Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, April 24, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3022200196
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:3022200196.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Bidfood Slovakia s. r. o., so sídlom Piešťanská
2321/71, 915 01 Nové Mesto nad Váhom, IČO: 34 152 199, právne zastúpený: Blaňár & Partners s. r. o.,
advokátska kancelária so sídlom Gunduličova 4, 811 05 Bratislava, IČO: 36 866 784, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100725075/2022 zo dňa 5. apríla 2022, v konaní o kasačnej
sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. TN-13S/58/2022 - 124 zo dňa

30. júla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. TN-13S/58/2022 - 124 zo dňa 30. júla 2024 sa
mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 100725075/2022 zo dňa 5. apríla 2022 sa zrušuje a vec sa
vracia žalovanému na ďalšie konanie.
II. Sťažovateľovi sa priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom

1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej ako „správny súd“) rozsudkom č. k. TN- 13S/58/2022 - 124 zo

dňa 30. júla 2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100725075/2022 zo dňa 5. apríla 2022
(ďalejako„napadnutérozhodnutie“),ktorýmžalovanýakoodvolacíorgánpotvrdilrozhodnutieDaňového
úradu Trenčín (ďalej ako „správca dane“) č. 481346/2021 zo dňa 14.10.2021 (ďalej ako „rozhodnutie
správcu dane“), a ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“)

žalobcoviurčenýrozdieldanezpridanejhodnoty(ďalejlen„DPH“)vsume129.934,56eurzazdaňovacie
obdobie máj 2013. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP tak, že
žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Podľa názoru správneho súdu bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že v predmetnej veci
došlo k podvodnému konaniu za účasti žalobcu, ktorý o svojej účasti mohol, resp. mal vedieť, pričom
bolo preukázané, že žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou a neprijal všetky potrebné preventívne
opatrenia, ktoré od neho bolo možné rozumne požadovať.

3. Správny súd sa stotožnil so správcom dane ako aj so žalovaným, podľa ktorých boli jasne
a zreteľne naplnené všetky znaky daňového podvodu a preto nebolo možné priznať nárok na
odpočítanie DPH. Správne orgány riadne preukázali netransparentné prostredie - podvodný reťazec
zainteresovaných daňových subjektov, vrátane zahraničných, obchodujúcich s hydinovým mäsomz Brazílie, za účelom znižovania daňovej povinností. Žalobca bol spojený s podvodom na DPH
prostredníctvom reťaze transakcií, ku ktorému došlo pri deklarovaných obchodoch s tovarom a v
dôsledku zisteného podvodného konania došlo k neodvedeniu dane. Aj podľa správneho súdu je možné

prijať záver, že došlo k daňovému úniku u dodávateľov žalobcu, ktorí si kompenzovali daň, uvedenú na
spornýchfaktúrachvystavenýchprežalobcu,deklarovanímnepreukázanýchodpočítanídanenavstupe/
dodávateľskými faktúrami za fiktívne plnenia, pričom žalobca je s podvodom na DPH, pri ktorom došlo
k nezaplateniu dane, spojený prostredníctvom priamej reťaze dodaní.
4. Kľúčovou okolnosťou, ktorá mala vzbudiť podozrenie žalobcu, mala byť podľa správneho súdu

nízka cena deklarovaných plnení. Žalobca mal prinajmenšom od svojej materskej spoločnosti, ktorá
mu dodávala aj kuracie mäso z Brazílie (pričom materská spoločnosť ho kupovala od spoločnosti
Ferdinand Zandbergen BV, Holandsko od roku 2008) vedieť, aké sú štandardné nákupné a predajné
ceny tejto komodity. Okrem iného je všeobecne známe, že až 80 % mäsa z Brazílie sa na európsky
trh dostáva cez Holandsko, preto žalobca ako skúsený a významný obchodník s týmto tovarom o
cenách ponúkaných distribútormi v Holandsku musel vedieť. Žalobca nepreukázal žiadny kontrolný

mechanizmus pri preverovaní cien.
5. V prípade dodávateľov žalobcu vyplynulo, že obchodná spolupráca s uvedenými dodávateľmi začala
uzatvorením Rámcovej kúpnej zmluvy a formálnym overením obchodného partnera. Dodávatelia bez
potrebného personálneho a materiálneho zázemia mali zabezpečiť dodávky pre odberateľa - žalobcu
s tým, že tento dodávateľ nebol známym a etablovaným dodávateľom kuracieho mäsa na slovenskom

trhu, pričom táto skutočnosť mala žalobcu nepochybne upozorniť na nutnosť dôslednejšieho preverenia
dodávateľov, k čomu však zo strany žalobcu nedošlo.
6. Správny súd poukázal na to, že žalobca si svojich dodávateľov vybral sám a mal preto prijať
všetky rozumné opatrenia a odbornú starostlivosť, vyplývajúce z rizika podnikateľskej zodpovednosti
za dosahovanie účelu svojej hospodárskej činnosti, keďže sa jednalo o nákup tovaru vysokej hodnoty,

podliehajúci veterinárnym kontrolám a pochádzajúci z krajín EÚ. Ako vyplynulo zo zistení správcu dane,
žalobcadobrepoznaldodávateľovzčlenskýchštátovEÚaprávepretojenelogické,abyobstarávaltovar
aj prostredníctvom dodávateľov, ktorí boli bez akýchkoľvek materiálno-technických predpokladov, bez
ekonomických predpokladov a bez ľudských zdrojov. Nízka cena dodávaných tovarov mala u žalobcu
vzbudiť podozrenie, že sa môže jednať o tovar prefakturovaný po nadobudnutí z členských krajín EÚ

cez reťazec subjektov, kde nepriznanie dane z faktúr za plnenia u stratených obchodníkov zabezpečí
takéto zníženie ceny.
7. Správny súd bol toho názoru, že žalobca sa výberom svojich dodávateľov zapojil do obchodného
reťazca, ktorého predmetom bol obchod s tovarom, ktorý následne dodával ďalej svojím odberateľom.
Podľa správneho súdu bolo dôležité pripomenúť, že žalobcovi nebolo v daňovom konaní preukázané,

že sa úmyselne zapojil do podvodného reťazca spoločností obchodujúcich s kuracím mäsom. Daňové
orgány sa v tejto súvislosti sústredili na vedomostnú stránku tzv. Axel Kittel testu t. j. na preukázanie, že
žalobca musel, resp. mal vedieť, že sa prijatými plneniami zapája do podvodného reťazca spojeného s
daňovým únikom. Posúdenie tejto otázky súvisí najmä s vyhodnotením opatrení, ktoré daňový subjekt
prijal, resp. mal prijať v rámci obvyklej obozretnosti, aby zabránil svojej i nevedomej účasti na daňovom

podvode.
8. Správny súd tiež poukázal na skutočnosť, že v prípade mäsa, ide o tovar, na ktorý sa vzťahuje
nariadenie Komisie č. 931/2011 zo dňa 19. septembra 2011 o požiadavkách na vysledovateľnosť
stanovených nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 178/2002 v súvislosti s potravinami
živočíšneho pôvodu (ďalej len „Nariadenie o vysledovateľnosti“). V zmysle predmetného nariadenia

prevádzkovateľ potravinárskeho podniku musí mať k dispozícii údaje odkiaľ sa potravina odoslala a
názov a adresu predávajúceho. Subjekt obchodujúci s potravinami okrem toho musí byť v zmysle
príslušných právnych predpisov aj registrovaný. Žalobca preto musel mať informácie o uskutočnenom
nákupe mäsa a mal sa zaujímať tiež o registráciu jej obchodných partnerov podľa príslušných právnych
predpisov. Poukázal tiež na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžfk/4/2019 zo dňa 03.12.2019, sp.

zn. 3Sžf/105/2014 zo dňa 28.01.2015 a sp. zn. 6Sžfk/2/2019 zo dňa 08.07.2020.
9. Správny súd v súvislosti s námietkou zmeny právnych názorov medzi daňovou kontrolou a
rozhodnutím žalovaného konštatoval, že rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR, na ktoré žalobca
poukázal,satýkajúinýchprávnychproblémov.JudikatúraNajvyššiehosprávnehosúduSRpodľanázoru
správneho súdu nevylučuje v zásade vykonávanie dokazovania aj vo vyrubovacom konaní. Právna

úprava nevylučuje aj potenciál zmeny právnych záverov správcu dane a žalovaného vo vzťahu k dôvodu
pre neuznanie uplatneného práva na odpočítanie dane v protokole. V predmetnej veci žalobca až vo
vyrubovacom konaní preukázal existenciu materiálneho plnenia, preto sa podľa názoru správneho súdu
správca dane a žalovaný dôvodne zaoberali existenciou podvodného konania.10. Podľa názoru správneho súdu žalobca odignoroval podozrenia týkajúce sa nízkej ceny kupovaných
tovarov. To, že cena nakupovaného tovaru je príliš nízka, mohol žalobca vedieť od svojej materskej
firmy, porovnaním cien s dodávateľskou spoločnosťou KOVAŘ plus s.r.o. či so správami Slovenskej

pôdohospodárskej agentúry. Pokiaľ žalobca uvádza, že nekoordinoval ceny so svojou materskou
spoločnosťou, správny súd poukázal na skutočnosť, že konateľ žalobcu má trvalý pobyt len cca 30
km od sídla českej materskej spoločnosti. Ak by žalobca s materskou spoločnosťou porovnal nákupné
ceny, zistil by, že ceny od deklarovaných dodávateľov sú príliš nízke. Námietky žalobcu proti správam
Pôdohospodárskej platobnej agentúry považoval správny súd rovnako za nedôvodné. Len z letáku

METRO podľa názoru správneho súdu nemožno vyvodiť záver, že za tieto predajné ceny predmetná
spoločnosť tovar nakupuje aj u svojich dodávateľov.
11. Ohľadne námietky žalobcu o nesprávnom právnom a vecnom posúdení v súvislosti s preverovaním
registrácie dodávateľov žalobcu na RVPS správny súd uviedol, že žalobca ako obozretný obchodník
s potravinami si mal preverovať, či jeho dodávatelia sú registrovaní na RVPS, a to najmä s
ohľadom, že cena tovaru bola nastavená nižšie oproti konkurencií, od ktorej žalobca tovar zvyčajne

nakupoval. Uvedená povinnosť žalobcovi vyplýva nielen z európskej legislatívy (čl. 18 Nariadenia
o vysledovateľnosti potravín), ale aj z § 4 ods. 1 zákona o potravinách, v zmysle ktorého sú
prevádzkovatelia povinní na všetkých stupňoch výroby, spracúvania a distribúcie vrátane predaja na
diaľku dodržiavať požiadavky upravené týmto zákonom a osobitnými predpismi.
12. K námietkam žalobcu ohľadne nesprávneho vyhodnotenia absencie osobnostného a materiálno-

technického substrátu u dodávateľov žalobcu, ktorý nemali relevantné skúsenosti a históriu s
obchodovaním so žalobcom ako aj k námietke žalobcu o spájaní aktívnej a pasívnej účasti žalobcu na
podvode s DPH správny súd uviedol, že transakcie v obchodnom reťazci spoločností obchodujúcich
s kuracím mäsom, na akých sa žalobca podieľal, nemali žiadne ekonomické opodstatnenie, v reťazci
došlo k daňovému úniku, pričom žalobca mohol vedieť, že sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou

podvodu s DPH, keby bol konal s náležitou starostlivosťou a keby prijal dostatočné opatrenia za účelom
zamedzenia jeho účasti na takomto podvodnom konaní. Samotný žalobca nepreukázal, prečo v rámci
svojej zabehnutej činnosti v istom momente „nadviazal“ obchodný vzťah so spoločnosťami bez histórie a
potravinárskeho „kreditu“. Správny súd na základe uvedeného prijal záver o nedôvodnosti predmetných
námietok žalobcu.

13. Záverom uviedol, že bolo objektívnymi dôkazmi preukázané, že žalobca nekonal s odbornou
starostlivosťou a neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho bolo možné požadovať, aby sa uistil, že
plnenia, ktoré prijal od svojho dodávateľa, nebudú viesť k jeho účasti na daňovom podvode v oblasti
DPH. Na základe správcom zistených skutočností žalobca mohol, resp. mal vedieť, že sa zúčastňuje
na podvodnom reťazci spoločností, spojenom s únikom DPH. Z uvedeného dôvodu nebolo žalobcovi

uznané odpočítanie dane a po preskúmaní veci je možné dospieť k záveru, že ani v procesnom postupe
správcudaneažalovanéhonebolizistenéporušeniadaňovéhoporiadku.Daňovéorgányvykonaliriadne
dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo
a správne orgány riadne aplikovali nielen judikatúru slovenských súdov, ale aj judikatúru Súdneho dvora
EÚ, pričom sa náležite vysporiadali s námietkami žalobcu.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia

14. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa v zákonnej lehote
kasačnú sťažnosť (ďalej ako „sťažovateľ“) z dôvodov podľa v § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP a navrhol,

aby kasačný súd v zmysle § 462 ods. 2 SSP napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že zruší
rozhodnutie napadnuté rozhodnutie žalovaného a prípadne aj rozhodnutie správcu dane a vec mu vráti
na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby v zmysle § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok správneho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby kasačný súd priznal sťažovateľovi
náhradu trov konania.

15. Sťažovateľ namietal, že správny súd si mal za subsidiárneho použitia § 151 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok osvojiť nesporné skutkové tvrdenia ako riadne zistený skutkový stav, z ktorého
bol povinný vychádzať v meritórnom rozhodnutí. Správny súd však podľa neho v rozpore so zákonom
a ustálenou judikatúrou a na zhodné tvrdenia sťažovateľa a žalovaného nenazeral ako na nesporné
skutočnosti. Takýmto postupom správny súd podľa sťažovateľa znemožnil sťažovateľovi aby uskutočnil

jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
Správny súd zároveň v rozpore so zákonom iba prebral doslovne znenie iného rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne, teda je zjavné, že sám objektívne nerozhodol a jednotlivé skutočnosti vôbec neposúdil.16. Poukázal zároveň na skutočnosť, že v čase podania kasačnej sťažnosti v prejednávanej veci,
kasačný súd už rozhodol v obdobných konaniach sťažovateľa, pričom kasačným sťažnostiam bolo
vyhovené.

17. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že kasačný súd už mu v obdobnej veci dal za pravdu v
otázke nepreukázania jeho pasívnej účasti na podvode s DPH. Uviedol, že kasačný súd v rozsudku
sp. z. 8Sfk/21/2023 a sp. zn. 8Sfk/9/2023 v tomto smere konštatoval, že sa správcovi dane nepodarilo
preukázať:
- že by ceny dodávaných tovarov boli nižšie, ako ceny, za ktoré nakupoval sťažovateľ od obchodných

partnerov, či za ktoré tieto tovary nakupovala materská spoločnosť;
- že by sa tieto ceny vymykali spod rozsahu priemeru trhových cien; že by sa tieto ceny výraznejšie líšili
od cien, že ktoré tieto tovary dodávali sťažovateľovi iní dodávatelia;
- že by sťažovateľ vôbec so svojou materskou spoločnosťou zdieľal alebo koordinoval nákupné ceny;
- že by ceny dodávaných tovarov bolo možné porovnávať s priemernými cenami podľa informatívnych
správ Pôdohospodárskej platobnej agentúry;

- že by dodávané tovary od deklarovaných dodávateľov pochádzali pôvodom od iných obchodných
partnerov sťažovateľa , boli dodávané za výhodnejšie ceny ako v priamom obchodnom styku a že by
o tom sťažovateľ mal alebo mohol vedieť.
18. Sťažovateľ ďalej namietal, že neobchodoval s tovarom za príliš nízke ceny, išlo o ceny tovarov
v cenovom rozpätí spadajúcom do ceny obvyklej v danom čase a na danom mieste, čo preukázal,

okrem iného, ponukou konkurencie (leták „METRO“). Žalovaný a správca dane nepreukázali, že by išlo
o zjavne nízke ceny, nepredložili žiadne cenové analýzy, analýzy ziskovosti a pod., teda nepredložili
žiadne relevantné dôkazy, ktorými by preukázali opak.
19. V súlade s rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora Európskej únie (rozhodnutie C- 103/09 vo veci
Weald Leasing) by bola ako relevantná pochybnosť len preukázaná výrazná odchýlka v jednotkových

cenách medzi nákupnými cenami. Pokiaľ správca dane a žalovaný zohľadňovali ceny dodávateľa
KOVÁŘ plus s.r.o., neuviedli, prečo má ísť o referenčné ceny. K uvedenému poukázal opätovne na
rozsudok kasačného súdu, ktorý konštatoval, že v prípade tvrdenia nízkej ceny dodávaných kuracích
pŕs rozdiel v rozsahu 8 až 12% nepovažuje za tak významné aby indikovali obozretnosť sťažovateľa a
jeho vedomosť o potencionálnej účasti na obchodnom reťazci poznačenom podvodom.

20. Sťažovateľ namietal, že porovnateľná v tomto smere bola spoločnosť METRO Cash & Carry SR
s.r.o., konkurent sťažovateľa. K tomuto predložil sťažovateľ aj cenové letáky „METRO“. Pokiaľ správny
súd argumentoval, že z týchto nevyplýva nákupná cena tovarov, ale len ich predajná cena, takéto
tvrdenie neobstojí. Ak totiž predmetná spoločnosť, ako priamy konkurent sťažovateľa, bola schopná
vykonávať predaj tovaru za podobnú cenu, za ktorú vykonával sťažovateľ nákup, pričom pri tejto cene

vykazoval ziskovosť, jeho nákupné ceny museli byť rovnaké alebo nižšie. Správca dane a žalovaný,
rovnako ako správny súd, nevykonali žiadnu analýzu nákupných cien s porovnateľnými subjektami ako
sťažovateľnaslovenskomtrhuaanisoznačenoukonkurenciousťažovateľa.Správcadaneaajžalovaný
takéto dôkazy odmietli vykonať.
21. K spoločnosti KOVÁŘ plus s.r.o. sťažovateľ uviedol, že ide o zahraničný subjekt, ktorý nemôže

byť použitý ako referenčný subjekt na objektívne porovnávanie vo vzťahu k sťažovateľovi, práve
z dôvodu, že v kontrolovanom období obchodoval výlučne so slovenskými dodávateľmi potravín.
Sťažovateľ opakovane zdôrazňoval, že nepoznal nákupné ceny zahraničných dodávateľov počas
kontrolovaného obdobia. V tomto smere tiež podotkol, že skutočnosť, že konateľ sťažovateľa býva
30 km od materskej spoločnosti sťažovateľa žiadnym spôsobom nepreukazuje akúkoľvek spojitosť s

koordináciou nákupných cien medzi materskou a dcérskou spoločnosťou. V správnom konaní taktiež
nebolo sporné, že koordinácia nákupných cien medzi sťažovateľom a materskou spoločnosťou z Českej
republiky neprebiehala.
22. Pokiaľ správca dane, žalovaný a správny súd akcentovali agrárne informácie (správy
Pôdohospodárskej platobnej agentúry) tak sťažovateľ namietal, že ide o odbytové ceny a ceny, ktoré

sa týkajú len slovenských prvovýrobcov, nie obchodníkov s potravinami. Sťažovateľ však nenakupoval
tovary od slovenských spracovateľov a prvovýrobcov hydiny, ale od obchodníkov špecializujúcich
sa na nákup a predaj takéhoto tovaru. Predmetné informácie nie sú použiteľné na priemerné ceny
prvovýrobcov zo zahraničia, nie sú preto použiteľné vo vzťahu k cenám tovaru dovážaného zo
zahraničia. Tieto informatívne údaje uvedené v správach nereflektujú ani spôsob balenia, vplyv

obchodného vyjednávania, veľkoobjemových objednávok a pod., ktoré majú výrazný vplyv na konečnú
nákupnú cenu tovaru. Výrobné náklady slovenských chovateľov sú vyššie ako pri chovateľov zo
zahraničia. Pri mäse z Brazílie či z Poľska je jednotková cena nižšia o ďalších cca 10 % ako v prípade
slovenských spracovateľov.23. K pochybnostiam ohľadom vysledovateľnosti potravín a preverenia registrácie sťažovateľ uviedol, že
správny súd opomenul vysporiadať sa s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie C-329/18 vo veci
Altic SIA, podľa ktorého takéto okolnosti pri preukazovaní daňového podvodu a účasti na obchodnom

reťazcipoznačenomdaňovýmpodvodomniesúrelevantné.Sťažovateľtiežnamietal,žepodľapríslušnej
európskej legislatívy je povinný vedieť, od koho tovar nadobudol a komu ho dodal. Nie je však povinný
identifikovať ostatných dodávateľov v obchodnom reťazci. Navyše všetky informácie, ktoré má mať k
dispozícii, sú uvedené na obchodných dokumentoch dodaných k príslušným dodávkam (faktúry, dodacie
listy, príjemky, nákladné listy a pod.), na príslušnom obale (etikete) potravín a v internom skladovacom

systéme Inventa. Osobu odosielateľa potravín sa mohol dozvedieť až z CMR dokladov po dodaní do
skladu. Sťažovateľ tiež zdôraznil, že v rokoch 2012 a 2013 neboli zoznamy registrovaných subjektov
obchodujúcich s potravinami verejne dostupné, teda sťažovateľ si nemohol overovať túto registráciu.
24. Z hľadiska opatrení sťažovateľ uviedol, že si svojich obchodných partnerov vždy riadne preveril.
Pre účely obchodovania nemuseli mať deklarovaní dodávatelia žiadne osobitné materiálne či technické
podmienky. Navyše podľa rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie (C-277/14 vo veci

Stehcemp) či rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/15/2020,
takáto absencia podmienok nemôže byť podozrivou indíciou, ktorá by mala indikovať vedomosť
sťažovateľa o podvodnom konaní. Ďalej mal za to, že riadne preukázal, že s materskou spoločnosťou
nekoordinoval svoju obchodnú politiku v rámci nákupu potravín, preto nemohol vedieť odkiaľ materská
spoločnosť nakupuje potraviny. Obdobne poukázal sťažovateľ aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 86/2022 zo dňa 15. februára 2022.
25. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 03.12.2024 uviedol, že nie je oprávnený
vyjadrovať sa k postupu a rozhodovacej činnosti správneho súdu. Podotkol, že naďalej zotrváva
na skutočnostiach a záveroch uvedených v žalobou napadnutých rozhodnutiach, ako aj vo svojich
vyjadreniach. Navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť v zmysle § 461 SSP zamietol.

III. Konanie na kasačnom súde

26. Prejednávaná vec bola dňa 17.01.2025 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) ako súdu príslušnému na konanie a

rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde bola vec náhodným
výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S sp. zn.: 4Sfk/2/2025.
27. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k.
TN-13S/58/2022 - 124 zo dňa 30.07.2024.
28. Z obsahu administratívneho spisu mal kasačný súd za preukázané, že správca dane vykonal u

sťažovateľa daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december
2012 a za obdobia január až máj 2013, o výsledku ktorej bol vyhotovený Protokol č.: 100490935/2017
zo dňa 17.03.2017. Následne vydal správca dane rozhodnutie č. 101508147/2019 zo dňa 19.06.2019,
ktorým vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane v sume 140.522,18 eur na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie máj 2013. Uvedené rozhodnutie žalovaný, v rámci odvolacieho konania,

rozhodnutím č. 102894890/2019 zo dňa 16.12.2019 zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie
a rozhodnutie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, nedostatočného odôvodnenia a
zmätočnosti.
29. Správca dane následne vydal rozhodnutie č. 396274/2020 zo dňa 26.08.2020, ktorým vyrubil
sťažovateľovi rozdiel dane v sume 140.522,18 eura na DPH zdaňovacie obdobie máj 2013. Uvedené

rozhodnutie žalovaný, v rámci odvolacieho konania, rozhodnutím č. 100291296/2021 zo dňa 19.02.2021
opätovne zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu zmätočnosti a
nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.
30. Následne správca dane vo veci opätovne rozhodol prvostupňovým rozhodnutím č. 481346/2021 zo
dňa 14.10.2021, ktorým vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku rozdiel dane v sume

129.934,56 eur na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2013 z dôvodu, že bolo preukázané vytvorenie
netransparentného prostredia - podvodného reťazca zainteresovaných daňových subjektov, vrátane
zahraničných, obchodujúcich s hydinovým mäsom z Brazílie za účelom znižovania daňovej povinnosti.
Správca dane v kontrolovanom zdaňovacom období nepriznal sťažovateľovi nárok na odpočítanie
DPH v sume 129.934,56 eur z faktúr konkretizovaných v administratívnom spise za nákup tovaru od

dodávateľských spoločností Anton Škoda ACES, Well Trade, s.r.o. a STARMEAT s.r.o. Proti uvedenému
rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný správnou žalobou napadnutým
rozhodnutím.
IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu31. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a) SSP v spojení s
§ 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a §

444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti
(§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom
v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP
bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná.

32. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

33. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
34. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
35. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3

a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
36. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
37. Podľa ustanovenia § 464 ods. 1 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej

veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia
poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.
38. Kasačný súd uvádza, že v obdobnej veci totožného sťažovateľa aj žalovaného rozhodoval kasačný
súd rozsudkom sp. zn. 1Sfk/74/2023 zo dňa 31. marca 2025 (za zdaňovacie obdobie marec 2013)
a rozsudkom sp. zn. 8Sfk/21/2023 zo dňa 30. júla 2024 (za zdaňovacie obdobie apríl 2013), ktorými

kasačný súd rozsudok správneho súdu zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. S poukazom na skutkovú totožnosť prejednávanej veci [rovnaký protokol z daňovej
kontroly; totožní deklarovaní dodávatelia (okrem spoločnosti STARMEAT s.r.o., pričom však právne
posúdenie sa v uvedenej veci vzťahuje aj na tohto dodávateľa) ako aj nastolené právne otázky], ako
aj v podstate totožný obsah sťažnostných námietok, kasačný súd vzhliadol dôvod na postup podľa

ustanovenia § 464 ods. 1 SSP a poukazuje na rozsudok sp. zn. 8Sfk/21/2023 z 30. júla 2024, z ktorého
vyberá určité body odôvodnenia, v ktorých k veci uviedol:
„61. Kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už zdôraznil, že účel daňovej kontroly a vyrubovacieho
konania je v zásade odlišný (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Sžfk 10/2020 zo dňa 24. februára 2022, bod 31, publikované ako judikát č. 18/2022 ZNSS).

Napriek tomu však ustálená rozhodovacia činnosť kasačného súdu pripúšťa vykonávanie dokazovania
v daňovom konaní, aj nad rámec návrhov daňového subjektu, a to či už v snahe odstrániť niektoré
procesné nedostatky či doplniť niektoré skutkové zistenia , v nadväznosti na argumentáciu daňového
subjektu alebo v nadväznosti na pokyn odvolacieho orgánu či správneho súdu (rozhodnutia Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sfk 11/2022 zo dňa 25. apríla 2024, sp. zn. 4 Sfk

126/2022 zo dňa 17. októbra 2023, sp. zn. 3 Sfk 129/2022 zo dňa 21. novembra 2023 a iné). Limitom
pre takéto doplňujúce vykonávanie dokazovania iniciovaného správcom dane v daňovom konaní však
je, že nemôže byť vykonané v takom rozsahu/v takej miere, aby de facto nahrádzalo výkon samotnej
daňovej kontroly (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sfk 11/2022
zo dňa 25. apríla 2024, bod 43, ale aj judikát 18/2022 ZNSS, bod 31).

62. Navyše, z aktuálnej právnej úpravy daňového konania nemožno vyvodiť viazanosť správcu dane
alebožalovanéhoprávnymdôvodomneuznaniauplatnenýchdaňovýchoprávneníuvedenýmvprotokole
z daňovej kontroly. K takejto zmene právneho náhľadu môže dôjsť tak z dôvodu odôvodnenej zmeny
právneho názoru správcu dane, pod vplyvom dodatočne vykonaného dokazovania vo vyrubovacom
konaní (bod 62 tohto rozsudku) alebo pod vplyvom rozhodnutia odvolacieho orgánu - žalovaného (§ 74

ods. 2 Daňového poriadku) či správneho súdu (§ 191 ods. 5 a 6 SSP). Právna úprava pritom v § 74
ods. 2 Daňového poriadku výslovne predpokladá, že odvolací orgán - žalovaný môže odstraňovať chyby
konania alebo ich odstránenie/doplnenie uložiť správcovi dane.63. Pokiaľ však príslušné orgány v priebehu vyrubovacieho konania alebo prípadne nadväzujúceho
odvolacieho konania zmenia dôvod pre neuznanie uplatnených daňových oprávnení v porovnaní s
protokolom z daňovej kontroly, musí sa tak spravidla diať (i) primárne na podklade skutkových zistení

vyplývajúcich zo samotného protokolu, prípadne primerane doplnených dokazovaním vykonaným v
daňovom konaní v miere a rozsahu nenahrádzajúcom daňovú kontrolu (bod 62 tohto rozsudku) a (ii)
daňovému subjektu musí byť umožnené sa k zmenenému právnemu posúdeniu dôvodu neuznania
daňového oprávnenia v daňovom konaní vyjadriť a navrhnúť nové dôkazy (tento predpoklad vyplýva
zo zásady úzkej súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku a

zásady zachovávania práv daňových subjektov podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, ako aj zo zákazu
neočakávaných/prekvapivých rozhodnutí vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky -
mutatis mutandis rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 52/2019 zo dňa 1.
apríla 2020, publikované v ZNaUÚS ako judikát č. 12/2020).
64. Po zohľadnení vyššie uvedenej argumentácie kasačný súd konštatuje, že v tu posudzovanom
prípade v protokole z daňovej kontroly správca dane vyjadril v konečnom dôsledku záver, že v sporných

obchodoch žalobkyne neboli preukázané materiálne podmienky pre uplatnenie uplatneného práva na
odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1, § 49 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o
dani z pridanej hodnoty v príslušnom znení (ďalej len „zákon o DPH“), resp. bola spochybnená identita
deklarovaných dodávateľov (bod 1 tohto rozsudku; str. 66 protokolu). V prvostupňovom rozhodnutí a
v žalovanom rozhodnutí z vyrubovacieho konania však už bola ako dôvod pre neuznanie daňových

oprávnení uvedená účasť sťažovateľky na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom v
súlade s § 3 ods. 6 Daňového poriadku. Kasačný súd už konštatoval, že ide o dva rozdielne dôvody
pre neuznanie daňových oprávnení, ktoré majú aj odlišné východiská (napr. rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 25/2023 zo dňa 28. marca 2024, bod 54).
V predmetnej veci preto došlo k zmene právneho dôvodu neuznania daňových oprávnení medzi

protokolom a končenými rozhodnutiami orgánov finančnej správy.
65. Kasačný súd vychádzajúc z administratívneho spisu konštatuje, že sťažovateľka po doručení
protokolu z daňovej kontroly podala rozsiahle vyjadrenie (75 strán), v ktorom vzniesla viacero námietok
proti záverom správcu dane a navrhla vykonanie viacerých dôkazov (písomné vyjadrenie k protokolu
zo dňa 19. mája 2017). V nadväznosti na vyjadrenie a návrhy sťažovateľky správca dane vykonal

dokazovanie opakovaným pokusom o vypočutie jej obchodných partnerov a ich právnych nástupcov a
o získanie účtovných dokumentov týchto obchodných partnerov, ako aj doplnenie dokazovania v časti
spochybnenej prepravy tovaru či otázky nahlasovania zásielok kuracieho mäsa regionálnej veterinárnej
a potravinovej správe. O tomto doplnenom dokazovaní a jeho výsledkoch správca dane oboznámil
sťažovateľku listom zo dňa 6. februára 2019. V tomto liste zároveň sťažovateľke oznámil, že „správca

dane zistil, že aj keď k dodávkam došlo, právo na odpočítanie dane je neuplatniteľné z dôvodu
preukázania účasti kontrolovaného daňového subjektu na podvode s daňou z pridanej hodnoty, pričom
bolo preukázané, že kontrolovaný daňový subjekt o tejto skutočnosti vedieť mal, ak by bol konal s
náležitou odbornou starostlivosťou.“ Správca dane teda informoval sťažovateľku o zmene dôvodu pre
nepriznanie uplatnených daňových oprávnení. K tomuto oboznámeniu sa žalobkyňa vyjadrila listom zo

dňa 7. júna 2019 a jej pripomienky boli ústne prerokované na pojednávaní dňa 11. júna 2019.
66. V ďalšom procesnom postupe správca dane vydal dve rozhodnutia, ktoré boli žalovaným zrušené
z dôvodu, že správca dane nedôsledne rozlišoval medzi materiálnymi podmienkami uplatneného
daňového oprávnenia (keď vo svojich rozhodnutiach spochybňoval uskutočnenú prepravu) a na druhej
strane konštatoval účasť sťažovateľky na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. V

ďalšom konaní preto správca dane mal jednoznačne ustáliť dôvod odopretia daňových oprávnení
a preukázať zanedbanie preventívnych opatrení, resp. vedomosť žalobkyne o možnej účasti na
obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom (bod 2 tohto rozsudku).
67. Po zrušujúcich rozhodnutiach žalovaného správca dane vykonal miestne zisťovanie s cieľom
získaniadokladovodsťažovateľky(dňa13.mája2021-sozameranímnadodávkymäsaodobchodných

partnerov žalobkyne zo zahraničia), nahliadnutie do spisu z daňovej kontroly žalobkyne za zdaňovacie
obdobia január až jún 2014 s vyňatím žiadosti a odpovede na MVI (dňa 18. mája 2021), získanie
informácie z verejne dostupných zdrojov - Správa o trhu s jatočnými zvieratami a mäsom 1-25/2012,
1-11/2013 (dňa 13. septembra 2021), pričom o výsledkoch dokazovania vykonaného vo vyrubovacom
konaní a so zmenou dôvodu pre neuznanie daňových oprávnení oboznámil sťažovateľku listom zo dňa

14. septembra 2021 Tieto doplňujúce zistenia a zmeny v právnom náhľade so sťažovateľkou prerokoval
na ústnom pojednávaní dňa 4. októbra 2021, táto sa k nim vyjadrila a aj navrhla ďalšie dôkazy. Následne
vydal správca dane prvostupňové rozhodnutie, ktoré žalovaný svojím rozhodnutím potvrdil.68. Z vyššie uvedeného skutkového priebehu je zrejmé, že po vyhotovení protokolu v nadväznosti
na vyjadrenie sťažovateľky k protokolu a dôkazom, ktoré v ňom predložila alebo navrhla vykonať,
správca dane upustil od pôvodne identifikovaného dôvodu pre neuznanie sťažovateľkou uplatnených

daňových oprávnení, keďže sťažovateľka materiálne a formálne podmienky v ďalšom procesnom
postupe preukázala, avšak identifikoval iný dôvod pre ich neuznanie - účasť sťažovateľky na obchodnom
reťazci poznačenom daňovým podvodom. Kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že takto správcom
dane vo vyrubovacom konaní pozmenený dôvod neuznania uplatnených daňových oprávnení má svoj
podklad už v skutočnostiach zistených počas daňovej kontroly a zhrnutých v protokole. Totiž už v

protokole správca dane popisuje jednotlivé obchodné reťazce dodávok pre sťažovateľku, úniky na
DPH, ich podvodný charakter (spočívajúci v postavení, charaktere, zániku a obchodných podmienkach
partnerov sťažovateľky), obchodnú účasť sťažovateľky na takomto obchodnom reťazci a komunikuje
aj indície týkajúce sa jej potenciálnej vedomosti o tomto obchodnom reťazci (v intenciách nedodržania
primeranej obozretnosti). V tomto smere kasačný súd poukazuje osobitne najmä na strany 63 až 66
protokolu. Ďalšie dokazovanie vo vyrubovacom konaní bolo teda zamerané len na doplnenie zistení a

vyvrátenie argumentácie sťažovateľky vo vzťahu k jej potenciálnej vedomosti o tom, že svojimi plneniami
participovala na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom.
69. Na základe doteraz uvedeného kasačný súd, stotožňujúc sa so správnym súdom, konštatuje, že
v predmetnej veci došlo k zmene dôvodu neuznania daňových oprávnení vo vyrubovacom konaní v
nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky a dokazovania ňou alebo jej argumentáciou podnieteného.

Zmenený dôvod neuznania daňových oprávnení mal pritom svoj podstatný skutkový základ už v
zisteniach z daňovej kontroly zhrnutých v protokole, ktoré boli čiastočne doplnené zisteniami z
vyrubovacieho konania. Toto doplnené dokazovanie však ani podľa názoru kasačného súdu nebolo
vykonané v neprimeranom rozsahu negujúcom význam a zmysel daňovej kontroly. Sťažovateľka navyše
v kasačnej sťažnosti ani neuvádza, vykonanie ktorých doplňujúcich dôkazov by v tomto smere už malo

byť neprimerané. Ostatne kasačný súd tiež konštatuje, že sťažovateľka bola o zmene dôvodu neuznania
daňových oprávnení opakovane v daňovom konaní informovaná samotným správcom dane (body 65 a
67 tohto rozsudku) ako aj zrušujúcimi rozhodnutiami žalovaného (bod 2 tohto rozsudku), pričom správca
dane umožnil sťažovateľke sa k zmene dôvodu neuznania daňových oprávnení vyjadriť, tieto namietať
a navrhovať ďalšie dokazovanie, čo sťažovateľka aj využila.

70. Argumentácia sťažovateľky týkajúca sa neprípustnosti zmeny dôvodu pre neuznanie daňových
oprávnení vo vyrubovacom konaní či vykonania dokazovania vo vyrubovacom konaní v neprimeranom
rozsahu tak nie je dôvodná.“

39. K námietkam sťažovateľa ohľadne dôkazného bremena a preukázania jeho účasti na daňovom

podvode, kasačný súd vo všeobecnosti poukazuje na skutočnosť, že nárok na odpočítanie dane vzniká
príjemcovi plnenia (sťažovateľovi) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok
na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra
2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) a jej transpozície do
právneho poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že

poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status dodávateľa), (2) že predmetné
plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté
plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené
hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe,
ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť

odopreté.
40. Odpočítanie dane môže byť aj v zmysle uvedených judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ
obmedzené najmä v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie
dane, ak došlo k daňovému podvodu alebo k prípadu zneužitia práva.
41. Kasačný súd považuje za potrebné dať v tomto kontexte do pozornosti tiež svoju ustálenú

rozhodovaciu činnosť vyjadrenú v judikáte ZNSS 23/2022 (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30. júna 2022): „Pre záver správcu dane, že
daňový subjekt nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie
subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa daňového subjektu, ktoré nemali žiadnych
zamestnancov, nemali personálne vybavenie, nemali materiálno-technické vybavenie na realizáciu

daných prác a teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia.
V prípade spochybnených subdodávateľov deklarovaného dodávateľa je možné nepriznať odpočítanie
dane daňovému subjektu, ak by bolo v konaní preukázané, že daňový subjekt sa podieľal na daňovompodvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným
daňovým podvodom.“
42. Kasačný súd zároveň zdôrazňuje, že vo všeobecnosti je potrebné rozlišovať medzi preukazovaním

splnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane a dokazovaním daňového
podvodu/zneužitiaprávaaleboúčastidaňovéhosubjektunaňom(rozhodnutiaSúdnehodvoraEurópskej
únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 41; vo veci Kemwater ProChemie s.
r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 36). Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia
hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu

uplatňujúcu si toto právo (vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021,
bod 34), v prípade preukazovania daňového podvodu/zneužitia práva je dôkazné bremeno prenesené
najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na
základe domnienok (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C- 281/20 zo dňa
11. novembra 2021, bod 54; vo veci Crewprint Kft, C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43).
43. Daňovým podvodom pritom na účely daňového konania možno rozumieť zavinené „protiprávne

konanie subjektu, ktorým príde k uvedeniu iného v omyl, využitím omylu iného alebo zamlčaním
podstatných skutočností relevantných pre správu daní, čím nepríde k správnemu zisteniu a splneniu
daňovej povinnosti daňového subjektu a zároveň príde ku škode na majetku štátu a obohateniu osoby
páchajúcej daňový podvod“ (RAKOVSKÝ, P.: Daňový podvod a zneužitie práva v oblasti daní. Právne
následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021, str. 95). Judikatúrou ja daňový podvod definovaný ako situácia,

v ktorej jeden daňový subjekt ako účastník podvodu neodvedie do štátnej pokladnice vybranú DPH a
ďalší subjekt si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania daňového zvýhodnenia (viď. napr. rozsudok
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 30. januára 2018, č. j. 5 Afs 60/2017-60).
44. Predpoklady pre posúdenie veci ako daňového podvodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ
tvoria tzv. Axel Kittel test existencie daňového podvodu, ktoré boli špecifikované v rozhodnutí C-439/04

a C-440/04, Axel Kittel a Recolta Recycling. Pri daňovom podvode musí správca dane v rámci svojho
dôkazného bremena (1) preukázať existenciu podvodu na dani z pridanej hodnoty (chýbajúcu daň) a
to v ktoromkoľvek predchádzajúcom článku reťazca (objektívny test v rámci celého reťazca), následne
(2) preukázať objektívne skutkové okolnosti svedčiace tomu, že kontrolovaný daňový subjekt o podvode
na predchádzajúcom článku reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom stačí nevedomá nedbanlivosť a

nemusí ísť o úmysel (vedomostný test konkrétneho subjektu) a zároveň (3) musí posúdiť, či kontrolovaný
daňový subjekt prijal opatrenia, ktoré je od neho možné rozumne vyžadovať, aby zistil, či prijaté plnenie
nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (due diligence vedomostný test konkrétneho subjektu).
45. Z hľadiska požiadavky preukázania vynaloženia primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu
je potrebné uviesť, že toto je v súlade s právom Európskej únie. Daňový subjekt je povinný prijať

všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne (spravodlivo) požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré
uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 52; vo veci Vikingo
Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 54, 55; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a
C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 54). Vymedzenie takýchto opatrení, ktoré je možné spravodlivo od

daňového subjektu požadovať, je individuálne a závislé od okolností konkrétneho prípadu (rozhodnutie
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012,
bod 59). Ani pri tejto požiadavke však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de
facto uložená povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jeho dodávateľa a
tým fakticky preniesť na neho kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi dane (rozhodnutia Súdneho

dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 51; vo
veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 56; vo veci Mahagében Kft,
C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 57). Na druhej strane je potrebné dodať, že vyžadovanie
a zohľadňovanie primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu vo vzťahu k požiadavke prijímať
rozumne očakávateľné opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode je typické práve pre

dokazovanie daňového podvodu, resp. skutočnosti, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že
sa zúčastňuje na daňovom podvode (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo
Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 53, 54, 56 a 58).
46. Pri vyhodnocovaní nedbanlivostnej účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom
je pritom potrebné brať do úvahy aj prípadné preukázané, osobitné opatrenia/protiopatrenia/garancie,

ktoré daňový subjekt prijal, aby predchádzal jeho zapojeniu do podvodného obchodného reťazca (napr.
rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 5/2023 zo dňa 28. apríla
2024, bod 55).47. V súvislosti s konkrétnymi námietkami sťažovateľa, kasačný súd aj v tomto smere v zmysle § 464
ods. 1 SSP odkazuje na niektoré časti rozsudku sp. zn. 8Sfk/21/2023 zo dňa 30. júla 2024, v ktorom
tento k uvedenému uviedol:

„82. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky kasačný súd uznáva, že „princíp neutrality DPH
premietajúci sa do mechanizmov DPH (priznávania, platenia, odvádzania a odpočítavania dane) v
zásade garantuje, že ak si všetky daňové subjekty splnia svoje daňové povinnosti spojené s priznaním
a zaplatením dane zo súvisiaceho obchodu, tento bude voči zapojeným obchodným subjektom daňovo
neutrálny. Daňová záťaž bude teda na záver uplatnená voči konečnému/poslednému odberateľovi, ktorý

prijaté tovary a služby nepoužije na podnikateľské účely (najčastejšie pôjde o konečného spotrebiteľa),
a teda subjektu bez oprávnenia odpočítať si zaplatenú daň. Sťažovateľka správne argumentuje, že
pre tento mechanizmus DPH a princíp neutrality DPH je v zásade irelevantné, či sťažovateľka nakúpi
tovar priamo od dodávateľa v inom členskom štáte Európskej únie (intrakomunitárne dodanie) alebo
sprostredkovane cez ďalšieho dodávateľa v rámci Slovenskej republiky“ (rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 25/2023 zo dňa 28. marca 2024, body 54 až 56).

Skutočnosť, že sa sťažovateľka rozhodla nakúpiť tovar od vnútroštátnych obchodníkov tak nie je bez
ďalšieho dôkazom o daňovom úniku podvodného charakteru a ani o zneužití práva v daňovej oblasti.
83. Ako však už kasačný súd uviedol (bod 80 tohto rozsudku), orgány finančnej správny neidentifikovali
daňový únik z dôvodu, že sťažovateľka nevyužila intrakomunitárne dodanie, ale že jej obchodní partneri,
resp. ich dodávatelia si nesplnili svoju daňovú povinnosť - neodviedli daň do štátneho rozpočtu, napriek

tomu, že bola ďalej v reťazci sťažovateľkou odpočítaná.
84. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že si splnila svoju daňovú povinnosť zaplatením ceny tovaru, v
ktorej bola zahrnutá DPH, kasačný súd sa s takouto námietkou nemôže stotožniť. V prípade účasti na
obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom dochádza k narušeniu princípu neutrality dane v
širšom kontexte, spravidla na iných častiach obchodného reťazca neodvedením dane (v tomto prípade

na strane subdodávateľov sťažovateľky). Pokiaľ daň v určitom obchodnom reťazci, prepojiteľnom so
sťažovateľkou, nie je odvedená (dôjde k úniku na dani), pričom sťažovateľka si uplatní odpočítanie dane,
dochádza k narušeniu princípu neutrality DPH. Deklarovaná - formálna neutralita na ďalších parciálnych
úsekoch obchodného reťazca je v tomto celkovom kontexte a s ohľadom na povahu DPH irelevantná
(obdobne rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 5/2023 zo dňa

28. marca 2024, bod 66). Nie je pritom povinnosťou finančných orgánov preukazovať, že je to práve
sťažovateľa, kto (a aký) získal neoprávnený benefit z daňového podvodu (rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 5/2023 zo dňa 28. marca 2024, bod 65).
85. Podstata a nosná časť námietok sťažovateľky smerovala práve proti záveru správcu dane,
žalovaného a správneho súdu, že sťažovateľka vedela alebo mala/mohla vedieť o tom, že sa svojím

plnením zúčastní na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom.
86. Pokiaľ sťažovateľka v tomto smere namietala, že správca dane a žalovaný zmiešavali otázku jej
aktívnej, resp. pasívnej účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, kasačný súd
už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, „že medzi tým, či sťažovateľka vedela alebo či mohla (mala)
vedieť, že sa svojím plnením zúčastňuje obchodného reťazca poznačeného daňovým podvodom, je

naozaj rozdiel. Ako správne podotýka sťažovateľka, pokiaľ je jej vyčítané, že o podvodnom konaní
vedela, ide o úmyselné konanie a ak je jej vyčítané, že o podvodnom konaní mohla (mala) vedieť,
je jej vyčítaná nedbanlivosť. Na druhej strane je však potrebné zdôrazniť, že tieto rozdiely nemajú
pre daňové konanie podstatný význam. Totiž dôkazné bremeno na preukázaní skutočností, z ktorých
sa vedomosť sťažovateľky alebo jej potenciál (mohla/mala vedieť) vyvodzuje, stále zaťažuje daňové

orgány a rovnako platí, že tak preukázanie úmyselnej ako aj nedbanlivostnej účasti na obchodnom
reťazci poznačenom daňovým podvodom (pokiaľ nebolo preukázané konanie sťažovateľky v dobrej
viere)jerovnakýmdôvodompreneuznanieodpočítaniadane.Diferencovaniemedzitým,čisťažovateľka
vedela alebo mala a mohla vedieť o svojej účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým
podvodom tak z vyššie uvedených dôvodov nemá žiadny praktický vplyv na výsledok daňového konania

- uznanie alebo neuznanie uplatneného daňového oprávnenia. Nedôsledné diferencovanie (zo strany
daňových orgánov) medzi tým, či sťažovateľka vedela alebo mala a mohla vedieť o svojej účasti na
obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, v prípade riadneho preukázania skutkových
okolností preukazujúcich aspoň jednu z už uvedených foriem subjektívnej stránky účasti na daňovom
podvode v daňovom konaní, tak podľa kasačného súdu nemôže byť dôvodom pre zrušenie rozhodnutí

žalovaného a správcu dane“ (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3
Sfk 131/2022 zo dňa 21. novembra 2023, bod 52).
87. Navyše kasačný súd sa zhoduje so správnym súdom v tom, že v predmetnej veci nebola
sťažovateľke preukázaná a preukazovaná úmyselná účasť na obchodnom reťazci poznačenomdaňovým podvodom, ale to, že mala a mohla o svojej účasti na takomto obchodnom reťazci vedieť, ak
by vykonala všetky opatrenia, ktoré sa od obozretného obchodníka vyžadujú.
88. Kasačný súd konštatuje, že správca dane, žalovaný a správny súd založili svoj úsudok, že

sťažovateľka mohla a mala vedieť o svojej účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým
podvodom na tom, že:
· sťažovateľka je dlhoročný a stabilný obchodník s mäsom na území Slovenskej republiky,
· obchodovala s obchodnými partnermi bez referencií v oblasti predaja a kúpy mäsa,
· obchodovala s obchodnými partnermi, ktorí neboli registrovaní na príslušných orgánoch regionálnej

veterinárnej a potravinovej správy ako obchodníci s mäsom, pričom takúto registráciu si ani neoverila,
· nakupovala tovar za neprimerané nízke ceny (neprimeranosť ceny mohla zistiť (i) komunikáciou
s materskou spoločnosťou, (ii) porovnaním cien jej iných vybraných obchodných partnerov, (iii)
porovnaním s priemernými cenami na trhu podľa verejne dostupnej správy Pôdohospodárskej platobnej
agentúry).
89. Konfrontujúc správcom dane, žalovaným a správnym súdom akcentované skutočnosti, na ktorých

mal byť založený záver, že sťažovateľa mala a mohla vedieť o svojej účasti na obchodnom reťazci
poznačenom daňovým podvodom, s argumentáciou sťažovateľky, kasačný súd konštatuje, že tieto
závery neobstoja.
90. Pokiaľ orgány finančnej správy a správny súd argumentujú, že sťažovateľka je dlhoročným a
stabilným obchodníkom s mäsom, a preto podozrenie o jej účasti na obchodnom reťazci poznačenom

daňovým podvodom mala nadobudnúť z toho titulu, že sa rozhodla obchodovať s novými obchodnými
partnermi na trhu a bez významnejších referencií, táto argumentácia neobstojí. Kasačný súd už
vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vo všeobecnosti nedostatok referencií a skúseností
obchodného partnera (bez ďalšieho) nevyvoláva podozrenie o to, že daňový subjekt sa plnením
s takýmto obchodným partnerom zúčastní obchodného reťazca poznačeného daňovým podvodom

(mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžfk 33/2019 zo dňa
30. júna 2020, bod 25, obdobne tiež rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3 Sfk 11/2022 zo dňa 30. mája 2024).
91. Ak orgány finančnej správy a správny súd vyčítali sťažovateľke, že obchodovala s obchodnými
partnermi, ktorí neboli registrovaní na príslušných orgánoch regionálnej a potravinovej správy a okolnosť

registrácie si ani neoverila, kasačný súd sa ani s touto argumentáciou nemôže stotožniť. S odkazom na
rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora Európskej únie je potrebné konštatovať, že z práva Európskej únie
nemožno vyvodiť povinnosť sťažovateľky ako odberateľky potravinových výrobkov overovať registráciu
dodávateľov potravín podľa osobitných právnych predpisov a takúto povinnosť nemožno vyžadovať ani
v rámci prevenčnej povinnosti v oblasti DPH (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci „Altic“

SIA, C-329/18 zo dňa 3. októbra 2019, body 44 až 47). Súdny dvor výslovne uviedol, že skutočnosť, či
daňový subjekt (ne)overil registráciu svojich dodávateľov potravín podľa osobitných právnych predpisov,
nie je relevantné na účely určenia, či zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa zúčastňuje na
transakcii zahŕňajúcej podvod na DPH.
92. Čo sa týka ceny dodávaných produktov, kasačný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti

uviedol, že „extrémne a nedôvodné nadhodnotenie či podhodnotenie ceny plnenia v porovnaní s
trhovými cenami môže byť okolnosťou, ktorá má vzbudiť podozrenie u priemerného zodpovedného
podnikateľa“ (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 11/2022 zo
dňa 30. mája 2024, bod 63). Obdobne tiež Súdny dvor Európskej únie už konštatoval, že neobvyklé
zmluvné podmienky spočívajúce napríklad v neobvykle nízkej cene plnenia, ktorá nezodpovedá

hospodárskej realite, môžu indikovať podozrenie zo zneužitia práva či daňového podvodu v daňovej
oblasti (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Weald Leasing Ltd, C-103/09 zo dňa 22.
decembra 2010, body 39 a 45). Kasačný súd však v súvislosti s vyššie uvedeným dáva do pozornosti
požiadavku neobvyklosti či neprimeranosti. Nepostačuje teda preukázať, že ceny plnenia boli v prípade
deklarovaných obchodov nižšie ako trhové, ale aj to, že zistená odchýlka je výrazná, neobvyklá či

neprimeraná v kontexte s trhovou realitou.
93. Kasačný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že dôkazné bremeno v daňovom konaní,
pri preukazovaní vedomej účasti daňového subjektu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým
podvodom, je na daňových orgánoch. Pokiaľ preto chcú príslušné orgány v kontexte preukazovania
vedomostnejstránkyúčastinadaňovompodvodeuplatniťargumentneobvyklejcenyplneniavporovnaní

s trhovými cenami, musia preukázať nielen cenu zdaniteľného plnenia, ale aj existenciu a výšku
priemerných trhových cien, ako aj významnejšiu mieru odchýlky cien zdaniteľných plnení v porovnaní
s trhovými cenami (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk
11/2022 zo dňa 30. mája 2024, bod 64), prípadne musia inými dôkaznými prostriedkami preukázať,že sťažovateľka si výraznej odchýlky v cenách v porovnaní s trhovými cenami bola vedomá (napr.
rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 5/2023 zo dňa 28. marca
2024, bod 58)...

...99. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že sťažovateľka v daňovom konaní predložila ako dôkaz
aj akciové letáky METRO (spoločnosti METRO Cash & Carry SR, s.r.o.) za september 2012, október a
november 2012, február a marec 2013 v ktorých je uvedená cena kuracích prsných rezňov solených z
Brazílie 3,05 €/kg s DPH, resp. 3,15 €/kg s DPH, cena bravčovej krkovičky bez kosti 3,39 €/kg s DPH,
cena bravčového karé bez kosti 4,29 €/kg s DPH. Predmetné dôkazy ani podľa názoru kasačného súdu

nemožno odmietnuť iba s argumentom, že nejde o nákupné, ale predajné ceny relevantnej konkurencie
sťažovateľky. Z logiky obchodných vzťahov a povahy podnikania (ktorého cieľom je zisk) spravidla
vyplýva, že ak je predajná cena v určitej výške, tak nákupná cena musí byť, logicky, nižšia, aby mohol
podnikateľ vytvoriť zisk. Rovnako je zrejmé, že pokiaľ sú ceny na letákoch uvedené s DPH, tieto ceny
budú po odpočítaní DPH poznateľne nižšie. Na druhej strane však dáva kasačný súd do pozornosti, že
ide o akciové letáky, v ktorých sa môže ponúkať mäso za diskontnú cenu aj z dôvodu končiacej spotreby

a pod. Vyhodnocujúc všetky vyššie uvedené aspekty však kasačný súd uzatvára, že ide o dôkaz,
ktorý umožňuje si vytvoriť relevantný obraz o trhových cenách mäsa, pochádzajúci od relevantného
a legitímneho (významného) subjektu na trhu s potravinami, dokonca od konkurenta sťažovateľky.
Tento dôkaz nasvedčuje tomu, že nákupné ceny sťažovateľky sa výrazne nevymykajú trhovým cenám
s predmetnými komoditami. Správca dane a žalovaný pritom neprodukovali žiadne dôkazy, ktorými by

argument sťažovateľky relevantnou konkurenciou vyvrátili.
100. Čo sa týka porovnávania nákupných cien sťažovateľky s nákupnými cenami jej materskej
spoločnosti v Českej republike, kasačný súd už vyššie uviedol, že z týchto podkladov nemožno vyvodiť
záver o príliš (značne) nízkej cene plnení dodávaných deklarovanými dodávateľmi sťažovateľke (bod 98
tohto rozsudku). Kasačný súd sa okrem toho stotožňuje so sťažovateľkou v tom, že nebola preukázaná

ani jej vedomosť o nákupných cenách jej materskej spoločnosti sťažovateľky (ČR). Vychádzajúc z
rozhodnutia žalovaného kasačný súd konštatuje, že žalovaný z vykonaného dokazovania (z výsledkov
MVI) uzavrel, že nebola preukázaná koordinácia nákupných cien medzi sťažovateľkou a jej materskou
spoločnosťou, ani prepojenosť skladovacích systémov. Pokiaľ správny súd poukázal na skutočnosť, že
konateľ sťažovateľky býva len 30 km od sídla jej materskej spoločnosti v Českej republike, kasačný

súd konštatuje, že z tohto nemožno bez ďalšieho vyvodiť (bez dôkazu o tom, že sa konateľ častejšie
či opakovane zdržiaval v sídle materskej spoločnosti a s akým účelom), že medzi sťažovateľkou a jej
materskou spoločnosťou prebiehala akákoľvek koordinácia nákupných cien. Argumentáciu správneho
súdu vníma kasačný súd v tomto smere ako ničím nepodloženú...
... 105. Pokiaľ žalovaný, správca dane a správny súd akcentujú, že je všeobecne známou skutočnosťou,

že väčšina kuracieho mäsa dodávaného z Brazílie (80%) je dodávaná cez holandských obchodníkov
a sťažovateľka ako skúsená obchodníčka s mäsom si mala byť tejto skutočnosti vedomá, rovnako si
mala byť vedomá priemerných trhových cien holandských obchodníkov a toho, že nakupuje kuracie
mäso z Brazílie pod trhovú cenu holandských obchodníkov, kasačný súd túto výhradu považuje za
ničím nepodloženú. Z vykonaného dokazovania totiž nevyplýva, (i) že by mäso nakupované žalobkyňou

skutočne pochádzalo pôvodne od holandských obchodníkov (dôkazy v tomto smere správca dane,
žalovaný a správny súd ani nepomenúvajú) a (ii) žalovaný a správca dane ani žiadnym dôkazným
prostriedkom nestanovili trhové ceny holandských obchodníkov s jednotlivými mäsovými výrobkami z
Brazílie. Nie je tak zrejmé, aké v danom období boli trhové ceny holandských obchodníkov s jednotlivými
mäsovými výrobkami z Brazílie a či vôbec išlo v prípade sporných obchodov o mäso z Brazílie, ktoré sa

skutočne do Európskej únie dostalo cez holandských alebo iných zahraničných obchodníkov.“
48. Kasačný súd k uvedenému dopĺňa, že po zistení z administratívneho spisu nepovažuje rozdiely
medzi nákupnými cenami za tak významné, resp. očividné, aby indikovali obozretnosť sťažovateľa
a jeho vedomosť o potenciálnej účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. V
snahepreukázaťneprimeranosťnákupnýchcienspriemernýmitrhovýmicenamisprávcadane,žalovaný

a správny súd poukázali tiež na agrárne trhové informácie Slovenska Pôdohospodárskej platobnej
agentúry obsiahnuté v správach o trhu za jednotlivé týždne v rokoch 2012 a 2013 (dostupné na
https://www.apa.sk/atis). Kasačný súd v tomto smere dáva sťažovateľovi za pravdu v tom, že ceny
uvedené v predmetných správach, sú (i) odbytové/predajné ceny, (ii) iba slovenských spracovateľov
hydiny (prvovýrobcov), (iii) majú informatívny charakter (ako je uvedené priamo na webovom sídle

Pôdohospodárskej platobnej agentúry). Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že ani z administratívneho
spisu a ani z webového sídla Pôdohospodárskej platobnej agentúry nie je zrejmá metodika určovania
predmetných cien, či ide o ceny maloobchodné alebo veľkoobchodné, v nadväznosti na aké balenie
či spracovanie kuracieho mäsa a pod. Predmetné správy preto nemožno bez ďalšieho vysvetlenia/doplnenia považovať za dôkazy priemerných trhových cien mrazeného kuracieho mäsa dodávaného zo
zahraničia. V predmetnej veci pritom samotný žalovaný, správca dane ako aj správny súd akcentujú, že
ide o mäso z dovozu, ktorého pôvod je Brazília.

49. Záverom tak kasačný súd konštatuje, že sa správcovi dane a ani žalovanému nepodarilo preukázať,
že by sa ceny mäsa vymykali spod rozsahu priemeru trhových cien identifikovaných správcom dane a
žalovaným podľa správ Pôdohospodárskej platobnej agentúry alebo by sa líšili od cien konkurencie na
trhu. Rovnako správca dane a ani žalovaný nepreukázali hodnoverným spôsobom, že by sťažovateľ
so svojou materskou spoločnosťou zdieľal alebo akýmkoľvek spôsobom koordinoval nákupné ceny.

Možno tak tiež konštatovať, že sa nepodarilo preukázať ani len pasívna vedomosť sťažovateľa o tom,
že participoval na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom.
50. Sumarizujúc vyššie uvedené dospel kasačný súd k záveru, že napadnutý rozsudok správneho súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) a rovnakou vadou
(nezákonnosťou) podľa zistení kasačného súdu trpí aj rozhodnutie žalovaného (§ 191 ods. 1 písm. c)
SSP). Keďže správny súd žalobu sťažovateľa zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 SSP

zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.
51. Kasačný súd považuje za potrebné dodať, že jeho závery neznamenajú automaticky, že
sťažovateľovi má byť (nevyhnutne) priznané právo na odpočet dane z predmetných dodaní tovaru. Je
však na správcovi dane, resp. žalovanom, aby jednoznačne ustálil dôvod nepriznania odpočítania DPH

v predmetnej veci a tento, s ohľadom na jeho povahu, podporili relevantnými skutkovými zisteniami
vychádzajúcimi z daňovej kontroly pri akceptovaní a uplatňovaní takého dôkazného bremena, aké
zodpovedá zistenému dôvodu nepriznania odpočítania DPH. Pokiaľ sa správca dane a žalovaný ako
dôvod neuznania uplatnených práv na odpočítanie dane rozhodnú zvoliť daňový podvod a účasť
sťažovateľa na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, bude potrebné, aby jednoznačne

preukázali to, že sťažovateľ vedel, resp. pri dodržaní primeranej obozretnosti mal a mohol vedieť, že sa
svojím plnením zúčastní na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom.
52. V ďalšom konaní bude žalovaný postupovať spôsobom naznačeným kasačným súdom vyššie,
pričom je viazaní vyjadreným právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP).
53. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.

1 SSP tak, že plne úspešnému sťažovateľovi priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania,
ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne
správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
54. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.