Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 30, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/199/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8415200761
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8415200761.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne N. O., narodenej XX. C. XXXX, O., Q. P. XXX/X,
zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s. r. o., so sídlom Košice -
mestská časť Juh, Kováčska 28, IČO: 52 858 774, proti žalovanému U. U., narodenému XX. Y. XXXX,
O., Q. P. XXXX/X, o odstránenie neoprávnene postavených stavieb s prísl., vedenom na Okresnom súde
Kežmarok pod sp. zn. 10C/113/2015, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

25. apríla 2022, sp. zn. 8Co/23/2021-346, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25. apríla 2022, sp. zn. 8Co/23/2021-346 z r u š u j e a vec
mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27. januára 2021 č.k.
10C/113/2015-306 zamietol žalobu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni

v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením,
ktoré vydá vyšší súdny úradník.
1.1. Žalobkyňa sa voči právnemu predchodcovi žalovaného, ktorý v priebehu konania zomrel, U. U.,
narodenému XX. U. XXXX (v znení konečnej úpravy) domáhala, aby mu súd uložil povinnosť na vlastné
náklady, z nehnuteľností žalobkyne, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území O., obec O., okres O.
a sú zapísané na LV č. XXX, a to konkrétne z parciel: KN-C č. XXXX/X o výmere 2 m2, druh pozemku

záhrada, KN-C č. XXXX/X o výmere 9 m2, druh pozemku záhrada, KN-C č.XXXX/X o výmere 6 m2,
druh pozemku záhrada a KN-C č. XXXX/X o výmere 2 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
odstrániť postavené stavby - hospodársku budovu a skleník. V prípade, že by odstránenie stavieb súd
považoval za neúčelné, alternatívne žiadala, aby pozemky prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného
za náhradu žalobkyni vo výške 1.140 eur.
1.2. Žalobu odôvodňovala tým, že žalovaný je vlastníkom nehnuteľnosti - pozemku, susediaceho s

pozemkami žalobkyne nachádzajúceho sa v k.ú. O. zapísaného na liste vlastníctva č. XX ako parcela
registra „C“ parcelné číslo XXXX, druh pozemku záhrady o výmere 455 m2, pričom má na uvedených
jej pozemkoch postavené stavby, a to skleník, ktorého časť je postavená na parcelách žalobkyne č.
KN-C XXXX/X o výmere 9 m2 a KN-C č-XXXX/X o výmere 6 m2 a hospodársku budovu, ktorej časť je
postavenánaparceležalobkyneč.XXXX/Xovýmere2m2.Zároveňuviedla,žežalobkyňa,anijejprávny
predchodca (otec), nedali nikdy súhlas žalovanému ani jeho právnemu predchodcovi na postavenie

týchto stavieb, ktoré boli postavené bez stavebného povolenia. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, dôvodil,
že stavby začal stavať jeho otec ako posledný, keď už bol plot právnym predchodcom žalobkyne
postavený, jeho otec hranicu medzi nimi neurčil, plot postavil otec žalobkyne a jeho otec sa hranici len
prispôsobil a tak ju užíval do svojej smrti. Pokiaľ išlo o hospodársku budovu, tá už stála, v roku 1995
jeho otec požiadal len o jej nadstavbu.
1.3. Súd vzhľadom na § 868 Občianskeho zákonníka právny vzťah, vzniknutý stavbou zriadenou jej

vlastníkom pred 1. januárom 1992 (skleník) posúdil podľa § 489 a § 221 vtedajšieho Občianskeho
zákonníka s tým, že od nadobudnutia účinnosti zákona č. 509/1991 Z.z., t. j. od 1. januára 1992, jepotrebné účinky vzniknuté z uvedeného vzťahu posudzovať podľa § 135c OZ. Vydržanie nehnuteľností
posudzoval podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd z vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že žalobkyňa domáhajúca sa nárokov z § 135c Občianskeho zákonníka podľa názoru súdu

neuniesla dôkazné bremeno, lebo nepreukázala, že sa jedná o neoprávnenú stavbu, nakoľko pôvodný
žalovaný v čase začatia konania mal zastavané pozemky, z ktorých žalobkyňa žiadala odstrániť
predmetné časti stavieb dávno vydržané. V časti odstránenia stavby z parcely žalobkyne č. XXXX/X,
čo žalobkyňa začala žiadať až v samom závere konania navyše žaloba bola nedôvodná už len preto,
že podľa samotnej žaloby a geometrických plánov predložených žalobkyňou, ale aj podľa znaleckého

posudku znalca Ing. Tichého, skleník žalovaného na danú parcelu žalobkyne nezasahuje tak, ako to
žalobkyňa uvádzala a ako to premietla do petitu žaloby, ktorým súd bol viazaný. K svojmu právnemu
záveru dodal, že aj keby k vydržaniu došlo až po postavení stavieb žalovaným, i tak by žalobe
žalobkyne nebolo možné vyhovieť. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 22Cdo/3251/2006 uviedol, že ak vznikne stavebníkovi alebo právnemu nástupcovi vecné právo k
pozemku, na ktorom je stavba postavená, v danom prípade vydržaním, nie je možné sa domáhať ďalej

usporiadania vzťahov z neoprávnenej stavby podľa § 135c, pričom dospel k záveru, že k vydržaniu
pozemkov pod stavbami právnym predchodcom žalovaného došlo a to vzhľadom na hranice, podľa
ktorej vlastníci svoje pozemky v minulosti pokojne a dobromyseľne užívali (R 65/1972, Zošit č. 9, str.
484, Cpj 59/71). K svojmu právnemu záveru uviedol, že právny predchodca žalovaného sa držby svojich
pozemkov chopil po kúpe v roku 1969, skleník staval po 1. júli 1983, posledná úprava dávno predtým

stojacej hospodárskej budovy bola v roku 1995. Mal preukázané, že rodičia žalobkyne začali užívať
svoje pozemky v roku 1961, otec žalovaného sa držby svojich pozemkov chopil neskôr, po ich kúpe v
roku 1969. Žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz, žeby v priebehu celých desaťročí (od roku 1969 až
do roku 2002) boli medzi susedmi akékoľvek spory o hranicu pozemkov, a nešlo by o držbu pokojnú a
nerušenú. Podľa názoru súdu hranica, podľa ktorej vlastníci takto svoje pozemky v minulosti pokojne a

dobromyseľne užívali, stala sa následkom vydržania aj hranicou vlastníckou bez ohľadu na to, či bola v
súlade so správnou hranicou mapovou či nie, a to aj v tom prípade, ak mapová hranica pred vydržaním
bola správna. Poukázal pritom na vydržaciu dobu 10 rokov s odkazom na R 83/2002. Následne sa
súd zaoberal otázkou, či bol právny predchodca žalovaného pri vstupe do držby dobromyseľný (§ 130
Občianskeho zákonníka) a v tejto súvislosti uviedol, že ak sa nadobúdateľ nehnuteľnosti chopí držby

časti parcely, ktorú nekúpil, môže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom
aj tejto časti. Za jedno z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti chyby držiteľa súd považoval aj
pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku. Podľa žaloby neoprávnene zastavaná výmera
žalovaným mala byť spolu 17 m2 (15 m2 skleník, 2 m2 hospodárska budova), pričom pri skleníku je
tvar pozemku nepravidelný (v tzv. kline) a tam v najväčšej časti zásah žalovaného mal byť 66 cm a

pri hospodárskej budove v prednej časti 37 cm a v zadnej časti 24 cm. Nebolo sporné, že v prednej
časti hranica medzi pozemkami je tvorená stenou hraničného domčeka, umiestneného na parcele č.
XXXX, ktorý v čase podania žaloby ešte stál, čo svedčí vydržaniu a potvrdzuje dobromyseľnosť držby
časti pozemku pôvodným žalovaným. Ďalej súd uviedol, že pri takto malých, centimetrových rozdieloch
zásahu nie je možné predchodcom žalovaného pričítať neopatrnosť, ak stavby stavali podľa toho,

čo v tom čase na mieste bolo považované za hranicu, najmä ak im v tom nikto nebránil, a ak si
vlastník susedného pozemku tento neoplotil ani inak neoznačil, ako tvrdí žalobkyňa. Ak mal pôvodný
žalovaný nameranú šírku pozemku 15,98 m, pričom postavil hospodársku budovu cez celú šírku svojho
pozemku, ktorá aj podľa súčasného zmerania znalcom Ing. Tichým má dĺžku 16 m, nemožno hovoriť
o jeho nedobromyseľnosti, neopatrnosti, či nedbalosti. Ak tam bol plot postavený otcom žalobkyne,

ako to tvrdil žalovaný, svedčí to o dôvodnosti presvedčenia, že po plot užíva pozemok oprávnene. Ak
plot nebol ako uviedla žalobkyňa, potom ak otec žalovaného ťahal skleník v línii tak, že ešte bol tam
z jeho strany odstup od steny hraničného domčeka, ktorú strany považovali za hranicu dozadu, keď
ani žalobkyňa nevedela uviesť, čím ak nebol plot, nemohol vedieť, že v priestore „klinu“ zasiahne do
pozemku, ktorý patril predchodcom žalobkyne a ktorí o tom zjavne sami nevedeli, nakoľko stavbe

nebránili a ďalších 20 rokov so susedom bezproblémovo nažívali. Ak otec žalobkyne odkúpil pozemok
maminej sestry a ak vedel o tom lome (kline), potom vyvstáva otázka, prečo by nechal suseda (alebo
sestra mamy žalobkyne) robiť skleník v rovine. Preto súd má za to, že do roku 2005, kedy podľa
výpovedí žalobkyne začali s otcom žalovaného komunikovať a to riešiť, ale aj do roku 2002, kedy
mali začať prvé potýčky o hranicu dávno uplynula 10-ročná doba pokojnej, dobromyseľnej a nerušenej

držby tak pozemku pod skleníkom, ako aj pod hospodárskou budovou, keďže podľa merania a poľného
náčrtu už z roku 1978 pozemok žalovaného v tej časti mal mať cca 16 m (15,98), pričom také sú
rozmery hospodárskej budovy postavenej na celej šírke pozemku žalovaného aj v súčasnosti. Teda
došlo k vydržaniu sporných zastavaných pozemkov pôvodným žalovaným. K námietke žalobkyne oabsencii právneho titulu súd uviedol, že titul, o ktorý sa držba opiera je kúpna zmluva, zakladajúca
vlastníctvo ku skutočne kupovanému pozemku pôvodným žalovaným a jeho ospravedlniteľný omyl. Súd
teda ustálil, že hranica, podľa ktorej pôvodný žalovaný od roku 1969 svoje pozemky pokojne, nerušene

a dobromyseľne užíval, ktorá v prednej časti začínala stenou „hraničného domčeka“ a v zadnej časti
podľa presvedčenia žalovaného bola 16 m od jeho hranice s parcelou č. 1438 stala sa následkom
vydržania aj hranicou vlastníckou. Pôvodnému žalovanému uplynula desaťročná vydržacia doba, keďže
od času nadobudnutia nehnuteľností (1969) do prvých domáhaní sa práv žalobkyňou (2002) uplynulo
viac ako 10 rokov. Pôvodný žalovaný spĺňal už k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej

po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), preto nadobudol vlastnícke právo k pozemku vydržaním.
Pozemky v stave ako ich užíva žalovaný nadobudol jeho právny predchodca, otec ešte v roku 1969.
V užívaní nehnuteľností právny predchodca žalovaného nebol nijakým spôsobom rušený minimálne
do roku 2002, t. j. v čase, keď nesporne uplynula vydržacia doba. Najneskôr k vydržaniu vlastníckeho
práva pôvodného žalovaného došlo na základe zák. č. 501/1991 Zb. (novela OZ) s účinnosťou od 1.

januára 1992. Aj odvtedy do roku 2002, odkedy boli preukázané prvé spory však uplynulo 10 rokov. Svoj
záver ohľadne dobromyseľnosti pokiaľ ide o hranice odôvodnil súd tým, že predchodcovia žalobkyne
až do roku 2002 boli úplne nečinní, nebol žalobkyňou preukázaný žiaden krok z ich strany, ktorým by
spochybnili dobromyseľnosť otca žalovaného, nebránili stavbe skleníka ani hospodárskej budovy, otec
žalovaného prílep hospodárskej budovy činil v súčinnosti s nimi, ako vyplýva zo stavebných povolení.

Tým bol len utvrdený vo svojej predošlej dobromyseľnosti pokiaľ ide o hranice pozemku, o ktorých aj
rodičia žalobkyne si mysleli, že sú o viac ako 30 cm ďalej (vzhľadom na ich posun v tomto rozsahu
do škôlky), než v skutočnosti boli. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že musel jej otec vedieť, kde je hranica
pri hospodárskej budove, nevedela uviesť, čím hranica mala byť vyznačená, spochybnené aj zásahom
stavbami predchodcov žalobkyne viac ako 30 cm do pozemku škôlky. Súd poukázal preto na § 130 ods.

1 OZ, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená, pričom žalobkyňa žiadne dôkazy
na vyvrátenie dobromyseľnosti pôvodného žalovaného nepredložila ani neoznačila a v priebehu sporu
tak nebolo spochybnené tvrdenie žalovaného, že jeho otec hranicu medzi nimi neurčil, že sa hranici len
prispôsobil, pričom v akom stave pozemok kúpil, v takom stave užíval ho až do svojej smrti. Preto podľa
názoru súdu pôvodný žalovaný stavby (skleník a hospodársku budovu) mal postavené na pozemkoch,

ktorých spornú zastavanú časť dávno vydržal, preto žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že ide v
čase podania žaloby o neoprávnenú stavbu a jej žalobu zamietol.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 25. apríla 2022 sp. zn. 8Co/23/2021-346
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. V odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie v dostatočnom

rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver, a v
plnom rozsahu sa s ním stotožňuje. Vzhľadom na odvolacie námietky poukázal na odôvodnenie
súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že hranica medzi stranami sporu nebola v prírode vyznačená.
Samotná žalobkyňa to na pojednávaní dňa 28. februára 2020 potvrdila (bod 30.), pričom vo svojej
výpovedi uviedla, že nevie uviesť, čím bola hranica tvorená (vyznačená) v čase výstavby skleníka

a hospodárskej budovy. Z výpovede žalobkyne súd zistil, že hraničný domček „bol jediný svedok
našej hranice a jeho hranica bola hranicou medzi pozemkami“. Zadná časť hranice (bod 46.) bola
podľa presvedčenia žalovaného 16 m od jeho hranice s parcelou č. XXXX. Súd prvej inštancie v
odôvodnení svojho rozhodnutia (bod 40.) ďalej uviedol, že hranica pokračovala v línií pozdĺž pôvodnej
steny hraničného domčeka i keď podľa súčasného merania to nemala byť priamka, ale klin, čím došlo,

podľa súčasného merania k zásahom do parcely žalobkyne č. XXXX/X, XXXX/X. Podľa týchto predstáv
žalovaného (že hranicu tvorí priamka v línii pozdĺž pôvodnej steny hraničného domčeka), boli situované
aj stavby skleníka a hospodárskej budovy. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd nemal námietky proti
logickým záverom rozhodnutia súdu prvej inštancie (bod 39.), podľa ktorých predchodcovia žalobkyne aj
žalovaného za hranicu medzi nimi desaťročia zhodne považovali hranicu, ktorá v prírode v prednej časti

začínala stenou hraničného domčeka (postaveným na parcele č. XXXX) a pokračovala rovno (ťahala
sa) smerom dozadu a že (bod 46.) pôvodný žalovaný od roku 1969 svoje pozemky pokojne, nerušene
a dobromyseľne užíval podľa hranice, ktorá v prednej časti začínala stenou „hraničného domčeka“ a v
zadnej časti podľa presvedčenia žalovaného bola 16 m od jeho hranice s parcelou č. XXXX, stala sa
následkom vydržania aj hranicou vlastníckou, pričom súd prvej inštancie nemal dôvod pohybovať, že

omyl, na základe ktorého sa právny predchodca žalovaného v skutočnosti chopil držby časti parcely,
ktorá, ako sa až teraz zistilo, podľa mapy, patrila právnym predchodcom žalobkyne, bol ospravedlniteľný,
nie sú pochybnosti o jeho dobrej viere, o jeho oprávnenom presvedčení vzhľadom na všetky okolnosti,
že je vlastníkom aj tejto časti. Súd svoj postup v bode 46. náležitým spôsobom vysvetlil, keď uviedol, žepôvodnýžalovanýstavby(skleníkahospodárskubudovu)malpostavenénapozemkoch,ktorýchspornú
zastavanú časť dávno vydržal, preto žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že ide v čase podania
žaloby o neoprávnenú stavbu. Rovnaké dôvody bolo treba v celom rozsahu uplatniť aj v časti prikázania

sporných parciel. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP a § 262
ods. 1, 2 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Jeho prípustnosť odôvodnila v
zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP. Vo vzťahu k dovolaciemu

dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP namietala nedostatočné arbitrárne odôvodnenie odvolacieho súdu,
ktorý neodpovedal na odvolacie námietky. Nie je podľa dovolateľky zrejmé, ako dospel k záveru, že
právny predchodca žalovaného užíval pozemky právnych predchodcov žalobkyne už v roku 1969, t.
j. už po kúpe sa ujal držby na parcelách právnych predchodcov žalobkyne, a to KN “C“ č. XXXX/X
a KN “C“ XXXX/X, keď sa ich ujal až začatím stavania skleníka v roku 1983, a tiež parcely XXXX/X,
na ktorej stojí hospodárska budova a až v roku 1995 bola na nej právnym predchodcom žalovaného

realizovaná prístavba, a následné tvrdenie o dobromyseľnosti právneho predchodcu žalovaného; tiež
z akých skutočností vychádzal, keď tvrdil, že išlo o neoprávnenú stavbu. Vo vzťahu k dovolaciemu
dôvodu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP namietala nesprávne právne
posúdenie, pričom za právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená
uvádza: „Či môže byť osoba dobromyseľným držiteľom, ak postavila stavbu sčasti na cudzom pozemku,

bez toho, žeby si dala geodetom vytýčiť hranice?“, ktorú zodpovedala nasledovne: „Ak osoba začína
vykonávať stavbu sčasti na cudzom pozemku, bez toho, žeby si dala geodetom vytýčiť hranice pozemku,
nemôžebyťdobromyseľnýmdržiteľom,žejejpozemokpatrí.Geodetickévytýčeniehranícpozemkumusí
osoba preukázať“. V súvislosti s odklonom od judikatúry uviedla, „Podľa stanoviska NSSR „Na základe
absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že

na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. II. S poukazom
na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris
ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na
inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností
ako vlastník nehnuteľností. III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda

od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených
prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne
upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka
s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje“. A tiež, „Podľa stanoviska Najvyššieho súdu
SR, kupujúcim v dobrej viere nie je ani ten kupujúci, ktorý kupuje nehnuteľnosť od osoby, ktorá je v

evidencii nehnuteľnosti evidovaná ako vlastník, napriek tomu, že vlastníkom nie je. Ak takýto kupujúci
nie je v dobrej viere, tak nemôže byť dobromyseľným užívateľom ani osoba, ktorá začne pozemok užívať
bez akéhokoľvek právneho titulu spojeného s prevodom vlastníckeho práva (kúpnej zmluvy, darovacej
zmluvy), bez zamerania hraníc pozemku geodetom.“

4. Žalovaný dovolanie žalobkyne považoval za nedôvodné.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že
dovolanie bolo podané včas (§ 427 CSP) a oprávnenou osobou (§ 424 CSP), zastúpenou v súlade
so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a

predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a tiež dôvodné.

6. Žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého
dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

7. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah súdu do
práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby
svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),

v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesnýchustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku

všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

9. V preskúmavanej veci dovolateľka prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP
vyvodilaprimárneztoho,žeodvolacísúdneodpovedalnajejdovolacienámietky,akodospelkprávnemu
záveru, že právny predchodca žalovaného užíval pozemky právnych predchodcov žalobkyne už v roku
1969, t. j. už po kúpe sa ujal držby na parcelách právnych predchodcov žalobkyne, a to KN “C“ č. XXXX/
X a KN “C“ XXXX/X, keď sa ich ujal až začatím stavania skleníka v roku 1983, a tiež parcely 1432/8,
na ktorej stojí hospodárska budova a až v roku 1995 bola na nej právnym predchodcom žalovaného

realizovaná prístavba, a následné tvrdenie o dobromyseľnosti právneho predchodcu žalovaného.

10. Právo na spravodlivý proces je o. i. naplnené tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení
zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo, že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,

ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

11. Pokiaľ ide o arbitrárnosť, Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vo svojich
rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. januára 2022 rozlišuje dve podoby.
Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych

predpisovupravujúcichpostuporgánuverejnejmoci,hmotnoprávna(meritórna)arbitrárnosťsaprejavuje
ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej
moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými
výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i
zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich

právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky
alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda
ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. O

zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká
interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej
právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS

301/06).

12. Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP môže
zakladaťarbitrárnosťprávnehoposúdenia,lebopodľajudikatúryústavnéhosúdujepožiadavkariadneho
odôvodnenia rozhodnutia jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie

povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov
a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutie a náležite,
t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa ako neoddeliteľná súčasť
„stanoveného postupu“, ústavné kritériá vyplývajúce preň z ústavy a dohovoru. Z doterajšej judikatúry
najvyššieho súdu vyplýva, že vo výnimočných prípadoch aj arbitrárnosť právneho posúdenia veci súdmi

nižších inštancií môže odôvodňovať prípustnosť dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP (viď
rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/5/2019, 4Cdo/6/2019, 4Cdo/250/2020).

13. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že konanie na odvolacom súde je postihnuté
vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Tento nedostatok spočíva najmä v tom, že odôvodnenie

rozsudku odvolacieho súdu je vnútorne protirečivé. Odôvodnenie rozhodnutia možno považovať za
vnútorne rozporné, ak sa v rozhodnutí nachádzajú argumenty podporujúce určitý záver a súčasne
protiargumenty proti tomuto záveru. Súd prvej inštancie žalobu žalobkyne domáhajúcej sa nárokov z
§ 135c Občianskeho zákonníka, zamietol s tým, že neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala,že sa jedná o neoprávnenú stavbu, nakoľko pôvodný žalovaný v čase začatia konania mal zastavané
pozemky, z ktorých žalobkyňa žiadala odstrániť predmetné časti stavieb, dávno vydržané. V časti
odstránenia stavby z parcely žalobkyne č. XXXX/X uviedol, že žaloba bola nedôvodná už len preto,

keď podľa samotnej žaloby a geometrických plánov predložených žalobkyňou, ale aj podľa znaleckého
posudku znalca G.. S., skleník žalovaného na danú parcelu žalobkyne nezasahuje tak, ako to žalobkyňa
uvádzala a ako to premietla do petitu žaloby, ktorým súd bol viazaný. K svojmu právnemu záveru
dodal, že aj keby k vydržaniu došlo až po postavení stavieb žalovaným, i tak by žalobe žalobkyne
nebolo možné vyhovieť. V bode 46. rozhodnutia súd prvej inštancie špecifikoval hranicu, podľa ktorej

pôvodný žalovaný od roku 1969 svoje pozemky pokojne, nerušene a dobromyseľne užíval s tým, že
pôvodnému žalovanému uplynula 10-ročná vydržacia doba, ktorú odvodzuje od času nadobudnutia
nehnuteľností (r. 1969) do prvých domáhaní sa práv žalobkyne (r. 2002), pričom podľa súdu túto
podmienku spĺňal už k 1. januáru 1992. Ďalej uvádza, že najneskôr k vydržaniu vlastníckeho práva
pôvodného žalovaného došlo na základe zák. č. 501/1991 Zb. (novela OZ) s účinnosťou od 1. januára
1992 a aj odvtedy do roku 2002, odkedy boli preukázané prvé spory však uplynulo 10 rokov. V bode

45. rozhodnutia uvádza, „Preto súd má za to, že do roku 2005, kedy podľa výpovedí žalobkyne začali s
otcom žalovaného komunikovať a to riešiť, ale aj do roku 2002, kedy mali začať prvé (v spore stranami
bližšie nešpecifikované) potýčky o hranicu dávno uplynula 10-ročná doba pokojnej, dobromyseľnej a
nerušenej držby tak pozemku pod skleníkom, ako aj pod hospodárskou budovou, keďže podľa merania
a poľného náčrtu už z roku 1978 pozemok žalovaného v tej časti mal mať cca 16 m (15,98), pričom

také sú rozmery hospodárskej budovy postavenej na celej šírke pozemku žalovaného aj v súčasnosti.
Teda došlo k vydržaniu sporných zastavaných pozemkov pôvodným žalovaným. K námietke žalobkyne
o absencii právneho titulu súd uvádza, že v tomto prípade je tu titul, o ktorý sa držba opiera, a to
kúpna zmluva, zakladajúca vlastníctvo ku skutočne kupovanému pozemku pôvodným žalovaným a jeho
ospravedlniteľný omyl.“ Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie (bod 46.), podľa

ktorého pôvodný žalovaný od roku 1969 svoje pozemky pokojne, nerušene a dobromyseľne užíval podľa
hranice (v prednej časti začínala stenou „hraničného domčeka“ a v zadnej časti podľa presvedčenia
žalovaného bola 16 m od jeho hranice s parcelou č. XXXX), ktorá sa stala následkom vydržania aj
hranicou vlastníckou, pričom súd prvej inštancie nemal dôvod pochybovať, že omyl, na základe ktorého
sa právny predchodca žalovaného v skutočnosti chopil držby časti parcely, ktorá, ako sa až teraz zistilo,

podľa mapy, patrila právnym predchodcom žalobkyne, bol ospravedlniteľný, nie sú pochybnosti o jeho
dobrej viere, o jeho oprávnenom presvedčení vzhľadom na všetky okolnosti, že je vlastníkom aj tejto
časti.Súdsvojpostupvbode46.náležitýmspôsobomvysvetlil,keďuviedol,žepôvodnýžalovanýstavby
(skleník a hospodársku budovu) mal postavené na pozemkoch, ktorých spornú zastavanú časť dávno
vydržal, preto žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že ide v čase podania žaloby o neoprávnenú

stavbu. Z uvedeného však nevyplýva, ako súd prvej inštancie (z ktorého odôvodnením sa odvolací súd
stotožnil) a odvolací súd vysvetlili vyššie uvedený protiargument žalobkyne, ktorý je pre rozhodnutie
zásadný, pričom jeho rozhodnutie je protirečivé. Súd nedostatočne vysvetlil, ako právny predchodca
žalovaného vstúpil do oprávnenej držby susedného pozemku už v roku 1964, t. j. po kúpe nehnuteľnosti,
keď uvádza, že právny predchodca žalovaného staval v hraniciach, podľa ktorých mali vlastníci svoje

pozemky v minulosti pokojne a dobromyseľne užívať, avšak ako dospel k záveru, že ich už k roku 1964
užívali, neuvádza, pri svojom právnom závere poukazuje len na začiatok jednotlivých stavieb, ktorými
bolo zasiahnuté do pozemku žalobkyne, a to skleníka z roku 1983 a nadstavby hospodárskej budovy z
roku 1995. 10-ročnú vydržaciu dobu pozemku pod týmito stavbami pritom odvodzuje od kúpy pozemkov
v roku 1969 do prvých sporov 2002. Zároveň uvádza, že aj keby sa vydržacia doba odvodzovala od

stavieb, tiež by dávno uplynula, toto tvrdenie je však pri poukázaní na nadstavbu z roku 1995 rozporné.
Možno teda konštatovať, že odôvodnenie je vnútorne rozporné a nepresvedčivé, čo zakladá procesnú
vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

14. Dovolanie žalobkyne za takejto situácie bolo nielen procesne prípustné (§ 420 písm. f) CSP), ale

tiež dôvodné (§ 431 CSP), lebo v ňom opodstatnene namietala, že súd jej nesprávnym procesným
postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Z dôvodu, že konanie bolo zaťažené vadou podľa § 420 písm. f) CSP,
pre ktorú bolo potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, dovolací súd sa v ďalšom už nezaoberal
ani žalovaným namietanou prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Najvyšší

súd postupoval v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorá sa ustálila na názore, že v
prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je predčasné
podrobiť napadnuté rozhodnutie meritórnemu dovolaciemu prieskumu (1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017,
3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017).15. Najvyšší súd vzhľadom na vyslovené závery v súlade s § 449 ods. 1 CSP a § 450 CSP napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

16. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§

453 ods. 3 CSP).

17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.