Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoCsp/7/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319201546
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2319201546.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr.

Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Matúša Staríčka, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, C. XXX
proti žalovanej: Všeobecná úverová banka a.s., IČO: 31 320 155, Mlynské Nivy 1, Bratislava, zast.
splnomocnenkyňou: Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53 255 739, Prievozská 2, Bratislava, o určenie
neplatnosti úverových zmlúv a iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k.
28Csp/68/2019-492 zo dňa 9. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu a/ o určenie absolútnej
neplatnostizmluvyospotrebiteľskomúvereč.8510503100zodňa24.1.2017azmluvyospotrebiteľskom
úvere č. 1720027334 zo dňa 18.9.2017 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou; b/ o vyslovenie
neprijateľnosti podmienky v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 1720027334 „ konsolidácia “ zo dňa
18.9.2017 v bode 9.2 v tomto znení: „ Bod 9.2 Vyhlásenie okamžitej splatnosti Pôžičky Spoločnosť je
oprávnenávprípaderiadnehoavčasnéhonesplácaniaSplátokPôžičkyžiadaťodklientazaplateniecelej
pohľadávky Spoločnosti, ktorá sa stane okamžite splatnou ( vyhlásiť okamžitú splatnosť Pôžičky), ak

je Klient v omeškaní s úhradou jednej Splátky alebo čiastočného plnenia jednej Splátky počas obdobia
dlhšieho ako 3 mesiace a to za podmienok ustanovených v § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka.
“; a neprijateľnosti podmienky v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 1720027334 „ konsolidácia “ zo
dňa 18.9.2017 v bode 9.4 v tomto znení: „Bod 9.4 V prípade, ak dôjde k vymáhaniu pohľadávky
prostredníctvom tretej osoby, súčasťou pohľadávky Spoločnosti voči Klientovi sú aj Spoločnosťou
skutočne vynaložené náklady na zabezpečenie vymáhania pohľadávky a to maximálne vo výške 14%
z vymoženej dlžnej sumy a DPH.“; a c/ o vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru zo zmluvy

o spotrebiteľskom úvere 1720027334 „ konsolidácia“ zo dňa 18.9.2017. Výrokom II. žalovanej priznal
nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % a výrokom III. žalobcovi nepriznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ust. § 52 ods. 1, § 53 ods. 6 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník ( ďalej aj ,,O.z.“ ); § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník ( ďalej aj ,,
Obch.z. “ ); § 1 ods. 1 a 2, ako aj § 9 ods. 2 písm. j), k) a y) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy ( ďalej aj ,,ZoSÚ“ ) a § 1a ods.1 Nariadenia vlády
Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca dňa 24.1.2017 uzatvoril s právnou
predchodkyňou žalovanej zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 8510503100, na základe ktorej mu bol
poskytnutý bezúčelový úver vo výške 4.000 eur so základným súborom poistenia, o ktorý žalobca

žiadal a s ktorým vyslovil súhlas. Výška mesačnej splátky bola dohodnutá na 105,36 eur, z toho
poistné predstavovalo 3,17 eur. Celkové náklady spotrebiteľa boli uvedené na 2.131,40 eur, celková
čiastka na 6.131,40 eur, RPMN na 19,90 %, fixná ročná úroková sadzba na 19,90 % a odplata na
20,85 %. Počet splátok bol dohodnutý na 60, konečný termín splatnosti bol stanovený na 20.1.2022.
Najvyššiaprípustnávýškaodplatybolapodľavykonávaciehopredpisuurčenána24,68%.Následnedňa

18.9.2017 žalobca uzatvoril s právnou predchodkyňou žalovanej ďalšiu zmluvu o spotrebiteľskom úvere
č. 1720027334, označenú ako „ konsolidácia “, podľa ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 10.000
eur opäť so základným súborom poistenia na žiadosť žalobcu. Výška mesačnej splátky bola dohodnutá
na 164,67 eur, z toho poistné predstavovalo 4,95 eur. RPMN bola uvedená na 15,90 %, fixná ročná
úroková sadzba na 15,90 %, odplata na 16,49 %, pričom najvyššia prípustná výška odplaty bola v tom
čase stanovená na 18,16 %. Žalobca sa zaviazal úver splatiť v 120 mesačných splátkach s konečným

termínom splatnosti dňa 20. septembra 2027. Súčasťou oboch zmlúv bol splátkový kalendár, štandardné
európske informácie o spotrebiteľskom úvere, informácie o RPMN, informácie podľa zákona o ochrane
osobných údajov, formulár o dôležitých zmluvných podmienkach uzatváraného poistenia a udelenie
súhlasu v zmysle tohto zákona. Obe zmluvy boli uzavreté v písomnej forme, žalobca ich dobrovoľne
podpísal a následne čerpal poskytnuté úvery a ich splácanie plnil podľa dohodnutých podmienok. Zo

zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie ďalej vyvodil, že poistné dojednania boli fakultatívne,
nebolo nimi podmienené získanie úveru, a preto ich nebolo potrebné zahrnúť do výpočtu celkových
nákladov spotrebiteľa. Súd prvej inštancie taktiež konštatoval, že zo zmlúv vyplývajú všetky zákonom
vyžadované náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, konkrétne
výška úveru, RPMN, celková čiastka na zaplatenie, spôsob výpočtu RPMN, ako aj údaje o orgáne

dohľadu. Výpočet RPMN bol v oboch prípadoch vykonaný a preukázané bolo, že uvedená RPMN v
zmluve nebola v neprospech spotrebiteľa, keďže v skutočnosti bola vypočítaná vyššia RPMN než bola
uvedená v zmluve, čím nevznikol dôvod na aplikáciu § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z.
Nezistil dôvodnosť tvrdení žalobcu o absolútnej neplatnosti zmlúv z dôvodu nedostatku oprávnenia
osoby, ktorá v mene žalovanej konala, keď žalovaná konala prostredníctvom osoby, ktorá bola na tento

úkon podľa § 15 Obch.z. oprávnená, hoci plnomocenstvo z roku 2017 už žalovaná nepredložila pre
uplynutie archivačnej lehoty. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu o neprijateľnosti konkrétnych zmluvných
podmienok ( čl. 9.2 a 9.4 zmluvy č. 1720027334 ), súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná nikdy
neuplatnila tieto podmienky voči žalobcovi, čím žalobcovi nevznikol naliehavý právny záujem na ich
posúdení súdom. Dodatočne uviedol, že obidve klauzuly boli v súlade s platnou právnou úpravou ( čl.

9.2 korešpondoval s § 565 a § 53 ods. 9 O.z., čl. 9.4 bol v súlade s § 9a ods. 2 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa ).

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, v ktorom ho napáda v celom rozsahu.
Odvolanie odôvodnil viacerými odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h)

C.s.p. Predovšetkým namieta, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane realizovať jej procesné práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej
inštancie podľa odvolateľa nevykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, čím došlo k nesprávnemu skutkovému zisteniu a následne k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci. Poukázal najmä na to, že žalovaná ani jej právna predchodkyňa nepredložili dohodu o

vykonaní práce sprostredkovateľa D. E. A., ktorý mal údajne konať pri uzavretí zmlúv o spotrebiteľských
úveroch v mene právnej predchodkyne žalovanej. Odvolateľ tvrdí, že ide o mzdový doklad, ktorý
sa povinne archivuje niekoľko desaťročí, a preto odôvodnenie súdu o uplynutí archivačnej lehoty je
nesprávne a v rozpore so zákonom. Odvolateľ ďalej uviedol, že súd prvej inštancie ignoroval jeho
zásadnú námietku, že neexistovalo žiadne plnomocenstvo udelené právnym predchodcom žalovanej

na konanie sprostredkovateľa pri uzatváraní predmetných zmlúv. Takisto opomenul skutočnosť, že
podľa výpisu z obchodného registra mohli za právnu predchodkyňu žalovanej konať len dvaja členovia
predstavenstvaspoločne,atedasamotnýpodpisjednejosobyjeprávneirelevantný.Vtejtosúvislostimá
za to, že absentuje identifikácia osoby sprostredkovateľa, a to najmä v zmluve o spotrebiteľskom úvere
č. 1720027334 z 18.9.2017, kde je uvedené len meno D. E. A. bez akýchkoľvek ďalších údajov ( dátum

narodenia,bydlisko,prípadneIČO),čovylučujeplatnézastúpenie.Vzmluveč.8510503100z24.1.2017
absentuje druhý podpis oprávnenej osoby za veriteľa, čo je podľa odvolateľa zásadnou vadou zmluvy.
Poukázal aj na to, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno ohľadom platnosti zmlúv a súd svojvoľne
bez vykonania potrebných dôkazov prisvedčil tvrdeniam žalovanej. Tvrdenie súdu, že žalobca čerpalúver a tým prejavil súhlas s platnosťou zmluvy odmieta s tým, že práve z dôvodu pochybností o platnosti
zmluvy podal žalobu. Vytkol aj arbitrárny a nepresvedčivý prístup k posúdeniu otázky platnosti poistnej
zmluvy, ktorá podľa žalobcu nevznikla, pretože chýba podpis poisťovateľa (VÚB, a.s.) na príslušnom

dokumente. K zásadným námietkam zaradil aj nesprávnu aplikáciu právnych noriem, keď súd prvej
inštancie aplikoval § 497 Obch.z., hoci podľa neho ide o spotrebiteľské zmluvy, na ktoré sa prioritne
vzťahujú ustanovenia O.z. ( § 52 a nasl. ) a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
Namietal aj nesprávne posúdenie otázky naliehavého právneho záujmu na určení, pričom poukázal na
judikatúruNajvyššiehosúduSR(napr.sp.zn.6Cdo/27/2018),podľaktorejžalobaspotrebiteľaourčenie

neprijateľnosti zmluvných podmienok nie je určovacou žalobou v zmysle § 137 C.s.p., ale osobitným
právnym prostriedkom ochrany spotrebiteľa. V odvolaní sa opiera aj o európske právo, konkrétne o
Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúru Súdneho
dvora EÚ ( Asturcom Telecomunicaciones ), podľa ktorej je vnútroštátny súd povinný aj bez návrhu
skúmať nekalosť zmluvných podmienok a neplatnosť zmluvy. V závere odvolania namieta, že súd prvej
inštancie sa dostatočne nevysporiadal s jeho tvrdeniami o absencii zákonných náležitostí zmlúv podľa

zákona o spotrebiteľských úveroch, nereagoval na jeho návrh na predloženie výpisov z úverového účtu,
čím došlo k zásadnému porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Žiadal, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie.

5. Žalovaná sa vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že sa v celom

rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a uviedla, že podľa jej názoru
súd vyčerpávajúco a správne vyhodnotil skutkové aj právne otázky sporu. Podané odvolanie žalobcu
považujezaveľmivšeobecnéazmätočné.Vtejtosúvislostinamietla,žezobsahuodvolanianiejemožné
bez pochybností určiť, aké konkrétne procesné pochybenia súdu prvej inštancie vytýka pod pojmom
„ arbitrárny “ postup a ktoré konkrétne skutkové alebo právne závery súdu považuje za „ inkonzistentné

“. Navrhla, aby odvolací súd odvolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol a potvrdil napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie.

6. Žalobca v replike v zmysle § 151 C.s.p. výslovne poprel všetky tvrdenia žalovanej a zotrval na
dôvodoch uvedených v podanom odvolaní. Odvolanie považuje za riadne a obsahujúce všetky zákonné

náležitosti podľa C.s.p., konkrétne označenie súdu, identifikáciu účastníkov, spisovú značku, rozsah
napadnutia rozhodnutia, odvolacie dôvody a odvolací návrh. Za irelevantné a nedôvodné považuje
hodnotenie žalovanej, že odvolanie je všeobecné a zmätočné, pričom žalovaná konkrétne nevysvetlila,
v čom má táto zmätočnosť spočívať. Poukázal na nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej
inštancie, ktorý aplikoval ustanovenie § 497 Obch.z. hoci išlo o spotrebiteľský vzťah, na ktorý sa prioritne

použijú ustanovenia O.z., zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a právo Európskej únie vrátane Smernice Rady 93/13/EHS. Konkretizoval
svoje výhrady voči posúdeniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 1720027334 zo dňa 18.9.2017,
pričom namietal, že táto zmluva neobsahuje všetky povinné náležitosti podľa § 9 ZoSÚ, najmä úplnú
identifikáciu finančného agenta, pravdivé a úplné vyčíslenie ročnej percentuálnej miery nákladov

( RPMN ), poukázal na údaje Ministerstva financií SR za 2. štvrťrok 2017, ktoré uvádzajú priemernú
RPMN pri spotrebiteľských úveroch na úrovni 8,96 % až 10,51 %, pričom RPMN posudzovanej zmluvy
dosahovala podľa žalobcu hodnotu 14,74 % bez započítania poplatku za poistenie, ktorý mal byť do
výpočtu zarátaný. Opätovne uviedol, že súd prvej inštancie mal vykonať dokazovanie týkajúce sa
výpisov z úverového účtu na preukázanie skutočného poskytnutia úverových prostriedkov. Nesplnenie

tejto povinnosti považuje za svojvoľné konanie súdu, ktoré malo za následok porušenie jeho práva na
spravodlivýproces.Ďalejuviedol,žežalobaourčenieneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskejzmluve
jeosobitnýmprostriedkomochranyspotrebiteľaanemožnojuodmietnuťzdôvoduabsencienaliehavého
právneho záujmu. Namietal aj nevykonanie rozhodnutia o návrhu na zmenu žaloby, ktoré bolo zo
strany súdu prvej inštancie prijaté, avšak vecne nebolo rozhodnuté. Napadnutý rozsudok považuje

za arbitrárny, zmätočný, nepresvedčivý, vydaný v rozpore s právom na spravodlivý proces a právom
Európskej únie, pričom dôvody neboli preskúmateľne odôvodnené.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( § 34 C.s.p. ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
( § 362 ods. 1 C.s.p. ), oprávnenou osobou – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané

( § 359 C.s.p. ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( § 355 ods. 1 C.s.p. ), po
skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( § 363 C.s.p. ) a že odvolateľ v
odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom ( § 379 C.s.p. ) a dôvodmi odvolania ( § 380 ods. 1 C.s.p. ), s prihliadnutím ex offo naprípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( § 380 ods. 2 C.s.p. ), súc pritom
viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné
priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky

pre jeho potvrdenie ( § 387 ods. 1 C.s.p. ).

8. Keďže sa odvolací súd stotožňuje so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a v celom rozsahu
na ne odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p. ), pretože sú úplné, logicky prepojené a vyplývajú z vykonaného
dokazovania, na zdôraznenie a doplnenie napádaného rozhodnutia uvádza už len uvádza nasledovné:

9. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 8510503100 a č.
1720027334 sú absolútne neplatné, odvolací súd túto námietku považuje za nedôvodnú, pretože zo
spisu nevyplýva existencia niektorého zo zákonných dôvodov absolútnej neplatnosti právneho úkonu
podľa §§ 37 - 39 O.z. Uzatvorenie zmluvy bolo realizované medzi subjektmi spôsobilými na právne
úkony a v súlade s platnou právnou úpravou. Žalobca prejavil záujem o poskytnutie úveru, úvery čerpal

a splácal. Prípadné tvrdenia o nedostatku splnomocnenia osoby, ktorá zmluvu za právnu predchodkyňu
žalovanej podpísala, sa javia ako účelové.

10. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie ( napr. rozsudok zo dňa 10.06.2021 vo veci C-19/20 Lovasné Tóth ), ako aj rozhodovacej

praxe slovenských všeobecných súdov a Ústavného súdu Slovenskej republiky, platí zásada, že v
prípade, ak veriteľ ( dodávateľ ) nepoprel existenciu zmluvy ani jej plnenie, a následne realizoval plnenie
zo zmluvy ( poskytnutie peňažných prostriedkov, akceptácia splátok ), nemožno na strane spotrebiteľa
uplatniť námietku, že osoba konajúca za veriteľa nemala vnútorné oprávnenie na uzatvorenie zmluvy.
Takáto námietka je v zmysle zásady právnej istoty a ochrany dobrej viery v právne úkony ( čl. 3

ods. 1 C.s.p., čl. 47 Charty základných práv EÚ, čl. 19 Zmluvy o EÚ ) právne irelevantná, pokiaľ
nesmeruje k ochrane spotrebiteľa pred nekalými obchodnými praktikami alebo k preukázaniu absolútnej
neplatnosti právneho úkonu z dôvodov stanovených zákonom. V danom prípade je nesporné, že právna
predchodkyňa žalovanej poskytla žalobcovi spotrebiteľovi finančné plnenie, čo žalobca svojím konaním
( čerpanie úveru, uhrádzanie splátok ) potvrdil, preto sa odvolací súd nestotožňuje s právnym názorom

žalobcu, že by absencia doloženého vnútorného poverenia konkrétnej osoby ( sprostredkovateľa ) mala
za následok neplatnosť zmluvy. Rozhodujúca je totiž objektívna existencia zmluvy ako právneho vzťahu
a jej následné plnenie zo strany oboch zmluvných strán, čo v kontexte uvedenej judikatúry vylučuje
úspešnosť takejto námietky. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR ( napr. nález sp. zn. I. ÚS
640/2014 ) platí preferencia výkladu právnych úkonov skôr v prospech ich platnosti než neplatnosti.

11.Odvolacísúdsastotožňujeajsozávermisúduprvejinštancieotom,žepredmetnézmluvyobsahovali
všetky zákonom požadované náležitosti podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ. Namietané údaje o RPMN boli uvedené
v zmluvách správne a najmä nie v neprospech spotrebiteľa. V prípade úveru č. 1720027334 bola
deklarovaná RPMN 15,90 %, pričom skutočne zistená hodnota RPMN bola 15,77 % ( teda v prospech

spotrebiteľa ), v prípade úveru č. 8510503100 bola uvedená RPMN 19,90 %, pričom skutočne zistená
hodnota predstavovala 24,60 %, opäť nie v neprospech žalobcu.

12. Odvolací súd pripomína, že pre aplikáciu § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. musí byť
splnená kumulatívne podmienka uvedenia nesprávnej RPMN a jej uvedenie v neprospech spotrebiteľa.

Táto podmienka v predmetnej veci naplnená nebola.

13. Podľa § 53 ods. 6 O.z. ( v znení účinnom v r. 2017 ), ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú
možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o

stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací
predpis.

14. Podľa § 1 ods. 1 nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z. odplata pri poskytnutí peňažných
prostriedkovspotrebiteľovinesmieprevýšiťdvojnásobokpriemernejročnejpercentuálnejmierynákladov

pri obdobnom úvere alebo pôžičke.

15. Podľa historických údajov Ministerstva financií SR ( v spolupráci s NBS ), priemerná RPMN pre
spotrebiteľské úvery v septembri 2017 bola približne 11,24 % ( ide o údaj pre úvery so splatnosťou nad5 rokov ). Dvojnásobok priemernej RPMN ( maximálna prípustná zákonná hranica): 11,24 % × 2 = 22,48
%, RPMN v zmluve úveru č. 1720027334 = 15,90 %. Dohodnutá RPMN neprekračuje zákonný limit,
a teda zmluva neodporuje § 53 ods. 6 O.z. ani nariadeniu vlády č. 87/1995 Z. z., zmluva bola uzavretá

v súlade s platným právom, RPMN 15,90 % bola v čase uzavretia zmluvy zákonne prípustná, zmluva
teda neporušila maximálnu prípustnú odplatu stanovenú vykonávacím predpisom.

16. Podľa historických údajov Ministerstva financií SR ( a výpočtov odvodených z údajov NBS ) bola
priemerná RPMN pre spotrebiteľské úvery so splatnosťou 1–5 rokov v januári 2017 približne 11,00 %,

maximálne prípustná RPMN podľa zákona: 2 × 11,00 % = 22,00 %, RPMN v zmluve o úvere č.
8510503100: 19,90 %. Aj z uvedeného vyplýva, že zmluva uzavretá 24.1.2017 s výškou úveru 4.000
eur, RPMN 19,90 % a splatnosťou 60 mesiacov bola v súlade s § 53 ods. 6 O.z. a nariadením vlády SR
č. 87/1995 Z. z. Odplata ( RPMN ) neprekročila maximálne prípustnú výšku v danom čase. Zmluva teda
neporušuje zákonnú ochranu spotrebiteľa v otázke výšky odplaty.

17. Námietka žalobcu týkajúca sa údajného nesprávneho výpočtu RPMN z dôvodu zarátania poistného
neobstojí, keďže poistné nebolo do výpočtu RPMN zahrnuté práve z dôvodu, že dojednanie poistenia
bolo fakultatívne a nebolo podmienkou získania úveru za ponúkaných podmienok ( § 2 písm. g) ZoSÚ )
t.z. veriteľ nevyžadoval poistenie úveru ako podmienku na uzavretie zmlúv o úvere ( § 2 písm. r) ZoSÚ ).

18. Čo sa týka vyslovenia neprijateľnosti podmienky v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 1720027334
„ konsolidácia “ zo dňa 18.9.2017 v bode 9.2 v tomto znení: „ Bod 9.2 Vyhlásenie okamžitej splatnosti
Pôžičky Spoločnosť je oprávnená v prípade riadneho a včasného nesplácania Splátok Pôžičky žiadať
od klienta zaplatenie celej pohľadávky Spoločnosti, ktorá sa stane okamžite splatnou ( vyhlásiť okamžitú
splatnosť Pôžičky), ak je Klient v omeškaní s úhradou jednej Splátky alebo čiastočného plnenia jednej

Splátky počas obdobia dlhšieho ako 3 mesiace a to za podmienok ustanovených v § 53 ods. 9 a § 565
Občianskeho zákonníka. “ treba uviesť, že táto zmluvná podmienka nie je neprijateľná per se ( „ sama
o sebe“ ), ak ju veriteľ uplatňuje v súlade s § 53 ods. 9 O.z., t. j. po uplynutí 3 mesiacov omeškania
a po predchádzajúcom písomnom upozornení spotrebiteľa. Aby táto podmienka neporušovala práva
spotrebiteľa, musí byť uplatňovaná presne podľa zákona, konkrétne: spotrebiteľ musí byť v omeškaní

viac ako 3 mesiace s aspoň jednou splátkou ( alebo jej časťou ), a veriteľ ( dodávateľ ) ho musí predtým
písomne upozorniť, že môže dôjsť k vyhláseniu okamžitej splatnosti.

19. Čo sa týka vyslovenia neprijateľnosti podmienky v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 1720027334
„ konsolidácia “ zo dňa 18.9.2017 v bode 9.4 v tomto znení: „Bod 9.4 V prípade, ak dôjde k

vymáhaniu pohľadávky prostredníctvom tretej osoby, súčasťou pohľadávky Spoločnosti voči Klientovi sú
aj Spoločnosťou skutočne vynaložené náklady na zabezpečenie vymáhania pohľadávky a to maximálne
vo výške 14 % z vymoženej dlžnej sumy a DPH.“ Nie je taktiež neprijateľnou zmluvnou podmienkou
ak sa jedná o preukázateľné a účelne vynaložené náklady, ak bol spotrebiteľ dopredu transparentne
oboznámený s ich možnou výškou a povahou a výška 14 % je len orientačným stropom, nie automaticky

účtovanou čiastkou. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou by bola vtedy ak by bola v rozpore s §
53 ods. 4 písm. v) O.z. účinného v roku 2017 t.z. umožnila by automatické účtovanie nákladov bez
predchádzajúceho objektívneho posúdenia, najmä: bez preverenia, či boli vynaložené účelne, či boli
primerané ( napr. vzhľadom na výšku dlhu ), a či spotrebiteľ mohol primerane predvídať, že budú
účtované v tejto výške.

20. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj obsahu spisového
materiálu, konštatuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere ( bod 13. 1 ) obsahuje aj náležitosti podľa §
9 ods. 2 písm. y) ( akt. písm. v ) zákona č. 129/2010 Z. z., teda názov a adresu príslušného orgánu
dohľadu, ktorým je Národná banka Slovenska.

21. K námietke odvolateľa týkajúcej sa nesprávnej aplikácie právnych noriem, keď súd prvej inštancie
aplikoval § 497 Obch.z., hoci podľa neho ide o spotrebiteľské zmluvy, na ktoré sa prioritne vzťahujú
ustanovenia O.z. ( § 52 a nasl. ) a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch treba uviesť,
že súd prvej inštancie nepochybil ( bod 16 rozsudku súdu prvej inštancie ), pretože podľa slovenského

právneho poriadku sa zmluva o úvere posudzuje podľa § 261 Obch.z. ako obchodnoprávna, ak spĺňa
určité podmienky, a to, že veriteľ ( dodávateľ ) vystupuje ako podnikateľ ( § 2 ods. 2 Obch.z.) a dlžník
je fyzická osoba – nepodnikateľ, t. j. spotrebiteľ. Zároveň však platí dôležitá výnimka, a to ak ide o
spotrebiteľský úver, kde sa uplatní prioritne ochrana spotrebiteľa podľa osobitných predpisov, najmäpodľa ZoSÚ a O.z. Z uvedeného tak jednoznačne vyplýva, že formálne právny režim je obchodnoprávny
( na základe § 261 ods. 6 písm. d) Obch.z. ) pričom materiálny obsah práv a povinností sa v
spotrebiteľských vzťahoch spravuje aj kogentnými ustanoveniami O.z. a osobitných predpisov na

ochranu spotrebiteľa. Záverom je preto potrebné uviesť, že zmluva o úvere medzi bankou a fyzickou
osobou – nepodnikateľom sa posudzuje ako obchodnoprávny záväzkový vzťah podľa Obch.z., avšak s
aplikáciou ustanovení na ochranu spotrebiteľa podľa O.z. a osobitných zákonov ( napr. ZoSÚ ).

22. V súvislosti so žalobcovým prejavom nespokojnosti s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd

poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok ( napr.
II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97 ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy nie
je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,
aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti ( napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS
162/05, I. ÚS 140/2017 ).

23. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom nie sú
naplnené. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré

bolipotrebnékzisteniuskutkovéhostavuavyplývajúzobsahuspisu,viedlikukonštatovaniusúdomprvej
inštancie o nedôvodnosti žalobných nárokov žalobcu. Odvolací súd konštatuje, že po preskúmaní veci
nezistil žiadne skutkové, ani právne vady napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Ani odvolacia
argumentácia žalobcu v podobe nových skutočností a dôkazov nebola spôsobilá nič zmeniť na závere,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

24. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania ( porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04,
II. ÚS 200/09 a podobne ). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu,

preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

25. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania strán v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie
i proti tomuto výroku, avšak neuviedol žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko odvolací súd považuje
preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny a žalobca

žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu
prvej inštancie vychádzajúci z tzv. zásady úspechu nespochybnil ( v prípade ktorého ani odvolací súd
nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti ), nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.

26. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie

žalobu zamietol, je vecne správny. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1,
§ 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 C.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej

priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

28. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákonpripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Súd poučuje strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci

(§ 160 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).