Rozsudok Judgement was issued on Thursday, June 26, 2024

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 17C/29/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4220203833
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Hudecová PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSKN:2024:4220203833.24

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno pred sudkyňou JUDr. Dominikou Hudecovou, PhD. v právnej veci žalobcov:

1. A. B., nar. XX.XX.XXXX a 2. C. B., nar. XX.XX.XXXX, obaja zhodne bytom D. XXX/X, D. - E. F.,
obaja zhodne zast. advokátkou JUDr. Ivetou Majlingovou, Pohraničná 7, Komárno, IČO: 34021515
proti žalovanej: G. H. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/X, D., v konaní o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam takto

r o z h o d o l :

1. Súd určuje, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených
Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor na LV č. XXX pre k. ú. E. F., parc. registra „ C“ č. 428/16
o výmere 623 m2 zastavaná plocha a nádvorie a parc. registra „ C“ č. 428/17 o výmere 336 m2 záhrada

v podiele 1/2 k celku.

2. Žalobcovia v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to trov konania na
súde prvého stupňa, ako aj trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia doručili tunajšiemu súdu dňa 26.08.2020 žalobu, ktorou sa domáhali určenia, že
žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených Okresným úradom
Komárno, katastrálny odbor na LV č. XXX pre k. ú. E. F., parc. registra „C" č. 428/16 o výmere 623
m2 zastavaná plocha a nádvorie a parc. registra „C" č. 428/17 o výmere 336 m2 záhrada v podiele

1/2 k celku na tom skutkovom základe, že žalovaná je podľa listu vlastníctva č. XXX pre k. ú. E. F.,
parc. registra „C" č. 428/16 o výmere 623 m2 zastavaná plocha a nádvorie a parc. registra „C" č.
428/17 o výmere 336 m2 záhrada podielovou spoluvlastníckou týchto nehnuteľností v podiele 1/2 k
celku. Predmetné nehnuteľnosti žalovaná nadobudla na základe dedičského konania č. k. 9D 395/13
zo dňa 28.03.2014, ako dedičstvo po poručiteľke K. L., M. D., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom
N. E. O. XXX. K prejednaniu dedičstva k nehnuteľnostiam vedeným Okresným úradom Komárno,
katastrálny odbor na LV č. XXX pre k. ú. E. F., parc. registra „C" č. 428/16 o výmere 623 m2

zastavaná plocha a nádvorie a parc. registra „C" č. 428/17 o výmere 336 m2 záhrada v podiele 1/2 k
celku došlo napriek tomu, že poručiteľka kúpnou zmluvou vyhotovenou dňa 11.06.1980 v Advokátskej
poradni Komárno, advokátom J. K. P. predmetné nehnuteľnosti odpredala žalobcom A. B. a C. B. do
BSM v stanovenom podiele 1/1 k celku. Podľa čl. III. kúpnej zmluvy predávajúca svojim osvedčeným
podpisom na kúpnej zmluve potvrdila prevod nehnuteľnosti, ako aj prevzatie kúpnej ceny za tento
prevod. Žalobcovia nehnuteľnosti vedené Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor na LV č. XXX
pre k. ú. E. F. , parc. registra „C" č. 428/16 o výmere 623 m2 zastavaná plocha a nádvorie a parc.

registra „C" č. 428/17 o výmere 336 m2 záhrada v podiele 1/2 k celku odkúpili kúpnou zmluvou zo
dňa 11.06.1980 a tieto dobromyseľne užívajú v dobrej viere, že im vlastnícky patria od júna 1980.
Na nehnuteľnostiach, parc. reg. „C" č. 428/16 si postavili rodinný dom, ktorý bol skolaudovaný na
základe kolaudačného rozhodnutia MNV v Komárne č. 570/1987 dňa 07.12.1987. V roku 2016 boližalobcovia oslovení žalovanou, ktorá im oznámila, že v roku 2014 zdedila po nebohej K. L. parc.
registra „C" 428/16 a parc. registra „C" č. 428/17, tvrdiac, že je vlastníčkou týchto parciel požadovala
od žalobcov opätovné odkúpenie a vyplatenie týchto nehnuteľností. Žalobcovia pani žalovanej oznámili,

že tieto nehnuteľnosti v roku 1980 platnou kúpnou zmluvou odkúpili od pani K. L., tieto nehnuteľnosti
pokladali pri všetkej právnej opatrnosti za svoje vlastníctvo a tieto nikým nerušene dobromyseľne užívali
v úplnom presvedčení, že sú vlastníkmi týchto nehnuteľnosti. Zrejme pochybením zo strany Advokátskej
poradne v Komárne, predmetná zmluva nebola predložená na registráciu štátnemu notárstvu, o čom
však žalobcovia vedomosť nemali, pretože právnou stránkou vybavenia prevodu v tom čase poverili

štátnu inštitúciu, ktorou bola Advokátska poradňa v Komárne. Žalobcovia splnili všetky predpoklady
vydržania vlastníckeho práva, ktoré predpoklady boli splnené pre celú vydržaciu dobu. Sú spôsobilým
subjektom pre vydržanie, predmet držby je spôsobilý na vydržanie, nakoľko môže byť predmetom
vlastníctva a nebol vo vlastníctve štátu ani zákonom určených právnických osôb. Žalobcovia boli v
dobrej viere, t. j. dobromyseľní počas celej doby držby. Oprávnená držba žalobcov trvala po zákonom
stanovenú dobu, t. j. viac ako 10 rokov (26 rokov), čím došlo k uplynutiu vydržacej doby. Vydržacia

doba uplynula bez prerušenia. Začiatok oprávnenej držby datujú žalobcovia ku dňu 11.06.1980 a
lehota na plynutie oprávnenej držby uplynula 12.06.1990. Žalobcovia vydržali nehnuteľnosti tvoriace
predmet sporu za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb. upravujúceho ochrany držby v §§
132a, 135a. Je jednoznačné, že držitelia boli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní. Kúpnu
zmluvu o prevode nehnuteľností si nechali vyhotoviť štátnou organizáciou, Advokátskou poradňou v

Komárne,zmluvuimvyhotoviladvokát,zamestnanecAdvokátskejporadnevKomárne,zmluvupodpísali
predávajúca aj kupujúci, ktorých podpisy sú osvedčené, vyplatili kúpnu cenu, čo potvrdzuje osvedčený
podpis predávajúcej na tejto zmluve, na nehnuteľnostiach postavili rodinný dom, ku ktorej stavbe im
bolo udelené kolaudačné rozhodnutie a tieto nehnuteľnosti nikým nerušene užívali ako svoje vlastníctvo
počas celej vydržacej doby, a to aj nad jej rozsah po dobu 26 rokov. Žalobcovia nadobudli vlastnícke

právo k nehnuteľnostiam vedeným Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor na LV č. XXX pre k.
ú. E. F., parc. registra „C" č. 428/16 o výmere 623 m2 zastavaná plocha a nádvorie a parc. registra „C"
č. 428/17 o výmere 336 m2 záhrada v podiele 1/2 k celku. Žalobcovia majú naliehavý právny záujem
na určení vlastníckeho práva súdom, nakoľko nehnuteľnosti vedené Okresným úradom Komárno,
katastrálny odbor na LV č. XXX pre k. ú. E. F., parc. registra „C" č. 428/16 o výmere 623 m2 zastavaná

plocha a nádvorie a parc. registra „C" č. 428/17 o výmere 336 m2 záhrada v podiele 1/2 k celku sú v
katastri nehnuteľnosti vedené na mene žalovanej, ktorá neuznala vlastnícke právo žalobcov. Bez takého
určenia nie je možné vykonať zápis v katastri nehnuteľností za účelom zosúladenia právneho stavu
so stavom faktickým. Žalobcovia navrhli, aby súd po vykonanom dokazovaní určil, že žalobcovia sú
bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor

na LV č. XXX pre k. ú. E. F., parc. registra „C" č. 428/16 o výmere 623 m2 zastavaná plocha a nádvorie
a parc. registra „C" č. 428/17 o výmere 336 m2 záhrada v podiele 1/2 k celku a priznal im nárok na
náhradu škody v plnom rozsahu.

2. Súd prvého stupňa rozsudkom č.k.: 17C/29/2020-247 zo dňa 30.11.2020 žalobe vyhovel a žalobcom

priznal nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu 100%.

3. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia vecí, najmä v posúdení dobromyseľnosti žalobcov o tom,

že im vec patrí.

4. Krajský súd v Nitre preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že
odvolanie žalovanej je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 389 ods. 1
písm. b) CSP uznesením č.k.: 9Co/44/2023 - 321 zo dňa 14.09.2023 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie
uviedol, že dobromyseľnosť žalobcov v 1. a 2. rade bola preukázaná aj kolaudačným rozhodnutím o
rodinnom dome, ktorý bol vystavaný na parcele tvoriacej predmet kúpnej zmluvy zo dňa 11.06.1980,
k tomu je potrebné uviesť, že v zázname z miestneho šetrenia z kolaudácie rodinného domu, návrhu
na kolaudáciu stavby, objednávky na vyhotovenie geometrického plánu, teda dokladov spísaných a

podpísaných žalobcami vyplýva, že stavbu chceli realizovať na parcelách č. 428/10, 428/11 a 428/12,
pričom z kolaudačného rozhodnutia zo dňa 07.12.1987 vyplýva, že týmto rozhodnutím bolo povolené
užívať stavbu rodinný dom na parc. č. 428/10, 428/11, pričom parc. č. 428/10 v tomto rozhodnutí bola
prepisovaná na parc. č. 428/16. Ako k prepísaniu tohto parcelného čísla malo dôjsť preukázané nebolo,preto konštatovanie súdu, že z kolaudačného rozhodnutia vyplýva, že rodinný dom bol postavený na
parcele tvoriacej predmet kúpnej zmluvy zo dňa 11.06.1980 je nedostatočne odôvodnený a nevyplýva z
vykonaného dokazovania. Z LV č. XXX pritom vyplýva, že rodinný dom žalobcov je postavený na parc.

č. 428/11. Nesprávny je aj záver súdu, že obrana žalovanej počas takmer celého konania smerovala
k preukázaniu neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 11. 06. 1980, uzavretej medzi žalobcami a právnou
predchodkyňou žalovanej, pretože obrana žalovanej nebola na tomto tvrdení založená a žalovaná sa v
konaní bránila tým, že preukazovala, že žalobcovia neboli dobromyseľní, s čím sa súd prvej inštancie
dostatočne nevyporiadal, keď ohľadom tejto otázky nevyhodnotil všetky vo veci vykonané dôkazy.

5. Súd prvého stupňa vykonal pojednávanie dňa 19.02.2024, na ktoré sa ustanovili žalobkyňa v 2. rade,
žalovaná, právna zástupkyňa žalobcov, splnomocnený zástupca žalovanej. Súd vykonal výsluch strán
sporu.

6. Žalovaná počas výsluchu na jednotlivé otázky právnych zástupkýň strán sporu, ako aj zákonnej

sudkyne uviedla, že žila v spoločnej domácnosti s rodičmi do r. 1987, v roku 1980 študovala na VŠ a
nemala vedomosť o tom, že jej matka uzavrela kúpnu zmluvu na tieto nehnuteľnosti, matka to urobila
sama, takže sama uzatvorila zmluvy k pozemkom v Novej Stráži a so žalovanou sa o tom nebavila. Otec
žalovanej pracoval v Zelenine v Komárne, odštepnom závode. Ďalej uviedla, že žalobkyňu nepozná.
Matka žalovanej nikdy nežila v E. F., žila v Zlatnej na Ostrove, nevie, či pozemky v E. F. boli jej

dedičstvom, pravdepodobne asi, lebo ona to mala spoločne so sestrou G. D., žalovaná nevedela, ako ich
nadobudla, nevie, či pôvodne boli starorodičovské, na tie pozemky v detstve chodili, lebo tam pestovali
papriku, a potom bola rada, že tam nemusí chodiť, nakoľko nemala rada tú činnosť. Uviedla, že nevie
presne, dokedy na tie pozemky s rodičmi chodili, ale po r. 1980, keď bola uzavretá kúpna zmluva, tam
prestali chodiť. O kúpnej cene, zaplatení, žalovaná nevie vôbec nič, len z listín, čo obdržali v dedičskom

konaní, sa dozvedela tom, že dedili pozemok v E. F., ona nebola účastníčkou zmluvných vzťahov.
Uviedla, že ku kúpnej cene sa nevie vyjadriť, len z tých dokladov k súdnemu sporu, pretože doma sa o
tom nerozprávali, jej matka sama vybavovala tieto veci. Na záver uviedla, že odštepný závod Zeleniny
sa nachádzal na sídlisku Bašta v Komárne.

7. Žalobkyňa v 2. rade počas výsluchu na jednotlivé otázky právnych zástupkýň strán sporu, ako aj
zákonnej sudkyne uviedla, že o pozemkoch 16 a 17 si myslela, že sú ich, lebo oni ich kúpili, oni si to
aj vždy mysleli, viackrát sa stretli s pani, lebo chodievala do susedov, k sestre, nikdy, ani raz sa o tom
nehovorilo, že by tie pozemky neboli kúpili a že by ich neboli zaplatili. Na otázku, či vie predložiť stavebné
povolenie k nehnuteľnosti uviedla, že všetky doklady, ktoré mala, odovzdala pani advokátke, pozemok

vymerala geodézia a dom bol riadne skolaudovaný. Stavebné povolenie, ako aj kolaudačné povolenie
vydané v r. 1981, stavebné povolenie muselo byť a zrejme niekde aj je to stavebné povolenie, lebo inak
by geodézia nebola vymerala pozemok. Stavať začalo v r. 1981 na základe stavebného povolenia, lebo
geodézia by sa s nimi ani do reči nedala. Na otázku, či kúpili parcelu č. 16 celú alebo len polovicu,
uviedla, že polovica bola D., a druhá polovica bola L., bolo to spoločné vlastníctvo, žalobcovia kúpili od

D. a povedali, že treba ísť aj k L., lebo je to spoločné vlastníctvo a nevedeli, ktorá časť je ktorá. Polovicu
kúpili od D. a polovicu od L.. Na otázku, kedy kúpili tú druhú polovicu od D. uviedla, že keď začali stavať,
prišiel tam pán D. a povedal, že jeho pozemok je na predaj, žalobcovia mu ho zaplatili, aj ho kúpili. Celú
vec dali riešiť advokátke a notárke, lebo žalobca v 1. rade vtedy robil v Bratislave a žalobkyňa v 2. rade
mala doma dve deti. Tú časť pozemku 440/3 dodatočne kúpili a zaplatili, lebo tam sa udiala nejaká chyba

a ani pri dedičskom konaní D. to nebolo uvedené v dedičstve, a potom dodatočne sa na to prišlo. Táto
pani L. K. ešte potom žila, nevie ako dlho od toho roku 1980, a ani jediný raz neprišla, že oni to nekúpili,
ba naopak, vždy hovorila, že dobre, že to predali, že nemajú s tým starosti. Nevie, nepamätá sa, či vtedy,
keď začali stavať, mali list vlastníctva od parcely č. 16, geodézia to vymerala, určite to bolo, ona je laik
v tejto veci, nevie. Na otázku, prečo podali žalobu na matku žalovanej v novembri 1980, 5 mesiacov

po uzavretí kúpnej zmluvy uviedla, že oni nedali žiadne podanie na tetu K., určite sa to dostalo cez D.,
určite cez D. došlo k tomu, že pani K. pozvali na súd. Rovnako nevedela uviesť, z akého dôvodu vzali
späť tú žalobu v r. 1981, čo podali proti D. a matke žalovanej, lebo advokátka vybavovala tieto veci. Na
otázku, či pani G. P. ich vôbec neinformovala o tom, aké úkony vykonáva uviedla, že určite to hovorila,
ale žalobca v 1. rade (manžel žalobkyne v 2. rade) chodieval za ňou, on to vybavoval, ona nevie. Na

otázku, či ich pani G. P. ani neinformovala o tom, že predtým vzala späť návrh na zápis kúpnej zmluvy
uviedla, že podľa jej vedomostí, nie, a oni boli stále v tom domnení, že ten pozemok patrí im. Na otázku
koľko a ktoré parcely kúpili kúpnou zmluvou v r. 1980 uviedla, že sa nepamätá, je to uvedené v zmluve.
Uviedla, že nevie, prečo uzavreli novú kúpnu zmluvu na parcelu č. 12, keď už raz bola tá kúpna zmluvauzavretá. Na otázku, čo myslí pod tým, že s matkou žalovanej mali nadštandardné vzťahy a priateľstvo
uviedla, že ona nehovorila, že nadštandardné, hovorila, že mali veľmi dobrý vzťah a pán G. (pozn.: G.
L., manžel K. L.) im veľmi veľa pomohol, keď stavali, a bol veľmi pyšný na svoju dcéru, ktorá študuje

právo. Na otázku, koľko peňazí dali matke žalovanej za tú parcelu a ako, akým spôsobom uviedla, že na
MNV zaplatili takmer 5.000,- Kčs (4.700,- niekoľko Kčs), nepamätá si presne, a poštovými poukážkami
poslali 5.000,- Kčs. Na otázku, prečo platili dvakrát toľko, keď zákonom stanovená cena nehnuteľnosti
bola 4.596,- Kčs a zaplatili viac uviedla, že vtedy sa veci diali takto, za tých 4.500,- Kčs bolo treba platiť
daň, a za tých 5.000,- Kčs nebolo treba. Uviedla, že nevie, prečo na žiadosti o kolaudačnom konaní

boli uvedené len parcely č.10, 11 a 12, a nie aj parcela č. 16. Na otázku, aké auto mal G. L. v r. 1980
uviedla, že ona ani slovom nepovedala, že tetu K. k nim nosieval autom, hovorila toľko, že pokiaľ sa
dobre pamätá, tak chodieval s Q. a bral ich do práce, pokiaľ ju spomienky neklamú. Na otázku, či tie
podpisy, ktoré sú na dokumentoch uvedené, podpisovali vlastnoručným podpisom, podpisovali ich oni
alebo niekto iný a či mala pani advokátka P. splnomocnenie v tej veci, o ktorej bola predtým reč, vo
veci 4C/294/1980 uviedla, že jej dali splnomocnenie preto, aby vybavila tieto veci, a tam je uvedené

všetko, že pani L. nemá žiadne nároky voči B., nakoľko všetko vysporiadali. Na poznámku, že ak vážená
navrhovateľka nevie o podanom návrhu nič, tak ako, že vie z neho citovať, či sa jej vrátila pamäť uviedla,
že ona tento dokument ani nemala, pán I. ho priniesol na súd, tak sa aj k nim tento dokument dostal.
Na záver uviedla, že si je istá, keďže už ostatní účastníci nežijú, okrem manžela žalovanej, že boli
dobromyseľní pri vydržaní príslušného pozemku, lebo človek si pamätá dobrých ľudí a dobré veci.

8. Súd vykonal pojednávanie dňa 27.05.2024, na ktoré sa ustanovili právna zástupkyňa žalobcov a
splnomocnený zástupca žalovanej. Právna zástupkyňa žalobcov na pojednávaní uviedla, že žalobcovia
trvajú na tom, že boli v dobrej viere, že im podiel 1/2 z parc. 428/16 a 428/17 vlastnícky patrí. Ako
aj krajský súd uviedol, treba vychádzať z okolnosti uzavretia kúpnych zmlúv - prípadu. Žalobcovia sú

jednoduchí poctiví dôchodcovia s vážnymi zdravotnými problémami a minimálnym dôchodkom a nechcú
sa na úkor nikoho obohacovať. Požadujú len uznanie vlastníckeho práva za nehnuteľnosti, ktoré kúpili
a zaplatili. V ich subjektívnom ponímaní tento podiel poctivo kúpili a vyplatili zaň v tom čase nemalý
finančný obnos a užívali ho ako svoje vlastníctvo 33 rokov. Počas tejto doby nikým neboli rušení. Pri
posudzovaní ich dobromyseľnosti, a to zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, ako to uviedol krajský

súd, treba, podľa jej názoru, vychádzať aj z okolnosti uzavretia kúpnych zmlúv k týmto nehnuteľnostiam.
Nehnuteľnosti pare. 428/16 a 428/17 mali viac vlastníkov, a preto majetkoprávne usporiadanie bolo
realizovanéviacerýmizmluvami(ZmluvaspaniD.zodňa25.05.1979,zmluvaspaniL.).Práverealizácia
usporiadania vlastníckych práv vniesla do usporiadania určitú mieru chaotickosti, ktorá prispela k tomu,
že k pochopeniu právnych úkonov bola bezprostredne potrebná vyššia miera právnych znalosti, ktoré

nie je možné spravodlivo požadovať od žalobcov vzhľadom na ich základné vzdelanie. Práve realizácia
viacerých zmlúv (podpisovali viacero zmlúv) bola dôvodom, že žalobcovia nenadobudli pochybnosti o
platnosti zmluvy zo dna 11.06.1980, ani následne po podpise ďalšej zmluvy zo dňa 13.03.1981. Do
podpisu zmluvy zo dňa 11.06.1980 p. L. parc. 428/16 a 428/17 užívala ako záhradu, čo potvrdila pri
svojom výsluchu pani G. H. I., žalovaná. Dobromyseľnosť žalobcov bola odvodená od ich presvedčenia

o vlastníctve, ktoré vyplývalo z pre nich jednoznačných okolností, že podpísali s pani L. kúpnu zmluvu
a vyplatili jej kúpnu cenu. Boli bez pochybnosti, v presvedčení, že poctivo nadobudli podiel 1/2 - iny z
parc. 428/16 a 428/17 od pani L.. Ich dobrá viera a presvedčenie bolo utvrdzované 33 rokov správaním
samotnej predávajúcej a jej manžela, s ktorým sa žalobkyňa v druhom rade pravidelne stretávala,
nakoľko pracovali u toho istého zamestnávateľa, ('Zelenina Komárno“). Pani L. po podpise zmluvy

prestala sama dobrovoľne obhospodarovať parcely, čo potvrdila pani žalovaná na pojednávaní dňa
19.02.2024, keď uviedla „Po roku 1980, keď bola uzavretá kúpna zmluva, sme tam prestali chodiť,
predtým sme tam pestovali papriku“. Matka pani žalovanej, pani L., prestala obhospodarovať tieto
parcely od podpisu kúpnej zmluvy zo dňa 11.06.1980, čo logicky svedčí o tom, že považovala tieto
parcely za vlastníctvo žalobcov. V nepodstatnom rade je nutné vnímať aj fakt, že v čase uzavretia kúpnej

zmluvy v roku 1980, t. j. v čase socializmu, bolo právne povedomie a právne znalosti na minimálnej
úrovni a občania mali k štátnym inštitúciám iný prístup, preto žalobcovia ani objektívne ani subjektívne
nemohli predpokladať, že pri kúpnej zmluve resp. zmluvách dôjde k právnemu omylu. Pre laikov ako
žalobcovia nebol dôvod pochybovať ani pri dodržaní elementárnej opatrnosti o tom, že štátom zriadená
inštitúcia, advokátska poradňa, pochybí. Po podpise zmluvy s pani D., sestrou pani L., sa však zhoršili

vzťahy s pani D., druhou podielovou spoluvlastníčkou parc. 428/16 428/17 z dôvodu, že advokátska
poradňa pri vyhotovovaní zmluvy s pani D. nesprávne identifikovala parcely, ktoré mali od pani D. kúpiť,
a namiesto podielu 1/2 -iny z parc. 428/16 a 428/17 do zmluvy zapísali parcelu 440/3, o ktorú záujem
žalobcovia nemali, pretože sa ani nenachádzala v blízkosti ich budúceho stavebného pozemku a anipani D. tuto parc. 440/3 nemala záujem predať. Identifikácia predmetu kúpy, hlavne v roku 1979-1980
podľa katastrálnych máp bola rozhodne zložitým procesom, ktorý vyžadoval odborné znalosti, ktoré
žalobcovia vzhľadom na svoje vzdelanie nemali, preto sa spoľahli pri spisovaní zmlúv na inštitúciu

zriadenú štátom. Žalobcom sa majetkoprávne podarilo doriešiť podiel 1/2-iny G. D., sestry pani L. s
dedičmi pani D., a to zámennou zmluvou, ktorou sa odstránilo pochybenie v zmluve z roku 1979 tým, že
sa na dediča p. D. previedla omylom zahrnutá parcela 440/3 a na žalobcov sa previedol podiel 1/2-iny z
parc.428/16 a 428/17. Do toho času nehnuteľnosti užívali obe strany tak, ako boli neskôr vysporiadane
zámennou zmluvou. Žalobcovia rozhodne trvajú na tom, že mali pochybnosti len o podiele pani D.,

pričom o dobromyseľnom nadobudnutí podielu pani L. nikdy nemali pochybnosti z dôvodu, ktoré uviedli
a vždy boli presvedčení že tento podiel poctivo nadobudli a tak k tomuto podielu aj pristupovali. Žaloba
v konaní 4C/294/80 nebola spôsobilá v nich vyvolať pochybnosti pretože boli v domnení, že predmetom
sporu je podiel 1/2-iny pani D., čo vyplýva aj zo znenia žaloby, kde sa uvádza že pani L. vlastnícke
právo žalobcov plne uznáva. Ani geometricky plán pri akceptovaní logického sledu okolností nevyvolal
u žalobcov pochybnosti v presvedčení o nadobudnutí ich vlastníctva k podielu pani L., nakoľko pre

nedoriešený spor s pani D. v tom čase považovali parc. 428/16 a 428/17 za majetkovo usporiadané
len v podiele 1/2- iny (časť pani L., a nie v celosti, a že teda poznámka sa týka len podielu pani D..
Žalobcovia majú za to, že listiny, ktorými žalovaná spochybňuje dobromyseľnosť žalobcov ,nemohli u
žalobcovvyvolaťpochybnosti(anipriprimeranejmiereopatrnosti)otom,žesúvlastníkmipodielupaniL..
V tomto kontexte je potrebné prihliadať na konkrétne okolnosti uzavretia zmluvy v súvislosti s historicko-

spoločenským obdobím, v ktorom sa úkony uskutočnili, a to aj s ohľadom na vtedajšie právne povedomie
ľudí, pre ktorých sa poctivosť uzatvorenia zmluvy posudzovala aj podľa vzájomného správania sa strán
zmluvy po jej uzatvorení. Žalobcovia zmluvu uzavreli, podpísali a uzavrela a podpísala ju aj pani L..
Pani L. od nich prevzala kúpnu cenu, svoj podiel im odovzdala a pristupovala k nim 33 rokov až do
konca svojho života ako k vlastníkom tohto podielu. Žalobcovia konali čestne a poctivo vo vzťahu k

predávajúcej a k predmetu kúpy, preto nikdy nemali pochybnosti o svojom vlastníctve.

9. Splnomocnený zástupca žalovanej na pojednávaní uviedol, že žalobcovia tvrdia, že za sporné parcely
vyplatili K. L. spolu 9.569.- Kčs nasledovne: v roku 1979 poštovou poukážkou 5.000.- Kčs a v roku
1980 pri uzavretí kúpnej zmluvy 4.596.- Kčs v hotovosti. Toto tvrdenie žalobcov však nezodpovedá

skutočnosti, lebo žalobcovia kúpnou zmluvou zo dňa 11.6.1980 kúpili nielen sporné pozemky, ale aj
ďalší pozemok s pare. č. 428/12. Kúpna cena sa vzťahovala na všetky 3 parcely. Z toho vyplýva, že
tvrdenie žalobcov, že za sporné pozemky vyplatili 9.569.- Kčs, nie je pravdou. Žalovaná poprela tvrdenie
žalobcov, že jej mama pri uzavretí kúpnej zmluvy žiadala zaplatenie ďalších peňazí, lebo ona vždy
dodržala svoje slovo, preto je vylúčené, že po obdržaní poštovej poukážky na 5.000.- Kčs by žiadala

zaplatiť presne 4.596.- Kčs, čiže vyhláškou stanovenú cenu nehnuteľností, ktorá je uvedená v kúpnej
zmluve. Žalovaná taktiež odmietla, že v zmluve z toho dôvodu nie je uvedená kúpna cena 9.596.- Kčs,
„lebo vtedy veci sa diali takto, za tých 4.500.- Kčs bolo treba platiť daň a za tých 5.000.- Kčs nebolo
treba”, jej mama vždy rešpektovala zákony a nikdy sa nevyhýbala svojej zákonnej daňovej povinnosti.
Pani žalobkyňa na pojednávaní dňa 12.01.2024 uviedla, že suma 4.596.- Kčs bola vyplatená jej mame

v hotovosti pri podpísaní kúpnej zmluvy na MNV v Zlatnej na Ostrove. Do susednej obce vraj ich zobral
jej otec. Žalovaná poprela toto tvrdenie žalobkyne, lebo v kúpnej zmluve je uvedené, že „kúpna cena je
v celosti vyplatená ...” (čiže bola vyrovnaná zaplatením 5.000.- Kčs). V zmluve nie je uvedené, že táto
suma bola vyplatená v hotovosti. Hotovostnú platbu tvrdia žalobcovia, ale žiadny dokument nevedeli
predložiť. Ďalej jej otec v žiadnom prípade nemohol zobrať žalobcov na MNV, lebo nikdy nešoféroval,

totiž nemal vodičské oprávnenie. Žalobcovia tvrdili, že mama žalovanej im nikdy nevrátila kúpnu cenu
za sporné pozemky. Žalovaná je presvedčená, že kúpna cena, užívanie pozemkov a finančné záležitosti
boli vysporiadané medzi jej mamou a žalobcami najneskôr pri uzatvorení novej kúpnej zmluvy dňa
13.03.1981, čiže pri opätovnej kúpe pozemku s pare. č. XXX/XX, ktorý už bol predmetom aj kúpnej
zmluvy v r. 1980. Žalobcovia viac ako 30 rokov mali na to, aby vyhľadali jej mamu v záujme usporiadania

vlastníckych vzťahov k sporným pozemkom, ale neurobili to. Neurobili to ani po úmrtí G. D., ani po
úmrtí jej manžela G. D., ani po spätnej kúpe svojho rodinného domu s pozemkami (v r. 2005 previedli
svoj nehnuteľný majetok na 3. osobu a v r. 2008 kúpili späť). Žalobcovia nikdy nemali list vlastníctva k
sporným parcelám. Záujem usporiadať vlastnícke vzťahy mal by byť na strane žalobcov, a nie na strane
matky žalovanej, ktorá zomrela v r. 2013. Žalovaná pozemky nadobudla na základe dedičského konania

a nevzdá sa dedičstva po mame v prospech cudzích ľudí. Žalobcovia tvrdia, že advokátka G. K. P., ktorá
bola splnomocnená na vypracovanie predmetnej kúpnej zmluvy a na ich zastupovanie v konaní až do
právoplatného skončenia veci, nikdy ich neinformovala o tom, že kúpna zmluva nebola zaregistrovaná
na štátnom notárstve, nevedeli, že konanie o registráciu zmluvy bolo zastavené rozhodnutím štátnehonotárstva. Bohužiaľ, G. K. P., špičková advokátka svojho času, zomrela pred pár rokmi, preto nemôže
vyvrátiť toto absurdné a hanobné tvrdenie žalobcov. Podľa vyjadrenia právnej zástupkyne žalobcov
zo dňa 23.02.2023: Po uzavretí Kúpnej zmluvy „ ... sa žalobcovia v 1) a 2) rade ujali dobromyseľnej

držby predmetu sporu v dobrej viere, že im nehnuteľnosti vlastnícky patria a započali s výstavbou
svojho rodinného domu. ”. Ťažko tomu uveriť, že žalobcovia nikdy sa neinformovali u advokátky
alebo na notárstve, že v akom stave je registrácia kúpnej zmluvy a že z akého dôvodu nemajú list
vlastníctva o sporných pozemkoch. List vlastníctva potrebovali predložiť k žiadosti o vydanie stavebného
povolenia. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 283/2009: oprávneným držiteľom

nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže
byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991
na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle
zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok)“.
Najvyšší súd v uvedenom judikáte zaujal stanovisko, že požiadavka, aby zmluvy o prevode vlastníctva k
nehnuteľnej veci boli registrované štátnym notárstvom, bola v Občianskom zákonníku upravená jasne a

jednoznačne.Omyldržiteľavychádzajúcizneznalostialebonedokonalejznalosticelkomjednoznačného
a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Pozemky s pare. č. 428/16 a
428/17 boli v podielovom spoluvlastníctve K. L. a G. D.. Občiansky zákonník vychádza z vymedzenia
podielového spoluvlastníctva ako spoluvlastníctva ideálneho, lebo výška spoluvlastníckeho podielu
neodráža konkrétnu reálnu časť veci, ale iba mieru, ktorou sa jednotliví spoluvlastníci podieľajú na

právach a povinnostiach, vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Ide teda o ideálne podiely.
Žalobcovia po uzavretí Kúpnej zmluvy sa ujali nielen sporných pozemkov, t. j. parcely č. 428/16 a 428/17
vo výške 1/2 k celku, ale začali užívať aj druhú polovicu pozemkov vo vlastníctve G. D., hoci vedeli, že na
to nemajú právny titul. Ide o zabratie veci bez právneho titulu - delenie bez právneho titulu. Dobrá viera
sa má posudzovať objektívne, teda nielen čisto na základe vnímania okolností zo strany žalobcov a musí

byť pri zachovaní bežnej opatrnosti po celú dobu držby bez dôvodnej pochybnosti, že im vec alebo právo
patrí. V predmetnom konaní však priebežne vyšli najavo novšie a novšie skutočnosti, ktoré dôvodne
spochybňujú dobrú vieru a subjektívne presvedčenie žalobcov, že sa stali vlastníkmi sporných parciel.
Žalobcovia po uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 11.06.1980, počas „vydržacej lehoty” podali na súd žalobu
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (žaloba zo dňa 24.11.1980), teda mali pochybnosti, že

nie sú vlastníkmi sporných parciel, „duplicitne” uzatvorili novú kúpnu zmluvu na parcelu č. 428/12, ktorú
už raz kúpili podľa zmluvy zo dňa 11.06.1980, teda vedeli, že pôvodná zmluva vykazovala právne vady, v
stavebnom konaní nemali hodnoverné doklady, ktoré by ich oprávnili zriadiť stavbu na parcele č. 428/16
(nemali LV. geoplán. dohody podľa § 139 ods. 1 Stavebného zákona), v kolaudačnom konaní nikdy
nežiadali kolaudáciu stavby na parc. č. 428/16 a 428/17, zameranie novostavby žiadali len na parcely,

ktoré mali vo vlastníctve a to: pare. č. 428/10, 428/11, 428/12, podľa geometrického plánu stavba je
zameranánaparc.č.428/11a428/16,spoznámkou,žeparc.č.428/16„samajetkoprávneusporiadava”.
Všetkyvyššieuvedenéskutočnostinaznačujú,žežalobcoviamalipochybnostionadobudnutívlastníctva
k sporným pozemkom. Stavebné povolenie - je veľmi záhadné a súčasne podozrivé, že nikde nemožno
nájsť stavebné povolenie a súvisiacu spisovú dokumentáciu. Dokonca ani žalobcovia nepredložili, resp.

nevedeli predložiť stavebné povolenie, hoci na to boli vyzvaní súdom. Kolaudačné rozhodnutie - v
úradnom dokumente bol vykonaný prepis parcelného č. 428/10 na parcelné, č. 428/16 (sporná parcela).
Doteraz však nebol objasnený, že na základe akého dokumentu, z akého dôvodu bol vykonaný tento
prepis a prečo nebol vykonaný vo forme úradnej opravy. Stavebné povolenie - na ktoré sa odvoláva
rozhodnutie - sa v spisovej dokumentácii kolaudačného konania nenachádza (oznámenie Štátneho

archívu). Vzhľadom na vyššie uvedené má žalovaná za to, že žalobcovia v 1) a 2) rade nie sú
dobromyseľní o tom, že im sporné pozemky patria.

10. Vo veci po oboznámení sa s obsahom listín tvoriacich súdny spis, a to najmä: kúpna zmluva č. l.
15, 45, 277, 286, výpis z katastra nehnuteľností č. l. 19, 49, 50, 51, 276, kópia z katastrálnej mapy č. l.

20, kolaudačné rozhodnutie č. l. 21, návrh na registráciu č. l. 43, rozhodnutie č. l. 44, 58, 281, žiadosť o
náhradné dedičské konanie č l. 59, kópia z pozemkovej mapy č. l. 60-63, spisový obal Štátneho archívu
v Nitre č. l. 107-128, poštová poukážka č. l. 208, žaloba 4C/294/80 č. l. 209, geometrický plán č. l. 239,
290, objednávka č. l. 240, 289, žaloba č. l. 282, uznesenie č. l. 285, žiadosť o vydanie stavebného
povolenia č. l. 365 a iné a ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci:

11. Žalovaná je podľa listu vlastníctva č. XXX pre k. ú. E. F., parc. registra „C" č. 428/16 o výmere
623 m2 zastavaná plocha a nádvorie a parc. registra „C" č. 428/17 o výmere 336 m2 záhrada
podielovou spoluvlastníckou týchto nehnuteľností v podiele 1/2 k celku. Predmetné nehnuteľnostižalovaná nadobudla na základe dedičského konania č. k. 9D 395/13 zo dňa 28.03.2014 ako dedičstvo
po poručiteľke K. L., M. D., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom N. E. O. XXX. K prejednaniu dedičstva
k nehnuteľnostiam vedeným Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor na LV č. XXX pre k. ú. E.

F., parc. registra „C" č. 428/16 o výmere 623 m2 zastavaná plocha a nádvorie a parc. registra „C" č.
428/17 o výmere 336 m2 záhrada v podiele 1/2 k celku došlo napriek tomu,, že právna predchodkyňa
žalovanej, K. L., previedla vlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam kúpnou zmluvou zo dňa 11.06.1980,
vypracovanou v Advokátskej poradni Komárno, advokátkou J. K. P., žalobcom A. B. a C. B. do BSM v
podiele 1/2 k celku. Podľa čl. III. kúpnej zmluvy predávajúca svojim osvedčeným podpisom na kúpnej

zmluve potvrdila prevod nehnuteľnosti, ako aj prevzatie kúpnej ceny za tento prevod. Žalobcovia uhradili
kúpnu cenu v sume 9.596,- Kčs. Advokátka žalovaných J. K. P. podala žiadosť o zápis vlastníckeho
práva k sporným nehnuteľnostiam, avšak advokátka následne z nezistených príčin tento návrh vzala
späť. Žalobcovia nehnuteľnosti vedené Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor na LV č. XXX pre
k. ú. E. F. , parc. registra „C" č. 428/16 o výmere 623 m2 zastavaná plocha a nádvorie a parc. registra „C"
č. 428/17 o výmere 336 m2 záhrada v podiele 1/2 k celku na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11.06.1980

užívali v dobrej viere, že im vlastnícky patria od júna 1980. Žalobcovia na nehnuteľnostiach, parc. reg.
„C" č. 428/16 si postavili rodinný dom, ktorý bol skolaudovaný na základe kolaudačného rozhodnutia
MNV v Komárne č. 570/1987 dňa 07.12.1987. V roku 2014 žalovaná zdedila po nebohej K. L. parc.
registra „C" 428/16 a parc. registra „C" č. 428/17. V roku 2016 oznámila žalobcom, že je vlastníčkou
týchto parciel a žiadala od žalobcov opätovné odkúpenie a vyplatenie nehnuteľností.

12. Podľa § 134 ods. 1 Obč. zák. oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci ak ju má nepretržite v držbe
po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

13. Podľa § 129 ods. 1 Obč. zák. držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva

právo pre seba.

14. Podľa § 130 ods. 1 Obč. zák. ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že
mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným.

15. Inštitút vydržania (usucapio) ako súkromnoprávny inštitút siaha do rímskeho práva, v ktorom sa
vydržanie vyvinulo popri premlčaní, keď sa dlhodobej dobromyseľnej držbe poskytovala ochrana
vo forme osobitnej námietky premlčania (execeptio, longi temporis praescriptio). Základné
predpoklady vydržania sú: res habilis (vec spôsobilá na vydržanie), iusta causa, resp. titulus (právny
dôvod nadobudnutia veci), bona fides (dobrá viera držiteľa), possessio (poctivá držba), tempus

(vydržacia doba). Ako spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva má v súčasnej právnej úprave osobitný
význam, pretože občianske právo sa striktne pridržiava zásady nemo plus iuris transferre
potest quam ipse habet a dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka pripúšťa
iba výnimočne. D. právne stavy môže podľa súčasnej právnej úpravy rehabilitovať vo väčšine prípadov
iba dlhodobá oprávnená držba. Vydržanie predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho

práva. Je úzko späté s držbou, a to konkrétne len s oprávnenou držbou (§ 130 OZ), ktorá môže
vyústiť do nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Podstatou inštitútu vydržania je práve uvedenie
faktického stavu oprávnenej držby do súladu s právnym stavom. Pri vydržaní ide totiž o taký
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva fyzickou alebo právnickou osobou, pri ktorom sa oprávnený
držiteľ po uplynutí zákonom predpísanej doby stáva vlastníkom veci a tým aj jej skutočným držiteľom.

V prípade stretu práv a povinností pravého vlastníka veci a oprávneného držiteľa veci má jednoznačne
prednosť vlastník ako nositeľ silnejšieho práva k veci, ktoré je navyše chránené Ústavou SR a
medzinárodnýmizmluvami,ktorýmijeSRviazaná.Vlastnícke právo k pozemku nadobudne vydržaním
osoba, ktorá splní podmienky stanovené v § 134 OZ; zo zákona nemožno vyvodiť, že by nebolo možné
takto prihliadať na dobu, po ktorú mal oprávnený držiteľ pozemok v držbe. Zákon určuje predpoklady

vydržania, ktoré musia byť splnené po celú vydržaciu dobu. Základné predpoklady vydržania
sú: a) spôsobilý subjekt, b) spôsobilý predmet držby, c) dobrá viera (dobromyseľnosť) vydržateľa,
d) oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu (§ 134 ods. 1 OZ) a e) uplynutie vydržacej doby.
Právne následky vydržania sú: a) oprávnený držiteľ, u ktorého sa splnili aj ostatné podmienky vydržania,
nadobudne vlastnícke právo k veci, a to pôvodným spôsobom, takže proti nemu nemožno uplatňovať

žiadne práva, ktoré mal niekto proti predchádzajúcemu vlastníkovi, b) vydržaním zanikne vlastnícke
právodoterajšiehovlastníka.Vlastníkom vydržaného pozemku sa držiteľ stáva okamihom, kedysplnil
podmienky vydržania; ďalšie právne skutočnosti pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržateľom
zákon nevyžaduje. Vlastníkom vydržania môžu byť všetky osoby, ktoré sú spôsobilé nadobúdaťvlastnícke právo (keďže nejde o právny úkon, spôsobilosť na právne úkony sa tu nevyžaduje).
Vlastníctvomôženadobudnúťvlastníctvofyzickáosoba,právnickáosoba(obec),akoajštát.Predmetom
vydržania môžu byť veci (hnuteľné a nehnuteľné), práva (právo zodpovedajúce vecnému bremenu)a

iné majetkové hodnoty (cenný papier, obchodný podiel. Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie
s vecou ako so svojou, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti (t. j. aj okolnosti nadobudnutia
držby) dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako vlastníkovi. V pochybnostiach sa má za to, že držba
je dobromyseľná. Dobromyseľnosť držby sa posudzuje so zreteľom na ustanovenie § 130 ods. 1 OZ z
týchto hľadísk: a) existencia právneho (hoci i domnelého) titulu, o ktorý sa opiera dobrá viera držiteľa,

b) nakladanie s vecou počas celej vydržacej doby ako s vlastnou a c) dobrá viera držiteľa vzhľadom na
okolnosti uvedené pod písm. a) a b), že mu vec podľa práva patrí. Vlastnícke právo môže vydržať len
oprávnenýdržiteľ,t.j.ten,ktosvecounakladáakososvojouajesozreteľomnavšetkyokolnostivdobrej
viere, že mu vec patrí (samotná detencia na vydržanie nestačí) Pre právny účinok pre vznik vlastníckeho
práva držiteľa veci má uplynutie kvalifikovanej vydržacej doby. Vydržacia doba je časový úsek, počas
ktorého musí oprávnený držiteľ spĺňať podmienky vydržania. Na určenie začiatku doby oprávnenej držby

a jej trvania sa podľa § 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka primerane použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka o plynutí premlčacej doby (§ 100 a nasl.). Občiansky zákonník spája vydržaciu dobu s
oprávnenou (dobromyseľnou) držbou hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci. Ak sú predmetom vydržania
nehnuteľnosti vydržacia doba je desať rokov.

16. V zmysle § 130 ods. 1) Obč. zák. ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že
mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba
je oprávnená, to znamená, že ten kto popiera dobromyseľnosť držiteľa má dôkazné bremeno na
preukázanie neoprávnenej držby. Z hľadiska objektívneho posudzovania nenastali u žalobcov žiadne
okolnosti, ktoré mohli u nich dôvodne vyvolať pochybnosti, že im vec patrí.

17. Podľa Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb. dochádza k úprave ochrany držby a vydržania s
možnosťou započítania času predchádzajúcej nepretržitej držby pred 01.04.1983.

18. Súd sa v prvom rade musel zaoberať otázkou naliehavého právneho záujmu, keďže sa jedná

o žalobu o určenie vlastníckeho práva podľa § 137 písm. c) CSP, kedy na určení či tu právo je alebo nie
je musí mať strana naliehavý právny záujem. Súd konštatuje, že naliehavý právny záujem strán sporu
je daný, pretože sa jedná o spor, kedy sa o vlastnícke právo k nehnuteľnosti sporia dve strany a bez
určenia, kto je vlastníkom, nie je možné zosúladiť reálny stav so stavom právnym, teda nie je možné
zapísať vlastnícke právo k nehnuteľnosti ich skutočným vlastníkom.

19. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/210/2019 zo dňa
12.08.2021 je predpokladom vydržania skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv

držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri
zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom
subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo
nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol
i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (rozhodnutie najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/287/2006).
Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,
že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také
nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú

vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar
ako bezodplatné plnenie. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14.
novembra 2018).

20. Najvyšší súd aj v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/283/2009 vyslovil, že o dobromyseľnosti možno

hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný.
Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl
môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalostivšeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych
dôsledkov právnych skutočností. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti
celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Pri

posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné
presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok, a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje
za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj
okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit

držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami
objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude
spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže
byť základom pre zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľností, ale postačí existencia
takéhoto nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom
veci, dostatočne opodstatňuje. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom k všetkým

okolnostiam veci, sa musí vzťahovať i k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke
právo. Takýmto titulom (právnym dôvodom) sa môže rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza
na iného vlastníka, napr. kúpna zmluva, darovacia zmluva, rozhodnutie štátneho orgánu a pod.

21. V zmysle nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra

2018 pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba
za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd považovať taký výklad ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje
zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom
(ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom
vlastníckym.Acontrario,výklad,ktorýtútomožnosťvylučuje,resp.juobmedzujepodstatnýmspôsobom,
nemôže byť považovaný za ústavne konformný. Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti

držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým
spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za
poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými
mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne
poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Ústavný súd

Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018 mal za to, že za ústavne
konformný výklad treba považovať výklad v zmysle judikátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3Cdo/117/1994 (R 44/96), podľa ktorého k oprávnenej držbe (pozemkov) došlo po ich kúpe, o ktorej
súdy nemali pochybnosti. Skutočnosť, že nedošlo k perfektnej, teda k platnej zmluve, na posudzovanie
oprávnenosti tejto držby to nemalo podstatný vplyv. Platnosť nadobúdacieho titulu je rozhodujúci len pri

prevode vlastníctva na základe právneho vlastníctva. O takýto formu nadobudnutia vlastníctva nešlo,
ale nadobúdacím titulom bolo vydržanie. V zmysle uvedeného nálezu, pri ústavne konformnom výklade
dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec
poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.
Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými

mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne
poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Ústavný súd
zdôraznil,ževýkladvzmysle§134vspojenís§130Občianskehozákonníka,ktorávosvojichdôsledkoch
v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k
pozemku vydržaním, treba jednoznačne považovať za neprípustne reštriktívny nerešpektujúci podstatu

a zmysel zákonného inštitútu vydržania.

22. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.04.2024 č.k.: 4Cdo/41/2023
v Občianskom zákonníku v znení platnom v čase vstupu žalobcu do držby pozemku bol rozsah
subjektov vydržania obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený

aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom.
Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 1. januára 1992,
boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná
novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 01. januárom 1992, pričom držbunekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t. j.
ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 01. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby
trvajúcej po dobu desať rokov a zároveň bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k
pozemku vydržaním. Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa,
že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí.
Okolnosti, ktoré svedčia záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu
nadobudnutia (titulu) - teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho,

či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať
nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu
(titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Iba vzhľadom na formu právneho úkonu (ústnu alebo i
písomnú) nemožno vylúčiť, ani potvrdiť existenciu dobrej viery držiteľa pri nadobúdaní nehnuteľnosti bez
toho, aby nedošlo k zohľadneniu konkrétnych právnych, ale i skutkových okolností prípadu spojených s
prevodom nehnuteľností - viažucich sa k nadobúdaciemu titulu. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá

jedanásozreteľomnavšetkyokolnosti,samusívzťahovaťajnatitul,nazákladektoréhomohlodržiteľovi
vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebné
vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska samotného účastníka konania (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR z 27. apríla 2006 sp. zn. 22Cdo/984/2006). Nie je vylúčené, aby k vydržaniu

vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného, či neplatného). Je
potrebné však vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a
povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti
o tom, že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle,
že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek

tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny
omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho
vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností.

23. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/183/2020 zo dňa
23.02.2022 dobromyseľnosti možno hovoriť vtedy, ak držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide
pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa
postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno (so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu)
od každého požadovať. Dobrá viera sa musí vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za

následok nadobudnutie veci alebo práva, ktoré je predmetom držby, musí byť podložená konkrétnymi
okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené

24. Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že medzi právnou predchodkyňou žalovanej
K. L., M. D., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom N. E. O. XXX ako predávajúcou a žalobcami ako

kupujúcimi prišlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy vyhotovenej dňa 11.06.1980 v Advokátskej poradni
Komárno, advokátom J. K. P.. Podľa čl. III. kúpnej zmluvy predávajúca svojim osvedčeným podpisom
na kúpnej zmluve potvrdila prevod nehnuteľnosti, ako aj prevzatie kúpnej ceny za tento prevod za
nehnuteľnosti vedené Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor na LV č. XXX pre k. ú. E. F. ,
parc. registra „C" č. 428/16 o výmere 623 m2 zastavaná plocha a nádvorie a parc. registra „C" č.

428/17 o výmere 336 m2 záhrada v podiele 1/2 k celku do vlastníctva žalobcov A. B. a C. B.
do BSM v stanovenom podiele 1/1 k celku. Kúpnu cenu žalobcovia uhradili v roku 1979 poštovou
poukážkou 5.000.- Kčs a v roku 1980 pri uzavretí kúpnej zmluvy 4.596.- Kčs v hotovosti. Súd mal za
preukázané, že žalobcovia užívali predmetné nehnuteľnosti vo viere, že im vlastnícky nehnuteľnosti
patria od júna 1980. Rovnako z výsluchov sporových strán bolo preukázané, že žalovaná, ako aj jej

právnapredchodkyňa,paniK.L.,odpodpisupredmetnejkúpnejzmluvyprestalivykonávaťfaktickúdržbu
predmetných nehnuteľností, ako žalovaná pri svojom výsluchu uviedla, že dané nehnuteľnosti s rodičmi
navštevovali do uzatvorenia kúpnej zmluvy, pestovali tam papriku a po uzatvorení zmluvy tam chodiť
prestali. Táto skutočnosť preukazuje vieru právnej predchodkyne žalovanej, predávajúcej pani K. L., že
predmetné nehnuteľnosti platne previedla na žalobcov a rešpektuje ich vlastnícke právo k nim a držbu

pokladázaoprávnenú.Žiadneskutočnosti,aždosmrtiprávnejpredchodkynežalovanej,nenasvedčovali
tomu, že by právna predchodkyňa žalovanej ani samotná žalovaná, spochybňovali vlastnícke právo
alebo dobromyseľnú držbu nehnuteľností žalobcami. K spochybneniu vlastníckeho práva žalobcov
prišlo až po smrti žalobcov, kedy sa predmetné nehnuteľnosti stali predmetom dedičského konania popredávajúcej, pani K. L., právnej predchodkyni žalobkyne. Sú mal preto za preukázané, že žalobcovia
od 11.06.1980 (uzatvorenie kúpnej zmluvy) do 28.03.2014 (vydanie rozhodnutia v dedičskom konaní
č. k. 9D/395/2013) vykonávali držbu k sporným nehnuteľnostiam v dobrej viere, že im vlastnícky patria.

Súd mal taktiež za nesporné, že pri prevode týchto nehnuteľností advokátka žalobcov J. K. P. podala
žiadosť o zápis vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, avšak uvedená advokátka následne
tento návrh vzala späť z dôvodu, ktorý sa počas konania nepodarilo objasniť. Žalobcovia o späťvzatí
podaného návrhu nemali vedomosť. Výsledkom však zostalo, že kúpna zmluva nebola zapísaná, čo má
konštitutívny charakter vlastníckeho práva, a teda vlastnícke právo žalobcov nebolo v registri zapísané

na ich osoby a zostalo na mene pôvodnej vlastníčky, právnej predchodkyne žalovanej. Ako už súd
ale uviedol vyššie, predávajúca aj kupujúci - žalobcovia - počas celého vyššie uvedeného obdobia
rešpektovali vlastnícke právo žalobcov a v konaní sa nijakým spôsobom nepreukázalo, že by niekto
z nich vlastníctvo alebo držbu sporných pozemkov žalobcami spochybnil. Vzhľadom na uvedené, v
zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/183/2020 zo dňa 23.02.2022,
podľa ktorého o dobromyseľnosti možno hovoriť vtedy, ak držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí

a ide pritom o omyl ospravedlniteľný, ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že
mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno (so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu) od každého požadovať, mal súd za preukázané, že žalobcovia boli počas držby sporných
nehnuteľností dobromyseľní a omyl, resp. chyba, následkom ktorej neprišlo k perfektnému prevodu
vlastníckehopráva-nezaregistrovaniukúpnejzmluvy,nebolaspôsobenážalobcami,alebolanásledkom

konania štátnych orgánov (v konaní nebolo preukázané z akého dôvodu, avšak bolo preukázané, že
advokátka žalobcov J. K. P. podala žiadosť o zápis vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam,
avšak uvedená advokátka následne tento návrh z neznámeho dôvodu vzala späť, o čom žalobcovia
nemali vedomosť). Súd vyhodnotil konanie žalobcov ako konanie, pri ktorom mýliaci sa postupoval s
obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno (so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu) od každého

požadovať, teda veril v perfektnosť konania štátneho orgánu- advokátky.

25. Na základe uvedeného mal súd za to, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam svedčí
žalobcom tým, že splnili všetky zákonom požadované podmienky vydržania. Sporné nehnuteľnosti sú
spôsobilým predmetom vydržania, nakoľko ide o vec v právnom zmysle, ktorá môže byť predmetom

vlastníctva, teda aj ideálny spoluvlastnícky podiel. Žalobcovia v 1. a 2. rade zároveň preukázali,
že ich držba bola oprávnená, nakoľko so zreteľom na všetky vyššie uvedené okolnosti, boli v
držbe dobromyseľní o tom, že im sporné nehnuteľnosti patria, a teda boli oprávnenými držiteľmi.
Dobromyseľnosť držby preukázali žalobcovia kúpnou zmluvou uzavretou s právnou predchodkyňou
žalovanej pani K. L., ktorá kúpna zmluva bola uzavretá dňa 11.06.1980. Na základe tejto kúpnej zmluvy

žalobcovia v 1. a 2. rade preukázali aj vyplatenie kúpnej ceny, a to jednak prehlásením predávajúcej
v kúpnej zmluve, ako aj predložením poštovej poukážky. Žalobcovia preukázali oprávnenosť držby
faktickým ovládaním veci, ktoré bolo späté s vôľou nakladať s ňou ako so svojou v jednoznačnej
dobrej viere, že im vlastnícke právo patrí, o čom svedčí, že na týchto nehnuteľnostiam vystavali svoj
rodinný dom. Po celý čas ich správanie bolo jednoznačne v presvedčení, že sú vlastníkmi predmetných

nehnuteľností. Z okolností prípadu je zrejmé, že s poukazom na uzavretú kúpnu zmluvu, vyplatenie
kúpnej ceny a následné započatie a dokončenie stavby, sčasti aj na spornom pozemku, svedčí o
jednoznačnej dobromyseľnosti žalobcov. Túto skutočnosť potvrdzuje aj správanie samotnej žalovanej,
a predovšetkým jej právnej predchodkyne, predávajúcej týchto nehnuteľností, ktorá po uzavretí kúpnej
zmluvy prestala sporné nehnuteľnosti navštevovať, obhospodarovať a nakladať s nimi ako s vlastnými,

rešpektovala faktickú držbu a nakladanie ako s vlastnými nehnuteľnosťami žalobcov a nikdy zákonnosť
ich držby nespochybnila ani nenapadla. Z listinných dôkazov, ako aj z výpovede žalobkyne v 2. rade
mal súd preukázané splnenie neprežitej držby počas celej zákonom stanovenej doby u nehnuteľností, t.
j. 10 rokov, počnúc dňom 11.06.1980 minimálne do doby 11.06.1990, avšak skutkovo, až do oznámenia
žalovanej, že sa cíti má byť vlastníčkou nehnuteľností na základe dedičského konania, a to teda do

roku 2016. Vydržacia doba prerušená nebola a počas celej vydržacej doby boli žalobcovia v 1. a 2.
rade dobromyseľnými držiteľmi, na základe čoho nadobudli zo zákona vlastnícke právo k predmetu
sporu vydržaním. Súd mal teda preukázané, že boli splnené všetky zákonné podmienky vydržania, a to
spôsobilý subjekt, spôsobilý predmet držby, dobromyseľnosť vydržateľa, oprávnená držba po zákonom
stanovenú dobu a uplynutie vydržacej doby.

26. Skutočnosť, že žalobcovia po uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 11.06.1980, podali dňa 24.11.1980
na súd žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, podľa súdu priamo neznamená, že
žalobcovia mali pochybnosti o zákonnom vlastnícke nehnuteľnosti, resp. jej podielu, ktorý nadobudliod K. L.. Pozemky s parc. č. 428/16 a 428/17 boli v podielovom spoluvlastníctve K. L. a G. D..
Spomínaná žaloba, smerovaná k určeniu vlastníckeho práva k podielu pani G. D., teda musela v časti
žalovaných smerovať proti obom, na liste vlastníctva, uvedeným vlastníčkam. Predmetná žaloba bola

podaná rovnako štátnym orgánom - advokátkou, a taktiež bola ňou vzatá späť, rovnako ako návrh na
registrovanie kúpnej zmluvy na štátnom notárstve. Súd má za to, že konania občana, ktorý zverí do
rúk administratívne a právne úkony spojené s prevodom vlastníckeho práva, pričom žije v presvedčení,
že boli vykonané platne, vlastnícke právo mu patrí a fakticky vykonáva nerušenú držbu veci, ako omyl,
pri ktorom mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno (so zreteľom na okolnosti

konkrétneho prípadu) od každého požadovať. Takáto držba, kedy občan drží vec v omyle, že mu
vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný je v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo/183/2020 zo dňa 22.8.2022 držbou dobromyseľnou. Opačný výklad by bol, podľa
súdu, v príkrom rozpore so základnými princípmi spravodlivosti. Rovnako skutočnosť, že žalobcovia
na kolaudačnom konaní nikdy nežiadali kolaudáciu stavby na parc. č. 428/16 a 428/17, zameranie
novostavby žiadali len na parcely, ktoré mali vo vlastníctve, a to: parc. č. 428/10, 428/11, 428/12,

podľa geometrického plánu stavba je zameraná na parc. č. 428/11 a 428/16, s poznámkou, že parc. č.
428/16 „sa majetkoprávne usporiadava”, skutočnosť, že nikde v dostupných registroch ani archívoch
nie je dostupné nemožno stavebné povolenie a súvisiaca spisová dokumentácia k predmetným
nehnuteľnostiam, ako aj skutočnosť, že v kolaudačnom rozhodnutí bol vykonaný prepis parcelného č.
428/10 na parcelné č. 428/16, nemožno dať na ujmu žalobcov, nakoľko sami tieto skutočnosti nezavinili

ani nevedeli ovplyvniť. Tieto úkony vykonávajú štátne orgány a orgány územnej samosprávy, počas
konania sa ani dopytom súdu na jednotlivé orgány vedúce kataster registra nehnuteľností a stavebný
úrad, nepodarilo objasniť ako a prečo k týmto skutočnostiam došlo, avšak súd v týchto skutočnostiach
nevzhliadol žiaden dôvod, ktorý by spochybňoval dobromyseľnosť a oprávnenosť držby sporných
nehnuteľností žalobcami.

27. Súd mal, na základe hore uvedeného, za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
žalobcovia, ako manželia vydržali nehnuteľnosti vedené Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor
na LV č. XXX pre k. ú. E. F., parc. registra „ C“ č. 428/16 o výmere 623 m2 zastavaná plocha a
nádvorie a parc. registra „ C“ č. 428/17 o výmere 336 m2 záhrada v podiele 1/2 - iny k celku, keď

dobromyseľne, s právnou predchodkyňou žalovanej zo dňa 11.06.1980 uzatvorili kúpnu zmluvu k
sporným nehnuteľnostiam, uhradili kúpnu cenu a nakladali s nehnuteľnosťou v domnení, že ju nadobudli
do osobného vlastníctva a bola splnená podmienka dobromyseľnosti držby, pretože žalovaní, ako aj
právna predchodkyňa žalovanej, mohli byť objektívne presvedčení o tom, že držanú vec poctivým
spôsobom nadobudli žalobcovia do BSM. Právny titul - kúpna zmluva zo dňa 11.06.1980 medzi

žalobcami a právnou predchodkyňou žalovanej, od ktorej odvodzovali vstup do držby, považovali za
taký, z ktorého pramenilo ich vnútorné presvedčenie, že sa stali vlastníkom veci, pokladali za dostatočne
dôvodný pre nadobudnutie dobrej viery, že nehnuteľnosti držia oprávnene, napriek tomu, že nebol
perfektný.

28. Vzhľadom na uvedené, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku a určil, že
žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených Okresným úradom
Komárno, katastrálny odbor na LV č. XXX pre k. ú. E. F., parc. registra „ C“ č. 428/16 o výmere 623
m2 zastavaná plocha a nádvorie a parc. registra „ C“ č. 428/17 o výmere 336 m2 záhrada v podiele
1/2 k celku.

29. O nároku na náhradu trov konania na súde prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní súd rozhodol
v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keď žalobcovia boli v konaní úspešnejšou stranou sporu.

30. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník tohto súdu v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Komárno v dvoch písomných vyhotoveniach.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozsudku vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú mu týmto rozhodnutím, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.