Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, March 27, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/121/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200663
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Jelinková Dudzíková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200663.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej,

LL.M.ačlenovsenátuJUDr.IngridyHudecovej(sudkyňaspravodajkyňa)aJUDr.LukášaGalla,vprávnej
veci žalobcu: VIKING, s.r.o., IČO: 35 788 275, so sídlom: Horárska 12, 821 09 Bratislava, právne
zastúpeného: SEDLÁČEK, advokátska kancelária s. r. o., IČO: 51 018 128, so sídlom: Karpatská
3291/36, 900 31 Stupava, za ktorú koná JUDr. Matej Sedláček, advokát a konateľ, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, IČO: 42 499 500, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100505913/2020 zo dňa 24.02.2020,
takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
100505913/2020 zo dňa 24.02.2020 a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 102694103/2019 zo
dňa 21.11.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi súd voči žalovanému p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu ako daňového subjektu daňovú
kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie obdobie február 2018.
Daňová kontrola začala dňa 15.08.2018 na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 101303350/2018
zo dňa 09.07.2018, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 08.08.2018. O výsledku zistení z daňovej kontroly
správca dane vyhotovil Protokol č. 100988363/2019 zo dňa 29.04.2019 (ďalej len „Protokol“) , ktorý
bol spolu s výzvou na vyjadrenie doručený žalobcovi dňa 06.05.2019. Dňom doručenia Protokolu bola
daňová kontrola ukončená a dňom nasledujúcim po jeho doručení sa začalo vyrubovacie konanie.

2. Dňa 21.11.2019 vydal správca dane rozhodnutie č. 102694103/2019 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie“), ktorým žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový
poriadok“) vyrubil rozdiel dane v sume 5 000 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie február 2018, so
splatnosťou do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, s tým, že daň vyrubená
daňovým priznaním doručeným dňa 26.03.2018 predstavovala sumu 6 942,90 Eur a daň zistená

správcom dane vo vyrubovacom konaní sumu 11 942,90 Eur. Správca dane nepriznal žalobcovi právo
na odpočítanie dane z faktúry č. 118014 zo dňa 28.02.2018 v celkovej sume 20 400 Eur (základ dane
vo výške 17 000 Eur, DPH vo výške 3 400 Eur) a z faktúry č. 118015 zo dňa 28.02.2018 v celkovej sume
9 600 Eur (základ dane vo výške 8 000 Eur, DPH vo výške 1 600 Eur) za služby prijaté od dodávateľa:PANONIA medical s.r.o., IČO: 50 478 613, so sídlom: Vrbová 22/A, 931 01 Šamorín (ďalej len „dodávateľ
PANONIA“).

3. Na základe odvolania žalobcu, podaného proti prvostupňovému rozhodnutiu, žalovaný rozhodnutím
č. 100505913/2020 zo dňa 24.02.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), podľa § 74 ods. 4 Daňového
poriadku prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a námietky žalobcu považoval za
neopodstatnené.

II.
Žaloba

4. Včas podanou všeobecnou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“), doručenou dňa 01.05.2020
na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
a zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu

dane (ďalej spolu aj „preskúmavané rozhodnutia“ alebo „vydané rozhodnutia“), vrátane postupu, ktorý
predchádzal ich vydaniu, keďže mal za to, že bol ukrátený na svojich právach a právom chránených
záujmoch. Preskúmavané rozhodnutia sú podľa jeho názoru nezákonné, nezrozumiteľné, arbitrárne,
nedostatočne odôvodnené, nesprávne právne posúdené. Žalobca namietal existenciu žalobných
dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), teda na nesprávne právne posúdenie veci,
nepreskúmateľnosť vydaných rozhodnutí, nedostatočne zistený skutkový stav a podstatné pochybenia
procesného charakteru, ktoré boli identifikované z obsahu žaloby.

5. V bližšom odôvodnení žaloby žalobca vyjadril nesúhlas so závermi žalovaného a správcu dane

(ďalej spolu len „daňové orgány“), pretože podľa jeho názoru preukázal reálne uskutočnenie prác
zrealizovaných pre neho dodávateľom PANONIA a pri odpočítaní DPH postupoval v predmetnom
zdaňovacom období v súlade so zákonom. Podľa názoru žalobcu daňové orgány nezistili skutkový
stav riadnym spôsobom, v rozpore so zákonom aplikovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne
predpisy, pričom ich závery neodzrkadľujú tie skutočnosti, ktoré boli v priebehu daňovej kontroly

zistené. Vec nebola dostatočným spôsobom prejednaná, správne právne posúdená, nebolo vykonané
dokazovanie v navrhnutom rozsahu a najmä v rozsahu nevyhnutnom pre správne posúdenie veci,
úkonmi daňových orgánov nedošlo k úplnému zisteniu skutkového stavu a ich právne závery sú
nesprávne.

6. Žalobca vysvetlil, že v spornom zdaňovacom období organizoval v jeho prevádzke podujatia pre
viaceré subjekty, čo bolo jednoznačne preukázané, a daňové orgány túto skutočnosť nespochybnili. Za
účelom zorganizovania predmetných podujatí bolo potrebné vykonať pred ich uskutočnením prípravné
inštalačné práce a následne po ich skončení deinštalačné práce a s tým súvisiace činnosti, ktorých
vykonanie si žalobca objednal u dodávateľa PANONIA. Ich podrobný popis a ďalšie skutočnosti sú

obsahom administratívneho spisu. Fakt, že dodávateľ PANONIA nemal dosiaľ žiadnych zamestnancov,
ani skutočnosť, že tomuto dodávateľovi bola určená daň podľa pomôcok z dôvodu jeho nespolupráce
so správcom dane, automaticky neznamená, že pre žalobcu predmetné práce nemohol vykonať
napríklad subdodávateľsky alebo cez živnostníkov. Naopak, predmetný dodávateľ opakovane vo
svojich podaniach ozrejmil túto skutočnosť a preukázal ju, čo však daňové orgány v preskúmavaných

rozhodnutiach nezohľadnili, hoci išlo o významný dôkaz. Žalobca doplnil, že v konaní pred Daňovým
úradom Banská Bystrica, pobočka Žiar nad Hronom, boli predmetné služby považované za preukázané,
pričom išlo o služby rovnakého charakteru ako v posudzovanom prípade, od rovnakého dodávateľa,
rozdiel bol len v tom, že sa týkali iného zdaňovacieho obdobia.

7. Závery žalovaného ohľadom poctivého obchodného styku žalobca označil za irelevantné. Vyjadril
presvedčenie, že jeho štatutárny zástupca neporušil žiadnu zákonnú povinnosť. Podľa neho je
objektívne nemožné a vylúčené, aby mal každý štatutárny zástupca podrobnú vedomosť o všetkých
záležitostiach spoločnosti. Odborná starostlivosť je konanie so starostlivosťou primeranou funkcii
a postaveniu konajúcej osoby, pri zohľadnení všetkých dostupných informácií, ktoré sa týkajú a môžu

mať vplyv na jej rozhodovanie. Žalobca nekonal v rozpore so žiadnym právnym predpisom, keď
si niektoré práce pri organizovaní podujatí objednal u externého dodávateľa. Postupoval v súlade
s princípom obozretnosti, neplatil žiadne preddavkové faktúry, ale len odplatu za skutočne dodané
služby. Ak sa správca dane neuspokojil s predkladanými dôkazmi, mohol vypočuť ďalších svedkov,v opačnom prípade porušil svoju povinnosť postupovať tak, aby došlo k naplneniu zásady objektívnej
pravdy, s cieľom riadneho a objektívneho zistenia skutočností rozhodných pre vyrubenie dane, teda
z jeho strany došlo k porušeniu § 3 ods. 3 a § 24 ods. 2 Daňového poriadku. Nevypočutie konateľa

dodávateľa PANONIA, resp. jeho nekontaktnosť, nemôže byť na ťarchu žalobcu a nemôže to byť ani
dôvodom na neuznanie odpočtu dane. Žalobca v tejto súvislosti zdôraznil, že predmetné služby si riadne
objednal, prijal a zaplatil, pričom nie je rozhodujúce, či ich vykonal dodávateľ PANONIA sám alebo
prostredníctvom tretích osôb. Pochybenie dodávateľa nemôže byť na ujmu žalobcu. Nedodanie služieb
nemôže preukazovať výlučne absencia vlastných personálnych zdrojov dodávateľa.

8. V ďalšej časti svojej žalobnej argumentácie žalobca daňovým orgánom vytkol nesprávne
posúdenie rozloženia dôkazného bremena, keďže žalobca vyčerpal vlastné dôkazné bremeno tým,
že nespochybniteľne preukázal dodanie služieb sporným dodávateľom. Bol to práve správca dane,
ktorý neuniesol dôkazné bremeno, keďže sa mu nepodarilo právne relevantným spôsobom vyvrátiť
pochybnosti, či daňovo uznateľná služba bola poskytnutá. Podotkol, že z doterajšej ustálenej

rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že v situáciách, keď platiteľ dane preukáže existenciu plnenia
prostredníctvom všetkých jemu dostupných prostriedkov, je na správcovi dane, aby preukázal opak,
k čomu však v danej veci nedošlo, pretože správca dane nesplnil túto svoju povinnosť a rozhodol výlučne
na základe pochybností a bez existencie relevantných dôkazov. Daňové orgány si taktiež nesprávne
vyložili § 46 ods. 5 Daňového poriadku, keďže dôkazné bremeno daňového subjektu nemožno chápať

ako absolútne. Dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí. Nie
je možné ho ponímať a rozširovať ho, resp. vykladať ho extenzívne na ťarchu daňového subjektu
a zaťažiť ho preukázaním skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval. Žalobca zdôraznil, že
daňové orgány neprihliadali na rozhodovaciu prax súdov vrátane Súdneho dvora Európskej únie, najmä
na rozhodnutia vo veciach Optigen, Marks Pen, Axel Kittel, Bonik, Gábor, Mahageben a iné, v zmysle

ktorýchnajrôznejšienedostatkyvprostredídodávateľaniesúdôvodompreneuznanieodpočtunastrane
odberateľa, s výnimkou splnenia dvojakej podmienky, ktorou je podvod a vedomosť. Žalobca dodal, že
aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové
nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňového konania. Hodnotenie dôkazov musí zodpovedať
zásadám logického myslenia a správnej aplikácii relevantných ustanovení, čo však v posudzovanej veci

nebolo splnené.

9. Žalobca konštatoval, že v predmetnom daňovom konaní preukázal všetky zákonné podmienky pre
uplatnenie odpočítania dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), preukázal, že uskutočnil predmetné eventy,

pre ktoré mu dodávateľ PANONIA poskytol služby, a tieto eventy žalobca ďalej fakturoval svojim
odberateľom, teda služby boli reálne dodané. Na záver žalobca poukázal na skutočnosť, že ak daňové
orgány spochybnili dodanie služieb z dvoch faktúr, vo vzťahu k faktúre č. 118014 svoje závery nijakým
spôsobom neodôvodnili.

10. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol zrušiť obe preskúmavané rozhodnutia, vec vrátiť správcovi
dane na ďalšie konanie a žalovaného zaviazať na náhradu trov konania žalobcovi v rozsahu 100 %.

III.
Vyjadrenie žalovaného

11. V rámci reakcie na súdom doručenú žalobu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným krajskému
súdu dňa 12.10.2020. Zhrnul skutkový stav v danej veci a k námietkam žalobcu uviedol, že
preskúmavané rozhodnutia boli riadne odôvodnené, keďže žalobca nepreukázal nárok na odpočítanie
dane a uplatnením nároku porušil § 49 ods. 1 zákona o DPH. Daňový subjekt musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak, ako ho deklaroval v daňovom priznaní
alebo na predloženom doklade, a to aj osobou uvedenou na tomto doklade. Osoba, ktorá je uvedená
ako dodávateľ na faktúre, musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala službu odberateľovi. Daňový
subjekt je povinný preukázať a správca dane je oprávnený preveriť, kým a ako sa zdaniteľný obchod
uskutočnil.

12. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave, keďže
podľa neho táto skutočnosť z administratívneho spisu nevyplýva, jeho závery boli riadne odôvodnené
a odzrkadľujú tie skutočnosti, ktoré boli v priebehu daňovej kontroly zistené. To, že niektoré podujatiasprávca dane nespochybnil, nemajú vplyv na posúdenie uskutočnenia preverovaných obchodných
transakcií, keďže vo výsledku sa jednalo o úplne odlišné služby iného charakteru. Žalovaný zdôraznil
dôkaznú povinnosť žalobcu i skutočnosť, že svojho dodávateľa si žalobca vybral sám, pričom podľa

názoru žalovaného sa žalobca vo vzťahu k predkladaniu dôkazov správal účelovo.

13. K daňovej kontrole vykonávanej Daňovým úradom Banská Bystrica, pobočka Žiar nad Hronom,
žalovaný dôvodil, že išlo o daňovú kontrolu bez nálezu, ktorú vykonával iný správca dane, teda išlo
o iné konanie, ktoré s preskúmavanými rozhodnutiami nesúvisí, preto tvrdenia žalobcu označil za

nedôvodné. Za rovnako nedôvodnú považoval námietku žalobcu o nesprávnej aplikácii § 46 ods. 5
Daňového poriadku, keď mal za to, že na základe výzvy predložil iba také dôkazy, ktorými správca
dane už disponoval, a predložil len slovné vyjadrenie bez relevantných dôkazov, teda vznesené
pochybnosti neodstránil. Zdôraznil význam poctivého obchodného styku a vedomosť štatutárneho
orgánu daňového subjektu o obsahu a rozsahu činností spoločnosti, ako aj o subjektoch, v spolupráci
s ktorými k podnikaniu dochádza. Ak by si žalobca dôkladne preveril svojho obchodného partnera,

z verejne dostupných zdrojov, napr. www.finstat.sk, by podľa žalovaného zistil, že jeho obchodný partner
od vzniku spoločnosti nepodal žiadne účtovné výkazy, hoci bol k tomu povinný. Žalovaný zdôraznil, že
dôkazné bremeno je na žalobcovi, s poukazom na § 24 ods. 1 Daňového poriadku, a daňový subjekt
je primárne povinný preukazovať ním tvrdené skutočnosti, pričom v danej veci žalobca svoje dôkazné
bremeno neuniesol, a k obstaraniu ani k dodaniu fakturovaných služieb nedošlo, teda nedošlo ani

k vzniku daňovej povinnosti v zmysle § 19 zákona o DPH.

14. K námietke absencie zdôvodnenia záverov vo vzťahu k obom faktúram žalovaný napokon dodal,
že skutkové aj právne zaradenie bolo pri všetkých faktúrach rovnaké a s poukazom na hospodárnosť
konania túto námietku nepovažoval za opodstatnenú.

15. Žalovaný zotrval na svojom stanovisku vyjadrenom v napadnutom rozhodnutí a uzavrel, že postup
daňových orgánov a nimi vydané rozhodnutia sú v súlade so zákonom, preto navrhol žalobu ako
nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietnuť a žalobcovi nepriznať náhradu trov konania.

IV.
Replika žalobcu

16. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným krajskému súdu dňa 02.11.2020.
Žalobca považoval v prvom rade za potrebné ohradiť sa voči procesnej obrane žalovaného a zdôraznil

právo na ochranu svojej dobrej povesti. Poukázal na to, že vznikol v roku 2000 s cieľom priniesť
gastronómiu svetového formátu na Slovensko a pozdvihnúť jej úroveň, ako i kvalitu reštauračných
služieb,apriniesťnovétrendy.Zdôraznilvlastnéúspechyvrátanedosiahnutýchoceneníaozrejmil,žepo
celýčassvojhopôsobenianatrhustabilnepožívadobrémenoapovesťspoľahlivéhoaférovéhopartnera
a svoje daňové a iné povinnosti si vždy plní, vrátane platenia DPH, ktorej je čistým prispievateľom.

17. K vyjadreniu žalovaného uviedol, že nebola preukázaná zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí
a ich správnosť, rovnako ani správnosť postupu daňových orgánov. Zotrval na svojej žalobnej
argumentácii, ktorú sčasti zopakoval, a zvýraznil, že daňové orgány nedodržali zásadu rovnakého
zaobchádzania a rozhodovania v skutkovo a právne zhodných prípadoch. Zároveň zotrval na žalobnom

petite.

18. Replika žalobcu bola žalovanému doručená dňa 08.12.2023, duplika z jeho strany však nebola
podaná.

V.
Relevantná právna úprava

19. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona
v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

20. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách.21. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov.

22. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

23. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

24. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

25. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

26. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa
berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,

vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti
uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú
realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňovéhozvýhodnenia,naktorébyinakneboldaňovýsubjektoprávnený,saprisprávedaníneprihliada.

27. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

28.Podľa§46ods.5Daňovéhoporiadkuakvzniknúpochybnostiosprávnosti,pravdivostialeboúplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť

údajov riadne preukázal.

29. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v
daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným
orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

30. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon
neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

31. Podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu
požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom
konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri
rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť

odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací
orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo
odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.

VI.

Posúdenie veci správnym súdom

32. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) začalSprávny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského
súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej
len„správnysúd“alebo„súd“)vovšetkýchveciach,vktorýchjeod01.06.2023danáprávomocsprávnych

súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne vedená
pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1S/121/2020, v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu, kde je vedená pod sp. zn.

BA-1S/121/2020.

33. Správny súd v súlade s § 107 ods. 1 písm. a) SSP vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 27.03.2025,
v neprítomnosti tak žalobcu, ako i žalovaného, ktorí svoju neprítomnosť ospravedlnili e-mailovými
podaniami z 24.03.2025 a zároveň súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Keďže pred
vyhlásenímrozsudkuvovecibolisplnenépodmienky§137ods.3vetadruháSSP,správnysúdrozsudok

vyhlásil vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu
dňa 27.03.2025, teda dňom vyhlásenia rozsudku v zmysle § 137 ods. 3 SSP je deň 27.03.2025.

34. Predmetom tohto konania bolo posúdenie zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí, ktorými bol
žalobcovi podľa § 68 ods. 5, § 74 ods. 4 Daňového poriadku vyrubený rozdiel na DPH v sume 5 000

Eur za zdaňovacie obdobie február 2018 s tým, že daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní
predstavovala sumu 11 942,90 Eur, oproti dani vo výške 6 942,90 Eur vyrubenej v daňovom priznaní
podanom žalobcom dňa 26.03.2018. Daňové orgány dospeli k záveru, že došlo k porušeniu ustanovení
zákona o DPH a v preskúmavaných rozhodnutiach sa zamerali na preverovanie odpočtu dane, ktorý si
žalobca uplatnil z dodávok realizovaných dodávateľom PANONIA, a to:

- z faktúry č. 118014 vystavenej dodávateľom PANONIA dňa 28.02.2018 v celkovej sume 20 400 Eur,
základ dane vo výške 17 000 Eur, DPH vo výške 3 400 Eur, za dodanie služieb: sumarizácia dokladov
za prevádzku FACH Juice Shop a FACH Bistro pre spracovanie skladového hospodárstva v celkovej
cene 6 000 Eur; sumarizácia dokladov za prevádzku FACH Bar a FACH restaurant pre spracovanie
skladového hospodárstva v celkovej cene 3 600 Eur; spracovanie účtovných dokladov pre finančno –

ekonomické oddelenie v celkovej cene 6 000 Eur; spracovanie podkladov pre mzdovú učtáreň v celkovej
cene 4 800 Eur; dátum dodania služieb: 28.02.2018;
- z faktúry č. 118015 vystavenej dodávateľom PANONIA dňa 28.02.2018 v celkovej sume 9 600 Eur,
základ dane vo výške 8 000 Eur, DPH vo výške 1 600 Eur, za dodanie služieb: príprava a deinštalácia set
up pre event „f&f“ v celkovej cene 2 400 Eur; príprava a deinštalácia set up pre event „amazon“ v celkovej

cene 2 400 Eur; príprava a deinštalácia set up pre event „answear“ v celkovej cene 2 400 Eur; príprava
a deinštalácia set up pre event „google“ v celkovej cene 2 400 Eur; dátum dodania služieb: 28.02.2018.

35. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10, § 13 ods. 1
SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal vydané rozhodnutia daňových orgánov,

vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uplatnených v žalobe, a dospel
k záveru, že žaloba je dôvodná a preskúmavané rozhodnutia je potrebné zrušiť vzhľadom na zistenie
existencie žalobného dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, teda pre ich nepreskúmateľnosť.

36. Primárne správny súd upriamil pozornosť na identifikáciu dôvodov pre nepriznanie práva na odpočet

DPH podľa § 49 ods. 1, § 51 ods. 1 zákona o DPH, ktorý je základným východiskom pre posúdenie
všetkých žalobných dôvodov a zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí, teda zameral sa na rozlíšenie
toho,čiodpočetdanenebolžalobcovipriznanýpreabsenciusplneniahmotnoprávnychpodmienokalebo
pre existenciu daňového podvodu či zneužitia práva. Správny súd poukazuje na to, že už Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „NSS SR“ alebo „kasačný súd“) opakovane

v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že je potrebné rozlišovať medzi uvedenými dôvodmi pre
nepriznanie uplatneného práva na odpočítanie dane, a že toto rozlišovanie nie je samoúčelné, keďže
pri skúmaní hmotnoprávnych podmienok dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt a jeho dobrá
viera v zásade nezohráva žiadnu rolu, kým v prípade preukazovania účasti na obchodnom reťazci
poznačenom daňovým podvodom a pri zneužití práva dôkazné bremeno zaťažuje finančné orgány

(por. rozhodnutia NSS SR sp. zn. 3Sfk/139/2022, 3Sfk/27/2021, 3Sfk/146/2022, etc.). Kasačný súd
tiež zdôraznil, že správny súd je vymedzeným dôvodom nepriznania odpočtu dane viazaný a nie je
oprávnený ho meniť (napr. rozhodnutie NSS SR sp. zn. 4Sžfk/36/2021 a iné). Z uvedeného teda vyplýva,
že ak daňové orgány nesprávne alebo nejasne ustálili existenciu konkrétneho dôvodu nepriznania právana odpočet DPH, správny súd v zmysle zásady subsidiarity správneho súdnictva nie je oprávnený
prehodnocovať tieto závery na základe daňovými orgánmi ustáleného skutkového stavu a vykonaného
dokazovania, rovnako nie je oprávnený ustáliť dôvod nepriznania odpočtu dane sám, ak daňové orgány

nedali jednoznačnú odpoveď na túto otázku.

37. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí súd zistil, že daňové orgány odopretie práva na odpočet
dane žalobcovi založili na nasledujúcich skutočnostiach: Po zhodnotení daňových zistení správca dane
dospel k záveru, že dodávateľ PANONIA nevykonával v zdaňovacom období február 2018 reálnu

ekonomickú činnosť, bol spoločnosťou bez hospodárskej reality a v predmetnom zdaňovacom období
reálne nedodal služby žalobcovi a nevznikla mu daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 2 zákona
o DPH, a teda tento obchodný vzťah bol vytvorený za účelom získania daňovej výhody – odpočítania
dane. Správca dane poznamenal, že je neštandardné, že dodávateľ PANONIA je stále poskytovateľom
služby pre žalobcu, ale so správcom dane dlhodobo nespolupracuje. Taktiež poukázal na to, že napriek
tomu, že žalobca má cca 40 zamestnancov, nemá takú kapacitu, aby pokrýval pomocné práce pri

eventoch vlastnými zamestnancami, pričom však z protokolu o určovaní dane podľa pomôcok za
zdaňovacie obdobie február 2018, vyhotovenom Daňovým úradom Trnava, pobočka Galanta, vyplynulo,
že dodávateľ PANONIA vystupujúci ako daňový subjekt nepredkladal doklady, v stanovenej lehote
si neplnil povinnosti na základe zaslaných výziev, nespolupracoval so správcom dane, nepredložil
dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, bol nekontaktný, nemal podľa Sociálnej poisťovne evidovaných

žiadnych zamestnancov, ani nebol registrovaný pre daň zo závislej činnosti, t. j. nemal vlastných
zamestnancov, ktorými by mohol služby zabezpečiť. Správca dane poukázal na to, že žalobca nekonal
v súlade s princípmi obozretnosti, dostatočne si nepreveril svojho dodávateľa, vystačil si s tým, že má
uzavretú rámcovú zmluvu, pričom neriešil, akí pracovníci prídu od dodávateľa PANONIA a neevidoval
ich dochádzku. Žalobca teda nepreukázal uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako ich deklaroval.

Nie je povinnosťou správcu dane zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca služby v skutočnosti
prijal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú tvrdenia daňového subjektu o tom, že predmetné služby boli
dodané dodávateľom PANONIA. Služby uvedené na faktúrach č. 118014 a 118015 podľa správcu dane
neboli dodané a nenastalo žiadne zdaniteľné plnenie. Žalobcovi právo na odpočítanie dane z týchto
faktúr nepriznal z dôvodu, že v priebehu daňovej kontroly nepreukázal nárok na odpočítanie dane.

Konštatoval, že žalobca odpočítaním dane porušil ustanovenie § 49 ods. 1 zákona o DPH.

38. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane ďalej uviedol, že v rámci výkonu daňovej
kontroly nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale svoje zisťovanie zameral hlavne na reálnosť
vecného plnenia, teda na skutočnosť, či dodávateľ PANONIA služby reálne dodal a či túto dodávku

vôbec mohol uskutočniť, teda u deklarovaného dodávateľa skúmal existenciu formálneho, personálneho
vybavenia, pričom zistil, že dodávateľ PANONIA nemal vlastné personálne zdroje a jeho jediný
dodávateľ Mercatura, s.r.o., IČO: 50 628 933, so sídlom: Mriaziarenská 21, 821 08 Bratislava (ďalej
len „Mercatura“), dodania voči nemu nepriznal, dňa 31.03.2018 mu bola zrušená registrácia na DPH
a daňové priznanie za február 2018 nepodal. Konštatoval, že správca dane nie je povinný zisťovať, od

ktorého iného dodávateľa žalobca skutočne prijal službu alebo akým spôsobom bola dodaná. Osoba,
ktorá je uvedená ako dodávateľ na faktúrach, musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar
odberateľovi. Podľa neho daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia
osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si z nej uplatňuje odpočet dane. Samotná odplata
faktúr, ktorou žalobca argumentuje, nepreukazuje reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a nie je

ani zákonnou podmienkou pre uplatnenie tohto práva. Daňový subjekt si svojho obchodného partnera
vybral sám, preto mal prijať všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej
zodpovednosti za dosahovanie účelu svojej hospodárskej činnosti, keďže sa jednalo o služby nemalej
hodnoty. Správca dane ďalej konštatoval, že nepriznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane okrem
iného z dôvodu zistení ohľadom dodávateľa a súčasne z dôvodu, že žalobca ako daňový subjekt

nevyvrátil pochybnosti správcu dane. Dodávateľ PANONIA nemá svojich zamestnancov, jeho jediný
dodávateľ je dlhodobo nekontaktný, na svojom sídle nikdy nesídlil, v priebehu roka 2017 mu bolo
zrušené živnostenské oprávnenie a ani v kontrolných výkazoch nepriznal dodania voči spoločnosti
PANONIA. Dodávateľ PANONIA je uvedený v zozname daňových dlžníkov a nedoplatky na DPH u neho
predstavujú sumu 249 247,66 Eur, pričom je uvedený aj v zozname platiteľov dane, u ktorých nastali

dôvodynazrušenieregistráciepreDPH.Nazákladeuvedenéhosprávcadanerozhodoltak,žežalobcovi
dodatočne vyrubil rozdiel dane vo výške 5 000 Eur na DPH.39. Napadnutým rozhodnutím žalovaný ako odvolací orgán potvrdil závery správcu dane. Zdôraznil, že
dôkazné bremeno je primárne na daňovom subjekte s poukazom na § 24 ods. 1 Daňového poriadku,
ktorý je povinný preukázať splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočet. Správca dane podľa

neho jednoznačne uviedol dôvody pre nepriznanie práva na odpočet, a to že žalobca v priebehu
daňovej kontroly nepreukázal nárok na odpočítanie dane z predmetných faktúr a odpočítaním dane
porušil ustanovenie § 49 ods. 1 zákona o DPH. Konštatoval, že správca dane nevykonal iba formálnu
kontrolu dokladov, ale zameral svoje zisťovanie hlavne na skutkový stav veci, reálnosť vecného plnenia
zdaniteľných obchodov deklarovaných na predložených faktúrach, teda na skutočnosť, či dodávateľ

PANONIA služby reálne dodal a či túto dodávku vôbec mohol uskutočniť, skúmal u deklarovaného
dodávateľaexistenciuformálneho,personálnehovybavenia,umožňujúcuposkytnúťdeklarovanéslužby,
pričom bolo zistené, že dodávateľ PANONIA nemal vlastné personálne zdroje a jeho jediný deklarovaný
dodávateľ Mercatura dodania voči nemu nepriznal. Žalovaný zároveň zdôraznil význam zásady
poctivého obchodného styku a výberu dôveryhodných obchodných partnerov. Ďalej konštatoval, že
žalobca ako daňový subjekt mal dôkaznú povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré tvrdil na predložených

dokladoch, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane. Svojho dodávateľa si vybral sám, uzatvoril s ním
rámcovú zmluvu o obchodnej spolupráci dňa 31.07.2017, ktorú vypovedal dňa 30.10.2018 bez udania
dôvodu. Podľa výpovedí svedkov žiadna evidencia prítomnosti osôb v priestoroch daňového subjektu
za deklarovaného dodávateľa nebola evidovaná, neboli predložené relevantné dôkazy o vykonaní
deklarovaných služieb, nebolo ozrejmené zo strany dodávateľa ani odberateľa, kto, kedy a čo presne

vykonal. Predložené prílohy k predmetným faktúram nepreukazujú vykonanie prác, sú nekonkrétne,
nevyjadrujú, čo presne bolo vykonané, kedy, kde, kým, a pod. Je na rozhodnutí daňového subjektu
a žiadny zákon mu to striktne neprikazuje, do akej miery si má preveriť svojho obchodného partnera,
ktorému zadáva svoje zákazky, a dôkladne zvážiť, či s ním bude spolupracovať, aké informácie si nielen
o ňom, ale aj o jeho činnosti zadováži. Uzavrel, že dokazovaním na strane žalobcu ako daňového

subjektu sa nepodarilo potvrdiť, že prijal službu od svojho dodávateľa. Skutočnosť, či sa predmetné
podujatia uskutočnili, podľa neho nemá vplyv na posúdenie danej veci. Poukázal na to, že dodávateľ
PANONIA dlhodobo nespolupracuje so správcom dane, bol v procese určovania dane podľa pomôcok
za viaceré zdaňovacie obdobia, k zdaňovaciemu obdobiu február 2018 mu bolo vydané rozhodnutie,
podľa ktorého nedošlo k dodaniu tovarov a služieb pre odberateľa – žalobcu a tento sa voči rozhodnutiu

neodvolal. Dodávateľ PANONIA vykazuje daňové nedoplatky vo výške 249 405,73 Eur, je uvedený
v zozname platiteľov DPH, u ktorých nastali dôvody na zrušenie registrácie na DPH, nemá vlastné
personálne zdroje, jeho konateľa ani opakovane nepredviedol Policajný zbor SR a šetrenie ohľadom
jeho pobytu bolo bezúspešné. Jeho jediný dodávateľ Mercatura dodania voči nemu nepriznal, dlhodobo
nepodávadaňovépriznania,bolamuzrušenáregistrácia naDPH,nemalžiadnychzamestnancov,vroku

2017 mu bolo zrušené živnostenské oprávnenie, jeho konateľ bol vo februári 2018 vo výkone trestu
odňatia slobody.

40. Žalovaný zhrnul, že ak si daňový subjekt uplatní nárok na odpočítanie dane, musí byť schopný
preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak, ako ho deklaroval, a to osobou uvedenou

na doklade. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ na faktúre, musí byť identická s osobou, ktorá
reálne dodala službu odberateľovi. Existencia faktúr a skutočnosť, že doklady vyhotovil dodávateľ, nie
sú dostatočným dôkazom na preukázanie, že sa uskutočnilo dodanie služby. Daňový subjekt je povinný
preukázať a správca dane preveriť, kým a ako sa zdaniteľný obchod uskutočnil. Podľa žalovaného
správca dane vychádzal z dikcie ustanovení zákona o DPH a zohľadnil závery rozsudkov Súdneho

dvora Európskej únie. Predmetné plnenia deklarované na faktúrach i napriek formálnemu dodržaniu
podmienokvedúlenkzískaniudaňovejvýhody,ktorejposkytnutiebybolovrozporescieľomsledovaným
príslušnými ustanoveniami. Vzhľadom na uvedené považoval žalovaný prvostupňové rozhodnutie za
vecne správne.

41. Po preskúmaní záverov daňových orgánov tak, ako boli zhrnuté v bodoch 37. až 40. rozsudku,
správny súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutia trpia vadou nezrozumiteľnosti, keďže
žalovaný,anisprávcadane,ktoréhozáveryžalovanývnapadnutomrozhodnutípotvrdil,nedaliodpovede
na základné právne a s tým súvisiace skutkové otázky v danej veci, konkrétne z odôvodnenia
preskúmavanýchrozhodnutíniejemožnéjednoznačneustáliť,akýzáverprijalidaňovéorgányvovzťahu

k dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH, teda či v danej veci toto právo žalobcovi odopreli
z dôvodu nesplnenia zákonných hmotnoprávnych podmienok alebo z dôvodu existencie konania
kvalifikovateľného ako zneužite práva alebo ako daňový podvod, čo sú úplne odlišné inštitúty jednak
z hľadiska potreby zabezpečenia určitého rozsahu skutkových zistení, ako aj z hľadiska identifikáciesubjektu dôkazného bremena a potreby uskutočnenia vedomostného testu, resp. ďalších kritérií,
charakteristických pre konkrétny aplikovaný inštitút. Podľa názoru správneho súdu preskúmavané
rozhodnutia trpia aj nedostatkom dôvodov, na ktorých sú založené, a to vo vzťahu k plneniam z faktúry

č. 118014 tak, ako boli vymedzené v bode 34. rozsudku.

42. Obsah preskúmavaných rozhodnutí naznačuje, že ťažiskovým dôvodom nepriznania práva žalobcu
na odpočítanie dane, prítomným v oboch preskúmavaných rozhodnutiach, malo byť nesplnenie
hmotnoprávnych podmienok, konkrétne nepreukázanie materiálnej stránky (reálnosti existencie)

plnenia, t. j. poskytnutých služieb z dvoch vystavených faktúr od dodávateľa PANONIA (faktúry
č. 118014, 118015). Tento dôvod však daňové orgány bližšie nevysvetlili a skutočnosti, pre ktoré
absentovalareálnosťdodanýchslužieb,vovzťahukžalobcovinekonkretizovalitak,abytietonadväzovali
na analýzu skutkového a právneho stavu v danej veci, vrátane komplexného posúdenia všetkých
v daňovom konaní zabezpečených a vykonaných dôkazov, ktoré boli základom pre ustálenie skutkového
stavu. Vydané rozhodnutia neobsahujú jednoznačné a zrozumiteľné vysvetlenie, prečo správca dane

a žalovaný dospeli k tomu, že plnenia sa neuskutočnili, ak existenciu samotných podujatí, v rámci
ktorých služby (vo vzťahu k faktúre č. 118015) mali byť dodané, nepopierali. Daňové orgány sa obmedzili
len na všeobecné konštatovania a závery, pritom však opomenuli analyzovať zabezpečené dôkazy
jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach tak, aby prijaté závery boli logické a dostatočne zdôvodnené,
a to najmä vo vzťahu k dôkaznej povinnosti žalobcu, a osobitne vo vzťahu ku konkrétnym službám,

vymedzenýmvjednotlivýchfaktúrach,krealizáciiktorýchnedošlo(každázfaktúrobsahuje4samostatné
položky, ktorými sa daňové orgány nezaoberali). Navyše daňové orgány sa v odôvodnení svojich
rozhodnutísústredilivýlučnenaplneniazfaktúryč.118015(prípravaadeinštaláciasetup–ovpre4rôzne
eventy) a svoje závery vo vzťahu k plneniam vyplývajúcim z faktúry č. 118014 (sumarizácia dokladov
pre spracovanie skladového hospodárstva pre 4 prevádzky, spracovanie účtovných dokladov pre

finančno – ekonomické oddelenie, spracovanie podkladov pre mzdovú učtáreň) nevysvetlili. Absencia
riadneho, či dokonca akéhokoľvek zdôvodnenia záverov orgánov verejnej správy je popretím práv
účastníkov konania, v tomto prípade daňového subjektu – žalobcu, ktorý sa proti nim a ich následkom
- v podobe odňatia zákonného práva - v dôsledku tejto absencie nemohol adekvátne brániť, čím došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces pred daňovými orgánmi. Absencia relevantnej právnej

a skutkovej úvahy sa v danej veci vyskytuje jednak v prvostupňovom rozhodnutí, jednak v napadnutom
rozhodnutí, ktoré je v podstate len opakovaním a parafrázovaním prvostupňového rozhodnutia, bez
vlastnýchvecnýchúvahžalovanéhoakoodvolaciehoorgánu,ktoréhoúlohoujepreskúmavaťakorigovať
nedostatky prvostupňového konania. V tejto časti preto odôvodnenie záverov daňových orgánov
neobstojí, rovnako tak argumentácia žalovaného o uplatnení zásady hospodárnosti, ktorej aplikácia je

pri zabezpečovaní riadneho odôvodnenia daňových rozhodnutí ako súčasti procesných práv účastníkov
konania vylúčená.

43. Absenciu adekvátneho zdôvodnenia materiálneho deficitu zdaniteľného plnenia a jeho
personalizáciu smerom k žalobcovi daňové orgány nahradili tým, že sa primárne zamerali na

analýzu jednotlivých článkov dodávateľského reťazca od žalobcu smerom k jeho dodávateľom
a subdodávateľom a ich personálnym a materiálnym možnostiam. Skúmali pritom aktuálne pomery
dodávateľa PANONIA a jeho dodávateľa Mercatura, u ktorých bola zistená nespolupráca so správcom
dane a ďalšie skutočnosti, naznačujúce ich negatívnu hospodársku a ekonomickú realitu, nekontaktnosť
a porušovanie daňových povinností, pričom daňové orgány v nadväznosti na existujúci dodávateľský

reťazec ako jediný dôvod obchodných vzťahov stanovili dosiahnutie daňovej výhody v podobe
odpočítania dane, bez jej bližšej špecifikácie. Vychádzajúc z obsahu preskúmavaných rozhodnutí má
správny súd za to, že tieto zistenia a čiastkové závery daňových orgánov mali kľúčový význam pre
odôvodnenie preskúmavaných rozhodnutí a boli základom pre vyslovenie prijatých záverov, čo v tomto
kontexte znamená, že dôvody pre nepriznanie práva na odpočítanie dane u žalobcu nadobudli iný

rozmer, zahŕňajúci aj okolnosti možnej existencie daňového podvodu alebo zneužitia práva. K tomuto
záveru správny súd viedol najmä poukaz daňových orgánov na existujúci dodávateľský reťazec, analýza
jeho jednotlivých článkov, existencia daňovej výhody ako prvotného účelu obchodných vzťahov (body
37. a 40. rozsudku). Závery daňových orgánov sú preto v tejto otázke zmätočné a vo vzťahu k aplikácii
konkrétnych inštitútov odňatia práva na odpočítanie dane na danú vec nepostačujúce. Zmiešaním

rôznych dôvodov (tzv. mix dôvodov), ktoré viedli daňové orgány k odopretiu práva na odpočet u žalobcu,
bola založená vada zmätočnosti vydaných rozhodnutí, prejavujúca sa v ich vnútornej rozpornosti.
V nadväznosti na túto vadu potom nebolo v predmetnom konaní správne ustálené ani to, komu prináleží
dôkazné bremeno (daňové orgány pripisovali dôkazné bremeno výlučne žalobcovi a nezaoberali savlastnou dôkaznou povinnosťou vo vzťahu k možnej existencii zneužitia práva, eventuálne k existencii
daňového podvodu na strane žalobcu a jeho účasti na ňom) a či je potrebné vykonať vedomostný
test, resp. ako ho daňové orgány vyhodnotili vo vzťahu k žalobcovi, z akého dôvodu a akými dôkazmi

bola prítomnosť vedomosti žalobcu preukázaná. Z napadnutých rozhodnutí nie je zrejmé ani to, ako na
zistený skutkový stav aplikovali konkrétny inštitút, z akých dôvodov sa priklonili k existencii toho-ktorého
inštitútu a ako v tejto súvislosti hodnotili získané dôkazy.

44. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že medzi základné hmotnoprávne (materiálne) podmienky

pre uplatnenie práva na odpočítanie dane patrí status osoby dodávateľa, materiálna existencia
plnenia a použitie plnenia v rámci ekonomickej činnosti subjektu. V prípade, že nie sú splnené
hmotnoprávne podmienky na odpočet DPH (na zisťovanie ktorých sa daňové orgány zameriavajú
primárne), nie je možné právo na odpočet DPH priznať. Na rozdiel od nedostatku hmotnoprávnych
podmienok, inštitúty daňového podvodu a zneužitia práva predpokladajú určitú formu vedomého
nežiaduceho (protiprávneho) konania zo strany daňového subjektu, pričom takéto konanie je v rozpore

s platným právom, resp. ho obchádza, a navodzuje dojem súladnosti so zákonom. Zistenie zneužitia
práva vyžaduje jednak kombináciu objektívnych okolnosti´, za ktorých, napriek formálnemu splneniu
podmienok stanovených pravidlami Spoločenstva nebol dosiahnutý´ účel týchto pravidiel, jednak
subjektívny prvok pozostávajúci z úmyslu dosiahnuť výhodu z pravidiel Spoločenstva umelým
vytvorením podmienok potrebných na jej dosiahnutie (por. rozhodnutie SD EÚ vo veci Emsland-Stärke,

C-110/99). V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ďalej len „SD EÚ“ (napr.
rozhodnutie vo veci Halifax, C-255/02 a iné) vykazuje zneužitie práva znaky, ktoré je v konaní potrebné
preukázať: v prvom rade ide o umelú konštrukciu, zbavenú hospodárskej reality a vytvorenú za účelom
dosiahnuť daňovú výhodu, ktorá je jej hlavným cieľom. Zneužitie práva sa vyznačuje formálnym
dodržaním zákonných podmienok, avšak získanie daňovej výhody je v rozpore s účelom a cieľom

daňových noriem, alebo ich obchádza. Získanie daňovej výhody pritom predpokladá vôľu a vedomosť
konkrétneho subjektu ju získať. Dôsledkom zistenia zneužitia práva by malo byť zbavenie konkrétnej
transakcie umelých (zneužívajúcich) prvkov, nie však úplná strata práva na odpočítanie dane, ako je
to pri daňovom podvode. V prípade preukazovania zneužitia práva je dôkazné bremeno prenesené na
daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak, než len na základe

domnienok (por. rozhodnutia SD EÚ vo veci Ferimet SL, C-281/20, Crewprint Kft., C-611/19). Vo vzťahu
k daňovému podvodu správny súd poukazuje na tzv. Axel Kittel test, ktorého obsah bol zhrnutý v
rozhodnutí NSS SR sp. zn. 2Sfk/104/2022 zo dňa 28.06.2023 (body 34., 35.), v ktorom NSS SR vyslovil,
že: „...daňový podvod predstavuje: protiprávne konanie subjektu, ktorým príde k uvedeniu iného v
omyl, využitím omylu iného alebo zamlčaním podstatných skutočností relevantných pre správu daní,

čím nepríde k správnemu zisteniu a splneniu daňovej povinnosti daňového subjektu a zároveň príde
ku škode na majetku štátu a obohateniu osoby páchajúcej daňový podvod (RAKOVSKÝ, P.: Daňový
podvod a zneužitie práva v oblasti daní. Právne následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021, str. 95). V
súvislosti s jeho preukázaním NSS SR odkazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie, vo veci
AxelKittel(C-439/04)zodňa6.júla2006avňomobsiahnutýtzv.AxelKitteltest,predstavujúcikritériápre

posúdenie účasti daňového subjektu na daňovom podvode. Pre odopretie nároku na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty z titulu účasti na daňovom podvode, musia byť kladne zodpovedané nasledujúce
otázky:a)vznikolzposudzovanýchzdaniteľnýchobchodovdaňovýúnik?,b)akáno,jetentodaňovýúnik
dôsledkom podvodného konania?, c) ak áno, boli posudzované zdaniteľné obchody s týmto konaním
spojené?, d) ak áno, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt? Dôkazné bremeno pritom

zaťažuje správcu dane.“

45. Správny súd podotýka, že vzájomná kombinácia dôvodov a inštitútov nepriznania práva na odpočet
tak, ako boli popísané v bode 44. rozsudku, je vylúčená. V súvislosti so správnou identifikáciou
dôvodov nepriznania práva na odpočet dáva súd do pozornosti aj judikatórne závery NSS SR, podľa

ktorých „Pre záver správcu dane, že daňový subjekt nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie
dane, nepostačuje spochybnenie subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa daňového
subjektu, ktoré nemali žiadnych zamestnancov, nemali personálne vybavenie, nemali materiálno-
technické vybavenie na realizáciu daných prác a teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami
na zabezpečenie fakturovaného plnenia. V prípade spochybnených subdodávateľov deklarovaného

dodávateľa je možné nepriznať odpočítanie dane daňovému subjektu, ak by bolo v konaní preukázané,
že daňový subjekt sa podieľal na daňovom podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na
obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom“ (R 23/2022). Taktiež správny súd
poukazuje na závery SD EÚ vo veci Vikingo, C-610/2019, podľa ktorých „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami
daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v to zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi,
na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej

hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa
týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila faktúru,
uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani
dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená,
po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský

reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade
niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli
nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané,
že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že
sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila
faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského

reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu“.

46. Súd zdôrazňuje, že odmietnutie práva na odpočítanie dane si vyžaduje presnú a zrozumiteľnú
identifikáciu jeho dôvodov a v prípade zistenia protiprávneho konania v podobe daňového podvodu
či zneužitia práva, aj jeho znakov vo vzťahu k tomu, komu sa právo odníma, ako aj vymedzenie

úloh, postavenia, činností, ktorými sa na takomto konaní dotknutý subjekt podieľal a vedomosti o
ňom, a to na základe jednoznačných dôkazov, vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, ktoré musia
byť pre unesenie dôkazného bremena postačujúce. V prejednávanej veci závery daňových orgánov
nezodpovedajú požadovaným kritériám ani zásadám logického myslenia, sú mätúce, nejednoznačné
a nie sú opatrené dostatočnými a zrozumiteľnými úvahami v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku.

Ak mali daňové orgány v úmysle založiť svoje rozhodnutia na nesplnení hmotnoprávnych podmienok,
mali svoje závery riadne odôvodniť, primárne vo vzťahu k samotnému žalobcovi, v nadväznosti
na jeho dôkaznú povinnosť a jej (ne)splnenie, resp. zaoberať sa komplexnou existenciou plnení
z hľadiska zistených skutkových okolností pri podrobnej analýze získaných dôkazov. Ak svoje závery
odôvodnili s poukazom na absenciu personálnych a iných pomerov, možností či statusu dodávateľa

žalobcu alebo ďalšieho subdodávateľa, správny súd podotýka, že tieto skutočnosti pre záver o
nesplnení hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane nie sú postačujúce (R 23/2022, Vikingo,
C-610/2019) a zamietnutie práva je za takejto situácie možné len vtedy, ak je právne dostatočným
spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela,
alebo mala vedieť, že sporné transakcie sú súčasťou daňového podvodu, čo však daňové orgány

v predmetnom daňovom konaní neskúmali, a teda ani nepreukázali. Ak daňové orgány zistili existenciu
umelo vytvoreného reťazca, ktorého cieľom bolo výlučne dosiahnutie daňovej výhody, a na týchto
skutočnostiach mali v úmysle založiť dôvody svojich rozhodnutí, boli povinné preukazovať subjektívnu
aj objektívnu stránku takéhoto konania a presne špecifikovať podobu daňovej výhody na strane žalobcu,
pri súčasnom splnení vlastnej dôkaznej povinnosti, k čomu však nedošlo.

47. Správny súd s ohľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že bol naplnený žalobný dôvod
podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, preto je potrebné vydané rozhodnutia ako nezákonné zrušiť a vec
vrátiť na ďalšie konanie orgánu verejnej správy prvého stupňa, t. j. správcovi dane, ktorý je viazaný
právnym názorom správneho súdu a je povinný zákonným postupom odstrániť vytýkané nedostatky, a to

aj pri zohľadnení posledného vývoja rozhodovacej činnosti súdov v uvedených otázkach. Orgán verejnej
správyprvéhostupňajepovinnýsvoje(prípadné)ďalšierozhodnutievdanejvecizaložiťnadostatočných
a zrozumiteľných skutkových a právnych dôvodoch, svoje úvahy presvedčivo vysvetliť, teda najmä sa
zaoberať tým, či: dôvody zistené správcom dane sú dostatočné na to, aby žalobcovi bolo možné právo
na odpočítanie dane úplne odňať, eventuálne ho len modifikovať, v prípade existencie takýchto dôvodov

tieto jednoznačne a bez pochybností identifikovať a podradiť pod konkrétny inštitút odňatia práva na
odpočet, v nadväznosti na to ustáliť, koho v danom konaní zaťažuje dôkazné bremeno a či ho tento
subjekt uniesol, ustáliť, či je potrebné uskutočniť vedomostný test, a zaoberať sa všetkými podmienkami,
ktorých splnenie sa vyžaduje na to, aby určitý inštitút odňatia práva na odpočet bolo možné aplikovať,
vysporiadať sa s otázkami skutkového stavu a hodnotenia dôkazov v závislosti od konkrétneho

aplikovaného inštitútu, a všetky úvahy v tomto smere dostatočne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodniť.

48. Správny súd pre úplnosť dodáva, že ďalšími žalobnými námietkami [žalobné dôvody podľa § 191
ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g) SSP] sa nezaoberal, keďže ich hodnotenie je s ohľadom na vytýkanévady preskúmavaných rozhodnutí v podobe ich nezrozumiteľnosti v tomto konaní predčasné. Až po
tom, ako si daňové orgány ustália, o ktorý inštitút nepriznania práva na odpočítanie DPH vo vzťahu
k žalobcovi a zdaňovaciemu obdobiu február 2018 ide, resp. aké sú konkrétne dôvody nepriznania práva

na odpočítanie dane podľa § 49, § 51 zákona o DPH vo vzťahu k dodávateľovi PANONIA, osobitne
k jednotlivým faktúram a službám, ktoré zahŕňajú, a či sú tieto vôbec dané, vrátane všetkých podstatných
skutočností, ktoré s týmto ustálením súvisia, budú daňové orgány povinné sa nanovo a dôsledne
vysporiadať nielen s úplnosťou a správnosťou skutkových zistení, ktoré následne podrobne odôvodnia,
ale aj s právnou stránkou veci. V prípade, že daňové orgány dôjdu k záveru, že dokazovanie je potrebné

doplniť, prípadne zopakovať, tento postup zrealizujú v súlade so zákonom, pri zachovaní práv žalobcu
apridôslednomdodržaníustanoveníDaňovéhoporiadku,vrátanezákladnýchzásaddaňovéhokonania,
s ohľadom na subjekt, ktorý zaťažuje dôkazné bremeno.

49. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval

v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu
v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

50. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a úspešnému žalobcovi

priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník v zmysle § 175 ods. 2 SSP.

51. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442
SSP), a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno
odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera

o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu.
Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred
správnym súdom.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ
aleboopomenutýsťažovateľ,jehozamestnanecalebočlen,ktorýzanehonakasačnomsúdekonáalebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe

podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.