Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, May 29, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/104/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1619202641
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1619202641.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuMgr.AdelyUnčovskejačlenovsenátu

JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.X.XXXX,
bytom D. XX, E., zastúpenej: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., IČO: 47 232 765, so sídlom
Kadnárova 83, Bratislava proti žalovanému: A. F. C., nar. XX.X.XXXX, bytom G. X, H., zastúpenému:
Právne centrum, s.r.o., IČO: 36 698 873, so sídlom Mýtna 42, Bratislava o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa
9.3.2023, č.k. 7C/80/2019-568, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa mení tak, že:

Súd vyporiadava bezpodielovéspoluvlastníctvostránsporutak,žez vecípatriacichdozaniknutého
bezpodielového spoluvlastníctva manželov do výlučného vlastníctva žalovaného prikazuje:

1) Nehnuteľnosti:
a) Nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre k.ú. E., obec E., okres E., a to:
- rodinný dom so súp.č. XXX, stojaci na pozemku parcely reg. „C“ s parc.č. XXX/XXX o výmere 197 m2,

druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie,
- pozemok parcely reg. „C“ s parc.č. XXX/XXX o výmere 431 m2, druh pozemku: zastavaná plocha
a nádvorie,
- pozemok parcely reg. „C“ s parc.č. XXX/XXX o výmere 197 m2, druh pozemku: zastavaná plocha
a nádvorie,
- pozemok parcely reg. „E“ s parc.č. XXX o výmere 22 m2, druh pozemku: orná pôda,
- pozemok parcely reg. „E“ s parc.č. XXX o výmere 21 m2, druh pozemku: orná pôda,
- pozemok parcely reg. „E“ s parc.č. XXX o výmere 18 m2, druh pozemku: orná pôda,

b) Nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXX pre k.ú. E., obec E., okres E., a to:
- spoluvlastnícky podiel 51/1500 k pozemku parcely reg. „C“ s parc.č. XXX/X o výmere 1463 m2, druh
pozemku: ostatná plocha,

c) Nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXX pre k.ú. F., obec Bratislava – Petržalka, okres Bratislava V
- nebytový priestor č. XX – garáž, 1.p. budovy (B1-5, Prist.techn.vybavenosť-52 garáží) so súp.č. XXXX

postavenej na parcele reg. „C“ s parc.č. XX/X, parc.č. XX/X a parc.č. XX/X vrátane podielu priestoru na
spoločných častiach, spoločných zariadeniach domu a príslušenstve o veľkosti 1750/96927,

2) Záväzky:
a) zostatok úveru vedeného vo Všeobecnej úverovej banke, a.s., č. zmluvy XXX/XXXXXX/XX-XXX/XXX
zo dňa 6.11.2006 vo výške 53 518,97 eur vrátane úrokov ku dňu 22.7.2019,

b) zostatok úveru vedeného vo Všeobecnej úverovej banke, a.s., č. zmluvy XXX/XXXXXX/XX-XXX/
XXX zo dňa 11.9.2007 vo výške 87 976,10 eur vrátane úrokov ku dňu 22.7.2019.II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni finančné vyrovnanie v sume 153 505,44 eur, a to do
tridsiatich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

IV. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku V. a VI. zrušuje a vec sa v tomto rozsahu vracia na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil čo patrí do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov ako aktíva a pasíva (výrok I.), vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov tak, že do
výlučného vlastníctva žalovaného prikázal
- nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre kat. úz. E., obec E., okres E., a to: rodinný dom so súpisným
číslom XXX, stojaci na pozemku parcely reg. „C“ s parcelným č. XXX/XXX o výmere 197 m2, druh

pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, pozemok parcely reg. „C“ s parcelným číslom XXX/XXX o
výmere 431 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, pozemok parcely reg. „C“ s parcelným
číslom XXX/XXX o výmere 197 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, pozemok parcely
reg. „E“ s parcelným číslom XXX o výmere 22 m2, druh pozemku: orná pôda, pozemok parcely reg.
„E“ s parcelným číslom XXX o výmere 21 m2, druh pozemku: orná pôda, pozemok parcely reg. „E“ s

parcelným číslom XXX o výmere 18 m2, druh pozemku: orná pôda, v podiele 1/1,
- nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre kat. úz. E., obec E., okres E., a to: spoluvlastnícky podiel
51/1500 k pozemku parcely reg. „C“ s parcelným číslom XXX/X o výmere 1463 m2, druh pozemku:
ostatná plocha,
- nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXX pre kat. úz. F., obec Bratislava - Petržalka, okres Bratislava

IV, a to: nebytový priestor č. XX - garáž v suteréne (X. podzemné podlažie) domu so súp. č. XXXX
postavanom na parcele reg. „C“ s parcelným číslom XX/X, XX/X, XX/X vrátane podielu priestoru na
spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti XXXX/XXXXX,
- zostatok úveru vedeného vo I. J. H., K. číslo zmluvy XX/XXXXXX/XX-XXX/XXX zo dňa 6.11.2006 vo
výške 53 518,97 eur vrátane úrokov ku dňu 22.7.2019,

- zostatok úveru vedeného vo I. J. H., K. číslo zmluvy XX/XXXXXX/XX-XXX/XXX zo dňa 11.9.2007 vo
výške 87 976,10 eur vrátane úrokov ku dňu 22.7.2019 (výrok II.),
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom vyrovnania sumu 188 238,50 eur do tridsiatich dní
od právoplatnosti rozsudku (výrok III.), ani jednej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok
IV.), žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 5 586 eur na účet súdu prvej inštancie

v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok V.) a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny
poplatok vo výške 5 586 eur na účet súdu prvej inštancie v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok VI.).

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie vo veci právne odôvodnil ustanovením § 143, § 148 ods. 1, §

149 ods. 1, 3, § 150 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a
vecne tým, že medzi stranami nebolo sporné, že ku dňu právoplatnosti rozvodu manželstva (22.7.2019)
patrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov rodinný dom spolu s prislúchajúcimi pozemkami
nachádzajúci sa v kat. úz. E. a nebytový priestor - garáž nachádzajúci sa v Petržalke. Ďalej nebolo
sporné, že ku dňu 22.7.2019 mali sporové strany ako bývalí manželia nesplatené dva úvery vo

výške 53 518,97 eur a 87 976,10 eur (vrátane úrokov), teda spolu vo výške 141 495,07 eur a že
tieto úvery po rozvode manželstva spláca žalovaný. Prvoinštančný súd konštatoval, že všeobecná
hodnota nehnuteľností bola stanovená na základe znaleckých posudkov vyhotovených v konaní tak,
že všeobecná hodnota rodinného domu s pozemkami bola stanovená vo výške 454 000 eur a garáže
vo výške 34 900 eur, pričom obe sporové strany súhlasili so stanovenými všeobecnými hodnotami.

Strany sporu žiadali prikázať rodinný dom s pozemkami v Marianke do vlastníctva žalovaného a zároveň
rozhodnúť o vyporiadaní nesplatených úverov tak, že naďalej ich bude splácať žalovaný. Spornými
medzi stranami bolo, akú sumu žalovaný vynaložil zo svojich vlastných prostriedkov (kúpna cena za
byt na Dlhých dieloch vo výlučnom vlastníctve žalovaného a pôžička od brata L. C.) na dostavbu a
zariadenie domu v E., či bolo predmetom bezpodielového spoluvlastníctva motorové vozidlo BMW a

teda, či mala byť započítaná jeho predajná cena do aktív ku dňu zániku manželstva, akou mierou sažalobkyňa pričinila o nadobudnutie vlastníctva ku garáži, komu sa má prikázať garáž do vlastníctva po
vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a či má právo žiadať od žalovaného započítať
ekonomický ekvivalent užívania nehnuteľnosti z dôvodu užívania nehnuteľnosti v Marianke po rozvode

manželstva len žalovaným. Ohľadom použitia kúpnej ceny za byt sa tvrdenia žalobkyne a žalovaného
rôznili, keď žalobkyňa vypovedala, že podľa jej vedomostí peňažné prostriedky z predaja bytu žalovaný
vrátil svojim rodičom a žalovaný tvrdil, že celú kúpnu cenu za byt použil na výstavbu rodinného domu v
E.. Súd prvej inštancie poukázal na výpoveď žalovaného v postavení svedka v konaní pred Okresným
súdom Bratislava V, sp.zn. 56C/214/2016 v právnej veci žalobkyne A. B. C. proti žalovaným 1) L. C.

a 2) C. C. o vylúčenie veci z exekúcie, v zmysle ktorej z výťažku predaja bytu vyplatili všetky záväzky
a zvyšok použili na zariadenie; poukázal aj na tvrdenie žalovaného, že od brata L. C. si požičali v
roku 2008 sumu 3 000 000 Sk, pričom túto sumu použili na dokončenie domu, nevedel však uviesť,
či mu ju vrátili v plnej výške. Zároveň svedok L. C. vypovedal, že poskytol svojmu bratovi pôžičku vo
výške 3 000 000 Sk, z ktorej mu žalovaný vrátil sumu 650 000 Sk, ale presnú evidenciu vrátenia si
neviedol. Žalobkyňa o pôžičke od brata L. C. nevedela. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný

najprvtvrdil,žedostavbyavybaveniarodinnéhodomucelkovodalisumu120000eur(úver),132443,74
eur (kúpna cena za byt) a sumu 100 000 eur (3 000 000 Sk ako pôžička od brata L. C.), pričom vo svojom
vyjadrení zo dňa 20.12.2021 tvrdil, že za stavbu rodinného domu preukázateľne strany zaplatili sumu
250 559,12 eur a sumu 2 000 000 Sk vrátili bratovi L. C.. Súd po podrobnom vyhodnotení jednotlivých
položiek nákladov na stavbu rodinného domu uznal a mal za preukázané, že bývalí manželia vynaložili

na stavbu domu a príslušenstvo celkovo sumu 5 585 768,90 Sk (sumu 1 435 000 Sk p. M., sumu
2 357 035 Sk firme Dekos, sumu 1 014 082,90 Sk firme DOMOSS, sumu 164 748 Sk za žalúzie a
sieťky, sumu 39 724 Sk za TV a satelit, sumu 355 000 Sk za okná a dvere, sumu 79 412 Sk za
svietidlá, sumu 140 179 Sk za záhradné práce), čo v prepočte na euro predstavuje sumu 185 394,04
eur. Vyvodil, že vzhľadom k tomu, že bývalí manželia čerpali úver (druhý v poradí na stavbu domu)

vo výške 120 000 eur, je zrejmé, že rozdiel (teda sumu 65 394,04 eur) použili buď z kúpnej ceny bytu
vo výlučnom vlastníctve žalovaného alebo z pôžičky brata žalovaného L. C., pričom presný pomer,
čo zo sumy 65 394,04 eur bolo hradené z kúpnej ceny za byt a koľko z pôžičky od brata L. C., sa
nepodarilo z výsluchov sporových strán a svedkov zistiť. Pokiaľ ide o žalobkyňou požadované priznanie
ekonomického ekvivalentu užívania nehnuteľnosti z dôvodu, že od právoplatnosti rozsudku o rozvode

manželstva neužívala spoločnú nehnuteľnosť v Marianke, súd prvej inštancie konštatoval, že medzi
stranami nebolo sporné, že žalobkyňa od momentu právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva v
nehnuteľnosti nebývala, s tým, že z jej výsluchu vyplynulo, že žalovaný vymenil kľúče aj pager od
brány a do nehnuteľnosti sa nemohla dostať, pričom žalovaný nijako nepoprel, že by žalobkyňa mala
možnosť aj po právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva v nehnuteľnosti bývať. Zároveň vyplynulo

z vykonanej obhliadky, ktorá sa konala v rámci vyhotovenia znaleckého posudku A. N. č. 15/2022, že
žalobkyňa nebola prítomná v interiéri domu. Z uvedených dôvodov mal za to, že je potrebné prihliadnuť
pri vyporiadaní na ekonomický ekvivalent, spočívajúci v tom, že žalovaný sám užíval nehnuteľnosť, ktorá
patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Uviedol, že pri ekonomickom ekvivalente ide o
špecifický prípad, a to dlhodobé užívanie nehnuteľnosti v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov

po rozvode manželstva (zániku bezpodielového spoluvlastníctva) do právoplatného rozhodnutia súdu
o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva len jedným z bývalých manželov, pričom ide o
obdobie, počas ktorého sa nevie kto je vlastníkom a nie je jasné, komu bude nehnuteľnosť
prikázaná do výlučného vlastníctva. Vychádza sa z predpokladu ako keby obidvaja manželia
boli podielovými spoluvlastníkmi a teda obidvaja sú oprávnení užívať nehnuteľnosť a zároveň aj

povinní znášať vzniknuté náklady. Judikatúra všeobecných súdov takýto nárok pomenovala ako tzv.
ekonomický ekvivalent, ktorý po splnení požadovaných podmienok môže byť zohľadnený v rámci
vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva a teda ide o doposiaľ právne neregulovaný inštitút
riešený výhradne v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Súd prvej
inštancie nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že by sa malo jednať o samostatný procesný nárok, ktorý

má byť riešený v samostatnom žalobnom návrhu, keďže v rámci žaloby o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov nie je súd viazaný návrhmi sporových strán a musí zisťovať a následne
vyporiadať všetko, čo patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, teda pri zistení predpokladov
na priznanie ekonomického ekvivalentu užívania sa súd musí vysporiadať aj s týmto uplatneným
nárokom bez potreby pripúšťania zmeny žaloby. Taktiež nemožno hovoriť o premlčaní tohto nároku,

keďže žalobkyňa si tento riadne uplatnila v rámci žaloby o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov v trojročnej lehote po právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva. V konaní ustanovená
znalkyňa stanovila všeobecnú hodnotu nájmu vo výške 19 300 eur ročne, čo predstavuje 1 608,33 eur
mesačne. Pokiaľ ide o žalovaným uplatnené náklady vynaložené na dom po rozvode manželstva v sume2 596,60 eur, tieto mal súd prvej inštancie preukázané vo výške 1 300,40 eur. Na základe uvedeného
prvoinštančný súd určil, že žalobkyni patrí suma 34 733,06 eur ako ekonomický ekvivalent užívania
nehnuteľnosti za obdobie 44 mesiacov od 08/2019 do 02/2023, a to po 1 608,33 eur, t.j. suma 70 766,52

eur, z toho polovica je 35 383,26 eur mínus polovica nákladov preukázaných žalovaným 650,20 eur.
PokiaľideomotorovévozidloBMW,súdprvejinštanciemalpreukázané,žepredmetnémotorovévozidlo
nadobudol žalovaný ako fyzická osoba podnikateľ (platiteľ DPH) na základe úverovej zmluvy počas
manželstva, ktoré na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.2.2020 (po právoplatnosti rozsudku o rozvode
manželstva) predal za kúpnu cenu 30 000 eur vrátane DPH. Žalovaný tvrdil, že predmetné

vozidlo používal výlučne na výkon svojej podnikateľskej činnosti, svoje tvrdenie však nepreukázal.
Súd prvej inštancie uviedol, že len samotné nadobudnutie a následný predaj motorového vozidla z
osoby žalovaného ako podnikateľa nedokazuje účel používania výlučne na podnikateľské účely. Taktiež
poukázal na skutočnosť, že vozidlo bolo nadobudnuté na základe zmluvy o úvere na dobu 4 roky,
pričom prevažná časť úveru sa uhradila za trvania manželstva (44 splátok). Keďže žalovaný bol v čase
predaja platiteľ DPH, z kúpnej ceny 30 000 eur DPH predstavovala sumu 5 000 eur, preto prvoinštančný

súd zahrnul do aktív bezpodielového spoluvlastníctva manželov sumu 25 000 eur ako kúpnu cenu
motorovéhovozidlapatriacehokudňuzánikumanželstvadobezpodielovéhospoluvlastníctvamanželov.
Čo sa týka spôsobu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, súd prikázal do vlastníctva
žalovanému rodinný dom v Marianke spolu s príslušnými pozemkami, tak, ako to obe strany zhodne
navrhli. O vyporiadaní nebytového priestoru - garáže súd prvej inštancie rozhodol tak, že ho prikázal

do vlastníctva žalovaného z dôvodu, že z jeho tvrdenia mal preukázané, že tento priestor užívali
jeho rodičia a žalobkyňa uvedený nebytový priestor nijako neužívala, je teda zrejmé, že využiť daný
nebytový priestor vie skôr strana žalovaného ako žalobkyňa. Poukázal pri tom na právny názor, že
nemožno vylúčiť vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pri ktorom by boli všetky veci
prikázané do vlastníctva jedného z manželov, ktorému by bolo uložené vyplatiť v peniazoch celý podiel

druhého manžela. Samotná okolnosť, že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo vyporiadané
tak, aby suma určená na vyporiadanie výšky podielov bola pokiaľ možno čo najnižšia, nie je teda v
rozpore s judikatúrou ani s hmotným právom; v takom prípade však musí mať súd pre tento postup
presvedčivé dôvody (Uz. NS ČR zo dňa 23.10.2007, sp. zn. 22 Cdo 2731/2006). Prvoinštančný súd po
vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že medzi aktíva patriace do bezpodielového spoluvlastníctva

patrí dom v E. v hodnote 454 000 eur, garáž v hodnote 34 900 eur a kúpna cena motorového vozidla
vo výške 25 000 eur, celková suma aktív predstavuje sumu 513 900 eur. Na každého z manželov
teda pripadla suma 256 950 eur. Celková výška úverov vrátane úrokov ku dňu právoplatnosti
rozsudku o rozvode manželstva bola vo výške 141 495,07 eur, suma aktív očistená od úverov teda
predstavovala 186 202,46 eur (na každého z manželov). Súd prvej inštancie zároveň pripočítal k podielu

žalobkyne ekonomický ekvivalent užívania nehnuteľnosti za obdobie od 08/2019 (po právoplatnosti
rozsudku o rozvode manželstva dňa 22.7.2019) do 02/2023 v sume 34 733,06 eur, čím podiel žalobkyne
predstavoval 220 935,52 eur. Od uvedenej sumy bolo potrebné odpočítať vklad žalovaného do spoločnej
nehnuteľnosti vo výške 32 697,02 eur (65 394,04 eur / 2) použitého pri stavbe nehnuteľnosti z predaja
bytu v jeho výlučnom vlastníctve, resp. pôžičky od brata. Následne suma, ktorú je žalovaný povinný

vyplatiť žalobkyni predstavovala 188 238,50 eur (220 935,52 eur – 32 697,02 eur). Pri rozhodovaní o
nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie posudzoval úspech vo veci, pričom prihliadal na to,
že vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva bolo v záujme oboch účastníkov a úspešnosť oboch
účastníkov bola prakticky rovnaká, preto ani jednej zo strán náhradu trov konania nepriznal. O uložení
povinnosti stranám sporu zaplatiť súdny poplatok rozhodol podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 71/1992

Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov a podľa položky č. 6 písm. b) Sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch.

3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b), d), e), f), g) a h) C.s.p., t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky

procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie v rozpore s vykonaným dokazovaním
nesprávne vyhodnotil skutkový stav ohľadne financovania stavby domu v Marianke, keďže v konaní
preukázal, že dom nebolo možné financovať výlučne z prostriedkov hypotekárneho úveru poskytnutéhobankou v sume 120 000 eur, nakoľko z poskytnutých finančných prostriedkov bankou bola financovaná
výlučne hrubá stavba, teda základy domu, murivo, okná, dvere, strecha a začiatok zdravotechniky,
pričom na ďalšie práce súvisiace s výstavbou a dokončením domu bolo potrebné vynaložiť ďalšie

finančné prostriedky. Z uvedeného dôvodu žalovaný plánoval získať ďalšie finančné prostriedky na
dokončenie stavby domu z predaja svojho bytu v sume 132 443,74 eur, nakoľko sa mu však nepodarilo
byt predať, požičal si od brata L. sumu 100 000 eur (všetky práce bolo potrebné vyplácať zhotoviteľom
vopred). Ďalej uviedol, že po predaji bytu vo vlastníctve žalovaného za sumu 132 443,74 eur doplatil
ďalšie výdavky na dokončenie domu a zvyšnú časť vrátil titulom pôžičky bratovi L. C.. Tvrdil, že v

konaní tieto skutočnosti riadne preukázal, pričom žalobkyňa tvrdenia žalovaného nijakým spôsobom
nespochybňovala, ani predložením vlastných dôkazov nevyvrátila. Uviedol, že celkovo bola na výstavbu
domu a jeho vnútorné vybavenie použitá sumu 250 000 eur, t.j. 120 000 eur z hypotekárneho úveru
a suma 132 443,74 eur z predaja bytu vo vlastníctve žalovaného, pričom žalovaný sa do domu so
žalobkyňou sťahoval v októbri – novembri 2008, kedy bol dom komplet zariadený. Namietal, že súd
prvej inštancie nesprávne ustálil vyššie uvedenú sumu 185 394,04 eur, za ktorú bol dom postavený

vrátane jeho vnútorného vybavenia, pričom v konaní vôbec nezohľadnil listinné dôkazy predložené
žalovaným, z ktorých bolo možné jednoznačne zistiť ceny jednotlivých prác a materiálov použitých
na stavbu domu a jeho vnútorného vybavenia odvolávajúc sa pritom na argumentáciu, že žalovaný
pri viacerých faktúrach nedoložil doklad o úhrade, prípadne doklady sú nečitateľné. Uvedený záver
súdu prvej inštancie považoval za nedôvodný a v rozpore so skutkovým stavom, nakoľko faktúra

predstavuje daňový doklad, je z nej zrejmý subjekt objednávateľa, ako aj dodávateľa, fakturovaná suma
a práce, prípadne materiál, ktoré sú predmetom fakturovanej sumy. V tejto súvislosti poukázal na znenie
§ 71 písm. a) a § 72 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Podľa
jeho názoru predložením faktúr za jednotlivé práce a dodané materiály si splnil dôkazné bremeno a
preukázal vynaloženie finančných prostriedkov na práce a materiály použité za účelom výstavby domu a

jeho vnútorného vybavenia. Právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovaný nepredložením
pokladničných dokladov, resp. dokladov o úhrade, nepreukázal zaplatenie prác a materiálov použitých
na výstavbu domu a jeho vnútorného vybavenia, je podľa názoru odvolateľa v rozpore so zákonom,
nakoľko príjmový pokladničný doklad, resp. doklad o úhrade, je iba spôsob úhrady faktúry a relevantnými
dokladmi na preukázanie vynaloženia finančných prostriedkov na práce a materiály na výstavbu domu

a jeho vnútorné vybavenie sú faktúry, ktoré žalovaný súdu prvej inštancie riadne predložil. Uviedol, že
v prípade, ak by nezaplatil dodávateľom objednané práce a materiály na základe vystavených faktúr,
títo by sa prostredníctvom žalôb domáhali voči žalovanému zaplatenia dlžných súm, čo sa nestalo.
Poukázal na skutočnosť, že predmetom konania nie je obchodnoprávny spor medzi podnikateľmi,
ale vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov ako subjektov občianskoprávneho vzťahu

a súd z veľkej časti nezohľadnil dôkazy žalovaného spočívajúce v predložených faktúrach, ktoré
preukazovali vynaloženie finančných prostriedkov na práce a materiály, čo sa následne v rozpore
so skutkovým stavom prejavilo aj v sume vyrovnacieho podielu. Podľa jeho názoru sa súd prvej
inštancie v konaní oprel výlučne o tvrdenia žalobkyne, ktoré uviedla, avšak bez preukázania svojich
tvrdení relevantnými dokladmi a celé dôkazné bremeno bolo v podstate na žalovanom. Odvolateľ

ďalej namietal, že súd prvej inštancie priznal ekonomický ekvivalent žalobkyni bez opory v platnej
právnej úprave a v rozpore s uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 23.9.2010, II.ÚS 395/2010-16.
Uviedol, že právny poriadok Slovenskej republiky v žiadnom právnom predpise neukladá bývalému
manželovi, aby platil úhradu za užívanie nehnuteľnosti druhému manželovi z dôvodu, že tento ju
užíva sám. Obaja bývalí manželia majú vlastnícke právo k danej nehnuteľnosti, a to až do času, kým

si vysporiadajú bezpodielové spoluvlastníctvo niektorým zo spôsobov predpokladaných v ust. § 149
zákona Občianskeho zákonníka. Bývalý manžel užívajúci nehnuteľnosť po rozvode manželstva nemá
žiadnu právnu povinnosť platiť druhému manželovi v podstate určitú formu nájomného spočívajúcu
práve v ekonomickom ekvivalente. Užívaním spoločnej nehnuteľnosti jedným z manželov nevzniká
na strane tohto manžela ani povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie druhému manželovi, nakoľko

na strane bývalého manžela užívajúceho nehnuteľnosť existuje právny titul užívania nehnuteľnosti
spočívajúci vo vlastníckom práve tohto bývalého manžela k danej nehnuteľnosti. Medzi bývalým
manželom užívajúcim nehnuteľnosť a manželom, ktorý nehnuteľnosť neužíva, nie je možné uzatvoriť ani
dohoduonájmenehnuteľnosti,prípadneinýobdobnývzťahodplatnéhoužívania.Uvedenépodľanázoru
odvolateľa vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 23.9.2010, sp.zn. II. ÚS 395/2010-16,

podľa ktorého: „Do vyporiadania BSM treba na rozvedených manželov hľadieť ako na rovnocenných
vlastníkov, čo sa týka kvantity i kvality ich bezpodielového spoluvlastníckeho práva, a v prípade nezhôd
bývalých (rozvedených) manželov v súvislosti s výkonom jednotlivých atribútov vlastníckeho práva k ich
spoločnému majetku rozhodne o ochrane tohto atribútu na návrh niektorého z nich všeobecný súd (§146 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Do vyporiadania BSM, resp. do doby, keď niet zákonného právneho
podkladu, sťažovateľ zákonite nemôže svojej bývalej manželke, ktorá je sama v rovnakom rozsahu a
kvalite ako sťažovateľ vlastníčkou predmetu BSM, prenechať svoje užívacie právo k tomuto predmetu

BSM, napr. do nájmu ani do obdobného vzťahu odplatného užívania.“ Ústavný súd v citovanom
uznesení súčasne vyslovil názor, že „sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému súdu v skutočnosti
nedomáhal ochrany týchto atribútov vlastníckeho práva, t. j. nedomáhal sa ochrany svojho užívacieho
práva napríklad v tom zmysle, že by všeobecný súd uložil jeho bývalej manželke povinnosť strpieť
užívacie právo sťažovateľa a pod. Práve naopak, žalobou podanou okresnému súdu sa sťažovateľ

nesnažil dosiahnuť ochranu svojho užívacieho práva k jeho vlastníctvu, ale s týmto svojím užívacím
právom disponoval v tom zmysle, že žiadal, aby toto jeho užívacie právo k nehnuteľnosti bolo priznané,
resp. „bolo prevedené“ na jeho bývalú manželku za ním určenú odplatu. Takže sťažovateľ toto svoje
užívacie právo aj „ocenil, resp. ohodnotil“, a to v situácii, keď BSM ešte nebolo vyporiadané, takže
ani nebola známa veľkosť podielu sťažovateľa a podielu jeho bývalej manželky na ich spoločnom
majetku, a teda nebol známy ani týmto podielom zodpovedajúci kvalitatívny rozsah ich vlastníckeho

práva. Pritom určenie podielov rozvedených manželov na ich spoločnom majetku tvoriacom BSM je
predmetom súdneho konania o vyporiadanie BSM.“ Z vyššie citovaného uznesenia Ústavného súdu
SR podľa názoru odvolateľa vyplýva, že súd prvej inštancie nemal zákonný podklad na priznanie
ekonomického ekvivalentu žalobkyni. V prípade, ak žalobkyňa mala záujem užívať dom v Marianke,
mala sa domáhať žalobou na príslušnom súde uloženia povinnosti žalovanému strpieť užívacie právo

žalobkyni žalovaným, takúto žalobu však nepodala. Uviedol, že žalobkyňa sa dobrovoľne a z vlastnej
vôle odsťahovala zo spoločného domu v Marianke, ihneď po rozvode so žalovaným nadobudla dom v
O. H. a približne rok po rozvode manželstva nadobudla aj byt v novostavbe P.. Keďže žalobkyňa nemala
záujem užívať ďalej so žalovaným spoločnú nehnuteľnosť v Marianke a z domu sa odsťahovala, nemá
podľanázoruodvolateľažiadennárokpožadovaťekonomickýekvivalentodžalovaného,nakoľkonajeho

priznanie nemá žalobkyňa oporu v právnom predpise. Takúto požiadavku žalobkyne preto možno podľa
názoru odvolateľa vyhodnotiť výlučne ako špekulatívnu a účelovú s cieľom dosiahnuť maximalizáciu
vyrovnacieho podielu, ktorá navyše s ohľadom na dobrovoľné odsťahovanie sa žalobkyne zo spoločnej
domácnosti, nepodaním žaloby na súd žalobkyňou vo veci ďalšieho užívania spoločnej nehnuteľnosti
až do času vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je v rozpore s dobrými mravmi.

Pokiaľtedaplatnáprávnaúpravaneukladározvedenémumanželovipovinnosťplatiťdruhémumanželovi
ekonomický ekvivalent v prípade výlučného užívania nehnuteľnosti jedným z bývalých manželov do
času vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je priznanie ekonomického ekvivalentu
žalobkyni súdom prvej inštancie v rozpore so zákonom. Mal za to, že v danom prípade právne neobstojí
ani odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, podľa ktorého má priznanie ekonomického ekvivalentu

oporu v judikatúre všeobecných súdov. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku neuviedol odkaz
na žiadne súdne rozhodnutie, ktoré by mohlo byť podkladom tohto právneho záveru. Je nutné tiež
prihliadnuť na skutočnosť, že súdy vytvárajú judikatúru na základe platných právnych predpisov a
skutkového stavu prípadu s ohľadom na aplikáciu príslušného právneho predpisu na daný skutkový
stav. Poukázal tiež na to, že dom užívali spolu so žalovaným aj spoločné deti žalobkyne a žalovaného,

o ktoré sa žalovaný po celý čas staral, pričom súčasne bol povinný platiť žalobkyni výživné na deti
celkovo v sume 1 800 eur mesačne. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne
posúdil zaradenie kúpnej ceny za motorové vozidlo BMW vo výške 25 000 eur do aktív bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, nakoľko v konaní preukázal, že uvedené vozidlo bolo používané výlučne
k jeho podnikateľskej činnosti, pričom žalobkyňa motorové vozidlo neužívala. Súd prvej inštancie v

odôvodnení rozsudku neuviedol, akým iným spôsobom mal žalovaný preukázať, že motorové vozidlo
slúžilo výlučne pre účely podnikateľskej činnosti žalovaného, keď preukázal, že vozidlo nadobudol
ako fyzická osoba podnikateľ a rovnako tak vozidlo ako fyzická osoba podnikateľ predal. Uviedol, že
uvedené preukazuje aj tým, že motorové vozidlo zaobstaral v decembri 2015, teda po odsťahovaní sa
žalobkyne zo spoločnej domácnosti a je teda zrejmé, že s ohľadom na túto skutočnosť, motorové vozidlo

nemohlo začať slúžiť žalobkyni, žalobkyňa nemala dôvod po odsťahovaní sa zo spoločnej domácnosti
využívať motorové vozidlo, pričom motorové vozidlo tak slúžilo výlučne žalovanému, a to na výkon jeho
podnikateľskej činnosti. Za účelom preukázania dátumu nadobudnutia motorového vozidla žalovaným
v decembri 2015, zaslal súdu Osvedčenie o evidencii vozidla – časť II, z ktorého je zrejmé, že vozidlo
bolo prvýkrát zaevidované dňa 2.12.2015 a v tom čase už žalobkyňa nebývala so žalovaným v spoločnej

domácnosti,atedaaninezačalaužívaťmotorovévozidlo.Zuvedenýchskutočnostíjepretopodľanázoru
odvolateľa zrejmé, že kúpna cena motorového vozidla v sume 25 000 eur nemala byť zahrnutá do aktív
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Zároveň požiadal odvolací súd, aby na predložený dôkaz
prihliadol s odkazom na ust. § 366 písm. c) C.s.p., nakoľko ním má byť preukázané, že v konaní došlo kvadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tvrdil, že považoval v konaní pred
súdom prvej inštancie za dostatočne preukázané, že motorové vozidlo slúžilo výlučne k výkonu jeho
podnikateľskej činnosti a nepovažoval za potrebné ani účelné predkladať v konaní pred súdom prvej

inštancie ďalšie dôkazy, ktoré by túto skutočnosť aj iným spôsobom preukazovali. Pokiaľ súd na dôkazy
predložené žalovaným v konaní neprihliadol, má konanie inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutievoveci.Žalovanýpreúplnosťuviedol,žebolnútenýmotorovévozidlopredaťzdôvodusvojej
zadĺženosti, keďže podľa rozhodnutia súdu bol povinný platiť na maloleté deti výživné v sume 1 800 eur
mesačne, pričom tieto sa od februára 2017 nachádzali v starostlivosti otca a odmietali bývať s matkou.

Žalovaný bol tak povinný jednak platiť výživné na maloleté deti matke (žalovanej) a jednak sa ďalšími
nákladmi podieľať na výchove a výžive detí, o ktoré sa staral. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej
inštancie nesprávne právne posúdil spôsob vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Podľa jeho názoru prvoinštančný súd nijakým spôsobom v odôvodnení rozsudku nevysvetlil, aké dôvody
ho viedli k takému spôsobu vysporiadania bezpodielového spoluvlastníctva, keď žalovanému prikázal
do výlučného vlastníctva všetky nehnuteľnosti vrátane pasív, pričom žalobkyni do výlučného vlastníctva

neprikázal žiadnu z nehnuteľností, na základe skutočnosti ktorej uložil žalovanému vyplatiť žalobkyni
vyrovnací podiel v sume 188 238,50 eur. Súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní o povinnosti
vyplatiť žalobkyni vyrovnací podiel oprel výlučne o judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, navyše
značne staršej, ktorá netvorí ustálenú judikatúru súdov Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 31.10.2017, sp. zn. 6Cdo/129/2017). Poukázal na to, že v konaní viackrát navrhoval,

aby bol nebytový priestor – garáž prikázaný do výlučného vlastníctva žalobkyne, súd prvej inštancie tak
mal možnosť rozhodnúť o prikázaní garáže žalobkyni v súlade s návrhom žalovaného a tým znížiť výšku
vyrovnacieho podielu, ktorý je pre žalovaného likvidačný. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie aj
v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na záver poukázal na to, že zobral voči
žalobkyni späť žalobu, ktorou sa domáhal vrátenia nespotrebovaného výživného, ktoré bol povinný platiť

v sume 1 800 eur mesačne za obdobie od konca februára 2017 do 22.7.2019, kedy sa ich spoločné deti
nachádzali v starostlivosti otca, ktorý v plnom rozsahu zabezpečoval ich výživu a výchovu, nakoľko deti
odmietali byť u matky (žalobkyne). Napriek tomuto ústretovému kroku žalobkyňa neurobila žiaden krok,
ktorým by ustúpila zo svojich nárokov voči žalovanému a umožnila obojstranne výhodné vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žalovaný sa po celú dobu trvania súdneho konania snažil

dohodnúť so žalobkyňou o spôsobe vyporiadania spoločného majetku, navrhoval žalobkyni rôzne
alternatívy za účelom dosiahnutia dohody, akýkoľvek návrh na dohodu však bol zo strany žalobkyne
znegovaný, pretože snahou žalobkyne bola výlučne maximalizácia sumy, ktorú by jej žalovaný vyplatil
titulom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žalovaný uhrádzal banke výlučne sám
mesačné splátky hypotéky, pričom žalobkyňa sa na úhrade mesačných splátok hypotéky nepodieľala.

Žalobkyňa sa taktiež nepodieľala ani na žiadnych nákladoch v súvislosti s výstavbou domu a jeho
vnútorného vybavenia, všetku dokumentáciu týkajúcu sa domu, všetkých zhotoviteľov a nákup materiálu
zabezpečoval výlučne žalovaný a žalobkyňa sa do domu iba nasťahovala. Žalobkyňa sa sama rozhodla,
že odíde zo spoločnej nehnuteľnosti, zobrala si všetky svoje veci a nechala žalovaného, aby naďalej
sám znášal náklady na dom a hypotéku. Žalobkyňa nebola nikdy ochotná dohodnúť sa so žalovaným

na rozumnom spôsobe vysporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Rozsudok súdu prvej
inštancie považoval za arbitrárny a formalistický, čím prvoinštančný súd zasiahol do ústavne zaručených
práv žalovaného na spravodlivý proces vo všetkých jeho aspektoch. Na základe uvedeného žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalovaná podaním zo dňa 19.6.2023, v ktorom uviedla, že
napadnuté rozhodnutie považuje za správne, zákonné, s ktorým sa v plnej miere stotožňuje. Pokiaľ
ide o priznaný ekonomický ekvivalent za užívanie nehnuteľnosti, konštatovala, že ide o inštitút, ktorý
vytvorila súdna prax ustálenou súdnou judikatúrou. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 26.4.2022, sp.zn. 5Co/83/2021 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

26.2.2020, sp.zn. 2Co/187/2017. Uviedla, že inštitút ekonomického ekvivalentu súdy vo všeobecnosti
rešpektujú a aplikujú v plnom rozsahu pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Podstata spočíva v pretavení hodnoty spravodlivosti v podobe určitého „vyrovnania“ znevýhodneného
manžela, ktorý spoločnú nehnuteľnosť v medziobdobí nevyužíval alebo nemohol využívať. Pokiaľ
žalovaný poukázal na dobré mravy, uviedla, že celkom iste je v rozpore s dobrými mravmi konanie

žalovaného, ktorý znemožnil prístup žalobkyne do nehnuteľnosti. Vo vzťahu k zaradeniu kúpnej ceny
za motorové vozidlo do aktív bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa stotožnila so závermi súdu
prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku a poukázala na právny názor vyslovený v v obdobnej
veci prejednávanej pred Krajským súdom v Nitre, sp.zn. 9Co/215/2014. Čo sa týka vyporiadania garáže,uviedla, že tento priestor vie využiť skôr strana žalovaného, preto súd prvej inštancie správne túto
nehnuteľnosť prikázal do vlastníctva žalovaného. Odmietla akékoľvek úvahy o špekulatívnom konaní z
jej strany. Pokiaľ ide o judikatúru českých súdov, táto aj podľa názoru žalobkyne nespadá pod ustálenú

rozhodovaciu prax súdov SR, nepochybne je však nástrojom, ktorým možno argumentovať v aplikačnej
praxi. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

5. Žalovaný reagoval podaním zo dňa 12.7.2023, v ktorom konštatoval, že z obsahu rozsudkov, na
ktoré poukázala žalobkyňa, nevyplývajú tvrdenia žalobkyne o ustálenej súdnej praxi súdov ohľadne

priznávaniaekonomickéhoekvivalentuvrámcivyporiadaniabezpodielovéhospoluvlastníctvamanželov,
resp. možnosť priznania ekonomického ekvivalentu Krajský súd v Bratislave vyslovene vylúčil. Poukázal
na závery rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.2.2020, sp. zn. 2Co/187/2017, v zmysle
ktorých súd nárok niektorého z manželov na priznanie náhrady za užívanie nehnuteľnosti výlučne
jednýmzmanželovvýslovnevylúčil,atozdôvodu,žežalovanýmalprávnydôvodužívaťdomvMarianke
titulom jeho vlastníckeho práva. Uvedený právny titul užívania domu v Marianke žalovaným teda sám o

sebe vylučuje akúkoľvek povinnosť vlastníka veci (žalovaného) zaplatiť žalobkyni ekonomický ekvivalent
za obdobie, počas ktorého žalobkyňa dom neužívala. V rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa
26.4.2022, sp. zn. 5Co/83/2021 bol predmetom konania nárok na náhradu škody uplatnený jedným z
manželov, ktorý mal druhému z manželov vzniknúť z dôvodu, že bol po rozvode manželstva nútený
prenajať si byt pre znemožnenie užívania rodinného domu, čo je opäť iná právna situácia ako v

prejednávanom prípade. Žalovaný konštatoval, že aj z rozsudkov predložených žalobkyňou vyplýva, že
priznávanie ekonomického ekvivalentu v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov
nepredstavuje ustálenú súdnu prax, keď priznanie ekonomického ekvivalentu vyslovene vylučuje. V
prípade priznania ekonomického ekvivalentu žalobkyni preto podľa názoru žalovaného nemá takéto
rozhodnutie súdu oporu v platnom právnom poriadku, ani nepredstavuje ustálenú súdnu prax. Podotkol,

že aj ustálená súdna prax musí mať oporu v platnom právnom poriadku. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne
týkajúce sa zaradenia kúpnej ceny za motorové vozidlo H. do aktív bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, žalovaný mal za to, že v konaní preukázal, že motorové vozidlo slúžilo výlučne podnikateľskej
činnosti žalovaného, pričom žalobkyňa motorové vozidlo nikdy neužívala. Žalovaný motorové vozidlo
kúpil ako podnikateľský subjekt v decembri 2015, teda v čase, keď už žalobkyňa nebývala so žalovaným

v spoločnej domácnosti, z uvedeného dôvodu žalobkyňa nemohla začať užívať motorové vozidlo,
pretože na jeho užívanie po opustení spoločnej domácnosti nemala žiaden dôvod a motorové vozidlo
po celú dobu slúžilo výlučne žalovanému, a to výlučne na účely výkonu podnikateľskej činnosti. Podľa
jeho názoru práve žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenia, pričom jej obrana spočívala iba v negovaní
akýchkoľvek tvrdení a dôkazov predložených žalovaným bez toho, aby svoje tvrdenia hodnoverne súdu

preukázala. S poukazom na § 187 ods. 1 a 2 C.s.p. mal podľa názoru žalovaného prvoinštančný súd
takúto obranu žalobkyne z pohľadu dokazovania a povinnosti strany sporu uniesť dôkazné bremeno
vyhodnotiť ako nedostatočnú, a preto aj závery súdu prvej inštancie, ktorými sa súd stotožnil s tvrdeniami
žalobkyne bez predloženia konkrétnych dôkazov zo strany žalobkyne na ich preukázanie, je potrebné
považovať za vyhodnotenie dôkazov v rozpore s ustanoveniami C.s.p. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením

žalobkyne ohľadne správnosti postupu súdu pri prikázaní garáže do vlastníctva žalovaného, nakoľko
podľa jeho názoru takáto argumentácia by prichádzala do úvahy v prípade, ak by súd aspoň približne
rovnakýmpodielomrozdelilaktívabezpodielovéhospoluvlastníctvamanželovmedzibývalýchmanželov.
Mal za to, že s ohľadom na neprimeranú výšku vyrovnacieho podielu mal súd prikázať do výlučného
vlastníctva žalobkyne nebytový priestor – garáž, a tak aspoň čiastočne znížiť výšku vyrovnacieho

podielu uloženého žalovanému. Pokiaľ ide o argumentovanie judikatúrou českých súdov, uvedené
považoval za rozporné s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.10.2017, sp. zn. 6Cdo/129/2017,
naviac, o prikázaní všetkých nehnuteľností do vlastníctva žalovaného a uložení povinnosti žalovanému
zaplatiť žalobkyni celý vyrovnací podiel vychádzal výlučne z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR zo dňa
23.10.2007, sp. zn. 22 Cdo 2731/2006, pričom súd v odôvodnení rozsudku nijakým spôsobom neuviedol

presvedčivé dôvody, ktoré ho k takémuto rozhodnutiu viedli, čím odoprel strane sporu právo dozvedieť
sa, na základe akých úvah a z akých dôvodov prvostupňový súd rozhodol o spôsobe vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a teda postupoval aj v rozpore s uznesením Najvyššieho
súdu SR zo dňa 31.1.2019, sp. zn. 6Cdo/98/2017. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalobkyňasavyjadrilavpodanízodňa18.7.2023,vktoromuviedla,žepojem„ekonomickýekvivalent“
slovenské súdy poznajú a ide o inštitút, ktorý má oporu v rozhodovacej činnosti súdov, jeho aplikácia
nie je vylúčená, keďže súdy presne definovali, v čom spočíva podstata tohto inštitútu, pričom viacerérozhodnutia týkajúce sa uvedeného inštitútu možno považovať za ustálenú súdnu prax. Vo vzťahu k
zaradeniu kúpnej ceny za motorové vozidlo opätovne poukázala na obdobný prípad, ktorý riešil Krajský
súd v Nitre vo svojom rozsudku zo dňa 7.5.2015, sp.zn. 9Co/215/2014. Naďalej trvala na tom, že

judikatúra českých súdov je aplikovateľná aj v podmienkach SR. Ako nedôvodnú považovala žalobkyňa
námietku žalovaného o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia a s tým spojené porušenie práva
žalovaného na spravodlivý proces.

7. Žalovaný v podaní zo dňa 8.8.2023 uviedol, že rozhodnutia súdov, na ktoré poukázala žalobkyňa sú

plne v neprospech žalobkyne, nakoľko uplatnený nárok z povahy veci vylučujú. V ostatnom zopakoval
svoju predchádzajúcu argumentáciu.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní preskúmal všetky výroky napadnutého rozsudku zohľadňujúc, že
nie je v zmysle § 379 písm. c) C.s.p. viazaný rozsahom odvolania. Odvolací súd vo veci rozhodoval
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom

by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.

9. Podľa § 143 Občianskeho zákonníka, v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže
byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou

vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe
alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku
jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému
bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

10. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zánikom manželstva zanikne i bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov.

11. Podľa § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa
vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150.

12. Podľa § 149 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak sa vyporiadanie nevykoná dohodou, vykoná ho na
návrh niektorého z manželov súd.

13. Podľa § 150 Občianskeho zákonníka pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov

sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil
na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný
majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov
staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery
pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.

14. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že manželstvo strán sporu uzatvorené dňa 25.4.2019 bolo
rozsudkom Okresného súdu Malacky zo dňa 14.4.2005, č.k. 8P/247/2015 rozvedené. Predmetný
rozsudok v časti rozvodu nadobudol právoplatnosť dňa 22.7.2019. Z obsahu spisu ďalej vyplýva,
že medzi stranami nebolo sporné, že do bezpodielového spoluvlastníctva patrí rodinný dom spolu

s prislúchajúcimi pozemkami a garáž. Rovnako nebolo sporné, že sporové strany mali nesplatené
dva úvery. Nesporná bola všeobecná hodnota nehnuteľností a výška nesplatenej časti úverov.
Spornou medzi stranami bola otázka vynaloženia prostriedkov vo výlučnom vlastníctve žalovaného
do spoločného majetku manželov, zaradenie motorového vozidla (resp. jeho hodnoty) do masy
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, prikázanie garáže do vlastníctva jednej zo strán sporu a

započítanie ekonomického ekvivalentu užívania nehnuteľnosti žalovanou.

15. Predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov je všetko, čo patrilo do tohto
spoluvlastníctva a existovalo v čase jeho zániku, teda ku dňu právoplatnosti rozsudku súdu o rozvode
manželstva strán a táto doba je tiež rozhodujúca pre posúdenie stavu veci (vek, kvalita, miera

opotrebenia veci). Pri určení ceny veci sa vychádza z jej ceny v čase, keď sa vyporiadanie vykonáva.
Ďalšou zásadou pri vyporiadaní je, že každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo
to, čo zo svojho oddeleného majetku vynaložil na spoločný majetok, a je povinný uhradiť to, čo sa zo
spoločného majetku manželov vynaložilo na jeho oddelený majetok. Na vynaloženie prostriedkov vovýlučnom vlastníctve jedného z manželov na spoločný majetok súd prihliadne iba na návrh manžela
oprávneného požadovať toto vrátenie. Ďalej je potrebné poukázať na zásadu, v zmysle ktorej pri
vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké.

16. Odvolací súd vo vzťahu k postupu prvoinštančného súdu týkajúceho sa posúdenia a vyhodnotenia
nároku žalovaného na úhradu toho, čo zo svojho oddeleného majetku vynaložil na spoločný majetok,
konštatuje, že sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý sa podrobným spôsobom
vysporiadal so všetkými tvrdeniami a dôkazmi predloženými v súdnom konaní. Prvoinštančný súd

jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti vyhodnotil všetky dôkazy týkajúce sa vnosu žalovaného do
spoločného majetku a podrobným spôsobom odôvodnil jednotlivé položky nákladov na stavbu
rodinného domu pokiaľ ide o ich preukázanie, na základe ktorých ustálil sumu, za ktorú bol dom
postavený a následne ustálil sumu, ktorú vynaložil žalovaný zo svojho oddeleného majetku na
spoločný majetok v podobe rodinného domu. Žalovaný v odvolaní nenamietal vyhodnotenie jednotlivých
konkrétnych položiek, namietal iba nesprávne ustálenú sumu, ktorá bola vynaložená na stavbu domu

a neakceptovanie vynaložených finančných prostriedkov z dôvodu absencie dokladov o úhrade majúc
za to, že preukazovanie vynaloženia prostriedkov predložením faktúr je dostatočné. Odvolací súd sa
stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že vystavená faktúra (na tovar a práce) nie je dôkazom
preukazujúcim úhradu v nej uvedenej sumy, takýmto dôkazom by bol len príjmový pokladničný doklad
alebo výpis z bankového účtu o úhrade uplatnenej sumy. Naviac súd prvej inštancie konštatoval, že

niektoré doklady predložené žalovaným sa prelínajú, sú duplicitné alebo nečitateľné. V tejto súvislosti
nemožno tiež prehliadnuť aj konštatovanie prvoinštančného súdu, že vyjadrenie žalovaného týkajúce sa
nákladov spojených so stavbou domu je neprehľadné a mätúce; súd prvej inštancie tiež poukázal na to,
že tvrdenia žalovaného ohľadom použitia kúpnej ceny za byt sa v priebehu konania menili. Všeobecnej
argumentácii žalovaného uvedenej v odvolaní preto nemožno priznať úspech.

17. V súvislosti s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil zaradenie kúpnej
ceny za motorové vozidlo BMW vo výške 25 000 eur do aktív bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
odvolací súd konštatuje, že bolo na žalovanom, aby preukázal, že v prípade motorového vozidla išlo o
vec, ktorá slúžila výkonu povolania žalovaného, t.j. bolo používané výlučne k výkonu jeho podnikateľskej

činnosti. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že zo samotnej povahy veci je zrejmé, že táto
mohla slúžiť obom manželom, pričom skutočnosť, že žalovaný kupoval motorové vozidlo ako fyzická
osoba – podnikateľ, neznamená, že vec nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva. Z obsahu súdneho
spisu je zrejmé, že žalobkyňa žiadala zaradiť hodnotu vozidla do aktív bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, keďže vozidlo bolo nadobudnuté počas manželstva, a to z prostriedkov pochádzajúcich z

predaja predchádzajúcich vozidiel. Za danej procesnej situácie, keď žalovaný tvrdil, že vozidlo nemá
byť predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a že slúžilo k výkonu jeho
podnikateľskej činnosti, bolo na ňom preukázať uvedené tvrdenia. V tomto ohľade však dôkazné
bremenoneuniesol.Nadôkaz,ktorýpredložilžalovanývodvolacomkonanínemožnoprihliadať,nakoľko
ide o tzv. neprípustnú novotu v odvolacom konaní (osvedčenie o evidencii vozidla). Z obsahu podania

žalovaného a jeho prílohy je zrejmé, že ide o prostriedok procesnej obrany, ktorý však neuplatnil v
konaní pred súdom prvej inštancie a zároveň nemožno vyvodiť, že tak nemohol učiniť bez svojej viny
do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Na uvedený prostriedok procesnej obrany odvolací súd nemohol
v odvolacom konaní prihliadať, nakoľko nespĺňa náležitosti riadneho odvolacieho dôvodu v zmysle §
366 C.s.p., pričom zároveň nejde o skutočnosti, ktoré sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu

alebo nesprávneho obsadenia súdu, nemá byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd na základe uvedeného vyhodnotil
uvedenú námietku žalovaného ako nedôvodnú.

18. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil spôsob

vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, odvolací súd konštatuje, že súdna prax
preferuje zásadu, podľa ktorej sa veci zo zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva majú rozdeliť
medzi rozvedených manželov tak, aby suma, ktorú je jeden z manželov povinný zaplatiť druhému
na vyrovnanie jeho podielu, bola pokiaľ možno čo najnižšia. Uvedená zásada však nemusí byť
uplatňovaná bezvýnimočne a súd môže veci zo zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva rozdeliť aj

nerovnomerne a rozhodnúť o vyrovnaní podielov v peniazoch, lebo niekedy nie je možné alebo účelné
rozdeliť spoločné veci medzi manželov podľa veľkosti ich podielov. Nemožno vylúčiť ani vyporiadanie,
pri ktorom by boli všetky veci prikázané do vlastníctva jedného z manželov, ktorému bolo uložené
vyplatiť v peniazoch celý podiel druhého manžela. Samotná okolnosť, že bezpodielové spoluvlastníctvomanželov nebolo vyporiadané tak, aby suma určená na vyporiadanie výšky podielov bola pokiaľ
možno čo najnižšia, nie je v rozpore s judikatúrou ani s hmotným právom; v takom prípade však
musí mať súd pre tento postup presvedčivé dôvody (Občiansky zákonník, Veľký komentár, 1. diel,

Q. A. R., CSc, Bratislava, september 2011). Z § 150 Občianskeho zákonníka výslovne nevyplýva,
akým spôsobom má súd vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva vykonať. Spoločnú vec môže
súd predovšetkým prikázať do výlučného vlastníctva niektorého z manželov. Nie je tiež vylúčené,
aby pri vyporiadaní bola vec prikázaná do podielového spoluvlastníctva manželov. Vec môže byť
pri vyporiadaní prikázaná niektorému z bývalých bezpodielových spoluvlastníkov aj proti jeho vôli.

Podľa judikatúry nemožno celkom výnimočne vylúčiť vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
ani tým spôsobom, že do vlastníctva jedného manžela budú prikázané všetky veci zo spoločného
majetku s tým, že mu bude uložené vyplatiť celý podiel druhého manžela v peniazoch. Prikázanie
majetku z bezpodielového spoluvlastníctva len jednému z manželov by bolo prípustné aj vtedy, ak by
bol tento manžel sám zaviazaný na zaplatenie spoločných záväzkov vo výške dosahujúcej hodnotu
podstatnej časti prikázaného majetku, ak druhý manžel prostriedky na zaplatenie spoločných dlhov

nemá (Občiansky zákonník I, 2. vydanie, 2019, Števček, Dulák, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič
a kol.). Ak teda súd prvej inštancie prikázal do vlastníctva žalovaného okrem rodinného domu aj
garáž, uvedené neodporuje žiadnemu zákonnému ustanoveniu a zároveň súd prvej inštancie v tomto
ohľade riadnym spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej
inštancie, že využiť uvedenú nehnuteľnosť vie skôr žalovaný ako žalobkyňa, vychádzajúc pri tom z

tvrdení žalovaného, že garáž užívali rodičia žalovaného (ktorí mali uhrádzať aj poplatky spojené s jej
užívaním) a žalobkyňa tento nebytový priestor nijakým spôsobom neužívala.

19. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, na základe ktorého priznal žalobkyni v
rámci širšieho vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov nárok na ekonomický ekvivalent

užívanianehnuteľnosti.Odvolacísúdsapriklonilknovšejjudikatúrekrajskýchsúdov,ktorézaujaliprávny
názor, že za vylúčenie z užívania nehnuteľnosti patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manželov
za obdobie do vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov jedným z bývalých manželov
nepatrí druhému z bývalých manželov právo na zaplatenie akejkoľvek peňažnej sumy. Krajský súd v
Trnave v rozsudku zo dňa 30.10.2023, sp.zn. 23Co/127/2022 uviedol, že „Súdna prax teda pripúšťa,

že aj po zániku BSM až do jeho vyporiadania má každý z manželov vlastnícke právo k celej veci,
ktoré je obmedzené rovnakým vlastníckym právom druhého manžela. Tento právny záver sa vzťahuje
aj na predmetnú sporovú vec. Znamená to, že aj v danom prípade sa na užívanie nehnuteľností zo
zaniknutého, ale z dosiaľ nevyporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva v spornom období vzťahujú
ustanovenia § 143 až 150 OZ a nemožno na ne aplikovať ustanovenia o podielovom spoluvlastníctve

podľa § 137 až § 142 OZ, čo má potom zásadné následky pokiaľ ide o rozsah užívania a rozhodovanie
o spôsobe užívania predmetných nehnuteľností bývalými manželmi v období do vyporiadania BSM,
ako aj na prípadné majetkovoprávne nároky spojené s týmto užívaním. Kým podielové spoluvlastníctvo
je charakterizované spoluvlastníckym podielom, ktorého výška určuje mieru účasti spoluvlastníka na
právach a povinnostiach zo spoluvlastníctva, a teda aj mieru účasti na vzťahu k spoločnej veci pokiaľ ide

o jej užívanie, preto tam, kde spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie veci v spoluvlastníctve vôbec
alebo aspoň v rozsahu určenom jeho podielom na spoločnej veci, vzniká mu nárok na poskytnutie tomu
zodpovedajúcej náhrady; v prípade bezpodielového spoluvlastníctva nie je vzťah medzi spoluvlastníkmi
určený žiadnym podielom a každý z bezpodielových spoluvlastníkov je vlastníkom celej veci a súčasne
je obmedzený rovnakým vlastníckym právom druhého bezpodielového spoluvlastníka. Byt, ktorý mali

strany sporu v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, sa preto aj po zániku ich manželstva považuje
za spoločný majetok, ku ktorému majú obidvaja bývalí manželia naďalej rovnaké práva a povinnosti,
to znamená, že obaja manželia majú právo spoločného užívania veci. V zmysle uvedených právnych
záverov boli tak žalobkyňa ako aj žalovaný až do vyporiadania BSM rozsudkom Krajského súdu v
Trnave, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 06.07.2020, obaja bezpodielovými spoluvlastníkmi celej

predmetnej nehnuteľnosti, obaja boli oprávnení užívať túto nehnuteľnosť v celom rozsahu, pričom každý
bol obmedzený rovnakým vlastníckym právom druhého bezpodielového spoluvlastníka. Sporným medzi
stranami sporu zostalo to, či konanie žalovaného, ktorý v nehnuteľnosti býval do roku 2012, možno aj
v neskoršom období (do právoplatného rozhodnutia súdu o vyporiadaní BSM) považovať za užívanie
nehnuteľnosti spôsobom vylučujúcim z užívania nehnuteľnosti žalobkyňu, keď žalovaný sa z bytu

vysťahovalvroku2012aichsynsatamnasťahovalvauguste2017(uvedenévyplývao.i.zodôvodnenia
rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/154/2019-891 zo dňa 28.04.2020). V uvedenom prípade
ale platí, že ak by aj predmetnú nehnuteľnosť v spornom období užíval výlučne žalovaný, a to i
v prípade, že žalobkyni bránil realizovať jej vlastnícke práva, t. j. užívať predmetnú nehnuteľnosť,žalobkyni nevzniklo právo na finančnú kompenzáciu z titulu neužívania nehnuteľnosti, pretože dôvodom
užívania celej veci žalovaným bolo jeho vlastnícke právo k celej veci titulom BSM. Možnosť náhrady
jedného z bezpodielových spoluvlastníkov voči druhému za nemožnosť užívať predmet bezpodielového

spoluvlastníctva nie je riešená ani v ustanoveniach § 143 až 150 OZ (na rozdiel od právnej úpravy
týkajúcej sa podielového spoluvlastníctva). Za vylúčenie z užívania nehnuteľnosti patriacej do BSM
za obdobie do vyporiadania BSM žalovaným tak žalobkyni právo na zaplatenie akejkoľvek peňažnej
sumy nepatrí, pretože žalovaný bol oprávnený na užívanie predmetnej nehnuteľnosti titulom v tom čase
ešte nevyporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva. Súd prvej inštancie správne poukázal na to,

že pokiaľ bolo žalobkyni bránené v užívaní nehnuteľnosti patriacej do BSM, prípadne ak nesúhlasila
so spôsobom užívania danej nehnuteľnosti, právnym prostriedkom ochrany v jej prípade mohla byť
len žaloba podaná podľa § 146 ods. 1 OZ, ktorou sa žalobkyňa mohla na súde domáhať, aby o
spôsobe užívania nehnuteľnosti patriacej do BSM rozhodol pri nezhode bývalých manželov súd. Ako
je uvedené vyššie, takúto žalobu možno pritom podať nielen počas trvania manželstva, ale aj po
jeho zániku, ak BSM nebolo ešte vyporiadané. Žalobkyňa sa však domáhala náhrady za vylúčenie

z užívania spoločnej nehnuteľnosti patriacej pôvodne do bezpodielového spoluvlastníctva, z ktorého
dôvodu žaloba smerovala proti spoluvlastníkovi (jej bývalému manželovi). Ak potom žalobkyňa v konaní
namietala, že nedala súhlas synovi na to, aby neskôr len so súhlasom žalovaného užíval nehnuteľnosť,
ktorá bola predmetom vyporiadania BSM, aj v tomto prípade platí záver o tom, že ak medzi manželmi
dôjde k nezhode o právach a povinnostiach vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva, súd podľa

ustanovenia § 146 OZ rozhodne na návrh niektorého z nich. Žalobkyňa sa však ani v tomto prípade
ochrany svojho práva nedomáhala zákonom prípustným spôsobom“. K obdobným záverom dospel aj
Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 26.2.2020, sp. zn. 2Co/187/2017.

20. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedeného konštatuje, že žalobkyňa aj žalovaný boli do

vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva obaja bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti
(rodinného domu) a obaja boli oprávnení túto nehnuteľnosť užívať v celom rozsahu, čím je vylúčené,
aby žalovanému vznikla právna povinnosť zaplatiť žalobkyni peňažnú náhradu za neužívanie rodinného
domu, pretože dôvodom užívania celej veci žalovaným bolo jeho vlastnícke právo k celej veci právnym
titulom bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Za výlučné užívanie nehnuteľnosti len žalovaným v

uplatnenom období tak nepatrí žalobkyni právo na zaplatenie peňažnej náhrady. Pre úplnosť je potrebné
konštatovať, že v prejednávanej veci z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by sa žalobkyňa
domáhala súdnou cestou užívania nehnuteľnosti.

21. Na základe uvedeného odvolací súd z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (v časti

priznania ekonomického ekvivalentu užívania) súdom prvej inštancie rozhodnutie prvoinštančného
súdu zmenil tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia zohľadňujúc charakter sporu.
Na rozhodnutie súdu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov treba podľa slovenskej
rozhodovacej praxe hľadieť ako na jednotný celok, ktorý má komplexne vyporiadať doterajšie práva
strán z bezpodielového spoluvlastníctva manželov a konštituovať ich nové práva a povinnosti. Ak preto

strananapadneodvolanímrozsudoksúduprvejinštancieovyporiadaníbezpodielovéhospoluvlastníctva
manželov, či už ako celok, alebo niektorý z jeho výrokov, odvolací súd nie je v zmysle § 379 písm.
c) C.s.p. viazaný rozsahom odvolania. Žiadny z výrokov odvolaním napadnutého rozhodnutia vo veci
samej nenadobúda oddelene právoplatnosť (§ 367 ods. 2 C.s.p.). V odvolacom konaní sa musí
vždy preskúmať celé rozhodnutie súdu prvej inštancie o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva

manželov, t. j. všetky jeho výroky vo veci samej. Odvolací súd môže toto prvoinštančné rozhodnutie
potvrdiť, zmeniť alebo zrušiť výhradne ako celok. Pokiaľ odvolací súd pristúpi k zmene napadnutého
rozhodnutia vo veci samej, nemôže niektorý výrok potvrdiť a iné výroky zmeniť alebo zrušiť. Pri zmene
odvolaním napadnutého rozhodnutia musí odvolací súd sám nanovo a v celom rozsahu vyporiadať
všetky práva a povinnosti strán z právneho vzťahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov a tiež

nanovo konštituovať ich práva z novovzniknutých právnych vzťahov (Najvyšší súd SR, sp. zn. 3 Cdo
174/2012).

22. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396
ods. 2 C.s.p. a vzhľadom k tomu, že úspešnosť oboch sporových strán bola prakticky rovnaká, nepriznal

žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania.

23.Výrokyprvoinštančnéhorozsudku(výrokV.aVI.),ktorýmiuložilsporovýmstranámpovinnosťzaplatiť
súdny poplatok odvolací súd zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie berúc do úvahyzákonnú úpravu týkajúcu sa rozhodovania o súdnych poplatkoch, v zmysle ktorej (§ 14 ods. 4 zákona č.
71/1992 Zb.) v konaní podľa tohto zákona koná a rozhoduje vyšší súdny úradník vrátane rozhodovania
o zastavení konania; sudca v konaní koná a rozhoduje o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho

súdnehoúradníka.Úlohousúduprvejinštanciebudevovecipoplatkovejpovinnostiopätovnerozhodnúť,
a to v súlade s výškou masy bezpodielového spoluvlastníctva.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).