Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3Tos/14/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124011698
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124011698.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Romana Hargaša a sudcov Mgr. Jána
Odnogu a JUDr. Tomáša Brinčíka v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom
D. E., C. F. XX/XX, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
Dubnica nad Váhom, na neverejnom zasadnutí dňa 25. februára 2025 prejednal sťažnosť odsúdeného
proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 05. decembra 2024, sp. zn. 3Pp/26/2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa z a m i e t a sťažnosť odsúdeného, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 05.12.2024, sp. zn. 3Pp/26/2024 bolo rozhodnuté tak, že
podľa § 415 ods. 1 Tr. por. s použitím § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona a § 67 ods. 1 Tr. zákona sa návrh
odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamieta.

Citované uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, pretože odsúdený po jeho vyhlásení podal proti nemu
sťažnosťdozápisniceoverejnomzasadnutí.Dodatočneodsúdenýpodanúsťažnosťpísomneodôvodnil.
V odôvodnení sťažnosti odsúdený s poukazom na výrokovú časť napadnutého uznesenia uviedol
nasledovné:

„Okresný súd sa vo svojom rozhodnutí bez primeraného odôvodnenia nereagoval na mnou uvádzané

argumenty týkajúce sa nároku na podmienečné prepustenie a splnenie podmienok uvedených v § 66 TZ.

Je nesporné, že novela TZ znížila trestné sadzby pri jednotlivých trestných činoch a prostredníctvom §
2 TZ priznala retroaktivitu na konania, ktoré neboli právoplatne skončené. Z tejto skutočnosti vyplýva
extrémna nelogickosť a ústavná neudržateľnosť skutočnosti, že novoprijaté normy TZ nie sú aplikované
aj na už odsúdených páchateľov, pretože tým vytvára dvojkoľajnosť trestania, čo je v demokratickej

spoločnosti neprijateľné.

Ako vyplýva z predchádzajúcej novely, ktorá opravovala neprimeranú drakonickosť trestných sadzieb pri
užívateľoch marihuany, nie je vylúčené, a ani ústavným súdom odmietnuté spätná zmena právoplatných
rozhodnutí súdov, odhliadnuc od skutočnosti, že pri hodnotení podmienok na podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody (PP z VTOS) by súd mal prihliadať na platný právny stav, aplikujúc

analogicky § 2 TZ a podmienky nároku skúmať v čase a kontexte platnej právnej úpravy, a nielen
jednoducho bez príslušného zváženia následkov odmietnúť návrh, čím podľa môjho názoru flagrantne
porušil čl. 17 a čl. 46 Ústavu SR.

Skutočnosť, že v prechodných a záverečných ustanoveniach nie je uvedená možnosť aplikácie účinnej
právnejúpravynaužukončenékonania,nebránitomu,abysúdy,exprivataindustrianovétrestnésadzby

v praxi použili a sudcovskou tvorbou práva prispeli k odstráneniu pochybenia zákonodarcu.Domnievam sa, že retroaktívna spôsobnosť, ktorú by rozhodnutie krajského súdu vytvorilo nemôže byť
v rozpore so zásadou nemennosti súdnych rozhodnutí, pretože tak ako každá spoločenská norma, aj
táto norma, musí byť preskúmateľná a mať oporu v ústavnom základe.

Z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR vyplýva požiadavka uprednostňovania materiálneho chápania právneho štátu
pred formálnym štátom. Zákonné normy musia byť proporcionálne a primerané ich účelu a dôsledkom
z nich vyplývajúcich pre adresátov. Samotný návrh novely TZ obsahoval odôvodnenie zníženia trestných
sadzieb snahou odstrániť ich drakonickosť, pretože takéto tresty nenastolia poriadok v spoločnosti –

častokrát je to presne naopak. Ak trestanie nie je účinné, stráca svoj zmysel. A stáva sa len prostriedkom
bezúčelovej depresie, ktorá na mieru kriminality nemá žiadny vplyv.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí nezdôvodnil a to ani jednou vetou, prečo nebral do úvahy názory
vyslovené v návrhu na podmienečné prepustenie a jeho doplnení. Tie uvádzajú ústavne konformnou
formou, dôvody, prečo považujem rozhodnutie okresného súdu za nesprávne a arbitrárne. Jednoduchý

odkaz bez primeranej právnej analýzy, opierajúc sa o iba citáciu zákona nemôže vytvárať základ pre
ochranu práv zhotoviteľa. Súdy by mali právo aplikovať ústavne komforným spôsobom a zabezpečovať
právnu stabilitu, nie navrhovatelia jednoducho bez primeraných argumentov odmietnuť, odvolávajúc sa
na nepresvedčivé argumenty, ktoré nie sú v rozhodnutí ani dostatočne vysvetlené.

Skutočnosť, že TZ neobsahuje možnosť skrátenia už uložených trestov vytvára jeho nekomformitu
s Ústavou SR a vytvára bipolaritu právneho systému, ktorý je na jednej strane pri nových páchateľov
trestných činov priznáva, že doterajšie tresty boli drakonické, ale pri už odsúdených páchateľoch si mieru
tolerancie voči drakonickosti bez primeraného dôvodu ponechám.

K argumentácii okresného súdu týkajúcej sa testu ústavnosti si dovoľujem pripomenúť, že ústavný súd
sa otázkou aplikácie právnej úpravy na už odsúdených páchateľov nezaoberali, pretože táto skutočnosť
nebola predmetom návrhu a preto nemohla prejsť testom ústavnosti.

S poukazom na tieto skutočnosti urobené, navrhujem, aby krajský súd podal návrh na začatie konania

podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR o súlade ustanovenia § 438k TZ a 405a nasl. S čl. 12 ods. 1,
čl. 17, čl. 46 Ústavy SR.

Alebo aby krajský súd, opierajúc sa o mnou uvedené argumenty rozhodnutie okresného súdu zmenil
a podmienečne ma prepustil z výkonu trestu odňatia slobody.“

Krajský súd v Trenčíne, ako nadriadený súd, na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 písm. a), písm.
b) Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré predchádzalo
tomuto výroku. Na základe svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie

je dôvodná.

Krajský súd v rámci preskúmania konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, nezistil
v postupe okresného súdu chyby procesného charakteru, ktoré by samé osebe opodstatňovali zrušenie
napadnutého uznesenia. V konečnom dôsledku krajský súd konštatuje, že odsúdený v dôvodoch jeho

sťažnosti ani nenamietal existenciu takýchto procesných vád v konaní okresného súdu.

V rámci preskúmania správnosti samotného výroku napadnutého uznesenia, krajský súd skúmal, či je
napadnuté uznesenie v súlade so zákonom.

Podľa § 66 ods. 1 Trestného zákona súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak
odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže
sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a
a) ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia
slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu

odňatia slobody,
b) ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu
odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného
trestu odňatia slobody,c) ak ide o osobu odsúdenú za zločin, ktorá nebola pred spáchaním trestného činu vo výkone
trestu odňatia slobody po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo
rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody;

súd zároveň nariadi kontrolu technickými prostriedkami.

Podľa § 66 ods. 2 Trestného zákona pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na
povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.

Podľa§67ods.1Trestnéhozákona,osobaodsúdenázaobzvlášťzávažnýzločinaleboosobaodsúdená
na trest odňatia slobody podľa § 47 ods. 2 okrem osoby odsúdenej na doživotie môže byť podmienečne
prepustená až po výkone troch štvrtín uloženého trestu odňatia slobody.

V súvislosti s posudzovaním splnenia podmienok na podmienečné prepustenie každého odsúdeného,
krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že o dĺžke trestu, a teda aj o dĺžke pôsobenia výchovného

účinku tohto trestu na odsúdeného, rozhoduje súd, ktorý vydal právoplatný odsudzujúci rozsudok. Na
druhej strane zákonodarca dobrodením, zakotveným v ustanoveniach o podmienečnom prepustení z
výkonu trestu odňatia slobody, ustanovil možnosť podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu
trestu odňatia slobody za splnenia zákonom stanovených podmienok. Z právnej úpravy tohto inštitútu
nepochybne vyplýva, že zákonodarca prezumuje možnosť nápravy páchateľov trestných činov v rámci

výkonu trestu odňatia slobody do takej miery, že i výkonom tohto trestu po dobu kratšiu, než ju stanovil
súd v odsudzujúcom rozsudku, je možné pri správnom výchovnom pôsobení dosiahnuť výchovný účel
trestu, teda nápravu páchateľa trestného činu, aby sa do budúcna už nedopúšťal trestnej činnosti aj pri
jeho pobyte na slobode. Zákonodarca pritom neurčil povinnosť súdu podmienečne prepustiť každého
odsúdeného, ale ponecháva na úvahu súdu posúdiť, či výchovný účel trestu odňatia slobody aj kratšieho

trvania zapôsobil na toho ktorého odsúdeného v takom rozsahu, že z hľadiska zabezpečenia ochrany
spoločnosti nie je potrebné, aby odsúdený vykonal celý uložený trest odňatia slobody. Zákonodarca však
zároveňurčilsodstupňovanímzávažnostispáchanejtrestnejčinnostiv§66a§67Tr.zák.(prečin,zločin,
obzvlášť závažný zločin) aj minimálnu dĺžku trvania výkonu trestu odňatia slobody, ktorú odsúdený musí
vykonať,abymoholbyťzasplneniaďalšíchpodmienokpodmienečneprepustenýzvýkonutrestuodňatia

slobody.

Na základe preskúmania správnosti výroku samotného uznesenia okresného súdu, napadnutého
sťažnosťou odsúdeného, krajský súd dospel k záveru, že okresný súd samotným výrokom napadnutého
uznesenia rozhodol správne a zákonne, keď návrh odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu

trestu odňatia slobody zamietol. Krajský súd považuje za správne závery okresného súdu v odôvodnení
napadnutého uznesenia, podľa ktorých u odsúdeného nie je splnená už formálna podmienka pre
podmienečnéprepustenie,ktoroujevykonanietrestuvpredpísanejdĺžke,čosprávnevylučovalopotrebu
skúmania splnenia materiálnych podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdeného.

Preskúmaním obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že okresný súd na základe vykonaného
dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam. V posudzovanej trestnej veci sa odsúdený
domáha podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov,
ktorý mu bol právoplatne uložený rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 1T/154/2015 zo dňa
14.08.2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2To/78/2018 zo dňa 30.05.2019, a

to pre pokračovací obzvlášť závažný zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zákona, na
výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, a ktorý vykonáva
odo dňa 18.06.2019, a má tento trest predpokladane vykonať dňa 22.04.2029.

Keďže u odsúdeného ide o osobu odsúdenú za obzvlášť závažný zločin, môže byť za splnenia ďalších

podmienok (ak vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie
a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život) podmienečne prepustený až po
výkone troch štvrtín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody. V tomto konkrétnom prípade
tri štvrtiny (3/4) uloženého trestu odňatia slobody vykoná odsúdený dňa 22.10.2026 tak, ako to správne
konštatoval okresný súd v napadnutom uznesení.

Z uvedených dôvodov podľa názoru krajského súdu okresný súd na základe správne zisteného
skutkového stavu dospel k správnemu právnemu záveru, že u odsúdeného nie je splnená formálna
podmienka na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, keďže doposiaľ nevykonalpotrebnú výmeru z uloženého trestu odňatia slobody. To znamená, že žiadosť si odsúdený podal
predčasne.

Pokiaľ ide o sťažnostné námietky odsúdeného, aby súd rozhodujúci o jeho podmienečnom prepustení
posudzoval trestnosť činu, pre ktorý bol v roku 2019 právoplatne odsúdený, podľa aktuálne účinných
ustanovení Trestného zákona a tento trestný čin pre účely splnenia formálnej podmienky posudzoval
ako prečin, krajský súd sa s týmito námietkami nestotožnil. V súvislosti s prijatou novelou Trestného
zákona č. 40/2024 Z.z. zákonodarca neupravil v prechodných ustanoveniach aplikáciu novej právnej

úpravy na posudzovanie trestnosti činu v konaní o podmienečnom prepustení, ale výslovne iba pre
prípady právoplatne skončených vecí, v ktorých zanikla trestnosť činu a trest nebol doposiaľ vykonaný
(§ 438k ods. 7 Tr. zák.). Podľa názoru krajského súdu tak zákonodarca týmto spôsobom jednoznačne
vymedzil okruh trestných vecí, na ktoré sa má vzťahovať nová právna úprava Trestného zákona.
Ide výlučne o trestné činy, ktoré po prijatí novely Trestného zákona nie sú trestnými činmi, pretože
zanikla ich trestnosť. Krajský súd nezistil a netvrdil to ani odsúdený, že by v prípade trestného činu,

pre spáchanie ktorého bol právoplatne odsúdený, zanikla jeho trestnosť. Krajský súd poukazuje aj na
to, že predmetná novela Trestného zákona neustanovila, že by konania o podmienečnom prepustení
páchateľov právoplatne odsúdených pred nadobudnutím účinnosti novely Trestného zákona, mali byť
pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu posudzované podľa novej právnej úpravy.

Pokiaľ odsúdený v dôvodoch sťažnosti namieta aj to, že súd mal analogicky pri zisťovaní podmienok
pre podmienečné prepustenie aplikovať ustanovenie § 2 Tr. zák., krajský súd sa ani s touto námietkou
odsúdeného nestotožnil. Uvedené ustanovenie ohraničuje možnosť použitia priaznivejšieho zákona pre
účely posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu páchateľovi iba do času vynesenia rozsudku.
Krajský súd k použitiu analógie ďalej uvádza, že analógia zákona (analogia legis) je použitie „práva

na prípady, ktoré nie sú upravené v žiadnom ustanovení zákona, to znamená, že ide o nachádzanie
chýbajúceho práva“.

V prejednávanom prípade krajský súd nedospel k záveru, že by išlo o prípad „chýbajúceho práva“.
Zákonodarcavzákoneč.40/2024Z.z.jasnevyjadrilvôľuzabezpečiťnevykonanietrestulenvprípadoch,

akpodľazákonaúčinnéhood15.3.2024zaniklatrestnosťčinu.Zákonodarcoviničnebrániloprijaťprávnu
úpravu aj v prípadoch zmiernenia trestnosti činu, čo však neurobil. Dal tak jasne najavo, že si nepraje
zmeniť (zmierniť) následky iných predchádzajúcich právoplatných odsúdení.

S poukazom na viazanosť súdov (v tomto prípade súdu I. a II. stupňa) právoplatným súdnym

rozhodnutím podľa § 7 ods. 1 Tr. por. a s poukazom na viazanosť sudcu zákonom podľa čl. 144 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky nemá ani krajský súd v tomto prípade právomoc vyvodiť iný záver v otázke
posúdenia trestného činu podľa ustanovenia § 9 Tr. zák. oproti záveru vyplývajúcemu z právoplatného
odsudzujúceho rozsudku, na základe ktorého odsúdený v súčasnosti vykonáva trest odňatia slobody.
Z uvedeného dôvodu sa musí na tomto prípade odsúdeného aplikovať ustanovenie § 67 ods. 1 Tr. zák.

Pokiaľ odsúdený navrhol, aby krajský súd podal návrh na začatie konania o súlade právnych prepisov
podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, krajský súd poukazuje na to, že predmetná
novela trestného zákona už bola predmetom prieskumu zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky,
preto takéto podanie krajský súd nepovažoval za dôvodné.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná. Keďže
s poukazom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná,
rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.