Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4CoKR/26/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123204266
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Július Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7123204266.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a sudcov JUDr.

Mareka Kotoru a JUDr. Lucie Baňackej, PhD. v spore žalobcu: A. B., narodený XX.XX.XXXX, bytom C.
XX, XXX XX D. E. F., zastúpený: JUDr. Viera Kubicová, advokátka, Záhradnícka 68, 821 08 Bratislava,
IČO: 11 802 090, proti žalovanej: G. H. I., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu: Rapid life životná
poisťovňa, a. s. v konkurze, Garbiarska 2, 040 71 Košice, IČO: 31 690 904, so sídlom kancelárie správcu
Masarykova 21, 040 01 Košice, zastúpená: DEMKO & PARTNERS s. r. o., Werferova 1, 040 11 Košice
- mestská časť Juh, IČO: 54 245 729, o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Mestského súdu Košice č. k. 31Cbi/8/2023-83 z 9. októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice č. k. 31Cbi/8/2023-83 z 9.
októbra 2023.

II. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v
celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej priznal proti žalobcovi náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žiadal, aby súd určil, že pohľadávka
žalobcu vyplývajúca z poistnej zmluvy uzatvorenej žalobcom s úpadcom Rapid life životná poisťovňa,
a. s. v konkurze, Garbiarska 2, 040 71 Košice, IČO: 31 690 904 pod sp. zn. 31K/28/2017 (ďalej už len
úpadca), uplatnená v prihláške pohľadávky zo dňa 10.3.2018 do konkurzu vedeného na majetok úpadcu
v celkovej výške 9.251,22 eura evidovaná v zozname pohľadávok pod poradovým číslom 5774, je čo
do právneho dôvodu, vymáhateľnosti a výšky oprávnená a existuje a žalobca je veriteľom predmetného
úpadcu.

2.1. Žalobca v žalobe uviedol, že potom, čo bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz, žalobca si uplatnil
svoju pohľadávku v konkurze. Žalobcovi bolo dňa 8.2.2023 doručené oznámenie o popretí prihlásenej
pohľadávky zo dňa 14.12.2022 čo do právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti v rozsahu istiny a
nákladov z uplatnenia (ďalej len ako „Oznámenie“), zapísanej v zozname pohľadávok pod č. 5774.
2.1.1. Uviedol, že konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený dňa 30.1.2018, zverejnením v Obchodnom
vestníku SR č. 20/2018 zo dňa 29.1.2018. S poukazom na § 199 ods. 9, § 23, § 28, § 32 ZKR tvrdil,
že základná lehota na prihlasovanie pohľadávok uplynula dňa 16.3.2018 a originálna lehota na popretie

pohľadávok uplynula dňa 16.4.2018. Následne dochádzalo k opakovanému predlžovaniu lehoty na
popretie pohľadávok uzneseniami súdu, ktoré boli zverejňované v Obchodnom vestníku SR. Dôvodil,
že súd je povinný uznesením účinne predĺžiť lehotu na popretie pohľadávok pred jej uplynutím, pretože
v opačnom prípade, uplynutím lehoty na popretie pohľadávok sa v zmysle ustanovenia § 32 ods. 16ZKR pohľadávka v rozsahu, v akom nebola popretá, považuje za zistenú. Túto fikciu zistenia nie je
následne možné zvrátiť predĺžením lehoty na popretie pohľadávok po jej uplynutí. Poukázal na § 238
ods. 1 Civilného sporového poriadku a uviedol, že v spojení s § 199 ods. 9 ZKR možno prijať záver,

že uznesenie o predĺžení lehoty na popretie pohľadávok malo byť v rámci plynutia lehoty na popretie
pohľadávok aj zverejnené v Obchodnom vestníku SR na to, aby malo účinok predĺženia lehoty na
popretie pohľadávok. K zverejneniu uznesenia o predĺžení lehoty po jej uplynutí došlo prvýkrát vo vzťahu
k lehote, ktorá uplynula dňa 16.7.2018. Poukázal na svoju tabuľku s výpočtom lehôt ako aj na Výpis
z Obchodného vestníka SR 137/2018 zo dňa 18.7.2018. Uviedol, že aj následne vo vzťahu k ďalším

uzneseniam došlo niekoľkokrát k oneskorenému zverejneniu v Obchodnom vestníku SR. Zároveň, za
predpokladu, že lehota by plynula ďalej a bola ďalej súdom opakovane predlžovaná, tak najneskôr
lehota, ktorá uplynula dňa 11.2.2022 nebola účinne predĺžená, a to z dôvodu, že uznesenie o predlžení
lehoty bolo vydané dňa 14.2.2022 a zverejnené v Obchodnom vestníku SR dňa 18.2.2022, a teda
súd ani nevydal rozhodnutie v lehote na popretie pohľadávok. Vzhľadom na fikciu zistenia prihlásenej
pohľadávky správca nebol oprávnený pohľadávku po 11.2.2022, teda po uplynutí lehoty na popretie

poprieť a z tohto dôvodu je jeho popretie neúčinné. Poukázal na tabuľku - výpočet lehôt ako aj na výpis
z Obchodného vestníka SR 34/2022 zo dňa 18.2.2022. V zmysle ustanovenia § 32 ods. 16 ZKR sa
pohľadávka veriteľa považuje za zistenú v rozsahu, v akom bola prihlásená. Poukázal tiež na § 31 ods. 2
Vyhlášky č. 665/2005 Z. z. ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

2.2. Žalobca konštatoval, že si do konkurzu vedeného na majetok úpadcu prihlásil pohľadávku
pozostávajúcu z istiny vo výške 6.747,40 eur, úrokov z omeškania vo výške 2.463,82 eura a z
nákladov z uplatnenia vo výške 40,00 eur, t. j. celkom 9.251,22 eura. Poukázal na to, že prihlášku
pohľadávky žalobcu nemožno v prípade nepredloženia plnomocenstva považovať za podanú samotným
zástupcom, ale je potrebné ju považovať za podanú žalobcom (veriteľom) a zároveň tvrdil, že

absencia plnomocenstva nemôže byť dôvodom popretia pohľadávky žalobcu, ale mala byť dôvodom na
neprihliadanie na podanie žalobcu, resp. jeho zástupcu ako na prihlášku pohľadávky.

3. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodnú. Konštatovala, že žalobca v
predmetnom konkurznom konaní si uplatnil svoju pohľadávku, ktorá bola následne žalovanou popretá.

3.1. Uviedla, že lehota určená na popretie pohľadávky správcom podľa ustanovenia § 32 ods. 3
písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „ZKR“) bola v predmetnom konkurznom konaní súdom opakovane predlžovaná. Nesúhlasila
so záverom žalobcu v tom, že uznesenie o predĺžení lehoty na popretie pohľadávok je potrebné zverejniť
v Obchodnom vestníku v rámci plynutia lehoty na popretie pohľadávok ako nevyhnutný predpoklad toho,

aby toto uznesenie (rozhodnutie) malo relevantný účinok pre predĺženie lehoty na popretie pohľadávok
a lehota na popretie pohľadávok, ktorá uplynula dňa 11.2.2022 nebola účinne predĺžená z dôvodu, že
uznesenie o predĺžení lehoty na popretie pohľadávok vydané dňa 14.2.2022 nebolo súdom vydané v
rámci plynutia lehoty na popretie pohľadávok.
3.1.1. Poukázala na § 199 ods. 1 ZKR a uviedla, že zverejňovanie uznesení a iných písomností v

Obchodnom vestníku treba považovať iba za spôsob (formu) doručovania týchto uznesení a písomností
účastníkom konkurzného konania a iným osobám, o ktorých to ustanovuje ZKR (celkom zjavne z
dôvodu vyššieho počtu účastníkov týchto konaní). Doručenie uznesení a písomností však nemožno
stotožňovať s povinnosťou súdu rozhodnúť v jednotlivých veciach so spôsobom (formou) akým majú byť
doručované, a teda záver žalobcu, že pre účinné predĺženie lehoty na popretie pohľadávok sa vyžaduje,

abyuznesenieopredĺženílehotybolovydanéazároveňajzverejnenévrámciplynutialehotynapopretie
pohľadávok v Obchodnom vestníku, nevyplýva zo žiadneho z ustanovení ZKR.
3.1.2. K tvrdeniu žalobcu o neúčinnom predĺžení lehoty na popretie pohľadávok, uviedla, že dňom
27.3.2020nadobudolúčinnosťzákonč.62/2020Z.z.oniektorýchmimoriadnychopatreniachvsúvislosti
so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii, a ktorým sa menia a dopĺňajú

niektoré zákony (ďalej len „lex corona“). Poukázala na § 1 ods. 1 písm. b) lex corona a dodala, že
pokiaľ ide o lehotu na popretie pohľadávok, ktorá mala uplynúť dňom 13.3.2020 (žalobca ju uvádza vo
svojom tabuľkovom prehľade tvoriacom prílohu žaloby) v dôsledku citovaného ustanovenia lex corona
táto lehota uplynula až dňom 26.4.2020. Plynutie lehoty na popretie pohľadávok ovplyvnené neplynutím
lehoty v čase od 13.3.2020 do 26.4.2020 znázornila žalovaná vo svojom tabuľkovom prehľade, z

ktorého vyplýva, že uznesenie, ktorým súd predĺžil lehotu na popieranie pohľadávok bolo vydané pred
uplynutímtejtolehoty,keďželehotanapopieraniepohľadávokmalauplynúťdňa17.3.2022arozhodnutie
bolo vydané dňa 14.2.2022. Uvedeným rozhodnutím (uznesením) súd predĺžil lehotu na popieranie
pohľadávok do 16.4.2022.3.2. K dôvodu popretia predmetnej pohľadávky žalovaná uviedla, že splnomocnením splnomocnenec
preukazuje oprávnenie konať za inú osobu v rozsahu v ňom uvedenom. Iba originál splnomocnenia
disponuje právnou silou, ktorá spočíva v tom, že jednoznačne preukazuje prejavenú vôľu zastúpeného.

Na preukázanie uvedeného tvrdenia žalovaná poukázala na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 25.05.2015 pod sp. zn.: 5Sži/29/2014. Z uvedeného rozhodnutia analogicky vyplýva, že pokiaľ
splnomocnenec (Spotrebiteľské centrum) nepreukázal samostatne splnomocnenie konať za žalobcu
- veriteľa, bolo na mieste uzavrieť, že prihlášku podal vo vlastnom mene. Žalovaná ako správkyňa
konkurznej podstaty postupovala vecne správne, ak pohľadávku žalobcu poprela čo do právneho

dôvodu, vymáhateľnosti i výšky, pričom zotrvala na všetkých dôvodoch popretia pohľadávky uvedených
v Oznámení o popretí pohľadávky.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení §§ 28, 29 a 30 ZKR, ktoré upravujú
prihlasovanie pohľadávok do konkurzného konania a následný postup správcu, podľa ustanovenia § 32
ZKR, ktoré upravuje popretie pohľadávok, podľa ustanovenia § 196 ZKR, ktoré upravuje subsidiárnu

pôsobnosť Civilného sporového poriadku, podľa ustanovenia § 198 ZKR, ktoré upravuje rozhodnutie
konkurzného súdu, podľa ustanovenia § 199 ZKR, ktoré upravuje doručovanie a
zverejňovanie súdnych rozhodnutí a iných písomností, podľa § 13 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
SR č. 666/2005 Z. z., ktoré upravuje preukazovanie zastupovania písomným plnomocenstvom, podľa
ustanovenia § 31 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje plnomocenstvo, podľa

ustanovenia §§ 1 a 8 zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v justícii v
súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 (ďalej len lex corona), ktoré
upravuje lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo
bránenie práv na súde - neplynutie lehôt, resp. neskončenie lehôt skôr, ako sú upravené v predmetných
ustanoveniach citovaného zákona.

5. Súd prvej inštancie zistil z konkurzného spisu sp. zn. 31K/28/2017, že konkurz na majetok dlžníka
(úpadcu) bol vyhlásený dňa 30.1.2018, základná prihlasovacia lehota na prihlásenie
pohľadávok uplynula dňa 16.3.2018 a základná popieracia lehota správcovi na popretie
prihlásených pohľadávok veriteľov uplynula dňa 16.4.2018. V rozhodnom období (od 4.4.2018 /t. j. od

vydania prvého uznesenia/ do 30.6.2022 /do popretia pohľadávky žalobcu správkyňou) ako aj doposiaľ,
každé uznesenie o predĺžení lehoty na popieranie pohľadávok bolo konkurzným súdom vydané pred
uplynutím lehoty na popretie pohľadávok, pričom každým uznesením bola predĺžená lehota o 30 dní v
súlade s § 32 ods. 4 ZKR.
5.1. Súd prvej inštancie konštatoval, že v zmysle § 1 lex corona lehota na popieranie neplynula od

27.3.2020 do 30.4.2020 a v zmysle § 8 lex corona lehota na popieranie neplynula od 19.1.2021 do
28.2.2021.
5.2. Súd prvej inštancie poukázal na to, že na účinné predĺženie lehoty na popretie pohľadávok
postačí len vydanie uznesenia (rozhodnutie) súdu o jej predĺžení a nevyžaduje sa aj jeho zverejnenie
v Obchodnom vestníku. Súd môže rozhodnúť o predĺžení lehoty na návrh alebo aj bez návrhu len do

skončenia lehoty na popieranie pohľadávok, pretože inak nastanú ex lege účinky nepopretia. Zdôraznil,
že uznesením súdu o predĺžení lehoty na popieranie pohľadávok sa neukladajú žiadne povinnosti a
nespadá ani do kategórie rozhodnutí, ktoré musia byť zverejnené v Obchodnom vestníku bezodkladne.
5.3. Súd prvej inštancie uviedol aj to, že aj na konkurzné konania sa vzťahujú ustanovenia § 1 a § 8
lex corona, pretože aj konkurzné konanie je súdnym konaním. Keďže z pohľadu správkyne konkurznej

podstaty ide o lehotu na uplatnenie jej práva (poprieť pohľadávku veriteľa), súd prvej inštancie zdôraznil,
že by bolo v rozpore s účelom lex corona, pokiaľ by aj vo vzťahu k lehote na popretie pohľadávok nemalo
byť na jeho základe priznané spočívanie alebo predĺženie tejto lehoty, a to aj napriek tomu, že táto lehota
bola predĺžená rozhodnutím súdu. Skutočnosť, že lex corona sa na spočívanie resp. predĺženie týchto
lehôt vzťahuje vyplýva aj zo stanoviska Okresného súdu Košice I zo dňa 4.1.2023, ktorým súd vybavil

podnet prihláseného veriteľa na výkon dohľadu nad činnosťou správcu.
5.4. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že lehota na popieranie pohľadávok bola predlžovaná
riadne a včas a správkyňa (žalovaná) poprela prihlásenú pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej
lehote.

6. Súd prvej inštancie k samotnému popretiu pohľadávky uviedol, že správkyňa poukázala na
absenciu akýchkoľvek príloh, prílohou nebolo ani plnomocenstvo, ktoré by oprávňovalo zástupcu
popretého veriteľa účinne signovať a uplatniť prihlášku za popretého veriteľa do konkurzu, a teda na
tento právny úkon učinený za popretého veriteľa nebolo preukázané oprávnenie zástupcu veriteľa vzmysle § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka. Prihlášku popretého veriteľa teda signovala osoba bez
preukázaného oprávnenia takto konať za veriteľa. Predmetná prihláška a ňou uplatňovaná pohľadávka
je teda uplatnená samostatne zo strany zástupcu veriteľa, ktorý nie je držiteľom hmotnoprávneho nároku

na jej zaplatenie zo strany úpadcu. Zástupca veriteľa nemôže úspešne samostatne bez preukázaného
hmotnoprávneho nároku, ktorý by naňho prešiel, účinne uplatniť akýkoľvek právny nárok v konkurze,
keďže v takom prípade absentuje aktívna vecná legitimácia uplatniť si prihláškou nárok, ktorý patrí len
veriteľovi a nie jeho zástupcovi.
6.1. K samotnému popretiu pohľadávky súd prvej inštancie uviedol, že z Oznámenia o popretí

prihlásenej pohľadávky zo dňa 6.12.2022 zistil, že k prihláške pohľadávky žalobcu nebolo pripojené
plnomocenstvo, pričom zákon neumožňuje po uplynutí lehoty na prihlasovanie pohľadávok dopĺňať
prihlášku. Navyše plnomocenstvo predložené zo strany žalobcu v prílohe žaloby bolo na meno J. B.,
nie na žalobcu a zároveň nebolo podpísané.
6.2. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zástupca uvedený v prihláške a podpísaný na prihláške
nemohol konať za žalobcu. Predmetnú prihlášku nie je teda možné považovať za prihlášku pohľadávok

žalobcu do konkurzu, preto si žalobca nemôže uplatňovať nárok na určenie popretej pohľadávky.
Zdôraznil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno perfektnosti splnomocnenia zástupcu na podanie
prihlášky do konkurzu.

7. Súd prvej inštancie dodal, že nepovažoval za potrebné podrobne sa zaoberať ďalšími dôvodmi

popretia pohľadávky zo strany žalovanej, nakoľko pre účinné popretie pohľadávky žalobcu postačovala
aj len skutočnosť, že prihláška pohľadávky nebola podpísaná žalobcom, resp. že nebolo preukázané,
že zástupca uvedený v prihláške, ktorý ju aj podpísal, konal v mene žalobcu.

8. Súd prvej inštancie preto žalobu zamietol a o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie

rozhodol podľa § 255 C. s. p. tak, že úspešnej žalovanej priznal proti neúspešnému žalobcovi plnú
náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v

celom rozsahu z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 psím. f) C. s. p.), rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.).
9.1. Poukázal na nedostatočné odôvodnenie súdu prvej inštancie týkajúce sa posúdenia predĺženia
lehoty na popretie pohľadávky žalobcu. Zdôraznil, že súd prvej inštancie neuviedol, ako dospel k tomuto
záveru. Žalobca za irelevantné označil stanovisko Okresného súdu Košice I zo 4.1.2023, pretože zo
stanoviska nevyplýva skutočnosť, že na spočívanie resp. predĺženie lehôt sa vzťahuje lex corona, ako

to uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.
9.1.1. Žalobca konštatoval, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku sa vôbec nezaoberal plynutím
lehôt pri aplikácii lex corona a bez jeho aplikácie, napriek tomu, že pre obe situácie žalobca predložil
podrobné výpočty plynutia lehôt a zároveň ide o skutočnosť významnú pre rozhodnutie vo veci samej.
V odseku 39. odôvodnenia súd prvej inštancie konštatoval, že správca poprel prihlásenú pohľadávku

žalobcu v zákonom stanovenej lehote - nie je pritom zrejmé ako dospel k takémuto záveru, keď sa
vôbec nezaoberal výpočtom plynutia lehôt na popretie pohľadávok, čo je jednoznačne významné pre
prijatie takéhoto záveru. Keďže súd prvej inštancie dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, žalobca
je limitovaný v odôvodnení svojej obrany a v odvolacích dôvodoch, keďže mu nie je zrejmé, akou úvahou
súd dospel k záverom uvedeným v odôvodnení rozsudku. Tým boli jednoznačne porušené práva na

spravodlivý súdny proces žalobcu.
9.1.2. Vyčítal súdu prvej inštancie že v odseku 50. odôvodnenia napadnutého rozsudku sa súd prvej
inštancielenokrajovozaoberalďalšímidôvodmipopretia.Voznámeníopopretívšakžalovanáneuvádza
žiadne ďalšie dôvody popretia.
9.2. Žalobca odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. e) odôvodňoval tým, že súd prvej inštancie nevykonal

dokazovanie navrhnuté žalobcom, a to výpočty plynutia lehôt na popretie pohľadávok - Tabuľky
predložené žalobcom s aplikáciou lex corona a bez jeho aplikácie.
9.2.1. Zotrval na svojom tvrdení uvádzanom v priebehu sporu pred súdom prvej inštancie, že súd prvej
inštancie by na základe riadne vykonaných dôkazov, vrátane predložených Tabuliek - predlžovanielehoty na popretie pohľadávok s aplikáciou lex corona a bez jeho aplikácie dospel k záveru, že
pohľadávka žalobcu prihlásená do konkurzu vedeného na majetok úpadcu bola popretá správcom po
zákonnej lehote stanovenej na popretie pohľadávok, a to v prípade aplikácie lex corona najneskôr

29.4.2021 a bez jeho aplikácie najneskôr dňa 11.2.2022. Oznámenie o popretí pohľadávky zo dňa
14.12.2022 bolo žalobcovi doručené dňa 8.2.2023, a teda v oboch prípadoch po uplynutí lehoty na
popretie pohľadávok. Ak by súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, zistil by, že
pohľadávka žalobcu sa v súlade s ustanovením § 32 ods. 16 ZKR považuje za zistenú a popretie zo
strany žalovanej bolo neúčinné.

9.3. Vyčítal súdu prvej inštancie aj nesprávne právne posúdenie spočívajúce v použití § 1 a § 8 lex
corona, pretože (podľa žalobcu) nejde o súkromnoprávny vzťah správcu a preto na lehotu na predĺženie
lehoty na popretie pohľadávok nemožno použiť §§ 1 a 8 lex corona, a to z toho dôvodu, že zjavne
nejde o uplatnenie alebo bránenie práva na súde, a to či už súdom alebo správkyňou. Poukázal pritom
aj na dôvodovú správu k citovanému ustanoveniu. Opäť zopakoval, že ani gramatickým výkladom a ani
z účelu a logiky tohto ustanovenia nevyplýva, že by sa toto ustanovenie mohlo aplikovať aj na lehotu,

v ktorej súd môže predĺžiť lehotu na popretie pohľadávok.
9.3.1. Ani z pohľadu správkyne a jej práva na popretie pohľadávok nemožno na lehotu
na popretie pohľadávok takto nazerať (ako to uvádza súd prvej inštancie v odseku 38. odôvodnenia),
keďže nejde o uplatnenie práva na súde. Taktiež nejde o súkromnoprávny vzťah správcu. Správca je do
svojej funkcie ustanovovaný súdom a postupuje v zmysle zákona. Súkromnoprávny vzťah je v zásade

konsenzuálny a vzniká na základe právneho úkonu.
9.4.Nesúhlasilanisprávnymnázoromsúduprvejinštancie,podľaktoréhovzmysle§1lexcoronalehota
na popieranie neplynula od 27.3.2020 do 30.4.2020 a v zmysle § 8 lex corona lehota na popieranie
neplynula od 19.1.2021 do 28.2.2021. Zdôraznil, že v prejednávanom spore musí byť aplikovaný § 1
písm. b) lex corona a to z toho dôvodu, že lehota na popretie uplynula 13.3.2020, a teda pri aplikácii

tohto ustanovenia uplynie 27.4.2020, nie 30.4.2020 ako to uvádza v odôvodnení súd, pretože lex corona
nodobudol účinnosť 27.3.2020. Lehota by uplynula 30.4.2020 iba v prípade, ak by malo ísť o aplikáciu
písm. a) citovaného ustanovenia. To však nie je tento prípad, keďže došlo k uplynutiu lehoty v zákonom
stanovenom čase a teda došlo k jej predĺženiu, nie k jej spočívaniu.
9.5. Nesúhlasil ani s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého každým uznesením bola

predĺžená lehota o 30 dní v súlade s § 32 ods. 4 ZKR. Dôvodil, že z § 32 ods. 4
ZKR vyplýva, že konkurzný súd môže jednu lehotu predĺžiť najviac o 30 dní a nemôže dôjsť k predĺženiu
jednej lehoty o viac dní na základe viacerých uznesení v rámci plynúcej lehoty na popretie.
9.6. Ďalej vyčítal súdu prvej inštancie, že zjavne neaplikoval § 8 lex corona účinného od 19.1.2021, aj
keď ho v napadnutom rozhodnutí citoval. Zdôraznil, že aplikáciou § 1 a § 8 lex corona nie je možné

dôjsť k inému záveru, ibaže uznesenie súdu o predĺžení lehoty vydané dňa 30.4.2021 a zverejnené v
Obchodnom vestníku SR dňa 7.5.2021 bolo vydané a aj zverejnené po lehote na popretie pohľadávok,
ktorá uplynula dňa 29.4.2021.
9.7. Žalobca vyčítal súdu prvej inštancie aj to, že nesprávne právne posúdil a taktiež nedostatočne
odôvodnil, prečo považoval len vydanie uznesenia za dostatočné na predĺženie lehoty na popretie

pohľadávky. Súd prvej inštancie iba konštatoval, že uznesením súdu sa neukladajú žiadne povinnosti a
nespadá ani do kategórie rozhodnutí, ktoré musia byť zverejnené v Obchodnom vestníku. Poukázal na
§ 199 ods. 1 ZKR, podľa ktorého sa uznesenia podľa ZKR doručujú v Obchodnom vestníku.
9.7.1. Zdôraznil, že doručenie je dôležitou právnou skutočnosťou, od ktorej sa odvíjajú následky
rozhodnutia, a teda nedoručené rozhodnutie nemôže mať účinky predĺženia lehoty na popretie

pohľadávok. Ustanovenie § 32 ods. 4 ZKR explicitne používa slovo „predĺžiť“ správcovi lehotu.
Nedoručením uznesenia o predĺžení lehoty na popretie nemôže prísť k predĺženiu lehoty a samozrejme
ani k predĺženiu lehoty nedošlo.
9.8. Žalobca k predloženiu plnej moci vyčítal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie
a poukázal na § 32 ods. 14 a 17 ZKR. Zdôraznil, že z predmetných ustanovení zákona ako aj zo

samotného princípu a podstaty žaloby vyplýva, že žalobca má v spore právo predkladať dôkazy
preukazujúce skutočnosti uvedené v prihláške.
9.8.1. Žalobca tvrdil, že z obsahu prihlášky žalobcu je zrejmé, že zástupca žalobcu neprihlasoval
svoju pohľadávku, ale pohľadávku žalobcu. Zdôraznil, že žalobcu zastupovalo Spotrebiteľské Centrum,
ktorého predmetom činnosti bolo zastupovanie spotrebiteľov pri uplatňovaní ich práv.

9.8.2. Žalobca tvrdil aj to, že v prípade, ak mala žalovaná za to, že prihláška pohľadávky je podpísaná
za žalobcu osobou splnomocnenou na základe plnomocenstva, ktoré však nebolo prílohou k predmetnej
prihláške, nemala predmetnú prihlášku pohľadávky poprieť, ale mala na ňu neprihliadať.9.9. Poukázal na to, že za danej situácie je úplne zrejmé, že ide o bezprecedentné zlyhanie neziskovej
organizácie na ochranu spotrebiteľov – Centra, ktoré opomenulo priložiť plnomocenstvá k veľkému
množstvu prihlášok pohľadávok do konkurzu. Namiesto toho, aby sa súd prvej inštancie za takejto

nespravodlivej situácie postavil na stranu spotrebiteľov a výkladom práva, ktorý
je v súlade so znením zákona a súdnou praxou, napravil vzniknutú situáciu, súd prvej inštancie zvolil
formalistický výklad zákona, ktorý spôsobil, že nepredloženie plnomocenstva sankcionuje absenciou
aktívnej legitimácie na podanie prihlášky. Takáto situácia ide veľmi nespravodlivo na ťarchu veľkého
počtu žalobcov, pričom žalobca je jedným z nich.

9.10. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že napadnutý rozsudok je vecne správny,
súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne právne posúdil prejednávanú vec
na podklade správne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Pri aplikácii zákonných ustanovení

vzťahujúcich sa na právny základ sporu sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia zákona a nepoprel
jeho význam ani účel.
10.1. Zdôraznila, že na plynutie lehoty na popretie pohľadávok sa lex corona vzťahuje a v tejto spojitosti
všetky uznesenia konkurzného súdu o predĺžení lehoty na popieranie pohľadávok boli vydané pred jej
uplynutím. V tomto zmysle sa žalovaná do dôsledkov stotožnila so záverom súdu prvej inštancie, že

konkurzné konanie je súdnym konaním. Keďže z pohľadu správkyne konkurznej podstaty ide o lehotu
na uplatnenie jej práva /poprieť pohľadávku veriteľa/, bolo by v rozpore s účelom lex corona, pokiaľ by
aj vo vzťahu k lehote na popretie pohľadávok nemalo byť na jeho základe priznané spočívanie alebo
predĺženie tejto lehoty, a to aj napriek tomu, že táto lehota bola predĺžená rozhodnutím súdu.
10.2. Žalovaná nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie neuviedol na

základe čoho dospel k záveru, že každé uznesenie o predĺžení lehoty bolo vydané súdom pred jej
uplynutím – poukázala na odsek 36. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Nemožno teda súhlasiť
s tým, že by súd prvej inštancie nevysvetlil, akou úvahou sa spravoval ak uviedol, že uznesenia o
predĺžení lehoty na popieranie pohľadávok boli vydávané v rámci jej plynutia. Zdôraznila, že absencia
výpočtu plynutia (predlžovania) lehoty na popieranie pohľadávok v kontexte vysvetlenia súdu, že

lehota na popieranie pohľadávok v stanovených časových výsekoch neplynula, podľa názoru žalovanej
neznamená arbitrárnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. O arbitrárnosť v tomto smere by sa mohlo
jednať iba vtedy, ak by súd prvej inštancie uzavrel, že každé uznesenie o predĺžení lehoty bolo vydané
súdom pred uplynutím lehoty na popieranie pohľadávok v dôsledku aplikácie lex corona.
10.3. Za nesprávne označila tvrdenie žalobcu, že „v prípade aplikácie lex corona na plynutie

lehoty na popieranie pohľadávok musí byť aplikovaný text uvedený v ustanovení § 1 písm. b) lex
corona z dôvodu, že lehota na popretie uplynula dňa 13.3.2020, a teda pri aplikácii tohto ustanovenia
uplynie 27.4.2020, nie 30.4.2020, ako to uvádza v odôvodnení súd prvej inštancie. Lehota by uplynula
30.04.2020 iba v prípade, ak by malo ísť o aplikáciu písm. a) citovaného ustanovenia. To však nie je
podľa žalovanej tento prípad, keďže došlo k uplynutiu lehoty v zákonom stanovenom čase a teda došlo

k jej predĺženiu, nie k jej spočívaniu“.
10.3.1. Žalovaná zdôraznila, že žalobca opomína aj tú skutočnosť, že v prípade aplikácie ustanovenia
§ 1 písm. b) lex corona uznesenie súdu o predĺžení lehoty vydané konkurzným súdom dňa 5.3.2020
nemožno vzťahovať na predĺženie lehoty, ktorá mala skončiť pôvodne ku dňu 13.3.2020. Zdôraznila,
že uznesením súdu zo dňa 5.3.2020 bola lehota na popieranie pohľadávok predĺžená o 30 dní, a to

na obdobie od 14.3.2020 do 13.4.2020. Pri aplikácii ustanovenia § 1 písm. b) lex corona je potrebné
vychádzaťzuzneseniakonkurznéhosúduvydanéhodňa4.2.2020,ktorýmboloplynutielehotypredĺžené
do 13.3.2020. Takto predĺžená lehota potom mala v spojitosti s ustanovením § 1 písm. b) lex corona
uplynúť až 27.4.2020. Žalovaná je teda aj naďalej presvedčená, že nesprávnosť tabuľkového prehľadu
o plynutí lehoty na popieranie pohľadávok predloženého žalobcom je daná tým, že žalobca spojil

uznesenie súdu vydané dňa 5.3.2020 s predĺžením lehoty do 13.3.2020 a nie s predĺžením lehoty do
14.4.2020. Predložila aj tabuľku, v ktorej konštatovala, že lehota na popieranie predĺžená uznesením
konkurzného súdu 5.3.2020 mala uplynúť dňom 14.4.2020, avšak počnúc dňom 27.3.2020 do 30.4.2020
pre lex coronu neplynula a následne uplynula až dňom 17.5.2020 v spojitosti s § 1 písm. a) lex corona.
Následne poukázala na ďalšie uznesenia konkurzného súdu vydané 1.4.2020, 4.5.2020, 2.6.2020,

2.7.2020, 4.8.2020, 2.9.2020, 1.10.2020, 2.11.2020, ktorými bola lehota na popieranie postupne
predĺžovaná o 30 dní, predmetné uznesenia boli pritom vydávané pred uplynutím jednotlivých lehôt na
popieranie. Uznesením z 1.12.2020 mala lehota na popieranie uplynúť 12.2.2021, ale počnúc dňom
19.1.2021 do 28.2.2021 vrátane neplynula a uplynula až dňom 25.3.2021 s poukazom na § 8 písm. a) lexcorona. Následne bola lehota na popieranie naďalej konkurzným súdom predĺžovaná. Žalovaná pritom
konštatovala, že aj pri aplikácii § 1 písm. a) a § 8 písm. a) lex corona boli všetky uznesenia konkurzného
súdu o predĺžení lehoty na popieranie vydané v rámci plynutia lehoty na popieranie pohľadávok.

10.4. Žalovaná nesúhlasila ani s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie o predĺžení lehoty na popieranie
pohľadávok je nevyhnutné zverejniť v Obchodnom vestníku. Zotrvala pritom na svojom vyjadrení, že pre
účinné predĺženie lehoty na popieranie pohľadávok postačí len vydanie uznesenia konkurzného súdu
o jej predĺžení.
10.5. Vo vzťahu k popretiu pohľadávky zo strany žalovanej z dôvodu absencie splnomocnenia žalobcu

Spotrebiteľskému Centru a predloženiu splnomocnenia až v prejednávanom spore, žalovaná zotrvala
na svojej argumentácii uvedenej pred súdom prvej inštancie.
10.5.1. Poukázala na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ale aj Ústavného súdu SR (uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 10.05.2018 pod sp. zn.: II. ÚS 231/2018-11) z ktorej vyplýva, že
splnomocnenie je osobitným jednostranným úkonom zastúpenej strany, ktorým sa v konaní preukazuje
existencia vzťahu zastúpenia a jeho rozsah, bez predloženia riadneho splnomocnenia nemožno so

zastúpeným subjektom riadne konať a neprihliada sa ani na úkony zástupcu v mene zastúpeného, iba
originál splnomocnenia disponuje právnou silou, ktorá spočíva v tom, že jednoznačne preukazuje vôľu
zastúpeného.Dodala,žeztýchtodôvodovustanovenie§32ods.1Občianskehozákonníkanenachádza
v prejednávanom spore svoje uplatnenie.
10.5.2. Tvrdila, že taktiež nemožno uzavrieť, že v zmysle princípu publicity z podania (prihlášky)

bolo zrejmé, že zástupca žalobcu nekoná vo vlastnom mene, ale v mene zastúpeného (žalobcu).
Nič na tom nemôže zmeniť ani skutočnosť, že prihlášku podal subjekt, ktorého predmetom činnosti
bolo zastupovanie spotrebiteľov pri uplatňovaní ich práv. Je irelevantné, či prihlášku podal uvedený
subjekt, prípadne advokát, či akákoľvek fyzická osoba. Povinnosť preukázať splnomocnenie je daná
právnou úpravou Civilného sporového poriadku, ktorej aplikácia vyžadujúca predloženie splnomocnenia

je konštantne a dlhodobo judikovaná.
10.5.3. Zdôraznila, že nepredloženie splnomocnenia (nepreukázanie zastúpenia) vo vzťahu k podaniu,
z ktorého je síce zrejmé označenie účastníka konania (v tomto prípade veriteľa) aj označenie zástupcu
vedúce k záveru, že podanie bolo učinené zástupcom vo vlastnom mene tak nemôže byť formalizmom
v rozpore so znením zákona a súdnou praxou, pokiaľ znenie zákona a súdna prax predstavuje presný

opak a preukázanie písomného splnomocnenia vyžaduje. V konečnom dôsledku aj konanie žalobcu
a jeho zástupcu predstavuje opak toho, čo žalobca uvádza (pokiaľ sa odvoláva na princíp publicity),
keď k žalobe o určenie pravosti pohľadávky bolo splnomocnenie žalobcu na jeho zastupovanie riadne
doložené a žalobca sa nespoliehal len na samotné označenie seba a zástupcu v žalobe.
10.6. Poukázala na to, že § 28 ods. 2 v znení „Prihláška sa podáva u správcu elektronicky

prostredníctvom na to určeného elektronického formulára do elektronickej schránky správcu a musí byť
autorizovaná. Ak ide o zahraničného veriteľa podľa strany 7 z 7 osobitného predpisu, 8ac) prihláška sa
podáva u správcu elektronicky prostredníctvom na to určeného formulára podľa osobitného predpisu.
8ad) Prihláška musí byť správcovi doručená v základnej prihlasovacej lehote do 45 dní od vyhlásenia
konkurzu. Ak prihlášku podáva zástupca veriteľa, plnomocenstvo vyhotovené v listinnej podobe sa

doručuje elektronicky tak, že sa prevedie do elektronickej podoby a pripojí sa k prihláške; ustanovenia
osobitného predpisu o zaručenej konverzii 8ae) sa nepoužijú. Ak plnomocenstvo vyhotovené v
elektronickej podobe alebo plnomocenstvo podľa predchádzajúcej vety nie je pripojené k prihláške, na
prihlášku sa neprihliada.“ bolo v ZKR zmenené jeho novelou účinnou od 1.2.2023.
10.7.Zuvedenéhojezrejmé,žedotohtomomentu,neprihliadanienaprihláškupohľadávkypreabsenciu

preukázaniasplnomocneniaudelenéhoveriteľomsvojmuzástupcovi,nepredstavovalomožný(zákonný)
postup žalovanej ako správkyne konkurznej podstaty. V tejto spojitosti žalovaná uviedla aj to, že sa
nestotožňuje so záverom žalobcu, že na prejednávanú vec nie je možné aplikovať Nález Ústavného
súdu SR zo dňa 21.11.2019 pod sp. zn.: II. ÚS 165/2019, a to z toho dôvodu, že uvedené rozhodnutie
ústavného súdu spočíva na rovnakej právnej úprave tak v prípade konkurzu ako aj reštrukturalizácie, čo

vyplýva z prvej vety ustanovenia § 122 ods. 1 ZKR, podľa ktorej: „Ustanovenia § 29 ods. 1 až 6 a 8 sa
použijúprimerane.“Prípadnározdielnosťskutkovýchokolnostívprejednávanejveciaveciposudzovanej
ústavným súdom je tak irelevantná.
10.8. Žalovaná preto navrhla odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť
ako vecne správne.

11. Žalobca v odvolacej replike zotrval na tvrdeniach uvádzaných v odvolaní.
11.1. Mimo iného nesúhlasil s tvrdením žalovanej špecifikovaným v odseku 10.6. odôvodnenia tohto
rozhodnutia.11.1.1. Konštatoval, že skutočnosť, že posledná veta § 28 ods. 2 ZKR bola do zákona doplnená až
1.2.2023 predsa neznamená, že dovtedy predstavovala nezákonný postup. Doplnením predmetného
ustanovenia do ZKR len došlo k doplneniu bežne zaužívanej praxe do zákona, a teda k zosúladeniu

praxe so zákonom. O uvedenom svedčí aj súdna prax, a to konkrétne rozhodnutie Okresného súdu
Bratislava I č. k. 33K/258/2022–144 zo dňa 8.11.2022, kde súd rozhodol o tom, že na prihlášky
veriteľov sa neprihliada práve z dôvodu nepredloženia listín, ktoré preukazujú skutočnosti uvedené v
prihláške. Predmetné rozhodnutie bolo prijaté pred 1.2.2023, a teda pred doplnením ZKR o poslednú
vetu ustanovenia § 28 ods. 2 ZKR. Ak by sme pripustili, že žalovaný má pravdu, citované rozhodnutia

a všetky ďalšie, ktoré takúto prax aplikovali, by boli nezákonné.
11.2.NesúhlasilanisvýrokomII.týkajúcimsanáhradytrovkonania.Tvrdil,žesúdnemalpriznaťnáhradu
trov konania žalovanej a to z dôvodu § 257 C. s. p., keďže tu existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
Poukazoval na to, že veritelia úpadcu boli ukrátení na svojich právach vyplývajúcich z poistných zmlúv z
dôvodov nie na ich strane. Teda došlo k zlyhaniu, nie na strane žalobcu, avšak práve toto zlyhanie tretích
osôb má práve na žalobcu najväčší dopad, a iba mu bola spôsobená ujma. Priznaním náhrady trov

konania žalovanej tak dochádza k ešte väčšiemu prehĺbeniu tejto ujmy a prehĺbeniu nespravodlivosti,
ktorá im v tomto prípade bola už spôsobená a je stále otázne či dôjde k jej náprave (keďže v konkurznej
podstate v súčasnosti nie je fakticky dostatok majetku). Namiesto toho, aby sa súd za takejto do očí
bijúcej nespravodlivej situácie postavil na stranu spotrebiteľov a použitím práva zjemnil nespravodlivosť,
ku ktorej došlo, túto nespravodlivosť ešte prehlbuje. Takáto situácia ide veľmi nespravodlivo na ťarchu

veľkého počtu žalobcov, pričom žalobca je jedným z nich.

12. Žalovaná v odvolacej duplike nesúhlasila s tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolacej replike
a zotrvala na svojich doterajších vyjadreniach.
12.1. K trovám konania uviedla, že tvrdenie žalobcu, že „veritelia úpadcu boli ukrátení na svojich právach

z poistných zmlúv z dôvodov nie na ich strane“ nezakladá záver, že v prejednávanom spore existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa. V zmysle tohto záveru, potom v každom incidenčnom konaní by
museli existovať dôvody hodné osobitného zreteľa, keďže každý veriteľ, ktorý prihlasuje pohľadávku do
konkurzu tak činí z dôvodu, že „bol na svojich právach ukrátený“. Poukázala na to, že dôvody hodné
osobitného zreteľa sa môže prejavovať vo vzťahu k určitým druhom konania alebo môžu spočívať v

majetkových, sociálnych a zárobkových pomeroch strán sporu. Incidenčné konanie svojím charakterom
nie je nijak výnimočným konaním, v ktorom by sa dôvody hodné osobitného zreteľa mohli všeobecne
prejavovať.
12.1.1. Zároveň dodala, že pokiaľ žalobca bol presvedčený, že v prejednávanom spore existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa tkvejúce v jeho sociálnych pomeroch, mal tieto dôvody súdu ozrejmiť a

nie očakávať, že súd si tieto dôvody vo vzťahu k jeho osobným pomerom bude domýšľať. Preto len
všeobecné konštatovanie žalobcu o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa uvedených až v jeho
odvolaní voči rozsudku nie je relevantné.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej

lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť
odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 Zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilného sporového poriadku
(ďalej len „C. s. p.“). Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 C. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

14. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C. s. p. odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C. s. p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

15. Predmetom odvolacieho konania je prejednanie odvolania žalobcu, ktorý v odvolaní tvrdil, že súd

prvej inštancie:
15.1. nedostatočne odôvodnil záver týkajúci sa posúdenia predĺženia lehoty na popretie pohľadávky
žalobcu a nezaoberal sa plynutím lehôt pri aplikácii lex corona a bez jeho aplikácie,
15.2. nevykonal dokazovanie týkajúce sa výpočtu plynutia lehôt uvedeného v Tabuľke predloženej
žalobcom,

15.3. nesprávne posúdil lehotu na popretie pohľadávky žalobcu tým, že:
15.3.1. nebral zreteľ na účinky predĺženia lehoty na popieranie pohľadávok, ktoré podľa žalobcu
nenastali dňom, kedy konkurzný súd rozhodol o predĺžení lehoty na popieranie pohľadávok, ale nastali
až dňom zverejnenia predmetných rozhodnutí konkurzného súdu o predĺžení lehoty na popieranie, čímkonkurzný súd rozhodol o predĺžení lehoty oneskorene, po uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok,
zároveň nesprávne dospel k záveru, že rozhodnutie o predĺžení lehoty je nevyhnutne potrebné zverejniť
v Obchodnom vestníku,

15.3.2. nesprávne prihliadal na použitie § 1 a § 8 lex corona,
15.3.3. pri vydaní uznesenia o predĺžení lehoty z 5.3.2020 nesprávne posúdil neplynutie lehoty v zmysle
§ 1 písm. a) lex corona od 27.3.2020 do 30.4.2020, ale mal posúdiť plynutie lehoty podľa § 1 písm. b)
lex corona, čím lehota na predĺženie lehoty uplynula 27.4.2020 a v zmysle § 8 písm. a) lex corona na
neplynutie lehoty od 19.1.2021 do 28.2.2021,

15.3.4. nesprávne dospel k záveru, že každým uznesením o predĺžení lehoty na popieranie
pohľadávok bola lehota 30 dní predĺžená v súlade s § 32 ods. 4 ZKR,
15.3.5. vo vzťahu k uzneseniu vydanému konkurzným súdom 30.4.2021, zverejneným v Obchodnom
vestníku 7.5.2021 bolo toto rozhodnutie vydané a aj zverejnené po lehote na popretie
pohľadávok, ktorá uplynula 29.4.2021,
15.4. nesprávne dospel k záveru, že zástupca uvedený v prihláške a podpísaný na prihláške nemohol

konať za žalobcu a preto predmetnú prihlášku nie je možné považovať za prihlášku pohľadávok žalobcu
do konkurzu a zároveň žalobca neuniesol dôkazné bremeno perfektnosti splnomocnenia zástupcu na
podanie prihlášky do konkurzu,
15.5. súd prvej inštancie neprihliadol na žalobcu ako na spotrebiteľa, a to tak pri posudzovaní
merita veci, ako aj v časti rozhodnutia o náhrade trov konania.

16. Žalobca odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, h/ C. s. p.
Odvolací súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

17. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo

zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Odvolací súd si osvojil výstižné a presvedčivé
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387
ods. 2 C. s. p.).
17.1. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalobcu, odvolací
súd udáva:

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p. je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný
procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový
poriadok priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Predmetný
odvolací dôvod je naplnený aj vtedy, ak súd prvej inštancie nedostatočným odôvodnením rozsudku

spôsobil jeho nepreskúmateľnosť podľa § 220 ods. 2 C. s. p.
18.1. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a

ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
18.2. Rozhodnutie súdu musí obsahovať odôvodnenie v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami,
pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany sporu na dostatočné a

presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými námietkami
strany sporu. V odôvodnení sa súd rozhodujúci o uplatnenom nároku musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súdne rozhodnutie musí preto

obsahovať stručný a jasný výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku. Súd
by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na to, aby závery,
ku ktorým na základe predložených dôkazov dospel, boli racionálne a presvedčivé. Odôvodnenie má
byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho
bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku, t. j. musí byť preskúmateľné.

19. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, teda
či došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci; či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazovk nesprávnym skutkovým zisteniam; či na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne
predpisy; či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky
II. ÚS 78/05).

20. Odvolací súd k tvrdeniam žalobcu, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil záver týkajúci sa
posúdenia predĺženia lehoty na popretie pohľadávky žalobcu a nezaoberal sa plynutím lehôt pri aplikácii

lex corona a bez jeho aplikácie udáva, že tieto tvrdenia žalobcu nie sú dôvodné.

21. Odvolací súd zistil z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku (odseky 36. až 40. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia), že súd prvej inštancie stručne a výstižne odôvodnil, prečo dospel k záveru,
že žalovaná poprela predmetnú pohľadávku žalobcu riadne a včas.

22. Z obsahu odvolania žalobcu v zásade vyplýva, že žalobca nesúhlasí s právnymi
závermi súdu prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje na to, že skutočnosť, že žalobca má na vec
odlišnýnázoraztohtodôvodurozhodnutiesúduprvejinštancieneboloodôvodnenépodľajehopredstáv,
nie je dostatočným základom pre tvrdenia zo strany žalobcu o neodôvodnenosti a nepreskúmateľnosti
napádaného rozhodnutia a existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p. Uvedený záver

odvolacieho súdu vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej iba skutočnosť, že strana sporu sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).

23. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec riadne prejednal a následne aj

rozhodol, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, preto týmto procesným postupom a samotným, riadne
odôvodneným rozhodnutím neznemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva, v
takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.

24. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písmeno e) C. s. p., odvolací súd uvádza, že

neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že
príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu
navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval
za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v
sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní

uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný
a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä
preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom.

25. Odvolací súd zistil z obsahu odvolania žalobcu, že žalobca vyčítal súdu prvej inštancie, že nevykonal
dôkaz predložený zo strany žalobcu, a to Tabuľky vypracované žalobcom - predlžovanie lehoty na
popretie pohľadávok s aplikáciou lex corona a bez aplikácie lex corona.

26. Odvolací súd k predmetným listinám udáva, že ich nemožno považovať za listinné dôkazy, ktoré

mali byť predmetom vykonania dokazovania, pretože ide len o listiny vypracované zo strany žalobcu
týkajúce sa jeho právneho posúdenia plynutia lehôt na predĺženie lehoty na popieranie pohľadávok
pri jednotlivých uzneseniach konkurzného súdu, čo je výlučne v kompetencii súdu. Nebolo preto
povinnosťou súdu prvej inštancie predmetné listiny považovať za listinné dôkazy preukazujúce tvrdenia
žalobcu o oneskorenom popretí predmetnej pohľadávky žalobcu, pretože posúdenie, či žalovaná ako

správkyňa podstaty úpadcu riadne a včas poprela pohľadávku žalobcu bolo povinnosťou súdu prvej
inštancie v rámci posúdenia dôvodnosti/nedôvodnosti predmetnej žaloby.

27. Odvolací súd preto dospel k záveru, že ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) C. s. p.
nebol naplnený.

28. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počaskonania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t. j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 ods. 1, 2 C. s. p. alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 C. s. p., pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na
základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

29. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písmena h) C. s. p. je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne
posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany
sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide,

ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis,
ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán
sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne
priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke

treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

30. Odvolací súd k tvrdeniam žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k skutkovému
a následne právnemu záveru, že žalovaná poprela predmetnú pohľadávku riadne a včas udáva, že toto
tvrdenie žalobcu nie je dôvodné.

31. Odvolací súd k tvrdeniam žalobcu, že súd prvej inštancie nebral zreteľ na účinky predĺženia lehoty na
popieranie pohľadávok, ktoré podľa žalobcu nenastali dňom, kedy konkurzný súd rozhodol o predĺžení
lehoty na popieranie pohľadávok, ale nastali až dňom zverejnenia predmetných rozhodnutí konkurzného
súdu o predĺžení lehoty na popieranie, čím konkurzný súd rozhodol o predĺžení lehoty oneskorene,

po uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok, zároveň nesprávne dospel k záveru, že rozhodnutie o
predĺžení lehoty je nevyhnutne potrebné zverejniť v Obchodnom vestníku a k tvrdeniu, že vo vzťahu k
uzneseniuvydanémukonkurznýmsúdom30.4.2021,zverejnenýmvObchodnomvestníku7.5.2021bolo
toto rozhodnutie vydané a aj zverejnené po lehote na popretie pohľadávok, ktorá uplynula 29.4.2021
udáva, že tieto tvrdenia žalobcu nie sú dôvodné.

32. Podľa § 32 ods. 4 ZKR, z dôvodu vysokého počtu prihlášok alebo iného vážneho dôvodu súd môže
aj opakovane na návrh správcu alebo bez návrhu predĺžiť správcovi lehotu na popretie pohľadávok,
vždy najviac o 30 dní.

33. Odvolací súd konštatuje, že Zákon o konkurze a reštrukturalizácii umožňuje konkurznému súdu
predĺžiť popieraciu lehotu správcovi, a to z dôvodu vysokého počtu prihlášok alebo z iného vážneho
dôvodu najviac o 30 dní. O predĺžení popieracej lehoty môže konkurzný súd rozhodnúť len do skončenia
lehoty na popieranie pohľadávok, pretože inak nastanú zo zákona účinky nepopretia predmetných
pohľadávok. Do skončenia lehoty na popieranie pohľadávok je súd povinný rozhodnúť, pričom zákon

účinokpredĺženialehotyvyplývajúcizpredmetnéhorozhodnutianepodmieňujezverejnenímrozhodnutia
v Obchodnom vestníku, pretože § 32 ods. 4 ZKR nestanovuje takúto podmienku. Odvolací súd dodáva,
že ak by zákonodarca mal v úmysle, aby účinky predĺženia lehoty na popieranie nastali až dňom
zverejnenia predmetných rozhodnutí konkurzného súdu o predĺžení lehoty na popieranie stanovil by to
v predmetnom ustanovení podobne, ako to stanovil v § 23 ods. 1 druhá veta ZKR, podľa ktorého konkurz

sa považuje za vyhlásený zverejnením uznesenia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku.
33.1. Odvolací súd ďalej udáva, že Zákon o konkurze a reštrukturalizácii ohraničuje možnosť rozhodnúť
o predĺžení popieracej lehoty zo strany konkurzného súdu najneskôr momentom skončenia lehoty
na popieranie pohľadávok, avšak neupravuje moment, kedy môže konkurzný súd po začatí plynutia
predmetnej lehoty najskôr rozhodnúť o predĺžení popieracej lehoty. Konkurzný súd preto môže v

zásade o predĺžení predmetnej popieracej lehoty rozhodnúť aj ihneď po začatí plynutia lehoty na
popieranie pohľadávok, a to za predpokladu riadneho odôvodnenia potreby predĺženia predmetnej
lehoty. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že takto predĺžená lehota nezačína plynúť dňom nasledujúcim
po dni rozhodnutia konkurzného súdu o predĺžení popieracej lehoty, ale začína plynúť až uplynutímpopieracej lehoty, ktorá bola predmetným rozhodnutím predĺžená. Účinky predĺženia lehoty preto
nenastávajú až uverejnením uznesenia o predĺžení lehoty (ako sa mylne domnieva žalobca), ale
nastávajú priamo zo zákona a preto zverejnenie/nezverejnenie predmetného uznesenia konkurzného

súdu na predĺženie lehoty nedopadá.
33.2. Odvolací súd zároveň dodáva, že Zákon o konkurze a reštrukturalizácii ani nestanovuje, ako
má konkurzný súd predĺžiť predmetnú lehotu na popieranie pohľadávok (či dátumom, alebo číselným
označením). Stanovuje však konkurznému súdu možnosť predĺžiť lehotu najviac o 30 dní (teda môže
určiť predĺženie v číselnom označení napríklad o 20 dní, 25 dní, 30 dní, avšak nemôže určiť predĺženie

lehoty v číselnom označení 40 dní, 60 dní). Keďže zákon v ustanovení § 32 ods. 4 ZKR nestanuje, čo
v prípade, ak napríklad 20. deň, 25. deň, alebo 30. deň pripadne na sobotu, nedeľu, alebo sviatok, na
počítanie predmetnej lehoty (jej skončenie) je preto potrebné použiť ustanovenie § 203a ZKR. Odvolací
súd poukazuje na to, že § 203a ZKR upravuje povahu a počítanie lehôt v konkurznom konaní, preto
sa na plynutie lehôt ani primerane nepoužijú subsidiárne ustanovenia Civilného sporového poriadku (§
196 ZKR). Každá lehota, teda aj popieracia lehota sa preto bude riadiť § 203a ZKR a teda v prípade,

ak koniec popieracej lehoty pripadne na sobotu, nedeľu, alebo sviatok, v zmysle § 203a ods. 2 ZKR,
dôjde k určeniu posledného dňa popieracej lehoty na najbližší pracovný deň a následne začne plynúť
konkurzným súdom stanovená predĺžená popieracia lehota. V opačnom prípade by pri viacnásobných
predĺženiach popieracej lehoty zo strany súdu, došlo k neprimeranému skráteniu popieracej lehoty, ktorú
má správca stanovenú zákonom, čím by došlo k porušeniu práv správcu riadne preskúmať prihlásené

pohľadávky veriteľov v popieracej lehote.

34. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu, že konkurzný súd nesprávne prihliadal na použitie
§ 1 a § 8 lex corona, pretože nejde o súkromnoprávny vzťah správcu a ani z pohľadu
správkyne a jej práva na popretie pohľadávok nemožno na lehotu na popretie pohľadávok takto nazerať

(ako to uvádza súd prvej inštancie v odseku 38. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), keďže nejde
o uplatnenie práva na súde udáva, že tieto tvrdenia žalobcu nie sú dôvodné.

35. Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého konkurzné
konanie je súdnym konaním a keďže z pohľadu správkyne konkurznej podstaty ide o lehotu na

uplatnenie jej práva (poprieť pohľadávku veriteľa), bolo by v rozpore s účelom lex corona, pokiaľ by
aj vo vzťahu k lehote na popretie pohľadávok nemalo byť na jeho základe priznané spočívanie alebo
predĺženie tejto lehoty, a to aj napriek tomu, že táto lehota bola predĺžená rozhodnutím súdu.
35.1. Odvolací súd dodáva, že rovnako by to bolo aj v prípade plynutia základnej prihlasovacej lehoty
na prihlásenie pohľadávok do konkurzného konania, pretože aj z pohľadu veriteľa, ktorý

by si chcel prihlásiť svoju pohľadávku do konkurzného konania v základnej prihlasovacej lehote, bolo by
v rozpore s účelom lex corona, pokiaľ by aj vo vzťahu k lehote na prihlasovanie pohľadávok v základnej
prihlasovacej lehote nemalo byť na základe lex corona priznané spočívanie alebo predĺženie tejto lehoty.

36. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie pri vydaní uznesenia o predĺžení lehoty

z 5.3.2020 nesprávne posúdil neplynutie lehoty v zmysle § 1 písm. a) lex corona od 27.3.2020 do
30.4.2020, ale mal posúdiť plynutie lehoty podľa § 1 písm. b) lex corona, čím lehota na predĺženie lehoty
uplynula 27.4.2020 a následne pri vydaní uznesenia o predĺžení lehoty z 1.12.2020 nesprávne posúdil
neplynutie lehoty v zmysle § 8 písm. a) lex corona na neplynutie lehoty od 19.1.2021 do 28.2.2021
udáva, že tieto tvrdenia žalobcu nie sú dôvodné.

37. Podľa § 1 zák. č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením
nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony (ďalej aj lex corona), lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na
uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku

práva, a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neplynú, b) ktoré uplynuli po 12.
marci 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti
tohto zákona. Tento zákon nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia, pričom vyhlásený bol 27.3.2020.

38. Podľa § 8 lex corona, lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na

uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k
zániku práva, a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú, b) ktoré uplynuli
po 31. decembri 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutíúčinnosti tohto zákona. Ustanovenie § 8 bolo doplnené do zákona č. 62/2020 Z. z. zákonom č. 9/2021
Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia, t. j. 19.1.2021.

39. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že nebolo sporné vydávanie jednotlivých uznesení zo strany
konkurzného súdu, ktorými bola žalovanej predĺžená lehota na popieranie pohľadávok, spornou
skutočnosťou v prejednávanej veci bolo právne posúdenie, či uznesenia súdu prvej inštancie, ktorými
boli predĺžené lehoty na popieranie pohľadávok v čase vyhlásenia mimoriadnej situácie súvisiacej
so šírením nákazlivej choroby COVID-19 posúdil súd prvej inštancie správne, keď dospel k záveru,

že v rozhodnom období (od 4.4.2018 /t. j. od vydania prvého uznesenia/ do 30.6.2022 /do popretia
pohľadávky žalobcu správkyňou/) ako aj doposiaľ, každé uznesenie o predĺžení lehoty na popieranie
pohľadávok bolo súdom vydané pred uplynutím lehoty na popretie pohľadávok, pričom každým
uznesením bola predĺžená lehota o 30 dní v súlade s § 32 ods. 4 ZKR a zároveň dospel k záveru, že
v zmysle § 1 lex corona lehota na popieranie neplynula od 27.3.2020 do 30.4.2020 a v zmysle § 8 lex
corona lehota na popieranie neplynula od 19.1.2021 do 28.2.2021.

40. Odvolací súd konštatuje, že uznesením konkurzného súdu z 5.3.2020 bola predĺžená lehota na
popieranie, ktorá mala uplynúť 14.4.2020, čím nadobudnutím účinnosti § 1 lex corona dňom 27.3.2020
lehota neplynula s poukazom na § 1 písm. a) lex corona a následne uplynula až dňom 17.5.2020.

41. Odvolací súd zároveň konštatuje, že uznesením z 1.12.2020 bola predĺžená lehota na popieranie,
ktorá mala uplynúť 12.2.2021, čím nadobudnutím účinnosti § 8 lex corona dňom 19.1.2021 lehota
neplynula s poukazom na § 8 písm. a) lex corona uplynula dňom 25.3.2021.

42. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne posúdil, že popretie pohľadávky

žalobcu bolo zo strany žalovanej popreté riadne a včas.

43. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu, že žalovaná nedôvodne poprela pohľadávku žalobcu tým,
že žalobca spolu s prihláškou podpísanou za žalobcu zástupcom na základe plnomocenstva, toto
plnomocenstvo nepripojil k prihláške, čím si riadne predmetnú prihlášku neuplatnil udáva, že ani toto

tvrdenie žalobcu nie je dôvodné.

44. Odvolací súd vo vzťahu k charakteru incidenčného sporu považuje za potrebné uviesť – aj vzhľadom
na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít – že úlohou súdu v incidenčnom spore
nie je opätovné preskúmanie uplatnenej pohľadávky, ale úlohou súdu prvej inštancie v incidenčnom

spore je rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté
v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z jej uspokojenia v
konkurze. Súd teda v incidenčnom spore nie je oprávnený nahrádzať povinnosti správcu a skúmať celú
pohľadávku, čo do právneho dôvodu, výšky, vymáhateľnosti, poradia, ale iba skúma dôvody popretia
a ich relevantnosť (Nález Ústavného súdu SR II.ÚS 409/2013-zo dňa 11.9.2014). Odvolací súd udáva,

že správca podstaty úpadcu je povinný pri zistení spornosti pohľadávky, takúto spornú pohľadávku
poprieťapopretiepohľadávkyvždyzdôvodniť,pričompripochybnostioexistenciipohľadávky,jesprávca
povinný predmetnú pohľadávku poprieť čo do právneho dôvodu, a to pri pochybnosti o existencii
alebo vymáhateľnosti časti pohľadávky. Správca je povinný okrem popretia právneho dôvodu poprieť
pohľadávku aj čo do výšky s uvedením sumy, ktorú popiera, ak popiera aj výšku pohľadávky.

44.1. V incidenčnej žalobe sa následne môže popretý veriteľ domáhať určenia právneho dôvodu,
vymáhateľnosti, poradia a výšky pohľadávky. V žalobe sa môže popretý veriteľ domáhať najviac toho,
čo uviedol v prihláške.

45. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie zistil z Oznámenia o popretí prihlásenej pohľadávky

zo dňa 6.12.2022, že žalovaná poprela predmetnú pohľadávku žalobcu a dôvodila, že k prihláške
pohľadávky žalobcu nebolo pripojené plnomocenstvo, pričom zákon neumožňuje po uplynutí lehoty na
prihlasovanie pohľadávok dopĺňať prihlášku. Navyše plnomocenstvo predložené zo strany žalobcu v
prílohe žaloby bolo na meno J. B., nie na žalobcu a zároveň nebolo podpísané.

46. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie zistil aj to, že jedným z dôvodov popretia predmetnej
pohľadávky zo strany žalovanej bolo, že k prihláške neboli pripojené žiadne prílohy, ani plnomocenstvo,
ktoré by oprávňovalo zástupcu popretého veriteľa účinne signovať a uplatniť prihlášku za popretého
veriteľa do konkurzu, a teda na tento právny úkon učinený za popretého veriteľa nebolo preukázanéoprávneniezástupcuveriteľavzmysle§31anasl.Občianskehozákonníka.Prihláškupopretéhoveriteľa
teda signovala osoba bez preukázaného oprávnenia takto konať za veriteľa. Predmetná prihláška
a ňou uplatňovaná pohľadávka je teda uplatnená samostatne zo strany zástupcu veriteľa, ktorý nie

je držiteľom hmotnoprávneho nároku na jej zaplatenie zo strany úpadcu. Zástupca veriteľa nemôže
úspešnesamostatnebezpreukázanéhohmotnoprávnehonároku,ktorýbynaňhoprešiel,účinneuplatniť
akýkoľvek právny nárok v konkurze, keďže v takom prípade absentuje aktívna vecná legitimácia uplatniť
si prihláškou nárok, ktorý patrí len veriteľovi a nie jeho zástupcovi.

47. Odvolací súd konštatuje, že s poukazom na § 31 Občianskeho zákonníka bolo preto povinnosťou
žalobcu spolu s prihláškou predložiť aj plnomocenstvo udelené zástupcovi uvedenom v danej prihláške,
na základe ktorého by bolo nepochybné, že zástupca môže konať za žalobcu. Iba v prípade, ak je
predmetné plnomocenstvo prílohou prihlášky, iba v takom prípade je možné predmetnej prihláške
prisúdiť účinky riadneho prihlásenia pohľadávky do konkurzného konania s možnosťou uznania takto

prihlásenej pohľadávky. Odvolací súd dodáva, že je bez významu, či išlo/nešlo o zlyhanie zástupcu
predmetného veriteľa, pretože v konkurznom konaní majú všetci veritelia úpadcu rovnaké postavenie
a je na každom jednotlivom veriteľovi, aby si v prípade základnej prihlasovacej lehoty riadne prihlásil
svoju pohľadávku do konkurzného konania. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že ZKR neumožňuje po
uplynutí lehoty na prihlasovanie pohľadávok predmetnú prihlášku dopĺňať a to najmä s poukazom na

§ 28 ods. 6 ZKR.

48. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu, že správkyňa nesprávne predmetnú pohľadávku poprela, pritom
na ňu nemala prihliadať udáva, že ani toto tvrdenie žalobcu nie je dôvodné.

49. Odvolací súd konštatuje, že v čase uplatňovania prihlášky do predmetného konkurzného konania bol
účinný Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý upravoval v § 28 spôsob uplatnenia
prihlášky do konkurzu, a to s poukazom na § 28 ods. 2 ZKR, podľa ktorého prihláška sa podáva v jednom

rovnopise u správcu, pričom správcovi musí byť doručená v základnej prihlasovacej lehote do 45 dní
od vyhlásenia konkurzu; v jednom rovnopise veriteľ doručí prihlášku aj na súd. Doručením prihlášky do
elektronickej schránky správcu sa prihláška považuje za doručenú aj na súde.

50. Odvolací súd zistil z obsahu predmetnej prihlášky, že táto prihláška spĺňala všetky základné
náležitosti stanovené v § 29 ZKR (mimo iného bola aj podpísaná), preto nebol dôvod na ňu neprihliadať.
Odvolací súd zdôrazňuje, že veriteľ je povinný spolu s prihláškou predložiť všetky listiny preukazujúce
dôvodnosť uplatnenej pohľadávky, aby bola zo strany správcu uznaná, prípadne priznaná rozhodnutím
súdu v incidenčnom spore (po popretí predmetnej pohľadávky). Bolo preto povinnosťou žalobcu

preukázať plnomocenstvom predloženým spolu s prihláškou, že osoba, ktorá za ňu konala bola na daný
úkon splnomocnená.

51. Odvolací súd k tvrdeniam strán sporu, ktorými poukazujú na následné novelizácie ZKR vo vzťahu

k náležitostiam prihlášky a ich následným posúdením, či na ne prihliadať, alebo neprihliadať udáva,
že nie sú dôvodné, pretože pre rozhodnutie súdu v predmetnom incidenčnom spore je rozhodujúci
právny stav v rozhodnom čase, teda v čase vyhlásenia konkurzu a následne uplatnenia pohľadávky a jej
posúdenia zo strany žalovanej.

52. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, následne vec správne
právne posúdil a teda správne dospel k záveru, že žalovaná riadne a včas poprela pohľadávku žalobcu a
zároveň popretie zo strany správkyne titulom nepredloženia plnomocenstva spolu s prihláškou zo strany
žalobcu (neúplnosť prihlášky) bolo dôvodné a preto žalobu správne zamietol ako nedôvodnú. Zároveň

súd prvej inštancie toto svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil.53. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí
žaloby v celom rozsahu ako vecne správny, pretože odvolanie žalobcu nebolo dôvodné.

54. Odvolací súd vo vzťahu k odvolaniu proti II. výroku o trovách konania udáva, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

55. Žalobca v odvolaní vyčítal súdu prvej inštancie, že nesprávne rozhodol aj o náhrade trov konania,
keď–podľanázoružalobcu–nemalpriznaťnáhradutrovkonaniazdôvodovhodnýchosobitnéhozreteľa
podľa § 257 C. s. p. Poukazoval pritom na charakter žalobcu ako spotrebiteľa, ktorý bol ukrátený na
svojich právach z poistných zmlúv pre zlyhanie tretích osôb.

56. Odvolací súd udáva, že § 257 C. s. p. predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok
konania. Jeho použitie bude dôvodné vtedy, ak by strohá aplikácia ustanovení upravujúcich náhradu trov
konania viedla k neželanej tvrdosti. Svojou podstatou ide o moderačné právo súdu zmierniť dôsledky
právnej úpravy platenia a náhrady trov konania. Pre jeho použitie musia byť ale splnené dve podmienky
a to jednak musia existovať dôvody hodné osobitného zreteľa a aj v prípade ich existencie musí byť

jeho použitie súdom výnimočné. Tieto okolnosti môžu mať pôvod v charaktere konania alebo charaktere
procesnej situácie (napr. zmena zákonnej úpravy, zmena súdnej praxe), ako aj v okolnostiach týkajúcich
sa sociálnej situácie strán sporu. Pri posudzovaní okolností na strane strany sporu je potrebné prihliadať
najmä na jej osobné, majetkové a zárobkové pomery, avšak nielen toho, koho by podľa všeobecných
ustanovení postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, koho majetková sféra by bola nepriznaním

trov dotknutá (t.j. toho, ktorý na ich náhradu má právo) a všímať si aj také okolnosti, ktoré viedli k
súdnemu sporu.

57. Odvolací súd konštatuje, že žiadna z podmienok uvedených v odseku 56. odôvodnenia tohto

rozhodnutia nebola splnená.

58. Odvolací súd udáva, že ZKR (ktorý upravuje práva a povinnosti účastníkov konkurzného konania
a následne účastníkov konaní vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom), nerozlišuje veriteľov pri

uplatnení svojich pohľadávok v konkurze na spotrebiteľov a na nespotrebiteľov, ani nestanovuje iné
kritériá (napr. veľké množstvo fyzických osôb ako veriteľov pre údajné zlyhanie tretích osôb), preto ani
správca podstaty úpadcu pri posudzovaní dôvodnosti/nedôvodnosti prihlásenej pohľadávky predmetnú
prihlášku takto nemôže posudzovať, ale ju musí posudzovať výlučne v medziach zákona a rovnako
ani súd v predmetnom incidenčnom konaní pri rozhodovaní o žalobe a následne aj pri rozhodovaní

o náhrade trov konania nemôže prihliadať na žalobcu ako na spotrebiteľa.
58.1. Odvolací súd zdôrazňuje, že popretý veriteľ (žalobca) a popierajúci subjekt (správca
podstaty) ako žalovaný majú v incidenčnom spore rovnaké postavenie pri uplatňovaní svojich práv
a preto musia znášať aj následky neúspešného uplatnenia práva na súde v predmetnom incidenčnom
spore.

59. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o náhrade trov
konania pre úspešnú žalovanú vo vzťahu k neúspešnému žalobcovi ako vecne správny.

60. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej priznal plnú náhradu tohto
odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti tohto rozsudku.

61.Totorozhodnutie prijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta C. s. p.).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v ustanovení § 419 C. s. p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,

tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1
C. s. p.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C. s. p., ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C. s. p.

V dovolaní podľa § 428 C. s. p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).