Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 13Snr/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9625200144
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:9625200144.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Martinčekovej a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej, JUDr. Violy Takáčovej PhD., LL.M, JUDr.
MichalaMatulníka,PhD.aMgr.KristínyBabiakovej,vprávnejvecižalobcu:I..Š.P.T.,L..XX.XX.XXXX,J.
J.Č..XXXX/.XX,J.,právnezastúpenýJUDr.PavlomGráčikom,advokátomsosídlomFarskáč.40,Nitra,
proti žalovanému: Výbor Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného
bezpečnostného úradu, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo spisu CRD - 2201 -
3/2020 - VPRNBU zo dňa 03.12.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e s a rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí

Národného bezpečnostného úradu číslo spisu Q. - XXXX - X/XXXX - E. zo dňa 03.12.2020 a vec sa
v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobca m á voči žalovanému p r á v o na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Národný bezpečnostný úrad (ďalej „NBÚ“) ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím číslo:
SP-PB-4283-41/2019-Ž-5512 zo dňa 09.09.2020 podľa § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. o
ochrane utajovaných skutočností v znení neskorších predpisov (ďalej ,,zákon č. 215/2004 Z. z.“)
vo veci vykonania bezpečnostnej previerky III. stupňa pre stupeň utajenia Tajné navrhovanej osoby:

I.. Š. T. rozhodol tak, že podľa § 10 ods. 1 písm. g) v spojení s § 14 ods. 1 a ods. 2 písm. c)
bod 6 zákona č. 215/2004 Z. z. navrhovanú osobu nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú
osobu preto, že u nej bolo zistené bezpečnostné riziko, lebo preukázala svojím konaním a vyjadrením
nečestnosť, nedôveryhodnosť vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností. Podľa § 26 ods. 2 cit.
zákona vydaním tohto rozhodnutia úrad ukončuje bezpečnostnú previerku navrhovanej osoby pre
stupeň utajenia Tajné. V odôvodnení uviedol, že na základe súhlasu navrhovanej osoby s oprávnením
oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami a s vykonaním bezpečnostnej previerky vykonal úrad

bezpečnostnú previerku III. stupňa pre stupeň utajenia Tajné. Poukázal na utajovaný listinný dôkaz zo
dňa 21.02.2020, ktorý pôvodca označil ako utajovanú skutočnosť stupňa utajenia Vyhradené a preto
navrhovanú osobu nie je možné považovať za oprávnenú osobu podľa § 2 písm. f) cit. zákona a nie
je možné konkrétny obsah utajovanej informácie v tomto rozhodnutí uvádzať. Následne, vzhľadom na
tento dôkaz, úrad vykonal dňa 21.05.2020 s navrhovanou osobou bezpečnostný pohovor, z ktorého
bol vyhotovený písomný záznam. Položené otázky a vyjadrenia navrhovanej osoby sú autenticky
zaznamenané v zázname, úrad v rozhodnutí uviedol len tú časť zo záznamu, ktorá súvisí s dôvodmi

vydania rozhodnutia. Z dôvodu, že vyjadrenia navrhovanej osoby počas bezpečnostného pohovoru
boli v rozpore so zistenými skutočnosťami, navrhovaná osoba absolvovala psychofyziologické overenie
pravdovravnosti dňa 07.07.2020. Pred jeho vykonaním bola opätovne poučená o dôvodoch vykonania
tohto procesného úkonu, jeho priebehu a o tom ako sa má počas jeho vykonávania správať. Zozáverečnej správy vyplýva, že dôvodom testovania subjektu bolo zistiť, či subjekt ako príslušník PZ
prijal úplatok po roku 2013. V priebehu predtestového rozhovoru navrhovaná osoba uviedla, že nikdy
nezobrala žiadny úplatok. Testovanie pravdovravnosti bolo vykonané za použitia systému počítačového

polygrafu Lafayette verzia LX5000. Na otázky: Prijali ste úplatok, ako príslušník PZ po roku 2013? a
Prijali ste úplatok, ako príslušník PZ po roku 2013 aspoň raz?, navrhovaná osoba odpovedala dvakrát
Nie. Po celkovej analýze grafov navrhovanej osoby bolo zistené, že obsahujú signifikantné telesné
odozvy na vyššie uvedené testové otázky, ktoré sú interpretované ako klamstvo. Na základe toho
záver polygrafického špecialistu je, že subjekt nebol pravdovravný pri odpovediach na vyššie uvedené

otázky. Na podklade zhromaždených a v rozhodnutí označených listinných dôkazov považoval úrad za
preukázané a pre posúdenie predpokladu bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovanej osoby vo vzťahu k
zisteniu, že u navrhovanej osoby bolo zistené bezpečnostné riziko ust. v § 14 ods. 2 písm. c) bod 6 cit.
zákona, za podstatné skutočnosti uvedené v utajovanom listinnom dôkaze č. p. : D.-G.-XXXX-XX/XXXX-
Ž.-XXXX/V z 21.02.2020 a to v prílohe č. 2 na str. 2 ods. 3 a 5, str. 3 ods. 12 a str. 4 ods. 1, 2 a 3 bod a/ a
ods. 6. Úrad ich hodnotí, ako materiálne pre preukázanie označeného bezpečnostného rizika. Aj keď sa

navrhovaná osoba v priebehu bezpečnostného pohovoru vyjadrovala, že nikdy neprijala úplatok, dary
ani iné nenáležité výhody, úrad v tejto súvislosti poukázal na priebeh a výsledok psychofyziologického
overenia pravdovravnosti zo dňa 07.07.2020. Výsledkom tohto preverovania bol záver, že subjekt
nebol pravdovravný. Výsledok tohto overenia pravdovravnosti je potrebné pri hodnotení bezpečnostnej
spoľahlivosti navrhovanej osoby brať do úvahy. Testové otázky boli formulované tak, aby nimi bola

overená pravdovravnosť vyjadrení navrhovanej osoby k zisteným skutočnostiam, ktoré boli prekážkou
na vydanie osvedčenia. Ani predmetné vyjadrenia navrhovanej osoby pri bezpečnostnom pohovore
nie je možné s ohľadom na výsledok psychofyziologického overenia pravdovravnosti považovať za
vierohodné a je ich potrebné pričítať v neprospech navrhovanej osoby.

2. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím číslo
CRD-2201-3/2020-VPRNBU zo dňa 03.12.2020 (ďalej ,,preskúmavané rozhodnutie“) jeho odvolanie
zamietol a rozhodol, že žalobcu nemožno podľa § 10 ods. 1 písm. g) v spojení s § 14 ods. 1
a ods. 2 písm. c) bod 6 zákona č. 215/2004 Z. z. považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu
preto, že u neho bolo zistené bezpečnostné riziko, lebo preukázal svojím konaním a vyjadrením

nečestnosť, nedôveryhodnosť vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností. Poukázal na skutkový stav
vyplývajúci z dôkazov, ktoré zadovážil prvostupňový správny orgán (najmä utajovaný listinný dôkaz
z 21.02.2020 v stupni utajenia Vyhradené, záznam z bezpečnostného pohovoru zo dňa 21.05.2020,
záverečnú správu zo psychofyziologického overenia pravdovravnosti zo dňa 07.07.2020). K výkladu
pojmu ,,bezpečnostné riziko“ uviedol, že podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu pod pojmom

bezpečnostné riziko je potrebné rozumieť samotné podozrenie z existencie bezpečnostných rizík.
Žalovaný sa stotožnil s hodnotiacimi závermi prvostupňového orgánu, že skutočnosti identifikované
v utajovanom listinnom dôkaze z 21.02.2020, konkrétne v prílohe č. 2 na str. 2 ods. 3 a 5, str. 3
ods. 12 a str. 4 ods. 1, 2 a 3 bod a/ a ods. 6, je potrebné podľa § 14 ods. 2 písm. c) bod 6 cit.
zákona hodnotiť, ako materiálne pre preukázanie bezpečnostného rizika. Zásadný význam majú aj

ďalšie skutočnosti a to výsledok psychofyziologického overenia pravdovravnosti zo dňa 07.07.2020,
keď odpovede na testové otázky boli interpretované, ako klamstvo. Potom aj vyjadrenie žalobcu pri
bezpečnostnom pohovore (predovšetkým odpovede na otázky č. 11 až 17) nie je možné považovať
za vierohodné, čo treba pripočítať v jeho neprospech. K odvolacím námietkam uviedol, že nie je
dôvodná námietka, že by sa v deň 07.07.2020 malo okamžite začať psychofyziologické overenie

pravdovravnosti, pretože v úvode s ním bol vykonaný predtestový rozhovor. K námietkam, že bol počas
celého vyšetrenia psychicky rozhodený, pretože pracovník NBÚ ho vyzval, aby si zložil rúško z tváre a
taktiežpožillieky,žalovanýuviedol,žepsychofyziologickéovereniepravdovravnostivykonalpolygrafický
špecialista NBÚ, ktorý má na túto činnosť potrebnú kvalifikáciu a certifikát, za použitia certifikovaného
technologického zariadenia a testovacích metód medzinárodne štandardizovaných a používaných,

pričom výsledok polygrafického špecialistu bol skontrolovaný ďalším polygrafickým špecialistom. Podľa
polygrafického špecialistu NBÚ požívané lieky vplývajú na vzhľad kriviek fyziologických kanálov
monitorovaných počas psychofyziologického overenia pravdovravnosti, ale nemajú žiadny vplyv na
výskyt sledovaných signifikantných telesných odoziev na položené testové otázky, prostredníctvom
ktorých sa stanovuje samotný výsledok. Bez právnej relevancie vyhodnotil námietku, že polygraf je

pochybný prístroj a jeho spoľahlivosť nepotvrdil žiadny seriózny výskum. Konštatoval, že právna povaha
týchto informácií je špecifická a nie je totožná s právnou povahou dôkazov uplatňovaných v inom
konaní. V danom prípade boli splnené zákonom č. 215/2004 Z. z. stanovené formálne podmienky
pre vykonanie psychofyziologického overenia pravdovravnosti podľa § 25 ods. 4, keďže existoval spormedzi vyjadreniami žalobcu pri bezpečnostnom pohovore a skutočnosťami zistenými pri bezpečnostnej
previerke. Boli splnené aj obsahové podmienky, nakoľko z formulácie testových otázok je zrejmé, že
predmetom overenia pravdovravnosti bolo zistenie postoja ku konkrétnym zisteným skutočnostiam,

ktoré odporovali vyjadreniam menovaného uvedeným v bezpečnostnom pohovore a tvorili prekážku na
vydanie osvedčenia.

3. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal správnu žalobu žalobca. Namietal spôsob realizácie
psychofyziologického overenia pravdovravnosti dňa 07.07.2020. Bezpečnostný pohovor, pri ktorom sa

mohli vysvetliť dodatočné rozpory a pochybnosti, sa vôbec nekonal, ale okamžite sa začalo vyšetrenie
psychofyziologického overenia pravdovravnosti. Pracovník NBÚ nepovažoval za relevantnú skutočnosť,
že mu oznámil, že dlhodobo a pravidelne užíva lieky, ktoré naposledy užil v poludňajších hodinách
predchádzajúceho dňa. Pred začatím vyšetrenia ho tento pracovník vyzval, aby si zložil rúško chrániace
horné dýchacie cesty, lebo inak nemôže vykonať predmetné vyšetrenie. Pracovník NBÚ úmyselne
porušil opatrenie Úradu verejného zdravotníctva SR pri ohrození verejného zdravia, nepriamo ho donútil

vykonať vyšetrenie v rozpore s uvedeným opatrením. Z toho dôvodu bol počas celého vyšetrenia
psychicky rozhodený z tejto udalosti. Toto mohlo značne skresliť výsledky vyšetrenia. K dlhodobému
užívaniu liekov doplnil, že pri kombinácii týchto liekov s vedľajšími účinkami uvedenými v písomnej
informácii pre používateľa lieku je prakticky nemožné objektívne posúdiť výsledky psychofyziologického
overenia pravdovravnosti, nakoľko počítačový polygraf vyhodnocuje najmä reakcie dýchania v oblasti

hrudníka, brušného dýchania, elektrodermálnej aktivity a tepovej frekvencie. Pracovník NBÚ správne
nezhodnotil, či spĺňa fyzické a psychologické predpoklady na účely tohto overenia. Taktiež namietal
dôveryhodnosť samotného použitia polygrafu. Zo znenia odbornej literatúry vyplýva, že výsledky
polygrafu určujúce pravdovravnosť vyšetrovanej osoby nemôžu byť konkluzívnym dôkazom, tak ako
v tomto prípade. Poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/4/2016, podľa ktorého

vyňatie rozhodovania pri bezpečnostných previerkach z aplikácie Správneho poriadku prostredníctvom
§ 81 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností a ich špecifiká neznamenajú, že na toto osobitné
správne konanie sa Správny poriadok vôbec nevzťahuje. Preto bolo povinnosťou NBÚ zistiť skutočný
stav v zmysle zásady materiálnej pravdy, vo veci si zadovážiť všetky relevantné dôkazy pre vydanie
rozhodnutia a tieto vyhodnotiť v súlade s § 34 ods. 5 Správneho poriadku. Žalovaný pochybné tvrdenie o

spoľahlivosti polygrafického vyšetrenia neodstránil, v pochybnostiach nenariadil doplnenie dokazovania
a bez bližšieho odôvodnenia a úvahy sa priklonil len k dôkazu svedčiacemu v neprospech žalobcu. NBÚ
okrem výsledku polygrafu (prípadne výsledkov polygrafov z roku 2012 a 2019) nedisponuje žiadnymi
inými dôkazmi, ktoré by tieto skutočnosti podporovali. Výsledky polygrafu boli značne ovplyvnené a
tak nemôžu byť relevantným ukazovateľom pri rozhodovaní o vydaní, alebo nevydaní osvedčenia

bezpečnostnej previerky III. stupňa pre stupeň utajenia Tajné. Žalovaný nevzal do úvahy tvrdenia, ktoré
k veci uviedol žalobca, keď tieto boli vo vzťahu k spochybneniu jediného dôkazu svedčiaceho proti
nemu rozumne relevantné. Nakoniec namietal, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí neanalyzuje
jeho vyjadrenia, a preto nemožno očakávať, že z nich aj objektívne vychádzal. Žiadal, aby súd zrušil
rozhodnutie žalovaného a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 23.11.2022. Poukázal na splnenie základných
podmienok pri vykonaní bezpečnostného pohovoru zo dňa 21.05.2020. Pri overení pravdovravnosti
podľa § 25 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z. boli splnené všetky zákonné požiadavky. Toto overenie
pravdovravnosti vykonal polygrafický špecialista NBÚ, ktorý je garantom profesionálne a odborne

vykonaného overenia pravdovravnosti, nakoľko má na túto činnosť potrebnú kvalifikáciu a certifikát,
pričom výsledok polygrafického špecialistu bol skontrolovaný ďalším polygrafickým špecialistom NBÚ,
ktorý má taktiež na túto činnosť potrebnú kvalifikáciu a certifikát. Žalobca potvrdil podpisom, že sa cíti
fyzicky a psychicky v poriadku, nie je pod vplyvom alkoholu ani iných omamných a psychotropných
látok a užil lieky XARELTO a NOLPAZA. Podľa polygrafického špecialistu tieto lieky vplývajú na vzhľad

kriviek fyziologických kanálov monitorovaných počas overenia pravdovravnosti, ale nemajú žiadny vplyv
na výskyt sledovaných signifikantných telesných odoziev položenej testovej otázky. Za nedôvodnú
považoval aj námietku spochybňovania tohto dôkazu, ako dôkazného prostriedku v konaní NBÚ o
bezpečnostnejprevierke.Právnapovahatýchtodôkazovješpecifickáaniejetotožnásprávnoupovahou
dôkazov uplatňovaných, napr. v trestnom konaní. Ďalej uviedol, že výsledok psychofyziologického

overenia pravdovravnosti nebol jediným a rozhodujúcim dôkazom, ale materiálny význam mali aj
konkrétne skutočnosti identifikované v utajovanom listinnom dôkaze z 21.02.2020 a v zázname
z bezpečnostného pohovoru. K námietke, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí nezohľadnil
skutočnosti uvádzané v odvolaní, najmä že počas celej osemnásťročnej služby v policajnom zborežalobca neurobil nič, čo by ohrozilo ochranu utajovaných skutočností, alebo bezpečnostné záujmy SR,
konštatoval, že sa zaoberal všetkými námietkami uvedenými v odvolaní a konkrétne aj touto námietkou.
Žiadal žalobu zamietnuť.

5. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej „najvyšší správny súd“) rozsudkom č. k.
35Snr/1/2021-81 zo dňa 22. marca 2023 zamietol žalobu žalobcu. K námietke nezákonného použitia
psychofyziologického overenia pravdovravnosti v konaní o bezpečnostnej previerke a námietke
nedôveryhodnosti polygrafu ako dôkazného prostriedku uviedol, že je v plnom rozsahu nedôvodná.

Poukázal na právnu úpravu § 25 ods. 3 a 4 zákona č. 215/2004 Z. z., ktorý výslovne s použitím
a vykonaním takéhoto dôkazu počíta. Rovnako ako nedôvodné vyhodnotil aj námietky týkajúce sa
samotného procesného úkonu psychofyziologického overenia pravdovravnosti, čo sa týka užívania
liekov a jeho rozrušenia počas overovania pravdovravnosti. Ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku,
že mu nebolo umožnené dodatočne vysvetliť rozpory v jeho výpovediach. Výsledky overenia
pravdovravnosti zo dňa 07.07.2020 ukázali, že subjekt odpovedal na položené otázky: „Prijali ste úplatok

ako príslušník Policajného zboru v roku 2013 aspoň raz a prijali ste úplatok ako príslušník Policajného
zboru po roku 2013?“, negatívne. Záver polygrafického špecialistu znel, že subjekt nebol pravdovravný.
Správne orgány vyhodnotili nielen tento jediný dôkaz, ale aj ostatné dôkazy v zmysle zásady voľného
hodnotenia dôkazov. Žalovaný svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil v rámci prípustných hraníc s
cieľom, aby nepoprel zmyslel ochrany utajovaných skutočností a jeho právne názory sú zrozumiteľné.

Napokon sa nestotožnil ani s jeho námietkou, že jeho správanie, ako i jeho dôsledky je potrebné hodnotiť
v priamej príčinnej súvislosti s výkonom funkcie, v rámci, ktorej sa dostáva táto osoba do kontaktu s
utajovanými skutočnosťami. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu, ak zákon v § 14 ods. 2 bod
6 písm. c) citovaného zákona definuje ako bezpečnostné riziko „zistenie, že osoba preukázala svojím
konanímalebovyjadrenímnečestnosť,nedôveryhodnosťvovzťahukochraneutajovanýchskutočností“,

pri vymedzení rozsahu pojmu „ochrana utajovaných skutočností“ nemôže byť limitom a nevyhnutnou
požiadavkou pre záver o nepreukázaní podmienky bezpečnostnej spoľahlivosti v dôsledku určitého
konania preukázanie priamej súvislosti takéhoto konania s konkrétnou utajovanou skutočnosťou.
Súd mal za to, že pri aplikácii tohto ustanovenia treba vzhľadom na účel zákona vykladať pojem
„ochrana utajovaných skutočností“ nielen v nadväznosti na aktuálne existujúce (a reálne ohroziteľné)

utajované skutočnosti, ale treba vyhodnocovať aj potenciálne riziko ohrozenia v budúcnosti vzniknutých
utajovaných skutočností. Preto je potrebné kritérium nečestnosti a nedôveryhodnosti vyhodnocovať zo
širšej perspektívy.

6. Na základe ústavnej sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej „ústavný súd“)

nálezom III. ÚS 528/2023-44 zo dňa 10. decembra 2024 rozhodol, že rozsudkom najvyššieho správneho
súdu sp. zn. 35Snr/1/2021 zo dňa 22. marca 2023 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu
správnemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania pred ústavným
súdom.

7. Ústavný súd konštatoval, že jednotlivé skutkové podstaty v § 14 ods. 2 citovaného zákona definujú
konania, ktoré sú nežiaduce z hľadiska bezpečnostných záujmov štátu. Zároveň sú vyvážením medzi
verejným záujmom na ochranu bezpečnosti na jednej strane a obmedzením moci NBÚ a súkromnou,
respektíveindividuálnoupozícioujednotlivcanastranedruhej.Vprerokúvanejvecisťažovateľnevyhovel

psychofyziologickému testu z otázok súvisiacich s korupčným správaním, pretože podľa detektora lži
nezodpovedal korektne na otázky, či v minulosti prijal úplatok, z čoho sa výkladom odvodilo, že ak
nehovoril pravdu o svojej korupcii, tak nie je dôveryhodný ani vo vzťahu k utajovaným informáciám.
NBÚ tak v rozhodnutí neoznačil konanie, ktoré by bezprostrednejšie súviselo s ochranou utajovaných
skutočností. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ nevyhovel testu na detektore lži, podľa NBU znamená,

že je nedôveryhodným. NBÚ, žalovaný a najvyšší správny súd v napadnutom rozhodnutí akcentujú účel
zákona, ktorým je, prirodzene, ustráženie bezpečnosti štátu v citlivých oblastiach. Ústavný súd podrobil
výkladu ustanovenie § 14 ods. 2 písm. c) bod 6 citovaného zákona. Z formulácie tohto ustanovenia
ako celku je zrejmé, že z neho nevyplýva, že nejaký spôsob nečestnosti alebo nedôveryhodnosti ako
taký znamená ohrozenie ochrany utajovaných skutočnosti. Naopak, z ustanovenia ako celku zreteľne

vyplýva, že práve a výlučne vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností má dôjsť k nečestnosti
alebo nedôveryhodnosti. Ilustratívne povedané, východiskom sú utajované skutočnosti a na tieto
musí byť nadviazaná prípadná nečestnosť a nedôveryhodnosť, a nie naopak. Zmyslom ustanovenia
nie je ustanoviť, že nedôveryhodnosť ohrozuje utajované skutočnosti, ale zmyslom je stanoviť, ženedôveryhodnosť týkajúca sa utajovaných skutočností ohrozuje bezpečnosť štátu. Všetky skutkové
podstaty v § 14 ods. 2 písm. c) citovaného zákona ako celok vytvárajú taxatívny, a teda uzavretý
celok neotvorený rozširovaniu. Aj tieto črty podporujú konzervatívnu interpretáciu. V danom prípade je

namieste gramatický výklad tejto právnej normy, ktorý nie je potrebné rozširovať výkladom teleologickým
- účelovým. Ústavný súd skonštatoval, že v predmetnej veci vzhľadom na jej ústavný rozmer vyplývajúci
z osobitného typu konania týkajúceho sa bezpečnostných previerok, berúc do úvahy text zákona, jeho
účel a úmysel zákonodarcu, považuje výklad najvyššieho správneho súdu v preskúmavanom rozhodnutí
za natoľko extenzívny, že NBÚ, respektíve najvyšší správny súd v podstate vytvorili normu, ktorá už

nemá dostatočnú oporu v zákone, čo je v rozpore so základným právom na súdnu ochranu. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie
konanie.

8. Najvyšší správny súd v ďalšom konaní, viazaný právnym názorom ústavného súdu podľa § 134 ods.
1 z. č. 314/2018 Z. z., opätovne vec prejednal na nariadenom pojednávaní na základe žiadosti žalobcu

[§ 107 ods. 1 písm. a) SSP], pričom zistil, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť
podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP z nasledovných dôvodov:

9.Podľa§10ods.1písm.g)zákonač.215/2004Z.z.vzneníúčinnomkudňu22.12.2020(právoplatnosť
preskúmavaného rozhodnutia) oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami pre

stupne utajenia Prísne tajné, Tajné, Dôverné alebo Vyhradené môže vzniknúť, ak tento zákon
neustanovuje inak, iba navrhovanej osobe, ktorá je bezpečnostne spoľahlivá.
Podľa § 14 ods. 1 citovaného zákona za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto
uviedol nepravdivé údaje v osobnom dotazníku, v bezpečnostnom dotazníku alebo pri bezpečnostnom
pohovore, kto bol pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach

bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1 alebo bývalej spravodajskej správy Generálneho štábu
Československej ľudovej armády do 31. decembra 1989 s výnimkou osoby, ktorá vykonávala v týchto
štruktúrach len obslužné alebo len zabezpečovacie činnosti, alebo vedome spolupracoval s týmito
štruktúrami, alebo u koho bolo zistené bezpečnostné riziko.
Podľa § 14 ods. 2 písm. c) bod 6 citovaného zákona za bezpečnostné riziko sa považuje zistenie, že

osoba preukázala svojím konaním alebo vyjadrením nečestnosť, nedôveryhodnosť vo vzťahu k ochrane
utajovaných skutočností.
Podľa § 25 ods. 3 citovaného zákona súčasťou bezpečnostného pohovoru môže byť aj
psychofyziologické overenie pravdovravnosti, ktoré možno uskutočniť, iba ak navrhovaná osoba o to
požiada. O takej možnosti musí byť navrhovaná osoba poučená.

Podľa § 25 ods. 4 citovaného zákona psychofyziologické overenie pravdovravnosti sa uskutoční vždy,
ak sú vyjadrenia navrhovanej osoby v priebehu bezpečnostného pohovoru v rozpore so zistenými
skutočnosťami, ktoré by mohli byť prekážkou na vydanie osvedčenia alebo dôvodom na zrušenie
platnosti osvedčenia.
Podľa § 26 ods. 2 citovaného zákona ak úrad bezpečnostnou previerkou zistí, že navrhovaná osoba

nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1, vydá o tom rozhodnutie.

10. Najvyšší správny súd v prvom rade posúdil námietky uplatnené v žalobe, týkajúce sa skutkového
stavu veci. V tomto ohľade ústavný súd nevytkol žiadne pochybenie konajúcemu súdu. Najvyšší správny
súd zotrváva na svojom pôvodnom posúdení tejto časti žaloby a konštatuje, že nevzhliadol žiadne

pochybenia pri zisťovaní skutkového stavu veci, ako bol opísaný v prvostupňovom a preskúmavanom
rozhodnutí, teda že pri testovaní pravdovravnosti dňa 07.07.2020 žalobca nebol pravdovravný pri
odpovediach na otázky, či prijal úplatok ako príslušník PZ po roku 2013 a či prijal úplatok ako príslušník
PZporoku2013aspoňraz.Žalobnénámietky,týkajúcesanesprávnychvýsledkovpsychofyziologického
overenia pravdovravnosti z dôvodu užívania liekov, či jeho stresu počas vyšetrenia, považuje najvyšší

správny súd za neopodstatnené. Rovnako za neopodstatnenú považuje aj námietku,
že sa pred samotným vyšetrením nemohol k prípadným nezrovnalostiam ústne vyjadriť a námietku
nedôveryhodnosti samotného dôkazu vyhotoveného polygrafom ako dôkazným prostriedkom.

11. Z administratívneho spisu je jednoznačné, že čo sa týka vykonania dôkazu polygrafom, všetky

procesné podmienky na vykonanie tohto dôkazu boli splnené, žalobca vykonal pred vyšetrením
bezpečnostný pohovor, bol riadne poučený o následkoch nepravdivých informácií daných pri
psychofyziologickom overení pravdovravnosti a pred samotným psychofyziologickým overením bol
vykonaný predtestový rozhovor, v rámci ktorého mu bolo umožnené vysvetliť nové alebo predtýmzabudnuté informácie o predmete testu. Čo sa týka užitia liekov, o ich užívaní bol polygrafický špecialista
upovedomený pred začatím overenia, avšak nediagnostikoval u žalobcu relevantné dôvody, pre ktoré
by overenie nebolo možné vykonať. K samotnému účinku liekov sa vyjadril tak, že síce vplývajú na

vzhľad kriviek, ale nemajú žiadny vplyv na výskyt sledovaných signifikantných telesných odoziev na
položené testové otázky. Jedná sa o odbornú otázku a nemožno sa stotožniť so žalobcom, ktorý bez
akýchkoľvek odborných znalostí, len s poukazom na písomnú informáciu pre používateľa lieku pribalenú
k spotrebiteľskému baleniu lieku, namieta skreslenie výsledkov overenia, pričom nepredložil žiadne
relevantné dôkazy, ktoré by mali jeho tvrdenia potvrdiť.

12. Čo sa týka žalobcom tvrdeného rozrušenia zo sňatia rúška, najvyšší správny súd konštatuje, že
žalobcovi nič nebránilo v priebehu vykonávania procesného úkonu poukázať na svoj zmenený psychický
stav, ako aj na dôvody, ktoré k jeho rozrušeniu viedli, priamo polygrafickému špecialistovi pri úkone.
Nič také sa však nestalo a procesný úkon žalobca absolvoval až do konca. Z vyjadrenia polygrafického
špecialistu tiež vyplýva, že žalobca nevykazoval žiadne výnimočné znaky, ktoré by mohli zapríčiniť

abnormálny priebeh psychofyziologického overenia pravdovravnosti v polygrafických grafoch. Pokiaľ
žalobca namietal použitie polygrafu ako dôkazného prostriedku, najvyšší správny súd poukazuje na
právnu úpravu § 25 z. č. 215/2004 Z. z., v ktorom má tento typ dôkazného prostriedku právny základ. V
prípadoch tam uvedených je vyhodnotenie stavu mysle psychofyziologickým overením pravdovravnosti
rovnocenným dôkazom ku „klasickým“ dôkazom (obdobne napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu

SR sp. zn. 12Snr/1/2023).

13. Najvyšší správny súd nevzhliadol ako dôvodnú ani námietku, že preskúmavané prvostupňové
rozhodnutia boli nedostatočne odôvodnené. Konanie o preskúmanie rozhodnutia o tom, že navrhovaná
osoba nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami

je špecifické v tom, že z dôvodu bezpečnostných záujmov štátu je namieste, ak rozhodnutie správnych
orgánov neobsahuje konkrétne utajované informácie pri dôslednom dodržaní procesného postupu
stanoveného zákonom
č. 215/2004 Z. z. V danom prípade najvyšší správny súd takéto chyby preskúmavaného rozhodnutia
nezistil.

14. Najvyšší správny súd, v súlade s názorom ústavného súdu, však ako dôvodnú námietku vzhliadol
právne posúdenie zisteného skutkového stavu veci, konkrétne jeho subsumovanie pod § 14 ods. 2
písm. c) bod 6 zákona č. 215/2004 Z. z. V preskúmavanej veci žalobca nevyhovel psychofyziologickému
overeniu pravdovravnosti z otázok súvisiacich s jeho korupčným správaním. Prvostupňový orgán a

žalovaný takto zistený skutkový stav subsumovali pod skutkovú podstatu, ktorá konštatuje, že za
bezpečnostné riziko sa považuje zistenie, že osoba preukázala svojím konaním alebo vyjadrením
nečestnosť, nedôveryhodnosť vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností, pretože žalobca podľa
detektora lži nezodpovedal korektne na otázky, či v minulosti prijal úplatok. Z tohto správne orgány
odvodili, že ak nehovoril pravdu o svojej korupcii, tak nie je dôveryhodný ani vo vzťahu k utajovaným

informáciám. Prvostupňový orgán ani žalovaný v rozhodnutí neoznačili žiadne konanie, ktoré by
bezprostredne súviselo s ochranou utajovaných skutočností a z vykonaného dokazovania takéto
konanie žalobcu ani nevyplýva.

15. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu konanie žalobcu zistené v rámci prvostupňového

administratívneho konania nie je možné subsumovať pod vyššie uvedenú skutkovú podstatu. Ako
konštatoval ústavný súd v náleze (bod 39 nálezu), slovné spojenie „preukázala svojím konaním alebo
vyjadrením nečestnosť, nedôveryhodnosť vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností“ vyžaduje, aby
úrad pri aplikácii tejto normy zistil, že osoba sa dopustila takého konania, ktoré nedáva záruku, že bude
spôsobilá chrániť utajované skutočnosti. Pritom musí ísť o konanie týkajúce sa ochrany utajovaných

skutočností. Do tejto kategórie tak budú spadať všetky prípady, keď bude zistené, že navrhovaná osoba
už mala určitý vzťah k ochrane utajovaných skutočností a dopustila sa v tejto oblasti nečestnosti alebo
nedôveryhodnosti (rovnako rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Snr/12017).
Nie je však vylúčené, aby bezpečnostné riziko bolo identifikované u osoby, ktorá s ochranou utajovaných
skutočností zatiaľ do styku neprišla, avšak svojím konaním či vyjadrením preukázala nečestnosť,

nedôveryhodnosť vo vzťahu k ochrane iných chránených skutočností, napríklad obchodnému tajomstvu,
daňovému tajomstvu, ochrane osobných údajov a podobne (rovnako rozsudok najvyššieho správneho
súdu sp. zn. 35Snr/2/2021).16. Najvyšší správny súd sa stotožnil s právnym názorom uvedeným v rozsudku tunajšieho súdu sp. zn.
35Snr/2/2021, z ktorého vyplýva, že § 14 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. definujúci pojem bezpečnostné
riziko je konštruovaný ako taxatívny výpočet skutočností, a nie ako generálna klauzula, čo znamená, že

žalovaný musí byť pri aplikácii tohto ustanovenia schopný zistený skutkový stav podradiť pod niektorú
z nich. Vzhľadom na preferovaný gramatický výklad tohto ustanovenia je potrebné trvať na tom, aby v
prípade použitia skutkovej podstaty uvedenej v písmene c) bod 6. boli preukázané konkrétne skutočnosti
o interakcii žalobcu s utajovanými skutočnosťami či inými chránenými údajmi a zároveň jeho nečestnosť,
či nedôveryhodnosť vo vzťahu k nim.

17. V danom prípade zistený skutkový stav žalovaný podradil pod skutkovú podstatu § 14 ods. 2 písm.
c) bod 6 zákona č. 215/2004 Z. z., hoci zistený skutkový stav preukazoval iné správanie žalobcu,
ako predpokladá táto skutková podstata. Žalovaný a prvostupňový orgán tak zistený skutkový stav
subsumovali pod nesprávnu právnu normu, čím nesprávne právne posúdili vec. Preto bol naplnený
dôvod zrušenia preskúmavaného rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP.

18. V ďalšom konaní žalovaný posúdi, či zistený skutkový stav je možné subsumovať pod inú zo
skutkových podstát zákona č. 215/2004 Z. z. alebo to zistený skutkový stav neumožňuje a v závislosti
od toho vydá konečné rozhodnutie.

19. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobca bol v súdnom
konaní úspešný, a preto má právo na náhradu dôvodne vynaložených trov súdneho konania v celom
rozsahu, vrátane trov pôvodného konania. O výške náhrady trov konania rozhodne najvyšší správny
súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (§ 175 ods. 2 SSP).

20. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 5 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.