Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/43/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7619204109
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Brondoš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7619204109.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a členov senátu

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom A.
XXX, zastúpený: Advokátska kancelária Hovan a Hospůdka, s.r.o., M. Gorkého 8, Spišská Nová Ves,
IČO: 47 233 419, proti žalovanému A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. X, D. E. F., zastúpený: Advokátska
kancelária Taragel a Akram, s.r.o., Starosaská 11, Spišská Nová Ves, IČO: 50 413 091, o zaplatenie
12.115,28 eura s príslušenstvom, o odvolaniach strán proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová
Ves, sp. zn. 2C/32/2019-206 z 20. októbra 2022,

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

II. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 9.064,70 eura s úrokmi z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9.064,70 eura od 28.3.2020 do zaplatenia, ktoré sumy mu
povoľuje uhrádzať v mesačných splátkach vo výške 141,34 eura splatných vždy k poslednému dňu
kalendárneho mesiaca, počnúc od právoplatnosti tohto rozsudku pod stratou výhody splátok v prípade
neuhradenia čo i len jednej splátky riadne a včas (I.), zamietol žalobu v prevyšujúcej časti (II.) a priznal

žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 49,64 % (III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu
12.115,28 eura s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Skutkovým základom takto
uplatneného nároku bolo v podstatnom tvrdenie žalobcu, že proti jeho právnemu predchodcovi G. C. ako
povinnému bolo vedené exekučné konanie pre vymoženie istiny vo výške 2.532,70 eura spolu s úrokmi
z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 20.5.1998 do zaplatenia. Exekučný titul - vykonateľný rozsudok

Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 9C/1170/1998 zo dňa 2.7.2009 v spojení s opravným
uznesením sp. zn. 9C/1170/1998 zo dňa 2.7.2009 však bol uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 3Co/50/2015 zrušený, v dôsledku čoho bola exekúcia voči povinnému G. C. uznesením Okresného
súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 10Er/35/2011, potvrdeným uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 12CoE/52/2017 zo dňa 31.8.2017, zastavená. Po zrušení rozsudku súdu, ktorý bol exekučným
titulom, prvoinštančný súd pri opätovnom rozhodovaní žalobu zamietol, keďže nárok žalovaného nemal
oporu v hmotnom práve. Na základe vyúčtovania exekučného konania zo dňa 6.11.2017 uhradil G. C.

v exekučnom konaní spolu 12.115,28 eura. Podľa nasledovnej argumentácie žalobcu sa o existencii
tejto pohľadávky a zároveň o skutočnosti, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil, dozvedel
vydaním uznesenia o dedičstve sp. zn. 2D/59/2017 zo dňa 28.6.2017, na základe ktorého nastúpil do
práv a povinností po poručiteľovi G. C..3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyšiel zo skutkových tvrdení strán, pričom na ustálený
skutkový stav aplikoval ustanovenia § 451 ods. 1 a 2, § 456 a § 458 Občianskeho zákonníka (ďalej

len „OZ“), z ktorých, po konštatovaní nepremlčania nároku žalobcu, dospel k záveru o čiastočnej
dôvodnosti nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému spočívajúcemu v
majetkovom prospechu (vymoženej sumy v exekučnom konaní) získanom plnením z právneho dôvodu,
ktorý odpadol, keďže rozhodnutie, ktoré bolo podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie
zrušené. Výšku bezdôvodného obohatenia mal súd prvej inštancie preukázanú z vyúčtovania trov

exekučného konania súdnej exekútorky G. C. H. zo dňa 6.11.2017. V tejto súvislosti konštatoval, že
v exekučnom konaní vedenom pod EX 26/2011 vo veci povinného G. C. bola celkovo vymožená
suma 12.115,28 eura, z ktorej sumy bola oprávnenému (žalovanému) poukázaná suma 7.030,70
eura, právnemu zástupcovi oprávneného suma 2.034,- eur (uvedenú sumu predstavujú trovy konania
oprávneného ako žalobcu v konaní sp. zn. 9C/1170/1998) a sumu 3.050,58 eura predstavovali trovy
súdneho exekútora. Prvoinštančný súd sa stotožnil s obranou žalovaného, že v časti požadovaných trov

exekúcie v sume 3.050,58 eura nie je vecne legitimovaný. Z uvedeného dôvodu považoval za dôvodnú
časť žaloby o zaplatenie sumy 9.064,70 eura (7.030,70 eura plus 2.034,- eur). Z dôvodu omeškania
žalovaného súd žalobcovi priznal aj zákonné úroky z omeškania z tejto sumy počnúc od 28.3.2020 do
zaplatenia, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni vzniku bezdôvodného obohatenia. V prevyšujúcej časti
žalobu ako nedôvodnú zamietol. Následne sa súd prvej inštancie vysporiadal s obranou žalovaného

spočívajúcou v tvrdení, že žalobca si uplatnil voči nemu viac ako je pohľadávka, ktorú nadobudol
v dedičskom konaní, a zároveň (takisto v jeho neprospech) vyhodnotil aj argumentáciu žalovaného o
rozpore uplatneného nároku žalobcu s dobrými mravmi. Lehotu na plnenie uloženej peňažnej povinnosti
stanovil v súlade so splátkovým kalendárom žalovaného ako dlžníka, ktorý bol súdom oddlžený.
Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom na ust. § 255 ods. 2 CSP

väčším procesným úspechom žalobcu v spore.

4. Rozsudok v časti výrokov I. a III. napadol odvolaním žalovaný s návrhom, aby ho odvolací súd v tejto
časti zmenil tak, že žalobu zamietne. Žalovaný v odvolaní namietal postup súdu porušujúci jeho právo na
spravodlivý proces, neúplnosť a nesprávnosť skutkových zistení a následného právneho posúdenia veci

súdom prvej inštancie v otázkach premlčania nároku žalobcu, jeho základu, jeho uplatnenia v rozpore
s dobrými mravmi, rozsahu realizácie subjektívneho práva právneho predchodcu žalobcu vo vzťahu
k ostatným spoludlžníkom z regresného právneho vzťahu vzniknutého splnením celého solidárneho
záväzku, rozsahu prechodu pohľadávky na žalobcu v dedičskom konaní a jej vymáhateľnosti v kontexte
rozhodnutia súdu o jeho oddlžení splátkovým kalendárom. Vo vzťahu k premlčaniu nároku žalobcu

zotrval na dôvodoch námietky premlčania, keď za okamih začatia plynutia subjektívnej premlčacej
lehoty považoval deň zrušenia pôvodného exekučného titulu. Vytkol súdu prvej inštancie, že pokiaľ
dospel k záveru, že nárok nie je premlčaný, pretože premlčacia lehota začala plynúť až od momentu
vydania nového rozhodnutia, ktoré sa stalo právoplatným až dňom 27.3.2020, t.j. po podaní žaloby zo
dňa 28.6.2019 v tejto veci, mal pri takomto právnom posúdení veci považovať žalobu ako predčasne

podanú a zamietnuť ju, a to bez prerušenia konania, či ďalšieho trvania súdneho konania, pričom
tým, že pokračoval v konaní a vyčkal na právoplatné meritórne rozhodnutie v konaní 1C/24/2018
zvýhodnil v konaní žalobcu a naopak jeho poškodil na procesných právach. Poukázaním na formu (druh)
spoločného záväzku pôvodného dlžníka (právneho predchodcu žalobcu) namietal neúplné zistenie
skutkového stavu, keďže právny predchodca žalobcu ako pôvodný dlžník požadoval a aj čiastočne

vymohol regresnú náhradu od ostatných spoludlžníkov. Pokiaľ ide o namietaný výkon práva v rozpore
s dobrými mravmi uviedol, že je dlhodobo v ťaživej finančnej situácii, čo vyústilo až do konania o
jeho oddlžení, sumu vymoženú od právneho predchodcu žalobcu dávno spotreboval a nemá ju z
čoho vrátiť a zároveň aj vzhľadom na ostatné okolnosti tohto sporu, ako sú enormná dĺžka prvého
súdneho konania 1C/1170/1998 (presahujúca 10 rokov), po ktorú musel čakať na priznanie pohľadávky

v súdnom konaní, následne len čiastočne úspešné vymáhanie v exekučnom konaní a napokon zrušenie
právoplatnéhorozhodnutiazroku2009vroku2016,malzato,žejevrozporesdobrýmimravmizaviazať
ho na vrátenie vymoženej sumy žalobcovi, minimálne v rozsahu v akom G. C. vymohol pohľadávku
po spoludlžníkoch. Následne polemizoval, či G. C. vrátil niečo z vymožených plnení ostatným členom
pozemkového spoločenstva po zrušení rozsudku sp.zn. 9C/1170/1998 zo dňa 2.7.2009. Namietal, že

žalobca nenadobudol pohľadávku, ktorú si uplatňuje v tomto konaní v dedičskom konaní vedenom po G.
C., keďže pohľadávku v totožnej výške, akú si uplatňuje v tomto konaní, žalobca nadobudol v dedičskom
konanívočidlžníkoviSlovenskejrepublike,zast.MinisterstvomspravodlivostiSR,titulomnáhradyškody,
v dôsledku čoho sa mal správne domáhať určenia, že táto pohľadávka patrí do dedičského konania poG. C.. Vo vzťahu k jeho oddlženiu v konkurznom konaní uviedol, že súd prvej inštancie dostatočným
spôsobom nezohľadnil, že výkon rozhodnutia je možný len v súlade s uznesením Okresného súdu
Košice I sp.zn. 31OdS/10/2020 zo dňa 8.12.2021, v zmysle ktorého je povinný plniť svojim veriteľom

ich pohľadávky len v rozsahu 70 % a vo zvyšnej časti je dlhov zbavený. Taktiež podľa neho rozsudok
žiadnymspôsobomnezohľadňuje,ženevymáhateľnýmječasťpríslušenstvapohľadávky,atokonkrétne,
na ktoré vznikol nárok v rozhodujúci deň a po rozhodujúcom dni, teda že z tohto nároku mohlo
žalobcovi patriť príslušenstvo len do 8.12.2021 a že nárok na náhradu trov konania žalobcovi nemal
byť priznaný vôbec, keďže ide o nároky vzniknuté po rozhodnutí o oddlžení žalovaného, a teda nároky

nevymáhateľné. Za svojvoľné považoval aj rozhodnutie o strate výhody splátok v prípade omeškania sa
s čo i len jednou splátkou, ktoré je v rozpore s rozhodnutím súdu o jeho oddlžení a určení splátkového
kalendára. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na procesné pochybenia súdu prvej inštancie
a skutkové a právne vady rozsudku, žalovaný podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolacie
dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v
zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď

neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je
odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 CSP viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia
súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania,
odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por.
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný

sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

5. Rozsudok v časti vyhovujúceho výroku o lehote na plnenie uloženej peňažnej povinnosti napadol
odvolaním žalobca s návrhom, aby ho odvolací súd v tejto časti zmenil tak, že paričnú lehotu skráti na tri
dni od právoplatnosti rozsudku, resp. rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Vyslovil názor, že povolenie splátok v tak dlhej dobe je v rozpore s ustálenou judikatúrou. Svojimi
odvolacími námietkami poukazujúcimi na právne vady rozsudku, žalobca podľa posúdenia odvolacieho
súdu uplatnil odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

6. Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s napadnutým rozsudkom, ktorý považuje za vecne

správny. Vyjadril sa k jednotlivým odvolacím námietkam žalovaného.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že pohľadávka žalobcu je zahrnutá do splátkového
kalendára, ktorý je výsledkom konania o jeho oddlžení a teda, že má povinnosť splácať túto pohľadávku
v splátkach vo výške podľa splátkového kalendára, s čím rozsudok korešponduje.

8. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojej odvolacej argumentácii.

9.KrajskýsúdvKošiciachakosúdodvolací(§34CSP)prejednalodvolaniastránakopodanévčas(§362
CSP), oprávnenými osobami (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355

až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom z ust.
§ 379 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že sú (odvolania) dôvodné.
TentorozsudokbolverejnevyhlásenýnaKrajskomsúdevKošiciachdňa29.1.2025popredchádzajúcom
oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho
súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

10. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade
s ust. § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých spočíva rozhodnutie
súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) a tiež úplné z hľadiska všetkých
kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie procesnými stranami

(§ 387 ods. 3 veta prvá CSP). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty strán v odvolaniach (§ 387 ods. 3 veta druhá
CSP), odvolací súd dodáva:

11. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust

§ 365 ods. 1 písm. b) CSP, nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného
postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.12. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov
dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné
požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,
zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré
skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové
závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení

rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá
jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.
Povinnosťousúdujevodôvodnenísavysporiadaťtiežsrozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodnenia
má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty,
pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,

požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

14. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada

konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým
názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,
III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,
právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.
Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto
stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích

dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma
strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (z
hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP, do 30.6.2016 ust. § 237
ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné
aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď

rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s
ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje

rozhodnutiepodľapredstávodvolateľa(por.uznesenieNSSRsp.zn.5Cdo/84/2017zodňa25.10.2017).
I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na
preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V otázke, za akých okolností je
možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom

rozsudku sp. zn. 29 Cdo 2543/2011 z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej
inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní
náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie

nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ
prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.15. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, uviedol
čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a
argumentácie vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim

sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných
dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol
do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem,
ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo
svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno

odôvodnenie napadnutého rozsudku považovať ani za arbitrárne a ani za extrémne nelogické, a preto
odvolaciu námietku žalovaného proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako
jeho nespokojnosť so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá, ako už bolo zmienené, nezakladá
nesprávnosť postupu súdu odnímajúceho strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a
teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

16. Navyše z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na
všetkyotázky,ktorévyšlivpriebehusporunajavo.Povinnosťousúdujevyhodnotiťibatiespornétvrdenia
a skutočnosti, ktoré súd pre meritórne rozhodnutie súdu postačujúce. Ostatné sporné skutočnosti nie
sú takého charakteru, ktoré by mali vplyv na meritórne rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie (rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 25.9.2012 - sťažnosť č. 59102/08, nález Ústavného súdu SR zo
14.9.2011, sp. zn. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.09.2009 sp. zn. 5MCdo
8/2008).

17. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného vytýkajúcu súdu prvej inštancie jeho znevýhodnenie

v konaní tým, že súd žalobu neposúdil, v nadväznosti na svoje právne posúdenie premlčania nároku
žalobcu, ako predčasne podanú a nezamietol ju bez prerušenia konania, odvolací súd konštatuje, že táto
je nedôvodná aj preto, že nemá základ v procesnom postupe súdu, ale v jeho právnom posúdení veci.

18. Navyše procesný predpis upravuje postup v prípadoch, kedy zároveň prebieha konanie, v ktorom sa

rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu (tak ako v preskúmavanej veci). Treba totiž
rozlišovať medzi možnosťou uplatnenia tohto práva (nároku) a možnosťou jeho priznania rozhodnutím
súdu, resp. medzi existenciou subjektívneho práva a existenciou nároku, a to aj v kontexte pravidla,
že súd v rozsudku vychádza zo stavu, ktorý existuje v čase jeho vyhlásenia. Súdna prax aj v iných
prípadoch umožňuje, pričom niekedy je to nevyhnutné z dôvodu právnej istoty (napr. nepremlčania

práva), uplatniť žalobou právo (nárok) ešte pred tým, ako sa rozhodne o jeho základe. Napríklad s
možnosťou uplatnenia práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, ktoré
vzniká jeho splatnosťou, nijako nesúvisí skutočnosť, že v tejto dobe prípadne ešte nie je rozhodnuté
o žalobe o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ktorej podanie v lehote ustanovenej v Zákonníku
práce je inak nevyhnutné na riešenie otázky neplatnosti rozväzovacieho úkonu ako hmotnoprávneho

predpokladu pre vznik tohto práva. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že nárok
na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru nemožno priznať skôr, než je naisto
postavené, že skutočne ide o neplatné skončenie pracovného pomeru, teda, že uvedený nárok nemožno
prisúdiť, kým nie je právoplatným rozhodnutím súdu určené, že právny úkon, ktorým mal byť pracovný
pomer skončený, je neplatný.

19. V okolnostiach danej veci je z pohľadu žalovaného sporná otázka právneho posúdenia existujúcej
procesnoprávnej situácie, keď sú súbežne vedené dve konania medzi tými istými stranami, ktorých
skutkový základ (v zásade) vzájomne súvisí. V danom prípade na rozhodnutie o žalobe žalobcu
domáhajúceho sa vydania bezdôvodného obohatenia nepostačuje zistenie, že právoplatné rozhodnutie,

ktoré bolo titulom exekučného plnenia, bolo následne zrušené, keďže zrušenie právoplatného
rozhodnutia v danom prípade nezakladá bez ďalšieho právo žalobcu na vrátenie poskytnutého plnenia,
pretože rozhodujúce je, či právny dôvod plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom
základe. Znamená to, že zrušeným právoplatným rozsudkom bola len deklarovaná (nie teda
konštituovaná) existencia hmotnoprávneho dôvodu plnenia. Samotné právoplatné rozhodnutie preto

nepredstavovalo právny dôvod plnenia (v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ale len
formu autoritatívnej súdnej ochrany dôsledkov existencie tohto právneho dôvodu. O predmetnej žalobe
na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo možné rozhodnúť len potom, čo sa vyriešila otázka, či
pohľadávka žalovaného voči žalobcovi (ktorá bola už exekučne vymožená) je dôvodná. Ak by sa totižtáto pohľadávka napokon ukázala ako dôvodná, potom by plnenie získané žalovaným od žalobcu nebolo
možné považovať za bezdôvodné obohatenie. Práve táto rozhodujúca otázka hmotno-právneho základu
plnenia sa riešila v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 1C/24/2018, a preto je namieste,

aby pred rozhodnutím o uplatnenom nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo najprv
rozhodnuté o dôvodnosti či nedôvodnosti uplatneného nároku žalovaného v konaní vedenom pod sp.
zn. 1C/24/2018 (pôvodne 9C 1170/1998).

20. Pokiaľ ide o žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e) CSP, tento

spočíva v neúplnosti zistenia skutkového stavu, ktorý je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len
za predpokladu, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, a navrhnutý dôkaz je spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Ide o
vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale

súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní
tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť
právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že
ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už
v konaní pred súdom prvej inštancie. Vyhodnotenie relevancie navrhnutého dôkazu ako aj prípustnosť

dôkazu je výsadnou doménou súdu. Súd pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je
spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia.

21. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa toho, že súd prvej inštancie nevykonal
ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie (podľa neho) rozhodujúcich skutočností, keď nepripojil

a neoboznámil obsah ním bližšie nekonkretizovaných spisov v konaniach, v ktorých právny predchodca
žalobcu v postavení žalobcu uplatňoval právo na regresnú náhradu toho, čo sám plnil, od ostatných
spoluvlastníkov podľa ich podielov, ktorou uplatnil odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP,
odvolací súd konštatuje, že zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 20.9.2022 (č.l. 173-174 spisu) je zrejmé,
že prvoinštančný súd oboznámil lustráciu 198 súdnych spisov so záverom, že z nich nie je možné zistiť

rozsah, v akom bola pohľadávka vymožená. Je teda nepochybné, že prvoinštančný súd tento dôkaz na
pojednávaní v skutočnosti vykonal. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 20.9.2022 (č.l. 204-205 spisu)
navyše odvolací súd zistil, že strany konania ani ich zástupcovia neoznačili ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania, v dôsledku čoho súd prvej inštancie na tomto pojednávaní uznesením podľa § 182 veta
druhá CSP vyhlásil dokazovanie za skončené. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP

preto nie je daný.

22. Odvolací súd doplňuje, že súd nemusí vykonať všetky stranou navrhnuté dôkazy, výber dôkazov,
ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde (§ 185 ods. 1 CSP), pričom
tento žalovaným navrhnutý dôkaz nemá potenciál spochybniť nárok žalobcu, keďže ním žalovaný

sleduje preukázanie skutočností, ktoré sa netýkajú predmetu tohto konania, a ani predmetu pôvodného
konania, ktorým bol solidárny záväzok, pri ktorom mal žalovaný ako má veriteľ samostatnú pohľadávku
voči viacerým spoludlžníkom (vrátane právneho predchodcu žalobcu), ale samostatného záväzkového
vzťahu medzi spoludlžníkmi - regresu, ktorý vzniká v súvislosti s pasívnou solidaritou, pokiaľ solidárny
dlžník sám splní celý dlh alebo ho síce nesplní celý, avšak aj napriek tomu splní viac, než na neho

vo vzájomnom vnútornom vzťahu spoludlžníkov pripadalo. Regres nie je pojmovou súčasťou solidarity,
pretože má svoje samostatné predpoklady vzniku a zániku, ktoré sú odlišné od právnych skutočností
pôsobiacich na samotné solidárne záväzkové právne vzťahy. Zatiaľ čo solidarita vzniká typicky zmluvou
a zaniká splnením, regresný právny vzťah typicky práve splnením solidárneho záväzku vzniká. Dôkazom
separácie solidárneho záväzku a regresného právneho vzťahu je, že obidva sa väčšinou budú

časovo míňať. Dokiaľ totiž nezanikne solidárny záväzok splnením (resp. právnou skutočnosťou mu
na roveň postavenou), nemôže ani dôjsť k vzniku regresného právneho vzťahu. V rámci regresu sa
teda dlžník, ktorý splnil dlh, originárne stáva veriteľom zostávajúcich solidárnych dlžníkov. Zásadne
medzi každým zvyšným solidárnym dlžníkom a solidárnym dlžníkom majúcim teraz postavenie veriteľa
(postihovateľom) nanovo vzniká samostatný právny vzťah, ktorý má povahu čiastkového záväzku.

Podiel, ktorý každý dlžník na celom dlhu nesie, vyplýva z ich vzájomného vnútorného vzťahu (pozri Petr
Lavický Solidární závazky: C.H. Beck).23. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového
stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej
inštancie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po

právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.

§ 191 CSP, a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo,

keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ust. § 191 CSP.

24. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú

strany podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnym predpisov
ide vtedy, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis,
ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán

sporu).

25. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že ani tieto
žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené, keďže súd prvej
inštancie úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo, neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá vyplynula
z vykonaných dôkazov a z tvrdení strán a svedkov a vykonané dôkazy správne vyhodnotil vo vzťahu
k predmetu konania. Zistený skutkový stav posúdil podľa správnych zákonných ustanovení, ktoré aj
správne vyložil a vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach strán. Odvolacie námietky
spochybňujúcesprávnosťvýrokuI.rozsudkuaskutočnostiuvedenéžalovanýmvodvolaníneumožňujúa

nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku v tejto časti. Súd prvej inštancie pri
svojom rozhodovaní rešpektoval klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej
a právnej argumentácie, na zistený a daný skutkový stav použil správny predpis, správne ho aj vyložil
a aplikoval, to znamená, z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery
o právach a povinnostiach strán sporu, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní

žalovaného. Odvolací súd na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie
odkazuje.

26. Podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,

plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

27. Podľa ustanovenia § 456 OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho
sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

28. Podľa ustanovenia § 458 ods. 1 OZ sa musí vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.

29. Bezdôvodné obohatenie je konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor
iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným obohatením
je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu
alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivýchzdrojov (§ 451 ods. 2 OZ). Bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám
(§ 454 OZ). Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. l OZ) tomu, na
úkor koho sa získal (§ 456 OZ). Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak

to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná
náhrada (§ 458 ods. 1 OZ).

30. Aktívna legitimácia pre uplatnenie práva zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie vyplýva z §
456 OZ. Toto ustanovenie určuje subjekt, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu oprávneným; je ním

ten, na úkor koho sa predmet bezdôvodného obohatenia získal, teda ten, v koho majetkovej sfére došlo
k zmenšeniu majetku. Kto je v rámci zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie pasívne legitimovaným,
vyplýva z § 451 ods. 1 OZ. Toto ustanovenie určuje subjekt, ktorý je povinný vydať získané bezdôvodné
obohatenie. Je ním ten, koho majetok sa na úkor druhého bezdôvodne zväčšil.

31. O bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého právny dôvod odpadol, pôjde tiež v prípade

poskytnutia plnenia na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr
zrušené. Vo všetkých týchto prípadoch môže dôjsť k novému prejednaniu veci a k vydaniu rozhodnutia,
ktoré je buď totožné alebo iné, než rozhodnutie pôvodné, ktoré bolo dôvodom pre plnenie a splnenie si
hmotnoprávnej povinnosti. Tento právny dôvod trvá aj v prípade zrušenia rozsudku (zmieru), ktorý ho
deklaroval, takže v takomto prípade nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení až dovtedy, kým súd

opätovne nevydá rozhodnutie o uplatnenom nároku.

32. V prejednávanej veci došlo k tomu, že súdny exekútor na základe exekučného titulu, ktorý bol
po začatí exekúcie zrušený, vymohol od právneho predchodcu žalobcu pre žalovaného celkovo sumu
12.115,28 eura, ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Na strane žalovaného ide o prípad

plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ktoré je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného
obohatenia. Dôsledkom takéhoto plnenia je obohatenie, obsahom ktorého je získanie určitej majetkovej
hodnoty subjektom, ktorému bolo plnené. Z hľadiska hmotno-právneho je žalovaný v právnom
vzťahu bezdôvodného obohatenia nositeľom povinnosti (o uloženie ktorej žalobca žiada), preto je v
prejednávanej veci pasívne legitimovaný.

33. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia súdom prvej inštancie otázky premlčania
nároku žalobcu na vydanie na bezdôvodného obohatenia, odvolací súd sa stotožňuje so správnymi
závermi súdu prvej inštancie, ktorý v tejto časti správne aplikoval a interpretoval rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/17/2009 z 23.11.2011 a sp. zn. 3Cdo/124/2002 zo dňa 30.3.2003.

Dovolací súd, v nich vyslovil názor, že premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako
plnenia poskytnutého na základe právoplatného súdneho rozhodnutia (zmieru), ktoré bolo neskôr
zrušené rozhodnutím odvolacieho súdu (návrh na zrušenie uznesenia o schválení zmieru plní funkciu
právoplatného súdneho rozhodnutia a je ďalším prostriedkom procesnej ochrany účastníka pôvodného
konania), začala plynúť až právoplatnosťou nového rozhodnutia vydaného vo veci samej o tomto plnení.

Premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého tým, že pôvodný rozsudok, na
základe ktorého sa plnilo, bol po zrušujúcom rozhodnutí nahradený novým rozsudkom, začína plynúť
jeho vyhlásením. Doručenie zrušujúceho rozhodnutia súdu teda nie je tým okamihom, ktorým dochádza
kzískaniubezdôvodnéhoobohateniaapretonemožnoodnehopočítaťplynutiepremlčacejdoby.Takisto
žalovaným vytýkaná predčasnosť podania žaloby je bezpredmetná, keďže v čase rozhodovania súdu

už tento nárok žalobcu existoval.

34. Odvolací súd sa stotožňuje aj s posúdením súdom prvej inštancie námietky žalovaného spočívajúcej
v spochybnení rozsahu prechodu pohľadávky na žalobcu v dedičskom konaní, keďže z rozhodnutia
v dedičskom konaní po poručiteľovi G. C. jednoznačne vyplýva, že žalobca nadobudol voči žalovanému

pohľadávku z titulu nároku na vrátenie zaplatenej sumy 2.532,70 eura vrátane jej príslušenstva, ktoré
príslušenstvo podľa vyúčtovania trov exekučného konania súdnej exekútorky G. C. H. zo dňa 6.11.2017
vysoko prevyšovalo vymoženú istinu (a to až do sumy priznanej v tomto konaní). V tejto súvislosti
súd prvej inštancie výstižne poukázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR z 28.5.2020 sp. zn.
6Cdo/184/2018.

35. Odvolací súd takisto nesúhlasí s argumentáciu žalovaného o rozpore uplatneného nároku žalobcu
s dobrými mravmi, nakoľko uplatnenie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, nemôže byť
posudzované ako výkon práva, ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ, navyšeza situácie, ak sa žalovaný nesporne obohatil na úkor právneho predchodcu žalobcu. Realizácia tohto
práva žalobcu podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá podmienkam uvedeným v § 3 ods. 1 OZ,
pričom nejde o prípad excesu (nie je prejavom zneužitia práva, neprimeranej tvrdosti alebo šikanovania

na úkor druhého účastníka právneho vzťahu), kedy by prichádzalo do úvahy použitie korektívu dobrých
mravov, ktoré však predstavuje krajné riešenie za účelom zaistenia potrebnej väzby medzi normami
písaného práva a základnými mravnými a etickými normami spoločnosti.

36. Napokon, podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie nebol v tomto konaní povinný

zohľadniť skutočnosť, že žalovaný bol uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 31OdS/10/2020
zo dňa 8.12.2021 oddlžený splátkovým kalendárom. Práve opačným postupom by napríklad v prípade
zrušenia konkurzu pre nepoctivý zámer mohlo dôjsť k situácii, kedy by veriteľ disponoval právnym
titulom (rozsudkom), ktorý by nezohľadňoval skutočnú výšku bezdôvodného obohatenia, resp. by mohlo
dôjsť k dvojitému zníženiu pohľadávky žalobcu v prípade, ak by exekútor postupoval podľa splátkového
kalendára (čo musí). Kľúčovým je to, že pohľadávka žalobcu priznaná v tomto konaní bude za tejto

situácie vymáhaná od žalovaného podľa pravidiel nastavených v § 166b, § 166e a § 168f ods. 5
zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, teda aj
v súlade s kvótou určenou splátkovým kalendárom. Uvedené sa vzťahuje aj na rozvrh splátok, z ktorého
dôvodu je rozsudok vo výroku o lehote na plnenie nadbytočný, len deklarujúci stav určený v splátkovom
kalendári, ktorým sa aj tak bude riadiť vymáhanie tejto pohľadávky. Z tohto dôvodu je nepodstatná aj

odvolacia námietka žalobcu v tejto časti.

37. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o
trovách konania ako vecne správny postupom podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

38. Podľa ust. § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

39. Podľa ust. § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
(2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

40. Pomer úspechu (miera úspechu) je základným meradlom pre nárok na náhradu trov. Ak mala strana
plný úspech v spore, prizná sa jej celá náhrada trov konania. Ak žiadna zo strán nemala v spore plný
úspech, má každá z nich úspech čiastočný, t. j. každá zo strán sporu (žalobca aj žalovaný) je sčasti

úspešná a sčasti neúspešná. Ak sa v spore navzájom vyvážia úspech a neúspech, náhrada trov sa
spravidla neprizná žiadnej zo strán sporu. Na rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania má teda
zásadný vplyv pomer úspechu konkrétnej sporovej strany voči protistrane.

41. V odvolacom konaní neboli žalobca ani žalovaný úspešní, preto odvolací súd rozhodol o trovách

odvolacieho konania v súlade s ust. § 255 ods. 2 CSP tak, že vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo
na náhradu trov odvolacieho konania.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP)