Rozsudok – Majetok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, February 20, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/20/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1322010745
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1322010745.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov JUDr.

Karola Kováča a JUDr. Erika Tomusa, v trestnej veci obžalovaného F. B., pre prečin výtržníctva podľa §
364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu
Bratislava I zo 04.10.2023, sp. zn. B3-46T/112/2022, na verejnom zasadnutí konanom 20. februára 2025
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom
rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

obžalovaný F. B., nar. XX.XX.XXXX v U., U., trvale bytom J. X, U., U., prechodne ul. M. M.. G. č. XX,
XXX XX Z., naposledy ul. Z. č. XX, XXX XX Z.,

uznáva za vinného, že

dňa 10.07.2022 v presne nezistenom čase od 05.00 hod. do 05.45 hod., v meste M., na M. jazerách
- M., v uličke medzi hotelom Sun a bufetom, a teda na mieste verejnosti prístupnom, fyzicky napadol
poškodeného, osobu M. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. W. XXX, Q., po tom, čo pred klubom
F. na adrese M. jazerá - M. XXXX, M., kde sa v tom čase nachádzal poškodený so skupinou osôb,
ako i ďalšie osoby, obvinený podišiel ku skupine osôb, medzi ktorými sa nachádzal i poškodený a
jednému z prítomných vytrhol z ruky elektronickú cigaretu, ktorú následne odmietal vrátiť, pokúšal sa
vyvolať konflikt a poškodeného vylákal do predmetnej uličky, kde ho následne fyzicky napadol, a to
tak, že poškodeného udrel do oblasti hlavy, pričom následkom úderu poškodený spadol na zem a

následne bol prevezený na vyšetrenie do NsP BA - Ružinov, pričom následným lekárskym vyšetrením
bola poškodenému diagnostikovaná zlomenina nosových kostí s potrebou repozície, kontúzia hlavy v
oblastičela,odreninakoževoblastilaterálnehokútikuľavéhooka,kontúziakoreňanosa,odreninabrady,
ktoré si vyžiadali liečenie v trvaní 21 dní,

teda

dopustil sa fyzicky, na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti tým, že napadol iného, inému
úmyselne ublížil na zdraví,

čím spáchal

prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona.

Za to saodsudzuje

podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného

zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona, na úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 1 (jeden) rok a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, § 50 ods. 1 Trestného zákona sa mu výkon tohto trestu
podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Mestského súdu Bratislava I zo 04.10.2023, sp. zn. B3-46T/112/2022 bol
obžalovaný F. B. uznaný za vinného pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona na tom
skutkovom základe, že

dňa 10.07.2022 v presne nezistenom čase od 05.00 hod. do 05.45 hod., v meste Senec, na Slnečných
jazerách - Sever, v uličke medzi hotelom Sun a bufetom, a teda na mieste verejnosti prístupnom, fyzicky
napadol poškodeného, osobu M. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. W. XXX, Q., po tom, čo pred
klubom F. na adrese M. jazerá - M. XXXX, M., kde sa v tom čase nachádzal poškodený so skupinou
osôb, ako i ďalšie osoby, obvinený podišiel ku skupine osôb, medzi ktorými sa nachádzal i poškodený

a jednému z prítomných vytrhol z ruky elektronickú cigaretu, ktorú následne odmietal vrátiť, pokúšal
sa vyvolať konflikt a poškodeného vylákal do predmetnej uličky, kde ho následne fyzicky napadol, a to
tak, že poškodeného udrel do oblasti hlavy, za použitia skleného pohára, ktorý v tom čase držal v ruke,
pričom následkom úderu poškodený spadol na zem a následne bol prevezený na vyšetrenie do NsP
BA - Ružinov, pričom následným lekárskym vyšetrením bola poškodenému diagnostikovaná zlomenina

nosových kostí s potrebou repozície, kontúzia hlavy v oblasti čela, odrenina kože v oblasti laterálneho
kútiku ľavého oka, kontúzia koreňa nosa, odrenina brady, ktoré si vyžiadali liečenie v trvaní 21 dní.

Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanému podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36
písm. j) Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 41 ods. 1

Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok a 6 mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, § 50 ods. 1 Trestného zákona bol obžalovanému výkon
trestu odňatia slobody podmienečne odložený na skúšobnú dobu 2 roky.

Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení podal odvolanie obžalovaný proti výroku o vine a
treste. V písomných dôvodoch odvolania obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že z
fotodokumentácie správania sa obžalovaného sa dá vyčítať reakcia mladého človeka na provokatívne
fotografovanie jeho osoby. Výsluch svedka O. X. bol obhajobou navrhnutý z dôvodu tvrdenia svedka W.
N., že obžalovaného si všimol už pred incidentom a že sa mu od začiatku zdal problémový. Mestský súd

Bratislava I pri posudzovaní viny obžalovaného vychádzal len z výpovedí poškodeného M. W. a výpovedi
svedkov W. N. a M. O.. Znalecký posudok obsahuje opis a posúdenie zranení poškodeného, ktoré mu
obžalovaný spôsobil v nutnej obrane. V prípade posudzovania viny obžalovaného potrebné zodpovedať
dve otázky: kto konflikt vyprovokoval a došlo k fyzickému konfliktu a k zraneniam poškodeného v
dôsledku nutnej obrany obžalovaného? Konkrétne W. N. dňa 11.07.2022 uviedol, že sa pred údajným

odňatím IQOS - u s obžalovaným zhovárali tak 2 - 3 minúty. Naproti tomu M. O. dňa 11.07.2022
uviedla, že „W. N. mal v ruke elektronickú cigaretu, zrazu táto neznáma osoba (obžalovaný) mu ju z
ruky vytrhla a išla smerom od nich preč. Táto neznáma osoba nič nepovedala, iba mu len tak z ruky
vytrhla túto elektronickú cigaretu.“ Rozhodne nie je pravdou, že poškodený, M. O. a W. N. vypovedajú
zhodne a totožne voči sebe navzájom. Vo výpovediach menovaných sú početné rozpory. Existujú len

tri osoby, ktoré dokázali situáciu pred údajným odňatím IQOS - u plnohodnotne vnímať (odhliadnuc
od ich opitosti), a to poškodený, W. N. a obžalovaný. M. O. jednoducho nestála bezprostredne pri
skupinke menovaných pánov, a tak nemohla počuť, o čom sa zhovárajú. Ďalším podstatným rozporom
vo výpovediach poškodeného, M. O. a W. N. je rozpor v okamihu a v mieste navrátenia údajne
odňatého IQOS - u. K samotnému fyzickému konfliktu medzi obžalovaným a poškodeným došlo približne

na mieste, kde stojí (na priloženej fotografii a mapke) náhodne zachytená osoba v červenom tričku.Takto to vyplýva z pamäťovej stopy obžalovaného, avšak potvrdzuje to aj samotný poškodený, ktorý
ako vyplýva zo zápisnice o výsluchu poškodeného pred povereným príslušníkom Policajného zboru
z 11.07.2022 uviedol, že od podniku F. sa mohli s W. N. a obžalovaným vzdialiť asi 30 metrov, keď

následne došlo k fyzickému konfliktu. Z výpovedí dvoch z troch svedkov vyplýva, že obžalovaný vrátil
IQOS W. N. bezprostredne po tom, čo mu ho mal odňať, a teda ešte pred klubom F. ako reakciu na krik
poškodeného „kam s tým ideš?“ Argumentáciu W. N., že obžalovaný hľadal uličku, kde nie sú kamery
nemožno prijať, nakoľko v uličke kde došlo k fyzickému konfliktu je enormné množstvo dobre viditeľných
kamier, ako vyplýva z fotografií, ktoré tvoria súčasť sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia voči

obžalovanému. Poškodený a W. N. nasledovali obžalovaného po vrátení údajne odcudzeného IQOS-
u celých 30 metrov, až kým nedošlo k fyzickej potýčke. Menovaní obžalovaného prenasledovali práve
pre to, lebo sa s ním chceli pobiť. Obžalovaný sa s nimi biť nechcel, inak by im IQOS buď nebral
vôbec a hneď by zaútočil a ak by IQOS predsa len zobral (napríklad inštinktívne, ak by mu ho W. N.
priložil k tvári), nevrátil by im ho bezprostredne po jeho odňatí, a to ešte aj na ich výzvu, ale provokoval
by ich s IQOS - om v rukách alebo vo vrecku až do okamihu fyzického konfliktu. Podstatou nutnej

obrany je odvracanie nebezpečenstva, ktoré vzniká útokom človeka na chránené záujmy a to konaním
namiereným proti útočníkovi. Nutná obrana je jednou z okolností vylučujúcich protiprávnosť trestného
činu. Jej účelom je poskytnúť ľuďom právo brániť sa proti bezpráviu, spočívajúcom v priamo hroziacom,
alebotrvajúcomútoku,nazáujemchránenýtrestnýmzákonom.Obžalovanýdávadopozornostivýpoveď
W. N. z 11.07.2022, v ktorej uvádza: „Bol tu (obžalovaný vo vestibule hotela M.) bez trička a držal v ruke

pohár a vykrikoval tu, že je MMA profesionálny zápasník, že sa nebude biť a niečo takéto, že on sa
vonku biť nemôže (...).“ Samotný W. N. uznáva, že výkriky obžalovaného, že je MMA zápasník, nemali
byť v tejto fáze konfliktu provokáciou, ale výstrahou, resp. vysvetlením, že sa biť nemôže. Lenže tak
tomu nebolo len v predmetnej fáze konfliktu, toto obžalovaný kričal od samého začiatku. Poškodený, W.
N. a M. O. vyjadrenia obžalovaného, že je MMA zápasník najprv považovali za provokácie, neskôr (v

neskoršej fáze konfliktu) už za vysvetlenia, prečo sa nechce biť. Buď teda menovaní zavádzajú alebo len
nepochopili, prečo na začiatku konfliktu obžalovaný poukazoval na to, že ovláda MMA, k čomu mohlo
prispieť aj to, že obžalovaný v tom čase veľmi dobre po slovensky nevedel. Sporná je tak odpoveď
na jednu z dvoch otázok kľúčových pre posúdenie viny obžalovaného: Kto konflikt vyprovokoval?
Exitujú len tri osoby, ktoré vedia, kto vlastne konflikt v skutočnosti začal. Sú nimi poškodený, W. N.

a obžalovaný, teda všetci traja aktívni účastníci fyzického konfliktu. Dôkazná situácia je tak klasickým
príkladom dôkazného fenoménu „tvrdenie proti tvrdeniu“, čo by platilo aj v prípade, ak by M. O. stála na
začiatku konfliktu pri menovaných pánoch, nakoľko je kamarátkou poškodeného a jeho bratranca W. N..
Obžalovaný v súvislosti s dôkazným fenoménom tvrdenie proti tvrdeniu poukazuje na analogický prípad,
ktorý riešili české súdy a ktorý skončil až na Ústavnom súde Českej republiky, ktorý k nemu vydal nález

pod spisovou značkou I. ÚS 520/2016. S ohľadom na princíp prezumpcie neviny aj právo na spravodlivý
proces potom rozhodne nemožno akceptovať vzhliadnutie viny obvineného za situácie, keď jediným
priamym dôkazom proti nemu je výpoveď svedka, u ktorého a priori nemožno vylúčiť akýkoľvek záujem
na výsledku konania, pričom táto svedecká výpoveď je posúdená ako vierohodná iba s odôvodnením, že
bola podaná pod hrozbou sankcie v prípade krivej výpovede. Ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe

nie je schopný vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok. Trestné konanie preto vyžaduje v tomto
ohľade ten najvyšší možný stupeň istoty, ktorý možno od ľudského poznania požadovať, aspoň teda
na úrovni všeobecného pravidla „preukázanie mimo akejkoľvek rozumnej pochybnosti“. Obžalovaný
poukázal aj na nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS/3044/2022, sp. zn. I. ÚS 520/2016
a sp. zn. III. ÚS 464/1999, ktoré sa zaoberali dôkaznou situáciou a tvrdením proti tvrdeniu. V civilných

i trestných konaniach pri hodnotení výpovede svedkov sa používa takzvaná doktrína RAVEN (akronym
písaný v angličtine je skratkou piatich slov). K reputácii obžalovaný uviedol, že svedkovia (poškodený, M.
O., W. N.) sú mladí ľudia, v čase incidentu boli okrem poškodeného dokonca neplnoletí. O ich reputácii
nič nevieme, nakoľko nebola skúmaná a nie sú verejne známymi osobami. K schopnosti vidieť (ability
to see) konštatoval, že poškodený, ako aj vyplýva zo spisu a doterajších podaní, bol v čase incidentu

pod vplyvom alkoholu, a to v štádiu strednej opitosti. M. O. v jej prvej výpovedi vo veci uviedla, že
sa „v podniku zabávali a popíjali“ a až po konfrontácii zo strany obhajcu počas druhej výpovede vo
veci len veľmi nepresvedčivo uviedla, že nič také nepovedala a že pil len poškodený. K osobnému
záujmu svedkov (vested interest) dodal, že poškodený a jeho bratranec, W. N., musia trvať na tom, že
celý incident vyvolal obžalovaný, v opačnom prípade by sa sami vystavovali riziku trestného stíhania.

K znalosti (expertíze) svedkov (expertise) sa vyjadril, že svedecká výpoveď k incidentu nevyžaduje
žiadne odborné znalosti svedkov. K zaujatosti (neutrality) doplnil, že poškodený a W. N. sú bratranci
a M. O. je ich kamarátka. Všetci traja sú voči sebe pozitívne zaujatí. Obžalovaný ďalej uviedol, že
nemal žiadnu motiváciu pustiť sa do fyzickej potýčky s poškodeným a W. N.. Obžalovaný však máviacero podozrení, prečo sa doňho poškodený s W. N. takpovediac pustili. Ako uviedol dňa 04.10.2022:
„Čo si spomínam tak v klube som ich (poškodeného a spol.) nevidel. Je ale možné, že v klube som
tancoval s ich kamarátkami.“ Poškodený a spol. v ten večer neboli vonku úplne sami. O. X. na hlavnom

pojednávaní na otázku, či sa s ním svedkovia rozprávali, keď čakali pred pojednávacou miestnosťou,
uviedol: „Áno, urážali ma aj obžalovaného, že sme Ukrajinci, čo tu stvárame, nech ideme preč na
Ukrajinu. Čo sa týka fotografie obžalovaného, obžalovaný bol pod vplyvom adrenalínu zahnaný do
kúta a fotografovaný ako exponát, preto chcel dať najavo, že mu nevadí fotografovanie človekom
(poškodeným), ktorý ho chcel napadnúť. Kto vlastne zavolal políciu ostane zrejme nedokázané, avšak

pravdepodobne to bol poškodený na naliehanie davu ľudí, s ktorými stál pred hotelom M.. Poškodený
bol po fyzickej potýčke plný energie, pobehoval hore dolu pred hotelom M., fotil si obžalovaného,
vykrikoval, keď dorazila privolaná policajná hliadka, z ničoho nič mu práve v ten okamih prišlo zle.
Po príchode príslušníkov Policajného zboru obžalovaný neušiel. Obžalovaný pre istotu poukázal na
to, že jeho výpoveď z 10.07.2022, 11.07.2022 a z 12.07.2022 (rozhodovanie o väzbe) je nezákonným
dôkazom, nakoľko pri výpovediach prítomný tlmočník O. G. ovládal ukrajinský a ruský jazyk veľmi slabo.

Obžalovaný bol v čase incidentu osobou vo veku blízkom mladistvému podľa § 36 písm. d) Trestného
zákona a mohla existovať aj poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. i) Trestného zákona. Obžalovaný
dal do pozornosti, že veta „ovládam MMA“ alebo tomu obdobná mutácia tohto tvrdenia len ťažko môže
niekoho vyprovokovať, nakoľko túto vetu bojovníci MMA vyslovujú, keď sa chvália alebo keď niekoho
zastrašujú. Rovnako tak výkriky typu „ovládam MMA, som silnejší, dostaneš, nemožno považovať za

provokácie, obzvlášť ak ich autor ustupuje a neovláda dobre slovenský jazyk, a nevie lepšie vyjadriť, že
sa útočníkov nebojí a je pripravený sa brániť. Pokiaľ budú všeobecné súdy Slovenskej republiky uznávať
obžalovaných za vinných len na základe výpovede svedkov, ktorí majú motiváciu uvádzať nepravdivé
výpovede, resp. ktorí majú voči sebe pozitívne vzťahy, skôr či neskôr bude odsúdený nevinný človek.
Vzhľadom na vyššie uvedené obžalovaný navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 Trestného

poriadku napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a rozhodnúc sám podľa § 322 ods. 3 Trestného
poriadku oslobodil obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 Trestného poriadku.

Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovaného nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa
zúčastnil obžalovaný, jeho obhajca, prokurátorka krajskej prokuratúry a tlmočník do ukrajinského jazyka.

Verejné zasadnutie krajský súd vykonal podľa § 294 ods. 2 Trestného poriadku v neprítomnosti
poškodeného M. W., nakoľko na to mal splnené zákonné podmienky.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom založil do spisu konečný návrh v
písomnomvyhotovení,vktorompoukázalnato,ževposudzovanomprípadeideotvrdenieprotitvrdeniu.

Vzhľadom na kamarátsky a rodinný vzťah medzi poškodeným, jeho bratrancom a ich kamarátkou, ale
aj vzhľadom na ich motiváciu klamať o konflikte, nemožno bez ďalších dôkazov uznať obžalovaného
za vinného len na základe ich výpovedí. Svedkyňa M. O. nedokáže dať odpoveď na otázku, kto
konflikt začal, je totiž zjavné, že si nevšimla jeho prvotnú fázu. Obžalovaný si nespomína, že by mal
elektronickú cigaretu bratrancovi poškodeného vziať, mohol mu ju reflexívne vytrhnúť, vrátiť a následne

na to zabudnúť. Poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 520/2016. Obhajca
dal na verejnom zasadnutí ďalej do pozornosti, že jednak zotrváva na dôvodoch podaného odvolania, čo
sa týka svedkyne M. O., táto nestála pri začiatku konfliktu. Zdôraznil, že súd sa doposiaľ nevysporiadal s
tým, že sa jedná o tvrdenie proti tvrdeniu. Požiadal, aby súdy zodpovedali a dôsledne odôvodnili, prečo
v prípade obžalovaného je taká dôkazná situácia, že umožňuje jeho uznanie za vinného a zároveň, aby

súd rozviedol, ako sa vyrovnal s právnymi závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia Ústavného súdu Českej
republiky, na ktoré v dôvodoch odvolania odkazovali. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby nadriadený
súd rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí.

Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhla odvolanie obžalovaného ako

nedôvodné zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku.

Obžalovaný na verejnom zasadnutí uviedol, že sa v celom rozsahu pripája k prednesu obhajcu a
navrhuje, aby bol oslobodený.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) primárne konštatoval prípustnosť
odvolaniapodanéhoobžalovaným(§306ods.1Trestnéhoporiadku)aabsenciudôvodovnarozhodnutie
podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku a preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podalodvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom zistil, že odvolanie obžalovaného je dôvodné čiastočne,

avšak z iných dôvodov, než ktoré obžalovaný uvádzal v podanom odvolaní.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa síce boli vykonané
na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy v rozsahu umožňujúcom objasniť skutkový stav veci
(§ 2 ods. 10 Trestného poriadku) a rozhodnúť o podanej obžalobe, avšak mestský súd pochybil, keď v

tomto konaní nepremietol výsledky vykonaného dokazovania z hlavného pojednávania do tzv. skutkovej
vety svojho rozhodnutia, hoci inak toto pochybenie nemalo vplyv na správnosť právnej vety napadnutého
rozsudku a ani na právnu kvalifikáciu skutku. V dôsledku pochybenia súdu prvého stupňa v danej
skutkovej okolnosti v neprospech obžalovaného, odvolací súd pristúpil k revízii napadnutého rozsudku
vo výroku o vine obžalovaného.

V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že v posudzovanej veci možno skutkovú okolnosť ohľadom
toho, či obžalovaný udrel poškodeného do oblasti hlavy, za použitia skleného pohára, ktorý v tom čase
držal v ruke, alebo nie, ustáliť predovšetkým z výpovedí obžalovaného, poškodeného, svedkov, ale
najmä znaleckého dokazovania. Obžalovaný útok pohárom vylúčil a poškodený s obomi svedkami sa o
pohári v ruke obžalovaného vyjadrovali nejednoznačne a neisto v zmysle, že mohlo ísť o pohár, fľašu,

sklo, ktoré aj len mohli vidieť v ruke obžalovaného bez jeho použitia v rámci útoku, resp. nedalo sa
rozpoznať, čo to bolo. Kľúčovými boli závery znalca doc. MUDr. Mareka Čambala, CSc., ktorý sa priklonil
k tomu, že páchateľ útočil päsťou, čo aj náležite vysvetlil (pohár by spôsobil zranenia na väčšej ploche).
Uvedený spôsob konania zo strany obžalovaného, ktorý mu bol kladený za vinu v obžalobe, teda nebol
dostatočne preukázaný. Aj samotný mestský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v súvislosti s

otázkou, či mal obžalovaný v ruke celý pohár, rozbitý pohár alebo rozbitú fľašu, uviedol, že obžalovaný
zjavne útočil päsťou. Napriek tomu na uvedené okolnosti nereagoval úpravou skutkovej vety a do výroku
o vine iba mechanicky prevzal skutkovú vetu v znení formulovanom v podanej obžalobe.

Vyššie zistený nedostatok v rozhodovacej činnosti súdu prvého stupňa korigoval odvolací súd v rámci

svojho postupu spôsobom, že po zrušení napadnutého rozsudku v celom rozsahu, sám rozhodol
rozsudkom tak, že obžalovaného uznal za vinného z identických prečinov, pre aké bol uznaný vinným
napadnutým rozsudkom, avšak s tým, že upravil skutkovú vetu rozsudku tak, aby zodpovedala
výsledkom vyplývajúcim z procesu dokazovania.

V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že požiadavka vyslovená v § 278 ods. 1 Trestného poriadku,
aby súd rozhodoval len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu neznamená, že musí ísť o úplnú
zhodnosť tzv. skutkovej vety obžalobného návrhu a rozsudku; niektoré skutočnosti uvedené v obžalobe
môžu odpadnúť, niektoré zase pribudnúť, nesmie sa však zmeniť podstata konania. Podstata skutku
spočíva v konaní páchateľa a v následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený a ktorý je relevantný z

hľadiska trestného práva. Súd musí na jednej strane skutok uvedený v obžalobe prejednať v celom
rozsahu, na strane druhej má právo, dokonca povinnosť do rozhodnutia premietnuť výsledky hlavného
pojednávania, ktoré prípadne niektoré skutočnosti uvedené v obžalobe modifikujú alebo aj negujú,
pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku. V zmysle ustálenej judikatúry je totožnosť skutku zachovaná,
ak je aspoň čiastočne zachovaná totožnosť konania alebo je aspoň čiastočne zachovaná totožnosť

následku.Vposudzovanomprípadezmenavykonanáodvolacímsúdomvskutkovejveterozsudkunemá
žiaden vplyv na totožnosť skutku, pričom v tomto smere je nepodstatné, ak nebolo zistené napríklad
to, či obžalovaný útočil na poškodeného s pohárom (fľašou, sklom) v ruke, ak so zreteľom na všetky
skutočností je evidentné, že k zraneniam poškodeného došlo v dôsledku útoku päsťou obžalovaného.

V nadväznosti na uvedené odvolací súd teda konštatuje, že napadnutý rozsudok je výsledkom konania,
v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom okrem spomenutému nedostatku nedošlo
k žiadnym ďalším chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o
zistenie, že predmetný skutok sa stal spôsobom popísaným vo výrokovej časti rozsudku krajského súdu
a tento spáchal obžalovaný.

Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov a skutočností zistených z jednotlivých dôkazných prostriedkov,
krajský súd konštatuje, že hoci obžalovaný vinu za žalovaný skutok popieral, je z jeho spáchania (v
zmysle vyššie zmienenej korekcie danej skutkovej okolnosti) usvedčovaný v predovšetkým svedeckýmivýpoveďami poškodeného M. W. a svedkov W. N. a M. O., s ktorými korešpondovali aj ďalšie vo veci
vykonané dôkazy, pričom ide najmä o znalecký posudok č. 40/2022 vypracovaný doc. MUDr. Marekom
Čambalom, CSc., znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia, výsluch tohto znalca

na hlavnom pojednávaní, oboznámené listinné dôkazy - fotodokumentácia zranení poškodeného,
fotodokumentácia osoby obžalovaného, záznam dychovej skúšky, lekárske správy a osobné posudky
obžalovaného. Pokiaľ však mestský súd medzi dôkazy zahrnul aj policajný úradný záznam, taký postup
súdu prvého stupňa nebol správny, nakoľko čítanie úradných záznamov vypracovaných príslušníkmi
Policajného zboru je v rozpore s § 119 ods. 2 Trestného poriadku, pretože policajné úradné záznamy,

vrátane zápisníc o podaných vysvetleniach, nie sú dôkaznými prostriedkami podľa Trestného poriadku
(nejde o listinné dôkazy) a nie sú dôkazným prostriedkom v zmysle osobitného zákona, t. j. zákona č.
171/1993 Z. z. o Policajnom zbore. Účelom úradných záznamov je popísať postup polície pri overovaní
informácií o tom, že mal byť alebo mohol byť spáchaný trestný čin, prípadne popísať postup polície
pri realizovaní oprávnení podľa zákona o Policajnom zbore (napr. pri overovaní totožnosti osôb), teda
ide o dokumentovanie operatívneho postupu polície pred začatím trestného stíhania. Úradný záznam

vypracovaný príslušníkmi Policajného zboru, teda nie je dôkazným prostriedkom použiteľný v trestnom
stíhaní osoby, ktorého obsah by mohol byť dôkazom, ale ide len o záznam postupu polície, ktorý má pre
trestné stíhanie len povahu informácie. Uvedené právne závery vyplývajú aj z judikatúry (R 26/1989, R
17/1997). Krajský súd preto na uvedený úradný záznam pri hodnotení viny obžalovaného neprihliadal.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným
spôsobom popísal, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel
(opäť s prihliadnutím na zmienenú úpravu skutkovej okolnosti) a akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali a z odôvodnenia rozsudku bolo
zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou a prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov

(výsluch príslušníkov SBS a opätovný výsluch svedka O. X.) a napokon aj to, akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny.
Vzhľadom na rozvedené relevantné dôvody, ktoré viedli súd prvého stupňa k vyhláseniu odsudzujúceho
rozsudku a ktoré sú obsiahnuté v jeho odôvodnení, krajský súd naň v podrobnostiach odkazuje, nakoľko
ich opätovné uvádzanie by bolo len ich duplicitným opakovaním.

Nadriadený súd dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to,

že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu a preto
je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery
súdu prvého stupňa, pričom doplňujúce reakcie na relevantné odvolacie námietky obžalovaného, ktoré
druhostupňový súd citlivo zvažoval, sú obžalovanému poskytnuté aj v odôvodnení tohto rozsudku.

Na margo načrtnutého je potrebné konštatovať, že ani krajský súd nemá žiadne pochybnosti a považuje
za preukázané, že konflikt medzi obžalovaným a poškodeným bol vyprovokovaný obžalovaným a to
tým spôsobom, že keď poškodený so svedkom W. N. stáli nadránom pred klubom F. na M. jazerách
v M. a svedok fajčil elektronickú cigaretu, obžalovaný vzal z ruky svedka túto elektronickú cigaretu,
ktorú následne odmietal vrátiť a odišiel s ňou preč, pričom bezprostredne nereagoval na výzvy, aby

elektronickú cigaretu vrátil. Zhodne to potvrdili poškodený M. W. a svedkovia W. N. a M. O., ktorí totožne
vypovedali aj o tom, že keď za ustupujúcim obžalovaným do uličky išiel poškodený, obžalovaný na neho
zaútočil päsťou. Prvú ranu videli okrem poškodeného aj svedkovia a o druhom údere hovoril poškodený
so svedkom W. N., pričom svedkyňa M. O. vypovedala, že druhú ranu už kvôli prekážke nevidela. Podľa
výpovedí svedkov poškodený po takomto útoku zo strany obžalovaného jeho následkom spadol na zem

a z rán na hlave mu začala tiecť krv, čo keď zbadala svedkyňa, tak si zaobstarala servítky a začala
so svedkom poškodeného ošetrovať. Incident potom pokračoval už len tým, že keď sa obžalovaný
na miesto činu vracal so svedkom O. X., svedkovia s poškodeným kontaktovali SBS na vrátnici, čo
keď uvidel obžalovaný, tak s pohárom v ruke odišiel do vestibulu blízkeho hotela, kde zostal, až kým
na miesto neprišla privolaná policajná hliadka. Poškodený bol následne prevezený na vyšetrenie do

NsP Bratislava - Ružinov, kde bola poškodenému lekárskym vyšetrením diagnostikovaná zlomenina
nosových kostí s potrebou repozície, kontúzia hlavy v oblasti čela, odrenina kože v oblasti laterálneho
kútiku ľavého oka, kontúzia koreňa nosa, odrenina brady, ktoré si vyžiadali liečenie v trvaní 21 dní, čo
vyplynulo z listinných dôkazov a tiež zo znaleckého dokazovania.Krajský súd nemal žiadny relevantný dôvod spochybniť hodnovernosť výpovedí poškodeného M.
W. a svedkov W. N. a M. O.. V týchto výpovediach poškodený a svedkovia popísali všetky

rozhodné skutočnosti významné pre posúdenie viny obžalovaného. Pokiaľ sa aj objavili odchýlky, ako
namieta obhajoba, tieto sa netýkali podstatných okolností spáchania skutku obžalovaným. Výpovede
poškodeného i svedkov teda nevzbudzujú žiadne relevantné pochybnosti, poškodený i svedkovia v
prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní vypovedali konzistentne a nemenne, čo sa prejavilo
tým, že ich výpovede z prípravného konania nebolo potrebné čítať, ich výpovede sú jasné, logické,

zrozumiteľné, presvedčivé, vierohodné a zároveň neboli inými dôkazmi relevantne spochybniteľné, či
dokonca vyvrátené a presne ich dopĺňajú ďalšie vykonané dôkazy; žiadnym produkovaným dôkazom
nedošlo k spochybneniu, príp. vyvráteniu celej takej množiny usvedčujúcich dôkazov, či jej relevantnej
časti. Na základne uvedeného teda odvolací súd nemal žiaden dôvod výpovediam poškodeného a
svedkov, v spojení s ďalšími dôkazmi, neveriť a naopak, vyhodnotil ich ako reálne odrážajúce skutočný
sled udalostí premietnutých do skutku. Obžalovaný mal možnosť ako aj príležitosť spáchať trestnú

činnosť na skutkovom základe uvedenom v obžalobe, nakoľko dokazovaním nebolo zistené nič, čo by
objektívne bránilo tomu, aby konal tak, ako sa mu kladie za vinu. Reťaz dôkazov je teda v tomto smere
jednoznačne ucelená a nevzbudzuje žiadne relevantné pochybnosti.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, krajský súd zistil, že nejde o celkom novú doteraz

neuplatnenú obhajobu obžalovaného, ale v zásade len o opakované a rozvedené tvrdenia z
predchádzajúcich štádií trestného stíhania, s ktorými sa v súlade so stavom veci a zákonom vysporiadal
súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Aj odvolací súd považuje obhajobné tvrdenia
obžalovaného za účelové, vedené snahou vyhnúť sa trestnej zodpovednosti.

V súvislosti s poukazovaním obhajoby na priateľský, či príbuzenský vzťah poškodeného a svedkov,
čo má znižovať ich vierohodnosť, krajský súd dodáva, že uvedená okolnosť a priori a sama osebe
nediskvalifikuje vierohodnosť uvedených osôb, pokiaľ k nim nepristúpila ďalšia skutočnosť, ktorá by to
dôvodne a objektívne evokovala, napr. preukázané zavádzanie, či dokonca klamstvo ohľadom niektorej,
či viacerých skutkových okolností a pod. Žiadnu takú významnú skutočnosť odvolací súd nezistil.

Poškodený i uvedení svedkovia po celý čas vypovedajú zhodne a totožne voči sebe navzájom, ich
výpovede sa v podstatných rysoch lícujú a nadväzujú na seba a to aj v rámci plynutia času a sú v súlade
aj s ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi, najmä lekárskymi správami a znaleckým dokazovaním, pokiaľ
ide o mechanizmus obžalovaným spôsobených zranení poškodenému.

Čo sa týka konkrétne prvej z dvoch kľúčových otázok obhajoby položených v odvolaní a to, že kto
konflikt vyprovokoval, krajskému súdu neostáva nič iné, len zosumarizovať už skôr vyslovené závery, že
konfliktbolvyprovokovanýobžalovanýmatovzatímelektronickejcigaretysvedkoviW.N.,odmietanímjej
vráteniaanáslednýmvzdialenímsa.Opäťtrebaupriamiťpozornosťnajednotnéapresvedčivévýpovede
poškodeného a svedkov W. N. a M. O.. Na tomto mieste sa treba pozastaviť aj nad vývojom postoja

u obžalovaného v tejto otázke, pretože obžalovaný spočiatku na hlavnom pojednávaní vypovedal, že
tvrdenia poškodeného a svedkov o tom, že im chcel zobrať elektronickú cigaretu, je úplne vymyslené. V
neskoršom priebehu konania však už z prejavov obžalovaného možno badať zmenu prístupu, kedy už
začal pripúšťať, že elektronickú cigaretu mohol svedkovi zobrať, ale mohol na to zabudnúť.

Aj v nadväznosti na otázku vyprovokovania konfliktu obžalovaný vo svojom odvolaní (ale aj v rámci
iných písomne zaznamenaných prejavov) podrobne rozvádza a porovnáva výpovede M. W. a svedkov
W. N. a M. O. z hlavného pojednávania s ich výpoveďami z prípravného konania (napr. str. 4 a 5
odvolania) a dokonca poukazuje na rôzne mapky a obrázky, resp. fotografie (napr. str. 6 a 7 odvolania).
V tejto súvislosti je nevyhnutné vysloviť, že na hlavnom pojednávaní neboli tieto výpovede z prípravného

konania (z 11.07.2022) prečítané (§ 264 Trestného poriadku) a také listinné dôkazy oboznámené (§
269 Trestného poriadku). Neprávny bol teda postup obhajoby, ktorá časť svojich obhajobných námietok
zakladala aj uvedených skutočnostiach, nakoľko súd môže pri svojom rozhodnutí prihliadať len na
skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom
pojednávaní vykonané (§ 278 ods. 2 Trestného poriadku). Ak teda obhajobná taktika spočívala aj v

zaoberaní sa rozpormi medzi jednotlivými výpoveďami uvedených osôb (a v poukazovaní na listinné
dôkazy), tieto rozpory bolo potrebné odstraňovať (a listinné dôkazy vykonať) zákonným spôsobom na
hlavnom pojednávaní. Zo zápisníc o hlavnom pojednávaní vyplýva, že v tejto časti neboli do štádiahlavného pojednávania premietnuté zásady bezprostrednosti, ústnosti a kontradiktórnosti, nakoľko
výpovede daných osôb (a obsah listín) na hlavnom pojednávaní „neodzneli“.

Pokiaľ ide o druhú kľúčovú otázku obhajoby položenú v odvolaní a to, či došlo k fyzickému konfliktu a
k zraneniam poškodeného v dôsledku nutnej obrany obžalovaného, krajský súd poukazuje na správny
záver mestského súdu, ktorý v konaní obžalovaného nevidel znaky nutnej obrany. Aj odvolací súd teda
konštatuje, že nutná obrana nebola v konaní preukázaná. Opätovne je nutné poukázať na výpovede
poškodeného M. W. a svedkov W. N. a M. O., ktorí jednoznačne vylúčili, že by obžalovaný len odvracal

priamo hroziaci alebo trvajúci fyzický útok zo strany poškodeného na obžalovaného. Nutná obrana teda
okrem tvrdenia obžalovaného nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu a nič túto obhajobnú verziu
nepodporuje a to ani nikto z viacerých ďalších ľudí, ktorí sa v čase incidentu na danom mieste pred
podnikom F. mali nachádzať, nakoľko obžalovaný vypovedal, že v podniku bolo veľa ľudí, bolo to plné
a aj svedkyňa M. O. vypovedala, že v tom čase tam vonku bolo viacero ľudí. Výpovede poškodeného a
svedkov v smere, že konfliktnú situáciu započal, eskaloval a že následne fyzicky útočiť na poškodeného

začal práve obžalovaný, sú ucelené, zrozumiteľné, podrobné a logické, pričom z ich obsahu a ani z
ďalšieho dokazovania nevyplynulo nič, čo by ich mohlo akokoľvek spochybniť.

Napokon, pokiaľ obhajoba zdôrazňovala, že v danom prípade ide o situáciu „tvrdenia proti tvrdeniu“, čo
by mohlo mať za následok aplikáciu zásady „in dubio pro reo“, vedúcej k oslobodeniu obžalovaného

spod obžaloby, nadriadený súd k tomu dodáva, že v prípade, ak obžalovaný uvádza iný priebeh
skutkovéhodeja,nežjeuvedenýorgánmičinnýmivtrestnomkonanívobžalobe,príp.súdomvrozsudku,
neznamená to a priori, že súd má rozhodnúť podľa zásady „in dubio pro reo“, pretože je tu pochybnosť
vyvolaná tvrdením obžalovaného. Trestný poriadok totiž nepozná zásadu, že obžalovaného treba vždy
oslobodiť, ak tvrdí, že sa nedopustil žalovaného trestného činu. Súd musí použiť uvedenú zásadu len

vtedy, ak aj po riadnom vyhodnotení dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku) zostanú o okolnosti,
či sa stal žalovaný skutok alebo či ho spáchal obžalovaný, rozumné pochybnosti. O takýto prípad
však v posudzovanej veci nejde. Okrem toho, ak odvolateľ v súvislosti so situáciou „tvrdenia proti
tvrdeniu“ poukázal na konkrétne rozhodnutie českého ústavného súdu, odvolací súd konštatuje, že
predmetné rozhodnutie predstavuje rozhodnutie inter partes (medzi stranami), nevyvolávajúce účinky

erga omnes (voči všetkým) a preto sa netýka trestnej veci obžalovaného v teraz posudzovanej trestnej
veci (s iným skutkovým a právnym základom), hoci úvahy takej justičnej autority môžu byť predmetom
potenciálnej odbornej diskusie. V teraz prejednávanej trestnej veci totiž nie je daná rovnováha medzi
čo do podstatných skutkových okolností relevantným tvrdením obžalovaného na jednej strane a takým
tvrdením poškodeného na strane druhej, ktorému sekundujú tvrdenia svedkov W. N. a M. O., listinné

dôkazy (lekárske správy), vrátane fotodokumentácie vyhotovenej bezprostredne po skutku a týkajúcej
sa osôb obžalovaného i poškodeného a v neposlednom rade závery znaleckého dokazovania, pričom
v súhrne vo veci vykonané dôkazy vzájomne dotvárajú ucelený obraz o skutku.

S poukazom na všetky uvedené zistenia možno vysloviť záver, že to bol práve obžalovaný, ktorý sa voči

poškodenému dopustil násilného konania v rozsahu uvedenom v skutkovej vete tohto rozsudku. Všetky
preukázané skutkové okolnosti pritom zodpovedajú právnej kvalifikácii skutku ako prečinu výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko obžalovaný sa dopustil fyzicky na mieste verejnosti
prístupnom výtržnosti tým, že napadol poškodeného a súčasne poškodenému úmyselne ublížil na

zdraví, čo nepochybne vyplýva najmä zo skutočností uvedených vo vyššie označenom znaleckom
posudku, ktoré súd vyhodnotil v zmysle poškodenia zdravia poškodeného, ktoré si objektívne vyžiadalo
lekárske vyšetrenie, ošetrenie a liečenie v trvaní 21 dní, zahrňujúce aj dvojtýždňovú práceneschopnosť,
pričom obžalovaný ako deklarovaný MMA bojovník útočil na ulici na hlavu poškodeného. Krajský súd
ponechal posudzovanie skutku podľa Trestného zákona účinného do 05.08.2024, hoci medzičasom

nadobudla účinnosť rozsiahla novela Trestného zákona, ktorá však pre obžalovaného v posudzovanej
veci nepriniesla priaznivejšie posúdenie skutku.

Na základe uvedených úvah bola vina obžalovaného dokazovaním vykonaným pred prvostupňovým
súdom aj podľa názoru krajského súdu preukázaná v rovine istoty na úrovni pravidla „bez akýchkoľvek

rozumných pochybností“ a to i napriek tomu, že v posudzovanej trestnej veci došlo zo strany
prvostupňového súdu k chybám rozsudku, najmä preto, že sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami
významnými pre rozhodnutie, čo vo vzťahu k výroku o vine malo za následok zrušenie napadnutého
rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.Nakoľko odvolací súd na základe preskúmania všetkých výrokov napadnutého rozsudku zrušil výrok o
vine, v zmysle § 321 ods. 3 Trestného poriadku musel obligatórne zrušiť aj výrok o treste, pričom vo

vzťahu k tomuto výroku krajský súd tiež konštatuje, že súd prvého stupňa pri ukladaní trestu napadnutým
rozsudkom porušil ustanovenie Trestného zákona, čo zakladalo dôvod na zrušenie rozsudku aj z dôvodu
podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku.

Pochybenie mestského súdu vo výroku napadnutého rozsudku spočívalo v aplikácii konkrétneho

ustanovenia Trestného zákona v rámci ukladania trestu. Východisko pre ukladanie trestu odňatia
slobody v posudzovanom prípade predstavovala v zmysle § 41 ods. 1 Trestného zákona trestná sadzba
pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona, teda podľa zákonného ustanovenia ktoré
sa vzťahuje na trestný čin najprísnejšie trestný (pretože sa ukladal úhrnný trest) a to v rozpätí až na 3
roky (pri prečine ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona je trestná sadzba 6 mesiacov
až 2 roky). Zároveň bola zohľadnená tretia veta § 41 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorej ak sú dolné

hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia
z nich.

Pri opätovnom rozhodovaní o uložení trestu obžalovanému sa aj krajský súd musel dôsledne riadiť
individualizáciou ukladaného trestu, kedy je potrebné zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho

výmerymusívychádzaťnielenzpodmienokupravenýchvustanoveniachpritomktoromdruhutrestu,ale
je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v §
34 ods. 1 Trestného zákona, ako aj ostatné na účel trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie
druhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov.

Ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona o účele trestu je spolu s § 34 ods. 4 Trestného zákona
základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení, uložený
trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí
od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Závery

na primeranosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný stav veci a musia z neho
vyplynúť.
Odvolací súd v súlade so stavom veci posudzoval poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, prihliadol na
spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery
a možnosť nápravy.

Nepochybil mestský súd, keď vzhliadol jednu poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaný
viedol pred spáchaním skutku riadny život [§ 36 písm. j) Trestného zákona] a zároveň jednu priťažujúcu
okolnosti, že obžalovaný spáchal viac trestných činov v zmysle § 37 písm. h) Trestného zákona.
Krajský súd nezistil ani obžalovaným navrhované poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. d) a písm.

i) Trestného zákona, nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplývajú, resp. dokazovanie sa ohľadom
nich nevykonávalo a nenavrhoval to ani obžalovaný. Vzhľadom na vyrovnaný pomer poľahčujúcich a
priťažujúcich okolností k úprave trestnej sadzby nedošlo. Odvolací súd nezasahoval do poľahčujúcich a
priťažujúcich okolností ani s prihliadnutím na novelu Trestného zákona, účinnú od 06.08.2024, nakoľko
to v prejednávanom prípade, aj v zmysle vyššie uvedeného (právneho posúdenia skutku), nemalo

opodstatnenie.

Nadriadený súd na základe konštatovaného uvádza, že pre nápravu obžalovaného a ochranu
spoločnosti nebude stačiť len uloženie alternatívneho trestu, nespojeného s trestom odňatia slobody.
Súdtotokonštatovanievyvodilpredovšetkýmzospôsobuspáchaniatrestnejčinnosti(dvochúmyselných

trestných činov), kedy v podstate po banálnej roztržke obžalovaný v podnapitom stave fyzicky zaútočil
na hlavu poškodeného, čím mu spôsobil vo výroku tohto rozsudku uvedené zranenia (následok), čo
nemožno považovať za málo závažné konanie. Na druhej strane, pokiaľ ide o osobu obžalovaného, súd
konštatuje, že z odpisu z registra trestov a ani z evidencie priestupkov nevyplýva žiadny záznam. Súd
preto dospel k záveru, že na obžalovaného je potrebné pôsobiť trestom odňatia slobody, výmeru ktorého

odvolací súd určil na 1 rok a 6 mesiacov, t. j. na úrovni jednej tretiny trestnej sadzby určenej podľa § 41
ods. 1 prvá a tretia veta Trestného zákona. Podľa názoru odvolacieho súdu neboli dané podmienky na
uloženie trestu blížiaceho sa viac k dolnej hranici trestnej sadzby, ale ani k hornej hranici trestnej sadzby.Následne súd skúmal (v súlade s princípom ultima ratio ukladania nepodmienečného trestu odňatia
slobody), či je možné ukladaný trest odňatia slobody podmienečne odložiť na primeranú skúšobnú dobu,
teda či sú splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Súd je toho názoru, že v posudzovanom prípade je dôvodné podmienečne odložiť výkon trestu
odňatia slobody, pretože vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život
a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie
ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný, preto výkon

trestu odňatia slobody súd u obžalovaného podmienečne odložil s určením skúšobnej doby vo výmere
2 roky. Ohľadom osoby páchateľa, ani okolností prípadu nebola zistená žiadna taká výrazná okolnosť,
ktorá by odôvodňovala uloženie trestu odňatia slobody v nepodmienečnej forme. Obžalovaný bude
povinný v skúšobnej dobe nedopúšťať sa žiadneho protiprávneho konania, či už vo forme priestupkov,
alebotrestnýchčinov,malbydodržiavaťprávnepredpisyažiťriadnymspôsobomživota,lebovopačnom
prípade sa vystaví riziku, že súd a to už aj v priebehu skúšobnej doby rozhodne, že sa neosvedčil a

nariadi výkon trestu odňatia slobody, ktorý mu bol podmienečne odložený.

Z uvedeného je zrejmé, že výmera trestu bola v podstate prevzatá v napadnutého rozsudku a to aj
napriek tomu, že došlo k vypusteniu skutkovej okolnosti týkajúcej sa čiastočného útočenia obžalovaného
s pohárom v ruke, nakoľko nešlo o tak rozhodujúcu skutočnosť v rámci všetkých zásad ukladania trestu,

ktorá by za daných okolností mala podstatný vplyv na výmeru trestu uloženého súdom prvého stupňa a
to aj s poukazom na trestnú sadzbu, z ktorej bolo potrebné vychádzať pri ukladaní trestu.

Súd dodáva, že takto uložený trest je aj v súlade so zásadou, že trest je právnym následkom trestného
činu o teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu), že je

jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona a tým je určená aj jeho funkcia v tých
smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu,
voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie
(výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom,
voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov

spoločnosti). Takto uložený trest súčasne vyjadruje aj morálne odsúdenie obžalovaného (retribúcia)
a zahŕňa tak individuálnu ako aj generálnu prevenciu a zároveň vyjadruje jeho morálne odsúdenie
spoločnosťou.

Odvolací súd na základe vyjadrených úvah a právnych záverov, rozhodol spôsobom vyplývajúcim z

výrokov tohto rozsudku, pričom v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku mal dostatok podkladov pre
vlastné rozhodnutie.

Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.