Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, January 22, 2024

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 5C/70/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0021203142
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriel Štefanič

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2024:0021203142.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce, sudca JUDr. Gabriel Štefanič, v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom

C. XX, zastúpeného Vašiv & Partners s.r.o., so sídlom Murgašova 3, Košice, IČO: 47 238 836 proti
žalovanej Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, Bratislava,
IČO: 00 151 866, o zaplatenie 4.315,29 eur titulom náhrady škody t a k t o

r o z h o d o l :

Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 3.500,-Eur bezúročne do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

Súd žalobu žalobcu v sume 815,29 Eur z a m i e t a .

Súd p r i z n á v a žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 54%.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 14.7.2021 domáhal prostredníctvom svojho
právneho zástupcu zaplatenia peňažnej náhrady vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť
žalobcovho služobného platu za každú začatú hodinu nad zákonom povolený limit pracovnej doby
stanovenej v čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES, ktorá predstavovala sumu 4.315,29 eur.

2.V žalobe žalobca uviedol, že svoj nárok uplatňuje ako náhradu škody podľa § 13 ods. 2 zákona

č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník ( ďalej len „OZ“ ) z dôvodu nesprávneho prebratia smernice
Európskej únie Slovenskou republikou - Ministerstvom vnútra SR, v dôsledku ktorej mu vznikla škoda.
V žalobe okrem iného tiež uviedol, že právomoc súdu v prejednávanej veci je podľa ustanovenia
§ 19 písm. b) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“). Uviedol, že je
príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR, ktorý vykonáva štátnu službu v D., kde došlo
k vzniku škody. Žalovanou je Slovenská republika, ktorá koná prostredníctvom ministerstva alebo
iného ústredného orgánu štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prevzatia smernice EÚ alebo

ak v dôsledku nedodržania lehoty na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti
štátnej správy. Zákonné právomoci Ministerstva vnútra SR, týkajúce sa Hasičského a záchranného
zboru, upravuje ust. § 11 písm. c ) zákona 575/2001 Z.z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy, podľa ktorého je Ministerstvo vnútra SR ústredným orgánom štátnej správy
pre policajný zbor, hasičský a záchranný zbor. Žalobca citoval z rozsudku Súdneho dvora Európskej
únie (ďalej aj „SD EÚ“) vo veci Fuss (C-429/09) s tým, že smernica má priamy účinok, keďže priznáva
práva jednotlivcom a právo EÚ bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá podriaďuje právo pracovníka

zamestnaného vo verejnom sektore podmienke, aby o dodržiavanie čl. 6 písm. b) Smernice požiadal
svojho zamestnávateľa.3.Organizácia času práce zmenných hasičov je upravená v Pokyne prezidenta Hasičského a
záchranného zboru o vnútornej organizácii Hasičského a záchranného zboru na operatívno-technickom
úseku zo dňa 30.08.2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke pokynov prezídia Hasičského a záchranného

zboru č. 35 z roku 2012 (ďalej len v texte aj ako „Pokyn“). Podľa Čl. 3, bodu (1) : „Začiatok výkonu
zmenovej služby je o 07.00 h a koniec výkonu zmenovej služby je o 7.00 h nasledujúceho dňa...“.
Podľa vzoru poriadku výkonu zmenovej služby, ktorý tvorí prílohu č. 2 a č. 3 Pokynu, pripadá zo zmeny
trvajúcej 24 hodín na výkon služby 16,5 hodín a na výkon služobnej pohotovosti 7,5 hodín. V priebehu
celej zmenovej služby je Žalobca povinný zdržiavať sa fyzicky v mieste výkonu štátnej služby a v

prípade potreby musí byť pripravený bezodkladne plniť úlohy HaZZ (vykonávať zásahovú činnosť). Po
odpracovaní 24-hodinovej zmeny nasleduje 48 hodín odpočinku. Takýmto spôsobom sa striedajú tri
hasičské zmeny.

4.Po týždni, v ktorom žalobca odpracuje tri 24-hodinové zmeny, teda spolu 72 hodín týždenne, (napr. 1.,
4. a 7. deň v týždni), nasledujú dva týždne, počas ktorých odpracuje dve 24-hodinové zmeny, teda spolu

48 hodín týždenne (napr. 2. a 5. deň v týždni, resp. 3. a 6. deň v týždni). Priemerne tak Žalobca odpracuje
týždenne 56 hodín (72h + 48h + 48h / 3 = 56h), teda 8 hodín nad limit stanovený právom Európskej únie.
Pripriemernompočtetýždňovvroku(52,179)topredstavuje417,4hodínodpracovanýchnadlimitročne.

5.Ako bolo uvedené v bode 4. tejto výzvy, zmena je rozdelená na aktívnu časť (výkon služby) a neaktívnu

časť (pracovnú pohotovosť). Podľa platných právnych predpisov sa pracovná pohotovosť nezapočítava
do fondu pracovného času a Žalobcovi za ňu neprináleží plat, ale iba náhrada vo výške 15 % platového
stupňa, do ktorého je zaradený. Žalobcovi v období od februára 2018 do januára 2021 bola nariadená
pohotovosť v trvaní 1.827,40 hodín.

6.Organizáciu pracovného času upravuje, okrem iného, Smernica Európskeho Parlamentu a Rady
2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len ako
„Smernica“). V súlade s článkom 6 Smernice boli členské štáty povinné prijať opatrenia na zabezpečenie
bezpečnosti a zdravia pracovníkov tak, aby priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní
vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín. Takéto povinnosti tieto orgány zaväzujú vrátane prípadu, keď

sú v postavení verejnoprávneho zamestnávateľa (rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s.
I-2483, bod 85).

7.Pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý
pracovníkfyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmu„pracovnýčas“vzmyslesmernice2003/88.

Tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý
vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračovať
maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej smernice (pozri rozsudok z 3.
októbra 2000 Simap (C-303/98, Zb. s. I-7963), 46 až 52; uznesenie z 3. júla 2001, CIG (C-241/99, Zb.
s. I-5139), body 33 a 34, ako aj rozsudok z 9. septembra 2003, Jaeger (C-151/02, Zb. s. I-8389), body

68 až 71, 78 a 79).

8.Súdny dvor zastáva názor, že otázka súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88
neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti a dňa 14. júla 2005, prijal uznesenie
Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami

verejnej hasičskej služby patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88, takže článok 6 písm. b)
tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný
pracovný čas vrátane zásahových služieb.

9.Vzhľadom na aktuálne znenie ZoHZZ sa Žalobca preto Žalobca domnieva, že napriek tomu, že príloha

č. 4 k ZoHZZ uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica, znenie jeho príslušných ustanovení
túto skutočnosť nepotvrdzuje, nakoľko žiadne ustanovenie ZoHZZ neupravuje, že služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času. Táto skutočnosť sa
nachádza napr. v Zákonníku práce § 96 ods. 2, avšak toto ustanovenie sa na príslušníkov hasičského
zboru nevzťahuje.

10.Ďalším „transpozičným“ nedostatkom Zákona o hasičskom a záchrannom zbore podľa Žalobcu
je, že Smernica 2003/88/ES nepreberá ustanovenia jej čl. 6 písm. b), stanovujúce dĺžku týždenného
pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná doba, služobnápohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia. Podstata spočíva v tom, že služobnú pohotovosť
hasičov Zákon o hasičskom a záchrannom zbore nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného
času v zmysle úniového práva. Takáto právna úprava preto zakladá porušenie čl. 6 písm. b) Smernice

2003/88/ES Slovenskou republikou ako členským štátom EÚ a priznáva právo na náhradu škody
postihnutým jednotlivcom. V dôsledku nesprávnej transpozície a aplikácie Smernice je Žalobca nútený
pracovať nad rámec týždenného pracovného času, v dôsledku čoho stráca čas na odpočinok, na ktorý
by mal nárok, ak by bol jeho maximálny týždenný čas garantovaný právom únie dodržaný.

11.Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je
Úniazaložená(pozrivtomtozmyslerozsudkyz19.novembra1991,Francovichai.,C-6/90aC-9/90,Zb.
s. I-5357, bod 35; z 5. marca 1996, Brasserie du pecheur a Factortame, C-46/93 a C-48/93, Zb. s. I-1029,
bod 31). Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie
členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to,

aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť
(pozri v tomto zmysle rozsudky Brasserie du pecheur a Factortame, už citovaný, bod 32; z 1. júna 1999,
Konle, C-302/97, Zb. s. I-3099, bod 62; zo 4. júla 2000, a z 30. septembra 2003, Köbler, C-224/01,
Zb. s. I-10239, bod 31). Súdny dvor teda rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu,
keď sú splnené tri podmienky, t. j. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom

práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným
jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Transportes Urbanos
y Servicios Generales, bod 30). Uplatnenie týchto podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť
členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy
v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie (pozri rozsudok z 12. decembra

2006, Test Claimants in the FII Group Litigation, C-446/04, Zb. s. I-11753,).

12.To znamená, že pokiaľ sú splnené vyššie uvedené tri podmienky, štát musí, s výhradou nároku
na náhradu škody, ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa
vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady

škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky
týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť
upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada
efektivity).

13.Z európskej judikatúry vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie
musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Úniové právo
neobsahuje ustanovenia o konkrétnom spôsobe výpočtu škody, ale len úpravu, v zmysle ktorej nemôžu
byť podmienky náhrady škody (ktorá má základ priamo v práve Únie) stanovené vo vnútroštátnych
právnych úpravách menej výhodné ako podmienky, týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov

nápravy (zásada ekvivalencie).

14.V slovenskom právnom poriadku neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca náležitosti konania
o náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva jednotlivcom a ani pravidlá, použitím ktorých by
sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a súčasne vychádzajúc z povahy škody,

ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal
žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinovej týždennej pracovnej doby), ako aj z podmienok
jej uplatnenia v slovenskom právnom poriadku, preto možno analogicky použiť pravidlá týkajúce sa
náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa § 11-13 Obč. zák., nakoľko tieto ustanovenia upravujú
vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody Žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového

práva. V dôsledku toho (a berúc do úvahy citovanú judikatúru ESD) možno nárok na náhradu takto
vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k
náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje ust. § 13
ods. 2 Obč. zák., ktoré ustanovenie uvádza prípady, kedy je možné vzhľadom na intenzitu zásahu proti
osobnosti fyzickej osoby priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len demonštratívne.

15.Podľa názoru Žalobcu je vzhľadom na právne a skutkové okolnosti jeho veci pre určenie výšky škody
svojim obsahom najbližšie ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, podľa ktorého ak je príslušníkovi
nariadená služobná pohotovosť na pracovisku, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažnánáhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu. Na základe uvedeného
žiada Žalobca o odškodnenie vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody formou doplatku
vo výške 35 % (50 % - 15 %) zo sumy, ktorou je príslušná čas jeho služobného platu.

16.V tabuľke, ktorá tvorí prílohu tohto podania, je v prehľadnej forme uvedené, koľko hodín pohotovosti
Žalobca odslúžil v jednotlivých mesiacoch obdobia február 2018 až január 2021 (stĺpec č. 4), aká bola
príslušná časť jeho služobného platu za jednotlivé mesiace rozhodného obdobia (stĺpec č. 2), aká
náhrada mu bola Žalovaným vyplatená za 1 hodinu pracovnej pohotovosti na pracovisku (stĺpec č. 3),

aký doplatok k už zaplatenej náhrade za 1 hodinu pracovnej pohotovosti na pracovisku požaduje (stĺpec
č. 5), a aká je celková Žalobcom požadovaná náhrada škody za jednotlivé mesiace rozhodného obdobia
(stĺpec č. 6). Vzhľadom na údaje uvedené v tejto tabuľke celková Žalobcom požadovaná výška náhrady
škody predstavuje sumu 4.315,29 eur.

17.Zaplatenia nároku uplatneného touto žalobou sa Žalobca domáhal aj predžalobnou výzvou

doručenou Žalovanému dňa 01.03.2021. Na predžalobnú výzvu Žalovaný reagoval listom zo
dňa 21.04.2021, v ktorom tvrdil, že na pracovný čas príslušníkov HaZZ a ich odmeňovanie sa
nevzťahuje Smernica 2003/88/ES, nakoľko nimi vykonávanú činnosť možno subsumovať pod negatívne
vymedzenie Smernice 89/391/EHS čl. 2 ods. 2.

18.Uvedený právny názor Žalovaného považujeme za nesprávny. Otázka pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS na osoby vykonávajúce činnosť verejných služieb, ako sú napríklad aj príslušníci HaZZ, bola
Súdnym dvorom Európskej únie riešená v konaní C-397/01 až C-403/01 z 5.10.2004 Pfeiffer a i. V
uvedenom konaní súd uviedol, že výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku,
je potrebné vykladať zužujúco. O.i., čl. 2 ods. 2 prvý pododsek smernice 89/391 nevylučuje z

pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb,
ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Táto
výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti smernice 89/391 sa musí vykladať tak, že jej
rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica
členským štátom chrániť. Z tohto hľadiska bola výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvom pododseku

smernice 89/391 prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného
rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle slova, na ktorú sa
vzťahuje uvedené ust., sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia

úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru.

19.Z uvedeného vyplýva, že kritériom, ktoré používa zákonodarca Spoločenstva na určenie pôsobnosti
smernice 89/391, sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti
uvedeným v článku 2 ods. 2 prvom pododseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily,

polícia a civilná ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných
zamestnancami v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej
smernici, a to z dôvodu absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom
na to uvedené činnosti, ktoré sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných
okolností, patria v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391.V tomto

prípade sa teda táto smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby. Zhrnúc vyššie uvedené je
možné konštatovať, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

20.Žalovaná sa k žalobe žalobcu vyjadrila v podaní doručenom súdu dňa 19.09.2021 ( č. l. 88 ),
pričom vzniesol námietku nedostatku právomoci rozhodovania súdu o doplatenie časti žalobcovej mzdy.

Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je
špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná
pohotovosť) možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna
služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov

Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia,
prísnej subordinácii a pod.). Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú
činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany
obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodusú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve
tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernice 89/391/EHS nevzťahuje.
Inak povedané, v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli

zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je
táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné
ustanoveniaSmernice2003/88/ESnaprípadžalobcunemôžuaplikovať,pretožalobcovivzmysležaloby
nemohla vzniknúť žiadna škoda. Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad

smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods.
4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza.
Žalobca tak nielenže neurobil, ale navyše za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých
hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou, mu boli riadne vyplatené
príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak má žalobca za to, že smernica
nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaná namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie

z dôvodu, že táto jej nie je daná. Žalovaná má za to, že ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č.
315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia platnej kolektívnej zmluvy (čl. 8) plne transponujú čl. 2 ods. 1
Smernice 2003/88/ES. Žalovaná pripomína, že predpisy EÚ neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp.
článoksmernicemuselbyťtransponovanýibadojednéhočlánku,resp.odsekuvnútroštátnehoprávneho
aktu členského štátu EÚ. Zároveň nie je nutné, aby bol článok smernice transponovaný explicitne priamo

do vnútroštátneho predpisu. Podľa žalovanej sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral
Smernicu2003/88/ESdozákonasprávne,pretosamunepodariloanipreukázať,žebyexistovalaúdajná
škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Žalovaná
má za to, že čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na maximálny 48
hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval

nad takýto limit za rozhodné obdobie. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny
vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca reálne
nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody, aj keď
sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky hodiny
odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto je potrebné

zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov.
Žalobca v žalobe vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času
ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie
skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6
mesiacov.Zožalobyvyplýva,žežalobcauplatňujesvojedomnelénároky,ktorémalivzniknúťzporušenia

jeho práv vyplývajúcich z práva Európskej únie v časovom období 01.02.2018 - 31.01.2021. Mám za
to, že vyjadrenie nemajetkovej ujmy v peniazoch má za následok, že ide o osobné právo majetkovej
povahy, ktoré (na rozdiel od práv osobnostných) podlieha režimu premlčania v trojročnej premlčacej
lehotevyplývajúcejz§101OZ.Vzhľadomnatovznieslinámietkupremlčanianavšetkynároky,ktorémali
vzniknúť pred dňom, ktorý o tri kalendárne roky predchádza deň podania žaloby, ktorá bola doručená

súdu dňa 14.7.2021. Žalovaná navrhuje, aby súd žalobu o náhradu škody v celom rozsahu zamietol.

21.Žalobca sa vyjadril dňa 30.12.2021 ( č. l. 104 ) k vyjadreniu žalovanej tak, že tvrdenie žalovanej o tom,
že činnosť príslušníkov HaZZ je možné subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice
Rady z 12. júna 1989 č. 89/391/EHS, je vyvrátené rozhodovacou činnosťou ESD, ktorý napr. v konaniach

C-397/01 až C-403/01 z 5.10.2004 Pfeiffer a i. uviedol, že výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2
v prvom pododseku, je potrebné vykladať zužujúco, nakoľko boli prijaté len na účel zabezpečiť riadne
fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane
osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické,
že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej

ochrany v užšom zmysle slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ust., sa jasne odlišuje od štandardnej,
základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského
zboru. S uvedeným tvrdením žalovanej sa žalobca už vysporiadal v bodoch 22. a 23. podanej žaloby.
Predmetom tohto sporového konania je uplatňovanie nároku na náhradu škody, ktorá mala žalobcovi
vzniknúť z dôvodu nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej

republiky, a nie rozhodovanie o nárokoch žalobcu z jeho štátnozamestnaneckého , resp. služobného
pomeru. Je to spor žalobcu so Slovenskou republikou - zastúpenou Ministerstvom vnútra SR o náhradu
škody, ktorá žalobcovi mala byť spôsobená porušením úniového práva nesprávnou transpozíciou
vyššie uvedenej smernice, gestorom ktorej je Ministerstvo vnútra SR. Z uvedeného dôvodu je žalobcapresvedčený, že pasívna vecná legitimácia Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR
je daná. Vychádzajú z bodov 45,46 a 61 rozsudku Súdneho dvor EÚ sp.zn.C-429/09 je jasné, že
zodpovednostným subjektom za prípadné porušenie práva Únie, ktoré vedie k vzniku škody spôsobenej

jednotlivcovi je samotný štát, v ktorom takéto porušenie práve Únie nastalo, bez ohľadu na to, aký
verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť.
Výklad žalovanej v jej vyjadrení k žalobe, v ktorom cituje, akým spôsobom sa viaceré ustanovenia
Smernice premietli do zákona, podľa žalobcu nespĺňa požiadavky úniového práva, nakoľko je len
formálny a nedosahuje sa ním Smernicou požadovaný výsledok. Je zrejmé, že ZoHZZ svojou úpravou

nielen že nereflektuje 48 hodinový týždenný limit pracovného času, ale oddelením pracovnej služby od
pracovnej pohotovosti a ich usporiadaním vytvoril priestor pre jeho nerešpektovanie; dokonca možno
konštatovať, zvlášť so zreteľom na spôsob, akým žalovaná aj v tomto konaní dotknuté ustanovenia
zákona HZZ interpretuje, že s prácou príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nad tento rozsah
sa v tejto úprave priamo rátalo, spoliehajúc sa na to, že pracovná pohotovosť do smernicou 2003/88/ES
regulovaného fondu práce nespadá, a tiež aj na to, že z jej pôsobnosti je táto kategória zamestnancov

vyňatá. Žalobca je toho názoru, že určujúcim na posúdenie hodnoty nemajetkovej ujmy v jeho prípade
by malo byť ustanovenie § 122 ods. 2 ZoHZZ, ktoré upravuje výšku náhrady za výkon pohotovosti
určenej nad rámec služobného času, nakoľko v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice 2003/88/
ES sa žiaden čas, mu každá jedna hodina pohotovosti bola nariadená nad rámec služobného času, teda
nad rámec času, za ktorý mu prináleží základný plat.

22.Žalovaná sa vyjadrila k vyjadreniu žalobcu dňa 11.01.2022 ( č. l. 115 ) tak, že trvá na svojom
predchádzajúcom vyjadrení v časti výkladu predmetnej smernice vo vzťahu k nároku na náhradu
škody. Žalovaná poukazuje na skutočnosť, že v zmysle Smernice 2003/88/ES môže byť prípadná
vzniknutá škoda v dôsledku porušenia právnej normy EÚ nahradená okrem finančného odškodnenia

aj udelením dodatočného náhradného voľna, pričom je úlohou vnútroštátneho súdu, aby zabezpečil
spôsob náhrady škody, ktorý je zvolený v súlade so zásadou ekvivalencie. Žalovaná sa prikláňa k
udeleniu dodatočného náhradného voľna najmä s ohľadom na skutočnosť, že žalobca vo svojej žalobe
tvrdí, že škoda vznikla v dôsledku straty času odpočinku, pričom žalovaná má za to, že táto strata by
mohla byť nahradená práve stanovením dodatočného náhradného voľna. Je na vnútroštátnom práve

členských štátov, aby pri dodržaní zásady ekvivalencie a efektivity stanovili kritériá umožňujúce určiť
rozsah škody a súčasne aby stanovili, či sa musí poskytnúť náhrada takejto škody vo forme finančného
odškodnenia alebo udelenia dodatočného náhradného voľna a súčasne aby boli zadefinované pravidlá
týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Žalovaná má za to, že výšku nemajetkovej ujmy nie je
možné vypočítať mechanicky. Žalobca taktiež uvádza, že vzhľadom k tomu, že v právnom poriadku

Slovenskej republiky neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca náležitosti konania o náhradu škody
spôsobenej porušením úniového práva, je nutné použiť analogicky ustanovenia § 11 a § 13 OZ, keďže tie
sú svojim obsahom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva. K uvedenému uvádzame, že
žalovanánemôžebyťúčastníkomsporuoochranuosobnosti,pretovprípadeaplikácietýchtoustanovení
opätovne vyvstáva otázka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej. Žalovaná vzhľadom k

uvedenému opätovne namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej.

23.Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 27.06.2022. Pojednávania sa zúčastnil žalobca
prostredníctvomsvojhoprávnehozástupcuktorýkveciuviedol,žepodanoužalobousadomáhanáhrady
škody spôsobenej mu porušením práva na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktorý je garantovaný

smernicou EP a Rady č.2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Dôvod
porušenia jeho práva pramení v nesprávnej transpozícii smernice do právneho poriadku SR, ktorá v
rozpore s právom EÚ a v rozpore s ustaľovanou rozhodovacou praxou Európskeho súdneho dvora
nepovažuje čas strávený v pracovnej pohotovosti za čas výkonu štátnej služby, resp. za pracovný čas.
V dôsledku toho trávi žalobca v mieste výkonu štátnej služby viac času než je podľa smernice prípustné

a prichádza tak o čas na oddych a regeneráciu po fyzicky i psychicky náročnej práci, o čas na budovanie
vzťahusrodinou,kamarátmiapartnerkou,čímdochádzakporušeniujehoprávanaodpočinok,súkromie
a rodinný život. V zmysle ustanovenej judikatúry je pre priznanie nároku na náhradu škody potrebné, aby
po 1/ bolo cieľom porušenej právnej normy priznať jednotlivcom práva; 2/ aby bolo porušenie dostatočne
závažné a po 3/ aby medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodenému jednotlivcovi

existovala priama príčinná súvislosť. Článok VI písm. b smernice predstavuje právnu normu, ktorá
jednotlivcovi priznáva práva, ktoré môže priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnym súdom. Po druhé,
porušenie práva je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora EÚ
v danej oblasti. Z judikatúry súdneho dvora, na ktorú žalobca poukázal vo svojich podaniach, jasnevyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých
je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný času. Pričom to
neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti o možnosti opačného výkladu. Čo sa týka

druhej podmienky, ak žalobca v dotknutom období pracoval nad stanovený limit v zmysle smernice, ide
o zjavné porušenie judikatúry ESD a toto porušenie sa preto musí považovať za dostatočne závažné.
Pokiaľ ide o tretiu podmienku, tá je podľa žalobcu naplnená, nakoľko existuje priama príčinná súvislosť
medzi porušením smernice a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času na odpočinok, na
ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený porušeným ustanovením

dodržaný. Smernica obsahuje aj vymedzenie času, ktorý sa nezapočítava do referenčného obdobia. V
súlade s týmto článkom sa doba pracovnej neschopnosti a doba jeho platenej dovolenky nezahŕňajú
do referenčného obdobia. Čo je na ťarchu žalovanej, nakoľko ako príklad uvádzame nasledovné, ak
pri 48 hodinovom týždennom pracovnom čase je pracovník 5 dní pn, alebo je na dovolenke, nie je
zamestnávateľ oprávnený nariadiť mu na zvyšné 2 dni v týždni prácu v trvaní 48 hodín ale len prácu v
pomernom čase. V ďalšom odkázal na doterajšie podania.

24.V okolnostiach prípadu nie je medzi stranami sporné, že žalobca je príslušníkom Hasičského a
záchranného zboru SR, vykonáva stálu štátu službu v D.. Žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované
služby takým spôsobom, že na 16 resp. 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená
8 resp. 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Služobné pohotovosti sú určované na čas

nočných hodín. V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na
zásah, mení sa služobná pohotovosť za prácu nadčas. Hasiči teda strávia na pracovisku počas jednej
zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia zmena, každý
tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna.

25.Počet odpracovaných hodín, čo sa týka rozsahu služobného času a rozsahu služobnej pohotovosti
u žalobcu, nebol medzi stranami sporný. Z výplatných pások (č. l. 43 - 61) a podľa prehľadu a rozsahu
nariadených pracovných pohotovostí mal súd za osvedčené, že od februára roku 2018 do januára
2021 odpracoval 1.827,40 hodín nad právom únie povolený týždenný limit služobného času, teda v
okolnostiach prípadu žalobca vyše troch rokov pracuje v priemere 56 hodín týždenne, a tak odpracuje

každý týždeň 8 hodín nad limit stanovený a povolený právom Únie, čo pri priemernom počte týždňov
52,179 je to 417,4 hodín do roka, a teda za posledné tri roky to predstavuje 1.827,40 odpracovaných
hodín nad právom Únie povolený týždenný limit služobného času.

26.Zistený skutkový stav súd (aj) v súlade s ustálenou judikatúrou v obdobných veciach (najmä rozsudky

Krajského súdu v Košiciach 6Co 2/2019, 2CoPr/3/2019, 11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2020) takto právne
posúdil:

27.Pri posudzovaní právnej stránky v okolnostiach prípadu súd vychádzal zo súdnej praxe a z názorov
(úvah) prezentovaných Ústavom medzinárodných vzťahov a aproximácie práva (Právnická fakulta UK

Bratislava).

28.K žalovanou vznesenej námietke nedostatku právomoci rozhodovania súdu tunajší súd vyjadruje
presvedčenie, že nárok žalobcu tak, ako ho skutkovo vymedzil, nemôže v slovenskom právnom systéme
prejednať a rozhodnúť žiaden iný orgán ako všeobecný súd. Pri tomto konštatovaní vychádzal súd z

ustanovenia § 3 CSP a z názorov (úvah) prezentovaných už spomínaným Ústavom medzinárodných
vzťahov a aproximácie práva (Právnická fakulta UK Bratislava, odseky 19 - 21). Bolo nepochybné a
zo strany žalobcu ako pána sporu opakovane zdôraznené, že neuplatňuje mzdový nárok, ale nárok na
náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť porušením úniového práva. Jedine všeobecný súd je v zmysle
ustanovenia § 3 CSP oprávnený (a povinný) rozhodnúť o tom, či bola jednotlivcovi spôsobená škoda

nesprávnym prebratím práva Európskej únie, jeho nerešpektovaním a v akej výške.

29.Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza z prednosti
komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Práve na základe prednosti
komunitárneho práva si v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu

členskéhoštátusamôžupoškodenéfyzickéaleboprávnickéosobydomáhaťnáhradyspôsobenejškody.

30.Prednosťkomunitárnehopráva,jehopriamyúčinok,akoajcelýinštitútzodpovednostičlenskéhoštátu
a uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektmi nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách,ani v aktoch inštitúcií Európskej únie a vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev. Táto judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásady
komunitárnej lojality, ktoré sú zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva

(ďalej len Zmluva o založení ES"), a na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky
opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií
spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy" alebo
ktoré by mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

31.Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor vysvetlil po prvýkrát v prípade Simmenthal
(106/77, 9.3.1978, Zb, s, 629), v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení
komunitárneho práva prípade, ak bola s nimi v rozpore vnútroštátna norma. Priama aplikovateľnosť
komunitárneho práva v tomto prípade podľa Súdneho dvora znamená, že „normy komunitárneho práva
musia disponovať úplným účinkom, a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od
ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti", akoby boli súčasťou právneho poriadku

uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov" (bod 14 rozsudku Simmenthal), pričom majú
vyššiuprávnusiluakonormyvnútroštátne.Toznamená,ževnútroštátnanormaodporujúcakomunitárnej
norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je
ako orgán členského štátu „v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako
celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie

alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom" (body
16 a 21 rozsudku Simmethal).

32.Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna.
Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez

ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.

33.V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne
právo z článku 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní
viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t.j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení

Európskeho spoločenstva, aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Okrem toho §
2ods. l zákona č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu
domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na
predchádzajúce ustanovenia nakoniec nadväzoval aj § 121 O.s.p., ktorý zbavoval povinnosti dokazovať
právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie a v súčasnosti je to

Civilný sporový poriadok vo svojom ustanovení § 186 ods. l.

34.Podľa čl. 7 druhá a tretia veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.

120 ods.5.

35.Podľa čl. 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a
pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a5
a zákonom.

36.Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času
ustanovuje Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času.

37.V čl. 1 bod 2 Smernice táto rieši: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a
ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej
práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

38.Podľa čl. 1 bod 3 Smernice táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v

zmysle čl. 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.39.Podľa čl. 2 bod 1 Smernice „pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi alebo praxou.

40.Podľa čl. 6 písm. b) Smernice členské štáty príjmu opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

41.Podľa čl. 16 písm. b) Smernice členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

42.Podľa ustanovenia § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z. („Zákon") služobný čas príslušníka je časový
úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

43.Podľa ustanovenia § 85 ods. 2 Zákona služobný čas príslušník je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

44.Podľa ustanovenia § 86 ods. 1 a 2 Zákona služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich

mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne
nadväzujúcejslužobnejpohotovostivmiestevykonávaniaštátnejslužbyjenajviac24hodínvslužobnom
dni.

45.Podľa ustanovenia § 91 ods. 1 Zákona štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad
rámec určeného služobného času.

46.Podľa ustanovenia § 91 ods. 3 Zákona v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu
službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

47.Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 Zákona služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v
štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

48.Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z.z. ako vykonávanie štátnej služby sa
posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo
sviatok.

49.Podľa ustanovenia § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z.z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok

ustanovenýchtýmtozákonom,okremslužobnéhopríjmupatrípeňažnánáhradazaslužobnúpohotovosť
v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

50.Podľa ustanovenia § 122 ods. l, ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods.
l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo

sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.

51.Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide

o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja, b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť
vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja, c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť
vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň

služobného pokoja.

52.Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov
(lekárov, hasičov), v prípade hasičov riešil Súdny dvor EU (ďalej len ESD) vo svojom rozsudku C -429/09G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného
času v spojení s ďalším „riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný
čas. V tejto veci týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov

ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas
ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas"
v zmysle Smernice2003/88/ES". V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave
stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod

25 Rozsudku ESDC-429/09 z 25.11.2010).

53.Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor
rovnako uviedol, že ... pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas" v zmysle smernice
93/104/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej

pohotovosti" (bod 27 Rozsudku ESD vo veci 437/05 z 11.01.2007).

54.Podľa ustanovenia § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a
zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

55.Podľa ustanovenia § 13 ods. 1, 2, 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo je vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady

podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo.

56.Súd dňa 27.6.2022 vec rozhodol tak, že priznal žalobcovi sumu 4.315,29 eur bezúročne tak, ako si
ju uplatnil v žalobnom návrhu a tiež mu priznal 100% náhradu trov konania, pričom predmetný nárok

žalobcu posúdil ako náhradu škody.

57.Voči tomuto rozsudku sa odvolal žalovaný a Krajský súd v Košiciach uznesením 5Co/254/2022-187
dňa31.10.2023napadnutýrozsudokvcelomrozsahuzrušil.Zčlánkov27,28,29zrušujúcehouznesenia
vyplýva, že predmetný nárok žalobcu je potrebné považovať za nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

a nie na nárok na náhradu škody a to aplikáciou § 11 a 14 OZ. Súd na pojednávaní dňa 22.1.2024 doplnil
dokazovaním navrhovaný výsluch žalobcu, z ktorej výpovede súd zistil, že žalobca pracuje u žalovanej
ako profesionálny zásahový hasič a do hasičského zboru nastúpil v roku 2012. T.č. vykonáva funkciu
hasič – záchranár špecialista. Má odrobených 12 rokov v hasičskom zbore. Čo sa týka samotného
výkonu práce, uviedol, že pracuje v 24-hodinových smenách, ktorá smena pozostáva z časti výkonu

štátnej služby v rozsahu 16 hodín a 8 hodín pracovnej pohotovosti. Smena je rozvrhnutá tak, že od
7.00 hod. do 22.00 hod. absolvuje riadny výkon štátnej služby, od 22.00 hod. do 6.00 hod. pracovnú
pohotovosť a od 6.00 hod. do 7.00 hod. taktiež riadny výkon štátnej služby. Čo sa týka pracovnej
pohotovosti od 22.00 hod. do 6.00 hod. ráno, táto spočíva v tom, že sa zdržuje na pracovisku, má
k dispozícii podmienky na spanie, avšak tento spánok vyhodnotil ako neplnohodnotný o charaktere

tohto spánku, počas pracovnej pohotovosti, vypovedá tá skutočnosť, že ak nastane počas tejto doby
poplach, musí do jednej minúty opustiť požiarnu stanicu predpisovo oblečený, pričom má povinnosť
vedieť, kde je miesto zásahu a podľa pokynov veliteľa družstva nastupuje na to vozidlo s tými osobami,
ktoré veliteľ družstva určí a to podľa charakteru zásahu, ktorý sa má vykonať. Tento spánok vyhodnotil
ako pohotovostný režim, v rámci ktorého nesmie opustiť stanicu a byť sústavne pripravený na možný

zásah. Po absolvovaní 24-hodinovej smeny a po návrate domov sa spravidla naraňajkuje a potom
ešte dospáva čas, ktorý v noci zmeškal, a ktorý plnohodnotne nespal. Pohotovostný čas ho ukracuje
o pobyt s rodinou, z jeho osobných záujmov. Dodal, že má ročného syna, ktorého sa snaží vychovávať
spolu s družkou. Venuje sa včelárstvu, športu, rekonštruuje dom v obci C., ktorý je jeho rodičovským
domom. Taktiež si zakúpil s družkou dom v Kaluži, ktorý tiež rekonštruuje. Má mamu, ktorá má 73

rokov a o ktorú sa tiež potrebuje starať. Venuje dosť času mame, keďže táto je vdova a žije v obci
Suché. Teda, konštatoval, že pracovná pohotovosť ho obmedzuje v týchto jeho aktivitách tak, ako ich
vyššie popísal. Vyššie popísaný rozvrh pracovného času žalobca vykonáva od roku 2012, kedy nastúpil
do hasičského zboru. Práve odvtedy vykonáva 24 hodinové služby a uviedol, že bol si vedomý tejskutočnosti pri nástupe do práce, pri podpísaní pracovnej zmluvy, že takto bude prebiehať jeho pracovný
čas. Nevedel uviesť, koľko výjazdov absolvoval počas pracovnej pohotovosti. Uviedol, že to záleží od
viacerých faktorov. Môžu to byť náhodné faktory, ale závisí to aj od ročného obdobia, keď napríklad v jari

viaceroobčanovvypaľujetrávuavtedydochádzakčastýmvýjazdom,ajpočasvykonávanejpohotovosti.
Ďalej uviedol, že absolvuje každoročne lekárske prehliadky a jeho zdravotný stav je taký, že vyhovuje
výkonu štátnej služby hasiča.

58.Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žalobcovi nepochybne vznikla

nemajetková ujma. Uvedená ujma u žalobca spočíva v porušení jeho základného osobnostného práva
na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva na
primeranú dobu odpočinku.

59.Je potrebné zdôrazniť, že so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom
prípade porušené a jeho okolnosti je možno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie

požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti.

60.Z § 3 ods.1 OZ vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustili od nej
oprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie mravná satisfakcia. Peňažná satisfakcia

prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa ods.1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc
z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, teda, že žalovaná ako členský štát
únie, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna
hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle
zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje zamestnávateľovi, resp.

služobnému úradu – rozumej príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu
hranicu stanovenú v článku 6 písm. b/ smernice EP a rady č.2003/88/ES je v prejednávanom spore
potrebné urobiť záver, že žaloba má upustenie od neoprávneného zásahu ako aj žaloba na odstránenie
trvajúcichnásledkov.Niejenamieste,vzhľadomnasubjektzodpovednosti,zaneoprávnenýzásah–štát.
Vzhľadom na tieto špecifiká rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorého sa podľa

súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie odvolanie difamujúcich výrokov a pod.. Uvedené
prostriedky nápravy podľa § 13 ods.1 OZ za týchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť
a v takomto prípade súdna prax nevylúčila možnosť, bez ďalšieho, uplatniť finančného zadosťučinenie.
Je potrebné dodať, že aj z formulácie § 13 ods.2 OZ vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej
osoby v spoločnosti nie je jediným príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu

nemajetkovej ujmy peniazmi. Podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch
neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce.

61.Pojem pracovný čas treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel
smernice, ktorými zabezpečuje životné a pracovné podmienky pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch

podmienok: 1. pracovník musí byť v práci; 2. musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po 3. musí
vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo
nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého
poskytnutia príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť
počas plnenia tohto typu povinnosti. Napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine.

Aj čas pracovnej pohotovosti strávený v domácom prostredí na telefóne jednoznačne predstavuje
pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný a jeho
sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená. Je potrebné
prihliadnuť aj na to, že právo na odpočinok u žalobcu je permamentne niekoľko rokov porušované.
Žalobcaplnívspoločnostiveľmizodpovednéúlohy,ktorénierazvyžadujúajnasadenievlastnéhoživota;

že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine,
resp. vykonávať vykonávanie aktivít, ktoré priamo či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho
pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Odpracované hodiny nad
týždenný limit stanovený právom EÚ za obdobie od 1.2.2018 do 31.1.2021 v rozsahu 1827,40 hodín
a výška priznanej nemajetkovej ujmy 3.500,-eur nie je neprimerané, vzhľadom už na predchádzajúce

vyššie uvedené úvahy. Práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj vysoko odborná.
O to viac sa javí potreba, aby žalobca, ako hasič, mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu,
súkromie a rodinný život a keďže porušením práv únie bolo žalobcovi do tejto sféry zasiahnuté, súd
priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu v rozsahu 3.500,-eur. Súd túto sumu považoval za primeranúa preto prevyšujúcu časť nároku žalobcu v sume 815,29 eur aj s poukazom na právny názor vyslovený
odvolacím súdom v článku 28. zrušujúceho uznesenia 5Co/254/2022 zo dňa 31.10.2023 zamietol.

62.O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods.1 CSP tak, že ich náhradu čiastočne úspešnému
žalobcovi v rozsahu úspechu priznal. Tento si v konaní uplatnil nárok v sume 4.315,29 eur, pričom
priznaná suma z tohto uplatneného nároku 3.500,-eur predstavuje 77% a neúspech v sume 815,29 eur
predstavuje 23%. Súd následne od hodnoty 77% odrátal neúspech žalobcu vo výške 23% a dospel
k výslednej hodnote 54% a preto priznal žalobcovi náhradu trov konania v tomto rozsahu.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na
tunajšom súde.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 CSP
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Ak povinnosť uložená v tomto rozhodnutí nebude splnená, môže sa
oprávnená osoba svojho nároku domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.