Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, April 28, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22CoCsp/23/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123200013
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8123200013.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov
senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C. D. X, XXX XX A., zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom ul. Sovietskych
hrdinov č. 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: 365.bank, a. s., so sídlom Dvořákovo nábrežie
4, 811 02 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 31 340 890, zastúpenému: SEDLAČKO & PARTNERS, s.

r. o., advokátska kancelária, so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o vydanie
bezdôvodnéhoobohatenia796,60euraa474,65eura,ourčenie,žeúverysúbezúročnéabezpoplatkov,
o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 34Csp/1/2023-417 z 18.06.2024 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok vo výrokoch VIII., IX. a X. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len ,,súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol
nasledovne:
,,I.Určuje,žeúverzoZmluvyoúveredostupnápôžičkač.XXXXXXXXXXzodňa19.5.2011,jebezúročný
a bez poplatkov.
II. Určuje, že úver zo Zmluvy o úvere dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.12.2011, je

bezúročný a bez poplatkov.
III. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre úver dostupná pôžička k
Zmluve o úvere dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.5.2011, v článku 5 - Splácanie úveru,
započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bod 5.6., v znení: „Platby od Klienta sa voči pohľadávke
Banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí:
[1] na poplatky podľa Sadzobníka, [2] úrok z omeškania, [3] úrok z úveru, [4] splátka istiny úveru. V

prípadeviacerýchpohľadávokBankyvočiKlientovisaplatbyKlientazapočítavajúnajskôrnapohľadávku
skôr splatnú podľa uvedeného poradia. V prípade, ak je Klient majiteľom, prípadne spoludisponentom
osobného účtu vedeného Bankou, podpisom ZoÚ udeľuje výslovný a neodvolateľný súhlas s inkasom
peňažných prostriedkov z tohto účtu na účely splácania svojich peňažných záväzkov zo ZoÚ. Banka je
oprávnená započítať svoje splatné i nesplatné pohľadávky voči Klientovi bez ohľadu na právny titul ich
vzniku proti akýmkoľvek pohľadávkam Klienta voči Banke.“ je neprijateľnou zmluvou podmienkou.

IV. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX zo
dňa 19.5.2011, v Sadzobníku poplatkov - účinnosť od 16. mája 2011, v článku Úvery pre obyvateľstvo,
časť dostupná pôžička, v znení: „10. 1. upomienka po omeškaní splátky 9,96 €, 11. 2. upomienka po
omeškaní splátky 24,90 €.“ je neprijateľnou zmluvou podmienkou.
V. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX zo dňa
29.12.2011 v časti (2) Zmluva o úvere, bod 5), v znení: „ Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory,

ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s
rozhodcovskou doložkou uvedenou v článku 10, II. Časti Všeobecných obchodných podmienok. Klientberie na vedomie, že rozhodnutie rozhodcovského súdu je konečné a jeho zrušenia žalobou na súde
sa môže domáhať len z dôvodov vymedzených v zákone č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.“
je neprijateľnou zmluvou podmienkou.

VI. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre úver dostupná pôžička
k Zmluve o úvere dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.12.2011, v článku 5 - Splácanie
úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bod 5.6, v znení: „Platby od Klienta sa voči pohľadávke
Banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí:
[1] na poplatky podľa Sadzobníka, [2] úrok z omeškania, [3] úrok z úveru, [4] splátka istiny úveru. V

prípadeviacerýchpohľadávokBankyvočiKlientovisaplatbyKlientazapočítavajúnajskôrnapohľadávku
skôr splatnú podľa uvedeného poradia. V prípade, ak je Klient majiteľom, prípadne spoludisponentom
osobného účtu vedeného Bankou, podpisom ZoÚ udeľuje výslovný a neodvolateľný súhlas s inkasom
peňažných prostriedkov z tohto účtu na účely splácania svojich peňažných záväzkov zo ZoÚ. Banka je
oprávnená započítať svoje splatné i nesplatné pohľadávky voči Klientovi bez ohľadu na právny titul ich
vzniku proti akýmkoľvek pohľadávkam Klienta voči Banke.“ je neprijateľnou zmluvou podmienkou.

VII. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX zo
dňa 29.12.2011, v Sadzobníku poplatkov - účinnosť od 16. mája 2011, v článku Úvery pre obyvateľstvo,
časť dostupná pôžička, v znení: „10. 1. upomienka po omeškaní splátky 9,96 €, 11. 2. upomienka po
omeškaní splátky 24,90 €.“ je neprijateľnou zmluvou podmienkou.
VIII. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

IX. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v časti určovacej žaloby voči žalovanému v
rozsahu 55 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.
X. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v časti žaloby na peňažné plnenie voči žalobcovi
v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto

rozsudku.“

2. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným bola
uzatvorená Zmluva 1, na základe ktorej bol žalovanému (správne žalobcovi, poznámka odv. súdu)
poskytnutý Úver 1 vo výške 2.500,- eur, ktorý sa zaviazal splácať v mesačných splátkach po 64,29

eura, v počte splátok 70. Medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená Zmluva 2, na základe ktorej bol
žalovanému (správne žalobcovi, poznámka odv. súdu) poskytnutý Úver 2 vo výške 2.000,- eur, ktorý sa
zaviazal splácať v mesačných splátkach po 54,- eur, v počte splátok 70. Súd prvej inštancie považoval
uvedené Zmluvy za platne uzatvorené, avšak dospel k záveru, že žalobca si nesplnil povinnosť podľa § 7
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov

(ďalejlenako,,ZoSÚ“),tedaakoveriteľpriuzatvoreníZmlúvnepostupovalsodbornoustarostlivosťoupri
posudzovaní schopnosti žalobcu ako spotrebiteľa splácať Úver 1 a Úver 2. Z vykonaného dokazovania
pritom vyplýva, že žalovaný nijako nepreukázal, že by ho zaujímala bonita žalobcu a či žalobca dokáže
plniť záväzky z úverového vzťahu. Žalovaný sa obmedzil len na tvrdenie žalobcu, ktoré mu však žalobca
anižiadnymspôsobomnepreukázalanainertnézisťovaniepríjmužalobcu.Žalovanýužďalejnezískaval

informácie zo žiadnych iných relevantných zdrojov. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že úvery je
potrebné v zmysle § 11 ods. 2 v spojení s § 7 ods. 1 ZoSÚ považovať za bezúročné a bez poplatkov.
Súd prvej inštancie zistil, že žalobca žalovanému preplatil na Úvere 1 sumu v celkovej výške 796,60
eura (3.296,60 - 2.500,-) a na Úvere 2 sumu v celkovej výške 474,65 eura (2.474,65 - 2.000,-). Žalobcovi
tak vzniklo voči žalovanému právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške preplatených Úverov.

Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania sa súd prvej inštancie ďalej zaoberal jej dôvodnosťou.
Námietku premlčania považoval súd prvej inštancie za dôvodnú, keďže žalobca sa o tzv. preplatení
Úverov dozvedel najneskôr dňa 4.1.2013 (v tento deň Úvery splatil), pričom o tejto skutočností sa
dozvedel od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej v texte aj ako ,,Združenie“) ešte
pred samotným splatením. Informáciu Združenia o preplatení Úverov adresovanú žalobcovi možno

vyhodnotiť ako okamih získania subjektívnej vedomosti žalobcu ako oprávneného o tom, že: (-) k
bezdôvodnému obohateniu došlo a (-) kto sa na jeho úkor obohatil. Tzn., že táto skutočnosť predstavuje
okamih, v ktorom mohol oprávnený subjekt uplatniť právo po prvýkrát (tzv. actio nata). Žalobca sa
teda dozvedel o tom, že žalovaný sa na jeho úkor obohatil najneskôr 4.1.2013, a tak subjektívna
premlčacia lehota mohla uplynúť najneskôr dňa 4.1.2015. Žalovaný sa dovolal premlčania vo vzťahu

k žalobcom uplatneným nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia dôvodne, a tak súd prvej
inštancie nemôže premlčané právo žalobcovi priznať. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobu v časti
vydania bezdôvodného obohatenia v celom rozsahu zamietol.Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal otázkou namietaných neprijateľných zmluvných podmienok.
Žalobný návrh žalobcu považoval súd prvej inštancie v časti určenia neprijateľnosti zmluvných
podmienok sčasti dôvodný a určil nasledovné zmluvné podmienky za neprijateľné.

Súd prvej inštancie konštatoval, že už samotné znenie zmluvnej podmienky uvedené v zmluve o úvere v
obchodných podmienkach v čl. 4 v znení „platby klienta sa vočipohľadávke banky započítavajú bez
ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná v nasledujúcom poradí: 1. na poplatky podľa
Sadzobníka, 2. sankčný úrok, 3. úrok z úveru, 4. splátka istiny úveru“, evokujú ich neprijateľnosť, keďže
zmluvné ustanovenia umožňujúce zápočet úhrad na iné plnenia ako na istinu, predstavujú neprijateľnú

zmluvnú podmienku a majú za následok nevyvážený vzťah veriteľa a dlžníka v otázke plnenia
dlhu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 2Co/60/2019 zo dňa 26.
augusta 2019.
Ďalejsúdprvejinštanciedospelkzáveru,žeupomienkyvprejednávanejvecimajújednoznačnesankčný
charakter (viď ich výšku ako aj rozdielnu cenu za prvú a druhú upomienku hospodárskymi nákladmi na
ich zhotovenie nepreukázanú ako aj to, že za poplatok nie je poskytované žiadne plnenie v prospech

spotrebiteľa), čo treba považovať za neprípustné. Navyše tieto sankcie rovnako ako aj zmluvná pokuta
sú netransparentne uvedené iba v Úverových podmienkach a nie priamo v zmluve. V tejto súvislosti súd
prvej inštancie poukázal na rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn. 9C/137/2016 zo dňa 3. októbra
2016.
Vo vzťahu k rozhodcovskej doložke súd prvej inštancie uviedol, že platnosť rozhodcovskej zmluvnej

doložky v spotrebiteľských veciach sa vyžaduje, aby mal spotrebiteľ možnosť vyjadriť s ňou pri
uzatváraní zmluvy nesúhlas tak, aby v prípade vyznačenia nesúhlasu vzájomné spory v súvislosti so
spotrebiteľskou zmluvou bol príslušný prejednať a rozhodnúť všeobecný súd. Pokiaľ je táto podmienka
splnená, nemožno sa dovolávať bez ďalšieho neplatnosti takejto doložky. Nie je pritom rozhodujúce,
či spotrebiteľ vyznačil súhlas s doložkou vedome alebo z nepozornosti. V tejto súvislosti poukázal na

Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 438/2018 zo dňa 11. júna 2019.
Za nedôvodný žalobný návrh považoval súd prvej inštancie v časti určenia za neprijateľnú zmluvnú
podmienku uvedenú v obidvoch Zmluvách, podľa ktorej sa strany dohodli, že „V prípade, ak sa úver
stane predčasne splatným v zmysle bodu 6.2 OP, Banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru
zmluvnou Úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania vo výške stanovenej v Oznámení, a to od

dátumu predčasnej splatnosti až do úplného splatenia zmluvného záväzku Klienta voči Banke.“ Tieto
zmluvnépodmienkynepovažovalsúdprvejinštanciezaneprijateľné,nakoľkoniejeneprijateľnézmluvné
dojednanie, podľa ktorého, v prípade, ak sa úver stane predčasne splatným, žalovaný ako banka je
oprávnený úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania vo
výške stanovenej v oznámení, a to od dátumu predčasnej splatnosti až do úplného splatenia zmluvného

záväzkuklientavočibanke.Súd prvejinštanciesanestotožnilsnámietkoužalobcu,žedotknutázmluvná
podmienka je netransparentná, nakoľko z nej nie je jasné, čo treba považovať za sumu, s ktorou je dlžník
v omeškaní. Z citovanej zmluvnej podmienky je pritom zrejmé, že úročí sa „nesplatená istina úveru“ a
nie „aj dlžné úroky, či už z úveru, alebo z omeškania“, tak ako tvrdí žalobca. Na základe uvedeného súd
prvej inštancie žalobu v časti o určenie týchto zmluvných podmienok zamietol.

3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“) v spojení s § 255 ods. 2 CSP, a to v rozhodnutí, ktorým
sa konanie končí a podľa zásady pomerného úspechu v spore. Úspech žalobcu v časti určovacieho
žalobného návrhu (určenie bezúročností a bezpoplatkovostí Úverov, určenie 7 NZP) predstavoval 7/9 a

jehoneúspech2/9,apretomážalobcavovzťahukžalovanémunároknanáhradutrovkonaniavrozsahu
5/9 (rozdiel medzi pomerom úspechu a neúspechu), čomu zodpovedá 55 %, ktorý mú súd priznal,
tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Úspech žalobcu v časti žalobného návrhu na peňažné
plnenie predstavoval 100 % (zamietnuté v celej časti), a preto má žalovaný vo vzťahu k žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorý mú súd priznal, tak ako je uvedené vo výroku tohto

rozsudku.

4. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca odvolanie proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov VIII.
a súvisiacich výrokov o trovách konania IX a X. z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie.

Uviedol, že čo sa týka zamietnutia žalôb o vydanie bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie
vychádza zo zistenia, že o bezdôvodnom obohatení sa žalobca dozvedel najneskôr 04.01.2013, keď
úvery splatil, ale dozvedel sa žalobca o ňom ešte pred samotným splatením úverov. Podľa súdu prvej
inštancieobsiahnutéhovodôvodneníbodu19.4.napadnutéhorozsudku,sažalobcatakobezdôvodnomobohatení dozvedel od Združenia ešte predtým, ako bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo, lebo od
Združenia sa žalobca mal o bezdôvodnom obohatení dozvedieť predtým, ako úver splatil. Akú logiku
dáva podľa žalobcu zistenie, že mu Združenie poradilo splatiť aj neexistujúci dlh a akú logiku má

zistenie súdu prvej inštancie, že napriek tomu, že sa od Združenia dozvedel, že úver je bezúročný a
bez poplatkov, úver splatil aj nad istinu.
Žalobca poukázal na svoju výpoveď, keď pri pojednávaní 13.11.2023 uviedol, že Združenie o pomoc
požiadal pred 5, 6, 7 rokmi dozadu, čo by znamenalo roky 2016-2018. Taktiež 13.11.2023 vypovedal, že
tieto úvery splatil v r. 2013, predtým, ako sa s ňou poradil (so svedkyňou E. F.). Aj keď v jeho výpovedi

sú niektoré rozpory, tak sú spôsobené len odstupom času a množstvom úverov, ktoré so Združením
riešil. Pritom nemal k dispozícii potrebnú dokumentáciu. Podľa žalobcu je logické, že sa nemohol radiť
so Združením o predmetných úveroch v r. 2013 pred ich splatením, s takým výsledkom porady, že ide o
bezdôvodné obohatenie, ale napriek tomu má zaplatiť. Ak by predsa získal informáciu, že nemusí platiť,
určite by neplatil.
Žalobca poukázal na to, že z evidencie vedenej Združením, v hrubom zošite formátu A4, z ktorého

svedkyňa E. F. pri svojej výpovedi pri pojednávaní uskutočnenom 23.5.2024 súdu prvej inštancie citovala
údaje vyplýva, že Združenie prvýkrát navštívil v r. 2015, ale ohľadne predmetných úverových zmlúv sa
mohlo Združenie vyjadriť až po preštudovaní úverovej dokumentácie, ktorú nemal k dispozícii a ktorú
na základe jeho žiadosti obdržal od žalovanej a Združeniu predložil 11.4.2022.
Súd prvej inštancie v odôvodnení 12.12. napadnutého rozsudku konštatuje, že úvery žalobca splatil v

roku 2013 „a to ako sa poradil so združením, aby ich splatil.“ Súd prvej inštancie sa nijako nevyporiadal
s jeho výpoveďou z 13.11.2023, že Združenie o radu požiadal 5,6,7 rokov dozadu a že predmetné úvery
splatil predtým, ako som sa poradil.
Žalobca namietal, že z odôvodnenia rozsudku sa nedá zistiť, na základe čoho súd prvej inštancie ustálil,
že sa bol so Združením poradiť v roku 2013 a že vtedy sa mal dozvedieť o bezdôvodnom obohatení,

najneskôr 4.1.2013, iba ak by súd vychádzal pri začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty s jej
začiatkom súčasne so začiatkom plynutia objektívnej premlčacej lehoty.
Logicky rozpor pri hodnotení dôkazov je obsiahnutý v odôvodnení 12.14. napadnutého rozsudku. Súd
prvej inštancie konštatuje, že z nesporných tvrdení strán vyplýva, že žalobca splatil úvery 4.1.2013 a tak
sa tvrdenie svedkyne (E. F.) javí ako nepravdivé (že ju prvýkrát navštívil v roku 2015). Nie je žalobcovi

jasné ako skutočnosť, že úvery splatil 4.1.2013 vylučuje skutočnosť, že združenie navštívil prvýkrát v
roku 2015, ani to ako vylučuje skutočnosť, že združenie navštívil prvýkrát v r. 2015, vylučuje skutočnosť,
že úvery splatil 4.1.2013. V tejto súvislosti súd prvej inštancie si z jeho výpovede osvojil len záver, že
úvery splatil v roku 2013 „a to ako som sa poradil so Združením, aby som ich splatil“, ale prehliada tie
časti jeho výpovede, keď uvádza, že Združenie navštívil pred 5-7 rokmi (išlo by o roky 2016-2018) a že

predmetné úvery splatil predtým, ako sa poradil (výpoveď 13.11.2023).
Ak by sa aj vychádzalo z nepreukázaného jeho stretnutia so Združením v roku 2013, tak ak by Združenie
Zmluvy k dispozícii malo a išlo by podľa Združenia o úvery bezúročné a bezpoplatkové, tak je logické,
že by mu Združenie neodporučilo platiť, ale naopak odporučilo by mu neplatiť, čo sa týka súm nad istinu.
V odôvodnení 12.16. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatuje, že svedkyňa síce uviedla, že

si všetky záznamy zapisuje do zoznamu, avšak súdu takýto zoznam so zapísanými údajmi predložený
nebol a tak nemožno verifikovať pravdivosť tohto tvrdenia. Svedkyňa E. F. pri svojej výpovedi 23.5.2024
uvádzala informácie, ako odpovede na otázky z hrubého zošita formátu A4, ktorý mala položený na
pulte pre svedkov, cca 2-3 metre od súdneho stola. Nemôžu byť pochybnosti o tom, že sudca videl, že
svedkyňa čerpá informácie z tejto písomnej evidencie. Je logické, že sa nemohla spoliehať len na svoju

pamäť. Sudca nijakým spôsobom neprejavil pochybnosti o vierohodnosti výpovede svedkyne, nepoložil
jej žiadnu otázku, ktorou by vyjadril akékoľvek pochybnosti, alebo potrebu upresnenia.
S tým súvisí aj jeho námietka proti odôvodneniu 12.17. napadnutého rozsudku, že nepredložil žiadosť o
úverovú dokumentáciu z 13.3.2022 a odpoveď žalovaného z 25.3.2022. V tejto súvislosti však žalobca
poukázal na skutočnosť, že žalovaný existenciu uvedených písomností nijako nespochybnil. Žiadosti

z 13.3.2022 a listy žalovaného o zaslaní úverovej dokumentácie z 25.3.2022 žalobca priložil v prílohe
k odvolaniu.
Z rozporných dôvodov zamietnutia žalôb o vydanie bezdôvodného obohatenia sa javí žalobcovi, že
podstata úvah súdu prvej inštancie vychádza z už prekonanej tzv. objektivizácie začatia plynutia
subjektívnej premlčacej lehoty, keď súd vychádza z toho, že ak spotrebiteľ spláca splátky po splatení

istiny, tak predsa vie o tom, že ich spláca a preto mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota.
Podstatou získania vedomosti o začatí plynutia subjektívnej premlčacej lehoty však nie je vedomosť o
tom, že oprávnený platil, ale o tom, že platiť nemal.K Prehláseniam Združenia, ktoré súd prvej inštancie spochybňuje v odôvodnení 12.19. napadnutého
rozsudku, že Prehlásenia nekorešpondujú so skutkovým stavom zisteným vo výsluchu žalobcu v spojení
s výsluchom svedkyne, žalobca konštatoval, že na takéto tvrdenie je nutná značná dávka formalizmu.

Prehlásenia naopak, pri správnom zhodnotení ďalších vykonaných dôkazov sú s nimi v zhode. Už vôbec
žalobca nerozumie výtke súdu prvej inštancie, že Prehlásenia sú autorizované len svedkyňou, bez
akejkoľvek inej verifikácie a preto im súd nemôže priznať takú váhu, ako priamej výpovedi žalobcu.
Opäť nie je jasné žalobcovi, v čom sú Prehlásenia v rozpore s jeho výpoveďou, keď vychádzal len z
toho, čo si mohol spred mnohých rokov pamätať len približne a Prehlásenia Združenia vychádzajú z

písomných záznamov. Súd prvej inštancie dal prednosť tej časti jeho výpovede, ktorá je v rozpore aj s
jeho výpoveďou ako celkom, pred písomnými informáciami, evidovanými Združením. Taktiež žalobca
nevie prísť nato, že kto a ako by mal podľa súdu prvej inštancie Prehlásenia Združenia verifikovať a
z akej právnej normy by mala takáto požiadavka, na písomnosť Združenia pri výkone jeho činnosti
podľa Zákona o ochrane spotrebiteľov, vyplývať. Pre úplnosť dal do pozornosti, že pri pojednávaní
uskutočnenom 13.11.2023 strany zhodne uviedli, že nespochybňujú žiadnu z listín.

Z množstva rozhodnutí, ktoré vyvracajú objektivizáciu začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty a
spájajú začatie jej plynutia od poučenia spotrebiteľa Združením, poukázal žalobca, priamo vo vzťahu k
žalovanému, napr. na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 7Cdo/268/2021 z 28.2.2022.
Čo sa týka zamietnutia žalôb o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, súd prvej inštancie je
toho názoru, že nesplatenú istinu je možné úročiť zmluvnou úrokovou sadzbou až do úplného splatenia

zmluvného záväzku klienta voči banke. Aj tento názor súdu prvej inštancie je podľa žalobcu mylný. Ide o
to, že pri zosplatnení úveru sa stanú splatnými všetky splátky, splatnosť ktorých by nastala v budúcnosti,
ale to nie sú splátky len istiny, to sú splátky istiny aj s príslušenstvom, teda zmluvná úroková sadzba už
je v tejto zosplatnenej sume obsiahnutá. Preto nie je žiaden dôvod konštruovať pre ten prípad zmluvnú
podmienku o úročení zosplatnenej istiny zmluvnou úrokovou sadzbou.

Predmetné zmluvné podmienky však majú pre žalovaného význam, keď na oko regulárna zmluvná
podmienka môže slúžiť na bezdôvodné obohatenie. Nedá sa totiž vylúčiť, že pri dlhodobom omeškaní
spotrebiteľa už bude mať banka splatené úroky, ktoré by jej patrili pri riadnom splácaní úveru. V takom
prípade by predmetné zmluvné podmienky slúžili na úročenie zmluvnou úrokovou sadzbou, už len
dlžnej istiny, až do jej splatenia. Takýto postup však z platnej právnej úpravy nevyplýva, a možné

už bude len úročenie dlžnej istiny úrokom z omeškania. Úročenie takejto nesplatenej istiny úrokom z
úveru by bolo pre banku bezdôvodným obohatením. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 5Cdo/147/2019 z 28.9.2021. Žalobca dodal, že netransparentným je aj tá
časť predmetných zmluvných podmienok, ktoré hovoria o úrokoch z omeškania vo výške stanovenej
v Oznámení.

Z uvedených dôvodov žalobca navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné, keďže napadnutý
rozsudok v napádanej časti (zamietnutie žalobcovho nároku z dôvodu premlčania) je vecne správny.

Súd prvej inštancie v tejto časti nekonal arbitrárne, svoj postup riadne a presvedčivo odôvodnil v ods.
19 (ratio decidendi), keď v ods. 19.4 a 19.5 prihliadol na samotnú výpoveď žalobcu. Žalobca vo svojom
výsluchu potvrdil domnienky žalovaného o tom, že žaloba je špekulatívne podaná s evidentným cieľom
obohatiť sa na úkor žalovaného. Z výsluchu žalobcu jednoznačne vyplýva, že predčasne splatiť úvery v
roku 2013 poradila žalobcovi p. E. F. z HOOS: „Na otázku advokátky žalovaného, že či žalobca vie, že

úver splatil už v roku 2013, žalobca uvádza, že áno. Tie úvery som splatil predtým, ako som sa s ňou
poradil a poradila mi, aby som si tie úvery splatil.“ (str. 4 zápisnice). Žalobca bol teda už v čase pred
splatením úveru informovaný o svojich potenciálnych nárokoch, ktoré si zjavne oneskorene uplatňuje
v tomto konaní. Za týchto okolností žalovaný naďalej trvá na vznesenej námietke premlčania, vrátane
ostatných námietok ohľadom zneužitia práva žalobcu, keďže žalobca si uplatňuje domnelé nároky na

základe uzavretých úverových zmlúv po 10-tich rokoch od celého splatenia úverov (4.1.2013). V tejto
súvislosti neobstojí poukazovanie žalobcu na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/219/2022,
7Cdo/268/2021 alebo 5Cdo/147/2019.
Podľa žalovaného rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/219/2022 je neaplikovateľné, a to
vzhľadom na diametrálne odlišné skutkové a právne okolnosti. V tomto konaní spotrebiteľ podal žalobu

dňa 5.5.2017, po 2 rokoch od právoplatnosti Okresného súdu Stará Ľubovňa pod sp.zn. 2C/96/2014.
Dovolanie spotrebiteľa bolo preto zamietnuté a námietke premlčania veriteľa (PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o.) bolo vyhovené.Najvyšší súd SR v konaní sp.zn. 7Cdo/268/2021 bez meritórneho prieskumu odmietol dovolanie
žalovaného, v ktorom sa dovolací súd prekvapivo odmietol zaoberať súvisiacimi právnymi otázkami.
V identifikovanom konaní dovolací súd procesne odmietol dovolanie žalovaného bez toho, aby sa

meritórne zaoberal hmotnoprávnymi otázkami, pričom formálne dospel k (nepreskúmateľnému) záveru
o analogickej aplikácii desaťročnej objektívnej premlčacej doby súdmi SR pri práve spotrebiteľa na
vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ako
dôsledok prednosti rozsudku SD EÚ vo veci C-485/19 zo dňa 22.4.2021 v právnom poriadku SR.
Skutkové a právne okolnosti prejednávanej veci sú diametrálne odlišné. V prvom rade sa žalobca

nedomáha vydania plnenia poskytnutého na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky. Uplatnený nárok
má vyplývať z bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. V zmysle § 11 ods. 1 ZoSÚ sa
úver pri absencii zákonom stanovených náležitostí považuje za bezúročný a bez poplatkov ex lege. Na
vydanie bezdôvodného obohatenia sa preto nevyžaduje predchádzajúce súdne rozhodnutie, či je úver
bezúročný a bez poplatkov. Tento aspekt sa skúma v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia ako
predbežná otázka. Slovenský právny poriadok tiež neupravuje osobitný režim pre neplatnosť zmluvy,

neprijateľnosť zmluvnej podmienky a bezúročný a bez poplatkový úver. Súdny dvor EÚ tiež uzavrel,
že je neakceptovateľné, ak sa bez nutnosti preukázania predpokladá, že spotrebiteľ mal vedomosť
o neprijateľnosti zmluvných podmienok. Takáto prezumpcia však v našom právnom poriadku neplatí.
Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je určujúcim moment, keď sa subjekt dozvie o
skutočnostiach,nazákladektorýchmôžeuplatniťnároknasúde,t.j.keďnadobudnevedomosťorozsahu

bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného. Určenie tohto momentu sa však neprezumuje.
Zisťuje sa na základe skutočností, prostredníctvom ktorých sa vedomosť subjektu prejavuje navonok, a
teda okolností, z ktorých možno existenciu vedomosti vyvodiť. Žalovaný nesúhlasil s argumentmi súdu,
ktoré majú odôvodňovať plynutie desaťročnej premlčacej doby namiesto trojročnej. Analogicky poukázal
aj na aktuálne uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 10.5.2023 sp. zn. II. ÚS 249/2023: „Začiatok

plynutia premlčacej doby vo všeobecnosti nemôže byť závislý od vôle subjektu. Musí byť určiteľný
na základe objektívneho kritéria, ktorým v okolnostiach veci je vznik objektívnej možnosti zabezpečiť
dôkazy alebo určiť rozsah škody, teda nie až momentom vyhotovenia dôkazu (posudku) o ňom. Preto,
ak neexistovala objektívna prekážka vyhotovenia dôkazu o rozsahu škody, nie je možné považovať
za ústavne nesúladný záver, že okamih začiatku plynutia premlčacej doby bol určený na základe tejto

úvahy.“
Napokon ani rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/147/2019 nie je aplikovateľné, a to
vzhľadom na diametrálne odlišné skutkové a právne okolnosti. V tomto konaní veriteľ (Prima banka
Slovensko, a.s.) podal žalobu dňa 4.11.2014 v nadväznosti na predčasné zosplatnenie úveru. Otázka
premlčania v tomto konaní nebola riešená.

Žalovaný považuje ex post spochybňovanie žalobcovej výpovede za špekulatívne, pričom sám priznáva
rozpory: „ Aj keď v mojej výpovedi sú niektoré rozpory, tak sú spôsobené len odstupom času
a množstvom úverov, ktoré som so Združením riešil.“. Neexistuje žiaden racionálny a dôveryhodný
dôvod,abyžalobcapodobrovoľnomapredčasnomsplateníúveru(4.1.2013)takmer10rokovvyčkávals
podaním žaloby (1.1.2013). Žalobu preto žalovaný naďalej považuje za nedôvodnú a zjavne šikanóznu.

Osobitne žalovaný zdôraznil, že predložené prehlásenie Združenia HOOS nebolo podpísané ani
žalobcom a tvrdenia riaditeľky sú sami o sebe nedôveryhodné.
Poukázal na to, že preukazovanie vedomosti žalobcu oznámením Združenia na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS bolo rázne odmietnuté Okresným súdom Prešov vo veci vedenej pod sp.zn.
11Csp/133/2019. Tento rozsudok bol potvrdený aj odvolacím súdom v rozsudku Krajského súdu v

Prešove zo dňa 29.9.2020, č.k. 9Co/128/2019-151.
Podľa žalovaného ani prípadná porada s advokátom nemôže určovať plynutie subjektívnej premlčacej
lehoty, keďže by tiež išlo iba o právne posúdenie veci a nie o oznámenie rozhodujúcich skutočností,
ktoré sú už spotrebiteľovi (aj tak) známe (najneskôr pri splatení úveru). Akceptácia tohto „potvrdenia“,
ako jediného dôkazu o vedomosti spotrebiteľa, ponecháva plynutie premlčacej lehoty v jeho absolútnej

dispozícii. Spotrebiteľ, motivovaný procesným úspechom v spore, môže požiadať združenie, aby mu
vydalo potvrdenie o poskytnutí informácie s dátumom, ktorý bude dlžníkovi vyhovovať pre zachovanie
subjektívnej premlčacej lehoty. Preto nejde o objektívny dôkaz, ale iba o účelovo vykonštruované
potvrdenie.
Vzhľadom na prezentované skutočnosti považuje žalovaný napadnutý rozsudok za vecne správny a

domáhasa,abyodvolacísúdvzmysle§387ods.1CSPvnapadnutejčastipotvrdilapriznalžalovanému
proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu6. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca odvolaciu repliku. Pokiaľ žalovaný uvádza, že žalobca je
subjektívne nespokojný s právnym posúdením veci a že účelovo spochybňuje svoju vlastnú výpoveď,
tak podľa žalobcu podstata jej výkladu netkvie v tom, že svoju výpoveď spochybňuje, ale práve naopak,

rozumne a logicky ju v odvolaní vysvetľuje, keďže závery a úvahy súdu vytrhávajúc jednu vetu z kontextu
jeho výpovede aj s poukazom na ostatné vykonané dôkazy (najmä výsluch svedkyne E. F. a prehlásenie
Združenia HOOS) vo veci vyvolávajú viac rozporov, ako tento samotný domnelý rozpor, ktorý vznikol.
Ako bolo uvedené v odvolaní, tak záver súdu prvej inštancie o tom, že ešte pred splatením istiny mal
byť E. F. poučený o tom, že má úver preplatiť, vyvoláva nespočetné množstvo nelogických až priam

absurdných záverov, pričom tento záver súdu je v absolútnom rozpore s celou či už jeho výpoveďou
alebo výpoveďou svedkyne a predloženými listinnými dôkazmi.
Podľa žalobcu je zrejmé, že aj vzhľadom na veľké množstvo úverov, ktoré mal, ako aj pre stres na
pojednávaní, vznikol domnelý rozpor vo výpovedi čo do okolností, za akých došlo k splateniu úverov,
avšak súd prvej inštancie tento rozpor aj s poukazom na vyšetrovací princíp v spotrebiteľskom spore
nijako minimálne doplňujúcimi otázkami neodstránil, a za smerodajné pre rozhodnutie vo veci vzal do

úvahy jednu časť výpovede, ktorá však je v rozpore nielen po rozumovo-logickej stránke, avšak aj s
ostatnými vykonanými dôkazmi, ktoré de facto neguje. Zo strany súdu prvej inštancie došlo k nastoleniu
stavu denegatio iustitiae, keďže relevantné skutočnosti nezohľadnil a svoje rozhodnutie ani náležite
neodôvodnil.
Čo sa týka rozhodnutí, na ktoré poukazuje v odvolaní, tak ich závery žalovaný vo svojom vyjadrení

vyvracia púhym konštatovaním, že v nich ide o „odlišné skutkové a právne okolnosti“. Následne
žalovaný poukazuje na „aktuálnu rozhodovaciu prax“, avšak ním uvedené rozhodnutia sú vydané už
pred niekoľkými rokmi a jediné novšie rozhodnutie je z roku 2023 rozsudok Okresného súdu Levice, o
ktorého právoplatnosti však má pochybnosti, keďže v registri doložiek právoplatnosti a vykonateľnosti
nie je k predmetnému rozhodnutiu evidovaná žiadna doložka.

Čo sa týka námietky premlčania, tak poukázal na svoju argumentáciu uvedenú v replike zo dňa
18.03.2024 a odvolanie zo dňa 03.07.2024, kde poukázal aj na relevantnú a aktuálnu rozhodovaciu
súdnu prax nielen všeobecných súdov SR, ale aj najvyšších súdnych autorít.

7. V odvolacej duplike žalovaný citoval ust. § 291 ods. 3 CSP, podľa ktorého ak je spotrebiteľ zastúpený

advokátom, ustanovenie § 296 sa nepoužije. Pritom § 296 CSP hovorí tom, že spotrebiteľ môže predložiť
alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia
rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii
konania sa nepoužijú. Žalovaný naďalej zotrval na svojom názore, že výsluch svedkyne E. F.
(riaditeľky Združenia HOOS) a písomné prehlásenie Združenia HOOS (ktoré žalobca nikdy vlastnoručne

nepodpísal)súnevierohodné,atospoukazomnaspomínanéprávoplatnézáveryvrozsudkuOkresného
súdu Prešov zo dňa 18.10.2019 č.k. 11Csp/133/2019–46. Žalovaný poukázal na nevyvrátiteľnú právnu
domnienka - ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje) a preto nikto nemôže
tvrdiť, že sa o porušení práva dozvedel až po porade s advokátom, občianskym združením, či inou
odborne spôsobilejšou osobou. Prezumpcia znalosti práva platí pre všetkých rovnako, i keď z povahy

veci určité osoby zvýhodňuje a iné znevýhodňuje.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok VIII.
napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, ako aj súvisiace

výroky IX. a X. o trovách konania. Keďže výroky I. až VII. neboli odvolaním napadnuté, neboli preto v
odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako také nadobudli právoplatnosť.11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením a nesprávnymi skutkovými zisteniami to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v plnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne

svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

12. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7Cdo/7/2010).

13. Podľa § 298 ods. 1 CSP súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu
vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná obchodníkom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných
zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd
uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej
zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

14. Podľa § 298 ods. 2 CSP ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve
alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu
neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie obchodníkovi z dôvodu takej zmluvnej
podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi

bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez
návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v
spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

15. Podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú

uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

16. Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom

alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

17. Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu

plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

18. Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

19. Podľa § 54 ods. 1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

20. Podľa § 54 ods. 2 OZ v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

21. Predmetom odvolacieho prieskumu vo veci samej bolo preskúmanie vecnej správnosti rozsudku
súdu prvej inštancie v jeho napadnutom výroku VIII. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti

o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa úročenia nesplatenej časti istiny po vyhlásení
predčasného zosplatnenia a vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 796,60 eura a 474,65 eura.22. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaný dňa 19.05.2011 uzatvoril
so žalobcom Zmluvu o úvere dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX, ktorej predmetom bolo poskytnutie
úveru vo výške 2.500,- eur, ktorá sa nachádza na č.l. 5 spisu 34Csp/1/2023 (ďalej len „Zmluva č. 1“).

Zároveň to, že žalovaný dňa 29.12.2011 uzatvoril so žalobcom Zmluvu o úvere dostupná pôžička č.
XXXXXXXXXX, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 2.000 eur, ktorá sa nachádza v spise
34Csp/2/2023 na č.l. 6 (ďalej len ,,Zmluva č. 2“).

23. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 34Csp/1/2023-277 z 03.05.2023 spojil na spoločné konanie

konania vedené pod sp.zn. 34Csp/1/2023 (o vydanie BO 796,60 eura a určenie NZP) a 34Csp/2/2023
(o vydanie BO 474,65 eura a určenie NZP) s tým, že budú ďalej vedené pod sp.zn. 34Csp/1/2023.

24. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že
zmluvné vzťahy medzi žalobcom a žalovaným sú vzťahmi spotrebiteľskými, pretože uzatvorené úverové
zmluvy zo dňa 19.05.2011 a 29.12.2011 sú štandardnými formulárovými spotrebiteľskými zmluvami,

kde žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv konal v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľom, keďže
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie správne predmetný právny
vzťah charakterizoval ako vzťah spotrebiteľský (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Úverové zmluvy

boli uzavreté podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a keďže ide o spotrebiteľský úver, aj podľa
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej
len ,,ZoSÚ“).

25. Žalobca sa v konaní domáhal okrem iného určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Žaloby

upravené v ust. § 137 písm. c), písm. d) CSP nevylučujú žalobný návrh o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky v individuálnom spotrebiteľskom vzťahu v zmysle ust. § 298 CSP. Zo samotného znenia
ust. § 137 CSP je možné vyvodiť nepochybný záver, že obsahuje iba demonštratívny výpočet žalôb.
Aj zo znenia ust. § 298 CSP vyplýva, že súd môže v rozsudku v spotrebiteľskom spore aj bez návrhu
určiť,žezmluvnápodmienkapoužívanádodávateľomvspotrebiteľskejzmluvejeneprijateľnouzmluvnou

podmienkou. Uvedené zákonné ustanovenie teda umožňuje, aby sa spotrebiteľ aj v individuálnom
spotrebiteľskom spore domáhal určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky bez súčasne uplatneného
nároku na plnenie z neprijateľného zmluvného dojednania. Okrem iného zo samotného ust. § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva právny záujem žalobcu ako spotrebiteľa na určení neplatnosti
neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá spôsobuje nerovnováhu v postavení účastníkov tohto konania

predmetnej spotrebiteľskej zmluvy.

26. Platí, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia

existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

27. Súd prvej inštancie nepovažoval za nedôvodnú žalobu v časti určenia neprijateľnej zmluvnej
podmienky uvedenej v rámci obidvoch Zmlúv č. 1 a 2, v Obchodných podmienkach pre úver dostupná

pôžička, v čl. 6 – Predčasné splatenie úveru, následky nesplácania a ukončenie ZoÚ, bod 6.4, podľa
ktorej sa strany dohodli, že „V prípade, ak sa úver stane predčasne splatným v zmysle bodu 6.2 OP,
Banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou Úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z
omeškania vo výške stanovenej v Oznámení, a to od dátumu predčasnej splatnosti až do úplného
splatenia zmluvného záväzku Klienta voči Banke.“

28. Odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na nejednotnú rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov pri
otázke zmluvných úrokov po zosplatnení spotrebiteľského úveru bolo v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov SR č. 1/2021, pod č. 5/2021 zverejnené rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 5Cdo/42/2020 zo dňa 16.6.2020, podľa ktorého: „Po vyhlásení predčasnej splatnosti

spotrebiteľského úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností
dlžník zaplatil ako cenu peňazí.“29. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu vyplýva: „Za situácie, že dlžník z úverového
vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné
dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru,

ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými
prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a
z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z
omeškania.

30. Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia
zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok
dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola
zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ.

31. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť

úroky z omeškania. Inak povedané dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho
dojednania, t.j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k
omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo.

32. Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojedanie, ktorého

obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž
spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel
v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia
istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí.
Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že

jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie, koľko bude
povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť.

33. Túto vedomosť však dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie
tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek

svojho omeškania, nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez
fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito,
jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže
platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti
úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. Takéto dojednanie je teda porušením ustanovenia § 53 ods.1 OZ. Na druhej strane
postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade,
ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva
zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej
náhrady škody“. Na uvedené rozhodnutie nadviazali ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr.

sp. zn. 1Cdo/94/2019, 2Cdo/83/2020, 3Cdo/35/2020, 4Cdo/66/2020, 5Cdo/46/2020, 6Cdo/56/2020,
7Cdo/186/2020, 7Cdo/172/2020 8Cdo/135/2020, 9Cdo/24/2020, v dôsledku čoho možno v ňom
uvedený právny názor ohľadom predmetnej právnej otázky považovať za ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu.

34. So zreteľom na vyššie uvedenú judikatúru Najvyššieho súdu odvolací súd konštatuje, že záver
súdu prvej inštancie, ktorý nepovažoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá v podstate zaväzuje
žalobcu platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti
úveru, sa javí ako nesprávny. Zmluvná podmienka uvedená v Zmluvách 1 a 2, v Obchodných
podmienkach pre úver dostupná pôžička, v článku 6 - Predčasné splatenie úveru, následky nesplácania

a ukončenie ZoÚ, bod 6.4., ktorá oprávňovala žalovaného úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou
úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania vo výške stanovenej v Oznámení, a to od dátumu
predčasnej splatnosti až do úplného splatenia zmluvného záväzku Klienta voči Banke by mohla
spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcu
spotrebiteľa, keďže ho zaväzovala na platenie úrokov do úplného zaplatenia istiny, pričom v zmysle

ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu má žalovaný ako veriteľ nárok na zmluvný úrok iba za obdobie
vopred dohodnuté v zmluve o úvere, ktorým je doba dohodnutá v prípade riadneho splácania úveru,
t.j.do času pôvodne dohodnutej konečnej splatnosti úveru.35. Odvolací súd sa ďalej zaoberal odvolacími námietkami žalobcu vo vzťahu k zamietnutiu žaloby
v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 796,60 eura a 474,65 eura z dôvodu záveru súdu
prvej inštancie o uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie toho nároku. Súd prvej

inštancie prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným, keď dospel k záveru, že žalobca sa
dozvedel o tom, že žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil najneskôr 04.01.2013, keď splatil
úvery zo Zmlúv č. 1 a 2, pričom o tejto skutočnosti sa mal dozvedieť už skôr od Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS. Prehlásenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa
14.04.2022 predloženéžalobcomvovzťahukúveromzobidvochZmlúvnepovažovalsúdprvejinštancie

za dôveryhodné, keďže nekorešpondujú so skutkovým stavom zisteným z výsluchu žalobcu v spojení s
výsluchom svedkyne, E. F., predsedníčky tohto občianskeho združenia.

36. V odvolacom konaní nebol sporný záver súdu prvej inštancie o bezúročností a bezpoplatkovostí
úverov zo Zmlúv č. 1 a 2 podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ v spojení s § 7 ods. 1 ZoSÚ, keď mal súd preukázané,
že žalovaný ako veriteľ pri uzatvorení Zmlúv nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní

schopnosti žalobcu ako spotrebiteľa splácať úvery z obidvoch Zmlúv.

37.Taktiežnebolspornýzáver,že žalobcažalovanémupreplatilnaúverezoZmluvyč.1sumuvcelkovej
výške 796,- eur (3.296,60 mínus 2.500,-) a na úvere zo Zmluvy č. 2 sumu v celkovej výške 474,65
eura (2.474,65 mínus 2.000,-). Žalobcovi tak vzniklo voči žalovanému právo na vydanie bezdôvodného

obohatenia vo výške preplatených úverov z obidvoch Zmlúv.

38. Podľa ust. § 100 ods. 1 a 2 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva

s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú
skôr, než zabezpečená pohľadávka.

39. Podľa § 107 ods. 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

40. Podľa § 107 ods. 2 OZ najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

41. Podľa § 451 odsek 1 a 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

42. O plnenie bez právneho dôvodu ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval,

ale aj vtedy, ak dodatočne odpadol. Neexistencia právneho dôvodu od začiatku znamená, že vôbec
nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by
bola povinnosť a zároveň právo na poskytnuté plnenie. V prípade takéhoto plnenia získava majetkovú
hodnotu ten, kto plnenie prijíma bez právneho dôvodu. Bezdôvodné obohatenie je konštruované ako
záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k

bezdôvodnému obohateniu. Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451
ods. l OZ) tomu, na úkor koho sa získal (§ 456 OZ). (rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo52/2005).

43. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný má od svojho vzniku v predmete činnosti
poskytovanie úverov. Bolo teda povinnosťou žalovaného poznať a dodržiavať právne predpisy

vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Preto ak žalovaný obchádzal zákon o spotrebiteľských úveroch
tým, že nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti žalobcu ako spotrebiteľa
splácať úvery podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, toto jeho konanie sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie
zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Keďže žalovaný koná v
rámci predmetu svojho podnikania na profesionálnej báze, preto sa dôvodne predpokladá u takýchto

spoločností vyššia odborná úroveň a aj zodpovednosť za porušenie zmluvných povinností. Žalovaný
ako banka pri uzatváraní zmluvy koná evidentne úmyselne so snahou dosiahnutia zisku, preto takýto
subjekt nesie aj väčšiu zodpovednosť za férové pravidlá pri poskytovaní úveru a dôsledky z porušenia
zákonných povinností.44. Čo sa týka práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, toto podlieha premlčaniu.
Pri premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná

premlčacia doba a to subjektívna (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a objektívna (§ 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne na
sebe nezávisle a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže
plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť. Subjektívna premlčacia doba je
dvojročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku oprávneného týkajúcu sa

jeho vedomosti o bezdôvodnom obohatení a vedomosti o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.

45. Odvolací súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie sp.zn. 5Cdo/29/2021 z
28.09.2021, R 14/2022) že subjektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, kedy oprávnený zistí
skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane zodpovedného
subjektu a orientačne aj jeho rozsah tak, aby bolo možné približne určiť výšku náhrady v peniazoch.

Vyžaduje sa pritom skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor
bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy
sa oprávnený subjekt pri náležitej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k
vzniku bezdôvodného obohatenia, ale to, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedel. Rozhodujúci je
teda subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie

tohto práva. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa neviaže na čas, od kedy sa žalobca dozvedieť mal a mohol s poukazom na to, že
mal poznať právo, ale na okamih, kedy sa žalobca skutočne dozvedel, že na jeho úkor sa žalovaný
bezdôvodne obohatil, teda vtedy, kedy mal žalobca k dispozícii údaje, ktoré mu umožňovali podať žalobu
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, teda keď sa dozvedel, že právny dôvod na plnenie

úrokov a poplatkov z jednotlivých zmlúv nebol od začiatku daný. Za týchto okolností začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia je v súlade so súčasnou judikatúrou
posunutý na moment, kedy sa žalobca skutočne dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia.

46. Odvolací súd k premlčaniu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého z dôvodu

úhrady vyššej sumy, než tej, na ktorú vzniklo dodávateľovi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere právo,
poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Vo veci sp. zn. C-485/19 zo dňa 22.04.2021. Súdny
dvor EÚ rozhodol takto: „Zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej
úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených
v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo na základe podmienok,
ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, sa vzťahuje trojročná
premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.

47. V spojených veciach C-698/18 a C-699/18 Súdny dvor rozhodol takto: „Článok 2 písm. b), článok
6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave,
ktorá stanovuje, že žaloba o určenie neplatnosti nekalej podmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej
medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom sa nepremlčuje, a zároveň uplatňuje premlčaciu

lehotu na žalobu o uplatnenie reštitučných účinkov tohto určenia, ak táto lehota nie je menej priaznivá,
ako lehota týkajúca sa podobných žalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie), a nevedie k
praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv vyplývajúcich z práva Únie, osobitne
zo smernice 93/13 (zásada efektivity).

48. Článok 2 písm. b), článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13, ako aj zásady ekvivalencie,
efektivity a právnej istoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia súdnemu výkladu vnútroštátnej
právnej úpravy, podľa ktorého žaloba o vrátenie súm bezdôvodne zaplatených na základe nekalej
podmienkynachádzajúcejsavzmluveuzatvorenejmedzispotrebiteľomapredajcomalebododávateľom
podlieha trojročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa úplného splnenia tejto zmluvy, ak sa

predpokladá, bez potreby overenia, že k tomuto dátumu spotrebiteľ musel vedieť o nekalom charaktere
predmetnej zmluvnej podmienky, alebo keď pre podobné žaloby založené na určitých vnútroštátnych
právnych predpisoch táto lehota začína plynúť až od okamihu určenia právneho dôvodu týchto žalôb
súdom.“49. V zmysle vyššie uvedeného je zrejmé, že v súlade s princípmi, na ktorých je smernica Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách založená, sa má

vnútroštátna právna úprava vykladať tak, že je v neprospech spotrebiteľa vyžadovať, aby preukázal
úmysel dodávateľa bezdôvodne sa obohatiť na jeho úkor. Z toho vyplýva požiadavka na dodávateľa,
aby v súdnom konaní preukázal, že voči spotrebiteľovi v rámci kontraktačného mechanizmu nekonal
úmyselne.

50. Analogická aplikácia desaťročnej objektívnej premlčacej doby súdmi Slovenskej republiky pri práve
spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného
plnenímnazákladespotrebiteľskejúverovejzmluvy,jeprávnymdôsledkomprednostirozsudkuSúdneho
dvora Európskej únie C-485/19 zo dňa 22. apríla 2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky.
(porov uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2022, sp.zn. 7Cdo/268/2021,
R15/2022).

51. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 05.12.2018 pod sp.zn. I ÚS 430/2018 bez
akýchkoľvek pochybností podporil úvahy odvolacieho súdu o tom, že žalobkyňa v konaní 22Co/53/2017
Krajského súdu v Prešove, ktorého rozhodnutie bolo predmetom ústavnej sťažnosti sa o bezdôvodnom
obohatení dozvedela od Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS, ktoré túto skutočnosť písomne

potvrdilo dňa 08.08.2016. Vo veci 22Co/53/2017 Krajský súd v Prešove uvažoval so začiatkom plynutia
subjektívnejpremlčacejdobynavydaniebezdôvodnéhoobohateniaodmomentukonzultácieapoučenia
daného žalobkyni v danej veci združením, a takéto úvahy odvolacieho súdu považoval za ústavne
konformné aj Ústavný súd, nakoľko sťažnosť podanú žalovanou v tejto veci odmietol, ako zjavne
neopodstatnenú.

52. V zhode s vyššie uvedenými závermi odvolací súd uvádza, že v prejednávanom spore bolo potrebné
individualizovať, kedy žalobca nadobudol vedomosť o tom, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia
a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.

53. O vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného vo výške 796,60 eura vo vzťahu k úveru
zo Zmluvy č. 1, sa žalobca mal dozvedieť podľa vlastného tvrdenia od Združenia na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, k čomu predložili aj prehlásenie Združenia zo dňa 14.04.2022 (č.l. 25 spisu sp. zn.
34Csp/1/2023). Podľa tohto prehlásenia žalobca pri osobnom stretnutí dňa 11.04.2022 bol informovaný,
že úver zo Zmluvy č. 1 je bezúročný a bez poplatkov a že je pravdepodobné, že obsahuje neprijateľné

zmluvné podmienky. Ďalej bol informovaný, že ak mu žalovaný ako veriteľ poskytol úver vo výške 2.500
eur a uhradil sumu 3.296,60 eura, pravdepodobne došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške 796,60
na strane žalovaného. Zároveň žalobcovi bolo odporúčané obrátiť sa ohľadom právnych služieb na
advokáta, ktorý posúdi skutkovú a právnu stránku veci. Za Združenie je na tejto listine podpísaná E. F.,
predseda predstavenstva.

54. O vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného vo výške 474,65 eura vo vzťahu k úveru
zo Zmluvy č. 2, sa žalobca mal dozvedieť podľa vlastného tvrdenia od Združenia na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, k čomu predložili aj prehlásenia Združenia zo dňa 14.04.2022 (č.l. 31 spisu sp. zn.
34Csp/2/2023). Podľa tohto prehlásenia žalobca pri osobnom stretnutí dňa 11.04.2022 bol informovaný,

že úver zo Zmluvy č. 2 je bezúročný a bez poplatkov a že je pravdepodobné, že obsahuje neprijateľné
zmluvné podmienky. Ďalej bol informovaný, že ak mu žalovaný ako veriteľ poskytol úver vo výške
2.000,- eur a uhradil sumu 2.474,65 eura, pravdepodobne došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške
474,65 na strane žalovaného. Zároveň žalobcovi bolo odporúčané obrátiť sa ohľadom právnych služieb
na advokáta, ktorý posúdi skutkovú a právnu stránku veci. Za Združenie je na tejto listine podpísaná E.

F., predseda predstavenstva.

55. Odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie o nedôveryhodnosti Prehlásení Združenia na
ochranu občanov spotrebiteľa HOOS pre ich rozpor s výsluchom žalobcu v spojení s výsluchom
svedkyne, E. F., za predčasný a javiaci sa ako nesprávny.

56. Súd prvej inštancie vyvodzoval okamih získania subjektívnej vedomosti žalobcu o tom, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, momentom získania informácie o preplatení
úverov od Združenia ešte pred ich samotným splatením 04.01.2013. Žalobca mal splatiť úvery dňa04.01.2013, potom, ako sa o preplatení úverov dozvedel po návšteve Združenia na ochranu občanov
spotrebiteľa HOOS.

57. V rozpore s uvedenými závermi súdu prvej inštancie sa javia byť vyjadrenia žalobcu na pojednávaní
13.11.2023, v ktorom žalobca uviedol, že Združenie o pomoc požiadal pred 5,6,7 rokmi dozadu (čo
znamenalo približne roky 2016-2018, pozn. odvolacieho súdu). Ďalej žalobca uviedol, že Združenie
navštevoval tých 6-7 rokov kvôli iným problémom, a kvôli tým úverom, ktoré sú predmetom konania,
že to bolo pred COVID-om19 v roku 2020. Žalobca na otázku právneho zástupcu žalovaného, kedy sa

dozvedel o tom, že došlo k preplateniu predmetných úverov vypovedal, že o preplatení predmetných
úverov sa dozvedel po návšteve predmetného Združenia, s tým, že sa bavili o tom, že úroky sú vysoké
a že veľa preplatil úvery. Výslovne žalobca spomenul, že komunikoval s pani E. F., a tá mu dala
informáciu, že preplatil niektoré úvery. Na ďalšiu otázku právneho zástupcu žalovaného, že či vie, že
úver splatil už v roku 2013, že uviedol, že áno, a že to bolo predtým ako sa poradil so svedkyňou E.
F.. Žalobca síce ešte uviedol, že mu svedkyňa E. F. poradila, aby tieto úvery splatil. V kontexte celej

výpovede žalobcu na pojednávaní, viacerými úvermi, ktoré žalobca so Združením riešil a odstupom času
je skôr logické, že sa nemohol radiť so Združením o predmetných úveroch v r. 2013 pred ich splatením,
s takým výsledkom porady, že ide o bezdôvodné obohatenie, ale napriek tomu mal zaplatiť.

58. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že svedkyňa E. F. síce uviedla, že si

všetky záznamy (zaevidovanie predloženia zmlúv) zapisuje do zoznamu, avšak súdu takýto zoznam so
zapísanými údajmi predložený nebol, a tak nemohol verifikovať pravdivosť tohto tvrdenia.

59. Podľa odvolacieho súdu pokiaľ súd prvej inštancie v prípade, že požaduje nejaký dôkaz
v spotrebiteľskom spore, ako v tomto prípade dôkaz, ktorý by mohol potvrdiť výpoveď svedkyne E.

F. o tom, že žalobca ju navštívil prvýkrát v roku 2015 vzhľadom na množstvo úverových zmlúv, ale
so zmluvnou dokumentáciou k predmetným úverom mal prísť žalobca až 11.04.2022 po jej získaní
od žalovaného, a tým overiť tvrdenie žalobcu, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel až od
Združenia v roku 2022, mohol vykonať takýto dôkaz – zoznam svedkyne so zapísanými údajmi aj bez
návrhu strany sporu. Podľa tvrdenia žalobcu svedkyňa vychádzala pri svojej výpovedi na pojednávaní

z hrubého zošitu A4, ktorý mala položený na pulte pre svedkov. Obdobne mal súd prvej inštancie podľa
odvolacieho súdu postupovať aj pokiaľ ide o žiadosť žalobcu o úverovú dokumentáciu z 13.03.2022 voči
žalovanému a odpoveď žalovaného na žiadosť žalobcu z 25.03.2022. Uvedený postup súdu je v súlade
s ustanovením § 295 CSP a zásadami, na ktorých spočíva konanie s tzv. slabšou stranou.

60. V sporoch s ochranou slabšej strany súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol,
ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz
(§ 295 CSP). Zároveň je potrebné v individuálnych spotrebiteľských sporoch dôsledne aplikovať aj
ustanovenie § 132 ods. 3 CSP, lebo nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa, ak žalobca v žalobe iba označí,
ale nepripojí všetky dôkazy na podporu svojich tvrdení. V dôsledku informačného deficitu, ktorý je pre

spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch obvyklý, musí dôkaznú povinnosť za spotrebiteľa suplovať súd,
a to aj v prípade, ak spotrebiteľ nepredložil alebo nemôže predložiť dôkazy vlastnou vinou. Z judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie (C-40/08, C-618/10, C-243/08) vyplýva, že v spotrebiteľských sporoch je
revitalizovanánielendôkaznápovinnosťspotrebiteľa,aleajjehopovinnosťtvrdenia.Totopravidloneplatí
jedine vtedy, ak spotrebiteľ s takýmto postupom nesúhlasí, teda prejaví vôľu byť neprijateľnou zmluvnou

podmienkou naďalej viazaný (Števček, M, Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 1030-1031 s.).

61. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje výlučne v sporovom konaní. Jej použitie v sporoch s
ochranou slabšej strany je limitované. Zo základného princípu zakotveného v článku 6 Základných

princípov CSP vyplýva, že ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s
cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu, je prípustné modifikovať všeobecné
pravidlo, že strany sporu majú možnosť uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany v rovnakej miere. Slabšia strana (vo význame ustanovení § 290 až 323 CSP)
je zvýhodnená pri realizácii tohto procesného práva. Procesné úkony slabšej strany nepodliehajú

sudcovskej koncentrácii konania, zákonná koncentrácia v materiálnom význame de facto existuje aj v
konaniach s ochranou slabšej strany (Števček, M, Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M.,a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 579 s., 584 s.).62. Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok aplikáciou ustanovenia § 151 ods. 1 a
2 CSP povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok (uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019).

63. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP, v napadnutom rozsahu - tak v meritórnom
zamietajúcom výroku VIII., ako i v závislých výrokoch IX a X. o náhrade trov prvoinštančného konania,
zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu v zmysle § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

64. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi odvolacieho
súdu, bude opätovne riadne v súlade s procesnou normou vykonať všetky navrhnuté a v zmysle § 295
CSP i nevyhnutné dôkazy pre rozhodnutie vo veci a posúdenie žalobou uplatneného nároku v časti
o vydanie bezdôvodného obohatenia, včítane obrany proti nemu, skutkový stav následne opätovne

komplexne vyhodnotiť a ustáliť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne
ustanovenia, vysporiadať sa so vznesenou námietkou premlčania (pri zohľadnení aktuálnej judikatúry
obsiahnutej v R 14/2022 a R 15/2022). Zároveň bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť
nárok žalobcu na určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky tykajúcej sa úročenia nesplatenej istinu
úveru zmluvnou úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania vo výške stanovenej v Oznámení, a

to od dátumu predčasnej splatnosti až do úplného splatenia zmluvného záväzku klienta pri zohľadnení
aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu SR obsiahnutej najmä v rozhodnutí R 5/2021). Následne vo veci
súd prvej inštancie opätovne rozhodne, pričom rozhodnutie náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4
CSP vo všetkých jeho záveroch odôvodní. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znovu o
náhrade trov konania, včítane odvolacích (§ 396 ods. 3 CSP).

65. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).