Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 6, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2Tos/31/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3125010025
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Dunčko
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3125010025.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr.
Michala Eliaša a JUDr. Milana Straku na neverejnom zasadnutí konanom dňa 06. mája 2025 prejednal
sťažnosť odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v Žiline, trvale bytom C. D., t. č. vo výkone trestu odňatia
slobody v ÚVTOS Ilava, ktorú podal proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 7PP/3/2025 zo
dňa 25.02.2025 a takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného A. B. zamieta, pretože nie
je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 35T/8/2024 zo dňa 12.04.2024 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3To/50/2024 zo dňa 30.05.2024 bol A. B. odsúdený pre prečin
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1

písm. c) Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 2 roky so zaradením do ústavu na výkon trestu so
stredným stupňom stráženia.

Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 7PP/3/2025 zo dňa 25.02.2025 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“) bol podľa § 415 ods. 1 Tr. por. s použitím § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. zamietnutý návrh
odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu vyššie uvedeného trestu odňatia slobody.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odsúdený sťažnosť, ktorú zahlásil do zápisnice o
verejnom zasadnutí ihneď po vyhlásení uznesenia. Do rozhodnutia krajského súdu odsúdený svoju
sťažnosť písomne neodôvodnil.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd nadriadený súdu prvého stupňa, primárne zistiac, že podaná sťažnosť

je prípustná (§ 185 Tr. por.), bola podaná oprávnenou osobou (§ 186 Tr. por.) a v zákonom stanovenej
lehote (§ 187 Tr. por.), na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť
výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo, a dospel k záveru,
že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Krajský súd v prvom rade konštatuje, že súd prvého stupňa správne procesne postupoval, keď o návrhu

odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody rozhodoval na verejnom
zasadnutí, na vykonanie ktorého mal splnené všetky zákonné podmienky. Odsúdený tu mal možnosť
vyjadriť sa pred súdom prvého stupňa k priebehu výkonu trestu odňatia slobody, ako aj k dôvodom, pre
ktoré navrhoval svoje podmienečné prepustenie.

Zpísomnéhoodôvodnenianapadnutéhouzneseniavyplýva,žesúdprvéhostupňasadôslednezaoberal

zákonnými podmienkami pre podmienečné prepustenie podľa § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., ktoré musia
byť pre pozitívne rozhodnutie o podmienečnom prepustení každého odsúdeného splnené vždy súčasne.Možno prisvedčiť záveru súdu prvého stupňa v tom, že odsúdený spĺňal formálnu podmienku z pohľadu
dĺžky doteraz vykonaného trestu odňatia slobody, keď vykonal už zákonom požadovanú časť z výmery

uloženého trestu odňatia slobody (viac ako 1/2) (ďalej len „trest odňatia slobody“).

Krajský súd sa tiež stotožnil s ďalšími závermi súdu prvého stupňa, že u odsúdeného už neboli
splnené obidve materiálne podmienky spočívajúce v polepšení sa a očakávaní vedenia riadneho života
na slobode. K tomu krajský súd dodáva, že splnenie týchto zákonných podmienok je predmetom

dokazovania na verejnom zasadnutí a v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. preto majú konajúce
súdy hodnotiť dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, ktoré je založené na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu, a to jednotlivo i v ich súhrne.

Krajský súd považuje v prvom rade za potrebné zdôrazniť, že o výmere trestu, teda aj o dĺžke
pôsobenia výchovného účinku tohto trestu na odsúdeného primárne rozhoduje súd, ktorý vydal

právoplatný odsudzujúci rozsudok. Na druhej strane ale zákonodarca ustanovil možnosť predčasného
podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. Z právnej úpravy tohto
inštitútu nepochybne vyplýva, že zákonodarca prezumuje možnosť nápravy páchateľov trestných činov
v rámci výkonu trestu odňatia slobody do takej miery, že i kratším výkonom tohto trestu, než ho uložil
súd v odsudzujúcom rozsudku, je možné pri správnom výchovnom pôsobení a pri nadväzujúcom plnení

povinností odsúdeného a jeho správaním preukazujúcim polepšenie dosiahnuť výchovný účel trestu,
teda nápravu páchateľa trestného činu, aby sa do budúcna už nedopúšťal trestnej činnosti aj pri jeho
pobyte na slobode. Zákonodarca však neurčil povinnosť podmienečne prepustiť každého odsúdeného
(Podľa § 66 ods. 1 Tr. zák. súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť...), ale ponecháva na úvahu
súdu na základe dôkazov posúdiť, či výchovný účel trestu odňatia slobody aj kratšieho trvania zapôsobil

na toho ktorého odsúdeného v takom rozsahu, že z hľadiska zabezpečenia ochrany spoločnosti nie je
potrebné, aby vykonal celý uložený trest odňatia slobody.

K otázke posudzovania preukázania polepšenia krajský súd považuje tiež za potrebné poukázať na to,
že polepšenie je vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa, pravda, navonok

prejavuje iba v jeho správaní. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení treba práve rozlišovať,
kedy je správanie a plnenie povinností vo výkone trestu iba prejavom vonkajšej adaptácie odsúdeného
v prostredí ústavu a kedy ide o známky skutočných zmien osobnosti odsúdeného, ktoré oprávňujú
predpokladať, že aj v budúcnosti bude viesť riadny život. Preto správanie odsúdeného vo výkone trestu
a plnenie povinností sú síce neopomenuteľnými, ale nie však jedinými hľadiskami, z ktorých možno

usudzovať na jeho polepšenie.

Podrobným preskúmaním veci krajský súd dospel k záveru, že doterajší výkon trestu odňatia slobody
u odsúdeného možno hodnotiť skôr ako „podpriemerný,“ s viacerými zistenými nedostatkami, a preto
nesvedčiaci o jeho polepšení. Odsúdený sa vo výkone trestu odňatia slobody nachádza od 26.10.2023,

pričom boli u neho zaznamenávané rôzne nedostatky (vyplynuvšie z hodnotenia ústavu na výkon trestu)
a čiastočná zmena v správaní a prístupe k povinnostiam nastala „iba“ v poslednom období (hodnotenie
ústavu na výkon trestu bolo vypracované ku dňu 22.01.2025) a až vplyvom zaobchádzania. Doposiaľ
mu tiež nebola uložená disciplinárna odmena a naopak má evidovaný 1 nezahladený disciplinárny trest.

Krajský súd v tejto súvislosti ďalej upriamuje pozornosť na zistenie, že postoj odsúdeného k trestnej
činnosti je iba čiastočne kritický, keď ju racionalizuje vplyvom alkoholu. Krajský súd k tomu dodáva,
že takýto postoj odsúdeného nemôže byť prejavom polepšenia, keď si svoje negatívne konanie
a jeho dôsledky po vykonaní prevažnej časti trestu odňatia slobody naďalej dostatočným spôsobom
neuvedomuje (resp. nepripúšťa). Pritom aj zmena nazerania na vlastnú trestnú činnosť je jedným z

výrazov polepšenia sa odsúdeného. Odsúdený sa v tejto súvislosti nedostatočným spôsobom zapojil do
protialkoholickejosvety,zktorejtaknemožnousúdiťdostatočnúzmenunanazeraniepožívaniaalkoholu,
ktorá sa v prípade odsúdeného javí ako primárna pre jeho polepšenie a odstránenie príčin páchania
protiprávnej činnosti.

Zároveň krajský súd dodáva, že iba osoby podieľajúce sa na prevýchove odsúdeného počas výkonu
trestu odňatia slobody môžu podať objektívny obraz o stupni nápravy (jeho polepšení), pričom krajský
súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by hodnotenie ústavu na výkon trestu v smere vyhodnotenia
jeho polepšenia/nepolepšenia akokoľvek spochybňovali.Krajský súd ďalej uvádza, že v rámci výkonu trestu odňatia slobody sa zaobchádzaním rozumie súhrn
aktivít, ktorých účelom je diferencovaným spôsobom zabezpečiť výkon práv a povinností podľa Zák.

č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody, podporovať a rozvíjať zmysel pre zodpovednosť,
dodržiavanie zákonov a spoločenských noriem, pozitívne osobnostné vlastnosti, úctu k iným, sebaúctu a
pozitívny vzťah k rodine. Na splnenie tohto účelu sa na odsúdeného vypracúva program zaobchádzania,
ktorý ustanovuje cieľavedomé, komplexné a štruktúrované pôsobenie na odsúdeného podľa jeho
osobnostných vlastností, odborných vedomostí a stupňa vzdelania v súlade s účelom výkonu trestu.

Prijatie a pozitívny vzťah odsúdeného k programu zaobchádzania je základným predpokladom účinnosti
trestu. V prípade odsúdeného je však potrebné konštatovať, že ciele programu zaobchádzania plní
len čiastočne, a to vo viacerých oblastiach – v dodržiavaní povinností sa u neho opakovane vyskytli
nedostatky, postoj odsúdeného k trestnej činnosti je čiastočne kritický, voľný čas trávi skôr menej aktívne
a nedostatok bol taktiež zaznamenaný aj v nedostatočnej účasti na kultúrno-osvetovej činnosti.

Krajskýsúdpretozáveromsumarizuje,žetakétohodnoteniedoterajšiehopobytuodsúdenéhovovýkone
trestu odňatia slobody nemôže byť prejavom polepšenia. Možno teda uzavrieť, že doterajší výkon trestu
odňatia slobody nemal na odsúdeného dostatočné výchovné pôsobenie a odsúdený v podmienkach
výkonu trestu odňatia slobody dostatočne nepreukázal schopnosť viesť riadny život.

Na úplný záver k nesplneniu prvej materiálnej podmienky spočívajúcej v polepšení sa krajský súd
uvádza, že ak súd nezistí „polepšenie sa“ odsúdeného, veľmi ťažko môže potom dospieť k záveru, že
by po podmienečnom prepustení na slobode už viedol riadny život.

Krajský súd len pripomína, že zmyslom podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie
je v tom, aby za dobré správanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone trestu, bol páchateľ automaticky
prepustený po vykonaní stanovenej doby na slobodu, bez zreteľa na to, aká je prognóza jeho ďalšieho
správania. Podmienečné prepustenie je totiž na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým
okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie

aj na slobode riadny život a že tu nie je pre spoločnosť príliš veľké riziko recidívy. Takou okolnosťou,
ktorá má pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení význam, je aj predchádzajúci spôsob života
odsúdeného vrátane jeho trestnej minulosti. Posúdenie otázky prípadnej recidívy je svojím spôsobom
vždy len predpokladom vysloveným s väčšou či menšou mierou pravdepodobnosti, pričom súd je vždy
odkázaný na objektívne okolnosti, medzi ktoré je nutné považovať i doterajšie sklony odsúdeného k

páchaniu trestnej činnosti, vrátane jej početnosti.

V zhode s názorom súdu prvého stupňa aj krajský súd považuje nápravu odsúdeného za podstatne
sťaženú, a to z dôvodov, na ktoré poukázal už súd prvého stupňa. Krajský súd na tomto mieste len
v celom rozsahu poukazuje na jeho správne úvahy a závery, s ktorými sa stotožňuje. Rovnako sa

stotožňuje s hodnotením ústavu na výkon trestu, že u odsúdeného je vysoké riziko recidívy trestnej
činnosti.

Krajský súd ďalej poukazuje najmä na skutočnosť, že odsúdený sa nenachádza vo výkone trestu
odňatia slobody po prvýkrát. V tejto súvislosti je nutné osobitne poukázať na zjavnú ľahostajnosť

odsúdenéhokdodržiavaniuprávnehoporiadkuavedeniariadnehoživotavrátanenekritickéhonazerania
na požívanie alkoholu. V spojitosti s aktuálne vykonávaným trestom odňatia slobody je naviac na
odsúdeného nutné nazerať ako na špeciálneho recidivistu v spojení s trestným činom nebezpečného
vyhrážania, keď ani predošlé odsúdenie a aj vykonanie nepodmienečného trestu odňatia slobody
v spojení s trestným konaním vedeným na Okresnom súde Žilina sp. zn. 28T/48/2018 pre túto druhovo

rovnakú trestnú činnosť neviedlo k jeho náprave. Ostatne odsúdený sa vo výkone trestu odňatia slobody
nachádza už po tretíkrát.

Naviac ani ústav na výkon trestu neodporučil podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu
odňatia slobody, pri konštatovaní jeho nepriaznivej resocializačnej prognózy a vysokého rizika recidívy

trestnej činnosti, s ktorými závermi sa aj krajský súd stotožnil.

Naviac bolo potrebné v neprospech odsúdeného prihliadnuť aj k tomu, že aktuálne vykonáva trest
odňatia slobody v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.Účelom trestu je totiž aj ochrana spoločnosti pred páchateľom trestnej činnosti a trest má odrádzať
aj ostatných členov spoločnosti od páchania trestných činov. Je preto v záujme dovŕšenia nápravy

odsúdeného a splnenia účelu nariadeného trestu odňatia slobody, aby ho odsúdený aj v celosti vykonal
(keďže svoje podmienečné prepustenie už nemôže opätovne navrhnúť – § 415 ods. 1 Tr. por.).

Z vyššie uvedených dôvodov preto rozhodol krajský súd tak, že sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú
zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože nespĺňal dôsledne dve z troch zákonných

podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.