Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, March 27, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 4Sf/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3020200126
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:3020200126.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a členov

senátu JUDr. Lukáša Kolibába (sudca spravodajca) a JUDr. Michaely Kútikovej, v právnej veci žalobcu:
BaF TRADING s.r.o., so sídlom Tomášikova 13, Bratislava, IČO: 45 378 771, právne zastúpený:
FAIRSQUARE advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Lazaretská 3/A, Bratislava, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100514197/2020 zo dňa 24. februára 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa z a m i e t a.

II. Účastníkom konania sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Daňový úrad Trenčín, pobočka Partizánske (ďalej ako „správca dane“ alebo „prvostupňový správny
orgán“) vykonal u žalobcu - BaF TRADING s.r.o. daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej
aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2017. Daňová kontrola sa začala na základe Oznámenia
o začatí daňovej kontroly č. 102115071/2017 zo dňa 5.10.2017. Správca dane vyhotovil o výsledku
daňovej kontroly protokol č. 102075117/2018 zo dňa 18.10.2018, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie
sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 102076909/2018 zo dňa 19.10.2018 doručený žalobcovi dňa
24.10.2018. Daňová kontrola bola ukončená dňa 24.10.2018.

2. Na základe výsledkov daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania správca dane
rozhodnutím č. 100420931/2019 zo dňa 11.2.2019 vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie júl 2017
rozdiel dane v sume 713 439,64 eur na DPH. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č.
100514197/2020 zo dňa 24.2.2020 prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil a odvolanie žalobcu
zamietol.
3. Správca dane a žalovaný nepriznali žalobcovi za zdaňovacie obdobie júl 2017 právo na odpočítanie
DPH z dodávateľských faktúr od spoločnosti:

- VOMS, s.r.o., 013 04 Stráža 260, IČO: 36 372 072 v celkovej výške 12 450,67 eur, predmetom ktorých
bola fakturácia prepravy z dôvodu, že v posudzovanom prípade bola síce preprava touto spoločnosťou
vykonaná,avšaknebolaposkytnutážalobcovi,pretožespoločnosťVOMS,s.r.o.prepravovalaibavlastný
tovar. Z tohto dôvodu preto daňové orgány ustálili, že daná preprava nebola dodaním služby, ktoré by
zakladalo vznik práva na odpočítanie dane; daňové orgány preto dospeli k záveru, že žalobca nesplnil
hmotnoprávne podmienky nároku na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o
dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o DPH“),

- GAT CORPORATION, s.r.o., Karpatské námestie 10A, 831 06 Bratislava, IČO: 47 915 366 v celkovej
výške 370 157,23 eur za nákup pohonných hmôt (ďalej ako „PHM“) z dôvodu, že deklarované zdaniteľné
obchody neboli predmetom dane v tuzemsku v súlade s § 2 a § 13 ods. 1 písm. a) a c) zákona o DPH,a preto tomuto dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a žalobcovi
nevzniklo právo na odpočítanie DPH podľa § 49 a § 51 zákona o DPH,
- EU Trucker SK s.r.o., Račianska 71, Bratislava, IČO: 50 337 505 v celkovej výške 193 891,52 eur za

nákup PHM z dôvodu, že deklarované zdaniteľné obchody neboli predmetom dane v tuzemsku v súlade
s § 2 a § 13 ods. 1 písm. a) a c) zákona o DPH, a preto tomuto dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť
podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie DPH podľa § 49 a § 51
zákona o DPH a
- PETROL EXPORT, s.r.o., Karpatské námestie 10A, Studená 5, Bratislava, IČO: 50 499 599 v celkovej

výške 136 940,22 eur za nákup PHM z dôvodu, že deklarované zdaniteľné obchody neboli predmetom
dane v tuzemsku v súlade s § 2 a § 13 ods. 1 písm. a) a c) zákona o DPH, a preto tomuto dodávateľovi
nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie
DPH podľa § 49 a § 51 zákona o DPH.
4. Finančné orgány ustálili, že žalobca deklaroval nákup PHM od dodávateľov GAT CORPORATION,
s.r.o., EU Trucker SK s.r.o. a PETROL EXPORT, s.r.o. ako dodanie tovaru s miestom plnenia v

Slovenskej republike a následne si na základe týchto faktúr odpočítal DPH. V priebehu dokazovania
správcu dane však bolo zistené, že dodanie PHM týmito dodávateľmi pre žalobcu nebolo predmetom
dane v tuzemsku, pretože k dodaniu tovaru došlo na území Rakúska. Zároveň finančné orgány zistili, že
preprava tovaru od dodávateľov začala v Lobau v Rakúsku, pričom ten istý tovar bol premetom dvoch
alebo viacerých za sebou idúcich dodávok tovaru. Dochádzalo pritom len k jednému pohybu tovaru v

rámci Spoločenstva, a to od prvého dodávateľa priamo k poslednému odberateľovi v reťazci. Dodávky,
ktoré zakladajú jeden pohyb tovaru sú považované za časovo po sebe nasledujúce. Daňové orgány
poukázali na to, že pri dodaní tovaru musí byť zrejmé na koho prechádza právo nakladať s tovarom ako
vlastník, t. j. komu je tovar dodaný. Táto skutočnosť má význam najmä z toho hľadiska, kto je oprávnený
naodpočítaniedanezkúpytovaru.Správcadanevdanomprípadezistil,žežalobcasastávalvlastníkom

tovaru získaním ID kódu, pod ktorým bolo možné naložiť tovar v Lobau v Rakúsku a tento kód ďalej
poskytoval prepravcom, ktorí tovar z Lobau prevážali na konečné miesto určenia. Poskytovanie ID kódov
od žalobcu pritom potvrdili všetci prepravcovia. Taktiež dodávatelia žalobcu uviedli, že mu tieto ID kódy
poskytovali a uvedené uviedol aj sám žalobca.
5. Na základe vykonaného dokazovania vyplynulo, že nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u

dodávateľov žalobcu v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH v tuzemsku, pretože žalobca nadobudol
vlastnícke právo k tovaru v Rakúsku. Žalobca si preto v rozpore s § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti
na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH uplatnil odpočítanie dane a týchto dodávateľov a zároveň v
prípade dodávateľských faktúr od spoločnosti VOMS, s.r.o. za služby, ktoré mu reálne neboli poskytnuté.
6. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote na Krajský súd v Trenčíne (ďalej ako

„krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“) správnu žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia
žalovaného z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) až g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej ako „S.s.p.“).
7. Žalobca vo svojej žalobe uviedol, že všetok tovar (pohonné látky) prijatý od jeho dodávateľov bol
dodaný vždy na území Slovenskej republiky a právo nakladať s tovarom ako vlastník (tzv. ekonomické

vlastníctvo) prešlo od dodávateľov na žalobcu na území Slovenskej republiky. Zmluvné strany si určili
miesto dodania podľa konkrétnych zmlúv, ktoré mal žalobca uzatvorené s jednotlivými žalobcami,
ako aj podľa individuálnych objednávok tovaru, pričom miesto dodania sa vždy nachádzalo na území
Slovenskejrepubliky.Žalobcavyjadrilnázor,žemiestoaokamih,vktoromdochádzakprevoduprávneho
vlastníctva, nie je pre určenie miesta dodania na účely DPH relevantné. Podľa ustálenej judikatúry

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) pojem „dodanie tovaru“ uvedený v článku 14 ods.
1 smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „smernica 2006/112/
ES“ alebo „smernica o DPH“) neodkazuje na prevod vlastníctva spôsobmi upravenými uplatniteľným
vnútroštátnym právom, ale zahŕňa vždy prevod hmotného majetku jednou stranou, ktorá oprávni druhú
stranu fakticky s ním nakladať, akoby bola vlastníkom tohto majetku (viď rozsudky SD EÚ z 8.2.1990

vo veci C-320/88 Shipping and Forwarding Enterprise Safe, bod 7, z 14.7.2005 vo veci C/435/03 British
American Tobacco a Newman Shipping, bod 35, z 03.06.2010 vo veci C-78/12 De Fruytier, z 18.7.2013
vo veci C-78/12 „Evita-K“ EOOD, bod 33). Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že plnenie možno
považovať za „dodanie tovaru“ v zmysle čl. 14 ods. 1 smernice 2006/112/ES, pokiaľ týmto plnením
zdaniteľná osoba prevedie hmotný majetok oprávňujúc inú osobu na nakladanie s týmto majetkom,

akoby bola jeho vlastníkom, pričom spôsob, akým nadobudla vlastnícke právo k tomuto majetku,
nemá žiadny význam (rozsudok z 18.7.2013 vo veci C-78/12 „Evita-K“ EOOD, bod 35).Keďže žalobca
nadobúdal právo nakladať s tovarom ako vlastník výlučne na území Slovenskej republiky a aj všetcinasledujúci odberatelia nadobúdali právo nakladať s tovarom ako vlastník až na území Slovenskej
republiky, potom v tejto časti obchodno-distribučného reťazca nie je možné určiť tzv. pohyblivú dodávku.
8. Okrem iného ďalej poukázal na to, že si nie je vedomý žiadneho ustanovenia v zákone o DPH, ktoré by

ukladalo povinnosť zdaniteľným osobám dohodnúť si miesto, kde dochádza k prevodu práva nakladať s
tovarom ako vlastník (ekonomické vlastníctvo), len na vybranom alebo inak zákonom určenom mieste.
Zákon o DPH v ustanovení § 13 určuje rozhraničovacie kritériá pre určenie miesta dodania (t.j. pre
určenie členského štátu, ktorý má právo na výber DPH), a to podľa toho, či ide o pohyblivú alebo
nepohyblivú dodávku a v akom mieste sa tovar nachádza pri začatí prepravy (ak ide o pohyblivú

dodávku), resp. v akom mieste sa nachádza tovar (ak ide o nepohyblivú dodávku). Obmedzujúcim
určenímmiesta,naktorombyúdajnemohlodochádzaťkprevoduprávanakladaťstovaromakovlastník,
nie je ani to, že „miesto dodania“ v ponímaní zákona o DPH sa určuje pri dodaní tovaru podľa toho, či
ide o pohyblivú dodávku alebo či ide o nepohyblivú dodávku (§ 13 ods. 1 písm. a) a c) zákona o DPH)
dvomi rôznymi spôsobmi. Miesto dodania pre účely DPH je podľa žalobcu skôr miestom založeným na
právnej fikcii (ktorej výlučným účelom je určenie členského štátu, ktorý má právo na výber DPH) a nie

miestom, kde nevyhnutne musí dochádzať k prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník. Určenie
miesta, kde dochádza k dodaniu podľa Obchodného zákonníka, resp. kde dochádza k prevodu práva
nakladať s tovarom ako vlastník, je na zmluvnej voľnosti zmluvných strán. Práve miesto, kde dochádza
k prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník na žalobcu, v kombinácii so skutočnosťou, že dodanie
tovaru medzi dodávateľom a žalobcom je nepohyblivá dodávka, majú za následok, že daňová povinnosť

pri dodaní tovaru žalobcovi vznikla tomuto dodávateľovi na území SR, keďže miesto dodania pre účely
DPH je tam, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa dodáva, t.j. kde dochádza k prevodu práva nakladať
s tovarom ako vlastník, pričom týmto miestom je územie Slovenskej republiky. Keďže dodávateľovi
žalobcu vznikla daňová povinnosť a území SR, boli faktúry na žalobcu vystavené so slovenskou DPH
správne a žalobca mal právo na odpočítanie DPH.

9. Žalobca ďalej pokračoval, že na správne určenie miesta dodania pre účely DPH je v prvom rade
potrebné určiť, ktorá dodávka v obchodno-distribučnom reťazci je pohyblivou dodávkou a až následne
určiť miesto dodania podľa § 13 ods. 1 zákona o DPH, pretože zákon formuluje pravidlo pre určenie
miesta dodania inak pre pohyblivú dodávku (§ 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH) a inak pre nepohyblivú
dodávku (§ 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH). Rozhodnutiu žalovaného v tejto súvislosti žalobca vytkol,

že nevysvetľuje, ako a na základe akých právnych predpisov rozlíšil pohyblivú dodávku od nepohyblivej.
Pri vývoze tovaru zo skladu v Lobau je potrebné aplikovať ustanovenia rakúskeho zákona Bundesgesetz
über die Besteuerung der Umsätze (Umsatzsteuergesetz 1994 - UStG 1994), ktoré transponujú
príslušné ustanovenia smernice 2006/112/ES. Ustanovením aplikovateľným na vývoz pohonných látok
zo skladu v Lobau je článok 138 ods. 1 tejto smernice, podľa ktorého členské štáty oslobodia od

dane dodanie tovaru odoslaného alebo prepraveného do miesta určenia mimo ich územia, ale v rámci
Spoločenstva predávajúcim, nadobúdateľom alebo na ich účet, uskutočnené pre inú zdaniteľnú osobu
alebo nezdaniteľnú právnickú osobu konajúcu ako takú v inom členskom štáte, než je členský štát, v
ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru začala. V súvislosti s posudzovaním dodania pohonných
látok zo skladu v Lobau, určovaním prechodu ekonomického vlastníctva a priraďovaním pohyblivej

dodávky žalobca poukázal na bod 31 rozsudku SD EÚ zo dňa 16.12.2010 vo veci C-430/09 Euro Tyre
Holding BV, podľa ktorého sprostredkujúci nadobúdateľ môže previesť na druhého nadobúdateľa právo
nakladať s tovarom ako vlastník, iba ak ho predtým dostal od prvého predávajúceho. Následne v bode 34
rozsudku SD EÚ zo dňa 27.9.2012 vo veci C-587/10 Vogtländische Straßen-, Tief- und Rohrleitungsbau
GmbH Rodewisch (VSTR) je uvedené, že ak prvý nadobúdateľ získal právo nakladať s tovarom ako

vlastník na území členského štátu prvej dodávky, prejaví svoj úmysel prepraviť tento tovar do iného
členského štátu a predloží svoje identifikačné číslo pre DPH pridelené týmto naposledy menovaným
členským štátom, preprava v rámci Spoločenstva sa musí priradiť prvej dodávke pod podmienkou, že
právo nakladať s tovarom ako vlastník bolo prevedené na druhého nadobúdateľa v členskom štáte
určenia prepravy v rámci Spoločenstva. Podľa žalobcu daňové orgány flagrantne ignorujú skutkový stav

a citovanú judikatúru SD EÚ a napriek tomu, že priami odberatelia OMV Slovensko, s.r.o. deklarovali
svoj úmysel prepraviť tovar do iného členského štátu, čo aj zrealizovali prostredníctvom spoločnosti
BaF TRADING s.r.o. ako zmluvným prepravcom, odmietajú pripísať prepravu prvej dodávke. Tým sú
podľa žalobcu hrubo porušované ciele stanovené smernicou 2006/112/ES, ako aj smernicou Rady
(EÚ) 2018/1910 zo 4.12.2018, ktorou sa mení smernica 2006/112/ES, pokiaľ ide o harmonizáciu a

zjednodušenie určitých pravidiel v systéme dane z pridanej hodnoty pre zdaňovanie obchodu medzi
členskými štátmi. Žalobca v tejto súvislosti osobitne zdôraznil skutočnosť, že rakúske orgány správy
daní v súvislosti s predmetným dodávateľským reťazcom nekonštatovali žiadne porušenie právnych
predpisov.10. Žalobca ako jednu z hlavných príčin nesprávnych záverov daňových orgánov o určení (priradení)
pohyblivej dodávky považuje aj nevykonanie náležitého dokazovania u spoločností nachádzajúcich
sa v obchodno-distribučnom reťazci pred žalobcom, a to v časti dodávok medzi spoločnosťami OMV

Slovensko, s.r.o. a jej priamymi odberateľmi EU Trucker SK s.r.o., TRANSOIL s.r.o. a TRANSOIL
PLUS, s.r.o. Nesprávne zistili skutkový stav, pokiaľ ide o to, ako prebiehalo objednávanie tovaru a
hlavne kto zadával prvotný príkaz na prepravu tovaru z Rakúska na Slovensko, a kto jediný bol
oprávnený rozhodnúť o tom, kam sa tovar bude prepravovať z miesta načerpania v Lobau po územie
SR. Žalobca uviedol, že nikdy svojmu priamemu dodávateľovi neurčoval miesto, na ktoré má byť

tovar prepravený. O skutočnosti, že tovar má byť prepravený z Rakúska na Slovensko, rozhodol
priamy odberateľ spoločnosti OMV Slovensko, s.r.o., ktorý príkaz na takúto prepravu zadal svojmu
zmluvnému prepravcovi, ktorým v niektorých prípadoch bol aj sám žalobca, ktorý uvedený príkaz prijal
a ďalej posunul na svojho zmluvného prepravcu. Správca dane a žalovaný podľa žalobcu nedostatočne
preverili zmluvné dojednania medzi subjektmi na úplnom začiatku obchodno-distribučného reťazca a
najmä nepreverili, za akých podmienok sa priami odberatelia spoločnosti OMV Slovensko, s.r.o. (EU

Trucker SK s.r.o., TRANSOIL s.r.o., TRANSOIL PLUS, s.r.o.) zaviazali voči OMV Slovensko, s.r.o.
prepraviť tovar z Rakúska na územie SR. Podľa žalobcovi dostupných informácií z kontrolných zistení zo
spisov týkajúcich sa iných kontrolovaných zdaňovacích období žalobcu mala byť pohyblivou dodávkou
práve dodávka medzi spoločnosťami OMV Slovensko, s.r.o. a jej priamymi odberateľmi, nakoľko práve
spoločnosti EU Trucker SK s.r.o., TRANSOIL s.r.o., TRANSOIL PLUS, s.r.o. sa mali v zmluvnom vzťahu

s OMV Slovensko, s.r.o. zaviazať k preprave tovaru z Rakúska na miesto dodania na území Slovenskej
republiky, a to na svoju ťarchu a účet. Žalobca zdôraznil, že dôkazom toho, že do zmluvných záväzkov
priameho odberateľa spoločnosti OMV Slovensko, s.r.o. patrí na základe obchodnej zvyklosti aj záväzok
prepraviť tovar z Rakúska na Slovensko, je aj dokument Nachweis der Beförderung/Versendung bei
I.G. Lieferung (Doklad o doprave / Zásielka pri dodávke tovarov v rámci EU). Zaslanie tohto dokumentu

žiadala spoločnosť OMV Slovensko, s.r.o. od svojich priamych odberateľov pri každom dodaní tovaru.
Tento dokument tiež preukazuje, že tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu a že v
dôsledku tejto prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania, t.j. Rakúsko. Uvedené potvrdila
aj rakúska finančná správa v odpovediach na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, v ktorých bolo
preverované dodanie pohonných látok medzi spoločnosťami OMV Slovensko, s.r.o. a spoločnosťami

EU Trucker SK s.r.o., TRANSOIL s.r.o., TRANSOIL PLUS, s.r.o. Rakúska finančná správa uviedla,
že odberateľ musí pravidelne potvrdiť, že tovar je prepravený ním, resp. v jeho mene a prílohou k
odpovediam zaslali faktúry s potvrdením o preprave „Nachweis der Beförderung“.
11. Žalobca tiež poukázal na rozsudok SD EÚ vo vedci C-414/17 Arex, týkajúci sa obchodovania
s minerálnym olejom. Podľa bodu 72 rozsudku na účely určenia, ktorému nadobudnutiu v reťazci

dotknutom vo veci samej treba priradiť jedinú prepravu v rámci Spoločenstva a ktoré nadobudnutie
treba ako jediné kvalifikovať ako jediné v rámci Spoločenstva, prislúcha vnútroštátnemu súdu vykonať
celkové posúdenie všetkých okolností prejednávanej veci a určiť najmä, v ktorom okamihu došlo k
prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník na Arex. Za predpokladu, že k tomuto prevodu došlo
predtým,nežsauskutočnilaprepravavrámciSpoločenstva,musísatátoprepravapriradiťnadobudnutiu

uskutočnenému spoločnosťou Arex a toto nadobudnutie treba kvalifikovať ako nadobudnutie v rámci
Spoločenstva. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie Nejvyššího správního soudu Českej republiky
vo veci 5Afs/77/2015, kde sa tento súd vyjadruje k tomu, aké okolnosti je potrebné skúmať na
určenie pohyblivej dodávky v rámci obchodno-distribučných (reťazových) obchodov s pohonnými
látkami. Konštatoval, že zásadnou otázkou pri určení pohyblivej dodávky je, kde a ktorý zo subjektov

zúčastnených na reťazovom obchode nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník.
12. Mal za to, že nedostatočné vyhodnotenie skutkového stavu daňovými orgánmi súvisí aj s
nesprávnym spájaním prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník s odovzdaním ID kódu. Je
nesprávny záver, že žalobca sa stával vlastníkom tovaru získaním ID kódu. Spájanie sprístupnenia ID
kódu s prevodom práva nakladať s tovarom ako vlastník je nesprávne aj z dôvodu, že platnosť ID kódu

bola len 24, prípadne 48 hodín. Uvedené nesvedčí o získaní práva nakladať s tovarom ako vlastník,
nakoľko ten, komu bol ID kód sprístupnený, by o toto právo po uplynutí 24, resp. 48 hodín, zase prišiel.
Svedkyňa A. k ID kódu uviedla, že po zadaní objednávky cez Business Portal OMV Slovensko bol
zo strany OMV vygenerovaný ID kód, ktorý zaslala e-mailom prepravcovi objednanému na prepravu.
Zaslanietohtokódupredstavovalopríkaznaprepravuprezazmluvnenéhoprepravcu.Žalobcazdôraznil,

že ID kódy, ktoré sa vyskytujú v rámci zmluvných dojednaní o preprave tovaru, sa viažu výlučne na
prepravu tovaru. Predstavujú doklad/podklad pre prepravcu, na základe ktorého je prepravca oprávnený
vstúpiť do skladu v Lobau a načerpať určité množstvo tovaru. V žiadnom prípade to neznamená, že
sprístupnením ID kódu v rámci objednávky prepravy svojmu zmluvnému prepravcovi alebo žalobcovidochádza k prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník. V okamihu, keď je ID kód sprístupnený, sa
pohonné látky, ktoré sú predmetom predaja, nachádzajú ešte v obrovských skladovacích nádržiach a
nie sú v tom čase ešte vyčlenené , resp. prečerpané do osobitnej nádrže čakajúc, kým si prepravca pre

objednaný tovar (napr. v množstve 30 000 litrov) príde. Nemôže dochádzať k prevodu práva nakladať s
tovaromakovlastníkvokamihu,kedytovarešteniejevyčlenený(atakindividuálneurčený)odostatného
tovaru, aj keby sa zmluvné strany dohodli (čo sa však nestalo), že okamihom prevodu práva nakladať
s tovarom ako vlastník je okamih sprístupnenia ID kódu.
13. Žalobca napadnutému rozhodnutiu vytkol, že žalovaný sa vyhýba vyjadreniu svojho vlastného

názoru, iba cituje zistenia správcu dane bez toho, aby vysvetlil, prečo sú zistenia správcu dane správne,
prípadne nesprávne. Podľa žalobcu neposkytol žalovaný žiadne zrozumiteľné, právnymi predpismi
zdôvodnené, a teda preskúmateľné vysvetlenie k určeniu pohyblivej dodávky, ktorá je kľúčovou spornou
otázkou. Okrem skutočnosti, že sa daňové orgány nevyporiadali s obsahom vyjadrenia rakúskej
finančnej správy získaným na základe MVI, vytkol žalobca postupu žalovaného, že neakceptoval
žalobcov dôkazný návrh na výsluch svedka - konateľa OMV Slovensko, s.r.o., nakoľko jeho výsluch má

najväčší potenciál potvrdiť názor žalobcu o určení pohyblivej dodávky a zvrátiť závery daňových orgánov
o tom, ktorá dodávka je pohyblivá.
14. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Konštatoval vecnú
správnosť preskúmavaných rozhodnutí, na ktorých obsah odkázal. Uviedol, že v priebehu daňovej
kontroly a vo vyrubovacom konaní postupom správcu dane bolo preukázané, že žalobcovi nevzniklo

právonaodpočítanieDPHzfaktúrpredloženýchvrámcidaňovejkontrolyoddodávateľskýchspoločností
v celkovej sume 713 439,64 Eur, pretože dodávateľom žalobcu nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku,
t. j. v daných prípadoch predmetné dodávky tovaru od tuzemských dodávateľov neboli predmetom dane
v tuzemsku, t. j. neboli predmetom dane v Slovenskej republike v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona
o DPH.

15. Krajský súd rozsudkom č. k. 11S/61/2020 - 296 zo dňa 28.6.2022 postupom podľa § 191 ods. 1
písm. d) S.s.p. zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu
dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Správny súd v napadnutom rozsudku uviedol, že
dodávky, ktoré zakladajú jeden pohyb tovaru, sú považované za časovo po sebe nasledujúce. Každý
z podnikateľov zúčastňujúcich sa na tzv. reťazovom obchode môže previesť na druhého podnikateľa

právo disponovať s tovarom ako vlastník, len ak toto právo predtým získal od svojho dodávateľa. Daňové
orgány deklarovali, že žalobca nadobúdal právo nakladať s tovarom ako vlastník získaním ID kódu, pod
ktorým bolo možné naložiť tovar v Lobau v Rakúsku a tento kód ďalej poskytoval prepravcom, ktorí
tovar v Lobau v Rakúsku prevážali na konečné miesto určenia. Poskytovanie ID kódov od žalobcu mali
potvrdiť aj prepravcovia. Taktiež dodávatelia žalobcu uviedli, že mu tieto ID kódy poskytovali, pričom

takúto informáciu poskytol aj samotný žalobca. Správnemu súdu v tejto časti odôvodnenia rozhodnutia
žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia chýbala správna úvaha, z ktorej by sa dalo zistiť, na
základeakýchskutočnostídospelidaňovéorgánykexistenciipríčinnejsúvislostimedzizískanímIDkódu
na strane jednej a nadobudnutím vlastníctva k tovaru u žalobcu (resp. právom nakladať s tovarom ako
vlastník) na strane druhej, a to ešte na území Rakúska. Následne správny súd uviedol, že z informácií,

ktorézískalzobsahuadministratívnehospisu,akoajsúdnehospisu,vrátaneprednesuzástupcužalobcu
na pojednávaní, má predmetný ID kód najbližšie k funkcii sprístupňujúcej prepravcovi tovar za účelom
jeho prepravy, nenadobúda sa prostredníctvom právo nakladať s tovarom ako vlastník.
16. Taktiež v napadnutom rozsudku správny súd poukázal na vyjadrenia daňových orgánov že pri
viacstranných obchodoch, keď viacerí podnikatelia uzatvoria kúpne zmluvy na dodanie toho istého

tovaru a preprava je len jedna, sa môže dodanie tovaru s prepravou (pohyblivá dodávka) priradiť len k
jednej dodávke tovaru. Ostatné dodania sa posudzujú ako dodanie bez prepravy (nepohyblivé dodávky).
Správny súd uviedol, že daňové orgány poukázali na rozsudok SD EÚ vo veci C-254/04 EMAG Handel
Eder OHG, podľa ktorého ak dve po sebe nasledujúce dodávky za úhradu vykonané medzi osobami
podliehajúcimi dani, zakladajú jediné zaslanie týchto tovarov v rámci Spoločenstva alebo jedinú dopravu

týchto tovarov v rámci Spoločenstva, táto zásielka alebo táto doprava môže byť pripočítaná iba jednej z
dvoch dodávok, ktorá samotná bude oslobodená od dane. Tento výklad platí bez ohľadu na to, ktorá zo
zdaniteľných osôb - prvý predávajúci, sprostredkujúci nadobúdateľ alebo druhý nadobúdateľ - má právo
disponovať s tovarmi počas uvedeného zaslania alebo uvedenej dopravy. Ak dodávka tovaru, ktorá
zakladá prepravu alebo odoslanie tovaru v rámci Spoločenstva a ktorá má za dôsledok nadobudnutie v

rámci Spoločenstva zdaňované v členskom štáte určenia predmetnej dodávky alebo prepravy, je prvou
z dvoch po sebe nasledujúcich dodávok, druhá dodávka sa považuje za dodávku s miestom dodania
v členskom štáte, v ktorom sa skončila preprava alebo odoslanie tovaru. Naopak, pokiaľ dodávka,
ktorá zakladá odoslanie alebo prepravu tovarov v rámci Spoločenstva, je druhou z dvoch po sebenasledujúcich dodávok, prvá dodávka, ku ktorej za takého predpokladu došlo pred odoslaním alebo
prepravou tovaru, sa považuje za nachádzajúcu sa v členskom štáte odoslania tejto zásielky alebo
začatia prepravy. Daňové orgány tiež dôvodili rozsudkom vo veci C-430/09 Euro Tyre Holding SD EÚ

podľa ktorého odpoveď na otázku, ktorej z dodávok sa má pripísať preprava, závisí od všeobecného
posúdenia všetkých príslušných okolností, ktoré umožňujú určiť, ktorá dodávka spĺňa všetky podmienky
vzťahujúce sa na dodávku v rámci Spoločenstva. K otázke, kto má právomoc nakladať s tovarom počas
prepravy v rámci Spoločenstva, SD EÚ uvádza, že táto otázka nie je relevantná. Okolnosť, že preprava
je vykonaná vlastníkom tovaru alebo na jeho účet, môže zohrávať úlohu pri rozhodovaní o tom, či

bola táto preprava vykonaná v rámci prvej alebo druhej dodávky. Táto okolnosť však v prípade, keď
je preprava vykonaná osobou, ktorá sa zúčastnila oboch transakcií, alebo na jej účet, nie je určujúca.
Po prenose práva na nakladanie s tovarom ako vlastník na nadobúdateľa mohol však byť dodávateľ
vykonávajúci prvú dodávku považovaný za zdaniteľnú osobu na účely platby DPH z tejto transakcie, ak
by bol týmto nadobúdateľom informovaný o tom, že tovar bude opätovne predaný inej osobe predtým,
ako opustil členský štát dodania a ak po získaní tejto informácie neposlal nadobúdateľovi novú faktúru,

ktorá obsahuje DPH. Za okolností, v ktorých prvý nadobúdateľ, ktorý získal právo nakladať s tovarom
ako vlastník na území členského štátu prvého dodania, prejaví svoj úmysel prepraviť tento tovar do iného
členského štátu a predloží svoje identifikačné číslo na účely DPH pridelené týmto členským štátom,
sa preprava v rámci Spoločenstva musí pripísať prvej dodávke pod podmienkou, že právo nakladať
s tovarom ako vlastník bolo prevedené na druhého nadobúdateľa v členskom štáte určenia prepravy

tovaru v rámci Spoločenstva.
17. Správny súd nadväzujúc na vyššie uvedené v napadnutom rozsudku konštatoval, že daňové
orgány síce uvádzali judikatúru SD EÚ k rozlíšeniu pohyblivých a nepohyblivých dodávok v rámci
jednej prepravy, avšak neuvádzali a nevysvetili, ako a na základe akých kritérií rozlišujú pohyblivú
dodávkuodnepohyblivejvprípadekonkrétnychdistribučnýchreťazcov,doktorýchbolzapojenýžalobca.

Nie je zrejmé, ako sa daňové orgány vyporiadali s celým obchodno-distribučným reťazcom dodaní,
skúmajúc každý článok v reťazci. Podľa názoru správneho súdu z rozhodnutí daňových orgánov
nevyplýva jednoznačne, ktorej z dodávok v reťazci bol priradený atribút pohyblivej dodávky, resp. prečo
odmietli pripísať prepravu (pohyb) prvej dodávke. Ak daňové orgány tvrdia, že žalobca nadobudol
právo nakladať s tovarom ako vlastník už na území Rakúska a že v Slovenskej republike nevznikla

daňová povinnosť jeho dodávateľom, správnemu súdu nebolo zrejmé, z ktorých dôkazov tieto závery
mali byť bezpečne ustálené. Sám správca dane neponúka jednoznačné vysvetlenie, ktorá z dodávok
je tá skutočne pohyblivá, keď v odseku 2 a 3 na str. 55 prvostupňového rozhodnutia ponúka možnosť
alternatívneho náhľadu na to, ktorá dodávka je asi pohyblivá. V napadnutých odôvodneniach nie je
možné nájsť jednoznačnú pozitívnu identifikáciu pohyblivej dodávky. Istý si je správca dane len v

tom, že v prípade dodania realizovaného medzi žalobcovými dodávateľmi a žalobcom „v žiadnom
prípade nešlo o tuzemskú dodávku“ (str. 55), avšak neponúka pre tento záver prijateľné vysvetlenie,
ktoré by bolo opreté o konkrétne skutočnosti a na nich argumentačne zrozumiteľne vystavanú správnu
úvahu. Možno súhlasiť s názorom žalobcu, že ak daňové orgány nedostatočne preverili právny režim
dodávateľsko-odberateľských vzťahov medzi subjektmi na začiatku obchodno-distribučného reťazca, čo

vyplýva minimálne zo skromného opisu zistení v preskúmavaných rozhodnutiach, potom sú ich závery,
ktorými odôvodnili nepriradenie pohyblivej dodávky žiadnej z dodávok na stupni od OMV Slovensko,
s.r.o. až po žalobcu, predčasné.
18. V závere napadnutého rozsudku správny súd poznamenal, že odpoveď na otázku, ktorej z dodávok
sa má pripísať preprava, závisí od všeobecného posúdenia všetkých príslušných okolností, ktoré

umožňujú určiť, ktorá dodávka spĺňa všetky podmienky vzťahujúce sa na dodávku v rámci Spoločenstva.
Tými „všetkými okolnosťami“ môžu byť aj zmluvné dojednania medzi prvotnými článkami reťazca,
najmä povinnosť, alebo jej neexistencia, priameho odberateľa spoločnosti OMV Slovensko, s.r.o.,
zabezpečiť prepravu tovaru do iného členského štátu, Nachweis der Beförderung, ako aj výsledky
MVI žiadosti vo forme informácií poskytnutých rakúskou finančnou správou, pri ktorých je potrebné

súhlasiť so žalobcom minimálne v tom, že informácie tam obsiahnuté nepodnietili daňové orgány k
potrebe hlbšieho vyporiadania sa s nimi. V neposlednom rade nemožno ponechať bez povšimnutia
skutočnosť, že iný správca dane (Daňový úrad Žilina) pri dvoch daňových kontrolách týkajúcich sa iných
zdaňovacích období nezistil žiadne skutočnosti brániace realizácii práva žalobcu na odpočet DPH, hoci
išlo o totožnú schému obchodno-distribučných reťazcov, a totožný modus operandi obchodovania s

pohonnými látkami, čerpanými taktiež v sklade v Lobau, len s inými subjektmi vystupujúcimi v pozícii
žalobcových dodávateľov. Pokiaľ ide o ostatné žalobné námietky, s ktorými žalobca vypravil na správny
súd svoju správnu žalobu, týmito sa správny súd nezaoberal, nakoľko by neprivodili iné rozhodnutie o
správnej žalobe.19. Proti vyššie označenému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne podal žalovaný kasačnú sťažnosť,
ktorú odôvodnil tak, že napadnutý rozsudok je zaťažený vadami konania tým, že správny súd rozhodol
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.). Sťažnostným návrhom

sa sťažovateľ domáhal, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný súd“)
napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný pritom nesúhlasil
s dôvodmi správneho súdu uvedenými v bodoch 63. až 66. napadnutého rozsudku a trval na prijatom
závere, že deklarované zdaniteľné obchody neboli predmetom dane v tuzemsku v súlade s § 2 a § 13
ods. 1 pís. a) a c) zákona o DPH, a preto dodávateľom nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1

zákona o DPH a žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane. Dodanie tovaru v zmysle smernice o
DPHazákonaoDPHpodľasťažovateľajeviazanénaumožnenieprávanakladaťstovaromakovlastník,
nie na prevod vlastníckeho práva k tomuto tovaru, resp. jeho fyzickej držbe. Z vykonaného dokazovania
vyplýva, že preprava PHM začala v rámci Spoločenstva s cieľom žalobcu uskutočniť vlastnú ekonomickú
činnosť, t. j. nadobudnúť PHM, aby ich následne predal svojim odberateľom. Poukázal pritom na to,
že žalobca ako odberateľ nadobúda právo nakladať s tovarom ako vlastník dňom dodania tovaru, nie

hodinou úhrady, ani momentom, kde sa nachádza vozidlo prepravujúce tovar v čase vykonania úhrady.
TovarbolprepravovanýzmiestanakládkytovaruvLobauvRakúskunaSlovenskopriamokodberateľom
žalobcu, prípadne k ich odberateľom, kedy ten istý tovar bol prepravený od prvého dodávateľa v reťazci
až k poslednému odberateľovi, v tom istom objeme, v rovnaký deň. Preprava tovaru pritom tvorila
ucelenú plynulú trasu k odberateľom jediným vozidlom. Uvedené potvrdil aj žalobca, ktorý uviedol, že

tovar nebol počas prepravy prekladaný. S poukazom na žalobcom predložené objednávky prepravy,
ktorými si objednával prepravu u svojich zmluvných prepravcov za jednoznačne preukázané, že pokyny
na prepravu dával žalobca, a to na základe objednávok tovaru prijatých od svojich odberateľov. Žalobca
si od objednávateľa objednával vlastný odber daného druhu a množstva tovaru na daný deň a žiadal
obratom zaslať odberné ID kódy, ktoré následne preposielal svojmu prepravcovi. Miesto dodania,

termín dodania, množstvo a druh tovaru si určil odberateľ žalobcu a tieto údaje boli následne po
potvrdení objednávky dodávateľom a zaslaní odberných kódov preposlané žalobcom zazmluvnenému
prepravcovi. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na objednávky tovaru bez uvedenia miesta dodania
tovaru a má za to, že žalobcov dodávateľ nemohol v žiadnom prípade dať pokyn na prepravu, tak ako to
deklaruje žalobca. Podľa sťažovateľa je nespochybniteľné, že prepravu neobjednávali dodávatelia. Zo

zistení ďalej vyplýva, že po prijatí ID kódov žalobcom od jeho dodávateľov mu bolo umožnené prepraviť
tovar zo skladov v Lobau v Rakúsku do tuzemska. Žalobca zabezpečil prepravu tovaru až po prijatí
ID kódov od svojich dodávateľov, tieto kódy pritom neposielal svojim odberateľom, iba v prípade, že si
prepravu zabezpečovali sami. Preto predtým, ako sa prepravca žalobcu dostavil do skladu v Lobau,
musel nastať moment, kedy žalobca od svojich dodávateľov nadobudol právo nakladať s tovarom ako

vlastník v mieste dodania tovaru, t. j. v Rakúsku. Až následne na to bola vykonaná preprava tovaru
z Rakúska na Slovensko. Keďže sú vyššie uvedené skutočnosti obsahom odôvodnenia rozhodnutia
žalovaného, sťažovateľovi nie je zrejmé, na základe akých skutočností správny súd skonštatoval, že
žalovaný nekonkretizoval, z ktorých dôkazov, ktorých vyjadrení žalobcu, a akým spôsobom boli tieto
dôkazy vyhodnotené. Žalovaný má za to, že z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, akým spôsobom

jednotlivé skutočnosti žalovaný vyhodnotil vo vzťahu k predmetu konania, aj to, čom to ktoré skutkové
zistenie svedčí. Ohľadom posúdenia momentu prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník a
teda určením miesta dodania tovaru žalovaný trval na správnosti prijatých záverov a na podporu ich
správnosti odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/74/2020 zo dňa
24.2.2022,ktoréhopreskúmaniabolaotázkaurčeniamiestadodaniatovaru,resp.okamihprevodupráva

nakladať s tovarom ako vlastník.
20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol o kasačnej sťažnosti žalovaného rozsudkom
sp.zn.1Sfk/115/2022 zo dňa 27.11.2024 tak, že rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k.
11S/61/2020-296 zo dňa 28.6.2022 zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Banskej Bystrici na ďalšie
konanie. Rozhodol tak z dôvodu, že napadnutý rozsudok správneho súdu vychádzal z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.). Kasačný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
okrem iného poukázal na to, že skúmanie zmluvne prejavenej vôle účastníkov zdaniteľných obchodov
nie je síce irelevantné, správca dane však túto hodnotí vo svetle všetkých okolností zdaniteľného
obchodu, riadiac sa zásadou voľného hodnotenia dôkazov a uplatňujúc princíp obsahu nad formou
právneho úkonu. Zdôraznil, že v tomto prípade je potrebné považovať zmluvné dojednania len za dôkazy

formálnej povahy, ktoré nezodpovedajú popísanému faktickému priebehu zdaniteľného obchodu. Pokiaľ
teda žalobca už momentom prevzatia tovaru na prepravu v inom členskom štáte rozhodoval o právnom
osudetovarutým,žehopriamobezakejkoľvekzastávkydodávalnamiesta,ktorésámurčilaodpočiatku
prepravy, ktorú organizoval a vykonával vlastnými prostriedkami, rozhodoval kedy, odkiaľ, ako a kambude tovar prepravený, pričom tovar nadobudol a prepravil do tuzemska za účelom výkonu vlastnej
ekonomickej činnosti, fakticky tak s tovarom od počiatku nakladal ako vlastník a miesto dodania tovaru
trebaurčiťvtomtoinomčlenskomštáte,hocipodľazmluvnýchdojednanímalobyťmiestododaniatovaru

v tuzemsku. Daňové orgány taktiež posúdili moment prechodu práva nakladať s tovarom ako vlastník
v súlade s rozsudkami Súdneho dvora EÚ vo veciach C-414/17 AREX CZ a.s. a C-401/18 Herst, s.r.o.
Kasačný súd nevidel potrebu podrobnejšej analýzy zmluvných dojednaní, pretože by nemohli priniesť
iný záver vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu, ktoré zistilo skutkový dej z hľadiska posudzovania
podľa zákona o DPH, kedy nárok na odpočítanie DPH predstavuje inštitút verejného práva. Formálne

vyjadrenú dohodu zmluvných strán zdaniteľného obchodu je možné akceptovať len vtedy, ak táto
odráža ekonomickú realitu. Taktiež mal za to, že pokiaľ správca dane identifikuje rozpor medzi formálne
vyjadrenou zmluvnou vôľou a ekonomickou realitou, resp. objektívnym chovaním účastníkov transakcie,
tento je potrebné vyriešiť použitím zásady uprednostnenia obsahu nad formou právneho úkonu, ktorá
je jasne vyjadrená v § 3 ods. 6 Daňového poriadku ako jedna zo základných zásad správy daní
(„substance over form“). Okrem toho obsah pojmov „dodanie tovaru“ a „prechod práva nakladať s

tovarom ako vlastník“ záväzne determinuje aj konštantná judikatúra Súdneho dvora EÚ tak, že tieto
pojmy sú naviazané na prechod ekonomického a nie nevyhnutne právneho vlastníctva, a tiež tak, že pri
ustaľovaní týchto pojmov v konkrétnej veci je potrebné vziať do úvahy všetky okolnosti transakcie. Preto
moment a miesto dodania tovaru rozhodne nemožno určiť výlučne iba na základe formálnej dohody
zmluvných strán zdaniteľného obchodu vyjadrenej v písomnej zmluve uzatvorenej podľa vnútroštátnych

súkromnoprávnych kódexov.
21. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 17.3.2025 poukázal na to, že názor Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky vyslovený vo vyššie uvedenom rozsudku nerešpektuje skoršiu judikatúru vyšších
súdnych autorít, vrátane Súdneho dvora EÚ. Mal za to, že v konaní zostali nezodpovedané mnohé
ďalšie žalobné námietky. Tvrdil, že žalovaný zastieral výsluch svedka za miestnu obhliadku v úmysle

vylúčiť prítomnosť žalobcu a jeho právo klásť svedkovi otázky. Správca dane paušálne odmietal vykonať
dôkazy v prospech žalobcu – navrhnuté žalobcom a to najmä dokazovanie vo vzťahu k spoločnosti
OMV Slovensko, s.r.o. Ďalej správca dane kumuloval dva vzájomne sa vylučujúce dôvody nepriznania
práva na odpočet DPH – nesplnenie hmotnoprávnych podmienok vs. zneužitie práva. Poukázal na to, že
služba poskytnutá spoločnosťou VOMS, s.r.o. nebola fiktívna – išlo o reálne plnenie. Neboli preukázané

podmienky zneužitia práva –dôkazné bremeno je na správcovi dane. Došlo aj k porušeniu legitímnych
očakávaní – dvaja správcovia dane dospeli na základe kontrol totožných transakcií k diametrálne
odlišným záverom.
22. Podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z

krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc
správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu
v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici.
23. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,správny súd”) preskúmal zákonnosť rozhodnutia orgánu
verejnej správy prvého stupňa a žalovaného, ako aj postup, ktorý predchádzal ich vydaniu podľa § 177

a nasl. S.s.p.. Konštatuje, že námietky obsiahnuté v žalobných bodoch dôvodné nie sú a v nadväznosti
na to podľa § 190 S.s.p. rozhodol o zamietnutí žaloby. Správny súd rozhodol vo veci dňa 27.3.2025
s nariadením pojednávania.
24. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe

daní vyšlo najavo.
25. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane.
26. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v

tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
27. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným
majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak...
28. Podľa § 11 ods. 1 zákona o DPH, na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom

odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet
do tuzemska z iného členského štátu.
29. Podľa § 11 ods. 2 zákona o DPH, nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je
predmetom dane, ak (i) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba konajúca v postavení zdaniteľnej osoby,právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, alebo zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre
daň v inom členskom štáte, a (ii) dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte,
ktorá dodala tovar za protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom

alebo na jeho účet a okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja.
30. Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru spojené
s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo
preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena
b), odseku 2 a § 14.

31. Podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH, miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru bez
odoslania alebo prepravy, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje.
32. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
33. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

34.Podľa§49ods.2písm.a)zákonaoDPH,platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
35. Predmetom súdneho prieskum boli v danej veci rozhodnutia finančných orgánov, ktorými bol

žalobcovi vyrubený rozdiel dane za zdaňovacie obdobie júl 2017 na DPH. Svoje rozhodnutia opreli
o zistenie, že žalobca pri uplatnení nároku na odpočítanie nepostupoval v súlade s § 49 ods. 1, § 49 ods.
2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, keď si uplatnil odpočítanie
dane a to na základe dodávateľských faktúr vystavených dodávateľmi GAT CORPORATION, s.r.o.,
EU Trucker SK s.r.o. a PETROL EXPORT, s.r.o. za dodanie tovaru, pričom toto dodanie bolo medzi

tuzemskými zdaniteľnými osobami (dodávateľmi a žalobcom) uskutočnené v inom členskom štáte
(Rakúsku). Z tohto dôvodu dodávateľom ani nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o
DPH a zároveň žalobca nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník od dodávateľov v Rakúsku.
Miestom dodania tovaru je preto Rakúsko. Zároveň finančné orgány ustálili, že zo strany žalobcu došlo
k uplatneniu odpočítanie dane na základe faktúr od dodávateľa VOMS, s.r.o. za službu, ktorá mu

poskytnutá reálne nebola.
36. Z obsahu rozhodnutí finančných orgánov, resp. dôvodov, na ktorých založili svoje závery
o neoprávnenosti žalobcom uplatneného odpočítania dane, a v nadväznosti na to vychádzajúc i obsahu
žalobných dôvodov, pre ktoré žalobca považoval napadnuté rozhodnutia za nezákonné mal správny súd
za to, že v danej veci bolo ako zásadné pre posúdenie veci zaujať právny názor k otázke viažucej sa

k určeniu miesta dodania tovaru, ako i okamihu prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník v zmysle
§ 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Práve posúdenie, resp. vyriešenie týchto otázok bolo podstatné pre
posúdenie toho, či žalobcovi vzniklo právo uplatniť si z vyššie označených plnení nárok na odpočítanie
dane
37. Pokiaľ sa týka argumentácie žalobcu, táto bola založená na tom, že miestom dodania tovaru

- dodávok pohonných hmôt od slovenských dodávateľov bolo tuzemsko a uplatnil si tak právo na
odpočítanie dane. Naproti tomu z odôvodnení rozhodnutí finančných orgánov je zrejmé, že miesto
dodania pohonných hmôt sa nachádzalo v inom členskom štáte – Rakúsku s tým, že na žalobcu prešlo
právo nakladať s tovarom ako vlastník v Rakúsku. Zo skutkových zistení finančných orgánov vyplynulo,
že pokiaľ sa týka pohybu tovaru, tento bol prepravovaný na Slovensko priamo k odberateľom žalobcu,

resp. ich odberateľom a to z miesta nakládky v Lobau v Rakúsku, pričom išlo o prepravu v rovnakom
množstve, v ten istý deň od prvého dodávateľa reťazci až k poslednému odberateľovi bez prekládky
jedným motorovým vozidlom. Išlo tak iba o jeden pohyb tovaru v rámci Spoločenstva od smerujúc od
prvého dodávateľa priamo k poslednému odberateľovi v reťazci. Na dodávky zakladajúce jeden pohyb
tovaru je pritom nutné nahliadať tak, že sú časovo po sebe nasledujúce. Zo zistení správcu dane taktiež

vyplynulo, že pokiaľ sa týka nadobudnutia vlastníctva tovaru žalobcom, týmto sa stával už získaním
ID kódu, pod ktorým sa realizovala nakládka tovaru v Lobau v Rakúsku, s tým, že tento kód sa ďalej
poskytoval prepravcom, ktorí tovar z Lobau prevážali na konečné miesto určenia. Poskytovanie ID kódov
od žalobcu pritom potvrdili všetci prepravcovia. Taktiež dodávatelia žalobcu uviedli, že mu tieto ID kódy
poskytovali a uvedené uviedol aj sám žalobca. Finančné orgány preto s poukazom na uvedené dospeli

k záveru, že na žalobcu došlo k prechodu práva nakladať s tovarom ako vlastník už v Rakúsku a keďže
miestom dodania tovaru nebolo tuzemsko, nebol daný ani dôvod priznať žalobcovi právo na odpočítanie
DPH. Žalobca však namietal, že právo nakladať s tovarom ako vlastník na neho prešlo až na Slovensku,pričom v tejto spojitosti okrem iného dával do pozornosti aj znenie rámcových kúpnych zmlúv, ktoré
uzavrel s deklarovanými dodávateľmi.
38. Správny súd poukazuje na to, že v zmysle § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sa za dodanie tovaru

považuje prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. Zároveň z ust. § 13 ods. 1 písm.
a) zákona o DPH vyplýva, že ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je
miestom dodania tovaru miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru
osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b), odseku 2 a § 14.
Napokon podľa čl. 14 ods. 1 smernice o DPH sa za dodanie tovaru považuje prevod práva nakladať s

hmotným majetkom ako vlastník. Žalobca nakupoval pohonné hmoty v rámci tzv. reťazových obchodov.
Išlo tak o viaceré po sebe nasledujúce dodávky toho istého tovaru – pohonné hmoty medzi niekoľkými
subjektmi medzi sebou. Obchod s týmto tovarom fakturačne prebiehal v uvedených obchodných
reťazcoch: 1. OMV Slovensko, s.r.o. - EU Trucker SK s. r. o. - žalobca - odberatelia žalobcu; 2. OMV
Slovensko,s.r.o.-TRANSOILs.r.o.-GATCORPORATION,s.r.o.-žalobca-odberateliažalobcu;3.OMV
Slovensko, s.r.o. - TRANSOIL PLUS s.r.o. - PETROL EXPORT, s.r.o. - žalobca - odberatelia žalobcu.

39. Zo skutkových zistení v danej veci vyplynulo, že v čase začiatku prepravy sa tovar nachádzal v
skade OMV, terminál v Lobau, Rakúsko. Následne došlo k dodaniu tovaru jednou ucelenou prepravou
a to bez akejkoľvek prekládky priamo odberateľom žalobcu. V tejto súvislosti je potrebné vychádzať
aj z príslušnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorý vo svojom rozsudku zo dňa 6.4.2016 vo veci
C-245/04, EMAG uviedol, že pokiaľ je dodanie tovaru spojené len s jedným zaslaním alebo prepravou,

môže byť zaslanie toho istého tovaru alebo jeho preprava pripočítaná len jednej z dodávok a len táto
dodávka môže byť oslobodená od dane ako intrakomunitárne dodanie. Od určenia dodávky, ktorá
je spojená s prepravou sa potom odvíja daňové posúdenie dodávky, ktorá jej predchádza alebo po
nej nasleduje. Ostatné plnenia sa považujú za dodanie tovaru bez odoslania alebo prepravy a ich
miesto plnenia je stanovené v závislosti od toho, či predchádzajú alebo nasledujú po dodaní tovaru

spojeného s prepravou. Pokiaľ sa týka priradenia prepravy ku konkrétnej dodávke tovaru v tomto smere
je podstatné zistiť, či došlo k odoslaniu alebo preprave tovaru kupujúcim alebo predávajúcim, alebo na
účet jedného z nich. Určenie, ktorej z dodávok sa má pripísať preprava musí byť posúdené s ohľadom
na všetky okolnosti prejednávaného prípadu. Aj v tomto smere je potrebné poukázať na judikatúru
Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudok zo dňa 21.2.2018 vo veci C-628/16, Kreuzmayr a rozsudok

zo dňa zo dňa 16.12.2010 vo veci C-430/09, Euro Tyre, z ktorých vyplýva, že pokiaľ nadobúdateľ
získa právo nakladať s tovarom ako vlastník v členskom štáte dodania a sám obstaráva jeho prepravu
do členského štátu určenia, ako k tomu dochádza v prípade dodaní, ktoré sú podmienené odberom
tovaru v sklade dodávateľa, musia byť v čo možno najväčšej miere zohľadnené zámery kupujúceho v
okamihu obstarania. Ako už kasačný súd vo svojom rozsudku sp.zn.1Sfk/115/2022 zo dňa 27.11.2024

uviedol, súdny dvor sa zaoberal aj reťazovým obchodovaním s PHM pri premiestnení tohto tovaru z
jedného členského štátu do druhého. V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ konštatoval, že prepravu nemožno
považovať za rozhodujúcu pre určenie, či došlo k prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník, ak
neexistuje iná okolnosť, ktorá by umožňovala predpokladať, že k takému prevodu došlo v dobe tejto
prepravy (rozsudok SD EÚ vo veci C-414/17 AREX CZ a.s.)

40. Správny súd poukazuje na to, že v predmetnej veci nebolo spochybnené, že pokiaľ sa týka
obchodného reťazca, ktorého bol žalobca súčasťou, na stupni dodávok PHM medzi dodávateľmi a
žalobcom k preprave tovaru nedošlo. K prevzatiu tovaru žalobcom od dodávateľov došlo v sklade OMV,
terminál Lobau v Rakúsku, keď na tomto mieste bol načerpaný do autocisterien externých prepravcov
žalobcu a následne prepravovaný z Rakúska do tuzemska priamo na čerpacie stanice odberateľov

žalobcu alebo ich odberateľov. Preprava tovaru bola uskutočnená v článku reťazca medzi žalobcom
a jeho odberateľmi. Uvedenými skutočnosťami viažucimi sa k otázke prepravy pohonných hmôt, ako
aj k ustáleniu miesta dodania spojeného s prepravou sa finančné orgány vo svojim rozhodnutiach
zaoberali. Napokon aj žalovaný vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že správca dane pohyblivú
dodávku s poukazom na judikatúru Súdny dvor EU určil podľa toho, kedy reálne k preprave došlo.

Zároveň žalovaný vyslovil, že vo vzťahu k dodávkam tovaru išlo o jednu prepravu zo skladu v Lobau v
Rakúsku až ku konečnému odberateľovi. Žalobca nebol konečným zákazníkom ani v jednom prípade.
Pokiaľsatýkajednotlivýchobchodnýchtransakcií,išlovnichtakododanietovaruspojenéhosprepravou
a vo všetkých prípadoch sa tovar v čase začatia prepravy nachádzal na území Rakúska, pričom miestom
dodania tovaru spojeného s prepravou bol členský štát, kde sa tovar nachádzal v čase keď sa preprava

začala. Pokiaľ sa týka prípadov viacstranných obchodov t.j., keď viacerí podnikatelia uzatvoria kúpne
zmluvy na dodanie toho istého tovaru a preprava je len jedna, dodanie tovaru s prepravou (pohyblivá
dodávka) sa môže priradiť len k jednej dodávke tovaru. Vo vzťahu k ostatným dodaniam je potrebné
uviesť, že tieto sa posudzujú ako dodanie bez prepravy (nepohyblivé dodávky).41. Okrem uvedeného správny súd dáva do pozornosti i na už kasačným súdom zmienenú judikatúru
Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok č. C-320/88 zo dňa 8.2.1990 vo veci Shipping and Forwarding
Enterprise Safe BV, rozsudok č. C-237/09 zo dňa 3.6.2010 vo veci De Fruytier, rozsudok č. C-414/17

zo dňa 19.12.2018 vo veci AREX CZ a.s. a rozsudok č. 401/2018 zo dňa 23.4.2020 vo veci Herst
s.r.o.) z ktorej vyplýva, že pojem „dodanie tovaru“, t. j. prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník, sa
neobmedzuje na prevod spôsobmi upravenými uplatniteľným vnútroštátnym právom, ale zahŕňa každý
prevod hmotného majetku jednou stranou, ktorá oprávni druhú stranu fakticky s ním nakladať, akoby
bola vlastníkom tohto majetku, a to aj keby k prevodu právneho vlastníctva nedošlo. Existencia prevodu

práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník znamená, že strana, na ktorú sa toto právo prevádza,
má možnosť prijímať rozhodnutia spôsobilé ovplyvniť právne postavenie dotknutého majetku, medzi
ktoré patrí aj rozhodnutie predať ho. To, či došlo k prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník, je
pritom na posúdení vnútroštátneho súdu, ktorý má pristúpiť k celkovému posúdeniu všetkých osobitných
okolností veci samej.
42. V nadväznosti na vyššie uvedené je však potrebné dodať, že z príslušnej judikatúry Súdneho dvora

EÚ síce možno vyvodiť záver, že právo nakladať s tovarom ako vlastník nemožno vykladať tak, že vždy
ide iba o prevod vlastníckeho práva, no musí však ísť vždy o prevod nejakého práva, pričom spravidla
bude oprávnený s tovarom nakladať ako vlastník práve jeho vlastník. Iba výnimočne teda nepôjde o
prevod vlastníckeho práva, ale o prevod iných práv, ktoré dovolia nadobúdateľovi tovaru nakladať s
tovarom v obdobnom rozsahu, ako keby bolo na neho prevedené vlastnícke právo. Pritom zároveň

možno konštatovať, že prevod vlastníckeho práva podľa vnútroštátnych predpisov má dôležitú úlohou
pri posudzovaní, kto nadobudol právo nakladať s vecou ako vlastník v zmysle Smernice o DPH.
43. Ako už kasačný súd v rozsudku sp.zn.1Sfk/115/2022 zo dňa 27.11.2024 poznamenal, právnu
interpretáciu rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie z 19.12.2018 (C-414/17) spolu s ďalším
rozsudkom SD EÚ vo veci C-401/18 z 23.4.2020 je nevyhnutné aplikovať aj v preskúmavanej veci

ako výrazné právne záväzné rozhodnutia vydané v prejudiciálnych konaniach podľa článku 267 ZFEÚ.
Správny súd poukazuje na to, že v danej veci bolo namieste posúdiť, resp. zaoberať sa určením miesta
dodania tovaru, resp. v nadväznosti na to i interpretáciou pojmu ,,prevod práva nakladať s tovarom ako
vlastník“. Argumentácia žalobcu bola založená na tom, že uvedené právo nadobudol až na Slovensku.
Z obsahu rozhodnutí finančných orgánov je podľa názoru správneho súdu zrejmé, že sa so všetkými pre

posúdenie veci podstatnými skutočnosťami zaoberali, keď ich jednotlivé skutkové zistenia boli náležité
vyhodnotené, resp. sa premietli i do nimi formulovaných záverov a to tak aby zohľadňovali i príslušnú
rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora EÚ.
44. V nadväznosti na vyššie uvedené berúc do úvahy i právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, v rozsudku sp.zn.1Sfk/115/2022 zo dňa 27.11.2024, je potrebné konštatovať, že pokiaľ sa

týka náhľadu na výklad pojmu „prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník“ podľa § 8 ods. 1
písm. a) zákona o DPH, tento sa nemusí zhodovať s prevodom právneho vlastníctva podľa právnych
noriem zakotvených vo vnútroštátnej právnej úprave, ale je potrebné ho interpretovať tak, že ide
prevod práva nakladať s tovarom na nadobúdateľa tak, akoby bol tento vlastníkom. Zohľadniac tak
judikatúru Súdneho dvora EÚ je za podstatné potrebné považovať, či na nadobúdateľa prechádza právo

prijímať rozhodnutia ovplyvňujúce právne postavenie tovaru, najmä rozhodnutie predať ho. Pokiaľ sa
týka určovaniamomentuamiestadodania,tedaprevoduprávanakladaťstovaromakovlastník,správca
dane nie je viazaný zmluvnými dojednaniami účastníkov zdaniteľného obchodu uzatvorenými podľa
súkromnoprávnej zákonnej úpravy, ak z vykonaného dokazovania vyplynie, že tieto zmluvné dojednania
nekorešpondujú s faktickými okolnosťami zdaniteľného obchodu. Odhliadnuc od toho, čo si zmluvné

strany medzi sebou v zmluvne dohodnú, v prípade, ak žalobca požiadal o priznanie odpočítania DPH,
musel spĺňať podmienky na jeho priznanie, t. j. v súlade s § 49 ods. 1 zákona o DPH musela vzniknúť
daňová povinnosť pri dodaní tovaru v tuzemsku. V predmetnej veci však daňová povinnosť vznikla
deklarovaným dodávateľom v Rakúsku, a teda odpočítanie dane nemôže byť žalobcovi priznané.
45. Správny súd okrem uvedeného dáva do pozornosti, že v zmysle § 13 ods. 1 písm. a) zákona o

DPH miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je
miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť
tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b), odseku 2 a § 14. S poukazom
na predmetné ustanovenia postupovali i finančné orgány, keď ustálili, resp. dospeli k záveru, že
k nadobudnutiu tovarom zo strany žalobcu nedošlo v tuzemsku, ale v inom členskom štáte EÚ, v ktorom

na neho prešlo už i právo nakladať s tovarom ako vlastník. Uvedené nie je spôsobilé zvrátiť ani tvrdenie
žalobcu, že tovar nadobudol do vlastníctva až na Slovensku. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že
miestom nadobudnutia tovaru bolo Rakúsko, v rámci dodávky bola vykonaná jedna preprava (zo skladuv Rakúsku k odberateľom žalobcu v tuzemsku), na Slovensku deklarovaným dodávateľom nevznikla
daňová povinnosť, a teda ani právo na odpočítanie dane žalobcovi.
46. Pokiaľ sa týka zistení a z nech plynúcich záverov finančných orgánov, tieto vychádzali z toho,

že žalobca si objednal u slovenských dodávateľov požadované množstvo tovaru, na základe čoho
obdržal aj ID kód potrebný na odber tovaru v sklade Lobau v Rakúsku. Tým, že žalobca prijal ID kódy
mu zároveň bolo umožnené i realizovať prepravu tovaru zo skladu Lobau v Rakúsku do tuzemska.
Predmetné ID kódy žalobca neposkytoval svojim odberateľom, s výnimkou ak si prepravu tovaru
zabezpečovali sami. Už okamihom prevzatia tovaru v Rakúsku tak žalobca rozhodoval o právnom osude

tovaru tým, že ho priamo bez akejkoľvek zastávky dodával na miesta, ktoré sám určil. Žalobca tak už od
začiatku vykonávania prepravy ovplyvňoval osud prepravovaných PHM, t.j. rozhodoval odkiaľ, kedy, ako
a kam budú prepravené, pričom PHM nadobudol a prepravil na Slovensko za účelom výkonu vlastnej
ekonomickej činnosti. Fakticky tak s PHM od počiatku nakladal ako ich vlastník. Finančné orgány tak
na základe uvedeného dospeli k záveru, že žalobca nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník
v mieste dodania tovaru, t. j. v Rakúsku, a to ešte predtým, ako bola fyzicky vykonaná preprava tovaru

z Rakúska na Slovensko.
47. Správny súd zastáva názor, že finančné orgány vo svojich rozhodnutiach dostatočne a zrozumiteľne
popísali všetky relevantné zistenia plynúce z vykonaného dokazovania, ktoré následne i podrobili
konkrétnym úvahám, a ktoré premietli i do formulácie svojich záverov korešpondujúcim z ich výrokovou
časťou. V rozhodnutiach daňových orgánov sú pritom uvedené všetky dôvody, pre ktoré dospeli k

svojim záverom v súvislosti so žalobcovým nadobudnutím práva nakladať s tovarom ako vlastník
v mieste dodania tovaru. Žalovaný sa pritom neobmedzil na prevod vlastníckeho práva podľa
tuzemských súkromnoprávnych predpisov ale dôsledne sa zaoberal otázkou, kedy mohol žalobca s
tovarom skutočne nakladať, tak ako by bol jeho vlastníkom. Do úvahy bolo však vzaté i zmluvné
dojednania a objednávky obsahujúce dojednania o prevode vlastníckeho práva. Ako už kasačný súd

vo svojom rozsudku sp.zn.1Sfk/115/2022 zo dňa 27.11.2024 zdôraznil, skúmanie zmluvne prejavenej
vôle účastníkov zdaniteľných obchodov nie je síce irelevantné, správca dane však túto hodnotí vo
svetle všetkých okolností zdaniteľného obchodu, riadiac sa zásadou voľného hodnotenia dôkazov a
uplatňujúc princíp obsahu nad formou právneho úkonu. V danej veci je potrebné nahliadať na zmluvné
dojednania len ako na dôkazy formálnej povahy, ktoré nezodpovedajú popísanému faktickému priebehu

zdaniteľného obchodu. Žalovaný napokon i konštatoval, že v danom prípade miesto dodania dohodnuté
medzi žalobcom a jeho dodávateľmi v zmluve môže byť miestom dodania len za splnenia podmienok
vyplývajúcichzhmotnoprávnehopredpisu,ktorýmjezákonoDPH.Dojednanézmluvnépodmienkypreto
nie sú v súlade s daňovými zákonmi (miesto dodania nekorešpondovalo so zistením správcu dane).
Žalovaný vysvetlil, prečo dojednané zmluvné podmienky nemohol akceptovať a na ich základe teda

priznať daňovému subjektu odpočet DPH. Pokiaľ teda žalobca už okamihom prevzatia tovaru na
prepravu v inom členskom štáte rozhodoval o právnom osude tovaru tým, že ho priamo bez akejkoľvek
zastávky dodával na miesta, ktoré sám určil a od počiatku prepravy, ktorú organizoval a vykonával
vlastnými prostriedkami, rozhodoval kedy, odkiaľ, ako a kam bude tovar prepravený, pričom tovar
nadobudol a prepravil do tuzemska za účelom výkonu vlastnej ekonomickej činnosti, fakticky tak s

tovarom od počiatku nakladal ako vlastník a miesto dodania tovaru treba určiť v tomto inom členskom
štáte, hoci podľa zmluvných dojednaní malo byť miesto dodania tovaru v tuzemsku.
48. Správny súd nemal pochybnosti o tom, že finančné orgány posúdili okamih prechodu práva
nakladať s tovarom ako vlastník v súlade s rozsudkami Súdneho dvora EÚ vo veciach C-414/17 AREX
CZ a.s. a C-401/18 Herst, s.r.o., v ktorom SD EÚ vyslovil, že: „Článok 20 smernice Rady 2006/112/

ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom
zmysle, že zdaniteľná osoba, ktorá uskutočňuje jedinú prepravu tovaru v rámci Spoločenstva v režime
podmienečného oslobodenia od spotrebnej dane s úmyslom nadobudnúť tento tovar pre svoje vlastné
podnikanie, hneď ako bude prepustený do voľného obehu v členskom štáte určenia, nadobúda právo
nakladať s uvedeným tovarom ako vlastník v zmysle tohto ustanovenia, ak je splnená podmienka,

že má možnosť prijímať rozhodnutia spôsobilé ovplyvniť právne postavenie toho istého tovaru, najmä
rozhodnutie predať ho. Okolnosť, že táto zdaniteľná osoba mala od počiatku v úmysle nadobudnúť
tento tovar pre svoje vlastné podnikanie, hneď ako bude prepustený do voľného obehu v členskom
štáte určenia, predstavuje okolnosť, ktorú musí vnútroštátny súd zohľadniť v rámci svojho celkového
posúdenia všetkých osobitných okolností prejednávanej veci, o ktorej rozhoduje, aby určil, ktorému z po

sebe nasledujúcich nadobudnutí sa musí pripísať uvedená preprava v rámci Spoločenstva.“
49. Správny súd osvojujúc si právne závery v rozsudku sp.zn.1Sfk/115/2022 zo dňa 27.11.2024
musel konštatovať, že v prípade identifikácie rozporu správcom dane medzi zmluvnou vôľou (formálne
vyjadrenou) a ekonomickou realitou, resp. objektívnym chovaním účastníkov transakcie, tento jepotrebné vyriešiť použitím zásady uprednostnenia obsahu nad formou právneho úkonu, ktorá je
jasne vyjadrená v § 3 ods. 6 Daňového poriadku ako jedna zo základných zásad správy daní.
Určenie okamihu a miesta dodania tovaru rozhodne sa neodvíja výlučne iba od formálnej dohody

zmluvných strán zdaniteľného obchodu vyjadrenej v písomnej zmluve uzatvorenej podľa vnútroštátnych
súkromnoprávnych noriem. Obsah pojmov „dodanie tovaru“ a „prechod práva nakladať s tovarom ako
vlastník“ je potrebné vykladať v súlade s rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora EÚ a to tak, že
relevantným v tomto smere nie je nevyhnutne prechod právneho vlastníctva ale prechod vlastníctva
ekonomického ako aj to, že pri ustaľovaní týchto pojmov v konkrétnej veci je potrebné vziať do úvahy

všetky okolnosti transakcie.
50. Napokon správny súd musel konštatovať, že zo strany finančných orgánov bolo prihliadnuté aj na
dôkaz „Nachweis Beförderung“, keď boli zistené že ide o Doklad o doprave/Zásielka pri dodávke tovaru
v rámci európskeho spoločenstva (ES), pričom finančné orgány ho vyhodnotili ako doklad, ktorý nie je
dokladom o preprave s tým, že údaje v ňom uvedené nekorešpondujú so skutočnosťou, nakoľko bolo
preukázané, že prepravu tovaru neobjednal dodávateľ žalobcu ale žalobca.

51. S poukazom na vyššie uvedené preto správny súd musel konštatovať, že na základe dokazovania
vykonaného orgánmi finančnej správy bol z ich strany správne vyhodnotený/posúdený tak okamih ako
aj miesto dodania tovaru a rovnako aj skutočnosť, že žalobcovi právo na odpočítanie dane nevzniklo.
Správny súd taktiež poukazuje na to, že mu neprináleží prehodnocovať, či spochybňovať správnosť,
úplnosť, prípadne presvedčivosť právnych záverov vyslovených v zrušujúcom rozhodnutí kasačného

súdu. Viazaný právnym názorom kasačného súdu vysloveného v rozsudku sp. zn. 1Sfk/115/2022 zo
dňa 27.11.2024 v zmysle § 469 S.s.p. preto dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby a preto ju
postupom podľa § 190 S.s.p. zamietol.
XX. O trovách konania vo vzťahu k žalobcovi správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 S.s.p. a
contrario tak, že ako neúspešnému účastníkovi konania mu náhradu trov konania nepriznal a vo vzťahu

k žalovanému podľa § 168 S.s.p. a contrario tak, že ani žalovanému súd náhradu trov nepriznal, pretože
neboli splnené podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia.
53. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Banskej Bystrici jednohlasne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo

rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP).
Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Správneho súdu
v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).
Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil

zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
(2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sapodáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden

rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie
podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v prípade konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/
(správne žaloby v sociálnych veciach) nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom

(§ 449 ods. 2 písm. b/ SSP).