Rozsudok – Právo duševného vlastníctva ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, June 13, 2023

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 19Ca/16/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119217856
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Oros Nemešová

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2023:7119217856.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Lýdiou Oros Nemešovou v právnom spore žalobcu: LITA, autorská

spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, 810 01 Bratislava, IČO: 00 420 166, zastúpený Mgr. Peter Kubovič,
advokát, s.r.o., so sídlom Námestie Biely kríž 3, 831 02 Bratislava, IČO: 54 167 370, proti žalovanému:
Hotel DUKLA, a.s. Prešov, so sídlom Námestie legionárov 2, 080 01 Prešov, IČO: 36 482 293, zastúpený
PETKOV & Co s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 676,45
Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalovaného na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 676,45 Eur s 5% úrokom z omeškania ročne zo
sumy 676,45 Eur odo dňa 11.12.2019 do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%,
o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 30.12.2019 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného

k povinnosti zaplatiť mu sumu 676,45 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 676,45 Eur odo
dňa 11.12.2019 až do zaplatenia.
1.2 Zároveň žalobca žiadal súd, aby zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť mu trovy konania
spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku a v trovách právneho zastúpenia.

2.1 Žalobca žalobu odôvodnil najmä tými skutočnosťami, že v zmysle medzinárodnej právnej úpravy,
právnejúpravyEurópskejúnieaprávnejúpravySlovenskejrepublikysaduševnévlastníctvopovažujeza

integrálnu súčasť vlastníctva. Akýkoľvek zásah a obmedzenie vlastníckeho práva, a teda aj duševného
vlastníctva,jepretomožnélenvrozsahustanovenomzákonom.Prostredníctvomkolektívnejsprávypráv
sa zabezpečuje uplatňovanie a efektívny výkon majetkových práv autorov a nositeľov práv súvisiacich
s autorským právom, ktorú zveruje štát subjektom na základe udelenia oprávnenia na výkon kolektívnej
správy, a teda týmto subjektom prizná postavenie organizácie kolektívnej správy.
2.2 Žalobca ďalej uviedol, že na základe Oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č.k.
MK-1587/2016-232/10421, vydaného dňa 18.8.2016, má postavenie organizácie kolektívnej správy

v zmysle ust. § 144 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona. V zmysle uvedeného
oprávnenia vykonával a vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov
práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým
dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. V zmysleOprávnenia uvedeného pod písm. o) vykonáva kolektívnu správu v odbore použitie vyššie uvedených
diel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu.
2.3 Žalobca v žalobe dôvodil tými skutkovými tvrdeniami, že žalovaný bol v období od 1.1.2018 do

22.4.2018 prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Dukla, na adrese A. B. X, C., kedy sa
jedná o zariadenie zaradené podľa ust. § 3 vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky
č. 277/2008 Z.z. do kategórie hotel 4* a realizoval v ním prevádzkovanom ubytovacom
zariadení verejný prenos prostredníctvom 61 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v
izbách ubytovacieho zariadenia a 3 kusov zvukovoobrazových zariadení (nad 120 cm)

umiestnených v iných priestoroch ubytovacieho zariadenia. Má za to, že zo strany žalovaného došlo
k zásahu do výhradných autorských práv, a to neoprávneným vykonávaním verejného prenosu, keďže
žalovaný realizoval verejný prenos uvedenými technickými prostriedkami bez súhlasu autorov diel,
ktoré boli obsahom verejného prenosu, a ku ktorým vykonáva správu. Žalovaný ako prevádzkovateľ
ubytovacieho zariadenia poskytoval v období od 1.1.2018 do 22.4.2018 svojim zákazníkom ubytovacie
služby, kedy v izbách určených pre hostí, ktorých v danom časovom období ubytovával, poskytoval

zákazníkom v rámci vybavenia ubytovacích jednotiek aj zvukovoobrazové zariadenie (TV) vybavené
signálom. Žalobca v žalobe tiež uviedol, že žalovaný uzatvoril príkaznú zmluvu s Asociáciou hotelov a
reštaurácií Slovenska (predchádzajúci názov Zväz hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky) so sídlom
Bajkalská 25, Bratislava, ktorou splnomocnil Asociáciou hotelov a reštaurácií Slovenska, aby v jeho
mene vysporiadal s organizáciami kolektívnej správy vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce z použitia

diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom. Žalobca poukázal, že v
prílohe príkaznej zmluvy žalovaný taktiež uviedol, v ktorom svojom ubytovacom zariadení
vykonáva verejný prenos a prostredníctvom akého počtu technických zariadení. Daná príkazná zmluva
je platná a žalovaný ňou argumentoval nielen voči nemu, ale aj voči ostatným organizáciám kolektívnej
správy v roku 2018. Podľa žalobcu z uvedeného vyplýva, že samotný žalovaný uznal vykonávanie

verejného prenosu a rozsah technických zariadení, ktorým ho vykonával, pričom si bol vedomý nutnosti
vysporiadať práva a povinnosti z toho vyplývajúce voči organizáciám kolektívnej správy.
2.4 Žalobca v žalobe zdôraznil, že v zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe
sa samotné poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovaných v
zariadeniach považuje za verejný prenos diel, a keďže mal žalovaný vo svojej prevádzke, v ktorej

ubytovával hostí, umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, ktoré boli umiestnené
v izbách hostí, resp. iných priestoroch ubytovacieho zariadenia, týmto konaním žalovaného došlo
k vykonávaniu verejného prenosu.
2.5 V tejto súvislosti žalobca poukázal, že v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 7.12.2006 vo
veciSociedadGeneraldeAutoresyEditoresDeEspana(SGAE)c/aRafaelHotelesSa,sp.zn.C-306/05

je poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú
ubytovaní v izbách tohto zariadenia, a to nezávisle od používanej techniky prenosu signálu, verejným
prenosom v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES zo dňa
22.5.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej
spoločnosti. Poukázal tiež na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 12.3.2012 vo veci Phonographic

Performance (Ireland) limited proti Írsku, sp.zn. C-162/10, v ktorom Súdny dvor EÚ v rámci odpovede
na prejudiciálnu otázku uviedol, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách
svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý
uskutočňuje verejný prenos. V rámci prostriedkov procesného útoku žalobca poukázal aj na výrok
Uznesenia Súdneho dvora EÚ C-136/09 zo dňa 18.3.2010 vo veci Organismos Sillogikis Diacheirisis

Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon c/a Divani Akkropolis Anonimi Xenocheaki kai Touristiki Etairai,
podľa ktorého prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich
na centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku
3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých
aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti.

2.6 Žalobca ďalej právne argumentoval ust. § 79 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona,
podľa ktorého môže organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa ust. §
164 ods. 1 citovaného zákona na území Slovenskej republiky, a je takto uvedená v evidencii organizácii
kolektívnej správy podľa ust. § 152 ods. 4, uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú
zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv, zastupovaných podľa ust. §

164, ku ktorým vykonáva správu majetkových práv a ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy
zastupovaní podľa ust. § 164 a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa odseku 2. Nositeľ
práv je teda oprávnený v zmysle ust. § 79 ods. 2 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona výslovne
vylúčiť kolektívnu správu svojich majetkových práv ku všetkým alebo k niektorému zo svojich dielprostredníctvom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy písomným oznámením organizácii kolektívnej
správy podľa ods. 1, ktorá o tom bez zbytočného odkladu informuje nadobúdateľa licencie.
2.7 Podľa žalobcu, v intenciách uvedeného, bolo povinnosťou žalovaného disponovať pri

používaní žalobcom spravovaných diel (t.j. diel literárnych, dramatických, hudobnodramatických,
choreografických, audiovizuálnych, fotografických, diel výtvarného umenia, architektonických diel a
diel úžitkového umenia) verejným prenosom technickými prostriedkami súhlasom autorov, získaným
rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou uzatvorenou so žalobcom.
2.8 Poukázal, že v rámci svojej činnosti zastupuje autorov audiovizuálnych diel (ide najmä

o režiséra, autora dialógov, autora scenára audiovizuálnych diel), autorov literárnych diel, dramatických,
hudobnodramatických, choreografických a pantomimických diel (diela daných autorov sú často použité
ako preexistentné pre tvorbu audiovizuálnych diel alebo sú priamo zaradené do vysielania, ide aj
oautorovprekladuaúpravydialógovpredabingaudiovizuálnychdiel), autorovvýtvarnýchdiel,fotografií
a úžitkového umenia (v prípade animovaných audiovizuálnych diel, diel kostýmových výtvarníkov, alebo
diel,ktorésúpriamosúčasťouvysielania)aarchitektonickýchdiel(vdanomprípadenajmäscénografov).

Uviedol, že zastupuje nielen slovenských autorov, ale na základe recipročných zmlúv so zahraničnými
organizáciamikolektívnejsprávyalebonazákladeosobitnýchpovereníajzahraničnýchautorovzcelého
sveta. Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že na svojej internetovej stránke uverejňuje zoznamy nositeľov
práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. V roku 2018 zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní
2714slovenskýchnositeľovprávatiežzastupovalnaúzemíSlovenskejrepublikyvšetkýchzahraničných

autorov a nositeľov práv, ktorých organizácie kolektívnej správy zastupujú v ich domovských štátoch.
Žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku predložil do konania dvadsaťdva zmlúv o zastupovaní
slovenských nositeľov práv a jednu recipročnú zmluvu, ktorú uzatvoril so zahraničnou organizáciou
kolektívnej správy.
2.9 V súlade s jeho argumentáciou žalovaný bol tak povinný s ním mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú

licenčnúzmluvunapoužívaniepredmetovochrany verejnýmprenosomtechnickýmiprostriedkami,ktorú
však neuzatvoril, a nezískal ani súhlas autorov diel, čím sa dopustil neoprávneného používania diel a
zasiahol do práv autorov bez ich súhlasu, resp. bez jeho súhlasu ako zástupcu.
2.10 Žalobca svoj nárok voči žalovanému odvodzuje titulom vydania bezdôvodného obohatenia, kedy
jeho výška sa odvíja od obvyklej licenčnej odmeny, ktorá môže byť len taká, za akú v rozhodnom

období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu.
Žalobca uviedol, že v roku 2018 uzatvoril celkovo 747 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, kedy
pri všetkých zmluvách bola licenčná odmena dohodnutá podľa jeho Sadzobníka, čo ju robí odmenou
zvyčajnou. Podľa žalobcu by nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny, znamenalo poskytnutie
neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si plnia svojej

povinnosti. Pri určení výšky obvyklej licenčnej odmeny tak vychádzal zo Sadzobníka a
z počtu technických zariadení umiestnených v ubytovacom zariadení žalovaného, a to podľa údajov
samotného žalovaného za obdobie odo dňa 1.1.2018 do 22.4.2018. Podanou žalobou tak uplatňuje
vydanie bezdôvodného obohatenia iba vo výške zvyčajnej odmeny, teda v minimálnej
výške. Výšku uplatňovaného bezdôvodného obohatenia žalobca vyčíslil na sumu 676,45 Eur. V žalobe

poukázal žalobca na skutočnosť, že pred podaním žaloby opakovane vyzýval žalovaného k uzatvoreniu
rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a ponúkal žalovanému mimosúdne vyriešenie sporu. Rovnako
žalovaného vyzval pred podaním žaloby k vydaniu bezdôvodného obohatenia, a to aj prostredníctvom
svojho právneho zástupcu, avšak žalovaný na jeho výzvu nereagoval žiadnou ani čiastočnou úhradou.
2.11 V rámci prostriedkov procesného útoku žalobca označil a do konania predložil tieto listinné dôkazy:

Oprávnenie na výkon kolektívnej správy č.k. MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18.8.2016, príkaznú
zmluvu zo dňa 2.1.2015 uzavretú medzi žalovaným ako príkazcom a Zväzom hotelov a reštaurácií
Slovenskej republiky ako príkazníkom, záznam z webstránky žalovaného a ubytovacích portálov,
evidenciu organizácií kolektívnej správy, zoznam nositeľov práv registrovaných na území Slovenskej
republiky zastupovaných žalobcom v súlade s ust. § 152 ods. 4 písm. e) a ods. 5 zákona č. 185/2015

Z.z. Autorského zákona, zoznam zahraničných organizácií kolektívnej správy na základe zmluvy
o zastupovaní, 22 zmlúv o zastupovaní nositeľov práv na území Slovenskej republiky, recipročnú
zmluvu uzavretú s ALCS, The Authors’ Licensing and Collecting Society Limited zo dňa 28.10.2010,
sadzobník odmien za používanie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických
a audiovizuálnych diel, výzvu k vydaniu bezdôvodného obohatenia zo dňa 3.12.2019, doklad o doručení

výzvy k vydaniu bezdôvodného obohatenia žalovanému, CD nosič so zoznamom vysielaných diel
v období od 1.1.2018 do 22.4.2018 a štatistiku vyplácania licenčných odmien od 1.1.2018 do 22.4.2018.
3. Okresný súd Košice I vydal vo veci dňa 27.1.2020 pod č.k. 19Ca/16/2019 - 105 platobný rozkaz,
ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 676,45 Eur spolu s úrokom z omeškania vovýške 5 % ročne odo dňa 11.12.2019 do zaplatenia a uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi
trovy konania vo výške 224,25 Eur, alebo podať odpor s vecným odôvodnením na tomto súde.
4. Zástupcovi žalobcu bol platobný rozkaz doručený dňa 30.1.2020, žalovanému bol platobný rozkaz

doručený dňa 3.2.2020.
5.1 Žalovaný podal proti vydanému platobnému rozkazu v zákonom stanovenej lehote odpor s tým
vecným odôvodnením, že účastníkmi konania (sporu) na strane žalobcu nie sú všetky osoby patriace
podľa hmotného práva do tzv. nerozlučného núteného spoločenstva a žalobca v žalobe netvrdil
(nedostatočne tvrdil) a dôkaznými prostriedkami nepreukázal vznik a existenciu nároku (základ nároku)

ako ani rozsah nároku (výšku nároku). Uviedol, že zákonodarca v ust. § 175 ods. 1 zákona č. 185/2015
Z.z. Autorského zákona uložil organizáciám kolektívnej správy (na území Slovenskej republiky ich v
súčasnosti pôsobí päť - LITA, SAPA, SOZA, SLOVGRAM a OZIS) povinnosť v prípadoch, ak dochádza
k použitiu predmetov ochrany vo forme verejného prenosu, vykonávať kolektívnu správu práv k
takýmto predmetom ochrany spoločne (ide o tzv. obligatórnu spoločnú kolektívnu správu práv). Z toho
vyplýva, že organizácie kolektívnej správy sú povinné spoločne (všetky súčasne) rokovať a uzatvárať

licenčné zmluvy s používateľmi predmetov ochrany, pokiaľ ide o použitie týchto predmetov ochrany
formou verejného prenosu a súčasne sú povinné spoločne (všetky súčasne) uplatňovať nároky nositeľov
práv voči neoprávneným používateľom (napr. bezdôvodné obohatenie). V opačnom prípade by išlo (ide)
o obchádzanie zmyslu a účelu obligatórnej spoločnej kolektívnej správy práv (o obchádzanie zákona),
a teda zároveň ide aj o vykonávanie kolektívnej správy spôsobom, ktorý nemožno podradiť pod výkon

kolektívnej správy podľa tohto zákona v zmysle ust. § 141 ods. 2 zákona č. 185/2015
Z.z. Autorského zákona. Naopak - ide o spôsob výkonu kolektívnej správy práv rozporný so zákonom.
Má za to, že ak sú predmetom súdneho konania práva, ktoré sú z hmotnoprávneho hľadiska
(zo svojej hmotnoprávnej povahy) spoločné a zákon vo vzťahu k nim nepripúšťa, aby sa ich domáhal
len niektorý z oprávnených subjektov, tak ide o nedielne práva, ktoré môžu uplatňovať

výlučne všetky oprávnené subjekty spoločne a súčasne. Ak sú predmetom súdneho konania
také práva, ktoré zakladajú na strane žalobcu nerozlučné spoločenstvo (ust. § 77 ods. 1 Civilného
sporového poriadku) a navyše zo zákona nútené spoločenstvo (ust. § 78 Civilného sporového poriadku),
musia byť na strane žalobcu všetci nositelia práva (všetci účastníci nerozlučného spoločenstva). Nie je
prípustné, aby v prípade nerozlučného a zo zákona núteného spoločenstva došlo k samostatnému

konaniu o nároku nerozlučných spoločníkov. Súd musí pre nedostatok vecnej legitimácie na strane
žalobcu žalobu zamietnuť vždy, ak na strane žalobcu nie sú všetci účastníci nerozlučného a zo zákona
núteného spoločenstva (ust. § 78 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Žalovaný v odpore konštatoval,
že žalobu v predmetnej veci (v spore) podal iba jeden z piatich nerozlučných spoločníkov na strane
žalobcu, a preto je potrebné žalobu žalobcu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie zamietnuť.

5.2 Ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby podľa žalovaného je skutočnosť, že žalobca nepreukázal,
že došlo k neoprávnenému použitiu (verejnému prenosu) práve tých predmetov ochrany, ku ktorým
na základe dohody a v dohodnutom rozsahu vykonáva práva na účet ich nositeľov práve žalobca.
Má za to, že ak žalobca chcel preukázať svoju aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, mal preto
okrem iného riadne preukázať, že neoprávnene použil (uskutočnením verejného prenosu) práve také

predmety ochrany, ktoré boli žalobcovi, v čase pred ich neoprávneným použitím z jeho strany, dané
na základe dohody do správy osobou, ktorá je oprávnená (ak by nebola zastúpená žalobcom) sama
vykonávať majetkové právo spočívajúce v domáhaní sa vydania bezdôvodného obohatenia. Uviedol, že
žalobca relevantným spôsobom v žalobe netvrdil a nepreukázal existenciu verejného prenosu (a teda
zároveň nepreukázal neoprávnené použitie predmetov ochrany z jeho strany) za žalované obdobie v

rozsahu, ktorý by zodpovedal bezdôvodnému obohateniu práve v takej výške, akú si žalobca voči nemu
uplatňuje. Podľa žalovaného predloženie oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv nepostačuje,
a to ani v spojení s ostatnými dôkaznými prostriedkami. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného
súdu Českej republiky zo dňa 29.5.2019, sp.zn. III. ÚS 3102/16. Má za to, že žalobca si nesplnil svoju
povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť k skutočnostiam podstatným pre ustálenie záveru, že vzťah

bezdôvodného obohatenia skutočne vznikol (že došlo k verejnému prenosu) a ani v akom rozsahu
bezdôvodné obohatenie vzniklo (rozsah v akom bol verejný prenos uskutočnený). V rámci svojej
právnej argumentácie upriamil pozornosť na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
11.6.2019, sp.zn. I. ÚS 246/2019, v ktorom vyslovil (resp. ako ústavne súladný označil záver Krajského
súdu v Trnave vyslovený v rozsudku, sp. zn. 23Co/58/2018), že všeobecný súd nemôže vyvodzovať

právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca
samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a
predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu. Zároveň žalovaný uviedol, že z rozsudkov
vydaných vo veciach C – 306/05, C – 162/10, C – 136/09 ESD, ako aj z recitálu 27 smernice č.2001/29 vyplýva, že nevyhnutnými (esenciálnymi) a navyše kumulatívnymi prvkami verejného prenosu,
tak ako ho vykladá ESD, sú: umiestnenie funkčného TV prijímača na izbu hotelového zariadenia,
napojenie TV prijímača na televízny signál (prenášaný cez kábel, satelit alebo inak) umožňujúci vnímať

vysielanie, existencia novej verejnosti - ubytovaní hostia na izbe. Podľa žalovaného tieto tri prvky
verejného prenosu musia byť za každých okolností naplnené kumulatívne, inak nemožno hovoriť o
verejnom prenose, a teda zároveň nemožno hovoriť o (neoprávnenom) používaní diel. V tejto
súvislosti poukázal, že žalobca sa v spore obmedzil výlučne na tvrdenie, že prevádzkuje ubytovacie
zariadenie a že v ubytovacom zariadení má inštalované TV prijímače určitého počtu. To však podľa

žalovaného automaticky a bez ďalšieho neznamená, že by v ubytovacom zariadení boli ubytovaní
hostia v rozsahu obsadenosti celého ubytovacieho zariadenia, a už vôbec to neznamená, že hostia
boli ubytovaní vo všetkých izbách ubytovacieho zariadenia počas celého žalovaného obdobia. Má za
to, že ak na izbe ubytovacieho zariadenia nie je nikto ubytovaný, nie je pre takúto izbu splnený tretí
predpoklad verejného prenosu (existencia novej verejnosti na izbe), a teda objektívne na takejto izbe
nemôže dochádzať a ani nedochádza k verejnému prenosu (a teda ani k neoprávnenému použitiu

autorských diel), keďže aj v zmysle recitálu 27 smernice č. 2001/29 samotné zabezpečenie fyzických
zariadení (funkčných TV prijímačov) uskutočňujúcich prenos (napojených na TV signál) rozhlasových a
televíznych programov sa samo o sebe nerovná prenosu v zmysle tejto smernice. Žalovaný zdôraznil,
že aby išlo o „verejný prenos“ v zmysle smernice, musia byť na izbe s funkčným TV prijímačom
napojeným na TV signál ubytovaní hostia.

5.3 Ďalej žalovaný v odpore v rámci svojej procesnej obrany uviedol, že skutočnosť, že potenciálny
používateľ neuzatvoril licenčnú zmluvu ešte samo osebe nepostačuje na prijatie záveru o zásahu do
autorskýchpráv,pretožeakniektonemáuzatvorenúlicenčnúzmluvuazároveňnepoužijeautorskédielo,
tak nijakým spôsobom do autorského práva neoprávnene nezasahuje. Ak podľa žalovaného nebola
relevantne preukázaná existencia použitia diel na všetkých izbách ubytovacieho zariadenia, nemožno

tvrdiť, že bolo jeho povinnosťou mať uzatvorenú licenčnú zmluvu v rozsahu, ktorý by predstavoval
licenciu na všetky izby, v ktorých sa TV prijímače nachádzali. Ten kto diela nepoužíva, licenciu
nepotrebuje (nemá povinnosť ju získať). Záver o kontraktačnej povinnosti (mať uzatvorenú licenčnú
zmluvu) na všetky miestnosti, v ktorých sa prijímače nachádzali, by bolo možné podľa žalovaného
vyvodiť len na základe dokázania použitia diel na všetkých izbách hotelového zariadenia počas celého

žalovaného obdobia. Má za to, že zo žalobcom predložených (resp. dosiaľ navrhnutých dôkazov) takýto
záver nemožno nijakým spôsobom dovodiť. Samotná skutočnosť, že má v ubytovacích zariadeniach TV
prijímače, povedzme, že aj funkčné a napojené na signál TV vysielania, ešte sama o sebe nepostačuje
na prijatie záveru o existencii verejného prenosu a o potrebe uzatvárania licenčnej zmluvy
v rozsahu používania diel na všetkých týchto prijímačoch. Počet TV prijímačov a ich napojenie na TV

signál tvoria iba dva z troch predpokladov existencie verejného prenosu. Kde niet verejného prenosu
(spĺňajúceho všetky tri esenciálne atribúty vymedzené vyššie) nemôže byť použitia diel (oprávneného
či neoprávneného) a teda ani bezdôvodného obohatenia. Zdôraznil, že žalobca teda vôbec (a navyše v
rozpore so zákonom) nevzal do úvahy tú skutočnosť, že obsadenosť ubytovacieho zariadenia nemusí
byť konštantná, ale sa môže meniť.

5.4 K otázke výšky licenčnej odmeny žalovaný uviedol, že ak žalobca výšku obvyklej licenčnej
odmeny preukazuje licenčnými zmluvami uzatvorenými s inými používateľmi, pričom licenčné odmeny
v týchto zmluvách vychádzajú z individuálneho sadzobníka odmien vytvoreného žalobcom, ktorý
je účinný od 1.1.2017, tak takýto dôkaz je nespôsobilým dôkazom na preukázanie výšky obvyklej
licenčnej odmeny, a to práve s poukazom na skutočnosť, že správa majetkových práv v odbore

verejného prenosu má byť spoločná (vykonávaná všetkými organizáciami kolektívnej správy spoločne,
a nie jednotlivými organizáciami kolektívnej správy). Organizácie kolektívnej správy preto boli povinné
(sledujúc naplnenie cieľa spoločnej správy práv) vytvoriť jeden spoločný sadzobník a rovnako boli
povinné spoločne uzatvárať licenčné zmluvy s používateľmi. Žalobca existenciu jedného spoločného
sadzobníka (účinného v žalovanom období) nepreukázal. Z procesnej opatrnosti žalovaný tiež namietal,

že sadzby uvedené v sadzobníku žalobcu sú neprimerane vysoké, a to až v takej miere, že ich
uplatňovanie predstavuje výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi (ust. § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) a z toho titulu nesmie požívať právnu ochranu. Sadzby sú žalobcom stanovované nielen
jednostranne, ale aj netransparentne (nie je možné nijakým spôsobom zistiť, či sú vzhľadom na rozsah
žalobcomspravovanýchmajetkovýchprávavzhľadomnarozsahdiel,ktorémalibyťúdajnevžalovanom

období údajne použité, primerane vysoké, a či zohľadňujú ekonomickú hodnotu licencie, ktorú skutočne
potreboval).
5.5 V rámci procesnej obrany žalovaný do konania označil a predložil listinný dôkaz – tlačovú správu
Úradu pre ochranu hospodárskej súťaže Českej republiky zo dňa 7.1.2020.6.1 Žalobca v replike zo dňa 28.2.2020 zotrval na svojej skutkovej a právnej argumentácii. Uviedol,
že nie je zrejmé, na základe akých úvah žalovaný dospel k záveru, že tým, že neuplatnil nárok

aj nositeľov práv zastupovaných inými organizáciami kolektívnej správy, resp. že iní nositelia práv
neuplatnili svoje nároky voči žalovanému v tom istom konaní, by mala absentovať jeho aktívna vecná
legitimácia. Zdôraznil, že neuplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za verejný prenos
predmetov ochrany spravovaných inými organizáciami kolektívnej správy, ale len nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vzniknutého použitím ním spravovaných predmetov ochrany. Preto mu nie

je zrejmé, z akého dôvodu by mal preukazovať zastúpenie iných organizácií kolektívnej správy v zmysle
dohody o spoločnej správe, alebo žiadať ich účasť v tomto konaní. Poukázal, že v zmysle ust. § 175
zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona uzatvoril s ostatnými organizáciami kolektívnej správy
v Slovenskej republike dohodu o spoločnej správe. Uviedol, že v zmysle danej dohody mal žalovaný
možnosť vysporiadať si práva a povinnosti voči všetkým organizáciám kolektívnej správy vyplývajúce z
verejného prenosu uskutočňovaného v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení uzatvorením jednej

zmluvy prostredníctvom ktorejkoľvek organizácie kolektívnej správy. Konštatoval, že žalovaný túto
možnosť nevyužil, pričom používal predmety ochrany ním spravované neoprávnene, čím mu vznikol
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý môže uplatňovať a aj uplatňuje samostatne. Má za
to, že na úspešné uplatnenie svojho nároku nemá žiadnu relevanciu dohoda o spoločnej správe, ani
to, že voči žalovanému svoje nároky neuplatnili ostatní nositelia práv, ktorí nie sú s ním v žiadnom

vzťahu. Žalobca taktiež poukázal na skutočnosť, že ani prípadné neuzatvorenie dohody o spoločnej
správe právna úprava nespája so žiadnymi následkami ani sankciami, ani by to žiadnym spôsobom
nemohlo oslabiť jeho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného použitia diel
ním spravovaných. Uviedol, že keď žalovaný uvádza, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
všetkých nositeľov práv ku všetkým druhom predmetov ochrany je údajne nedielnym právom, nie je mu

zrejmé, akým spôsobom žalovaný dospel k tomuto záveru, nakoľko nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia je nárokom každého nositeľa práv, do ktorého práv sa neoprávnene zasiahlo. Daných
nárokov sa môže domáhať dokonca aj každý jednotlivý nositeľ práv voči žalovanému samostatne,
alebo v zmysle ust. § 63 ods. 2 písm. d) zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona môže
tento nárok vo svojom mene uplatniť aj organizácia kolektívnej správy. Podľa žalobcu je teda zrejmé,

že pokiaľ žalovaný zasiahol neoprávneným vykonávaním verejného prenosu do práv tisícok nositeľov
práv vo vzťahu k desiatkam tisícov samostatných predmetov ochrany, a to dokonca nositeľov práv,
ktorým patria práva k druhovo odlišným predmetom ochrany (napr. práva autorov audiovizuálnych diel,
fotografických diel a diel výtvarného umenia, choreografických diel, hudobných diel, práva výkonných
umelcov k umeleckým výkonom, práva výrobcov záznamov k hudobným a audiovizuálnym záznamom

atď.), nejde v žiadnom prípade o nedielne práva a svoje nároky nositelia práv v
žiadnom prípade nie sú povinní uplatňovať spoločne, ani sa nevyžaduje účasť všetkých nositeľov práv z
celého sveta na riadne uplatnenie svojich nárokov. Právna úprava dohody o spoločnej správe žiadnym
spôsobom neobmedzuje organizáciu kolektívnej správy, aby popri existencii dohody o spoločnej správe
vykonávala kolektívnu správu aj samostatne vo vlastnom mene. Naopak, samotný autorský zákon,

ako to vyplýva z jeho výslovného znenia, túto možnosť sám predpokladá, a je to aj súčasťou bežnej
praxe, ktorá je potvrdená aj rozhodnutiami súdov po celej Slovenskej republike. Uviedol, že v roku 2018
uzatvoril 747 rozšírených hromadných licenčných zmlúv s používateľmi. Žiadna zo zmluvných strán
týchto zmlúv nikdy žiadnym spôsobom nespochybnila platnosť týchto zmlúv, ani žiadna ich zmluvná
strana nikdy nespochybnila možnosť dané zmluvy uzatvoriť, ani to, že autorský zákon uzatvoriť dané

zmluvy umožňuje. Autorský zákon v ust. § 165 ods. 1 písm. d) naopak priamo ukladá organizácii
kolektívnej správy, aby s používateľom, ktorý prejaví záujem o uzatvorenie (rozšírenej) hromadnej
licenčnej zmluvy, viedol v dobrej viere a za primeraných a nediskriminačných podmienok rokovania
o uzatvorení zmluvy, a následne za daných podmienok aj zmluvu s používateľom uzatvoril. Pokiaľ
ho teda používateľ požiada o uzatvorenie rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, je povinný takú

zmluvu uzatvoriť, a to aj popri existujúcej dohode o spoločnej správe s ostatnými organizáciami
kolektívnej správy. Dané je bežnou praxou všetkých organizácií kolektívnej správy, ktoré umožňujú
používateľom uzatvoriť zmluvy aj v režime dohody o spoločnej správe, aj v režime samostatného výkonu
kolektívnej správy. Používatelia teda mali od roku 2016 (od účinnosti autorského zákona č. 185/2015
Z.z.) a k dnešnému dňu aj majú možnosť vysporiadať si svoje povinnosti vyplývajúce z uskutočňovania

verejného prenosu buď uzatvorením hromadných a rozšírených hromadných licenčných zmlúv s
jednotlivými organizáciami kolektívnej správy alebo uzatvorením zmluvy s ktoroukoľvek organizáciou
kolektívnej správy, keďže tieto sú splnomocnené poskytnúť používateľom licenciu na dané použitie
za všetky ostatné organizácie kolektívnej správy. Napriek možnosti tzv. „one-stop-shop“ režimu praxukázala, že používatelia naďalej v roku 2018, tak ako v roku 2016 a 2017, využívali prevažne režim
uzatvárania hromadných a rozšírených hromadných licenčných zmlúv s jednotlivými organizáciami
kolektívnej správy, čomu svedčí aj 747 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, ktoré v roku 2018

uzatvoril. Ďalej žalobca v replike opakovane poukázal na skutočnosť, že žalovaný je členom Asociácie
hotelov a reštaurácií Slovenska, so sídlom Bajkalská 25, Bratislava, ktorá žalovaného na základe
príkaznej zmluvy zastupuje voči organizáciám kolektívnej správy vo veci vysporiadania práv a povinností
z používania predmetov ochrany chránených autorským zákonom. Žalovaný, a to aj prostredníctvom
Asociácie hotelov a reštaurácií Slovenska, mal možnosť získať licenciu v režime dohody o spoločnej

správe od všetkých organizácií kolektívnej správy. Uviedol, že žalovaný prostredníctvom Asociácie
hotelov a reštaurácií Slovenska aj viedol rokovania o uzatvorení zmluvy v režime dohody o spoločnej
správe, avšak nakoniec sa rozhodol zmluvu v režime dohody o spoločnej správe neuzatvoriť, keďže
daný postup bol zo strany Asociácie hotelov a reštaurácií Slovenska vyhodnotený ako nevýhodný,
ako zverejnila Asociácie hotelov a reštaurácií Slovenska. Žalovaný tak následne prostredníctvom
Asociácie hotelov a reštaurácií Slovenska rokoval o uzatvorení individuálnych zmlúv s

jednotlivými organizáciami kolektívnej správy, a uzatvoril s organizáciami SOZA a Slovgram samostatné
zmluvy mimo režimu dohody o spoločnej správe. Z vyššie uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že
je možné vykonávať kolektívnu správu individuálne jednotlivými organizáciami kolektívnej správy popri
existencii dohody o spoločnej správe, čo potvrdzuje svojim konaním aj samotný žalovaný, kedy uzatvoril
zmluvysjednotlivýmiorganizáciamikolektívnejsprávy,adokoncaajsnímindividuálnevysporiadalsvoje

povinnosti z používania predmetov ochrany v jeho správe v roku 2017.
6.2 Pokiaľ ide o žalovaným namietanú skutočnosť, že nepreukázal, že žalovaný uskutočňoval verejný
prenos, k tomu uviedol, že spolu so žalobou predložil záznamy z webovej stránky
samotného žalovaného D. z obdobia roku 2018, na ktorej žalovaný jednoznačne vyhlasuje, že jeho
ubytovacie zariadenie poskytuje ubytovanie v 60 izbách vybavených TV prijímačom. Z uvedených

dôkazov je teda zrejmé, že preukázal umiestnenie TV prijímačov s príjmom na izbách ubytovacieho
zariadenia žalovaného vyhláseniami samotného žalovaného z jeho vlastnej webovej stránky D., a to
záznamami aktuálnymi k obdobiu roku 2018, ktoré je rozhodným obdobím pre toto konanie. Verejné
deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného znamená to, čo
sa pod tým obvykle vykladá, teda, že na izbách ubytovacieho zariadenia sú umiestnené zariadenia

vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, teda
na sledovanie televíznych programov. Konštatoval, že žalovaný poskytoval klientom funkčné televízne
prijímače, ktoré boli spôsobilé slúžiť na účel, na ktorý boli určené, a boli riadne vybavené aj televíznym
signálom, čo žalovaný aj deklaroval verejnými vyhláseniami. Takýto predpoklad je notorietou a vyplýva z
povahy veci, pričom v spojení s inými predloženými dôkazmi ho možno mať za riadne a plne preukázaný.

Žalovaný v roku 2018 prevádzkoval svoje ubytovacie zariadenie, ubytovával v nich hostí, a svojim
hosťom umiestnil na izby TV prijímače vybavené príjmom. V kontexte uvedeného týmto sú dané všetky
žalovaným uvádzané prvky verejného prenosu, vrátane existencie novej verejnosti.
6.3 V replike ďalej uviedol, že v konaní sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia, ktorého výška
je určená ako suma zodpovedajúca najmenej odmene, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná

v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia, vzhľadom
na existujúcu právnu úpravu, je tak podľa žalobcu irelevantné preukazovať konkrétnu mieru obsadenosti
ubytovacieho zariadenia. Relevantné je preukázať, že na legálne uskutočňovanie verejného prenosu
bola povinnosť zo strany žalovaného mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, že žalovaný
licenčnú zmluvu neuzatvoril a používal predmety ochrany ním spravované neoprávnene, čo aj v konaní

preukázal. Následne je relevantné preukázať aká bola zvyčajná licenčná odmena, teda odmena za akú
by žalovaný pri legálnom vykonávaní verejného prenosu v rozhodnom období získal predchádzajúci
súhlas nositeľov práv na použitie predmetov ochrany verejným prenosom. Pre posúdenie nároku
uplatneného v tomto konaní je potrebné skúmať zvyčajnú odmenu, za akú v rozhodnom období
skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Zo zmlúv,

ktoré založil do spisu, a z ktorých vyplýva výška zvyčajnej licenčnej odmeny, je nesporné, že obsadenosť
ubytovacieho zariadenia nebolo kritérium, ktoré bolo vo zvyčajnej licenčnej odmene zohľadňované, a
teda obsadenosť ubytovacieho zariadenia nebolo v rozhodnom období zvyčajné pri určovaní výšky
licenčnej odmeny zohľadňovať. Nakoľko žalovaný má povinnosť mu vydať bezdôvodné obohatenie
najmenej vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny, má žalovaný povinnosť zaplatiť mu minimálne takú

sumu, akú by bol povinný zaplatiť, keby verejný prenos uskutočňoval legálne, a teda bez ohľadu na
konkrétnu mieru obsadenosti ubytovacieho zariadenia. Pokiaľ ide o skutočnosť, že zvyčajná licenčná
odmena nezohľadňuje obsadenosť ubytovacieho zariadenia, autorský zákon prísne rozlišuje medzi
právami autorov a právami súvisiacimi s autorskými právami, a teda rozlišuje nároky na odmenuautorov a odmenu nositeľov práv súvisiacich s autorskými právami; rozlišuje medzi licenčnou odmenou
a tzv. primeranou odmenou. Zatiaľ čo autori predom udeľujú súhlas na použitie ich diel (licenciu)
licenčnou zmluvou a to za licenčnú odmenu, tak nositelia práv súvisiacich s autorskými právami (a to

aj výkonní umelci zastupovaní SLOVGRAM) udeľujú súhlas na použitie ich výkonov a vzniká im nárok
na tzv. primeranú odmenu, teda na odmenu za skutočné použitie predmetov ochrany bez toho, aby
udeľovali licenciu. Licenčná odmena sa týka nositeľov práv zastúpených ním a SOZA, nakoľko
títo zastupujú autorov, a preto títo v rozhodnom období pri určovaní licenčnej odmeny nezohľadňovali
obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Primeranú odmenu uplatňuje za nositeľov práv SLOVGRAM a

OZIS a títo vzhľadom na charakter práv, ktoré spravujú, zohľadňovali v rozhodnom období obsadenosť
ubytovacieho zariadenia. Licencia vo svojej podstate znamená udelenie práva na používanie predmetov
ochrany. Licenčnou zmluvou vo všeobecnosti udeľuje autor používateľovi právo používať jeho dielo. Ako
organizácia kolektívnej správy udeľuje rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou používateľom licenciu
-t.j.právodobudúcnapoužívaťpredmetyochrany,ktorékolektívnespravuje.Vakomrozsahupoužívateľ
nakoniec po získaní licencie reálne využíva udelené právo používať predmety ochrany na dohodnutý

účel, t.j. v danom prípade v akom konkrétnom rozsahu používateľ uskutočňoval verejný prenos, je pre
splnenie povinnosti žalovaného mať pred začatím poskytovania verejného prenosu uzatvorenú licenčnú
zmluvu nepodstatné. Je na používateľovi do akej miery toto právo využíva, a preto ani nekontroluje
využívanie tohto práva používateľom. Je to obdoba ako licencia napr. na počítačový program, kedy
používateľ za licenčnú odmenu získa súhlas používať dielo - počítačový program a s

týmto dielom môže dohodnutým spôsobom nakladať, a nie je relevantné v akom konkrétnom rozsahu
licenciu využíva. Podstatou licencie je právo používať predmety ochrany, a nie povinnosť používať
predmety ochrany. Licenčná odmena je odmena za získanie práva používať predmety ochrany, a nie
za reálne používanie predmetov ochrany. V tejto súvislosti osobitne poukázal na ust. § 69
ods. 6 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona, podľa ktorého ak nadobúdateľ licenciu nevyužije

vôbec alebo licenciu nevyužije sčasti nemá právo na vrátenie dohodnutej odmeny alebo jej časti, ak
nie je dohodnuté inak. Pokiaľ žalovaný uvádza, že nezohľadnil obsadenosť ubytovacieho zariadenia
a konal tak v rozpore so zákonom, tak žalovaný zrejme odkazuje na znenie ust. § 169
ods. 2 písm. e) Autorského zákona účinného odo dňa 1.1.2019, teda znenie, ktoré sa neuplatňuje
na rozhodné obdobie roku 2018, pričom v období roku 2018 zákon č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon

dané ustanovenie, ani obdobné ustanovenie neobsahoval, a aj z toho dôvodu nebolo pri určovaní
licenčných odmien zvyčajné zohľadňovať obsadenosť ubytovacích zariadení, a už vôbec nebola táto
povinnosť stanovená v citovanom zákone č. 185/2015 Z.z.. Každá organizácia kolektívnej správy pri
tvorbe sadzobníka odmien za použitie predmetov ochrany zohľadňuje viaceré kritéria. Spôsob použitia
predmetov ochrany (či ide napr. o televízne vysielanie, verejné vykonanie na scéne, verejný prenos

technickými zariadeniami atď.) je jedným z kritérií. Verejný prenos technickými zariadeniami
predstavuje sekundárne použitie predmetov ochrany, kedy primárnym použitím je samotné televízne
vysielanie. Odmeny v prípade daného sekundárneho použitia predmetov ochrany sa oproti
primárnemu použitiu pohybujú v rozpätí cca 2-5 %. Charakter použitých predmetov ochrany, t.j. či sa
jedná o dielo v prípade autorov alebo o umelecké výkony u výkonných umelcov je tiež relevantným

kritériom. Ďalším kritériom je počet zastupovaných nositeľov práv. Významným kritériom je rozsah typov
predmetov ochrany zastupovaných jednotlivými organizáciami kolektívnej správy. V tomto smere má
najširšie portfólio zo všetkých organizácii kolektívnej správy, pričom zastupuje majetkové práva autorov
k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym a fotografickým
dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Významným

kritériom je počet použitých predmetov ochrany. Dôležitým kritériom, na ktorom je vždy nevyhnutné
stavať sadzobníky odmien za použitie predmetov ochrany, je váha, význam a charakter jednotlivých
zložiek predmetov ochrany (t.j. portfólio organizácie kolektívnej správy) v rámci toho - ktorého spôsobu
použitia. Pri televíznom vysielaní audiovizuálnych diel ako aj jeho verejnom prenose technickými
zariadeniamisúprvotným,nevyhnutnýmapodstatnýmzákladomtvorivézložkynímzastupované(najmä

réžia, scenár, dialógy, autor literárnej predlohy, autor dabingu). Bez týchto zložiek by nebolo možné
hovoriť o audiovizuálnom diele, tobôž nie o jeho televíznom vysielaní a verejnom prenose
technickými zariadeniami. Z povahy veci je zrejmé, že zastupuje nositeľov práv a spravuje predmety
ochrany,ktorétvoriavýraznúväčšinutvorivej,autorsko-právnerelevantnejzložkytelevíznehovysielania,
a teda následného verejného prenosu uskutočňovaného žalovaným, keďže zastupuje najmä autorov

audiovizuálnych diel, ktorými sú medzi inými aj režisér a scenárista audiovizuálneho diela, alebo aj
autorov literárnych diel, ktorými sú medzi inými aj autori prekladu a úpravy dialógov zahraničných
audiovizuálnych diel.6.4 K podanej replike žalobca pripojil listinné dôkazy: informáciu z webovej stránky Asociácie hotelov
a reštaurácií Slovenska „Návrh SOZA na uzatvorenie KLZ kolektívnej licenčnej zmluvy pre rok 2018“,
„Zľavy pre členov zväzu od SOZA aj v roku 2017“, „Zavŕšenie rokovaní s organizáciou kolektívnej správy

SOZA“, „Urovnanie s LITA, autorská spoločnosť za rok 2017“, žiadosť Ministerstva kultúry Slovenskej
republiky zo dňa 26.4.2017 o poskytnutie informácií a dokladov na účely výkonu dohľadu nad výkonom
kolektívnej správy práv, odpoveď žalobcu zo dňa 12.6.2017 adresovaný Ministerstvu kultúry Slovenskej
republiky, podanie Zväzu hotelov a reštaurácii Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2015 adresovaný
Protimonopolnému úradu Slovenskej republiky, odpoveď Protimonopolného úradu Slovenskej republiky

zo dňa 14.7.2015, oznámenie Zväzu hotelov a reštaurácii Slovenskej republiky zo dňa 16.12.2016
adresované Protimonopolnému úradu Slovenskej republiky vo veci podozrenia na možné zneužívanie
dominantného postavenia podnikateľa jeho činnosťou v hospodárskej súťaži, dohodu o urovnaní strán
sporu zo dňa 18.12.2017 za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015, dohodu o urovnaní strán sporu zo dňa
16.7.2018 za obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2016.

7.1 Žalovaný podaním doručeným súdu dňa 7.9.2020 navrhol súdu prerušenie konania v súlade s ust.
§ 162 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku, a to do času právoplatného skončenia správneho
konania vedeného proti žalobcovi na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky pod č. SK 0011/
OZDPaVD/2020.
7.2 Návrh na prerušenie konania žalovaný odôvodnil tým, že Asociácia hotelov a

reštaurácií Slovenska (predchádzajúce označenie Zväz hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky),
ktorej je členom, dňa 19.12.2016 prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu, podala na
Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky oznámenie vo veci podozrenia na možné zneužívanie
dominantného postavenia žalobcu jeho činnosťou v hospodárskej súťaži. Uviedol, že už v odpore
protivydanémuplatobnémurozkazunamietal,žesadzbyuvedenévsadzobníkužalobcusúneprimerane

vysoké, a to až v takej miere, že ich uplatňovanie (príp. ich premietnutie do výšky bezdôvodného
obohatenia) predstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, a z tohto titulu nesmie požívať právnu
ochranu. Poukázal, že sadzby sú žalobcom stanovené nielen jednostranne, ale aj netransparentne.
Podľa žalovaného rozhodnutie súdu o priznaní nároku, ktorý javí znaky formy zneužitia dominantného
postavenia žalobcovi v čase, kedy nie je zrejmé, či konanie žalobcu je alebo nie je zakázaným konaním

v zmysle ust. § 8 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, je spôsobilé zasiahnuť do
jeho práv v prípade, že konanie žalobcu naozaj zakázané bolo, o čom môže deklaratórne rozhodnúť len
Protimonopolný úrad Slovenskej republiky.

8. Žalobca podaním zo dňa 8.9.2020 vyjadril svoj nesúhlas s prerušením konania, nakoľko mal za to, že
samotné začatie správneho konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky neznamená,
že podnety Asociácie hotelov a reštaurácií Slovenska a tvrdenia žalovaného sú dôvodné, ani
že zneužil dominantné postavenie a dopustil sa správneho deliktu, pretože samotné začatie správneho

konania nemôže tieto skutočnosti prejudikovať. Opätovne zdôraznil, že predmetom tohto súdneho
konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, a nie rozhodovanie o výške a primeranosti licenčných
odmien, a preto ani prípadný výsledok správneho konania nemôže mať žiadnu relevanciu pre toto
súdne konanie. V tejto súvislosti poukázal na rozsiahlu rozhodovaciu prax súdov prvej a druhej inštancie
v obdobných veciach, kedy súdy jednoznačne konštatovali, že výsledok konania pred Protimonopolným

úradom Slovenskej republiky nemá žiadnu relevanciu pre súdne konanie o vydanie bezdôvodného
obohatenia. Uviedol, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalovaný mal v úmysle
v roku 2018 vo svojom ubytovacom zariadení uskutočňovať verejný prenos technickými zariadeniami,
a teda nepochybne používať aj diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické,
audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia; že žalovaný mal

vedomosť o tom, že ešte pred začatím používania predmetných predmetov ochrany na dané účely
je povinný získať súhlas nositeľov práv a že je to práve on, ktorý je oprávnený k
udeleniu súhlasu; že žalovaný ho ani len nepožiadal o predloženie návrhu licenčnej zmluvy, na základe
ktorej by mohol oprávnene používať dané predmety ochrany daným spôsobom; že žalovaný v roku
2018 vo svojom ubytovacom zariadení uskutočňoval verejný prenos technickými zariadeniami, a teda

nepochybne používal aj diela ním spravované, súc si vedomý toho, že neoprávnene zasahuje do
autorských majetkových práv; že žalovaný mal vedomosť, že pokiaľ chce používať predmety ochrany
bez licenčnej zmluvy a nebyť v postavení neoprávneného používateľa, tak legitímnou
možnosťou bolo podať podľa ust. § 165 ods. 8 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona žalobuo určenie obsahu licenčnej zmluvy za splnenia podmienky stanovenej v ust. § 165 ods. 9 citovaného
zákona; že žalovaný vedome nevyužil možnosť legálneho používania predmetov ochrany, ale naopak
sa vedome a úmyselne bezdôvodne obohatil na jeho úkor. Podľa žalobcu je teda zjavné, že je to

práve samotný žalovaný, ktorý dlhodobo hrubým spôsobom porušuje dobré mravy a vedome a
úmyselne dlhodobo poškodzuje jeho práva a ním zastupovaných nositeľov práv. Má tak za to, že
postup žalovaného teda zjavne smeruje k tomu, aby nebolo jeho protiprávne konanie postihované, a aby
mohol bez akýchkoľvek následkov neoprávnene používať autorské diela, čiže žalovaný sleduje svojím
postupomzneužitiepráva,čomusúdnepochybnenemôžeposkytnúťochranu.Poukázalvtejtosúvislosti

na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 9.7.2020 vydané pod sp. zn. 2Co/187/2019, podľa
ktorého ak žalovaný nesúhlasí s odmenou určenou žalobcom za použitie diel ním zastupovaných
autorov, je oprávnený domáhať sa ochrany v konaní o určenie obsahu licenčnej zmluvy, včítane odmeny
za použitie spravovaných predmetov súdom (ust. § 165 ods. 8 zákona č. 185/2015 Z.z.), nezakladá to
však jeho právo na bezodplatné užívanie diel autorov.

9. Žalovaný v podaní doručenom súdu dňa 19.9.2020 označil rozhodnutia súdov, na ktoré poukazoval
žalobca v jeho podaní zo dňa 8.9.2020, za vecne nesprávne a arbitrárne. Navyše podľa žalovaného
ide o rozhodnutia, ktorých závery sú v rozpore s rozhodovacími trendami na úrovni Európskej únie.
Zotrvalnasvojejpožiadavkeprerušiťkonaniedoprávoplatnéhoskončeniasprávnehokonaniavedeného
proti žalobcovi na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky pod č. SK 0011/OZDPaVD/2020 vo

veci podozrenia na jeho možné zneužívanie dominantného postavenia, pretože ak by úrad v rámci
správneho konania rozhodol, že činnosť žalobcu je zneužitím dominantného postavenia, tak súd bude
takýmto rozhodnutím v zmysle ust. § 193 Civilného sporového poriadku viazaný (nemôže si predmetnú
prejudiciálnu otázku vyriešiť inak).

10. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol dňa 24.9.2020 rozsudkom vydaným pod č.k. 19Ca/16/2019 –
232, ktorým návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol (I. výrok rozsudku), zaviazal žalovaného
k povinnosti vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 676,45 Eur s 5% úrokom z omeškania
ročne zo sumy 676,45 Eur odo dňa 11.12.2019 do zaplatenia do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku (II. výrok rozsudku) a žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnej

výške (III. výrok rozsudku).

11.1 Proti výroku II. a III. rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z odvolacích
dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku, označiac rozsudok v
jeho napadnutých výrokoch za vecne nesprávny a nezákonný, vychádzajúci z nesprávneho posúdenia

skutkového stavu, z nesprávneho právneho posúdenia a nepreskúmateľný pre zmätočnosť i nedostatok
dôvodov, lebo s jeho podstatnou argumentáciou a predloženým dôkazom sa buď vôbec nevysporiadal,
alebo sa s takou argumentáciou vysporiadal nedostatočne a svojvoľne.
11.2 Žalovaný v odvolaní súdu prvej inštancie vytkol, že:

-nedôvodnevecmeritórneskúmalaprejednalavovecirozhodoltak,žežalobevcelomrozsahuvyhovel,
hoci správne mal žalobu zamietnuť pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu bez meritórneho
skúmania dôvodnosti žaloby,

- s jeho námietkou o neexistencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu sa vysporiadal právne nesprávne

a spôsobom, ktorý v sebe nesie znaky svojvôle pri interpretácii a aplikácii práva,

- jeho námietku o neexistencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že v konaní
absentujú ostatné subjekty, ktorých účasť na strane žalobcu je nevyhnutná, nesprávne právne posúdil,
okrem iného aj v dôsledku toho, že neaplikoval § 175 ods. 1 písm. a) Autorského zákona,

- priznal žalobcovi žalovaný nárok bez toho, aby prerušil toto súdne konanie a svojvoľne
odôvodnil záver o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, pričom sa vôbec nevysporiadal so
zásadnou jeho argumentáciou, ktorou tento dôvodil potrebu prerušenia konania,

-nesprávnezistilskutkovýstavztakýchdôkazov,zktorýchtentonemoholobjektívnevyplynúť,dalmuna
ťarchu, že nepredložil „protidôkazy“ voči nespôsobilým dôkazom žalobcu a vychádzajúc aj z nesprávne
zisteného skutkového stavu nesprávne právne posúdil meritum veci,- nezaoberal sa ani otázkou, či výkon práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v neprimeranej
výške ako súčasť výlučných majetkových práv duševného vlastníctva je alebo nie je možné zahrnúť pod
skutkové podstaty čl. 101 a čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a preto je právne posúdenie

súdom prvej inštancie nesprávne a arbitrárne, odporujúce záverom európskej rozhodovacej praxe
vysloveným v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ vo veci C-241/91 P a C-242/91 P Radio Telefis Eireann
a Independent Television Publications proti Komisii zo dňa 6.4.1995, T-504/93 Tiercé Ladbroke proti
Komisii, rozhodnutie vo veci C-418/01 IMS Health v. NDC Health, ktorá opakovane dospela k záveru,
že výkon práva duševného vlastníctva môže predstavovať porušenie čl. 102 ZFEU, pričom žalovaný

odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.5.2019 č.k. 23 Cdo 5955/2017-231,

- neaplikoval relevantné právne normy, najmä ust. § 8 ods. 2 písm. a) a ust. § 8 ods. 3 zákona č.
136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov a súdu vytkol, že mu nedal odpoveď na jeho obranu, že žalobca

pri výpočte žalovanej sumy vychádza z neprimerane vysokých „sadzobníkových" licenčných odmien,
ktoré prezentuje ako obvyklú odmenu, a že uplatňovanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalobcu
v tomto súdnom konaní je nepriamym uplatňovaním neprimeraných cenových praktík v zmysle ust. § 8
ods. 2 písm. a) zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov,

- nesprávne posúdil otázku, či prebiehajúce správne konanie vo veci možného zneužívania
dominantného postavenia vedené proti žalobcovi na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky pod
č. SK 0011/OZDPaVD/2020, ktoré začal dňa 23.7.2020, má vplyv na výsledok tohto sporu, vychádzajúc

z nesprávneho úsudku, že „meritom je vydanie bezdôvodného obohatenia a nie výška licenčnej
odmeny“, lebo pri rozhodovaní o jeho návrhu na prerušenie konania neaplikoval všetky relevantné
právne normy, najmä neaplikoval ust. § 8 ods. 2 písm. a) a ust. § 8 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z.
o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990
Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky

v znení neskorších predpisov, a neprihliadol na skutočnosť, že ak Protimonopolný úrad Slovenskej
republiky vo svojom rozhodnutí vysloví v zmysle ust. § 22 ods. 1 písm. d) zákona č. 136/2001 Z.z. o
ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb.
o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení
neskoršíchpredpisov,žeuplatňovaniesadzobníkovýchodmienzostranyžalobcujezakázanoucenovou

praktikou (z dôvodu neprimeranosti výšky sadzobníkových odmien), tak táto skutočnosť bude mať vplyv
aj na toto konanie, pretože výška bezdôvodného obohatenia sa predsa nemôže odvíjať od cien/odmien,
ktoré predstavujú formu zneužitia dominantného postavenia, ktoré je v zmysle citovaného ust. § 8
ods. 3 zakázané, lebo oprávnený nárok žalobcu nemôže mať svoj podklad v správaní žalobcu, ktoré je
podľa práva zakázané, t.j. žalobca nesmie ťažiť zo svojho protiprávneho konania - z nepráva sa predsa

nikdy nemôže stať právo.

12.1KrajskýsúdvKošiciachnapodkladepodanéhoodvolaniažalovanýmuznesenímzodňa15.12.2022
vydaným pod č.k. 5Co/171/2021 – 388 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. a III. a vec
v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

12.2 V odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, že odvolanie žalovaného je opodstatnené iba
čiastočne.
12.3Uviedol,žesúdprvejinštancienepochybilakuzavrel,žežalobcaakoorganizáciakolektívnejsprávy
je oprávnený aj povinný pri porušení majetkových práv domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Povaha nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súvisiaca s právom individuálnych

autorov na poskytnutie odmeny, ktorá nebola v zmysle zákona uhradená, nijako nezakladá existenciu
núteného procesného spoločenstva, ako sa na to odvoláva žalovaný. Podľa ust. § 78 Civilného
sporového poriadku nútené procesné spoločenstvo je také, v ktorom zo zákona alebo z povahy veci
vyplýva povinná účasť všetkých subjektov právneho vzťahu v spore. Nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vyplývajúci z autorského zákona nezakladá žiadne také hmotnoprávne postavenie autorov,

či organizácií kolektívnych správ zastupujúcich autorov vo vzájomnom pomere medzi autormi alebo
medzi organizáciami kolektívnej správy, ktoré by zakladali nemožnosť samostatného uplatňovania
nárokov. Z povahy veci ide o deliteľné peňažné plnenie, a pokiaľ nie je preukázaný opak, správu
majetkového práva autorov vykonáva organizácia kolektívnej správy príslušná podľa druhu chránenéhoautorského práva, ktorá je oprávnená tento nárok samostatne vymáhať. Právna úprava dohody o
spoločnej správe v zmysle ust. § 175 Autorského zákona neobmedzuje žalobcu ako organizáciu
kolektívnej správy v tom, aby popri existencii spoločnej dohody, vykonával aj kolektívnu správu

samostatne vo vlastnom mene. Existencia dohody o spoločnej správe má uľahčiť vyjednávaciu pozíciu
subjektov povinných z ochrany autorských práv, nezakladá však pre oprávnené osoby nútené
spoločenstvo pri uplatňovaní nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia za porušenie autorských
práv. Žalovaný podľa odvolacieho súdu preto súdu prvej inštancie neopodstatnene vytkol, že jeho
námietku o neexistencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu nesprávne právne posúdil v dôsledku toho,

že neaplikoval ust. § 175 ods. 1 písm. a) Autorského zákona. Za správny považoval odvolací súd záver
súdu prvej inštancie vystavaný na rozhodujúcej úvahe, že je daná vecná legitimácia žalobcu vo vzťahu
k uplatnenému plneniu za použitie predmetu ochrany v situácii, ak žalovaný v spore netvrdil a ani inak
nevyšla najavo skutočnosť, že nositelia práv kolektívnu správu dotknutých práv vylúčili, a teda, aby
povinnosť plniť mal žalovaný priamo voči nim.
12.4 Odvolací súd nevzhliadol dôvodnou ani odvolaciu námietku žalovaného spochybňujúcu vecnú

nesprávnosť napadnutého rozsudku tvrdením, že súd prvej inštancie pochybil, ak nevyčkal na výsledok
konania vedeného na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky pre podozrenie, že žalobca v
súvislosti s určovaním sadzieb autorských licencií zneužíva svoje dominantné postavenie a v zhode so
súdom prvej inštancie v jeho názore, že neboli naplnené predpoklady pre obligatórne prerušenie konania
podľa ust. § 162 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku, nakoľko ani prípadný pozitívny nález

Protimonopolného úradu Slovenskej republiky by nevyhnutne nemusel viesť bez ďalšieho k záveru,
že cenník žalobcu je v rozpore so zákonom a nárok žalobcu je nedôvodný. Odvolací súd v zhode so
súdom prvej inštancie (i žalobcom) skonštatoval, že posúdenie otázky, aká bola v roku 2018 zvyčajná
licenčná odmena za používanie diel literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických,
audiovizuálnych,fotografických,dielvýtvarnéhoumenia,architektonickýchdieladielúžitkovéhoumenia,

formou verejného prenosu, teda rozhodujúcej otázky pre rozhodnutie vo veci samej, nie je závislé od
rozhodnutiaotom,čidošloalebonedošlozostranyžalobcukzneužitiudominantnéhopostavenia,ateda
rozhodnutie súdu nie je žiadnym spôsobom závislé od výsledku konania na Protimonopolnom úrade
Slovenskej republiky.

13. Za opodstatnené krajský súd považoval odvolacie námietky žalovaného, že sa súd prvej inštancie
nevysporiadal s argumentáciou žalovaného hotelového zariadenia spochybňujúcou výšku uplatneného
nároku (o.i.) námietkou, že žalobca nepreukázal obsadenosť hosťami vo všetkých izbách zariadenia
žalovaného počas celého žalovaného obdobia, ani žiadne dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti
nepredložil, nezaoberal sa ani otázkou, či výkon práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v

neprimeranej výške ako súčasť výlučných majetkových práv duševného vlastníctva je alebo nie je
možné zahrnúť pod skutkové podstaty čl. 101 a čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, žalovanému
nedal odpoveď na jeho obranu, že žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádza z neprimerane
vysokých„sadzobníkových"licenčnýchodmien,ktoréprezentujeakoobvyklúodmenu,ažeuplatňovanie
bezdôvodného obohatenia zo strany žalobcu v tomto súdnom konaní je nepriamym uplatňovaním

neprimeraných cenových praktík v zmysle ust. § 8 ods. 2 písm. a) zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane
hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o
organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov.

14. Súd po vrátení veci súdom druhej inštancie opätovne vykonal dokazovanie oboznámením sa s
podaniami a vyjadreniami strán sporu, listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu, a zistil skutkový
stav:

15. Z vykonaného dokazovania mal súd za nesporné, že žalobcovi bolo rozhodnutím Ministerstva

kultúry Slovenskej republiky dňa 18.8.2016 vydané oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv podľa
zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona v znení neskorších zmien a doplnkov na území Slovenskej
republiky, na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam alebo dielam úžitkového umenia v odboroch kolektívnej

správy práv. Oprávnenie je udelené na dobu neurčitú. Ďalej nebolo sporné, ani stranami sporu
rozporované, že žalovaný bol v období od 1.1.2018 do 22.4.2018 prevádzkovateľom ubytovacieho
zariadenia Hotel Dukla, na adrese A. B. X E. C., pričom toto ubytovacie zariadenie bolo zaradené
v súlade s ust. § 3 vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 277/2008 Z.z. ktorousa ustanovujú klasifikačné znaky na ubytovacie zariadenia pri ich zaraďovaní do kategórií a tried, do
kategórie hotela 4*.

16. Predmetom sporu je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 676,45 Eur
s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 676,45 Eur odo dňa 11.12.2019 do zaplatenia,
ktorého skutkový základ spočíva v používaní autorských diel žalovaným v období od 1.1.2018 až do
22.4.2018 bez zmluvného základu, a to uskutočňovaním verejného prenosu prostredníctvom 61 kusov
zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia patriaceho žalovanému

a 3 ks veľkoplošných obrazoviek (nad 120 cm) v iných priestoroch, pričom žalovaný za toto užívanie
nezaplatil žalobcovi licenčnú odmenu, na ktorú má žalobca, ako oprávnený na výkon kolektívnej správy
práv, nárok.

17. Žalobca sa v konaní domáha vydania bezdôvodného obohatenia z toho titulu, že žalovaný realizoval
vo svojom zariadení verejný prenos technickými prostriedkami bez získania predchádzajúceho súhlasu

nositeľov práv, teda bez licencie, čím zasiahol neoprávnene do autorských práv a kedy sa výška
bezdôvodného obohatenia odvíja od licenčnej odmeny, ktorá bola v rozhodnom období zvyčajná za
získanie takej licencie, a ktorú by za získanie danej licencie žalovaný zaplatil, keby používal predmety
ochrany v správe žalobcu oprávnene.

18.1 Zistený skutkový stav súd posúdil podľa nasledujúcich ustanovení právnych predpisov:

18.2 Podľa ust. § 27 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona v znení neskorších zmien
a doplnkov verejný prenos diela je verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami po drôte
alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho bez tohto prenosu vnímať

nemohli.

19. Podľa ust. § 19 ods. 1 až ods. 3 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona v znení neskorších
zmien a doplnkov autor má právo použiť svoje dielo a právo udeliť súhlas na použitie svojho diela. Dielo
je možné použiť iba so súhlasom autora, ak tento zákon neustanovuje inak. Za použitie diela má autor

právo na odmenu, ak tento zákon v štvrtej hlave neustanovuje inak; tým nie je dotknuté ustanovenie §
65 ods. 1 druhej vety.

20. Podľa ust. § 19 ods. 4 písm. f) zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona v znení neskorších zmien
a doplnkov, použitím diela je najmä uvedenie diela na verejnosti 1. verejným vystavením originálu diela

alebo rozmnoženiny diela, 2. verejným vykonaním diela, 3. verejným prenosom diela.

21. Podľa ust. § 30 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona v znení neskorších zmien a doplnkov
sprístupňovanie diela verejnosti je šírenie diela takým spôsobom, aby k nemu mal jednotlivec prístup z
miesta a v čase, ktorý si sám zvolí.

22. Podľa ust. § 58 ods. 1 písm. i/ zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona v znení neskorších zmien
a doplnkov autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený
zásah, sa môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia.

23. Podľa ust. § 63 ods. 2 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona v znení neskorších zmien
a doplnkov nárokov podľa § 58 ods. 1 písm. b/ až i/ a ods. 2 sa môže domáhať a/ aj ktorýkoľvek zo
spoluautorov v mene a na účet všetkých spoluautorov, b/ namiesto autora nositeľ práv, c/ namiesto
autora osoba, ktorá zverejnila anonymné dielo alebo pseudonymné dielo, pri ktorom nemožno určiť
totožnosť autora; to neplatí, ak sa autor anonymného diela alebo pseudonymného diela, pri ktorom

nemožno určiť totožnosť autora, stane verejne známym a uplatní svoje autorstvo k tomuto dielu alebo
d/ vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy.

24. Podľa ust. § 141 ods. 1, ods. 2 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona v znení neskorších zmien
a doplnkov správou práv sa na účely tohto zákona rozumie správa výkonu majetkových práv k dielu,

umeleckému výkonu, zvukovému záznamu, audiovizuálnemu záznamu, vysielaniu a databáze podľa
§ 131 (ďalej len "predmet ochrany"). Správu práv vykonáva za nositeľa práv nezávislý subjekt správy
alebo organizácia kolektívnej správy podľa tohto zákona, ak nie je v § 146 a 147 ustanovené inak.25.Podľaust.§144ods.1,ods.3zákona č.185/2015Z.z.Autorskéhozákonavzneníneskoršíchzmien
a doplnkov právnická osoba oprávnená na základe zákona alebo dohôd s nositeľmi práv spravovať
majetkové práva v mene viacerých nositeľov práv a v záujme spoločného prospechu týchto nositeľov

práv ako jediný alebo hlavný účel svojej činnosti, je organizáciou kolektívnej správy, ak a/ jej riadenie
a kontrola sa uskutočňuje s účasťou nositeľov práv, b/ kolektívnu správu práv vykonáva bez účelu
dosahovania zisku a c/ má sídlo na území Slovenskej republiky a bolo jej ministerstvom udelené
oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv (ďalej len "oprávnenie"). Organizácia kolektívnej správy
zastupujeviacerýchnositeľovprávvovlastnommene,navlastnúzodpovednosťanaúčetnositeľovpráv.

26. Podľa ust. § 79 ods. 1, ods. 2 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona v znení neskorších zmien
a doplnkov organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 na
území Slovenskej republiky a je takto uvedená v evidencii organizácií kolektívnej správy podľa
§ 152 ods. 4, môže uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje
súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a/ zastupovaných podľa § 164, ku ktorým vykonáva

správu majetkových práv a b/ ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164
a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa odseku 2. Nositeľ práv podľa odseku 1 písm.
b/ je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu svojich majetkových práv ku všetkým alebo k niektorému zo
svojich diel prostredníctvom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy písomným oznámením organizácii
kolektívnejsprávypodľaodseku1,ktoráotombezzbytočnéhoodkladuinformujenadobúdateľalicencie.

27. Podľa ust. § 165 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona v znení neskorších
zmien a doplnkov organizácia kolektívnej správy je povinná v dobrej viere a za primeraných a
nediskriminačných podmienok viesť s osobou, ktorá prejaví záujem o použitie predmetu ochrany, s
osobou, ktorá je oprávnená na použitie predmetu ochrany bez povinnosti získať súhlas na použitie
predmetu ochrany, alebo s osobou povinnou zaplatiť náhradu odmeny podľa § 36 ods. 3 (ďalej len

„používateľ“) rokovania o uzavretí
a/ licenčnej zmluvy,
b/ hromadnej licenčnej zmluvy,
c/ kolektívnej licenčnej zmluvy,
d/ zmluvy o primeranej odmene, na ktorú sa môžu primerane uplatniť ustanovenia šiestej hlavy druhý

a tretí oddiel druhej časti tohto zákona okrem § 81 alebo
e/ zmluvy o náhrade odmeny.

28. Podľa ust. § 165 ods. 6 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona v znení neskorších zmien
a doplnkov používateľ je povinný poskytnúť organizácii kolektívnej správy pravdivé a úplné informácie o

použitípredmetovochrany,ktorésúpredmetomzmluvypodľaodseku1.Podrobnostiospôsobe,rozsahu
a čase poskytnutia týchto informácií ustanoví zmluva podľa odseku 1, inak sa primerane použije §
166. Organizácia kolektívnej správy je oprávnená pri výkone kontroly riadneho použitia predmetov
ochrany vyhotovovať zvukové záznamy alebo audiovizuálne záznamy takéhoto použitia aj bez súhlasu
používateľa alebo osôb prítomných na mieste výkonu takejto kontroly. Takto získané záznamy môže

organizácia kolektívnej správy použiť výhradne na účely výkonu kolektívnej správy práv.

29. Podľa ust. § 165 ods. 8 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona v znení neskorších zmien
a doplnkov ak sa organizácia kolektívnej správy nedohodne na uzavretí zmluvy podľa odseku 1 alebo ak
nepredloží používateľovi návrh zmluvy podľa odseku 4, môže používateľ požadovať, aby obsah takejto

zmluvy vrátane odmeny a nahradenia vôle uzavrieť takúto zmluvu určil súd. Súd pri určení obsahu
zmluvy podľa odseku 1 písm. a/ až c/ prihliada na druh predmetu ochrany, spôsob, rozsah, účel jeho
použitia a na čas, v ktorom sa predmet ochrany bude používať.

30. Podľa ust. § 165 ods. 9 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona v znení neskorších zmien

a doplnkov používateľ môže použiť predmety ochrany, ktoré mali byť predmetom zmluvy podľa odseku
1 písm. a) až c), odo dňa podania návrhu na začatie konania podľa odseku 8, ak zaplatí peňažné
prostriedky podľa odseku 10 za použitie týchto predmetov ochrany na účet v banke alebo pobočke
zahraničnej banky vedený organizáciou kolektívnej správy.

31. Podľa ust. § 83 ods. 2, ods. 3 a ods. 4 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona v znení neskorších
zmien a doplnkov za autorov audiovizuálneho diela sa považujú režisér, autor scenára, autor dialógov
a autor hudby, ktorá bola vytvorená osobitne pre toto dielo, a iná fyzická osoba, len ak sa na vytvorení
audiovizuálneho diela podieľala tvorivou duševnou činnosťou. Ak sa na tvorbe audiovizuálneho dielapodieľalo viacero fyzických osôb podľa odseku 2, primerane sa uplatnia ustanovenia § 15. Práva autorov
audiovizuálne použitých diel zostávajú zachované.

32. Podľa ust. § 86 ods. 1, ods. 2 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona v znení neskorších zmien
a doplnkov ak nie je dohodnuté inak, majetkové práva autorov k audiovizuálnemu dielu
vykonáva výrobca originálu audiovizuálneho diela, ak od autorov audiovizuálneho diela získal písomný
súhlas na vyhotovenie originálu audiovizuálneho diela a dohodol sa s nimi na odmene za vytvorenie
audiovizuálneho diela a na odmene alebo spôsobe jej určenia osobitne za každé jednotlivé použitie

audiovizuálneho diela; na dohodu o odmene za použitie diela sa vzťahuje ustanovenie § 69 ods. 1 až
3. Ak výrobca originálu audiovizuálneho diela vykonáva majetkové práva autorov k audiovizuálnemu
dielu podľa odseku 1, platí, že a/ má výhradnú licenciu v neobmedzenom rozsahu na celý čas trvania
majetkových práv na použitie audiovizuálneho diela alebo jeho časti v znení pôvodnom, dabovanom
alebo doplnenom o titulky, a to s možnosťou udelenia sublicencie alebo postúpenia licencie, b/ je povinný
previesť odmenu za káblovú retransmisiu audiovizuálneho diela, ktorú mu vyplatí príslušná organizácia

kolektívnej správy bez zbytočného odkladu po takomto vyplatení v prospech autorov audiovizuálneho
diela, a c/ právo autorov audiovizuálneho diela na náhradu odmeny a na primeranú odmenu zostávajú
zachované.

33. Podľa ust. § 451 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne

obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

34. Podľa ust. § 442a ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka pri porušení alebo ohrození práva

duševného vlastníctva sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch, ak by sa priznanie iného
zadosťučinenia, najmä ospravedlnenie alebo zverejnenie rozsudku súdu na náklady osoby, ktorá
porušila alebo ohrozila právo duševného vlastníctva, nezdalo postačujúce. Pri porušení alebo ohrození
práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak
ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola

zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného
vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu.

35. Podľa ust. § 559 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený
riadne a včas.

36. Podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.

37. Podľa ust. § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

38. Podľa ust. § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. v platnom znení výška úrokov
z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

39. Predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1.1.2018

do 22.4.2018 z titulu neuzatvorenia licenčnej zmluvy.

40. V konaní bolo preukázané, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy s udeleným oprávnením
Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 18.8.2016, okrem iného aj na výkon kolektívnej správy
práv na použitie audiovizuálneho diela jeho uvedením na verejnosti verejným prenosom. Žalobca ako

organizácia kolektívnej správy nie je organizáciou, ktorá by správu autorských práv vykonávala za
účelom dosahovania zisku (ust. § 144 ods. 2 písm. b/ zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona).
Zastupuje nositeľov autorských práv vo vlastnom mene na vlastnú zodpovednosť a na ich účet (ust. §
144 ods. 3 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona) a to aj vrátane práva na vydanie bezdôvodnéhoobohatenia (ust. § 63 ods. 2 písm. d/ zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona odkazuje na
znenie ust. § 58 ods. 2 písm. i/ zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona ). V žalovanom období
kalendárneho roka 2018 bol žalovaný prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Dukla, ktorý

patrí do kategórie 4 hviezdičkových hotelov, v ktorom uskutočňoval verejný prenos prostredníctvom 64
kusov zvukovoobrazových zariadení. Verejný prenos sa uskutočnil bez toho, aby žalovaný uzatvoril so
žalobcom licenčnú zmluvu. Žalobca v konaní preukázal, že zastupuje nositeľov práv pri výkone správy
a súčasne, že túto správu vykonáva práve ku konkrétnym predmetom ochrany, ktoré mu títo nositelia
práv do správy zverili.

41. Obrana žalovaného spočívala v argumentácii, že žalobca nepreukázal existenciu nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia (a to ani čo do dôvodu, ani čo do výšky), a to primárne z dôvodu
nepreukázania existencie verejného prenosu v jeho ubytovacom zariadení. Má za to, že žalobca
relevantným spôsobom v konaní netvrdil a nepreukázal existenciu verejného prenosu (a teda zároveň
nepreukázal neoprávnené použitie predmetov ochrany) za žalované obdobie v rozsahu, ktorý by

zodpovedal bezdôvodnému obohateniu práve v takej výške, akú si žalobca voči nemu uplatnil žalobou.
Uviedol, že žalobca si v konaní nesplnil svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť k skutočnostiam
podstatným pre ustálenie záveru, že vzťah bezdôvodného obohatenia skutočne vznikol (že došlo k
verejnému prenosu) a ani v akom rozsahu bezdôvodné obohatenie vzniklo (rozsah v akom bol verejný
prenos uskutočnený). Pre vznik vzťahu z bezdôvodného obohatenia je podľa žalovaného potrebné,

aby došlo zo strany používateľa k neoprávnenému „použitiu diel“, v tomto prípade vo forme verejného
prenosu. K „použitiu“ diela v autorskoprávnom význame dôjde len vtedy, ak je dielo sprístupňované
verejnosti(hosťomprítomnýmnamiestesamom).Akniejevkonanípreukázanáprítomnosťhostí,potom
nie je daný skutkový základ na prijatie záveru, že došlo z jeho strany k „použitiu“ diela – k „prenosu“,
ktorého definičným znakom je existencia adresáta („nová verejnosť“). Zdôraznil, že žalobca sa v spore

obmedzil výlučne na tvrdenie, že prevádzkuje ubytovacie zariadenie, a že v ubytovacom zariadení
má inštalované TV prijímače určitého počtu. To však automaticky a bez ďalšieho neznamená, že by
v ubytovacom zariadení boli ubytovaní hostia v rozsahu obsadenosti celého ubytovacieho zariadenia
a už vôbec to neznamená, že hostia boli ubytovaní vo všetkých izbách ubytovacieho zariadenia počas
celého žalovaného obdobia. Ak totiž na izbe ubytovacieho zariadenia nie je nikto ubytovaný, nie je pre

takúto izbu splnený tretí predpoklad verejného prenosu (existencia novej verejnosti na izbe), a teda
objektívne na takejto izbe nemôže dochádzať a ani nedochádza k verejnému prenosu (a teda ani k
neoprávnenému použitiu autorských diel), keďže aj v zmysle recitálu 27 smernice č. 2001/29 samotné
zabezpečenie fyzických zariadení (funkčných TV prijímačov) uskutočňujúcich prenos (napojených na TV
signál) rozhlasových a televíznych programov sa samo o sebe nerovná prenosu v zmysle tejto smernice.

Aby išlo o „verejný prenos“ v zmysle smernice, musia byť na izbe s funkčným TV prijímačom napojeným
na TV signál ubytovaní hostia. Poukázal, že bez tvrdenia obsadenosti a preukázania existencie novej
verejnosti a jej rozsahu (vzhľadom na počet dní v roku a počet izieb v jeho ubytovacom zariadení) zo
strany žalobcu, nemožno považovať žalobou uplatnený nárok za dôvodný ani čo do dôvodu, ani čo do
rozsahu. Má za to, že žalobca zneužíva svoje dominantné postavenie a uplatňovanie bezdôvodného

obohatenia zo strany žalobcu v tejto súdenej veci je tiež nepriamym uplatňovaním neprimeraných
cenových praktík v zmysle ust. § 8 ods. 2 písm. a) zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej
súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov. Neplatne dohodnutá licenčná odmena potom nemôže byť odmenou obvyklou

a nemôže zároveň slúžiť ani ako podklad na stanovenie výšky bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom
na uvedené žiadal opakovane súd, aby prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného
na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky.

42. Žalobca v podaní zo dňa 17.4.2023 konštatoval, že riadne tvrdil a preukázal skutočnosť, že

žalovaný mal vo svojom ubytovacom zariadení umiestnené zvukovoobrazové zariadenia (TV prijímače)
vybavené signálom. Uviedol, že predložil súdu štatistiku vysielania základných slovenských televíznych
staníc s uvedením zoznamu vysielaných audiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva správu, a ktoré
boli obsahom verejného prenosu v rozhodnom období roku 2018, ktorý žalovaný neoprávnene
uskutočňoval, predložil tiež súdu štatistiku vyplácaných licenčných odmien v prospech nositeľov

práv za použitie ním spravovaných diel v rozhodnom období roku 2018 verejným prenosom, teda
rovnakým spôsobom použitia, aký neoprávnene uskutočňoval žalovaný. Uviedol, že taktiež riadne
a dostatočne preukázal rozsah ním zastupovaných nositeľov práv zo Slovenskej republiky a zo
zahraničia, teda riadne preukázal, že žalovaný neoprávnene používal predmety ochrany, ku ktorýchvykonáva správu, následkom čoho má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Má za to, že
vychádzajúc z inštitútu kolektívnej správy a ustálenej judikatúry pre vznik nároku organizácie
kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie

povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú alebo rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, pričom je
postačujúce keď organizácia kolektívnej správy preukáže aspoň druhovo akých nositeľov práv zastupuje
a že dochádzalo alebo aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo k produkcii diel
autorov zastupovaných danou organizáciou kolektívnej správy. Poukázal, že ak žalovaný argumentuje
nálezom Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 29.5.2019, sp. zn. III. ÚS 3102/16, tak nezohľadňuje

skutkové okolnosti za ktorých bol vydaný uvedený nález, cituje vytrhnuté ustanovenie nálezu a hrubo
ich dezinterpretuje. Z nálezu je zrejmé, že v danej veci sa jednalo o posudzovanie, či v prevádzke
sťažovateľa dochádzalo k sprístupňovaniu televíznych športových prenosov vo verejnom priestore a
či výkon moderátora športových podujatí je možné považovať za výkonného umelca, pričom ústavný
súd zároveň výslovne zdôraznil, že na posudzovanie verejného prenosu v ubytovacích zariadeniach sa
závery učinené v danom náleze nevzťahujú. Z predmetného nálezu výslovne vyplýva,

že závery v ňom učinené sa netýkajú prípadov verejného prenosu uskutočňovaného prevádzkovateľmi
ubytovacích zariadení prostredníctvom technických zariadení v izbách ubytovacích zariadení, čo je
predmetom tohto konania. Žalovaný vo svojom vyjadrení opätovne uvádza, že nepreukázal žalovaný
nárok z dôvodu, že netvrdil a nepreukázal reálnu obsadenosť ubytovacieho zariadenia žalovaného.
Tu žalobca uvádza, že v žalobe uviedol a tvrdil, že žalovaný v roku 2018 prevádzkoval svoje

ubytovacie zariadenie, ubytovával v ňom hostí, a svojim hosťom umiestnil na izby TV prijímače vybavené
príjmom. Týmto sú dané všetky žalovaným uvádzané prvky verejného prenosu, vrátane existencie novej
verejnosti. Žalovaný tvrdí, že tieto skutočnosti nepreukázal, avšak žiadne z týchto jeho skutkových
tvrdení procesne účinným spôsobom v zmysle ust. § 151 Civilného sporového poriadku žalovaný
nepoprel, a preto tieto skutočnosti nie sú v konaní sporné, vrátane existencie novej verejnosti

v ubytovacom zariadení žalovaného. Žalobca zdôraznil, že pre posúdenie jeho nároku uplatneného
v tomto konaní je potrebné skúmať zvyčajnú odmenu, za akú v rozhodnom období skutočne boli
poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Zo zmlúv, ktoré
založil do spisu, a z ktorých vyplýva výška zvyčajnej licenčnej odmeny, je nesporné, že obsadenosť
ubytovacieho zariadenia nebolo kritérium, ktoré bolo vo zvyčajnej licenčnej odmene zohľadňované, a

teda obsadenosť ubytovacieho zariadenia nebolo v rozhodnom období zvyčajné pri určovaní výšky
licenčnej odmeny zohľadňovať. Nakoľko žalovaný má povinnosť mu vydať bezdôvodné obohatenie
najmenej vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny, má povinnosť mu zaplatiť minimálne takú sumu, akú
by bol povinný zaplatiť, keby verejný prenos uskutočňoval legálne, a teda bez ohľadu na konkrétnu
mieru obsadenosti ubytovacieho zariadenia. Podľa žalobcu v prejednávanej veci nie je daný dôvod

na obligatórne prerušenie súdneho konania v zmysle ust. § 162 ods. 1 písm. a) Civilného sporového
poriadku, ani dôvod na fakultatívne prerušenie konania v zmysle ust. § 164 Civilného sporového
poriadku, nakoľko posúdenie otázky aká bola v roku 2018 zvyčajná licenčná odmena za používanie diel
literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických,
diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia, formou verejného prenosu,

teda rozhodujúcej otázky pre rozhodnutie vo veci samej, nie je závislé od rozhodnutia o tom, či došlo
alebo nedošlo z jeho strany k zneužitiu dominantného postavenia, a teda rozhodnutie súdu nie je závislé
od výsledku konania na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky.

43. Žalobca na pojednávaní súdu dňa 13.6.2023 prostredníctvom svojho zvoleného zástupcu zotrval na

svojej skutkovej a právnej argumentácii. Má za to, že nie je dôvodná argumentácia žalovaného ohľadne
zisťovania obsadenosti ubytovacieho zariadenia. Je pravdou, že na Okresnom súde Banská Bystrica
boli vydané tri rozsudky, kde zákonná sudkyňa JUDr. Barbora Sopková zamietla žaloby z dôvodu, že
mala za to, že nebolo preukázané obsadenosť ani verejný prenos. Krajský súd zrušil uzneseniami tieto
rozsudky v plnom rozsahu a stotožnil sa s jeho odvolacími námietkami a konštatoval, že rozhodnutie

v daných veciach bolo výsledkom buď neznalosti autorského práva alebo jeho extrémne nesprávneho
výkladu, a dokonca krajský súd vo svojich uzneseniach uviedol, že rozsudky sú tak svojvoľné, že
hraničia s porušením základných povinností sudcu. Následne boli uzatvorené so žalovanými dohody
o vyrovnaní. Doposiaľ neexistuje žiaden právoplatný rozsudok súdu, ktorým by bola žaloba zamietnutá
alebo v ktorom by bola zohľadňovaná obsadenosť ubytovacieho zariadenia. V súčasnosti eviduje

150 právoplatných rozsudkov okresných súdov, ktorými bolo žalobe vyhovené, a v ktorých nebola
zohľadňovaná obsadenosť, na ktorú poukazuje žalovaný, 71 rozsudkov krajských súdov, ktorými
boli potvrdené rozhodnutia okresných súdov, niekoľko dovolacích konaní, v ktorých boli dovolania
odmietnuté. Eviduje jediný prípad, kedy bol zrušený rozsudok krajského aj okresného súdu, a to je práveten, na ktorý poukázal žalovaný, a na ktorý poukázal aj odvolací súd, a to uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo 66/2020. Z tohto uznesenia je však nesporné, že jediné, čo najvyšší
súdvyčítal,žesavôbecnezaoberaliotázkouobsadenosti,naktorúpoukázalžalovanýaženezdôvodnili,

prečojunezohľadňovali.Vtejtosúvislostižalobcaodkázalnasvojeposlednépodanie,vktorompoukázal
aj na rozhodovaciu prax krajských súdov, najvyššieho súdu, ktorý vo svojich uzneseniach o odmietnutí
dovolaní sa zaoberal aj otázkou rozhodovania protimonopolného úradu, pričom konštatoval, že také
rozhodnutie nebude mať žiaden vplyv na rozhodnutie o výške bezdôvodného obohatenia. Z toho
nepochybne vyplýva to, že predpisy ochrany hospodárskej súťaže teda nebudú a nemôžu mať žiaden

vplyv na rozhodnutie o výške bezdôvodného obohatenia, pretože táto je určovaná výlučne zistením
zvyčajnej odmeny.

44. Po posúdení skutkovej a právnej argumentácie strán sporu súd dospel po vykonanom dokazovaní
k záveru, že procesná obrana žalovaného nie je na mieste.

45. Žalobca spolu so žalobou do konania predložil a označil listinné dôkazy - záznamy z webovej stránky
žalovaného, príkaznú zmluvu a jej prílohu uzatvorenú medzi žalovaným ako príkazcom a Zväzom
hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky ako príkazníkom dňa 2.1.2015, z ktorých jednoznačne
vyplýva, že v rozhodnom období žalovaný svojim zákazníkom poskytoval ubytovacie služby a v rámci
vybavenia ubytovacieho zariadenia poskytoval svojim zákazníkom aj zvukovoobrazové zariadenie (TV)

vybavené signálom v počte 64 kusov zvukovoobrazových zariadení.

46. V konaní zostalo sporné, či v danom prípade došlo v izbách a v iných priestoroch ubytovacieho
zariadenia žalovaného k verejnému prenosu.

47.Verejnýprenosjejednýmzospôsobovautorskoprávnehopoužitiadielauvedenímdielanaverejnosti,
t.j. na použitie diela verejným prenosom má právo iba autor, resp. osoba, ktorej autor udelil súhlas
v podobe licenčnej zmluvy. Výnimku predstavujú tzv. zákonné licencie, ktoré umožňujú použiť dielo
verejným prenosom aj bez súhlasu autora. Súhlas udeľuje autor alebo organizácia kolektívnej správy
osobe, ktorá sprístupňuje dielo verejnosti verejným prenosom (televízny, rozhlasový vysielateľ, osoba,

ktorá uskutočňuje satelitný alebo káblový prenos diela, prevádzkovateľ zariadení prístupných verejnosti,
ako sú napr. kaviarne, hotely, reštaurácie a pod.). Povinne kolektívne spravované práva sa týkajú
výberu primeranej odmeny za káblovú retransmisiu a použitie diela jeho uvedením na verejnosti
káblovou retransmisiou. V takomto prípade ide o sprístupnenie diela verejnosti v nehmotnej podobe.
Verejný prenos sa uskutočňuje prostredníctvom technických prostriedkov, ktoré umožňujú verejnosti

vnímať dielo na miestach, kde by ho inak vnímať nemohla.. Takýmto technickým prostriedkom je aj
televízny prijímač spolu so zariadením poskytujúcim signál televízneho vysielania. K verejnému prenosu
nedochádza samotným umiestnením televízneho prijímača, ale až poskytnutím televízneho signálu z
televízneho vysielača, ktorý prostredníctvom televízneho prijímača umožňuje verejný prenos a uvedenie
diela na verejnosti a to bez ohľadu na to, či niekto televízny prijímač zapne, alebo nie. Pojmovým znakom

verejného prenosu je verejnosť, teda individuálne neurčené osoby prítomné súčasne alebo postupne,
ktoré môžu byť prítomné na miestach, kde môžu vnímať dielo prenášané technickými prostriedkami.

48. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že v danom prípade nešlo o verejný prenos, pretože
v súlade s ustálenou praxou, pokiaľ sú v hotelových izbách resp. v iných priestoroch neslúžiacich

výlučne pre súkromné potreby prevádzkovateľa hotela umiestnené zvukovo-obrazové zariadenia, ale
sú dané do užívania hotelovým hosťom, ktorí majú k rozhlasovému a televíznemu vysielaniu prístup,
nie je z autorskoprávneho hľadiska rozhodujúce, či takéto vybavenie hosť skutočne využije alebo nie.
Jednoznačne súd dospel k záveru, že prevádzkovateľ hotela musí na použitie diel získať súhlas autorov
(licenciu) vopred od organizácie kolektívnej správy práv. V prípade hotelov z rozhodnutí Súdneho dvora

EÚ vyplýva, že „nie je rozhodujúce, či k verejnému prenosu skutočne došlo - či hosť pozeral televíziu,
ale postačí umožnenie verejného prenosu - televízor v izbe“.

49. Treba tiež prisvedčiť žalobcovi, že verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom
zariadení znamená to, čo sa pod tým obvykle vkladá, že na izbách ubytovacieho zariadenia sú

umiestnené zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely,
na ktoré sú určené, teda na sledovanie televíznych programov. Na podporu tejto argumentácie súd
poukazuje na ustálenú judikatúru, právnu teóriu a prax, v zmysle ktorej sa poskytovanie signálu
prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verený prenosdiel. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 7.12.2006 vo veci Sociedad General de Autores y
Editores De Espana (SGAE) c/a Rafael Hoteles SA sp. zn. C-306/05 poskytovanie signálu hotelovým
zariadenímprostredníctvomtelevíznychprijímačovklientom,ktorísúubytovanívizbáchtohtozariadenia

predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos. V rozsudku Súdneho
dvora EÚ zo dňa 12.3.2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku sp. zn.
C-162/10 Súdny dvor EÚ uviedol, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách
svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál je používateľom, ktorý
uskutočňuje verejný prenos. V uznesení Súdneho dvora EÚ C-136/09 zo dňa 18.3.2010 vo veci

OrganismosSillogikisDiacheirisisTheatrikonkaiOptikoakoustokonErgonc/aDivaniAkkropolisAnonimi
Xenocheaki kai Touristiki Etairai Súdny dvor EÚ uviedol, že prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do
izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu uskutočňuje na základe tejto samotnej
skutočnosti verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2001/29/
ES zo dňa 22.5.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v
informačnej spoločnosti.

50. Zhrnúc uvedené, ak má teda žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové – alebo zvukovo
obrazové zariadenie vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k naplneniu pojmu verejného
prenosu. Pokiaľ sa žalovaný bráni tvrdením, že žalobca nepreukázal existenciu novej verejnosti
(obsadenosť jeho zariadenia), v kontexte vyššie uvedeného (legálna definícia „verejného prenosu“)

je argumentácia žalovaného bezpredmetná a nezbavuje žalovaného povinnosti na úhradu autorskej
odmeny. Pokiaľ by uvedená skutočnosť bola rozhodujúca, bol by to práve žalovaný, ktorého by
zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti, že v rozhodnom období služby zahrňujúce prenos
televízneho signálu neposkytoval.

51. Pokiaľ ide o ďalšie kritériá verejného prenosu, žalovaný v konaní netvrdil, že by televízne
prijímače umiestnené na izbách a v iných priestoroch hotelového zariadenia, ktorý prevádzkuje, boli
nefunkčné, prípadne, že by neboli vybavené signálom (prvé dva predpoklady verejného prenosu tak
nespochybňoval).

52. V ďalšom súd uvádza, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá zastupuje v zmysle
citovaného ust. § 79 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona najviac nositeľov práv podľa
ust. § 164 ods. 1 citovaného zákona na území Slovenskej republiky a je oprávnená uzatvárať rozšírenú
hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a to aj
tých, ktorí sú zastúpení na základe dohody v zmysle ust. § 164 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského

zákona alebo aj tých, ktorí neuzatvorili takúto dohodu, ale nevylúčili kolektívnu správu k týmto dielam
v zmysle ust. § 79 ods. 2 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona. Túto skutočnosť žalobca
preukázal pripojenými niektorými zmluvami o zastupovaní nositeľov práv ako aj recipročnou zmluvou
so zahraničným partnerom a uzatvorenými rozšírenými hromadnými licenčnými zmluvami o
použití diel ich verejným prenosom. V zmluvách o zastupovaní autorských práv autori poverili žalobcu

zastúpením pri výkone jeho majetkových autorských práv k dielam ich verejným prenosom, pričom
obsahom zastúpenia bolo aj vyplácanie náhrad odmien aj príjmov z bezdôvodného obohatenia.

53. Žalovaný v konaní netvrdil, a ani nepreukázal, že by uzatvoril licenčnú zmluvu s konkrétnymi
autormi, prípadne inými subjektmi správy autorských práv ohľadom používania audiovizuálnych diel

verejným prenosom za žalované obdobie.

54. Naopak z vyjadrenia žalobcu zo dňa 28.2.2020 vyplýva, že v roku 2016 a v roku 2017 boli proti
žalovanému vedené súdne spory na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 22Cb/52/2016 a na Okresnom
súde Košice I pod sp.zn. 37Ca/2/2017 titulom vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého

neoprávneným používaním predmetov ochrany spravovaných žalobcom zo strany žalovaného verejným
prenosom technickými zariadeniami. Oba spory boli ukončené mimosúdnou dohodou o urovnaní,
ktorými sa žalovaný zaviazal uhradiť okrem iného aj istinu vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny určenej
podľa sadzobníka žalobcu. Žalobca uviedol, že mal záujem riešiť a vysporiadať si zmluvne vzájomné
práva a povinnosti za ďalšie roky vykonávania verejného prenosu technickými prostriedkami,

avšak k uzavretiu licenčnej zmluvy z dôvodu nezáujmu žalovaného nedošlo.55. V súlade s vyššie uvedeným možno konštatovať, že žalovaný bol oboznámený minimálne
z predchádzajúcich súdnych konaní týkajúcich sa používania predmetov ochrany o
skutočnosti, že neoprávnene používa predmety ochrany.

56. Sumarizáciou uvedeného mal súd za to, že žalobca preukázal dôvodnosť ním uplatneného nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenie žalovaným, keď preukázal, že je organizáciou kolektívnej správy,
ktorá je oprávnená uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy o.i. aj na použitie diel „verejný prenos
diela v prevádzkarni alebo inom priestore prostredníctvom technického zariadenia“ a môže sa domáhať

vo svojom mene (ust. § 63 ods. 2 písmeno d/ zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona) vydania
bezdôvodného obohatenia nakoľko žalovaný neoprávnene zasiahol do práva autorov (ust. § 58 ods. 1
písmeno i/ zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona). Žalovaný v uplatnenom období od 1.1.2018
do 22.4.2018 nedisponoval pri použití žalobcom spravovaných diel (diel literárnych, dramatických,
hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických, diel výtvarného umenia,
architektonických diel a diel úžitkového umenia) verejným prenosom technickými prostriedkami

súhlasomautorovzískanýmrozšírenouhromadnoulicenčnouzmluvouuzatvorenousožalobcom,ateda
je povinný zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške zvyčajnej odmeny, teda odmeny, ktorá
bola za získanie licencie v relevantnom čase zvyčajná.

57. V intenciách zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu sa súd prvej inštancie musel vysporiadať aj

s námietkami žalovaného, či výkon práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je alebo nie je možné
zahrnúť pod skutkové podstaty čl. 101 a čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a či možno aplikovať
na daný prípad relevantné právne normy, najmä ust. § 8 ods. 2 písm. a) a ust. § 8 ods. 3 zákona č.
136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej

republikyvzneníneskoršíchpredpisov.Žalovanýtiežtvrdí,žežalobcazneužívadominantnépostavenie,
a v jeho prípade ide o nekalosúťažné konanie podľa ust. § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka a podľa
ust. § 265 Obchodného zákonníka tak súd nemôže žalobcovi poskytnúť právnu ochranu.
58. Čo sa týka aplikácie čl. 101 a čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a ust. za´kona cˇ.
136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže k tomu súd uvádza, že predmetom tohto konania nie

je rozhodovanie o tom, cˇi zˇalobca porusˇil pri zostavovani´ Sadzobni´ka predpisy o ochrane hospoda
´rskej su´tˇazˇe, a teda su´d pri rozhodovani´ o nároku žalobcu titulom bezdôvodného obohatenia
nepoužil predpisy o ochrane hospoda´rskej su´tˇazˇe platne´ na území Slovenskej republiky. Súd dáva
do pozornosti, že čl. 101 a 102 Zmluvy o fungovani´ Euro´pskej u´nie su´ ustanoveniami zaradeny
´mi do Hlavy VII „Spolocˇne´ pravidla´ pre hospoda´rsku su´tˇazˇ, zdanˇovanie a aproxima´ciu pra´va“,

Kapitola 1 „Pravidla´ hospoda´rskej su´tˇazˇe“, a rovnako teda v prejednávanom spore neprichádza
zo strany konaju´ceho su´du do u´vahy aplikácia cˇl. 101 a 102 Zmluvy o fungovani´ Európskej u
´nie. Rozhodnutie su´du o vy´sˇke bezdo^vodne´ho obohatenia podlˇa ust. Autorského zákona nie
je v zˇiadnom pri´pade za´visle´ od odpovede na ota´zku, cˇi zo strany zˇalobcu došlo k porusˇeniu
za´kazu zneuzˇitia dominantne´ho postavenia na trhu, a ani či sa dopustil nekalosúťažného konania.

Vzťah bezdôvodného obohatenia z dôvodu porušenia autorského práva nie je totiž obchodno – právnym
vzťahom, ale občiansko – právnym vzťahom. Navyše pokialˇ by aj Protimonopolný úrad Slovenskej
republiky právoplatne rozhodol, zˇe zˇalobca zneuzˇil dominantne´ postavenie na trhu, nemo^zˇe to
matˇ vplyv na urcˇenie vy´sˇky obvyklej odmeny v danom cˇase, ale mohol by ulozˇitˇ zˇalobcovi sankcie
v zmysle za´kona cˇ. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov
štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Inak povedané výsledkom konania
pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky nebude a ani nemôže byť výpočet a ani iné určenie
„obvyklej“ licenčnej odmeny, ani výpočet a určenie „primeranej“ licenčnej odmeny, ale len rozhodnutie
o tom, že žalobca sa dopustil správneho deliktu.

59. Na podporu tejto argumentácie súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 20.7.2022 vydané pod sp. zn. 4Cdo/187/2021, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej
republiky uviedol, že začatie správneho konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky
automaticky neznamená, že tvrdenia žalovaného sú dôvodné, ani že žalobca zneužil dominantné
postavenie a dopustil sa správneho deliktu, nakoľko samotné začatie správneho konania nemôže

tieto skutočnosti prejudikovať. Výsledkom konania môže byť buď zastavenie správneho konania pred
Protimonopolným úradom Slovenskej republiky potom ako žalobca riadne objasní dôvodnosť výšky
licenčných odmien žalobcu alebo rozhodnutie o tom, že sa žalobca dopustil správneho deliktu, a
v takom prípade Protimonopolný úrad Slovenskej republiky rozhodne o uložení prípadnej pokutyžalovanému. Licenčné odmeny, tak ako vyplývajú v relevantnom období z predložených licenčných
zmlúv, sú zvyčajnými odmenami, nakoľko za zvyčajné licenčné odmeny možno považovať len také
licenčné odmeny, za aké boli v relevantnom období skutočne udeľované licencie používateľom

predmetov ochrany. Nakoľko Protimonopolný úrad nie je cenovým orgánom, ktorý určí aké licenčné
odmeny sú primerané alebo zvyčajné, výsledkom konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej
republiky bude len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu, ergo výsledok
správneho konania nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie. Na uvedenom základe možno
konštatovať, že neprerušením konania do rozhodnutia vo veci možného zneužívania dominantného

postavenia podľa § 8 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, sa odvolací súd s predmetnou
kľúčovou otázkou tvoriacou jeden zo základov pre jeho rozhodnutie nevysporiadal arbitrárne. Dovolací
súd zdôrazňuje, že predmetom súdneho konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia, na ktoré
vznikol žalobcovi nárok v dôsledku vedomého a úmyselného protiprávneho konania žalovaného, ktorý
neoprávnene používal predmety ochrany v správe žalobcu. Prípadný výsledok správneho konania pred
Protimonopolným úradom Slovenskej republiky nemôže mať žiadnu relevanciu pre predmetné súdne

konanie. Rozhodnutie súdu v prejednávanej veci nezávisí od otázky, ktorá by na základe podnetu
žalovaného bola predmetom konania na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky, a to či zo strany
žalobcu došlo k zneužívaniu dominantného postavenia podnikateľa pri vydaní jeho sadzobníka. Pre
posúdenie dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku je rozhodujúce zistenie výšky obvyklej licenčnej
odmeny, t.j. odmeny za akú v rozhodnom období boli poskytované licencie iným používateľom a preto

pokiaľ licenčná odmena vo výške podľa sadzobníka žalobcu bola dohodnutá s inými používateľmi pri
uzatváraní hromadných licenčných zmlúv, na ktoré žalobca poukazuje, možno túto výšku považovať za
odmenu obvyklú, výška ktorej je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca.
60. Pre rozhodnutie su´du vo veci samej je tak relevantne´ dokazovanie zamerane´ na zistenie výšky
zvyčajnej licenčnej odmeny, pričom súd nemá právomoc v tomto konaní meniť alebo moderovať výšku

tejto odmeny. Výšku licenčnej odmeny by mohol súd preskúmať len v prípade žaloby o určenie obsahu
zmluvy podľa ust. § 165 ods. 8 Autorského zákona. Taká žaloba je predstihová, je účelná len v štádiu
kontraktačného procesu, a nie v súvislosti s následným postihom a vymáhaním bezdôvodného
obohatenia.
61. Licenčná odmena sa stanovuje paušálnou sumou, kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny

ani objektívne nie je možný vzhľadom na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a rozsah
nositeľov práv. Žalobca rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje používateľom licenciu, t.j.
právo používať predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje do budúcna. Z uvedeného je zrejmé,
že v prípade verejného prenosu predmetov ochrany technickými zariadeniami, nemôže byť vopred
známy presný rozsah a obsah vysielania konkrétnych diel. Rovnako aj počet predmetov

ochrany sa v priebehu licencovaného obdobia môže meniť. Preto, bez ohľadu na to, aké predmety
ochrany budú použité počas licencovaného obdobia, používateľ je v zmysle hromadnej licenčnej
zmluvy, prípadne rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, oprávnený používať všetky predmety ochrany
kolektívne spravované danou organizáciou kolektívnej správy. Aj z uvedeného dôvodu súd považuje za
zvyčajnú odmenu, práve odmenu stanovenú paušálnou sumou.

62. V tejto súvislosti súd pripomína, že v žalovanom období (rok 2018) obsadenosť (miera využitia)
ubytovacieho zariadenia ani nepatrila medzi kritériá podľa ust. § 169 ods. 2 Autorského zákona, ktoré
žalobca mal zohľadniť pri stanovení licenčnej odmeny. Vyťaženosť ubytovacích zariadení, sa ako
kritérium pri určení výšky odmien v sadzobníku uplatňuje až podľa uvedeného ustanovenia zákona
účinného od 1.1.2019.

63. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, uplatnený v konaní žalobcom, súd považoval za daný.
Nárok žalobcu vyplýva priamo zo špeciálnej právnej úpravy bezdôvodného obohatenia v Autorskom
zákone.
64. Pri určení výšky nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súd postupoval podľa ust. § 458a v
spojení s ust. § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka, na ktoré Autorský zákon odkazuje pokiaľ ide o

výšku bezdôvodného obohatenia. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia určí najmenej vo výške
odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.
65. Podľa sadzobníka žalobcu platného v roku 2018 bola ročná odmena za jedno zvukovoobrazové
zariadenie umiestnené na izbách v hoteli 4* vo výške 29,50 Eur a za veľkoplošnú obrazovku (nad 120
cm) v iných priestoroch vo výške 135,- Eur, čo pri počte preukázaných zvukovoobrazových zariadení

v ubytovacom zariadení žalovaného predstavuje sumu 676,45 Eur za žalované obdobie. Súd mal za
preukázané, že žalovaný sa vyššie uvedeným spôsobom bezdôvodne obohatil, a teda je povinný toto
obohatenie žalobcovi vydať.66. Vo vzťahu k určeniu výšky zvyčajnej licenčnej odmeny súd uvádza, že predmetom konania
bolo vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška sa odvíja od zvyčajnej odmeny za získané
licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do práva. Žalobca

v konaní preukázal, že v roku 2018 uzatvoril rozšírené hromadné licenčné zmluvy, v ktorých bola
licenčnáodmenadohodnutápodľaSadzobníkaautorskýchodmienzapoužitieliterárnych,dramatických,
hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel účinného od 1.1.2017. Za
stavu, keď žalobca uzatvoril s inými používateľmi rozšírené hromadné licenčné zmluvy za odmenu podľa
sadzobníka mal súd za to, že ide o odmenu zvyčajnú, obvyklú. Výška bezdôvodného obohatenia sa v

prípade porušenia alebo ohrozenia práva duševného vlastníctva určí najmenej vo výške odmeny, ktorá
by za získanie licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva (ust. § 458a, § 442a
ods. 2 Občianskeho zákonníka).
67. Za daného stavu mal súd za preukázané, že žalobca si v konaní uplatnil nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške zvyčajnej odmeny, teda v minimálnej výške. Súd opätovne uvádza,
že predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaný ako používateľ

predmetov ochrany nemal udelený súhlas na používanie diel, nemal so žalobcom ako organizáciou
kolektívnej správy uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, a teda keď bez súhlasu žalobcu
používal predmety ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami porušoval výhradné autorské
práva.

68. Žalobca sa domáhal okrem istiny aj zaplatenia príslušenstva, a to 5% úroku z omeškania z istiny
676,45 Eur odo dňa 11.12.2019 do zaplatenia.

69. Občiansky zákonník pri vydaní bezdôvodného obohatenia nestanoví čas plnenia. Nárok na vydanie
bezdôvodnéobohateniesastávasplatnýmnasledujúcideňpodoručenívýzvynavydaniebezdôvodného

obohatenia v súlade s ust. § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak čas plnenia nie je dohodnutý,
je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

70. Žalovaný mal teda povinnosť plniť, vydať bezdôvodné obohatenie prvý deň potom ako mu žalobca
doručil výzvu.

71. Z predložených listinných dôkazov žalobcom vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, že žalobca
vyzval žalovaného výzvou zo dňa 3.12.2019 k vydaniu bezdôvodného obohatenia za používanie
predmetov ochrany za obdobie od 1.1.2018 do 22.4.2018 vo výške 676,45 Eur, ktorá bola žalovanému
doručená dňa 5.12.2019. Vo výzve zároveň určil žalobca lehotu plnenia 5 dní odo dňa doručenia

výzvy. Splatnosť pohľadávky žalobcu tak nastala dňa 10.12.2019, a nezaplatením dlhu riadne a včas
sa žalovaný dostal do omeškania dňom 11.12.2019. Vzhľadom na uvedené súd zaviazal žalovaného
zaplatiť úrok z omeškania odo dňa uplatneného v žalobe t.j. odo dňa 11.12.2019.

72. Výška úroku z omeškania zodpovedá výške úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky navýšenej

o 5 percentuálnych bodov k prvému dňu omeškania v súlade s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z..
Súd teda priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5% ročne
z dlžnej sumy.

73. Po vrátení veci odvolacím súdom žalovaný podal návrh na prerušenie konania z dôvodu, že

na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky prebieha voči žalobcovi konanie, v ktorom čelí
podozreniu zo zneužívania dominantného postavenia. Uviedol, že Protimonopolný úrad dňa 23.2.2022
vydal rozhodnutie č. 2022/DOZ/POK/2/12, ktorým žalobcu uznal vinným zo zneužívania dominantného
postavenia, voči ktorému podal žalobca rozklad, o ktorom nebolo rozhodnuté.
74. V tejto súvislosti su´d odkazuje na predcha´dzaju´cu cˇastˇ odo^vodnenia tohto rozsudku

a opakovane uvádza, zˇe pokialˇ by aj Protimonopolny´ u´rad Slovenskej republiky právoplatne konanie
zˇalobcu posu´dil ako odporuju´ce pravidla´m hospoda´rskej su´tˇazˇe, ni´m prejudikovane´ ota´zky
spa´chania a pa´chatelˇa spra´vneho deliktu by pre toto konanie nemali priamy vy´znam, kedˇzˇe
rozhodnutie o zˇalobou uplatnenom na´roku priamo neza´visi´ od posu´denia zodpovednosti zˇalobcu
ale zˇalovane´ho. Rozhodnutie Protimonopolného u´radu Slovenskej republiky nema´ na rozhodnutie su

´du v prejednávanej veci zˇiaden dosah, nakolˇko v tomto konani´ neprina´lezˇi´ súdu presku´mavatˇ vy
´sˇku licencˇnej odmeny, a preto povazˇuje na´vrh zˇalovane´ho na prerusˇenie konania za nedo^vodny
´, nakolˇko rozhodnutie vo veci nie je za´visle´ od odpovede na ota´zku, cˇi zo strany zˇalobcu došlo kporusˇeniu za´kazu zneuzˇitia dominantne´ho postavenia na trhu a na´vrh zˇalovane´ho na prerusˇenie
konania ako nedo^vodny´ zamietol.
75. Podľa ust. § 251 Civilného sporového poriadku trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a

účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

76. Podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

77. Podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne
aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

78. Podľa ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

79. Podľa ust. § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak bola v konaní úspešná strana zastúpená
advokátom, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania
advokáta.

80. Ust. § 255 Civilného sporového poriadku účinného odo dňa 1.7.2016 upravuje predpoklady, za
splnenia ktorých majú strany sporu právo na náhradu trov konania, ktoré vynaložili.

81. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu, ktorej to priznáva
zákon, náhradu týchto trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti so sporom musela alebo bude

musieťnepochybnezaplatiť,pričombyichnemuselazaplatiť,akbytuneexistovalsporpredvšeobecným
súdom.

82. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je samo
o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí zo dňa 6.2.1954 vo veci Beer
proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 7.10.2004 vo veci Bauman proti Rakúsku (č. 30428/96, resp.
76809/01).

83. Zásada úspechu v spore sa premieta v ust. § 255 Civilného sporového poriadku. Zásada úspechu

v spore (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná
nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s uplatňovaním alebo
bránením práva.

84. Žalobca bol v konaní plne úspešný. Vzhľadom k uvedenému súd o náhrade trov konania rozhodol

v zmysle ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a žalobcovi priznal náhradu trov konania
v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v troch

písomných vyhotoveniach.

Podľa ust. § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané.

Podľa ust. § 363 Civilného sporového poriadku sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania
( ust. § 127 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).Podľa ust. § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno
odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť

len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti).