Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 27, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 12CoP/30/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6624204233
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Silvia Tisová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6624204233.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Silvie Tisovej a
členov senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Petra Straku,
v právnej veci navrhovateľky - manželky: A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom E. F. G. H. XXXX/
XX, I., štátna občianka Slovenskej republiky,
právne zastúpená: Advocatur Gémeš, Filipová & Partner AG, so sídlom Städtle 17, 9490 Vaduz,

Lichtenštajnské kniežatstvo, právna forma: akciová spoločnosť, číslo zápisu: FL-0002.539-075-9,
zahraničná osoba konajúca na území SR organizačnou zložkou BOOM & SMART Slovakia, so sídlom
Mostová 185/2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 096 428, a
manžela: J. F. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom K. XX, XXX XX L., adresa na doručovanie: M. XXX/
X, XXX XX N. X - O. H., P. N., štátny občan Českej republiky,
o rozvod manželstva a o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletým

deťom: G. C., nar. XX.XX.XXXX a C. C., nar. XX.XX.XXXX,
zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec,
na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 5P/168/2024 - 170 zo dňa
02.12.2024, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením č. k. 5P/168/2024 - 170 zo dňa 02.12.2024 Okresný súd Lučenec (ďalej aj
„súd prvej inštancie“ alebo „prvostupňový súd“):
I. Vyhlásil, že nemá právomoc konať.
II. Konanie zastavil.

III. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že manželka - navrhovateľka nemala v rozhodnom 6-mesačnom období
pred podaním návrhu na súd prvej inštancie, t. j. od 05.03.2024 do 05.09.2024 obvyklý pobyt na území
Slovenskej republiky (ďalej len „SR“). Mal za to, že hodnoverným spôsobom nepreukázala, že by
mala obvyklý pobyt na území SR najmenej 6 mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu, nakoľko
z listinných dôkazov ňou predložených a z informatívneho výsluchu táto skutočnosť jednoznačne

nevyplýva. Poukázal na to, že manžel nikdy nemal pobyt ani bydlisko na území SR, je štátnym
príslušníkom Českej republiky (ďalej len ČR“) a posledné spoločné bydlisko manželov bolo na území
ČR v L.. Ako nedôvodný vyhodnotil argument navrhovateľky o dočasnom opakovanom vycestovaní
na územie ČR z dôvodu umožnenia styku otca s maloletými (mal.) deťmi bez jej úmyslu zotrvať tu,
konštatujúc, že viedli s manželom spoločnú domácnosť, ona aj deti boli zaregistrovaní v sociálnom
systéme, ako aj zdravotnom systéme oboch štátov, pričom nevedela racionálne zdôvodniť jej mesačné

vycestovanie v rozhodnom období do L. na cca 2 týždne v mesiaci, ktoré zdôvodnila len manipuláciouzo strany manžela. Poukázal na to, že navrhovateľka pracovala pre spoločnosť v ČR, v ktorej riešila aj
klientov na území SR v rámci home office.
Z uvedeného vyvodil, že navrhovateľka nemala v rozhodnom období pred podaním návrhu o rozvod

manželstva úmysel sa trvalo zdržiavať na území SR, keďže mal. C. mala v ČR vybavené predškolské
zariadenie, obe deti mali svojho pediatra aj v ČR, tu poberala do augusta 2024 aj peňažnú pomoc
vmaterstve,ktorúsinaúzemíSRzačalavybavovaťažvseptembri2024.Uviedol,žeoichrozpadajúcom
sa manželstve nemali vedomosť ani jej rodičia, o ktorej situácii sa dozvedeli až dňa 31.05.2024, kedy
sa vo večerných hodinách vrátila domov z L. po tom, ako ju manžel doviezol.

Súd prvej inštancie dospel k záveru, podľa ktorého navrhovateľkou predložené dôkazy nepreukázali jej
obvyklý pobyt na území SR najmenej 6 mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu, pričom bolo v
jej záujme jednoznačne preukázať uvedenú podmienku tak, aby o nej neboli pochybnosti, čo v tomto
prípade splnené nebolo. Ustálil, že posledné miesto obvyklého pobytu manželov bolo v ČR, manžel
nemal v SR obvyklý pobyt a navrhovateľka nemala obvyklý pobyt po dobu vyžadovanú nariadením ku
dňu podania návrhu na súd.

V ďalšom poukázal na ust. § 100 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len
„CMP“) o obligatórnom spojení konania o rozvod manželstva s konaním o úpravu výkonu rodičovských
práv a povinností k mal. deťom z manželstva na čas po rozvode. Konštatoval, že pokiaľ nemá právomoc
na konanie vo veci rozvodu manželstva, nemá právomoc ani na konanie vo veci úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností k mal. deťom, nakoľko toto konanie prebieha len z dôvodu jeho spojenia

s konaním o rozvod a od neho závisí. Okrem toho mal súd prvej inštancie za to, že deti majú obvyklý
pobyt v ČR, a teda ani v tejto časti súd nemá právomoc na konanie.
Ďalej v danej veci konštatoval prekážku začatého konania (litispendencie) bezpochyby spojenej
s posúdením momentu začatia konania v zmysle čl. 17 Nariadenia Brusel IIa, keď z oznámenia
predsedníčky senátu Obvodního soudu pro Prahu 3 vo veci sp. zn. 60P/103/2024 mal za preukázané,

že otec podal návrh o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností pred a po rozvode na označený súd
dňa 27.08.2024 a navrhovateľka podala návrh až dňa 05.09.2024. Z uvedeného dôvodu návrh manžela
o úprave výkonu rodičovských práv k mal. deťom pred a po rozvode považoval za podaný skôr ako
návrh navrhovateľky v tomto konaní.
Konštatujúc, že súdy SR nemajú právomoc vo veci konať a nedostatok právomoci je prekážkou

neodstrániteľnou, pre ktorú nemôže v konaní pokračovať, toto zastavil v zmysle § 161 ods. 2 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.

2. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka, považujúc

argumentáciu prvostupňového súdu o nepreukázaní obvyklého pobytu jej a detí v SR v posledných
6 mesiacoch pred začatím konania za zmätočnú a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za
nepreskúmateľné. Mala za to, že odvolaním napadnuté uznesenie nezodpovedá vykonanému
dokazovaniu, vec bola nesprávne právne posúdená a bol aj neúplne zistený skutočný stav veci. Podľa
navrhovateľky súd prvej inštancie svojvoľne vyhodnotil, že táto sa v rozhodnom období striedavo

zdržiavala v dvojtýždňových intervaloch v L. v spoločnej domácnosti manželov, kde s ňou boli aj mal.
deti, aby boli s otcom a tiež vyhodnotil, že počas týchto intervalov navštevovala mal. C. Materskú školu
Q. G., R. M. v L. X od decembra 2023 do júna 2024.
Poukázala na svoje vyjadrenie počas informatívneho výsluchu dňa 19.11.2024, podľa ktorého keď bola
v ČR, zdržiavala sa tam týždeň, maximálne dva a o mesačných intervaloch vôbec nehovorila. Podľa

navrhovateľky si preto súd prvej inštancie vysvetlil striedavý pobyt navrhovateľky v dvojtýždňových
intervalochsvojvoľne.Svojetvrdeniapodložilaajdochádzkoumal.C.vQ.G.,R.M.,podľaktorejvobdobí
od 12/2023 do 09/2024 navštevovala škôlku len 44 dní z celkových 166 pracovných dní, pričom jej pobyt
v apríli 2024 (12 dní z 21) bol dlhší len z dôvodu, že matka pripravovala veci na definitívne odsťahovanie
sa z L. na Slovensko. Za rozporné považovala aj odôvodnenie v bode 48., keď na jednej strane súd

prvej inštancie konštatoval, že navrhovateľka nemá obvyklý pobyt na území SR, avšak v poslednej vete
uvedeného bodu uviedol, že matka sa aj z pracovného dôvodu v prevažnej miere zdržiavala na území
SR, čo malo vyplývať z čestného vyhlásenia otca navrhovateľky zo dňa 26.09.2024.
Vzhľadom k tomu považovala napadnuté uznesenie za nepreskúmateľné a zmätočné, keď sa súd prvej
inštancie nijako nezaoberal posúdením, kde a dokedy mali účastníci spoločnú domácnosť, čo podľa

jej názoru malo vplyv na posúdenie obvyklého pobytu navrhovateľky a detí pred podaním návrhu na
začatie konania. Tvrdila, že už od novembra 2023 nežila s deťmi a manželom v spoločnej domácnosti
v L., pretože už v tom čase bolo manželstvo rozvrátené. Navrhovateľka bola tehotná s mal. G., pričom
manžel sa chodu domácnosti a starostlivosti o rodinu vôbec nevenoval; buď bol do večera v prácialebo cez víkendy niekam chodil. Poukázala na to, že manželia minimálne od začiatku roka 2023
spoločne ani nehospodárili, keď manžel po zmene zamestnania začiatkom roku 2023 prestal posielať
svoju mzdu na spoločný účet a z vlastného účtu platil iba za bývanie; ostatné výdavky na chod

domácnostiastarostlivosťorodinuznášalaibanavrhovateľka.Uviedla,žepokiaľnebolatehotná,zvládla
starostlivosť o mal. C. a domácnosť aj sama, avšak počas tehotenstva s G. bola dlhodobo chorá, ako aj
mal. C. a keďže nepracovala a nemala toľko finančných zdrojov, bola odkázaná na pomoc svojej rodiny
na území SR, kde sa z týchto dôvodov od konca roka 2023 aj nachádzala. Podľa nej to manželovi ani
neprekážalo a nenamietal ani nepožadoval, aby sa matka s deťmi po pôrode zdržiavali v ČR.

Manželka tvrdila, že účastníci konania nezdieľali spoločnú domácnosť v ČR a navrhovateľka s deťmi žila
v I. a cestovanie do L. bolo potrebné chápať len v rovine návštev otca a vybavovania si nevyhnutných
záležitostí, kedy maloletá navštevovala aj škôlku v L.. Poukázala na to, že v SR v priebehu celého
roka 2024 mala s deťmi všetky sociálne väzby, tu mali zabezpečené plnohodnotné bývanie aj zdravotnú
starostlivosť a mal. C. navštevovala predškolské zariadenie a krúžky. Nestotožnila sa s argumentáciou
súdu, podľa ktorej navrhovateľka mala hlásený pobyt v L., K. XX a deti trvalý pobyt, nakoľko hlásenie

trvalého pobytu má evidenčný charakter a neovplyvňuje posudzovanie obvyklého pobytu, ktorý bol
navyše evidovaný bez súhlasu vlastníka nehnuteľnosti. Poukázala tiež, že mal. C. navštívila detského
pediatra v L. naposledy 19.01.2024 a mal. G. absolvoval v L. všetky povinné očkovania len z dôvodu,
že na Slovensku nemal vybavený rodný list. Podľa matky išlo iba o praktické dôvody a v tomto kontexte
sa podľa nej má vnímať aj skutočnosť, že poberala materskú z ČR, pretože tam v minulosti pracovala,

bola poistená a tak vznik nároku na túto sociálnu dávku z ČR využila.
Ďalej poukázala na ust. § 24 ods. 1 až 3 a § 22 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve
súkromnom a procesnom, ako aj na čl. 3 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 z 25.06.2019 o právomoci
a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností
a o medzinárodných únosoch detí (ďalej len „Nariadenie Brusel II ter“) s tým, že hraničné určovatele

sú alternatívne a súd členského štátu je povinný skúmať iba to, či má navrhovateľ sám obvyklý pobyt
na území príslušného členského štátu v stanovenom rozsahu a či je štátnym príslušníkom daného
členského štátu; skúmanie štátnej príslušnosti odporcu sa pre účely určenia právomoci nevyžaduje.
Považovala za irelevantné, kedy Obvodný súd pre Prahu 3 začal konanie ohľadom vecí rodičovských
práv a povinností k deťom, nakoľko tak učinil na základe klamlivých vyjadrení otca, keď deti v čase

začatia konania obvyklý pobyt preukázateľne v L. X nemali a súčasne na Slovensku bolo nariadené
neodkladné opatrenie ohľadom starostlivosti o deti už dňa 23.08.2024. Mala za to, že ona a maloleté deti
majú dlhodobo minimálne od konca roka 2023 obvyklý pobyt na Slovensku, považujúc opačné tvrdenia
otca za zavádzajúce. Podľa nej právomoc súdov ČR nie je daná a tieto začali konať iba na základe
nepravdivých tvrdení otca.

Ďalej podľa manželky súd prvej inštancie pochybil, keď konanie o neodkladnom opatrení podané
navrhovateľkou dňa 19.08.2024 pod sp. zn. 5P/159/2024 nespojil s konaním o rozvod manželstva
a úpravou rodičovských práv a povinností k mal. deťom vedeným pod sp. zn. 5P/168/2024, čo by podľa
manželky následne znamenalo, že konanie vedené na súde prvej inštancie by začalo skôr ako konanie

vedenévČeskejrepublike.Vtejtosúvislostipoukázalanabod51.odôvodnenianapadnutéhouznesenia,
v ktorom súd prvej inštancie konštatoval existenciu prekážku začatého konania (litispendencie) spojenú
s posúdením momentu začatého konania podľa čl. 17 nariadenia Brusel IIa, majúc za preukázané, že
manžel (otec) podal návrh na úpravu rodičovských práv a povinností pred a po rozvode na Obvodný súd
pre Prahu 3 vedený pod sp. zn. 60P/103/2024 dňa 27.08.2024 a navrhovateľka podala návrh na začatie

konania až dňa 05.09.2024, považujúc návrh manžela na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností
za skôr podaný ako návrh navrhovateľky. Podľa navrhovateľky je zrejmé, že na súde prvej inštancie
prebiehajú dve konania týkajúce sa tej istej veci pod sp. zn. 5P/159/2024 a sp. zn. 5P/168/2024, ktoré
vzhľadom na zjavnú skutkovú súvislosť mal súd prvej inštancie v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie.

Vzhľadom k uvedenému navrhla napadnuté uznesenie zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP.

3. Manžel sa k odvolaniu manželky vyjadril tak, že Nariadenie Rady (EÚ) 2201/2003 zo dňa 27.11.2003
bolo zrušené a nahradené Nariadením Brusel II ter, ktoré podľa neho prvostupňový súd správne
na predmetnú vec aplikoval, poukazujúc pritom na to, že zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom

práve súkromnom môže byť na vec aplikovaný len v medziach špeciálnej právnej úpravy obsiahnutej
v Nariadení Brusel II ter, ktoré má aplikačnú prednosť.
Čo sa týka právomoci konať a rozhodnúť, za rozhodné kritérium považoval obvyklý pobyt maloletých
detí, pričom zotrval na tom, že ich obvyklý pobyt je v L. X, na adrese K. XXXX/XX, na ktorom akojedinom sa rodičia dohodli. Uviedol, že len z rozhodnutia jedného rodiča nemohlo dôjsť k jeho zmene.
Tvrdenie matky, podľa ktorého majú mal. deti bydlisko tam, kde ona ako rodič, ktorému deti boli zverené,
nemá podľa neho oporu v žiadnom z platných právnych noriem. Argumentoval, že domácnosť rodiny

sa až do rozpadu vzťahu rodičov nachádzala na vyššie uvedenej adrese. Poprel tvrdenie matky, podľa
ktorého malo k rozpadu manželstva dôjsť už na začiatku roku 2023, keď manželia prestali spoločne
hospodáriť a manžel sa nemal zaujímať o domácnosť či potreby rodiny, čo manželka podľa jeho
názoru nepreukázala žiadnym dôkazom, pýtajúc sa, prečo sa za daných okolností rozhodla mať ďalšie
dieťa s manželom a v piatom mesiaci tehotenstva sa odsťahovať na Slovensko. Podľa jeho názoru

manželka svoje tvrdenia účelovo upravuje, keď sama v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
adresovaného súdu prvej inštancie uvádzala, že ČR opustila až v reakcii na skutočnosť odchodu
manžela dňa 30.05.2024 zo spoločnej domácnosti. Poukázal na to, že na adrese v L. žili od marca
2020, táto bola bydliskom rodiny, manželka sa tam zdržiavala niekoľko posledných rokov a mala túto
adresu nahlásenú ako adresu faktického pobytu, a to od 06.09.2023. Tvrdenia manželky o navštevovaní
predškolského zariadenia zo strany mal. C. podľa neho vypovedajú maximálne o pomere osobnej

a inštitucionálnej starostlivosti, ktorú rodičia zvolili, prípadne o jej chorobnosti, avšak nie je možné z nich
vyvodiť, že obvyklým pobytom maloletej malo byť iné mesto, než v ktorom sa predškolské zariadenie
nachádzalo. Za účelové považoval tvrdenia matky aj v otázke pediatra maloletých, namietajúc, že mal.
G. neabsolvoval len nevyhnutnú popôrodnú starostlivosť, ale bol u J. H. ešte 30.05. a 27.06.2024 na
preventívnejprehliadkevrátaneočkovaniaadokoncaaj11.09.2024.PoukázalnauznesenieObvodného

súdu pre Prahu 3 č. k. 60P/103/2024-257 zo dňa 27.11.2024, podľa záverov ktorého je obvyklým
bydliskom mal. detí ČR, kde bolo konanie o úprave pomerov k nim začaté skôr, na základe podania
manžela zo dňa 27.08.2024. Preto podľa otca súd prvej inštancie správne aplikoval čl. 20 ods. 3
Nariadenia Brusel II ter.
Doplnil, že návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia zo strany manželky nemohlo byť konanie

vo veci samej začaté skôr; naopak táto bola poučená priamo v nariadenom predbežnom opatrení, že
musí tak učiniť s tým, že konanie o vydanie neodkladného opatrenia je konaním špecifickým, v ktorom
sa nerozhoduje o veci samej, a preto spojenie k spoločnému prejednaniu je z povahy veci v zmysle
príslušných procesných ustanovení vylúčené.
Za rozporné s jej predchádzajúcimi vyjadreniami považoval tvrdenie navrhovateľky, podľa ktorého

v posledných 6 mesiacoch pred podaním návrhu na úpravu práv a pomerov k maloletým, t. j. od
04.03.2024 do 04.09.2024 bol jej obvyklý pobyt v Slovenskej republike.
Mal za to, že o tom nepredložila žiaden dôkaz, naopak z dôkazov založených v spise je možné učiniť
záver o tom, že jej bydlisko bolo v L., kde viedla rodinnú domácnosť, porodila dve deti, bola zamestnaná
a poberala dávky nemocenského poistenia, má dosiaľ hlásené svoje bydlisko, je zdravotne poistená

a kde sa zdržiavala aj po rozpade vzťahu účastníkov, ku ktorému došlo v máji roku 2024. Podľa jeho
názoru súd prvej inštancie správne aplikoval čl. 3 písm. a/ Nariadenia Brusel II ter, ktorá právna úprava
má prednosť pred úpravou obsiahnutou v zákone o medzinárodnom práve súkromnom.
Navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť.

4. Manželka v odvolacej replike (zo dňa 26.02.2025) doplnila, že súd členského štátu musí zisťovať vôľu
dotknutej osoby zriadiť zvyčajné centrum svojich záujmov na určenom mieste, pričom v danom prípade
je uplatniteľná aj judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“), podľa ktorej sa manželka
z dôvodu manželskej krízy rozhodla opustiť pôvodný obvyklý pobyt manželov, aby sa usadila v inom
členskom štáte a podať v ňom návrh na zrušenie manželského zväzku za podmienok stanovených v čl.

3 ods. 1 písm. a/ piatej alebo šiestej zarážke Nariadenia č. 2201/2003, pričom si môže zachovať určitý
počet sociálnych a rodinných väzieb na území členského štátu pôvodného obvyklého pobytu manželov.
Mala za to, že súd členského štátu musí osobitne preskúmať obvyklý pobyt osobitne v prípade každého
dieťaťa, pričom nepostačuje uvedenie počtu dní, počas ktorých sa mal. dieťa zdržiavalo v predškolskom
zariadenínaúzemíjednéhočlenskéhoštátu.Podľamanželkysúdtiežmusískúmaťzámerrodičovusadiť

sa s dieťaťom v inom členskom štáte, dôvody pobytu dieťaťa na území členského štátu, ako aj jeho
štátnu príslušnosť a vo všeobecnosti v prípade dieťaťa nízkeho veku v prvom rade rodinné prostredie
určené príslušnou osobou, s ktorou dieťa žije. Tvrdila, že ak je zo skutkových okolností zrejmé, že otec
maloletých opustil spoločnú domácnosť, môže byť určované najmä matkou, od ktorej je dieťa existenčne
závislé. Uviedla, že súd by mal zohľadniť dôvody presťahovania matky do iného členského štátu, najmä

ak je zrejmé, že počas manželskej krízy trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu narastajú
v prospech nového členského štátu. Teda svoje konanie nehodnotila ako svojvoľné a nepredvídateľné,
ale naopak racionálne v snahe zabezpečiť riadnu starostlivosť a výchovu o mal. deti, pričom v prípade
detí nízkeho veku je sociálne a rodinné prostredie rodičov považované za základné kritérium určeniamiesta ich obvyklého pobytu. Manželka namietala, že súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní
spomínanými relevantnými skutočnosťami vyplývajúcimi z právneho poriadku Európskej únie neriadil,
a preto následne nesprávne skutkovo ustálil, že miesto obvyklého pobytu manželky a maloletých sa

nachádza v ČR, čo následne vyústilo podľa jej názoru do nesprávneho právneho posúdenia veci, a teda
k vyhláseniu, že nemá v danej veci právomoc konať.
Vo väzbe na odsek 27. veta prvá recitálu Nariadenia Brusel II ter navrhla prípadne zvážiť využitie
inštitútu žiadosti súdu členského štátu, ktorý nemá právomoc, o postúpenie právomoci v súlade s čl. 13
Nariadenia pre prípad, že by sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie.

Osobitne doplnila ohľadom uznesenia súdu prvej inštancie č. k. 5P/159/2024-27 zo dňa 23.08.2024,
ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie o dočasnom zverení mal. detí do jej starostlivosti
a o vyživovacej povinnosti otca, že existencia dôvodov na vydanie predmetného uznesenia bola
daná, nakoľko sa deti nachádzali na území SR a bola prítomná naliehavosť prípadu, pričom uvedené
rozhodnutie bolo dočasné. Poukázala na to, že ani ku dňu vypracovania repliky nebolo prijaté na území
ČR neodkladné opatrenie o dočasnom zverení mal. detí do výlučnej starostlivosti matky a o uložení

dočasnej povinnosti otca prispievať na ich výživu, preto uznesenie č. k. 5P/159/2024 - 27 zo dňa
23.08.2024 považovala za správne. Taktiež poukázala na to, že uznesenie českého súdu, ktorým
argumentoval otec v rámci svojho odvolania, bolo vydané len na dobu troch mesiacov od jeho
vykonateľnostistým,žečeskýsúdnemalsurčitosťouvysporiadanúotázkusvojejprávomoci.Zdôraznila,
že v zmysle čl. 15 ods. 1 Nariadenia Brusel II ter môže prijať predbežné opatrenie ten súd, na území

toho ktorého členského štátu sa deti nachádzajú, pričom v ČR sa nenachádzali.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 3 ods. 5 písm. a/ CMP), preskúmal uznesenie
súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 65 CMP a § 66 CMP a bez nariadenia pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387

ods. 1 CSP potvrdil, považujúc ho za vecne správne.

6.Akovyplynulozobsahuspisu,naOkresnomsúdeLučenecjepodsp.zn.5P/168/2024vedenékonanie
o rozvod manželstva manželov A. B. C. D. a J. F. C.. Nakoľko ide o konanie s cudzím prvkom, súd
prvej inštancie bol povinný skúmať otázku svojej právomoci, a to podľa Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111

z 25.06.2019 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach
rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (ďalej len „Nariadenie Brusel II ter“),
ktoré sa aplikuje na prejednávanú vec.

7. Podľa čl. 3 Nariadenia Brusel II ter, vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva majú

právomoc súdy členského štátu,
a) na ktorého území:
i) majú manželia obvyklý pobyt;
ii) manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva;
iii) má odporca obvyklý pobyt;

iv) v prípade spoločnej žiadosti má niektorý z manželov obvyklý pobyt;
v) má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred podaním návrhu,
alebo
vi) má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním
návrhu a je štátnym príslušníkom daného členského štátu, alebo

b) ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia.
Vkontexteskutkovýchokolnostíprejednávanejveci,keďžeposlednémiestoobvykléhopobytumanželov
bolo v ČR, manžel nemal v SR obvyklý pobyt a nie je ani jej štátnym občanom a nejde ani o spoločnú
žiadosť manželov, súd Slovenskej republiky by mal právomoc konať vo veci rozvodu manželstva
účastníkov len v prípade splnenia podmienky podľa čl. 3 písm. a/, vi/ Nariadenia, t. j. ak by manželka ako

občianka SR mala obvyklý pobyt v SR najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu.

8. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého uvedenú podmienku
navrhovateľka ku dňu podania návrhu na rozvod nesplnila, nakoľko dôveryhodne a bez pochybností
nepreukázala svoj obvyklý pobyt na území SR v trvaní najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred

podaním návrhu, t. j. od 05.03.2024 do 05.09.2024. Súd prvej inštancie svoje závery, ktoré sú podstatné
pre rozhodnutie, zrozumiteľne a dostatočne odôvodnil, a preto námietku jeho nepreskúmateľnosti
odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.9. V prvom rade je podľa odvolacieho súdu potrebné prihliadnuť k tomu, že manželia podľa vlastných
vyjadrení mali posledný spoločný obvyklý pobyt v ČR v L. X, na adrese K. XX, nie je preto dôvodná
námietka navrhovateľky, podľa ktorej túto okolnosť súd prvej inštancie neustálil. Tento spoločný pobyt

trval od roku 2020 (pred narodením mal. C.) a tu bolo centrum záujmov účastníkov; manžel tu pracoval,
všetcičlenoviarodinytuboliregistrovanívzdravotnom asociálnomsystéme,manželkatumaladokonca
roka 2023 uzavretý pracovný pomer a následne bola na materskej dovolenke, mal. C. tu navštevovala
predškolské zariadenie, a to bez ohľadu na to, že manželka a deti mali zdravotné poistenie taktiež
na Slovensku, resp. že manželka mala aj klientov na Slovensku. Je zrejmé a súčasne aj logické a

prirodzené, že kvôli silným rodinným väzbám chodievala manželka pravidelne aj na Slovensko do I., a to
aj na dlhší čas, najmä ak potrebovala pomoc v tehotenstve či materstve, ako uvádzala sama, resp. aj
jej otec v čestnom vyhlásení zo dňa 26.09.2024. Preto podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné,
bez preukázania výraznej zmeny opísanej skutkovej situácie (navonok, tzv. hmatateľnými krokmi),
ktoré dôkazné bremeno zaťažovalo manželku, vyhodnotiť, že došlo k zmene jej zámeru trvalo sa
zdržiavať v ČR. Odvolací súd vychádzajúc z dôkazov vykonaných v konaní konštatuje, že navrhovateľka

preukázateľne zmenila svoj obvyklý pobyt práve k 31.05.2024, ktorý dátum obaja účastníci spomínajú
ako deň, keď manžel doviezol manželku spolu s deťmi k rodičom do I. v SR. Odvolací súd preto ustálil
tento dátum ako hraničný a nesporný, od ktorého sa doba obvyklého pobytu manželky na Slovensku
odvíja.

10. Navyše, aj z vyjadrení samotnej manželky vyplynulo, že k jej definitívnemu rozhodnutiu (t.j.
k subjektívnemu/vnútornému postoju) odsťahovať sa z ČR došlo v apríli 2024, resp. máji 2024, keď
sa manžel priznal k mimomanželskému pomeru. Uvedený záver potvrdzuje aj čestné vyhlásenie otca
manželky, podľa ktorého do 31.05.2024 nemali vedomosť o rozpadávajúcom sa manželstve účastníkov,
čo znamená, že ani dlhšie pobyty navrhovateľky u nich v predchádzajúcom období nepovažovali za

niečo výnimočné. Aj mal. C. prihlásila do materskej školy v I. až 20.04.2024, čo však bez ďalšieho nie
je možné posúdiť ako zmenu ich obvyklého pobytu.

11. Na vyššie uvedenom závere o zmene obvyklého pobytu k 31.05.2024 nič nemení okolnosť, že
k rozpadu manželstva účastníkov došlo pravdepodobne skôr. Javí sa ako pravdepodobné, že manželka

začala uvažovať nad návratom do SR (k rodičom) ešte pred narodením mal. G., vzhľadom na situáciu
v rodine účastníkov, keď sa manžel (zrejme pod vplyvom udržiavania mimomanželského pomeru)
podstatne viac zdržiaval mimo spoločnej domácnosti, v menšom rozsahu sa podieľal na starostlivosti
odetičimenejprispievalnaspoločnépotreby.Jeajpochopiteľné,akzatakejtosituáciemanželkahľadala
pomoc a zázemie u svojich rodičov a pravidelne sa u nich začala zdržiavala. Uvedené „prechodné

obdobie“ však nie je postačujúce pre záver, podľa ktorého k zmene obvyklého pobytu navrhovateľky
došlo už v novembri 2023.

12. Naopak, o skutočnosti, že k reálnemu presťahovaniu (t. j. k zmene obvyklého pobytu) manželky (a
spolu s ňou aj mal. detí) došlo až na konci mája 2024, svedčí aj komunikácia manželov cez sociálne siete

(konkrétne na č. l. 53), v ktorej sa manžel pýta manželky, či sa už rozhodla, kde sa s deťmi usadí. Teda
v tom čase nebolo úplne isté ani to, či pobyt manželky s deťmi na Slovensku bude dočasný alebo trvalý.
Od toho času však manželka svojím ďalším správaním a úkonmi prejavila navonok svoje rozhodnutie
usadiť sa na Slovensku trvale, presunula tu centrum svojich záujmov, napr. tým, že mal. C. prihlásila do
škôlky (od 01.06.2024), začala si tu vybavovať rodičovský príspevok, odsťahovala si veci z bytu v L..

Preto až túto zmenu postoja k obvyklého pobytu považoval odvolací súd za zlomovú a jednoznačnú
v prospech SR, od ktorej možno počítať obvyklý pobyt navrhovateľky na území SR. Tento dosiahol dobu
6 mesiacov až dňa 30.11.2024, teda až po podaní návrhu na rozvod manželstva.
Vzhľadom k tomu v čase podania návrhu zo strany manželky (04.09.2024) nemali súdy SR právomoc
konať vo veci rozvodu účastníkov podľa čl. 3 Nariadenia Brusel II ter, a preto odvolací súd napadnuté

rozhodnutie potvrdil ako vecne správne.

13. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého
pokiaľ súd nemá právomoc konať vo veci rozvodu, nemôže v tomto konaní rozhodovať ani o úprave
výkonu rodičovských práv a povinností k mal. deťom pochádzajúcim z manželstva na čas po rozvode,

ktoré je vyvolané len obligatórnym spojením týchto konaní na základe ust. § 100 CMP. Avšak za takejto
situáciepovažujeodvolacísúdzáveryprvostupňovéhosúduuvedenévnapadnutomrozhodnutítýkajúce
sa obvyklého pobytu mal. detí v ČR za prekračujúce rámec konania o rozvod manželstva. Prvostupňový
súd sa k nim nemal vyjadrovať a v tomto konaní ich odvolací súd ani nemôže preskúmavať. Dokazovaniea právne posúdenie otázky obvyklého pobytu mal. detí majú byť predmetom skúmania v osobitnom
konaní o úpravu výkonu rodičovských práv, ktoré je vedené nezávisle, v súlade s procesnými pravidlami
upravujúcimi právomoc súdov vo veciach rodičovských práv. V tejto súvislosti je aj námietka manželky,

podľa ktorej konanie o neodkladnom opatrení sp. zn. 5P/159/2024 začaté na základe návrhu manželky
zo dňa 19.08.2024 malo byť spojené s týmto konaním o rozvod manželstva a o úprave výkonu
rodičovských práv a povinností, nedôvodná.

14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP,

rovnako ako prvostupňový súd, nezistiac dôvody, pre ktoré by bolo spravodlivé niektorému z účastníkov
ich náhradu priznať.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v

rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).