Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, July 4, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoPr/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8720200111
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8720200111.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu
JUDr. Marianny Hirkovej a JUDr. Mariána Hoffmanna, PhD., v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX,
bytom C., D. XX, zastúpený: JUDr. Ladislav Mikloš, advokát so sídlom Košice, Vodná 6, IČO: 31 309
909, proti žalovanému ZTS Sabinov, a. s., so sídlom Sabinov, Hollého 27, IČO: 00 590 797, zastúpený:
JUDr. Marek Sahuľa, advokát so sídlom Prešov, Hlavná 111, IČO: 17 083 362, o zaplatenie 2.059,38

eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 11Cpr/2/2020-112 zo dňa
21.3.2023 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu zamietol. Žalovanému priznal voči žalobcovi právo
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých súd rozhodne samostatným uznesením.

2. Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 2.059,38 eur
s prísl. z dôvodu, že uvedenú sumu ako odmenu na základe dohody o pracovnej činnosti mu dlhuje
žalovaný.
Prvoinštančný súd zistil, že dňa 25.4.2016 uzatvoril žalobca a žalovaný ako zamestnanec dohodu
o pracovnej činnosti, v zmysle ktorej žalobca mal pre žalovaného vykonávať marketingové aktivity

súvisiace s rozvojom obchodných vzťahov na teritóriu Ruskej federácie. Marketingovými aktivitami sa
rozumie najmä analýza potencionálneho trhu, marketingový prieskum trhu, vypracovaním marketingovej
stratégie a plánu, vedenie obchodných rokovaní za účelom nadviazania obchodných vzťahov,
vypracovaním správ o marketingovej činnosti a jej výsledkoch na určenom teritóriu a ďalšie
marketingovo-obchodné činnosti podľa pokynu zamestnávateľa. Dohoda bola uzatvorená na dobu určitú
od16.5.2016do31.12.2016vrozsahu10hodíntýždenne.Žalobcasazaviazal,žeprácubudevykonávať

osobne a riadne a výsledky svojej práce bude predkladať mesačne, vždy do 5. dňa v mesiaci, E. F.
F., výkonnému riaditeľovi. Dohodnutá odmena za vykonanú prácu bola 2.850 eur mesačne, ktorá je
splatná vždy do 20. dňa v mesiaci, ktorý nasleduje po mesiaci, v ktorom bola práca vykonaná. Táto
odmena v sebe zahŕňa všetky náklady spojené s výkonom tejto práce, vrátane prípadných cestovných
výdavkov. Súd zistil, že okrem decembra 2016 žalovaný uhradil žalobcovi mesačne 2.059,38 eur. E.
F. F. bol žalobcom informovaný minimálne raz mesačne o jeho činnosti, pričom forma nebola určená.

Komunikovali spolu telefonicky a prostredníctvom elektronickej pošty niekoľkokrát mesačne. Po tom,
čo bol z funkcie odvolaný E. F., túto funkciu začal vykonávať E. G., ktorý sa stal výkonným riaditeľom.
Súd zistil, že žalobca komunikoval aj s E. G. elektronicky. Z výsluchu E. G. súd zistil, že po nástupe
do funkcie preveroval zmluvné vzťahy a zistil, že žalobca mal na území Ruskej federácie vykonávať
akvizičnú činnosť. Nakoľko o svojej činnosti žalobca nedodal žalovanému žiadne podklady, E. G. dal
pokyn na zastavenie platieb žalobcovi. Pozval si žalobcu na pohovor a zistil, že tento nekonal v súlade

s dohodou o pracovnej činnosti. Žalobca nemal čas písať reporty, avšak informoval o svojej činnosti
iba ústne.Prvoinštančný súd vec posúdil podľa § 223 ods. 1, § 224 ods. 1, 2, podľa § 228a ods. 1, 2, 4 Zákonníka
práce a podľa § 118 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Vychádzal z ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce a na to
nadväzujúc aplikoval ust. § 39 OZ. Z procesného hľadiska vychádzal aj z ust. § 185 ods. 1, § 215 ods.

1 čl. 8 Civilného sporového poriadku.
Prvoinštančný súd zistil, že predmetom nároku je odmena za základe dohody o pracovnej činnosti za
mesiac december 2016 v sume 2.059,38 eur. Dospel k záveru, že strany sporu mali uzatvorenú dohodu
o pracovnej činnosti a je nesporné, že žalobca za mesiac december 2016 správu o svojej činnosti
nepodal, avšak argumentáciu žalovaného, že žalobca bol povinný správu o činnosti podať k rukám

výkonného riaditeľa žalovaného súd neakceptoval, pretože je nepochybné, že ani v predchádzajúcich
mesiacoch od mája 2016 správa o činnosti nebola predložená písomne a výkonný riaditeľ E. F. bol
o aktivitách žalobcu informovaný prostredníctvom elektronickej pošty a telefonicky. Tento postup možno
podľa súdu považovať za zaužívaný, i keď v rozpore s § 224 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, nakoľko
dohodnutý spôsob podávania správ o činnosti bol písomný.
Prvoinštančný súd považoval námietky žalovaného, že dohodnutá výška odmeny je v rozpore s ust.

§ 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce a dobrými mravmi za dôvodnú, pretože odmena bezdôvodne
zvýhodnila žalobcu, nakoľko jeho odmena dosahuje nadpriemernú výšku. Prvoinštančný súd zohľadnil
aj okolnosť, že v odmene sú zahrnuté všetky náklady spojené s výkonom dohodnutej činnosti, vrátane
cestovných výdavkov. Práca mala byť naviac vykonaná na území Ruskej federácie. Prvoinštančný súd
dospel k záveru, že takúto dohodu je potrebné považovať za absolútne neplatný právny úkon podľa § 39

Občianskeho zákonníka, pretože pri porovnaní odmeny ostatných zamestnancov, ktorí sú v pracovnom
pomere, odmena za vykonané práce bola na strane žalobcu zjavne neprimeraná. Za 10 hodín týždenne
mal žalobca príjem 18,50 eur za hodinu a priemerný hodinový zárobok ostatní zamestnanci žalovaného
mali 5 eur.
Na základe uvedených skutočností v súlade s citovanou právnou úpravou súd skonštatoval, že žalobca

neuniesol dôkazné bremeno, ani bremeno tvrdenia, nepreukázal existenciu a výšku nároku vo vzťahu
k žalovanému.
O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote v celom rozsahu odvolanie žalobca.

Žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia a nesprávne skutkové a právne
posúdenie veci.
Pokiaľ sa týka nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, žalobca namietal, že súd odôvodnil
svoje rozhodnutie veľmi stroho a stručne, bez svojho postoja k prejednávanej veci. Žalobca sa
nedozvedel odpovede na niektoré dôležité skutkové tvrdenia a zistenia. Medzi podstatné okolnosti, na

ktoré čakal žalobca odpoveď je okolnosť, kto vypracoval dotknutú dohodu, za akých okolností došlo k jej
uzatvoreniu a či táto dohoda je neplatná v celom rozsahu, alebo len v časti týkajúcej sa odmeny. Nie je
známe, na základe čoho prvoinštančný súd dospel k záveru o písomnej forme podávania správ v zmysle
dohody, keď k takejto dohode vôbec nedošlo. V dohode nie je ani uvedené, že pre prípad nepodania
informácie v písomnej forme nebude žalobcovi poskytnutá odmena.

Prvoinštančný súd neuviedol, či táto dohoda podľa § 39 Občianskeho zákonníka obsahom alebo účelom
odporuje zákonu, alebo či obchádza zákon alebo sa prieči dobrým mravom.
Prvoinštančný súd ďalej vec nesprávne skutkovo posúdil, keď záver prvoinštančného súdu, že žalobcovi
nevznikol nárok na odmenu za mesiac december 2016, je z dôvodu, že neposlal správu o svojej činnosti
za mesiac december 2016, nie je správny. Z dohody ani zo zákona nevyplýva táto podmienka vyplatenia

odmeny. V bode 4 dohody žalobca mal zasielať E. F. F., výkonnému riaditeľovi, informácie o výsledkoch
svojej práce. Od 1.12.2016 E. F. už nebol zamestnancom, a teda mu nebolo možné ani poslať takúto
správu. Činnosť žalobcu pri vykonávaní práce na území Ruskej federácie sa neodvíjala od jednotlivých
úkonov mesačne, ale výsledky tejto činnosti sa prejavovali až postupom času.
V dohode nebola určená žiadna forma na predkladanie výsledkov práce žalobcom. Zaužívaný bol

spôsob komunikácie telefonicky alebo emailom. Uvedené vyplýva aj z čestného vyhlásenia E. F., ktoré
vyhlásenie súd nezohľadnil a ani to neodôvodnil.
Prvoinštančný súd pri určení výšky odmeny aplikoval ust. § 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce. Toto
ustanovenie nie je správne, pretože vec je potrebné posúdiť individuálne. Je dôležité sa zamerať na to,
aké okolnosti predchádzali uzatvoreniu tejto dohody a je potrebné vychádzať z individuálnych rozmerov

uzatvorenej dohody a rozsah prác, ktoré mal žalobca vykonávať na území Ruskej federácie, kde sa aj
fyzicky nachádzal a žil v Moskve, kde výdavky s výkonom práce sú na inej úrovni, ako výdavky bežných
zamestnancov v D..Ďalej žalobca namietal správnosť zistenia skutkových okolností, keď uviedol, že žalobcovi je vytýkané,
že neposkytol informáciu o svojej práci za december 2016, avšak žalovaný mu neoznámil, komu má
poskytnúť tieto informácie. Žalovaný neoznámil žalobcovi, že odmenu za december 2016 mu nevyplatí.

Dohodu o pracovnej činnosti vypracoval žalovaný, preto sa žalovaný nemôže domáhať neplatnosti
právneho úkony, ktorý spôsobil sám. Žalobca vstupoval do zmluvného vzťahu s dôverou, naviac,
žalovaný si od žalobcu neuplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za vyplatené odmeny
v predchádzajúcom období.
Prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil, čo je ďalším odvolacím dôvodom. Zmluvu uzatvoril

žalobca so žalovaným ako dvojstranný právny úkon. Neplatnosť tohto právneho úkonu mal spôsobiť
žalovaný sám. Súd mal na túto okolnosť prihliadnuť. Žalobca pri uzatváraní dohody nemal žiadnu
vedomosť, ani nemohol vedieť, aké sú platobné pomery zamestnancov žalovaného. Zákon pri takomto
konaní chráni žalobcu, teda osobu, ktorej je právny úkon predložený žalovaným určený.
Žalobca si uplatnil nárok na náhradu trov konania, pretože považuje svoje argumenty za dôvodné.
Prvoinštančný súd v svojom rozhodnutí na záver veľmi stroho uviedol, že žalobca neuniesol

dôkazné bremeno, ani bremeno tvrdenia a nepreukázal existenciu a výšku nároku vo vzťahu
k žalovanému. S týmto tvrdením prvoinštančného súdu žalobca nesúhlasil. Ide o všeobecné
konštatovanie prvoinštančného súdu a nie je možné zistiť, aké tvrdenia a aké dôkazné bremeno žaloba
neuniesol. Naopak, žalobca predložil všetky listiny odôvodňujúce svoj nárok.
Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu tak, že žalobe vyhovie a prizná

žalobcovi 2.059,38 eur, vrátane úroku z omeškania. Uplatnil si nárok na náhradu prvoinštančného
a odvolacieho konania. Prípadne žiadal, aby rozsudok prvoinštančného súdu bol zrušený a vec vrátená
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie prvoinštančnému súdu.

4. K odvolaniu zaujal písomné stanovisko žalovaný. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že odvolanie žalobcu

je neopodstatnené. Prvoinštančný súd správne vo veci zistil skutkový stav, správne vec správne posúdil
asprávnenárokzamietol.Tvrdeniežalobcu,žežalovanýpochybiltým,ženeinformovalžalobcuozmene
v osobe výkonného riaditeľa je irelevantné. Ak žalobca mal uvedenú dohodu o pracovnej činnosti, tak
musel okamžite vedieť, že došlo k zmene v osobe výkonného riaditeľa, samozrejme, ak chodil do práce.
Ak o tom nevedel, tak do práce nechodil, a teda aj nevykonával dohodnutú prácu. Ak má byť pravdou

tvrdenie žalobcu, že pravidelne informoval ústne výkonného riaditeľa o výsledkoch svojej činnosti, tak už
1.12.2016 musel zistiť, že E. F. už nie je výkonným riaditeľom, ale je ním E. G.. Podľa zmluvy mal žalobca
informovať za mesiac november od začiatku decembra, ale evidentne tak nerobil. Žalobca v mesiaci
december si nesplnil svoje povinnosti, a preto aj z tohto titulu mu nevznikol nárok na požadovanú
odmenu.

Prvoinštančnýsúdsprávneposúdilajnárokvovzťahukvýškeodmeny,keďodmenadohodnutávzmluve
žalobcu je neplatná, pretože je v priamom rozpore so zákonom. Žiadal rozsudok potvrdiť a uplatnil si
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

5. K vyjadreniu žalovaného zaujal písomné stanovisko žalobca, ktorý poukázal na veľmi stručné

vyjadreniu k odvolaniu a uviedol, že rozsudok prvoinštančného súdu považuje za nesprávny. Odkázal na
svoje odvolacie dôvody a na svoje odvolanie a žiadal, aby odvolací súd postupoval pri jeho rozhodnutí
podľa § 388 CSP.

6. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok

prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania podľa
§ 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je správne.

7. Prvoinštančný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o odvolaciu

námietku, ktorú žalobca odôvodnil nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia, keď súd nepodal
odpovede na základné sporné otázky prejednávanej veci.

8. Obsah práva na spravodlivý súdny proces je množstvom práv vyplývajúcich z procesných
hmotnoprávnych a ústavných predpisov, ktoré vo svojej jednote tvoria právo odvolateľa na spravodlivý

proces. Okrem iných práv, takýmto právom na spravodlivý súdny proces je aj právo na vyporiadanie
sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva zo strany súdu je porušením práva na
spravodlivý súdny proces.Porušenie tohto práva nemusí vždy nevyhnutne viesť k zrušeniu rozhodnutia prvoinštančného súdu,
pokiaľ je možné, vzhľadom na okolnosti prípadu a vzhľadom na rozsah porušenia dielčieho práva
prvoinštančným súdom, zasiahnuť odvolacím súdom a toto porušenie napraviť.

V takom prípade odvolací súd buď doplní dôvody, alebo odstráni pochybenie prvoinštančného súdu,
pokiaľ to nemá dopad na správne zistený skutkový stav a správne právne posúdenie veci.

9. V prejednávanej veci však rozhodnutie prvoinštančného súdu, vzhľadom na to, že je vo svojom
obsahu rozporné a nepreskúmateľné, nedáva odpovede na žiadne otázky dôležité pre rozhodnutie tejto

veci. Tak, ako správne poukázal žalobca v odvolaní, rozhodnutie prvoinštančného súdu nevychádza
z okolností uzatvorenia dohody o pracovnej činnosti a nie je jasné, v akom rozsahu je táto dohoda
v zmysle tvrdení prvoinštančného súdu neplatná, a teda či je neplatná len v rozsahu odmeny, alebo
v celom rozsahu. Ďalej odvolací súd nenachádza zhodne so žalobcom odpoveď na to, kedy, kde
a za akých okolností sa podľa tvrdení prvoinštančného súdu zaviazal žalobca poskytovať žalovanému
písomné informácie o svojej činnosti. Takéto okolnosti z tejto dohody nevyplývajú. Je však možné,

že prvoinštančný súd má na uvedenú okolnosť odpoveď, avšak nie je uvedená v súdnom rozhodnutí.
Nakoniec prvoinštančný súd v závere svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca neuniesol bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu a výšku uplatňovaného nároku vo vzťahu
k žalovanému. Z tejto konštatácie však odvolací súd nezistil, aké tvrdenia mal tvrdiť žalobca, resp. ich
netvrdil a aké dôkazy mal žalobca súdu predložiť na preukázanie týchto neznámych tvrdení, aby bol

úspešný vo vzťahu k základe aj výške uplatňovaného nároku.

10. To, akým spôsobom sa odôvodňuje súdne rozhodnutie, je uvedené už v konštantnej judikatúre
Európskeho súdu pre ľudské práva, kde sa zastáva názor, že súdy musia v rozsudkoch jasne
a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími

argumentami vznesenými stranami sporu, uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto
argumentov a nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces.
Judikatúra ESĽP síce nevyžaduje, aby na každý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia súdu
daná odpoveď. Trvá však na tom, aby, pokiaľ je zo strany argumentovaná určitá okolnosť a tento
argument je rozhodujúci, vyžaduje si špecifickú odpoveď.

Na judikatúru ESĽP nadväzuje aj judikatúra Ústavného súdu SR. Ústavný súd v súlade s čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv trvá na presvedčivom rozhodnutí po skutkovej,
ako aj právnej stránke. Z tejto ustálenej judikatúry vychádza aj Najvyšší súd SR ako dovolací súd
a samozrejme aj odvolací súd.
Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie prvoinštančného súd, vzhľadom na rozsah porušenia práva na

spravodlivý súdny proces, nemôže toto pochybenie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení súdneho
rozhodnutia, toto rozhodnutie a pochybenie v odvolacom konaní napraviť.

11. Žalobca v odvolaní ďalej namietal nedostatočné skutkové zistenia prvoinštančného súdu.
Skutkovými vadami sú vady, ktoré vznikli, pokiaľ je nesprávne vytvorený skutkový základ súdneho

rozhodnutia. Táto nesprávnosť môže byť spôsobená buď chybným vyhodnotením návrhov na vykonanie
dôkazov, nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov, nesprávnosťou postupu alebo záverov pri
ostatných spôsoboch vytvárania skutkového základu, alebo je tu predpoklad dotvorenia skutkového
stavu ďalšími prípustnými prostriedkami procesnej obrany či prostriedkami procesného útoku.
Tak, ako vyplýva z ust. § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej

inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
Odvolací súd zistil, že dôkazy, ktoré prvoinštančný súd vyhodnotil v súvislosti s povinnosťou informovať
žalovaného mesačne písomne (bod 27 súdneho rozhodnutia), nevyplýva z dôkazov, ktoré má
prvoinštančný súd k dispozícii. Tieto dôkazy nesvedčia ani o tom, že za december 2016 žalobca nepodal
správu o svojej činnosti, naopak, žalobca tvrdí a predložil o tom emailovú komunikáciu, že k informovaniu

žalovaného aj prostredníctvom nového výkonného riaditeľa došlo. Závery prvoinštančného súdu vo
vzťahu k skutkovým zisteniam sú preto nesprávne, odporujúce okolnostiam vyplývajúcim z dôkazov,
keď dôkazy podľa odvolacieho súdu prvoinštančný súd nehodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti
a výsledky hodnotenia dôkazov nespĺňajú pravidlá formálnej logiky.

12. V danom prípade ide o individuálny pracovnoprávny spor, teda spor s ochranou slabšej strany. Pokiaľ
súd v prospech zamestnanca považuje za potrebné vykonať nejaký dôkaz, jeho procesná aktivita je
stanovená v § 319 CSP, podľa ktorej súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, akje to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na
tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.
Prvoinštančný súd však pre účely zisťovania skutkového stavu týmto spôsobom nepostupoval,

postupoval prísne formálne, čo má za následok nedostatočne zisteného skutkového stavu vo vzťahu
k uplatňovaným nárokom.

13. Okolnosti vyplývajúce z § 224 ods. 2 CSP a teda posúdenie neplatnosti dohody o pracovnej činnosti
(doposiaľ nie je jasné, či čiastočnej alebo úplnej) bez uvedenia zákonného dôvodu namietal žalovaný

ako svoju obranu v tomto spore. Bolo povinnosťou žalovaného preukázať skutkové okolnosti svojich
tvrdení o neprimeranosti odmeny žalobcu. V spise sa žiaden dôkaz svedčiaci o neprimeranosti odmeny
nenachádza pri porovnaní zamestnancov vykonávajúcich tú istú činnosť na území iného štátu.

14. Z obsahu ďalej nie je zrejmé, k akým skutkovým okolnostiam prvoinštančný súd dospel a na základe
akých dôkazov mal zistené, že vzhľadom na ostatné výdavky, ktoré má odmena pokrývať u žalobcu,

táto odmena je vo vzťahu k ostatným zamestnancom (zrejme na pracovný pomer) neprimerane vysoká.
K týmto okolnostiam prvoinštančný súd nemal k dispozícii žiadne dôkazy, ktoré by zhrnul do skutkového
stavu.

15. Ďalej žalobca v odvolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie veci, kedy na správne zistený

skutkový stav súd buď neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu,
alebo obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo správne zvolenú a správne
interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.
Podmienkou správneho právneho posúdenia veci je v prvom rade mať riadne a dostatočne zistený
skutkový stav. Prvoinštančný súd nielenže nemal dostatočne zistený skutkový stav, naviac vychádzal

z okolností, ktoré len tvrdil žalovaný, tvrdenia nepreukázal a na základe takto nedostatočne zistených
podkladov prvoinštančný súd vec právne posúdil ako nárok, ktorý žalobcovi nepatrí, pretože dohoda (v
časti alebo celá) je absolútne neplatný právny úkon. Dôvodnosť absolútnej neplatnosti právneho úkonu
nie je zrejmý. Vychádzajúc z právneho záveru o neunesení tvrdenia žalobcu a dôkazného bremena
žalobcu je nesprávny, pretože okolnosť zvýhodnenia žalobcu bolo obranným tvrdením žalovanej strany,

ktorá mala na svoje tvrdenia ponúknuť dôkazy, čo sa však nestalo.
Bolo povinnosťou žalovanej na tvrdenia žalobcu o dôvodnosti nároku ponúknuť nielen tvrdenia
o nedôvodnosti odmeny za december 2016, ale aj predložiť dôkazy, ktoré by prvoinštančný súd mal
pre účely skutkových zistení a následného správneho právneho posúdenia veci. Keďže rozhodnutie
prvoinštančného súdu v tomto štádiu konania je nedostatočné, nie je možné jednoznačne tvrdiť

nedôvodnosť uplatneného nároku žalobcom, odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, než napadnutý
rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

16. Úlohou prvoinštančného súdu bude v prvom rade uvedomiť si okolnosť, že ide o konanie

v individuálnej pracovnoprávnej veci, kde je daná procesná aktivita súdu v prospech zamestnanca.
Ďalej je povinnosťou súdu vyhodnotiť tvrdenia žalobcu a dôkazy na tieto tvrdenia. Pokiaľ tvrdenia
žalobcu sú dôkazmi preukázané, je povinnosťou súdu vyhodnotiť obranu žalovaného spočívajúcu nielen
v tvrdeniach, ale aj v preukázaní uvedených tvrdení. Následne prvoinštančný súd úvahou jednotlivo
alebo vo vzájomnej súvislosti vyhodnotí, ktorá strana sporu preukázala dôvodnosť či nedôvodnosť

uplatňovaných nárokov a v akom rozsahu a bude sa zaoberať všetkými podstatnými námietkami strán
sporu, ktoré majú vplyv na správne meritórne rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobcu.

17. Podľa § 396 ods. 3 CSP, prvoinštančný súd rozhodne aj o trovách celého konania.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).