Rozsudok · Ostatné · Judgement

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/62/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120251203
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6120251203.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr.BibiányŤažiarovejaJUDr.MonikyVozárovejvsporežalobkyne:A.B.,nar.XX.XXXXXXXX,trvalo
bytom C. XXX/X, C. D., zastúpenej splnomocnenkyňou: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.
r. o., Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36865281, proti žalovanej: E. F. B., B., nar. XX. XXXXXXXX XXXX,
trvalo bytom G. H. XXXX/X, G., zastúpenej advokátkou: JUDr. Michaela Kajabová, Budovateľská 2, 821
08 Bratislava 2, IČO: 42257310, o zaplatenie 3.761,35 eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe o
zaplatenie 205 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 27C/36/2020–353
zo dňa 29. januára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. a III. výroku p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 2.999,73 € spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 137,97 € od 21.11.2019 do zaplatenia,
zo sumy 137,97 € od 21.12.2019 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.01.2020 do zaplatenia,
zo sumy 137,97 € od 21.02.2020 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.03.2020 do zaplatenia,
zo sumy 137,97 € od 21.04.2020 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.05.2020 do zaplatenia,

zo sumy 137,97 € od 21.06.2020 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.07.2020 do zaplatenia, zo
sumy 137,97 € od 21.08.2020 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.09.2020 do zaplatenia, zo sumy
137,97 € od 21.10.2020 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.11.2020 do zaplatenia, zo sumy 137,97
€ od 21.12.2020 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 137,97 €
od 21.02.2021 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.03.2021 do zaplatenia, zo sumy 137,97 €
od 21.04.2021 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.05.2021 do zaplatenia, zo sumy 137,97 €
od 21.06.2021 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.07.2021 do zaplatenia, zo sumy 102,36 € od

21.08.2021 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, II. výrokom vo zvyšku
žalobu zamietol, III. výrokom žalobkyni priznal nárok voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu
100% z priznanej istiny, IV. výrokom vzájomnú žalobu zamietol, V. výrokom žalobkyni priznal nárok
voči žalovanej na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 100%. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil ust. § 853, § 136 ods. 1, § 137 ods. 1, § 123, § 460, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“), § 3 nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O.z. Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou

doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 06.03.2020 domáhala voči žalovanej zaplatenia sumy
600 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 150 € od 21.11.2019 do zaplatenia, zo
sumy 150 € od 21.12.2019 do zaplatenia, zo sumy 150 € od 21.01.2020 do zaplatenia a zo sumy 150
€ od 21.02.2020 do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Svoj nároksi uplatnila z dôvodu, že žalovaná užíva spoločnú vec (nehnuteľnosť) nad rozsah jej spoluvlastníckeho
podielu a bráni žalobkyni v jej užívaní. Sumu peňažnej náhrady žalobkyňa stanovila podľa vyjadrenia
realitných kancelárii, ktoré stanovili cenu mesačného nájmu nehnuteľnosti v rozmedzí od 1.450 € do

1.700 € mesačne a žalobkyňa stanovila sumu na 1.500 €. Vzhľadom na veľkosť spoluvlastníckeho
podielu žalobkyne v rozsahu 1/10, predstavuje náhrada sumu 150 € mesačne. Žalobkyňa pripojila k
žalobe nasledovné listinné dôkazy: e-mailovú komunikáciu a to výzvu B. B. žalovanej zo dňa 02.11.2019
a jej odpoveď žalobkyni dňa 01.11.2019, výzvu žalobkyne zo dňa 07.11.2019 a odpoveď žalovanej zo
dňa 10.11.2019, výzvu žalobkyne zo dňa 14.11.2019, List vlastníctva č. XXXXX k. ú. G., potvrdenie o

trhovej cene nájmu nehnuteľnosti spoločnosti 1000 Realít, s. r. o. z 11.02.2020 a BEST REALITY, s. r.
o. z 11.02.2020.
Súd vydal dňa 10.03.2020 platobný rozkaz, voči ktorému včas podala žalovaná odpor, v ktorom
navrhla žalobu zamietnuť. Uviedla, že rodinný dom postavila spolu s bývalým manželom B. B.. Na
základe Dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“), ktorej
vklad bol povolený 14.03.2018, nadobudla 57/100-ín a bývalý manžel 43/100-ín. Z dôvodu množstva

konfliktov podala návrh, ktorému okresný súd vyhovel a Krajský súd v Trnave potvrdil uznesením č.k.
10Co/80/2018 zo dňa 01.04.2019 a uložil B. B., aby do nehnuteľnosti dočasne nevstupoval. Následne
podala návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového vlastníctva k nehnuteľnosti. Konanie na okresnom
súde je vedené pod sp. zn. 17C/12/2019. Na stavbu rodinného domu čerpali úver 95.000 €, na
mesačných splátkach sa od júla 2018 bývalý manžel odmieta podieľať, takisto aj na všetkých nákladoch

týkajúcich sa nehnuteľnosti. Žalobkyňa je matkou B. B. a o prebiehajúcom konaní musela vedieť. Podiel
nadobudla na základe darovacej zmluvy od syna. Na nehnuteľnosti je zriadené záložné právo C. C.
I., pričom v záložnej zmluve sa zaviazali, že bez súhlasu neprevedú záloh na inú osobu ako dlžníka
a ani je neprenajmú (čl. IV. bod 2 písm. a) záložnej zmluvy). Podľa jej vedomostí banka neudelila
súhlas s prevodom nehnuteľnosti, preto je darovacia zmluva neplatná. Z e-mailu zo dňa 01.11.2019 sa

dozvedela o prevode spoluvlastníckeho podielu 1/10-iny na žalobkyňu, keď ju vyzvala na odovzdanie
kľúčov od nehnuteľnosti. Odmietla jej vstup do nehnuteľnosti, pretože ide o jej obydlie, pochybuje o
úmysle žalobkyne v dome bývať, nakoľko býva v C. D.. Správou zo dňa 14.11.2019 od nej žalobkyňa
žiada zaplatenie náhrady 150 € mesačne za užívanie jej podielu. Požiadavka žalobkyne je nepoctivá
a v rozpore s dobrými mravmi na základe vyššie uvedených dôvodov. V rodinnom dome musela

zabezpečovať údržbu, opravy, platiť dane, odvoz a likvidáciu odpadu. Žalobkyňa sa na týchto nákladoch
žiadnou sumou nepodieľala. V decembri 2019 musela zaplatiť výmenu pokazeného kotla a žalobkyňa
sa na tom nepodieľala. Aj keby nehnuteľnosť neužívala, nemohli ju prenajať tretej osobe bez súhlasu
banky. Z opatrnosti namietla výšku odplaty 150 € mesačne, podľa inzercií sa rodinné domy s pozemkom
prenajímajú za nižšiu sumu a to 800 € - 1.000 € mesačne. K odporu pripojila nasledovné listinné dôkazy:

Záložnúzmluvuknehnuteľnostizodňa01.07.2015anavrhladoplniťdokazovanie:ovýsluchstránsporu,
výsluch svedka B. B., znalecké dokazovanie na ohodnotenie ceny nájmu nehnuteľnosti, obsah spisu
Okresného súdu Trnava č. k. 20C/105/2018 a 17C/12/2019, obsah spisu OÚ Trnava katastrálny odbor
V-7533/19.
Žalobkyňa v replike uviedla, že žalovaná spolu so synom žalobkyne čerpala úver 95.000 €, ktorý je

zabezpečený záložnou zmluvou. Jej syn nie je stranou sporu a ona nie je zmluvnou stranou záložnej
zmluvy. Nie je jej povinnosťou ako spoluvlastníčky nehnuteľnosti podieľať sa na splátkach úveru. Pokiaľ
ide o hradenie nákladov na bežnú prevádzku a údržbu domu, očakáva sa, že ich hradí osoba, ktorá
nehnuteľnosť obýva. Žalovaná opakovane zdôrazňuje, že nehnuteľnosť je jej obydlím, v ktorom býva a
užíva ho od počiatku. Darovacia zmluva je uzatvorená platne, pretože nesplnenie povinnosti uvedenej

v čl. IV bod 2 písm. a) záložnej zmluvy nespôsobuje neplatnosť darovacej zmluvy. Nevyplýva to ani z
Občianskeho zákonníka, len v prípade začatého výkonu záložného práva (§ 151 l ods. 2), čo však nie
je tento prípad. Podanie žaloby nie je v rozpore s dobrými mravmi, žalobkyňa svoj podiel nadobudla od
syna, ako blízkej osoby a má právo užívať svoje vlastníctvo (§ 123 Občianskeho zákonníka). Žalobkyňa
rešpektovala rozhodnutie žalovanej, ktorá jej nedala súhlas na vstup do nehnuteľnosti, čo vyplýva z jej

e-mailu z 10.11.2019. Žalobkyňa z tohto dôvodu nemohla požiadať znalca o vypracovanie znaleckého
posudku. Žalobkyňa zaslala do spisu dňa 26.10.2020 Znalecký posudok znalca Ing. Antona Fuzáka č.
67/2020 zo dňa 24.08.2020.
Podaním zo dňa 04.02.2021 žalobkyňa (vzhľadom na záver predloženého znaleckého posudku určila
všeobecnú hodnotu nájmu na 1.730 € mesačne) rozšírila žalobu o sumu 1.995 €, ktorá predstavuje

zatiaľ neuplatnenú časť náhrady za mesiace november 2019 až február 2020 vo výške 92 € (23 € za
každý kalendárny mesiac) a náhradu za mesiace marec 2020 až január 2021 vo výške 1.903 € (173 €
za každý kalendárny mesiac).Súd prvej inštancie pripustil zmenu petitu uznesením č. l. 59 zo dňa 08.03.2021 nasledovného znenia:
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 2.595 € spolu s úrokom z omeškania 5% ročne zo
sumy 173 € od 21.11.2019 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.12.2019 do zaplatenia, zo sumy 173 € od

21.01.2020 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.02.2020 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.03.2020 do
zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.04.2020 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.05.2020 do zaplatenia, zo
sumy 173 € od 21.06.2020 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.07.2020 do zaplatenia, zo sumy 173 €
od 21.08.2020 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.09.2020 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.10.2020
do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.11.2020 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.12.2020 do zaplatenia,

zo sumy 173 € od 21.01.2021 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Žalobkyňa podaním zo dňa 03.09.2021 rozšírila uplatnené právo o ďalšie mesiace od februára 2021
do 23.08.2021, nakoľko dňa 24.08.2021 došlo k prevodu spoločnej nehnuteľnosti. Žalobkyňa rozšírila
žalobu o sumu 1.166,35 €, t. j. 6 mesiacov po 173 € a pomernú časť 23 dní za mesiac august 2021
(173/31x23). Súd pripustil na pojednávaní dňa 13.09.2021 zmenu petitu nasledovného znenia: Žalovaná
je povinná zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 3.761,35 € spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy

173 € od 21.11.2019 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.12.2019 do zaplatenia, zo sumy 173 € od
21.01.2020 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.02.2020 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.03.2020 do
zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.04.2020 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.05.2020 do zaplatenia, zo
sumy 173 € od 21.06.2020 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.07.2020 do zaplatenia, zo sumy 173 €
od 21.08.2020 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.09.2020 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.10.2020

do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.11.2020 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.12.2020 do zaplatenia,
zo sumy 173 € od 21.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.02.2021 do zaplatenia, zo sumy 173 €
od 21.03.2021 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.04.2021 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.05.2021
do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.06.2021 do zaplatenia, zo sumy 173 € od 21.07.2021 do zaplatenia,
zo sumy 128,35 € od 21.08.2021 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Na pojednávaní dňa 13.09.2021 po koncentrácii konania, žalovaná založila do spisu dva inzeráty
na prenájom rodinného domu, kúpnu zmluvu zo dňa 23.07.21021 a faktúru č. 20203259 dodávateľa
Slovklima deimos group s. r. o.
Právna zástupkyňa žalovanej na pojednávaní dňa 13.09.2021 uviedla, že manžel žalovanej bol
vylúčený z užívania nehnuteľnosti a zo zlomyseľnosti previedol spoluvlastnícky podiel na žalobkyňu.

Žalovaná neumožnila celé obdobie žalobkyni užívať jej podiel. Po dohode sa snažila zabezpečiť predaj
nehnuteľnosti od decembra 2020. Podarilo sa to až 23.07.2021, rovnakým kupujúcim, ktorých našla
žalovaná v januári 2021. Zabezpečila opravu rekuperácie a bojleru o čom informovala spoluvlastníkov
a platila ich sama. Namietla, že znalec pri určené odplaty za užívanie nehnuteľnosti nezohľadnil, že
jej vnútorné vybavenie bolo vo výlučnom vlastníctve žalovanej, vyplýva to z prílohy kúpnej zmluvy.

Vnútorné vybavenie nehnuteľnosti nadobudla žalovaná dohodou o vyporiadaní BSM.
Žalobkyňa vo vyjadrení z 30.11.2021 uviedla, že podľa dohody manželov o vyporiadaní BSM z
17.07.2017 sa žalovaná stala výlučnou vlastníčkou hnuteľných vecí, tvoriacich vnútorné vybavenie
domu s garážou. Nie však vstavanej kuchynskej linky s elektrospotrebičmi, bodových svetiel v dome,
svietidiel, vypínačov, batérií, dverí so zárubňami a kovaním, vinylovej podlahy a keramických obkladov,

ktoré sú uvedené v prílohe kúpnej zmluvy. V tomto prípade ide o súčasť hlavnej veci, t. j. domu (§
120 ods. 1 O.z.) a nie o samostatné veci v právnom zmysle slova. Preto sa stala ich spoluvlastníčkou
po nadobudnutí spoluvlastníckeho podielu, z tohto dôvodu je správne určená výška obvyklého nájmu
znaleckým posudkom. Poprela nefunkčnosť ohrevu vody a kúrenia, pretože v dome bývali aj 3 maloleté
deti a poprela, že by o ich nefunkčnosti bola informovaná. Poprela, že by bola nehnuteľnosť predaná

rovnakým kupujúcim ako zohnala žalovaná v januári 2021. Poprela, že by pri predaji robila obštrukcie.
Kupujúci vo februári (nie januári) 2021 nechceli akceptovať podmienky ostatných spoluvlastníkov okrem
žalovanej. Realitná kancelária odmietla s nimi spolupracovať, až ďalšia kancelária zabezpečila predaj.
K vyjadreniu pripojila: uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 25CoP/28/2019 zo dňa 30.04.2019,
DohoduorezerváciinehnuteľnostismanželmiJ.bezuvedeniadátumu,e-mailovúkomunikáciuprávnych

zástupcov z februára 2021.
Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, oboznámením sa so všetkými
listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu špecifikovanými vyššie, znaleckým posudkom č
78/2020 znalca Ing. Roberta Gombára a jeho výsluchom. Súd z navrhnutých dôkazov nevykonal
dokazovanie oboznámením celými spismi bez špecifikácie konkrétnych dôkazov týkajúcich sa zákazu

vstupu manžela do nehnuteľnosti sp. zn. 20C/105/2018 a zrušenia podielového spoluvlastníctva a
spisu V-7533/2019 vklad darovacej zmluvy z dôvodu, že žalovaná nešpecifikovala konkrétne listinné
dôkazy, ktoré navrhuje oboznámiť. Súd z dôvodu nadbytočnosti nevykonal výsluch svedka B. B., ktorého
výpoveď v obdobnom konaní bola založená ako listinný dôkaz.Žalobkyňa na pojednávaní dňa 09.03.2022 uviedla, že na návšteve v nehnuteľnosti bola pred
nadobudnutím podielu len jedenkrát a spala na zemi na matraci v budúcej hosťovskej miestnosti.
Viackrát jej to nebolo umožnené. Nehnuteľnosť chcela užívať, aby mohla byť blízko pri vnúčatách, ale

žalovaná jej e-mailom oznámila, že ju nemôže užívať. Podiel nadobudla darom od syna po rozvode
manželstva syna so žalovanou. Vedela o zákaze vstupu syna do domu a aj že na nehnuteľnosti
bolo zriadené záložné právo banky. Za nehnuteľnosť platila svoj podiel na dani z nehnuteľnosti, na
jeho prevádzku neprispievala, pretože ho nemohla užívať. Nakoľko nehnuteľnosť užívala žalovaná a
neumožnila jej aby ju užívala, súhlasila s predajom. O obsahu kúpnej zmluvy nevedela, vybavoval to

jej syn a právnik.
Žalovaná na pojednávaní dňa 09.03.2022 uviedla, že za vykonštruované považuje tvrdenie žalobkyne,
že chcela chodiť a bývať v hosťovskej miestnosti, pretože býva 350 km ďaleko. Ich vzťahy sa spretrhali z
titulu manželskej krízy. Od detí - vnúčat, žalobkyňa vedela, že bol jej syn vylúčený z užívania domu. A aj o
pokazenomkúreníanefunkčnombojleri.ZatrvaniamanželstvamalizrušenéBSMaonanadobudla57%
nehnuteľnosti a zvyšok manžel. V tom čase boli manželia a užívali spoločne celú nehnuteľnosť. Pred

rozvodom bol manžel vylúčený z užívania nehnuteľnosti a to až do odpredaja domu. Odmietal predať
nehnuteľnosť do piatich rokov, aby nemuseli platiť daň z predaja. V úverovej zmluve mali zakázané
predať a prenajímať nehnuteľnosť. Napriek tomu previedol darom podiely na svoju sestru a matku
pred rozvodom. Sama banke prevod neohlásila. Banka si žiadne nároky po prevode domu neuplatnila.
Rozvedení boli v roku 2020. Predtým už 2 roky nebýval manžel v dome, mal zákaz. Žalobkyňa - jej

bývalá svokra ju písomne vyzvala na umožnenie vstupu do domu a žiadala kľúče, nedovolila jej to.
Žalobkyňa podpísala fiktívne darovacie zmluvy synovi, odniesol nábytok a aj prenosné radiátory. V dome
boli dve kúpeľne a v jednej bol pokazený bojler. Žalobkyňa na nič neprispievala, sama platila údržbu
domu, záhrady, splácala úver. Dom bol kolaudovaný v roku 2015 a až po 5 rokoch bol odpredaný. Bývalý
manžel sabotoval predaj, robil prieky, dva realitné kancelárie preto odstúpili. Ten istý kupec, ktorého

pôvodne našla nakoniec dom odkúpil, až vtedy bývalý manžel spolupracoval.
Zo znaleckého posudku znalca Ing. Roberta Gombára č. 78/2022 zo dňa 15.07.2022 a jeho výsluchom
na pojednávaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že hodnota nájmu za celé obdobie od 01.11.2019
do 23.08.2021 bola za celú nehnuteľnosť, t.j. za 661 dní 29.982,96 €, mesačne 1.379,74 €. Zdôvodnil
použitie koeficientu rizika 0,015 t.j. 1,5%, ktorý zohľadňuje matematické vyjadrenie straty nájmu, ak sa

nepodaríprenajaťnehnuteľnosťvnormálomčase.Uviedol,žedourčeniacenynájmuvstúpilajpozemok,
ktorý mal vysokú hodnotu. Cenu nájmu neovplyvnil nefunkčný bojler a ani rekuperácia, pretože išlo o
bežné opravy a poruchy. Pričom vzhľadom na vek nehnuteľnosti ich ohodnotil pri výpočte koeficientom
0,5% z východiskovej hodnoty.
Právny zástupca žalobkyne zaslal súdu listinný dôkaz zápisnicu z výsluchu svedka B. B. v konaní

vedenom na tunajšom súde sp. zn. 30C/12/2020 dňa 25.11.2022, kde uviedol, že podiely 1/10
nehnuteľnosti daroval matke a sestre, ako poďakovanie za pomoc a aby neplatili hotely. Informoval o
tom banku. V čase odchodu z domácnosti v roku 2019 nemala nehnuteľnosť žiadne vady, bývali tam
dva roky. Po zrušení BSM bývali naďalej ako rodina v nehnuteľnosti, obaja ju užívali celú, bezodplatne.
Právny zástupca žalobkyne uviedol, že skutkové tvrdenia žalovanej týkajúce sa bývalého manžela

nesúvisia s predmetom konania. Nikdy nebolo preukázané, že by sa manžel dopustil konania, pre ktoré
bol vylúčený z užívania nehnuteľnosti. Na základe oznámení žalovanej nebol uznaný vinným z trestného
činu a ani z priestupku. S prvými kupujúcimi K. sa dohodli na zmluve, ale nedostali úver. Druhí kupujúci
boli J., nedohodli sa na obsahu kúpnej zmluvy a na odmene realitnej kancelárii, táto ukončila spoluprácu.
Až následne nová realitná kancelária našla kupujúcich L., s ktorými bola aj zmluva uzatvorená v júli

2021, išlo o prvú zmluvu s týmito kupujúcimi, ktorá mu bola predložená. Po zrušení a vyporiadaní BSM
užívali naďalej nehnuteľnosť ako manželia v zmysle § 18 a 19 ods. 1 Zákona o rodine a nie na základe
dohody podielových spoluvlastníkov. Ich manželstvo bolo súdom právoplatne rozvedené v konaní sp.
zn. 31P/30/2018 dňa 21.11.2019. Ak by aj existovala akákoľvek dohoda o užívaní nehnuteľnosti prestala
by platiť okamihom, keď žalovaná podala na súd návrh na vylúčenie B. B. z užívania spoločných

nehnuteľností. Ako väčšinová spoluvlastníčka sa rozhodla, že nehnuteľnosť bude užívať sama. Svojim
rozhodnutím vylúčila ostatných spoluvlastníkov z užívania spoločných nehnuteľností. I keď žalobkyňa
súhlasila s predajom nehnuteľností nestratila záujem o ich využívanie do predaja.
Právna zástupkyňa žalovanej uviedla, že pri vyporiadaní BSM za trvania manželstva sa dohodli, že celú
nehnuteľnosť budú užívať spoločne bezodplatne. A tento záväzok prevodom podielu musel prejsť aj

na žalobkyňu. Pretože banka požadovala, aby sa nehnuteľnosť neprenajímala, nie je možné, aby mala
žalobkyňa právo na odplatu za užívanie jej podielu nehnuteľnosti. Pokiaľ ide o dĺžku bezdôvodného
obohatenia namietla, že od novembra 2020 existovala dohoda o odpredaji nehnuteľnosti. Prvých
kupujúcich K. zabezpečila žalovaná ešte v roku 2020, nedostali úver. Vo februári 2021 zabezpečilakupujúcich L., ktorým bola nehnuteľnosť odpredaná za rovnakú cenu, ale cestou realitnej kancelárie
bývalého manžela v júli 2021. Z uvedeného dôvodu sa domnieva, že žalobkyni od 01.12.2020 nepatrí
bezdôvodné obohatenie, nakoľko sa dohodli na pojednávaní, že nehnuteľnosť odpredajú. Namietla i

výšku nájmu nehnuteľnosti, pretože si dala vypracovať svoj znalecký posudok v inom konaní a znalkyňa
určila výšku nájmu 996 € mesačne (uvedený znalecký posudok nepredložila v konaní - poznámka súdu).
Dňa 20.02.2023 doručila súdu žalovaná vzájomnú žalobu, v ktorej sa vyjadrovala aj k žalobe vo
veci samej. Uviedla, že uznesením Okresného súd Trnava č. k. 20C/105/2018 zo dňa 20.12.2018 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 10Co/80/2019 zo dňa 01.04.2019 vylúčil súd jej

manžela z užívania nehnuteľnosti. Z uvedeného dôvodu bola jediná oprávnená užívať celú nehnuteľnosť
bezodplatne na základe ústnej dohody. Z dôvodu že bol manžel vylúčený z užívania bytu nemohol
preniesť právo bezodplatného užívania celej nehnuteľnosti na žalobkyňu. Ďalej uviedla, že v priebehu
predaja nehnuteľnosti našla kupcov manželov K., k uzatvoreniu kúpnej zmluvy neprišlo s odôvodnením,
že im nebol poskytnutý úver. Následne našla nových kupcov J., ktorí chceli kúpiť nehnuteľnosť za
359.000 €. Nedohodli sa s ostatnými spoluvlastníkmi na výške rezervačného poplatku a provízie pre

realitnú kanceláriu. Maklérka kancelárie následne oznámila žalovanej, že po rozhovore s jej bývalým
manželom, nemá záujem pokračovať v spolupráci na predaji nehnuteľnosti, pretože dospela k záveru,
že bývalý manžel ani nemá záujem predať dom. Na obhliadke v tom čase boli i manželia L., ktorí mali
záujem o kúpu domu ale, pretože ponúkali rovnaké podmienky ako manželia J., maklérka v predaji s
manželmi L. nepokračovala. Ostatní spoluvlastníci, vrátane žalobkyne boli zastúpení jedným zástupcom

a opakovane menili podmienky predaja, nedalo sa s nimi dohodnúť. Nakoniec si aj ostatní spoluvlastníci
vrátane žalobkyne vybrali inú realitnú kanceláriu a došlo k predaju nehnuteľnosti manželom L. za veľmi
obdobných podmienok s identickou kúpnou cenou, ako zabezpečila žalovaná ešte v januári 2021,
avšak v tom čase ich ostatní spoluvlastníci odmietli. K podaniu pripojila listinné dôkazy: Uznesenie
Okresného súd Trnava č.k. 20C/105/2018 zo dňa 20.12.2018, Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k.

10Co/80/2019 zo dňa 01.04.2019, zápisnicu z výsluchu svedka B. B. v konaní vedenom na Okresnom
súde Trnava sp. zn. 30C/12/2020 dňa 25.11.2022, e-mailovú komunikáciu právnych zástupcov od
03.11.2020 do 03.12.2020 a od 09.02.2021 do 10.02.2021, dva návrhy Dohody o mimosúdnom riešení
súdnych sporov medzi vlastníkmi nehnuteľnosti.
Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia náhrady za obdobie od

01.11.2019 do 23.08.2021, kedy neužívala predmetné nehnuteľnosti v rozsahu zodpovedajúcom jej
spoluvlastníckemu podielu a žalovaná užívala celú nehnuteľnosť. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4 Cdo 298/2008, ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia
voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne v Občianskom zákonníku upravený.

V prípade, že sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci prípadne o jej náhrade nedohodnú,
ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením
§ 123 Občianskeho zákonníka. Uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného
obohatenia. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a ich použitie
nemožno preto rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenia. Napokon

v prípade práva podielového spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu
zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, nie je splnená ani jedna zo skutkových podstát vzniku
bezdôvodného obohatenia. Nejde totiž, a to ani vtedy, ak spoluvlastník vec v celosti užíva bez dohody
s ostatnými spoluvlastníkmi, o užívanie veci bez právneho dôvodu, a teda o majetkový prospech
získaný bez právneho dôvodu, ani o majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho

úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol prípadne získaný z nestatočných zdrojov
(porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 141/99, 4Cdo 298/2008). Predmetný nárok
žalobkyne je potom nárokom na náhradu za to, že neužívala spoločnú nehnuteľnosť v rozsahu svojho
spoluvlastníckeho podielu v zmysle § 137 ods. 1 O.z. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie
tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho

podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej
užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade
sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si
úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento
stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní

celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav.
Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za
jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník
užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade ničnebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho
podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec
neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou

osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť
užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota
užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci,
rozdielna (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 184/2010 zo dňa 27.10.2010). Z judikatúry
súdov ďalej vyplýva, že faktické reálne užívanie veci nad rámec spoluvlastníckeho podielu nie je vždy

nevyhnutnou podmienkou pre vznik povinnosti zaplatiť peňažnú náhradu za užívanie veci. Rozhodným
je, že spoluvlastník druhému spoluvlastníkovi bráni v realizácii jeho spoluvlastníckeho práva tak, že mu
znemožní užívanie spoločnej veci (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo/1583/2006, sp. zn.
28Cdo/725/2008).
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaná a syn žalobkyne B. B. boli manželia, počas
trvania manželstva postavili rodinný dom. Dňa 01.07.2015 uzatvorili záložnú zmluvu, na základe ktorej

ručili predmetnou nehnuteľnosťou úver vo výške 95.000 €. V zmluve sa zaviazali, že bez písomného
súhlasu banky neprevedú záloh na inú osobu. Z predloženého Listu vlastníctva č. XXXXX z 26.02.2020
(č. l. 12) bolo preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že na základe Dohody o vyporiadaní
BSM, ktorej vklad bol povolený 14.03.2018, nadobudla žalovaná podiel 57/100-ín a zvyšnú časť
nadobudol jej manžel. Z uznesenia Okresného súd Trnava č.k. 20C/105/2018 zo dňa 20.12.2018 v

spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 10Co/80/2019 zo dňa 01.04.2019 mal prvoinštančný
súd za preukázané, že manželovi žalovanej súd uložil povinnosť nevstupovať do nehnuteľnosti do
právoplatného skončenia konania vo veci samej a navrhovateľke (žalovanej v tomto konaní) uložil
povinnosťpodaťžalobunazrušenieavyporiadaniepodielovéhospoluvlastníctvanehnuteľnosti.Konanie
sa viedlo pod sp. zn. 17C/12/2019. Z listu vlastníctva XXXXX bolo preukázané, že manžel žalovanej

darovacou zmluvou s povoleným vkladom dňa 30.10.2019 previedol spoluvlastnícky podiel 1/10-inu na
žalobkyňu a 1/10-inu na M. C.. Žalobkyňa e-mailom z 01.11.2019 oznámila žalovanej, že chce užívať
nehnuteľnosť a požiadala o vydanie kľúčov. Žalovaná jej e-mailom zo dňa 10.11.2019 oznámila, že
nesúhlasí s jej vstupom do nehnuteľnosti a kľúč jej nedá. Žalobkyňa ju následne e-mailom zo dňa
14.11.2019 vyzvala na platenie mesačného nájomného za užívanie jej podielu vo výške 150 € k 20. dňu v

mesiaci s prvou splátkou 20.11.2019. Z rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 13P/30/2018-804 zo dňa
21.11.2019 (č. l. 288) o rozvode manželstva súd zistil, že žalovaná dňa 13.04.2018 podala na súd návrh
na rozvod manželstva, rozsudok v časti rozvodu nadobudol právoplatnosť dňa 25.01.2020. Predmetná
nehnuteľnosť bola odpredaná kúpnou zmluvou zo dňa 23.07.2021 (č. l. 72), ktorej vklad bol povolený
dňa 24.08.2021 (LV XXXXX č. l. 67) za kúpnu cenu 365.000 €, z toho 10.000 € bola cena zariadenia

vyplatená žalovanej. V prílohe č. 1 kúpnej zmluvy je špecifikované zariadenie a vybavenie, ktoré sa
nachádza v nehnuteľnosti. Okrem nábytku a zariadenia sa tam uvádzajú aj napr. bodové svietidlá v
celom dome, vypínače, batérie, sanita, dvere so zárubňami s kovaním, vinylová podlaha, keramické
obklady. V kuchyni aj vstavaná kuchynská linka s dresom vrátane elektrospotrebičov.
Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa za predmetné obdobie neužívala nehnuteľnosti, nemala

kľúče. Žalovaná s užívaním nehnuteľnosti nesúhlasila a odmietla jej vydať kľúče od nehnuteľnosti.
Nebolo sporné, že žalovaná počas celého obdobia užívala celú nehnuteľnosť, žalobkyňa ju vyzvala na
platenie odplaty za užívanie 150 € mesačne k 20. dňu mesačne od 01.11.2019. Sporným v konaní bolo,
či užívala žalovaná celú nehnuteľnosť bezodplatne na základe dohody so svojim bývalým manželom,
či žalobkyňa nadobudla nehnuteľnosť na základe platnej darovacej zmluvy, výška odplaty za užívanie

nehnuteľností a doba po ktorú má žalobkyňa nárok na jej zaplatenie.
Prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalovaná v konaní nepreukázala, že po nadobudnutí
nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva dňa 14.03.2018 sa dohodla s manželom ako podielovým
spoluvlastníkom o užívaní celej nehnuteľnosti bezodplatne. Z predloženej zápisnice z konania sp. zn.
30C/12/2020, ktorá obsahuje výpoveď bývalého manžela, mal súd preukázané, že žalovaná zostala

s manželom naďalej bývať v spoločnej nehnuteľnosti a užívali ju obaja celú bezodplatne. Nešlo
však o dohodu podielových spoluvlastníkov, ale o naplnenie ustanovenia § 18 Zákona o rodine,
v zmysle ktorého sú manželia povinní spolu žiť, t. j. bývať v spoločnej domácnosti. Žalovaná dňa
13.04.2018 podala na súd návrh na rozvod a dňa 19.12.2018 aj návrh na dočasný zákaz vstupu
manžela do nehnuteľnosti, ktorému súd vyhovel. Ak by aj existovala konkludentná dohoda manželov

o bezodplatnom užívaní celej nehnuteľnosti, rozhodnutím žalovanej podať návrh na zákaz vstupu
žalovaného do nehnuteľnosti a vylúčiť ho tak z jej užívania, by bola zrušená. Súdom bola uložená
povinnosť nevstupovať do nehnuteľnosti osobne manželovi žalovanej nie z titulu spoluvlastníctva
nehnuteľnosti, ale z dôvodov jeho správania sa voči manželke - žalovanej. Preto povinnosť uloženámanželovi nevstupovať do nehnuteľnosti, nemohla darovaním časti jeho spoluvlastníckeho podielu
prejsť na žalobkyňu, ako tvrdí žalovaná. Nakoľko to nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Žalobkyňa mala právo nielen do nehnuteľnosti vstúpiť, ale ju aj užívať v zmysle § 123

Občianskeho zákonníka.
V rámci obrany žalovaná namieta aktívnu legitimáciu žalobkyne z dôvodu neplatnosti darovacej zmluvy.
Neplatnosť odôvodnila tým, že podiel na žalobkyňu previedol spoluvlastník, bez písomného súhlasu
banky pred splatením pohľadávky, ktorá je nehnuteľnosťou zabezpečená. V záložnej zmluve sa strany
nedohodli, že v prípade nedodržania podmienky písomného súhlasu banky s prevodom nehnuteľnosti je

právny úkon neplatný, banka sa tejto neplatnosti ani nedovolávala. Prevodom vlastníctva sa nezmenili
práva banky vyplývajúce zo záložnej zmluvy voči predmetu zálohu, banka svoju prípadnú pohľadávku
mohla i naďalej uspokojiť výkonom záložného práva v zmysle ustanovenia § 151h O.z. od nového
spoluvlastníka. Z uvedeného dôvodu súd dospel súd prvej inštancie k záveru, že darovacia zmluva je
platná a teda žalobkyňa je aktívne legitimovaná.
Žalovaná ďalej namietala, že priznanie nároku za obdobie od 03.11.2020 by bolo v rozpore s dobrými

mravmi z dôvodu, že sa spoluvlastníci dohodli na odpredaji nehnuteľnosti a nehnuteľnosť mohla
byť odpredaná skôr ako 23.07.2021. Uviedla, že našla kupcov K. v decembri 2020, ktorí nedostali
úver. Vo februári 2021 našla L., ale zmluva s nimi bola uzatvorená až 23.07.2021 po uplynutí lehoty
5 rokov od kolaudácie. Z vykonaného dokazovania a nesporného tvrdenia strán prvoinštančný súd
považoval za preukázané, že prvých kupujúcich K. našla žalovaná, k uzatvoreniu neprišlo, nedostali

úver. Následne rokovali o predaji s J., nie L.. K uzatvoreniu zmluvy neprišlo, nedohodli sa na celej
zmluve a realitná kancelária odstúpila od zmluvy o sprostredkovaní. Po zmene realitnej kancelárie dňa
23.07.2021 došlo k odpredaju nehnuteľnosti manželom L.. Žalobkyňa poprela a žalovaná nepreukázala,
že by s kupujúcimi L. rokovali spoluvlastníci o predaji nehnuteľnosti už vo februári 2021. Po predložení
kúpnej zmluvy žalobkyni v júli 2021 došlo následne k jej uzatvoreniu. Nehnuteľnosť predávali štyria

spoluvlastníci a teda predaj musel byť výsledkom ich spoločnej dohody na celej kúpnej zmluve. Žalovaná
netvrdila a ani nepreukázala, že by práve žalobkyňa zmarila svojou činnosťou uzatvorenie kúpnej
zmluvy skôr. Z uvedeného dôvodu je uplatnený nárok žalobkyne od dňa nasledujúceho po nadobudnutí
spoluvlastníckeho podielu do predaja nehnuteľnosti podaný dôvodne, nie je v rozpore s dobrými mravmi.
Pokiaľ ide o výšku peňažnej náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu žalobkyne, súd prvej

inštancie vychádzal z vykonaného znaleckého dokazovania, keď znalec určil hodnotu nájmu celej
nehnuteľnosti za obdobie od 01.11.2019 do 23.08.2021, t. j. za 661 € vo výške 29.982,96 €, mesačne
1.379,74 €. Znalec pri určovaní hodnoty nájmu vychádzal z hodnoty nehnuteľností, pri ktorej neoceňoval
hodnotu vnútorného zariadenia nehnuteľnosti. Oceňoval nehnuteľnosť vrátane jej súčastí, t. j. svietidiel,
vypínačov, sanity, batérií, zárubní, dverí, vinylovej podlahy, keramických obkladov a kuchynskej linky

vrátene dresu, batérie, elektrospotrebičov, ktoré sú trvale napojené na rozvody nehnuteľnosti. Uvedené
hnuteľné veci, musel znalec ohodnotiť v rámci nehnuteľnosti, nakoľko zabudovaním do nej sa stali jej
súčasťou a prestali byť samostatnou vecou v zmysle § 120 ods. 1 O.z., podľa ktorého súčasťou veci je
všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila.
Žalobkyňa je spoluvlastníčkou v 1/10-ine vnútorného vybavenia domu, ktoré tvorí jeho súčasť a sleduje

právny osud nehnuteľnosti. Námietka žalovanej, že znalec nemal zohľadňovať pri oceňovaní nájmu
uvedené súčasti vecí nie je správna. Žalobkyňa poprela vlastníctvo týchto súčastí domu žalovanou s
odkazom na ustanovenia § 120 ods. 1 a 121 ods. 1 O.z. Pokiaľ žalovaná odkazovala na uzatvorenú
Dohodu o vyporiadaní BSM, na základe ktorej nadobudla hnuteľné veci a súčasti domu, súdu prvej
inštancie nebol známy obsah tejto dohody, nakoľko v konaní nebola predložená ako listinný dôkaz, preto

sa k nej nemohol vyjadriť. Žalovaná sa pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva mohla domáhať
zaplatenia podielu na jej investícii do nehnuteľnosti, prípadne, ako to i urobili pri predaji nehnuteľností,
mohli spoluvlastníci zohľadniť jej investíciu do nehnuteľnosti vyplatením vyššej kúpnej ceny.
Súd prvej inštancie v zmysle záveru znaleckého posudku určil výšku mesačnej náhrady za užívanie
podielu žalovanej vo výške 137,94 € (1/10 -ina zo sumy 1.379,74 €) za obdobie od 01.11.2019 do

30.07.2021 a za august pomerne 102,36 € (137,94 € : 31 x 23 dní), spolu 2.999,73 € (137,94 € x
21 mesiacov + 102,36 €). Pretože v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa vyzvala dňa 14.11.2019
žalovanú na platenie sumy 150 € mesačne od novembra 2019 vždy k 20. dňu v mesiaci, súd prvej
inštancie zaviazal žalovanú aj na zaplatenie úroku z omeškania z priznanej sumy tak, ako je uvedené v
I. výroku jeho rozsudku a vo zvyšku istiny aj s príslušenstvom výrokom II. žalobu zamietol.

V časti o trovách konania súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 CSP
a vecne dôvodil, že Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP,
ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP. Na rozdiel od predchádzajúcej
právnej úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2a 3 OSP), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch,
keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP
(pomer úspechu). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od

úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nepôjde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho
zaťažiťprocesnouzodpovednosťouzapredvídanievýsledkunazákladeúvahysúdu(znaleckejčinnosti).
V danej veci je žalobkyňa plne procesne úspešná podľa § 255 ods. 1 CSP, keďže mala plný úspech čo do
základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z jej procesného úspechu závisela od

znaleckého posudku. Preto prvoinštančný súd žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu, avšak len z prisúdenej sumy 2.999,73 € (výrok III. rozsudku), teda vzhľadom na rozširovanie
nároku v priebehu konania zo sumy 137,94 € mesačne.
K vzájomnej žalobe žalovanej súd prvej inštancie uviedol, že dňa 20.02.2023 doručila súdu žalovaná
vzájomnú žalobu, ktorou sa domáha zaplatenia sumy 205 €. Nárok odôvodnila tým, že žalobkyňa
ako spoluvlastníčka 1/10-iny nehnuteľností je povinná podieľať sa na oprave rekuperácie a bojleru,

ktorú zaplatila žalovaná. Opravu rekuperácie za 1.806,96 € preukázala faktúrou zo dňa 13.10.2020 a
pokladničným dokladom preukazuje kúpu nového bojleru dňa 30.08.2021 za sumu 245 €, spolu 2.051,96
€. Bojler bol nefunkčný od januára 2019 do 07.09.2021, kedy ho zakúpila, pretože to bola podmienka
kupujúcich L.. Nefunkčnosť rekuperácie a bojleru oznámila jej právna zástupkyňa e-mailom v konaní
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva dňa 17.08.2020 právnemu zástupcovi B. B.,

pričom v tom čase oznámila, že z finančných dôvodov nemôže zabezpečiť ich opravu. K vzájomnej
žalobepripojilalistinnédôkazy:UznesenieOkresnéhosúdTrnavač.k.20C/105/2018zodňa20.12.2018,
Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 10Co/80/2019 zo dňa 01.04.2019, zápisnicu z výsluchu
svedka B. B. v konaní vedenom pod sp. zn. 30C/12/2020 dňa 25.11.2022, e-mailovú komunikáciu
právnych zástupcov od 03.11.2020 do 03.12.2020 a od 09.02.2021 do 10.02.2021, dva návrhy Dohody

o mimosúdnom riešení súdnych sporov medzi vlastníkmi nehnuteľnosti.
Žalobkyňa vo vyjadrení k vzájomnej žalobe navrhla vzájomnú žalobu zamietnuť. Poprela tvrdenia
žalovanej o nefunkčnosti rekuperácie a bojleru. Namietla, že žalovaná nepreukázala kúpu bojleru, jeho
namontovanie do domu, že rekuperáciu dala opraviť a za opravu zaplatila. Pokiaľ žalovaná zakúpila
bojler 30.08.2021 po predaji nehnuteľnosti nemôže ísť o investíciu do spoločných nehnuteľností. Kúpa

bojleru nebola súčasťou uzatvorenej kúpnej zmluvy. Kupujúci manželia Lehocký od nej nikdy nežiadali,
aby im zakúpila nový bojler. Účelovo až 17.08.2020 prvýkrát oznámila cestou právnej zástupkyne, že
bojler a rekuperácia sú nefunkčné. V odpore v marci 2020 to neuvádzala. Pričom aj znalec sa vyjadril,
že ide o bežné opravy a poruchy, ktoré neovplyvňujú výšku nájmu. Faktúra (č. l. 81) nepreukazuje
opravu rekuperácie vykonanú na nehnuteľnosti, nekorešpondujú najazdené kilometre, účtovali si 216

km, pričom zo sídla spoločnosti do nehnuteľnosti je to cca 43 km. K vyjadreniu pripojila listinné dôkazy:
Rozsudok č.k. 31P/30/2018 zo dňa 21.11.2019, list vlastníctva č. XXXXX k. ú. G. a predložila kópiu z
google mapy.
Žalovaná sa napriek poučeniu súdu a koncentrácii konania k vyjadreniu žalobkyne nevyjadrila.
Súdprvejinštancievykonaldokazovanieoboznámenímsasovzájomnoužalobouavyjadrenížalobkyne,

oboznámením sa s citovanými listinnými dôkazmi a tiež faktúrou č. 20203259 dodávateľa Slovklima
deimos group s.r.o. zo dňa 13.10.2020 ako aj ostatným obsahom spisu. Žalobkyňa poprela všetky
skutkové tvrdenia žalovanej. Obe strany okrem listinných dôkazov pripojených k svojim podaniam
nenavrhli iné dôkazy.
Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že vzájomná žaloba je v celom rozsahu

nedôvodná. Žalovaná sa k obrane žalobkyne v súdom určenej lehote nevyjadrila, nenavrhla žiadny
dôkaz a neuviedla nové skutkové tvrdenia na preukázanie svojho nároku uplatneného vo vzájomnej
žalobe. Žalobkyňa v rámci obrany uviedla, že nemala s kupujúcimi uzatvorenú žiadnu dohodu, na
základe ktorej by sa mala podieľať na kúpe bojleru. Žalovaná netvrdila a ani nepreukázala žiadny
titul, na základe ktorého by sa mala žalobkyňa ako spoluvlastníčka, podieľať na kúpe bojleru po zániku

podielového spoluvlastníctva. Pokiaľ ide o opravu rekuperácie, túto žalovaná preukazuje len faktúrou zo
dňa 14.10.2020 na sumu 1.806,96 €. A to napriek obrane žalobkyne, ktorá sporovala úhradu faktúry a
aj to, že bola oprava vykonaná na spoločnej nehnuteľnosti. Namietala aj, že na faktúre nekorešpondujú
najazdené účtované kilometre 216 km so vzdialenosťou sídla spoločnosti a nehnuteľnosti, ktorá je cca
43 km x 2. Žalovaná v konaní neuniesla dôkazné bremeno, že uhradila faktúru za opravu rekuperácie

na spoločnej nehnuteľnosti. Naviac žalobkyňa sporovala od začiatku nefunkčnosť bojlera a rekuperácie.
Jediný dôkaz na preukázanie ich nefunkčnosti je e-mail právnej zástupkyne, ktorý súd za hodnoverný
dôkaz nepovažuje, pretože ide len o sprostredkované tvrdenie žalovanej a tvrdenie samotnej žalovanej.Nakoľko žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, súd prvej inštancie vzájomnú žalobu v celom rozsahu
zamietol.
V časti o trovách konania o vzájomnej žalobe súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právne

ust. § 255 ods. 1 CSP a vecne dôvodil, že žalobkyňa bola plne úspešná aj v konaní o vzájomnej žalobe,
ktorú súd v celom rozsahu zamietol a preto jej priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu
(výrok V. rozsudku). O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku vyšší súdny
úradník samostatným uznesením v zmysle § 262 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku I. a III. podala včas odvolanie žalovaná s návrhom na jeho
zmenu zamietnutím žaloby a zároveň priznaním jej nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100
%. Žalovaná uviedla odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Uviedla, že súd sa
nevysporiadal dostatočne s jej námietku, že bola oprávnená celú nehnuteľnosť užívať bezodplatne.
Pri vyporiadaní BSM, ktoré založilo jej podielové spoluvlastníctvo s E. B. B., boli už ako podieloví
spoluvlastníci nehnuteľností dohodnutí, že každý z nich bude užívať celú nehnuteľnosť bezodplatne.

Žalovaná teda bola oprávnená aj spolu s deťmi užívať celý rodinný dom s pozemkom bezodplatne.
Túto skutočnosť potvrdil aj E. B. B., ktorý bol vypočutý ako svedok v konaní vedenom na Okresnom
súde Trnava pod sp.zn. 30C/12/2020, kedy uviedol, že za užívanie nehnuteľnosti si navzájom neplatili a
užívali každý celú nehnuteľnosť. Následne bol E. B. B. z užívania nehnuteľnosti Uznesením Okresného
súdu Trnava zo dňa 20.12.2018 č.k. 20C/105/2018 v spojení s Uznesením Krajského Trnava zo dňa

01.04.2019 č.k. 10Co/80/2019 vylúčený, kedy súd uložil E. B. B. dočasne nevstupovať do nehnuteľnosti,
a to z dôvodu, že súd mal za osvedčené, že by žalovaná mohla byť označená za chránenú osobu
ohrozenú na živote a zdraví, pričom účelom neodkladného opatrenia bolo okrem iného zabezpečiť jej
pocit bezpečia a možnosť života bez strachu a neustálych obáv o svoj život a zdravie. V dôsledku
citovaného uznesenia bola ona jediná oprávnená užívať celú nehnuteľnosť, a to bezodplatne. Súd v

tomto smere nevykonal ani ňou navrhnuté dokazovanie, a to výsluchom E. B. file_0.jpg

file_1.wmf

B., ani nepripojil spis Okresného súdu Trnava sp. zn. 20C/105/2018, ktorého obsahom bolo neodkladné

opatrenie o zákaze vstupu do nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXXX ako aj file_2.jpg

file_3.wmf

dôkazov, ktoré viedli k vydaniu tohto neodkladného opatrenia a nepripojil ani spis Okresného súdu

Trnava sp. zn. 17C/12/2019, ktorého obsahom bola aj dohoda o vyporiadaní BSM, ako aj file_4.jpg

file_5.wmf

komunikácia a návrhy a priebeh vyporiadania podielového spoluvlastníctva, čím došlo k naplneniu

odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolateľka uviedla, že súd
prvej inštancie svojvoľne došiel k záveru, že spoločne so svojim bývalým manželom E. B. B. užívali
nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXXX len v zmysle ustanovenia § 18 Zákona o rodine. Povinnosť žiť
spolu tak, ako je zakotvená v ustanovení § 18 Zákona o rodine pritom neznamená žiť spolu v spoločnej
domácnosti, a teda spoločné bývanie manželov. Povinnosť žiť spolu znamená vytvorenie vzájomného

životného spoločenstva, pokojného a harmonického spolužitia, čo je zjavné, že nemožnosť získania
spoločného bytu alebo výkon určitých povolaní (montér na stavbe v zahraničí..), ktorý znemožňuje
spoločné trvalé bývanie, sa nemôže považovať za porušenie povinnosti žiť spolu. Preto nebolo možné
odvíjať ich užívanie spoločnej nehnuteľnosti s E. B. B. od ustanovenia § 18 Zákona o rodine, ale
naopak, bolo treba odvíjať spoločné užívanie nehnuteľnosti od dohody podielových spoluvlastníkov —

žalovanej a E. B. B.. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22Cdo 2624/2003 „Bezdôvodné
obohatenia podielového spoluvlastníka, ktorý užíva vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu,
vzniká bez ohľadu na to, či o užívaní rozhodla väčšina spoluvlastníkov počítaná podľa veľkosti ich
spoluvlastníckych podielov, alebo bolo upravené dohodu spoluvlastníkov, alebo o užívaní rozhodol súd,
pokiaľ, hoci aj z konkludentnej uzavretej dohody spoluvlastníkov nevyplýva niečo iné, napríklad, že si

za užívanie nad rámec zodpovedajúci spoluvlastníckemu nebudú nič uhrádzať.” Z výpovede E. B. B. na
pojednávaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp.zn. 30C/12/2020, kedy uviedol, že za užívanie
nehnuteľnosti si navzájom neplatili a užívali každý celú nehnuteľnosť, jednoznačne vyplynulo, že mali
ako spoluvlastníci file_6.jpgfile_7.wmf

konkludentným spôsobom uzatvorenú dohodu, že žalovaná bude môcť užívať celú nehnuteľnosť aj
nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu bezodplatne. Je len logické, že po zrušení a vyporiadaní
BSM, kedy nehnuteľnosť prešla do režimu podielového spoluvlastníctva, museli mať dohodu ako budú
nehnuteľnosť užívať a uhrádzať náklady za ňu. Keďže súd zamietol výsluch E. B. B., existenciu tejto
dohody mohla preukazovať len cez zápisnicu z výsluchu svedka E. B. B. v konaní na Okresnom súde

Trnava sp. zn. 30C/12/2020 a výsluchu žalovanej ako strany sporu. Ďalej súd uviedol v napadnutom
rozsudku, že ak by aj existovala konkludentná dohoda manželov - podielových spoluvlastníkov o
bezplatnom užívaní celej nehnuteľnosti, tak by sa podaním návrhu žalovanej na súd o nariadenie
neodkladného opatrenia o zákaze vstupu E. B. B. do nehnuteľnosti celá zrušila. Ani s týmto názorom
súdu žalovaná nesúhlasí, keďže k zrušeniu dohody by došlo len vo vzťahu k osobe E. B. B., a to tiež
nie v dôsledku jej návrhu, ale rozhodnutia Okresného súdu Trnava zo dňa 20.12.2018 č.k. 200105/2018

o nariadení neodkladného opatrenia. Dohoda by však nebola zrušená vo vzťahu k jej osobe, ale
naopak, táto dohoda by zostala stále zachovaná, keďže ich dohoda spoluvlastníkov nebola podmienené
vzájomným plnením, t.j., že ona bude spolu s deťmi môcť užívať celú nehnuteľnosť len za podmienky,
že ju bude môcť celú užívať bezodplatne aj E. B. B.. Táto povinnosť a tomu korešpondujúce oprávnenie
žalovanej užívať celú nehnuteľnosť bezodplatne aj po darovaní spoluvlastníckeho podielu na osobu

žalobkyne,prešlanažalobkyňu,rovnakoakonaňuprešliajpovinnostízozáložnejzmluvyalebobyprešli
povinnosti z nájomnej zmluvy. Žalobkyňa nenadobudla so spoluvlastníckym podielom len práva, ale aj
povinnosti a bola povinná rešpektovať existujúcu dohodu medzi žalovanou a E. B. B. ohľadne užívania
nehnuteľnosti. Samotný súd v napadnutom rozsudku v bode 28 uvádza, že „prevodom vlastníctva sa
nezmenili práva banky vyplývajúce zo záložnej zmluvy voči predmetu zálohu, banka svoju prípadnú

pohľadávkumohlainaďalejuspokojiťvýkonomzáložnéhopráva.”Kýmtedasúdnajednejstraneuviedol,
že ak by existovala konkludentná dohoda o užívaní nehnuteľnosti, tak podaním návrhu na vydanie
neodkladného opatrenia by sa aj vo vzťahu k žalovanej zrušila, na strane druhej uvádza, že prevodom
spoluvlastníckeho práva sa nezmenili práva banky k zálohu. Súd vôbec nevysvetlil, prečo v jednom
prípade to považuje za zmenu, ktorá prináša zánik celého záväzku, kým na strane druhej to nepovažuje

za zmenu, ktorá by prinášala zánik iného záväzku. Žalovaná ďalej dôvodila, že súd prvej inštancie
došiel k záveru, že žalovaná bránila žalobkyni v užívaní celej nehnuteľnosti, ktorej užívania sa žalobkyňa
domáhala. Ani toto sa nezakladá na pravde. Žalobkyňa e-mailom zo dňa 01.11.2019 oznámila žalovanej,
že sa stala spoluvlastníčkou domu na C. N. XX O. G. a chcela vstúpiť do rodinného domu a ho užívať, a
preto žiadala kľúče od domu, ktoré je pravdou žalovaná jej odmietla vydať, pretože bola presvedčená,

že bola oprávnená rodinný dom užívať sama, a to bezodplatne a v rodinnom dome mala založenú
domácnosť. Okrem toho sa veľmi bála, že prostredníctvom žalobkyne jej bude teraz už bývalý manžel
E. B. B., ktorý mal zakázaný vstup do domu, ďalej ubližovať. Nevidela zmysel, prečo by inak za situácie,
že žalobkyňa býva v C. D., o nehnuteľnosť, t.j. rodinný dom s pozemkom prebiehalo súdne konanie o
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na nehnuteľnosti bolo zriadené záložné právo v

prospech banky, v rodinnom dome bývala žalovaná spolu s deťmi a so žalobkyňou nemali vytvorený
žiaden pozitívny vzťah, prevádzal na žalobkyňu časť svojho spoluvlastníckeho podielu. Skutočným
úmyslom žalobkyne nebolo užívať časť rodinného domu, ale to bola ďalšia forma akou chcel E. B. B.
žalovanejubližovať.Pretonamietalaajrozporsdobrýmimravmisčímsasúdnevyporiadal.Faktomje,že
žalobkyňa sa nikdy nedomáhala užívania aj pozemku parc.č. 4021/684 vedený ako zastavaná plocha a

nádvorie o výmere 400 m2 zapísaná na LV č. XXXXX, ktorý tvoril záhradu k rodinnému domu. Žalobkyňa
chcelalenkľúčeodrodinnéhodomuaužívaťlenrodinnýdom.Napriektomuvnapadnutomrozsudkusúd
priznal žalobkyni aj náhradu za užívanie pozemku - záhrady, čo predstavuje sumu 402,93 € mesačne
za užívanie celého pozemku parc.č. 4021/684 vedený ako zastavaná plocha a nádvorie o výmere 400
m2, pričom 1/10 je 40,293 € mesačne, čo za žalované obdobie predstavuje sumu 835,75 € (12,088 €/

m2/rok x 400 x 20 + pomerná časť za august 2021 podľa znaleckého posudku č. 78/2022, str. 27). Ani
v tomto smere pri priznávaní rozsahu náhrady aj za pozemok parc.č. 4021/684 vedený ako zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 400 m2 zapísaná na LV č. XXXXX, ktorý tvoril záhradu k rodinnému domu,
žalovaná nesúhlasí s napadnutým rozsudkom. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nevysvetlil,
prečo priznával aj peňažnú náhradu za záhradu, ktorej užívania sa žalobkyňa nedomáhala. Znova

absentuje akékoľvek odôvodnenie a rozsudok v tejto časti je arbitrárny. Rovnako žalovaná nesúhlasí
ako prvoinštančný súd ustálil rozsah obdobia za užívanie nehnuteľnosti od 01.11.2019 do 23.08.2021.
Žalobkyňa požiadala o vstup do domu od 02.11.2019 a nie od 01.11.2019. Súčasne sa súd nijako
nevysporiadal s námietkou žalovanej, že od 03.11.2020 boli všetci spoluvlastníci vrátane žalobkynedohodnutí, že majú záujem nehnuteľnosť - rodinný dom aj s pozemkami predať. Od tohto momentu
robila žalovaná všetky úkony smerujúce k predaju, trpela návštevy maklérov, záujemcov, udržiavala
dom vždy vyupratovaný s čerstvými kvetinami, aby dosiahli, čo najvýhodnejší predaj. Žalobkyňa ani

ostatní spoluvlastníci sa na údržbe a predaji nijako nepodieľali, naopak ešte ho aj sťažovali, čo žalovaná
preukázala cez predloženú komunikáciu ohľadne predaja rodinného domu. Počnúc od 03.11.2020 teda
žalobkyňa tiež chcela nehnuteľnosť predať a nie ju užívať, a preto už jej vôbec neprináležala aj z
tohto titulu žiadna peňažná náhrada za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu na rodinnom dome od
03.11.2020 do 23.08.2021. Do konania žalovaná založila podstatnú časť komunikácie ohľadne predaja

rodinného domu s pozemkami, čo bolo okrem iného aj súčasťou spisu vedeného na Okresnom súde
Trnava pod sp.zn. 17C/12/2019 vo veci zrušenia a vypriadania podielového spoluvlastníctva, ktorý súd
všaknepripojil.Ztejtokomunikácievyplývalajednoznačnejejintenzívnasnahahľadaťkupcovnarodinný
dom spolu s pozemkami a jednoznačný prejav vôle zo strany žalobkyne dom predať a nie užívať.
Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku ani touto námietkou nezaoberal, preto v tomto smere
považuje žalovaná jeho rozhodnutie za arbitrárne. V odôvodnení rozsudku musí súd spôsobom logicky

kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vyjadriť k akým skutkovým zisteniam dospel,
ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Jeho rozhodnutie musí byť
preskúmateľné. Ak však absentujú náležitosti uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 a nasl. CSP, rozsudok
je nepreskúmateľný. V tomto smere však absentuje akékoľvek odôvodnenie. Žalovaná ďalej dôvodila,
že súd prvej inštancie uviedol, že nepredložila listinný dôkaz - Dohodu o vyporiadaní BSM, v zmysle

ktorej nadobudla pri vyporiadaní BSM do jej výlučného vlastníctva vybavenie rodinné domu, a preto toto
vybavenie nemohlo byť súčasťou rodinného domu a ani file_8.jpg

file_9.wmf

predmetom nájmu. Dohoda o vyporiadaní BSM bola súčasťou spisu Okresného súdu Trnava sp.zn.
17C/12/2019, ktorý žalovaná navrhovala pripojiť a ktorého pripojenie súd zamietol. Navyše na
pojednávaní zo dňa 13.09.2021 založila kúpnu zmluvu spolu s jej prílohou č. 1, ktorú vypracoval E.
B. B., kde boli uvedené hnuteľné veci označené E. B. B. ako výlučné vlastníctvo žalovanej. V prílohe
č. 1 ku kúpnej zmluve bolo vymenované všetko zariadenie a hnuteľné vybavenie, ktoré jej pripadlo

po vyporiadaní BSM do jej výlučného vlastníctva. Táto príloha bola súčasťou kúpnej zmluvy, ktorú
uzatvorila aj žalobkyňa. Preto pochybnosti súdu o vlastníctve vybavenia rodinné domu považuje za
nedôvodné, keď má za to, že ich vlastníctvo riadne preukázala. K uvedenej veci navrhla aj vypočutie E.
B. B., ale tento návrh súd zamietol. Pri určení výšky peňažnej náhrady prvoinštančný súd vychádzal z
vykonaného znaleckého dokazovania, kedy síce nešpecifikoval aký znalecký posudok použil, keďže do

konania znalecký posudok zakladala žalobkyňa, ale aj súd pribral do konania znalca, ale je možné sa
len domnievať, že súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 78/2022, kde bola stanovená cena nájmu
za dom mesačne 773,32 € a za pozemky 606,42 € (12,088 €/m2). V znaleckom posudku č. 78/2022
znalec uviedol (str. 26), že k cene ročného nájmu domu 6.282,66 € prirátal aj ročné náklady spojené s
existenciou stavby, a to v rozsahu: daň z nehnuteľností (99,89 €), daň z príjmu fyzickej osoby (1.193,71

€), poistenie stavieb (266 €), bežná údržba a opravy (1.371,73 €) a kapitalizovaný odpis (65,84 €).
Podľa názoru žalovanej bolo nesprávne tieto položky prirátať k cene ročného nájmu domu, keďže daň
z nehnuteľnosti sa riadne platila a bola uhradená aj za rok 2019, aj za rok 2020 aj za rok 2021, rovnako
výlučne sama riadne platila aj bežnú údržbu a opravy (zaplatila nielen bežnú údržbu a opravy ako aj
kosenie trávy a údržbu domu a záhrady, ale aj nový bojler aj rekuperáciu), zaplatila aj poistenie stavby v

rámci hypotekárneho úveru, ktorý čerpali s E. B. B.. Pokiaľ ide o daň z príjmu fyzickej osoby, tak takáto
daň sa neplatila vôbec (ona sama som takúto povinnosť rozhodne nikdy nemala). Súd mal tak, keďže
rodinný dom užívala žalovaná ako spoluvlastník, ktorý uhrádzal všetky tieto dodatočné položky alebo
ich nemal povinnosť uhrádzať vôbec (napr. daň z príjmu FO), do základnej hodnoty nájmu za dom, ktorú
určil v sume 6.282,66 €/ročne tieto file_10.jpg

file_11.wmf

ceny nájmu odpočítať. Potom by výška ročného nájmu za rodinný dom bola v sume 4.644,93 €/ročne.
Rovnako tak bola vypočítaná cena nájmu pozemku, kde do nájmu bola pripočítaná daň file_12.jpg

file_13.wmfz príjmu FO vo výške 19 % z ceny nájmu pozemku, ktorú žalovaná rozhodne platiť nemusela a neplatili
ju ani ostatní spoluvlastníci. Takto potom znalec navýšil cenu nájmu za pozemok o sumu 2,30 €/m2/

rok. Namiesto toho súd mechanicky len prebral hodnotu nájmu domu a pozemku uvedeného v závere
znaleckého posudku č. 78/2022 (str. 28) bez previazanosti na jeho obsah, čo všetko bolo do ceny
nájmu domu a pozemku započítané (str. 26, 27 ZP). Súd, keď už došiel k záveru a bol presvedčený
o povinnosti žalovanej zaplatiť peňažnú náhradu žalobkyni, tak absolútne nesprávne určil jej výšku aj
obdobie. Rovnako súd nezvážil, že nehnuteľnosť bez súhlasu banky nebolo možné prenajať vôbec. Nie

je pritom podstatné, či bolo alebo nebolo ohrozené záložné právo banky. Podstatné je, že by sa tým
porušil záväzok voči banke, ktorý bol sankcionovaný. Pokiaľ ide o výrok III., tak ten je nadväzný na výrok
I. Okrem toho pri priznaní náhrady trov konania bolo potrebné rozhodnúť s ohľadom na pomer úspechu,
čo prvoinštančný súd neurobil.

3. Žalobkyňa odvolanie nepodala, vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že považuje rozsudok

súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch I. a III. za vecne správny, vychádzajúci zo
správne zisteného skutkového stavu veci a správneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie sa
podrobne a zrozumiteľne vysporiadal s celou obranou žalovanej. Odvolanie žalovanej je nedôvodné.
Žalobkyňa navrhla rozsudok v napadnutých výrokoch potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %. K tomu, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s

námietkou, že žalovaná bola oprávnená celú nehnuteľnosť užívať bezodplatne, žalobkyňa uviedla, že s
ňou nesúhlasí, keď súd prvej inštancie sa jasne a zrozumiteľne vysporiadal s jej námietkou o existencii
oprávnenia bezodplatne užívať spoločné nehnuteľnosti, a to v odseku 27. odôvodnenia napadnutého
rozsudku. Súd prvej inštancie v súvislosti s touto námietkou predovšetkým konštatoval, že žalovaná
nepreukázala existenciu dohody medzi spoluvlastníkmi o oprávnení žalovanej užívať celé nehnuteľnosti

bezodplatne. Tento svoj záver súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil a žalobkyňa ho považuje za
správny. Nad rozsah skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie žalobkyňa poukazuje i
nato, že ak by potom, ako žalobkyňa nadobudla spoluvlastnícke podiely k spoločným nehnuteľnostiam,
platilo, že všetci spoluvlastníci sú oprávnení bezodplatne celé spoločné nehnuteľnosti užívať, žalobkyňa
by nikdy žalobu o zaplatenie náhrady nepodala. Dôvodom podania žaloby je práve to, že žalovaná

ako väčšinový spoluvlastník svojím rozhodnutím ostatných spoluvlastníkov z užívania spoločných
nehnuteľností vylúčila. Ak by existovala dohoda žalovanej a B. B. ako podielových spoluvlastníkov
o spôsobe užívania spoločných nehnuteľností, užívacie právo žalovanej počas platnosti ňou tvrdenej
dohody nemožno oddeliť od rovnakého práva druhého spoluvlastníka. Ak žalovaná tvrdí, že touto
dohodou bola viazaná i žalobkyňa po nadobudnutí spoluvlastníckych podielov, je potrebné reagovať

tak, že i žalovaná by musela byť touto dohodou viazaná a mala žalobkyni umožniť užívať bezodplatne
celé nehnuteľnosti. Tým že žalovaná túto ňou tvrdenú dohodu nerešpektovala a žalobkyni užívanie
spoločných nehnuteľností zakázala, zrušila svojim rozhodnutím ako väčšinový spoluvlastník túto ňou
tvrdenú dohodu (to za predpokladu, ak by takáto dohoda vôbec existovala). Žalovaná sa uchyľuje k
absurdnej obrane, podľa ktorej ňou tvrdená dohoda o užívaní nehnuteľností bola síce pre žalobkyňu

záväzná, ale práva z tejto dohody patrili len žalovanej a na žalobkyňu neprešlo žiadne právo, len
povinnosť strpieť bezodplatné užívanie celých nehnuteľností žalovanou. Inak povedané, žalovaná
sa snaží tvrdiť, že pre žalobkyňu povinnosti z ňou tvrdenej dohody platili a pre žalovanú žiadne
povinnostineplatiliamalalenpráva.Kporušeniuprávanaspravodlivýprocesnevykonanímnavrhnutého
dokazovania žalobkyňa poukázala na § 149 a 185 ods. 1 CSP a uviedla, že súčasťou práva na

spravodlivý proces nie je právo strany sporu na to, aby súd vykonal ňou navrhnuté dokazovanie, čo
vyplýva aj zo znenia § 185 ods. 1 CSP, ktoré zakotvuje právo súdu rozhodnúť o tom, ktoré z navrhnutých
dôkazov vykoná. V posudzovanej veci súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 13.09.2021 rozhodol, že
nevykoná výsluch svedka B. B. a oboznámenie so spismi Okresného súdu Trnava sp.zn. 20C/105/2018
a 17C/12/2019. Následne v odôvodnení svojho rozsudku (odsek 11.) súd prvej inštancie uviedol, prečo

nevykonal žalovanou navrhnuté dôkazy. Možno teda konštatovať, že súd prvej inštancie postupoval plne
v súlade s ustanoveniami CSP, nedopustil sa nesprávneho procesného postupu, čo vylučuje existenciu
odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. V súvislosti s vyššie uvedeným
správnymprocesnýmpostupomsúduprvejinštanciebyprichádzalodoúvahylenuplatnenieodvolacieho
dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e/ CSP. Tento odvolací dôvod však žalovaná v odvolaní

neuplatnila. K námietke žalovanej, že žalobkyňa sa nedomáhala užívania pozemku parcelné číslo
4021/684 a napriek tomu jej súd prvej inštancie priznal náhradu i za užívanie celého tohto pozemku
žalovanou, je potrebné uviesť, že ide o neprípustnú novotu v odvolacom konaní. Žalobkyňa už v podanej
žalobe tvrdila, že sa domáhala od žalovanej kľúčov od „Nehnuteľnosti“ so zámerom ju užívať (bod 4.žaloby), pričom pojmom „Nehnuteľnosť“ označila v bode 1. žaloby všetky tri nehnuteľnosti, ktorých bola
podielovou spoluvlastníčkou, teda tak stavbu rodinného domu, pozemok pod stavbou ako i pozemok
parcelnéčíslo4021/684.Zároveňžalobkyňavžalobeuviedlaskutkovétvrdenie,žežalovanáneumožnila

spoločné nehnuteľnosti žalobkyni užívať, pričom spoločné nehnuteľnosti naďalej označovala pojmom
„Nehnuteľnosť“ (bod 5. žaloby). Vyššie uvedené skutkové tvrdenia žalovaná počas prvoinštančného
konania nerozporovala, teda išlo o skutkové tvrdenia nesporné, z ktorých súd prvej inštancie pri
rozhodovaní vychádzal. Až v odvolacom konaní žalovaná poprela skutkové tvrdenie žalobkyne, že sa
domáhala užívania pozemku parcelné číslo 4021/684, teda ide o novotu v odvolacom konaní, ktorú

nemožno použiť. Zároveň je potrebné poukázať i na súdom prvej inštancie vykonaný dôkaz, a to e-
mail žalovanej zo dňa 10.11.2019 adresovaný žalobkyni, v ktorom rodinný dom na C. N. XX O. G.
označilažalovanázasvojeobydlie,pričomupozornilažalobkyňunatrestnoprávnenásledkyvstupudojej
obydlia, a to aj s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.01.2017 sp.zn. 2Tdo/50/2016,
ktorého rozhodnú časť odôvodnenia aj odcitovala, pričom súčasťou je i definícia obydlia, ktoré zahŕňa
i susedné pozemky patriace k stavbe, ak sú ako súčasť obydlia uzatvorené. V posudzovanom prípade

teda tým, že žalovaná označila spoločný rodinný dom za obydlie, pričom k rodinnému domu patrí
i oplotený pozemok parcelné číslo 4021/684, jednoznačne žalobkyni zakázala vstup i na pozemok
parcelné číslo 4021/684. Za tohto skutkového stavu bolo teda dôvodným priznať žalobkyni náhradu i
za užívanie pozemku parcelné číslo 4021/684, ktorý celý v rozhodnom období užívala žalovaná a z
jeho užívania žalobkyňu vylúčila. K námietke žalovanej, že súd priznal žalobkyni náhradu od 01.11.2019

napriek tomu, že žalobkyňa o vstup požiadala až od 02.11.2019, žalobkyňa uviedla, že už v podanej
žalobe žalobkyňa tvrdila, že o vstup žiadala dňa 01.11.2019 (bod 4. žaloby), pričom toto jej skutkové
tvrdenienebolopočasceléhokonaniapredsúdomprvejinštanciezostranyžalovanejpopreté.Kpopretiu
skutkového tvrdenia žalovaná pristúpila až v podanom odvolaní, keď začala tvrdiť, že o vstup bolo
žiadané až od 02.11.2019. Ide teda o ďalšiu neprípustnú novotu v odvolacom konaní, na ktorú nemožno

prihliadať s poukazom na ustanovenie § 366 CSP. Pokaľ žalovaná namieta, že sa súd prvej inštancie
nevysporiadal s jej námietkami, ktoré špecifikuje v článku VI. odvolania, je potrebné poukázať na odsek
29. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, kde súd prvej inštancie podrobne vysvetlil, prečo priznal
žalobkyni náhradu aj za obdobie od 03.11.2020, predovšetkým zdôvodnil to, prečo nie je priznanie
náhrady v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ žalovaná namieta, že súd prvej inštancie sa nezaoberal

jej skutkovým tvrdením, že po dohode o spoločnom predaji spoločných nehnuteľností už žalobkyňa
nemala záujem spoločné nehnuteľnosti užívať, je potrebné poukázať na to, že toto skutkové tvrdenie
žalovanej bolo opakovane žalobkyňou procesne účinným spôsobom popreté a žalovaná ho následne
nepreukázala. Ak sa súd prvej inštancie výslovne tomuto argumentu v odôvodnení svojho rozsudku
nevenoval, nemožno to považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Súd nemusí reagovať na

každý argument strany sporu, ale len na tie, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné, pričom popreté
a nepreukázané skutkové tvrdenie rozhodne nemožno považovať za argument podstatný, ktorému by
bol súd povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia venovať osobitný priestor. Žalovaná vytýka súdu prvej
inštancie „pochybnosti“ o vlastníctve vybavenia rodinného domu. Žalobkyňa prioritne poukazuje na to,
že táto odvolacia námietka žalovanej, napriek zastúpeniu advokátom, je neurčitá, keď z nej nemožno

zistiť, aké pochybenie súdu prvej inštancie vytýka, či skutkové alebo právne závery. S určitosťou možno
povedať, že táto námietka sa týka odseku 30. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku, avšak
konkrétne, v čom mal súd prvej inštancie pochybiť, z nej nevyplýva, a to i vzhľadom na to, že vybavenie
rodinné domu je termín neprávny, ktorý ani súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku nepoužil.
Vzhľadom na neurčitosť odvolacej námietky uvedenej v bode V. odvolania sa obmedzí žalobkyňa len na

konštatovanie, že považuje všetky skutkové a právne závery súdu prvej inštancie obsiahnuté v odseku
30. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie za správne. Z konštatovania súdu prvej inštancie, že
pri výške peňažnej náhrady vychádzal zo znaleckého dokazovania, jednoznačne vyplýva, že vychádzal
zo znaleckého posudku č. 78/2022 znalca Ing. Roberta Gombára. Tu treba poukázať na zákonnú
úpravu znaleckého dokazovania (najmä § 207 CSP) a na zákonnú úpravu súkromného znaleckého

posudku (§ 209 CSP). Z ich porovnania možno vyvodiť jednoznačný záver, že za znalecké dokazovanie
treba považovať vypracovanie znaleckého posudku znalcom, ktorého ustanovil súd. Nedôvodnou je tak
námietka žalovanej, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku nešpecifikoval, ktorý znalecký
posudok použil, pretože v rámci znaleckého dokazovania bol vypracovaný len jeden znalecký posudok
a ostatné znalecké posudky nachádzajúce sa v súdnom spise sú súkromnými znaleckými posudkami.

Pokiaľ ide o námietky žalovanej k postupu znalca a jeho záverom, je potrebné poukázať na to, že úlohou
znalca bolo stanoviť všeobecnú (obvyklú) hodnotu nájmu spoločných nehnuteľností, a to vzhľadom na
ustálenú súdnu prax, podľa ktorej je výška náhrady podielového spoluvlastníka za užívanie spoločnej
nehnuteľnosti nad rozsah spoluvlastníckeho podielu určovaná zo všeobecnej hodnoty nájmu veci.Všeobecnú hodnotu nájmu možno definovať ako znaleckým odhadom určenú najpravdepodobnejšiu
cenu nájmu veci, ktorú je možné dosiahnuť na trhu ku dňu ohodnotenia v podmienkach trhovej
súťaže, kedy vlastník veci aj nájomca veci budú konať s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s

predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou (analogická aplikácia ustanovenia §
2 písm. g/ vyhlášky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku). Vzhľadom na uvedenú
definíciu bol postup znalca správny, pretože prenajímateľ pri ponuke nájmu musí zohľadňovať aj
náklady na prenajímanú nehnuteľnosť, ktorými sú aj daň z nehnuteľností, daň z príjmu, bažná údržba
a opravy a kapitálový odpis. Z hľadiska predmetu konania nie je podstatné, kto tieto položky platil a či

vôbec boli platené, pretože znalec svojím odborným odhadom stanovuje najpravdepodobnejšiu výšku
nájomného, ak by sa nehnuteľnosť prenajímala, pričom musí zohľadniť i náklady, ktoré by pri prenájme
vznikli. Ak žalovaná uhrádzala viac, ako podľa veľkosti jej spoluvlastníckeho podielu mala uhrádzať,
mohla si svoje nároky uplatňovať v rámci zrušenie a vyporiadania podielového spoluvlastníctva alebo
samostatnou žalobou, prípadne kompenzačnou námietkou. Nečinnosť žalovanej v toto smere nemá
vplyv na správnosť záverov znaleckého posudku Ing. Gombára a ani na vecnú správnosť výroku

I. odvolaním napadnutého rozsudku. Žalovaná napáda aj správnosť výroku III. rozsudku súdu prvej
inštancie a to jednak s poukazom na nadväznosť na výrok I. ako i to, že súd prvej inštancie nezohľadnil
pomer úspechu a neúspechu v konaní (čiastočné zamietnutie žaloby výrokom II.). V súvislosti s
touto odvolacou námietkou žalobkyňa uvádza, že súd prvej inštancie správne právne posúdil otázku
procesného úspechu, resp. neúspechu žalobkyne v konaní a svoje právne závery vysvetlil v odseku 33.

a 34. odôvodnenia svojho rozsudku. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že právne závery súdu prvej
inštancie vychádzajú tak z publikovaných právnych názorov právnej teórie ako i rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu SR (uznesenie sp.zn. I. ÚS 56/2017 z 08.02.2017, nález sp.zn. II. ÚS 399/2019 z
15.04.2020 a nález sp.zn. III. ÚS 475/2018 z 04.02.2021).

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP), preskúmal rozsudok v napadnutej

časti v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli
oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho

vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom
I. a III. výroku vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť.

5. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou
použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto – rozumej

argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej
inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§
387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej

inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 1, 2 a 3 CSP in fine) nasledovné:

6. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeného rozsahom a dôvodmi odvolania je posúdiť, či
súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 2.999,73 € spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 137,97 € od 21.11.2019 do zaplatenia,

zo sumy 137,97 € od 21.12.2019 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.01.2020 do zaplatenia,
zo sumy 137,97 € od 21.02.2020 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.03.2020 do zaplatenia,
zo sumy 137,97 € od 21.04.2020 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.05.2020 do zaplatenia,
zo sumy 137,97 € od 21.06.2020 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.07.2020 do zaplatenia, zo
sumy 137,97 € od 21.08.2020 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.09.2020 do zaplatenia, zo sumy

137,97 € od 21.10.2020 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.11.2020 do zaplatenia, zo sumy 137,97
€ od 21.12.2020 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 137,97 €
od 21.02.2021 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.03.2021 do zaplatenia, zo sumy 137,97 €
od 21.04.2021 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.05.2021 do zaplatenia, zo sumy 137,97 €od 21.06.2021 do zaplatenia, zo sumy 137,97 € od 21.07.2021 do zaplatenia, zo sumy 102,36 € od
21.08.2021 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, a III. výrokom žalobkyni
priznal nárok voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 100% z priznanej istiny.

7. Tejto sumy sa žalobkyňa domáha titulom jej nároku ako podielového spoluvlastníka nehnuteľnosti
(so spoluvlastníckym podielom 1/10) na peňažnú náhradu, vyplývajúcu z ustanovenia § 137 O.z., za
to, že žalovaná ako druhá podielová spoluvlastníčka nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu (v
rozsahu 57/100) užíva sama nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v k.ú. G., obec G., okres Trnava evidovanú

Okresným úradom Trnava na LV č. XXXXX ako pozemok, parc. reg. „C“ č. 4021/684, zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 400 m2, pozemok, parc. reg. „C“ č. 402/824, zastavaná plocha a nádvorie o výmere
202 m2, stavba - rodinný dom s garážou, súp. č. XXXX, postavený na pozemku parcely reg. „C“ č.
4021/824 (ďalej len „nehnuteľnosť“), teda z titulu nadužívania spoločnej nehnuteľnosti v rozhodnom
období od 01.11.2019 do 23.08.2021.

8. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania správne ustálil skutkový stav veci, podľa ktorého strany
sporu boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, žalobkyňa v podiele 1/10, žalovaná v podiele
57/100. Žalobkyňa e-mailom z 01.11.2019 oznámila žalovanej, že chce užívať nehnuteľnosť a požiadala
o vydanie kľúčov. Žalovaná jej e-mailom zo dňa 10.11.2019 oznámila, že nesúhlasí s jej vstupom do
nehnuteľnosti a kľúč jej nedá. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa za predmetné obdobie neužívala

nehnuteľnosti, nemala kľúče. Žalovaná s užívaním nehnuteľností žalobkyňou nesúhlasila a odmietla jej
vydať kľúče od nehnuteľnosti. Nebolo sporné ani to, že žalovaná počas celého obdobia užívala celú
nehnuteľnosť, žalobkyňa ju vyzvala na platenie odplaty za užívanie 150,- € mesačne k 20. dňu mesačne
od 01.11.2019. Predmetná nehnuteľnosť bola odpredaná kúpnou zmluvou zo dňa 23.07.2021, ktorej
vklad bol povolený dňa 24.08.2021.

9. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, pričom označený odvolací dôvod
s ohľadom na nižšie uvedené nebol naplnený.
Podľa § 136 ods. 1 O.z. vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.
Podľa § 137 ods. 1 O.z. podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a
povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

Podľa § 123 O.z. vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať,
požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.
Podľa § 139 ods. 2 O.z. o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou
podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na
návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd; podľa ods. 3 rovnakého ustanovenia ak ide o dôležitú zmenu

spoločnej veci, môžu prehlasovaní spoluvlastníci žiadať, aby o zmene rozhodol súd.
Pojemhospodáreniesospoločnouvecouzahŕňaajužívaniespoločnejvecijejspoluvlastníkmi(rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 2528/1998, R 31/2000).
Pre právne posúdenie danej veci bolo rozhodujúce ust. § 137 ods. 1 O.z., podľa ktorého podiel vyjadruje
mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva

k spoločnej veci, v spojení s ust. § 123 O.z., podľa ktorého vlastník je v medziach zákona oprávnený
predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Keď medzi
podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o hospodárení so spoločnou vecou a jeden alebo
viacero podielových spoluvlastníkov vec užíva, nemožno urobiť záver, že vec užívajú bez právneho
dôvodu, lebo týmto dôvodom je ich spoluvlastnícke právo. Ak sa ujme niektorý zo spoluvlastníkov

vlády nad spoločnou vecou bez dohody s ostatnými, nejde o stav užívania veci bez právneho dôvodu,
ale o užívanie veci z titulu spoluvlastníckeho práva. Spoluvlastníci voči sebe navzájom môžu z takto
nastoleného vzťahu vyvodzovať nároky a prípadne sa domáhať inej úpravy užívania veci. O bezdôvodné
obohatenie podľa zákona ide vtedy, ak bol získaný majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu,
plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, prospech získaný

z nepoctivých zdrojov, ako i majetkový prospech získaný tým, za koho bolo plnené niekým iným (§
451 a § 454 O.z.). Ani o jeden z týchto prípadov nejde tam, kde spoluvlastník užíva vec nad rámec
svojho spoluvlastníckeho podielu, pretože vec neužíva bez právneho dôvodu a to ani vo vzťahu k tej
časti spoločnej veci, ktorú užíva nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, keďže jeho podiel naspoločnej veci nie je reálne oddelený, je podielom iba ideálnym. Bezdôvodné obohatenie má povahu
subsidiárnu a prichádza do úvahy len tam, kde nárok nemožno odvodiť z iného právneho titulu. Pokiaľ
sa podielový spoluvlastník domáha náhrady voči druhému podielovému spoluvlastníkovi z dôvodu, že

užíva spoločnú vec nad rámec svojho podielu bez vzájomnej dohody, ide o nárok, ktorý sa opiera o
citované ust. § 137 ods. 1 O.z., z ktorého vyplýva v akom rozsahu sa ten ktorý podielový spoluvlastník
podieľa na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva spoločnej veci. Nárok, ktorý sa
opiera o zákonné ustanovenie, nemôže byť potom nárokom bezdôvodným v zmysle ustanovení O.z. o
bezdôvodnom obohatení. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú povahu kogentnú, nemožno ich

extenzívne vykladať. Nárok, ktorý vznikol podľa cit. ust. § 137 ods. 1 O.z. je potom potrebné vykladať
analogicky podľa zásad o bezdôvodnom obohatení (§ 456 a nasl. O.z.).
Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo/1645/2013 záver o užívaní
veci nad rámec spoluvlastníckeho podielu a s tým spojená povinnosť poskytnutia náhrady v plnom
rozsahu „nadužívania“ spoluvlastníckeho podielu druhého spoluvlastníka predpokladá, že niektorý zo
spoluvlastníkov užíva spoločnú vec výlučne sám, či už fyzickým faktickým užívaním alebo bránením

v užívaní druhému spoluvlastníkovi
Vo vzťahu k odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že v štandardnom sporovom konaní
zodpovednosť za obsahové vymedzenie odvolania v plnej miere zaťažuje odvolateľa (v prejednávanom
spore žalovanú). Odvolací súd nemôže v sporovom/ kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú
procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať

rozhodnutie na základe iných, než stranou v odvolaní vznesených konkrétnych námietok. Odvolanie
musí byť niektorou (prípadne viacerými) z uvedených vád odôvodnené (§ 363 CSP ), čo znamená,
že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. v akom
konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu. Súd je viazaný
využitými odvolacími dôvodmi, a to nielen nominálne, ale aj ak ide o odvolateľom použitú odvolaciu

argumentáciu (konkrétne pochybenia, vytýkané súdu prvej inštancie v rámci daného odvolacieho
dôvodu).
Žalovaná v odvolaní označila ako odvolací dôvod aj ustanovenie § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, ktoré
odcitovala. Ďalej k tomuto odvolaciemu dôvodu neuviedla žiadne konkrétne odvolacie argumenty, t.
j. v akom konkrétnom pochybení vidí naplnenie označeného odvolacieho dôvodu, preto v odvolaní

absentovalo jeho obsahové vymedzenie. Žalovaná nešpecifikovala konkrétne dôvody, ktoré by mali
byť predmetom odvolacieho prieskumu vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
S poukazom na uvedené odvolateľka znemožnila odvolaciemu súdu (ktorý je viazaný odvolacími
dôvodmi§380CSP)prieskumnapadnutéhorozsudluvkontexteodvolaciehodôvodu(§365ods.1písm.
h/ CSP), preto odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobkyne ako

nárok na náhradu za to, že ako podielová spoluvlastníčka neužívala spoločnú nehnuteľnosť v rozsahu
svojho spoluvlastníckeho podielu z dôvodu, že túto užívala celú žalovaná, ktorá neumožnila žalobkyni
nehnuteľnosť užívať (§ 137 ods. 1 O.z. v spojení s § 123 O.z.).

10. Žalovaná v odvolaní vytkla súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal dostatočne s jej námietkou, že

bola oprávnená celú nehnuteľnosť užívať bezodplatne. Pri vyporiadaní BSM, ktoré založilo jej podielové
spoluvlastníctvo s E. B. B., boli už ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľností dohodnutí, že každý
z nich bude užívať celú nehnuteľnosť bezodplatne. Toto potvrdil aj E. B. B., ktorý bol vypočutý ako
svedok v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp.zn. 30C/12/2020, kedy uviedol, že za
užívanie nehnuteľnosti si navzájom neplatili a užívali každý celú nehnuteľnosť. Žalovaná má za to, že

z jeho výpovede jednoznačne vyplynulo, že ako spoluvlastníci mali konkludentným spôsobom uzavretú
dohodu, že žalovaná bude môcť užívať celú nehnuteľnosť aj nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu
bezodplatne. Súd prvej inštancie podľa nej svojvoľne došiel k záveru, že spoločne so svojim bývalým
manželom E. B. B. užívali nehnuteľnosti len v zmysle ustanovenia § 18 Zákona o rodine, povinnosť žiť
spolu tak, ako je zakotvená v ustanovení § 18 Zákona o rodine pritom neznamená žiť spolu v spoločnej

domácnosti, a teda spoločné bývanie manželov.
Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie sa s námietkou žalovanej, že bola oprávnená
celú nehnuteľnosť užívať bezodplatne, zaoberal v odseku 27. a to, že ju nevyhodnotil podľa predstáv
žalovanej neznamená, že sa s ňou nevysporiadal dostatočne.
Z obsahu spisu vyplýva, že existencia dohody manželov ako podielových spoluvlastníkov o užívaní

nehnuteľností bola v konaní sporná, dôkazné bremeno o preukázaní jej existencie zaťažovalo žalovanú.
Žalobkyňa jej existenciu poprela s tým, že po zrušení a vyporiadaní BSM títo naďalej bývali ako rodina
v nehnuteľnosti, obaja ju užívali celú bezodplatne, nehnuteľnosť naďalej užívali ako manželia v zmysle
§ 18 a 19 Zákona o rodine a nie na základe dohody podielových spoluvlastníkov. Žalobkyňa ako dôkazpredložila zápisnicu z konania vedeného pod sp. zn. 30C/12/2020, ktorá obsahuje výpoveď bývalého
manžela žalovanej aj k tvrdenej dohode.
Prvoinštančný súd v odseku 27 konštatoval, že žalovaná nepreukázala, že po nadobudnutí

nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva dňa 14.03.2018 sa dohodla s manželom ako podielovým
spoluvlastníkom o užívaní celej nehnuteľnosti bezodplatne. Z predloženej zápisnice z konania vedeného
pod sp. zn. 30C/12/2020, ktorá obsahuje výpoveď bývalého manžela, mal súd prvej inštancie za
preukázané, že žalovaná zostala s manželom naďalej bývať v spoločnej nehnuteľnosti a užívali ju obaja
celú bezodplatne. Bývalý manžel tiež uviedol, že po zrušení BSM bývali naďalej v nehnuteľnosti ako

rodina.
Odvolací súd je tiež názoru, že manžel žalovanej vo svojej výpovedi neuviedol, že by nehnuteľnosti
užívali na základe dohody podielových spoluvlastníkov (ani konkludentnej), ktorú z jeho výpovede
nesprávne vyvodzuje žalovaná, ale objasnil, že nehnuteľnosť užívali ako rodina. Súd prvej inštancie
preto na základe zápisnice z výsluchu bývalého manžela žalovanej dospel k správnemu skutkovému
zisteniu, že nešlo o dohodu podielových spoluvlastníkov, ale o naplnenie ustanovenia § 18 Zákona

o rodine.
Podľa § 18 Zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní
žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a
vytvárať zdravé rodinné prostredie.
Je pravdou, že povinnosť manželov žiť spolu neznamená ich povinnosť vytvoriť spoločnú domácnosť,

a teda bývať spolu, ale povinnosť vytvoriť ekonomické, biologické a výchovné spoločenstvo, pomáhať
si a vzájomne sa vyživovať. Ak však už v spoločnej domácnosti manželia žijú, sú oprávnení ju obaja
celú užívať a to bez ohľadu na to, či nehnuteľnosť, v ktorej sa ich domácnosť nachádza, patrí do ich
BSM, alebo do výlučného vlastníctva jedného z manželov, alebo do ich podielového spoluvlastníctva.
Oprávnenie užívať celú nehnuteľnosť oboma manželmi počas trvania manželstva vyplýva priamo z

manželského zväzku. Manželovi, ktorý nie je vlastníkom nehnuteľnosti, vznikne odvodené právo
bývania v nehnuteľnosti druhého manžela uzavretím manželstva a zaniká zánikom manželstva. Právo
manželky na užívanie domu vo vlastníctve (v tomto prípade podielovom spoluvlastníctve) manžela je
odvodené z povinnosti manželov žiť spolu zakotvenej v Zákone o rodine, resp. od existencie samotného
manželstva.

V otázke odvodzovania práva jedného z manželov užívať nehnuteľnosť patriacu druhému manželovi
od existencie manželstva a povinnosti žiť spolu je súdna prax ustálená. Odvolací súd poukazuje na
rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo 7. júna 2006 sp. zn. 26 Cdo 1544/2005, v ktorom najvyšší súd uviedol,
že „manžel, ktorý za trvania manželstva užíva byt v dome, ktorého vlastníkom je druhý z manželov,
odvodzuje svoje právo v tomto byte bývať od existujúceho rodinnoprávneho vzťahu (porovnaj správu

uverejnenú v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1978, pod por. č. 14), lebo obsah tohto
vzťahu je okrem iného tvorený povinnosťou manželov žiť spolu (§ 18 ZR – pozn. aut.) a vzájomnou
vyživovacou povinnosťou manželov (§ 71 ZR– pozn. aut.). Na tomto základe má manžel – nevlastník
právo bývať so svojím manželom v byte nachádzajúcom sa v dome vo vlastníctve druhého manžela a
druhý manžel (vlastník) má povinnosť mu toto bývanie (užívanie bytu) umožniť. Rozvodom manželstva

uvedený právny dôvod bývania zaniká a manžel (vlastník) sa môže domáhať vypratania bytu podľa §
126 ods. 1 OZ“.
Odvolací súd poukazuje na to, že ani z výsluchu žalovanej nebolo možné vyvodiť existenciu ňou tvrdenej
dohody, nakoľko aj žalovaná pri svojom výsluchu potvrdila len to, že za trvania manželstva mali zrušené
BSM, ona nadobudla 57% podiel na nehnuteľnosti, zvyšok manžel a užívali spoločne celú nehnuteľnosť.

Aj podľa odvolacieho súdu žalovanej sa nepodarilo preukázať, že s manželom uzavreli dohodu
(v postavení podielových spoluvlastníkov) o tom, ako budú nehnuteľnosť užívať a jej uzavretie
konkludentnou formou nemožno vyvodiť len z toho, že ju naďalej spolu celú užívali, nakoľko takýto
spôsob užívania nehnuteľnosti manželmi vyplýva priamo z manželského zväzku, preto dohodu o užívaní
nehnuteľnosti mať nemuseli.

Nad rámec uvedeného sa súd prvej inštancie zaoberal aj tým, že ak by aj existovala konkludentná
dohoda manželov (ako podielových spoluvlastníkov) o bezodplatnom užívaní celej nehnuteľnosti,
rozhodnutím žalovanej podať návrh na zákaz vstupu druhého podielového spoluvlastníka do
nehnuteľnosti a vylúčiť ho tak z jej užívania, by bola zrušená, s čím odvolací súd súhlasí a dodáva, že
pokiaľ by manžel ako druhý podielový spoluvlastník súhlasil s tým, že on nehnuteľnosti nebude vôbec

užívať a tieto bude celé užívať žalovaná bezodplatne, došlo by k zmene pôvodnej dohody (ak by bola
uzavretá, čo preukázané nebolo), avšak z obsahu spisu vyplýva, že manžel podal proti rozhodnutiu
Okresného súd Trnava č. k. 20C/105/2018 zo dňa 20.12.2018 odvolanie a nesúhlasil s tým, že mubola uložená povinnosť nevstupovať do nehnuteľností, preto ani z tohto nemožno dovodiť, že medzi
podielovými spoluvlastníkmi došlo konkludentne k zmene pôvodnej dohody.
Správnym bol aj záver prvoinštančného súdu, že povinnosť nevstupovať do nehnuteľnosti bola uložená

osobne manželovi žalovanej nie z titulu spoluvlastníctva nehnuteľnosti, ale z dôvodov jeho správania sa
voči manželke – žalovanej, preto povinnosť uložená manželovi nevstupovať do nehnuteľnosti, nemohla
darovaním časti jeho spoluvlastníckeho podielu prejsť na žalobkyňu, ako nesprávne tvrdí žalovaná,
nakoľko to nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka.
V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní nebola preukázaná dohoda podielových

spoluvlastníkov o užívaní celej nehnuteľností, preto s prevodom spoluvlastníckeho podielu manžela
k nehnuteľnosti neprešla na žalobkyňu aj žalovanou tvrdená povinnosť z tejto (neexistujúcej) dohody a to
rešpektovať užívanie celej nehnuteľnosti žalovanou. Oprávnenie žalovanej užívať aj podiel žalobkyne
nebolo možné vyvodiť z ustanovení Zákona o rodine, preto žalovaná nebola oprávnená užívať aj podiel
žalobkyne vo veľkosti 1/10, ale každá z týchto podielových spoluvlastníčok bola oprávnená užívať
nehnuteľnosť len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu.

11. Žalovaná ďalej namietala, že súd prvej inštancie došiel k záveru, že žalovaná bránila žalobkyni v
užívaní celej nehnuteľnosti, ktorej užívania sa žalobkyňa domáhala, ale toto sa nezakladá na pravde.
Žalobkyňa e-mailom zo dňa 01.11.2019 oznámila žalovanej, že sa stala spoluvlastníčkou nehnuteľnosti
a chcela vstúpiť do rodinného domu a užívať ho, a preto žiadala kľúče od domu, ktoré, je pravdou, jej

žalovaná odmietla vydať, pretože bola presvedčená, že bola oprávnená rodinný dom užívať sama, a
to bezodplatne a v rodinnom dome mala založenú domácnosť. Okrem toho sa žalovaná veľmi bála, že
prostredníctvom žalobkyne jej bude teraz už bývalý manžel E. B. B., ktorý mal zakázaný vstup do domu,
ďalej ubližovať. Nevidela zmysel, prečo by inak za situácie, že žalobkyňa býva v C. D., o nehnuteľnosť
prebiehalo súdne konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a so žalobkyňou

nemali vytvorený žiaden pozitívny vzťah, prevádzal na žalobkyňu časť svojho spoluvlastníckeho podielu.
Podľa žalovanej skutočným úmyslom žalobkyne nebolo užívať časť rodinného domu, ale to bola ďalšia
forma, akou chcel E. B. B. žalovanej ubližovať. Preto namietala aj rozpor s dobrými mravmi s čím sa
súd nevyporiadal.
Odvolací súd poukazuje na rozporné tvrdenie žalovanej, ktorá na jednej strane tvrdí, že nie je pravdou,

že bránila žalobkyni v užívaní nehnuteľnosti a na druhej strane potvrdzuje, že jej odmietla vydať kľúče
a chcela nehnuteľnosti užívať sama, z čoho nie je možné vyvodiť iný záver ako ten, že žalobkyni
bránila v užívaní nehnuteľností. Navyše z odseku 25 napadnutého rozsudku vyplýva, že medzi stranami
nebolo sporné, že žalovaná s užívaním nehnuteľnosti žalobkyňou nesúhlasila a odmietla jej vydať kľúče
od nehnuteľnosti, z čoho logicky vyplýva, že v užívaní nehnuteľnosti žalobkyni bránila. Žalobkyňa e-

mailom z 01.11.2019 oznámila žalovanej, že chce užívať nehnuteľnosť a požiadala o vydanie kľúčov.
K úmyslu žalobkyne užívať nehnuteľnosť bola žalobkyňa vypočutá a táto pri svojom výsluchu uviedla, že
nehnuteľnosť chcela užívať preto, aby mohla byť blízko pri vnúčatách. Na návšteve v nehnuteľnosti bola
pred nadobudnutím podielu len jeden krát, spala na zemi na matraci v budúcej hosťovskej izbe, viackrát
jejtoneboloumožnené.Ozákazevstupusynadonehnuteľnostivedela.Ajzvýpovedebývaléhomanžela

žalovanej v zápisnici z konania vedeného pod sp. zn. 30C/12/2020, vyplýva, že podiel na nehnuteľnosti
daroval sestre a matke ako poďakovanie a aj preto, aby neplatili hotely. Žalovaná svoje tvrdenie, že
skutočným úmyslom žalobkyne nebolo užívať nehnuteľnosť, ale škodiť žalovanej, nepreukázala, preto
konanie žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi nebolo a žalobkyňa mala právo do nehnuteľnosti nielen
vstúpiť, ale ju aj užívať v zmysle § 123 O.z. ako správne konštatoval súd prvej inštancie.

12. Odvolateľka v odvolaní namietla, že žalobkyňa sa nikdy nedomáhala užívania aj pozemku parc.č.
4021/684 vedeného ako zastavaná plocha a nádvorie o výmere 400 m2 zapísaného na LV č.
XXXXX, ktorý tvoril záhradu k rodinnému domu. Žalobkyňa chcela len kľúče od rodinného domu a
užívať len rodinný dom. Napriek tomu v napadnutom rozsudku súd priznal žalobkyni aj náhradu za

užívanie pozemku - záhrady, čo predstavuje sumu 402,93 € mesačne za užívanie celého pozemku,
s čím žalovaná nesúhlasí. Rovnako žalovaná nesúhlasí ako súd ustálil rozsah obdobia za užívanie
nehnuteľnosti od 01.11.2019 do 23.08.2021. Žalobkyňa požiadala o vstup do domu od 02.11.2019 a nie
od 01.11.2019.
Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie
skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na
vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky (§ 149 CSP).

Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy. Uvedené
znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného
útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných
podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo tzv.
novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka
z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo
obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.
Podľa § 384 ods. 3 CSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366.
V súvislosti s popretím skutkových tvrdení, že žalobkyňa sa domáhala aj užívania pozemku, ktorý tvoril

záhradu k rodinnému domu a že žalobkyňa sa domáhala vstupu do nehnuteľnosti od 01.11.2019, ktoré
predniesla žalovaná v spore až v odvolaní (ako novotu v odvolacom konaní) odvolací súd uvádza, že s
poukazom na § 366 v spojení s § 384 ods. 3 CSP nedoplnil dokazovanie, keď neboli splnené zákonné
predpoklady a žalovaná nepreukázala, že predmetné popretie skutkových tvrdení protistrany nemohla v
doterajšom konaní použiť bez svojej viny. Žalovaná v odvolaní netvrdila splnenie niektorej z podmienok

pre použitie prostriedkov procesného útoku/obrany až v odvolacom konaní v zmysle citovaného § 366
písm. a/ až d/ CSP, ani tieto podmienky nevyšli najavo, preto tieto novoty – popretie skutkových tvrdení
protistrany ako prostriedky procesnej obrany (predložené až v odvolacom konaní) nemohli byť použité
až v odvolacom konaní, a nebolo možné na ne prihliadať.

13. Žalovaná v odvolaní ďalej vytýkala, že súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s jej námietkou,
že od 03.11.2020 boli všetci spoluvlastníci vrátane žalobkyne dohodnutí, že majú záujem nehnuteľnosť
predať. Od tohto momentu robila žalovaná všetky úkony smerujúce k predaju, trpela návštevy maklérov,
záujemcov, udržiavala dom vždy vyupratovaný s čerstvými kvetinami, aby dosiahli, čo najvýhodnejší
predaj. Žalobkyňa ani ostatní spoluvlastníci sa na údržbe a predaji nijako nepodieľali, naopak ešte ho

aj sťažovali, čo žalovaná preukázala cez predloženú komunikáciu ohľadne predaja rodinného domu.
Od 03.11.2020 teda žalobkyňa tiež chcela nehnuteľnosť predať a nie ju užívať, a preto už jej vôbec
neprináležala aj z tohto titulu žiadna peňažná náhrada za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu na
rodinnomdomeod03.11.2020do23.08.2021.Dokonaniažalovanázaložilapodstatnúčasťkomunikácie
ohľadne predaja rodinného domu s pozemkami, čo bolo okrem iného aj súčasťou spisu vedeného

na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 17C/12/2019 vo veci zrušenia a vypriadania podielového
spoluvlastníctva, ktorý súd však nepripojil. Z tejto komunikácie vyplývala jednoznačne jej intenzívna
snaha hľadať kupcov na rodinný dom spolu s pozemkami a jednoznačný prejav vôle zo strany žalobkyne
dom predať a nie užívať. Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje na odsek 29 napadnutého rozsudku,
v ktorom sa súd prvej inštancie zaoberal prednesenou námietkou žalobkyne, kde podrobne vyhodnotil

postup pri predaji nehnuteľnosti. Z vykonaného dokazovania a nesporného tvrdenia strán prvoinštančný
súd považoval za preukázané, že prvých kupujúcich K. našla žalovaná, k uzatvoreniu neprišlo, nedostali
úver. Následne rokovali o predaji s J., nie L.. K uzatvoreniu zmluvy neprišlo, nedohodli sa na celej
zmluve a realitná kancelária odstúpila od zmluvy o sprostredkovaní. Po zmene realitnej kancelárie dňa
23.07.2021 došlo k odpredaju nehnuteľnosti manželom L.. Žalobkyňa poprela a žalovaná nepreukázala,

že by s kupujúcimi L. rokovali spoluvlastníci o predaji nehnuteľnosti už vo februári 2021. Po predložení
kúpnej zmluvy žalobkyni v júli 2021 došlo následnej k jej uzatvoreniu. Nehnuteľnosť predávali štyria
spoluvlastníciatedapredajmuselbyťvýsledkomichspoločnejdohodynacelejkúpnejzmluve.Súdprvej
inštancie zároveň uzavrel, že žalovaná netvrdila a ani nepreukázala, že by žalobkyňa zmarila svojou
činnosťou uzatvorenie kúpnej zmluvy skôr, preto aj podľa odvolacieho súdu nárok žalobkyne od dňa

nasledujúceho po nadobudnutí spoluvlastníckeho podielu do predaja nehnuteľnosti bol dôvodný a nebol
v rozpore s dobrými mravmi.
K tvrdeniu žalovanej, že žalobkyňa chcela od 03.11.2020 nehnuteľnosti tiež predať, nie ich užívať,
preto jej nepatrí náhrada, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že toto skutkové tvrdenie
žalovanej žalobkyňa účinne poprela a to opakovane a žalovaná ho žiadnym dôkazom nepreukázala.

Aj podľa odvolacieho súdu skutočnosť, že žalobkyňa súhlasila s predajom nehnuteľnosti bez ďalšieho
neznamená, že do jej predaja ju už užívať nechcela. Takáto vôľa žalobkyne zo žiadneho jej vyjadrenia
ani dôkazu nevyplýva, preto ani táto námietka žalovanej nie je dôvodná.14. Ďalej odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie uviedol, že nepredložila listinný dôkaz - Dohodu o
vyporiadaní BSM, v zmysle ktorej nadobudla pri vyporiadaní BSM do jej výlučného vlastníctva vybavenie
rodinného domu, a preto toto vybavenie nemohlo byť súčasťou rodinného domu a ani file_14.jpg

file_15.wmf

predmetom nájmu. Dohoda o vyporiadaní BSM bola súčasťou spisu Okresného súdu Trnava sp.zn.
17C/12/2019, ktorý žalovaná navrhovala pripojiť a ktorého pripojenie súd zamietol. Navyše na

pojednávaní zo dňa 13.09.2021 založila kúpnu zmluvu spolu s jej prílohou č. 1, ktorú vypracoval E. B.
B., kde boli uvedené hnuteľné veci označené E. B. B. ako výlučné vlastníctvo žalovanej. V prílohe č.
1 ku kúpnej zmluve bolo vymenované všetko zariadenie a hnuteľné vybavenie, ktoré jej pripadlo po
vyporiadaní BSM do jej výlučného vlastníctva. Táto príloha bola súčasťou kúpnej zmluvy, ktorú uzatvorila
aj žalobkyňa. Preto pochybnosti súdu o vlastníctve vybavenia rodinné domu považuje za nedôvodné,
keď má za to, že ich vlastníctvo riadne preukázala. K uvedenej veci navrhla aj vypočutie E. B. B., ale

tento návrh súd zamietol.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná nepredložila súdu prvej inštancie Dohodu o vyporiadaní BSM.
V odpore žalovaná len všeobecne navrhla pripojiť spisy Okresného súdu Trnava sp. zn. 17C/12/2019
a sp. zn. 20C/108/2018, avšak neuviedla, ktorý listinný dôkaz navrhuje z nich oboznámiť a čo ním
má byť preukázané, preto súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie oboznámením celými spismi.

Prvoinštančnému súdu potom neostalo iné ako konštatovať, že nakoľko Dohodu o vyporiadaní BSM v
konaní nebola predložená ako listinný dôkaz a súdu nebol známy obsah tejto dohody, nemohol sa k
nej vyjadriť.
Žalovaná tvrdila, že pri vyporiadaní BSM nadobudla do jej výlučného vlastníctva vybavenie rodinného
domu, preto nemohlo byť súčasťou rodinného domu ani predmetu nájmu. Žalovaná na preukázanie

svojich tvrdení predložila kúpnu zmluvu (nekompletnú - pozn. odvolacieho súdu) spolu s prílohou č.
1. V tejto prílohe bol zoznam vecí označených ako zariadenie a vybavenie, pričom v zozname boli
uvedenéokremnábytkuazariadenia uvedenéajnapr.bodovésvietidlávcelomdome,vypínače,batérie,
sanita, dvere so zárubňami s kovaním, vinylová podlaha, keramické obklady, vstavaná kuchynská linka s
dresomvrátaneelektrospotrebičov(odsek24napadnutéhorozsudku).Vpríloheč.1nebolouvedené,kto

jevlastníkomtamvymenovanýchvecíanebološpecifikované,ktorézvecípredstavujúzariadenieaktoré
z vecí vybavenie. Z čl. II. ods. 1 kúpnej zmluvy vyplýva, že žalovaná predáva kupujúcim zariadenie
(vybavenie sa v uvedenom článku nespomína).
Žalobkyňa potvrdila, že hnuteľné veci pripadli do výlučného vlastníctva žalovanej a zároveň uviedla, že
veci, ktoré sa stali súčasťou rodinného domu, žalovaná nemohla nadobudnúť a tieto ako súčasť hlavnej

veci boli v podielovom spoluvlastníctve s odkazom na ustanovenia § 120 ods. 1 a 121 ods. 1 O.z.
Podľa § 120 ods. 1 O.z. súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené
bez toho, že by sa tým vec znehodnotila.
Ustanovenie § 120 ods. 1 O.z. vymedzuje pojem súčasť veci tak, že súčasťou veci je všetko, čo k nej
podľa jej povahy prináleží a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa vec znehodnotila. Súčasť veci

nie je spôsobilým predmetom občianskoprávneho vzťahu, pokiaľ nie je zákonom ustanovené inak.
Má rovnaký právny režim ako hlavná vec. Tak je to aj vtedy, ak sa v dôsledku faktického spojenia
stala súčasťou hlavnej veci taká vec, ktorá pôvodne bola samostatnou vecou (napr. R 4/1992, či
rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 20 Cdo 931/1999, sp. zn. 25 Cdo 770/1998 a sp. zn.
22 Cdo 1105/2003). Vec, ktorá sa stane súčasťou tzv. hlavnej veci, tak môže byť aj samostatným

predmetom občianskoprávnych vzťahov, a to až do okamihu jej spojenia s hlavnou vecou. Po tomto
spojení už jej právny režim určuje hlavná vec a právne úkony týkajúce sa hlavnej veci sa bez ďalšieho
určenia svojimi účinkami vzťahujú aj na súčasť veci (R 39/1991). To platí aj za predpokladu, že súčasti
veci nie sú výslovne uvedené v zmluve o prevode hlavnej veci (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR sp.
zn. 4 Cz 25/85), resp. aj v prípade, ak si nadobúdateľ neuvedomil, že nadobúda i súčasť veci (viď.

rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 1432/2002). Inak tomu nie je ani v prípade, keď
predmetom scudzovacej zmluvy je nehnuteľnosť a jej súčasti (Fekete I. Občiansky zákonník 1. Veľký
komentár,Bratislava,Eurokódex2011,str.577-587).Akjesúčasťhlavnejvecioddelenáodhlavnejveci,
dochádza síce k znehodnoteniu hlavnej veci, avšak súčasť veci sa môže stať napriek tomu samostatným
predmetom občianskoprávneho vzťahu (napr. Češka Z. a kol. Občanský zákonník. Komentář, I. svazek.

Panorama, Praha 1987, str. 372).
Znehodnotením nemusí byť však len strata hodnoty peňažnej, ale môže ísť aj o znehodnotenie funkčné,
estetické či iné. Inými slovami povedané, sa znehodnotením rozumie stav, kedy hlavná vec v porovnaní
so stavom pred oddelením jej súčasti slúži svojmu pôvodnému účelu menej kvalitne alebo mu nemôžeslúžiť vôbec. Až faktické oddelenie súčasti sprevádzané znehodnotením veci hlavnej prináša právny
dôsledok, že pôvodná súčasť sa stáva vecou samostatnou a od doterajšej hlavnej veci nezávislou. (napr.
R 39/1991, R 23/1977 alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4869/2009, sp. zn. 20

Cdo 931/1999, sp. zn. 22 Cdo 2250/99)
Definícii súčasti veci vyhovujú len tie prípady, keď oddelenie akýmkoľvek z uvedených spôsobov
znamená pre hlavnú vec (nie však tiež pre jej oddeľovanú súčasť) ujmu na jej hodnote. Zákonná
podmienka, že súčasťou veci je to, čo od nej nemožno oddeliť, neznamená fyzickú neoddeliteľnosť
súčasti, ale to, že súčasť nemožno oddeliť bez toho, aby sa vec neznehodnotila. Znehodnotenie

veci v zmysle § 120 ods. 1 OZ nemožno chápať len ako zničenie alebo poškodenie hlavnej veci.
Znehodnotením nemusí byť však len strata peňažnej hodnoty, ale môže ísť aj o funkčné, estetické či iné
znehodnotenie (Krajský súd v Prešove, sp. zn. 20Co/142/2012).
Súčasť veci nemožno samostatne zahrnúť do bezpodielového spoluvlastníctva a takto ju vyporiadať
(vyporiadaťmožnolenjejfinančnúhodnotuspolushlavnouvecou)(NajvyššísúdSR,sp.zn.3Cz19/78).
Veci vymenované v prílohe č. 1 kúpnej zmluvy, ktoré boli zabudované do nehnuteľnosti (bodové

svietidlá v celom dome, vypínače, batérie, sanita, dvere so zárubňami s kovaním, vinylová podlaha,
keramické obklady, vstavaná kuchynská linka s dresom vrátane elektrospotrebičov), boli v čase kúpy
v predajni bezo sporu hnuteľnými vecami a samostatnými predmetmi občianskoprávnych vzťahov.
Ich zabudovaním do rodinného domu sa však stali jeho súčasťou. Následným prípadným oddelením
by uvedené veci získali postavenie samostatnej veci, a teda mohli by byť predmetom samostatného

prevodu. Ich oddelením by ale zároveň došlo nielen k zníženiu hodnoty hlavnej veci, ale aj k funkčnému
a estetickému znehodnoteniu hlavnej veci, t. j. rodinného domu. Uvedené veci sú totiž bežnou súčasťou
rodinného domu a bez akejkoľvek z nich by bolo jeho užívanie značne sťažené (napr. nemožnosť
realizovania základných hygienické úkonov, stravovania, osvetlenia, a pod.), nehovoriac už o poklese
hodnoty nehnuteľnosti ako takej. Nezanedbateľný by bol i estetický aspekt, ktorým by bola napr. potreba

vysekať dlažby, obklady, sanitu, dvere, či potreba odstrániť kuchynskú linku. Kým ale súčasť veci
nie je oddelená, nie je spôsobilým predmetnom občianskoprávnych vzťahov, ak zákon neustanovuje
inak. Až faktické oddelenie (nie jeho možnosť) súčasti veci sprevádzaná znehodnotením hlavnej veci
prináša právny následok, že skoršia súčasť sa stáva vecou samostatnou a na doterajšej hlavnej
veci nezávislou (viď. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 230/2010). K faktickému

oddeleniu vecí označených v prílohe č. 1 od hlavnej veci nedošlo, preto nemohli byť samostatným
predmetom občianskoprávnych vzťahov a sledovali právny osud hlavnej veci, teda nehnuteľnosti.
Právne úkony týkajúce sa nehnuteľnosti sa preto týkali aj jej súčastí. Nakoľko predmetná nehnuteľnosť
bola v podielovom spoluvlastníctve, boli v podielovom spoluvlastníctve aj jej súčasti. Z uvedené dôvodu
námietka žalovanej, že uvedené súčasti vecí sú v jej výlučnom vlastníctve a nemohli byť predmetom

nájmu, nebola dôvodná.
Súd prvej inštancie pri určovaní výšky peňažnej náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu
žalobkynesprávnevychádzalzoznaleckéhoposudkuznalcaIng.RobertaGombárač.78/2020,vktorom
znalec pri určovaní hodnoty nájmu nehnuteľnosti vychádzal z hodnoty nehnuteľností, pri ktorej oceňoval
nehnuteľnosť vrátane jej súčastí, t. j. svietidiel, vypínačov, sanity, batérií, zárubní, dverí, vinylovej

podlahy, keramických obkladov a kuchynskej linky vrátene dresu, batérie, elektrospotrebičov, ktoré sú
trvale napojené na rozvody nehnuteľnosti. Odvolací súd sa stotožňuje zo záverom súdu prvej inštancie,
že uvedené veci musel znalec ohodnotiť v rámci nehnuteľnosti, nakoľko zabudovaním do nej sa stali jej
súčasťou a prestali byť samostatnou vecou v zmysle § 120 ods. 1 O.z.. Odvolací súd ešte zdôrazňuje, že
znalec neoceňoval hodnotu vnútorného zariadenia nehnuteľnosti (nábytku), ktoré nebolo zabudované

do rodinného domu.

15. Žalovaná v odvolaní vytkla, že súd prvej inštancie nešpecifikoval, aký znalecký posudok použil,
keďže do konania znalecký posudok zakladala žalobkyňa, ale aj súd pribral do konania znalca a je
možné sa len domnievať, že súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 78/2022.

V napadnutom rozsudku v odseku 30 súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide o výšku peňažnej náhrady
za užívanie spoluvlastníckeho podielu žalobkyne, vychádzal z vykonaného znaleckého dokazovania,
keďznalecurčilhodnotunájmucelejnehnuteľnostizaobdobieod01.11.2019do23.08.2021,t.j.za661,-
vo výške 29.982,96 €, mesačne 1.379,74 €. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie v konaní
vykonal len jedno znalecké dokazovanie, keď do konania pribral znalca Ing. Róberta Gombára, ktorý

vypracoval znalecký posudok č. 78/2022 a bol v konaní aj vypočutý, čo súd prvej inštancie uviedol
v odseku 11 a vyhodnotil v odseku 14 napadnutého rozsudku, preto z neho bolo zrejmé, že súd prvej
inštancie vychádzal z tohto znaleckého posudku.16. Odvolateľka ďalej nesúhlasila s tým, že znalec v znaleckom posudku č. 78/2022 k cene ročného
nájmu domu 6.282,66 € prirátal aj ročné náklady spojené s existenciou stavby, a to v rozsahu: daň
z nehnuteľností (99,89 €), daň z príjmu fyzickej osoby (1.193,71 €), poistenie stavieb (266 €), bežná

údržba a opravy (1.371,73 €) a kapitalizovaný odpis (65,84 €). Podľa názoru žalovanej bolo nesprávne
tieto položky prirátať k cene ročného nájmu domu, keďže daň z nehnuteľnosti sa riadne platila a bola
uhradená aj za rok 2019, aj za rok 2020 aj za rok 2021, rovnako výlučne sama riadne platila aj bežnú
údržbu a opravy (zaplatila nielen bežnú údržbu a opravy ako aj kosenie trávy a údržbu domu a záhrady,
ale aj nový bojler aj rekuperáciu), zaplatila aj poistenie stavby v rámci hypotekárneho úveru, ktorý čerpali

s E. B. B.. Pokiaľ ide o daň z príjmu fyzickej osoby, tak takáto daň sa neplatila vôbec (ona sama
som takúto povinnosť rozhodne nikdy nemala). Súd mal tak, keďže rodinný dom užívala žalovaná ako
spoluvlastník, ktorý uhrádzal všetky tieto dodatočné položky alebo ich nemal povinnosť uhrádzať vôbec
(napr. daň z príjmu FO), do základnej hodnoty nájmu za dom, ktorú určil v sume 6.282,66 €/ročne tieto
file_16.jpg

file_17.wmf

položky vo výške 2.997,17 €/ročne vôbec nepripočítavať. Dokonca položku poistenie stavieb a bežnú
údržbu a opravy, ktoré uhrádzala žalovaná v hodnote 1.637,73 € ročne tak ako ich vyčíslil znalec mal z
ceny nájmu odpočítať. Potom by výška ročného nájmu za rodinný dom bola v sume 4.644,93 €/ročne.

Rovnako tak bola vypočítaná cena nájmu pozemku, kde do nájmu bola pripočítaná daň file_18.jpg

file_19.wmf

z príjmu FO vo výške 19 % z ceny nájmu pozemku, ktorú žalovaná rozhodne platiť nemusela a neplatili

ju ani ostatní spoluvlastníci. Takto potom znalec navýšil cenu nájmu za pozemok o sumu 2,30 €/m2/
rok. Namiesto toho súd mechanicky len prebral hodnotu nájmu domu a pozemku uvedeného v závere
znaleckého posudku č. 78/2022 (str. 28) bez previazanosti na jeho obsah, čo všetko bolo do ceny nájmu
domu a pozemku započítané (str. 26, 27 ZP). Súd, keď už došiel k záveru a bol presvedčený o povinnosti
žalovanej zaplatiť peňažnú náhradu žalobkyni, tak absolútne nesprávne určil jej výšku aj obdobie.

Z obsahu spisu vyplýva, že znalecký posudok znalca Ing. Róberta Gombára č. 78/2022 súd prvej
inštancie zaslal žalovanej a vyzval ju na vyjadrenie sa k nemu. Žalovaná sa k znaleckému posudku
vôbec písomne nevyjadrila v súdom stanovenej lehote a ani neskôr, v konaní pred súdom prvej inštancie
nenamietala znalcom stanovenú výšku nájomného z dôvodu, že ňou (v odvolacom konaní) namietané
položky uhrádza ona, resp. ich nie je povinná uhrádzať a ani na pojednávaní nepoložila znalcovi otázku

ohľadne potreby pripočítania, resp. odpočítania ňou namietaných položiek.
Spôsob výpočtu nájomného v súvislosti s prirátaním ročných nákladov spojených s existenciou stavby
tak žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie nenamietala, uhrádzanie žalovanou označených
položiek vôbec nebolo predmetom dokazovania na súde prvej inštancie a tieto prostriedky procesného
útoku použila až v odvolacom konaní (ako novotu). Odvolací súd s poukazom na § 366 v spojení

s § 384 ods. 3 CSP nedoplnil dokazovanie, keď neboli splnené zákonné predpoklady a žalovaná
nepreukázala, že uvedené nové skutkové tvrdenia nemohla v doterajšom konaní (použiť) použiť bez
svojej viny. Žalovaná v odvolaní netvrdila splnenie niektorej z podmienok pre použitie prostriedkov
procesného útoku/obrany až v odvolacom konaní v zmysle citovaného § 366 písm. a/ až d/ CSP, ani
tieto podmienky nevyšli najavo, preto tieto novoty – uvedenie nových vlastných skutkových tvrdení ako

prostriedky procesnej obrany (predložené až v odvolacom konaní) nemohli byť použité až v odvolacom
konaní, a nebolo možné na ne prihliadať.
Nad rámec uvedeného odvolací dodáva, že výška náhrady podielového spoluvlastníka za neužívanie
spoločnej nehnuteľnosti sa určuje zo všeobecnej hodnoty nájmu veci. Jedná sa o znaleckým odhadom
určenú najpravdepodobnejšiu cenu nájmu veci, ktorú je možné dosiahnuť na trhu ku dňu ohodnotenia v

podmienkach trhovej súťaže. Pri prenájme veci sa musia zohľadňovať aj náklady spojené s existenciou
stavby (daň z nehnuteľností, daň z príjmu fyzickej osoby, poistenie stavieb, bežná údržba a opravy
a kapitalizovaný odpis). Z hľadiska stanovenia výšky obvyklého nájomného nie je podstatné, kto
tieto položky platil a či vôbec boli platené, pretože znalec svojím odborným odhadom stanovuje
najpravdepodobnejšiu výšku nájomného, za ktorú by sa nehnuteľnosť prenajímala, a preto musí

zohľadniť i náklady, ktoré by pri prenájme vznikli. Skutočnosť, že bez súhlasu banky nebolo možné
nehnuteľnosť prenajať bola v danom prípade irelevantná, nakoľko predmetom sporu nebol prenájom
nehnuteľnosti, ale náhrada za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu, ktorá sa vzhľadom na ustálenú
súdnu prax určuje vo výške obvyklého nájomného v danom čase a mieste.17. Žalovaná v odvolaní viac krát vytkla súdu prvej inštancie, že nevykonal dokazovanie výsluchom E.
B. B., spismi Okresného súdu Trnava sp. zn. 17C/12/2019 a sp. zn. 20C/108/2018.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že žalovaná v odvolaní neoznačila explicitne aj odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, avšak odvolací súd v podanom odvolaní, posudzujúc ho podľa
jehoobsahu,identifikovalajtentoodvolacídôvod,t.j.žesúdprvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Podľa § 167 ods. 2 CSP spolu s doručením žaloby súd žalovaného vyzve, aby sa v lehote určenej

súdom k žalobe písomne vyjadril, a ak uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná, uviedol vo vyjadrení
rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva, a označil dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení.
Podľa § 181 ods. 2 CSP po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami
sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná.
Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom

prejednaní sporu.
Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
Podľa § 187 ods. 1 a 2 CSP: (1) Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu
veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. (2) Dôkazným prostriedkom je
najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka.

Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
Stranasporumávprvomradepovinnosťtvrdenia,naktorúnadväzujeasktorousúvisípovinnosťoznačiť
dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Ako dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému
objasneniuveciačosazískalozákonnýmspôsobomzdôkaznýchprostriedkov.Dôkaznýmprostriedkom
je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka.

Dôkazy je potrebné označiť presne a úplne tak, aby ich súd mohol vykonať. Označenie svedka musí
obsahovať jeho meno, priezvisko, bydlisko alebo inú adresu, na ktorej je zastihnuteľný, príp. ďalšie
identifikačné údaje, ak je to potrebné. Listiny je potrebné individualizovať pomenovaním, prípadne
uvedením ich obsahu a označením orgánu, ktorý ich vydal, spisovou značkou, dátumom, resp. osobou,
ktorá ju vyhotovila a dátumom (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,

Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, 528 s.).
Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná v odpore ako dôkaz označila obsah spisov Okresného súdu Trnava
sp.zn. 17C/12/2019 a sp. zn. 20C/105/2018, avšak neuviedla, aký dôkaz z toho ktorého spisu žiada
vykonať a najmä, ktoré rozhodujúce skutočnosti majú byť ktorým dôkazom preukázané.
Je potrebné zdôrazniť, že súdny spis ako taký nie je dôkazným prostriedkom, dôkazným prostriedkom

môžu byť len jednotlivé listiny, ktoré sa v ňom nachádzajú a ktoré je treba presne označiť, t. j.
individualizovať pomenovaním, prípadne uvedením ich obsahu a označením orgánu, ktorý ich vydal,
spisovou značkou, dátumom, resp. osobou, ktorá ju vyhotovila a zároveň špecifikovať, čo má ktorým
dôkazom byť preukázané, čo však žalovaná neurobila, preto prvoinštančný súd postupoval správne, keď
nevykonal dokazovanie celými spismi z dôvodu, že žalovaná z nich nešpecifikovala konkrétne dôkazy.

K otázke súdneho spisu ako dôkazného prostriedku sa vyjadril aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn.
1Obdo/91/2019 zo dňa 10.12.2020 v ktorom uviedol, že „aj podľa názoru dovolacieho súdu, pripojenie
spisu z iného konania v inej právnej veci (hoci medzi tými istými účastníkmi) samo o sebe nepredstavuje
dôkazný prostriedok preukazujúci tvrdenie žalovaného 1/ o existencii pohľadávky titulom náhrady
škody v predmetnom spore o určenie popretej pohľadávky, nakoľko obsahom každého súdneho spisu,

zachyteného v písomnej forme, je celý súhrn procesných úkonov súdu a strán sporu, zápisníc o obsahu
pojednávania, znaleckých posudkov a podobne, ktoré ako celok nie je možné a ani efektívne vykonať
ako dôkaz na pojednávaní súdu v inej veci. Je povinnosťou tej-ktorej strany sporu na preukázanie svojho
tvrdenia označiť alebo predložiť konkrétny dôkaz, ktorým je možné a efektívne jeho tvrdenie preukázať.
Za takýto dôkaz dovolací súd nepovažuje pripojenie spisu z iného konania, pretože v súdnom spore súd

namiesto strany nemôže určovať, ktorý dôkazný prostriedok, vykonaný v inom súdnom konaní, ktorého
obsah je zachytený v súdnom spise, preukazuje tvrdenie strany sporu v tom-ktorom prejednávanom
spore, nakoľko by tým v spore zvýhodnil jednu stranu sporu oproti inej strane sporu, čo je neprípustné,
keďže strany sporu majú v konaní rovné postavenie (uplatňuje sa princíp rovnosti sporových strán)“.
Ďalej žalovaná v odpore ako dôkaz označila aj výsluch B. B., ku ktorému rovnako neuviedla, ktoré

rozhodujúce skutočnosti majú byť jeho výsluchom preukázané. Súd prvej inštancie na tomto (prvom)
pojednávaní následne postupom podľa § 181 ods. 2 CSP po skonštatovaní sporných a nesporných
skutkových tvrdení uviedol, ktoré dôkazy vykoná, ktoré dôkazy nevykonaná a prečo a pojednávanie
odročil za účelom doplnenia dokazovania. Prvoinštančný súd po postupe podľa § 181 ods. 2 CSPvykonal ešte tri pojednávania, preto žalovaná mala v priebehu konania dostatok času predložiť
prvoinštančnému súdu riadny návrh na vykonanie dokazovania. Strany sporu môžu navrhovať dôkazy
aj v priebehu konania a súd rozhoduje o tom, či navrhnutý dôkaz vykoná aj priebežne počas konania.

Žalovaná následne v podaní zo dňa 15.02.2023 uviedla, že Dohoda o vyporiadaní BSM je založená
v spise, avšak neuviedla v ktorom spise a jeho označenie ani následne nedoplnila. Tu odvolací súd
poznamenáva, že žalovaná nezdôvodnila, prečo sama nepredložila tento listinný dôkaz, čo jej v tom
bránilo, nakoľko bola jeho zmluvnou stranou a s poukazom na § 132 ods. 2 v spojení s § 167 CSP
súd zabezpečuje len tie dôkazy, ktoré strany sporu nemôžu bez svojej viny predložiť. Ostatné dôkazy je

strana sporu povinná pripojiť k podaniu, v ktorom sa naň odvoláva.
Súd nemusí vykonať všetky stranami navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci
dokazovania vykonávať, je výlučne na súde (§ 185 ods. 1 CSP). Súd musí dbať na to, aby nevylúčil taký
dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený účastníkom, ak tento skutkový
poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. Ak sa rozhodne navrhnutý dôkaz nevykonať, musí to
zdôvodniť v odôvodnení svojho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP). Spravidla pôjde o dôkazy, ktoré nemôžu

smerovať k preukázaniu spornej skutočnosti preto, lebo tú skutočnosť možno preukázať iným dôkazom
(sudca vyberá, ktorý z viacerých možných je vhodný, pričom vždy prihliada na hospodárnosť) alebo sa
týkajú skutočností nerozhodných a právne bezvýznamných a tiež také, ktoré účastníci navrhli s úmyslom
predĺžiť súdne konanie (skutočnosť, ktorú majú preukázať, už bola preukázaná, resp. je vôbec otázne,
ktorú skutočnosť má dôkaz preukazovať). Súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a
neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb (č. l. 17 CSP).
Žalovaná (a aj žalobkyňa) do konania predložila ako listinný dôkaz zápisnicu o výsluchu svedka E. B. B.
z konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 30C/12/2020 zo dňa 25.11.2022, ktorý v nej
vypovedal aj k dohode manželov ako podielových spoluvlastníkov o užívaní nehnuteľnosti, preto súd

prvej inštancie z dôvodu nadbytočnosti nevykonal výsluch svedka E. B. B. aj v tu prejednávanej veci a pri
svojom rozhodnutí vychádzal z uvedenej zápisnice. Z tejto zápisnice zároveň vyplýva, že žalovaná bola
stranousporuajvkonanísp.zn.30C/12/2020avýsluchutohtosvedkasazúčastnila,svedokzodpovedal
na všetky otázky položené právnou zástupkyňou žalovanej, ktorá vo výpovedi svedka nič nerozporovala,
sama na ňu odkazovala v tomto konaní a keďže neuviedla, že by výsluchom svedka mali byť preukázané

aj iné skutočnosti ako tie, ktoré vyplynuli z predloženej zápisnice, súd prvej inštancie správne výsluch
svedka z dôvodu nadbytočnosti nevykonal. Zároveň si prvoinštančný súd splnil aj povinnosť uloženú
mu v § 220 ods. 2 CSP a v odseku 11 napadnutého rozsudku odôvodnil, prečo žalovanou navrhnuté
dôkazy nevykonal.

18. Žalovaná podala odvolanie aj proti výroku III. o náhrade trov konania, ktoré odôvodnila tým, že pri
priznaní náhrady trov konania bolo potrebné rozhodnúť s ohľadom na pomer úspechu, čo súd neurobil.
Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré
vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP: (1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci. (2) Podľa § 255 ods. 1 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (zásada úspechu za

výsledok sporu) charakteristická pre sporové konanie, ktorá je premietnutá v ustanovení § 255 CSP
ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania, pričom úspech vo veci súd vždy skúma čo
do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zmyslom a účelom náhrady trov konania
v súdnom konaní je poskytnúť úspešnému účastníkovi náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej
a časovej súvislosti s konaním musel vynaložiť. Pomerovať úspech a neúspech vo veci však nemožno

len tým, ako bolo o konkrétnom návrhu rozhodnuté, ale je ich treba posudzovať v širších súvislostiach.
V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 1/04 Ústavný súd Českej republiky zdôraznil, že rozhodovanie o trovách
konania nesmie byť len mechanickým posudzovaním výsledkov sporu, bez komplexného zhodnotenia
rozhodnutia v merite veci.
Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa

uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej
úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP),
ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala
strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomerúspechu). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nepôjde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho

zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej
činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlišovať, čo je základné
a čo sprevádzajúce (pozri nález ÚS ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do
žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. žalobca
má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej).

Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez
interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do
právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. (Komentár k Civilnému sporového poriadku
doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kolektív C. H. Beck, 2016 s. 926).
Aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 475/2018 zo dňa 04.02.2021 poukázal na znenie príslušnej
časti dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku a na závery uvedené v rozhodnutiach

ústavného súdu (I. ÚS 56/2017, IV. ÚS 652/2018) a v publikovanej odbornej literatúre a konštatoval,
že vec sťažovateľa je prípadom, keď výška plnenia bola závislá od úvahy súdu, a teda prípadom
odôvodňujúcim osobité posudzovanie úspechu a neúspechu v konaní s dôsledkami na rozhodovanie
o trovách konania. Z uvedeného teda vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového
poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od

pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP.
Odvolací súd poukazuje aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/31/2021 zo dňa 24.1.2024,
v ktorom najvyšší súd uviedol: „Čo sa týka dovolania žalobcu proti výroku rozsudku odvolacieho súdu
o trovách konania najvyšší súd, aj napriek tomu, že dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP
uplatneným aj žalobcom (a tiež aj žalovanou) sa výslovne nezaoberal (viď bod 14. tohto rozhodnutia),

považuje za potrebné (nad rámec dôvodov tohto rozhodnutia) poukázať v súvislosti s problematikou
rozhodovaniaonáhradetrovkonaniavsporeoposkytnutieprimeranéhozadosťučineniazanemajetkovú
ujmu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, aj na
stanoviská odbornej literatúry k aplikácii ustanovenia § 255 CSP (viď Veľké Komentáre; Števček-
Ficová-Baricová-Mesiarkinová-Bajánková- Tomašovič a kol.; Civilný sporový poriadok, str. 926-927).

Podľa predmetných názorov „zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž
ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo
znaleckej činnosti....Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania,

avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej).“ V kontexte uvedeného dovolací súd dáva
do pozornosti tiež rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. júla 2019 sp. zn. 4Cdo 34/2018, v zmysle ktorého
„...neexistuje žiadna exaktná metóda, v akej výške ho určiť, uplatní sa preto prirodzená zásada v zmysle
čl. 4 ods. 2 CSP - pri neexistencii adekvátneho ustanovenia Civilného sporového poriadku, akým bolo
ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. - ako keby žalobca mal plný úspech vo veci, aj keď mu súd prizná

náhradu podľa svojej úvahy. Žalobca totiž nemôže byť v rámci náhrady trov konania sankcionovaný za
nie celkom priliehavý odhad budúceho priznaného nároku súdom. Rozhodnutie o výške primeraného
zadosťučinenia, na rozdiel od posudzovania existencie ujmy, totiž predstavuje iba úvahu súdu...“.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj v konaniach,
v ktorých výška plnenia závisela od znaleckého posudku. Ani v týchto prípadoch nejde o procesne

neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž
ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe znaleckej činnosti
(porovnaj nálezy ÚS SR sp .zn. IV. ÚS 142/2014, II. ÚS 399/2019). Odborná otázka posudzovaná
znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku nároku „iba“ odhaduje.
Aj v konaní o nároku na náhradu za neužívanie spoločnej nehnuteľnosti je nutné žalobkyňu považovať

za plne procesne úspešnú podľa § 255 ods. 1 CSP, nakoľko mala úspech čo do základu tohto nároku
a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z jej procesného úspechu, závisela od znaleckého dokazovania,
preto súd prvej inštancie správne vo výroku III. priznal žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100% z priznanej istiny.

19. Odvolací súd uzatvára, že z obsahu spisu vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v
odôvodnenísvojhorozhodnutiauviedolrozhodujúciskutkovýstav,primeranýmspôsobomopísalpriebeh
konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania auviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Zisteniasúduprvejinštanciemajúvecnéilogickézakotvenievovykonanýchdôkazochaprijatéskutkové
a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom

zohľadnení ochrany subjektívneho práva sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich
oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil, odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasné a
zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu a na zdôraznenie ich správnosti

uviedol odvolací súd ďalšie dôvody. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Za odňatie možnosti konať pred súdom
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či
požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva
žalovanej na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka

konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.
ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

20. Ďalšie odvolacie argumenty žalovanej odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za

nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo

reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS
251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľky, už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

21. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami, stotožňujúc sa aj so závermi a dôvodmi
uvedenými súdom prvej inštancie, napadnutý I. výrok a III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie podľa
§ 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu ich vecnej správnosti potvrdil.

22. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60

dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo

veci (žalobkyňa), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci
úspech nemala (žalovaná).

23. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.

(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Sep 25, 2025. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Ostatné , Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025