Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, May 27, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/51/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8320202723
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8320202723.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Anny Kovaľovej, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobcov: 1/ H. X., nar.
XX.XX.XXXX, bývajúceho v V., na ulici V. č. X a 2/ T. X., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v V., na ulici V.
č. X, právne zastúpených JUDr. Milošom Kaščákom, advokátom so sídlom vo Vranove nad Topľou, na
ul. Kalinčiakovej č. 10, proti žalovanému T. C., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v V., na ul. R. č. XXX/
XXXX, právne zastúpenému JUDr. Annou Drugdovou, advokátkou so sídlom v Humennom, na Námestí
slobody č. 2, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu
Humenné zo dňa 30.06.2021 č.k. 10C 1/2020 - 428, takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť uhradiť žalobcovi v 1. rade sumu
6.638,78 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku tak, že v tejto časti žalobu zamieta.

Žalovanému sa priznáva proti žalobcovi v 1. rade náhrada trov prvoinštančného, odvolacieho a
dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

Slovenskej republike sa priznáva proti žalobcovi v 1. rade náhrada trov svedočného v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a 2.

rade sumu vo výške 6.638,78 eur v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti a v
časti úroku z omeškania žalobu zamietol. Žalobcom v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania
proti žalovanému v rozsahu 33,32 %. Slovenskej republike priznal nárok na náhradu svedočného proti
žalobcom v 1. a 2. rade v rozsahu 33,54 % a proti žalovanému v rozsahu 66,66 %.

2. Vec bola právne posúdená v súlade s ust. § 11, § 13 odstavec 2 a 3 Občianskeho zákonníka, článkom
19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 21 ods. 1 Ústavy. Podľa odôvodnenia žalobcovia sa v spore

domáhali náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 9.958,18 eur s príslušenstvom. Na základe výsledkov
vykonaného dokazovania prvoinštančný súd považoval za preukázané, že žalobca v 1. rade kúpno-
predajnou zmluvou z 30.01.2007 odpredal kupujúcim Ing. Y. L., H. L., rod. W., Mgr. H. P., Mgr. I. P., rod.
S., nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, kat. úz. V., a to pozemok s parc. č. XXXX - zastavaná plocha
o výmere 552 m2 a rodinný dom súpisného č. XXXX, postavený na tomto pozemku. Dohodnutá kúpna
cena bola určená vo výške 3 milióny Sk. Zo žaloby, ako aj z predloženého čestného prehlásenia vyplýva,
že dňa 30.08.2007 Ing. Y. L., ktorý jednal aj za ostatných kupujúcich, uhradil žalobcovi zvyšok kúpnej

ceny vo výške 1.979.829,- Sk, čo žalobca potvrdil čestným prehlásením a zároveň v uvedenom čestnom
prehlásení požiadal Ing. L. o poskytnutie lehoty dvoch mesiacov na vysťahovanie sa. Následne malo
dôjsť k ďalšej dohode ohľadom odpredaja prístavby a garáže v hodnote 300.000,- Sk. Dňa 24.09.2007
bola doručená žalobcovi v 1. rade výzva na vypratanie priestorov z 21.09.2007 od žalovaného v lehote7 dní od doručenia výzvy. Uvedené skutkové okolnosti boli v spore preukázané listinnými dôkazmi. V
konaní sa žalobcovia bránili tým, že so žalovaným viedli rokovania o spätnom odpredaji nehnuteľností,
avšak žalovaný od nich požadoval sumu 3.428.800,- Sk. Keďže medzi nimi prebiehali ešte rokovania

ohľadom spätnej kúpy nehnuteľností, žalobca v 1. rade bol toho názoru, že v rodinnom dome naďalej
býval so súhlasom žalovaného až do doby, kým nedôjde k dohode, preto sa z uvedeného dôvodu
z rodinného domu nevysťahoval. Reálne k vysťahovaniu došlo až dňa 03.11.2007 prostredníctvom
pracovníkov SBS. Podľa skutkových tvrdení žalobcov malo vysťahovanie im a ich deťom spôsobiť ťažký
psychický šok, z ktorého sa dosiaľ nemôžu spamätať. Došlo v značnej miere k zníženiu ich dôstojnosti

a občianskej cti a k zásahu do ich súkromia. Od tej doby vlastne žijú pod neustálym stresom, žijú u
brata žalobkyne v 2. rade, čo negatívne vplýva na psychiku ich rodiny. Takéto vysťahovanie negatívnym
spôsobomzasiahlodoosobnostižalobcovaichrodinyapoškodiloichobčianskučesť,ľudskúdôstojnosť
a súkromie a z týchto dôvodov si uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.

3. Súd prvej inštancie posudzujúc namietaný spôsob vysťahovania považoval za spôsob, ktorý bol

spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcov, čo potvrdili aj časti videa v rozsahu 20 minút, kedy
sa žalovaný dostal do rodinného domu žalobcov tým, že vyvŕtal zámok na vchodových dverách a vnikol
do domu násilne. V tom čase bola doma dcéra žalobcov Z. X., ktorej spôsob vniknutia do rodinného
domu spôsobil šok. Rovnako sa stotožnil s názorom právneho zástupcu žalobcov, že v danom prípade
došlo k stretu dvoch základných práv, a to vlastníckeho práva žalovaného a práva na obydlie žalobcov,

ako aj ich práva na súkromný a rodinný život, pričom podľa článku 21 Ústavy je obydlie nedotknuteľné.
V tejto súvislosti skonštatoval, že spôsob vysťahovania, ktorý zvolil žalovaný, bol spôsobilý privodiť
psychickú a morálnu ujmu, bol v rozpore s dobrými mravmi, a preto išlo o zásah neoprávnený. Zároveň
dôvodil, že žalovaný sa stal vlastníkom nehnuteľnosti cca 2 mesiace pred ich vysťahovaním, preto
podľa názoru súdu prvej inštancie žalovanému nehrozila na jeho majetku žiadna škoda. Žalobcovia

užívali nehnuteľnosť ako vlastnú a riadne sa o ňu starali. Žalovaný nevyužil zákonom dané právo
domáhať sa vypratania nehnuteľnosti podaním žaloby na súd. Podľa názoru súdu prvej inštancie
nedošlo k neodôvodnenému uprednostneniu práva na ochranu súkromia u žalobcov pred právom
žalovaného na ochranu vlastníckeho práva jeho majetku. V tom prípade súd prvej inštancie poznamenal,
že do úvahy prichádzajúce priznanie len morálneho zadosťučinenia nepovažoval za postačujúce a

to s prihliadnutím na okolnosti a spôsob realizácie vysťahovania. K vyprataniu nehnuteľnosti došlo
bez prítomnosti exekútora, bez náležitého rozhodnutia súdu a k vniknutiu do rodinného domu došlo
násilným spôsobom. Na základe uvedeného súd prvej inštancie priznal žalobcom v 1. a 2. rade finančné
zadosťučinenie vo výške, ktorú pôvodne požadovali, teda vo výške 200.000,- Sk, čo predstavuje sumu
6.637,78eur,ktorúvýškupovažovalzaprimeranúsprihliadnutímajnaokolnostizaakýchdošlokzásahu

do osobnostných práv žalobcov. V prevyšujúcej časti uplatneného nároku náhrady nemajetkovej ujmy
súdprvejinštanciežalobuakonedôvodnúzamietol.Zároveňzamietolžalobuajvovzťahukuplatnenému
úrokuzomeškaniasodôvodnením,žedlžníksasplnenímdoomeškaniapriznanéhorozhodnutiasúdom
nedostal. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ust. § 262 v spojení s ust. § 255 C.s.p.
s vymedzením rozsahu priznaného nároku na náhradu trov konania žalobcov. O trovách konania štátu

rozhodol v súlade s ust. § 259 C.s.p.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok
zmeniť tak, aby žaloba žalobcov bola zamietnutá. Alternatívne požadoval rozsudok zrušiť a vec vrátiť
na nové konanie a rozhodnutie. Napadnutému rozsudku predchádzalo uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 24.06.2020 sp. zn. 4Cdo 8/2020, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky
zrušil rozsudok Krajského súdu Prešove zo dňa 30.03.2015 č. k. 8Co 187/2014 - 294 v spojení s
dopĺňacím rozsudkom a rozsudkom Okresného súdu V. z 28.05.2014 č. k. 10C 20/2007 - 259 a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva,
že predchádzajúce rozhodnutia súdov nižšej inštancie sa nedostatočným spôsobom zaoberali kolíziou

základných práv a slobôd strán sporu, ktorý mal byť riešený a podrobený testu proporcionality, pričom
Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazoval aj na niektoré skutkové
okolnosti významné v danej veci v súvislosti s kolíziou týchto základných práv a slobôd. Nakoľko súd
prvej inštancie nepostupoval v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nevykonal
test proporcionality vyžadovaným spôsobom, náležite nevysvetlil, porušením ktorého práva malo dôjsť

k odvodeniu nároku žalobcov na priznanie nemajetkovej ujmy a vôbec neodôvodnil priznanú výšku
nemajetkovej ujmy tak, ako to bolo uložené Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ktorý zdôraznil
nevyhnutnosť preukázania závažnosti poškodenia osobnostných práv, žalovaný mal za to, že došlo k
porušeniu ust. § 455 C.s.p.5. V priebehu dlhého súdneho konania bolo jednoznačne preukázané, že žalobcovia v deň 03.11.2007,
kedy došlo k namietanému údajnému zásahu do ich práv, užívali nehnuteľnosti bez právneho dôvodu,

pretože vlastníkom týchto nehnuteľností bol žalovaný. Samotný žalobca v 1. rade si sám určil ešte
v mesiaci august 2007 v čestnom prehlásení, že sa dobrovoľne vysťahuje do 2 mesiacov. Teda
žalobcovia vedeli, že užívajú cudziu nehnuteľnosť a vedeli, že sa majú vysťahovať do konca októbra
2007. V priebehu konania bolo tiež preukázané, že dňa 03.11.2007 sa uskutočnilo vysťahovanie,
pričom ani polícia, ktorá bola privolaná na miesto, nenamietala takémuto postupu. Celý priebeh bol

riadne zdokumentovaný, ku škodám na majetku žalobcov nedošlo. Zároveň však nebolo ani výsluchom
svedkov navrhovaných zo strany žalobcov preukázané, že by týmto postupom utrpelo dobré meno
žalobcov alebo došlo k závažnému zníženiu ich dôstojnosti v očiach spoluobčanov, čo by mohlo založiť
nárok na priznanie aj finančného zadosťučinenia.

6. Okrem toho, pri začatí vysťahovania sa ani žalobcovia nenachádzali v rodinnom dome, a preto jedinou

osobou, ktorá mohla byť skutočne zaskočenou z tohto vysťahovania, bola ich dcéra Z., ktorá sa v
tom čase v rodinnom dome nachádzala, ktorá ale nie je žalobcom v tomto konaní. Zároveň je veľmi
zarážajúce, ak žalobca v 1. rade sám priznáva, že o predaji domu nepovedal ani svojej blízkej rodine,
teda aj toto jeho konanie svedčí o tom, že nemal úmysel opustiť nehnuteľnosti, ktoré predal a ktoré
užíva neoprávnene. Na tieto okolnosti súd prvej inštancie neprihliadal, resp. ich nevyhodnotil správne

a zľahčoval ich, pričom žalovaný má za to, že práve tieto okolnosti by mali byť zohľadňované pri teste
proporcionality.

7. Tým, že súd prvej inštancie neposúdil konflikt medzi základnými právami strán sporu tak ako to
uložil Najvyšší súd Slovenskej republiky a nepodrobil ho testu proporcionality a v rozhodnutí absentuje

výsledok tohto vykonaného testu, žalovaný má za to, že nie je možné konštatovať, že z jeho strany
došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov. Súd prvej inštancie nedostatočne určil, resp. ani presne
neurčil, do zásahu ktorých konkrétnych osobnostných práv žalobcov malo byť zasiahnuté.

8. Pretože priznanie finančného odškodnenia má byť len v prípade, ak sa preukáže, že došlo k

závažnému poškodeniu osobnostných práv, žalovaný má za to, že v tom prípade sa súd prvej
inštancie nedostatočne vysporiadal aj s otázkou, či bolo v konaní preukázané tak závažné poškodenie
osobnostných práv žalobcov, ktoré by skutočne zakladalo právo na priznanie finančného odškodnenia.
Takéto závažné poškodenie nebolo preukázané a nemá oporu v žiadnom vykonanom dôkaze. Ak súd
dospel k inému záveru, tento jeho záver sa však v odôvodnení rozsudku nenachádza a z odôvodnenia

rozsudku nie je možné zistiť, v čom videl súd prvej inštancie preukázanie tak závažného poškodenia
osobnostných práv žalobcov a ktoré dôkazy o tomto závažnom porušení svedčia.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom z 30. júna 2022 sp. zn. 8Co/39/2021
zmenil rozsudok vo vyhovujúcom výroku tak, že žalobu zamietol; žalovanému priznal nárok na náhradu

trov celého konania proti žalobcom v plnom rozsahu; Slovenskej republike priznal nárok na náhradu trov
svedočného proti žalobcom v plnom rozsahu.

10. Odvolací súd s poukazom na právny záver vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 24. júna 2020 sp. zn. 4Cdo/8/2020 vydaného v danej veci skonštatoval, že základ

uplatneného nároku nemožno považovať za dôvodný. Z jeho obsahu citoval, že ,,nárok žalobcov vznikol
v súvislosti s procesom núteného vypratania pre nich už cudzej nehnuteľnosti, po tom, čo nedodržali
svoj prísľub do konca októbra 2007 o dobrovoľnom odovzdaní predmetných nehnuteľností a obrana
žalovaného je zase krytá ústavou zaručeným právom legitímneho očakávania uspokojenia jeho práva
na užívanie týchto nehnuteľností. Ide o typickú kolíziu základných práv a slobôd strán sporu, ktorá sa

rieši testom proporcionality tak, aby sa neodôvodnene neuprednostnilo právo na ochranu súkromia u
žalobcov, pred právom na ochranu vlastníckeho práva a právom na spravodlivý proces u žalovaného
tak, ako sa to stalo aj v tomto prípade. Uložil súdom nižších inštancií vyhodnotiť kolíziu medzi základnými
právami sporových strán testom proporcionality a to zodpovedaním na otázky, či návrh žalobcov bol
odôvodnený, či sledoval legitímny cieľ a či bol nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa, založený na

naliehavej osobnej potrebe. Odvolací súd preto viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zmenil rozsudok, s výnimkou výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti a v časti úroku z
omeškania zamietol tak, že v jeho vyhovujúcom výroku žalobu zamietol. Dôvodom takéhoto rozhodnutia
bola skutočnosť, že závery súdu prvej inštancie uvedené v bode 37. a 39. napadnutého rozsudkuneprešli testom proporcionality uloženým Najvyšším súdom Slovenskej republiky a tak nárok žalobcov
vyznieva nedôvodne. Neboli tak splnené podmienky pre aplikáciu § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho
zákonníka. O nároku na náhradu trov celého konania rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v spojení s §

396 ods. 1 C.s.p. a § 262 C.s.p. a zásadou úspechu žalovaného v spore, ktorému priznal nárok na ich
náhradu proti žalobcom v plnom rozsahu (§ 255 C.s.p.).

11. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia (ďalej len dovolatelia“),
ktorého prípustnosť vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f) C.s.p. Namietali porušenie ich procesných

práv z dôvodu porušenia princípu rovnosti zbraní, extrémneho rozporu skutkových zistení súdom s
vykonávanýmidôkazmi,arbitrárnosťanepreskúmateľnosťnapadnutéhorozhodnutia,akoajrozhodnutie
odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania a vykonania akéhokoľvek dokazovania. Argumentovali
tým, že odvolací súd napriek tomu, že na viac ako dvadsiatich stranách otrocky opísal priebeh takmer
päťnásťročného súdneho konania, zmenu rozsudku a zamietnutie žaloby odôvodnil na str. 23 v bodoch
75 až 77., ktorých obsah citovali. Podľa ich názoru je dôvodné položiť si otázku, čo bránilo odvolaciemu

súdu nariadiť pojednávanie a odpovedať na otázky testu proporcionality. V tejto súvislosti namietali
svojvôľu odvolacieho súdu v procese hodnotenia dôkazov a nevykonanie dôkazov, čoho následkom
je jednostranný záver odvolacieho súdu, ktorý je hrubým narušením spravodlivej objektivity a kvality
súdneho rozhodnutia a tým znemožnenie procesných práv žalobcov v takej miere, že došlo k porušeniu
ich práva na spravodlivý proces. Napadnutý rozsudok považovali za nepreskúmateľný v plnom rozsahu,

lebo neobsahuje postačujúce vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odvolací súd dospel v porovnaní so súdom
prvej inštancie k odlišným záverom. Poukázali na náležitosti odôvodnenia odvolacieho súdu v prípade
zmeny rozsudku súdu prvej inštancie, citujúc právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/72/2010. Navrhli zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie. Zároveň predložili návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia

v zmysle § 444 ods. 1 C.s.p. Poukázali na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, za ktoré
považovalisamotnédovolanieaexistenciuvadyzmätočnosti,hrozbuvznikunenapraviteľnejaleboťažko
napraviteľnejujmy,akoaj,žebyvýkonomrozhodnutiamoholbyťzmarenývýznamaúčinokpreskúmania
a rozhodnutia o dovolaní.

12. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že nie sú naplnené zákonné predpoklady dovolacích
dôvodov.Postupodvolaciehosúdupovažovalzasprávny.Podľajehonázoruotázkatestuproporcionality
mala byť vykonaná po doplnení dokazovania súdom prvej inštancie , ktorý sa aj pokúsil podrobiť
skúmaniu stretu dotknutých práv, čo sa mu však nepodarilo správne preniesť do výsledného procesu
rozhodnutia, pretože jeho záver v prospech žalobcov z vykonaného testu nevyplynul. Nesúhlasil

s námietkou týkajúcou porušenia povinnosti odvolacieho súdu nariadiť pojednávanie. Odvolací súd
postupoval správne, ak vyhodnotil, že záver testu proporcionality nevyznieva v prospech žalobcov,
rešpektujúc vyjadrený názor súdu vyššej inštancie. Podľa názoru žalovaného ani doplnenie dokazovania
s nariadením pojednávania pred odvolacím súdom a zodpovedanie na otázky testu proporcionality
by nepriniesli zmenu právneho názoru odvolacieho súdu. Na základe uvedených dôvodov navrhol

dovolanie zamietnuť. Zároveň nesúhlasil ani s návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia,ktorýnavrholzamietnuť,preneuvedeniekonkrétnychdôvodovhodnýchosobitnéhozreteľa.

13. Právny zástupca žalobcov repliku k vyjadreniu žalovaného k dovolaniu nepredložil.

14. Uznesením súdu prvej inštancie č. k. 10C/1/2020-525 z 2. januára 2023 v spojení s uznesením
odvolacieho súdu z 18. mája 2023 s právoplatnosťou od 2. júna 2023 bolo dovolacie konanie
žalobkyne 2/ proti žalovanému zastavené, z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za podané
dovolanie. Žalobcovi 1/ bolo uznesením súdu prvej inštancie č. k. 10C/1/2020-508 zo 6.októbra 2022 s
právoplatnosťou od 13. októbra 2022 priznané oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku za podané

dovolanie.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní
(§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana sporu, v
neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§

443 C.s.p.) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 C.s.p.) a či sú
splnené podmienky podľa § 429 C.s.p., v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie
je nielen prípustné, ale aj dôvodné.16. Podľa § 419 C.s.p. proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

17. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421

C.s.p. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie
je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne
napadnúť dovolaním.

18. Podľa § 420 C.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces.

19. Podľa § 431 C.s.p. dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

20. Podľa § 440 C.s.p. dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

21. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) C.s.p. sú zásah súdu
do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci

procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v
dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

22. Ustanovenie § 420 písm. f) C.s.p. zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na
spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať

postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán

v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

23. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava

priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom
- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).

24. Podľa § 384 ods. 1 C.s.p. ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje
sám.

25. Podľa § 385 ods. 1 a 2 C.s.p. na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy,
ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Ak

odvolacísúdnariadipojednávanie,najehozačiatkupodápredsedaalebopoverenýčlensenátusprávuo
doterajšom priebehu konania. Potom sa vyjadria strany a iné subjekty konania a prednesú svoje návrhy.26. V zmysle citovaného ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. na prejednanie odvolania nariadi odvolací
súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý
verejný záujem. Podstata princípu ústnosti a priamosti vychádza z požiadavky, aby súd rozhodoval o

veci samej na základe bezprostredne získaných poznatkov a vychádzal len z dôkazov, vykonaných
ním. Povinnosť nariadiť odvolacie pojednávanie z dôvodu verejného záujmu spĺňa požiadavky ustálené
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) napr. vo veci Hakansson a Sturesson
proti Švédsku z 2. februára 1990, Schuler-Zgraggen proti Švajčiarsku z 24. júna 1994, Zumtobel proti
Rakúsku z 21. septembra 1993. Pri určovaní kritérií na definovanie obsahových náležitostí pojmu

„verejný záujem“ ESĽP konštatoval, že verejný záujem je nevyhnutne rozsiahly, a preto je prirodzené,
že štát má pomerne široký priestor na voľnú úvahu. Obdobný prístup možno vysledovať aj v judikatúre
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“), ktorý všeobecne akceptoval, že
konkrétny obsah verejného záujmu môže byť vymedzený v konkrétnom zákone na okruh spoločenských
vzťahov, ktoré sú v zákone upravované. V náleze PL. ÚS 33/95 ústavný súd uviedol, že pojem verejného
záujmujeprávnevymedziteľnýlenvovzťahukukonkrétnemuzákladnémuprávualeboslobode.Dôležitý

verejný záujem zákon používa ako pojem bez bližšieho naplnenia jeho obsahu. Posúdenie toho, či sú
splnené zákonné podmienky na postup podľa § 385 C.s.p., t. j. či existuje dôležitý verejný záujem na
nariadení verejného pojednávania na prejednanie odvolania, na ktorom by strana mala právo vznášať
svoje námietky a mala by právo byť na ňom prítomná, je výsostnou úlohou konajúceho odvolacieho
súdu po zohľadnení skutkového a právneho stavu a ďalších konkrétnych okolností prejednávanej veci

(sp. zn. II. ÚS 285/2017).

27. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že odvolací súd o podanom odvolaní žalovaného rozhodol
bez nariadenia a zopakovania dokazovania v potrebnom rozsahu tak, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku zmenil a žalobu zamietol. Z obsahu jeho odôvodnenia

nevyplýva, ako sa vysporiadal s vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu v uznesení z 24.
júna 2020 sp. zn. 4Cdo/8/2020 i napriek tomu, že bol ním v súlade s § 455 C.s.p. viazaný. Z
jeho odôvodnenia len vyplýva, že ,,bolo povinnosťou súdov nižších inštancií posúdiť konflikt medzi
základnými právami strán sporu pri kolízii práva na ochranu súkromia u žalobcov, pred právom na
ochranu vlastníckeho práva a právom na spravodlivý proces u žalovaného testom proporcionality v

jeho troch krokoch, t. j. posúdením či návrh žalobcov bol odôvodnený, či sledoval legitímny cieľ a či
bol nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa, založený na naliehavej osobnej potrebe. I napriek kasačnej
záväznosti súdu nižšej inštancie vysloveným právnym názorom súdu vyššej inštancie, odvolací súd
nepovažoval základ nároku za dôvodný s uvedením, že závery súdu prvej inštancie uvedené v bodoch
37. a 39. rozsudku súdu prvej inštancie neprešli testom proporcionality a tak nárok uplatnený žalobcov

vyznieva nedôvodne. Z dôvodu nesplnenia podmienok pre aplikáciu § 13 Občianskeho zákonníka,
preto napadnutý vyhovujúci výrok zmenil a žalobu zamietol“ (bod 76. a 79. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia).Jehostrohéodôvodnenienespĺňanáležitostivyplývajúcez§393ods.2C.s.p.,anisplnenie
povinnosti odvolacieho súdu vysporiadať sa s uplatnenými podstatnými námietkami stranami v spore,
pokiaľ sa s nimi dostatočne alebo vôbec nevysporiadal súd prvej inštancie.

28. Z uznesenia najvyššieho súdu zo 7. septembra 2010 sp. zn. 5Cdo/131/2009 vyplýva, že
predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má
zato,žesúdprvéhostupňadospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam,
je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v

takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na
základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým
súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci. Z nálezu ústavného súdu z 9. septembra 2014,
sp. zn. II. ÚS 506/2013, vyplýva, že „odvolací súd musí zopakovať dôkazy vykonané súdom prvého
stupňa, ak vykonané dôkazy mali byť podľa názoru druhostupňového súdu hodnotené odlišne, ako sa

stalo v konaní pred prvostupňovým súdom.“

29. Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie
vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvej inštancie bez toho, aby
vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie, jeho zopakovanie alebo doplnenie v potrebnom rozsahu. Pri

zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd nahrádza toto rozhodnutie svojím rozhodnutím;
rozhodnutie odvolacieho súdu musí preto obsahovať nielen úplné a výstižné zdôvodnenie, ale aj všetko
to, čo je potrebné z hľadiska určitosti a vykonateľnosti o otázkach predstavujúcich predmet odvolacieho
konania vrátane súvisiacich otázok (m. m. Z IV., s. 44).30. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ dôvodne namieta porušenie
jeho procesných práv z dôvodu porušenia povinnosti odvolacieho súdu vyplývajúcej mu z § 385 C.s.p.,

ako aj z § 393 ods. 2 C.s.p. jeho nedostatočným, nepresvedčivým odôvodnením, z ktorého vôbec
nevyplýva, ako vykonal test proporcionality pri kolízii základných práv strán sporu. Jeho odôvodnenie je
nepreskúmateľné, lebo z jeho obsahu nevyplývajú žiadne relevantné dôvody na základe ktorých založil
zmenenérozhodnutievovyhovujúcomvýroku.Zodôvodneniasúdnehorozhodnutiamusívyplývaťvzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na

strane druhej. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí
vyplývajúce z § 393 ods. 2 C.s.p., preto ho možno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený,
či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku nezodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne)
náplne nezakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť.

31. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej
v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy
zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS
117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).

32. Nadväzujúc na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že dovolateľ dôvodne namietal existenciu
vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) C.s.p., preto zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

v súlade s § 449 ods. 1 C.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 C.s.p.).

33. Zároveň odvolaciemu súdu uložil povinnosť rozhodnúť o trovách pôvodného konania, ako aj o
trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 1 a 3 C.s.p.).

34. Po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a §
381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade spolu s konaním, ktoré mu
prechádzalo, na prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 27.05.2025, na ktorom v súlade s ust.
§ 384 ods. 1 C.s.p. zopakoval dokazovanie oboznámením sa s obsahom kúpno-predajnej zmluvy o
prevode nehnuteľnosti zo dňa 30.01.2007 (č. l. 3 a 4 spisu), čestným prehlásením žalobcu v 1. rade

zo dňa 30.08.2007 (č. l. 6 spisu), výzvou na vypratanie priestorov zo dňa 21.09.2007 (č. l. 8 spisu),
výpoveďami svedkov K. X., J. W. a Ing. L. V. na pojednávaní konanom dňa 02.12.2008 (č. l. 56 až 60
spisu), výpoveďou svedkyne H. J. na pojednávaní dňa 07.09.2011 (č. l. 131 a 132 spisu), výpoveďami
svedkov T. P., L. P., Y. R. a H. X. na pojednávaní konanom dňa 15.05.2013 (č. l. 192 až 198 spisu) a
výpoveďou svedkyne Z. X. na pojednávaní dňa 04.02.2014 (č. l. 225 a 226 spisu) a zistil, že odvolanie

žalovaného je opodstatnené.

35.Vdanomprípade,akotovyplývazobsahuspisu,žalobcav1.radeakovýlučnývlastníknehnuteľností
zapísaných na LV č. XXXX,. kat. úz. V., kúpno-predajnou zmluvou o prevode nehnuteľností zo dňa
30.01.2007, tieto nehnuteľnosti odpredal kupujúcim Ing. Y. L., H. L., Mgr. H. P. a Mgr. I. P. do podielového

spoluvlastníctva. Kúpna cena medzi účastníkmi zmluvy bola dojednaná na sumu 3 milióny Sk. Túto
čiastku sa kupujúci zaviazali zaplatiť v dvoch splátkach a to tak, že suma 1.020.171,30 Sk mala byť
zaplatená po uzavretí zmluvy a zvyšok kúpnej ceny vo výške 1.979.828,70 Sk mal byť uhradený do
10 dní odo dňa poskytnutia a vyplatenia úveru pre kupujúcich zo strany P. pobočka V. a po zriadení
záložného práva v prospech VÚB, a.s., pobočka V. na prevádzané nehnuteľnosti. Zmluvné strany sa

dohodli, že kupujúci vstúpia do užívacích práv k nehnuteľnostiam dňom podpísania kúpnej zmluvy.
V tento deň sa žalobca v 1. rade ako predávajúci zaviazal povinnosťou umožniť kupujúcim užívanie
nehnuteľností.

36. Kúpna zmluva ako právny inštitút je upravená v ust. § 588 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc

z tohto ustanovenia, z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu
odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú
cenu.37. Kúpna zmluva je najbežnejším odvodený spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o
dvojstranný právny úkon pozostávajúci z návrhu (oferty) a prijatia návrhu (akceptácie), spočívajúci vo
vzájomných a obsahovo zhodných prejavoch vôle dvoch strán, na základe ktorých predávajúcemu

vznikne povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať
a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu.

38. Pokiaľ ide o povinnosť kupujúcich zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu, táto bola bez akýchkoľvek
pochybností splnená. Samotný žalobca v 1. rade v čestnom prehlásení zo dňa 30.08.2007 (č. l. 6

spisu) potvrdil skutočnosť, podľa ktorej dňa 30.08.2007 osobne prevzal od Ing. Y. L. zvyšok kúpnej ceny
vo výške 1.979.829 eur. Ďalej v tomto čestnom prehlásení žalobca v 1. rade požiadal o poskytnutie
časového priestoru na vysťahovanie sa z nehnuteľnosti z dôvodu zabezpečenia náhradného ubytovania
v trvaní približne 2 mesiacov. Tento záväzok, ku ktorému sa zaviazal samotný žalobca v 1. rade splnený
nebol a teda nebola splnená základná povinnosť žalobcu v 1. rade ako predávajúceho predmet kúpy
kupujúcim odovzdať. Žalobca v 1. rade pritom v dôsledku uzatvorenia kúpnej zmluvy nemohol ani pri

najlepšej vôli očakávať, že v dôsledku tohto právneho úkonu mu zostane zachované i právo sporné
nehnuteľnosti naďalej užívať spôsobom ako to bolo pred uzatvorením kúpnej zmluvy.

39. Uzatvorením kúpnej zmluvy a následným vkladom do katastra nehnuteľností (§ 133 ods. 2
Občianskeho zákonníka) žalobca v 1. rade prestal byť vlastníkom prevádzaných nehnuteľností a tieto

nadobudli do vlastníctva kupujúci.

40. Vlastnícke právo je najvýznamnejším vecným právom, definíciu ktorého obsahuje priamo zákon. V
súlade s ust. § 123 Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Definovanie práv vlastníka platí

pre každého vlastníka, pretože ústavné právo, ani zákon nerozlišuje medzi druhmi a formami vlastníctva.
Vlastnícke právo má u každého vlastníka rovnaký zákonný obsah a požíva rovnakú ochranu.

41. Nesplnením zákonnej povinnosti vyplývajúcej z ust. § 588 Občianskeho zákonníka, a to povinnosti
odovzdať kupujúcemu predmet kúpy, žalobca v 1. rade znemožnil kupujúcim realizáciu ich vlastníckeho

práva, a to najmä vo forme oprávnenia nehnuteľnosti držať a užívať. Za účelom realizácie vlastníckych
oprávnení nadobudnutých kúpnou zmluvou vzniklo kupujúcim oprávnenie domáhať sa vypratania
nehnuteľnosti pôvodne vlastníckym právom patriacim žalobcovi v 1. rade. Toto oprávnenie bolo
zachované i žalovanému, ktorý od pôvodných kupujúcich nehnuteľnosti nadobudol do výlučného
vlastníctva.

42. Žalovaný výzvou zo dňa 21.09.2007 (č. l. 8 spisu) upozornil žalobcu v 1. rade na skutočnosť, podľa
ktorej nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, kat. úz. V., užíva bez právneho dôvodu a preto ho vyzval,
aby sa v lehote 7 dní odo dňa doručenia výzvy z nehnuteľnosti vypratal a odovzdal ich žalovanému
ako terajšiemu vlastníkovi. Žalobca v 1. rade na túto výzvu žalovaného nereagoval a nehnuteľnosti

nevypratal.

43. Po uplynutí lehoty stanovenej žalovaným na vypratanie nehnuteľností, žalovaný dňa 03.11.2007
vypratal rodinný dom, pričom do tejto nehnuteľnosti sa dostal vyvŕtaním zámku na vchodových dverách.
Stalo sa tak napriek tomu, že v tom čase bola v rodinnom dome prítomná dcéra žalobcu v 1. rade Z..

Žalovaný teda k tomuto kroku pristúpil bez toho aby využil zákonom mu danú možnosť podať žalobu
na vypratanie nehnuteľnosti. Hoci takýto krok nemožno považovať za správny, v prejednávanej veci
vzhľadom na okolnosti prípadu, nebolo možné uprednostniť právo žalobcu v 1. rade na ochranu obydlia
pred právom žalovaného na ochranu vlastníctva.

44. V zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené zákonné ustanovenie má len aplikačný a
interpretačný význam pre výkon subjektívnych občianskych práv a nemá vlastnú normotvornú platnosť.
Výkon práv a povinností podľa tohto ustanovenia predpokladá existenciu práva alebo povinnosti a

ak takéto právo alebo povinnosť neexistuje, nemôže ho súd založiť svojím rozhodnutím. Súd môže
rozhodnutím výkon práva alebo povinnosti odoprieť. Citované ust. musí byť vykladané a uplatňované
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4 Ústavy). Prostredníctvom tohto zákonného
ustanovenia a pri prerokovaní a rozhodovaní občianskoprávnej veci, ktorá sa dotýka základných práv aslobôd, sa umožňuje dosiahnuť vzhľadom na jej konkrétne okolnosti rovnaký cieľ a účel, ktorý sleduje
Ústava Slovenskej republiky, t.j. spravodlivá rovnováha medzi ochranou legitímneho cieľa vo verejnom
záujme a zaručenými základnými právami a slobodami jednotlivca.

45. Otázkami ochrany súkromia a obydlia, ochrany vlastníctva a výkonu tohto práva v súlade s dobrými
mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v
Náleze z 10.07.2001 sp. zn. I. ÚS 13/00, v ktorom uvádza, že Ústavou Slovenskej republiky vytvorená
ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana

súkromia v rôznych životných situáciách. Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do
obydlia znemožňujúci ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života
jednotlivca. Podľa okolností konkrétnej veci sa ten istý zásah teda môže dotknúť tak práva na ochranu
súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia.

46. Aj podľa článku 19 ods. 2 Ústavy, ktorý zaručuje právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromia a rodinného života v spojení s článkom 1 a článkom 3 ods. 4 Ústavy sa musia uplatniť
obdobné zásady ako v prípade čl. 21 ods. 3 Ústavy, pretože pod neoprávneným zasahovaním treba
rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ, nedbá na
podstatuazmyselobmedzovanéhozákladnéhoprávaaslobodyaleboniejenevyhnutnýmaprimeraným
opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa. V prípade oboch článkov výsledok posúdenia vzťahu

primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia,
či zásah spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch.

47. Právo vlastniť majetok, ktorý zaručuje aj právo ho užívať, je zakotvené v článku 20 Ústavy. Žalovaný
ako vlastník nehnuteľností sa výzvou na ich vypratanie domáhal vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade ochrany

svojho vlastníckeho práva. V prípade vypratania nehnuteľnosti slúžiacej ako obydlie, pre posúdenie, či
výkon určitého práva alebo povinnosti je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi, je nevyhnutné posúdiť
záujem vlastníka uplatňujúceho ochranu svojho vlastníckeho práva vo vzťahu k vypratávanej veci a
na strane druhej záujem vypratávaného subjektu, u ktorého sa môže za určitých okolností javiť jeho
vypratanie za neprimerane tvrdé. Aj keď v kontexte s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky,

či Európskeho súdu pre ľudské práva, právo na obydlie je právom základným, jeho súdnu ochranu
nemožno považovať za bezhraničnú, keď povinnosťou súdu je vychádzať z preukázaných skutočností
rozhodných pre posúdenie veci.

48. V danom prípade predmetom konania je nárok žalobcu v 1. rade na náhradu nemajetkovej ujmy

spôsobenej neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv, ku ktorému došlo v súvislosti s
realizáciou jeho vysťahovania žalovaným z rodinného domu, ktorý na základe kúpnej zmluvy zo dňa
30.01.2007 nadobudli právni predchodcovia žalovaného Ing. Y. L., H. L., Mgr. H. P. a Mgr. I. P.. Bol
to žalobca v 1. rade, ktorý sa slobodne rozhodol predať svoje nehnuteľnosti, vrátane rodinného domu
slúžiacemu mu ako obydlie, iným osobám. Na tomto rozhodnutí žalobcu v 1. rade sa žiadnym spôsobom

nepodieľal žalovaný, ktorý účastníkom kúpnej zmluvy zo dňa 30.01.2007 ani nebol. V tejto súvislosti
je potrebné len opätovne zvýrazniť, že žalobca v 1. rade nedodržal svoj záväzok dojednaný v kúpnej
zmluve vo forme umožnenia užívania nehnuteľnosti kupujúcimi a ani svoj prísľub obsiahnutý v čestnom
prehlásení z 30.08.2007 vysťahovať sa z nehnuteľnosti zhruba do 2 mesiacov, teda do konca októbra
2007. Žalobca v 1. rade za odpredané nehnuteľnosti obdržal finančnú hotovosť vo výške 3 milióny Sk,

a teda mal dostatok finančných prostriedkov na to, aby si mohol zabezpečiť náhradné ubytovanie pre
seba a svoju rodinu. Žalobca v 1. rade sa tak svojím vlastným konaním pripravil o nehnuteľnosť tvoriacu
obydlie pre neho a jeho rodinu, pričom po odpredaji nehnuteľností neuzatvoril so žalovaným, ani jeho
právnymipredchodcami,žiadnuzmluvuoprávňujúcuhonaužívanienehnuteľností,ktorémuvlastníckym
právom už nepatrili.

49. Za situácie, ak k prvotnému a základnému porušeniu povinností vyplývajúcich z kúpnej zmluvy
zo dňa 30.01.2007 došlo v dôsledku konania samotného žalobcu v 1. rade, keď tento kupujúcim
predmet kúpy neodovzdal a z nehnuteľností sa nevysťahoval, a to ani v lehote, ku ktorej sa zaviazal
v čestnom prehlásení zo dňa 30.08.2007, súd prvej inštancie vzhľadom na okolnosti konkrétneho

prípadu nesprávne postupoval ak uprednostnil právo žalobcu v 1. rade na ochranu súkromia a obydlia
pred právom na ochranu vlastníckeho práva na strane žalovaného. Odvolací súd preto postupom
vyplývajúcim z ust. § 388 C.s.p. rozsudok vo vyhovujúcej časti vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade zmenil
tak, že žalobu zamietol.50. Zároveň v konaní úspešnému žalovanému bola priznaná proti žalobcovi v 1. rade náhrada trov
prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 % podľa ust. § 396 ods. 1, ods.

2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 a § 453 ods. 1, ods. 3 C.s.p. s tým, že o výške náhrady týchto
trov rozhodne súd prvej inštancie.

51. Pokiaľ ide o náhradu trov svedočného, tieto boli priznané Slovenskej republike v rozsahu 100 %
voči žalobcovi v 1. rade.

52. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).