Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/38/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7219211266
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7219211266.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcov: 1. A. B. C., nar. X. XX. XXXX, D.
X, E., 2. F. G. H., nar. X. XX. XXXX, Mlynská 21, Rozhanovce, 3. A. I. J., nar. XX. X. XXXX, F. XXXX, F.,
4. K. H., nar. XX. X. XXXX, Mlynská 21, Rozhanovce, 5. F. J., nar. XX. X. XXXX, F. XXXX, F. a 6. L. J.,
nar. XX. XX. XXXX, F. XXXX, F., všetci žalobcovia zastúpení: JUDr. Milan Szőllőssy, advokát, Mlynská
28, Košice, proti žalovanej: Kooperativa poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4,
Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Baltazár Mucska, so sídlom v
Bratislave, Vajnorská 55, o náhradu nemajetkovej ujmy o odvolaní žalobcov a žalovanej proti rozsudku

Mestského súdu Košice zo dňa 27. novembra 2023 č.k. K2-10C/77/2019 - 326

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zo dňa 27. novembra 2023
č.k. K2-10C/77/2019 – 326 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade 10.000 eur, žalobkyni
v 2. rade 5.500 eur, žalobkyni v 3. rade 5.500 eur, žalobcovi v 4. rade 1.000 eur, žalobcovi v 5. rade
1.000 eur a žalobkyni v 6. rade 1.000 eur, všetko do troch dni od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v

prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcom v 1. až 6. rade priznáva proti žalovanej nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III).

2. Rozhodol tak v poradí druhým rozsudkom o žalobe žalobcov, ktorou žiadali uložiť žalovanej povinnosť
zaplatiť každému z nich čiastku 30.000 eur titulom náhrady škody za nemajetkovú ujmu spôsobenú
smrťou manželky žalobcu v 1. rade, matky žalobkýň v 2. a 3. rade a starej matky žalobcov v 4. až 6.
rade L. C., nar. XX.XX.XXXX, v dôsledku dopravnej nehody dňa 26.11.2018 zavinenej vodičom F. M., pri

ktorej utrpela rozsiahle zranenia, následkom ktorých na mieste nehody podľahla, a to potom ako Krajský
súd v Košiciach uznesením zo dňa 15.6.2023 sp.zn. 5Co/121/2022 rozsudok súdu zo dňa 21. januára
2022 č.k. 10C/77/2019 – 239 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vyhodnotiac ako
opodstatnené námietky odvolateľov (iba) čo do výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, odvolací
súd uložil súdu prvej inštancie znovu posúdiť výšku náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na všetky
relevantné okolnosti, a to k judikatórne vymedzeným kritériám, ktoré je potrebné zohľadniť pri stanovení
výšky nemajetkovej ujmy, vrátane okolností na strane škodcu, ako i na strane poškodených, zaoberať

sa zásadou proporcionality pri určení výšky nemajetkovej ujmy, pritom vo svetle článku 2 ods. 2 CSP
a nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 289/2017, III. ÚS 288/2017 komparovať jednotlivé rozsudky v
obdobných veciach.3. Po vrátení veci súd prvej inštancie zopakoval dokazovanie, vrátane výsluchu žalobcov, svedka F. J.
(otca žalobcu v 5. rade a žalobkyne v 6. rade), svedka N. B., krstného otca žalobcu v 5. rade a žalobkyne
v 6. rade. Zistený skutkový stav posúdil súd podľa § 11, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, § 4

ods. 2 písm. a) § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej zákona č. 381/2001 Z. z.), § 12 ods. 2 zákona
č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 274/2017 Z. z.) účinného k 26.11.2018, § 12 ods. 2, § 13, § 14 zákona č. 274/2017 Z.z., § 6 a § 7
zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (ďalej len zákon

č. 215/2006 Z.z.).

4. Súd opätovne posudzoval výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov. Konštatoval, že rozhodovacia
prax v prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých po dopravnej nehode zahŕňa množstvo
rozhodnutí, pričom ohľadne výšky nemajetkovej ujmy je značne rôznorodá. Poukázal pritom na súdne
rozhodnutia označené žalobcami, ako i súdne rozhodnutia označené žalovanou, z ktorých mal súd

(o.i.) za zrejmé, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 30. októbra 2019, sp. zn. 10Co/58/2019 za
usmrtenie matky pri autonehode bola plnoletým dcéram priznaná náhrada nemajetkovej ujmy po 5.000
eur; rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 11. mája 2016 sp. zn. 9Co/367/2016 za usmrtenie otca/
starého otca pri autonehode, bola dcére priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 10.000 eur, maloletému
vnukovi priznaná suma 3.000 eur; rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 31. januára 2019, sp. zn.

9Co/246/2018 za usmrtenie otca rodiny pri autonehode bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy 11.000 eur, neplnoletým synom, žijúcim s nebohým otcom v jednej domácnosti náhrada po
7.000 eur, rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 5Co/130/2019 za usmrtenie matky rodiny pri
autonehode bola manželovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 10.000 eur, plnoletým synom náhrada
po 3.000 eur; rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 7Co/61/2018 za usmrtenie matky rodiny pri

autonehode bola manželovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 12.000 eur, trom maloletým deťom
náhrada po 7.000 eur. Z rozhodnutí označených žalobcami bolo zrejmé, že rozsudkom Okresného súdu
Kežmarok č. k 3C/234/2009-418 z 30. apríla 2019 potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 6Co/101/2019 bola šiestim žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za smrť manželky
a matky dospelých detí od 17.000 eur do 22.500 eur. Rozhodnutím Okresného súdu Michalovce č. k.

19C/48/20177 - 64 z 23. mája 2018 potvrdeným Krajským súdom v Košiciach sp. zn. 5Co/341/2018
z 23. mája 2019 bolo rodičom dospelého dieťaťa priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 20.000 eur a
sestre 7.000 eur. Rozhodnutím Okresného súdu Zvolen 11C/46/2017 - 122 z 11. apríla 2019 potvrdeným
Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 11C/139/2019 z 27. februára 2020 bola manželke zosnulej
osoby priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 35.000 eur a dospelým deťom po 30.000 eur. Súd poukázal

i na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Košiciach, z ktorej je zrejmé, že priznáva (aj) náhrady
nemajetkovej ujmy, ktoré sú limitované zákonom č. 274/2014 Z. z. - rozsudok z 24. novembra 2022 sp.
zn. 5Co/175/2022, z ktorého vyplynulo, že potvrdil výrok rozsudku Okresného súdu Košice okolie z 26.
októbra 2021 sp. zn. 7C/60/2019 v časti, ktorou bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobkyni v 1. rade
1.000 eur (matke zosnulej), žalobkyni v 2. rade 500 eur (súrodenec zosnulej), žalobcovi v 3. rade 500

eur (súrodenec zosnulej), žalobcovi v 4. rade 11.000 eur (dieťa zosnulej) a žalobkyni v 5. rade 11.000
eur (dieťa zosnulej). Z rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 17. marca 2020 sp. zn. 5Co/226/2019
vyplynulo, že výrok rozsudku Okresného súdu Košice II zo 16. mája 2019 sp. zn. 25C/62/2017 v časti,
ktorou bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobkyni v 1. rade 7.000 eur (rodič zosnulého) potvrdil a
v prevyšujúcej časti (do sumy 15.000 eur) žalobu zamietol, v časti, ktorou bola žalovaná zaviazaná

zaplatiť žalobkyni v 2. rade 7.000 eur (rodič zosnulého) potvrdil a v prevyšujúcej časti (do sumy 15.000
eur) žalobu zamietol, v časti, ktorou bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobkyni v 3. rade 3.000 eur
(súrodenec zosnulého) potvrdil a v prevyšujúcej časti (do sumy 10.000 eur) žalobu zamietol, v časti,
ktorou bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobkyni v 4. rade 600 eur (neter zosnulého) potvrdil a v
prevyšujúcej časti (do sumy 5.000 eur) žalobu zamietol.

5. Z vykonaného dokazovania výsluchmi žalobcov v 1. až 5. rade a svedkov mal súd za preukázané, že
smrť L. C. predstavuje zásah do osobnostnej súkromnej sféry žalobcov, ktorého následky sa odstrániť
nedajú. Žalobcovia a svedkovia zhodne potvrdili, že ako rodina boli vždy súdržní, aktívne a spoločne si
užívalivoľnýčasatrávilirodinnéchvíle,atonielenprislávnostnýchpríležitostiach.Navzájomsipomáhali

v zložitých a náročných rodinných situáciách, boli jeden druhému oporou, pričom zosnulá bola pre nich
hnacím motorom celej rodiny a z veľkej časti to bolo vďaka nej, že v rámci rodiny existovali navzájom
vrelé vzťahy. Aj prípadné nezhody, či nedorozumenia vedela vyriešiť v záujme dobra ich všetkých. Ako
rodina mali spoločné plány a predstavy o budúcnosti, ktorá bola pred nimi a smrť preťala doterajšiepokojné plynutie životov žalobcov. Život žalobcov nehoda L. C. zásadne ovplyvnila a aj ovplyvňovať
naďalej bude. Neschopnosť zmieriť sa s faktom jej smrti bola najmä u manžela a dcér zosnulej zrejmá.
Vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade súd za primeranú považoval nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur

z dôvodov uvedených v bode 60 odôvodnenia rozsudku, vo vzťahu k žalobkyniam v 2. a 3. rade ako
primeranú posúdil náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.500 eur z dôvodov osobitne vysvetlených
v bode 61 rozsudku. Pokiaľ ide o žalobcov v 4., 5. a 6. rade súd považoval za primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy po 1.000 eur u každého z nich z dôvodov, ktoré zvlášť ozrejmil v bodoch 62 a 63
odôvodnenia rozsudku. Uviedol, že ak žalovaná navrhovala súdu vziať pri stanovení výšky náhrady

nemajetkovej ujmy do úvahy pomery na strane škodcu (hoci v tej súvislosti nenavrhla vykonať žiadne
konkrétnedokazovanie),skúmaniemajetkovýchpomerovškodcuvkonaníonáhradunemajetkovejujmy
proti poisťovni a odvodzovanie priznanej výšky od nich nemá zákonný podklad. Zopakoval, že F. M.
ako prevádzkovateľ vozidla/poistený má z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
dopravného prostriedku právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodeným žalobcom ich uplatnené
a preukázané nároky. O. F. M. by mohli byť relevantné, ale len vo vzťahu k žalovanej, a to až v rámci

regresného nároku žalovanej v zákone č. 381/2001 Z. z. taxatívne určených prípadoch, čo však nie je
pre tento spor relevantné.

6. O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobcami a žalovanou rozhodol súd podľa §
262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcom priznal nárok na ich plnú náhradu, keď

korekciauplatnenejvýškybolaotázkouprávnou,výlučnevecoujehoúvahy.Žalobcoviasúpretovzmysle
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP úspešní v celom rozsahu a majú nárok na plnú náhradu trov právneho
zastúpenia vychádzajúc z hodnoty náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bola priznaná (nie uplatnená). O
výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku
(§ 262 ods. 2 CSP).

7. Proti výroku II. tohto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia z odvolacieho dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. Namietli správnosť záveru súdu o výške priznanej nemajetkovej
ujmy spochybňujúc správnosť sudcovskej úvahy a adekvátnosť označených súdnych rozhodnutí,
z ktorých súd prvej inštancie pri rozhodovaní o primeranosti priznanej náhrady vychádzal. Navrhli zmeniť

rozsudok v jeho napadnutej časti a uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade ešte sumu
15.000 eur, žalobkyni v 2. rade sumu 14.500 eur, žalobkyni v 3. rade sumu 14.500 eur, žalobcovi v 4.
rade sumu 3.000 eur, žalobcovi v 5. rade sumu 3.000 eur a žalobcovi v 6. rade sumu 3.000 eur a priznať
im nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

8. Proti výroku I. a III. rozsudku podala včas odvolanie žalovaná z odvolacieho dôvodu podľa §
365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Navrhla rozsudok v jeho napadnutom výroku I. zmeniť a žalobu
zamietnuť a priznať žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu 100 %.
Zotrvávajúc na všetkých v doterajšom konaní prezentovaných a uvedených skutočnostiach, žalovaná
vyjadrila nesúhlas so závermi prvoinštančného súdu, ktoré uviedol v odôvodnení napadaného rozsudku.

Odôvodnenierozsudkuoznačilažalovanázanepresvedčivé.Súduvytkla,žesanedokázalvyporiadaťso
všetkými námietkami žalovanej a akceptoval vyjadrenia a predložené dôkazy žalobcov bez toho, aby ich
konfrontoval a argumentmi žalovanej. Rozhodnutie označila za arbitrárne a nepreskúmateľné, nakoľko
nespĺňazákonnépodmienkyapožiadavkynajehoodôvodnenie.Namietla,žesúdnesprávneprávnevec
posúdil, lebo pri určení priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch u žalobcov sa dôsledne

neriadil princípmi jej primeranosti a proporcionality a nedostatočne zohľadnil jednotlivé kritériá, ako aj
právnu úpravu obdobných nárokov, ktoré sú rozhodné pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.

9. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaniu vyjadrili nesúhlas s odvolacou argumentáciou
žalovanej, zotrvávajúc na svojom odvolaní a v ňom prezentovaných odvolacích námietkach.

10. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov označila odvolanie žalobcov za nedôvodné. Naopak
zotrvala na svojom odvolaní a argumentácii prezentovanej v odvolaní a v priebehu sporu.

11. Žalobcovia v replike na vyjadrenie žalovanej k ich odvolaniu zhrnuli svoju argumentáciu a opäť

zdôraznili, že hodnota ľudského života je nevyčísliteľná a nie je pravdou tvrdenie žalovanej, že
žalobcovia nesprávne chápu inštitút náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobcovia vzhľadom na uvedené trvali
na podanom odvolaní a navrhli, aby odvolací súd rozhodol v súlade s ich odvolacím návrhom.12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolania žalobcov a žalovaných
ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 až § 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné v súlade s § 355 až § 358 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania

v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z
hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok
konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo svojom procesnom
postupe nepochybil a správne vec posúdil po skutkovej i právnej stránke. Odvolanie žalobcov a ani
žalovanej nie je dôvodné. Skutočnosti, ktoré žalobcovia a žalovaná uviedla v podanom odvolaní nič

nemenianavecnejsprávnostirozsudku,leboniesúspôsobiléspochybniťsprávnosťskutkovýchzáverov
(skutkových zistení) ani právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a neumožňujú prijať
rozhodnutie v danom spore. Nie sú dané žalobcami v odvolaní uplatnené odvolacie dôvody (podľa § 365
ods. 1 písm. b/ a h/ CSP) a ani žalovanou uplatnené odvolacie dôvody upravené v § 365 ods. 1 písm. d),
f) a h) CSP. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej a ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku žalobcu, než ako

rozhodol súd prvej inštancie, ktorý stranám sporu vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu
sporu uplatnili a realizovali všetky svoje procesné práva.

13.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. V súlade s § 387 ods. 2 CSP v intenciách odvolaním žalobcov a žalovanej vymedzeného zamerania
odvolacieho prieskumu, plne sa stotožňujúc so správnym, presvedčivým a zákonu zodpovedajúcim
odôvodnením napadnutého rozsudku, a so zreteľom na to, že: a) odôvodnenie a rozhodnutie súdu prvej

inštancie a odvolacieho súdu tvoria jeden celok, a preto nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia zopakoval tie isté závery napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa
stotožňuje, b) odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na
každú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie námietky, ktoré majú
podstatný význam pre rozhodnutie o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo (por.
napr. IV. ÚS 350/2009, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07), odvolací súd v zmysle § 387 ods.
3 druhá veta CSP na zdôraznenie správnosti rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcov a žalovanej
dodáva nasledovné:

15. Predmetom konania odvolacieho prieskumu je posúdenie opodstatnenosti priznania nároku
žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku usmrtenia manželky žalobcu v 1. rade, matky
žalobkýň v 2. a 3. rade a starej matky žalobcov v 4. až 6. rade L. C., nar. XX.XX.XXXX, následkom
dopravnej nehody dňa 26.11.2018 zavinenej vodičom F. M., pri ktorej utrpela rozsiahle zranenia,
následkom ktorých na mieste nehody podľahla.

16. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

17. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

18. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

19. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

20. V okolnostiach súdenej veci súd prvej inštancie uplatnený nárok žalobcov posudzoval podľa
relevantnýchustanovení§13ods.2a3Občianskehozákonníka,ktorésprávneinterpretovalanazistený
skutkový stav aj aplikoval v zásade správnym spôsobom a v súlade s vyššie uvedenými zásadamiustálenými v rozhodovacej praxi súdov. Odvolací súd zotrváva na názore vyjadrenom už v uznesení zo
dňa 15.6.2023 sp.zn. 5Co/121/2022, a to že pri rozhodovaní o nároku žalobcov na nemajetkovú ujmu
spôsobenú smrťou manželky žalobcu v 1. rade, matky žalobkýň v 2. a 3. rade a starej matky žalobcov

v 4. až 6. rade L. C., nar. XX.XX.XXXX, v dôsledku dopravnej nehody dňa 26.11.2018, zavinenej F.
M., vodičom osobného motorového vozidla zn. Škoda Fabia, EČV: E., v dôsledku ktorej L. C., utrpela
zranenia nezlučiteľné so životom, následkom ktorých na mieste nehody podľahla, prvoinštančný súd
správne uzavrel, že ujma pozostalých žalobcov môže byť odškodnená vo forme náhrady nemajetkovej
ujmy poskytnutej poisťovateľom zodpovednej osoby. Ako správny odvolací súd vyhodnotil aj záver

prvoinštančného súdu, že ide o priamy nárok osoby poškodenej prevádzkou motorového vozidla voči
poisťovateľovi zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa § 15 ods. 1
zákonač.381/2001Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov, a preto
žalobcom nič nebránilo, aby tieto svoje nároky uplatnili na súde proti žalovanej, ktorá je pasívne
legitimovanou v spore o náhradu nemajetkovej ujmy žalujúcich pozostalých obete dopravnej nehody dňa

26.11.2018 spôsobenej prevádzkou motorového vozidla zn. Škoda Fabia, EČV: E., zavinenej vodičom
F. M..

21. Podľa posúdenia odvolacieho súdu prvoinštančný súd pri rozhodovaní správne vychádzal z
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/205/2009, z uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/95/2017, z rozsudku Súdneho dvora EÚ z 24. októbra 2013 vo veci
C-22/2012, v ktorom Súdny dvor vyslovil záver, že príslušné ustanovenia smerníc (Rady 72/166/EHS
z 24. apríla 1972, Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorových vozidiel, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za ujmu (hmotnú i nehmotnú) upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej. Konštatoval, že správne súd uviedol, že na tieto závery nadviazal aj Najvyšší

súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 6MCdo/1/2016, v znení právnej vety: „Škodou pre účely zákona
č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je
aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne

legitimovaná“.

22. Ako správny odvolací súd posúdil aj postup súdu, ak pri posudzovaní veci vychádzal z premisy, že
pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v
unijnom práve, pretože citovaný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli

nahradené toho času platnou smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra
2009opoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovýchvozidielaokontroleplnenia
povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je
zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie
utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa pojmy „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“,

z čoho je zrejmé, že unijné právo chápe škodu ako majetkovú a aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu,
považuje škodu majetkovú a aj nemajetkovú, správne odkazujúc i na názor Ústavného súdu Slovenskej
republiky v uznesení zo dňa 17.8.2016 sp.zn. I.ÚS 474/2016, podľa ktorého „Hoci Súdny dvor Európskej
únie viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že
ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom

konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri
dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. V Slovenskej republike povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel upravuje zákon
č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého má aj sťažovateľka (poisťovňa) ako poistiteľ oprávnenie vykonávať

poistenie zodpovednosti na území Slovenskej republiky.“, ako i že súd prvej inštancie vo vzťahu k otázke
pasívnej legitimácie žalovanej súd dal adekvátne do pozornosti aj rozhodnutia sp.zn. 6Cdo/206/2017,
6Cdo/143/2017, 3MCdo/1/2016, 6Cdo/80/2018 a sp.zn. 8Cdo/6/2018, i nález Ústavného súdu SR zo
dňa 5.12.2018 sp.zn. II. ÚS 695/2017.23. Odvolací súd rovnako zotrváva na názore v zrušujúcom uznesení zo dňa 15.6.2023 o správnom
posúdení námietky absencie vecnej pasívnej legitimácie žalovanej v spore súdom prvej inštancie, ktorý

v tejto súvislosti primerane odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. októbra
2020 sp.zn. 4Cdo/5/2020, podľa ktorého: „V prípade uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla má poškodený žalobca možnosť voľby, či bude žalovať poisteného
škodcu, alebo iba poistiteľa, či poisteného škodcu a poistiteľa súčasne...“. Napokon odvolací súd ako
správny posúdil aj záver súdu, že predpoklady náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2

Občianskeho zákonníka sú splnené a základ nároku žalobcov na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy
je daný, nakoľko smrť L. C. je zásahom závažným, neoprávneným, spôsobeným protiprávnym konaním
vodiča motorového vozidla, poisteného u žalovanej, F. M., a je daná príčinná súvislosť medzi jeho
protiprávnym konaním a ujmou žalobcov.

24. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie v jeho názore, že morálne zadosťučinenie podľa §

13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo forme ospravedlnenia pôvodcu zásahu, je potrebné vyhodnotiť ako
nedostatočné v prípade, že ide o nezvrátiteľný stav, pričom dostatočným morálnym zadosťučinením nie
je ani odsúdenie a potrestanie pôvodcu zásahu v trestnom konaní, lebo pre žalobcov strata manželky,
matky a starej matky bola neočakávaná a šokujúca, bez šance sa na ňu vôbec pripraviť.

25. S ohľadom na odvolacie námietky strán odvolací súd následne pristúpil k posúdeniu otázky
výšky náhrady priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovia v odvolaní namietali, že súd
priznal neprimerane nízku náhradu nemajetkovej ujmy, žalovaná naopak opäť súdu vyčítala, že súd
nedostatočne zohľadnil fakt, že žalobcovia nežalovali osobu, ktorá priamo zasiahla do ich práv, že
súd neprihliadal, resp. iba čiastočne prihliadal k judikatórne vymedzeným kritériám, ktoré je potrebné

zohľadniť pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy, vrátane okolností na strane škodcu, ako i na strane
poškodených, a pri určení výšky nemajetkovej ujmy sa dostatočne nezaoberal zásadou proporcionality.
Tieto odvolacie námietky tak, ako boli formulované v odvolaniach strán, odvolací súd vyhodnotil
ako nespôsobilé (bez ďalšieho) spochybniť správnosť záveru súdu o priznaní nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy žalobcom v súdom určenej výške.

26. Odvolací súd je si vedomý skutočnosti, že smrťou ich blízkeho príbuzného došlo k nenávratnej
deštrukcii dovtedajších osobných a rodinných vzťahov žalobcov. Vzhľadom na intenzitu tohto zásahu
a jeho nenapraviteľné následky je morálne zadosťučinenie nepostačujúce, v dôsledku čoho žalobcom
patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka). Bezpochyby

pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka neustanovuje žiadne medze pre jej priznanie, pri stanovení výšky náhrady je táto ponechaná
na rozhodnutie súdu, ktoré však sa nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou. Výška tejto náhrady
musí byť ale primeraná všetkým relevantným okolnostiam, ktoré z vykonaného dokazovania vyplynuli a
porovnateľná s bežnou rozhodovacou praxou súdov.

27. Danou problematikou sa zaoberal Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 27.4.2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005,
a z 31.7.2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012, v ktorom dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom
rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia
aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach, pričom

poukázal na Nález ústavného súdu zo 6.12.2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo
17.7.2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 30.9.2013
sp. zn. 6MCdo/15/2012 dospel k záveru, že určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy
nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie
skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných

súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce
odškodnenie, napríklad z. č. 215/2006 Z.z., v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola
spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej
mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú
morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy.

28. Podľa názoru ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne
primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). ESĽP tiež
konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výškuujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho ESĽP vyjadril
názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú
vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público -

Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady
za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné
zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

29. Vo vzťahu k otázke stanovenia výšky náhrady odvolací súd poukazuje na rozhodnutie zo dňa
27.4.2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška zadosťučinenia
v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné
hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou
sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by

vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri porovnaní
„odškodnenia" zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním" zásahov do iných základných
práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných právach
(napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.

30. Najvyšší súd v rozhodnutí zo dňa 31.7.2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012, v ktorom dospel k záveru, že
súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka
o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci
obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd poukázal na nález ústavného súdu zo 6.12.2006
sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo 17.7.2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike.

31. Následne v uznesení zo dňa 26.10.2023 sp. zn. 2Cdo/188/2021 (po vydaní uznesenia odvolacieho
súdu zo dňa 15.6.2023, pozn. odvolacieho súdu) najvyšší súd zaujal stanovisko, že „odvíjať rýdzo
súkromnoprávne nároky od verejnoprávnych predpisov, ktorými na seba štát dobrovoľne preberá
záväzok odškodnenia pri najzávažnejších zásahoch do osobnej a telesnej integrity (a ktorého

výška závisí výlučne od „nastavených parametrov sociálneho štátu")), nie je presvedčivé, ani
spravodlivé.Vzhľadomkverejnoprávnemucharakteruosobitnejreguláciesanejavíakovhodnépreberať
verejnoprávnu konštrukciu odškodňovania do rýdzo súkromnoprávnych vzťahov. Zákonom o obetiach
TČnasebaštátpreberázáväzokkompenzovaťdôsledkyspôsobenétrestnoučinnosťouinýchsubjektov.
V danom prípade pri odškodňovaní pozostalých obetí dopravnej nehody nie sú prítomné také spoločné

znaky, ktoré by zdôvodňovali analogickú aplikáciu tejto maximálnej výšky odškodnenia na rýdzo
súkromnoprávne vzťahy medzi sekundárnou obeťou a pôvodcom protiprávneho zásahu. Navyše,
záväzok štátu uhradiť obetiam trestných činov určitú peňažnú čiastku je len podporným mechanizmom
a nevylučuje súkromnoprávny nárok na náhradu voči skutočnému páchateľovi ako pôvodcovi zásahu
v rozsahu, v akom nebol pokrytý poskytnutou sumou zo strany štátu. Poškodenej osobe preto zákon

o obetiach TČ nebráni uplatniť si zvyšnú sumu náhrady za nemajetkovú ujmu priamo voči porušiteľovi.
Považovať tak sumu odškodnenia v zákone o obetiach TČ za akýsi horný limit nemajetkovej ujmy vo
všeobecnosti nemožno považovať za správne.“

32. Týmto rozhodnutím boli podľa názoru odvolacieho súdu prekonané závery predchádzajúcich

rozhodnutí založené na limitácii, resp. obmedzeniach, pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zákonom
(napr. zák. č. 215/2006 Z.z., zák. č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci).

33. S ohľadom na uvedené judikatórne východiská a závery najvyšších súdnych autorít po preskúmaní

veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy
u všetkých žalobcov náležite zohľadnil všetky podstatné skutočnosti.

33.1. Podľa posúdenia odvolacieho súdu prvoinštančný súd v okolnostiach veci dôsledne zohľadnil
intenzitu a kvalitu vzájomného vzťahu, pričom v tejto súvislosti náležite hodnotil stupeň ich blízkosti.

Adekvátne pritom vzal na zreteľ fakt, že: (a) najintenzívnejší zásah sa konštatuje u manžela, maloletého
dieťaťa a rodiča maloletého dieťaťa - v týchto prípadoch sa vysoká miera citového vzťahu prezumuje,
nie je ju potrebné dokazovať, preukazuje sa prípadná odchýlka od štandardnej kvality týchto vzťahov
(Európsky súd pre ľudské práva privileguje vzťah medzi manželmi a rodičmi a deťmi na rozdielod vzdialenejších príbuzenských vzťahov v tom zmysle, že existencia blízkych osobných väzieb sa
predpokladá, spolužitie rodičov a detí je základným prvkom rodinného života – napr. Bronda proti
Taliansku, rozsudok z 9.6.1998, sťažnosť č. 22430/93, bod 51), (b) vo vzťahu rodiča a dieťaťa sociálne,

morálne, kultúrne a citové väzby štandardne trvajú a presahujú dobu, po ktorú žijú v spoločnej
domácnosti, (c) pri osobách mimo vzťahu manželského a rodičovského je potrebné intenzitu ich blízkosti
a zásahu do ich osobnostných práv preukázať (zohľadňuje sa napr. život v spoločnej domácnosti, miera
kontaktu), (d) ak je napriek príbuzenstvu kvalita vzťahu spochybnená, subjektívne skutočnosti môžu
viesť k zníženiu, resp. k úplnej strate nároku na finančné zadosťučinenie (t.j. vylúčenie z okruhu aktívne

legitimovaných osôb).

33.2. Súd správne postupoval, ak zohľadnil aj vek zomrelého a pozostalých. Rovnako správne
postupoval, ak v tejto súvislosti posudzoval: (a) nečakanosť úmrtia, pričom vek a zdravotný stav
primárne poškodeného súd primerane zohľadnil pri posúdení toho, ako prekvapivé a útrapné mohlo byť
náhle úmrtie pre blízke osoby (iná miera pri mladej zdravej osobe, ako pri seniorovi so zdravotnými

ťažkosťami), (b) vek pozostalých v nadväznosti na kritérium intenzity vzájomného vzťahu súd náležite
premietol aj do súčasného posúdenia, či bol primárne poškodený pre sekundárne poškodeného
ústrednou osobou citového a rodinného života, či sa tento vzťah už mal možnosť kreovať a kultivovať,
prípadne či pozostalí sú už osobami dospelými s vlastnou rodinou, pri ktorých sa prezumuje, že ich
tragická smrť zasiahne menej intenzívne.

33.3. Správne súd prvej inštancie posudzoval aj existenčnú a ekonomickú závislosť na zomrelom, a to
v širšom chápaní ako majetkové nároky, ktoré sú spojené so stratou výživy, správne pritom vychádzal
z premisy, že faktor hmotnej závislosti sa neobmedzuje iba na výživu a ekonomické zabezpečenie
pozostalého, ale na takúto „závislosť“ na účely posudzovania nemajetkovej ujmy je potrebné nahliadať

ako na existenčnú matériu, kedy pozostalý stráca nielen niekoho, kto mu poskytuje finančnú podporu,
ale aj komplexnú starostlivosť, podporu a ochranu.

33.4. Rovnako dôsledne súd pristúpil aj k posúdeniu miery zavinenia zomrelej poškodenej. Dospel
k správnemu záveru v otázke zavinenia škodcu - vodiča na dopravnej nehode, zisteného v plnej miere

v rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 4T/80/2019 a o absencii spoluzavinenia poškodenej -
usmrtenej L. C., čo súd precízne odôvodnil v bodoch 17 a 18 odôvodnenia rozsudku.

33.5. Možno dodať, že do hodnotiacich kritérií judikatúra súdov zaraďuje aj: (a) poskytnutie satisfakcie
v inej forme, (b) postoj škodcu, dopad udalosti na jeho duševnú sféru (u fyzickej osoby) – s možnosťou

zohľadniťústretovýprístupaľútosť,ospravedlnenie,alebonaopakpopieranieaľahostajnosť,ktorémôže
mieru utrpenia pozostalých ešte prehĺbiť s tým, že popieranie viny škodcom v trestnom konaní, ako
štandardný spôsob obhajoby, by v tejto sfére nemuselo byť vnímané ako výrazný exces, avšak samotné
prejavenie ľútosti, priznanie a potrestanie škodcu na vnímanie ujmy mať vplyv nemusia, skôr je ako
faktor možné objektivizovať arogantné správanie škodcu, ktoré môže viesť k prehĺbeniu prežívanej ujmy

a k zvýšeniu náhrady nemajetkovej ujmy, (c) miera zavinenia škodcu, (d) majetkové pomery škodcu - v
záujmesledovaniareálnejmožnostiuspokojeniapriznanýchnárokov,individuálnezohľadneniepomerov
škodcu, pre ktorého by táto náhrada nemala byť zároveň likvidačná, (d) prípadne proporcionálne
zohľadnenie sankčno - preventívnej funkcie v prípadoch, kedy uložená náhrada nemajetkovej ujmy má
potenciál na škodcu týmto spôsobom pôsobiť.

33.6. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by súd prvej inštancie vyjadril potrebu
žalovanéhosankcionovať,prípadnepôsobiťnažalovanéhoajpreventívneprisúdenímpeňažnejnáhrady
v žalovanej výške a z ničoho nevyplýva ani to, že by priaznivé majetkové pomery žalovaného viedli súd
k uloženiu vyššej relutárnej náhrady, pričom súčasne za žiadnych okolností nemožno uzavrieť, že by

priznaná peňažná náhrada (jej výška) bola pre žalovaného ako zodpovedný subjekt likvidačnou.

33.7. Poukazom na uvedené v okolnostiach súdnej veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný
súd dôsledne prihliadal na všetky uvedené kritériá, vrátane proporčnosti náhrady, ktorá by mala
zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave o spravodlivosti, priebežne formovanej aj na základe

rozhodovacej činnosti súdov v skutkovo obdobných prípadoch, ako aj prípadoch poskytujúcich náhradu
nemajetkovej ujmy za zásahy do osobnostných práv iného charakteru, ktoré by mali navzájom z hľadiska
poskytovanej výšky odškodnenia odrážať spoločenský význam statkov, ktorým sa poskytuje ochrana,na ktoré súd prvej inštancie precízne poukázal v odôvodnení rozsudku. Ani v tomto smere mu nemožno
vytknúť žiadne pochybenie.

33.8. Odvolací súd je si vedomý toho, že vystihnúť v potrebnej miere to, ako široko, mnohovrstevne
a rozmanito je vnútorne rozčlenená (štruktúrovaná) osobnosť každej fyzickej osoby, aké individuálne
a neopakovateľné vzťahy vznikajú medzi ňou a jej rodinnými príslušníkmi a aké dôsledky spôsobuje
násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny, ku ktorému dochádza stratou člena rodiny, je veľmi náročné.
Každý z opísaných prípadov je iný, je jedinečný, no určite nemožno dospieť k záveru, že rozdielnosť

medzi jednotlivými prípadmi nemajetkovej ujmy má byť príliš veľká, práve naopak výška priznaných
nárokov by sa mala vo všeobecnosti približovať. Na vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolal
posudzovaný zásah do súkromného a rodinného života žalobcov je súčasne nepostačujúce (paušálne)
prirovnanie s inými, i keď obdobnými prípadmi, ale ide o možnosť ako zabezpečiť všeobecne zdieľanú
predstavuospravodlivosti.Súdprvejinštanciepretosprávnepostupoval,pokiaľvosvojejúvaheohľadne
primeranosti peňažnej satisfakcie mal na zreteli tiež, že priznaná peňažná náhrada (jej výška) by sa

nemala bez zjavných a podstatných odlišností konkrétneho prípadu odchyľovať od zadosťučinenia
priznaného v skutkovo obdobných prípadoch, pričom správne postupoval, ak vykonal v tomto smere,
v súlade s princípom proporcionality, porovnanie s inými už právoplatne rozhodnutými spormi v
porovnateľných prípadoch. Odvolací súd pre doplnenie poukazuje i na náhrady priznané v obdobných
sporoch, napr.: OS VT 5C/38/2012 potvrdené KS PO 20Co/183/2014, otec 15.000 eur, matka 15.000

eur, brat 5.000 eur, NS SR 4Cdo/139/2011, otec 15.000 eur, matka 15.000 eur, súrodenec 2.000
eur, súrodenec 2.000 eur, OS MT 6C/94/2006 potvrdené KS ZA 9Co/256/2013, OS TO 5C/351/2013
potvrdené KS NT 8Co/470/2014, III. ÚS 646/2015, dieťa 10.000 eur, dieťa 10.000 eur, dieťa 10.000 eur,
dieťa 10.000 eur, OS PO 12C/98/2010 potvrdené KS PO 17Co/145/2014, matka 10.000 eur, OS SL
2C/284/2014 potvrdené KS PO 6Co/387/2015, otec 10.000 eur, matka 8.000 eur, OS PD 9C/96/2013,

dcéra 10.000 eur, matka 7.000 eur, OS ZH 13C/87/2006 potvrdené KS BB 14Co/339/2011 NS SR
1Cdo/77/2009, otec 8.600 eur, matka 8.600 eur, OS SE 10C/9/2013 potvrdené KS TT 10Co/566/2015,
manžel 8.000 eur, dieťa 8.000 eur, dieťa 8.000 eur, dieťa 8.000 eur, OS MT 5C/189/2010, manželka
6.000 eur, dieťa 6.000 eur, dieťa 6.000 eur, OS MT 5C/312/2014, manželka 5.000 eur, dieťa 5.000 eur,
dieťa 5.000 eur, OS PD 16C/121/2012 potvrdené KS TN 17Co/736/2013, manželka 4.000 eur.

34. V korelácii s uvedeným je nutné uzavrieť, že závery súdu prvej inštancie sú priliehavé s ohľadom
na správne učinené skutkové zistenia a zodpovedajúce sú aj úvahy súdu o výške prisúdenej náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Základom vlastnej voľnej
sudcovskej úvahy súdu podľa tohto ustanovenia a v súlade s citovanými judikatórnymi premisami

bolo totiž bezpochyby zistenie všetkých relevantných skutočností, ktoré súdu umožnili založiť svoju
úvahu na dôsledne opísanom kvantitatívnom posúdení všetkých základných súvislostí posudzovaného
prípadu. Úvaha súdu prvej inštancie bola podložená logickým a v rozhodnutí odôvodneným úsudkom.
Myšlienkový postup, ktorým súd určil rozhodné skutočnosti a ich zhodnotením dospel k posudzovanému
kvantitatívnemu záveru, t.j. prečo súd dospel práve k priznanej čiastke a nie inej (vo vzťahu

k jednotlivým žalobcom) je v odôvodnení jeho rozhodnutia popísaný v takej miere konkrétnosti,
že bezpochyby je zrejmý tak s pohľadu strán sporu, ako i preskúmateľný z pohľadu odvolacieho
súdu. Odôvodnenie úvahy podľa názoru odvolacieho súdu spĺňa požiadavku náležitého zhodnotenia
skutočností zistených v priebehu dokazovania, a to tak z hľadiska ich úplnosti, tak z hľadiska riadneho
zdôvodneniamyšlienkovéhopostupusúdu,zodpovedajúcehovšeobecnýmzásadámlogiky,atedaijeho

presvedčivosti, nakoľko bezpochyby zakladá možnosť prieskumu správnosti voľnej úvahy súdu, o ktorú
svoje rozhodnutie súd oprel. Je teda zrejmé, že odvolaním napadnutý rozsudok je potrebné z uvedených
dôvodov pokladať aj v tejto časti za správny. Odvolací súd preto ako neopodstatnenú posúdil odvolaciu
námietku žalovanej založenú na tvrdení nedostatočného odôvodnenia úvah rozsudku v tomto smere,
a tiež odvolaciu námietku žalobcov, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je neprimerane

nízka, pričom možno konštatovať, že v zásade koreluje s výškou zadosťučinenia priznaného v skutkovo
obdobných prípadoch, na ktoré poukázal súd prvej inštancie i odvolací súd.

35. Z týchto dôvodov preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení
s § 262 ods. 1, 2 a § 396 ods. 1 CSP. Žalobcovia a ani žalovaná neboli v odvolacom konaní úspešní,
odvolací súd preto rozhodol, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.37.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).