Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, March 27, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316219970
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1316219970.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej

a sudcov JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v spore žalobcu H.. U. R., narodeného XX.
K. XXXX, O., V. W. Q. XX, zastúpeného advokátskou kanceláriou LEGAL & CORP s. r. o., Bratislava,
Gajova 11, IČO: 47 237 325, proti žalovanej obchodnej spoločnosti ALK Slovakia, s. r. o., Bratislava,
Tomášikova 64, IČO: 47 893 761, zastúpenej PETERKA & PARTNERS advokátska kancelária, s. r. o.
organizačná zložka, Bratislava, Námestie Mateja Korvína 1, IČO: 35 884 703, o zaplatenie 9.000 eur
s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-23C/138/2016, (pôvodne
na Okresnom súde Bratislava III) o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29.

novembra 2022, sp. zn. 10Co/82/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .
Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom (v poradí
druhým) č. k. 23C/138/2016 - 313 z 21. februára 2022 I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 9.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9.000 eur od 30. júla 2016
do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal proti žalovanej
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú je žalovaná povinná zaplatiť do 15 dní od

právoplatnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania. Vykonaným
dokazovaním zistil, že Dohodou z 15. decembra 2015 sa žalobca ako zamestnanec a žalovaná ako
zamestnávateľ dohodli v zmysle § 60 Zákonníka práce na skončení pracovného pomeru ku dňu 15.
decembra 2015 z dôvodu rozhodnutia o organizačnej zmene z 1. decembra 2015, v dôsledku ktorej
sa zrušilo pracovné miesto žalobcu. Z čl. IV tejto Dohody o skončení pracovného pomeru zistil, že
zamestnávateľ vyplatí po skončení pracovného pomeru zamestnancovi odstupné v zákonnej výške,
jedného priemerného mesačného zárobku zamestnanca, prípadnú náhradu mzdy za nevyčerpanú

dovolenku v zákonnej výške a mimoriadnu odmenu vo výške 9.000 eur na účet zamestnanca v
bežných výplatných termínoch zamestnávateľa; zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi aj mimoriadnu
odmenu vo výške 9.000 eur, pričom jej vyplatenie je podmienené úspešnou kategorizáciou (85 %
úhrada) lieku Acarizax a rešpektovaním ustanovení Dohody zo strany zamestnanca, najmä čl. IX. Táto
mimoriadna odmena bude vyplatená na účet zamestnanca do 30 dní od dosiahnutia 85 % úhrady
uvedeného lieku zamestnávateľa. V čl. IX Dohody sa žalobca ako zamestnanec zaviazal, že nebude
odo dňa uzatvorenia tejto Dohody žiadnym spôsobom komunikovať s klientmi a/alebo obchodnými

partnermi zamestnávateľa v súvislosti s činnosťou, ktorú zamestnanec vykonával pre zamestnávateľa,
kontaktovať a oslovovať ich v súvislosti s činnosťou, ktorú zamestnanec vykonával pre zamestnávateľa,
nebude konať v mene zamestnávateľa a ani nebude vyvíjať akúkoľvek činnosť, ktorá by mohla viesť
k poškodeniu obchodného mena, dobrej povesti a goodwillu zamestnávateľa a/alebo spoločnostípatriacich do skupiny zamestnávateľa a/alebo vzniku akejkoľvek škody na strane zamestnávateľa a/
alebo spoločnosti patriacich do skupiny zamestnávateľa, pokiaľ zamestnávateľ nestanoví inak.

1.1. Z rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva SR č. S05066-OKCLP-2016-8387 z 29. júna 2016 zistil,
že liek 6733B ACARIZAX 12 SQ-HDM lyo por 90x12 SQ-HDM sa podľa § 16 ods. 1 zákona zaraďuje
do zoznamu kategorizovaných liekov, úradne určená cena lieku sa určuje vo výške 235,57 eur a
maximálna cena lieku vo verejnej lekárni sa určuje vo výške 282,16 eur. Zo žiadosti o vyplatenie
mimoriadnej odmeny zo 4. októbra 2016, zistil, že žalobca žiadal v zmysle Dohody žalovaného o

vyplatenie mimoriadnej odmeny na základe toho, že odkladacia podmienka úspešnej kategorizácie lieku
Acarizax bola splnená rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva SR z 29. júna 2016. Z listu žalovanej z
28. októbra 2016 vyplývalo, že žalovaná informovala žalobcu, že 1. októbra 2016 spoločnosť dosiahla
úspešnú kategorizáciu lieku Acarizax s 85 % úhradou, čím bola splnená prvá podmienka na vyplatenie
mimoriadnej odmeny vo výške 9.000 eur podľa čl. IV. Dohody, avšak čl. IV. Dohody viazal vyplatenie
mimoriadnej odmeny aj na splnenie ďalšej podmienky rešpektovania ustanovení Dohody, najmä jej čl.

IX. zo strany žalobcu, vzniku akejkoľvek škody na strane spoločnosti a/alebo spoločnosti patriacich do
skupiny spoločnosti. Vzhľadom na právne kroky, ktorými sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného
obohatenia v súvislosti s neoprávnene zriadeným sídlom žalovanej v priestoroch patriacich žalobcovi
a tiež právne kroky, ktorými sa domáhal odstránenia následkov zásahu do svojich osobnostných práv
a ktoré žalobca podnikol voči spoločnosti po uzavretí Dohody, nesplnil druhú podmienku na vyplatenie

mimoriadnej odmeny podľa čl. IV. Dohody, pretože spoločnosti spôsobil škodu v podobe zvýšených
nákladov na právne služby, potrebných pre riešenie výziev žalobcu voči spoločnosti a preto spoločnosť
žalovanej žalobcovi predmetnú odmenu nevyplatila.

1.2. Z takto zisteného skutkového stavu vyvodil záver, že z výkladu článkov IV. a IX. Dohody

vyplýva, že vyplatenie mimoriadnej odmeny, ktorá je predmetom sporu, žalovaná podmieňovala určitým
pracovným výkonom žalobcu, ktorý odviedol v pracovnom pomere u žalovanej a ktorý mal spočívať vo
výsledku, ktorým bola úspešná kategorizácia lieku najneskôr do 1. januára 2017. Mal za nesporné, že
túto podmienku žalobca splnil a splnil aj podmienku zákazu komunikovať a kontaktovať obchodných
partnerov a klientov žalovanej v súvislosti s činnosťou, ktorú ako zamestnanec vykonával v pracovnom

pomere pre žalovanú. Konštatoval, že žalobca zaslal žalovanej výzvy a následne podal na Okresný súd
BratislavaIIIvočižalovanejžalobuoochranuosobnosti(sp.zn.24C/283/2016)aakokonateľspoločnosti
ADOS s. r. o. žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia a ušlého zisku (sp. zn. 26Cb/458/2016).
Dospel k záveru, že bez ohľadu na výsledok uvedených konaní (žaloby žalobcu boli právoplatne
zamietnuté) nie je možné považovať výkon práva na súdnu ochranu za konanie spôsobujúce škodu

na strane žalovanej ako zamestnávateľa. Zdôraznil, že podľa judikatúry je zmyslom práva na súdnu
ochranu umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať,
keď obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je aj právo účastníka, aby sa jeho
vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní. Prijal záver, že ak žalobca pociťoval
konanie žalovanej za rozporné so zákonom, v dôsledku čoho jej zaslal výzvy a následne sa rozhodol

svoje domnelé práva uplatniť žalobou na súde, neporušil podmienku uvedenú v Dohode ako predpoklad
pre priznanie mu mimoriadnej odmeny. Tu poukázal na judikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Právo na spravodlivý súdny proces však neznamená právo na to, aby

bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). V tejto súvislosti zdôraznil, že v ani jednom súdnom
konaní nebolo konštatované, že by išlo o zjavne bezdôvodné žaloby; súdy v týchto konaniach vykonali
navrhnuté dokazovanie a dospeli k názoru, že žaloby sú nedôvodné. Procesným dôsledkom neúspechu
žalobcu v týchto sporoch bude uloženie mu povinnosti náhrady trov konania žalovanej vo výške, ako

ju určí súd na základe vyčíslenia právneho zástupcu žalovanej. Uzavrel, že realizáciu výziev a žalôb
nemožno považovať ani za porušenie právnej povinnosti ako jedného z predpokladov pre priznanie
náhrady škody. Dospel potom k záveru, že žalobca podmienky stanovené v Dohode pre priznanie
mimoriadnej odmeny splnil a preto žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 9.000 eur.

1.3. Žalovanú zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania od 30. júla 2016 do zaplatenia s odôvodnením,
že žalovaná na výzvu žalobcu na vyplatenie mimoriadnej odmeny nereagovala, pričom v zmysle čl.
IV. bola táto odmena splatná do 30 dní od dosiahnutia 85 % úhrady uvedeného lieku a rozhodnutím
Ministerstva zdravotníctva SR z 29. júna 2016 žalobca preukázal, že predmetný liek bol zaradený dozoznamu kategorizovaných liekov, teda lehota na plnenie uplynula 29. júla 2016 a 30. júla 2016 bola
žalovaná s týmto peňažným plnením v omeškaní. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a §
262 ods. 2 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Zb. (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej
rozsudkom z 29. novembra 2022, sp. zn. 10Co/82/2022 I. rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou
bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 9.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 9.000 eur od 31. októbra 2016 do zaplatenia, potvrdil, II. v časti, ktorou bola žalovanej

uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9.000 eur od 30. júla
2016 do 30. októbra 2016, rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol a III.
žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98 %. Potvrdenie rozsudku
súdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou vrátane potreby plného stotožnenia sa so
skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a poukazom na ne (§ 387 ods. 1 CSP). Konštatoval,
že vyplatenie mimoriadnej odmeny žalobcovi podmieňovala žalovaná pracovným výkonom žalobcu,

spočívajúcom v dosiahnutí úspešnej kategorizácie lieku Acarizax najneskôr do 1. januára 2017, pričom
medzi stranami nebolo sporné, že žalobca túto podmienku splnil, pretože Ministerstvo zdravotníctva
SR 29. júna 2016 rozhodlo, že liek Acarizax sa podľa § 16 ods. 1 zák. č. 363/2011 Z. z. zaraďuje
do zoznamu kategorizovaných liekov a aj žalovaná v písomnosti, ktorou odmietla žalobcovi odmenu
vyplatiť, uviedla, že jej spoločnosť dosiahla 1. októbra 2016 úspešnú kategorizáciu lieku Acarizax s 85 %

úhradou a že prvá podmienka pre vyplatenie mimoriadnej odmeny žalobcovi bola splnená. Uviedol, že
medzi stranami nebolo sporné ani to, že žalobca splnil aj podmienku zákazu komunikovať a kontaktovať
obchodných partnerov a klientov žalovanej v súvislosti s činnosťou, ktorú žalobca ako zamestnanec
vykonával pracovnom pomere pre žalovanú a rovnako ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd dospel k
záveru, že žalobca splnil aj podmienky, že nebude konať v mene zamestnávateľa a ani nebude vyvíjať

akúkoľvek činnosť, ktorá by mohla viesť ku vzniku akejkoľvek škody na strane zamestnávateľa a/alebo
spoločností patriacich do skupiny zamestnávateľa, pokiaľ zamestnávateľ nestanoví inak. S odkazom na
správne odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti, ktorého dôvody si osvojil, uzatvoril, že
žalobcovi nárok na vyplatenie mimoriadnej odmeny 9.000 eur vznikol.

2.1. K odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uviedol, že šikanóznym výkonom práva, resp.
zneužitím práva sa podľa ustálenej judikatúry rozumie výkon práva, ktorého účelom nebola realizácia
vlastných oprávnených záujmov, ale snaha výkonom práva spôsobiť druhej strane ujmu, avšak odvolací
súd žiadne šikanózne konanie zo strany žalobcu nezistil. Nebolo sporné, že žalobca podnikol voči
žalovanej právne kroky spočívajúce v predsúdnych výzvach a následnom podaní dvoch žalôb a to

o vydanie bezdôvodného obohatenia a ušlého zisku (tu bola žalobcom spoločnosť žalobcu ADOS s.
r. o.) a o odstránenie následkov zásahu do osobnostných práv žalobcu. Odvolací súd vo vzťahu k
žalobcom podaným žalobám však zdôraznil, že žalobca (a spol. ADOS s. r. o.) týmto postupom len
realizoval svoje ústavou garantované právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods.
1 Ústavy SR. Súhlasil so súdom prvej inštancie, že výkon práva na súdnu ochranu nie je možné

považovať za konanie spôsobujúce škodu na strane žalovanej (ako zamestnávateľa) a bol názoru, že
ak žalovaná tvrdila, že zo strany žalobcu išlo o šikanózny výkon práva, resp. o zneužívanie práva,
keďže jeho žaloby boli bez právneho základu, bolo jej procesnou povinnosťou toto svoje tvrdenie aj
hodnoverne preukázať. Konštatoval, že žalovaná vo svojom obsiahlom odvolaní zhrnula podstatu a
priebeh oboch žalobcom iniciovaných konaní pred súdom prvej inštancie, pred odvolacím a napokon aj

dovolacím súdom, odkázala na obsah súdnych rozhodnutí a tvrdila, že žaloby žalobcu boli motivované
len snahou poškodiť ju, boli šikanózne a bez právneho základu. Odvolací súd však z predložených
súdnych rozhodnutí zistil, že v oboch označených konaniach súdy žaloby prijali, riadne ich prejednali
a po vykonanom dokazovaní, ustálení skutkového stavu a právnom posúdení veci dospeli k záveru,
že žaloby sú nedôvodné a je potrebné ich zamietnuť, avšak v žiadnom z týchto konaní nebolo vec

prejednávajúcimsúdomkonštatované,žebyišloozjavnenedôvodnéašikanóznežaloby,ktorýchcieľom
bolo poškodiť žalovanú a spôsobiť jej škodu. Tu považoval odvolací súd za potrebné uviesť, že ak by v
ním podaných žalobách skutočne išlo zo strany žalobcu o zjavne bezúspešné uplatňovanie práva, súdy
by postupovali podľa § 138 CSP, keď o zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva sa jedná
najmä vtedy, ak už zo skutkových tvrdení žiadateľa je nepochybné, že mu vo veci nemôže byť vyhovené.

Súdy však takto nepostupovali a o žalobách žalobcu a spol. ADOS s. r. o. riadne konali. Uzavrel,
že nakoľko žaloby po ich riadnom prejednaní zamietli a žalovanému priznali nárok na náhradu trov
konania, obe konania budú ukončené uložením povinnosti žalobcovi resp. spoločnosti žalobcu nahradiť
trovy konania žalovanej vo výške, ako ju určí súd na základe vyčíslenia právneho zástupcu žalovanej.Z uvedeného mal za zrejmé, že neúspešný žalobca bude povinný nahradiť úspešnej žalovanej trovy
súdneho konania, ktoré nemôžu byť v žiadnom prípade považované za škodu žalovanej. Ak žalovaná
svoje tvrdenia o šikanóznom výkone práva v konaní o ochranu osobnosti odôvodňovala aj tým, že

odvolacím súdom bolo konštatované, že ide o prípad tzv. jednoduchej aplikácie práva, odvolací súd
uviedol, že prípad tzv. jednoduchej aplikácie práva nie je možné stotožňovať so šikanóznym výkonom
práva, resp. so zneužívaním práva, pretože ide o diametrálne odlišné inštitúty. Kým pri zneužívaní
práva je cieľom konajúceho subjektu spôsobiť druhej strane škodu, tak v prípade jednoduchej aplikácie
práva ide o prípad, kedy subjekt realizuje svoje ústavou garantované právo na súdnu ochranu, avšak

posudzovaný prípad nie je pre súd skutkovo a ani právne náročný. Uzavrel, že žalobca podaním žalôb
nekonal šikanózne, ale len realizoval svoje ústavou garantované práva, pričom takéto konanie nemožno
považovať za rozporné s dojednanými podmienkami, ani za také, ktoré by bolo možné charakterizovať
ako porušenie akýchkoľvek povinností v zmysle Dohody strán. Keďže mimoriadna odmena mala byť
podľa Dohody vyplatená na účet zamestnanca do 30 dní od dosiahnutia 85 % úhrady uvedeného lieku,
odvolací súd vyhodnotil tvrdenie žalovanej, že posledným dňom splatnosti nároku žalobcu bol deň 30.

októbra 2016, za dôvodné. Žalovaná žalobcovi mimoriadnu odmenu včas nezaplatila a nasledujúcim
dňom 31. októbra 2016 sa s jej zaplatením dostala do omeškania. Odvolací súd prijal preto záver, že
žaloba žalobcu v časti žalovaného úroku z omeškania od 30. júla 2016 do 30. októbra 2016 nie je
dôvodná. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého
prípustnosť odôvodnila poukazom na § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Uviedla, že súdy nižších inštancií v
priebehu konania žiadnym spôsobom nezohľadnili celý kontext prejednávanej veci, ako aj skutočnosť,
ževýkonzákonomaprobovanéhoprávamôžebyťuskutočnenýšikanózne,tedakeďjehojedinýmcieľom
je spôsobenie škody, resp. ujmy inej strane. Opätovne argumentovala, že predžalobné výzvy, žiadosti

a následné konania zo strany žalobcu boli postavené výlučne na fiktívnom základe, pričom už z ich
znenia samotného, ako aj zo znenia žalôb bolo na prvý pohľad zrejmé, že sa jedná o zjavne bezúspešné
uplatňovanie práva a žalobcovi nemôže a nebude vyhovené. Toto mala potvrdené aj skutočnosťou,
že konajúce súdy v súvisiacich konaniach konštatovali, že ide o tzv. jednoduchú aplikáciu práva. Bola
názoru, že žalobca úmyselne a cielene svojím konaním šikanoval a zaťažoval žalovanú tým, že musela

na tieto výzvy a žaloby reagovať, čo bolo spojené s personálnymi, časovými a finančnými nákladmi
na jej strane. Nestotožnila sa s argumentáciou súdov nižších inštancií a mala za to, že konajúce súdy
mali konanie žalobcu posúdiť ako šikanózny výkon práva, ktorým žalobca sledoval zneužitie práva. Za
otázky, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neboli riešené považovala otázky (i) „je možné
zjavne bezúspešné uplatňovanie nedôvodných nárokov (t. j. zjavne bezúspešné uplatňovanie práva)

kvalifikovať ako zneužitie práva postavené na absentujúcom právnom základe, motivované snahou
poškodiť druhú stranu, ktoré nepožíva právnu ochranu, resp. ako šikanózny výkon práva, (ii) je možné
podanie zjavne bezúspešnej žaloby, zamietnutej súdmi prvého a druhého stupňa ako nedôvodnej a
vyhodnotenej ako prípad jednoduchej aplikácie práva (t. j. zjavne bezúspešné uplatňovanie práva)
kvalifikovať ako zneužitie práva postavené na absentujúcom právnom základe, motivované snahou

poškodiť žalovanú, ktoré nepožíva právnu ochranu, resp. ako šikanózny výkon práva, (iii) je možné
zjavne bezúspešné uplatňovanie nedôvodných nárokov (t. j. zjavne bezúspešné uplatňovanie práva)
kvalifikovať ako protiprávne konanie, ktorého potenciálnym dôsledkom je vznik škody, spočívajúcej
najmä v časových, personálnych a finančných nákladoch druhej strany (za predpokladu splnenia
ostatných obligatórnych podmienok vzniku zodpovednosti za škodu), (iiii) je možné zjavné zneužitie

práva postavené na absentujúcom právnom základe, motivované snahou poškodiť druhú stranu, ktoré
nepožíva právnu ochranu, považovať za šikanózny výkon práva, ak súd nevyzval žalobcu na späťvzatie
takto podanej zjavne nedôvodnej žaloby podľa § 138 CSP, ale o tejto konal a rozhodol tak, že žalobu
ako nedôvodnú zamietol a to napriek tomu, že na postup podľa § 138 CSP (t. j. výzva žalobcovi na
späťvzatie zjavne nedôvodnej žaloby) boli náležite splnené všetky zákonné predpoklady. Bola názoru,

že samotná skutočnosť, že súdy neaplikovali postup v zmysle § 138 CSP automaticky nemôže viesť k
záveru, že nešlo o zjavne nedôvodné žaloby. Mala za to, že v prejednávanom spore nie je pre posúdenie
konania žalobcu ako šikanózneho rozhodné, či konajúce súdy v súvisiacich konaniach aplikovali postup
podľa § 138 CSP. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, alternatívne žalobu zamietol.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že žalovaná si mylne zamieňa záväzky žalobcu ako
fyzickej osoby so záväzkami spoločnosti ADOS, spol. s r. o. ako právnickej osoby a nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia uplatňovaný spoločnosťou ADOS nebol príslušným súdom posúdený akozjavne nedôvodný v zmysle § 138 CSP. Z dôvodu, že spoločnosť ADOS v súdnom konaní so svojím
nárokom neuspela, uhradila žalovanej trovy konania i trovy právneho zastúpenia, ktoré jej vznikli s touto
vecou a teda nie je možné hovoriť, že by žalovanej vznikla škoda. Bol názoru, že nie je preukázané

žiadne šikanózne konanie, keď podanými žalobami iba realizoval svoje ústavou garantované právo
na súdnu a inú právnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Mal za to, že ak by išlo z jeho
strany o zjavne bezúspešné uplatňovanie práva, súdy by postupovali podľa § 138 CSP, k čomu však
nedošlo.Konštatoval,ženiejemožnéjehokonaniepovažovaťzašikanózneuplatňovaniepráva,ktorého
následkom by bol vznik škody na strane žalovanej. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol.

5. NajvyššísúdSlovenskejrepubliky(ďalejlen„najvyššísúd“)akosúddovolací(§35CSP)pozistení,že
dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429
ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť
dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

8. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

9. Otázkou relevantnou z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie

skutková otázka). Môže ísť o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie alebo aplikácie
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine) alebo otázku
procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii alebo interpretácii procesných ustanovení). V
prípadedovolaniapodanéhovzmysletohtoustanoveniaje(procesnou)povinnosťoudovolateľavysvetliť
v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP

ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (1Cdo/126/2017, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/132/2017,
4Cdo/207/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/221/2017).

10. Rozhodnutiu všeobecného súdu (vo veci samej) v civilnom sporovom konaní spravidla predchádza
činnosť, v rámci ktorej rieši celý rad otázok, ktoré majú rôzny význam pre rozhodnutie. Na podklade

ich postupného riešenia civilný súd niektorým otázkam priznáva relevanciu, iné posudzuje ako
bezvýznamné pre svoje rozhodnutie. Vzhľadom na dovolaciu argumentáciu žalovanej treba zdôrazniť,
že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, nie „ďalšie odvolanie“ (2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017,
4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016, 8Cdo/67/2017). Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako ďalší „odvolací
súd“, ktorý by mohol a mal podrobiť posúdeniu všetko, čím sa zaoberal súd prvej a druhej inštancie.

Z povahy dovolania a dovolacieho konania vyplýva, že najvyšší súd nemôže posudzovať všetky
procesnoprávne a hmotnoprávne otázky, ktoré pred ním riešili tieto súdy (inak by sa stieral rozdiel medzi
prvoinštantným, odvolacím a dovolacím konaním).

11. Žalovaná vyvodzuje prípustnosť jej dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, podľa

ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak toto rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

12. Dovolateľka za otázky, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neboli riešené považuje

otázky 1/ „je možné zjavne bezúspešné uplatňovanie nedôvodných nárokov (t. j. zjavne bezúspešné
uplatňovanie práva) kvalifikovať ako zneužitie práva postavené na absentujúcom právnom základe,
motivované snahou poškodiť druhú stranu, ktoré nepožíva právnu ochranu, resp. ako šikanózny výkon
práva, 2/ je možné podanie zjavne bezúspešnej žaloby, zamietnutej súdmi prvého a druhého stupňaako nedôvodnej a vyhodnotenej ako prípad jednoduchej aplikácie práva (t. j. zjavne bezúspešné
uplatňovanie práva) kvalifikovať ako zneužitie práva postavené na absentujúcom právnom základe,
motivované snahou poškodiť žalovanú, ktoré nepožíva právnu ochranu, resp. ako šikanózny výkon

práva, 3/ je možné zjavne bezúspešné uplatňovanie nedôvodných nárokov (t. j. zjavne bezúspešné
uplatňovanie práva) kvalifikovať ako protiprávne konanie, ktorého potenciálnym dôsledkom je vznik
škody, spočívajúcej najmä v časových, personálnych a finančných nákladoch druhej strany (za
predpokladu splnenia ostatných obligatórnych podmienok vzniku zodpovednosti za škodu), 4/ je možné
zjavné zneužitie práva postavené na absentujúcom právnom základe, motivované snahou poškodiť

druhú stranu, ktoré nepožíva právnu ochranu, považovať za šikanózny výkon práva, ak súd nevyzval
žalobcu na späťvzatie takto podanej zjavne nedôvodnej žaloby podľa § 138 CSP, ale o tejto konal a
rozhodol tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol a to napriek tomu, že na postup podľa § 138 CSP
(t. j. výzva žalobcovi na späťvzatie zjavne nedôvodnej žaloby) boli náležite splnené všetky zákonné
predpoklady. Napriek tomu, že dovolateľka v dovolaní konkretizovala štyri dovolacie otázky, dovolací
súd konštatuje, že otázky č. 1 a 2 sú obsahovo identické, i keď sú rozlične formulované a ich základom je

dostaťodpoveďnaotázkučijemožnézjavnebezúspešnéuplatňovanieprávakvalifikovaťako šikanózny
výkon práva, pričom základom na zodpovedanie jej otázok majú byť dve súdne konania vedené na
Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 24C/283/2016 a sp. zn. 26Cb/458/2016, v ktorých žalovaná
bola úspešná.

13. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/218/2010,
v ktorom najvyšší súd vyslovil záver, že „Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má
právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadochustanovenýchzákonomnainomorgáneSlovenskejrepubliky.Podľačl.6Dohovoruoochrane
ľudskýchprávaslobôdkaždýmáprávonato,abyjehozáležitosťbolaspravodlivo,verejneavprimeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý
súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na

spravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonaniapredvšeobecnýmsúdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04)“.

14. K rovnakému záveru dospel najvyšší súd i v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/168/2008, v ktorom uviedol,
že „Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa

jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa § 1 O. s. p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup
súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie
povinností a na úctu k právam iných osôb. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému

reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo
fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so
všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS 14/2001 a z 13. novembra 2002 II. ÚS
132/02). Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny základných

práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1),
zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 41 O. s. p.,
§123 O. s. p., § 115 O. s. p. a pod.). Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu
je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní“.

15. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/249/2014 konštatoval, že „Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej
v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994). Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6ods. 1 Dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v VII. oddiele druhej hlavy

ústavy (čl. 46 až 50 ústavy), normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m.
m I. ÚS 22/2003). Obsah práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.

16. V konaní, ktoré bolo vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 3Obo/32/2009 dovolací súd uviedol,

že „Podľa žalovaného, výkon práv žalobcu z bezdôvodného obohatenia by zasahoval do práv a
oprávnených záujmov iných a bol by v rozpore s dobrými mravmi, keďže žalovaný si bol počas celého
roka 2002 vedomý dobromyseľného správania žalobcu, ktorý ho ponechal v omyle, že platí konečnú,
nespochybniteľnú cenu za poskytnuté plnenie. Uvedenú skutočnosť žalovaný v konaní pred súdom
prvého stupňa nenamietal. Takúto námietku by však bolo možné považovať za dôvodnú iba v prípade, ak
by sa jednalo o zneužitie práva, t. j., ak by účelom výkonu práva nebola realizácia vlastných oprávnených

hospodárskych záujmov, ale snaha výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu.
Šikanózny výkon práva sa musí vždy preukázať a dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto je takýmto
výkonom práva poškodený.

17. V rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/71/2018 najvyšší súd vyslovil záver, že „V súlade so súdnou praxou

možno§3ods.1OZaplikovaťlenvovýnimočnýchsituáciách,kedykvýkonuprávazaloženéhozákonom
dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov či uspokojenie iných potrieb,
kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu (tzv.
šikanózny výkon práva). Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
(abstraktnou) hypotézou, ktoré prenecháva súdu, aby na základe vlastnej úvahy v každom jednotlivom

prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností.
Tento úsudok súdu musí byť však podložený skutkovými zisteniami (vzťahujúcimi sa tak k žalovanému,
ako aj k žalobcovi) a musí presvedčivo preukázať, že tieto zistenia umožňujú v konkrétnom prípade
záver, že výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi“.

18. Napokon v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/41/2012 najvyšší súd vyslovil, že „... kedy k výkonu
práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či
uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či
znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva).

19. Poukazujúc na vyššie uvedené najvyšší súd konštatuje, že z obsahu spisu a predovšetkým
rozhodnutí súdov oboch inštancií nevyplýva, že by tieto súdy nerešpektovali tieto právne závery, keď
súd prvej inštancie dospel k záveru, že „nie je možné považovať výkon práva na súdnu ochranu za
konanie spôsobujúce škodu na strane žalovaného ako zamestnávateľa. V tomto smere podľa judikatúry
zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu

povinnosť súdu o veci konať. Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je aj
právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 168/2008 zo dňa 30. 11. 2009 ). Pokiaľ žalobca pociťoval konanie
žalovaného za rozporné so zákonom, v tomto smere realizoval výzvy vo vzťahu k žalovanému a
následne sa rozhodol svoje domnelé práva uplatniť žalobou na súde, nejde o činnosť, ktorá by bez

ďalšieho mohla viesť k záveru, že žalobca porušil podmienku uvedenú v dohode o skončení pracovného
pomeru ako predpoklad pre priznanie mimoriadnej odmeny. V zmysle judikatúry (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 11. 2010, sp. zn. 5Cdo 218/2010), obsah práva na spravodlivý
súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Právo na spravodlivý súdny proces však neznamená právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Je treba uviesť, že ani v jednom súdnom konaní nebolo konštatované, že by išlo o
zjavne bezdôvodné žaloby. Súdy v týchto konaniach vykonali navrhnuté dokazovanie a dospeli k názoru,
že žaloby sú nedôvodné. Procesným dôsledkom toho, že žalobca v týchto sporoch voči žalovanému

neuspel bude uloženie povinnosti náhrady trov konania žalovaného vo výške, ako ju určí súd na základe
vyčíslenia právneho zástupcu žalovaného“. Na zdôraznenie správnosti právneho názoru súdu prvej
inštancie odvolací súd uviedol, že „šikanóznym výkonom práva, resp. zneužitím práva sa podľa ustálenej
judikatúry rozumie výkon práva, ktorého účelom nebola realizácia vlastných oprávnených záujmov, alesnaha výkonom práva spôsobiť druhej strane ujmu. V posudzovanej veci však odvolací súd žiadne
šikanózne konanie zo strany žalobcu nezistil. Nebolo sporné, že žalobca podnikol voči žalovanému
právne kroky spočívajúce v predsúdnych výzvach a následnom podaní dvoch žalôb, a to o vydanie

bezdôvodného obohatenia a ušlého zisku (tu bola žalobcom spoločnosť žalobcu ADOS s. r. o.) a o
odstránenie následkov zásahu do osobnostných práv žalobcu. Odvolací súd vo vzťahu k žalobcom
podaným žalobám však zdôrazňuje, že žalobca (a spol. ADOS s. r. o.) týmto postupom len realizoval
svoje ústavou garantované právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR. Naviac, ako správne uviedol už súd prvej inštancie, výkon práva na súdnu ochranu nie je možné

považovať za konanie spôsobujúce škodu na strane žalovaného (ako zamestnávateľa). Ak žalovaný
tvrdil, že zo strany žalobcu išlo o šikanózny výkon práva, resp. o zneužívanie práva, keďže jeho
žaloby boli bez právneho základu, bolo jeho procesnou povinnosťou toto svoje tvrdenie aj hodnoverne
preukázať“. Ďalej uviedol, že „v oboch označených konaniach súdy žaloby prijali, riadne ich prejednali
a po vykonanom dokazovaní, ustálení skutkového stavu a právnom posúdení veci dospeli k záveru, že
žaloby (žalobcu a spol. ADOS s. r. o.) sú nedôvodné a je potrebné ich zamietnuť. V žiadnom z týchto

konaní nebolo vec prejednávajúcim súdom konštatované, že by išlo o zjavne nedôvodné a šikanózne
žaloby, ktorých cieľom bolo poškodiť žalovaného a spôsobiť mu škodu“. Odvolací súd konštatoval, že „ak
žalovaný svoje tvrdenia o šikanóznom výkone práva v konaní o ochranu osobnosti odôvodňoval aj tým,
že odvolacím súdom bolo konštatované, že ide o prípad tzv. jednoduchej aplikácie práva, odvolací súd
uvádza, že prípad tzv. jednoduchej aplikácie práva nie je možné stotožňovať so šikanóznym výkonom

práva, resp. so zneužívaním práva, pretože ide o diametrálne odlišné inštitúty. Kým pri zneužívaní
práva je cieľom konajúceho subjektu spôsobiť druhej strane škodu, tak v prípade jednoduchej aplikácie
práva ide o prípad, kedy subjekt realizuje svoje ústavou garantované právo na súdnu ochranu, avšak
posudzovaný prípad nie je pre súd skutkovo a ani právne náročný“.

20. Dovolací súd sa s týmto právnym názorom odvolacieho súdu plne stotožňuje a zdôrazňuje, že
osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, pričom zmyslom
práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť
súduovecikonať.Jenesporné,žežalobcasaakopánsporu(dominuslitis),ktorémupopriinomprináleží
aj možnosť výberu, akými právnymi prostriedkami sa bude domáhať ochrany svojich práv, sa v konaní

vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 24C/283/2016 žalobou o ochranu osobnosti a v
konaní vedenom pod sp. zn. 26Cb/458/2016 ako konateľ spoločnosti ADOS s. r. o. žalobou o vydanie
bezdôvodného obohatenia a ušlého zisku domáhal ochrany svojich práv a v prejednávanom spore nie
je podstatné, že predmetné žaloby boli zamietnuté. Ako už bolo konštatované i súdmi nižších inštancií,
žalobca týmto postupom uplatnil iba svoje práva garantované ústavou, medzinárodnými dohovormi

i zákonom. Zo samotnej skutočnosti, že žalovaná s týmito právnymi krokmi žalobcu nesúhlasila a
nesúhlasí, nemožno bez ďalšieho vyvodiť záver, že zo strany žalobcu išlo o šikanózne uplatňovanie
práva. Ako už bolo uvedené vyššie pri šikanóznom uplatňovaní práva je hlavnou alebo aspoň
prevažujúcou motiváciou úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu. Za takúto motiváciu však
nemožno považovať skutočnosť, že žalobca sa v iných konaniach domáhal svojich práv, i keď bol v

týchto konaniach neúspešný. Dovolací súd zdôrazňuje, že civilné konanie je sporové konanie a iba z
neúspechu jednej strany sporu nemožno automaticky vyvodzovať šikanózny výkon práva, tak ako sa
snaží v priebehu celého konania žalovaná predostrieť, nakoľko šikanózny výkon práva sa musí vždy
preukázať, pričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalovanú, ktorá však túto skutočnosť
nepreukázala.

21. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd správne vec právne posúdil, ak vychádzal
zo skutočnosti, že súdy žaloby prijali, riadne ich prejednali a po vykonanom dokazovaní, ustálení
skutkového stavu a právnom posúdení veci dospeli k záveru, že žaloby sú nedôvodné a je potrebné
ich zamietnuť, avšak nebolo konštatované, že by išlo o zjavne nedôvodné a šikanózne žaloby, ktorých

cieľom bolo poškodiť žalovanú a spôsobiť jej škodu.

22. Žalovaná v dovolaní nastolila i otázku č. 3 „je možné zjavne bezúspešné uplatňovanie
nedôvodných nárokov (t. j. zjavne bezúspešné uplatňovanie práva) kvalifikovať ako protiprávne konanie,
ktorého potenciálnym dôsledkom je vznik škody, spočívajúcej najmä v časových, personálnych a

finančnýchnákladochdruhejstrany(zapredpokladusplneniaostatnýchobligatórnychpodmienokvzniku
zodpovednosti za škodu)“.23. Dovolací súd zdôrazňuje, že nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania
podľa§421písm.b)CSPje,žeideootázku,ktorúodvolacísúdriešilanajejvyriešenízaložilrozhodnutie
napadnuté dovolaním. Právna otázka, vyriešenie ktorej nemalo určujúci význam pre rozhodnutie

odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i
keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z
hľadiska tohto ustanovenia.

24. Osobitne významným znakom otázky relevantnej v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP je jej zásadný

právny význam. Aj za účinnosti nových civilných predpisov je opodstatnené konštatovanie, že otázkou
zásadného právneho významu je otázka, ktorá je významná nielen pre tú ktorú prejednávanú právnu
vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov
Slovenskej republiky (1Cdo/132/2009, 2Cdo/71/2010, 3Cdo/51/2006, 4Cdo/151/1998, 5Cdo/1/2010,
7Cdo/117/2011). Účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dosiahnuť vyriešenie dosiaľ ešte nevyriešenej
právnej otázky (a „zaplnením bielych miest doterajšieho rozhodovania dovolacieho súdu prispieť k

vytvoreniu jeho ustálenej rozhodovacej praxe“).

25. Naostatok treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP
je relevantná len otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky vyššie uvedené znaky. Ak z týchto znakov
chýba čo i len jeden, nemôže byť dovolanie procesne prípustné.

26. Pre účely ďalšieho výkladu dovolací súd uvádza, že vo všeobecnosti platí, že ak niektorý
zákon podmieňuje vznik určitého nároku kumulatívnym splnením viacerých predpokladov, súd žalobe
vyhovie iba vtedy, keď sú dané všetky zákonom stanovené predpoklady vzniku nároku, inak žalobu
zamietne. Pokiaľ súd žalobe uplatňujúcej taký nárok vyhovie, pre úspech dovolania žalovaného stačí,

ak v procesne prípustnom dovolaní dôvodne spochybní správnosť riešenia právnej otázky týkajúcej
sa čo aj len jedného z viacerých predpokladov. Iná situácia ale nastáva, keď súd žalobu týkajúcu
sa takého nároku zamietne. Žalobca vtedy ako dovolateľ dosiahne v dovolacom konaní úspech len
ak opodstatnene spochybní správnosť riešenia buď tej jedinej právnej otázky, na ktorej spočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu, alebo súčasne všetkých tých otázok, na riešení ktorých spočívalo

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.

27. Vychádzajúc z obsahu spisu a z obsahu rozhodnutí súdov nižších inštancií, súd prvej inštancie
uviedol, že realizáciu výziev a žalôb nemožno považovať za porušenie právnej povinnosti ako jedného
z predpokladov pre priznanie náhrady škody. Odvolací súd následne konštatoval, že realizáciu výziev

nemožno považovať za porušenie právnej povinnosti ako jedného z predpokladov pre priznanie náhrady
škody, keď žalobca zaslaním výziev žalovanému totiž žiadnu právnu povinnosť (či už danú zákonom,
alebo Dohodou strán) neporušil. Bol názoru, že ak sa žalovaná v súvislosti s výzvami žalobcu sama
rozhodla vyžiadať si právne služby, ktoré jej boli poskytnuté a za ktoré zaplatila, o žiadnu žalobcom
jej spôsobenú škodu nejde. Uzavrel, že nakoľko žaloby po ich riadnom prejednaní boli zamietnuté a

žalovanej bol priznaný nárok na náhradu trov konania, obe konania budú ukončené uložením povinnosti
žalobcoviresp.spoločnostižalobcunahradiťtrovykonaniažalovanejvovýške,akojuurčísúdnazáklade
vyčíslenia právneho zástupcu žalovanej. Z uvedeného mal zrejmé, že neúspešný žalobca (spol. ADOS
s. r. o. už údajne náhradu trov žalovanému zaplatila) bude povinný nahradiť úspešnému žalovanému
trovy súdneho konania, ktoré nemôžu byť v žiadnom prípade považované za škodu žalovaného.

28. Dovolací súd preto uzatvára, že súdy nižších inštancií dospeli k záveru, že nebol splnený
jeden z predpokladov pre priznanie náhrady škody a konštatovali, že žalovanej škoda nevznikla.
Je preto nepochybné, že takto dovolateľkou nastolená otázka má v danom prípade povahu
(len) akademickú, ktorej zodpovedanie dovolacím súdom by nemohlo viesť k zrušeniu alebo zmene

dovolaním napadnutého rozhodnutia. Pritom cieľom civilného sporového konania (aj pred dovolacím
súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť teoretické otázky, ktorých výsledok sa nijako
nepremietne do právnej sféry procesných strán. Predložená dovolacia argumentácia tak nepredstavuje
vymedzenie kardinálnej právnej otázky spôsobom predpokladaným v § 421 ods. 1 písm. b) CSP v
spojení s § 432 ods. 2 CSP.

29. Pokiaľ ide o dovolateľkou nastolenú otázku č. 4/ „je možné zjavné zneužitie práva postavené na
absentujúcom právnom základe, motivované snahou poškodiť druhú stranu, ktoré nepožíva právnu
ochranu, považovať za šikanózny výkon práva, ak súd nevyzval žalobcu na späťvzatie takto podanejzjavne nedôvodnej žaloby podľa § 138 CSP, ale o tejto konal a rozhodol tak, že žalobu ako nedôvodnú
zamietol a to napriek tomu, že na postup podľa § 138 CSP (t. j. výzva žalobcovi na späťvzatie
zjavne nedôvodnej žaloby) boli náležite splnené všetky zákonné predpoklady“, dovolací súd uvádza, že

odpoveď na túto otázku je rovnaká ako na otázku č. 3. Je opätovne nepochybné, že i táto nastolená
otázka má len akademickú povahu, ktorej zodpovedanie dovolacím súdom by nemohlo viesť k zrušeniu
alebo zmene dovolaním napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd naviac zdôrazňuje, že nie je možné
v tomto konaní riešiť otázku, či súd v inom (iných) konaniach ne/vyzval žalobcu na späťvzatie žaloby
podľa § 138 CSP, keď posúdenie otázky, či ide o zjavne nedôvodnú žalobu, je vnútorné posúdenie

konajúceho súdu a dovolací súd nemôže v tomto konaní posudzovať, ako mal postupovať súd v inom
konaní. Dovolací súd však poukazuje na skutočnosť, že v priebehu súdneho konania bola otázka
zjavne nedôvodnej žaloby len žalovanou tvrdená, nebola preukázaná a bola predmetom samostatného
súdneho konania (konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 24C/283/2016 a pod
sp. zn. 26Cb/458/2016, v ktorých boli žaloby zamietnuté). Pokiaľ teda žalovaná nastolila právnu otázku,
či podané žaloby boli zjavne nedôvodné, nemožno v danom prípade považovať nastolenú otázku za

podstatnú pre rozhodnutie vo veci samej, od ktorej by rozhodnutie odvolacieho súdu v tomto konaní
záviselo. Riešenie dovolateľkou nastolenej otázky by teda nemalo vplyv na rozhodnutie vo veci samej
a na právne posúdenie žalobou uplatneného nároku.

30. Dovolanie žalovanej tak neopodstatnene smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý

nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 2 CSP).

31. Žalobca bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol mu nárok
na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.