Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 12CoP/36/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1419203061
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:1419203061.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a členov senátu - sudcov Mgr. Silvie Tisovej a Mgr. Petra Straku, v právnej veci osoby oprávnenej
na výživné (navrhovateľka): A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, D., zastúpená splnomocneným
zástupcom: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava,
IČO: 36 862 711 proti osobe podľa návrhu povinnej platiť výživné (manžel): A. E. C. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom G. H. XXXX/XX, D., zastúpený splnomocneným zástupcom: JUDr. Andrej Gara, advokát,
so sídlom Štefánikova 14, Bratislava, o určenie manželského výživného, o odvolaní navrhovateľky
a manžela proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 9Pc/17/2019-1450 zo dňa 05. decembra 2022,

takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výrokoch I., II. a IV. p o t v r d z u j e .

Výrok III. rozsudku okresného súdu zostáva n e d o t k n u t ý .

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prievidza, ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „okresný súd“), rozhodol tak, že manžel
navrhovateľky je povinný prispievať na výživu navrhovateľky sumou 290 eur mesačne s účinnosťou od

16.09.2019 do 31.01.2020, sumou 220 eur mesačne od 01.02.2020 do 09.11.2021, vždy do posledného
dňa predchádzajúceho mesiaca vopred, do rúk navrhovateľky (výrok I.). Vo zvyšnej časti súd návrh
manželky zamieta (výrok II.). Súd protinávrh manžela zamieta (výrok III.). Žiaden z účastníkov nemá
nárok na náhradu trov konania (výrok IV.). V rovine právnej okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie
aplikáciou ustanovení čl. 4, čl. 5, § 18, § 19, § 71 ods. 1, 2, § 75 ods. 1, 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine
(ďalej len „ Zákon o rodine“), čl. 6, § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej
len „CMP“) a § 150 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

2. Okresný súd po vecnej stránke argumentoval tým, že návrh navrhovateľky bol podaný čiastočne
dôvodne. Vychádzal z toho, že obaja účastníci konania uzatvorili manželstvo dňa XX.XX.XXXX po
dvojročnej známosti. Z manželstva sa im narodil syn E. dňa XX.XX.XXXX. Manželstvo nebolo ku dňu
rozhodnutia okresného súdu rozvedené. Právoplatným rozsudkom Okresného súdu Prievidza v konaní
sp. zn. 18P/54/2019 bolo manželovi na maloleté dieťa určené výživné 550 eur mesačne, kde bežné
výživné predstavuje 300 eur a suma 250 eur mesačne bola určená na tvorbu úspor. Zároveň povolil

zameškané výživné vo výške 4.629,03 eur zaplatiť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a zameškané
výživné na tvorbu úspor maloletého dieťa vo výške 8.024,19 eur do 90 dní od právoplatnosti rozsudku.
Manžel posielal od 15.04. do 15.10.2019 finančné prostriedky pre navrhovateľku a syna vo výške 200
eur mesačne, od 13.11.2019 vo výške 350 eur mesačne do 11.02.2021. Od 12.03.2021 do 14.02.2022posielal manžel už len výživné pre syna vo výške 150 eur mesačne. Od novembra 2019, od vydania
neodkladného opatrenia v tejto veci, posielal do prvého rozhodnutia súdu navrhovateľke výživné 200
eur a 150 eur na syna. Manžel mal mesačný príjem v roku 2018 vo výške 4.545 eur a v roku 2019 vo

výške 2.869,50 eur. Splácal hypotéku 800 eur a 300 eur platil mesačne bývanie. Vynakladal sumu 300
eur na cesty z D. do D. za účelom realizácie styku s dieťaťom. Manžel vlastnil cenné papiere v hodnote
10.000 eur a úspory v podielovom fonde, vlastnil motorové vozidlo zn. Volkswagen Tiguan Allspace
z roku 2018, na ktoré mu prispel zamestnávateľ. V G. G. má sporenie 5.000 eur. Iné výdavky sú na
stravu 280 mesačne, na hygienu 35 eur mesačne, na ošatenie, obuv 160 eur mesačne, na zdravotníctvo

a rehabilitáciu 70 eur mesačne, pohonné hmoty okrem styku s maloletým a poistenie motorového vozidla
98 eur, splátku úveru 844 eur, nájom a energie 300 eur. Zasielal výživné 350 eur, iné výdavky 100 eur
mesačne celkovo 2.662 eur. Navrhovateľka v roku 2019, do 03/2019 poberala materskú dávku vo výške
1.350 eur, potom rodičovský príspevok 220,70 eur + prídavky na dieťa v sume 24,34 eur a jej príjmom
bolo aj výživné na navrhovateľku vo výške 200 eur, spolu 454,04 eur a dobrovoľne plateného výživné na
maloleté dieťa v sume 150 eur. V roku 2020 navrhovateľka poberala rodičovský príspevok v sume 370

eur, prídavok na dieťa v sume 24,95 eur, výživné na navrhovateľku v sume 200 eur, spolu 594,95 eur
(mimo sumy výživného na dieťa 150 eur). V roku 2021 bola navrhovateľka poberateľkou rodičovského
príspevku v sume 378,10 eur, prídavku na dieťa v sume 25,50 eur a výživného na navrhovateľku 200
eur do 03/2021, spolu 603,60 eur. Od 04/2021 bol jej príjem 403,60 eur mimo výživného na dieťa. Od
10/2021 bola zamestnankyňou Múzea D., pričom v období od 10/2021 - 01/2022 jej priemerný mesačný

príjem bol 540,57 eur, mzda 513,06 eur, práceneschopná bola od 02.11.2021 do 10.11.2021 a chorého
člena (OČR) ošetrovala od 29.12. do 17.01.2022. Okresný súd mal preukázané, že navrhovateľka sa
bez vzájomnej dohody manželov odsťahovala aj s maloletým dieťaťom k rodičom do D.. Býva tam
v jednej izbe so synom v rodinnom dome spolu s jej rodičmi. Nebola nútená sa odsťahovať, manžel jej
ponúkol zabezpečiť bývanie v samostatnom byte v D.. Navrhovateľka tvrdila, že rodičom dlží mesačne

200 eur za bývanie a stravu. Ďalšie výdavky mala na lieky a ošetrenia. Platila paušál 15,50 eur za
telefón, poplatok za bankový účet 8 eur mesačne, 110 eur mesačne za PZP auta, vlastnila motorové
vozidlo zn. Mazda 3 z roku 2006. Hypotekárny úver splácala do 01/2019, diaľničnú známku platila 50 eur.
Od 15.07.2018 poberala materskú 1.350 eur mesačne do marca 2019. Podľa potvrdenia Slovenského
národného múzea zo 04.10.2022 navrhovateľka skončila pracovný pomer na určitú dobu k 14.10.2022,

odvtedy bola nezamestnaná. Okresný súd posúdil, že priznané výživné nie je v rozpore s dobrými
mravmi, aj keď navrhovateľka odmietala manželovi umožniť stretnutia s maloletým a nepripravovala
ho na styk. V priebehu konania tiež produkovala tvrdenia majúce difamačný charakter, spôsobilé znížiť
dôstojnosť manžela a neumožňovala mu ani videohovory s maloletým. Okresný súd vyhodnotil, že
konanie nedosahovalo takú intenzitu, ktorá by bola spoločensky a ľudsky odsúdeniahodná, pre ktorú by

nebolo možné pre rozpor s dobrými mravmi pristúpiť k priznaniu manželského výživného. U manžela
ustálil mesačné výdavky na bývanie 300 eur, v čom je elektrika 28 eur, nájom a internet, hypotekárny
úver 844,97 eur, poistenie 188,10 eur ako podmienka hypotéky, poplatok RTVS 4,64 eur, strava 280 eur,
hygienické potreby 35 eur, lieky a vitamíny 35 eur, rehabilitácie, masáž, wellness 70 eur, pohonné hmoty
50 eur, PZP motorové vozidlo 98 eur, servis auta 19,50 eur, diaľničná známka 4,16 eur, mobil 38,06

eur, oblečenie 170 eur, hračky 30 eur odôvodnené (otec udával 80 eur), oblečenie výdavok na syna 50
eur, styk s maloletým dieťaťom výdavok otca 360 eur (apartmán v D. 56 eur + pohonné hmoty 50 eur
pri každodennom styku). Spolu tak jeho výdavky boli 2.577,43 eur mesačne. V roku 2016 nadobudol
darom od svojej matky 50.000 eur, z čoho kúpil osobné motorové vozidlo za 36.272 eur, na ktoré mu
zamestnávateľ prispel sumou 12.000 eur. Investície manžela boli uskutočnené ešte pred uzavretím

manželstva, pričom tento úkon ukončil obchodovaním. Výdavky navrhovateľky sa pohybovali od 500
do 600 eur mesačne, pričom okresný súd zobral do úvahy sumu vo výške 550 eur mesačne za celé
obdobie po odpočítaní neprimeraných a nie nevyhnutných výdavkov z hľadiska ich posúdenia týkajúcich
sa výdavku na kozmetiku a kaderníka. Odôvodnil to tým, že navrhovateľka bola doma na materskej
dovolenkeanejednalosaonevyhnutnépotreby.Dňa09.11.2021bolonavrhovateľkevyplatenéodstupné

od bývalého zamestnávateľa v sume 6.556,45 eur, ktoré jej spolu s príjmom z pracovného pomeru
zabezpečovalo možnosť plne uhrádzať jej hmotné a kultúrne potreby, ako boli preukázané v konaní.
Na základe uvedeného súd priznal manželské výživné 290 eur mesačne od 16.09.2019 do 31.01.2020,
kedy bol jej príjem bez výživného od manžela 254,04 eur, sumou 220 eur mesačne od 01.02.2020
do 09.11.2021, kedy bol jej príjem bez výživného od manžela 394,95 eur, vždy do posledného dňa

predchádzajúceho mesiaca vopred k jej rukám. Vo zvyšnej časti návrh zamietol ako nedôvodný. Aj keď
boli preukázané investície a úspory manžela, tieto pochádzali aj z darov vo výške 50.000 eur, ktoré
dostal manžel od rodičov a z príspevku od zamestnávateľa. Okresný súd vecne argumentoval tým, že
nie je dôvodné zabezpečiť manželom k dispozícii rovnakú finančnú sumu, ale zabezpečiť im rovnakúživotnú úroveň, a teda rovnaké uhrádzanie ich základných, hmotných a kultúrnych potrieb. Argumenty
navrhovateľky poukazujúce na úspory a investície manžela boli v rozpore s ustálenou praxou. Ďalej
okresný súd nemal preukázané, že by manžel popri čistom príjme, vyplývajúcom z potvrdení jeho

zamestnávateľa, poberal ďalšiu odmenu. Mal preukázaný len čistý príjem do 2.950 eur mesačne
a z ďalšej zárobkovej činnosti, ako vyplýva z daňových potvrdení, čo mu pri jeho oprávnených výdavkoch
preukázaných vo výške 2.600 až 2.700 eur mesačne, po zohľadnení výživného na maloleté dieťa vo
výške 550 eur mesačne a jeho nevyhnutných výdavkov, ktoré okresný súd akceptoval pozostávali
z výdavkov na stravu 280 eur mesačne (v D.), hygienu 35 eur mesačne, na ošatenie a obuv 160 eur

mesačne, na zdravotníctvo a rehabilitáciu 70 eur mesačne vo výške spolu 2.487 eur. Pri priemernom
príjme 2.950 eur mesačne má možnosť hradiť výživné vo výške určenej vo výroku rozsudku. Pokiaľ
bola navrhovateľka aj nezamestnaná v čase od skončenia jej pracovného pomeru v Slovenskom
národnom múzeu – Múzeum D., podľa ponuky práce mala možnosť sa zamestnať s príjmom nad
1.000 eur mesačne tak, ako aj manžel po skončení pracovného pomeru dohodou mal možnosť nájsť
si prácu v D. adekvátnu s podobným príjmom ako predtým dosahoval. Podľa okresného súdu tak boli

obaja manželia schopní riadne pracovať a zabezpečiť si príjem na uspokojovanie svojich materiálnych
a kultúrnych potrieb. Obaja boli následne nezamestnaní od októbra 2022, navrhovateľka len do
01.12.2022, kedy mali rovnakú životnú úroveň a nebolo dôvodné priznávať výživné ani navrhovateľke
ani manželovi. Okresný súd preto zamietol návrh manžela. Pri zameškanom výživnom prihliadal na to,
že mal preukázané, že manžel celkovo uhradil na základe neodkladného opatrenia, ako aj exekučného

konania, sumu 6.283 eur, čo prevyšovalo súdom určené zameškané výživné, preto zameškané výživné
nepriznal. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

3. Navrhovateľka podala prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie proti rozsudku
okresného súdu dňa 21.02.2023. Žiadala, aby odvolací súd vyhovel jej návrhu v celom rozsahu alebo,

aby zrušil rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie pričom jej priznal náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Vytýkala okresnému súdu, že mala jediný príjem do konca roku 2022 z výživného, ktorým
bol rodičovský príspevok do 30.08.2021. V predchádzajúcich zamestnaniach dosahovala nižší príjem
ako príjem ku koncu roku 2022, čo nebolo správne zohľadnené v rozsudku. Poukázala na to, že odo
dňa 01.12.2022 začala s výkonom práce so spoločnosťou LKV komponenten, s.r.o., s dohodnutou

hrubou mzdou 1.800 eur. Od 14.10.2022 do 01.12.2022 bola evidovaná ako nezamestnaná, kde jej
bola priznaná dávka v nezamestnanosti vo výške 50 % denného vymeriavacieho základu vo výške
40,303322 eur od 15.10.2022. Poukázala na to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že manžel
mal príjem v roku 2020 vo výške 2.711,11 eur + 3.096 eur brutto, v roku 2021 to bolo 3.222,68 eur +
pomerná časť ročnej odmeny člena predstavenstva v sume 3.096 eur brutto. V roku 2022 mal spolu

2.946,50 eur netto + odmena vo výške 3.096 eur mesačne brutto. Vo vzťahu k termínovaným vkladom
navrhovateľka poukázala na skutočnosť, že výška stavu sa nezhoduje s dôkazmi v konaní, nakoľko
okresný súd neprihliadol na všetky tam uvedené sumy, keď stav k 18.05.2022 bol vo výške 55.694,79
eur. Poukázala tiež na to, že na strane 26 odsek 66. rozsudku je uvedené, že podľa mzdového listu zo
dňa 06.10.2022 mal manžel čistý príjem za mesiace 1 až 9/2022 vo výške 87.865,32 eur, čo je v priemere

9.762,81 eur. Taktiež aj na to, že jej výdavky sa skladali len z toho, čo si mohla zabezpečiť, čo bolo
v kontraste s jej manželom. V tejto súvislosti poukázala na výdavky na bývanie 200 eur a u manžela
výdavky 1.333,07 eur + náklady 38,06 eur. Ďalej uviedla, že jej výdavky na stravu boli 200 eur, u manžela
280 eur, lieky 10 eur, u manžela 35 eur, pričom tam boli zahrnuté vitamíny, ktoré nijakým spôsobom
nepreukázal. Jej náklady na oblečenie boli 60 eur, lebo musela šetriť, u manžela 170 eur, jej výdavky na

kaderníčku a kozmetičku boli neuznané. Naproti tomu okresný súd uznal manželovi výdavky vo výške
70 eur na masáže a wellness. Argumentovala tým, že jej výdavky nezohľadňujú samotnú nevyhnutnosť,
ale ide výlučne o výdavky, ktoré vzhľadom na svoje príjmy a výdavky, je schopná vynakladať. Vytýkala
preto okresnému súdu, že na základe dokazovania dospel k nesprávnym právnym záverom. Taktiež
poukazovalanato,žekebyjejtofinančnásituáciaumožňovalatiežbysizabezpečilasamostatnébývanie

ako manžel. Súd podľa nej neodôvodnil, z akého dôvodu priznal manželovi oprávnený výdavok na
bývanie v sume 300 eur a spolu so splátkou hypotéky 1.333 eur. Navrhovateľka nemala takú výšku
príjmu, ktorý by jej umožňoval získanie úveru na bývanie tak ako manželovi. Poukázala aj na rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 210/2016 a s tým súvisiacu približne rovnakú možnosť zabezpečovania
základných potrieb s prihliadnutím na osobitosti. Manžel mal tak preukázateľne vyššiu úroveň ako ona,

pričom výdavky manžela boli ustálené a sú 2.577,43 eur a výdavky navrhovateľky vo výške 500 až 600
eur. Pokiaľ okresný súd uvádza v rozsudku na strane 36 príjmy manžela do 2.950 eur, zároveň v bode
99.príjmymanželauvádzatak,akoichuvádzalanavrhovateľka,t.j.plat2.946,50eur+odmenavovýške
3.096 eur mesačne brutto, z čoho by vyplývala odmena manžela vo výške 6.042,50 eur. Navrhovateľkatak vytýkala, že uvedený rozsudok si v tomto prípade odporuje a nie je zrejmé na základe akého dôvodu
okresný súd dospel k záveru, že mesačný príjem manžela bol do 3.000 eur. Poukazovala na to, že
neboli zohľadnené kritéria vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu Trnava zo dňa 28.06.2016 sp. zn.

10Co/733/2015, keď okresný súd len stroho poukázal na súčasné výdavky navrhovateľky, nevzal do
úvahy, že sa odvíjajú od jej finančnej situácie a neprihliadol na skutočnosť, že v posudzovanom období
bol príjem manžela násobne vyšší, a teda aj kultúrne a rekreačné potreby neboli v rovnakej úrovni.
Pokiaľ okresný súd uviedol, že navrhovateľke bolo vyplatené odstupné vo výške 6.856,45 eur, ktoré jej
spolu s príjmom malo zabezpečovať možnosť si uhradiť svoje hmotné a kultúrne potreby, uvádza, že

ide o nesprávne právne posúdenie, nakoľko nie je podstatou, či si navrhovateľka dokáže zabezpečiť
svoje nevyhnutné minimálne hmotné a kultúrne potreby, ale predmetom posúdenia je zásada rovnakej
životnej úrovne manželov, ktorá v danom prípade nebola preukázateľne rovnaká. Manželovi priznal
vyššie výdavky vo vzťahu k rovnakým potrebám, ako napríklad bývanie, žiadnym spôsobom nezohľadnil
prípadné odstupné, ktoré dostal manžel pri ukončení jeho pracovného pomeru, ktoré v konaní deklaroval
a okresný súd v tomto prípade nevykonal dokazovanie dopytom na Sociálnu poisťovňu vo vzťahu

k manželovi. Nevykonal žiadne dokazovanie ani smerované k ukončeniu pracovného pomeru manžela,
pričom podľa navrhovateľky ide o jeho účelové tvrdenia. Pokiaľ okresný súd poukázal na navrhovateľke
vyplatenú sumu 6.856,45 eur z titulu odstupného, podľa rozsudku by pravdepodobne mala kryť náklady
aj v čase, kedy bola nezamestnaná, čo v konaní riadne nepreukázala. Avšak neodôvodnil, z akého
dôvodu by mal byť tento príjem považovaný pre navrhovateľku za dostatočný za obdobie troch rokov. Aj

v tomto období bol príjem manžela preukázateľne vyšší ako jej príjem. Taktiež namietala nesprávnosť
rozhodnutia o trovách konania s poukázaním na dĺžku konania, keď súd rozhodoval od roku 2019,
opakovane sa museli vyjadrovať bez zavinenia navrhovateľky, čo spôsobilo zvýšené výdavky, keď
muselauskutočniťmnožstvoúkonovavtejtočastijerozhodnutienespravodlivé,nakoľkovýškanákladov
presiahla jej priznaný nárok. Navrhovateľka poukázala na účelové tvrdenia manžela v konaní, keď

preukazovalukončeniupomerujehozamestnávateľom,ktoréodôvodňovaljejúdajnýmvplyvom.Naopak
poukázala nato, že manžel voči nej inicioval približne 40 súdnych konaní, v ktorých si uplatňoval nároky
za neuskutočnený styk s maloletým dieťaťom za každý jeden deň samostatne.

4. Manžel podal prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie proti rozsudku okresného súdu

dňa 07.03.2023. Žiadal odvolací súd, aby zmenil výroky I. a IV. tak, že návrh navrhovateľky zamietne
a manželovi prizná nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Vytýkal okresnému súdu, že
nesprávne právne posúdil vec, keď napriek existujúcemu právoplatnému rozhodnutiu úpravy styku
s maloletým dieťaťom, navrhovateľka znemožňuje účinné realizovanie výkonu jeho práv a výchovu
stretávať sa s ním. Poukázal na to, že v rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 09.03.2022 č.

k. 18P/54/2019-255 súd poučil navrhovateľku, že má poslednú šancu vyrovnať sa s porozchodovým
stavom a prijať fakt, že dieťa ma právo na rozvíjanie vzťahu. Poukázal na odborné stanovisko
znalkyne F. I., F., ktorá vo svojom Znaleckom posudku č. 144/2020 uvádza negatívne dôsledky
obmedzovania styku zo strany navrhovateľky na dieťa. S poukazom na vyššie uvedené mal za to,
že priznanie akéhokoľvek výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko navrhovateľka

pokračuje v bránení manželovi v styku s maloletým dieťaťom bez vážneho dôvodu. Svojím konaním
porušuje povinnosť navrhovateľky vzájomne si s manželom pomáhať a priznať rodičovské práva
a povinnosti manželovi starať sa o spoločné deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Podľa manžela,
právo navrhovateľky musí byť v súlade s dobrými mravmi. Pokračovanie navrhovateľky v nevhodnom
správaní voči manželovi je neprijateľné, pretože samotný účel manželstva je tvoriť harmonické a trvalé

spoločenstvo,ktorézabezpečíriadnuvýchovudetíamanželstvoakotaképoskytujenavrhovateľkeprávo
na vzájomnú vyživovaciu povinnosť a zachovanie rovnakej životnej úrovne je nevyhnuté rešpektovať vo
vzájomnej súvislosti právo manžela na spoločnú výchovu dieťaťa. Právo na spoločnú výchovu dieťaťa
je právne a morálne nadradené právu na zachovanie rovnakej životnej úrovne a výživné od manžela.
Navrhovateľka dva roky svojvoľne bráni manželovi v styku a spoločnej výchove maloletého napriek

posudku znalkyne, že jej správanie vedie k masívnej destabilizácii psychického stavu maloletého,
narušením saturácie jeho základných vývinových potrieb ako pocitov istoty, bezpečnosti, stability
a dôvery k jemu najbližším osobám, a tým aj ostatným ľuďom. Nie je spravodlivé, aby bolo výživné
priznané navrhovateľke, ktorá právo iba využíva, ale ho nerešpektuje a neprijateľne dlhodobo porušuje
a ignoruje základný účel manželstva a spoločensky uznávaných a upravených zásad. Poukázal na to,

že podľa názoru Krajského súdu Trenčín vo veci sp. zn. 27CoP/42/2021 prichádzajú pri uplatnení § 75
ods. 2 Zákona o rodine do úvahy prípady psychického, fyzického násilia, nevery, opustenia manžela,
správania sa dehonestujúcim spôsobom alebo úmyselné spôsobenie majetkovej alebo nemajetkovej
ujmy manželovi. Má však za to, že je na zváženie, že navrhovateľka dieťaťu vo veku 4 rokov účelovobráni akémukoľvek styku, účelovo sa odsťahuje do Bojníc a preruší vzťahovú väzbu otca so synom.
Zo všetkých zákonom definovaných manželských povinností je práve spoločná starostlivosť o deti
a vytváranie zdravého rodinného prostredia pre spoločnú výchovu detí najdôležitejšou povinnosťou

a účelom manželstva. Vzhľadom na uvedené taktiež žiadal priznať s ohľadom na § 55 CMP plnú
úhradu trov konania. Manžel pripojil rozsudok Okresného súdu Prievidza č. k. 18P/54/2019-255 a nález
Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 222/2022-60.

5. Navrhovateľka sa vyjadrila prostredníctvom splnomocneného zástupcu k odvolaniu manžela dňa

31.03.2023. Žiadala odvolanie manžela zamietnuť ako nedôvodné a priznať jej plnú náhradu trov
konania. Prvostupňové rozhodnutie okresného súdu žiadala zrušiť a vec vrátiť na prvostupňový súd.
Uviedla, že nie je pravdou, že by manželovi bránila realizovať jeho právo na výchovu a starostlivosť
o maloleté dieťa. Zároveň uviedla, že starostlivosť o dieťa nie je predmetom tohto konania, a preto
jeho tvrdenia považuje za nedôvodné a nepreukázané. Bol to práve manžel, ktorý v máji 2019 navrhol
navrhovateľke odsťahovanie z bytu, nakoľko ich manželstvo nefunguje. Preto odišla do D. k rodičom,

čo bola v danom čase jej jediná možnosť zabezpečiť si bytové pomery, okrem iného aj s poukázaním
na jej finančné možnosti. Taktiež poukázala na to, že odsťahovanie sa od manžela v prípade narušenia
vzájomnýchvzťahovnemôžebyťvyhodnotenéakokonanievrozporesdobrýmimravmi,naopak,manžel
ju opakovane označoval za psychicky chorú, čo bolo vyvrátené v konaniach pred Okresným súdom
Prievidza a Okresným súdom Bratislava IV. Rozvrat vzťahu medzi manželmi nemôže byť v tomto prípade

pripisovaný navrhovateľke. Skutočnosť, že po neúspešných pokusoch urovnať vzťah s manželom odišla
s maloletým synom k rodičom do D., nie je konanie v rozpore s dobrými mravmi, ale jediným možným
vyústením danej situácie. Tvrdenia manžela, že správanie navrhovateľky vedie k masívnej destabilizácii
psychického stavu maloletého znevažujú jej dôstojnosť a sú nepravdivé. V konaní o rozvod manželov
sp. zn. 13P/91/2019 vedenom na Okresnom súde Bratislava IV. bol vypracovaný Znalecký posudok

č. 5/2022 zo dňa 15.01.2023 znalkyňou E. J. K., ktoré uvedené tvrdenia vyvracia. Pokiaľ sa týka
maloletého, tak nevyplýva z nich žiadna uvedená skutočnosť. Navrhovateľka poukázala na to, že pre
znalecký posudok F. I., F. č. 144/2020 bol začatý výkon dohľadu, okrem toho nie sú jej závery spôsobilé
preukazovať skutočnosti týkajúce sa vzťahu medzi manželmi. Podľa znaleckého posudku, manžel
vykazuje narcistické a egocentrické tendencie v hraničnom pásme normy, je neistý, nezrelý, má zníženú

schopnosť empatie, nie vždy sa dokáže vcítiť do prežívania druhej osoby, je zvýšene orientovaný
na vlastnú osobu, má slabšie sebaovládanie, je ľahšie iritabilný, má zvýšenú mieru neuroticizmu,
je nevypočítateľný, príležitostne nejedná podľa normy a má sklon k direktívnemu správaniu. Podľa
názoru navrhovateľky, tieto hodnotenia potvrdzujú problematické správanie manžela, ktoré je spôsobilé
ovplyvňovať správanie navrhovateľky, na ktoré posudok poukazuje. Uviedla, že manželovi v styku

s maloletým synom nebráni, tento prebehol v dňoch 04.03.2023, 05.03.2023, 18.03.2023 a 19.03.2023,
pričom odovzdanie prebehlo pred kultúrnym domom v D. tak, ako to ukladá vykonateľné rozhodnutie
súdu. V dňoch 18.02.2023 a 19.02.2023 sa styk neuskutočnil, nakoľko bol maloletý preukázateľne
chorý, navrhovateľka poskytla manželovi náhradný termín, ten to však odmietol. Napriek chorobe
maloletého, navrhovateľka nemala záujem zmariť styk s manželom, za tým účelom mu ponúkla, že

maloletého syna môže navštíviť priamo v mieste bydliska, čo manžel odmietol. To podľa nej potvrdzuje,
že jeho tvrdenia o bránení v styku sú zavádzajúce. Navrhovateľka predložila v rámci písomných
dôkazných prostriedkov Znalecký posudok č. 5/2022, oznámenie o začatí správneho konania zo dňa
28.04.2022, SMS komunikáciu medzi manželmi, lekárske správy a vyjadrenie v konaní o nariadenie
výkonu rozhodnutia.

6. Manžel sa vyjadril v replike prostredníctvom splnomocneného zástupcu k vyjadreniu manželky dňa
10.05.2023. Poukázal na to, že tvrdenia navrhovateľky v súvislosti s odsťahovaním sa z D. nie sú
pravdivé. Jej tvrdenia, že jej manžel navrhol, aby sa odsťahovala do D. k svojim rodičom, neboli
v konaní preukázané. Naopak, z tvrdenia manžela a elektronickej komunikácie bolo preukázané, že

bez vzájomnej dohody sa odsťahovala aj s maloletým k svojim rodičom do D.. Nebola nútená sa
tam odsťahovať, išlo o jej rozhodnutie odôvodnené tým, že nechcela striedavú osobnú starostlivosť.
Navrhovateľka potvrdila, že jej manžel ponúkol, že zabezpečí byt v D., aby sa mohla realizovať
striedavá osobná starostlivosť, mala možnosť ísť bývať bez nákladov s maloletým samostatne, čo
odmietla. Tým si zmarila možnosť bývať v byte, platenom manželom a po rodičovskej dovolenke nastúpiť

k svojmu zamestnávateľovi za tých istých mzdových podmienok s príjmom viac ako 2.100,- eur. Pokiaľ
navrhovateľka poukazuje na svoje bývanie s maloletým dieťaťom v jednej izbe v dome svojich rodičov,
jedná sa o dvojpodlažný dom, ktorý má 5 izieb. Tvrdenie, že do marca 2019 jej manžel nič neprispieval,
je nepravdivé. Navrhovateľka v tom čase poberala materskú vo výške 1.394,- eur. V tom časemanželia bývali v spoločnej domácnosti a všetky výdavky v domácnosti a iné rodinné výdavky uhrádzal
manžel. S materskou dávkou hospodárila výlučne navrhovateľka, ktorá mu napriek tomu vyčítala, že
nenakupoval vhodné potraviny a nedostatočne jej prispieval na výbavu pre maloletého. Navrhovateľka

taktiež nedôveryhodne uviedla, že rodičom prispieva 200,- eur na domácnosť. Následne svoje tvrdenia
zmenila tak, že im neplatila, ale je im za domácnosť a stravu dlžná, nakoľko nemá dostatočný príjem.
Navrhovateľka sa však stravuje s rodičmi a na stravu ani bývanie im preukázateľne ničím neprispieva.
Na náklady maloletého prispieva manžel výživným vo výške 300,- eur mesačne a 250,- eur na sporenie
maloletého dieťaťa. Pri aktuálnych výdavkoch vo výške 507,- eur zarobí navrhovateľka u súčasného

zamestnávateľa 1.800,- eur a je plne schopná hradiť svoje potreby a životné náklady bez nároku na
manželské výživné. Navrhovateľka mala možnosť od 01.09.2021 nastúpiť do práce u zamestnávateľa,
namiesto toho prijala odstupné vo výške 6.856,45 eur, ktoré jej bolo vyplatené 09.11.2021, ktoré až do
skončenia konania sama nepriznala. Po skončení rodičovskej dovolenky od 15.10.2021 do 14.10.2022
sa zamestnala v múzeu v D. s hrubým príjmom 744,50 eur a od 01.11.2021 vo výške 944,- eur mesačne,
hoci mala možnosť pracovať za 2.100,- eur. Podľa svojich tvrdení nevlastní žiadny nehnuteľný majetok,

nemá úspory v banke, na druhej strane tvrdí, že darovacou zmluvou zo dňa 02.11.2018 darovala svojim
rodičom sumu 72.000,- eur, pričom nie je dôveryhodné, že v júni 2019 už touto sumou nedisponovala.
Navrhovateľka pritom dňa 30.08.2018 porodila maloleté dieťa a o dva mesiace darovala svojim rodičom
72.000,- eur napriek jej tvrdeniu, že jej manžel neprispieva na stravu a výbavu pre maloletého. Keďže
v tom čase potrebovala finančné prostriedky na zabezpečenie výbavy a zabezpečenie stravovania, jej

tvrdenie je nedôveryhodné. Ďalej manžel poukázal na to, že navrhovateľka zavádzajúco uvádza vlastné
výsledky dokazovania, keď k príjmu manžela z XXX.B., L., J. (predtým L. G. G. F. D., L., J.) a príjmu
manžela z XXX.A., G.. G., J. (predtým F. F. G. G. F. D., G.. G., J.) nesprávne uvádza nad rozsah tohto
mesačného príjmu pomernú časť ročnej odmeny člena predstavenstva. Táto odmena pritom už bola
započítaná v čistej mzde podľa potvrdenia zamestnávateľa, a teda nie je dôvod túto odmenu nesprávne

uvádzaťakopríjemmanželanadrozsahčistejmzdy.Správneokresnýsúdposúdil,žezomzdovýchlistov
a výpisov z účtu manžela bolo zistené, že v roku 2019 bol jeho čistý príjem spolu 2.820,32 eur, v roku
2020 po vykonanom dokazovaní potvrdení zamestnávateľa bol zistený čistý príjem 2.711,11 eur a v roku
2021 v sume 3.202,68 eur, v roku 2022 v sume spolu 2.946,50 eur. Navrhovateľka nesprávne uvádza,
že ňou uvedená odmena člena predstavenstva je počítaná nad rozsah zistenej čistej mzdy od XXX.B.,

L., J. J. XXX.A., G.. G., J.. Z rozsudku naopak vyplýva, že v konaní bolo preukázané, že odmena člena
predstavenstva bola zahrnutá v potvrdení o čistom príjme manžela. Taktiež z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že okresný súd nemal preukázané, že by manžel popri čistom príjme, ako vyplynulo
z potvrdenia zamestnávateľa, poberal zvlášť odmenu. Pokiaľ navrhovateľka tvrdila, že z výpisov účtu
mala byť zistená výška termínovaných vkladov manžela, ktorá sa nezhoduje s dôkazmi v konaní,

manžel v konaní poukázal na to, že preukázal, že finančnými prostriedkami na termínovaných vkladoch
nedisponuje. Navrhovateľka nepravdivo uvádza, že prvostupňový súd nevykonal žiadne dokazovanie
k ukončeniu pracovného pomeru manžela od 01.11.2022. Manžel v konaní preukázal skončenie
pracovného pomeru oznámením o prekážkach v práci na strane zamestnávateľa zo dňa 16.09.2022,
rozhodnutím jediného akcionára zo dňa 26.10.2022, kontrolným preukazom z Úradu práce, sociálnych

vecí a rodiny a potvrdením o dĺžke zamestnania. Zároveň predkladá odvolaciemu súdu oznámenie
o zaradení občana do evidencie uchádzačov o zamestnanie zo dňa 14.12.2022. Tvrdenie navrhovateľky,
že jej finančná situácia jej neumožňuje zabezpečiť si samostatné bývanie, je nepravdivé, nakoľko
z príjmu vo výške 1.800,- eura, výživným vo výške 300,- eur na maloleté dieťa si môže zabezpečiť
primerané samostatné bývanie. Ďalej disponuje sumou 72.000,- eur, ktorú iba fiktívne darovala svojim

rodičom. Zároveň jej bolo vyplatené odstupné vo výške 6.856,45 eur. Počas konania navrhovateľka
potvrdila, že bývanie má zabezpečené a vzhľadom na jej vzťahy s rodičmi sa nikdy nevyjadrila k potrebe
zabezpečenia vlastného bývania. Správne bola posúdená skutočnosť, že podľa ponúk práce mala
možnosť zamestnať sa s príjmom nad 1.000,- eur mesačne v čase od skončenia jej pracovného pomeru.
Pokiaľ sú schopní manželia riadne pracovať a zabezpečiť si príjem na uspokojenie svojich materiálnych

a kultúrnych potrieb, mali rovnakú životnú úroveň. Manžel pripojil oznámenie o zaradení občana do
evidencie uchádzačov o zamestnanie.

7. Navrhovateľka sa vyjadrila v duplike prostredníctvom splnomocneného zástupcu dňa 29.05.2023.
Zotrvala na svojom odvolaní. K vyjadreniam manžela uviedla, že je síce pravda, že jej ponúkol, aby sa

presťahovala do bytu, ktorý zakúpi do jeho výlučného vlastníctva, rovnako ako byt, v ktorom manželia
po narodení syna bývali. Tento si manžel kúpil niekoľko dní po uzavretí manželstva, pričom ho nechal
vyňať z bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nikdy však netvrdil, že ona bude v jeho druhom byte
bývať zadarmo. Naopak, uviedol, že rodičovský príspevok vo výške 220,- eur je dostačujúci na to, abyz neho uživila seba a maloleté dieťa. Podľa názoru manžela mala byť schopná z rodičovského príspevku
hradiť manželovi nájomné za užívanie bytu. Navrhovateľka tiež mala za to, že manžel by s ňou mohol
potom naďalej manipulovať, a preto nemôže byť na jej ťarchu, že odmietla ostať závislá na poskytovaní

bývania zo strany manžela. Poukázala na to, že správanie manžela voči nej a nezáujem o rodinu bol
neznesiteľný, čo bolo riadne preukázané. Aj skutočnosť, že manžel ponúkol navrhovateľke zakúpenie
ďalšieho bytu do jeho výlučného vlastníctva, len potvrdzuje jej tvrdenie o tom, že finančná situácia
manžela je diametrálne odlišná. Manžel svojím konaním potvrdzuje vyjadrenia navrhovateľky, pretože
to bol práve on, kto podal návrh na rozvod manželstva v deň, keď si prišla odsťahovať z manželovho

bytu svoje a synove veci, takže tento musel byť pripravený už vopred a zároveň byt manžela musel
byť monitorovaný skrytými kamerami, keďže manžel bol v čase sťahovania navrhovateľky údajne na
služobnej ceste v zahraničí. Len podľa živého prenosu kamery mohol vedieť, že si prišla zobrať svoje
a synove veci do bytu. K svojmu bývaniu uviedla, že je pravda, že sa jedná o 5-izbový rodinný dom.
Tento dom nie je v jej vlastníctve a nebolo jej cieľom vzbudiť dojem, že žije v neuspokojivých a sociálne
náročných podmienkach. Pokiaľ manžel spochybňoval jej tvrdenia, že do marca 2019 nič neprispievala,

pričom bývali v spoločnej domácnosti a ona mala materskú vo výške 1.394,- eur, čo jej malo postačovať
na dokúpenie potravín podľa jej výberu, ako aj dokúpenie niektorých vecí pre bežnú výbavu maloletého
dieťaťa, uviedla, že v konaní preukázala, že všetky svoje výdavky a výdavky maloletého syna hradila
zo svojho príjmu. Z dokladov doložených navrhovateľkou vyplýva, že zakúpila všetko potrebné pred
narodením dieťaťa zo svojho príjmu alebo z peňazí, ktoré dostala od svojich rodičov. Taktiež zakúpila

kočiar, vrátane autosedačky, postieľku a všetky ostatné potrebné veci. Výdavky predložené manželom
cez pokladničné doklady na maloleté dieťa vznikli až po odchode navrhovateľky z domácnosti manžela.
Pokladničné doklady, ktoré doložil z obdobia pred odchodom navrhovateľky boli hradené z jej účtu. Toto
dokázal na pojednávaní výpisom z účtu. Náklady, spojené s hypotékou za byt, ktorý manžel zakúpil do
jeho výlučného vlastníctva po uzavretí manželstva a ktorý bol vyňatý z bezpodielového spoluvlastníctva

manželov, nemala dôvod hradiť navrhovateľka. Toto preukazuje nezáujem manžela o ich spoločnú
rodinu. K svojmu príspevku na bývanie uviedla, že v zmysle ústnej dohody, ktorú uzatvorila s rodičmi, je
povinná prispievať na stravu a bývanie. Keďže nemala dostatočný príjem na to, aby bola schopná hradiť
tento príspevok, jej dlh u rodičov narastal. Je pravda, že tento príspevok v dôsledku nepriaznivej životnej
situácie neuhrádzala, napriek tomu jej bolo umožnené zo strany jej rodičov bývať v ich dome spoločne

s maloletým. Aj naďalej je povinná hradiť vyššie uvedený príspevok na stravu a na bývanie. Manželov
argument, že by mala bývať v dome rodičov zadarmo bez akéhokoľvek príspevku na bývanie a stravu
je neprijateľný. K tomu, čo uviedol manžel, že hradil 300,- eur, uviedla, že od novembra 2018 do marca
2022 prispieval iba sumou 150,- eur mesačne. Výživné vo výške 300,- eur a príspevok na sporenie pre
maloletého vo výške 250,- eur je manžel povinný uhrádzať až od apríla 2022. Uvedený príspevok je

výlučne pre maloletého, a teda navrhovateľka z tohto nie je oprávnená uhrádzať svoje výdavky, ale len
výdavky maloletého. Sporenie pre maloletého syna vo výške 250,- eur nie je možné použiť na úhradu
nákladov pre maloletého a už vôbec nie na bývanie a stravu. Okrem toho manžel dlhodobo neplní
povinnosť uhrádzať príspevok na sporenie maloletého vo výške 250,- eur. Taktiež manželove tvrdenia
rozporovala v tom, že finančná situácia jej neumožňuje zabezpečiť si samostatné bývanie z hrubej mzdy

1.800,- eur, ktorý má od 01.12.2022. Ceny nájmov dvojizbových bytov v D. začínajú na sume 500,-
eur mesačne + energie, pričom sa vyžaduje depozit vo výške 1 až 2 mesačných nájmov. Poukázala
tiež na to, že manželstvo takmer štyri roky od podania návrhu na rozvod manželstva nie je rozvedené
a nemôže ani v dohľadnej dobe žiadať o hypotéku. K svojim výdavkom uviedla, že v každom roku
zohľadňovali výšku jej príjmu. Poprela manželove tvrdenia, že disponuje sumou 72.000,- eur a keďže

predložila darovaciu zmluvu z 02.11.2018, ktorým vrátila rodičom sumu, ktorú jej požičali na kúpu bytu,
pričom zmluva je platná a účinná a nebola vyhlásená neplatnou. Pokiaľ ide o tvrdenia manžela ohľadom
jeho príjmu poukázala na to, že sám súd v rozsudku uviedol, že manžel mal vyplácanú odmenu člena
predstavenstva vo výške 3.096,- eur brutto, pričom ide o vyplácanie pomernej časti ročnej odmeny, ktorá
nebola súčasťou ním vyplácanej čistej mesačnej mzdy. Podľa navrhovateľky z výsledkov dokazovania

v konaní o úpravu rodičovských práv a povinností v konaní sp. zn. 18P/54/2019 v roku 2022 bol príjem
manžela 9.000,- eur mesačne vrátane odmien, čo v konaní nepoprel ani manžel. Taktiež v spise sp.
zn. 9Pc/17/2019 sú doložené mzdové listy manžela za rok 2021 a 2022, kde sú uvedené aj odmeny
napr. vo výške 68.472,- eur v apríli 2022 hrubá mzda vo výške 3.096,- eur január až marec a vo výške
4.452,- eur od mája 2022 zo zamestnaneckého pomeru XXX.B. a odmena vo výške 11.822,24 eur

v máji 2022, hrubá mzda vo výške 476,86 eur zo zamestnaneckého pomeru XXX.A.. Poukázala, že
z rozsudku bola zistená výška finančných prostriedkov na termínovaných vkladoch stav k 18.05.2020
v sume 55.694,79 eur, pričom počas trvania manželstva investoval peniaze do termínovaných vkladov
a po ich zrušení disponoval peniazmi, ktoré boli manželom vložené a následne vybrané. Manžel počastrvania manželstva investoval peniaze do investičných fondov, ako aj na zahraničné účty, odkiaľ ich ďalej
používal na nákup akcií, obligácií a kryptomien ako vyplynulo z konania. Navrhovateľka poprela tvrdenia,
že sa mohla vrátiť za tých istých podmienok do pôvodného zamestnania v D., keďže zamestnávateľ jej

nevedel ponúknuť pozíciu za rovnakú mzdu a nemal voľné žiadne adekvátne pracovné miesto, na ktoré
by od 01.09.2021 ani v ďalšom konaní ona mohla nastúpiť. Taktiež sa môže sama rozhodnúť, v ktorom
meste bude bývať a kde bude pracovať. K vyjadreniam manžela ohľadom ukončenia jeho pracovného
pomeru k 11.11.2022 uviedla, že tento bol súčasne zamestnaný u dvoch majetkovo prepojených
zamestnávateľov. Pokiaľ okresný súd žiadal informácie týkajúce sa odstupného pre navrhovateľku, mal

žiadať aj informácie o manželovom odstupnom. Taktiež z predloženého výpisu z obchodného registra
je zrejmé, že manžel je od 28.12.2022 vedený ako predseda predstavenstva v tej istej spoločnosti
XXX.B., v ktorej do 31.10.2022 pôsobil ako člen predstavenstva. Podľa navrhovateľky jediný dôvod,
prečo došlo k údajnému skončeniu pracovného pomeru u tohto zamestnávateľa je fakt, že sa zmenil
akcionár spoločnosti z XXX.D. J. na KOOPERATIVA poisťovňa a.s. Vienna Insurance Group. Pripojila
výpis z obchodného registra.

8. Manžel sa prostredníctvom splnomocneného zástupcu vo svojej duplike vyjadril k replike
navrhovateľky dňa 19.07.2023. Uviedol, že tvrdenia navrhovateľky ohľadom núteného odchodu do
spoločnej domácnosti sú nepravdivé a táto potvrdila jeho ponuku bývania pre prípad odsťahovania
sa. Ak by preferovala záujem o rodinu, neodsťahovala by sa s maloletým vo veľkej vzdialenosti od

bydliska manžela, ale bola by to prijala. Pokiaľ vyjadrila obavu prijať ponuku bývania v D. z dôvodu
závislosti na manželovi, podľa neho svoju nezávislosť nepotvrdila odsťahovaním sa do D. a podaním
návrhu o manželské výživné. Poprel manželkine tvrdenia, že jej dôvodom odsťahovania sa k rodičom
nebol záujem manžela o striedavú osobnú starostlivosť, ktoré je vyvrátené v konaní vo veci úpravy
rodičovských práv a povinností k dieťaťu. Naposledy vo veci starostlivosti o maloletého dieťa bolo

nariadené neodkladné opatrenie o styku manžela s maloletým počas letných mesiacov r. 2023. Nakoľko
sinavrhovateľkaakomatkaneplnilasvojepovinnosti,okresnýsúduznesenímzodňa13.07.2023nariadil
výkontohtorozhodnutiaoneodkladnomopatrení.Vpriloženomuzneseníjeopísanékonanieasprávanie
navrhovateľky k manželovi a aj voči maloletému synovi. Okresný súd Prievidza nariadil aj výkon vo
veci úpravy bežného styku s maloletým. Z obsahu odôvodnenia vyplýva, že styk manžela s maloletým

sa nerealizoval. Nevidel ho viac ako rok. Ďalej uviedol, že od navrhovateľky nikdy nežiadal finančné
prostriedky na domácnosť, nikdy jej nepovedal, že má žiť z rodičovského príspevku a platiť mu nájomné.
Správanie navrhovateľky je v rozpore s dobrými mravmi, keď zmarila 107 stykov manžela s maloletým
dieťaťom. Taktiež je nepravdivé tvrdenie, že jej neprispieval do marca 2019, pretože počas bývania
v spoločnej domácnosti hradil všetky výdavky. Navrhovateľka nepoprela, že s materskou dávkou vo

výške 1.394,- eur hospodárila výlučne ona. O uspokojenie potrieb rodiny sa pritom mali starať obidvaja
manželia. Ak poberala dávku vo výške 1.394,- eur, správne sa podieľala na primeranom zabezpečení
výbavy pre maloletého. Rovnako za obvyklé považoval, že príspevok pri narodení dieťaťa bol použitý
na zabezpečenie výbavy pre novorodenca. Za nedôveryhodné považoval tvrdenia navrhovateľky, že
rodičom prispieva 200,- eur na domácnosť, keďže sa preukázateľne stravuje s rodičmi, na stravu

a bývanie im nič neprispieva. Svoje tvrdenia nepodkladá žiadnymi dôkazmi. Tvrdenia navrhovateľky, že
manžel neuhrádza na sporenie maloletého nie sú pravdivé, nakoľko táto si zámerne nesplnila povinnosť
zavinkulovať účet maloletého, čo učinila až začiatkom roka 2023. Vtedy celú sumu sporenia v zmysle
súdneho rozhodnutia uhradil. Manžel zotrval na svojich vyjadreniach, že navrhovateľka pri svojom
príjme a výdavkoch je schopná hradiť si svoje náklady kedy by mohla pracovať za viac ako 2.100,-

eur. Pokiaľ tvrdila, že manželstvo nie je rozvedené manžel poukázal na to, že je to výlučne z dôvodov
na strane navrhovateľky, ktorá dlhodobo bráni manželovi v styku s maloletým synom. Taktiež zotrval
na svojich vyjadreniach ohľadom údajného fiktívneho daru rodičom vo výške 72.000,- eur, s ktorými
by mala disponovať navrhovateľka. Uviedol, že čo sa týka jeho príjmov, odmena už bola započítaná
včistejmzdepodľapotriebjehozamestnávateľaanebolodôvodomtútoodmenunesprávneuvádzaťako

príjem manžela nad rozsah čistej mzdy. Poukázal na výšku príjmov, ktoré boli zistené správne okresným
súdom. Taktiež preukázal skončenie pracovného pomeru od 01.11.2022 o oznámení o prekážkach
v práci na strane zamestnávateľa rozhodnutím jediného akcionára a kontrolným preukazom z úradu
práce a potvrdením o dĺžke zamestnania. Predložil ďalší dôkaz a to oznámenie o zaradení občanov
do evidencie uchádzačov o zamestnanie zo dňa 14.12.2022. K tvrdeniam navrhovateľky uviedol, že

zamestnávateľ s ním ukončil spoluprácu z dôvodu nevyriešených súkromných problémov a súdnych
výziev voči zamestnávateľovi na návrh navrhovateľky, ktorá ho nepravdivo očierňovala a obviňovala.
Pripojil uznesenie Okresného súdu Prievidza sp. zn. 11P/25/2023, 15Em/1/2023, stanovisko M. zo dňa10.01.2023, zmluvu o vinkulácii práva disponovať s peňažnými prostriedkami zo dňa 02.01.2023 a výpis
z bankového účtu manžela.

9. Manžel prostredníctvom splnomocneného zástupcu predložil oznámenie o nových skutočnostiach
dňa 28.08.2023. Uviedol, že navrhovateľka bezdôvodne nerešpektovala celkom už 115 stykov. Opísal
ako prebiehal výkon rozhodnutia styku zo strany súdu. Zároveň pripojil kópie trestného oznámenia zo
dňa 09.07.2023, SMS komunikáciu rodičov, trestné oznámenie zo dňa 10.07.2023 a SMS komunikáciu,
úradný záznam z ÚPSVaR zo dňa 10.07.2023, výzvu na dobrovoľné plnenie povinnosti zo dňa

13.07.2023,vyjadrenieÚPSVaRkodvolaniunavrhovateľkyzodňa26.07.2023,úradnýzáznamÚPSVaR
zo dňa 24.07.2023, 08.08.2023, SMS komunikáciu, videozáznam z výkonu rozhodnutia zákonnou
sudkyňou na mieste zo dňa 23.07.2023.

10. Manžel prostredníctvom splnomocneného zástupcu doložil doklady dňa 06.12.2024. Mal za to,
že s ohľadom na dobré mravy je odvolanie navrhovateľky nedôvodné. Poukázal na to, že dňa

17.10.2024 bolo voči navrhovateľke začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie za spáchanie prečinu
marenia výkonu úradného rozhodnutia, pričom jej sťažnosť bola odmietnutá. Dňa 06.11.2024 bolo
uznesenie o vznesení obvinenia doplnené a rozšírené o ďalšie skutky navrhovateľky. Vzhľadom na
neustálu prítomnosť navrhovateľky na stretnutiach s maloletým dieťaťom, neumožňuje manželovi stráviť
s maloletým dieťaťom plnohodnotný čas podľa jeho predstáv. Navrhovateľka svojou prítomnosťou

narúša styk s maloletým a v jej prítomnosti sa tento nedokáže otvoriť, je utiahnutý, nervózny, čo v tomto
prípade jednoznačne prisudzuje jej prítomnosti. Táto vo svojej predstave rodiny nepočíta s osobou
manžela, nerozlišuje medzi svojimi negatívnymi pocitmi voči nemu a potrebami maloletého dieťaťa,
mať s obidvomi rodičmi rovnocenný a plnohodnotný vzťah, ktorý je pre jeho zdravý vývin. Takto koná
v príkrom rozpore s dobrými mravmi. Manžel priložil uznesenie Okresného riaditeľstva policajného

zboru v Prievidzi zo dňa 17.10.2024, uznesenie prokurátorky o zamietnutí sťažnosti zo dňa 28.10.2024
a doplnenie uznesenia zo dňa 06.11.2024.

11. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 2 ods. 1 CMP, § 34 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok, ďalej len „CSP“, § 3 ods. 5 písm. a/ CMP), po zistení, že odvolanie bolo podané

včas účastníkmi konania (§ 362 CSP, § 359 CSP, § 7 CMP, § 156 CMP) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 CSP) preskúmal rozhodnutie viazaný rozsahom
(§ 65 CMP a contrario) a bez viazanosti dôvodmi odvolania (§ 66 CMP) s prihliadnutím na vady konania,
iba ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 67 CMP), bez nariadenia pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) postupom podľa ust. § 378 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP

rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch I., II. a IV. potvrdil ako vecne správny
(§ 387 ods. 1 CSP). Odvolaním nenapadnutý výrok III. zostal nedotknutý.

12. Predmetom odvolania navrhovateľky ako aj manžela je výrok o určení vyživovacej povinnosti
manželovi, zamietnutý návrh navrhovateľky vo zvyšku ako aj výrok o náhrade trov konania.

13. Navrhovateľka vo svojom odvolaní v podstate namietala nesprávnosť výšky určeného výživného
vzhľadom na nesprávne vyvodené a nedostatočne preukázané príjmy manžela a nesprávne posúdenú
rovnosť životnej úrovne oboch manželov. Zároveň považovala za spravodlivé priznať jej trovy konania.

14. Manžel odvolaním namietal nesprávnosť priznania akéhokoľvek výživného z dôvodu rozporu
s dobrými mravmi. Zároveň nesprávnosť rozhodnutia o trovách konania pre rozpor s dobrými mravmi
a žiadal priznať mu trovy konania.

15. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že konanie bolo začaté na základe návrhu navrhovateľky

podaného dňa 16.09.2019 o určenie výživného na manželku. Súbežne s tým bol podaný návrh
na nariadenia neodkladného opatrenia vo veci manželského výživného. Uznesením Okresného
súdu Prievidza č. k. 9Pc/17/2019-53 zo dňa 14.10.2019 bol neodkladným opatrením uložená
povinnosť manželovi prispievať na výživu navrhovateľky sumou 200 eur mesačne a to počnúc dňom
vykonateľnosti tohto uznesenia vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred. Vo zvyšku bol návrh zamietnutý.

Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 07.11.2019. Rozsudkom Okresného súdu Prievidza č.
k. 9Pc/17/2019-1046 zo dňa 23.02.2021 bolo zrušené neodkladné opatrenie a návrh manželky na
určenie výživného zamietnutý. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 27CoP/42/2021-1184 zo dňa
24.08.2021 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.V rozhodnutí bolo vyhodnotené, že nebolo preukázané zo strany navrhovateľky také konanie, ktoré by
bolo v rozpore s dobrými mravmi a neumožňovalo by priznať manželské výživné. Uložil okresnému súdu
doplniť dokazovanie v zmysle navrhnutých dôkazov a rozhodnúť vo veci nanovo.

16. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu sa plne stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie
v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako výrokmi vecne správnymi a v súlade s § 387 ods. 2 CSP aj
s odôvodnením okresného súdu v napadnutej časti. Reagujúc na odvolacie argumenty navrhovateľky
a manžela skonštatujúc správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza, že okresný súd

správne pri rozhodovaní vychádzal z toho, že pri určovaní manželského výživného nejde o dosiahnutie
mechanickej matematickej rovnosti medzi manželmi. Pri posúdení kritéria v zásade rovnakej životnej
úrovne treba vziať do úvahy osobitnosti vyplývajúce z osobných, pracovných a iných špecifík
jednotlivých manželov pri zhodnotení namáhavosti povolania, nevyhnutných nákladov na reprezentáciu,
ako aj zohľadnením prípadnej potreby vynaloženia vyšších prostriedkov na regeneráciu.

17. Okresný súd správne konštatoval, že manželstvo účastníkov trvalo v čase rozhodovania o výživnom.
Správne ustálil manželov priemerný príjem v roku 2018 vo výške 4.545 eur, v roku 2019 vo výške
2.869,50 eur. V tejto súvislosti neobstoja argumenty navrhovateľky, že jeho mesačný príjem mal
dosahovať až sumu 6.042,50 eur ako súčet platu 2.646,50 eur a odmeny 3.096 eur, pretože z odpovede
zamestnávateľa manžela, v tom čase L. G. G. F. D. L., J. ako aj zamestnávateľa XXX.A., G.. G.,

J. J. XXX (viď č. l. 417 a č. l. 1274 – zažurnalizované v oddiely pod názvom Príjmy manželov zo
spisu 18P/54/2019 spisu) vyplýva jednoznačne, že odmena manžela ako člena predstavenstva a člena
dozornej rady bola už zahrnutá v čistom príjme manžela, resp. pokiaľ nebola zahrnutá, odmena člena
predstavenstva znamenala mzdu manžela. Aj lustrácie v Sociálnej poisťovni (viď č. l. 58 resp. aktuálne
lustrácie) v nadväznosti na lustrácie z Obchodného registra, v kontexte zmien obchodnej spoločnosti

L. G. G. F. D., L., J. N. XXX.B. L., J. a neskôr na spoločnosť KOOPERATIVA d.s.s., a.s. a spoločnosti
XXX.A., G.. G., J.. preukazujú tieto závery súdu prvej inštancie, kde manželov príjem je tvorený dvoma
zložkami z XXX.A., G.. G., J. a v súčasnosti už spoločnosti KOOPERATIVA d.s.s., a.s. (bývalej XXX.B.
L., J.).

18. Pokiaľ navrhovateľka namietala, že okresný súd neskúmal pri manželovi rovnako ako pri nej, či
nedošlo k priznaniu odstupného pri ukončení pracovného pomeru odvolací súd z aktuálnej lustrácie
Sociálnej poisťovni zistil, že manžel v mesiaci 10/2022 zo spoločnosti XXX.A., G.. G.. a.s. nemal
vyplatený taký príjem,, ktorý by naznačoval vyplatenie osobitného odstupného. Je zrejmé, že uvedené
súvisí s tým, že manžel pokračoval v zamestnaní pre právneho nástupcu spoločnosti XXX.B. L.,

J. (pôvodne spriaznenej spoločnosti XXX.A., G.. G., J.) spoločnosť KOOPERATIVA d.s.s., a.s..
V spoločnosti XXX.A., G.. G., J. už nepokračoval a skončil ku dňu 31.10.2022.

19. S námietkou navrhovateľky ohľadom nerovnakosti výdavkov oboch manželov pri posúdení výšky
manželského výživného sa odvolací súd nestotožnil. V tejto súvislosti poukazuje nato, že účelom

manželského výživného je zabezpečiť v súlade s § 71 ods. 1 Zákona o rodine v zásade rovnakú životnú
úroveň, pričom jej predpoklady sú existencia manželstva, skutočnosť, že manželia spolu nehospodária,
nerovnaká životná úroveň a súlad s dobrými mravmi. Zabezpečenie v zásade rovnakej životnej úrovne
vychádza zo zásady rovnosti muža a ženy, ako aj zmyslu manželstva ako životného spoločenstva muža
a ženy. Účelom je odstránenie disproporcie v celkovej životnej úrovni manželov, aby mali približne

rovnakú možnosť zabezpečovať si svoje základné potreby.

20. Podľa odvolacieho súdu priznané výživné umožňuje navrhovateľke zabezpečovať si svoje základné
potreby. Pokiaľ namietala otázku nerovnakých výdavkov na bývanie, je potrebné poukázať na to, že
byt, kde manžel má vyššie výdavky patrí do jeho výlučného vlastníctva, t. j. jedná sa o vlastníctvo

oddelené od bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ako vyplynulo z dokazovania pred okresným
súdom, manžel ponúkol navrhovateľke možnosť bývania v inom byte v D., pričom táto nepreukázala,
že by mu za byt mala platiť. Navrhovateľka uvedené odmietla z ňou pertraktovaných dôvodov, pričom
sa z vlastnej vôle rozhodla bývať u svojich rodičov. Pokiaľ aj disponovala sumou 72.000 eur z predaja
svojho bytu, rozhodla sa dobrovoľne ju darovať svojim rodičom z vďaky za predchádzajúcu výpomoc pri

kúpe bytu. Uvedeným konaním sa ale v čase, keď mala príjem len materskej dávky, vzdala možnosti
riešiť si vlastné bývanie. Za daných okolností nemožno považovať za dôvodnú jej požiadavku, aby si
mohla z manželského výživného zabezpečiť vlastné bývanie z hypotéky ako jej manžel, keď možnosti,
ktoré mala, primerane nevyužila. Zároveň treba prihliadať nato, že pred odchodom zo spoločnejdomácnosti využívala bývanie v byte, ktorého výlučným vlastníkom bol manžel. Navrhovateľka má
vyriešenú otázku bývania v rodičovskom dome, pričom sa nejedná o bývanie, ktoré by nezodpovedalo
vzásaderovnakýmdostatočnýmbytovýmpotrebámoprotimanželovi,okremnavrhovateľkounamietanej

skutočnosti vlastníctva, ktoré však u manžela je vlastníctvom výlučným a nevyplývajúcim zo spoločného
majetku.

21. Taktiež je potrebné prihliadať pri určovaní výživného nato, aby boli zohľadnené konkrétne miery
potriebdanépovahoupráce,spôsobomživota,zdravotnýmstavommanželov.Prizhodnoteníosobitností

vyplývajúcich z pracovných špecifík manželov, nemožno neprihliadať nato, že vzhľadom na pracovnú
pozíciu manžela ako člena predstavenstva resp. dozornej rady vo finančnej inštitúcii, nemožno nebrať
ohľad aj na odlišné náklady týkajúce sa reprezentácie a teda navrhovateľkou namietané rozdiely vo
výške nákladov týkajúcich sa výdavkov na obliekanie. Rovnako rozdielne náklady spojené s výdavkami
manžela na regeneráciu sú nesporne dané tým, že v zásade zabezpečenie vyššieho príjmu je spojené
s vynaložením značného vypätia síl. V tejto súvislosti tak nemožno považovať za dôvodné námietky

navrhovateľky, že u nej v čase materskej a rodičovskej dovolenky okresný súd nepovažoval za dôvodné
náklady na kaderníctvo a kozmetiku, pričom u manžela zohľadňoval ako dôvodné aj náklady na
zdravotníctvo a rehabilitáciu. Uvedené tak spadá do pravidla (viď II. ÚS 210/2016), podľa ktorého sú
odôvodnené potreby manželov vždy špecifické, vyplývajúce z osobitostí pracovných a zdravotných, čo je
imanentnou súčasťou posudzovania „v zásade rovnakej životnej úrovne manželov“. Podľa odvolacieho

súdu posúdenie okresného súdu nevybočuje z týchto záverov a okresný súd postupoval správne, keď
takto posúdil výdavky navrhovateľky a manžela.

22. Keďže v zásade rovnaká životná úroveň neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi, ktorá
je vyvodzovaná len z ich príjmov, správne okresný súd zisťoval a posúdil odlišne výdavky manželov

vzhľadom na ich osobné, rodinné a majetkové pomery manželov, ale aj ich konkrétnu mieru potrieb
danú povahou práce, spôsobom života, zdravotným stavom každého z manželov, prípadne inými
závažnými okolnosťami, pričom sa prihliada aj na starostlivosť o domácnosť. Nemožno tak dať za
pravdu navrhovateľke, že ňou substancované výdavky odrážali len jej príjem, keďže podľa odvolacieho
súdu tieto odrážali špecifiká jej životnej situácie ako rodiča na materskej a neskôr rodičovskej

dovolenke, a nevyžadovali také výdavky, ako manžela pracujúceho na danej pracovnej pozícii. Podľa
odvolacieho súdu tak určené manželské výživné vo výške 290 eur, resp. 220 eur s prihliadnutím na
tieto úvahy, primerane dorovnáva aj manželke takú životnú úroveň, ktorou disponoval v danom čase
manžel s prihliadnutím k jeho možnostiam, schopnostiam a odôvodneným výdavkom manžela ako aj
navrhovateľky, zohľadniac aj životnú úroveň manžela.

23. Navrhovateľkou namietané úspory manžela nepochádzali z prostriedkov patriacich do
bezpodielového vlastníctva manželov, išlo o osobitný majetok manžela, preto jej argumenty ohľadom
nesprávne posúdeného stavu neboli relevantné vo vzťahu k posudzovaniu manželského výživného.

24. Pokiaľ ďalej išlo o situáciu navrhovateľky z lustrácie Sociálnej poisťovne vyplýva, že od 01.12.2022
je zamestnaná v spoločnosti MAN Components s.r.o, s hrubým príjmom pohybujúcim sa od 1.901,43 eur
až do 2.985,50 eur, pričom ako zistil aj okresný súd pracovala za obdobie od 15.10.2021 do 4.10.2022
v Slovenskom národom múzeu – Múzeum D. s hrubým príjmom od 389,98 eur - za necelý odpracovaný
mesiac október 2021 až do 1.722,01 eur mesačne. Z tohto hľadiska pri posúdení zisteného stavu tak

bolo dôvodné určiť navrhovateľke výživné len do 09.11.2022. Následne bola situácia manželov v zásade
rovnaká, keď aj manžel skončil pracovný pomer k 31.10.2022, a znova sa zamestnal za obdobných
podmienok od 28.12.2022 v spoločnosti KOOPERATIVA, d.s.s., a.s..

25. Pokiaľ išlo o námietky manžela, odvolací súd sa stotožnil aj s jeho posúdením zo strany

okresného súdu pri prípadnom rozpore s dobrými mravmi. Konanie navrhovateľky pri obštrukciách
v styku s maloletým dieťaťom nedosahovalo takú mieru mimoriadnej vážnosti, ktorá by bola dôvodom
nepriznania výživného. V tejto súvislosti odkazuje odvolací súd na bod 97. rozsudku okresného
súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Tým, že navrhovateľka nevyvíjala dostatočnú snahu
pripraviť maloleté dieťa a iniciovať videohovory manžela s maloletým dieťaťom, je podľa odvolacieho

súdu spôsobené nevyriešeným partnerským konfliktom medzi rodičmi, na ktorom majú určitý podiel
obidvaja účastníci konania. Tieto konflikty medzi manželmi sa aj naďalej prejavujú v nimi zmienenom
množstve ďalších súdnych konaní. Ak manžel zdôrazňuje porušenie povinnosti zo strany navrhovateľky
vytvárať zdravé rodinné prostredie pre spoločnú výchovu maloletého dieťaťa, je potrebné uviesť,že obaja manželia nežijú v spoločnej domácnosti a nezvládnutím spoločného vzťahu a separáciou
svojich domácností, obaja značne prispeli k zániku zdravého rodinného prostredia pre výchovu dieťaťa.
Z uvedeného nemožno dovtedajšie konanie navrhovateľky pri jej vysvetleniach, považovať za konanie

rozporné s dobrými mravmi.

26. Následné konanie navrhovateľky, ktoré na základe predloženého uznesenia o vznesení obvinenia
z marenia výkonu úradného rozhodnutia zo dňa 17.10.2024 by mohlo dosahovať rozpor s dobrými
mravmi v prípade uznania vinnou sa však už týka jej konania od 13.04.2024 do 13.10.2024, t. j. následné

konaniezaobdobie,zaktoréužokresnýsúdnepriznalvýživnéatedanemávplyvužnapriznanévýživné.
Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd už naň neprihliadol.

27. V súhrne vyššie uvedených úvah odvolací súd preto vyhodnotil otázky určeného výživného ako
správne posúdené a odôvodnené okresným súdom, na základe čoho potvrdil výrok I. a II. rozsudku
okresného súdu v súlade s § 387 ods. 1 CSP, vrátane s nimi súvisiaceho výroku IV. o trovách konania,

keď odvolací súd nezistil podmienky pre výnimku podľa tzv. materiálneho korektívu v § 55 CMP, v rámci
ktorého by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania navrhovateľke alebo manželovi.
28. Keďže v civilnom mimosporovom konaní sa neuplatňuje sankčná ani preventívna funkcia trov
konania, priznanie trov konania navrhovateľke neodôvodňovali žiadne markantné postoje manžela
v konaní značiace šikanózne alebo bezdôvodné návrhy v súbehu s jej sociálnou situáciou (osobnou

a majetkovou). Navrhovateľka priznanie trov konania zdôvodnila dlhým trvaním konania a nezavinenou
nutnosťou vyjadrovania sa v konaní. Ani v jej prípade odvolací súd však nevzhliadol žiadne spravodlivé
dôvody, pre ktoré by jej mali byť priznaná náhrada trov konania prihliadnuc na postoje manžela v súbehu
s jej osobnou a majetkovou situáciou, pričom vplyv na dĺžku konania mali aj postoje obidvoch účastníkov
konania. Odvolací súd zdôrazňuje, že nie je funkciou výnimočného priznania náhrady trov konania

v nesporovom konaní, sankčná funkcia, ktorá by vyplývala z tvrdenia navrhovateľky, pre postoj manžela,
ktorý len uplatňoval tak ako ona svoje právo na súdnu ochranu. Súčasťou tohto práva je aj právo sa
vyjadrovať k všetkým skutkovým a právnym okolnostiam prípadu.

29. Ani v prípade manžela odvolací nevzhliadol dôvody pre priznanie nároku na trovy konania.

V prípade navrhovateľky nešlo o zjavne šikanózny a bezdôvodný návrh, pričom jej návrhu bolo čiastočne
vyhovené, preto odvolací súd nevzhliadol žiadne dôvody na prelomenie zásady týkajúcej sa rozhodnutia
o trovách konania, podľa ktorého znášajú obaja účastníci konania trovy konania zo svojho. U manžela
vzhľadom na jeho finančnú a majetkovú situáciu nie sú dané ani sociálne okolnosti pre prelomenie tejto
zásady.

30. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 52, §
57 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Aj keď si manžel uplatňoval
ich náhradu, odvolací súd nevzhliadol žiadne dôvody na priznanie náhrady trov konania podľa § 55
CMP, keď obdobne ako pri rozhodnutí o trovách prvostupňového konania nezistil, že by navrhovateľka

uplatnila zjavne šikanózne a zároveň bezdôvodné odvolanie, vybočujúce z rámca bežnej realizácie
práva na súdnu ochranu v kontexte so sociálnou situáciou manžela. Navrhovateľka si náhradu trov
odvolacieho konania nežiadala priznať. Odvolací súd preto žiadnemu z účastníkov konania nepriznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).