Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, December 11, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/41/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120401389
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6120401389.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko,
s.r.o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35724803, zastúpeného spoločnosťou Remedium Legal, s.r.o.,
Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53255739, proti žalovanej N. O., narodenej R., o zaplatenie 4.489,58 eura
s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia, vedenej na Okresnom
súde Malacky pod sp. zn. 34Csp/56/2020, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 24. mája 2023 sp. zn. 4CoCsp/43/2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 24. mája 2023 sp. zn. 4CoCsp/43/2022 z r u š u j e a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Malacky (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo „okresný súd") rozsudkom zo 04. apríla
2022 č. k. 34Csp/56/2020-192 žalobu žalobcu zamietol (I. výrok); vzájomnú žalobu žalovanej zamietol

(II. výrok); a nepriznal nárok na náhradu trov konania ani jednej zo strán (III. výrok).
1.1. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia
istinyvovýške4.489,58eurasúrokomzomeškaniavovýške5,00%ročnezosumy3.207,43euraod25.
03. 2020 do zaplatenia, dôvodiac tým, že na neho bola Zmluvou o postúpení pohľadávok z 24. 03. 2020
postúpenápohľadávkaspoločnostiSlovenskásporiteľňa,a.s.(ďalejtiežlenako„veriteľ")zoZmluvyč.R.
uzavretej so žalovanou dňa 29. 09. 2014 (ďalej len „Zmluva" alebo „Zmluva o úvere"), ktorou jej poskytol

úver v tam uvedenej výške. Žalovaná bola povinná úver splácať v pravidelných mesačných splátkach,
svoju povinnosť však neplnila. Veriteľ preto vyhlásil dňa 01. 12. 2019 mimoriadnu splatnosť úveru, o čom
žalovanú informoval listom z 02. 12. 2019. Pohľadávka veriteľa ku dňu postúpenia pozostávala z istiny
vo výške 3.207,43 eura, riadnych úrokov 1.096,57 eura, úrokov z omeškania 141,82 eura a z poplatkov
43,76 eura. Žalovaná po postúpení pohľadávky žalobcovi nič neuhradila. Úrok z omeškania si žalobca
uplatnil od nasledujúceho dňa po dni účinnosti postúpenia pohľadávky.

1.2. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca platne vyzval žalovanú na úhradu jej dlhu po splatnosti a
následne pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti. Následne preskúmal Zmluvu o úvere a dospel k
záveru, že hoci Zmluva o úvere predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3
písm. d) Obchodného zákonníka), je zrejmé, že predmetná Zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou
a na žalovanú je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonala na rozdiel od
veriteľa v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, (keďže nebol v konaní

preukázaný ani žalobcom tvrdený opak). Uzavrel, že na právny vzťah založený Zmluvou o úvere je preto
potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52
a nasl. Občianskeho zákonníka). Poukázal na to, že tzv. spotrebiteľské zmluvy nepredstavujú osobitný
zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu
na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah, preto na právny vzťah žalobcu a žalovanej

založený Zmluvou o úvere aplikoval súd prvej inštancie ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce
sa spotrebiteľských zmlúv) a ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv apovinností). Uzavretú Zmluvu súd prvej inštancie zároveň podriadil aj pod právny režim zákona o
spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej Zmluvy, keďže spotrebiteľským
úverom sa na účely tohto zákona považuje okrem iného aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov

na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru.
1.3. Súd prvej inštancie vyhodnotením vykonaných dôkazov dospel k záveru, že Zmluva o úvere
neobsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako tieto určuje ustanovenie § 9 ods.
2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že Zmluva o úvere v rozpore s § 9 ods. 2 písm. k) zákona
o spotrebiteľských úveroch neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov, keď udáva len, že výška splátky je 143,68 eura. Vychádzal z vyjadrenia žalobcu doručeného
súdu dňa 11. 02. 2022, z ktorého vyplýva, že posledná splátka úveru, splatná dňa 20. 10. 2020, mala
byť vo výške „zostatku pohľadávky banky v zmysle ust. čl. 5.5.3. obchodných podmienok" a ku dňu
uzavretia Zmluvy o úvere predstavovala sumu 155,91 eura, čo bolo zjavne Veriteľovi známe už v čase
uzavretia Zmluvy o úvere. Dospel k záveru, že na to, aby bola Zmluva o úvere v súlade s požiadavkou §
9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, síce postačuje, aby uviedla jediný údaj o celkovej

výške splátky, ktorú je žalovaná povinná platiť, (teda bez rozpisu na istinu, úrok a poplatky, ako judikoval
i Najvyšší súd SR), to však len za predpokladu, že sa táto výška splátky v čase nebude meniť. Dodal,
že nemôže byť preto v súlade so zákonom taká prax veriteľa, ktorý v Zmluve o úvere neuvedie výšku
poslednej splátky napriek tomu, že už v dobe jej podpisu vie, že bude iná ako je výška predchádzajúcich
splátok. Z uvedeného teda súd prvej inštancie vyvodil, že ak by súd vychádzal z toho, že žalovaná mala

povinnosť zaplatiť 72 splátok po 143,68 eura, potom by nebola v Zmluve o úvere správne uvedená
celková čiastka spojená so spotrebiteľským úverom, ani RPMN, pri ktorých výpočte bolo žalobcom
evidentne (ako vyplýva z jeho vyjadrenia doručeného 11. 02. 2022) počítané s tým, že posledná splátka
je platená v inej sume. Nakoľko Zmluva o úvere neuvádza výšku splátky č. 72, ktorá mala byť odlišná od
splátok č. 1-71, súd prvej inštancie posúdil poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov,

keďže boli splnené podmienky stanovené v ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaná
tak bola povinná vrátiť žalobcovi len sumu poskytnutej istiny vo výške 6.000,00 eur a ako vyplýva z
nepopretých tvrdení žalobcu, žalovaná na úhradu svojich dlhov zaplatila celkovo sumu 6.513,09 eura,
teda viac ako bola povinná. Súd prvej inštancie preto žalobu voči nej zamietol.
1.4. Pri skúmaní otázky premlčania vzneseného nároku žalobcom vo vzťahu k vzájomnej žalobe súd

prvej inštancie v prvom rade skúmal otázku premlčania vzneseného nároku žalovanou, keďže žalobca
podal voči nemu námietku premlčania. Vychádzal zo žalovanou nepopretého sumáru úhrad vykonaných
na dlh podľa Zmluvy o úvere, ktorý žalobca uviedol vo vyjadrení k odporu, ako aj z výpisu z úveru
predloženého žalobcom, pričom zistil, že posledná úhrada žalovanej na jej dlh bola vykonaná dňa 20. 07.
2018. Poukázal aj na skutočnosť, že žalovaná do spisu doložila list Ministerstva spravodlivosti označený

ako „Odpoveď na žiadosť" z 01. 12. 2017, ktorého súčasťou bolo konštatovanie, že Zmluva o splátkovom
úvere č. R., ktorá je predmetom tohto konania, neobsahuje povinné náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch, a naopak sú v nej uvedené neprijateľné podmienky. Podľa § 107 ods. 1
Občianskeho zákonníka sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

Súd prvej inštancie na základe uvedeného vyvodil, že žalovaná sa o vzniku bezdôvodného obohatenia
na strane žalobcu mohla dozvedieť vždy po vykonaní príslušnej úhrady dlhu nad rámec jej záväzku,
keďže v tom čase nielen s prihliadnutím na zásadu, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje,
ale tiež s poukazom na stanovisko MS SR z decembra 2017, vedela, že Zmluva o úvere nie je platná,
resp. že úver na jej základe poskytnutý je bezúročný a bez poplatkov. S ohľadom na to, že posledná

úhrada bola žalovanou vykonaná dňa 20. 07. 2018 a žalovaná vzájomnú žalobu doručila na súd dňa 20.
04. 2021, súd prvej inštancie uzavrel, že žaloba bola podaná po viac ako dvoch rokoch od poslednej
úhrady žalovanej, a nárok žalovanej voči žalobcovi je premlčaný, preto vzájomnú žalobu žalovanej v
celom rozsahu zamietol.
1.5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku

(ďalej len „CSP") v spojení s § 262 ods. 1 CSP s odôvodnením, že v konaní o žalobe bola plne úspešná
žalovaná a v konaní o vzájomnej žalobe bol zas plne úspešný žalobca, preto nepriznal ani jednej zo
strán nárok na náhradu trov konania.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd" alebo „odvolací súd"), na odvolanie žalobcu,

rozsudkom z 24. mája 2023 sp. zn. 4CoCsp/43/2022 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
vo výroku I., ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu, ako aj v časti trov konania potvrdil; a žalovanej
nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.2.1. Odvolací súd konštatoval, že predchodca žalobcu (postupca - Slovenská sporiteľňa, a.s.) výzvou z
30. 10. 2019 (č. l. 73), oznámil žalovanej, že ku dňu 30. 10. 2019 je v omeškaní so splácaním svojho dlhu
vo výške 2.344,18 eura a zároveň ju upozornil na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru.

Uvedenú výzvu teda možno posúdiť ako výzvu právneho predchodcu žalobcu, ktorou dal dlžníkovi
teda žalovanej na vedomie, že je v omeškaní dlhšie ako 3 po sebe nasledujúce mesiace a súčasne ju
upozornil na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, a to v zmysle § 565 prvá veta v spojitosti s
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. S tým, že následne, ak právny predchodca žalobcu chcel využiť
svoje právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti spotrebiteľského úveru, musel po doručení uvedenej

výzvy tak učiniť v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka do splatnosti ďalšej splátky, a teda do 20.
11. 2019, nakoľko z úverovej zmluvy vyplýva, že splatnosť jednotlivých splátok úveru bola dohodnutá
vždy k 20. dňu toho ktorého kalendárneho mesiaca. Predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.)
oznámením zo dňa 02. 12. 2019 (č. l. 25) oznámil dlžníkovi - žalovanému, že ku dňu 01. 12. 2019
vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo spotrebiteľského úveru. Na základe vyššie uvedeného
je teda zrejmé, že Slovenská sporiteľňa, a.s. nedodržala podmienky pre postúpenie pohľadávky v

zmysle § 565 druhá veta Občianskeho zákonníka, keď nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
pohľadávky k 20. 11. 2019 (do splatnosti ďalšej nesplatnej splátky úveru), ale až dňa 01. 12. 2019.
V dôsledku uvedeného teda nedošlo k platnému predčasnému zosplatneniu spotrebiteľského úveru,
čím nebol daný ani predmet zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 24. 03. 2020, nakoľko predmetom
uvedenej zmluvy bola zosplatnená pohľadávka. V dôsledku uvedeného je preto potrebné pre nedostatok

existencie predmetu zmluvy o postúpení pohľadávky túto považovať za absolútne neplatnú v zmysle
§ 39 Občianskeho zákonníka. Zároveň je nevyhnutné zdôrazniť aj skutočnosť, že ak v danom prípade
nedošlo k platnému mimoriadnemu zosplatneniu pohľadávky zo spotrebiteľského úveru, nie je možné
vysloviť, že v rámci postúpenia pohľadávky banky na iný subjekt bol s poukazom na § 92 ods. 8 Zákona
o bankách dodržaný § 17 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti odvolací

súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že súd je povinný prihliadať (ex offo) na splnenie podmienok
(všeobecných aj špeciálnych) postúpenia pohľadávok zo spotrebiteľských úverov, pretože v dôsledku
absencie, ktorejkoľvek z nich dochádza k absolútnej neplatnosti takého právneho úkonu (zmluvy o
postúpení pohľadávky) s tým, že súd prihliada na absolútnu neplatnosť bez návrhu, resp. z úradnej
povinnosti (ex offo).

2.2. V danom prípade súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď pri posúdení aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, síce použil správny právny predpis, avšak dospel k nesprávnemu záveru, keď
mal za to, že predchodca žalobcu ako banka pred postúpením pohľadávky splnil podmienky platného
postúpenia upravené v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách a postúpenie pohľadávky na žalobcu je
tak platné. V danej veci konečná splatnosť úveru mala nastať až 20. 10. 2020, resp. po uzatvorení

zmluvy o postúpení pohľadávky z 24. 03. 2020. V prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa
§ 92 ods. 8 zákona o bankách v spojitosti s § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle §
525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon zmluvy o
postúpení pohľadávky v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka s tým, že súd je na absolútnu neplatnosť

povinný prihliadať ex offo (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/147/2017
zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 ako
judikát R 60/2018). Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti I. výroku a závislého výroku o trovách potvrdil, keď mal za to, že je vo výroku vecne
správny, keďže pri preskúmavaní vecnej legitimácie ako imanentnej súčasti každého súdneho konania,

ktorú súd skúma aj bez návrhu, dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
2.3. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a žalovanej
ako úspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy
nevznikli a ani si ich neuplatnila.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ") dovolanie podľa § 420 písm.
f), § 421 ods. 1 písm. a), b) CSP.
3.1. Dovolateľ uvádza, že postup, ktorým krajský súd postupoval, keď potvrdil rozhodnutie okresného
súdu (na základe odlišného právneho posúdenia veci, s ktorým strany sporu vôbec neoboznámil, a
teda im nedal ani príležitosť sa k nemu vyjadriť), je odopretím práva na právne vypočutie, a teda

podľa názoru žalobcu nepochybne predstavuje nesprávny procesný postup súdu, ktorým krajský súd
znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Žalobca sa svojim odvolaním voči rozsudku okresného súdu bránil iba voči
tým záverom, ku ktorým dospel okresný súd a k ich právnemu posúdeniu (konkrétne k náležitostiamustanovených v § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ). Argumentácia žalobcu sa vzťahovala k napadnutému
rozhodnutiu okresného súdu, pričom žalobca v čase, keď odvolanie podával, objektívne nemohol
predpokladať, či krajský súd náhodou nezaujme iný právny názor, ak áno, aký bude mať tento názor

podobu a aké skutkové a právne dôvody by z hľadiska tohto odlišného právneho názoru mali byť
relevantné. Podľa názoru žalobcu je zrejmé, že ustanovenie § 382 CSP má za úlohu predísť vydávaniu
tzv. prekvapivých rozhodnutí.
3.2. Dovolateľ sa nestotožňuje s posúdením súdu, v zmysle ktorého je veriteľ časovo limitovaný na
využitie práva na zosplatnenie úveru, ktoré musí podľa § 565 OZ uplatniť najneskôr do splatnosti

najbližšie nasledujúcej splátky po splátke, od splatnosti ktorej uplynuli 3 mesiace a omeškanie s ňou
trvá, t. j. pre ktorú došlo k zosplatneniu, teda do splatnosti tej splátky, ktoré bezprostredne nadväzuje na
splátku, od splatnosti ktorej uplynuli 3 mesiace. V prípade, ak veriteľ toto svoje právo nevyužije alebo
využije oneskorene, tak mu právo zaniká a platí pôvodné dojednanie, že dlh je splatný v splátkach.
Nemožno sa stotožniť so závermi okresného a krajského súdu, v zmysle ktorých je za splnenia
podmienok podľa ust. § 53 ods. 9 OZ právo veriteľa na uplatnenie práva na vyhlásenie mimoriadnej

splatnosti časovo obmedzené, a to napriek tomu, že podmienky podľa § 53 ods. 9 OZ zostali zachované
(platobná disciplína dlžníka sa neobnovila). Žalobca sa nestotožňuje s právnym posúdením súdu,
nakoľko takýto výklad z dikcie ust. § 53 ods. 9 OZ nevyplýva. Ust. § 53 ods. 9 OZ totiž pojednáva len o
písomnom upozornení veriteľa voči svojmu dlžníkovi (v prípade spotrebiteľskej zmluvy), t. j. upozornení
veriteľa na uplatnenie práva na vyhlásenie splatnosti splátok podľa § 565 OZ, ktoré môže byť vykonané

kedykoľvek za trvania omeškania dlžníka, pričom k uplatneniu práva podľa § 565 OZ môže dôjsť najskôr
po uplynutí lehoty 15 dní od predmetného upozornenia a dlžník musí byť v celkovo omeškaní viac ako
3 mesiace. Ak sa veriteľ rozhodne neuplatniť toto právo, opätovne mu toto právo vznikne nesplnením
ďalšej splátky úveru - pričom táto skutočnosť (nesplnenie ďalšej splátky úveru) nemá na splnenie
podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ žiadny vplyv - a teda je bez právneho významu, ak by aj k vyhláseniu

splatnosti nedošlo do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky po splátke, od splatnosti ktorej uplynuli 3
mesiace a omeškaniu s ňou trvá, nakoľko podmienky podľa § 53 ods. 9 OZ, t. j. upozornenie na možnosť
uplatnenia práva podľa § 565 OZ a trojmesačné omeškanie spotrebiteľa sú naďalej zachované.
3.3. Žalobca sa nestotožňuje s právnym posúdením súdu, v zmysle ktorého si veriteľ mohol
uplatniť právo podľa § 565 OZ napriek pretrvávajúcemu splneniu podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ

iba presne v časovom rozmedzí, nakoľko v prejednávanom prípade by nebolo možné realizovať
právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti podľa právneho posúdenia súdu nikdy. V tejto súvislosti
žalobca poukazuje na nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014. Z dikcie
uvedeného ustanovenia je však zrejmé, že spotrebiteľ musí byť upozornený na možnosť uplatniť
právo podľa § 565 OZ a zároveň musí byť v nepretržitom trojmesačnom (a dlhšom) omeškaní so

splácaním splátok - pričom za splnenia týchto podmienok môže veriteľ v budúcnosti kedykoľvek - v
prípade, ak sú tie podmienky naďalej zachované, a teda ak spotrebiteľ naďalej neplní splátky úveru
- za splnenia podmienok podľa § 565 OZ do splatnosti ďalšej splátky úveru vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ. Dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
a) CSP žalobca odôvodňuje s poukazom na recentnú judikatúru dovolacieho súdu, kedy rôzne

senáty Najvyššieho súdu SR uni sono dospeli k nasledovnému právnemu záveru, konkrétne podľa
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/224/2021 z 30. 11. 2022. K rovnakým
právnym záverom dospel dovolací súd v rámci svojej recentnej rozhodovacej činnosti opakovane,
na základe čoho možno túto rozhodovaciu prax dôvodne označiť za ustálenú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít. Obdobne viď podľa uznesenia najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.

zn. 1Cdo/143/2022, 9Cdo/98/2022, 4Cdo/221/2022, 2Cdo/298/2021, 4Cdo/262/2021, 1Cdo/53/2021,
7Cdo/268/2020, 7Cdo/347/2021, 4Cdo/231/2021, 9Cdo/368/2021, 4Cdo/23/2022, 2Cdo/332/2021,
6Cdo/71/2022, 2Cdo/272/2021. Žalobca však tvrdí, že ak omeškanie s plnením aj následnej splátky
pretrvávalo, potom je nutné skúmať zákonné podmienky platnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti aj
pre túto následnú splátku. Žalobca zastáva názor, že uvedená otázka musela byť parciálne riešená v

cit. rozhodnutiach dovolacieho súdu, avšak z dôvodu, že uvedené rozhodnutia riešili prioritne začiatok
plynutia premlčacej doby, žalobca označil dovolací dôvod aj podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
b) CSP, pričom podľa názoru žalobcu riešenie tejto právnej otázky znie, že aj keby veriteľovi právo
na zosplatnenie úveru pre neuhradenie niektorej splátky v dôsledku splatnosti nasledujúcej splátky už
zaniklo, opätovne sa obnovilo neuhradením tej nasledujúcej splátky, a následne znova neuhradením

ďalšej splátky.
3.4. Dovolateľ navrhuje, aby dovolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného
súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a 2 CSP), alebo aby dovolací
súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovie a žalobcovi priznánárok na náhradu trov prvoinštačného, odvolacieho konania i dovolacieho konania (§ 449 ods. 3 CSP).
Zároveň vyčísluje trovy dovolacieho konania do výšky 477,23 eura.

4. Žalovaná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)

skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a
bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné, a to z nasledujúcich
dôvodov:

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

9. Žalobca vo svojom dovolaní namieta prekvapivosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
v zmysle § 420 písm. f) CSP, pričom odvolací súd vec posudzoval podľa iných ustanovení než

prvoinštančný súd, avšak bez toho, aby sa mohol dovolateľ k aplikácii týchto ustanovení akokoľvek
vyjadriť.

10. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na
spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (por. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či sp. zn. 4Cdo/3/2019,
8Cdo/152/2018, 5Cdo/57/2019) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola strane

odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny
názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi
v dokazovaní, (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku

všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).12. Podľa § 382 CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne
záväznéhoprávnehopredpisu,ktorépridoterajšomrozhodovanívecinebolopoužitéajeprerozhodnutie

veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

13. Vyššie citované ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z
princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho
štátu, osobitne princípu právnej istoty.

14. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie
vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti,
že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť
vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších
právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho

súdu „nečakane" založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie, resp.
rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane" založené nepredvídateľne
na iných „nových" dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana
sporu v danej procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového" právneho názoru
zaujatého až v odvolacom konaní. Aj Ústavný súd SR vo svojej judikatúre definoval tzv. prekvapivé

rozhodnutie, o ktoré ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na
iných zásadne odlišných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, pričom zároveň odvolací súd
účastníkovi konania neumožní vyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym záverom, teda účastník
konania nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska
doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné. (viď aj sp. zn. 7Cdo/1/2018,

1Cdo/32/2019).

15. V prípade, že odvolací súd má v intencii zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je
podľa názoru dovolacieho súdu nevyhnutné, aby poučil strany odvolacieho konania, že zistený skutkový
stav môže byť právne posúdený okrem použitej právnej normy, aj použitím ďalších právnych noriem,

než o ktorých konal a rozhodoval súd prvej inštancie, a ktoré tento priamo neaplikoval. Uvedené platí
obzvlášť v situácii, keď odvolací súd použil ďalšie zákonné ustanovenia právneho predpisu oproti súdu
prvej inštancie, ktoré pre meritórne posúdenie veci v spojení s použitou „základnou" normou považoval
za relevantné (kľúčové), ale ich aplikácie sa protistrana v žiadnom štádiu sporu nedomáhala a strana
úspešná v prvej inštancii nemala procesnú možnosť sa k ich použitiu vyjadriť (sp. zn. 4Cdo/20/2021).

16. Dovolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej
inštancie vychádzal z názoru, v zmysle ktorého predmetná Zmluva o úvere neobsahuje náležitosti
ustanovené v § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Lenže odvolací súd zasa dôvodil,
že pre nedostatok existencie predmetu zmluvy o postúpení pohľadávky túto považuje za absolútne

neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka; zároveň odvolací súd vychádzal z toho, že ak v danom
prípade nedošlo k platnému mimoriadnemu zosplatneniu pohľadávky zo spotrebiteľského úveru, nie je
možné vysloviť, že v rámci postúpenia pohľadávky banky na iný subjekt bol s poukazom na § 92 ods.
8 Zákona o bankách dodržaný § 17 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Odvolací
súd teda dospel k záveru, že predchodca žalobcu ako banka pred postúpením pohľadávky nesplnil

podmienky platného postúpenia upravené v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách a postúpenie pohľadávky
na žalobcu je tak neplatné. Išlo by teda o neplatný právny úkon zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle
§ 39 Občianskeho zákonníka.

17. Teda z uvedeného vyplýva, že v predmetnej veci ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o

bankách, § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 39 Občianskeho zákonníka, v
zmysle ktorých nedošlo k platnému mimoriadnemu zosplatneniu pohľadávky zo spotrebiteľského úveru,
neboli aplikované v konaní pre okresným súdom, ani ich možná aplikácia nebola posudzovaná ani sa
žiadna zo strán pred rozhodnutím odvolacieho súdu tejto aplikácii nedomáhala a zároveň žiadna zo
strán nemala procesnú možnosť sa k použitiu týmto ustanoveniam vyjadriť.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené má dovolací súd za to, že odvolací súd založil predmetný
spor na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, pričom tieto iné právne závery boli pre
rozhodnutie veci rozhodujúce. Dovolací súd preto pristúpil k šetreniu, či zo strany odvolacieho súdudošlo k splneniu tzv. manudukčnej (poučovacej) povinnosti vyplývajúcej z § 382 CSP. Podstatou
tejto povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny
prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že

odvolací súd takto nepostupoval, túto povinnosť si nesplnil, v dôsledku čoho dovolateľ v danej procesnej
situácii nemal možnosť namietať správnosť tohto „nového" právneho názoru zaujatého až v poslednom
odvolacom konaní. Týmto nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP. Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej
vade podľa § 420 písm. f) CSP je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy

zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť
považované za správne.

19. V preskúmavanej veci teda dospel dovolací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu vo vzťahu
k namietanej prekvapivosti rozsudku odvolacieho súdu vykazuje znaky namietaného nesprávneho
procesného postupu vyplývajúceho z § 420 písm. f) CSP.

20. Na margo dovolací súd dopĺňa, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí
vysporiadaťsovšetkýmirozhodujúcimiskutočnosťamiajehomyšlienkovýpostupmusíbyťvodôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním,
ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť

dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá
zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako
ich interpretoval, a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. Iba
také súdne rozhodnutie možno považovať za súladné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. s čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ak tieto vlastnosti rozhodnutie nemá a neposkytuje odpoveď na relevantné otázky strán konania, je

konanie odvolacieho súdu zaťažené vadou zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP.

21. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej
vade uvedenej v § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby
sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie

súdu (1Cdo/44/2015, 2Cdo/111/2014, 3Cdo/4/2012, 4Cdo/263/2013, 5Cdo/241/2013, 6Cdo/591/2015,
7Cdo/212/2014, 8Cdo/137/2015).

22. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí
(§ 450 CSP).

23. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd v zmysle § 449 ods. 1 a § 450 CSP zrušil rozsudok
Krajského súdu v Bratislave z 24. mája 2023 sp. zn. 4CoCsp/43/2022 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

24. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.