiaden údaj). Z vyjadrenia žalobcu vyplýva, že
podľa jeho názoru od účinnosti Opatrenia už veriteľ nemusí zhromažďovať údaje o aktuálnych reálnych

nákladoch žiadateľa o úver, ale postačuje tieto údaje nahradiť výškou životného minima, v danom
konkrétnom prípade zvýšenou o paušálnu sumu výdavkov vo výške 20 % rozdielu medzi celkovou
výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa. Podľa názoru tunajšieho súdu
však aktuálnu právnu úpravu nemožno takto interpretovať a aplikovať, pričom nová právna úprava v
spojení s Opatrením nezrušila povinnosť veriteľa skúmať reálne náklady žiadateľa o úver. § 7 ods. 27

ZoSÚ výslovne ustanovuje, že veriteľ je povinný použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie o
príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa, a tiež ďalšie informácie
o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa. Posledná veta odseku 27 síce ustanovuje, že náklady na
zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu
povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom
a na príjem spotrebiteľa, avšak toto podľa názoru tunajšieho súdu nemožno vykladať tak, že veriteľ

vôbecnemusíodžiadateľaoúverzisťovaťvýškujehoskutočnýchživotnýchnákladov.Citovanézákonné
ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že veriteľ nesmie bez ďalšieho vziať do úvahy len uvedené
náklady, ak tieto žiadateľ uviedol v nižšej výške, než je stanovené životné minimum (keďže je vysoký
predpoklad nesprávnosti takého údaju). S uvedeným korešponduje aj úprava v § 2 ods. 5 Opatrenia,
podľa ktorého výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods.

20 písm. b) zákona sa na účely odseku 1 určuje najmenej vo výške sumy životného minima... Ak zákon
uvádza, že náklady spotrebiteľa treba posudzovať s ohľadom na životné minimum a Opatrenie uvádza,
že náklady sú najmenej vo výške životného minima, podľa názoru tunajšieho súdu to nenahrádza
a neruší povinnosť veriteľa vynaložiť primerané úsilie na zistenie informácií o aktuálnych reálnych
nákladoch spotrebiteľa, ani veriteľovi nedáva možnosť sám si určiť výšku týchto nákladov (či už vo

výške životného minima alebo vyššej). Ak účelom posúdenia bonity je zistiť, či žiadateľ o úver bude
skutočne schopný splácať poskytnutý úver, potom je vylúčené, aby veriteľ posudzoval bonitu bez
akejkoľvek informácie od žiadateľa o úver o jeho reálnych nákladoch na základné životné potreby.
Posudzovanie bonity bez elementárnych vstupných údajov o skutočných nákladoch žiadateľa o úver
nemožno hodnotiť ako postup s odbornou starostlivosťou. Žalobca zredukoval svoje povinnosti zisťovať

od spotrebiteľa informácie k posudzovaniu bonity v podstate len na zistenie jeho príjmu (finančné
záväzky žalobca zisťuje z dostupných registrov (kde dokonca v tomto prípade zlyhalo i toto) a pre
stanovenie životných nákladov mu postačuje životné minimum, ku ktorému pripočíta 20 % z rozdielu
medzi čistým príjmom spotrebiteľa a životným minimom). Tým však ignoruje ostatné ustanovenia
§ 7 ZoSÚ, podľa ktorých je veriteľ povinný použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie o

nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a ďalšie informácie o finančnej a
ekonomickej situácii spotrebiteľa (§ 7 ods. 27 ZoSÚ). Povinnosť veriteľa tieto informácie zohľadniť/použiť
bez ďalšieho implikuje jeho povinnosť tieto informácie od žiadateľa o úver získať. Prijatím Opatrenia NBS
č. 10/2017 sa tieto ustanovenia § 7 nestali obsolétnymi, čo možno vyvodiť i zo samotného Opatrenia
NBS č. 10/2017. Podľa § 2 ods. 1 Opatrenia sa na výpočet ukazovateľa schopnosti splácať použije tzv.

„celková výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb“. Podľa § 2 ods. 5 Opatrenia
celkovou výškou nákladov sa rozumie (i) výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa podľa prvej vety (ii) zvýšená o 20 % rozdielu... Prvá veta § 2 ods. 5 však jasne hovorí, že
výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa je najmenej vo výške sumy
životnéhominima.Tedanieprávevovýškeživotnéhominima,akototvrdížalobca,alenajmenejvovýške

životného minima. Žiada sa dodať, že i podľa § 7 ods. 41 ZoSÚ NBS Opatrením stanovuje popri postupe
pre ich výpočet iba minimálnu výšku životných nákladov. Teda § 7 ods. 27 ZoSÚ nie je obsolétnym
ustanovením (v príslušnej časti), ale veriteľ je povinný tieto reálne životné náklady zisťovať. Ďalším
porušením povinnosti žalobcu skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného ako žiadateľa
o úver tento úver splácať bolo, že žalobca v rozpore s § 7 ods. 20 písm. d) ZoSÚ nezahrnul do svojich

výpočtov výšku hypotekárnej splátky. Aj tu žalobca zredukoval svoju povinnosť dôsledne posudzovať
schopnosť spotrebiteľa splácať úver na to, že iba nahliadne do registra klientských informácií a iné údaje
ho nemusia zaujímať, hoci mu bolo známe (pozn. tu súd vychádzal z tvrdení samotného žalobcu), že
povinný reporting do registrov a nahliadanie do nich je aktuálne až od roku 2016, a teda úvery získané
pred týmto obdobím v tomto registri uvedené nemusia byť. Teda hoci úplne bežne spotrebitelia majú

hypotéky získané pred rokom 2016 (pričom nemusia byť uvedené v registri klientských informácií),
pričom hypotekárna splátka predstavuje podstatné finančné zaťaženie spotrebiteľa, žalobcu prípadná
hypotéka vôbec nezaujímala. Ako správne uviedol žalovaný, už zo záložného práva zapísaného na
verejne dostupnom liste vlastníctva je zrejmé, že nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaného je zaťaženázáložným právom banky, čo bez ďalšieho evokuje pravdepodobnosť hypotéky s podstatnou mesačnou
splátkou. Ak toto veriteľ zistí, žiadateľ o úver je podľa § 7 ods. 2 ZoSÚ povinný predložiť veriteľovi
relevantné doklady potrebné pre ustálenie hypotekárneho zaťaženia spotrebiteľa. Ak ich nepredloží,

úver by bez ďalšieho nemal dostať. Ak by žalobca skúmal reálne náklady žalovaného (napr. či býva v
nájme alebo vo vlastnej nehnuteľnosti), zistil by tiež hypotéku žalovaného, a to aj ak táto nebola uvedená
v registri klientských informácií. Už toto samotné porušenie § 7 ods. 20 písm. d) ZoSÚ je podľa názoru
tunajšieho súdu bez ďalšieho možné hodnotiť ako flagrantné zanedbanie povinnosti veriteľa skúmať
bonitu žiadateľa o úver. Obdobný záver platí o nezohľadnení veku žalovaného a očakávaného zníženia

jehopríjmuzdôvoduzačatiapoberaniastarobnéhodôchodkuvzmysle§7ods.28ZoSÚ.Včasežiadosti
o úver mal žalovaný 58 rokov. Úver mu bol poskytnutý na dobu 8 rokov. Pri pravidelnom behu udalostí
by úver dosplácal vo veku 66 rokov, a teda zo starobného dôchodku. Žalobca argumentoval, že túto
skutočnosť zohľadnil tak, že v čase odchodu žalovaného do dôchodku už by bol úver z väčšej časti
splatený. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že výška mesačnej splátky sa podľa zmluvy nemení
po celú dobu (zaťaženie žalovaného z predmetného úveru je po celý čas rovnaké bez ohľadu na vek

a zdroj príjmu žalovaného), a teda tento argument žalobcu je bezpredmetný. Ďalej žalobca tvrdil, že
výška vypočítaného limitu ukazovateľa splácať poskytovala dostatočný priestor - rezervu - pre prípadné
zníženie príjmu dlžníka v danom čase. Okrem toho, že žalobca toto tvrdenie uviedol až v reakcii na
dupliku žalovaného, pričom vo svojej replike očakávané zníženie príjmu pri skúmaní bonity žalobca
neuvádzal a nevyplýva to ani zo žiadneho z výpočtov žalobcu uvedených v replike, tento argument

žalobcu zostal iba v rovine všeobecného tvrdenia, bez akejkoľvek konkretizácie a bez akéhokoľvek
dôkazu. Súd preto uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k skúmaniu bonity ani
pokiaľ ide o zohľadnenie očakávaného zníženia príjmu žalovaného v dôsledku jeho pravdepodobného
odchodu do dôchodku. Žalobca teda nepreukázal, že postupoval v súlade s § 7 ods. 1 ZoSÚ, a teda
mu i vzniklo právo úver zosplatniť. Naopak, súd mal z predložených listinných dôkazov za preukázané,

že žalobca neskúmal s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať úver, a teda žalobcovi
s poukazom na § 11 ods. 2 ZoSÚ prvú vetu nemohlo ani vzniknúť právo vyhlásiť okamžitú splatnosť
úveru. Súd zároveň dospel k záveru, že v danom prípade išlo o hrubé porušenie povinnosti veriteľa
posudzovať bonitu s odbornou starostlivosťou (žalobca posudzoval bonitu bez akýchkoľvek údajov o
reálnych nákladoch na základné životné potreby žalovaného a v rozpore s § 7 ods. 27 ZoSÚ, v rozpore

s § 7 ods. 20 písm. d) ZoSÚ nezahrnul do výpočtov splátku hypotéky a v rozpore s § 7 ods. 28 ZoSÚ
nezohľadnil očakávaný pokles príjmu žalovaného), a teda úver sa s poukazom na § 11 ods. 2 ZoSÚ
druhú, tretiu a štvrtú vetu považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca poskytol žalovanému úver
vo výške 7 000,- EUR, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť do 20. 02. 2027. Z prehľadu splátok a úhrad
vyplýva, že do 31. 10. 2023 žalovaný uhradil veriteľovi sumu celkom 6 375,03 EUR. Po tomto dátume

žalovaný uhradil žalobcovi ešte sumu 670,- EUR. V časti o zaplatenie 670,- EUR s príslušným úrokom
z omeškania žalobca vzal žalobu späť, a preto súd s poukazom na § 145 ods. 2 CSP konanie v tejto
časti zastavil, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku. Žalovaný teda dosiaľ uhradil žalobcovi v
súhrne viac ako 7 000,- EUR, a teda v plnom rozsahu vrátil žalobcovi istinu úveru (v podstatnej časti
skôr, než ako bol povinný podľa zmluvy, keďže veriteľ nebol oprávnený úver zosplatniť). Vzhľadom na

to žalovaný nemá voči žalobcovi žiaden dlh z predmetnej úverovej zmluvy, ktorý by súd mohol žalobcovi
na základe jeho žaloby v tomto konaní priznať (a nemal ho ani v čase podania žaloby, keďže k 31. 10.
2023 žalovaný uhradil na úver 6 375,- EUR, čo je s prihliadnutím na konečnú splatnosť úveru v roku
2027 nepochybne viac, ako je dlžná úverová istina pripadajúca v súčte na všetky splátky splatné do
podania žaloby). Preto súd žalobu v časti, v ktorej konanie nebolo zastavené, zamietol, ako je uvedené

vo výroku II. tohto rozsudku, a to z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a neexistencie práva
veriteľa úver zosplatniť. O trovách súd rozhodol postupom podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.
Pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z toho, že žalovaný bol v konaní úspešný v celom
rozsahu, a teda mu patrí i nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorý mu súd priznal vo
výroku III. tohto rozsudku. Na rozhodnutie o náhrade trov konania nemalo vplyv čiastočné späťvzatie

žaloby pre úhrady žalovaného po podaní žaloby, keďže žalovaný tieto úhrady vykonal nad rámec svojej
právnej povinnosti (v čase podania žaloby uhradil žalobcovi viac, ako mal žalobca splatný právny nárok
v zmysle dohodnutého splátkového kalendára, s poukazom na neplatnosť zosplatnenia úveru). O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

6. Proti výroku II. a III. rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h)
CSP, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok preskúmal a zmenil tak, že žalobe vyhovie, alebo
ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.7. Odvolanie odôvodnil tým, že má za to, že žalobca pred poskytnutím úveru riadne skúmal platobnú
schopnosť žalovaného. Počas konania predložil súdu žiadosť o úver, reporty zo SP a EURISC, ktoré

preukazovali deklarovaný pracovný pomer a príjem žalovaného a kompletné informácie o úverových
záväzkoch žalovaného zo spoločného úverového registra informácií. Žalobca pri skúmaní bonity
žalovaného pracoval ďalej s informáciami, ktoré mu boli poskytnuté zo strany žalovaného a vyplývali zo
žiadosti o spotrebiteľský úver - žiadne vyživované dieťa a rodinný stav: ženatý. Z predloženia reportu zo
spoločného registra bankových informácií sú zrejmé všetky záväzky žalovaného, vrátane ukončených

alebo predčasne ukončených výdavkov a aj prípadná delikvencia žalovaného. Žalobca skúmal záväzky
žalovaného z dostupných registrov, pričom ďalšie výdavky žalovaného v čase posúdenia bonity fakticky
nie je možné relevantne posúdiť, nakoľko tieto výdavky mohol deklarovať len žalovaný. Ten však
dobrovoľne neoznámil žiadne iné výdavky. Odvolateľ poulízal na § 7 ods. 41 písm. a) ZoSÚ a § 1, 2
a 7 ods. 1 Opatrenia NBS zo dňa 14.11.2017. S poukazom na uvedenú právnu úpravu postupoval aj
žalobca, pritom práve táto právna úprava v sebe subsumuje aj iné životné náklady dlžníkov, ktoré sa

majú zohľadňovať percentuálnym zvýšením rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa
a životným minimom spotrebiteľa, čo vyplýva zo samotného znenia ods. 1 Opatrenia. Žalobca teda
nemusí zisťovať ďalšie skutočnosti od dlžníkov, ktoré by nemuseli byť ani relevantne preukázateľné.
Potreba zisťovania iných nákladov na život v kontexte právnej úpravy je priam absurdná a nezákonná
požiadavka. K otázke nezahrnutia výšky splátky hypotekárneho úveru do výpočtu pri posudzovaní bonity

žalobca už počas konania uviedol, že povinnosť reportingu úverov do príslušných registrov vznikla až
v roku 2016. Aj keď je kataster verejne dostupným registrom, na lustráciu v ňom musia byť dostupné
informácie o nehnuteľnosti, pričom tie žalobca nemal odkiaľ mať. Navyše žalovaný prenáša všetky
povinnosti na žalobcu, pričom opomína skutočnosť, že v žiadosti o úver v časti výdavkov uviedol
nulu, teda úmyselne zamlčal výšku hypotekárnej splátky, čím porušil ustanovenie § 7 ods. 2 ZoSÚ.

Uvedené konanie možno charakterizovať ako konanie v rozpore s dobrým mravmi a takéto konanie
nemôže požívať právnu ochranu. Žalobca k otázke veku žalovaného a výšky jeho príjmu opakovane
uvádza, že žalovaný mal v čase žiadosti o úver vek 58 rokov, pričom v spojitosti s výškou úveru,
dobou poskytnutia úveru a dosiahnutím predpokladaného dôchodkového veku vyhodnotil, že v prípade
ak žalovaný bude poberateľom starobného dôchodku bez iného vedľajšieho príjmu, prevažnú časť

svojho dlhu bude mať splatenú a zároveň výška vypočítaného limitu ukazovateľa splácať poskytovala
dostatočný priestor (rezervu) pre prípadné zníženie príjmu dlžníka v danom čase. Žalobca poukázal na
rozhodnutie krajského súdu v Trnave sp. zn.: 22CoCsp/13/2023, kde sa súd v obdobnej veci stotožnil
s jeho výkladom zákonných ustanovení. V závere poukázal na závery ÚS SR sp. zn.: PL. ÚS 11/2016
a III. ÚS 572/2017.

8. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný a uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že
postupoval v súlade s § 7 ods. 1 ZoSÚ, a teda že žalobca skúmal s odbornou starostlivosťou schopnosť
žalovaného splácať úver. Posudzovanie schopnosti spotrebiteľa splácať úver len na základe uvedeného
príjmu žalovaným pri uzatváraní zmluvy bez vzájomného posúdenia s výdavkami spotrebiteľa na

účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov, je hrubým porušením povinnosti veriteľa podľa
§ 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré porušenie zákon sankcionuje bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou poskytnutej pôžičky. Žalobca uvádza, že z výpisu zo Sociálnej poisťovne vyplýva,
že žalovaný bol v čase žiadania o úver zamestnaný, pričom výška príjmu žalovaného za posledné
3 mesiace bola aspoň vo výške 624 € (bližšie otázka č. 1 a č. 17 výpisu zo Sociálnej poisťovne).

Žalovanému nie je vôbec zrejmé z ktorého konkrétneho bodu z výpisu zo Sociálnej poisťovne uvedené
tvrdenie vyplýva, keďže ani jeden bod nehovorí, že výška príjmu žalovaného za posledné 3 mesiace
bola aspoň vo výške 624 eur. Žalobca neobjasnil schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver,
pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver (8 rokov, pričom žalovaný
bol zamestnaný pre poskytnutím úveru len 3 mesiace a bol vo veku 59 rokov, t.j. pred dôchodkom), výšku

spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Výška mesačnej
splátkysapodľazmluvynemenípocelúdobu(zaťaženiežalovanéhozpredmetnéhoúverujepocelýčas
rovnaké bez ohľadu na vek a zdroj príjmu žalovaného), teda vyhodnotenia v zmysle vyjadrenia žalobcu
nie sú relevantné. Uviedol, že rozsudok je právne aj vecne správny a žalovaný sa plne stotožňuje s
obsiahlym odôvodnením rozsudku, preto ho navrhuje v odvolacom konaní potvrdiť.

9. K vyjadreniu žalovaného sa stručne vyjadril odvolateľ (odvolacia replika) s tým, že odkazuje na obsah
odvolania, v ktorom sa náležite a podrobne venoval sporným otázkam ohľadom skutočností týkajúcich
sa procesu overovania platobnej schopnosti. S poukazom na vyčerpávajúce odôvodnenie odvolania astrohosť odvolacej repliky žalovaného nepovažuje za účelné produkovať v konaní obsiahle vyjadrenia
obsahujúce argumenty a tvrdenia, ktoré sú s predchádzajúcich podaní súdu známe.

10. V odvolacej duplike žalovaný poukázal na niekoľko rozhodnutí odvolacích súdov týkajúcich sa
posudzovania overenia bonity veriteľom. Namietol, že je vlastníkom bytu č. XX, D. E. XX, X. F., F.: X F. G.,
číslo listu vlastníctva XXXX, okres: Dunajská Streda, obec: B., katastrálne územie: B.. Na nehnuteľnosti
je zriadené záložné právo v prospech OTP Banky Slovensko a.s. IČO: 31318916 so sídlom Šturová
5, 813 54 Bratislava na byt č.XX H. X. F.. D. XXXX/XX- XXXX/XX. Mesačná splátka hypotéky v čase

uzavretia Zmluvy bola 380 eur mesačne (tohto času 280 eur mesačne). Z uvedeného jednoznačne
vyplýva, že žalobca neskúmal schopnosť žalovaného splácať poskytnutý úver. Žalovanému potom nie
je zrejmé, ako žalobca posudzoval schopnosť splácať poskytnutý úver, keď úver poskytoval na dobu 8
rokov žalovanému, ktorý bol v tom čase už v preddôchodkovom veku, s príjmom vo výške v priemere 540
eur a mesačnou splátkou hypotéky vo výške 380 eur. Zároveň žalovanému nie je zrejmé, ako žalobca
mohol vykonať overenie existujúcich záväzkov žalovaného z registra klientskych informácii Eurisc, keď

v uvedenom výstupe absentuje mesačná splátka hypotéky.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo

doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že
odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch
vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v kontexte odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom, a to so zameraním na posúdenie, či súd prvej
inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom posúdenia úveru ako bezúročného a bez poplatkov.

13. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, v znení ku dňu uzavretia zmluvy, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

14. Podľa § 7 ods. 2 ZoSÚ, v znení ku dňu uzavretia zmluvy, spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi
na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej
databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.

15. Podľa § 7 ods. 20 ZoSÚ, v znení ku dňu uzavretia zmluvy, na výpočet ukazovateľa schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky: a) čistý príjem spotrebiteľa, b)
náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť, c) výška splátky spotrebiteľského úveru a d) peňažné záväzky znižujúce príjem

spotrebiteľa.

16. Podľa § 7 ods. 27 ZoSÚ, v znení ku dňu uzavretia zmluvy, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm.
a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní na účely podľa odseku 19
použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných

životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, peňažných
záväzkochspotrebiteľa,výškecelkovejzadlženostiaďalšieinformácieofinančnejaekonomickejsituácii
spotrebiteľa. Informácie o príjme podľa prvej vety je potrebné overovať preukázateľným spôsobom
prostredníctvom interných zdrojov alebo externých zdrojov, ktoré sú nezávislé od spotrebiteľa. Veriteľpodľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní bez
súhlasu spotrebiteľa, len na splnenie účelu posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úveranaúčelypodľaodseku19,akodsek43neustanovujeinak,elektronickyoveriťinformáciesúvisiace

spríjmomspotrebiteľavSociálnejpoisťovni,atoprostredníctvomprevádzkovateľaregistra.Veriteľpodľa
§ 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky overujú len informácie
súvisiace s príjmom spotrebiteľa, ktoré vopred získali od spotrebiteľa, u ktorého sa posudzuje schopnosť
splácať spotrebiteľský úver. Náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb,
voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné

minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa.

17. Podľa § 7 ods. 28 ZoSÚ, v znení ku dňu uzavretia zmluvy, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka,
zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní pri posudzovaní príjmu spotrebiteľa na účely
výpočtu ukazovateľa schopnosti splácať spotrebiteľský úver zohľadňovať jeho očakávané zníženie, a to
najmä z dôvodu očakávaného začatia poberania starobného dôchodku počas doby splácania úveru.

18. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom

bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení
§ 7 ods. 19 až 42.

19.Odvolateľnamietalzáverysúduprvejinštanciesmerujúcektomu,ževeriteľnepostupovalsodbornou
starostlivosťou a nezahrnul výšku splátky hypotekárneho úveru do výpočtu pri posudzovaní bonity
žalovaného, pričom povinnosť reportingu úverov do príslušných registrov vznikla až v roku 2016. Aj
keď je kataster verejne dostupným registrom, na lustráciu v ňom musia byť dostupné informácie o
nehnuteľnosti, pričom tie žalobca nemal odkiaľ mať. Žalovaný v žiadosti o úver v časti výdavkov uviedol

nulu, teda úmyselne zamlčal výšku hypotekárnej splátky. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
v bode 29. odôvodnenia uviedol, že žalovaný porušil povinnosť skúmať schopnosť žalovaného splácať
úver s odbornou starostlivosťou, keď si veriteľ mal z verejne dostupných údajov v katastri nehnuteľností
zistiť, že nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaného je zaťažená záložným právom, z čoho mal vyvodiť,
že žalovaný mal hypotekárny úver. Ak by veriteľ skúmal reálne náklady žalovaného (či býva v nájme,

alebo vo vlastnej nehnuteľnosti), tiež by zistil hypotéku žalovaného. S uvedenými závermi súdu prvej
inštancie nemožno súhlasiť. Zo žiadneho ustanovenia ZoSÚ nevyplýva povinnosť veriteľa zisťovať si
údaje z katastra nehnuteľností, či žiadať od žiadateľov o úver evidenčné údaje nehnuteľností, ktoré
vlastnia. Je nepochybné, že veriteľ v danom prípade nahliadol do registra klientských informácií, kde sa
informácie o hypotekárnom úvere žalovaného nenachádzali (č. l. 73), pričom je zrejmé, že informácia

o hypotekárnych úveroch poskytnutých pred rokom 2016, kedy vznikla povinnosť reportingu úverov do
príslušných registrov, sa v uvedenom registri nemusí nachádzať. Bolo povinnosťou žalovaného uviesť
tento finančný záväzok veriteľovi pri žiadosti o poskytnutí úveru. V žiadosti o úver však v kolónke –
mesačné finančné výdavky žalovaný uviedol 0,- eur (č. l. 78), čím úmyselne zamlčal, že ho zaťažuje
finančný záväzok v podobe hypotekárneho úveru a porušil tým ustanovenie § 7 ods. 2 ZoSÚ, čo

odvolací súd hodnotí ako konanie v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ - výkon práv a
povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv
a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi), čo v nijakom prípade nemožno
pričítať na ťarchu veriteľovi. Pokiaľ ide o zistenia veriteľa ohľadom bývania žalovaného, odvolací súd
podotýka, že veriteľ tieto informácie od žalovaného žiadal, keď tento v žiadosti uviedol v kolónke typ

bývanie – vlastný dom / byt (č. l. 78), pričom nie je odvolaciemu súdu zrejmé, z čoho malo veriteľovi
automaticky z tejto informácie vyplynúť, že žalovaný mal hypotekárny úver. Odvolací súd podotýka, že
úlohou veriteľa pri skúmaní schopnosti dlžníka splácať úver nie je domýšľať si potencionálnu existenciu
ďalších úverov, ale žiadateľa na tieto informácie dopytovať a nahliadnuť aj do príslušného registra, čo
sa aj stalo.

20. Ďalej odvolateľ spochybňuje závery súdu prvej inštancie týkajúce as toho, že veriteľ nedostatočne
zohľadnil vek žalovaného (bod 30. odôvodnenia), pričom v čase žiadosti o úver mal žalovaný 58 rokov
a úver mu bol poskytnutý na dobu 8 rokov. Pri pravidelnom behu udalostí by úver dosplácal vo veku 66rokov, a teda zo starobného dôchodku, čím veriteľ porušil ust. 7 ods. 28 ZoSÚ. Odvolateľ argumentoval
tým, že vyhodnotil, že v prípade ak žalovaný bude poberateľom starobného dôchodku bez iného
vedľajšieho príjmu, prevažnú časť svojho dlhu bude mať splatenú a zároveň výška vypočítaného limitu

ukazovateľa splácať poskytovala dostatočný priestor (rezervu) pre prípadné zníženie príjmu dlžníka
v danom čase. V danom smere sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej
inštancie. Už zo žiadosti o poskytnutie úveru je nepochybné, že príjem žalovaného bol pomerne nízky,
nakoľko v kolónke – čistý príjem za posledné 3 mesiace žalovaný uviedol sumy 393,62 eur, 620,13
eur a 615,- eur (č. l. 78). Bolo povinnosťou veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ zohľadniť dobu, na

ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver a takisto zohľadniť aj očakávané zníženie príjmu žiadateľa z
dôvodu očakávaného začatia poberania starobného dôchodku počas doby splácania úveru v zmysle
§ 7 ods. 28 ZoSÚ. S prihliadnutím na pomerne nízky príjem žalovaného v čase žiadosti o úver mal
veriteľ vychádzať z toho, že príjem žalovaného v podobe starobného dôchodku bude nepomerne nižší,
pričom vychádzajúc zo zmluvy o úvere splátka úveru mala ostať v konštantnej výške 127,61 eur po
celú dobu splácania úveru (č. l. 79), čo výrazne ovplyvňuje schopnosť žalovaného splácať úver, preto

je nepochybné, že veriteľ porušil ust. § 7 ods. 28 ZoSÚ hrubým spôsobom, čo v dôsledku ust. § 11 ods.
2 posledná veta ZoSÚ predstavuje následok v podobe toho, že úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov (§ 11 ods. 2 posledná veta ZoSÚ). Neobstojí ani argument odvolateľa, že výška vypočítaného
limitu ukazovateľa splácať poskytovala dostatočný priestor (rezervu) pre prípadné zníženie príjmu
dlžníka v danom čase, nakoľko veriteľ podľa názoru odvolacieho nemohol dostatočne zistiť ukazovateľ

schopnosti splácať úver, pretože nezisťoval dostatočne náklady na zabezpečenie základných životných
potrieb spotrebiteľa (k uvedenému viď nižšie).

21. Pokiaľ ide o argument odvolateľa, že dostatočným spôsobom skúmal výdavky spotrebiteľa,
odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku konštatuje, že súd prvej inštancie sa precíznym

spôsobom zaoberal výkladom príslušných ustanovení ZoSÚ, ktoré previazal s ust. Opatrenia NBS
č. 10/2017 prevažne v bode 28. odôvodnenia, ktoré následne aplikoval na zistený skutkový stav
a dospel k záverom, s ktorými odvolací súd nemá dôvod nesúhlasiť. Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa
nasledovné: odvolateľ argumentoval tým, že skúmal výdavky žalovaného z dostupných registrov, pričom
iné výdavky mohol veriteľovi deklarovať len žalovaný, čo neurobil. Podľa odvolateľa Opatrenie NBS

ustanovuje,žeživotnénákladydlžníkovsazohľadňujúpercentuálnymzvýšenímrozdielumedzicelkovou
výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa, preto už nemusí zisťovať žiadne
ďalšie skutočnosti od dlžníkov, ktoré by nemuseli byť navyše ani relevantne preukázateľné. Odvolací
súd súhlasí s odvolateľom v tom, že súčasná právna úprava kladie na splnenie povinností veriteľa
skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver neprimeranú záťaž, avšak

to neznamená, že je potrebné rezignovať na znenie ustanovení ZoSÚ, alebo si ich vykladať podľa
vlastného uváženia. Je potrebné zdôrazniť správnosť záverov súdu prvej inštancie v tom, že ust.
§ 7 ods. 27 ZoSÚ výslovne zakotvuje, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s
ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa a nemožno si

ho preto vykladať tak, že veriteľ nemá vôbec povinnosť skúmať výdavky spotrebiteľa, resp. náklady na
zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu
povinnosť (§ 7 ods. 20 písm. b) ZoSÚ), pretože v zmysle Opatrenia NBS č. 10/2017 postačí uspokojiť sa
s použitím sumy životného minima. Uvedená právna úprava v spojení s ustanoveniami opatrenia NBS
stanovuje v podobe hodnoty životného minima pomyselnú minimálnu hranicu hodnoty, ktorú je potrebné

zohľadniť ako náklady spotrebiteľa na zabezpečenie jeho základných životných potrieb pre prípad, že
by spotrebiteľ uviedol, že žiadne výdavky uvedeného typu nemá, alebo by uviedol neprimerane nízku
hodnotu. Zo žiadosti o úver však vyplýva, že v kolónke – iné mesačné výdavky (č. l. 78) nie je uvedená
žiadna hodnota, teda veriteľ túto hodnotu nijako nezisťoval, z čoho je potrebné vyvodiť porušenie ust.
7 ods. 27 veta prvá ZoSÚ, nakoľko nepoužil dostatočné, primerané a aktuálne informácie o príjmoch

spotrebiteľa, čo je opätovne v zmysle § 11 ods. 2 posledná veta ZoSÚ potrebné hodnotiť ako hrubé
porušenie povinnosti skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať úver s následkom hodnotenia úveru ako
bezúročného a bez poplatkov.

22. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že pokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn.:

22CoCsp/13/2023, tento vyslovil svoje závery vo vzťahu k podstatne odlišne zistenému skutkovému
stavu. V prvom rade, v danom prípade išlo k refinancovanie úveru, kde sa posudzovanie schopnosti
spotrebiteľa splácať úveru hodnotí menej prísne, vzhľadom na to, že ZoSÚ použitie niektorých
odsekov ust. § 7 ZoSÚ pri refinancovaní existujúcich úverov vylučuje a navyše náklady spotrebiteľana zabezpečenie jeho základných životných potrieb boli posudzované v kontexte toho, že spotrebiteľ
žil u rodičov. Naproti tomu v prejednávanej veci žalovaný neuviedol žiadne náklady na zabezpečenie
jeho základných životných potrieb a podľa žiadosti o úver na ne ani nebol dopytovaný, pričom z ničoho

nevyplýva, že by takýmito nákladmi nemal byť adekvátne zaťažený.

23. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd s poukazom na § 387 CSP napadnutý rozsudok vo
výroku II., včítane závislého a vzhľadom na spôsob rozhodnutia aj vecne správneho výroku III. o náhrade
trov prvoinštančného konania, potvrdil.

24. V zmysle § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

25. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci.

26. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

27. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1 v
spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, s tým, že odvolací súd nezistil dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 257 CSP.

28. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424CSP).Dovolaniemôžepodaťintervenient,akspoluso
stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže

podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie
sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo

k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť
iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací
dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a
uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod

nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred
odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti
podaného dovolania (§ 435 CSP).