Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, February 22, 2024

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 12C/54/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203020
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Šulajová

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2024:6623203020.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudkyňou JUDr. Renátou Šulajovou v spore žalobcu A. B. C., narodený

XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XXXX/XX, F., štátny občan SR zast.: Mgr. Ivan Bugri, advokát so sídlom
NámestieSNP23,ZvolenprotižalovanémuSlovenskárepublika,vmenektorejkoná:Ministerstvovnútra
Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava-mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o
zaplatenie 7 069,52 Eur, takto

r o z h o d o l :

I.Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 7 069,52 Eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % v lehote do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia o určení výšky trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobca sa podanou žalobou doručenou súdu dňa 08.08.2023 domáhal od žalovaného zaplatenia
sumy 7 069,52 Eur ako náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie (ďalej aj
„komunitárne právo“ alebo „úniové právo“ resp. „právo Európskej únie“), konkrétne porušením Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej aj „Smernica“), ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná (resp. nebola
v časti implementovaná) do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Ide teda o prípad

uplatnenianárokunanáhraduškody,ktorávzniklažalobcoviakojednotlivcoviporušenímúniovéhopráva
žalovaným - Slovenskou republikou, ako členským štátom Európskej únie. Spor o náhradu škody z
dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pričom v podmienkach právneho poriadku
Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán než všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý
by mal právomoc rozhodnúť o tejto žalobe.

2. Vecná príslušnosť tunajšieho okresného súdu na konanie v tejto veci je daná ustanovením § 12 CSP,

podľa ktorého: „Na konanie v prvej inštancii je príslušný okresný súd, ak tento zákon neustanovuje inak.“
Miestna príslušnosť Okresného súdu Lučenec na konanie v tejto veci je daná ustanovením § 19 písm.
b) CSP, podľa ktorého: „Popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v
ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.“

3. Škoda, ktorej náhrady sa touto žalobou žalobca domáha, vznikla v mieste výkonu služobnej činnosti
žalobcu, ktorým je Hasičská stanica v meste Lučenec – t. j. v územnom obvode Okresného súdu

Lučenec, pričom tu nastala aj samotná skutočnosť, ktorá zakladá žalobou uplatnený nárok na náhradu
škody. Vzhľadom na tieto skutočnosti si žalobca v súlade s citovaným ustanovením § 19 písm. b) CSP na
podanie tejto žaloby ako miestne príslušný Okresný súd Lučenec, čím je založená miestna príslušnosť
tunajšieho súdu.4. Zároveň aj v prípade, ak by sa miestna príslušnosť súdu v tomto prípade spravovala všeobecným
súdom žalovaného, týmto súdom je v zmysle § 17 CSP súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť

zakladajúca uplatnené právo, nakoľko podľa § 17 CSP platí, že: „Všeobecným súdom štátu je súd, v
ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo.“ Miestna príslušnosť Okresného
súdu Lučenec na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu je tak nepochybne daná. Žalovaným je štát –
Slovenská republika, za ktorú v zmysle § 135 ods. 1 CSP koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
(ďalejaj„Ministerstvo“),atospoukazomna§11písm.c)zákonač.575/2001Z.z.oorganizáciiačinnosti

vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, podľa ktorého: „Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.“ Ministerstvo je
zároveň aj garantom riadnej transpozície Smernice do slovenského právneho poriadku, pričom práve
v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice vznikla škoda, ktorej náhrady sa žalobca domáha touto
žalobou.

5. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“), pričom vykonáva štátnu
službu v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a
záchrannom zbore (ďalej aj „ZoHaZZ“). Štátnu službu aktuálne vykonáva v služobnej hodnosti kapitán,
vo funkcii technik - špecialista, v čate „B“, na Okresnom riaditeľstve HaZZ v Lučenci, na hasičskej stanici
v Lučenci. Ako hasič začal pracovať už od 03.07.1995 u právneho predchodcu HaZZ a v samotnom

HaZZ pôsobí od jeho vzniku. Prácu hasiča ku dňu podania tejto žaloby teda vykonáva nepretržite už
takmer 30 rokov.

6. Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ1 je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 ZoHaZZ) a to tým
spôsobom, že pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť na

pracovisku (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ – ďalej aj „určená služobná pohotovosť“). Jedna pracovná (služobná)
zmena hasiča sa teda skladá z:
1.) výkonu služby, a
2.) určenej služobnej pohotovosti.

7. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej
služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 17/7), s účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté
na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 16/8). Celkovo v rámci jednej
pracovnej zmeny strávi ako hasič na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín.

8. Okrem určenej pohotovosti, ktorú odpracuje počas každej pracovnej zmeny, mu ako hasičovi môže
byť nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ
(ďalej aj „nariadená služobná pohotovosť“) a to napr. v prípade, ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu
obsadenosťvmiestevýkonuslužbyvdôsledkuabsencieniektoréhozkolegov,prirozsiahlychpožiaroch,
živelných pohromách resp. iných udalostiach vyžadujúcich zvýšený počet hasičov, na zastupovanie

kolegov, ktorí nemôžu nastúpiť do služby z dôvodu náhlych nepredvídateľných okolností a pod.

9. Obe služobné pohotovosti, či už určená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako
ani nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času
a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny

mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti.

10. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) je hasič odmeňovaný za každú
hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného
platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške

30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná
v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) – viď § 122 ods. 1 ZoHaZZ. Podľa výšky náhrady
poskytovanej za výkon pohotovosti, ktorá závisí od toho, či je pohotovosť vykonávaná v bežný služobný
deň alebo v deň služobného pokoja, je určená služobná pohotovosť rozlišovaná resp. označovaná aj
ako tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-ná pohotovosť“.

11. Samotný výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na:
a) aktívnu časť služobnej pohotovosti – v prípade, ak je nahlásený výjazd (pri požiari, živelnej udalosti,
havárii a pod.) sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas, ab) neaktívnu časť služobnej pohotovosti.
Určené služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu
pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30 – 05:30 hod., od začiatku

roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:00 –
06:00 hod.

12. V prípade, ak je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a ako hasiči sú vyslaní na zásah,
mení sa táto služobná pohotovosť na prácu nadčas. Keďže v mieste výkonu služby – na hasičskej stanici

v Lučenci sa striedajú 3 hasičské zmeny – čaty „A“, „B“ a „C“, pracovný čas hasiča je rozvrhnutý tak, že
každý tretí deň odslúži každá hasičská zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva
dni voľna. Ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. určenú
služobnú pohotovosť (§ 86 ods. 2 ZoHaZZ v spojení s § 92 ods. 1 ZoHaZZ).

13. Nakoľko sa striedajú tri hasičské zmeny – prvá čata „A“, druhá čata „B“ a tretia čata „C“, sú služobné

zmeny hasičov (t. j. pracovný čas) rozvrhnuté v zásade tak, že každý tretí deň hasič odslúži (minimálne)
24 hodín v rámci zmeny a následne má dva dni voľna. Vzhľadom na takéto rozvrhnutie služobného času
každá hasičská zmena mesačne odslúži aspoň 10 pracovných zmien, pričom v niektorých mesiacoch
je to až 11 zmien. V niektorých týždňoch hasiči odslúžia 2 zmeny týždenne (48 hodín) a v niektorých
týždňoch na hasiča vyjdú 3 zmeny týždenne (72 hodín) a to v závislosti od toho, na ktoré dni im pripadnú

dni služobných zmien v týždni (v prípade, ak hasič má zmenu v pondelok, ďalšie zmeny mu pripadnú
na štvrtok a nedeľu, čo sú 3 zmeny v týždni).

14. Pri takto stanovenom rozvrhnutí služobného času má teda hasič stráviť v službe minimálne 240
hodín (pri 10 zmenách za mesiac) až 264 hodín mesačne (pri 11 zmenách za mesiac). Do tohto rozsahu

pritom nie sú zahrnuté hodiny nadčasov, keďže častokrát sa stane, že pred koncom služby (napr. o 05:00
hod. ráno) je vyhlásený poplach a je potrebné ísť vykonať výjazd k požiaru, ktorého hasenie trvá 5 hodín
– v takomto prípade teda hasič strávi v práci v rámci jednej zmeny 29 hodín nepretržite). Vzhľadom
na uvedené, služobný čas hasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má za rok (365
dní), pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových služieb

(365dní/3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových služieb
x 24 hodinová služba).

15.Spoukazomnavyššieopísanérozvrhnutieslužobnéhočasu,ktoréhosúčasťoujeajurčenáslužobná
pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu služby (t. j. na hasičskej stanici), v žalovanom období júl 2020

– máj 2023 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) priamo
nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv. 15 %-nej a 30 %-nej pohotovosti) odpracoval:
- v období od júla 2020 do decembra 2020 vrátane: 292,55 hodín,
- v období od januára 2021 do decembra 2021 vrátane: 617,88 hodín,
- v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 681,52 hodín,

- v období od januára 2023 do mája 2023 vrátane: 290,04 hodín.

16. Za žalované obdobie od júla 2020 do mája 2023 vrátane (t. j. od 01.07.2020 do 31.05.2023 - ďalej
aj „žalované obdobie“), odpracoval spolu 1881,99 hodín určenej služobnej pohotovosti. Za žalované
obdobie pritom celkovo odpracoval spolu 1889,32 hodín služobnej pohotovosti (z toho 1881,99 hodín

určenej a 7,33 hodín nariadenej pohotovosti), pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej
pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času. Jeho priemerný týždenný pracovný čas počas
celého žalovaného obdobia od júla 2020 do mája 2023 vrátane, dosiahol 50,83 hodín týždenne.

17. Zdôraznil, že počas celého trvania služobnej pohotovosti, t. j. počas všetkých hodín, ktoré odslúži

v rámci služobnej pohotovosti, sa ako hasič musí zdržiavať na pracovisku, t. j. na hasičskej stanici, z
tohto miesta sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby služobnej pohotovosti pripravený na
vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do jednej minúty od nahlásenia, preto musí byť
počas služobnej pohotovosti oblečený v služobnej rovnošate a musí byť fyzicky aj psychicky pripravený
okamžite vykonať výjazd na miesto určenia. Teda aj napriek tomu, že časť služobnej pohotovosti tvorí

aj tzv. „neaktívna časť“, počas ktorej hasiči čakajú na vyhlásenie výjazdu, tak aj tento časový úsek je
povinný tráviť na pracovisku a celý čas musí byť okamžite pripravený poskytnúť zamestnávateľovi svoje
služby – vykonať služobný zásah.18. Napriek uvedeným skutočnostiam sa však služobná pohotovosť (t. j. všetky hodiny „neaktívnej
časti“ služobnej pohotovosti) nezapočítava do pracovného času a teda tieto odpracované hodiny nie
sú považované za odpracovaný čas! Zjednodušene povedané, napriek tomu, že v práci strávi v rámci

každej jednej zmeny minimálne 24 hodín, tak v súčasnosti 8 hodín z tohto času (do konca roku
2021 to bolo 7 hodín), ktoré strávi na pracovisku pripravený na výkon práce, nie je považovaných za
pracovný čas!

19. Táto skutočnosť sa v praxi prejavuje tak, že napriek tomu, že napr. v mesiaci august 2020 sa

v jeho fonde pracovného času uvádza počet hodín 170, tento údaj nezohľadňuje ďalších 49 hodín
odpracovanej služobnej pohotovosti. Z takto nereálne vykazovaného fondu pracovného času, ktorý
reálne nezohľadňuje odslúženú služobnú pohotovosť sa potom javí, že jeho priemerný týždenný
pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však pravidelne v absolútnom rozpore so skutočnosťou.
Keďže sa vo fonde pracovného času pracovná pohotovosť nezohľadňuje, tak ak vychádza z
deklarovaného počtu hodín vo fonde pracovného času, potom sa javí, že za mesiac august 2020 bol

jeho priemerný týždenný pracovný čas len 38,37 hodiny (170 hodín za mesiac : 4,43 týždňa = priemer
38,37 hodín za týždeň), avšak v skutočnosti bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 49,44 hodín (219
hodín za mesiac po pripočítaní pohotovosti: 4,43 týždňa = 49,44 hodín za týždeň), nie teda 38,37 hodín
za týždeň, ako je to formálne vykazované vo fonde pracovného času a ako je to deklarované aj jeho
služobným úradom - Hasičským a záchranným zborom.

20. Je zrejmé, že jeho priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia pravidelne značne
presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods.
2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje
článok 6 písm. b) Smernice. K tejto skutočnosti pritom dochádza v dôsledku skutočnosti, že žiadna z

hodín odpracovanej služobnej pohotovosti mu nie je započítavaná do fondu pracovného času, keďže
vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný (pracovný)
čas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora.

21. Žalobca poukázal na ustanovenie § 85 ods. 1, ods. 2 ZoHaZZ, tiež na článok 2 ods. 1, článok 6

Smernice 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003.

22. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský
štát Európskej únie povinná dodržiavať. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii
komunitárneho práva vychádza zo zásady prednosti komunitárneho práva, teda zo zásady, že právne

predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov.

23. Na základe princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená aj
zodpovednosť členského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany
členského štátu, pričom osoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať

náhrady spôsobenej škody. Tu je pritom nevyhnutné zdôrazniť, že zodpovednosť štátu v prípade
porušenia komunitárneho práva je absolútna a objektívna, členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych
okolností zbaviť ani sa z nej exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského
štátu škodu spôsobil.
24. Ďalej žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci G., ako aj

na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci H. I..

25. Z rozsudku Súdneho dvora vo veci H. I. jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice
má priamy účinok a teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Z uvedeného zároveň nepochybne vyplýva, že má právo dovolávať sa práv

vyplývajúcich zo Smernice pred tunajším vnútroštátnym súdom. Právna úprava garantujúca mu práva
podľa Smernice, má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou vyplývajúcou zo zákona č. 315/2001
Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore.

26. V okolnostiach tejto veci je však potrebné zdôrazniť, že Smernica nebola správne (resp. z

materiálneho hľadiska v časti vôbec) transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky,
konkrétne do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pričom
ustanovenia ZoHaZZ sú v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článok 6 písm. b) Smernice.27. Príloha č. 4 k zákonu č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v bode 6 uvádza, že do
tohto zákona bola okrem iných prebratá aj predmetná Smernica. Formálne sa teda javí, že ZoHaZZ by
mal byť v súlade so Smernicou ako právnym aktom úniového práva, keďže ZoHaZZ deklaruje prebratie

tejto Smernice do ich vnútroštátneho právneho predpisu. Toto však v skutočnosti nie je pravdou, a to
z dôvodu, že ZoHaZZ umožňuje služobnému úradu, aby pracovný čas príslušníka HaZZ (hasiča) bol
rozvrhnutý tak, že tento pravidelne a de facto sústavne prekračuje Smernicou stanovený maximálny 48
hodinový týždenný pracovný čas. Základný problém je totiž v obsahu pojmu „pracovný čas“ tak, ako
ho na jednej strane stanovuje Smernica a judikatúra Súdneho dvora a tým, ako ho na druhej strane

upravuje zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore.

28. Súdny dvor vo svojej judikatúre zároveň konštantne zotrváva na právnom závere, že čas
pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného
alebo týždenného pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky
pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom

zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. Takéto závery jednoznačne vyplývajú
napr. z rozsudku Súdneho dvora C-397/01 zo dňa 05.10.2004 vo veci A. J. a rozsudku C-14/04 zo dňa
01.12.2005 vo veci K. L.. V tomto smere je potrebné poukázať aj na rozhodnutie Súdneho dvora, ktoré
sa priamo týka práce hasičov a z ktorého rovnako jednoznačne vyplýva, že do pracovného času hasičov
sa musí započítavať aj čas pracovnej (služobnej) pohotovosti. Poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora

C-518/15 zo dňa 21.02.2018 vo veci E. B..

29. Vnútroštátny právny predpis – ZoHaZZ - vymedzuje „služobný čas“ hasičov vo vyššie citovanom
ustanovení § 85 ods. 1, ods. 2 ZoHaZZ ako „časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a
je k dispozícii služobnému úradu“ pričom stanovuje, že „služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne“.

30.Okremuvedenéhovymedzenia„služobnéhočasu“ZoHaZZďalejupravujepodmienkyvýkonuštátnej
služby príslušníkov HaZZ v ustanoveniach § 86 - § 94, v ktorých vymedzuje pojmy ako: nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými
dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná

pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia ZoHaZZ však nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, pričom v skutočnosti
sa čas služobnej pohotovosti nezapočítava do služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ. Tu je
napríklad zjavný rozdiel medzi ZoHaZZ upravujúcim pracovné podmienky hasičov na jednej strane, a
všeobecným pracovnoprávnym predpisom – zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej aj „ZP“),

na strane druhej.

31. ZP sa na hasičov vzťahuje len vtedy, ak to ZoHaZZ výslovne stanovuje. Pokiaľ však ide o služobný
(pracovný) čas hasičov, tak ZoHaZZ na ZP neodkazuje. V zmysle vyššie citovaného § 12 ods. 6 ZoHaZZ
je preto úprava § 96 ods. 2 ZP neaplikovateľná na služobný pomer príslušníka HaZZ. Ďalej je však

zrejmé, že samotný ZoHaZZ žiadne také ustanovenie, akým je citovaný § 96 ods. 2 ZP, neobsahuje.
V dôsledku tejto skutočnosti sa tak tzv. „neaktívna časť“ služobnej pohotovosti príslušníkov HaZZ
nezapočítava do ich pracovného času. Do pracovného času je započítavaný len ten časový úsek,
kedy počas určenej služobnej pohotovosti je vykonaný služobný výjazd, pričom tento časový úsek je
považovaný za prácu nadčas. Ostatný čas určenej služobnej pohotovosti, ktorú každý hasič vykonáva v

rámci každej jednej jeho minimálne 24 hodín trvajúcej služobnej zmeny (od 22:00 hod. do 06:00 hod.),
všakdopracovnéhočasuhasičazapočítanýniejeatakýtočasniejepovažovanýzapracovný(služobný)
čas hasiča. Nakoľko teda ZoHaZZ nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného
času, tak práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor ZoHaZZ s úniovým právom, konkrétne s ustanovením
článku 2 ods. 1 Smernice, ako aj judikatúrou Súdneho dvora.

32. Služobný čas hasičov je rozvrhnutý na 24 hodinové pracovné zmeny, ktoré sú formálne rozdelené na
1.) výkon služby a 2.) služobnú pohotovosť. Vzhľadom však na účelové oddelenie služobnej pohotovosti
od služobného (pracovného) času, kedy služobná pohotovosť nie je započítavaná do fondu pracovného
času, sa potom formálne „na papieri“ javí, že jeho služobný (pracovný) čas nepresahuje 48 hodín

týždenne. Je tomu však tak len z dôvodu, že vnútroštátna právna úprava zákona č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore do služobného (pracovného) času hasiča nezarátava čas služobnej
pohotovosti. Ak však za pracovný (služobný) čas v súlade s judikatúrou Súdneho dvora považujú aj
služobnú pohotovosť, tak je zrejmé, že súhrn takto „naskladaného“ pracovného času hasičov pravidelneprekračuje 48 hodín týždenne, pričom bežne dosahuje cca. 53 - 56 hodín týždenne, častokrát aj viac.
Služobná pohotovosť, ktorú odpracuje v rámci každej jednej pracovnej zmeny v rozsahu 8 hodín (do
konca roka 2021 v rozsahu 7 hodín), nie je teda v zmysle našej vnútroštátnej právnej úpravy považovaná

za súčasť jeho služobného času. Služobnú pohotovosť je však nevyhnutné aj v zmysle vyššie citovanej
judikatúry Súdneho dvora považovať za „pracovný čas“ tak, ako to kogentne stanovuje Smernica.

33. Jednoducho povedané, ak by ZoHaZZ v súlade s judikatúrou Súdneho dvora za súčasť pracovného
času považoval aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek pochybností by potom aj z formálneho

hľadiska („na papieri“) služobný čas hasičov prekračoval 48 hodín týždenne. Keďže však ZoHaZZ
pracovnú pohotovosť formálne nepovažuje za súčasť pracovného času, tak potom sa z hľadiska textácie
ZoHaZZ a vykazovaného fondu pracovného času javí, že ako hasič odpracuje priemerne menej než 48
hodín týždenne. K takémuto formálnemu dodržiavaniu článku 6 písm. b) Smernice dochádza
len „vďaka“ tomu, že z 24 - hodinovej zmeny mu je do pracovného času v súčasnosti započítavaných
len 16 hodín (do konca roka 2021 to bolo 17 hodín), a teda 8 hodín (resp. do konca roka 2021 to bolo 7

hodín) z času, ktorý strávi v práci na hasičskej stanici a počas ktorých musí byť pripravený do 1 minúty
nastúpiť na vykonanie služobného zásahu, nie je považovaných za pracovný (teda odpracovaný) čas.

34. V praxi to znamená, že v dôsledku vnútroštátnej právnej úpravy ZoHaZZ, ktorá je čo sa týka
posudzovania pracovného času v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice ako aj konštantnou judikatúrou

Súdneho dvora, nie je cca. 1/3 zo všetkých ním reálne odpracovaných hodín v práci považovaných za
pracovný čas! Nezapočítavanie služobnej pohotovosti do fondu pracovného času sa potom nevyhnutne
premieta do skutočnosti, že formálne („na papieri“) síce odpracuje priemerne menej než 48 hodín
týždenne, avšak v skutočnosti jeho priemerný týždenný pracovný čas úplne pravidelne presahuje
maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice.

35. Je zjavné, že vnútroštátna úprava v Slovenskej republike, konkrétne úprava pracovného času
obsiahnutá v ZoHaZZ, umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ (hasičovi) jeho
služobný čas tak, že tento pravidelne presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm.
b) Smernice, a to v priamom dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je podľa ZoHaZZ

považovaná za súčasť pracovného času hasiča, čo je v rozpore s článok 2 ods. 1 Smernice.

36. Je teda možné jednoznačne uzavrieť, že vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore je v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) Smernice, nakoľko
umožňuje služobnému úradu, aby služobný čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne prekračuje

Smernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Preto z týchto dôvodov možno
aj jednoznačne uzavrieť, že Smernica nebola správne (resp. nebola v časti vôbec) implementovaná do
právneho poriadku Slovenskej republiky.

37. Z priložených listinných dôkazov je zároveň preukázané, že jeho priemerný týždenný pracovný čas

za žalované obdobie júl 2020 – máj 2023 vrátane, predstavuje 50,83 hodín týždenne, čo je nepochybne
viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný pracovný čas povoľuje článok 6 písm. b) Smernice. Je teda
zjavné, že jeho právo vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice bolo a naďalej je pravidelne
porušované.

38. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, z rozsudku Súdneho dvora C-429/09 zo dňa
25.11.2010 vo veci H. I. jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, keďže
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, čo Súdny
dvor potvrdil aj priamo v 1. výroku tohto rozsudku.

39. Rozsudok Súdneho dvora vo veci H. I. teda dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48-
hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho z článku 6 písm. b) Smernice poškodenému
hasičovi právo domáhať sa náhrady škody priamo proti členskému štátu. Vzhľadom na uvedené
považuje za nepochybné, že ako jednotlivec sa touto žalobou môže voči žalovanému štátu domáhať
náhrady škody vzniknutej mu porušením úniového práva, a teda jeho aktívna vecná legitimácia v tomto

konaní je jednoznačne daná.

40. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, tu je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú
judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcomporušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia
založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez
ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a to bez ohľadu na to, aký verejný orgán

má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Podľa judikatúry
Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny
subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát.

Z konštantnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody
vzniknutej porušením úniového práva zo strany členského štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky:
1) cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je
dostatočne závažné,
2) existencia škody resp. ujmy,
3) príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou resp. ujmou.

V prípade, že sú splnené všetky tri vyššie uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky
spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu.
Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné
ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a
nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania

náhrady (zásada efektivity). Poskytnutá náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti tak, aby
dostatočne sanovala ujmu, ktorá poškodenému jednotlivcovi vznikla.

41. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú porušením úniového práva v obdobných prípadoch, ako je
tento, vyplýva aj z ďalších rozhodnutí Súdneho dvora, a to napr.: rozsudku C-118/08 zo dňa 26.10.2010

vo veci M. N. O. G. H. G., uznesenia C-437 zo dňa 11.01.2007 vo veci P. C., rozsudku v spojených
veciach C-397/01 až C-403/01 vo veci A. J., rozsudku C-524/04 vo veci M. Q. R. M. M. Q. H. F..

42. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora, porušenie práva Únie pre absentujúcu resp. nesprávnu
transpozíciu Smernice do ZoHaZZ je dôsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Pri

rešpektovaní zásad ekvivalencie a efektivity je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o
náhradu škody porušením úniového práva Európskej únie štát, t. j. žalovaný - Slovenská republika,
keďže neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržania požiadavky vyplývajúcej z článku 6
písm. b) Smernice, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného
času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom

zbore, ktorý umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ (hasičovi) jeho služobný
čas takým spôsobom, že tento pravidelne presahuje maximálnu hranicu 48 hodinového týždenného
pracovného času. K tomuto dôsledku pritom dochádza pre rozpor vnútroštátnej právnej úpravy ZoHaZZ
s článkom 2 ods. 1 Smernice, nakoľko služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas a
odpracované hodiny služobnej pohotovosti nie sú hasičom započítavané do pracovného času. Za

žalovaný štát v tomto spore v zmysle § 135 ods. 1 CSP koná Ministerstvo ako orgán, do pôsobnosti
ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor, pričom Ministerstvo bolo tiež aj garantom právnej úpravy
vykonanej zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore.

43. V zmysle judikatúry Súdneho dvora absolútna objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú

porušením úniového práva je daná bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia úniového práva
dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Ide teda
o zodpovednosť za škodu bez možnosti liberácie a exkulpácie. Tento právny záver napokon konštatoval
Súdny dvor aj v pre túto vec referenčnom rozhodnutí vo veci H. I..

44. Pokiaľ ide o prvú podmienku, a to že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva a porušenie je dostatočne závažné, tu je potrebné poukázať na judikatórny záver vyplývajúci aj
z rozhodnutia vo veci H. I., podľa ktorého článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Toto ustanovenie ukladá

členským štátom povinnosť ustanoviť maximálnu 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas, v súvislosti s ktorou povinnosťou je v Smernici výslovne stanovené, že táto 48 hodinová hranica
zahŕňa už aj nadčasy (viď znenie „priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane
nadčasov neprekročí 48 hodín.“).45. Z článku 22 ods. 1 Smernice ďalej vyplýva, že od uvedenej povinnosti sa nemožno v žiadnom
prípade odchýliť ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to dokonca ani vtedy, ak by

k prekročeniu 48 hodinovej hranice priemerného týždenného pracovného času došlo so súhlasom
dotknutého pracovníka, pričom tu pre úplnosť zdôrazňuje, že žiadny takýto súhlas služobnému úradu
nikdy neudelil. Pravidlo sociálneho práva vyplývajúce z článku 6 písm. b) Smernice nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, pričom ustanovenie článku 6 písm. b)
Smernice jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi.

Už len vzhľadom na obsah a účel samotnej Smernice považujú za zjavné a nepochybné, že cieľom tejto
Smernice je priznať práva jednotlivcom – pracovníkom v Európskej únii.

46. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že dostatočne závažné porušenie práva Európskej únie zahŕňa
zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v
tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako

aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma Únie ponecháva vnútroštátnym orgánom. Vždy a
v každom jednotlivom prípade sa porušenie úniového práva považuje za dostatočne závažné, pokiaľ
je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Súdny dvor pritom vo svojej judikatúre už
opakovane rozhodol a konštantne rozhoduje, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou

pojmu „pracovný čas“ tak, ako to predpokladá Smernica. Také vymedzenie pojmu „pracovný čas“, ako
ho kogentne ustanovuje článok 2 Smernice, bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný
týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu 48 hodinovú týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm.
b) Smernice. V tomto smere je možné poukázať napr. na rozsudok Súdneho dvora C-303/98 zo dňa

03.10.2020 vo veci G., uznesenie C-241/99 zo dňa 03.07.2001 vo veci Q. R. H. (Q.),.

47. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora je zjavné, že porušovanie jeho práv, vyplývajúcich z
článku 2 ods. 1 v spojení s článkom 6 písm. b) Smernice, ku ktorému dochádza v dôsledku nesprávneho
resp. neúplného prebratia Smernice do ZoHaZZ, je v zjavnom rozpore s dlhoročnou konštantnou

judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti, preto toto porušovanie úniového práva je nevyhnutne
potrebné považovať za dostatočne závažné. Súdny dvor aj v referenčnom rozhodnutí vo veci H. I.
výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadavky vyplývajúcej z článku 6 písm. b) Smernice u hasičov
bolo zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora v danej oblasti. Považujú taktiež za nepochybné,
že cieľom Smernice je priznať jednotlivcom – pracovníkom medzi ktorých patria aj hasiči, práva touto

Smernicou zakotvené.

48.AplikujúcuvedenéjudikatórnezáverySúdnehodvoranatentokonkrétnyprípadjezrejmé,ženakoľko
počas žalovaného obdobia pravidelne pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b)
Smernice a zároveň služobnú pohotovosť (vrátane jej „neaktívnej časti“) je nevyhnutné považovať za

pracovný čas, k čomu však nedochádza, ide v tomto prípade o zjavné porušenie judikatúry Súdneho
dvora. Prvá podmienka spočívajúca v dostatočnej závažnosti porušenia právnej normy Únie je tak
jednoznačne naplnená.

49.Pokiaľideodruhúpodmienku,ktoroujeexistenciaškody,tujepotrebnéuviesť,žeSmernicasamotná

neobsahuje ustanovenia týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení,
rovnako neobsahuje ani kritériá zakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody. Podľa
judikatúry Súdneho dvora, týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcich hasičom pre nerešpektovanie 48
hodinovej pracovnej doby podľa Smernice, treba pod škodou v takomto prípade v prvom rade rozumieť
ujmu, ktorá dotknutému hasičovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak

by bol maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas upravený článkom 6 písm. b) Smernice
rešpektovaný. V tomto zmysle je treba za primeraný odpočinok v zmysle Smernice považovať taký,
ktorýbymalnasledovaťpomaximálne48hodinovejtýždennejpracovnejdobezahŕňajúcejjehoslužobnú
pohotovosť na pracovisku (viď bod 59 rozsudku vo veci H. I.).

50. Z judikatúry Súdneho dvora k náhrade škody vzniknutej z porušenia úniového práva ďalej vyplýva, že
náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,
aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Podmienky náhrady škody stanovené vo
vnútroštátnej právnej úprave zároveň nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobnýchvnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k
praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity); náhrada škody
zároveň musí byť primeraná vzniknutej ujme (viď napr. vyššie citovaný rozsudok vo veci A. L. J. K. I.).

51. Zásada ekvivalencie znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým
prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v
konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí mať
možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých
by si mohol uplatniť nárok založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku.

Zásada efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených
na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech subjektov práva, nemôže byť
upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky
znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. V takomto prípade je na vnútroštátnom práve členského štátu a
jeho súdnych orgánoch, aby pri dodržaní uvedených zásad ekvivalencie, efektivity a primeranosti určili
formu odškodnenia a pravidlá spôsobu výpočtu náhrady škody vzniknutej porušením normy Únie.

52. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva v sporoch o nárokoch na náhradu škody
spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa subsidiárne použije vnútroštátne
právo pri zachovaní uvedených zásad ekvivalencie a efektivity. Právny poriadok Slovenskej republiky
však neobsahuje žiadny špecifický právny predpis či konkrétne zákonné ustanovenie pre posudzovanie

náhrady škody, ktorá vznikla poškodenému porušením práva Európskej únie, a to či už by išlo o základ
takéhoto nároku, alebo určenie jeho výšky. Pri absencii konkrétnej právnej úpravy je pri posudzovaní
takéhoto nároku v našich podmienkach nutné vychádzať zo zásad, ktoré na tento účel všeobecne
stanovil Súdny dvor – t. j. dodržať podmienky efektivity, ekvivalencie a primeranosti.

53. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného nároku, má za to, že touto žalobou uplatnený nárok
je pri absencii vnútroštátnej právnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Európskej
únie potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré
upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie. Týmito ustanoveniami sú podľa jeho názoru ustanovenia
§ 11 - § 13 OZ, upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada sa poskytuje aj v peniazoch. Samotný

právny základ žalovaného nároku však stále spočíva resp. má svoj titul v nároku na náhradu škody z
porušenia práva Európskej únie, pričom ustanovenia § 11 – § 13 OZ sa tu používajú „len“ analogicky z
dôvodu absencie právnej úpravy nároku na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením úniového
práva zo strany štátu.

54. Je zrejmé, že dlhoročne dochádza k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia,
telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k
porušeniuprávanasúkromiearodinnýživot,atovpríčinnejsúvislostistým,ževdôsledkunezapočítania
odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do pracovného času reálne odpracoval viac, než pripúšťa
článok6písm.b)Smernice.Jehoosobnostnéprávasúpritomvdôsledkuuvedenéhounehoporušované

sústavneadlhoročne,nielentedapočasžalovanéhoobdobia.Prácahasičajepritomveľmizodpovednou
prácou, ktorú vníma ako poslanie, pri svojej práci neraz nasadzuje svoj vlastný život, preto o to
viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na regeneráciu jeho fyzických
a psychických síl, čoho sa mu však v dôsledku sústavného porušovania práva na primeranú dobu
odpočinku nedostáva.

55. Skutočnosť, že trávi v práci neprimerane dlhý čas, má pritom nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho
života a to najmä z hľadiska jeho mimopracovného osobného života a voľného času. V súvislosti s
porušovaním práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas prichádza o čas, ktorý by inak
chcel venovať v prvom rade svojej rodine a potom aj iným aktivitám nesúvisiacim s jeho pracovným

zaradením. Neprimeraná pracovná zaťaženosť a nutnosť tráviť nadmerne dlhý čas v práci pri takom
rozloženíslužobnéhočasu,akýakohasičvykonáva,zásadnezasahujedojehosúkromnéhoarodinného
života.

56. V dôsledku pravidelného porušovania práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas

prichádza o čas, ktorý by chcel a inak mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám
prípadne akýmkoľvek iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Vzhľadom na
enormnú fyzickú a psychickú náročnosť jeho práce je zároveň dostatok času na oddych a mimopracovné
aktivity nevyhnutný. Tu pritom poukazuje na to, že bežne odpracuje aj približne 5–8 hodín nadrámec maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času, bežne pravidelne pracuje aj 53-56
hodín týždenne, mnohokrát aj dlhšie. Nutnosť tráviť neprimerane dlhý čas v práci, ktoré sa prejavuje
aj skracovaním voľného času na nevyhnutný odpočinok a mimopracovné aktivity, je tak zásadne

negatívnym dôsledkom porušovania Smernice, nakoľko mimopracovným aktivitám nemôže venovať ten
čas, koľko by mohol, ak by k porušovaniu Smernice nedochádzalo.

57. Všetok ten čas, ktorý strávi v práci naviac oproti tomu, čo stanovuje Smernica, by venoval či
svojim najbližším a rodine, svojim koníčkom alebo práve tomu nevyhnutnému odpočinku, ktoré mu

má práve Smernica stanovením maximálneho pracovného času garantovať. Tu poukazuje taktiež na
to, že ako hasič slúžiaci v minimálne 24 hodinovej zmene pracuje „od rána do rána“ a má teda v
porovnaní s bežnými ľuďmi úplne prevrátený spánkový režim. Deň, kedy sa ráno vracia zo služby a
ktorý má byť jedným z 2 voľných dní medzi služobnými zmenami, častokrát venuje len nevyhnutnej
regenerácii značného vyčerpania a nevyspatosti po práci tak, aby nasledujúci deň bol schopný znova
plnohodnotne fungovať v bežnom živote. Všetok ten čas, ktorý pri dodržiavaní Smernice mohol venovať

rodine, priateľom, odpočinku, nevyhnutnej regenerácii fyzických a psychických síl či akokoľvek inak
podľa vlastného uváženia, mu už žiaľ nikto nevráti a žalovaná náhrada škody v podobe nemajetkovej
ujmy v peniazoch predstavuje z jeho pohľadu len veľmi čiastočnú a obmedzenú náhradu utrpenej ujmy.
Ako vyplýva z referenčného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci H. I., už len samotná strata času
odpočinku je sama o sebe dostatočným dôvodom na domáhanie sa a priznanie nároku na náhradu

škody porušením článku 6 písm. b) Smernice. Už len strata času odpočinku, o ktorý dotknutý jednotlivec
(hasič)prichádzaprekračovanímmaximálnehotýždennéhopracovnéhočasu,jedostatočnýnapriznanie
nároku na náhradu škody vzniknutej porušením Smernice bez toho, aby k tomuto následku musel
pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu. Je presvedčený,
že už len stratu tak enormného množstva času, aký počas dlhoročného porušovania Smernice a

prekračovaním maximálneho pracovného času stratil, pričom inak by tento čas mohol využiť akoukoľvek
mimopracovnou aktivitou podľa svojho uváženia, by ako závažnú ujmu pociťoval každý, kto by sa
nachádzal v jeho postavení.

58. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, v dôsledku toho, že trávi v práci aj ten čas, ktorý by pracovať

nemal, ak by bola predmetná Smernica dodržaná, je tak porušované aj jeho základné právo na ochranu
súkromia a rodinného života. Na preukázanie okolností a následkov ujmy, ktorú porušovaním Smernice
utrpel vo sfére súkromného a rodinného života navrhol, aby súd na pojednávaní vykonal dôkaz jeho
výsluchom, t. j. výsluchom žalobcu ako strany sporu v zmysle citovaného ustanovenia § 195 ods. 1 CSP.

59. V súvislosti s porušovaním jeho práv je potrebné zdôrazniť aj to, že v danom prípade porušovaním
článku 6 písm. b) Smernice je porušované aj základné právo na ochranu zdravia, ktoré je ako jedno z
najvýznamnejších osobnostných práv zakotvených v Ústave.

60. Zároveň však porušovaním Smernice dochádza aj k porušovania základného práva na spravodlivé

a uspokojujúce pracovné podmienky, ktoré rovnako zakotvuje Ústava.
Podľa článku 36 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e) Ústavy SR: „Zamestnanci majú právo na spravodlivé
a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä
c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,

e) primeraný odpočinok po práci.“

61. Ako totiž vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora, všetci pracovníci by preto mali mať primeranú
dobu odpočinku, pričom pojem "odpočinok" sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách,
resp. ich častí. Pracovníkom krajín Európskej únie sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a

ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu
hranicu týždenného pracovného času; „primeraný odpočinok" znamená, že pracovníci majú pravidelný
čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý,
aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia
úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia

zdravie.

62. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v žalobe a z povahy škody resp. ujmy vzniknutej
porušovaním Smernice, ktorá má v tomto prípade nemajetkovú povahu (strata času odpočinku a s týmsúvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života, práva na spravodlivé a
uspokojivé pracovné podmienky), je v slovenskom právnom poriadku nutné analogicky použiť pravidlá
týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa ustanovení § 11 – 13 Občianskeho

zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody
porušenímúniovéhoprávaakojeto vtomtoprípade.Práveztýchtodôvodovmožnožalobouuplatnený
nárok posúdiť ako nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch výslovne predpokladá a upravuje § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

63. Je potrebné zdôrazniť, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ustanovenie § 13 ods.
2 OZ nepodmieňuje výlučne len situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo
jej vážnosti v spoločnosti, pretože predmetné ustanovenie len demonštratívne uvádza prípady, kedy
je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky, čo okrem iného potvrdzuje aj zákonná

formulácia uvedená v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka „najmä preto“, a teda zjavne
nejde o zákonom ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká.
Inak povedané, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nevzniká iba v prípadoch zníženia
dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na
osobnostných právach dotknutého jednotlivca, teda nepochybne aj o odškodnenie porušenia tých práv,

ako je to v tomto prípade (porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života). Samotné
konštatovanie porušenia práva v tomto prípade úplne zjavne nie je dostatočným zadosťučinením a
práve peňažná náhrada je v tomto prípade jedinou možnou formou (aspoň čiastočného) odškodnenia
vzniknutej ujmy, keďže strata enormného množstva času, ku ktorej došlo už len v žalovanom období a v
jej dôsledku došlo aj k porušeniu vyššie uvedených základných práv, je už nezvrátiteľná a nemôže byť

za daných okolností odškodnená inak, než poskytnutím peňažnej náhrady.

64. Má za to, že je splnená aj druhá podmienka nároku na náhradu škody, ktorou je vznik škody,
resp. ujmy, pričom táto má v podmienkach slovenského právneho poriadku pri použití analógie povahu
nemajetkovej ujmy, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch.

65. Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku, ktorou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením
článku 6 písm. b) Smernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy, aj túto považuje za zjavne naplnenú.
Akbytotižžalovanýsprávneprebralustanoveniačlánku2ods.1ačlánku6písm.b)Smernicedozákona
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, resp. ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej

stránky v praxi dodržiavané, nedochádzalo by k porušovaniu jeho práva na maximálny 48-hodinový
týždenný pracovný čas a teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol
maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením Smernice dodržaný.

66. Tu je potrebné taktiež zdôrazniť, že k porušovaniu článku 6 písm. b) Smernice dochádza v

priamom dôsledku porušovania článku 2 ods. 1 Smernice (ktorý kogentne ustanovuje čo sa považuje
za pracovný čas), t. j. tým, že ZoHaZZ formálne zo služobného času „vyčlenil“ služobnú pohotovosť
a odpracované hodiny služobnej pohotovosti tak nie sú považované za súčasť pracovného času. V
dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného času teda reálne odpracoval viac, než
je Smernicou maximálne povolený 48 hodinový týždenný pracovný čas, kde v dôsledku tejto

skutočnostidošlokporušeniuprávanaochranuzdraviaaprávanaochranusúkromiaarodinnéhoživota.

67.Zuvedenýchdôvodovmázato,žeajtretiapodmienka-príčinnásúvislosťmedziporušenímúniového
práva (medzi porušeniami článkov 2 ods. 1 Smernice v spojení s článkom 6 písm. b) Smernice, ku ktorým
došlo v dôsledku nesprávnej/neúplnej transpozície Smernice do ZoHaZZ) a vznikom škody vo forme

nemajetkovej ujmy, je jednoznačne daná.

68. Spôsob výpočtu výšky náhrady škody:
Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa

§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“
Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ: „Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí
mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.“Za odpracované hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti (vyššie citovaný § 92 ods. 1 ZoHaZZ) je mu
uhrádzaná peňažná náhrada (nie teda „mzda“ resp. „služobný plat“, čo taktiež potvrdzuje, že služobná
pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas) vo výške vyplývajúcej z vyššie citovaného ustanovenia

§ 122 ods. 1 ZoHaZZ, a to vo výške 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (t.
j. 15 % z jeho hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti sú tým časom, ktorý
odpracujevrámcikaždej24hodinovejslužbyvsúčasnostivčaseod22:00do06:00hod.(resp.dokonca
roka 2021 to bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a tieto hodiny mu nie sú započítavané do služobného
času.Určenúslužobnúpohotovosťvykonávapriamonapracovisku(hasičskejstanici),zktorejsanesmie

vzdialiť a vždy musí byť pripravený vykonať služobný výjazd do 1 minúty od nahlásenia.

69. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť (vyššie citovaný § 92 ods.
2 ZoHaZZ) odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo svojho pracovného
času, t. j. mimo rozpisu svojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu. Je to tak napr. v
prípade náhlej potreby privolania väčšieho počtu hasičov ak dôjde k živelnej pohrome resp. inej závažnej

udalosti, ktorá si vyžaduje zásah väčšieho počtu príslušníkov, než ktorí sú v službe v rámci pracovných
zmien. Základný rozdiel je teda v tom, že zatiaľ čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci
každej jednej pracovnej zmeny a nachádza sa v práci na hasičskej stanici, avšak na výkon nariadenej
pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho bežného služobného času a to spravidla v čase, keď sa
nachádza v domácom prostredí príp. inde (avšak mimo miesta výkonu služby).

70. Za výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia peňažná náhrada, než za výkon určenej
služobnej pohotovosti, keďže:
- za určenú služobnú pohotovosť sa poskytuje peňažná náhrada vo výške 15 % (v bežné služobné dni)
resp. 30 % (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu, za každú

odslúženú hodinu pohotovosti,
- za nariadenú služobnú pohotovosť v mieste výkonu služby (keď je hasič privolaný z domova do služby
na hasičskú stanicu) je poskytovaná peňažná náhrada vo výške 50 % (v bežné pracovné dni) resp.
100 % (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, za každú
odslúženú hodinu pohotovosti.

71. Vzhľadom na rozhodujúce skutkové a právne okolnosti tejto veci má za to, že ustanovenie § 122
ZoHaZZ je práve takým ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie iuris „najbližšie“ prejednávanej veci
na to, aby jeho aplikáciou bolo možné určiť primeranú výšku náhrady škody. Podľa jeho názoru je totiž
aj výšku nemajetkovej ujmy potrebné určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za

ktorých táto ujma vznikla.

72. Zohľadňujúc uvedené skutočnosti preto výšku uplatňovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch odvíja
od toho, že ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, ktoré upravuje odmenu za nariadenú služobnú
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby, je tým ustanovením, ktoré je z hľadiska

analógie „najbližšie“ k stanoveniu výšky žalovaného nároku. Hodiny služobnej pohotovosti, ktoré mu
nebolizapočítanédoslužobnéhočasu,jepodľajehonázorumožnéanalogickyposúdiťakoodpracované
mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou podľa §
92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ), keďže služobný
čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo, pričom k tomuto porušovaniu

dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti, ktorá sa mu však nezapočítavala do služobného
(pracovného) času. Má preto za to, že primeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel
medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v §
122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas
žalovaného obdobia.

73. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122
ods. 1 ZoHaZZ (15 % alebo 30 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a)
ZoHaZZ (vo výške 50 % z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného

kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné
určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy
zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárnymesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 15 %) a v prípade určenej služobnej pohotovosti
odpracovanej v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a
sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny

mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 30 %).

74. Uvedeným spôsobom stanovená a touto žalobou uplatňovaná primeraná náhrada škody teda
predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50 % zo sumy príslušnej
časti služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú

pohotovosť (15 % zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30 % z tejto
sumy ak ide o deň služobného pokoja), t. j. vo výške zodpovedajúcej 35 %, resp. 20 % zo sumy, ktorá
je príslušnou časťou jeho služobného platu (50 % – 15 % = 35 % v prípade bežného služobného dňa a
v prípade, ak ide o deň služobného pokoja 50 % - 30 % = 20 %).

75. Je presvedčený, že takýto spôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu funkciu, je v súlade

s vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom však
nie je sumou neprimerane vysokou. Náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch musí
spĺňať predovšetkým satisfakčnú funkciu, pričom z tohto pohľadu považuje žalovanú výšku náhrady
škody za primeranú, aj keď len čiastočne odškodňujúcu utrpenú ujmu. Náhrada škody v podobe
nemajetkovej ujmy má však plniť aj preventívnu a sankčnú funkciu, teda má odradiť porušovateľa (v

tomto prípade žalovaného – štát) od protiprávneho konania a má takýmto spôsobom zabezpečovať aj
generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušovaní práva, pričom práve preto musí byť sankcia (v
zmysle výšky relutárnej satisfakcie) patrične dôrazná a dostačujúca. Napokon považuje za nepochybné,
že žalovaná výška náhrady škody nemá voči žalovanému likvidačný charakter a teda je zo všetkých
rozhodujúcich hľadísk minimálne primeraná a opodstatnená.

76. Touto žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením úniového
práva, pričom takýto spôsob výpočtu žalovaného nároku zvolil len z dôvodu, že neexistuje právna
úprava, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Podstata
tohto sporu a žaloby totiž nespočíva v namietaní výšky jeho služobného ohodnotenia ani v namietaní

výšky náhrady za výkon služobnej pohotovosti, ale v tom, že porušovaním článku 2 ods. 1 v spojení s
článok 6 písm. b) Smernice dochádza k ujme jeho osobnostných právach tak, ako je uvedené vyššie,
pričom táto ujma má nemajetkovú povahu. Spôsob vypočítania výšky žalovaného nároku nemení nič
na jeho povahe resp. právnom titule základu nároku, preto len spôsob, ako tento žalovaný nárok
„vypočítava“, neznamená, že žalobou uplatňuje mzdový nárok.

77. Pokiaľ ide o splatnosť jednotlivých dielčích nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy,
má za to, že tieto nároky vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli jeho
práva porušované, a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. Vzhľadom na povahu týchto
nárokov má totiž za to, že nemajetková ujma vznikla každý mesiac po tom, čo v priamej súvislosti s

porušením jeho práv táto ujma nebola kompenzovaná v služobnom plate navyše o 35 %, resp. 20 %
(teda „doplatkom“ do sumy 50 % za každú odpracovanú hodinu určenej služobnej pohotovosti, ako
keby bola táto odpracovaná ako nariadená služobná pohotovosť podľa § 122 ods. 1 písm. a) ZoHaZZ z
dôvod vysvetlených vyššie), preto za rozhodujúci moment pre vznik tejto ujmy považuje výplatný termín.

78. U príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci
mesiac. Splatnosť mzdy za mesiac júl 2020 teda nastala dňa 10.08.2020, splatnosť mzdy za mesiac
august2020nastaladňa10.09.2020atď.Vzhľadomkvšeobecnej3-ročnejpremlčacejdobevyplývajúcej
z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka si preto touto žalobou uplatňuje nárok nepochybne
spadajúci do obdobia 3 rokov pred podaním tejto žaloby.

79. Presný výpočet výšky nemajetkovej ujmy:
Obdobie júl 2020 – december 2020:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 6 mesiacov t. j. 184 dní (rok 2020 bol priestupný rok)
pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať

61,33 zmenových služieb (184 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 1.471,92 odpracovaných hodín
za uvedené obdobie (61,33 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 6
mesiacov predstavuje 26,29 týždňov (184 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 1.471,92 a
priemernom počte týždňov 26,29 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča napracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 55,99 hodín
(1.471,92 hodín : 26,29 týždňov), čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou a
to priemerne o 7,99 hodín každý týždeň.

V jeho prípade za obdobie júl 2020 až december 2020 predstavuje:
(i) fond pracovného času 1056 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 292,55 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 2,13 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 294,68 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2020 pripadá v priemere 26,29 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2020 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 51,38 hodín (1350,68 hodín : 26,29 týždňov).

V období júl 2020 až december 2020 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 271,55 hodín 15 %-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti
služobnéhoplatuzakaždúhodinu,a21hodín30%-nejurčenejslužobnejpohotovostivčasepracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto

období odpracoval v rozsahu 2,13 hodín.

Počet hodín odpracovanej určenej služobnej
Určená pohotovosť

spolu (15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel
35%
(medzi odmenou

Rozdiel
20% (medzi odmenou za
Nemajetková ujma za
mesiac za
15%-nú

Nemajetková ujma za
mesiac za
30%-nú
Nemajetková ujma za
mesiac spolu

(15%-ná a

pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)

za
nariadenú a určenú pohotovosť)
nariadenú a určenú pohotovosť)
určenú pohotovosť

určenú pohotovosť
30%-ná pohotovosť)

15%
30%

(hodín)
(€)
(€)
(€)(€)
(€)
(€)

2020

7/2020
41,83

41,83

10,0971
3,5340
2,0194
147,8266
0,0000

147,8266
8/2020
42,00
7,00
49,00

10,0971
3,5340
2,0194
148,4274
14,1359

162,5633
9/2020
42,00
7,00
49,00

10,0971
3,5340
2,0194
148,4274
14,1359

162,5633
10/2020
28,00

28,00

10,0971
3,5340
2,0194
98,9516
0,0000

98,9516
11/2020
61,72

61,72

10,0971
3,5340
2,0194
218,11760,0000
218,1176
12/2020

56,00
7,00
63,00
10,2686
3,5940

2,0537
201,2646
14,3760
215,6406
Spolu
271,55

21,00
292,55
Náhrada za ujmu
963,02 €
42,65 €

1 005,66 €

Náhradaškodyvoformenemajetkovejujmyvpeniazochzarok2020(júl2020–december2020vrátane)
v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 1 005,66 Eur.

80. Obdobie január 2021 - december 2021:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24
hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových
služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie
(121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje

52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov
52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom
spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín (2.920,08 hodín : 52,14 týždňov),
čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou priemerne o 8 hodín každý týždeň.

V jeho prípade za obdobie január 2021 až december 2021 predstavuje:
(i) fond pracovného času 1983,60 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 617,88 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 1,14 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 619,02 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 52,14 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 49,92 hodín (2602,62 hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2021 až december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 591,08 hodín 15
%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej
časti služobného platu za každú hodinu a 26,80 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase
pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu
za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v

tomto období odpracoval v rozsahu 1,14 hodiny.

Počet hodín odpracovanej určenej
služobnej

pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel

35%
(medzi odmenou za
nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel
20%

(medzi odmenou za
nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za
mesiac za
15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za

mesiac za
30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za
mesiac spolu
(15%-ná a

30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

(€)

2021

1/2021
42,00

42,00
10,8909

3,8118
2,1782
160,0962
0,0000
160,0962

2/2021
53,24

53,24
10,8909

3,8118
2,1782
202,9410
0,0000
202,9410

3/2021
63,00

63,0010,8909
3,8118
2,1782

240,1443
0,0000
240,1443
4/2021
28,00

12,80
40,80
10,8909
3,8118
2,1782
106,7308

27,8807
134,6115
5/2021
41,29

41,29
10,8909
3,8118
2,1782
157,3898

0,0000
157,3898
6/2021
62,00

62,00
10,8909
3,8118
2,1782
236,3325

0,0000
236,3325
7/2021
56,00

56,00
10,8909
3,8118
2,1782
213,4616

0,0000
213,4616
8/2021
51,19

51,19
10,8909
3,8118
2,1782
195,1268

0,0000
195,1268
9/2021
49,0049,00
10,8909

3,8118
2,1782
186,7789
0,0000
186,7789

10/2021
35,00

35,00
10,8909
3,8118

2,1782
133,4135
0,0000
133,4135
11/2021

55,50
7,00
62,50
10,8909
3,8118

2,1782
211,5557
15,2473
226,8030
12/2021

54,86
7,00
61,86
10,8909
3,8118

2,1782
209,1162
15,2473
224,3634
Spolu

591,08
26,80
617,88
Náhrada za ujmu
2 253,09 €

58,38 €
2 311,46 €

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2021 (január 2021 – december 2021
vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 2 311,46 Eur.

81. Obdobie január 2022 - december 2022:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24
hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových
služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie

(121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje
52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov
52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcomspôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín (2.920,08 hodín : 52,14 týždňov),
čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou priemerne o 8 hodín každý týždeň.

V jeho prípade za obdobie január 2022 až december 2022 vrátane predstavuje:
(i) fond pracovného času predstavuje 1946,50 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 681,52 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 4,06 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 685,58 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2022 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 50,48 hodín (2632,08 hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2022 až december 2022 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 641,52 hodín 15

%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 40 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, v tomto
období odpracoval v rozsahu 4,06 hodín.

Počet hodín odpracovanej určenej
služobnej
pohotovosti za mesiac

(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel

35%
(medzi odmenou za
nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel
20%

(medzi odmenou za
nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za
mesiac za
15%-nú určenú pohotovosť

Nemajetková ujma za
mesiac za
30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za
mesiac spolu

(15%-ná a 30%ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

(€)

20221/2022
40,00

8,00
48,00
10,8909
3,8118
2,1782

152,4726
17,4254
169,8980
2/2022
48,00

48,00
10,8909
3,8118
2,1782
182,9671

0,0000
182,9671
3/2022
63,72

63,72
10,8909
3,8118
2,1782
242,8889

0,0000
242,8889
4/2022
47,45

47,45
10,8909
3,8118
2,1782
180,8706

0,0000
180,8706
5/2022
64,00

64,00
10,8909
3,8118
2,1782
243,9562

0,0000
243,9562
6/2022
54,32

54,32
10,8909
3,8118
2,1782207,0578
0,0000
207,0578

7/2022
47,14
8,00
55,14
11,1576

3,9052
2,2315
184,0892
17,8522
201,9414
8/2022

52,59

52,59
11,1576
3,9052

2,2315
205,3724
0,0000
205,3724
9/2022

62,38
8,00
70,38
11,1576
3,9052

2,2315
243,6039
17,8522
261,4560
10/2022

60,43

60,43
11,1576
3,9052

2,2315
235,9888
0,0000
235,9888
11/2022

54,19
8,00
62,19
11,1576
3,9052

2,2315
211,6206
17,8522
229,4728
12/2022

47,30
8,00
55,30
11,15763,9052
2,2315
184,7141

17,8522
202,5662
Spolu
641,52
40,00

681,52
Náhrada za ujmu
2 475,60 €
88,83 €
2 564,44 €

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2022 (január 2022 – december 2022
vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 2 564,44 Eur.

82. Obdobie január 2023 až máj 2023 vrátane:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 5 mesiacov t. j. 151 dní pri naplánovanej 24 hodinovej

službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 50,33 zmenových služieb
(151 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 1207,92 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (50,33
zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 5 mesiacov predstavuje 21,57
týždňov (151 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 1207,92 a priemernom počte týždňov 21,57
v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe

rozvrhuslužobnýchzmienpredstavujevpriemere56hodín(1207,92hodín:21,57týždňov),čorozhodne
presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou priemerne o 8 hodín každý týždeň.

V jeho prípade za obdobie január 2023 až máj 2023 vrátane (t. j. od 01.01.2023 do 31.05.2023)
predstavuje:

(i)fond pracovného času predstavuje 821,50 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 290,04 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ

v rozsahu 290,04 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 21,57 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2023 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 51,53 hodín (1111,54 hodín : 21,57 týždňov).

V období január 2023 až máj 2023 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 282,04 hodín 15

%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej
časti služobného platu za každú hodinu, a 24 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase
služobného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu
za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ,
v tomto období nevykonával.

Počet hodín odpracovanej určenej
služobnej
pohotovosti za mesiac

(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a
30%)
Hodinová sadzba

Rozdiel
35%
(medzi odmenou za
nariadenú a určenú pohotovosť)Rozdiel
20%
(medzi odmenou za

nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za
mesiac za
15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za

mesiac za
30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za
mesiac spolu
(15%-ná a
30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)
(€)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

2023

1/2023

61,72

61,72
11,8424
4,1448

2,3685
255,8195
0,0000
255,8195
2/2023

56,00

56,00
11,8424
4,1448

2,3685
232,1110
0,0000
232,1110
3/2023

56,00

56,00
11,8424
4,1448

2,3685
232,1110
0,0000
232,11104/2023
40,00

40,00
11,8424
4,1448
2,3685
165,7936

0,0000
165,7936
5/2023
68,32
8,00
76,32

11,8424
4,1448
2,3685
283,1755
18,9478

302,1233
Spolu
282,04
8,00
290,04

Náhrada za ujmu
1 169,01 €
18,95 €
1 187,96 €

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za obdobie január 2023 až máj 2023 vrátane
v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 1 187,96 Eur.

83. Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, za žalované obdobie júl
2020 až máj 2023 vrátane (t. j. od 01.07.2020 do 31.05.2023), teda pri odpracovaných hodinách určenej

služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1881,99 hodín predstavuje súhrnne sumu
vo výške 7 069,52 Eur, ktorej zaplatenia sa touto žalobou domáha.

84. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má za to, že touto žalobou uplatnený nárok
je v celom rozsahu dôvodný a opodstatnený. V príčinnej súvislosti s nesprávnou resp. neúplnou

transpozíciou Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001
Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej objektívnej
zodpovednosti, došlo k porušeniu jeho práv vyplývajúcich z úniového práva, konkrétne Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času, v priamom dôsledku čoho došlo aj k strate odpočinku, porušeniu jeho osobnostných

práv a tým aj k založeniu jeho nároku na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva, za ktorú
škodu zodpovedá žalovaný.

85. Žalobca ku vyjadreniu žalovaného písomným podaním zo dňa 26.10.2023 uviedol, že tvrdenia
a argumentáciu žalovaného uvedené vo vyjadrení k žalobe považuje za nesprávne, nedôvodné a v

podstatnej miere za zavádzajúce. Je zarážajúce, že žalovaný na svojej argumentácii a tvrdeniach
naďalej zotrváva aj napriek tomu, že z doterajších právoplatných súdnych rozhodnutí vydaných v
obdobných sporoch musí vedieť, že jeho argumentácia je nesprávna a právne neudržateľná. Podľa jeho
názoru námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť dôvodnosť jeho žaloby.

86. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES
V článku II. Vyjadrenia k žalobe žalovaný v zásade tvrdí, že podľa jeho názoru sa Smernica Európskeho
parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej
aj „Smernica“) v plnom rozsahu nevzťahuje na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchrannéhozboru (ďalej aj „HaZZ“), ktorí pôsobia podľa zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore (ďalej aj „ZoHaZZ“). Poukázal pritom na to, že príslušníci HaZZ vykonávajúci zásahovú činnosť,
plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva,

predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností, z čoho potom žalovaný vyvodzuje
záver, že štátnu službu príslušníkov HaZZ možno subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti
Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 tejto smernice, a preto sa údajne Smernica na služobný pomer
príslušníkov HaZZ nevzťahuje. Podľa žalovaného preto nemohli byť ustanovenia Smernice voči nemu
porušené. S týmto právnym názorom žalovaného zásadne nesúhlasí a považuje ho za jednoznačne

nesprávny a zavádzajúci, a to z nasledovných dôvodov:

87. V kontexte uvedenej argumentácie žalovaného je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že k pôsobnosti
Smernice2003/88/ESnahasičov(tedanepochybneajnahasičov-príslušníkovHaZZ)poskytolzáväzný
výklad Súdny dvor vo svojej judikatúre, a to napr. v rozsudku v spojených veciach C-397/01 až C-403/01
zo dňa 05.10.2004 vo veci J., rovnako aj v uznesení vo veci C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci J. L. I. S..

Podľa uznesenia C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci J. L. I. S.:
„61. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je opodstatnené odpovedať na položenú otázku tak,
že článok 2 smernice 89/391 a článok 1 ods. 3 smernice 93/104 sa majú vykladať v tom zmysle, že
činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej hasičskej služby, akou je verejná služba, o ktorú
ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článku 6 bodu 2

smernice 93/104 v zásade odporuje prekročenie maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny
týždenný pracovný čas vrátane pohotovosti na určenom mieste,“

88. Súdny dvor aj v citovanom rozhodnutí vo veci J. L. I. S. dospel k jednoznačnému záveru, že
jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom odseku Smernice 89/391/EHS, na

ktorú žalovaný poukazuje1, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany
bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych
okolností (napríklad v prípade prírodnej alebo technologickej katastrofy), pre ktoré je charakteristická
najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o
ich bezpečnosť a/alebo zdravie a ktoré, vzhľadom na ich povahu a nepredvídateľnosť, nie je možné

zohľadniť pri rozvrhu pracovného (služobného) času zásahových a bezpečnostných zložiek.

89. V tomto prípade je potrebné zdôrazniť, že činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci sa nijako neodlišujú,
pokiaľ ide o rámec výkonu činností a ich povahu, od tých činností, ktoré viedli k vydaniu predmetného
rozhodnutia Súdneho dvora vo veci J. L. I. S., a teda tento záväzný výklad Súdneho dvora týkajúci

sa Smernice 89/391/EHS je nepochybne možné uplatniť aj v tejto právnej veci. Aj vzhľadom na túto
skutočnosť má teda jednoznačne za to, že tak ustanovenia Smernice 2003/88/ES, ako aj Smernice
89/391/EHS, sa vzťahujú aj na hasičov – príslušníkov HaZZ v Slovenskej republike v celom rozsahu.

90. Napokon Súdny dvor aj v ťažiskovom rozsudku C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci H. I. úplne

jednoznačne uviedol a záväzne judikoval, že z rozsahu úpravy Smernice 2003/88/ES nie sú vyňatí ani
hasiči (teda nepochybne ani hasiči ako on, teda príslušníci HaZZ), keď v rozsudku v predmetnej veci
výslovne konštatuje, že:
„33. Na úvod treba pripomenúť, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou

požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je
výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto
smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého

pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2004, J. K. R., C-397/01 až C-403/01, Zb. s.
I-8835, body 98 a 100, ako aj I., už citovaný, body 33 až 35 a 38).“

91. Už len s prihliadnutím na citované rozhodnutia Súdneho dvora je jednoznačne zrejmé, že
argumentácia žalovaného o tom, že sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov HaZZ, je zjavne nesprávna

a nedôvodná. V súvislosti s výkladom Súdneho dvora v uvedených rozhodnutiach ohľadne pôsobnosti
Smernice na hasičov je potrebné napokon zdôrazniť, že vnútroštátny súd je povinný plne uplatňovať a
rešpektovaťvýkladprávaEurópskejúnie,ktorýpodalSúdnydvor(rozsudokC-261/21zodňa07.07.2022
vo veci I. S. E. F.), a teda aj súd prejednávajúci tento spor je záväzným výkladom Súdneho dvoraviazaný. Záver, že Smernica sa vzťahuje na príslušníkov HaZZ, napokon jednoznačne potvrdzuje aj tá
elementárna skutočnosť, že v bode 5 prílohy č. 4 ZoHaZZ je uvedené, že žalovaný (Slovenská republika)
do zákona transponoval predmetnú Smernicu, a teda sám ju vzťahuje na hasičov – príslušníkov HaZZ.

Nemôžu byť teda žiadne pochybnosti o tom, že Smernica sa v celom rozsahu vzťahuje aj na (žalobcu)
ako hasiča – príslušníka HaZZ.

92. Okrem uvedeného je však pre úplnosť potrebné uviesť aj tú skutočnosť, že výklad ustanovení
Smernice ohľadne negatívnej a pozitívnej výnimky, tak ako ho prezentuje žalovaný, je zjavne nesprávny

a neobstojí z nasledovných dôvodov:
Článok 1 ods. 3 Smernice definuje rozsah svojej pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné
aj súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391/EHS
sa podľa jej článku 2 ods. 1 uplatňuje na „všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku
ktorým činnostiam okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (napr. priemysel, obchod,
administratíva, služby atď.). Ako vyplýva z článku 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS, táto

sa neuplatňuje len tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné
činnostiverejnýchslužieb(akýmisúnapríkladslužbyvoblasticivilnejochrany).Tátovýnimkabolaprijatá
len za účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti,
zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť
čas pre zásahové a záchranné tímy.

93. Na jeho služobnú činnosť, ktorú ako hasič vykonáva, sa však výnimka stanovená v článku 2 ods. 2
prvý pododsek Smernice 89/391/EHS jednoznačne nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ Smernice
89/391/EHS, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri
práci. Rovnako aj zo znenia jej článku 2 ods. 1 vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať

širšie. Naopak, výnimky z pôsobnosti tejto smernice uvedené v článku 2 ods. 2 v prvom pododseku,
je potrebné vykladať zužujúco – tento článok nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany
ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné
činnosti odporujú použitiu ustanovení predmetnej smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného
rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje

na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z tohto
hľadiska výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice 89/391/EHS bola prijatá len za
účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia
a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad prírodná
katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy.

94. Ak prihliadne na štandardnú činnosť resp. náplň práce, ktorú vykonávajú hasiči – príslušníci HaZZ
tak je zjavné, že uvedená výnimka Smernice 89/391/EHS sa na túto služobnú činnosť nevzťahuje.
Negatívna výnimka z rozsahu pôsobnosti smernice, ktorú Smernica 89/391/EHS predpokladá, sa totiž
úplne zjavne odlišuje od obvyklej obsahovej náplne služobnej činnosti a pracovných úloh hasiča.

Príslušníci HaZZ jednoznačne nespadajú pod „civilnú ochranu“ a to bez ohľadu na to, že zriedkavo
vykonávajú niektoré činnosti, ktoré pod civilnú ochranu patria, a to už len preto, že primárne plnia hasiči
úplne iné úlohy než tie, ktoré sú typické pre civilnú ochranu.

95. Aj keď jeho služobná činnosť hasiča okrem plnenia základných úloh pri hasení požiarov zahŕňa

aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva (napr. poskytovanie záchranárskych činností pri
mimoriadnych udalostiach, haváriách, povodniach a pod.), tak za obvyklých podmienok je možné
činnosti spojené s touto činnosťou vopred plánovať, vrátane plánovania pracovného (služobného) času
tak, ako je to v prípade hasičov v HaZZ bežné. Služobné zmeny sú totiž rozvrhované spôsobom, aký už
v žalobe opísal, už dlhoročne a v zásade nezmenene (24 hodinová zmena po ktorej by mali nasledovať

2 dni voľna), pričom na tomto rozvrhovaní práce nič nezmenila ani pandémia COVID-19. Okrem toho,
kritérium, ktoré použil zákonodarca európskeho spoločenstva na určenie pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS,sanezakladánapríslušnostipracovníkovktakýmrozličnýmodvetviamčinnostiuvedenýmvčlánku
2ods.2prvýpododsektejtosmernice,akýmisúvovšeobecnostiozbrojenésily,políciaacivilnáochrana,
ale vyplýva výlučne a len z osobitnej povahy úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach.

Tak Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS, sa teda jednoznačne uplatňujú aj na činnosť
hasičov, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj
proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok
v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe.96. Vzhľadom na uvedené má jednoznačne za to, že služobná činnosť hasiča ako príslušníka HaZZ
nepochybne patrí do pôsobnosti Smernice a táto sa preto na neho vzťahuje v celom rozsahu. Práca

hasiča v žiadnom prípade nie je vyňatá z pôsobnosti Smernice tak, ako sa to nesprávne a účelovo snaží
prezentovať žalovaný.

97. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného (štátu) podrobne zdôvodnil už v podanej žalobe (viď odseky 26

– 27 žaloby), pričom jeho argumentácia o pasívnej vecnej legitimácii štátu je založená na konštantnej
judikatúre Súdneho dvora. Na tejto argumentácii naďalej v celom rozsahu zotrváva a v podrobnostiach
na ňu poukazuje. Žalovaný síce vo Vyjadrení k žalobe zásadne namieta nedostatok svojej pasívnej
vecnej legitimácie v konaní, avšak svoje tvrdenia v tomto smere nepodporuje žiadnou podrobnejšou
právnou argumentáciou a zároveň zjavne „prehliada“, že otázka pasívnej vecnej legitimácie členského
štátu v prípade škody spôsobenej jednotlivcovi porušením úniového práva je založená na konštantnej

judikatúre Súdneho dvora.

98. Na jednej strane tu teda máme právny názor žalovaného, ktorý vo všetkých obdobných sporoch
sústavne (a vždy neúspešne) namieta a popiera pasívnu vecnú legitimáciu štátu, na druhej strane tu
však máme dlhoročne ustálenú rozhodovaciu prax Súdneho dvora a napokon už aj súdov Slovenskej

republiky v obdobných sporoch, s ktorými je žalovaným prezentovaný právny názor v absolútnom
rozpore. Je teda viac než zjavné, že len všeobecný, žalovaným formálne deklarovaný nesúhlas s
danosťou jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní, nemôže obstáť. Napriek tejto skutočnosti však
nad rámec už v žalobe uvedených skutočností ešte k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
považuje za potrebné pre úplnosť uviesť nasledovné skutočnosti:

99. Opätovne zdôrazňuje tú základnú skutočnosť, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody
vzniknutej porušením úniového práva, a to konkrétne práva na maximálny pracovný čas. K tomuto
porušeniu úniového práva došlo v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, pretože ani po
deklarovanom prebratí tejto Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku (do ZoHaZZ) nie je

v podmienkach Slovenskej republiky jemu ako hasičovi (príslušníkovi HaZZ) reálne garantovaný
maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas. V zmysle článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý
sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Prijatie všetkých
opatrení vnútroštátneho práva potrebných na vykonanie právne záväzných aktov Európskej únie (teda aj

smerníc)jevzmyslečlánku291ZmluvyofungovaníEurópskejúnieuloženépriamosamotnýmčlenským
štátom. Práve preto členské štáty zodpovedajú za škodu vzniknutú porušením úniového práva v prípade
nesprávne transponovanej smernice, resp. v prípade uplatňovania právneho predpisu, do ktorého bola
smernica prebratá takým spôsobom, že sa nedosahuje cieľ smernice (v tomto prípade započítavanie
služobnej pohotovosti do pracovného času a neprekračovanie maximálne 48 - hodinového týždenného

pracovného času) a to za splnenia predpokladu, že sú splnené 3 podmienky na vznik zodpovednosti
štátu za takúto škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora (k tomu viď odseky 28 – 32 žaloby).

100. Ako pritom explicitne vyplýva zo znenia článku 29 Smernice: „Táto smernica je adresovaná
členským štátom.“ Žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát Smernice po vstupe Slovenskej

republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej
povahy s cieľom dosiahnutia účelu Smernice. V prípade, že si štát túto povinnosť neplní, je zodpovedný
aj za nesprávnu aplikáciu Smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii Smernice došlo v dôsledku jej
nesprávneho prebratia resp. neprebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Nakoľko Smernica
je určená štátu, teda žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v spore o náhradu škody

spôsobenej nesprávnym prebratím (resp. neprebratím) tejto Smernice je potom nepochybne pasívne
vecne legitimovaný štát – žalovaný.

101. Keďže žalobou uplatnený nárok na náhradu škody má svoj základ v porušení práva vyplývajúceho
zo Smernice, ku ktorému došlo v čase, keď vykonával služobný pomer k štátu, je aj z tohto hľadiska

pasívne vecne legitimovaným štát (t. j. žalovaný), nie štátny orgán, ktorý v mene štátu konal, pretože v
takýchto prípadoch za konanie štátneho orgánu taktiež zodpovedá štát. V týchto súvislostiach zároveň
poukazuje aj na ďalšiu ustálenú rozhodovaciu prax Súdneho dvora. (rozsudok C-46/93 a C-48/93 zo
dňa 05.03.1996 vo veci A. L. J. G., rozsudok C-224/01 zo dňa 30.09.2003 vo veci T.).102. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj na už v žalobe uvedenú argumentáciu, ktorá
je založená na dlhodobo ustálenej judikatúre Súdneho dvora, považuje za úplne jednoznačné a

nepochybné, že štát – žalovaný, je pasívne vecne legitimovaný vo vzťahu k nároku na náhradu
škody spôsobenej porušením úniového práva. Námietky žalovaného ohľadne údajnej neexistencie
jeho pasívnej vecnej legitimácie preto považuje za zjavne nesprávne a nedôvodné. Má za to, že o
pasívnej vecnej legitimácii žalovaného štátu, ktorý je zodpovedný za dodržiavanie, rešpektovanie a
zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie, nemožno mať absolútne žiadne

pochybnosti.

103. K námietke premlčania
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe vzniesol námietku premlčania časti žalovaného nároku. Tu však v
prvom rade uviedol, že žalovaným vznesená námietka je vznesená len vo všeobecnej rovine a nie
je ani len správne konkretizovaná, keďže žalovaný v námietke uvádza úplne iné, než v skutočnosti

žalované obdobie, ktoré žalobou uplatňuje (žalovaný uvádza obdobie „september 2019 – august 2022“,
avšak žalobou uplatňuje nároky za obdobie júl 2020 – máj 2023 vrátane). Námietku premlčania
nemožno účinne vzniesť len všeobecným poukázaním na plynutie času bez toho, aby táto námietka
bola konkrétne (a samozrejme aj správne) vymedzená na žalované obdobie resp. niektorú jeho časť.
Námietku premlčania vznesenú spôsobom, ako to žalovaný učinil vo vyjadrení k žalobe, teda považuje

za neúčinne vznesenú.

104. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vyplýva, že právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle §
101 Občianskeho zákonníka, na ktoré aj sám žalovaný poukazuje. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.

zn. 2Cdo 194/2011 zo dňa 27.11.2012, publikovanom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR
pod R 54/2014 k tomuto judikoval: „Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právom
majetkovejpovahy,ktorésapremlčuje.Počiatokplynutiavšeobecnejtrojročnejpremlčacejdobynáhrady
za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k
neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.

Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv.“

105. Žalovaný teda síce správne poukazuje na ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka a teda na
aplikáciu všeobecnej 3 ročnej premlčacej doby, avšak už opomína, že začiatok plynutia premlčacej

doby je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo
ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. V tomto prípade žiaden z čiastkových nárokov na náhradu
nemajetkovej ujmy premlčaný nie je, a to práve vzhľadom na okamih vzniku jednotlivých zásahov,
ktorými bolo postupne zasahované do jeho osobnostných práv.

106. Už v žalobe (viď odsek 35 žaloby) podrobne a v súlade s už ustálenou rozhodovacou praxou
súdov v obdobných sporoch akým je tento odôvodnil, že jednotlivé dielčie nároky na náhradu škody
(vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch) v takýchto prípadoch vznikajú za každý mesiac osobitne a
odvíjajú sa od splatnosti mzdy za jednotlivé mesiace žalovaného obdobia. K ujme do jeho osobnostných
právach dochádzalo každým mesiacom za žalované obdobie (júl 2020 – máj 2023 vrátane) tým, že nebol

dodržaný limit pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice, pričom toto porušovanie Smernice
nebolo kompenzované v jeho služobnom plate za každý príslušný mesiac. Služobný plat hasičov je
pritom splatný 10. dňom mesiaca za predchádzajúci kalendárny mesiac. Ak by táto ujma utrpená v daný
mesiac bola kompenzovaná v jeho mzde resp. služobnom plate za daný mesiac, škoda by bola takto
nahradená a nebolo by potrebné domáhať sa náhrady škody v tomto súdnom konaní.

107.Žalovanýtútonámietkupremlčaniavznášaúplnepravidelnenapriektomu,žesiprávezužustálenej
rozhodovacej praxe súdov v podobných sporoch musí byť vedomý jej nedôvodnosti. V tomto smere je
možné poukázať napr. na nasledovný právny názor odvolacieho súdu:
„84. Súd prvej inštancie správne ustálil začiatok plynutia premlčacej doby na dátum splatnosti mzdy

žalobcu, pretože tento okamih sa viaže na moment vzniku nemajetkovej ujmy. Skutočnosť, že dátum
splatnosti mzdy súčasne vo všeobecnosti súvisí tiež so mzdovými nárokmi žalobcu ako hasiča vo vzťahu
k jeho služobnému úradu, je okolnosť nesúvisiaca s posúdením námietky premlčania, pokiaľ ide o
predmetný nárok.85. V predmetnej veci, vzhľadom na povahu nároku, žalobcovi vznikla nemajetková ujma každý mesiac
potom, čo v priamej súvislosti s porušením jeho práva, jeho ujma nebola kompenzovaná v služobnom
platenavyšeo35%.Rozhodujúcimmomentomvznikutejtoujmyjepreto10.deňkaždéhonasledujúceho

mesiaca rozhodnej doby, ktorý sa v tomto prípade zhoduje s výplatným termínom.“2
Rovnakým spôsobom bola vznesená námietka premlčania posúdená ako nedôvodná aj v rozhodnutiach
KrajskéhosúduvBanskejBystricivskutkovoaprávnevpodstateidentickýchsporoch,vktorýchodvolací
súd rozhodoval o odvolaniach žalovaného proti rozsudkom súdov prvej inštancie v sporoch jeho kolegov,
ktorých zastupoval jeho právny zástupca.

108. Okrem vyššie uvedených skutočností týkajúcich sa posudzovania premlčania je potrebné taktiež
uviesť,žepriporušovanímaximálnehotýždennéhopracovnéhočasujemožnékonštatovaťpresahažpo
zistení, o koľko bol maximálny prípustný počet hodín v tom ktorom mesiaci prekročený. V danom prípade
sú počet odpracovaných hodín, fond pracovného času, počet hodín pohotovosti a ostatné údaje ohľadne
pracovného času, zistiteľné až po reálnom odpracovaní všetkých hodín v danom mesiaci, o ktorých sa

dozvedel najskôr z výplatných pások vyhotovených mojim služobným úradom vždy k 10. dňu mesiaca
nasledujúceho po reálne odpracovaných hodinách. Bez toho, aby mal k dispozícii údajne uvedené
vo výplatnej páske (mzdovom liste) od služobného úradu by nemohol prepočítať, v akom rozsahu
bol maximálny pracovný čas prekročený, aký počet hodín služobnej pohotovosti nebol započítaný do
pracovného času, aký bol jeho fond pracovného času za daný mesiac, aká bola hodinová mzda a

napokon vzhľadom na uplatnený spôsob výpočtu žalovaného nároku by ani nevedel tento svoj nárok
nielen vyčísliť, ale najmä ani dôkazne preukázať. Okamih vzniku žalovaného nároku, nadobudnutia
vedomosti o škode a jej rozsahu a tým aj o možnosti uplatnenia, vyčíslenia a dôkazného preukázania
žalovaného nároku je nutné vnímať aj v týchto súvislostiach.

109. V tomto prípade si žalovaný nárok (resp. jeho jednotlivé dielčie nároky podľa mesiacov) uplatnil
počnúc splatnosťou služobného platu (mzdy) za mesiac júl 2020, kedy o rozsahu prekročenia
maximálneho týždenného pracovného času, ako aj o výške prípadnej adekvátnej náhrady za
nezapočítaného hodiny odpracovanej služobnej pohotovosti, sa dozvedel v deň splatnosti služobného
platu za tento mesiac, ktorá nastala dňa 10.08.2020. Žalobu v tejto veci podal a doručil súdu

elektronicky dňa 08.08.2023, teda v rámci všeobecnej 3 ročnej premlčacej doby v zmysle § 101
Občianskeho zákonníka. Žiaden z čiastkových nárokov za jednotlivé mesiace, teda ani za mesiac júl
2020, ktorého sa fakticky týka žalovaným vznesená námietka premlčania, premlčaný nie je. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti je presvedčený, že žalovaným vznesená námietka premlčania je v celom
rozsahu nedôvodná.

110. K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES
V prvom rade, výpočet týždenného pracovného času, ktorý žalovaný uvádza a z ktorého má vyplývať, že
priemerný týždenný pracovný čas hasiča predstavuje 47,84 hodín, je v absolútnom rozpore s realitou.
Žalovaný totiž vo svojom „výpočte“ na jednej strane nezohľadňuje tie údaje resp. ten počet hodín,

ktoré nevyhnutne každý hasič odpracuje, na strane druhej úplne opačným a zavádzajúcim spôsobom
zohľadňuje (v zmysle, že ich odpočítava) tie sumy hodín, ktoré sa pri výpočte priemerného týždenného
pracovného času priamo v zmysle Smernice zohľadňovať (teda ani odpočívať) nemajú! K tomuto uviedol
nasledovné: Žalovaný na viacerých miestach Vyjadrenia k žalobe uvádza rozličné dĺžky „referenčného
obdobia“, kde raz poukazuje na 6 mesačné, inokedy zas na 4 mesačné referenčné obdobie, avšak ním

predkladaným výpočtom údajného priemerného týždenného služobného času hasiča fakticky vytvára 3
ročné „referenčné obdobie“. Odhliadnuc však aj od tejto skutočnosti, kedy dĺžku referenčných období
ani nepovažujú za v tomto smere významnú, z hľadiska „výpočtu priemerného týždenného pracovného
času“ ako ho prezentuje žalovaný je najpodstatnejšie to, že žalovaný uvádza prepočet z doslova
imaginárnych čísiel a nie prepočet z reálnych údajov (čísiel), ktorý by zohľadňoval presný výkon služby

u konkrétneho hasiča (v tomto prípade mňa – žalobcu). Na rozdiel od žalovaného, on v žalobe uviedol
presné údaje o jeho výkone služby, počte odpracovaných hodín služobnej pohotovosti, celkovom
odpracovanom služobnom čase a prepočet jeho priemerného týždenného pracovného času za celé
žalované obdobie (viď odseky 36 – 39 žaloby), pričom tieto údaje vychádzajú z údajov vyplývajúcich z
výplatných pások a predložených mesačných výpisov z Plánu služieb z dochádzkového systému SAP.

111. Zdôraznil, že dochádzkový systém SAP (Dôkaz 4 priložený k žalobe) a výplatné pásky (Dôkaz
3 priložený k žalobe) podľa dochádzkového systému spracúva a vypracováva služobný úrad ako
zamestnávateľ (nie teda on - žalobca), pričom v žalovaným spochybňovaných tabuľkách (Dôkaz 2priložený k žalobe) sú premietnuté tie isté údaje, ktoré vyplývajú z dochádzkového systému a výplatných
pások. Tieto údaje preukazujú konkrétne jeho výkon štátnej služby a jeho rozsah, kde práve na týchto
zakladá jeho rozhodujúce skutkové tvrdenia a napokon aj vyčísľuje žalovanú sumu. Len pre úplnosť

a pre odstránenie akýchkoľvek prípadných pochybností zdôrazňuje, že údaje uvedené v jednotlivých
mesačných výpisoch z dochádzkového systému SAP sú presnými údajmi o skutočne odpracovanom
služobnom čase každého z príslušníkov (hasičov), a teda napriek označeniu „Plán služieb“ ide o
reálnu dochádzku resp. presné údaje o pracovnom čase hasiča tak, ako ho konkrétny príslušník
odpracoval. Údaje vyplývajúce z predmetných listinných dôkazov sú teda nespochybniteľné a ani

samotný žalovaný ich žiadnym konkrétnym účinným spôsobom nepoprel, čím sú tieto v tomto spore
nesporné a preukázané.

112. V žalobe je pritom podrobne uvedený a listinnými dôkazmi preukázaný nielen priemerný týždenný
pracovný čas v jednotlivých obdobiach (viď ods. 36 – 39 žaloby), ale aj celkový priemerný týždenný
pracovný čas za celé žalované obdobie, ktorý u neho dosiahol nie menej než 50,83 hodín týždenne

(viď ods. 10 žaloby). Rovnako tak podrobne vyčíslil a listinnými dôkazmi preukázal odpracovaný počet
hodín určenej služobnej pohotovosti za žalované obdobie, ktoré mu neboli započítané do pracovného
(služobného) času, pričom ani tieto skutočnosti žalovaný nijako nespochybnil. Má teda jednoznačne za
to, že všetky skutočnosti podstatné pre posúdenie a priznanie žalovaného nároku preukázal a odôvodnil
viac než podrobne a dôsledne.

113. V nadväznosti na uvedené je ešte potrebné uviesť, že jeho reálny priemerný týždenný pracovný
čas bol v skutočnosti ešte dlhší než v žalobe vyčíslených 50,83 hodín týždenne, keďže v zmysle
článku 16 písm. b) Smernice (k tomu viď aj nižšie) sa doby platenej ročnej dovolenky a doby
pracovnej neschopnosti do výpočtu priemerného týždenného pracovného času nezahŕňajú. Absolútne

presný výpočet priemerného týždenného pracovného času, zohľadňujúci aj všetky obdobia pracovnej
neschopnosti a čerpaných dovoleniek, by si však vyžadoval tak rozsiahle a podrobné matematické
výpočty, vysvetlenia ako aj ďalšie listinné dôkazy, že by to žalobu úplne zneprehľadilo mnohými stranami
zložitých a ťažko preskúmateľných výpočtov a zároveň to tak či tak presahovalo potreby žaloby, keďže
už aj pri nezohľadnení týchto skutočností jeho prepočítaný priemerný týždenný pracovný čas presiahol

maximálne prípustných 48 hodín týždenne a dosiahol najmenej 50,83 hodín týždenne.

114. Žalovaný vo svojom výpočte údajného priemerného týždenného času hasiča, ktorý podľa neho
predstavuje 47,84 hodín týždenne, nezohľadňuje tú zásadnú skutočnosť, že Smernica v článku 6 písm.
b) stanovuje, že „priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí

48 hodín“, pričom ZoHaZZ v § 91 ods. 3 stanovuje, že „v kalendárnom roku možno príslušníkovi
prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín“. Každý hasič vždy počas kalendárneho
roka vykonáva prácu nadčas v značnom rozsahu. Túto skutočnosť pritom žalovaný vo svojom výpočte
absolútne nezohľadňuje, pričom už pri tom imaginárnom prepočte, ktorý žalovaný uvádza postačuje,
aby mal príslušník 4 hodiny nadčasu za 6 mesačné obdobie (k čomu dochádza so 100 % istotou) a

priemerný týždenný pracovný čas pri jeho „výpočte“ prekročí 48 hodín! Ten istý záver platí aj o hodinách
tzv. nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby (§ 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ),
ktorej rozsah zákon (ZoHaZZ) dokonca ani žiadnym spôsobom nelimituje, pričom ani takto odslúžené
hodinynariadenejslužobnejpohotovostižalovanývosvojomvýpočteúdajnéhopriemernéhotýždenného
pracovného času vôbec nezohľadňuje.

115. Žalovaný v úplnom rozpore so zmyslom článku 16 písm. b) Smernice pri jeho výpočte priemerného
týždenného pracovného času odpočítal teoretický počet dovoleniek („33 zmien za tri roky“ a „6 zmien
dodatkovej dovolenky za tri roky“) a takto umelo znížil dĺžku priemerného týždenného pracovného
času. Predmetný článok 16 písm. b) Smernice, ktorý dokonca sám žalovaný cituje, však jednoznačne

stanovuje, že: „doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej
neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne“.

116. Ak by mal vychádzať zo žalovaným deklarovaného výpočtu, v ktorom bez ďalšieho odpočítava
od služobného času nároky na zákonom priznané dovolenky, dodatkové dovolenky a voľno za štátnu

službu, potom by to nevyhnutne znamenalo len to, že žiaden z príslušníkov HaZZ by nikdy nečerpal
tieto zákonné nároky, pretože tieto nároky na dovolenku a pod. by boli automaticky odpočítavané
od služobného času, čo je v zjavnom rozpore nielen s účelom a cieľom predmetnej Smernice, ale
aj v rozpore s § 97 ods. 1 ZoHaZZ, ktorý za čas vykonávania štátnej služby považuje aj čerpaniedovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a vo sviatok, ale
aj neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej práceneschopnosti z dôvodu choroby
alebo úrazu.

117. Vzhľadom na uvedené tá skutočnosť, že doby platenej ročnej dovolenky a doby pracovnej
neschopnosti sa v zmysle článku 16 písm. b) Smernice do výpočtu priemerného týždenného pracovného
času nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne, logicky neznamená, že sa majú odpočítavať
od plánovaného služobného času tak, ako to nesprávne a zjavne účelovo vo svojom „výpočte“ spravil

žalovaný! Aj pri tvorbe fondu pracovného času je nevyhnutné počítať s čerpaním dovoleniek a ostatnými
zákonnými nárokmi príslušníka, pretože v opačnom prípade by napr. po návrate z dovolenky bol
príslušník v mínuse s odpracovanými hodinami. Vzhľadom na uvedené je výpočet žalovaného zjavne
nesprávny a zavádzajúci už len preto, že pri výpočte priemerného týždenného pracovného času
nemožno z plánovaného služobného času odpočítavať zákonom priznaný rozsah nároku na dovolenku!

118. Napriek tomu, že žalovaný vo svojom Vyjadrení k žalobe poukazuje na referenčné obdobia
a nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas, vôbec nereaguje na tú podstatnú skutočnosť, že aj
počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať neprekročenie 48 hodinového týždenného
pracovnéhočasu!Tátopovinnosťštátuplatíajpočasreferenčnéhoobdobia,nakoľkožiadneustanovenie
Smernice nespája so zavedením referenčných období možnosť štátu nerešpektovať záväzok podľa

článku 6 písm. b) Smernice. Pokiaľ ide o nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas, § 85 ZoHaZZ
ustanovuje žalovanému povinnosť rozvrhnúť služobný čas príslušníka v rozsahu 40 hodín týždenne. Ak
je rozvrhnutý služobný čas príslušníka nerovnomerne, potom v referenčnom období šiestich mesiacov
nesmie priemerný týždenný pracovný čas prekročiť zákonom stanovenú hranicu 40 hodín týždenne (§
85 ods. 2 ZoHaZZ), resp. maximálne stanovenú hranicu 48 hodín týždenne v zmysle Smernice.

119. Pri rozvrhnutí pracovného času, a to aj v prípade nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času
v stanovenom referenčnom období, žalovaný nemôže predpokladať a počítať s čerpaním dovolenky
či s pracovnou neschopnosťou príslušníka, ale tento pracovný čas rozvrhuje tak, aby boli jednotlivé
zmeny a služobný čas príslušníka rozvrhnuté v súlade s podmienkami ustanovenými zákonom (pri
dodržaní prestávok na odpočinok a dodržania časového odstupu medzi dvomi zmenami), čo znamená,

že celkový plánovaný pracovný čas príslušníka v stanovenom období nemôže prekročiť v priemere 40
hodín v zmysle ZoHaZZ, resp. maximálne 48 hodín týždenne vrátane nadčasov podľa Smernice (ak by
tieto predpisy mali byť dodržané). Žalovaný tak nerozvrhuje pracovný čas podľa dovolenky či pracovnej
neschopnosti príslušníka a nemôže tieto nároky pri rozvrhnutí pracovného času žiadnym spôsobom
odpočítavať.

120. Rovnako tak nie je možné odpočítavať zákonný nárok na dovolenku v priebehu troch rokov od počtu
zmien, nakoľko príslušník dovolenku v kalendárnom roku nemusí vyčerpať celú a táto sa mu následne
prenáša do ďalšieho kalendárneho roka. Aj z uvedeného dôvodu, je preto prepočet priemerného
týždenného pracovného času prezentovaný žalovaným nesprávny a nemožno z neho vychádzať. V

neposlednom rade opätovne zdôrazňuje, že žalovaný pri svojom „výpočte“ vychádza z nereálnych,
doslova teoretických až fiktívnych čísiel. Naproti tomu ním v žalobe uvedený a listinnými dôkazmi plne
podložený prepočet vychádza zo skutočného stavu, kedy boli zohľadnené aj ním odpracované hodiny
služobnej pohotovosti, ktoré však žalovaný pri rozvrhnutí služobného času nezohľadňuje a nezapočítava
ich ani do ním odpracovaných hodín.

121. S poukazom na uvedené skutkové a právne dôvody považuje za nepochybné, že žalovaným
uvádzaný „výpočet“ údajného priemerného týždenného pracovného času hasiča je absolútne nereálny
a zavádzajúci. Ak by malo byť pravdivé a vecne správne tvrdenie žalovaného o tom, že priemerný
pracovný čas hasiča je 47,84 hodín týždenne, znamenalo by to, že článok 6 písm. b) Smernice nebol

v podmienkach činnosti HaZZ nikdy porušený a už len preto by všetky doterajšie žaloby hasičov v
obdobných sporoch museli byť nevyhnutne zamietnuté. Opak je však pravdou, pretože všetky doterajšie
súdne rozhodnutia (vrátane všetkých tých, na ktoré sám žalovaný poukazuje v závere článku VII.
Vyjadreniakžalobe)sazhodlinadôvodnostitýchtožalôbaneexistujeanijedinéprávoplatnérozhodnutie
súdov Slovenskej republiky, z ktorého by vyplýval záver, že Smernica bola do ZoHaZZ transponovaná

správne a že u hasičov nedochádza k porušovaniu práva na maximálne 48 hodinový týždenný
pracovný čas! Najlepším dôkazom nesprávnosti argumentácie žalovaného sú teda všetky doterajšie
právoplatné súdne rozhodnutia v obdobných sporoch hasičov, akým je aj spor v tejto právnej veci.122. Ohľadne žalovaným uvádzaného výpočtu údajného priemerného týždenného pracovného času
hasiča je už len potrebné dodať, že paradoxne ešte aj tento zavádzajúci výpočet žalovaného, v
ktorom žalovaný zjavne účelovo nezohľadnil reálne skutočnosti potvrdzuje, že žalovaný porušuje nielen

Smernicu, ale aj vnútroštátny právny predpis – ZoHaZZ, pokiaľ tento stanovuje dĺžku týždenného
pracovného času hasičov! Žalovaný sám tvrdí, že priemerný týždenný služobný čas hasiča podľa jeho
výpočtu je 47,84 hodín, avšak tu je potrebné si uvedomiť, že tento údajný priemerný služobný čas
je podstatne dlhší než § 85 ods. 2 ZoHaZZ stanovený 40 hodinový týždenný pracovný čas a ešte
výraznejšie dlhší, než 37,5 hodinový pracovný čas, ktorý stanovuje aktuálna kolektívna zmluva na rok

2023.

123. Žalovaný teda ešte aj svojím nesprávnym výpočtom, ktorým nezohľadňuje reálne skutočnosti a
pri ktorom umelo a zavádzajúco znížil reálnu dĺžku priemerného týždenného pracovného času potvrdil,
že okrem Smernice je zásadne prekračovaná aj hranica týždenného pracovného času stanovená
našim vnútroštátnym právnym predpisom, čiže nie je porušovaný „len“ článok 6 písm. b) Smernice v

nadväznosti na porušovanie článku 2 ods. 1 Smernice, ale aj § 85 ods. 2 ZoHaZZ, totiž stanovuje 40
hodinovýtýždennýpracovnýčas.Svojimvlastnýmvýpočtomtakžalovanýfaktickypriznal,žejesústavne
porušovaná aj vnútroštátna úprava pracovného času hasičov a to (ak by sme aj vychádzali z umelo
zníženého výpočtu žalovaného) minimálne v rozsahu 8 – 10 hodín týždenne!

124. Ďalej k argumentácii žalovaného o údajne správnej a úplnej transpozícii Smernice uvádza
nasledovné:
1. Transpozícia článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES

125. Žalovaný uvádza, že zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v

ustanoveniach § 85 a nasl. ZoHaZZ, upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu
službu nadčas a dovolenku s tým, že ustanovenia § 85, § 91 a § 92 ZoHaZZ a ustanovenia
Kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na roky 2019-2022 údajne správne
transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. Žalovaný teda v podstate tvrdí, že predmetný článok
Smernice bol prevzatý do právneho poriadku Slovenskej republiky správne a úplne. K týmto tvrdeniam

žalovaného uvádza nasledovné:

126. Je síce možné v zásade súhlasiť s tvrdením žalovaného, že podľa ZoHaZZ ide v prípade služobnej
pohotovosti o výkon štátnej služby, táto skutočnosť je však pre merito tohto sporu nepodstatná a
irelevantná. Základnou podstatou tohto sporu totiž je, že služobná pohotovosť sa mu ako hasičovi

nezapočítava do služobného (pracovného) času a teda odslúžená služobná pohotovosť nie je
vykazovaná ako odpracovaný čas, pričom práve preto, resp. „vďaka“ tomu, z hľadiska žalovaným
formálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín, nedochádza k porušovaniu Smernice 2003/88/ES,
keďže takto evidenčne („na papieri“) nie je prekračovaný maximálny 48 hodinový týždenný pracovný
čas. Služobná pohotovosť je síce považovaná za výkon štátnej služby (čo nie je sporné a najmä to v tejto

veci ani nie je podstatné), avšak nie je započítavaná do služobného (pracovného) času, čo je zásadný
a diametrálny rozdiel!

127. Už len z rozvrhnutia služobného (pracovného) času hasičov je zjavné, že toto priamo vylučuje
možnosť dodržania a neprekročenia maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času, o čom

žalovaný úplne nepochybne vie a musí vedieť. Rovnako tak je potrebné zdôrazniť, že po minimálne 24
hodín trvajúcej zmene (ktoré môže byť predĺžená výjazdom) by mal mať 2 dni voľna, avšak ani tieto 2
dni voľna na regeneráciu po práci reálne k dispozícii častokrát nemá. Ako hasič v rámci HaZZ je povinný
pravidelne absolvovať rôzne kurzy a školenia, ktoré im služobný úrad plánuje spravidla práve na obdobie
medzi služobnými zmenami, teda v rámci tých 2 dní, ktoré by mal mať medzi zmenami voľno.

128. Práve na čas medzi zmenami, teda práve na obdobia, ktoré by mali predstavovať 2 dni odpočinku,
sú im totiž pravidelne nariaďované rôzne kurzy, školenia a výcviky, ktoré sú povinní absolvovať, pričom
za čas strávený na týchto kurzoch nedostávajú žiadnu odmenu, ale len náhradné voľno. Toto náhradné
voľno sú však povinní čerpať prioritne pred čerpaním dovolenky, pričom 2 krát do roka (vždy po pol roku)

sa náhradné voľno „nuluje“, čo znamená, že ak si ho dovtedy nestihne vyčerpať, toto náhradné voľno
prepadá bez náhrady. Keďže sú takto nútení prednostne čerpať náhradné voľno, je potom problém s
čerpaním dovoleniek, ktoré častokrát nestihnú reálne vyčerpať.129. Pokiaľ žalovaný poukazuje na kolektívne zmluvy na roky 2019 – 2022, tieto sú rovnako pre
posúdenie podstaty sporu úplne irelevantné a nijako nevyvracajú rozhodujúce skutkové a z nich
vyplývajúce právne tvrdenia. Počas žalovaného obdobia slúžil v 24 hodinových zmenách,

z ktorých 17 hodín pripadalo na služobný čas a 7 hodín na služobnú pohotovosť (do konca roka 2021),
resp. 16 hodín služobný čas a 8 hodín služobnej pohotovosti (od 01.01.2022). Kolektívne zmluvy,
ktoré by mali zabezpečovať väčšiu ochranu práv zamestnancov, v tomto prípade viedli k tomu, že ich
postavenie sa ešte zhoršilo, keďže od 01.01.2022 nie je do pracovného času započítavaných o ďalšiu 1
hodinu naviac, keďže určená služobná pohotovosť bola predĺžená zo 7 na 8 hodín denne, pričom žiadna

z týchto odpracovaných hodín pohotovosti nie je žalovaným (ani ich služobným úradom) považovaná
za pracovný (a teda ani odpracovaný) čas.

130. Ak žalovaný poukazuje na kolektívne zmluvy, tu je už len potrebné uviesť, že akákoľvek kolektívna
zmluva bez ohľadu na jej formu, obsah a znenie nemôže byť vo svojich dôsledkoch v rozpore so
smernicou a teda nemôže ani zmeniť úpravu vyplývajúcu z článku 6 písm. b) Smernice stanovujúcu

maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, rovnako ani nemôže zmeniť definíciu toho, čo sa
považuje za pracovný čas podľa článku 2 ods. 1 Smernice a teda, že za súčasť pracovného času je
nevyhnutné považovať aj čas služobnej pohotovosti. Obranu žalovaného poukazovaním na kolektívne
zmluvy preto považuje vzhľadom na merito sporu za právne absolútne irelevantnú a už len dodáva, že
aj kolektívne zmluvy sú čo do dĺžky pracovného času sústavne porušované. Ako totiž už bolo aj vyššie

uvedené, napr. kolektívna zmluva na rok 2023 stanovuje 37,5 hodinový týždenný pracovný čas hasiča,
čo je v reálnych podmienkach výkonu práce zásahových hasičov doslova iluzórne.

131. Vnútroštátne právo (ZoHaZZ) a kolektívne zmluvy síce formálne stanovujú týždenný služobný čas
hasičov, avšak tieto obmedzenia dĺžky pracovného času sú teda len čisto formálne, iluzórne a v reálnej

praxi sú sústavne porušované (prekračované)! K prekračovaniu stanovenej resp. maximálnej
dĺžky pracovného času pritom dochádza v prvom rade v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť
hasičov je umelo odčlenená od výkonu služby a nie je považovaná za pracovný (služobný) čas.

132. Z judikatúry Súdneho dvora - napr. z rozsudku C-303/98 zo dňa 03.10.2000 vo veci G. (body

46-52), rozsudku C-14/04 zo dňa 01.12.2005 vo veci L. (body 46-51) a rozsudku C-151/02 zo dňa
09.09.2023 vo veci P. (body 44-71), jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že takú
služobnú (pracovná) pohotovosť, akú každý hasič – príslušník HaZZ vykonáva počas každej jednej 24
hodinovej zmeny (tzv. určená služobná pohotovosť) je nevyhnutné považovať za pracovný čas! Už len
vzhľadom na jednoznačnú judikatúru Súdneho dvora nemôžu byť akékoľvek pochybnosti či diskusia

o tom, že služobná pohotovosť vykonávaná hasičmi musí byť považovaná za súčasť ich služobného
(pracovného) času.

133. Skutočnosť, že služobná pohotovosť hasičov musí byť považovaná za pracovný čas, možno pritom
vyvodiť aj zo všeobecného pracovnoprávneho predpisu – zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej

aj „ZP“) napriek tomu, že tento sa na služobný pomer hasičov nevzťahuje vo všetkých ustanoveniach
ale len v tých, v ktorých to výslovne stanovuje ZoHaZZ (§ 12 ods. 6 ZoHaZZ), avšak v tomto smere
ZoHaZZ na právnu úpravu ZP neodkazuje.. ZP v ustanovení § 96 ods. 2 pritom explicitne stanovuje, že:
„Čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu
nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.“

134. Z hľadiska elementárnej právnej logiky má za to, ak sa pri „bežných zamestnancoch“
vykonávajúcich akýkoľvek druh práce, ktorých pracovný pomer sa spravuje Zákonníkom práce, aj
„neaktívna časť“ pracovnej pohotovosti explicitne v zmysle § 96 ods. 2 ZP považuje za pracovný čas,
tak podľa jeho názoru neexistuje žiadny logický, legitímny a akceptovateľný dôvod, prečo by „neaktívna

časť“ služobnej pohotovosti u hasičov nemala byť považovaná za súčasť ich pracovného (služobného)
času, najmä ak fyzická a psychická náročnosť práce ako aj podmienky výkonu služobnej pohotovosti
hasičov sú absolútne neporovnateľné s prácou „bežných“ zamestnancov!

135. Vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie ako aj na dôvody uvedené v samotnej žalobe považuje

za zjavné a nepochybné, že článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES nebol správne transponované do
ZoHaZZ, keďže služobná pohotovosť vykonávaná hasičmi nie je považovaná za pracovný čas, čo je v
rozpore s predmetným článkom Smernice ako aj s judikatúrou Súdneho dvora.136. 2. Transpozícia článku 6 Smernice 2003/88/ES
V tejto súvislosti žalovaný uvádza, že podľa jeho názoru bol aj článok 6 Smernice 2003/88/ES náležite a
správnetransponovanýdoustanoveníZoHaZZ,čopodkladátvrdením,že„napriektomu,ževnútroštátne

právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom
hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne
ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, podľa ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako
aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú
transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne.“

137. K citovanému tvrdeniu žalovaného v prvom rade uvádza, že (tak ako bolo uvedené vyššie)
vnútroštátne právo (ZoHaZZ) a kolektívne zmluvy síce formálne stanovujú dĺžku týždenného služobného
času hasičov, avšak tieto obmedzenia dĺžky pracovného času sú len čisto teoretické, iluzórne a sú v
reálne praxi sústavne porušované (prekračované). K prekračovaniu pracovného času pritom
dochádza v prvom rade v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť hasičov je umelo odčlenená

od pracovného času a nie je považovaná za pracovný (služobný) čas!

138. Dôvody, pre ktoré je presvedčený o tom, že ani článok 6 ods. 1 Smernice 2003/88/ES nebol
v skutočnosti správne (resp. z materiálnej stránky vôbec) transponovaný do ustanovení ZoHaZZ, už
podrobne zdôvodnil v samotnej žalobe, pričom podrobná právna argumentácia je aj v tomto smere

podporená judikatúrou Súdneho dvora. Nepovažuje za potrebné túto svoju argumentáciu na tomto
mieste znova opakovať, preto na ňu len v podrobnostiach poukazuje a naďalej na nej zotrváva. Nad
rámec už uvedeného preto len v nadväznosti na argumentáciu žalovaného doplnil nasledovné:

139. Z tvrdení žalovaného vyznieva, že sa snaží súd presvedčiť, že sa na hasičov vzťahuje výnimka z

povinnosti dodržať maximálne 48 – hodinový týždenný služobný (pracovný) čas tak, ako to ustanovuje
Smernica, respektíve, že táto hranica nie je u hasičov v skutočnosti ani prekračovaná. Takáto právna
argumentácia je však zjavne nesprávna je v úplnom rozpore so skutočnosťou, čo musí byť napokon
aj samotnému žalovanému nepochybne známe z celého radu rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,
ktoré v skutkovo a právne takmer totožných sporoch posudzovali súlad ustanovení ZoHaZZ s článkom 6

ako aj článkom 2 Smernice, pričom jednoznačne a bez výnimky konštatovali nesúlad našej vnútroštátnej
právnej úprav ZoHaZZ s predmetným článkom Smernice. V tomto smere je možné poukázať napr. na
nasledovný právny názor odvolacieho súdu:
„15. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Zákon“) v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný

služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý
odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja,
štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 cit. zák. do jeho znenia
bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2002 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (bod 6 prílohy č.4). K tomu je potrebné uviesť, že na prvý

pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom Únie. Problém je však „skrytý“ vo
výklade pojmu „pracovný čas“, avšak z ust. cit. zák. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v
mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s
právom Únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici2003/88
je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na

systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.
Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas
odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej
judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda

nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by umožnil
určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-51/15 C. L. D. B. predovšetkým
zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných
hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov
„pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti

alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica
síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie
pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu
„pracovný čas“. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sadefinície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. Článok 6 písm. b)
smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má
mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti

a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre
priemernýtýždennýpracovnýčas,vsúvislostisktoroujevýslovnestanovené,žezahŕňataknadčasyako
aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti,
ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ako
už Súdny dvor viac krát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6

písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný
pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým
spôsobom obmedzia.
16. So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné urobiť záver, že vnútroštátna právna úprava v zmysle
zák. č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému
úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu,

stanovenú v čl. 6 písm. b) cit. Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4.11.2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských
štátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť
prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti,
sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov.

17. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako
členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov
Záchranného a hasičského zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6
písm. b) cit. Smernice.“4.

140. Citovaný právny názor odvolacieho súdu je žalovanému nepochybne známy, keďže bol stranou
sporovou stranou (žalovaným) v predmetnom spore. Uvedeným rozhodnutím odvolací súd len potvrdil
už v súčasnosti ustálenú rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky v obdobných sporoch, ktorá sa
jednoznačne zhoduje v závere, že naša vnútroštátna právna úprava obsiahnutá v ZoHaZZ je, pokiaľ ide

požiadavku vymedzenia pracovného času a dodržania maximálneho týždenného pracovného času, v
rozpore s ustanoveniami Smernice a teda, že predmetná Smernica nebola správne transponovaná do
ich právneho poriadku.

141. Je presvedčený, že právna úprava obsiahnutá v ZoHaZZ bola prijatá v snahe „obísť“ článok 6 písm.

b) Smernice a to zároveň s vedomím, že úpravou v ZoHaZZ bude priamo porušovaná Smernica v časti
upravujúcej maximálny týždenný pracovný čas. K nezapočítavaniu pracovnej pohotovosti
do služobného (pracovného) času totiž očividne dochádza zjavne z dôvodu, aby takto formálne nebola
porušovaná predmetná Smernica v časti stanovujúcej limit týždenného pracovného času. Je však
zjavné, že v tomto smere jednoznačne dochádza k priamemu porušovaniu Smernice 2003/88/ES, ktorá

nebola reálne (materiálne) transponovaná do ich vnútroštátneho právneho poriadku a takýto postup je
v priamom rozpore aj s konštantnou judikatúrou Súdneho dvora.

142. K nároku na náhradu škody
Žalovaný tvrdí, že údajne neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody a uvádza že mu nie

je zrejmé, ako mu uplatnená škoda vôbec mohla vzniknúť. Ďalej uvádza, že bol za výkon služobnej
pohotovosti odmeňovaný a počas služobnej pohotovosti mohol odpočívať alebo sa venovať inej činnosti.

143. Žalovaný hneď v úvode vyjadrenia k žalobe tvrdí: „Žalovaný uvádza, že článok 6 Smernice
2003/88 je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili

od uplatňovania tohto článku za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a
zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov neuplatňovania je situácia (ako je to v tomto prípade)
keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany“. Túto argumentáciu žalovaného považuje
v okolnostiach prejednávanej veci za pokus o očividné zavádzanie súdu. Článok 17 ods. 1 Smernice
2003/88/ES sa totiž na hasičov – príslušníkov HaZZ vôbec nevzťahuje, čo je úplne zjavné už len zo

samotnej textácie tohto ustanovenia! Až v článku 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice sa síce uvádzajú
aj protipožiarne služby, avšak čo je podstatné, odchýlky, ktoré toto ustanovenie pripúšťa, sa môžu
týkať len článkov 3, 4, 5, 8 a 16 Smernice, teda medzi prípustnými odchýlkami nie je uvedený článok6 Smernice, z čoho jednoznačne vyplýva, že odchýlka sa nesmie týkať maximálne 48 hodinového
týždenného pracovného času, ktorý tak nesmie byť prekročený!

144. Žalovaný ďalej uvádza, že ak nie je nariadený služobný zásah, môže v práci odpočívať alebo
venovať sa inej činnosti, na čo má na hasičskej stanici vymedzený priestor na odpočinok, čím v podstate
namieta, že služobná pohotovosť nemá byť považovaná za súčasť služobného (pracovného) času. V
tejtosúvislostipostačujeopätovnelenpoukázaťvyššiezmienenérozhodnutiaSúdnehodvoravoveciach
G., P. K. L., z ktorých úplne jednoznačne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti

a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES. Je teda absolútne nepochybné, že aj služobná
pohotovosť (či už ide o jej „aktívnu“ alebo „neaktívnu“ časť), je súčasťou pracovného (služobného) času!
Rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní toho čo je a čo nie je pracovný čas, je požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitej pripravenosti na poskytovanie príslušných služieb
resp. práce.

145. V jeho prípade ako hasič nielenže musí byť počas celej doby služobnej pohotovosti v budove
hasičskej stanice a túto nemôže opustiť, ale zároveň musí byť vždy, počas celej doby trvania určenej
služobnej pohotovosti, pripravený do 1 minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Počas celej služobnej
pohotovosti, ktorá je vykonávaná v nočných hodinách (v súčasnosti od 22:00 do 06:00 hod), čo ju

robí o to náročnejšou a vyčerpávajúcejšou, je oblečený v služobnej rovnošate a musí byť fyzicky aj
psychicky pripravený okamžite po vyhlásení poplachu vykonať výjazd, pričom možnosť „oddychovať“
je za takýchto okolností doslova iluzórna. Je teda nepochybné, že aj počas celej služobnej pohotovosti
musí byť k dispozícii svojmu zamestnávateľovi na mieste ním určenom (hasičská stanica) a zároveň
musí byť okamžite pripravený na vykonanie služobného zákroku. Ani tzv. „neaktívnu časť“ služobnej

pohotovosti hasiča teda v žiadnom prípade nemožno reálne označiť za „odpočinok“.

146. Tvrdenia žalovaného o „možnosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti“ sú v prvom rade
absolútne právne irelevantné vo vzťahu k záveru, že služobná pohotovosť hasičov má byť započítavaná
do pracovného času, čo úplne jednoznačne a záväzne konštatuje judikatúra Súdneho dvora, do ktorej

vnútroštátny súd ani nemá možnosť sa odchýliť. Zároveň však táto „obrana“ žalovaného nevyznieva
nijako inak než tak, že žalovaný aj v tomto smere hľadá akýkoľvek, čo aj právne bezpredmetný a vecne
úplne zavádzajúci „argument“, aby formálne spochybnil právne nespochybniteľné skutočnosti, ktoré
objektívne nie sú a nemôžu byť v z právneho hľadiska žiadnom prípade sporné.

147. Vo vzťahu k polemike žalovaného o tom, či služobná pohotovosť je alebo nie je súčasťou
pracovného času, je možné okrem už vyššie zmienených rozhodnutí analogicky poukázať aj na
uznesenie Súdneho dvora C-437/05 zo dňa 11.01.2007 vo veci C.. V uvedenom prípade
išlo o nemocničného lekára, ktorý musel byť počas pracovnej pohotovosti prítomný na pracovisku v
priestoroch určených zamestnávateľom, v ktorých mal pridelenú miestnosť s posteľou a kde mohol spať

v čase. kedy jeho činnosť nebola potrebná. Súdny dvor k posúdeniu, či takúto „neaktívnu časť“ pracovnej
pohotovosti je potrebné považovať za pracovný čas, judikoval nasledovné:
„27. Súdny dvor vyvodil záver, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa, sa musí považovať ako celok za „pracovný čas" v zmysle
smernice 93/104 nezávisle od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonala v priebehu tejto

pracovnej pohotovosti (pozri rozsudok L. K. R., už citovaný, bod 46 a citovanú judikatúru).
28. Okolnosť, že pracovná pohotovosť zahŕňa určité neaktívne obdobie, je v tejto súvislosti úplne
irelevantná. Rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu
„pracovnýčas"vzmyslesmernice93/104ajvpohotovostnejslužbe,ktorúpracovníkvykonávanasvojom
pracovisku, je skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a

byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Tieto povinnosti
je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka (pozri rozsudok L. K. R., už citovaný,
body 47 a 48 a citovanú judikatúru).
29.Vzhľadomnato,žečlánky1až6smernice2003/88súsvojímznenímvpodstatetotožnésčlánkami1
až 6 smernice 93/104, je výklad danej smernice uvedený v bodoch 24 až 28 tohto uznesenia uplatniteľný

v celom rozsahu na smernicu 2003/88.“

148. Právne závery vyplývajúce z citovaného rozhodnutia Súdneho dvora sú pritom plne aplikovateľné
aj na tento spor. Je teda absolútne nepochybné, že aj „neaktívnu časť“ služobnej pohotovosti hasiča jenevyhnutne potrebné považovať za súčasť jeho služobného (pracovného) času. Smernica síce priamo
neupravuje otázku započítavania pracovnej pohotovosti do maximálneho (týždenného) pracovného
času, avšak aj táto otázka už bola jednoznačne vyriešená judikatúrou Súdneho dvora a to tak, že do

celkového pracovného času hasiča je nutné započítavať aj odpracované hodiny služobnej pohotovosti,
ktoré sú vykonávané v mieste určenom zamestnávateľom – teda nepochybne aj tzv. určenú služobnú
pohotovosť, ktorú každý hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej zmeny.

149. Priamo hasičov sa v tomto smere týka rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo

veci H. I., z ktorého taktiež vyplýva, že pracovná pohotovosť vykonávaná hasičmi sa musí považovať za
pracovný čas a to tak v zmysle Smernice 93/104/ES, ako aj v zmysle Smernice 2003/88/ES. Považuje
preto za absolútne nepochybné, že služobná pohotovosť hasičov sa musí považovať za pracovný čas
a teda aj započítavať do maximálneho pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice. Zároveň
považuje za nepochybnú a už doposiaľ predloženými listinnými dôkazmi (Dôkaz 2 – prehľadná tabuľka,
Dôkaz 3 – výplatné pásky a Dôkaz 4 – výpisy z dochádzkového systému SAP) za preukázanú tú

podstatnú skutočnosť, že počas celého žalovaného obdobia pravidelne odpracoval viac, ako 48 hodín
týždenne vrátane služobnej pohotovosti a nadčasov.

150. V kontexte pretrvávajúcich námietok žalovaného o tom, že „neaktívnu časť“ pracovnej pohotovosti
nemožno podľa neho považovať za súčasť pracovného času, ešte naviac poukázal aj na recentnú

judikatúru Súdneho dvora, ktorý v rozsudku zo dňa 09.09.2021 vo veci C-107/19 XR proti Dopravní
podnik hl. m. Prahy, aj na to, že „v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C-46/93 A. L. J. (bod 84).

151. Pokiaľ žalovaný poukazuje na právny názor Súdneho dvora C-46/93 zo dňa 05.03.1996 vo veci A.
L. J. G., tu je potrebné zdôrazniť, že tento svoj pôvodný právny názor Súdny dvor zásadne korigoval a

vysvetlil vo svojej neskoršej a stále aktuálnej judikatúre a to konkrétne v rozsudku vo veci H. I., kde v
tejto súvislosti judikoval nasledovné:
„75. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ ide o uplatnenie dostupných právnych prostriedkov na
účelyspochybneniazodpovednostičlenskéhoštátuzaporušeniaprávaÚnie,Súdnydvoružkonštatoval,
že vnútroštátny súd môže overiť, či poškodená osoba vyvinula primerané úsilie na to, aby sa vyhla škode

alebo obmedzila jej výšku, a či najmä v primeranom čase využila všetky právne prostriedky, ktoré mala
k dispozícii (rozsudky A. L. J. K. I., už citovaný, bod 84; M. Q. R. M. M. Q. H. F., už citovaný, bod 124,
ako aj z 24. marca 2009, L. G., C-445/06, Zb. s. I-2119, bod 60).
76. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba
pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah

škody (rozsudky z 19. mája 1992, B. K. R./E. K. T., C-104/89 a C-37/90, Zb. s. I-3061, bod 33; A. L. J.
K. I., už citovaný, bod 85, ako aj L. G., už citovaný, bod 61).
77. Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť
poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k
dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne

vyžadovať (rozsudok L. G., už citovaný, bod 62).
78. Súdny dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými
ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu
škody založené na porušení práva Únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho
dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny

zákon odoprel, s cieľom napadnúť zamietnutie členského štátu prostredníctvom právnych prostriedkov
určených na tento účel, dovolávajúc sa prednosti a priameho účinku práva Únie (pozri rozsudky z 8.
marca 2001, B. K. R., C-397/98 a C-410/98, Zb. s. I-1727, bod 106, ako aj L. G., už citovaný bod 63).
79. V prejednávanej veci treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodu 33 tohto rozsudku, článok 6 písm. b)
smernice 2003/88, ktorého cieľom je zabezpečiť účinnú bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov tým,

že im zaručí právo na maximálny týždenný pracovný čas, ako aj minimálny čas odpočinku, predstavuje
pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, od ktorého sa v prípade neprebratia článku 22
ods. 1 tejto smernice nemôže odchýliť nijaký zamestnávateľ vo vzťahu k takému pracovníkovi, ako je
H. I..
80. Ako už pritom Súdny dvor rozhodol, pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci

pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho
právach obmedzovať (pozri v tomto zmysle rozsudok J. K. R., už citovaný, bod 82).
81. Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného
uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviťopatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto
pracovníka.
83. Okrem toho treba zdôrazniť, že v takej veci ako vo veci samej, ktorá sa týka porušenia ustanovenia

právaÚniespriamymúčinkomzostranyzamestnávateľavoverejnomsektore,mápovinnosťdotknutých
pracovníkov najprv požiadať svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania tohto ustanovenia
na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia za následok, že orgánom
dotknutého členského štátu sa umožní, aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem
systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade

nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania.
84. Ako však správne uviedli H. I. K. T., článok 6 písm. b) smernice 2003/88 ani zďaleka nevyžaduje,
aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek
upravených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade, ak je do
vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice, získal osobný, výslovný
a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto článkom

6 písm. b) (pozri rozsudok J. K. R., už citovaný, body 82 a 84).
85. Okrem toho treba pripomenúť, že podľa judikatúry a ako už vyplýva z bodov 39 a 40 tohto rozsudku,
ak sú splnené podmienky požadované na to, aby sa ustanovení smernice mohli dovolávať jednotlivci
pred vnútroštátnymi súdmi, sú všetky orgány členských štátov vrátane decentralizovaných orgánov,
akými sú spolkové krajiny, mestá alebo obce, prípadne aj ako verejnoprávni zamestnávatelia, už z tohto

dôvodu povinné tieto ustanovenia uplatňovať (pozri v tomto zmysle rozsudky Q., už citovaný, body 30
až 33, ako aj I., už citovaný, body 61 a 63).
86. Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že nemožno považovať za primerané požadovať od
takého pracovníka, ktorému rovnako ako H. I. vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil
práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88, aby na účely uplatnenia nároku na získanie

náhrady tejto škody najprv podal žiadosť tomuto zamestnávateľovi.
87. Z toho vyplýva, že požiadavka takejto predchádzajúcej žiadosti je v rozpore so zásadou efektivity.“

152. Rozhodnutie Súdneho dvora vo veci H. I. sa týkalo hasiča a náhrady škody, ktorá mu vznikla
porušením článku 6 písm. b) Smernice. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že nie je primerané požadovať od

takého zamestnanca, akým je hasič, aby sa u svojho zamestnávateľa dovolával dodržiavania úniového
práva, ktoré mu vnútroštátny zákon odoprel, keďže by to bolo v rozpore so zásadou efektivity. Zároveň
citované rozhodnutie jednoznačne potvrdzuje, že článok 6 písm. b) Smernice ani zďaleka nevyžaduje,
aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek
upravených týmto ustanovením. Je teda nepochybné, že nebolo a nie je možné od neho spravodlivo

požadovať, aby sa na účely uplatnenia nároku na náhradu škody najprv voči svojmu zamestnávateľovi
domáhal dodržiavania úniového práva a aby takýmto spôsobom „odvracal vznik ujmy či obmedzoval
jej rozsah“.

153. V nadväznosti na uvedené, pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného, že „nevyvinul žiadnu snahu na to,

aby vzniku škody predišiel“, považuje za doslova absurdné, že žalovaný, ktorý minimálne zo všetkých,
doposiaľ právoplatne súdmi rozhodnutých vecí v obdobných konaniach dlhoročne vie a musí vedieť, že
právna úprava ZoHaZZ je v rozpore so Smernicou a že tým sústavne porušuje úniové právo, sa snaží
preniesť zodpovednosť a dôsledky za svoje vlastné (ne)konanie na jednotlivých žalobcov - hasičov, ak
sa títo legitímne domáhajú náhrady takto vzniknutej škody. Je to pritom práve žalovaný, ktorý by sa za

takejto situácie mal snažiť odškodniť žalobcov a najmä do budúcna zamedziť ďalšiemu porušovaniu ich
práv.Postojžalovanéhoajehoargumentáciaajvtomtokonanívšakbudídojem,žežalovanýsalensnaží
prenášať zodpovednosť za tento stav na samotných, ním poškodených žalobcov, pričom protiprávny
stav naďalej vedome udržiava.

154. Ak je zjavné, že k odstráneniu tohto protiprávneho stavu žalovaného doposiaľ nepohlo ani už
doposiaľ odhadom minimálne 100 právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré jednoznačne a bez výnimky
potvrdili rozpor ZoHaZZ so Smernicou a porušovanie práv hasičov na max. 48 hodinový týždenný
pracovný čas, tak by od žalovaného rád vedel, aké konkrétne – a reálne účinné – kroky mal uskutočniť,
aby ako jednotlivec tento dlhoročný protiprávny stav napravil či zvrátil! Reálne vyriešenie tohto

protiprávneho stavu vyžaduje nielen legislatívnu zmenu, ale najmä značné rozšírenie počtu zásahových
hasičov, čo sú zjavne také skutočnosti, ktoré žiadny jednotlivec (hasič) nemá možnosť vlastným konaním
akokoľvek ovplyvniť.155. Žalovaný taktiež poukazuje na to, že počas ním uvádzaných „referenčných období“ boli prijaté
„rôzne opatrenia“ a bol vyhlásený núdzový stav súvisiaci so šírením nákazy COVID-19. V nadväznosti
na to žalovaný poukazuje na rozsudok Súdneho dvora C-742/19 (body 50 – 59 tohto rozsudku)

a z tohto sa snaží vyvodzovať právny záver, že Smernica vlastne nemusela byť voči hasičom v ním
uvádzaných obdobiach dodržaná. Aj táto argumentácia je, obdobne ako zostávajúce tvrdenia, ktorými
sa žalovaný snaží spochybniť dôvodnosť žaloby.

156. Podrobne vyvrátil tvrdenia žalovaného o tom, že činnosť hasiča má údajne spadať pod „osobitné

činnosti služieb civilnej ochrany“, z čoho sa žalovaný snažil vyvodzovať záver, že Smernica sa v celom
rozsahu na hasičov nevzťahuje. Ak sa teda žalovaný aj v tomto smere opätovne snaží vytrhávať
veci z kontextu a vyvodzovať z niektorých odsekov rozsudku Súdneho dvora vo veci C-742/19
záver, že vzhľadom na pandémiu ochorenia COVID-19 (ktorú v tomto rozhodnutí Súdny dvor ani len
náznakom nezmieňuje) sa na neho ako hasiča predmetná Smernica nevzťahovala resp. že podľa
žalovaného nebolo potrebné v ním uvádzaných obdobiach nutné dodržiavať článok 6 písm. b) Smernice

o maximálnom pracovnom čase, tak túto argumentáciu považuje za očividne zavádzajúcu. Dokonca
aj z predmetného rozhodnutia C-742/19 (keby vôbec bolo na tento spor aplikovateľné, čo nie je) totiž
jednoznačne vyplýva, že Súdny dvor síce u vojakov (nie hasičov) pripustil, že za určitých okolností
osobitnej závažnosti „nemusia byť dočasne dodržané všetky pravidlá uvedené v smernici 2003/88“ (bod
59), avšak zároveň aj výslovne stanovil, ktoré konkrétne ustanovenia Smernice nemusia byť dodržané.

157. Ako je zjavné, medzi článkami uvedenými v rozsudku Súdneho dvora C-742/19 sa nenachádza
článok 6 Smernice, ktorý stanovuje maximálny 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas, preto
ani z predmetného rozhodnutia, na ktoré sa žalovaný odvoláva, nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť
žalovaným prezentovaný záver, že počas ním uvádzaného obdobia nebolo nutné dodržiavať povinnosť

vyplývajúcu z článku 6 písm. b) Smernice! Ani v zmysle záverov Súdneho dvora v rozhodnutí C-742/19
nie je možné vykladať výnimku článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS tak, že karanténa alebo opatrenia
proti šíreniu ochorenia COVID-19 by boli okolnosťami osobitnej závažnosti alebo rozsahu, keďže tieto
opatreniaanisituácianevyžadovalanepretržitézásahyhasičovvdanomobdobíaninevyžadovalizmenu
pracovaného nasadenia. Odkazovaný rozsudok sa navyše explicitne týkal práce vojakov v armáde, a

nie hasičov. Vzhľadom na uvedené preto považuje aj túto námietku žalovaného za zjavne účelovú a
nedôvodnú.

158. Žalovaný taktiež poukazuje na bod 98 predmetného rozsudku Súdneho dvora C-742/19,
podľa ktorého „článok 2 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa

doba strážnej služby, počas ktorej je vojak povinný zdržiavať sa v kasárňach, kde je pridelený, pričom
nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba strážnej služby, počas ktorej tento
vojak skutočne pracuje“. Tu opätovne zdôrazňuje, že podstatou žaloby nie je to, že je za výkon služobnej
pohotovostiodmeňovanýneprimeranenízkou„odmenou“-peňažnounáhradouzaslužobnúpohotovosť!
Podanou žalobou sa domáha náhrady škody za porušovanie jeho osobnostných práv vymedzených v

žalobe vzniknutej porušením článku 6 písm. b) Smernice, teda prekračovaním maximálneho týždenného
pracovného času! Ide o skutkovo a právne odlišné nezameniteľné nároky a už len preto neobstojí
poukazovanie žalovaného na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora, ktoré tu nemá relevanciu už len
preto, že primárne rieši úplne inú právnu otázku, než ktorá je predmetom tohto sporu. Žalovaný sa
takýmtospôsobomopätovnelensnažízahmlievaťskutočnúpodstatusporuaprisvojejprocesnejobrane

používa zavádzajúce tvrdenia a argumenty, ktoré však na predmet tohto sporu vôbec nedopadajú.

159. Samotný spôsob výpočtu resp. určenia výšky žalovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch
analogickým použitím § 122 ods. 1 písm. a) ZoHaZZ používa z dôvodu neexistencie akéhokoľvek
vnútroštátneho predpisu, ktorý by upravoval nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením

úniového práva. Napriek tomu, že žalovanému musí byť z rozhodovacej praxe súdov v týchto sporoch
nepochybne známe, že jeho tvrdenia o tom, že ide o „mzdový nárok“ sú nesprávne a nedôvodné, na
tejto zavádzajúcej argumentácii naďalej zotrváva.

160.Skutočnosť,akýmspôsobomvypočítavalvýškužalovanéhonárokuvžiadnomprípadeneznamená,

že žalobou uplatňuje „mzdový nárok“, ako to zavádzajúco tvrdí žalovaný. Žalovaný spôsob výpočtu
nároku použil hlavne z dôvodu, že naša právna úprava neobsahuje spôsob stanovenia výšky náhrady
škody z porušenia úniového práva, pričom stanovenie jej výšky analogickým použitím § 122 ods. 2
písm. a) ZoHaZZ a § 122 ods. 1 ZoHaZZ (ako rozdiel medzi nimi za každú odpracovanú hodinuurčenej služobnej pohotovosti) naďalej považuje logický a legitímny spôsob stanovenia primeraného
odškodnenia, ktorý súčasne rešpektuje zásadu ekvivalencie a efektivity tak, ako ich stanovuje judikatúra
Súdneho dvora. V žiadnom prípade sa teda nejedná o „mzdový nárok“ ako to tvrdí žalovaný pričom aj

túto jeho námietku považuje za zjavne účelovú, ktorej snahou je len nájsť podklad na tvrdenie, prečo
údajne nie je pasívne vecne legimitovaný v tomto spore.

161. Žalovaný namieta použiteľnosť rozhodnutí Súdneho dvora vo veciach H. I. s odôvodnením,
že podľa žalovaného v tom prípade „išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa značne

odlišuje od príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom
príslušníci Hasičského a záchranného zboru požívajú rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho
zabezpečenia“. Aj túto argumentáciu považuje za zavádzajúcu a právne irelevantnú. Skutočnosť, či je
niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny, dobrovoľný, mestský, štátny alebo akýkoľvek iný (napr.
závodný)hasič,jetotižabsolútneirelevantnánaúčelycharakteristikypracovníka,naktoréhosavzťahujú
ustanovenia Smernice, čo bolo nespočetne krát a bez výnimky konštatované nielen v rozhodnutiach

Súdneho dvora, ale aj vo všetkých doterajších rozhodnutiach súdov Slovenskej republiky v obdobných
sporoch.

162. Žalovaný sa taktiež bráni tvrdeniami, že „...žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval
všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného

zboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. S plánovaným rozvrhom služobného času bol žalobca vždy
oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., čo potvrdzoval svojim podpisom. Rovnako
bol žalobca vždy riadne oboznámený so všetkými internými predpismi a Kolektívnymi zmluvami a to aj s
tými, ktoré upravujú rozsah výkonu služby.“ Žalovaný k tomu taktiež uvádza tvrdenie, že: „žalobca vedel
o všetkých podmienkach výkonu služby a za toto obdobie ani raz nedošlo k tomu, že by tieto podmienky

namietal, nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv“.
Túto formu obrany považuje zo strany žalovaného štátu za úplne zarážajúcu a neakceptovateľnú. Týmito
tvrdeniami sa žalovaný zrejme snaží dôvodiť, že k porušovaniu Smernice vlastne vôbec nedochádzalo a
akajáno,takzaňuvlastnenezodpovedáazrejmesizato,žeštátdlhoročnevedomeporušujeSmernicu,
môžu sami hasiči, ktorí v HaZZ pôsobia. Takéto tvrdenia považuje za úplné prevrátenie nielen právnej,

ale aj formálnej logiky a zo strany štátu, ktorý má garantovať dodržiavanie všetkých práv stanovených
predpismi Európskej únie, sú takéto tvrdenia úplne zarážajúce. Ak totiž túto argumentáciu žalovaného
zúžime na podstatu, tak žalovaný sa vlastne snaží tvrdiť, že pokiaľ štát vyvolá a udržiava protiprávny
stav, tak sa táto protiprávnosť „zhojí“ v prípade, ak subjekt práva (zamestnanec) vstúpi do pracovného/
služobného pomeru, v ktorom sa protiprávny stav prejavuje a v takom prípade štát za ním vyvolaný

protiprávny stav nezodpovedá. Takýto prístup je nutné absolútne odmietnuť ako očividne absurdný a
popierajúci princíp materiálneho právneho štátu.

163. Skutočnosť, či on (alebo aj ktorýkoľvek iný hasič) v čase nástupu do HaZZ vedel alebo nevedel
o tom, že ZoHaZZ je v rozpore so Smernicou v dôsledku nezapočítania služobnej pohotovosti do

pracovného času a prekračovania maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času, totiž
očividne nijako nevyvracia elementárny a rozhodujúci fakt, že Smernica bola nesprávne transponovaná
a ani nie je reálne dodržiavaná a to jednoznačne zavinením samotného žalovaného – štátu! Ako právny
laik o existencii predmetnej Smernice v čase nástupu do HaZZ nevedel, čo však logicky neznamená,
že mu tým pádom práva priznané Smernicou nepatria a úplne nepochybne to ani neznamená, že ju

žalovaný (štát) nemusí dodržiavať!

164. V kontexte uvedeného je taktiež potrebné zdôrazniť, že on, rovnako ako každý príslušník HaZZ,
sú viazaní ZoHaZZ a musí ho dodržiavať aj v prípade, že je tento vnútroštátny predpis v rozpore s
právom Európskej únie tak, ako je tomu aj v tomto prípade. Ak by teda tak mal „riešiť“ porušovanie

jeho práv a prekračovanie maximálneho týždenného pracovného času spôsobom tak, ako to žalovaný
naznačuje – teda nepodpísaním plánu služieb a odmietnutím vykonávať služobnú pohotovosť, alebo
ako žalovaný uvádza „žiadať, aby mu táto nebola určovaná“, malo by to dôsledky v porušení zákona a
služobnej prísahy a výsledkom by nevyhnutne bolo rozviazanie jeho služobného pomeru! Zároveň by
za neho (a rovnako ani za jeho kolegov, ktorí by zvolili takýto spôsob „riešenia“ tohto dlhoročného

protiprávneho stavu) nemal kto slúžiť v hasičských zmenách a došlo by tak fakticky k znefunkčneniu
akcieschopnosti Hasičského a záchranného zboru a reálne by nemal kto zasahovať pri všetkých tých
kritických udalostiach, pri ktorých hasiči zasahujú. Túto elementárnu skutočnosť si žalovaný zjavne pri
svojej argumentácii v rámci jeho procesnej obrany akosi neuvedomuje. Argumentáciu žalovaného, žemal postupovať podľa § 69 ods. 1 písm. g) ZoHaZZ resp. § 69 ods. 4 ZoHaZZ, preto považuje za zjavne
nedôvodnú.

165. K poukazovaniu žalovaného na interné dokumenty či kolektívne zmluvy pre HaZZ, z ktorých sa
žalovaný zrejme snaží vyvodzovať záver, že jeho práva porušované vlastne neboli lebo s nimi bol „vždy
riadne oboznámený“ už len dodal, že žiadne ustanovenie kolektívnej zmluvy ani žiadny interný predpis
ho nemohol a nemôže pozbaviť práva, ktoré mu priznáva článok 6 písm. b) Smernice. Kolektívne zmluvy
môžu prípadne zakotvovať len vyšší rozsah práv, než vyplývajú zo Smernice a teda priznávať práva

„nad rámec“ Smernice, v žiadnom prípade však kolektívna zmluva nemôže zužovať práva priznané
Smernicou, a to už vôbec nie pokiaľ ide o kogentnú definíciu pojmu „pracovný čas“ podľa článku
2 Smernice a právo na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas zakotvený článkom 6 písm.
b) Smernice. Žiadne interné predpisy ani kolektívne zmluvy bez ohľadu na to, či a kedy bol s nimi
oboznámený, ho nemohli pozbaviť týchto práv vyplývajúcich zo Smernice a on sa týchto práv ani nikdy
nevzdal.

166. K náhrade nemajetkovej ujmy
Žalovaný tvrdí, že žalovanú výšku nároku považuje za „zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky
náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou
žalobcu podľa ich názoru podstatne vyššia“, pričom poukazuje na viaceré rozhodnutia Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), v ktorých sa tento zaoberal výškou náhrad nemajetkovej
ujmy v peniazoch. K tomuto je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že žalovaný sa tu snaží porovnávať
neporovnateľné a z jeho pohľadu ide opäť raz o zavádzajúcu argumentáciu o to viac, že sám žalovaný
veľmi dobre vie, že aj táto jeho argumentácia bola súdmi odmietnutá.

167. Žalovaný totiž poukazuje na rozhodnutia ESĽP, ktoré sa zaoberali zásahmi do osobnosti
neoprávnenou kritikou resp. usmrtením člena rodiny, čiže je zjavné, že ide o neporovnateľné skutkové
okolnosti v porovnaní s týmto sporom. K tejto námietke žalovaného sa už opakovane vyjadroval a
odmietol ju ako nedôvodnú aj Krajský súd v Banskej Bystrici, keď uviedol:
„Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie

zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný
v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena
rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani
náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. obetiam trestných činov. Neobstojí ani argumentácia
žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o ochranu osobnosti, pretože ustanovenia o ochrane

osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy
žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli
aplikované na základe judikatúry SD EÚ.“

168. Žalovaný ďalej namieta, že: „Žalovaný má za to, že žalobca, ako ani jeho právny zástupca, v

konaní nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil
napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom
povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca
požaduje.“
V súvislosti s citovaným tvrdením žalovaného v prvom rade opätovne poukazuje na rozsudok

Súdneho dvora C-243/09 zo dňa 14.10.2023 vo veci H. I., podľa ktorého už len samotná strata času
odpočinku je sama o sebe a bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením
článku 6 písm. b) Smernice. Aj samotná škoda v podobe straty času odpočinku, o ktorý dotknutý
jednotlivec (hasič) prichádza prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času, je dostatočná
na priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej porušením Smernice bez toho, aby k tomuto následku

musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska
vnútroštátnehopráva(vtomtoprípadenásledkydemonštratívneuvedenév§13ods.2OZ).Tentoprávny
záver explicitne vyplýva zo samotného rozsudku Súdneho dvora C-243/09 vo veci H. I.:
„53. Prekročenie priemerného maximálneho týždenného pracovného času upraveného v článku 6 písm.
b) smernice 2003/88 predstavuje samo osebe porušenie tohto ustanovenia a nie je potrebné preukázať

ešte aj inú osobitnú ujmu. Z dôvodu nevyužitia možnosti odchylnej úpravy stanovenej v článku 22 ods.
1 prvom pododseku tej istej smernice vo vnútroštátnom práve, pojem „ujma“ nachádzajúci sa v tomto
ustanovení nemá vôbec žiadny význam pre výklad a uplatnenie tohto článku 6 písm. b).54. Ako to vyplýva z bodu 32 tohto rozsudku, vzhľadom na to, že cieľom smernice 2003/88 je
zabezpečiť bezpečnosť a zdravie pracovníkov uplatnením dostatočného odpočinku, zákonodarca Únie
sa domnieval, že prekročenie maximálneho týždenného pracovného času upraveného v tomto článku 6

písm. b), ktorým sa pracovníkovi odníma takýto odpočinok, mu z tohto dôvodu samo osebe spôsobuje
ujmu, keďže znamená zasahovanie aj do jeho bezpečnosti a zdravia.
55. Z toho vyplýva, že vnútroštátna právna úprava, aká je v konaní vo veci samej, ktorá upravuje v
prípade pracovníkov zamestnaných ako hasiči v zásahovej službe pracovný čas prekračujúci maximálnu
hranicu pracovného času uvedenú v článku 6 písm. b) smernice 2003/88, predstavuje porušenie tohto

ustanovenia, a to bez toho, aby bolo potrebné dokazovať ďalej existenciu osobitnej ujmy, ktorú utrpel
pracovník.“

169. V kontexte vyššie citovanej námietky žalovaného je ešte potrebné zdôrazniť aj tú podstatnú
skutočnosť, že ustanovenia § 11 – § 13 OZ sa tu aplikujú „len“ analogicky z dôvodu neexistencie
osobitného vnútroštátneho predpisu, ktorý by upravoval nárok na náhradu škody z porušenia práva

Európskej únie. Námietka či požiadavka žalovaného na to, aby bola preukazovaná ešte ďalšia osobitná
ujma na jeho osobnostných či iných právach, je teda vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora bez
akéhokoľvek právneho základu. Ak by aj nebola preukázaná žiadna iná ujma, než ujma na strate času
odpočinku prekračovaním maximálneho pracovného času, aj táto skutočnosť je sama o sebe bola
dostatočná na priznanie žalovaného nároku.

170. Nakoľko však osobne pociťuje aj ďalšie zásadné negatívne následky neprimeranej pracovnej
zaťaženosti na jeho živote v dôsledku dlhoročného pravidelného prekračovania pracovného času, tak
práve preto (a v zmysle uvedeného v podstate aj nad rámec svojej dôkaznej povinnosti) už v samotnej
žalobe navrhol vykonanie dôkazu jeho výsluchom ako strany sporu v zmysle § 195 ods. 1 CSP.

171. Vzhľadom na námietky žalovaného k výške žalovaného nároku na náhradu škody vo forme
nemajetkovej ujmy aj na tomto mieste opätovne uviedol, že podanou žalobou sa domáha náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej
pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného (pracovného) času.

Žalobou teda neuplatňuje nárok na náhrady škody vyčíslený za presný počet hodín odpracovaných
nad 48 hodín týždenne, ako sa žalovaný snaží v týchto sporoch pravidelne zavádzajúco tvrdiť.
Nesporným faktom, ktorý nijako nespochybňuje ani samotný žalovaný, je tá skutočnosť, že žiadna z
hodínslužobnejpohotovosti,ktorúpočasžalovanéhoobdobiaodslúžil,samunezapočítaladocelkového
počtu odpracovaných hodín.

172. Už len samotným rozdelením jeho služobného času (teda celkového času, ktorý strávi v práci) na
časť, ktorú štát považuje za služobný čas (výkon služby) a na časť, ktorú síce reálne trávi v práci, avšak
ktorý už štát za pracovný čas nepovažuje (služobná pohotovosť), dochádza k sústavnému porušovaniu
článku 2 ods. 1 Smernice, ktorý kogentne upravuje, čo sa považuje za pracovný čas.

173. Slovenský zákonodarca v ZoHaZZ formálnym oddelením služobnej pohotovosti od času výkonu
služby (od služobného času) vytvoril „osobitnú kategóriu“ času (čo Smernica absolútne nepripúšťa), čím
vlastne uzákonil stav, že cca. 1/3 z celkového času, ktorý hasič reálne strávi v práci a je nevyhnutne k
dispozícii svojmu zamestnávateľovi, nie je považovaný za pracovný čas. Keďže jedna pracovná zmena

hasiča trvá 24 hodín, z čoho aktuálne 16 hodín predstavuje výkon služby a 8 hodín služobná pohotovosť,
tak potom približne 1/3 z celkového času, ktorý hasič strávi v práci, sa „umelo“ nepovažuje za pracovný
čas a teda hasičovi sa ani nezapočítava do celkového počtu odpracovaných hodín. Žalovaný takto
vytvoril a zjavne vedome udržiava (proti)právny stav, v ktorom sa približne tretina z celkového času,
ktorý hasič strávi v práci, nepovažuje za pracovný čas, čiže hasiči v tomto čase (služobná pohotovosť)

síce nevyhnutne sú v práci a sú po celý tento čas nevyhnutne k dispozícii svojmu služobnému úradu,
ale žalovaný (štát) tento čas nepovažuje za odpracovaný čas. Táto skutočnosť má potom nepochybne
negatívny vplyv aj na jeho budúci výsluhový dôchodok a jeho výšku.

174. Za samotné žalované obdobie odpracoval spolu 1881,99 hodín určenej služobnej pohotovosti,

ktoré síce strávil v práci, avšak ktoré žalovaný v rozpore so Smernicou za odpracovaný pracovný čas
nepovažuje. K porušovaniu Smernice teda dochádzalo a dochádza nielen tým, že pravidelne odpracuje
viac, než maximálne prípustných 48 hodín týždenne, ale zároveň a nevyhnutne už aj tým, že žiadnaz 1881,99 hodín odslúženej určenej služobnej pohotovosti sa mu nezapočítavala do služobného času,
čím bol a naďalej je porušovaný aj článok 2 ods. 1 Smernice.

175. Nakoľko k porušovaniu Smernice dochádzalo a dochádza v prvom rade nezapočítavaním
služobnej pohotovosti do služobného času, v dôsledku čoho dochádza aj k pravidelnému prekračovaniu
maximálne48–hodinovéhotýždennéhopracovnéhočasu,takprávevzhľadomnatútoskutočnosťvýšku
žalovanéhonárokuodvíjaodsúčtuhodínurčenejslužobnejpohotovosti(1881,99hodín),ktoré vynásobil
sumou predstavujúcou 20 %, resp. 35 % z príslušnej časti jeho služobného platu za každú príslušnú

hodinu. Takto vypočítaná výška náhrady škody v podobe nemajetkovej ujmy zohľadňuje okolnosti za
akých k porušeniu práv došlo, zároveň spĺňa aj satisfakčnú funkciu a napokon je aj primeraná vzhľadom
na všetky právne relevantné skutočnosti. V tejto súvislosti opätovne zdôraznil, že s takýmto spôsobom
určenia výšky nároku sa opakovane v celom rozsahu stotožnili súdy prvej inštancie ako aj odvolacie súdy
(viď rozhodnutia zmienené nižšie), zhodne považujúc takto uplatnený nárok za dôvodný, preukázaný,
legitímne vyčíslený a zodpovedajúci aj požiadavke primeranosti, pričom na doterajšie právoplatné

rozhodnutia, ktoré prešli aj odvolacím prieskumom odvolacieho súdu.

176. Pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že je za výkon služobnej pohotovosti „riadne odmeňovaný“,
tak tu je potrebné zdôrazniť, že táto skutočnosť nemá absolútne žiadny vplyv na to, že rozvrhovaním
pracovného času dochádza k sústavnému porušovaniu článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES! Tá

skutočnosť, že hasičom je za výkon služobnej pohotovosti vyplácaná „odmena“ – peňažná náhrada
za výkon služobnej pohotovosti (ktorá reálne predstavuje sumu cca 1,50 – 2,00 EUR za hodinu, čiže
dokonca ešte podstatne menej, než je minimálna hodinová mzda pre najľahší stupeň náročnosti práce),
zjavne neznamená, že preto nie je porušovaný článok 2 ods. 1 a článok 6 písm. b) Smernice! Vzhľadom
na tieto skutočnosti aj námietku žalovaného, že je za výkon služobnej pohotovosti „riadne odmeňovaný“,

považuje za vecne aj právne bezvýznamnú vo vzťahu k meritu sporu. Napokon, v tejto súvislosti
nemožno opomenúť ani tú zásadnú skutočnosť, že všetky hodiny odpracovanej služobnej pohotovosti
(určenej ani nariadenej) sa mu ani nezapočítavajú ani do celkového odpracovaného času na účely
určenia výšky výsluhového dôchodku, čo má logicky zásadne negatívny vplyv aj na jeho budúcu výšku.
Opätovne však zdôraznil, že to, akou sumou bol „odmeňovaný“ za výkon služobnej pohotovosti, nie je

podstatou tohto sporu a nepredstavuje ani samotný dôvod podania jeho žaloby.

177. Základ žalovaného nároku tu spočíva v nároku na náhradu škody z porušenia úniového práva,
pričom ustanovenia § 11 – § 13 OZ o ochrane osobnosti sú tu použité len analogicky a to výlučne
z dôvodu, že náš právny poriadok nemá žiadny osobitný právny predpis či ustanovenie, ktoré by

upravovalo nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením práva Európskej únie, za
ktorú škodu zodpovedá štát. Tieto špecifiká je preto nevyhnutné zohľadňovať aj pri snahe žalovaného
aplikovať právne závery vyplývajúce z rozhodnutí súdov, ktoré sa zaoberali „bežnými“ či „typickými“
nárokmi na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch napr. z dôvodu difamačných výrokov a pod.

178. Samotné predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu (majúcu v našich
podmienkach pri použití analógie povahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) sú však aplikované
na základe judikatúry Súdneho dvora, ktorá jednoznačne stanovuje zodpovednosť členského štátu za
takýto typ škody. Vychádzajúc z povahy škody vzniknutej porušením úniového práva (v tomto prípade
predmetnej Smernice), ktorá škoda má v tomto prípade nemajetkovú povahu (strata času odpočinku

a s tým súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života), je v slovenskom
právnom poriadku možné na právne kvalifikovanie tohto nároku analogicky použiť len pravidlá týkajúce
sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa ustanovení § 11 – § 13 OZ, keďže tieto ustanovenia
upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva ako je to v
tomto prípade. Práve z týchto dôvodov možno žalobou uplatnený nárok posúdiť ako nemajetkovú ujmu,

k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Náhradu nemajetkovej ujmy pritom výslovne predpokladá a
upravuje § 13 ods. 2 OZ.

179. Ak žalovaný namieta samotný žalobou uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa § 13 ods. 2 OZ, argumentujúc, že ju možno priznať len ako „sekundárnu kompenzáciu“ a len v

prípade „ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti“,
tak je potrebné zdôrazniť, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ustanovenie § 13 ods. 2 OZ
nepodmieňuje výlučne len situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jejvážnosti v spoločnosti. Predmetné ustanovenie totiž len demonštratívne (nie taxatívne) uvádza prípady,
kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

180. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne,
teda tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky, čo okrem iného potvrdzuje aj
zákonná formulácia uvedená v ustanovení § 13 ods. 2 OZ „najmä preto“, a teda zjavne nejde o zákonom
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Inak povedané,
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nevzniká iba v prípadoch zníženia dôstojnosti fyzickej

osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach
dotknutého jednotlivca, teda nepochybne aj o odškodnenie porušenia tých práv, ako je to v tomto prípade
(porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života). V odsekoch 33 – 35 žaloby
podrobne odôvodnil spôsob a zásady ním uplatneného výpočtu žalovaného nároku. Žalovanú náhradu
škody pritom čo do výšky uplatňuje a odvodzuje zo zásad, ktoré Súdny dvor stanovil v rozhodnutiach
pre posudzovanie výšky náhrady škody vzniknutej porušením úniového práva (rozsudok C-470/03 zo

dňa 17.04.2007 vo veci K..B. G., rozsudok v spojených veciach C-46/93 a C-48/93 zo dňa 05.03.1996
vo veci A. L. J. G., rozsudok C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci H. I..

181. Súdny dvor pri posudzovaní výšky náhrady škody vzniknutej jednotlivcovi porušením úniového
práva vychádza zo zásady, že peňažná náhrada musí byť primeraná vzniknutej ujme, pričom určenie

výšky náhrady škody je záležitosťou vnútroštátnych súdov a ponecháva na nich, aby stanovili kritériá
umožňujúce stanovenie výšky náhrady škody, kde však musia dodržať zásadu efektivity a zásadu
ekvivalencie. Žalobou uplatnený nárok čo do výšky uplatnil a vyčíslil v súlade s vyššie uvedenými
zásadami vyplývajúcimi z judikatúry Súdneho dvora a zároveň vychádzal z už fakticky ustálenej
rozhodovacej praxe súdov v podobných sporoch, v ktorých jeho kolegov zastupoval jeho právny

zástupca (viď rozhodnutia zmienené nižšie) a v ktorých súdy prejednávali identicky vymedzenú žalobu,
akou je aj jeho žaloba v tomto spore. V tomto smere zdôrazňuje aj princíp predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí ako súčasti základného princípu právnej istoty.

182. V súvislosti s vyčíslením žalovaného nároku má naďalej za to, že výšku takéhoto špecifického

nároku je potrebné určiť spôsobom, ktorý čo najviac a čo najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto
ujma vznikla. Nemajetková ujma mu vznikla v dôsledku prekračovania maximálneho pracovného času a
s tým nevyhnutne súvisiacou stratou odpočinku, kde táto skutočnosť sa zároveň prejavila aj v porušení
práva na ochranu súkromného a rodinného života a práva na ochranu zdravia (viď ods. 29 - 31 žaloby).
Tieto práva boli porušené v dôsledku skutočnosti, že musel tráviť neprimerane dlhý čas v práci, ktorý čas

by nebyť porušovania článku 6 písm. b) Smernice mohol tráviť so svojou rodinou, venovať ho záľubám,
blízkym, alebo akokoľvek inak podľa vlastného rozhodnutia.

183. Pokiaľ ide o posudzovanie výšky nároku na náhradu škody z porušenia úniového práva, súd
je viazaný vnútroštátnym právnym predpisom len v tom, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej

výšky nemajetkovej ujmy s ujmou, ktorú poškodený v dôsledku porušenia úniového práva nesprávnou
transpozíciou smernice utrpel. Je pritom presvedčený, že výška škody (v podobe nemajetkovej ujmy),
vypočítaná pri absencii osobitnej právnej úpravy posudzovania jej výšky tak, ako to uplatnil v žalobe,
je jednoznačne primeraná a spĺňa požiadavky judikatúry Súdneho dvora, čo napokon potvrdzuje aj
doterajšia rozhodovacia prax súdov v sporoch kolegov hasičov, ktorých zastupuje jeho právny zástupca.

184. Ako už bolo uvedené, počas žalovaného obdobia odpracoval 1881,99 hodín určenej služobnej
pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Po prepočte to potom predstavuje
náhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch) vo výške zaokrúhlene 3,76 EUR (7069,52
EUR : 1881,99 hodín) za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do

služobného času. V súvislosti s výškou žalovanej sumy, ktorá po prepočte resp. pri porovnaní žalovanej
sumy s počtom hodín odpracovanej a do pracovného času nezapočítanej určenej služobnej pohotovosti
predstavuje sumu 3,76 EUR za hodinu, je potrebné ešte zdôrazniť, že táto suma je takmer rovnaká,
ako je priemer minimálnych (!) hodinových miezd v Slovenskej republike pre prvý, t. j. najľahší stupeň
náročnosti práce (!!), ktorá za žalované obdobie, ktoré spadá do rokov 2020 – 2023, predstavovala sumu

vo výške 3,66 EUR.

185. Aj vzhľadom na porovnanie žalovanej sumy s minimálnymi mzdovými nárokmi je presvedčený, že
náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch, zodpovedajúca sume 3,76 EUR za každúhodinu porušovania jeho práv, musí byť považovaná za minimálnu mieru spravodlivého odškodnenia
v takomto prípade. Z hľadiska námietok žalovaného o údajnej „neprimeranej výške“ žalovaného
nároku je ešte potrebné si taktiež uvedomiť, že za žiadnu z hodín odslúženej a do pracovného času

nezapočítanej určenej služobnej pohotovosti neuplatňuje viac, než sumu zodpovedajúcu maximálne
35% z jeho hodinovej mzdy! Aj z tohto pohľadu nemožno žalovanú sumu v žiadnom prípade považovať
za „neprimerane vysokú“ ako to tvrdí žalovaný.

186. Tak ako už zdôraznil, v žalobe priložených výplatných páskach (Dôkaz 3) ako aj prehľadnej tabuľke

(Dôkaz 2) sú premietnuté tie isté údaje o počte odslúžených hodín služobnej pohotovosti, ktoré sú
evidované vo výpise z Plánu služieb z dochádzkového systému SAP (Dôkaz 4). Za najpodstatnejší údaj
je potrebné považovať celkový počet hodín služobnej pohotovosti, ktorý údaj je pritom uvedený aj v
každejvýplatnejpáske(prvýčíselnýúdajpripoložke„Pohotovosťnapracovisku“),ktorývjehoprípadeza
celé žalované obdobie predstavuje v súčte 1889,32 hodín všetkých služobných pohotovostí (tzv. určenej
+ nariadenej služobnej pohotovosti – viď odseky 8 až 10 žaloby), z ktorých žiadna mu nebola započítaná

do pracovného (odpracovaného) času. Žalovanú výšku náhrady škody v podobe nemajetkovej ujmy
v peniazoch pritom odvíja len od celkového súčtu hodín tzv. určenej služobnej pohotovosti, ktorú za
žalované obdobie odpracoval v rozsahu 1881,99 hodín. Vzhľadom na to, že v dôsledku porušovania
úniového práva stratil enormné množstvo voľného času potrebného na regeneráciu fyzických a
psychických síl, rozvíjanie vzťahov s rodinou, priateľmi či tráveniu času podľa vlastného rozhodnutia,

pričom tento stav trvá dlhoročne a je už nezvrátiteľný, predstavuje len náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch dostatočné odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Nerešpektovaním článkov 2 ods. 1 a
článku 6 písm. b) Smernice pri rozvrhovaní pracovného času došlo k zásahu do jeho práv na vedenie
súkromného, rodinného života ako aj do práva na ochranu zdravia, za ktorý zásah mu podľa jeho názoru
úplne legitímne a v súlade s elementárnou spravodlivosťou patrí nárok na primerané odškodnenie.

187. V závere článku VII. vyjadrenia k žalobe žalovaný označuje viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej
republiky, v ktorých mali súdy priznať žalobcom hasičom „približne 1.000,- EUR až 2.500,- EUR“. K
tomuto je potrebné v prvom rade uviesť, že žalovaný si poukazovaním na ním označené rozhodnutia
fakticky sám popiera všetky svoje predchádzajúce tvrdenia a argumenty, ktorými sa formálne snaží

spochybniť dôvodnosť žalovaného nároku ako takého. Žalovaný totiž veľmi dobre vie, že neexistuje
právoplatné rozhodnutie súdu, ktoré by dalo za pravdu jeho argumentácii o správnej transpozícii
Smernice a o tom, že právo na maximálny týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm. b) Smernice
nie je v reálnych podmienkach výkonu služby hasičov – príslušníkov HaZZ porušované! Skutočnosť o
nesprávnej transpozícii Smernice a porušovaní práv ňou priznaných totiž potvrdzujú aj tie „rozhodnutia

súdov v obdobných veciach“, na ktoré sám žalovaný poukazuje.

188. V tomto smere poukázal na to, že otázka primeranosti výšky žalovaného nároku vyčísleného
presne takým istým spôsobom, ako ho v tomto spore uplatňuje aj on, už bola predmetom posudzovania
aj Krajského súdu v Banskej Bystrici, kedy žalovaný podával odvolanie voči žalobám vyhovujúcim

rozsudkom Okresného súdu Zvolen a Okresného súdu Banská Bystrica. Senáty odvolacieho súdu
sa doposiaľ dominantne stotožňovali aj s dôvodnosťou výšky náhrady škody, ktorá bola vyčísľovaná
rovnakým spôsobom, akým to učinil aj on v podanej žalobe. Ním nižšie uvádzané právoplatné
rozhodnutia sú aj z hľadiska početnosti na pôde odvolacieho súdu tak dominantné, že ich už je možné
legitímne označiť za ustálenú rozhodovaciu prax súdov o takej žalobe, akou je aj jeho žaloba v tomto

spore.Samotnémužalovanému,ktorýbolžalovanýmajvnižšieuvedenýchsporoch,sútietorozhodnutia
nepochybne známe a je len príznačné, že na žiadne z týchto rozhodnutí pri svojej argumentácii o
„rozhodovacej praxi súdov“ nepoukazuje. V tomto smere poukázal na doterajšie rozhodnutia Krajského
súdu v Banskej Bystrici v nasledovných veciach vedených pod sp. zn.:
1. 17Co/59/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 18C/15/2021, priznaná suma 3879,45 EUR s

prísl.,
2. 14Co/34/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 17C/15/2021, priznaná suma 4196,09 EUR s
prísl.,
3. 17Co/16/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 13C/17/2021, priznaná suma 5160,35 EUR s
prísl.,

4. 17Co/47/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 19C/13/2021, priznaná suma 3758,36 EUR s
prísl.,
5. 16Co/26/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 18C/14/2021, priznaná suma 4335,71 EUR s
prísl.,6. 16Co/11/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 8C/15/2021, priznaná suma 4965 EUR s prísl.,
7. 14Co/36/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 12C/15/2021, priznaná suma 6167,21 EUR s
prísl.,

8. 16Co/36/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 17C/17/2021, priznaná suma 4629,59 EUR s
prísl.,
9. 16Co/46/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 19C/14/2021, priznaná suma 5520,77 EUR s
prísl.,
10. 16Co/53/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 14C/16/2021, priznaná suma 4169,77 EUR s

prísl.,
11. 11Co/48/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 10C/15/2021, priznaná suma 5642,41 EUR s
prísl.,
12. 11Co/53/2022 v spojení s rozsudkom OS BB sp. zn. 18C/38/2022, priznaná suma 6404,56 EUR s
prísl.,
13. 11Co/66/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/3/2023, priznaná suma 5279,95 EUR s

prísl.,
14. 11Co/67/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 7C/4/2023, priznaná suma 5334,42 EUR s prísl.,
15. 11Co/78/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/7/2023, priznaná suma 6435,23 EUR s
prísl.,

16. 16Co/82/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 15C/15/2021, priznaná suma 3998,69 EUR s
prísl.,
17. 14Co/84/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. 7C/3/2023, priznaná suma 4298,79 EUR s prísl.,
18. 14Co/88/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/6/2023, priznaná suma 6265,33 EUR s
prísl.,

19. 14Co/65/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 17C/16/2021, priznaná suma 6506,40 EUR s
prísl.

189. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je presvedčený, že ním uplatnenú výšku nároku
na náhradu škody porušením úniového práva, ktorá po prepočítaní žalovanej sumy na počet hodín

určenej služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do pracovného času, reálne predstavuje
sumu vo výške 3,76 EUR za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, možno z hľadiska zásad
všeobecnej spravodlivosti považovať za minimálnu mieru spravodlivého odškodnenia. V nadväznosti na
všetky uvedené skutočnosti a samotnú podstatu žaloby chce vyjadriť presvedčenie, že takú ujmu, aká
mu v súvislosti s porušovaním jeho práv pri pôsobení v práci hasiča sústavne vzniká (a to už takmer 30

rokov),byakozásadnúujmupociťovalúplnekaždý,ktobysanachádzalnajehomieste.Odjehonástupu
do práce hasiča prekračovaním maximálneho pracovného času nenávratne prišiel o rádovo desaťtisíce
hodín času, ktoré mohol venovať svojej rodine, koníčkom, odpočinku alebo akýmkoľvek iným aktivitám
podľa vlastného rozhodnutia a je presvedčený, že takáto skutočnosť musí byť aj z pohľadu akejkoľvek
objektívnej tretej osoby zásadnej negatívnou ujmou na kvalite osobného života dotknutej osoby.

190. K námietke miestnej nepríslušnosti
Žalovaný vzniesol vo vyjadrení k žalobe aj námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Lučenec
na konanie v tomto spore, čo odôvodňuje tým, že pokiaľ namieta nesprávnu transpozíciu a aplikáciu
smernice, má podľa neho túto vykonať ústredný orgán štátnej správy. Podľa žalovaného je miestne

príslušným v danej veci súd, v ktorého obvode má Ministerstvo vnútra SR, ako ústredný orgán
štátnej správy, svoje sídlo. Žalovaný preto vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu
a navrhuje, aby bola vec podľa § 43 ods. 1 CSP postúpená na „Okresný súd Bratislava I“ (pozn. - po
zmene súdnej mapy teda zrejme na Mestský súd Bratislava IV). Žalovaným vznesenú námietku miestnej
nepríslušnosti Okresného súdu Lučenec považuje za jednoznačne nedôvodnú. Predpokladajúc, že

žalovaný bude namietať údajnú miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu tak, ako ju v minulosti pravidelne
vznášal v takýchto sporoch (za posledné roky v drvivej väčšine prípadov neúspešne, k tomu viď nižšie),
už v článku I. ods. 3 žaloby odôvodnil, prečo je na prejednanie tohto sporu miestne príslušným (aj)
Okresný súd Lučenec. V územnom obvode tunajšieho súdu vykonáva služobnú činnosť a práve tu
nastala skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody z porušenia úniového práva.

191. Na posudzovanie elementárnej podstaty resp. základu tohto nároku nemá vplyv ani skutočnosť
uvedená v článku I. ods. 6 žaloby (právne posúdenie nároku ako nemajetkovej ujmy z hľadiska
analogickej aplikácie ustanovení § 11 – § 13 OZ), keďže ako uvádza v žalobe a aj v tomto vyjadrení,ustanovenia ich vnútroštátneho poriadku o ochrane osobnosti, upravujúce aj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa tu používajú len analogicky a to výlučne z dôvodu, že náš právny
poriadok neobsahuje osobitnú právnu úpravu nároku na náhradu škody z porušenia úniového práva.

Skutočnosť, že pre neexistenciu našej vnútroštátnej právnej úpravy je možné tento nárok v našich
podmienkach právne posudzovať len analogicky cez ustanovenia o ochrane osobnosti neznamená, že
uplatnený nárok stratil svoju elementárnu podstatu, kedy ide o nárok na náhradu škody z porušenia
úniového práva!

192. Pokiaľ žalovaný namieta, že Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy zodpovedný
za transpozíciu Smernice má svoje sídlo aktuálne v obvode Mestského súdu Bratislava IV. (vzhľadom
na funkčnú príslušnosť súdu po zmene súdnej mapy) a preto má byť len tento súd miestne príslušným
na konanie o tejto žalobe, k tomu uviedol, že v tomto konkrétnom spore nejde o implementáciu
úniového práva (Smernice 2003/88/ES) do právneho poriadku Slovenskej republiky všeobecne, ale ide
o konkrétne použitie predmetnej, nesprávne implementovanej smernice, v jeho individuálnom prípade!

V tomto spore si uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorú mu žalovaný spôsobil v dôsledku porušenia
úniového práva prostredníctvom nesprávnej transpozície predmetnej Smernice do ich vnútroštátneho
právneho poriadku. Nesprávna transpozícia Smernice mala za následok nerešpektovanie úniového
práva, ktoré mu ako jednotlivcovi Smernica zaručuje, čo sa prejavilo v nerešpektovaní práva na
maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas, pričom v dôsledku tejto skutočnosti mu vznikla škoda,

ktorú si v tomto konaní uplatňuje a za ktorú jednoznačne zodpovedá žalovaný.

193. V zmysle uvedeného, ak si teda ako žalobca v súlade s § 19 písm. b) CSP pri miestnej príslušnosti
danej na výber zvolil ako miestne príslušný súd Okresný súd Lučenec, bola tým v súlade so zákonom
založená miestna príslušnosť tunajšieho súdu. Skutočnosti zakladajúce miestu príslušnosť tohto súdu

tu boli dané už v čase začatia konania a v zmysle zásady perpetuatio fori miestna príslušnosť súdu trvá
od jeho začatia až do právoplatného skončenia konania (§ 36 ods. 2 CSP). Ak by však aj odhliadli od
skutočností zakladajúcich miestnu príslušnosť z dôvodu aplikácie § 19 písm. b) CSP, tak (ako už uvádza
v samotnej žalobe), miestna príslušnosť je tu bez ďalšieho daná aj podľa § 17 CSP. Miestna príslušnosť
Okresného súdu Lučenec na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu je tak nepochybne daná.

194. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril podaním doručeným súdu zo dňa 13.09.2023 a žiadal, aby
súd konanie zastavil a v prípade, že sa súd nestotožní s námietkami žalovaného, aby žalobu zamietol.

195. Z článku 1 ods. 2 Smernice 2003/88/ES vyplýva vecná pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá v

článku 1 ods. 2 definuje okruh vzťahov, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES aplikovať. Otázka osobnej
pôsobnosti, t. j. určenia jednotlivých odvetví činnosti, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES vzťahovať
je upravená v článku 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a článku 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES.

196. Podľa článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS, cit.: „Táto smernica sa vzťahuje na všetky

odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.).“

197. Podľa článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, cit.: „Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s
ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú

napríklad ozbrojené sily, polícia alebo určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.“

198. Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne
vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2
Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré

zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností
a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť
porušené tak ako to tvrdí žalobca.

199. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
vykonávajúcich zásahovú činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času,
na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod
negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov
(napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy,

ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov
týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného
Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.

200. Žalovaný má za to, že žalobca si nesprávne vykladá pôsobnosť Smernice, nakoľko podľa jeho
názoru sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Rozsah pôsobnosti
Smernice stanovuje článok 1 ods. 3, podľa ktorého táto Smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia
činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté
články 14, 17, 18 a 19 Smernice 89/391/EHS. Smernica Rady 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 stanovuje,
že Smernica 89/391/EHS sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné

pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité
osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Z dikcie daného článku vyplýva, že ide len o exemplifikatívny
a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných služieb. Žalovaný
má za to, že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú
činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou

má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. Z tohto dôvodu žalobcovi nemohla vzniknúť
škoda, nakoľko ustanovenia Smernice sa na neho nevzťahujú a teda nie je splnený základný predpoklad
zodpovednosti za škodu.

201. Z § 12 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, z § 3 ods. 1, ods. 2 zákona

č. 315/2001 Z. z., z § 8 ods. 1, § 12 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom
systéme vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť,
plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva,
predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú činnosti
vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými

činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica nevzťahuje. Inak povedané v súčasnosti
iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli zverené činnosti služieb civilnej
ochrany neexistujú. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti
vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES na

prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.

202. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného:
Žalobu pre nestransponovanie Smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice môže podať:
1. Európska Komisia na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len ako „SDEÚ“),

2. Fyzická / právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t. j. došlo k porušeniu / poškodeniu jej
práv a to na vnútroštátny súd členského štátu Európskej únie.
Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán
verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo
je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii. Navyše, ak mal

žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal na túto
skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať,
aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalovaný v tomto prípade podotýka,
že žalobca za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali
byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu,

resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne
použitá, žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je
daná.

203. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi

samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp.
Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej
republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho
zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republikysú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je možné
dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok
výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že

aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí
so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
ako dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.

204. Námietka premlčania
Žalobca uvádza žalované obdobie september 2019 – august 2022. K podaniu žaloby však došlo až v
septembri 2022, t. j. viac ako 3 roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových
práv, čo znamená, že žalobca si svoj nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty.
Podľa § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako
„Občiansky zákonník“), cit.: „Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je

trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.“ Vzhľadom na uvedené skutočnosti
žalovaný vznáša námietku premlčania a navrhuje, aby bola žaloba zamietnutá.

205. K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES:
Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia

pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného
odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce
na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu
zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem
iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom

6. Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.
315/2001Z.z.,podľaktoréhosapodľažalobcudobaslužobnejpohotovostinezapočítavadotýždenného
pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené.

206. Z hľadiska vhodnosti transpozície Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej

republiky je potrebné zohľadniť aj výpočet (za tri roky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej povahy,
ktoré (na rozdiel od práv osobnostných) podlieha režimu premlčania v trojročnej premlčacej lehote
vyplývajúcej z § 101 Občianskeho zákonníka, a žalobca ho aj takto uplatňuje).
365 služieb .................................................................................za 3 roky – každý tretí deň
dovolenka .............................11 zmien za rok .............33 zmien za tri roky (podľa kol. zmluvy)

dodatková dovolenka ...........2 zmeny za rok ............... 6 zmien za tri roky (podľa kol. zmluvy)
voľno za štátnu službu vo sviatok ...........................................................15 zmien za tri roky
maximum odslúžených zmien .................................................................. 365-33-6-15 = 311
počet referenčných období ....................................................................................................6
priemerný počet zmien za referenčné obdobie .................................................311/6 = 51,83

priemerný počet hodín za referenčné obdobie .....................................51,83 x 24 = 1243,99
počet týždňov v referenčnom období (priemer) ................................................................. 26
priemerný počet hodín za týždeň ........................................1243,99/26 = 47,84.
Smernica v článku 16 písm. b) in fine uvádza: „...Doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s
článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne...“.

Výpočet nezohľadňuje práceneschopnosti ani ďalšie neprítomnosti (napríklad karanténa z dôvodu
ochrany verejného zdravia a pod., zaokrúhlené v prospech žalobcu). Vo vyššie uvedenom výpočte je
možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods.
14 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 –
uplatňuje sa v období január - jún príslušného kalendárneho roka, a teda spôsobuje zlepšenie výpočtu

v týchto referenčných obdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie o vhodnosti transpozície Smernice
vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby. Z uvedeného výpočtu a ďalších skutočností
vyplýva, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených hodín týždenne vzhľadom na
referenčné obdobia, bola Smernica 2003/88/ES transponovaná správne.

207. Transpozícia článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES:
Podľa článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný
čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;“V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek
čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa1 a vykonáva svoju činnosť
alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá

samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie
sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej
pohotovosti.PodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskejúniejetotižrozhodujúcimfaktorompre
posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú
pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste

určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka.
Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na
pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného
pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa.

208. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001
Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu
službu nadčas a dovolenku.
Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.“

Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov.“
Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka
služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania

štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.“
Podľa § 86 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Za služobný deň podľa odseku 2 sa považuje deň, v
ktorom príslušník podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu službu.“
Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť

v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“

209. Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru
ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom

umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za
ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení
zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom
čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho

rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92
zákona č. 315/2001 Z. z.

210. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že
služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou

formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a)
zákonač.315/2001Z.z.).Prinariadenejslužobnejpohotovostivštátnejslužbepodľa§92ods.2písm.a)
zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,
ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas

tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované
ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v
štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou
služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou
pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1

zákona č. 315/2001 Z. z. len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou
pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci
služobného času.211. Žalovaný súčasne poukazuje aj na článok 15 Smernice 2003/88/ES4, ktorý umožňuje dohodnúť
aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase
podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na

rok 2019 – 2020 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2019 – 2020“), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa
pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2021“),
Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2022 (ďalej
len ako „Kolektívna zmluva 2022“), ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje služobný
čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť.

212. V tejto súvislosti neobstojí ani tvrdenie žalobcu opierajúce sa o znenie § 97 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z. ktorý vymedzuje, čo sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby. Podľa žalobcu
služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, čo odvodzuje od skutočnosti, že sa v tomto
ustanovení neuvádza služobná pohotovosť v štátnej službe. Žalovaný poznamenáva, že v citovanom
ustanovení sa neuvádza ani služobná pohotovosť v štátnej službe, ale ani samotný výkon štátnej služby,

pretože v tomto ustanovení ide o výpočet časov, súvisiacich s činnosťami (napr. zvyšovania kvalifikácie,
účasť na rekondičnom pobyte, ale napr. aj dovolenka, materská dovolenka, rodičovská dovolenka),
ktorým zákon priznáva na vymedzené účely (napr. sociálne zabezpečenie) rovnaké účinky, ako keby
v tom čase príslušník alebo príslušníčka Hasičského a záchranného zboru skutočne vykonávali štátnu
službu.

213. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené v čl. 3 s nápisom
„Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020, ďalej v čl. 3 s nápisom
„Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa taktiež uvádza, cit.: „Pre
príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný

čas rozvrhnutý spravidla na 17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní
7 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“, v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3
Kolektívnej zmluvy 2022 a ďalej v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej
zmluvy2023,kdesataktiežuvádza,cit.:„Prepríslušníkovvykonávajúcichštátnuslužbusnerovnomerne

rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín vykonávania štátnej
služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v
mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 8 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“ Vzhľadom na
uvedené žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z.,
ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3), Kolektívnej

zmluvy 2022 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy 2023 (čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/
ES.

214. Transpozícia článku 6 Smernice 2003/88/ES:
Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice 2003/88/ES s názvom „Maximálny

týždenný pracovný čas.“
Podľa článku 6 Smernice 2003/88/ES, cit.: „členské štáty prijímajú opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný
pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo
kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre

každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“
Podľa článku 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES, cit.: „členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie
článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.“
Podľa článku 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, cit.: „V súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlky článkov 3, 4, 5, 8, a 16: a) v prípade činností, keď pracovisko pracovníka a jeho bydlisko sú

od seba vzdialené, vrátane práce na otvorenom mori, alebo keď sú rôzne pracoviská pracovníka od
seba vzdialené; b) v prípade bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú trvalú prítomnosť
s cieľom ochrany majetku a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov alebo bezpečnostných firiem.“
Smernica 2003/88/ES pripúšťa výnimku zo stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich
kumulatívnych podmienok:

- písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený
maximálny limit počtu hodín5,
- zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajútakúto prácu a poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci
presahujúcej 48 hodín v dobe 7 dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie,
- zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia

zamestnancov pri práci,
- žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je
ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto práce.

215. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní

nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca
musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/
ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä
pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť

dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného

času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle
§ 85 zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v
kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne.

216. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov

rozvrhnutýajnerovnomerne.Prinerovnomernomrozvrhnutívšaknesmiebyťdĺžkariadnehoslužobného
času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a
na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac24hodínvslužobnomdnipodľa§86ods.2zákonač.315/2001Z.z.VzmysleKolektívnejzmluvy
2019 – 2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022 hasiči vykonávajúci štátnu

službusnerovnomernerozvrhnutýmslužobnýmčasommajúvýkonštátnejslužbyvrámci12hodinového
riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín/16 hodín vykonávania štátnej
služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v
mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene v zmysle vyššie
citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, čl. 3 ods.

3 Kolektívnej zmluvy 2022.

217. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý
na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Uvedené referenčné obdobie
však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného

služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek
tomu,ževnútroštátneprávoneupravujeexplicitnemaximálnypriemernýtýždennýslužobnýčasuvedený
konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne
zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú
štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté

právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne.

218. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES
do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola
v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.

219. K nároku na náhradu škody
Žalovaný uvádza, že článok 6 Smernice 2003/88/ES je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice,
ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku za predpokladu, že
dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na

neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade), keď sa jedná o protipožiarne služby a služby
civilnej ochrany. Pokiaľ by napriek vyššie uvedenej argumentácii súd dospel k názoru, že odchylná
úprava nie je možná, tak žalovaný poukazuje na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúrySúdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné upletenie si nároku na náhradu škody
za porušenie práva Európskej únie. Tieto podmienky sú definované nasledovne:
1. cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva

2. porušenie práva je dostatočne závažné a
3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

220. Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.

Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej
legislatívy odmeňovaný. Žalovaný chce zdôrazniť, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník
povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na
požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo
savenovaťinejčinnosti(tedavčase,keďsaodnehonežiadavýkonpráce).Rovnakotakvzmysleplatnej

legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp.
vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára
podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t. j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti
sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať

žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí
to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.
Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len za
vykonanúprácu,aleajzatakútoneaktívnučasťpráce.Žalobcadostávazataktostanovenýčaspracovnú
odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií.

221. Pokiaľ súd, napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam, dospeje k záveru, že služobná
pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda
má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na
náhradu škody. Súdny dvor vo svojom rozsudku v spojených veciach C-46/93 a 48/93 A. L. J. uviedol,

cit.: „Zvlášť je vhodné upresniť, že na účel stanovenia škody, za ktorú možno priznať náhradu, môže
vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo
obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. V
súlade so všeobecnou zásadou spoločnou pre právne poriadky členských štátov musí poškodená osoba
preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah škody, inak jej hrozí, že škodu bude znášať sama.“ (bod 84

a 85 rozsudku). V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 A. L. J. (bod 84) by mal teda vnútroštátny
súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej
rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný by chcel zdôrazniť,
že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú
pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon

služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako
výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný
vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah.

222. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba

pod hrozbou toho, že sama bude musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah
škody (rozsudky B. K. R./ Rada a komisia, C-104/89 a C- 37/90). Žalobca však žiadnym spôsobom
neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú mu mal
žalovaný spôsobiť.

223. Žalobca je zaradený v zmenovej službe ako je uvedené v jeho personálnom rozhodnutí (oznámení
o sume a zložení služobného platu). Čl. 3 ods. 1 Pokynu prezidenta Hasičského a záchranného zboru
o vnútornej organizácii Hasičského a záchranného zboru na operatívno - technickom úseku č. 35/2012
v znení neskorších predpisov stanovuje začiatok výkonu služby žalobcu na úseku požiarnej ochrany
od 07:00 hod. do 07:00 hod. nasledujúceho dňa. Z tohto ustanovenia ako aj z § 86 ods. 2 zákona

č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že príslušníci zaradení na tomto úseku vykonávajú svoje služobné činnosti
nerovnomerne v 24 hodinových cykloch, pričom ide o výkon služobných činností a na výkon služby
nadväzuje bezprostredne služobná pohotovosť upravená v § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Počas
tejto pohotovosti sú príslušníci fyzicky prítomní v mieste výkonu štátnej služby, ale tento čas je určenýna oddych a odpočinok. V prípade prerušenia pohotovosti (to znamená až v prípade nutného zásahu
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru) sa aplikuje § 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a vzniká
príslušníkom Hasičského a záchranného zboru nárok na nadčas.

224. Z vyššie uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že pre bezpečnosť občanov na úseku požiarnej
ochranyjepotrebné,abybolanatentoúčelzabezpečená24hodinováslužba,7dnívtýždnipočascelého
roka a teda príslušníci Hasičského a záchranného zboru musia byť k dispozícii od 07:00 hod. do 07:00
hod. nasledujúceho dňa. Pričom však ale aj počas služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby

majú určený čas na oddych a odpočinok. Počas služobnej pohotovosti sa môže príslušník venovať aj inej
činnosti ako práci, ktorú vykonáva len na základe pokynu zamestnávateľa. Príslušníkovi patrí aj odmena
za to, že v prípade potreby je k dispozícii. Z vymedzeného charakteru času služobnej pohotovosti
žalovaný má za to, že nemožno služobnú pohotovosť započítavať do odpracovaného služobného času.

225. Podľa čl. 3 ods. 2 Pokynu riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v

Banskej Bystrici č. 28/2021 o vedení dokumentácie výkonu štátnej služby pre spracovanie služobných
príjmov príslušníkov a o vedení dokumentácie výkonu práce pre spracovanie platov zamestnancov
sa „rozvrh spracúva tak, aby s ním bol príslušník oboznámený minimálne tri dni pred začiatkom
kalendárneho mesiaca. V prípade, ak príslušníka nie je možné oboznámiť s rozvrhom osobne,
oboznámenie sa vykoná telefonicky prostredníctvom nahrávanej telefonickej linky, pričom príslušník

dodatočne potvrdí oboznámenie svojim podpisom s uvedením dátumu podpísania na vytlačenom
rozvrhu. Vo výnimočných prípadoch môže nadriadený určiť nástup na výkon štátnej služby aj v čase
kratšom ako tri dni pred plánovaným nástupom na vykonávanie štátnej služby, pričom podmienky na
oboznámenie príslušníka sa vzťahujú primerane.“ Z uvedeného vyplýva, že s plánmi služieb bol žalobca
vždy riadne oboznámený a s ich plánovaním súhlasil.

226. Podľa článku 19 smernice: „Možnosť odchýlky z od článku 16 písm. b) uvedenej v článku 17 ods.
3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.“ Táto
odchýlka je ustanovená v § 86 zákona: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“

227. Posúdenie referenčných období január – jún 2020, júl – december 2020, január – jún 2021, júl –
december 2021 je potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality opierajúcom sa o výrazné zmeny
v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19. V dôsledku celosvetového
rozširovania tohto ochorenia boli v podmienkach Slovenskej republiky prijaté rôzne opatrenia. Napríklad

rôzne druhy karantény, a v období odo dňa 16.03.2020 do dňa 13.06.2020, odo dňa 01.10.2020 do dňa
15.05.2021 a odo dňa 25.11.2021 bol vyhlásený núdzový stav. Z rozsudku Súdneho dvora Európskej
únie C-742/19 (bod 50 - 59) vyplýva, že za okolností osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré si
vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života, zdravia ako aj bezpečnosti spoločnosti
možno nedodržať pravidlá uvedené v smernici, nakoľko v takýchto prípadoch je odôvodnené priznať

cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení smernice (bod 59).
Celosvetová pandémia (teda okolnosť osobitnej závažnosti a (nie len celoštátneho) rozsahu) je práve
takou okolnosťou, akú mal na mysli Súdny dvor Európskej únie, a ktorá odôvodňuje odklon od priznania
práv podľa Smernice. Za dostatočné potvrdenie závažnosti situácie z celoštátneho hľadiska žalovaný
považuje vyhlásenie a neskoršie rozšírenie núdzového stavu (dokonca aj zmeny ústavného zákona).

Vzhľadom k týmto okolnostiam má žalovaný za to, že v prípade štátnej služby žalobcu v týchto
referenčných obdobiach bolo v tejto veci možné od Smernice odchýliť.

228. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva, že článok 2
smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebránitomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním

sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej
služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným
spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy. Vzhľadom na
uvedené má žalovaný za to, že žalobca, z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom období za
vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený.

229. Žalovaný uvádza, že podľa § 13 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, cit.: ,,Fyzická osoba
má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho
osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“. Žalovaný podotýka, že samotný žalobca ani netvrdí v žalobe,

že by tento zásah sa negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či to, že by mal negatívny
dopad na jeho zdravotný stav. Žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol
nárok na náhradu škody. Žalovaný opakovane uvádza, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a napriek tomu mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu
za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce, ktorou mu

zamestnávateľkompenzujeto,ževprípadepotreby(zásahu)budekdispozícii.Zákonč.315/2001Z.z.v
§ 88 ods. 1 stanovuje, že služobný úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby príslušník mal medzi
koncom služobného dňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý odpočinok aspoň 12
hodín a raz za týždeň nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín a podľa § 89 ods. 1 je služobný úrad
povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby všetci príslušníci mali raz týždenne dva po sebe nasledujúce
dni nepretržitého odpočinku, ktoré musia pripadať na piatok a sobotu alebo sobotu a nedeľu, alebo na

nedeľu a pondelok. Zároveň z Kolektívnych zmlúv vyplývajú pre príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru viaceré výhody medzi ktoré patrí aj zvýšenie dovolenky nad rozsah ustanovený zákonom č.
311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Vymenovali sme len niektoré z prostriedkov
ochrany, ktoré zákon a Kolektívne zmluvy garantujú príslušníkom Hasičského a záchranného zboru a
ktoré poskytujú dostatočný priestor pre odpočinok príslušníkov a pre venovanie sa ich rodinnému životu.

230. Žalovaný uvádza k spôsobu a výpočtu výšky náhrady škody vypočítanej žalobcom v žalobe,
že cit.: „Mám preto za to, že primeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi
peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods.
2 písm. a) ZoHaZZ, a to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného

obdobia. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122
ods. 1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2
písm. a) ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac
príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných

dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín určenej služobnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a
sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 15%) a v prípade určenej služobnej pohotovosti
odpracovanej v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a

sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 30%).“, avšak predmetom súdneho konania, ktorý si
žalobca uplatňuje a ktorého sa žalobca domáha je práve nárok označený žalobcom ako nárok na
náhradu škody, ktorý mal vzniknúť žalobcovi v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, a
to v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky.

Vzhľadom na takýto vyššie uvedený spôsob výpočtu výšky náhrady škody, má žalovaný za to, že
žalobcom uplatňovaný nárok skôr predstavuje mzdový nárok.

231. V tejto súvislosti má žalovaný rovnako za to, že tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz,
ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je veľmi mätúci a predstavuje

tedaskôrvýpočetodškodneniavoformevyplateniaprimeranejpeňažnejnáhradyškodyformoudoplatku
vo výške 35 % (50 % - 15 %) zo sumy, ktorou je príslušná čas jeho služobného platu podľa ustanovenia
122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. V tomto prípade treba podotknúť, ak žalobca postupuje vo
výpočte „nemajetkovej ujmy“ podľa zákona č. 315/2001 Z. z., čím žalobca žiada akési odškodnenie vo
forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku a nie nemajetkovú ujmu.

232. Žalobca ďalej opiera svoju žalobu aj o Rozsudok Súdneho dvora vo veci H. I., pričom tvrdí,
že ide o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu. S týmto tvrdením však
nemôžeme súhlasiť, nakoľko v danom prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa
značne odlišuje od príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom

príslušníci Hasičského a záchranného zboru požívajú rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho
zabezpečenia.233. V neposlednom rade žalovaný upozorňuje na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru
akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a
záchranného zboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. S plánovaným rozvrhom služobného času

bol žalobca vždy oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., čo potvrdzoval
svojim podpisom. Rovnako bol žalobca vždy riadne oboznámený so všetkými internými predpismi a
Kolektívnymi zmluvami a to aj s tými, ktoré upravujú rozsah výkonu služby.

234. Žalobca uvádza, že požaduje náhradu škody za obdobie od septembra 2019 do augusta 2022,

avšak na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca vedel o všetkých podmienkach výkonu
služby a za toto obdobie nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal, a ani nikdy nepožiadal o
ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv, a rovnako nikdy neprišlo zo strany
žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované. Rovnako žalobca nevyužil svoje právo v zmysle §
69 ods. 1 písm. g) zákona č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého príslušník má právo podávať sťažnosti
vo veciach vykonávania štátnej služby služobnému úradu ak predpokladá, že jeho práva podľa tohto

zákona, ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov a služobných predpisov sú alebo boli vo
veciachvykonávaniaštátnejslužbyporušené;toneplatí,akboliprávaporušenérozhodnutímpodľatohto
zákona a je možné proti takému rozhodnutiu podať opravný prostriedok; v takom prípade sa podanie
neposudzuje ako sťažnosť.

235. Náhrada nemajetkovej ujmy
Určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak žalovaný podotýka, že
výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 5.143,13 EUR, žalovaný považuje za zjavne
neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých
ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa jeho názoru neporovnateľne vyššia. V zmysle

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná
utrpenej ujme na povesti (napr. M. B. v. Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy
treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. I. C. B., G. K. B. v. Spojené kráľovstvo).

236. Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v

konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných
prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. J. G., G.. K. v. Portugalsko). Napokon
Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných
práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala

bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. R. K. T. v. Fínsko). Na podporu svojich tvrdení žalovaný
ďalej uvádza v obdobnej veci rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022-86
zo dňa 10.11.2022, v ktorom samotný súd konštatoval, že: „Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy
súd vychádzal zo svojej rozhodovacej činnosti v obdobných prípadoch, keď postupom podľa § 13

a nasl. Občianskeho zákonníka určoval na základe svojej úvahy nemajetkovú ujmu, napríklad v
konaniachtýkajúcichsanesprávnehoúradnéhopostupu,činesprávnehoúradnéhorozhodnutiaorgánov
verejnej moci, či v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pri zásahu do práva žalobcu na rodinný
život dopravnou nehodou - teda napr. v konaní 19C/14/2020 týkajúcom sa nemajetkovej ujmy pri
dopravnej nehode žalobcu (pri zohľadnení priznaných nárokov SSU a bolestného), ktoré rozhodnutie

bolo potvrdené Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/26/2022-211 priznaná nemajetková
ujma vo výške 1.000,- €; v konaní o nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným rozhodnutím, a
tovedenímnezákonnéhotrestnéhostíhaniavočižalobcovivovýške8.000,-€vkonaní10C/27/2012-269
potvrdeným Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/391/2018-364; či v konaní o náhradu
nemajetkovej ujmy z titulu úmrtia syna a brata žalobcov priznaná vo výške 8.000,- € každému z nich

právoplatným rozhodnutím tunajšieho súdu sp. zn. 22C/15/2016 zo dňa 26.11.2020). Vo všetkých
uvedených prípadoch súd priznával na základe svojej úvahy sumu nemajetkovej ujmy, postupom podľa
§ 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom hodnotil intenzitu zásahu do života dotknutých žalobcov,
ako aj okolnosti, za ktorých došlo k danému zásahu. S prihliadnutím na závažnosť situácií
v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pri úmrtí rodinného príslušníka, či pri poškodení zdravia,

alebo zásahu do života žalobcov v prípade niekoľkoročného vedenia trestného konania na základe
nesprávneho úradného postupu, či na základe nesprávneho rozhodnutia, ktorých náhrady boli priznané
vo vyššie uvedených výškach, súd dospel k záveru, že v danom prípade je potrebné náhradu určiť
primerane aj s ohľadom na vyššie uvedené súdne konania.“237. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha

žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu
na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi
upravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže
ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Žalovaný ďalej poukazuje na ustanovenie §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje podmienky, kedy má žalobca nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy. Žalovaný má za to, že žalobca, ako ani jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali
zásahdosúkromného,rodinnéhoživotačineoprávnenýzásah,ktorýbysaodrazilnapr.vmedziľudských
vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej
miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.

238. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka

priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy
len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.
Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je vždy v
závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne

a konkrétne preukázať.

239. Žalovaný má za to, že tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku
ujmy, ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje
žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu,

pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom
hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca ani do tohto momentu konania
nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi. Predmet sporu
musí byť dostatočne určitý, nárok dôkladne odôvodnený a argumentácia žalobcu presvedčivá, aby v
zmysle rovnosti sporových strán mal žalovaný riadnu možnosť uplatniť prostriedky procesnej obrany už

v rámci konania pred súdom prvej inštancie.

240. V konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný
by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý
privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma

mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti
svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej
ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj
skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére,
či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021).

Priemerná výška doposiaľ priznanej škody vo vyššie uvedených obdobných rozhodnutiach predstavuje
sumu približne 1.000,- Eur až 2.500,- Eur.

241. Námietka miestnej nepríslušnosti
Vzhľadomnaskutočnosť,žežalobcanamietanesprávnutranspozíciuaaplikáciusmernice,žalovanýmá

za to, že túto má vykonať ústredný orgán štátnej správy. Keďže skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené
právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra
SR, je miestne príslušným súdom okresný súd, v ktorého obvode má ústredný orgán štátnej správy
zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice svoje sídlo. Keďže Ministerstvo vnútra SR ako orgán
konajúci v mene žalovaného má svoje sídlo na Pribinovej 2 v Bratislave, príslušným je Okresný súd

Bratislava I. Žalovaný preto navrhuje, aby bola vec podľa § 43 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „CSP“) postúpená na Okresný súd
Bratislava I.

242. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu písomným podaním zo dňa 27.11.2023 uviedol, že zotrváva na

svojich vyjadreniach a tvrdeniach, najmä trvá na svojom výklade pôsobnosti Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času (ďalej len ako ,,Smernica“ či „Smernica 2003/88/ES“), konkrétne vo vzťahu k všetkým odvetviam
činností, verejných a súkromných v zmysle článku 2 Smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 ozavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej
len ako „Smernica 89/391/EHS“), založenom na negatívnom vymedzení pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS v zmysle článku 2 odseku 2 vo vzťahu k štátnej službe príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť.

242.1 V súvislosti s uvedeným žalovaný dáva do pozornosti súdu rozsudky Súdneho dvora vo veciach
C-107/19 (bod 42), C-344/19 (bod 58) a C-437/05 (bod 35), v zmysle ktorých sa na spôsob odmeňovania
pracovníkovzačaspracovnejpohotovostinevzťahujeSmernica2003/88/ES,alerelevantnéustanovenia

vnútroštátneho práva.

242.2 Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. Žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca
veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú
služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy

odmeňovaný.

242.3 Žalovaný ďalej uvádza, že rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán služieb hasičských jednotiek
(striedanie troch zmien v 24 hodinových intervaloch), ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne
strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Z tohto

dôvodu je pre zistenie, či skutočne došlo k porušeniu práv žalobcu, nevyhnutné vypočítať čas, ktorý
naozajstrávilvykonávanímštátnejslužby,prípadnevslužobnejpohotovostibezprostrednenadväzujúcej
na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda služobnej pohotovosti podľa
§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov
(ďalej len ako ,,zákon č. 315/2001 Z. z.“) rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. (v

zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie).

242.4Žalovanýzopatrnostipodotýkaakoužvopredchádzajúcomvyjadreníkžalobeuviedol,žežalobca
v žalobe na jednej strane uvádza, že predmetom súdneho konania, ktorý si žalobca uplatňuje a ktorého
sa žalobca domáha je práve nárok označený žalobcom ako nárok na náhradu škody, ktorý mal vzniknúť

žalobcovi v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho prebratia
Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Na druhej strane žalobca prikladá
ako listinné dôkazy tabuľky, ktorých výpočet žalobcu je podľa žalovaného mätúci a predstavuje teda
skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody formou doplatku.
Žalovaný má za to, že takýmto spôsobom výpočtu „nemajetkovej ujmy“ podľa zákona č. 315/2001 Z.

z. žalobca žiada akési odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku a
nie nemajetkovú ujmu.

242.5Žalobcavosvojomvyjadrenízdôrazňuje,ženežalujenemajetkovúujmuvyčíslenúzapresnýpočet
hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne. Pre žalovaného je nepochopiteľné, prečo sa žalobca

domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú (ako sám vo vyjadrení uvádza) vyčíslil podľa celkového počtu
(súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mal reálne odslúžiť a to bez ohľadu na skutočnosť,
či tým malo (a ak áno, tak v akom rozsahu) dôjsť k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného
času. Je teda nesporné, že žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzal nie len z počtu hodín
nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, ale zo všetkých hodín odpracovanej služobnej

pohotovosti, teda aj z tých, ktorými maximálny týždenný pracovný čas prekročený nebol. Pre účely tohto
konania je predsa právne irelevantné, koľko hodín služobnej pohotovosti žalobca odpracoval (relevantné
je iba to, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48 hodinový pracovný čas), a preto nemôže žalobca
pri výpočte žalovanej sumy vychádzať z počtu hodín služobnej pohotovosti. Zároveň nie je žalovanému
zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu „ohodnotil“ sumou 4,02 EUR za každú hodinu,

počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv. Žalobca teda úplne ignoruje fakt, že zásah do
osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca individuálny, posudzuje sa v
každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do súkromného života. Za žiadnych
okolností teda nemožno nemajetkovú ujmu vypočítať „tabuľkovo“ na základe akéhosi univerzálneho
vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdový nárokom.

242.6 Z uvedenej argumentácie sa žalovaný domnieva, že žalobca svoju ujmu v skutočnosti vidí v
tom, že nebol za odslúženú určenú služobnú pohotovosť dostatočne ohodnotený a nie v tom, že
mal byť prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas. Žalovaný aj z tohto dôvodu považuježalobu za zmätočnú, nakoľko si žalobca touto formou iba maskuje svoje mzdové nároky voči svojmu
zamestnávateľovi.

242.7 Žalobca vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu vzniknutú porušením smernice maskuje
svoje mzdové nároky. Z uvedeného dôvodu trpí žalovaný nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie,
nakoľko mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým je
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie žalovaná Slovenská republika v zast. MV SR. Predmetom
tohto konania nie je doplatenie mzdy za služobnú pohotovosť. Žalobca však sám výslovne uvádza, že

požadujedoplateniecelejnímodslúženejslužobnejpohotovosti(bezohľadunato,čimalabyťodslúžená
podľa neho nad rámec 48 hodín týždenne), nakoľko tá je odmeňovaná iným spôsobom. Nejde teda
o nárok vychádzajúci z ustanovení predmetnej smernice, ktorej cieľom je neprekročenie priemerného
týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín. Žalobca konkrétne porušenia smernice
nepovažuje za podstatné, neupresňuje kedy k nim presne malo dôjsť a v akom rozsahu, ale požaduje
ním nepreukázanú „nemajetkovú ujmu“ mechanicky vypočítanú ako rozdiel v odmene za pohotovosť

a riadnu zmenu, a to za komplet odslúžené hodiny služobnej pohotovosti, nielen nad limit stanovený
smernicou. Žalobca si teda uplatňuje mzdový nárok od pasívne vecne nelegitimovaného subjektu.

242.8 Žalovaný taktiež zotrváva na svojich tvrdeniach ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, ktorá je na zvážení súdu, avšak

žalovaný musí podotknúť, že výšku náhrady škody, resp. nemajetkovej ujmy 7.069,52 EUR, ktorú
žalobca požaduje, žalovaný považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá
je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa ich
názoru jednoznačne podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada
nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky

náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy.

242.9 Žalobca ani do tohto momentu neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože
neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať
určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je

žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa
na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné
práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne.

242.10 Žalovaný má za to, že žalobca, ako ani jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali zásah do

súkromného, rodinného života a najmä zásah do medziľudských vzťahov či nepriaznivosť zdravotného
stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch(t.j.materiálnejsatisfakcie)jevždyvzávislostinaindividuálnychokolnostiachdanéhoprípadu
existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Žalovaný má naďalej za to, že

tabuľkypriloženékžalobenemožnopovažovaťzadôkaz,ktorýbypreukazovalvýškuujmy,ktorúžalobca
požaduje.

242.11 Žalovaný v súvislosti so skôr vznesenou námietkou premlčania uvádza, že ju považuje za
dôvodnú, nesúhlasí s argumentáciou žalobcu uvedenou v jeho vyjadrení zo dňa 26.10.2023 a taktiež

sa žalovaný v plnom rozsahu odkazuje na podrobnú právnu argumentáciu uvedenú vo vyjadrení
žalovaného k žalobe.

243. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, prečítaním Pracovnej zmluvy, Rozhodnutia
Krajského riaditeľstva Hasičského záchranného zboru v Banskej Bystrici zo dňa 26.09.2002, Oznámenia

o výške a zložení platu zo dňa 01.01.2023, Rozpisu hodín odpracovanej pohotovosti za žalované
obdobie, výplatných pások žalobcu za žalované obdobie, plánu služieb a zistil nasledovný skutkový stav:

244. Žalobca dňa 03.07.1995 uzatvoril Pracovnú zmluvu s Okresnou správou zboru požiarnej ochrany
v Lučenci, z ktorej je zrejmé, že nastúpil do práce dňom 03.07.1995 a prácu vykonával vo funkcii vedúci

technik špecialista – správca počítačovej siete v Lučenci, požiarna stanica Fiľakovo a požiarna stanica
Poltár.245. Z Oznámenia o výške a zložení platu má súd preukázané, že počnúc od 01.01.2023 žalobcovi patrí
služobný plat v platovej triede 4, platový stupeň 11, služobný plat celkom 1.954,--Eur, peňažná náhrada
za služobnú pohotovosť podľa zákona 3,50 % 27,--Eur.

246. Za obdobie júl 2020 až december 2020 u žalobcu predstavuje:
(i) fond pracovného času 1056 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 292,55 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 2,13 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 294,68 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2020 pripadá v priemere 26,29 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2020 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 51,38 hodín (1350,68 hodín : 26,29 týždňov).

V období júl 2020 až december 2020 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 271,55 hodín 15 %-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti
služobnéhoplatuzakaždúhodinu,a21hodín30%-nejurčenejslužobnejpohotovostivčasepracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto

období odpracoval v rozsahu 2,13 hodín.

247. Za obdobie január 2021 až december 2021 u žalobcu predstavuje:
(i) fond pracovného času 1983,60 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 617,88 hodín;

(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 1,14 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 619,02 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 52,14 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho

priemerný týždenný pracovný čas 49,92 hodín (2602,62 hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2021 až december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 591,08 hodín 15
%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej
časti služobného platu za každú hodinu a 26,80 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase

pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu
za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v
tomto období odpracoval v rozsahu 1,14 hodiny.

248. Za obdobie január 2022 až december 2022 vrátane u žalobcu predstavuje:

(i) fond pracovného času predstavuje 1946,50 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 681,52 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 4,06 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ

v rozsahu 685,58 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2022 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 50,48 hodín (2632,08 hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2022 až december 2022 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 641,52 hodín 15

%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 40 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, v tomto
období odpracoval v rozsahu 4,06 hodín.

249. Za obdobie január 2023 až máj 2023 vrátane (t. j. od 01.01.2023 do 31.05.2023) u žalobcu
predstavuje:
(i)fond pracovného času predstavuje 821,50 hodín;(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 290,04 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 290,04 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 21,57 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2023 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 51,53 hodín (1111,54 hodín : 21,57 týždňov).

V období január 2023 až máj 2023 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 282,04 hodín 15
%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej
časti služobného platu za každú hodinu, a 24 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase
služobného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu
za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ,
v tomto období nevykonával.

250. Žalobca na pojednávaní súdu, pričom išlo o jeho výsluch ako dôkaz uviedol, že u hasičov robí
29 rok, pričom na 24 hodinovej zmenovej službe pracuje 18-ty alebo 19-ty rok. So svojimi kolegami
strávi viac času ako so svojou manželkou, čím sa navzájom odcudzujú. Jeho manželstvo skončilo
rozvodom pred 15-timi rokmi. So synom sa mohol stretávať každý druhý víkend v mesiaci, pričom on

tieto víkendy nemá. Z tohto dôvodu sa so synom stretával veľmi málo, a keď sa mal rozhodnúť, či chce
zostať so svojou mamou, ktorá odišla do Nemecka alebo s ním, tak si vybral svoju mamu. Práca sa
odrazila aj na jeho zdravotnom stave, pretože si musí vybrať voľno aspoň 15 dní, aby sa vôbec vedel
vyspať, cez deň nevie spať ani pri zatiahnutých roletách. Spánkový dlh sa stále posúva. Má problém aj
s vysokým tlakom. V práci musí tráviť hodiny aj navyše, napríklad keď sú pri požiari, z tohto sa nedá

len tak vrátiť. O siedmej mu končí pracovná doba, ale keď sú niekde vonku, robota sa musí dorobiť,
aj keď ich vystriedajú kolegovia, musia sa vrátiť späť, dať dokopy a on ako veliteľ ešte musí zostať tri
hodiny kým napíše správu o zásahu. Po 24 hodinovej službe by mali mať 8 hodinový oddych, čo sa
taktiež nestáva, nakoľko ich hneď zvyknú posielať aj na školenie. Dovolenku čerpať môže, ale musí sa
prispôsobovať keďže je u nich minimálny stav. Z 11-tich slúžiacich ľudí musí byť 7 stále v práci, takže sa

musí prispôsobovať týmto ľuďom, ktorí už majú vybratú dovolenku a taktiež protiplynovému technikovi
a kolegovi, ktorý má na starosti pranie ťažkých zásahových odevov, aby naraz nemali obidvaja voľno. Im
s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom stanovujú služobný čas na základe služobného času,
denných pracovníkov, napríklad v mesiaci január bol v službe, vyšlo mu 9 služieb, čo je cez 200 hodín
v práci a musí sa prispôsobiť dennému pracovníkovi, čo je 150 hodín a jemu potom nevychádza dostatok

odslúžených hodín, ktoré musí doslúžiť. Tiež poukázal na to, že má rodičov, otec má 79 rokov, mama
77 rokov, otec má zdravotné problémy, nechodí a dobre nevidí. Posledných 7 rokov v práci s výnimkou
minulého roka odmietal aj povinný rekondičný pobyt, pretože by bol dva týždne v kúpeľoch, avšak tieto
rekondičné pobyty neabsolvoval, lebo nemohol by byť pri otcovi keby potreboval pomoc.

251. Podľa čl. 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. - Ústava Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone
svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

252. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,

ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty
EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2.

253. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred

zákonmi.254. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy Slovenskej republiky, zamestnanci majú právo na
spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä c) ochranu bezpečnosti
a zdravia pri práci, d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci.

255. Podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe
zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

256. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému
úradu.

257. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť

v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

258. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.

259. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nerovnomernom
rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín.
Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

260. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia
služobného času.

261. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, na
zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v mieste vykonávania štátnej služby.

262. Podľa § 92 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nariadenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom určenom mieste musí byť
vymedzený priestor na odpočinok.

263. Podľa § 103 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi za

podmienok ustanovených týmto zákonom patrí služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat,
b) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat
za štátnu službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu
škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému
platu podľa § 209e.

264. Podľa § 103 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný plat tvoria
zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g).

265. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi v

rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada
za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie
brannej pohotovosti štátu.
266. Podľa § 116 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak príslušník
vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu takejto služby príslušná časť služobného

platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30 %, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku
v týždni, zvýšená o 60 %.267. Podľa § 116 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príplatok za
vykonávanie štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na
poskytnutí náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od

skončenia tejto služby.

268. Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi
podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná
náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o

deň služobného pokoja.

269. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak
je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň

služobného pokoja.

270. Podľa § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, náhrada za
služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu
štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

271. Podľa § 130 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušnou časťou
služobného platu na účely tohto zákona pri 40-hodinovom týždennom služobnom čase je 1/175
služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase sa príslušná časť služobného platu úmerne
upraví.

272. Podľa § 135e ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom
štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť
vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty.

273. Podľa § 135e ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom štátnej
služby je aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmového
združenia príslušníkov, prípadne aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak
na ňu príslušník nepotrebuje osobitné oprávnenie alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu
nadriadeného.

274. Podľa § 135e ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v priamej súvislosti
s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej služby
obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení. Nepatrí sem stravovanie,
ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom zariadení s výnimkou lekárskeho vyšetrenia konaného

na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo ošetrenia pri prvej pomoci a cesta na ne a späť.

275. Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej
štátnej správy, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre
Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.

276. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník, fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

277. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

278. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.279. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne
upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie.

280. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

281. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.

282. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

283. Podľa bodu 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem
„odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom
spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané

prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného
času

284. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a

ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

285. Podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný

pracovný čas.

286. Podľa čl. 1 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a
súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19

tejto smernice.

287. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný čas“ je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo

povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

288. Podľa čl. 2 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „čas odpočinku“ je akýkoľvek
čas, ktorý nie je pracovným časom.

289. Podľa čl. 2 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „nočný čas“ je akýkoľvek čas,
ale nie kratší ako sedem hodín, definovaný vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorý v každom prípade
musí zahŕňať dobu medzi polnocou a 5. hodinou rannou.

290. Podľa čl. 2 ods. 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, práca na zmeny je akákoľvek metóda organizácie pracovného
času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých pracoviskách podľa
určitého rozvrhnutia, vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť nepretržitý alebo

prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo týždňov pracujú v
rôznom čase.291. Podľa čl. 6 písm. a), b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: týždenný pracovný čas

bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi
zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

292. Podľa čl. 16 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času, členské štáty môžu ustanoviť: a) pre uplatňovanie článku 5 (týždenný čas
odpočinku)referenčnéobdobienepresahujúce14dní;b)preuplatňovaniečlánku6(maximálnytýždenný
pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej ročnej dovolenky
priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte
priemeru neutrálne; c) pre uplatňovanie článku 8 (dĺžka nočnej práce) referenčné obdobie definované po
konzultácii so sociálnymi partnermi alebo definované kolektívnymi zmluvami alebo dohodami uzavretými

medzi sociálnymi partnermi na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni. Ak minimálny 24 hodinový
čas týždenného odpočinku, vyžadovaný podľa článku 5, spadá do tohto referenčného obdobia, nie je
zahrnutý do výpočtu priemeru.

293. Podľa čl. 17 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých

aspektochorganizáciepracovnéhočasu,prizachovanínáležitéhozreteľanavšeobecnézásadyochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania čl. 3 až 6, 8 a 16,
keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a / alebo
nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť samí pracovníci a najmä v prípade: a) vrcholových riadiacich
pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo

c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

294. Podľa čl. 17 ods. 5, prvý pododsek Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môže odchýliť
od článku 6 a článku 16 písm. b) v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s ustanovenými v

druhom a sedemnástom pododseku tohto odseku.

295. Podľa článku 2 ods. 1, 2 smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, táto smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,

vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v
rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené
sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a
ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice.

296. V konaní sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia sumy vo výške 7.069,52 Eur na tom
skutkovom a právnom základe, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia práva Európskej
únie, a to Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho
poriadku Slovenskej republiky. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáha titulom náhrady škody,

ktorámuvzniklaakojednotlivcoviporušenímúniovéhoprávažalovanýmakočlenskýmštátomEurópskej
únie.

297. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pretože v
podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd v

civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu. Súd poukazuje na
čl. 1 CSP podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva
a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu. Podľa
§ 3 ods. 1 CSP, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak
ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V zmysle § 21 Občianskeho zákonníka,

pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Právomoc je jednou z
procesných podmienok. Splnenie tejto procesnej podmienky súd skúma z úradnej povinnosti (ex offo)
v každom štádiu konania a na každej inštancii. Jej nedostatok je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu
konania. Ak súd zistí nedostatok právomoci, musí tiež zisťovať existenciu iného príslušného orgánu,ktorý má právomoc vo veci konať a ktorému je súd povinný vec po zastavení konania postúpiť (§ 10 ods.
1 CSP). Ak takýto štátny orgán neexistuje, súkromnoprávny spor resp. iná súkromnoprávna vec patrí
do právomoci súdu. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku

nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je
potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom súd poukazuje na to, že z judikatúry Súdneho
dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a
štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Keďže v posudzovanom spore sa medzi žalobcom
a žalovaným jedná o súkromnoprávny spor týkajúci sa žalobcom uplatneného nároku na náhradu

škody porušením úniového práva, ktorej sa domáhal ako nemajetkovej ujmy, preto súd má v zmysle
ustanovenia § 3 CSP právomoc spor medzi žalobcom a žalovanou prejednať a rozhodnúť.

298. Ďalšou námietkou žalovaného vo vyjadrení je, že žalobcovi z uplatneného titulu nemohla vzniknúť
škoda, pretože za vykonávanú štátnu službu ako aj služobnú pohotovosť bol odmenený v zmysle
platných právnych predpisov. Žalobcom uplatnený nárok predstavuje mzdový nárok, ktorý si mal

uplatňovať voči svojmu zamestnávateľovi a nie voči žalovanému, čím vzniesol námietku nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie.

299. V prípade absencie alebo nesprávnej transpozície smerníc, ako právnych aktov Európskej
únie, ktoré majú priamy účinok a sú ich ustanovenia bezpodmienečné, dostatočne jasné a presné,

osoby, ktoré sú konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody.
Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti
členského štátu za takto vzniknutú škodu. Článok 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času má priamy účinok, pretože
priznáva jednotlivcovi práva, v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri

organizácii pracovného času. Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v prípade každého
porušenia bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný
orgán má podľa vnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť. Z uvedených dôvodov je preto
žalovaný - Slovenská republika v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná
MinisterstvovnútraSlovenskejrepublikyakoústrednýštátnyorgán,dopôsobnostiktoréhopatríhasičský

a záchranný zbor, ktorého príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky je zároveň štátny orgán, do kompetencie ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia
organizácieariadeniahasičskéhoazáchrannéhozboru,úpravaštátnejslužbyaprávnychvzťahov,ktoré
súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov hasičského a záchranného
zboru. Ministerstvo je kompetenčne zodpovedné aj za riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do

slovenského právneho poriadku týkajúce sa úpravy požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia
pri organizácii pracovného času príslušníkov hasičského a záchranného zboru. V zmysle článku 29
smernice 2003/88/ES je táto smernica adresovaná členským štátom únie; žalovaný ako členský štát
a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za
prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade

nesplnenia tejto povinnosti je štát (žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ
k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku.
Keďže smernica 2003/88/ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v
konaní o náhradu škody, spôsobenej nesprávnym prebratím smernice do právneho poriadku je pasívne
vecne legitimovaný žalovaný (štát). Obrana žalovaného v spore nedostatkom pasívnej legitimácie je

bezpredmetná.

300. V zmysle článku 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3 CSP,
je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom, je tiež viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej

únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi
nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v
prospech komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov
práva Európskej únie tak, ako je podávaná súdnym dvorom. Vzťah Úniového a vnútroštátneho práva
sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať

normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských
štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sumt servanda, vyjadrená v článku 10
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky
opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy, alebo z činnostispoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy
alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v
zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto

vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo
nesprávnu transpozíciu smerníc. V tejto súvislosti súd konštatuje, že právne akty Európskej Únie sú
uvedené v článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Medzi tieto akty patria nariadenia, smernice,
rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, nakoľko sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia

daného výsledku sa ponecháva na členské štáty - smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je
určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom však je ponechaná voľba formy a
prostriedkov. Vnútroštátni zákonodarcovia musia do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny
akt (vnútroštátne vykonávacie opatrenie), ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom
stanoveným v smernici. Prijatím novej smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti
(1.) implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, resp. do 20 dní odo dňa jej

zverejnenia v Úradnom vestníku a (2.) implementovať smernicu správne. Smernice v zásade nemajú
priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt, t. j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho
práva alebo bola transponovaná nesprávne, ustanovenia smernice sú imperatívne a dostatočne jasné a

presné a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc
je teda produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ a bola
vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp.
určeným spôsobom a zároveň sú splnené štyri podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný,
presný a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie

lehoty na transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá
povinnosť jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo). Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu
jednotlivci odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikoval,
že znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj
iné verejné orgány. Cieľ smerníc je záväzný pre všetky orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu

zodpovedné za poskytovanie verejných služieb a ktoré majú na tento účel určité osobitné právomoci,
ktoré sú nad rámec pravidiel medzi jednotlivcami. Podľa judikatúry Súdneho dvora má jednotlivec
nárok na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Súdny dvor znovu
zopakoval, že aj keď komunitárne právo nemá výslovné ustanovenie o zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva, tento princíp je vlastný komunitárnemu právu.

K tomuto záveru dospel interpretáciou Zmluvy o založení ES, odvolávajúc sa na základné princípy
komunitárneho právneho systému a všeobecné princípy spoločné pre právne systémy členských štátov.
Navyše dodal, že zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva je objektívna,
bez ohľadu na zavinenie. Priama použiteľnosť ustanovení komunitárneho práva nevylučuje právo
jednotlivca na odškodnenie v prípade ich porušenia. Práve naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je

nevyhnutnou súčasťou priameho účinku ustanovení komunitárneho práva, ktorých porušenie je príčinou
spôsobenej škody. Súdny dvor tiež dal jednoznačnú odpoveď, že povinnosť štátu vzniká bez ohľadu
na to, ktorá zložka jeho moci spôsobila porušenie komunitárneho práv, t. j. aj v prípade, ak porušenie
komunitárneho práva svojou činnosťou alebo nečinnosťou spôsobil vnútroštátny zákonodarca. V tejto
otázkesaSúdnydvorinšpirovalúpravouzodpovednostištátuvmedzinárodnoprávnychvzťahoch.Pokiaľ

ide o netransponovanú smernicu alebo nedostatočne transponovanú smernicu, takéto odvolanie (na
ustanovenie smernice) je možné, ak: (I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom, (II.) obsah práv
je možné určiť na základe ustanovení smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením
povinnosti transponovať smernicu a škodou spôsobenou poškodenej strane. Je ďalej potrebné uviesť,
že Súdny dvor EÚ judikoval, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, nakoľko

priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa
ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom
porušením práva Únie (ktoré sú mu pripísateľné) súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená.
Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na
verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva

dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V súlade s judikatúrou Súdneho
dvora môže náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj
štát, t. z. že právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu
spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. V danom prípadeide o objektívnu a absolútnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny
verejný orgán sa porušení práva Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa
vnútroštátnych noriem nahradiť. Aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru,

že žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný - pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom
spore je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti
ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii a
činnostivládyaorganizáciiústrednejštátnejsprávy),ktoréhopríslušníkomjeabolžalobcaajvrozhodnej
dobe, pričom MV SR je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej ZoHaZZ, súčasne predstavuje

garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku.

301. V súvislosti so vznesenou námietkou miestnej nepríslušnosti súdu žalovaným súd poukazuje
na § 19 písm. b) Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že
popri všeobecnom súde žalovaného, je na konanie miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala
skutočnosť,ktorázakladáprávonanáhraduškody.Zoskutkovýchtvrdení,ktoréžalobcavkonaníuvádza

vyplýva, že k zásahu do jeho práv postupom žalovaného došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby
príslušníka hasičského a záchranného zboru v mieste vykonávania štátnej služby v územnom obvode
Okresného súdu Lučenec, preto súd postupom podľa § 42 Civilného sporového poriadku námietku
miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu vyhodnotil ako nedôvodnú.

302. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal, že na žalobcu, ako príslušníka hasičského a záchranného
zboru, sa Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES nevzťahuje. Argumentoval tým, že
úlohy ktoré príslušníci hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych
predpisov týkajúcich sa civilnej obrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy
samotného hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem

osobitné činnosti služieb civilnej ochrany podľa článku 2 ods. 2 smernice 89/391/ EHS. Smernica Rady
89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov
pri práci v článku 2 ods. 2 stanovuje, že sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Podľa žalovaného ide len o

exemplifikatívny, a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných
služieb, štátna služba príslušníkov hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú
činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má
charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. K uvedenej argumentácií žalovaného súd uvádza,
že v zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie k zákonu č. 315/2001 Z. z. o

hasičskom a záchrannom zbore je uvedená aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/
ES zo dňa 04. 11.2002. Podľa bodu 5 úvodných ustanovení smernice všetci pracovníci by mali mať
primeranú dobu odpočinku. Pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách,
resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálne denný, týždenný a ročný čas
odpočinku a primerané prestávky v práci. Smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a

ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Vzťahuje sa na minimálne doby denného odpočinku,
týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas
a určité aspekty nočnej práce a práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Podľa článku 1 ods. 3 sa
Smernica vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné podľa článku 2 Smernice 89/391/
EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Podľa článku 2 Smernice

je pracovný čas akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou.
Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Práca na zmeny je akákoľvek metóda
organizácie pracovného času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých
pracoviskách podľa určitého rozvrhnutia vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť

nepretržitý alebo prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo
týždňov pracujú v rôznom čase. Podľa článku 6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov týždenný
pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami
alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi. Priemerný pracovný čas

pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Aplikujúc uvedené znenie smernice
možno zhrnúť, že Smernica upravuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre
organizáciu pracovného času, vzťahuje sa na všetky odvetvia činnosti verejné aj súkromné. Smernica
v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnúpovahu príslušných činnosti, avšak pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Konkrétne podľa kapitoly 5 článku 17 sa členské štáty môžu odchýliť
od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa

trvanie pracovného času nemeria, alebo nie je vopred určené, alebo si ho vopred môžu určiť sami
pracovníci. Podľa ods. 5 článku 17 Smernice sa možno odchýliť od článku 6 v prípade lekárov v odbornej
príprave v súlade s uvedenými ustanoveniami Smernice. Smernica pre členské štáty zároveň určuje
prechodné obdobie na zosúladenie vnútroštátnej legislatívy týkajúcej sa organizácie pracovného času.
Štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci

plnenia úloh zboru podľa zákona č. 315/2001 Z. z. mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice
podľa článku 17. Článok 17 Smernice upravuje prípady, v ktorých sa členské štáty môžu odchýliť
od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16 Smernice, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných
činností sa trvanie pracovného času nemeria alebo nie je pracovný čas vopred určený alebo si ho
môžu určiť sami pracovníci, aj to len pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES sa vzťahuje

na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné. Podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní
opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci ods. 1 táto smernica
sa vzťahuje na všetky odvetvia činností verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod,
administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas, atď.). Podľa ods. 2 sa táto Smernica neuplatňuje
tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných

služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
V tomto prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v
zmysle cieľov tejto Smernice. Článok 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice
služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení smernice. Táto výnimka zo široko

vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti
sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napr. v prípade neočakávaných udalostí priamo
ohrozujúcich život, zdravie, či majetok, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem iných úloh zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, tak za štandardných podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,

vrátane pracovného času príslušníkov zboru v súlade s úlohami, ktoré boli na zbor prenesené. Výkon
služby žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem
spoločenstva v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci. Na základe
uvedeného je potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES.

303. Podľa článku 7 ods. 2, 5 čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 Civilného sporového
poriadku je súd viazaný medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť
pred zákonom. Je viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi

rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech
komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci je potrebné prihliadať na interpretáciu prameňov práva
Európskej únie tak, ako je vykladaná Súdnym dvorom. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa
riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy
komunitárneho práva z úradnej povinnosti. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu podľa

judikatúry Európskeho Súdneho dvora vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského
štátu za takto vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu
alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, pretože sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia
výsledku sa ponecháva na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ

ideocieľ,ktorýsamádosiahnuť.Štátnymorgánomjeponechanávoľbaformyaprostriedkovdosiahnutia
účelu smernice, tzn., že vnútroštátny zákonodarca musí prijať transponujúci právny akt, ktorým sa
vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom ustanoveným v smernici. Členský štát Európskej únie
musí implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, prípadne do 20 dní odo
dňa jej zverejnenia v úradnom Vestníku a zároveň ju musí implementovať správne. Smernice nemajú

priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt. Ustanovenia smernice sú imperatívne ak sú dostatočne jasné a presné
a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc jevýsledkom rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor rovnako judikoval, že
znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné
verejné orgány. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má

priamy účinok (rozsudok C-429/09 vo veci Günter Fuß), pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva únie
súčasťou systému zmlúv, na ktorých je únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia
práva únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a

bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť
túto škodu nahradiť. Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá smernica nebola do
právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, tvrdil, že paragrafové znenie zákona
č. 315/2001 Z. z. neodporuje dotknutej smernici. Z citovaných paragrafových znení zákona č. 315/2001
Z. z. bod 256 až 274 tohto rozsudku) nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu
služby bola považovaná za súčasť služobného času. Čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza

k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava a práve v tom spočíva rozpor s právom
Európskej únie. Žalovaný argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítať
do pracovného služobného času. Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej
služby, práve naopak, z § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času
vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou

pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu
štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v § 103 zákona, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí
mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť
v štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rozlíšenie vyplýva z § 122
ods. 3 zákona, pretože ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu, až takéto

vykonávanie je štátnou službou. Podľa citovanej Smernice 2003/88/ES je pracovný čas aj čas pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku. 48
hodinová hranica pre priemerný týždenný pracovný čas určená smernicou zahŕňa nadčasy, aj pracovnú
pohotovosť. Zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej
pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne

maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice. Z uvedeného preto možno vyvodiť záver,
že práva žalobcu sú vzhľadom na znenie článku 2, článku 6 písm. b) Smernice porušované, a to
dostatočne závažne, pretože ide o práva s osobitným významom, ktoré zakladajú minimálnu požiadavku
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

304. Náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv. Slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá
na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Súd sa stotožňuje s argumentáciou
žalobcu, že nerešpektovaním smernice mu vznikla ujma, ktorú je možné analogicky posudzovať podľa
§ 11 a nasledovných Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Vychádzajúc z

výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za žalované obdobie a
z obsahu výplatných pások žalobcu za obdobie júl 2020 až máj 2023 možno konštatovať, že pri určení
pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekročovaniu maximálneho limitu
48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období, t. j. v čase od júla 2020 do
mája 2023 a v príčinnej súvislosti s porušovaním článku 2 a článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES

dlhodobo dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci, práva na
súkromný a rodinný život. V dôsledku nerešpektovania smernice pri rozvrhovaní pracovného času
žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných,
priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii, čím možno konštatovať aj zásah do osobnostných

práv žalobcu. Na základe uvedeného žalobcovi nepochybne vznikol nárok na primerané odškodnenie.
Iba samotné konštatovanie porušenia práv by nesplnilo funkciu dostatočného zadosťučinenia. Peňažná
náhrada je v tomto prípade jednoznačne spôsobilá forma odškodnenia vzniknutej ujmy.

305. Žalovaný v konaní vzniesol aj námietku premlčania uplatneného nároku. Právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčujú vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za
nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého
porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.306. K ujme na žalobcových osobnostných právach dochádzalo každým mesiacom za žalované obdobie
(júl 2020 – máj 2023 vrátane) tým, že nebol dodržaný limit pracovného času podľa článku 6 písm. b)

Smernice, pričom toto porušovanie Smernice nebolo kompenzované v jeho služobnom plate za každý
príslušný mesiac. Služobný plat hasičov je splatný 10. dňom mesiaca za predchádzajúci mesiac. Ak by
táto ujma utrpená v daný mesiac bola kompenzovaná v jeho služobnom plate za daný mesiac, škoda
by bola takto nahradená a nebolo by potrebné domáhať sa jej v tomto súdnom konaní. Súd ustálil
začiatok plynutia premlčacej doby na dátum splatnosti mzdy žalobcu, pretože tento okamih sa viaže

na moment vzniku nemajetkovej ujmy. Skutočnosť, že dátum splatnosti mzdy súčasne vo všeobecnosti
súvisí tiež so mzdovými nárokmi žalobcu ako hasiča vo vzťahu k jeho služobnému úradu, je okolnosť
nesúvisiaca s posúdením námietky premlčania, pokiaľ ide o predmetný nárok. V predmetnej veci,
vzhľadom na povahu nároku, žalobcovi vznikla nemajetková ujma každý mesiac potom, čo v priamej
súvislosti s porušením jeho práva, jeho ujma nebola kompenzovaná v služobnom plate navyše o 35%.
Rozhodujúcim momentom vzniku tejto ujmy je preto 10. deň každého nasledujúceho mesiaca rozhodnej

doby, ktorý sa v tomto prípade zhoduje s výplatným termínom.

307. V tomto prípade si žalovaný nárok (resp. jeho jednotlivé dielčie nároky podľa mesiacov) uplatnil
počnúc splatnosťou služobného platu (mzdy) za mesiac júl 2020, kedy o rozsahu prekročenia
maximálneho týždenného pracovného času, ako aj o výške prípadnej adekvátnej náhrady za

nezapočítanéhodinyodpracovanejslužobnejpohotovosti,sadozvedelvdeňsplatnostislužobnéhoplatu
za tento mesiac, ktorá nastala dňa 10.08.2020. Žalobu v tejto veci podal a doručil súdu elektronicky dňa
08.08.2023, teda v rámci všeobecnej 3 ročnej premlčacej doby v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka.
Žiaden z čiastkových nárokov za jednotlivé mesiace, teda ani za mesiac júl 2020, ktorého sa fakticky
týka žalovaným vznesená námietka premlčania, premlčaný nie je. Vzhľadom na uvedené skutočnosti

súd udáva, že žalovaným vznesená námietka premlčania je v celom rozsahu nedôvodná.

308. Ďalšou námietkou žalovaného bolo spochybňovanie tvrdenia žalobcu, že dotknutá smernica nebola
do právneho poriadku Slovenskej republiky transformovaná správne. Žalovaný uvádzal, že úprava v
zákone o HaZZ neodporuje dotknutej smernici s tým, že táto bola implementovaná a je zohľadnená aj

v zákone o HaZZ. Rovnako ani s touto námietkou sa súd nestotožnil.

309. Podľa Článku 2 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície: 1."pracovný čas"
je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;

2. "čas odpočinku" je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

310. Podľa Článku 6 Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,
že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude
obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi

zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

311. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „ZoHaZZ“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník

vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods.2, služobný čas príslušníka je
40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej
zmluve vyššieho stupňa.

312. Žalovaný argumentoval tým, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu

do zákona o HaZZ správne. V článku 2, ods. 1 smernice uviedol, že podľa ustálenej judikatúry súdneho
dvora je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný
časajvslužobnejpohotovosti,ktorúpracovníkvykonávanasvojompracoviskuskutočnosť,žejepovinný
byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a má mu byť k dispozícii, aby v prípade
potreby mohol poskytnúť primerané služby. Pracovný čas v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu

nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti súdny dvor rozhodol,
že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre
zamestnávateľa. Žalovaný uvádzal, že pri nariadenej služobnej povinnosti ide o služobnú pohotovosť
v mieste vykonávania štátnej služby mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené aj vo výškepeňažnej náhrady za čas takejto služobnej pohotovosti. Je teda nesporné, že ide o výkon štátnej služby v
rámcislužobnéhočasu.Žalovanýďalejuvádzal,žepočasslužobnejpohotovostijepracovníkpovinnýbyť
v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie

zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, nežiada
sa od neho výkon práce v danom čase. V zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej
pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, alebo vymedzený priestor na odpočinok,
čiže zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca,
t. j. žalobcu. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť. Napriek tomu

zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, nielen za vykonávanú
prácu, ale aj za neaktívnu časť práce. Tým kompenzuje to, že v prípade potreby bude žalobca k
dispozícii. Ak by aj súd napriek uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že služobná pohotovosť je
pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, samé o sebe to ešte nie je dôvodom podľa
žalovaného na priznanie nároku na náhradu škody. Na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna
úprava zákona o HaZZ má byť v súlade s právom Únie, nakoľko podľa prílohy č. 4. bod 6. zákona

o HaZZ do jeho znenia bola Smernica prebratá. Aj podľa ustanovenia § 193 zákona sa na služobný
pomer príslušníkov použijú primerane okrem iného aj ustanovenia § 85 Zákonníka práce. Zákonník
práce však explicitne v ustanovení § 96 ods. 2 uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava
na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej
pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Ustanovenie § 96 ZP však na pomery zákona o

HaZZ nie je použiteľné. Z ustanovení zákona o HaZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov
v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času Z výpovede žalobcu, ako aj
zo stanoviska žalovaného vyplynulo, že čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným
výjazdom, sa do služobného času nezapočítava. Práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej
únie, ktorý namietal žalobca. Zákon o HaZZ v zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje aplikovať zákonník

práce na právne vzťahy príslušníkov zboru pri vykonávaní štátnej služby, len ak to výslovne ustanovuje
zákona, pričom v § 193 Zákon o HaZZ nie je odkaz na ustanovenie § 96 ods. 2 Zákonníka práce.
Žalovaný pritom argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať do
odpracovaného služobného času. Poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora. Súd však uvádza, že
žalovaným citované rozhodnutie sa týkalo tzv. domácej pohotovosti, o ktorú sa v prejednávanej veci

nejedná. Zákon o HaZZ definuje služobný čas ako čas, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu
a je k dispozícii služobnému úradu. Zároveň zákon obsahuje legálnu definíciu pojmu výkon štátnej
služby ako výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na
rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Zároveň definuje
úkony v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby ako úkony potrebné na výkon štátnej služby a

úkony počas štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení.
Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak z ustanovenia
§ 86 Zákona o HaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje
medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou
pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Uvedené rozlíšenie je celkom zjavné z ohodnotenia

výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo
služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej
službe, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rovnako z ustanovenia § 122 ods. 3
Zákona o HaZZ vyplýva rozlíšenie, ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej
služby („výjazd“), až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa článku 2, ods. 1 a ods. 2 Smernice

pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Čas odpočinku je potom akýkoľvek pracovný čas, ktorý
nie je pracovným časom. Súdny dvor opakovane konštatoval v rámci rozhodnutí, že pojem pracovný
čas uvedený v Smernici je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych
vlastnostísodkazomnasystémaúčelSmernice,ktorýmjezlepšenieživotnýchapracovnýchpodmienok

pracovníkov. Článok 2, ods.1 Smernice vymedzuje pracovný čas ako „akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti“. V
rámci rozhodovacej praxe súdneho dvora bolo zdôraznené, že členské štátny sa nemôžu, pokiaľ ide
o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností
vyplývajúcich z ustanovení smernice, vrátane pojmov - pracovný čas a čas odpočinku (rozsudok vo

veci Q. C. L. D.). Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo prijali
inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v Smernici. Z iného rozhodnutia súdneho
dvora vyplýva jednoznačne, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovnýčas v zmysle smernice. Súdny dvor viackrát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť
rozsah pôsobnosti článku 6, písm. b/ smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby
priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku

alebo určitým spôsobom obmedzia. Na základe vyššie uvedeného je potom potrebné vyvodiť záver,
že vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej
pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6, písm. b/ smernice. V tejto súvislosti súd
konštatuje, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a

zdravie pracovníkov v tomto prípade príslušníkov HaZZ neprijala doposiaľ opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade s pojmom
pracovnýčaspodľačlánku2smerniceanebolaprekročenámaximálnahranicapriemernéhotýždenného
pracovného času stanovená článkom 6, písm. b/ smernice. Argumentácia žalovaného v tom smere, že
počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý a aktívny a že má k dispozícii
miestonaoddychatedavprípadeakniejenariadenýslužobnýzásah,môžeodpočívaťalebosavenovať

inej činnosti, je v tejto súvislosti bez právneho významu, nakoľko žalobca počas povinností musí byť v
budove hasičskej stanice, túto nemôže opustiť, musí byť ustrojený a pripravený do 1 minúty od ohlásenia
vykonať výjazd. Týmto zamestnanec plní pokyny zamestnávateľa. Skutočnosť, že zamestnávateľom
počas tejto doby nie sú určené žiadne iné činnosti nemôže byť na ťarchu zamestnanca a v súvislosti s
týmito závermi sa žiada dodať, že proti žalovanému sú už dlhšiu dobu vedené obdobné spory (samotný

žalovaný na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky poukazoval), v rámci ktorých žalovaný používa
obdobnú obranu a nepredložil žiadne rozhodnutie, v ktorom by bolo súdmi SR konštatované správne
prevzatie Smernice do právneho poriadku SR, konkrétne do znenia zákona o HaZZ.

313. Súd vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia

jeho práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že
poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej
právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia
škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu.

314. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl.
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48 hodinovú hranicu pre

priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva
únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s
judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie).

315. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto úzko
súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny dvor ustálil,
že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany členského štátu
musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna právna úprava,

kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku, pričom však
tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho
práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia
odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada škody spôsobenej
jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť

skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásady
rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného
náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali pravidlá týkajúce sa
spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie
jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd k záveru, že je

potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu vnikla nemajetková
ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa zásad upravených v § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1
písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúcepracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť i. a. ochranu bezpečnosti a
zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne
v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo

na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia
pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného
vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24
Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS
vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto

sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú
mať primeranú dobu odpočinku a všetkým pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny
denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom
potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom
vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo

k prekračovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom
období (júl 2020 – máj 2023). Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej
súvislosti nerešpektovania čl. 2 a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko
došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva
na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,

práva na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V
zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj
peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V
prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri
služobnom pomere hasičov, aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho

poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za
neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného
do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej
praxerozumiepredovšetkýmospravedlnenie.Tietoprostriedkynápravyzauvedenýchokolnostístrácajú

svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť
finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom
možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú
splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne
zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí s výhradou nároku

náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa
vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady
škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky
týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť
upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada

efektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok
po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu
je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života a preto je
nesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť, venovať
sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej

pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého trvania služobného
pomeru (takmer 30 rokov) skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu škody na strane
žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva.

316. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak

daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na

vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.317. Žalovaný v priebehu konania namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
považoval za neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd
viazaný len v tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku

nesprávnej implementácii normy európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania
výšky je na úvahe súdu. Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§ 11 a
nasledujúce OZ) a právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko je medzi nimi pojmová
iobsahováodlišnosť.Právonaochranuosobnostipredstavujenemajetkovéprávorýdzoosobnejpovahy
a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj

právnickej osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj
medziodškodnenímnemajetkovejujmyvpeniazochanáhradyškodyakomajetkovejujmy,ktorýspočíva
v tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu akú ujmu mohol
zásah vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne
uviesť a preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať
svojuvlastnúrozhodovaciučinnosťavsúladesprincípomrovnostirozhodovaťvporovnateľnýchveciach

rovnakotak,abyexistovalvzťahpriamejúmernostimedzizávažnosťouujmyavýškoupriznanejnáhrady.
Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, avšak
táto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí
jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy je
satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť

na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na druhej strane likvidačný charakter voči tomu,
kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.

318. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa
pravidiel, ktoré stanovil súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej právnej

úpravy, toho ktorého členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritéria na
určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna
spôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za
škodu článok 46, ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika
prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný
od 01.07.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto
úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona.

319. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka,
súd aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny (zohliadniac pri určení výšky náhrady kritéria
stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými

dokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ
prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských
vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne
odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú

za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné
odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej
pohotovosti. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný
charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo väzbe na
porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.

320. Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu
pracovného času v žalobnom období (od 01.07.2020 do 31.05.2023), pričom vychádzal z informácií
a podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (výplatné pásky, dochádzkový systém) konkrétne
v rozsahu 1881,99 hodín. Pretože žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom, v podstate

ktoré sám vyhotovil, (jeho služobný úrad) uvedené súd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto
určenia.321. K žalovanému namietanému spôsobu výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy súd ďalej uvádza,
že jednak v tomto prípade nebolo preukázané, že by v rozhodnom období nedošlo k prekročeniu
maximálneho 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času a jednak peňažná satisfakcia

za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť
presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej
sféry – osobnosti jednotlivca. Výpočet uvádzaný žalobcom, je preto potrebné posudzovať z pohľadu,
či suma, ku ktorej žalobca na základe tohto výpočtu dospel, je primeranou peňažnou satisfakciou za
neoprávnený zásah do osobnosti jednotlivca. Skutočnosť, že žalobca založil výšku peňažnej náhrady

nemajetkovej ujmy na danom spôsobe výpočtu, ktorý si sám stanovil neznamená, že skutočnosti
uplatnil mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho odvodzoval
z konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych
aktov Únie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takomto prípade by žalovaný
musel byť jeho zamestnávateľ a nie štát.

322. Súd uvádza, že má vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie ako aj odvolacích
súdov, ktorá je v jednotlivých prípadoch vyčíslenia nemajetkovej ujmy rozličná, keď niektoré rozhodnutia
sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy odvodenej od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá
nie je započítaná do pracovného času a niektoré vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín pracovnej
pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bola v rozhodnom období nad

rozsah 48 hodín. A niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú len na základe voľnej úvahy,
neberúc do úvahy ani počet opracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava do
pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. Súd si však
osvojil pri rozhodnutí vo veci spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy uvedenej v žalobe
považoval ho za primeraný aj s poukazom na zásah do jeho rodinného života, jeho súkromia a mal

za to, že vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by žalobca dosiahol, pokiaľ by sa pohotovosť
započítavala do fondu pracovného času. Súd je toho názoru, že žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil
spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení Zákona o hasičskom a záchrannom zbore.
Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu
nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková

ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné
považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože
spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo
porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru
súdu za závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste žalobcu v jeho postavení.

323. Pri rozhodovaní v predmetnej veci súd zároveň zohľadnil v súlade s princípom rovnosti
rozhodovanie v porovnateľných skutkových a právnych veciach, na ktoré poukazuje aj žalobca v odseku
188 rozsudku.

324. Na základe uvedeného súd žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel. Súd určil lehotu na plnenie
3 dni v zmysle § 232 ods. 1 veta prvá CSP.

325. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

326. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP,
Ods. 1: O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí.
Ods. 2: O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

327. Z dôvodu, že žalobca bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, súd mu priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku
osobitným uznesením.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia
písomného vyhotovenia rozsudku, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Dr. Herza 14, 984 37
Lučenec na Krajský súd Banská Bystrica, a to písomne.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde, a aby každá strana sporu dostala jeden rovnopis odvolania. Ak strana sporu nepredloží
potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jej trovy.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno
odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo

veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Podľa § 367 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie,

nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd.

Podľa § 367 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným
skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné
spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré

subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od
rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý
spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

Podľa § 367 ods. 3 Civilného sporového poriadku, právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá

ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej
splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti.Podľa § 368 Civilného sporového poriadku, osoba oprávnená podať odvolanie sa môže odvolania vzdať.
Vzdať sa odvolania možno len voči súdu, a to až po vyhlásení rozhodnutia.

Podľa § 369 ods. 1 Civilného sporového poriadku, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať
späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Podľa § 369 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť
napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od

právoplatnostinapadnutéhorozhodnutia,plynúvtakomprípadeodprávoplatnostiuzneseniaozastavení
odvolacieho konania.

Podľa § 369 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo
späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.

Podľa § 369 ods. 4 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa
ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.