Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 28, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/94/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123215177
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7123215177.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členov

senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcu A. B. B. nar.
XX.XX.XXXX bývajúceho v C. D. E. F. G. XX proti žalovanému Mestu Košice so sídlom v Košiciach na
TriedeSNPč.48/A,IČO:00691135,ofinančnúnáhraduzadržbuaužívaniepozemkovvsume4.414,50
Eur s príslušenstvom o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 38C/23/2023 - 119
zo dňa 2.4.2024 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice č.k. 38C/23/2023 - 119 zo dňa 2.4.2024.

II. N e p r i z n á v a stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie) zhora označeným rozsudkom výrokom I. žalobu
zamietol a výrokom II. rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré
žalobca zaplatí na jeho účet do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd I. inštancie rozhodne o
výške náhrady trov konania.

2. Vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, § 4 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z. o niektorých
opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu

na obce a vyššie územné celky, čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, čl. 11 ods. 4 Ústavného zák. č. 23/1991
Zb. ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho
zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, čl. 2 ods. 2, § 193, § 194 ods. 1, 2, §
227 ods. 1, § 228, § 255 ods. 1, § 257, § 262 ods. 1, 2 CSP, § 100 ods. 1, 2, § 101 Občianskeho
zákonníka (OZ) a dospel k záveru, že žalovaný pozemky neužíva bez právneho titulu, ale na základe
právneho titulu, ktorým je zákonné vecné bremeno in rem v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z., pričom za
obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu k jeho pozemkom a za zriadenie zákonného vecného bremena

patrí žalobcovi jednorazová náhrada. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru,
že k pozemkom pod stavbou - cestnou komunikáciou (LV č. XXXXX v kat. území Južné mesto, parc.
KN-E č. 7642 - orná pôda o výmere 1029 m2, LV č. XXXX v kat. území E., parc. KN-E č. 2015 (podľa
geometrického plánu diely 1 a 2 o celkovej výmere 567 m2 - zastavané plochy, LV č. XXX v kat. území E.,
parc. KN-E č. 2018/505 (podľa geometrického plánu diely 4 a 5 o celkovej výmere 1276 m2 - zastavané
plochy) bolo „ex lege“ v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. zriadené zákonné vecné bremeno
v prospech žalovaného, ktorý je vlastníkom stavby „cestná komunikácia“, nakoľko v čase účinnosti

zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. ku dňu 1.7.2009 nemal žalovaný ako vlastník stavby žiaden právny vzťah
k pozemku pod touto stavbou. Zriadením vecného bremena v zmysle zákona v prospech žalovaného,
došlo k usporiadaniu vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vo vlastníctve žalovaného, pričom
žalobca je povinný tento stav strpieť. Považoval za nesporné, že zo strany žalovaného naďalej dochádzak pretrvávajúcemu obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu na jeho pozemkoch, za čo mu nesporne v
zmysle ochrany základných práv a slobôd a základného ústavného práva vlastniť a užívať svoj majetok,
patrí náhrada v primeranej výške. Aj napriek tomuto zisteniu konštatoval, že nejde o nárok žalobcu

vyplývajúci z protiprávneho stavu, ale o nárok, ktorý mu, ako vlastníkovi trpiaceho pozemku vyplýva
zo zákonom predpokladaného stavu. Uviedol, že vecné bremeno vzniká na nehnuteľnosť, in rem a
vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na zmenu vlastníctva, z čoho
vyplýva, že toto vecné bremeno vzniklo ex lege a vzťahuje sa na žalobcu, ktorý bol ich vlastníkom v
čase vzniku vecného bremena, k 1.7.2009. Zdôraznil, že finančná náhrada za vznik vecného bremena

je nepochybne jednorazová, a nemá charakter opakujúceho sa plnenia (renty), pretože v zákone síce
nie je uvedené, že sa jedná o jednorazovú finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva,
ale nie je možné pripustiť, aby týmto nedostatkom bol nahrádzaný režimom všeobecného predpisu o
bezdôvodnom obohatení, nakoľko v tomto prípade ide o nárok z existujúceho právneho dôvodu, t.j. zo
zákonného vecného bremena zriadeného zákonom č. 66/2009 Z. z., ktoré má trvalý charakter, a nie o
nárok z bezdôvodného obohatenia, ako opakujúceho sa plnenia. Zároveň poukázal na to, že žalovaný

v spore namietal premlčanie nároku žalobcu v celom rozsahu. Konštatoval, že nárok na náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom zriadeného zákonom (§ 4 zákona č. 66/2009 Z.z.)
je majetkové právo, tak toto právo na náhradu podlieha premlčaniu vo všeobecnej premlčacej lehote
podľa § 101 OZ, pričom všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať
po prvý raz. Z pohľadu posúdenia premlčania nároku žalobcu považoval za nepochybné, že pozemky

žalobcu boli zaťažené vecným bremenom až nadobudnutím účinnosti zákona č. 66/2009 Zb., teda od
1.7.2009, ku ktorému momentu sa súčasne žalovaný stal oprávneným užívateľom tohto pozemku, čo
súčasne vylučuje možnosť domáhať sa u týchto pozemkov vydania bezdôvodného obohatenia za ich
užívanie, keďže zriadením vecného bremena v zmysle zákona je pre žalovaného daný titul pre užívanie
pozemkov žalobcu. Premlčacia doba na uplatnenie si jednorazovej finančnej náhrady za vecné bremeno

na pozemkoch žalobcu začala žalobcovi plynúť (§ 122 ods. 2 OZ) od 1.7.2009 (odo dňa účinnosti zák. č.
66/2009 Zb.), a márne uplynula dňom 1.7.2012 (koniec lehoty určenej podľa rokov pripadá na deň, ktorý
sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína).
Keďže žalobca si nárok na finančnú náhradu za vecné bremeno na jeho pozemkoch uplatnil na súde
až po márnom uplynutí zákonom určenej premlčacej doby (28.8.2023) a súčasne žalovaný vzniesol

námietku premlčania, ktorá bola z tohto pohľadu opodstatnená, tak došlo v tejto časti k zániku súdnej
vymáhateľnosti nároku žalobcu, preto žalobu zamietol. Podľa zásad o náhrade trov konania (§255 CSP),
súd priznal úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365

ods. 1 písm. d) a h) CSP, pretože súd prvej inštancie nerešpektoval prejudiciálny účinok právoplatného
rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 41C/8/2021 zo dňa 29.9.2021, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/3/2022 zo dňa 31.1.2023. Nevysporiadal sa ani
s ďalšími predchádzajúcimi rozsudkami týkajúcimi sa tých istých pozemkov a tých istých účastníkov
konania, odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, nerešpektoval judikát

Najvyššieho súdu SR uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 3/2013-rozhodnutie
pod č. 40 (uznesenie NS súdu SR sp. zn. 1Cdo/44/2010), uznesenia NS SR sp. zn. 4Cdo/161/2020,
8Cdo/216/2020, nerešpektoval záväzný právny názor Ústavného súdu SR týkajúci sa prejudiciality,
v odôvodnení nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 171/2021–72 zo dňa 12.1.2022. Poukázal na to,
že žalobou nadväzoval na predchádzajúci právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn.

41C/8/2021, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/3/2022 zo dňa
31.1.2023 týkajúci sa tých istých pozemkov a stavieb ako aj tých istých účastníkov konania. Rozsudkom
bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť finančnú náhradu za zákonné vecné bremeno vo výške
obvyklého nájomného za predchádzajúce obdobie. Zdôraznil, že v rozsudkoch Okresného súdu Košice
II sp. zn. 20C/140/2014 zo dňa 20.1.2015 a sp. zn. 27C/194/2016 zo dňa 21.2.2018, ktoré sa týkajú

tých istých pozemkov a stavieb ako aj účastníkov konania je vo výroku rozsudku podrobne rozpísané
obdobie, za ktoré žiadal finančnú náhradu ako aj pozemky a finančná náhrada. Uviedol, že v 30
rozhodnutiach tunajších súdov, v ktorých bol uvedený ako žalobca a Mesto Košice ako žalovaný, bolo
rozhodnuté, že náhrada podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z. z. je vo výške nájomného ako opakujúce sa plnenie.
Na základe toho poukázal na to, že Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 1Cdo/44/2010 uviedol,

že pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho
vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu,
viazaný jej skorším posúdením. Zdôraznil, že žalobou nežiada o vydanie bezdôvodného obohatenia,
žiada o finančnú náhradu za držbu a užívane pozemkov pod stavbami vo vlastníctve žalovaného,v prospech ktorého vzniklo zákonné vecné bremeno podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z. z., ktorého obsahom
je okrem iného aj držba a užívanie pozemkov pod stavbami. Od roku 2011 v žiadnom rozsudku nie je
uvedené, že je povinný zaplatiť z titulu bezdôvodného obohatenia. Všetky žaloby podal na zaplatenie

finančnej náhrady za držbu a užívanie pozemkov na základe zákonného vecného bremena, ktoré vzniklo
podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z. z. a nie je pravdou, čo konštatoval súd prvej inštancie, že každý súd
v predchádzajúcich konaniach riešil právny titul samostatne. Všetky súdy to riešili ako zákonné vecné
bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z. z. Ak súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že v prípade
rozsudkov pod sp. zn. 6Co/3/2022 a sp. zn. 41C/8/2021 nešlo o rozsudok s prejudiciálnym účinkom

pre toto súdne konanie, ktoré by bo svojich výrokoch vyslovili existenciu, či neexistenciu právneho
vzťahu alebo práva medzi stranami sporu, ktoré by pre adresátov týchto rozhodnutí tvorili prekážku
právoplatne rozhodnutej veci a ktorýkoľvek by bol záväzný pre súdy a iné štátne orgány pri posudzovaní
predbežnejotázky,nazákladečohokonštatoval,ževtejtoveciniejeviazanýzávermisúdovvyslovených
v rozhodnutiach predchádzajúcich tomuto konaniu, tak on tvrdí, že tieto rozsudky majú prejudiciálny
účinok na toto konanie. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania. Žalobca následne
k odvolaniu pripojil uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/64/2023, uznesenie Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 5C/115/2023 zo dňa 6.6.2024, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
9Co/77/2022 zo dňa 19.7.2023, rozsudok OS Košice II sp. zn. 27C/194/2016 zo dňa 21.2.2018 v spojení
s opravným uznesením OS Košice II sp. zn. 27C/194/2016 zo dňa 12.3.2018, rozsudok OS Košice II sp.

zn. 44C/4/2019 zo dňa 4.5.2020, ktorými bolo rozhodnuté o finančnej náhrade za držbu a užívanie tých
istých pozemkov, ktoré sú predmetom tohto konania len za iné obdobie. Má za to, že ak súdy rozhodli
o opakovanej náhrade za držbu a užívanie jeho pozemkov pod cestami, tak v zmysle prejudicionality,
by už iné rozhodnutie nemalo byť.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu a k doplneniu jeho vyjadrení nevyjadril.

5. Iné vyjadrenia do spisu doručené neboli.

6. Podľa Čl.2 ods. 2 základných princípov CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne

očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že
jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

7. Podľa § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je

v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo

zániku spoločnosti.

8. Podľa § 194 ods. 1 CSP otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán
podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť.

9. Podľa § 194 ods. 2 CSP, ak bolo o otázke podľa odseku 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie
prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.

10. Podľa § 228 ods. 1 CSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa
stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.

11. Podľa § 228 ods. 2 CSP výrok právoplatného rozsudku o určení vecného práva k nehnuteľnosti
alebo o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti je záväzný aj pre osobu, ktorej sa týka
návrh na povolenie vkladu vecného práva k nehnuteľnosti, ak bol návrh podaný v čase, keď v katastri
nehnuteľností bola zapísaná poznámka o súdnom konaní.

12. Podľa § 230 CSP, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.13. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

14.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas

oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a
§ 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP) a dospel k
záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

16. Žalobca v podanom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP, t.j.,

že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d) a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

17. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,

že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne
realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako
aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu), pochybenia vo vykonanom
dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v
článku 16 ods. 2 CSP, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď),

porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193 CSP) alebo posúdenie predbežnej otázky v
rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2).

18. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti
je právnym posúdením činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový

stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného
práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda
nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo
ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne interpretoval alebo napokon ak aplikoval správny

predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil,
v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach
strán.

19. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov dospel k

záveru, že v posudzovanom prípade odvolacie dôvody uplatnené žalobcom nie sú dôvodné. Odvolací
súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie i právnym posúdením
prejednávanej veci, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

20. Predmetom konania je nárok žalobcu na peňažnú náhradu za zaťaženie predmetných pozemkov

v jeho podielovom spoluvlastníctve zákonom č. 66/2009 Z. z. zriadeným právom z vecného bremena
spočívajúcim o. i. v práve predmetné pozemky držať a užívať patriacim žalovanému ako vlastníkovi,
ktorý uvedené pozemky pod svojou stavbou miestnej komunikácie dlhodobo užíva bezodplatne a bez
akéhokoľvek zmluvného základu. Žalobca v konaní v podstate nenastoľuje otázku, či za zriadenie
zákonného vecného bremena (§ 4 zák. č. 66/2009 Z.z.) mu patrí jednorazová alebo opakovaná

náhrada, ale namieta, že súd prvej inštancie nerešpektoval prejudiciálny účinok právoplatného rozsudku
Okresného súdu Košice II sp. zn. 41C/8/2021 zo dňa 29.9.2021, ktorý bol potvrdený rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/3/2022 zo dňa 31.1.2023, ktorý sa týkal tých istých pozemkov
astaviebakoajtýchistýchúčastníkovkonania.Rozsudkombolažalovanémuuloženápovinnosťzaplatiť
finančnú náhradu za zákonné vecné bremeno vo výške obvyklého nájomného za predchádzajúce

obdobie, čiže, bola mu právoplatne priznaná opakovaná náhrada.

21. Otázkou subjektívnej záväznosti rozsudku a tiež otázkou tzv. prejudiciálneho účinku súdneho
rozhodnutia sa zaoberal ústavný súd detailnejšie v náleze I. ÚS 171/ 2021. Citoval § 228 ods. 1CSP, podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali
právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak. Uviedol, že citované
ustanovenie upravuje tzv. materiálnu stránku právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorá spočíva v

záväznosti tohto rozhodnutia pre určitý okruh subjektov. Ide o subjektívnu hranicu záväznosti súdneho
rozhodnutia. V tomto zmysle je výrok právoplatného rozsudku záväzný predovšetkým pre sporové
strany. Civilný sporový poriadok dôsledne sleduje líniu záväznosti rozhodnutia vydaného v sporovom
konaní inter partes, a prakticky jedinú relevantnú výnimku predstavuje rozhodnutie o abstraktnej kontrole
v spotrebiteľských veciach, kde je výrok rozhodnutia záväzný erga omnes (porovnaj § 306 CSP a

komentár k nemu). Výnimky z takto všeobecne stanovenej subjektívnej hranice záväznosti súdneho
rozhodnutia stanovuje jednak samotný Civilný sporový poriadok (napr. § 228 ods. 2), ale aj osobitné
predpisy (napr. Obchodný zákonník). Ak teda súd koná s niekým, kto nebol stranou právoplatne
skončeného a rozhodnutého konania (a nejde pritom ani o subjekt, na ktorý je zákonom rozšírená
subjektívna hranica záväznosti súdneho rozhodnutia), môže túto otázku posúdiť aj inak, teda výrok
právoplatného rozsudku preň v tomto prípade záväzný pochopiteľne nebude (bližšie pozri Števček, M.,

Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 834 a 835). So subjektívnou záväznosťou rozsudku úzko súvisí
otázka tzv. prejudiciálneho účinku súdneho rozhodnutia vyjadrená v § 193 a § 194 CSP, v zmysle ktorej
musí súd v novom konaní rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia u tých istých
účastníkov (totožnosť účastníkov nie je dotknutá rozdielnosťou ich procesného postavenia v oboch

konaniach). Na iné osoby než účastníkov konania, v ktorom bolo rozhodnuté o prejudiciálnej otázke,
resp. ich právnych nástupcov sa účinky právoplatného rozsudku môžu vzťahovať len v tých prípadoch,
keďtakstanovízákon(napr.uznesenienajvyššiehosúdusp.zn.1Cdo133/2009).Prejudicialitasúdneho
rozhodnutia znamená, že súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne
rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, preto nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom

konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu
záväznosťanezmeniteľnosťprávoplatnéhorozhodnutianesmiebyťtátootázkapoloženáaakékoľvekjej
„nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie
by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonom v § 159 ods. 2 OSP (v súčasnosti
§ 228 CSP, pozn.). Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje

rozhodnutieprejudikovanýhmotnoprávnyvzťaharozhodnevrozporesprejudikovanýmhmotnoprávnym
vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu
štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon (čl. 2 ústavy). Zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces.
Popretieprejudiciálnejzáväznostiprávoplatnéhosúdnehorozhodnutiaznamenázásahdostabilitypráva

a právnych vzťahov, ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1
Cdo 44/2010).

22. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že súd prvej inštancie v posudzovanom
rozhodnutí plne rešpektoval predchádzajúce právoplatne skončené súdne rozhodnutia, na ktoré

poukazuje žalobca, nezasahoval do nich, ani ich nemenil. V súlade s nimi vyhodnotil skutkový stav a vec
právne posúdil. Odvolací súd však poukazuje na to, že v predchádzajúcich konaniach sa nerozhodovalo
o základe nároku žalobcu, kedy by bolo právoplatne rozhodnuté, že žalobcovi patrí opakovaná náhrada
za zriadenie zákonného vecného bremena, ale vždy sa rozhodovalo len o finančnom plnení za určité
obdobie. Aj v posudzovanej veci sa rozhoduje len o plnení za iné obdobie. Vo veci teda nebolo

prejudiciálne rozhodnuté o tom, že žalobcovi patrí opakovaná náhrada.

23. K princípu právnej istoty odvolací súd uvádza, že tento je vyjadrený v čl. 2 základných princípov
CSP. Základným atribútom právnej istoty je požiadavka zásadnej predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.
Tá je zase ontologicky spätá s postulátom, že zásadne právne rovnaké (obdobné) prípady sa majú

posudzovať rovnako, a rozdielne prípady rozdielne. Účelom požiadavky zásadnej predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí je zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, teda takých rozhodnutí,
ku ktorým sa účastník v konaní nemal možnosť vyjadriť, právne argumentovať, prípadne predložiť
relevantné dôkazy.

24. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súd prvej inštancie dal možnosť žalobcovi vyjadriť sa, či už
písomne k vyjadreniu žalovaného k žalobe, v ktorom žalovaný namietal priznanie opakovanej náhrady
za zákonné vecné bremeno a poukazoval aj na aktuálne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR či Ústavného
súdu SR, ale aj po predbežnom právnom posúdení veci na pojednávaní dňa 2.4.2024. Vyjadreniežalovaného k žalobe bolo žalobcovi doručené dňa 10.11.2023, teda minimálne od tohto dátumu žalobca
mal vedomosť o aktuálnej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít. Preto sa nedá povedať, že by
rozhodnutie súdu prvej inštancie napĺňalo znaky prekvapivého rozhodnutia.

25. Ak teda právny vzťah, na základe ktorého žalobca v súdenej veci uplatňuje právo na peňažnú
náhradu, medzi tými istými sporovými stranami súdom už bol riešený a právoplatne v iných súdnych
konaniach pred bývalým Okresným súdom Košice II jeho rozsudkami vo veciach sp. zn. 41C/8/2021
zo dňa 29. 9.2021, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/3/2022

zo dňa 31.1.2023, sp. zn. 20C/140/2014 a 27C/194/2016 vyriešený (hmotnoprávne posúdený) tak, že
ide o peňažný nárok podielového spoluvlastníka sporných pozemkov titulom náhrady za výkon práva
žalovaného vyplývajúceho zo zákonom č. 66/2009 Z. z. zriadeného vecného bremena sporné pozemky
držať a užívať, s poukazom na vyššie uvedené právne princípy je preto nespochybniteľné, že týmito
rozsudkami vydanými v týchto iných súdnych konaniach otázka hmotnoprávneho vzťahu je právoplatne,
nezmeniteľne a pre uvedených adresátov takto záväzne vyriešená a nemožno preto prehliadať aplikáciu

§ 194 ods. 1 a 2, § 288 ods. 1 a § 230 CSP na daný prípad v súvislosti s uvedeným prejudiciálnym
účinkom týchto právoplatných rozsudkov súdov.

26. Pokiaľ ide o povahu náhrady za zákonom č. 66/2009 Z. z. zriadené vecné bremeno, kam už
teda viazanosť týmto prejudiciálnym účinkom predchádzajúcich právoplatných rozsudkov nesiaha, daný

zákon túto otázku nerieši. Aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR v tejto otázke, od ktorej
odvolací súd nemal dôvod sa odkloniť (§ 393 ods. 2 in fine a ods. 3 CSP, a contrario), je jednotná v
tom, že právo na zaplatenie peňažnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva zákonom č.
66/2009 Z. z. má povahu jednorazového plnenia a patrí tomu, kto vlastníkom pozemku bol k 1.7.2009,
t. j. v čase vzniku tohto zákonného vecného bremena zaťažujúceho jeho pozemok, ktoré sa premlčí

márnym uplynutím trojročnej premlčacej doby (§101 OZ).

27. Aktuálna ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR (R 71/2018) preferujúca jednorazovú
náhradu za zákonné vecné bremeno je vyjadrená v jeho rozhodnutiach napr. vo veciach 2Cdo/194/2018
zo dňa 26.8.2019, 1Cdo/99/2019 zo dňa 26.1.2022, 5Cdo/175/2019 zo dňa 27.4.2022, 2Cdo/151/2020

zo dňa 31.3.2022, 1Cdo/171/2021 zo dňa 27.10.2021, ale aj v ďalších. V zmysle tejto rozhodovacej
praxe primeraná finančná náhrada je namieste aj v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1
zák. č. 66/2009 Z. z., vlastníkovi pozemku patrí podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného
bremena a je determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty
verejného záujmu. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná aj ústavným súdom (napr. uznesenia

z 3.5.2012 vo veci IV. ÚS 227/2012, zo 7.8.2013 vo veci I. ÚS 474/2013, z 11.1.2012 vo veci I. ÚS
1/2012, či z 3.11.2011 vo veci II. ÚS 506/2011) dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu,
kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri
zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., pretože ak tieto legálne (zákonné)

vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené
verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh
oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v
zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie
vlastníckeho práva, pretože pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov.

28. Z uvedených dôvodov ani samotná skutočnosť, že súd v predchádzajúcich rozsudkoch tých istých
strán povahu uplatneného nároku titulom toho istého hmotnoprávneho vzťahu posúdil ako opakovanú
náhradu za obmedzenie žalobcu zákonným vecným bremenom, nemôže zakladať legitímne očakávania
žalobcu na rozhodnutie aj v tejto jeho veci rovnakým spôsobom za situácie, že rozhodovacia prax

súdov prvej inštancie aj odvolacích súdov v tejto otázke sledujúc určujúcu rozhodovaciu prax najvyšších
súdnych autorít sa medzičasom zásadne zmenila, naviac rozhodnutia tak prvoinštančných, ako ani
odvolacích súdov ani netvoria ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ktorá pre
formovanie súdnej judikatúry je určujúca. Za najvyššie súdne autority pritom treba považovať Ústavný
súd SR, Najvyšší súd SR, ESĽP či Súdny dvor EÚ.

29. Okrem toho ESĽP formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého ani požiadavka právnej istoty a
ani ochrana legitímneho očakávania nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unedic proti Francúzsku
č. 20153/04). Judikatúra nemôže byť totiž bez vývoja a nie je vylúčené, aby, a to i pri nezmenenejprávnej úprave, táto bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. I keď zmena
judikatúry vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej správnosti
súdneho rozhodnutia, v aplikačnej praxi súdov táto je možná. S ohľadom na ústavnoprávny princíp

nezávislosti sudcu, ktorý vo všeobecnosti je viazaný len zákonom, opodstatneným dôvodom odlišného
právneho názoru môže byť aj vývoj judikatúry k posudzovanej otázke (pozri napr. rozhodnutia ústavného
súdu vo veciach III. ÚS 46/2013 alebo II. ÚS 346/2008).

30. Otázka charakteru peňažnej náhrady za zákonom č. 66/2009 Z. z. zriadené vecné bremeno v

rozhodnom čase rozhodovania odvolacieho súdu v súdenej veci je ustálená (aj) zhora zmienenými
konštantnými rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít ako náhrada jednorazová, na ktorej uplatnenie
v konaní pred súdom plynula trojročná premlčacia doba od 1.7.2009. Pretože v danom prípade žaloba
na peňažné plnenie na súde bola uplatnená až 28.8.2023 a žalovaný sa v konaní premlčania dovolal,
nebolo možné premlčané právo žalobcovi priznať. Začiatok plynutia trojročnej premlčacej doby v zmysle
§ 101 OZ, keďže v ďalších ustanoveniach tohto hmotnoprávneho predpisu nie je ustanovené inak, plynie

odo dňa, keď právo sa mohlo vykonať po prvý raz.

31. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že konanie nemá inú vadu, ktorá by mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho
právneho posúdenia veci, preto napadnutý rozsudok vrátane rozhodnutia o trovách konania ako vecne

správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa v celom rozsahu stotožnil s jeho
odôvodnením, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

32. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

33. Podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

34. V odvolacom konaní si náhradu trov konania uplatnil žalobca. V konaní ale procesne úspešný

nebol. Procesne bol v odvolacom konaní úspešný žalovaný, ktorému však trovy konania nevznikli. Preto
odvolací súd s použitím cit. § 255 ods. 1 CSP nepriznal stranám náhradu trov odvolacieho konania.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,

ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)

až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§

427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).