Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/43/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210200041
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gizela Majerčák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7210200041.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov

senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Aleny Mikovej v právnom spore žalobcu: A. B. C., D. XX,
C., nar. XX.X.XXXX, zást. advokátka JUDr. Ingrid Čisárová, Kuzmányho 57, Košice, proti žalovanému:
Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu
škody a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu
Košice č. k. K2-15C/3/2010 - 529 z 10. novembra 2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku, ako aj vo výroku o trovách konania.

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ako „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
v celom rozsahu zamietol žalobu, ktorou žalobca sa domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom všetkých zložiek prokuratúry ako
orgánov verejnej moci činných v trestnom konaní, ktorú žalobca skutkovo odôvodňoval tým, že
v prebiehajúcom trestnom konaní orgány prokuratúry napriek opakovaným výzvam žalobcu na zaistenie
jeho majetku v čase, keď tento bol v neoprávnenej držbe správcu konkurznej podstaty a v tom čase stále
existoval, len hrozilo, že bude z likvidovaný, majetok žalobcu nezaistili a jeho vlastnícke právo v rozpore

s §3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, preto neochránili.

2. Vychádzal zo zistenia, že (i) vyšetrovací orgán polície v konaní sp. zn. ČVS: OUV-1392/10-K2-2001
vedenom aj z podnetu trestného oznámenia žalobcu z 30.10.2001 po vyhodnotení zápisnice o podaní
trestného vysvetlenia žalobcu, ako aj ďalších poškodených osôb danú trestnú vec najskôr uznesením
z 31.7.2002 odložil, následne 13.2.2004 pristúpil k začatiu trestného stíhania vo veci trestného činu
krádeže, ktorého sa mala dopustiť správkyňa konkurznej podstaty E. A. F., ktoré uznesením z 31.3.2006

stále vo veci zastavil, lebo skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci, a to bez toho,
aby v priebehu konania pristúpil k zaisteniu „ukradnutého majetku žalobcu“, hoci tento sa toho písomne
domáhal; (ii) vec trestného oznámenia žalobcu z 5.10.2005, doplnená jeho podaním zo 7.8.2006 pod
sp. zn. ČVS: ORP-1019/OEK-K2-2006 vedená vo veci trestného činu krádeže uznesením vyšetrovateľa
z 28.9.2006 bola odmietnutá, lebo nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa
§197 ods. 2 Tr. por. a sťažnosť žalobcu z 12.10.2006 proti tomuto uzneseniu uznesením okresnej
prokuratúry z 20.10.2006 bola zamietnutá ako nedôvodná; (iii) Krajský súd v Košiciach rozsudkom

z 1.4.2008 (správne z 29.6.2006 – pozn. odvolacieho súdu) vo veci 7Cb/278/2001 okrem toho, že
správkyni konkurznej podstaty (ďalej aj len ako „SKP“) uložil povinnosť vydať žalobcovi jednotlivé
hnuteľné veci, žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty vo zvyšku zamietol s odôvodnením, že
SKP do súpisu konkurznej podstaty nezahrnula hnuteľné veci, ktorých vydania, resp. ich vylúčeniaz konkurznej podstaty žalobca sa domáhal; rozsudok v zamietavom výroku právoplatnosť nadobudol
dňom 17.8.2006; (iv) Najvyšší súd SR uznesením z 1.4.2008 vo veci 1Obo/231/2006 na odvolanie SKP
zrušil rozsudok krajského súdu vo vyhovujúcom výroku o vydanie vecí a vec v rozsahu zrušenia mu vrátil

na ďalšie konanie s odôvodnením, že niektoré z vecí, ktoré boli predmetom vydania, boli zahrnuté do
konkurznej podstaty a pri ostatných z obsahu spisu nebolo možné zistiť, či tieto sa nachádzali v objekte
úpadcu, a teda, či ide o majetok žalobcu, ktorý žalovaná SKP zadržiava; (v) vo veci, ktorou takto bolo
už len vydanie hnuteľných vecí žalovanou SKP, sa pokračovalo na bývalom Okresnom súde Košice II
pod sp. zn. 20C/80/2012, odvolací súd rozsudkom zo 4.10.2017 pod sp. zn. 1Co/9/2016 na odvolanie

žalovanej potvrdil rozsudok vo vyhovujúcom výroku o jej povinnosti žalobcovi vydať skracovaciu pílu,
zváračku zn. Triodyn, vŕtačku zn. Kango (správne ešte aj neomietnuté dosky a nabíjačku – pozn.
odvolacieho súdu) a vo zvyšku rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol s odôvodnením, že a) nebolo
jednoznačne preukázané, že sporné hnuteľné veci by boli v držbe žalovanej SKP a zároveň uviedol, že
b) žalobca ochranu svojho vlastníckeho práva ku veciam, vo vzťahu ku ktorým žaloba bola zamietnutá
z dôvodu, že žalovaná ich v držbe nemala (a to bez ohľadu na to, či tieto v minulosti v držbe vôbec mala

a ako prípadne s nimi naložila – pozn. odvolacieho súdu), v tomto sporovom konaní popri nároku na
vydanie veci nezabezpečil účinne aj eventuálnym petitom, a to nárokom na náhradu škody; rozsudok
právoplatnosť nadobudol dňom 20.11.2017.

3. Vec právne posúdil podľa jednotlivých ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré citoval v 24. - 35.

odsekoch svojho odôvodnenia a tiež podľa §78, §79 a §80 Tr. por. účinného do 31.12.2005 (ďalej aj
len ako „Tr. por.“), ktorých znenie citoval v 39. - 41. odsekoch svojho odôvodnenia. Konštatoval, že
žalobca 3.8.2009 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 19 382,86 €
podal na Generálnu prokuratúru SR, ktorá listom z 22.12.2009 tomuto oznámila, že odmieta uspokojiť
jeho nárok s odôvodnením, že trestné stíhanie SKP bolo zastavené, pričom vyhodnocovanie výsledkov

vykonaného dokazovania, a teda aj posudzovanie dôvodnosti trestného stíhania z hľadiska naplnenia
zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu je vecou orgánov činných v trestnom konaní, a nie
vecou oznamovateľa alebo poškodeného s tým, že ak prokuratúr, ktorý sa stotožnil so zastavením
trestného stíhania, už nevykonal žiadny z úkonov podľa Tr. por. smerujúcich k opätovnému začatiu
trestného stíhania vo veci trestných činov žalobcom označených v trestných oznámeniach vznesením

obvineniaapodanímobžaloby,neznamenaloto,žejehopostupspočívajúcivnezaistenímajetkužalobcu
u SKP E. A. F. by bolo možné považovať za nesprávny úradný postup. Citoval aj z uznesenia ústavného
súdu z 29.3.2006 vo veci III. ÚS/324/2005, v zmysle ktorého orgány činné v trestnom konaní síce
nepostupovali tak, aby to naplnilo očakávania sťažovateľov, pretože na základe ich návrhu nezaistili
majetok a nevzniesli obvinenie konkrétnej osobe, ale ich postup vzhľadom na konštantnú judikatúru

ústavného súdu a ESĽP nemožno považovať za porušenie článku 46 ods. 1 ústavy, ako ani čl. 6
ods. 1 Dohovoru, generálna prokuratúra pri vybavovaní podnetov, sťažností, námietok a iných podaní
sťažovateľov postupovala v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre, zaoberala sa
podnetmi sťažovateľov, ktorými títo namietali postup orgánov činných v trestnom konaní, okrem iného
preskúmala aj na vec sa vzťahujúci vyšetrovací spis (ČVS: ORP-1392/10-K2-2001), pričom to, že

generálna prokuratúra dospela k inému záveru, čím sa odchýlila od očakávania a predstáv sťažovateľov,
ešte neznamená, že došlo k porušeniu práva podľa článku 13 Dohovoru.

4. Nárok žalobcu nevyhodnotil ako premlčaný. So žalovaným vznesenou námietkou premlčania sa
vysporiadal v 44. odseku svojho odôvodnenia poukazom na to, že pri nárokoch zo zodpovednosti za

nesprávny úradný postup, aký je predmetom aj tohto sporového súdneho konania, sa uplatní iba jediná,
a to subjektívna premlčacia doba, ktorá je trojročná a ktorá začína plynúť odo dňa, keď poškodený
sa dozvie o škode, ktorá ale neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa §15 zákona č.
514/2003 Z. z. odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas 6 mesiacov
(prvá veta §19 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.). V danej veci pritom uzavrel, že žalobca o škode

prvýkrát sa mohol dozvedieť dňom právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 1.4.2008
(v skutočnosti z 29.6.2006 – pozn. odvolacieho súdu) vo veci 7Cb/278/2001, ktorým tento zamietol
jeho žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty a ktorý v tomto výroku právoplatnosť nadobudol
dňom 17.8.2006, čo bolo zároveň okamihom, kedy bolo zrejmé, že SKP má v neoprávnenej držbe
hnuteľné veci žalobcu, ktoré nezapísala do konkurznej podstaty. Uzavrel preto, že od tohto dňa začala

preto plynúť subjektívna trojročná premlčacia doba, ktorá by bola uplynula dňom 17.8.2009, nebyť
spočívania premlčacej doby počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody od 3.8.2009 do
22.12.2009, po ktorom dni tzv. dobehlo aj zvyšných 15 dní premlčacej doby (3.8.2009 - 17.8.2009) a jej
koniec pripadol preto na 6.1.2010. Pretože žalobca právo na náhradu škody žalobou na súde uplatnildňom 5.1.2010, uzavrel, že sa tak stalo pred jeho premlčaním a pristúpil preto k vecnému preskúmaniu
opodstatnenosti žaloby.
5. Podstatou sporu medzi stranami bolo, či nekonanie (opomenutie) prokuratúry v trestnom konaní

postupom podľa §78 a §79 Tr. por. zaistiť majetok poškodeného, (ne)predstavuje nesprávny úradný
postup podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a či (ne)zakladá tým objektívnu zodpovednosť štátu za
škodu týmto nekonaním žalobcovi spôsobenú. Posudzoval preto, či v danej veci (nie) sú naplnené
nevyhnutné zákonné predpoklady tejto zodpovednosti, a to nesprávny úradný postup, vznik škody
a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Keďže tieto sú

kumulatívneho charakteru, uvažoval, že na preukázanie tejto príčinnej súvislosti v danom prípade
nevyhnutným je preukázanie, že prokuratúra v prípravnom štádiu trestného konania postupovala vadne,
keď nezaistila majetok poškodeného žalobcu, ktorý bol v neoprávnenej držbe SKP E. A. F.. Podľa
jeho výkladu §§78 a 79 Tr. por. sú dispozitívnou právnou normou, ktoré za účelom zaistenia veci
dôležitej pre trestné konanie v rámci prípravného konania prokurátorovi umožňujú, avšak nie prikazujú,
realizovať nimi upravený postup, pričom je na zvážení prokurátora, či danú vec zaistí, pričom základným

predpokladom toho, aby v trestnom konaní bolo možné využiť tento zaisťovací inštitút je, že podozrenie
z trestného činu ako dôvodné musí byť preukázané v dostatočnom rozsahu, t. j. nemôže ísť len
o domnienku oznamovateľa trestnej činnosti, resp. podozrenie zo spáchania trestného činu nemôže
byť len v počiatočnej fáze, čo nevyhnutne súvisí so zásadou zdržanlivosti, resp. primeranosti zo strany
orgánov činných v trestnom konaní, keďže využitím zaisťovacích inštitútov sa vždy zasahuje do práv

inej osoby, ktorej vec sa zaisťuje, pričom jej práva musia byť a sú chránené.

6. S odkazom napr. na rozsudok NS ČR vo veci 2Cdon/129/97 uzavrel, že v prípadoch, keď
k namietanému nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v trestných konaniach ČVS: ORP-1392/10-
K2-2001, resp. ČVS: ORP-1019/OEK-K2-2006, bolo preto nutné pri posúdení otázky, či v nich (ne)došlo

k nesprávnemu úradnému postupu, vychádzať zo záveru takéhoto rozhodnutia, ktoré nebolo zrušené
pre nezákonnosť. Vzhľadom na to, že v danom prípade išlo o zastavenie trestného stíhania voči SKP
E. F., lebo skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci (uznesenie z 31.3.2006),
resp. o odmietnutie veci trestného činu krádeže voči SKP E. F., nakoľko nebol dôvod na začatie
trestného stíhania alebo na postup podľa §197 ods. 2 Tr. por. (uznesenie z 28.9.2006), pričom sťažnosť

poškodeného žalobcu v oboch týchto prípadoch prokurátor zamietol ako nedôvodnú, uzavrel, že z týchto
rozhodnutí bolo potrebné vychádzať aj pri posúdení otázky, či v trestnom konaní v štádiu prípravného
konania, ktoré predmetným rozhodnutiam prechádzalo, (ne)došlo k nesprávnemu úradnému postupu
tým, že orgány činné v trestnom konaní nezaistili majetok poškodeného, ktorý bol v neoprávnenej držbe
SKP. S odkazom aj na uznesenie NS ČR z 29.8.2004 vo veci 26Cdo/1643/2003 potom konštatoval, že

samotný výsledok týchto trestných konaní v danom prípade len potvrdzuje správnosť úradného postupu
orgánov prokuratúry, keď tieto žalobcom požadovaný zaisťovací inštitút neaplikovali s tým, že uvedené
vyplýva aj z konštantnej judikatúry súdov SR, t. j. že zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom orgánov verejnej moci nezakladajú nedostatky, či pochybenia v priebehu konania,
ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia, a to ani v situácii, že ide o nedostatky, ktoré mali za následok

vydanie nesprávneho rozhodnutia, nakoľko pokiaľ orgán štátu zisťuje a posudzuje predpoklady pre
rozhodnutie, zhromažďuje a hodnotí podklady pre rozhodnutie, právne ich posudzuje a pod., ide o
činnosť priamo smerujúcu k vydaniu individuálneho rozhodnutia a prípadné nesprávnosti, či vady tohto
postupu nachádzajú svoj odraz v obsahu rozhodnutia a môžu byť preto posudzované len z hľadiska
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (uznesenie ÚS SR z 19.9.2018 vo

veci I. ÚS 327/2018).

7. Z týchto dôvodov s odôvodnením, že žalobcom vytýkané trestné konania skončili zastavením
trestnéhostíhania/odmietnutímvecizdôvodu,žeskutokneboltrestnýmčinom,vdanejvecijednoznačne
uzavrel, že nebol žiaden dôvod k prípadnému postupu podľa §78, či §79 Tr. por., ktoré upravujú

povinnosť vydať vec a odňatie veci a že nebol dôvod ani k akémukoľvek zásahu štátu do vzťahu žalobcu
s SKP majúceho rýdzo občianskoprávny charakter, nakoľko Tr. por. takýto zásah neupravuje a nebol tak
žiadny zákonný predpoklad, aby prokuratúra zasahovala do občianskoprávneho sporu medzi žalobcom
a SKP a nedošlo preto ani k porušeniu zákona o prokuratúre. Podporne poukázal na to, že uvedené
konštatoval aj ústavný súd v uznesení z 29.3.2006 vo veci III. ÚS 324/2005 (bod 19) a riadiac sa týmito

úvahami vzhľadom na výsledok pertraktovaných trestných konaní konštatoval, že sporné hnuteľné veci
žalobcuakojehomajetoknemalicharaktervecidôležitejpretrestnékonanie,zostranyprokuratúrynebol
preto zákonný dôvod na postup podľa §78, §79 Tr. por. a nedošlo tak ani k jej nesprávnemu úradnému
postupu ako jednému z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.a preto žalobu zamietol ako nedôvodnú, bez potreby zaoberať sa či už vznikom samotnej škody alebo
jej výškou.

8. V 51. - 53. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku vysvetlil, prečo ďalšie žalobcom navrhované
dokazovanie ako nadbytočné nevykonal (listinami, ktoré už boli obsahom spisu, dôkazy, ktoré sa
mali týkať hodnoty odcudzených vecí alebo ktoré s predmetom sporu nemali taký súvis, ktorý by bol
nevyhnutný pre rozhodnutie v merite veci). Konanie o 4 974,22 € po súhlase žalovaného s takýmto
procesným postupom zastavil pre späťvzatie žaloby. Plne úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú

náhradu jeho trov, čo odôvodnil zásadou úspechu vo veci ustanovenou v §255 ods. 1 CSP s tým, že
dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu §257 CSP nevzhliadol.

9. Proti tomuto rozsudku, čo do jeho zamietavého výroku žalobca podal odvolanie tvrdiac naplnenie
odvolacích dôvodov ustanovených v §365 ods. 1 písm. h) CSP navrhujúc, aby odvolací súd rozsudok
vnapadnutomrozsahuzmeniltak,žežalobevcelomrozsahuvyhovieapriznámunároknaplnúnáhradu

trov konania.

10. Odvolanie odôvodnil tým, že v incidenčnom konaní o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty podľa §19
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej aj len ako „ZKV“) žalobca neuspel a ako vyplynulo
z odôvodnenia rozsudku súdu rozhodujúceho vo veci 7Cb/278/2001, v konaní uspieť sa ani nedalo,

pretože SPK, ktorá v postavení verejnoprávneho orgánu mala vykonávať právomoci heteronómneho
charakteru, konala ako fyzická osoba vykonávajúc nezákonné právne akty autonómneho charakteru
tým, že odňaté veci do konkurznej podstaty úpadcu v rozpore so ZKV nezapísala, a veci žalobcu si
ponechala vo svojej osobnej držbe. Namietal tiež, že v konaní o vydanie vecí správkyňou konkurznej
podstaty úpadcu odňatých bez existencie právneho titulu vedeného pod sp. zn. 20C/80/2012 bolo

preukázané, že všetky veci, ktoré boli predmetom konania, prešli do držby žalovanej SKP, pričom
z rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 1Co/9/2016 rovnako vyplynulo, že žalobca v konaní o vydanie
vecí ani nemohol uspieť, ak žalovaná SKP nepotvrdila pretrvávajúcu držbu sporných vecí, a to bez
ohľadu na to, či veci v minulosti držala, príp. prečo ich v držbe už nemala a pod. Za daného skutkového
stavu ochrana vlastníckeho práva žalobcovi bola preto neposkytnuteľná, a to nie z dôvodu pochybení

na jeho strane a preto s poukazom na monopol štátu, právnu ochranu žalobcovi mohli poskytnúť už
len orgány činné v trestnom konaní, čo za danej situácie pre prokuratúru sa stalo preto povinnosťou.
Namietol preto, že v danom prípade, keďže trestné stíhanie bolo začaté, predpokladala sa krádež vecí
patriacich žalobcovi a preto nezávisle na tom, či v konečnom dôsledku trestné stíhanie bolo zastavené
alebo nie, prokuratúra počas trestného konania v čase, keď nebolo jasné, ako vec skončí, bola povinná

postupovať tak, aby zaistila veci patriace oznamovateľovi, pokiaľ existovali pochybnosti o zákonnosti
nakladania s týmito vecami, pričom v danom prípade išlo tu aj o žiadosť vlastníka predmetných vecí o ich
zaistenie a o ich odňatie osobe, ktorá ich mala v neoprávnenej držbe a ktorá ani len netvrdila, že je ich
vlastníkom, a napriek tomu s nimi nakladala spôsobom, ktorý ohrozoval vlastnícke právo žalobcu. Podľa
odvolateľapretopokiaľjehovlastníckeprávosúdminemohlobyťochránenéaprokuratúraúkonompodľa

§78, resp. §79 Tr. por. toto jeho právo ochrániť nemohla, potom vychádzajúc aj zo záruk v čl. 20 ods.
1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd prokuratúra bola povinná toto právo ochrániť bez ohľadu
na to, či v trestnej veci (ne)bol niekto obvinený, príp. následne obžalovaný a odsúdený alebo nie. Zákon
o prokuratúre v jeho §3 ods. 2 pritom ukladá povinnosť prokuratúre využívať všetky zákonné prostriedky

tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom
chránených v záujme fyzických osôb, právnických osôb a štátu, pričom odvolateľ za takýto zákonný
prostriedok ochrany svojho vlastníckeho práva považuje inštitút vydania, resp. odňatia veci v zmysle
§78 a §79 Tr. por. a zotrval preto na svojej námietke, že neodňatie vecí z neoprávnenej držby SKP, t.
j. nevyužitie dostupných zákonných prostriedkov na ochranu vlastníckeho práva žalobcu, a to napriek

tomu, že tento prokuratúru o ich využitie žiadal, bolo nesprávnym úradným postupom žalovaného a s
odkazom na rozsudok NS ČR z 29.5.2013 vo veci 22 Cdo 2419/2012 namietal, že v dôsledku ich
ponechania v držbe SKP žalobca sa dostal do situácie, že nevie, či jeho veci ešte vôbec existujú, kde
sa nachádzajú, v koho držbe sú a keďže ani súdnou cestou sa nevie domôcť ich vydania, zakladá mu
to preto právo dožadovať sa náhrady škody. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolateľ

považoval preto za nesprávne, v dôsledku čoho podľa neho ani napadnutý rozsudok nie je preto možné
považovať ani za správny, ani za spravodlivý a nemôže byť ani naplnením ústavného práva žalobcu
na súdnu ochranu.11. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne
správny. Prokuratúra v danom prípade nemala povinnosť zaistiť predmetné veci, pretože §78 a §79 Tr.
por. oprávnenie orgánov činných v trestnom konaní vymedzujú dispozitívne, pričom pre využitie tohto

inštitútu o. i. je potrebné, aby išlo o vec dôležitú pre trestné konanie, čo predpokladá vyhodnotenie
skutočnosti, že podozrenie zo spáchania trestného činu je dôvodné, pričom dôvodnosť podozrenia
nemá byť v počiatočnej fáze. Podozrenie zo spáchania trestnej činnosti v danom prípade pritom
sa nepotvrdilo, keďže predmetné trestné konania boli právoplatne ukončené odmietnutím veci, resp.
zastavením trestného stíhania, čo len potvrdzuje správnosť úvahy orgánov činných v trestnom konaní

o nevykonaní tohto zaisťovacieho inštitútu pre účely daného trestného konania. Domnienka žalobcu,
že využitie tohto inštitútu (ktorého účel je diametrálne odlišný, než ako ho vykladá žalobca) ho mohlo
viesť k ochráneniu jeho občianskoprávnych vlastníckych nárokov, je len vykonštruovanou domnelou
predstavou žalobcu o tom, ako orgány činné v trestnom konaní môžu postupovať v zmysle zákona.
V súlade so zásadou zdržanlivosti ich oprávnenia nemožno vykladať podľa predstáv subjektov trestného
stíhania extenzívne. Postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorého sa dovoláva žalobca, nie je

vsúladesúčelomsamotnéhotrestnéhokonania,ktorýmjenáležitézistenietrestnýchčinovaspravodlivé
potrestanie ich páchateľov pri rešpektovaní základných práv a slobôd fyzických osôb, právnických osôb,
čo v postupe orgánov činných v trestnom konaní rešpektované a dodržané v danom prípade bolo.

12. Odvolateľ, ktorého zástupcovi vyjadrenie protistrany k jeho odvolaniu bolo doručené 26.2.2024,

nevyužil svoje právo a odvolaciu repliku k nemu nepodal. Žiadna zo strán ďalšie vyjadrenie vo veci
neurobila.

13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania
podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a

tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo (§34 a §355 a nasl. CSP o odvolaní) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
14. Rozsudok vo výroku je vecne správny, odvolací súd postupom podľa §387 ods. 1 CSP preto ho
potvrdil.

15.RozsudoknaKrajskomsúdevKošiciachverejnebolvyhlásený26.3.2025o9.15hod.vpojednávacej
miestnosti č. dv. 210/II. poschodie, trakt D. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 18.3.2025
boli zverejnené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a tiež na jeho webovej stránke (§219 ods. 1 a ods.
3 za použitia §378 CSP).

16. Odvolanie nesmerovalo proti výroku o zastavení konania, tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie
nadobudol preto právoplatnosť a z toho dôvodu nemohol byť predmetom odvolacieho prieskumu.
Predmetom odvolacieho prieskumu bol preto iba zamietavý výrok rozsudku a závisiaci výrok o trovách
konania (§367 CSP).

17. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa §365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), o ktorom odvolací súd dospel k záveru, že tento
nie je naplnený.

18. Súd prvej inštancie dokazovanie vo veci vykonal v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad ustanovených v §191 ods. 1 CSP, z týchto
dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo správne zisteného
skutkovéhostavuvyvodilsprávnyprávnyzáverarozsudokajnáležiteodôvodnil.Vkonanínebolazistená
žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

19. Správne a zákonné sú aj dôvody napadnutého rozsudku, ktorý z hľadiska zákonnej požiadavky na
riadneodôvodneniesúdnehorozhodnutiajeplneakceptovateľný,presvedčivý,dostatočnezrozumiteľný,
určitý a preskúmateľný. V odôvodnení rozsudku súd dal odpovede na všetky relevantné otázky, ktoré
mali pre vec podstatný význam, správne, podrobne a presvedčivo nimi objasnil skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu po oboznámení sa s dôvodmi napadnutého
rozsudku, ako aj s obsahom a dôvodmi odvolania nezistil žiaden dôvod, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská prevyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd s napadnutým rozsudkom preto sa stotožnil
v plnom rozsahu a aby sám nadbytočne neopakoval pre strany už známe fakty prejednávanej veci spolu
s právnymi závermi súdu prvej inštancie, v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v súlade s §387

ods. 2 CSP sa obmedzil len na konštatovanie ich správnosti a na tieto, ako odvolacím súdom aj zhora
sú reprodukované, odkazuje, ako na jemu vlastné dôvody zamietavého rozsudku o nepreukázanom
nároku na náhradu škody pre neunesenie dôkazného bremena žalobcu minimálne o naplnení žalobcom
tvrdenej nesprávnosti úradného postupu orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci ako jedného
zo zákonných predpokladov vzniku tejto zodpovednosti.

20. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie námietky žalobcu nad
rámec toho, s akým vecne správnym a presvedčivým odôvodnením (až na premlčanie) s týmito
tvrdeniami žalobcu sa vysporiadal súd prvej inštancie, odvolací súd dopĺňa nasledovné dôvody.

21.Odvolaciemusúdusažiadapredovšetkýmuviesť,žesúdprvejinštancienesprávnesavysporiadalso

žalovaným vznesenou námietkou premlčania, keď žalobou uplatnené právo neposúdil ako premlčané.
Súd prvej inštancie v právnom posúdení premlčania pochybil totiž, keď počiatok plynutia premlčacej
doby na uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody odvíjal až od momentu právoplatnosti rozsudku
krajského súdu vo veci 7Cb/278/2001 z 29.6.2006, hoci v skutočnosti žalobca, osobne prítomný na
pojednávaní pred krajským súdom v danej veci o vzniku škody na jeho majetku sa dozvedel najneskôr

na danom pojednávaní 29.6.2006, keď vtedy nepochybne zistil, že hnuteľné veci, ktorých vydania, resp.
vylúčenia z exekúcie v konaní sa domáhal, SKP do súpisu majetku úpadcu nezahrnula, resp. že vo
svojej (ne)oprávnenej držbe ich nemá a jeho žaloba v tomto rozsahu bola preto zamietnutá. Počiatok
plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby bolo preto potrebné odvíjať najneskôr od tohto okamihu.
Uvedené znamená, že premlčacia doba v danom prípade preto uplynula najneskôr dňom 29.6.2009

(pondelok), v dôsledku čoho správny právny záver je jedine ten, že žalobca žalobou na súde dňom
5.1.2010 v predmetnej právnej veci bezpochyby uplatnil už premlčané právo na náhradu škody. Pretože
však žalobca tento odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia premlčania uplatneného práva
v odvolaní pochopiteľne neuplatnil, pričom žalovaný, proti ktorému žaloba bola zamietnutá z iných
dôvodov, nebol osobou oprávnenou na podanie odvolania a tento uvedené nesprávne právne posúdenie

veci súdom prvej inštancie namietať preto ani nemohol, odvolací súd, súc byť viazaný odvolacími
dôvodmi, svoje potvrdzujúce rozhodnutie zamietavého rozsudku v tejto veci nemohol založiť na tomto
právnom závere o premlčaní žalobou uplatneného práva, a musel sa preto zaoberať aj posudzovaním
odvolacích dôvodov, ktoré žalobca v odvolaní uplatnil, hoci tento v konaní uplatňoval premlčané právo,
pričom aj žalovaný premlčania v konaní pred súdom prvej inštancie sa dovolával.

22. Orgány činné v trestnom konaní aplikovať zaisťovacie inštitúty ustanovené v §78 a §79 Tr. por.
boli oprávnené bez ohľadu na to, či ich o to ktokoľvek (vrátane oznamovateľa trestného činu alebo aj
osoby konaním podozrivého páchateľa trestného činu poškodenej, akým v danom prípade bol žalobca)
žiadal alebo nie. Existencia žiadosti žalobcu, aby orgány prokuratúry v ním označených trestných

konaniach postupovali spôsobom ustanoveným v §78, resp. v §79 Tr. por. pre posúdenie namietanej
(ne)správnosti úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní bola preto aj z hľadiska tohto
sporového konania o náhradu škody za namietaný nesprávny úradný postup orgánov prokuratúry pri
výkone verejnej moci bezvýznamnou a žalobca jej existenciu v spore vyzdvihoval preto zbytočne, keďže
táto na správnosti rozhodnutia o jeho žalobe na náhradu škody nemôže preto nič zavážiť. Orgány

činné v trestnom konaní o (ne)aplikovaní týchto zaisťovacích inštitútov trestného konania rozhodovali
autonómne, t. j. nezávisle od vôle akýchkoľvek tretích osôb, pričom jediným kritériom pre ne pritom
bola dôležitosť zaisťovanej veci pre trestné konanie, a to tak v prípade vydania veci postupom podľa
§78 Tr. por., ako aj v prípade odňatia veci postupom podľa §79 Tr. por., a nie žalobcom namietané
hľadisko ochrany jeho majetku, či vlastníckeho práva. Odvolateľom namietané neposkytnutie ochrany

jeho vlastníckemu právu a majetku orgánmi činnými v trestnom konaní rovnako nemôže preto nič zavážiť
na posudzovaní správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a to o to viac, že odvolateľ
v tento súvislosti síce správne namietal, že súdna ochrana jeho práv v ním označených sporových
súdnych konaniach či už o incidenčnej žalobe pred krajským súdom pod sp. zn. 7Cb/278/2001 alebo
na bývalom okresnom súde pod sp. zn. 20C/80/2012 bola neposkytnuteľná. Zavádzal však, keď tvrdil,

že uvedený právny stav nevznikol z dôvodu pochybenia na jeho strane a keď zodpovednosť zaň chcel
preto zvaliť na orgány činné v trestnom konaní vyžadujúc od nich v danej právnej situácii v trestnom
konaní postupovať žalobcom navrhovaným spôsobom pri zaistení vecí z majetku žalobcu z držby osoby
podľa neho podozrivej zo spáchania trestného činu krádeže, na aký postup orgánov štátu žalobca,a to ani ako osoba trestným činom poškodená, právny nárok však nemá. Z odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu sp. zn. 1Co/9/2016 pritom jednoznačne vyplynulo, že žalobca v konaní o vydanie
vecí, o ktorých žalovaná SKP poprela, že by v relevantnom čase rozhodovania súdu v jej držbe sa

nachádzali, úspešným byť nemohol z dôvodu, že popri nároku na vydanie veci voči žalovanej SKP
svoj nárok účinne nezabezpečil aj eventuálnym petitom o náhradu škody pre takýto prípad. Skutočným
dôvodom, že súdna ochrana právam žalobcu v predmetných sporových súdnych konania poskytnutá
byť nemohla, bolo preto práve toto pochybenie žalobcu, a tento preto nemôže zodpovednosť za túto
svoju pasivitu v civilnom sporovom konaní, v dôsledku ktorej jeho právna vec vyústila do straty sporu,

prenášať na orgány verejnej moci vyžadujúc od nich suplovanie tejto jeho nečinnosti v civilnom procese
vykonštruovaním ich povinnosti v trestnom konaní postupovať tak, ako im to zákon neumožňoval a
prihliadať pritom na záujmy osôb, na ktoré tieto v trestnom konaní prihliadať a zohľadňovať ani nemohli.
Žalobcom vyžadovaný postup orgánov činných v trestnom konaní jednoznačne by bol preto porušením
ústavnej povinnosti ustanovenej v Čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý orgánu štátu umožňuje konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

23. Odvolacie námietky žalobcu z uvedených dôvodov nemali preto vplyv na vecnú správnosť
napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností a právnych záverov, ku ktorým súd prvej
inštancie dospel a tieto neboli preto spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a
privodiť tak pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie či už jeho zmenou alebo zrušením a ako také

preto neobstáli. Odvolací súd postupom podľa §387 ods. 1 a ods. 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom rozsahu preto potvrdil ako vecne správny vrátane závisiaceho výroku o trovách konania
správne a zákonne založeného na zásade úspechu v danom prípade žalovanej strany v spore (§255
ods. 1 CSP).

24. Pretože ide o rozhodnutie, ktorým konanie sa končí, odvolací súd postupom podľa §396 ods. 1 CSP
rozhodolajotrováchodvolaciehokonania(§262ods.1CSP),atorovnakovsúladesozásadouúspechu
ustanovenou v §255 ods. 1 CSP a vo veci v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal preto nárok
nanáhradutrovodvolaciehokonania;ovýškenáhradytrovpoprávoplatnostitohtorozhodnutiarozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením (§262 ods. 2 CSP).

25. Žalobca v konaní netvrdil a vzhľadom na okolnosti prípadu odvolací súd ani nevzhliadol dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré o trovách konania by bolo možné rozhodovať postupom podľa §257
CSP čo i len sčasti v prospech neúspešného žalobcu.

26. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é , ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é , ak jeho rozhodnutie záviselo
od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.S výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť
zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).