Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/17/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4416219197
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:4416219197.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Y., narodenej F., zastúpenej spoločnosťou
Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s. r. o., Nové Zámky, Pribinova 9, IČO: 36 813 401, proti
žalovanej Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Bratislava,
Račianska 71, IČO: 00 166 073, o zaplatenie sumy 16.065,86 eur s príslušenstvom, vedenom na
Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 5C/319/2016, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského

súdu v Nitre z 25. októbra 2023 sp. zn. 25Co/47/2023, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a .

II. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo „okresný súd") medzitýmnym

rozsudkom zo 06. júna 2019 č. k. 5C/319/2016-379 rozhodol tak, že nárok žalobkyne na náhradu škody
uplatnenej v tomto konaní je čo do jeho základu voči žalovanej daný. Zároveň vyslovil, že o výške nároku
na náhradu škody a o náhrade trov konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku. Svoje rozhodnutie
právne zdôvodnil ustanoveniami § 1, § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a), ods. 2, § 9 ods. 1, 4, § 15
ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, § 214 ods. 1, 2, 3 Civilného sporového poriadku.

1.1. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa sa domáha náhrady škody podľa zákona č.
514/2003Z.z.,ktorájejmalavzniknúťnesprávnymúradnýmpostupomsúdnehoexekútoravexekučnom
konaní vedenom pod sp. zn. EX 943/1997 na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13Er/9/1998,
spočívajúcom v nevedení zložených finančných prostriedkov na osobitnom účte súdneho exekútora a
v nevykonaní rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľností, po schválení ktorého by bola uspokojená jej
pohľadávkavymáhanávpredmetnomexekučnomkonaní.Považovalzanesporné,žeOkresnýsúdNové

Zámky schválil príklep udelený žalobkyni ako vydražiteľke súdnym exekútorom, a že doposiaľ rozvrh
výťažku vykonaný nebol a žalobkyňa ako oprávnená nebola uspokojená žiadnym z iných spôsobov,
a to napriek viac ako 10-ročnej exekúcii. Žalobkyňa bola na jednej strane vydražiteľkou dražených
nehnuteľností a na druhej strane bola a stále je aj v pozícii oprávnenej v exekučnom konaní. Skutočnosť,
že žalobkyňa na dražbe získala za najvyššie podanie do svojho vlastníctva dražené nehnuteľnosti,
sporné nebolo. Avšak napriek tomu, že dražba prebehla pred viac ako 10 rokmi, k vykonaniu zákonom

požadovaného úkonu, a to k uskutočneniu rozvrhového pojednávania a následného samotného rozvrhu
výťažku z dražby súdnym exekútorom v zmysle príslušných ustanovení § 154 a nasl. Exekučného
poriadku nedošlo.
1.2. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovanej, podľa ktorej škoda, resp. právo na jej
uplatnenie žalobkyni vznikne, až po preukázaní bezúspešného uplatnenia si bezdôvodného obohatenia
priamo od súdneho exekútora W.. Považoval za nepochybné, že v dôsledku konania, resp. nekonania

súdneho exekútora v exekučnej veci, nebola uspokojená pohľadávka patriaca žalobkyni. Pritom aj podľa
písomného vyjadrenia terajšieho súdneho exekútora z 09. 05. 2019 by pohľadávka bola uspokojená zvýťažku z dražby, pokiaľ by exekútor W.. A. dodržal zákonný postup a riadne rozvrh výťažku vykonal.
Tým, že k uspokojeniu pohľadávky žalobkyne v exekučnom konaní nečinnosťou exekútora nedošlo,
vznikla jej škoda, a to v rozsahu, v akom by v prípade dodržania zákonného postupu bola z rozvrhu

výťažku uspokojená.
1.3. Za nesprávny úradný postup považoval to, že exekútor doposiaľ neurobil úkony podľa § 154
a nasl. Exekučného poriadku, t. j. úkony nasledujúce po vykonaní dražby. Dospel k záveru, že
žalobkyni ďalšou nečinnosťou súdneho exekútora vznikla škoda tým, že doposiaľ nebola uspokojená
jej pohľadávka, prípadne jej časť v exekučnom konaní, v ktorom vystupuje v pozícii oprávnenej.

Exekúcia predajom nehnuteľností prebehla, exekútor mal vykonať rozvrh výťažku a následne z neho
uspokojiť oprávnenú. Keďže tak neurobil, svojou nečinnosťou jej spôsobil škodu, za ktorú zodpovedá
štát podľa citovaného zákona. Keďže doposiaľ pohľadávka žalobkyne nebola v exekučnom konaní
uspokojená iným spôsobom, vzhľadom na dĺžku exekučného konania nie je možné aj na túto skutočnosť
neprihliadať. Nakoľko počas tých dlhých rokov iný spôsob vymoženia pohľadávky v rámci exekúcie
zvolený a následne úspešný nebol, a to ani potom, ako bola vec pridelená náhradníkovi, čo svedčí o

tom, že tie nehnuteľnosti boli zrejme jediným relevantným majetkom povinných, zexekvovaním ktorého
mohla byť žalobkyňa ako oprávnená uspokojená. Preto neobstojí tvrdenie žalovanej, že žalobkyňa môže
byť uspokojená aj z iného majetku povinných v rámci exekúcie. Oprávnená dôvodne očakávala, že
exekúcia na vymoženie jej pohľadávky bude riadne vykonaná, a že exekútor vykonávajúci exekúciu
bude postupovať v súlade so zákonom. Mala právo na to, aby jej pohľadávka bola riadne a čo najskôr

uspokojená v exekučnom konaní z majetku povinného, čo je základným princípom exekúcie. A to, že
sa tak nestalo nečinnosťou exekútora - osoby, na ktorú bol prenesený výkon verejnej moci, za ktorého
činnosť zodpovedná štát, nemôže byť na jej ťarchu.
1.4. K námietkam žalovanej, podľa ktorých škoda nevznikla, pokiaľ žalobkyňa nepreukázala, že sa
svojho nároku neúspešne nedomáhala najskôr titulom bezdôvodného obohatenia od exekútora uviedol,

že žalobkyňa si neuplatňuje niečo, čo by si mohla uplatniť titulom bezdôvodného obohatenia voči
exekútorovi. On sa na jej úkor neobohatil. Prijal síce od nej peniaze ako od vydražiteľky, ale za tie
nadobudla nehnuteľnosť, tam k bezdôvodnému obohateniu nedošlo. Žalobkyňa sa domáha náhrady
škody nečinnosťou súdneho exekútora, ktorý neurobil rozvrh výťažku a neuspokojil jej pohľadávku.
Nepostupoval v súlade s exekučným poriadkom a svojím konaním, resp. nekonaním zapríčinil stav,

kedy nie je možné, aby bola žalobkyňa ako oprávnená uspokojená v exekučnom konaní z výťažku z
dražby, ktorá práve za účelom uspokojenia jej pohľadávky, resp. jej časti, bola vykonaná. Preto žalobkyni
vznikol nárok na náhradu škody a nie nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na
uvedené o základe nároku žalobkyne na náhradu škody rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
medzitýmneho rozsudku s tým, že o výške nároku na náhradu škody a o náhrade trov konania bude

rozhodnuté v konečnom rozsudku.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „krajský súd" alebo „odvolací súd"), na odvolanie žalovanej, rozsudkom
zo 16. decembra 2020 sp. zn. 25Co/226/2019 medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

3. Najvyšší súd SR uznesením z 28. februára 2023 sp. zn. 2Cdo/85/2021, na dovolanie žalovanej,
uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko krajský súd
postupoval v rozpore so znením ustanovenia § 204 CSP, čím sa odchýlil od jeho znenia. Rovnako
krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP), na ktorom by sa strany sporu mali právo
k predmetnému dôkazu vykonanému v odvolacom konaní vyjadriť. Na základe uvedeného dovolací

súd dospel k záveru, že v dôsledku nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu tak došlo k
porušeniu práv žalovanej na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).

4. Odvolací súd následne rozsudkom z 25. októbra 2023 sp. zn. 25Co/47/2023 medzitýmny rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil.

4.1. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že súd prvej inštancie rozhodol medzitýmnym
rozsudkom dôvodiac hospodárnosťou konania, keďže dospel k záveru, že nejaká škoda žalobkyni
vznikla, že jej ju spôsobil exekútor svojou nečinnosťou, a že za túto škodu zodpovedá žalovaná. Z
dokazovania však zatiaľ nemal zrejmý rozsah škody, pretože nebol vykonaný rozvrh výťažku podľa
exekučného poriadku. Preto vyslovil názor, že pre výpočet sumy, v ktorej by v prípade vykonania

rozvrhu bola žalobkyňa uspokojená, t. j. pre výpočet rozsahu skutočnej škody predstavujúcej to, o čo
žalobkyňa prišla nečinnosťou exekútora, bude potrebovať ďalšiu súčinnosť súdneho exekútora. Ustálil,
že právny základ nároku na náhradu škody je daný s poukazom na zákon o zodpovednosti štátu za
škoduspôsobenúvtomtoprípadenečinnosťousúdnehoexekútoraJP.Pretoozákladenárokužalobkynerozhodol medzitýmnym rozsudkom. Čo sa týka ustálenia výšky škody, aj z hľadiska hospodárnosti
konania, k tejto pristúpi až po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku. Podľa názoru odvolacieho
súdu procesným postupom súdu prvej inštancie nebolo žalovanej znemožnené, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva, ani nedošlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces. Naopak
vydanie medzitýmneho rozsudku a tým vyriešenie otázky danosti základu uplatneného nároku, umožní
žalovanej v ďalšom priebehu konania uplatňovať prostriedky procesnej obrany smerujúce proti žalobou
požadovanej výške nároku na náhradu škody. Keďže odvolací súd nezistil namietanú vadu konania,
pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci.

4.2. Odvolací súd tiež opätovne dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne
správne. Súd prvej inštancie v danej veci považoval za nesprávny úradný postup skutočnosť, že súdny
exekútor JUDr. K. A. neurobil úkony podľa § 154 a nasl. Exekučného poriadku, ktoré nasledujú po
vykonaní dražby. Dospel k záveru, že žalobkyni nečinnosťou súdneho exekútora vznikla škoda tým,
že v dôsledku porušenia uvedených povinností súdnym exekútorom doposiaľ nebola uspokojená jej
pohľadávka, prípadne jej časť v exekučnom konaní, v ktorom vystupuje v pozícii oprávnenej. Stalo sa

tak nečinnosťou súdneho exekútora ako osoby, na ktorú bol prenesený výkon verejnej moci, za ktorého
činnosť zodpovedá štát, za ktorý koná Ministerstvo spravodlivosti SR (§ 4 ods. 1 písm. a) bod 3. zákona
č. 514/2003 Z. z.).
4.3. Žalovaná v odvolaní ďalej tvrdila, že žalobkyňa sa nemôže domáhať náhrady škody od štátu, pokiaľ
jej prislúcha právo na vydanie bezdôvodného obohatenia (alebo obdobného nároku) od tretej osoby. S

uvedeným tvrdením sa odvolací súd nestotožnil. K tomu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 8. augusta 2012 sp. zn. 6MCdo/4/2011, ktoré bolo zverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov
SR č. 5/2013 pod číslom 67. Uvedené rozhodnutie je plne aplikovateľné aj na danú vec, v ktorej rovnako
ide o nárok zo vzťahu zodpovednosti exekútora za škodu spôsobenú účastníkovi konania podľa § 33
ods. 1 Exekučného poriadku. Navyše žalobkyňa už svoj nárok nemôže uplatňovať voči exekútorovi,

keďže jeho funkcia zanikla a svoj nárok si voči fyzickej osobe JUDr. K. A. uplatnila v konkurze prihláškou.
Z uvedených dôvodov odvolací súd, zhodne zo súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že nárok zo
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora, je čo do
základu daný. Keďže aj v danej veci žalobkyňa prihlásila svoju pohľadávku do konkurzu, čím došlo k
uplatneniu jej nároku voči fyzickej osobe W.. K. A., pričom konkurz bol zrušený pre nedostatok majetku,

stal sa nárok žalobkyne voči W.. K. A. nevymáhateľný. Z uvedených dôvodov odvolací súd, zhodne so
súdomprvejinštancie,dospelkzáveru,ženárokžalobkynevočižalovanejnanáhraduškodyspôsobenej
nesprávnym úradným postupom je daný. Na uvedenom závere nič nemenia rozhodnutia, na ktoré
žalovaná poukázala v odvolaní (Najvyšší súd SR sp. zn. 4Cdo/199/2005, Ústavný súd SR sp. zn. II. ÚS
165/2012, NS SR sp. zn. 4Cz/110/84 a sp. zn. 1MCdo/8/2007, nález ÚS SR sp .zn. III. ÚS 361/2009).

4.4. K tvrdeniu žalovanej, podľa ktorého pokiaľ nie je exekučné konanie sp. zn. EX 379/2002 ukončené,
bolo predčasné uvažovať o vzniku škody, odvolací súd uvádza, že prebiehajúce exekučné konanie
nemá na predmetný nárok žiadny vplyv. V rámci exekučného konania sa speňažuje majetok povinného
rôznymi spôsobmi a z výťažku tohto speňaženia sa uspokojuje pohľadávka oprávneného. Povinného
majetok však nie je možné opakovane zaťažovať výkonom exekúcie len preto, že súdny exekútor pri

nej nesplnil svoje povinnosti, a teda požadovať, aby povinný plnil záväzok, ktorý už mal byť splnený,
prípadne splnený aspoň čiastočne, z výťažku dražby jeho majetku. Tvrdenie žalovanej, podľa ktorého
žalobkyňa môže byť uspokojená v rámci konkurzného konania z výťažku zo speňaženia majetku
JUDr. A. je vzhľadom na zistenie odvolacieho súdu o zrušení konkurzu z dôvodu, že konkurzná
podstata nepokryje jeho náklady, neopodstatnené. S tvrdením žalovanej, podľa ktorého keď si žalobkyňa

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia neuplatnila voči súdnemu exekútorovi v čase, keď ešte
konkurzné konanie neprebiehalo, svojim nekonaním zavinila bezúspešnosť domáhania sa vydania
bezdôvodného obohatenia od subjektu, ktorý sa na jej úkor obohatil, sa odvolací súd nestotožnil.
Nie je možné prijať záver, že žalobkyňa si nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia neuplatnila
voči súdnemu exekútorovi v čase, keď ešte konkurzné konanie neprebiehalo, preto svojím nekonaním

zavinila bezúspešnosť domáhania sa vydania bezdôvodného obohatenia. Nie je možné prijať záver, že
žalobkyňa nevykonala včas úkony potrebné na uplatnenie svojho nároku voči JUDr. K. A., keďže po
právoplatnom schválení príklepu uznesením Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 08. 04. 2010 č. k.
13Er/9/1998-24 právoplatným dňa 22. 04. 2010, v spojení s opravným uznesením zo dňa 16. 01. 2015
č. k. 13Er/9/1998-37 a v spojení s opravným uznesením zo dňa 26. 04. 2016 č. k. 13Er/9/1998-63,

zisťovala stav exekúcie u W.. I. (náhradníka za W.. K. A.), následne zisťovala stav majetku W.. K. A., a
bezprostredne potom podala žalobu v tejto veci.
4.5. S námietkou žalovanej, že súd prvej inštancie sa pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu nezaoberal trestnou zodpovednosťou súdneho exekútora, ktorý neuskutočnením rozvrhovéhopojednávania, nevyplatením výťažku z dražby a ponechaním si týchto prostriedkov pre vlastnú spotrebu,
nekonal ako orgán verejnej moci a ani v rámci činnosti štátneho orgánu, ale sledoval výlučne vlastné
záujmy, preto nemôže byť zodpovedná za jeho konanie, resp. opomenutie, ale len za tie nesprávne

úradné postupy, ktoré vyplývajú z činnosti spojenej s výkonom právomoci súdneho exekútora ako
štátneho orgánu, sa odvolací súd nestotožnil. Z obsahu spisu totiž nevyplývajú skutočnosti, ktoré by
potvrdzovali tvrdenie žalovanej o trestnej zodpovednosti W.. K. A., ako súdneho exekútora, ani W.. K.
A., ako fyzickej osoby, za konanie v súvislosti s danou vecou. Hoci to žalovaná tvrdila, v tomto smere
nepredložila konkrétne dôkazy o začatom trestnom stíhaní, či o podaní obžaloby.

4.6. Žalovaná ďalej namietala, že nemôže byť zodpovedná za konanie, resp. opomenutie súdneho
exekútora, ale len za tie nesprávne úradné postupy, ktoré vyplývajú z jeho činnosti spojenej s výkonom
právomoci súdneho exekútora ako štátneho orgánu. V danej veci však súd prvej inštancie považoval
za nesprávny úradný postup skutočnosť, že súdny exekútor W.. K. A. neurobil úkony podľa § 154 a
nasl. Exekučného poriadku, ktoré nasledujú po vykonaní dražby, a na tomto skutkovom základe dospel
k záveru, že žalobkyni nečinnosťou súdneho exekútora vznikla škoda tým, že v dôsledku porušenia

uvedených povinností súdnym exekútorom doposiaľ nebola uspokojená jej pohľadávka, prípadne jej
časť v exekučnom konaní, v ktorom vystupuje v pozícii oprávnenej. Keďže sa tak stalo nečinnosťou
súdneho exekútora, ako osoby, na ktorú bol prenesený výkon verejnej moci, za ktorého činnosť
zodpovedá štát, za ktorý koná Ministerstvo spravodlivosti SR (§ 4 ods. 1 písm. a) bod 3. zákona č.
514/2003 Z. z.), medzitýmnym rozsudkom rozhodol, že nárok žalobkyne na náhradu škody je čo do jeho

základu daný. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka") dovolanie podľa § 420
písm. f), § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.

5.1. Dovolateľka namieta, že odvolací súd rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2011
aplikoval aj napriek odkazu žalovanej na judikatúru týkajúcu sa prednosti domáhania sa vydania
bezdôvodného obohatenia od súdneho exekútora prezentovanú najmä nálezom Ústavného súdu SR,
sp. zn. II. ÚS 165/2012, pričom s predmetným nálezom Ústavného súdu SR nebolo vôbec rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR v odôvodnení napadnutého rozsudku konfrontované. Odvolací súd sa pri aplikácii

predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nevysporiadal ani s jeho skutkovým stavom. V danej
veci išlo o prípad, keď po zastavení exekučného konania, súdny exekútor oprávnenému nevyúčtoval,
ani nevrátil preddavky na odmenu a náhradu jeho hotových výdavkov, ktoré mu oprávnený zaplatil.
Predmetom vydania bezdôvodného obohatenia nemala byť odmena exekútora, ale plnenie vymožené
v rámci exekučného konania určené pre uspokojenie nárokov veriteľov, nie samotného exekútora.

5.2. Odvolací súd z pohľadu posudzovania bezúspešnosti vymáhania nároku od JUDr. A., prijíma
zo zisteného skutkového stavu nelogické závery. Žalovaná v konaní namietala, že aj v prípade
skončenia konkurzného konania, v ktorom by nedošlo k uspokojeniu pohľadávky žalobkyne, by
zodpovednosť žalovanej za škodu bolo potrebné skúmať aj vo svetle toho, či k nevymožiteľnosti tohto
plnenia od súdneho exekútora nedošlo zavinením žalobkyne, ktorá si nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia neuplatnila riadne a včas. Žalobkyňa do roku 2018, t. j. 8 rokov mala nepochybne čas
uplatniť hmotnoprávnym úkonom svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo nezrealizovala
a tým podľa názoru žalovanej sama prispela k nevymáhateľnosti pohľadávky. Neobstojí preto záver
odvolacieho súdu, ktorý zisťovanie stavu exekúcie v roku 2016, t. j. 9 rokov od vykonania dražby a 6
rokov od schválenia príklepu, považoval za relevantný pre ospravedlnenie priam ukážkovej nečinnosti

zo strany žalobkyne.
5.3. Súd záverom o nesprávnom úradnom postupe spočívajúcom v nevykonaní úkonov podľa § 154
Exekučného poriadku odignoroval námietku žalovanej, že je nevyhnutné si uvedomiť, že samotným
vykonaním rozvrhového pojednávania by automaticky nebol žalobkyni vyplatený výťažok z dražby,
ale muselo by medzitým dôjsť k právoplatnému schváleniu rozvrhu exekučným súdom a až po tomto

právoplatnom schválení a súčasnom nevyplatení doposiaľ neznámej sumy z dražby žalobkyni, by bolo
eventuálne možné hovoriť, že vznik škody by mohol byť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom súdneho exekútora. Žalovaná zdôraznila aj tú skutočnosť, že súd v tu prejednávanej veci si
nemôže abstrahovať právomoc exekučného súdu a realizovať „simuláciu" rozvrhového pojednávania,
ako aj ďalších nadväzujúcich rozhodnutí, a tak určiť výšku majetkovej škody žalobkyne, bez účasti

ostatných subjektov, ktorým prislúchajú oprávnenia účastníka exekučného konania vyplývajúce z
Exekučného poriadku. Odvolací súd uviedol, že táto skutočnosť nemá na predmetný nárok žiadny
vplyv. Takýto názor súdu nereagujúci na uvedenú námietku žalovanej, žalovaná považuje za prejav
arbitrárnosti. Taktiež žalovaná má za to, že kým k úkonom (rozvrh výťažku, schválenie rozvrhu) nedošlo,žalobkyni nevzniklo právo na vyplatenie výťažku v exekúcii, a teda jeho nevyplatením, ani nemohla
žalobkyni vzniknúť škoda. Škoda mohla žalobkyni vzniknúť len v prípade, že by bol vydaný rozvrh
výťažku z dražby, ten by bol schválený exekučným súdom a zo strany súdneho exekútora by nedošlo k

vyplateniu výťažku z dražby. Len v takom prípade by bolo možné uvažovať o vzniku škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora spočívajúcej v nevyplatení finančných prostriedkov.
O takú situáciu v uvedenej veci ale nešlo. Napriek tomu súdy rozhodli o tom, že základ nároku je daný,
teda vec nesprávne právne posúdili (§ 421 ods. 1 CSP).
5.4. Žalovaná v konaní tiež zdôrazňovala, že súdny exekútor, ktorý výťažok z dražby neponechal svojmu

náhradníkovi, týmto postupom v predmetnom exekučnom konaní sledoval svoje vlastné záujmy, a preto
za spôsobenú škodu zodpovedá priamo súdny exekútor a nie žalovaná. Ide totiž o zjavný exces z
výkonu jeho právomocí a jeho konanie tak nie je možné považovať za nesprávny úradný postup pri
výkone exekúcie (verejnej moci), za ktorý by mala zodpovedať žalovaná. Žalovaná má za to, že v tomto
smere bolo nepochybne úlohou súdov aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
6Cdo/27/2016, zistiť, aké záujmy sledoval JUDr. A., ktorý svojím konaním mal podľa žalobkyne spôsobiť

škodu.Žalovanávtejtočastinamieta,žeodvolacísúdneodôvodneneodmietolposúdiťkonaniesúdneho
exekútora ako exces, hoci skutočnosť jeho konania vo vlastnom záujme medzi stranami sporná nebola a
zároveň nelogicky uzavrel, že škoda žalobkyni nevznikla tým, že náhradník súdneho exekútora nemal k
dispozícii finančné prostriedky, hoci len a jedine táto skutočnosť mala potenciál byť príčinou vzniku škody
v podobe nevyplatenia týchto prostriedkov. Inak povedané, ak by nimi náhradník súdneho exekútora

disponoval a z akéhokoľvek dôvodu by ich žalobkyni nevyplatil, tieto by stále existovali a nemohli by
predstavovať „majetkovú škodu".
5.6. Daná skutková situácia sa dala právne posúdiť výlučne ako exces súdneho exekútora, čo
zároveň vylučuje možnosť prijatia záveru o nesprávnom úradnom postupe orgánu verejnej moci. V
prípade excesu zodpovedá za škodu iba súdny exekútor, čo napokon odvolací súd ani v napadnutom

rozhodnutí nespochybnil. Ak odvolací súd napriek tomu potvrdil, že základ nároku je daný, nesprávne
vec právne posúdil. Otázka excesu súdneho exekútora, resp. orgánu verejnej moci, ktorá by vylučovala
zodpovednosť štátu za škodu v zmysle osobitných predpisov, nebola v doposiaľ známej rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu vyriešená, žalovaná preto podáva dovolanie i podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
5.7. Dovolateľka poukázala na rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/80/2007, 2MCdo/1/2017, 4Cdo/194/2017,

1Cdo/76/2008, 5Cdo/160/2014, 4Cdo/358/2013, 4Cdo/2/2018, 4Cdo/176/2020, 5Obdo/5/2011 a
žalovaná zastáva názor, že v právnej veci žalobkyne neboli splnené podmienky na vydanie
medzitýmneho rozsudku súdom prvej inštancie v podobe konštatovania danosti základu nároku, a
následne ani na jeho potvrdenie odvolacím súdom, nakoľko vznik majetkovej škody nebol v konaní
žalobkyňou preukázaný, resp. otázka vzniku majetkovej škody nebola spoľahlivo zistená a správne

právne posúdená, a teda nemohlo byť rozhodnuté o existencii základu nároku vo vzťahu k majetkovej
škode. Argumentácia žalovanej o prednosti práva na vydanie bezdôvodného obohatenia reflektovala
rozsiahlu rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít SR, ako rozhodnutia NS SSR sp. zn.
4Cz/110/84 a NS SR sp. zn. 4Cdo/199/2005, sp. zn. 4MCdo/3/2014, sp. zn. 6Cdo/27/2016 a sp. zn.
6Cdo/9/2016, sp. zn. 6Cdo/184/2018 alebo sp. zn. 1Cdo/128/2019, sp. zn. 8Cdo/88/2017. V zmysle tejto

judikatúry, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné uplatniť pred nárokom na náhradu
škody, keďže až poškodeným nezavinená nevymožiteľnosť bezdôvodného obohatenia je škodou. V tejto
súvislosti, ak súd prvej inštancie za daného stavu rozhodol o danosti nároku žalobkyne na náhradu
majetkovej škody a odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, je zrejmé, že súdy
oboch inštancií rozhodli v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, keďže vznik

nároku žalobkyne na náhradu majetkovej škody nebol preukázaný (z dôvodu zavinenia bezúspešnosti
domáhania sa vydania bezdôvodného obohatenia ale i z dôvodu nerealizácie úkonov exekučného
konania, ktoré by konštituovali žalobkyni nárok na vyplatenie akejkoľvek sumy z výťažku z dražby), a
teda nebolo možné rozhodnúť o opodstatnenosti základu tohto nároku žalobkyne.
5.8. Žalovaná navrhuje, aby dovolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec

na ďalšie konanie.

6. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že sa nestotožňuje s názorom žalovanej, že o
výške škody nie je možné rozhodnúť bez existencie príslušných rozhodnutí v exekučnom konaní a že
len tieto rozhodnutia by boli základom pre určenie výšky škody. Je nesporné, že nevykonanie rozvrhu

je porušením zákona - Exekučného poriadku, že je nesprávnym úradným postupom, je tiež nesporné,
že súdny exekútor nemal finančné prostriedky na to, aby rozvrh urobil a teda pokiaľ nemá čo rozvrhnúť,
nedá sa ani v budúcnosti očakávať vykonanie rozvrhového pojednávania. V zmysle takéhoto náhľadu na
vec, aký prezentuje žalovaná, by si žalobkyňa nemohla nárok na náhradu škody uplatniť v podstate zažiadnych okolností, čím by žalobkyni bolo právo na uplatnenie jej nárokov odopreté. Nie je však pravdou,
že sa výška škody nedá bez uskutočnenia rozvrhového pojednávania ustáliť, pretože je možné vypočítať
presnú sumu, ktorá by pri zákonnom postupe žalobkyni prináležala, a to aj s prihliadnutím na náklady

exekučného konania a aj na nároky iných veriteľov, ktoré by prípadne predchádzali nároku žalobkyni,
alebo by mali byť uspokojené v exekúcii spolu s nárokom žalobkyne.
6.1. Pokiaľ ide o samotný vznik nároku náhradu škody a škody ako takej, žalobkyňa má za to, že
skutočnosť, že exekučné konanie pod EX 379/2002 stále prebieha, nemá vo vzťahu k žalobkyňou
uplatnenému nároku žiadnu relevanciu. Svoje tvrdenie odôvodňuje žalobkyňa najmä tým, že žalobkyni

malo byť poskytnuté plnenie z výťažku zo speňaženia nehnuteľnosti dražbou uskutočnenou odvolaným
exekútorom JUDr. A. a v tejto súvislosti malo byť vykonané rozvrhové pojednávanie a následne
uskutočnené uspokojenie pohľadávky žalobkyne, čo sa však nestalo. Je jednoznačne preukázané,
že by sa nevedela voči súdnemu exekútorovi úspešne domáhať vydania bezdôvodného obohatenia.
Vedenie takéhoto konania voči JUDr. A. za skutkového stavu, ktorý bol preukázaný by neprimerane
a nespravodlivo zaťažovalo žalobkyňu, keď je vopred zrejmé, že výsledok tohto konania, a teda

uspokojenie jej pohľadávky JUDr. A. bolo nereálne a pritom by bolo spojené s márne vynaloženými
nákladmi. Žalobkyňa je toho názoru, že žalovaný si nesprávne a v rozpore s účelom sledovaným
zákonom č. 514/2003 Z. z. vysvetľuje dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a zodpovednosť
štátu za škodu poníma len v prospech záujmov štátu avšak v hrubom nepomere k záujmom žalobkyne
ako poškodenej. Žalobkyňa navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalovanej zamietol a žalobkyni priznal

nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,

že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné:

8. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v
dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací

súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú
v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup
súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere
(intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
10.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho riadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na

relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti).
10.2. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň

znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

11. Pretože dovolateľka namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, dovolací
súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, činapĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), a či
je zachované právo dovolateľky na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

12. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení
sp. zn. III. ÚS 44/2022 zo dňa 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať
vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných
ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)
arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a

závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne
akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že
arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom
súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami
formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej
relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava"). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho
rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,
ktorázásadnepopieraúčelavýznamaplikovanejprávnejnormy,aleboakdôvody,naktorýchjezaložené

súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.
ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

13. K námietkam dovolateľky týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj
právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na

riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán významnými pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS
76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998).

14. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaná namietala nepreskúmateľnosť a nedostatočnosť dôvodov
odvolacieho rozhodnutia, pričom najmä poukazovala na to, že:
a/ pri argumentácii žalovanej (ohľadom toho, že žalobkyňa sa nemôže domáhať náhrady škody od štátu,

pokiaľ jej prislúcha právo na vydanie bezdôvodného obohatenia), odvolací súd rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2011 aplikoval aj napriek odkazu žalovanej na judikatúru týkajúcu sa prednosti
domáhania sa vydania bezdôvodného obohatenia od súdneho exekútora prezentovanú najmä nálezom
Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 165/2012, pričom pri aplikácii predmetného rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR nevysporiadal ani s jeho skutkovým stavom;

b/ je nevyhnutné si uvedomiť, že samotným vykonaním rozvrhového pojednávania by automaticky nebol
žalobkyni vyplatený výťažok z dražby;
c/ súd v tu prejednávanej veci si nemôže atrahovať právomoc exekučného súdu a realizovať „simuláciu"
rozvrhového pojednávania, a tak určiť výšku majetkovej škody žalobkyne;
d/ súdny exekútor, ktorý výťažok z dražby neponechal svojmu náhradníkovi, týmto postupom v

predmetnom exekučnom konaní sledoval svoje vlastné záujmy, a preto za spôsobenú škodu zodpovedá
priamo súdny exekútor a nie žalovaná.15. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.
Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08,

IV. ÚS 350/09). Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v spojení s
odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle §
393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých
pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnení oboch rozhodnutí sú zrejmé právne
úvahy odvolacieho aj okresného súdu, ktoré viedli k prijatiu konečného záveru. Súd prvej inštancie spolu

s odvolacím súdom uviedli, čo je predmetom konania, aké skutočnosti tvrdili sporové strany, z ktorých
vykonaných dôkazov vychádzali, ako ich vyhodnotili, jasne a zrozumiteľne vysvetlili, ktoré skutočnosti
vzalizapreukázané,tedazakéhoskutkovéhostavuvecivychádzali,ktoréustanoveniazákonaaplikovali
a ako vec právne posúdili, a zároveň sa vysporiadali s podstatnými vyjadreniami a námietkami strán
konania.

16. Čo sa týka námietky a/, odvolací súd sa zrozumiteľne vo svojom rozhodnutí (bod 24.1.) vyjadril,
že „Uvedené rozhodnutie je plne aplikovateľné aj na danú vec, v ktorej rovnako ide o nárok zo vzťahu
zodpovednosti exekútora za škodu spôsobenú účastníkovi konania podľa § 33 ods. 1 Exekučného
poriadku. Navyše žalobkyňa už svoj nárok nemôže uplatňovať voči exekútorovi, keďže jeho funkcia
zanikla a svoj nárok si voči fyzickej osobe W.. K. A. uplatnila v konkurze prihláškou. Z uvedených

dôvodov odvolací súd, zhodne zo súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že nárok zo zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora, je čo do základu daný.
Z rovnakého dôvodu nie je možné v danej veci aplikovať rozhodnutia, na ktoré žalovaná poukázala v
odvolaní a podľa ktorých nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné uplatniť pred nárokom
na náhradu škody. V danej veci totiž žiadny iný zodpovedný subjekt, voči ktorému by si žalobkyňa mohla

uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia neexistuje.".
16.1. Odvolací súd taktiež poukázal na následné rozhodnutia vydané súdmi v uvedenej veci, a to
rozsudok Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 4C/208/2014, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.
zn. 8Co/246/2019 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/111/2022. Keďže aj v danej veci
žalobkyňa prihlásila svoju pohľadávku do konkurzu, čím došlo k uplatneniu jej nároku voči fyzickej

osobe W.. K. A., pričom konkurz bol zrušený pre nedostatok majetku, stal sa nárok žalobkyne voči
JUDr. K. A. nevymáhateľný. Z uvedených dôvodov odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie,
dospel k záveru, že nárok žalobkyne voči žalovanej na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je daný. Preto odvolací súd dospel k záveru, že na uvedenom závere nič nemení ani
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012, pričom z rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn.

5Cdo/111/2022 vyplýva, že žalovaná v uvedenej veci vo svojom dovolaní taktiež namietala rozhodnutím
sp. zn. II. ÚS 165/2012.

17. Dovolacísúdtaktiežuvádza,žeknámietkeb/saodvolacísúdtaktiežrelevantnýmspôsobomvyjadril
(bod 24.4.), keď konštatoval, že „Hoci odvolací súd nespochybňuje tvrdenie žalovanej, podľa ktorého

vykonaním rozvrhového pojednávania by automaticky nebol žalobkyni vyplatený výťažok z dražby, ale
muselo by medzitým dôjsť k právoplatnému schváleniu rozvrhu exekučným súdom, dodáva však, že
v danej veci exekučný súd nemal čo schvaľovať, keďže exekútor rozvrhové pojednávanie a rozvrh
výťažku nevykonal, hoci mu to ukladá ustanovenie § 154 a nasl. Exekučného poriadku a po zániku svojej
funkcie už vykonať ani nemôže. Potom je potrebné prisvedčiť záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého

žalobkyni nečinnosťou súdneho exekútora vznikla škoda.".

18. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí v bode 24.6. riadne zaoberal aj námietkou c/, kde uviedol,
že „... nespochybňuje, že Krajský súd v Nitre v uznesení sp. zn 9Co/89/2022 uviedol, že výsledok
rozvrhového konania má pre rozhodnutie vo veci samej relevantný význam a potvrdil prvoinštančné

uznesenie o prerušení konania do skončenia rozvrhového pojednávania v exekučnej veci, a to
rozvrhového pojednávania o výťažku z dražby. Avšak zo skutkových okolností prejednávanej veci
jednoznačne vyplýva, že pôvodný exekútor JUDr. K. A. si nesplnil povinnosť podľa K. poriadku a
neodovzdal ustanovenému náhradníkovi finančné prostriedky tvoriace výťažok z dražby v exekučnej
veci EX 943/1997. Z tohto dôvodu ustanovený náhradník súdny exekútor W.. I. nemôže zvolať rozvrhové

pojednávanie, vykonať rozvrh výťažku, a tento predložiť na schválenie exekučnému súdu, pretože
následne by nebol schopný splniť povinnosť vyplatiť prikázané sumy oprávneným osobám v zákonom
stanovenej lehote. Podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ nie je možné realizovať rozvrh výťažku,
pretože nie sú finančné prostriedky, ktoré by mohli byť prikázané oprávneným osobám, nie je možné anizotrvať na formálnej požiadavke uskutočnenia rozvrhového pojednávania a schválenia rozvrhu výťažku
súdom. Nevykonanie rozvrhového pojednávania o výťažku dražby v danej veci však nemá relevantný
vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom o tom, že nárok na náhradu škody

voči žalovanej je čo do základu daný.".
19. Rovnako sa odvolací súd dostatočným spôsobom zaoberal v bode 24.5. svojho rozhodnutia
aj námietkou d/ dovolateľky, kde konštatoval, že „za exces je možné považovať konanie súdneho
exekútora, ktorým vybočil z rámca plnenia svojich povinností uložených najmä Exekučným poriadnom,
nie je však vylúčené, že aj inými právnymi predpismi, a v dôsledku ktorého vznikla škoda účastníkovi

exekučného konania, prípadne inej zúčastnenej osobe. Žalovaná za takéto konanie považovala
skutočnosť, že súdny exekútor finančné prostriedky získané vykonaním dražby zužitkoval pre vlastnú
potrebu, a preto zodpovedá sám. V danej veci však súd prvej inštancie považoval za nesprávny úradný
postup skutočnosť, že súdny exekútor JUDr. K. A. neurobil úkony podľa § 154 a nasl. Exekučného
poriadku, ktoré nasledujú po vykonaní dražby, a na tomto skutkovom základe dospel k záveru, že
žalobkyni nečinnosťou súdneho exekútora vznikla škoda tým, že v dôsledku porušenia uvedených

povinností súdnym exekútorom doposiaľ nebola uspokojená jej pohľadávka, prípadne jej časť, v
exekučnom konaní, v ktorom vystupuje v pozícii oprávnenej. Keďže sa tak stalo nečinnosťou súdneho
exekútora ako osoby, na ktorú bol prenesený výkon verejnej moci, za ktorého činnosť zodpovedá štát,
za ktorý koná Ministerstvo spravodlivosti SR (§ 4 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona č. 514/2003 Z. z.),
medzitýmnym rozsudkom rozhodol, že nárok žalobkyne na náhradu škody je čo do jeho základu daný.".

20. V reakcii na dovolacie argumenty žalovanej dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa
predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento
prípad. Žalovaná preto neopodstatnene namieta, že jej odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým

odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné
poznamenať,žeodvolacísúdvodôvodnenísvojhorozhodnutianemusídaťodpoveďnavšetkyodvolacie
námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,
ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska

doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).
20.1. Skutočnosť, že dovolateľ sa s názorom súdov nižšej inštancie nestotožnil, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to, že
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Žalovaná preto neopodstatnene namieta

existenciu tejto vady v zmysle § 420 písm. f) CSP.

21. Dovolateľka namietala aj nedostatočné zistenie skutkového stavu veci. Najmä poukazovala na to, že
odvolací súd, z pohľadu posudzovania bezúspešnosti vymáhania nároku od W.. A., prijíma zo zisteného
skutkového stavu nelogické závery. Namietala, že aj v prípade skončenia konkurzného konania by

zodpovednosť žalovanej za škodu bolo potrebné skúmať aj vo svetle toho, či k nevymožiteľnosti tohto
plnenia od súdneho exekútora nedošlo zavinením žalobkyne, ktorá si nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia neuplatnila riadne a včas.

22. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný

skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

23. Dovolací súd k tejto námietke dovolateľky uvádza, že dokazovaním je časť civilného konania, v
rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej
sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú

potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom
súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z
nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania (viď tiež
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012, 3Cdo/2012/2012, 4Cdo/125/2012,

5Cdo/251/2012, 6Cdo/36/2011 a 7Cdo/34/2011). Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne)
nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností,
nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení
účastníka konania (viď R 125/1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúceskutkové okolnosti, (čo v konečnom dôsledku môže viesť dokonca až k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), táto nesprávnosť ale v zmysle už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá
vadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993 a rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/219/2013, 3Cdo/888/2015,

4Cdo/34/2011, 5Cdo/149/2010, 6Cdo/134/2010, 6Cdo/60/2012, 7Cdo/86/2012 a 7Cdo/36/2011).

24. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré dovolateľka naznačuje v dovolaní, nie je v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania.
Súdna prax sa ustálila na názore, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov,

môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá
prípustnosť dovolania (viď R 42/1993, ale aj rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/85/2010, 1Cdo/18/2011,
3Cdo/268/2012, 4Cdo/314/2012, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/104/2010, 7Cdo/248/2012).

25. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani v zmysle novšej právnej úpravy civilného sporového
konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania

podľa § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných
dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017,
4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej
republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017 a III. ÚS 504/2024,
nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.

25.1. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí v bode 24.3. dostatočným spôsobom vyhodnotil, že z
hľadiska časovej postupnosti nie je možné prijať záver, že žalobkyňa si nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia neuplatnila voči súdnemu exekútorovi v čase, keď ešte konkurzné konanie neprebiehalo,
preto svojim nekonaním zavinila bezúspešnosť domáhania sa vydania bezdôvodného obohatenia.
25.2. Odvolací súd vzhľadom na skutkové okolnosti daného konania dospel k záveru, že„... nie je možné

prijať záver, že žalobkyňa nevykonala včas úkony potrebné na uplatnenie svojho nároku voči JUDr. K. A.,
keďžepoprávoplatnomschválenípríklepuuznesenímOkresnéhosúduNovéZámkyzodňa08.04.2010
č. k. 13Er/9/1998-24 právoplatným dňa 22.04.2010, v spojení s opravným uznesením zo dňa 16. 01.
2015 č. k. 13Er/9/1998-37 a v spojení s opravným uznesením zo dňa 26. 04. 2016 č. k. 13Er/9/1998-63,
zisťovala stav exekúcie u W.. I. (náhradníka za W.. K. A.), následne zisťovala stav majetku W.. K. A., a

bezprostredne potom podala žalobu v tejto veci.".

26. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, že
dokazovanie sa v ňom nevykonáva a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy
vykonané v konaní na súdoch nižšej inštancie. To, akým spôsobom súd vykonáva a vyhodnocuje

jednotlivé dôkazy, na ktoré prihliadne a v akej miere, je vždy vecou konajúceho súdu. Dovolaním sa
nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania. Dovolateľkou tvrdené nesprávne hodnotenie dôkazov nie je preto spôsobilé
založiť bez ďalšieho zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd v posudzovanom
spore nezistil v postupe súdu nižšej inštancie pochybenia alebo vady v procese dokazovania a jeho

hodnotenia, predstavujúce porušenie práva žalovanej na spravodlivé súdne konanie, (t. j. závažné
deficity v dokazovaní v intenzite odôvodňujúcej porušenie práva žalovanej).
26.1. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti
adôležitostiprerozhodnutie.Aktuálnaprocesnáprávnaúpravavychádzazozásadyvoľnéhohodnotenia
dôkazov, vyplývajúca z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada znamená, že záver, ktorý

si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického
myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi
predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať
logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha:

C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov však nejde o dôvod
zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Porušením práva na spravodlivý proces nie
je pritom iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany sporu.

27. To, že dovolateľka so skutkovými závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu

nesúhlasila a nestotožnila sa s nimi, nemôže samo osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa
§ 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

28. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť jej dovolania aj z ust. § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.

29. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
29.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

30. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

31. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka", a to ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.

Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková otázka. Zo
zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu,
ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka
práce, Zákona o rodine, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a
interpretácii procesných ustanovení. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je

procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1
písm.a)ažc)CSPide,tedazčohovyvodzujeprípustnosťdovolania(porovnajnapríklad1Cdo/126/2017,
1Cdo/206/2017, 1Cdo/208/2016, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 3Cdo/132/2017, 4Cdo/14/2017,
4Cdo/89/2017, 4Cdo/207/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/186/2016, 8Cdo/78/2017, 8Cdo/221/2017).

32. Pokiaľ procesná strana v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP, nevymedzí
právnu otázku, ktorá v dovolacom konaní ešte nebola vyriešená, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie
založiť na predpokladoch alebo domnienkach, ktorú otázku a ktoré rozhodnutia mal dovolateľ na
mysli. V opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo byť neefektívne a nedosahujúce zákonom
predpokladaný cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky a nekonkretizovania podstaty

právnej otázky, nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a
hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd. V opačnom prípade by
uskutočnil procesne neprípustný svojvoľný dovolací prieskum priečiaci sa nielen, vo všeobecnosti,
novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale konkrétne aj cieľu
sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (porovnaj 3Cdo/6/2017).

33. Nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle §
421 ods. 1 CSP, je konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil
nesprávne. Najvyšší súd uvádza tiež to, že pokiaľ dovolateľ namieta nesprávnosť alebo nepodloženosť
niektorých skutkových záverov súdov, neprípustne tým predkladá na dovolací prieskum skutkové, nie

právne otázky. Dovolací súd je pritom viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442
CSP).

34. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP môže byť len otázka právna (nie
skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad

Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o
otázku procesnoprávnu, (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriacezáklad ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť
zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené
a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.

35. Dovolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „ústavný
súd") zo 14. apríla 2022 sp. zn. I. ÚS 215/2022-15, ktorý uviedol, že:„… k odmietnutiu dovolania pre
nesplnenie náležitostí zadefinovania dôvodu prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku, ústavný
súd považuje za potrebné dodať, že aj keď jeho súčasná judikatúra uprednostňuje materiálny prístup k

vymedzeniudovolacíchdôvodovzostranynajvyššiehosúdu(I.ÚS336/2019,IV.ÚS479/2021),dovolací
súd si bez náležitého vymedzenia právnej otázky dovolateľom nemôže túto otázku vyabstrahovať z
dovolania sám (II. ÚS 291/2021). Ústavne konformné riešenie vyžaduje, „aby právna otázka z dovolania
jasne vyčnievala a takisto aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ
za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť ..." Sťažovateľ, resp. jeho advokát
„preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie namietaného nesprávneho právneho

posúdenia spornej právnej otázky." (I. ÚS 115/2020)".

36. Vo svetle horeuvedeného pristúpil dovolací súd k preskúmaniu prípustnosti podaného dovolania z
hľadiska jeho obsahu, vymedzeného dovolateľkou.

37. Pri posudzovaní podaného dovolania podľa obsahu je zrejmé, že dovolateľka uvádza ako právne
otázky:
1/ či v prípade by bolo možné uvažovať o vzniku škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
súdneho exekútora spočívajúcej v nevyplatení finančných prostriedkov (ďalej ako „otázka č. 1");
2/ či daná skutková situácia sa dala právne posúdiť výlučne ako exces súdneho exekútora, čo zároveň

vylučuje možnosť prijatia záveru o nesprávnom úradnom postupe orgánu verejnej moci (ďalej ako
„otázka č. 2");
3/ či boli splnené podmienky na vydanie medzitýmneho rozsudku súdom prvej inštancie v podobe
konštatovania danosti základu nároku, a následne ani na jeho potvrdenie odvolacím súdom, nakoľko
vznik majetkovej škody nebol v konaní žalobkyňou preukázaný (z dôvodu zavinenia bezúspešnosti

domáhania sa vydania bezdôvodného obohatenia ale i z dôvodu nerealizácie úkonov exekučného
konania, ktoré by konštituovali žalobkyni nárok na vyplatenie akejkoľvek sumy z výťažku z dražby) (ďalej
ako „otázka č. 3").

38. Čo sa týka otázok č. 1 a č. 2, z námietok dovolateľky vyplýva, že v danom prípade ide o otázky

skutkové, keďže mimo akúkoľvek pochybnosť ide o proces hodnotenia dôkazov. Dovolateľka preto
nesprávneprávneposúdenieveciodôvodňujespochybnenímskutkovýchzistení,kuktorýmdospelisúdy
nižších inštancií. Dovolací súd zdôrazňuje, že takéto v dovolaní nastolené otázky, ktoré majú skutkovú
(nie právnu) povahu, nemôžu byť relevantné z hľadiska § 421 ods. 1 CSP a nemôžu viesť k založeniu
prípustnosti dovolania žalovanej v zmysle tohto ustanovenia.

38.1. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním
skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové
okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca
alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania)
niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol

znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či
nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (guaestio
iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme,
zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje
a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne

záveryoexistenciialeboneexistenciidôvodupreaplikovaniepredmetnejprávnejnormynaposudzovaný
prípad (3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).

39. Dovolací súd zastáva názor, že vyhodnotenie skutkového stavu, a to vyhodnotením či došlo k
vzniku škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora, ako aj vyhodnotením, či

daná skutková situácia sa dá posúdiť exces súdneho exekútora, sú otázkami skutkovými a ich riešenie
jednoznačne vychádza zo skutkových zistení zodpovedajúcich tomu-ktorému prípadu. Predmetné
otázky nie sú otázkami interpretácie práva, ale otázkami dostatku, či naopak nedostatku skutkovýchzistení pre jeden alebo druhý záver, a teda primárne sú vecou dokazovania. Tým, že dovolateľka sa
nestotožňuje so závermi odvolacieho súdu v podstate spochybňuje jeho skutkové závery.
39.1. Dovolací súd však nie je treťou inštanciou, a preto sa pred ním nemožno domáhať revízie

skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa ustálila na názore, podľa ktorého sama polemika s rozhodnutím
odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho
prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v
§ 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP (m. m. 3Cdo/28/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017,

8Cdo/78/2017, 9Cdo/216/2021).
39.2. Uvedené odôvodnenie dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a
samotnápolemikadovolateľkysrozhodnutímodvolaciehosúduvšaknepredstavujevymedzenieprávnej
otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP. K tomu dovolací
súd považuje za potrebné poznamenať, že právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený
skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu pod príslušnú

právnu normu, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd
pri právnom posúdení veci však rieši právne otázky, nie skutkové, preto nemožno dovolanie podané
pre nesprávne právne posúdenie veci odôvodniť spochybnením skutkových záverov odvolacieho súdu,
ktorých riešenie predchádzalo riešeniu právnych otázok.

40. Dovolateľka pri otázke č. 1 a otázke č. 2, ako už bolo uvedené vyššie, konkrétne nevymedzila
právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktorú odvolací súd riešil
nesprávne, nakoľko išlo o otázky skutkové. Takáto otázka nemôže byť relevantná ani z hľadiska § 421
ods. 1 CSP a nemôže viesť k založeniu prípustnosti dovolania žalovanej v zmysle tohto ustanovenia.

41. Dovolací súd ďalej posudzoval otázku č. 3 v zmysle ust. 421 ods. 1 písm. a) CSP.

42. V zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. K tomu dovolací súd uvádza nasledovné:

43. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický odklon jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej

otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu". V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť
(a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa
riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená (k tomu pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 3Cdo/6/2017; podobne tiež napr. 4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017).
43.1. V dovolaní, prípustnosť ktorého je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, musí
dovolateľ špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa pojem ustálená

prax dovolacieho súdu (R 83/2018). Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená
predovšetkýmvstanoviskáchaleborozhodnutiachnajvyššiehosúdu,ktorésú(akojudikáty)publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
43.2. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a

hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým
nahrádzať aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa. V
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu je tiež ustálený názor, v zmysle ktorého sama polemika dovolateľa
s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len
kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú

kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

44. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, čo sa považuje za ustálenú súdnu prax dovolacieho
súdu. Do tohto pojmu patria predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorésú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane
vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ

nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali (3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017).
Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj
naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia

a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v
Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

45. Zhrnúc vyššie uvedené, z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP

je relevantná len taká otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky nižšie uvedené znaky: a/ musí ísť o
otázku riešenú odvolacím súdom, ktorá je buď hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, b/
spôsob jej vyriešenia odvolacím súdom zakladá „odklon" od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, c/ odvolací súd na jej riešení založil svoje rozhodnutie, d/ uvedená otázka musí byť procesnou
stranou nastolená v dovolaní, e/ vždy musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú; ak niektorý z týchto znakov

chýba, dovolanie nie je podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP prípustné (k tomu pozri R 1/2018).

46. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že najvyšší súd môže pri posúdení prípustnosti dovolania
zohľadňovaťajtiesvojestanoviskáarozhodnutia,ktorédovolateľneoznačil(ktomupozriI.ÚS51/2020).

47. Odvolací súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že nejaká škoda žalobkyni vznikla, že
jej ju spôsobil exekútor svojou nečinnosťou, a že za túto škodu zodpovedá žalovaná. Z dokazovania
však zatiaľ nemal zrejmý rozsah škody, pretože nebol vykonaný rozvrh výťažku podľa exekučného
poriadku. Preto vyslovil názor, že pre výpočet sumy, v ktorej by v prípade vykonania rozvrhu bola
žalobkyňa uspokojená, t. j. pre výpočet rozsahu skutočnej škody predstavujúcej to, o čo žalobkyňa prišla

nečinnosťou exekútora, bude potrebovať ďalšiu súčinnosť súdneho exekútora. Ustálil, že právny základ
nároku na náhradu škody je daný s poukazom na zákon o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
v tomto prípade nečinnosťou súdneho exekútora JUDr. A.. Preto o základe nároku žalobkyne rozhodol
medzitýmnym rozsudkom.

48. Z rozhodnutí, na ktoré poukazuje žalovaná nevyplýva, že by žalobkyňa bola povinná podať žalobu
o vydanie bezdôvodného obohatenia, ale z neho vyplýva, že nárok na náhradu škody voči žalovanej
vznikne žalobkyni vtedy, ak sa nemôže úspešne domôcť práva na vydanie bezdôvodného obohatenia
voči tretej osobe. Musela by byť teda splnená podmienka, že keď si žalobkyňa takúto žalobu podá,
svoj nárok zároveň aj vymôže. V konaní ale súdy nižších inštancií dospeli k záveru, že žalobkyňa by

sa nevedela voči súdnemu exekútorovi úspešne domáhať vydania bezdôvodného obohatenia. Vedenie
takéhoto konania voči JUDr. A. za skutkového stavu, ktorý bol preukázaný, by neprimerane zaťažovalo
žalobkyňu, keď je vopred zrejmé, že výsledok tohto konania, a teda uspokojenie jej pohľadávky JUDr.
A., bolo nereálne.

49. V danom prípade dospel odvolací súd k správnemu záveru, že nie je možné v danej veci
aplikovať rozhodnutia, podľa ktorých nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné uplatniť
pred nárokom na náhradu škody. V danej veci totiž žiadny iný zodpovedný subjekt, voči ktorému by
si žalobkyňa mohla uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia neexistuje. A voči fyzickej
osobe W.. K. A. si svoj nárok uplatnila v konkurze prihláškou zo dňa 10. 01. 2019, uspokojená nebola

ani čiastočne, vzhľadom na zrušenie konkurzu z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady
konkurzu. Z uvedeného dôvodu sa pohľadávka žalobkyne voči W.. K. A. titulom spôsobenej škody stala
nevymáhateľnou.

50. Je potrebné poukázať na rozhodnutie najvyššieho súdu z 31. 05. 2023 sp. zn. 5Cdo/111/2022, kde

išlo rovnako o porušenie povinnosti bývalým súdnym exekútorom W.. K. A. vrátiť zábezpeku a doplatok
najvyššieho podania spolu v sume 108.000 eur po dražbe, ktorej príklep nebol schválený exekučným
súdom pre pochybenie exekútora. V uvedenej veci najvyšší súd konštatoval, že „Dovolací súd v tejto
súvislosti musí zohľadniť a poukázať aj na časový rámec a priebeh celého konania, v ktorom žalobcapodal žalobu dňa 22. augusta 2014, ktorou si voči Slovenskej republike, Ministerstvu spravodlivosti SR
uplatnilnároknanáhraduškodyvovýške108.000eur.Prvýrozsudoksúduprvejinštancieboluznesením
odvolacieho súdu sp. zn. 8Co/327/2016-124 z 20. septembra 2018 zrušený s tým, že pokiaľ má žalobca

pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal - súdnemu exekútorovi,
resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť
nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa citovaného
zákona, a to existencia samotnej škody. Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd správne zohľadnili vo
svojich rozhodnutiach aj nové okolnosti a tými bolo vyhlásenie konkurzu uznesením Okresného súdu

Nitra sp. zn. 29OdK/96/2018 z 08. novembra 2018, zároveň bol dlžník oddlžený tak, že bol zbavený
všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze. Pohľadávka žalobcu vo výške 108.000 eur,
ktorú si prihlásil do konkurzu, nebola ani čiastočne uspokojená, nakoľko dňa 27. augusta 2020 došlo
oznámením správcu zverejneným v Obchodnom vestníku k zrušeniu konkurzu dlžníka z dôvodu, že
konkurzná podstata nekryje náklady konkurzu (§ 167v ods. 1 ZKR). Z pohľadu žalobcu sa tak stala
fakticky nevymáhateľnou, v dôsledku čoho možno konštatovať, že na strane žalobcu došlo k vzniku

škody a tým aj splneniu predpokladu pre vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003
Z. z. Dovolací súd sa s touto argumentáciou plne stotožňuje a prihliadnuc na konkrétne okolnosti
prejednávaného prípadu nemá odôvodneniu rozsudku odvolacieho súdu v tejto napadnutej časti čo
vytknúť.".

51. Vzhľadom na uvedené rozhodnutie dovolací súd podotýka, že aj žalobkyňa v tomto konaní prihlásila
svoju pohľadávku do konkurzu, čím došlo k uplatneniu jej nároku voči fyzickej osobe W.. K. A., pričom
konkurz bol zrušený pre nedostatok majetku, stal sa nárok žalobkyne voči W.. K. A. nevymáhateľný.
Dovolací súd nevidí dôvod sa od rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/111/2022 odchyľovať.
51.1. Dané nespochybňujú ani rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/199/2005, sp. zn. 4MCdo/3/2014, sp. zn.

6Cdo/27/2016 a sp. zn. 6Cdo/9/2016, sp. zn. 6Cdo/184/2018 alebo sp. zn. 1Cdo/128/2019, sp. zn.
8Cdo/88/2017. Vzhľadom na skutočnosti konania nie je možné prijať záver, že žalobkyňa nevykonala
včas úkony potrebné na uplatnenie svojho nároku voči JUDr. K. A., keďže po právoplatnom schválení
príklepu uznesením Okresného súdu Nové Zámky z 08. 04. 2010 č. k. 13Er/9/1998-24 právoplatným
dňa 22. 04. 2010, v spojení s opravným uznesením zo 16. 01. 2015 č. k. 13Er/9/1998-37 a v spojení s

opravným uznesením z 26. 04. 2016 č. k. 13Er/9/1998-63, zisťovala stav exekúcie u W.. I. (náhradníka
za W.. K. A.), následne zisťovala stav majetku JUDr. K. A., a bezprostredne potom podala žalobu v tejto
veci. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd a súd prvej inštancie dospeli k správnemu záveru, že
nárok žalobkyne voči žalovanej na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je daný.
51.2. Z vyhodnotenia skutkových okolností podľa odvolacieho súdu vyplynulo, že nie je možné

prijať záver, že žalobkyňa si nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia neuplatnila voči súdnemu
exekútorovi v čase, keď ešte konkurzné konanie neprebiehalo, preto svojím nekonaním zavinila
bezúspešnosť domáhania sa vydania bezdôvodného obohatenia.
51.3. Odvolací súd tak dospel k správnemu záveru, že žalobkyni nečinnosťou súdneho exekútora
vznikla škoda tým, že v dôsledku porušenia povinností súdnym exekútorom doposiaľ nebola uspokojená

jej pohľadávka, prípadne jej časť, v exekučnom konaní, v ktorom vystupuje v pozícii oprávnenej.
51.4. Keďže sa tak stalo nečinnosťou súdneho exekútora ako osoby, na ktorú bol prenesený výkon
verejnej moci, za ktorého činnosť zodpovedá štát, za ktorý koná Ministerstvo spravodlivosti SR (§ 4 ods.
1 písm. a) bod 3. zákona č. 514/2003 Z. z.), medzitýmnym rozsudkom tak mohol rozhodnúť, že nárok
žalobkyne na náhradu škody je čo do jeho základu daný.

51.5. V zmysle vyššie uvedeného je teda zrejmé, že žalovaná sa nestotožnila so skutkovými a
právnymi závermi súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. Taktiež je zrejmé, že dovolateľka v dovolaní
nepoukázala na žiadne rozhodnutie najvyššieho súdu, od ktorého by sa súdy nižších inštancií odklonili.
Žalovaná tak nedôvodne namieta odklon od judikatúry najvyššieho súdu. Sama polemika s právnymi
závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu

odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v
ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP (porovnaj aj rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/6/2017).

52. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd preto uzatvára, že dovolateľkou formulované otázky
nepredstavujú vymedzenie právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 CSP. Preto dovolací

súd dovolanie žalovanej v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. f) CSP. Rovnako dovolateľka
neopodstatnene namieta nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť
uskutočňovanie jej procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto dovolanie žalovanej ako procesne neprípustné odmietol v tejto
časti podľa § 447 písm. c) CSP.

53. Žalobkyňa bola v dovolacom konaní úspešná, preto jej dovolací súd na základe ustanovenia § 453
ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

54. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.