Rozsudok – Spoluvlastníctvo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/63/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2121203626
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2121203626.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudkýň:

JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Monika Vozárová, v spore žalobcov: 1. A. B., C. D., nar. X.X.XXXX, trvale
bytomE.F.XXX/XX,G.D.,2.A.D.,C.A.,nar.X.X.XXXX,trvalebytomH.I.XX/XXX,J.K.E.,3.L.D.,nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom A. XXX/XX, M., všetci zastúpení splnomocnenkyňou: AK Petrovič s. r. o., so
sídlom Kollárova 566/32, 917 01 Trnava, IČO: 54 980 682, proti žalovaným: 1. N. N. D., nar. XX.X.XXXX,
trvale bytom H. I. XXX/XX, J. K. E., 2. J. D., C. M., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom H. I. XXX/XX, J. K. E.,
3. O. D., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom H. I. XXX/XX, J. K. E., 4. P. D., C. N., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom H. I. XXX/XX, J. K. E., o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti,

o odvolaní žalovaných 1. a 2. proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 31C/43/2021-112 zo dňa 8.
februára 2023 v spojení s opravným uznesením č. k. 31C/43/2021-164 zo dňa 5. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r
d z u j e.

II. Žalobcom 1., 2. a 3. p r i z n á v a voči žalovaným 1. a 2. nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

III. Žalobcom 1., 2. a 3. n e p r i z n á v a voči žalovaným 3. a 4. náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v okrese Trnava, v obci J. K. E., kat. úz. J. K. E., zapísanej na LV č. XXX
ako pozemok parc. č. 90 o výmere 3938 m2, orná pôda, parc. reg. C, II. výrokom prikázal novovzniknutú
parc. č. 90/7 o výmere 1938 m2, orná pôda, parcelu reg. C, v kat. úz. J. K. E., oddelenú geometrickým
plánom na rozdelenie spoluvlastníctva podľa existujúceho oplotenia N. F. - GEODET č. 48/2022,
vyhotoveným dňa 18.10.2022, autorizačne overeným Q. N. O. dňa 18.10.2022 a úradne overeným

Q. G. B. dňa 20.10.2022 pod č. G1 1506/2022, do podielového spoluvlastníctva žalobcov 1. až 3.
tak, že každý žalobca sa stáva podielovým spoluvlastníkom tejto parcely v spoluvlastníckom podiele
1/3, III. výrokom prikázal novovzniknutú parc. č. 90/6 o výmere 2000 m2, orná pôda, parcelu reg. C, v
kat. úz. J. K. E., oddelenú geometrickým plánom na rozdelenie spoluvlastníctva podľa existujúceho
oplotenia N. F. - GEODET č. 48/2022, vyhotoveným dňa 18.10.2022, autorizačne overeným Q. N. O.
dňa 18.10.2022 a úradne overeným Q. G. B. dňa 20.10.2022 pod č. G1 1506/2022, do podielového
spoluvlastníctva žalovaných 1. až 4. tak, že žalovaní 1. a 2. sa stávajú ako bezpodieloví spoluvlastníci

podielovýmispoluvlastníkmi tejtoparcely sospoluvlastníckympodielom1/2ažalovaní 3.a4.sastávajú
ako bezpodieloví spoluvlastníci podielovými spoluvlastníkmi tejto parcely so spoluvlastníckym podielom
1/2, IV. výrokom rozhodol, že žalovaní 1. až 4. sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť žalobcom
ako náhradu pri vyporiadaní spoluvlastníctva sumu 93,- eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku,V. výrokom v časti o odstránenie plota konanie zastavil, VI. výrokom rozhodol, že žalobcovia 1. až 3.
majú voči žalovaným 1. a 2. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, VII. výrokom žalobcom
1. až 3. voči žalovaným 3. a 4. náhrada trov konania nepriznal, VIII. výrokom rozhodol, že konanie sa

neprerušuje.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1, § 141 ods. 1,
§ 142 ods. 1, § 854 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“
alebo „OZ“), 70 ods. 1, 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností, § 36 ods. 1, 2, § 37, § 111,

§ 112 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.3.1964, s poukazom aj na
procesné ustanovenia § 137 písm. b), § 140, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 151 ods. 1, § 162 ods. 3,
§ 164, § 255 ods. 1, § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“).

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistení, že v konaní medzi stranami nebolo sporné, že žalobcovia

1. až 3. sú zapísaní v katastri nehnuteľností ako spoluvlastníci predmetnej nehnuteľnosti (ďalej aj
„pozemok“ alebo „parcela č. 90“), a to v podiele každý 1/6-ina (celkom žalobcovia 1) a žalovaní 1. a
2. spolu v podiele 1/4-tina a žalovaní 3. a 4. spolu v podiele 1/4-tina (celkom žalovaní 1/2). Nesporné
bolo tiež, že na pozemku je realizované oplotenie uskutočnené so súhlasom matky žalobcov, rovnako
nebola sporná hodnota nehnuteľnosti vo výške 3,- eurá/m2. Taktiež nebola sporná skutočnosť, že

žalobcovia ani ich právni predchodcovia neboli v užívaní predmetnej nehnuteľnosti ako vlastníci rušení
najmenej do roku 2019, sporná bola otázka existencie vlastníckeho práva žalobcov 1. až 3. Súd prvej
inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením listín predložených do spisu stranami, keď iné
návrhy na vykonanie dokazovania predložené neboli a žalobcovia a žalovaní 3. a 4. svoj pôvodný návrh
navykonaniedokazovaniavzalispäťasúhlasilisvyporiadanímrozdelenímpodľavkonanípredloženého

geometrického plánu s výplatou náhrady za väčší rozsah prikázaného pozemku.

4. Prvoinštančný súd sa najskôr zaoberal tým, či sú vo veci dané dôvody na prerušenie konania
na základe návrhu žalovaných 1. a 2. na prerušenie konania, za ktorý považoval vzhľadom na obsah už
ich vyjadrenie na pojednávaní dňa 2.11.2022, že rozhodnutie v tejto veci bez vyčkania na rozhodnutie

vo veci sp. zn. 21C/13/2022 by považovali za nespravodlivé. Ustanovenie § 164 CSP upravuje
iba možnosť, nie povinnosť súdu, prerušiť konanie, ak beží na súde iné konanie, v ktorom sa rieši
otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Okresný súd konštatoval, že rovnako ako
otázku platnosti nadobúdacích právnych úkonov môže posudzovať súd v osobitnom konaní, môže
a musí túto otázku posúdiť súd i v konaní o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, a to ako

otázku predbežnú, keď nevyhnutným predpokladom možnosti rozhodovania o zrušení a vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva je skutočnosť, že súd má za nesporné, či preukázané, že sporové strany
sú spoluvlastníkmi veci. Prvoinštančný súd nezistil potrebu prerušenia konania, ktoré rozhodnutie by
toto konanie iba neúmerne predĺžilo, pričom sporné otázky medzi sporovými stranami môže posúdiť i
sám, rozhodol vo výroku VIII. tak, že konanie sa neprerušuje.

5. Základnou spornou otázkou v konaní bola otázka existencie vlastníckeho práva na strane žalobcov
1. až 3., ktoré vlastnícke právo bolo sporované žalovanými 1. a 2. Prvoinštančný súd na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcovia 1. až 3. sú spoluvlastníkmi predmetnej
nehnuteľnosti, a to v spoluvlastníckych podieloch zodpovedajúcich zápisu v katastri nehnuteľností. V

konanínebolosporným,žežalobcoviasúakospoluvlastnícipredmetnejnehnuteľnostizapísanívkatastri
nehnuteľností, a to na LV č. XXX pre katastrálne územie J. K. E., a to každý v podiele 1/6 (čo potvrdzuje
výpis z LV č. XXX č.l. 9). Žalovaní 1. a 2. sporovali zákonnosť nadobudnutia vlastníckeho práva
predchodcami aktuálnych žalobcov. Po preskúmaní listinných dôkazov v spise však prvoinštančný súd
konštatoval, že nezistil dôvody neplatnosti právneho úkonu, na základe ktorého došlo k nadobudnutiu

a zápisu vlastníckeho práva v prospech predchodcov žalobcov. Žalovaní 1. a 2. argumentovali v smere
spáchania podvodu, a to pri spísaní listiny osvedčenia zo dňa 10.9.1957 (č.l. 47), ktorého obsah
nezodpovedal skutočným pomerom a predchodcovia žalovaných ho museli podľa názoru žalovaných 1.
a 2. vykonať pod nátlakom, neslobodne a minimálne v tiesni. V konaní nebolo sporným, že na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 30.4.1955 boli ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti (pozemku parc. č. 90)

zapísaní D. D. a A. D., C. R. (čo potvrdzuje listina kúpnej zmluvy čl. 45 a zápis č. 11 v pozemkovoknižnej
vložke č. XXX pre kat. územie J. K. E. M. XX). Následne nebolo sporným, že D. D. a A. D., C. R.
dňa 10.9.1957 spísali Osvedčenie (ďalej len „Osvedčenie“), na základe ktorého bol ako spoluvlastník
v jednej polovici zapísaný do pozemkovej knihy S. D. - predchodca žalobcov (osvedčenie čl. 47 azápis č. 12 v pozemkovoknižnej vložke č. XXX pre kat. územie J. K. E. M. XX). Súd prvej inštancie
sa nestotožnil s tvrdením žalovaných, že formulácia Osvedčenia vylučuje možnosť nadobudnutia
vlastníckeho práva predchodcom žalobcov. Z listiny Osvedčenia je zrejmé, že toto bolo spísané na pôde

MNV, s potvrdením pravosti podpisov D. D. a A. D., z Osvedčenia je zrejmá vôľa menovaných, aby
spoluvlastníkom v polovici predmetnej nehnuteľnosti bol S. D. a súčasne toto Osvedčenie nepredstavuje
iba jednostranný právny úkon (vyhlásenie menovaných), ale obsahuje i podpis S. D., ktorý uvedeným
jednoznačne prejavuje súhlasnú vôľu s nadobudnutím nehnuteľnosti (listina má tak charakter zmluvy
nie jednostranného prehlásenia). Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že uvedená

listina spĺňala predpoklady listiny obsahujúcej právny úkon, na základe ktorého malo dôjsť k zápisu
vlastníckeho práva v prospech predchodcu žalobcov, čo je potvrdené i následnou skutočnosťou, že
zápis do pozemkovej knihy bol príslušnými štátnymi orgánmi na jej základe vykonaný. Prvoinštančný
súd mal za to, že s odstupom viac ako 60 rokov od uskutočnenia daného úkonu nie je možné iba na
základe spochybnenia niektorých jeho súvislostí bez znalosti (a preukazovania) ostatných konkrétnych
pomerov, úmyslov, vzťahov a pohnútok zúčastnených, napádať neplatnosť tohto právneho úkonu s tak

ďalekosiahlymi dôsledkami. Okresný súd nemal za preukázané tvrdenia žalobcov, že pri nadobúdaní
vlastníckeho práva predchodcom žalobcov bol spáchaný podvod, či že by predchodcovia žalovaných pri
spisovaní osvedčenia konali v tiesni, či z donútenia a neslobodne a uvedené tvrdenia žalovaných 1. a 2.
tak zostávajú iba v rovine nepreukázaných domnienok žalovaných 1. a 2. V prospech platnosti daného
právneho úkonu, ako i riadneho nadobudnutia vlastníckeho práva predchodcom žalobcov tu hovorí

aj všeobecné akceptovanie tohto listinného prejavu orgánmi štátnej moci, ako aj všetkými účastníkmi
právneho úkonu, a to nielen pri jeho spísaní, ale aj celé nasledujúce desaťročia.

6. Nad rámec uvedeného prvoinštančný súd dodal, že keď by aj akýmkoľvek spôsobom dospel k
záveru, že pôvodný titul nadobudnutia vlastníckeho práva predchodcov žalobcov bol neplatný (čo sa

v konaní nestalo a dospel k opačnému záveru), žalobcom by aj v tejto situácií patrilo vlastnícke právo
(k spoluvlastníckemu podielu 1/2 predmetnej nehnuteľnosti) minimálne z titulu jeho vydržania ešte
predchodcami žalobcov, keď nerušené užívanie nehnuteľnosti žalobcami ako vlastníkmi a predtým ich
predchodcami (vrátane dohodnutého spôsobu užívania - rozdelenia nehnuteľnosti na dve polovice,
neskôr predelenie nehnuteľnosti v súčasnosti existujúcim oplotením) je nesporné až do roku 2019,

t.j. trvalo viac ako 60 rokov, čo v spojení so zápisom predchodcov žalobcov a následne žalobcov do
katastra nehnuteľností ako vlastníkov (pozemkovoknižnej vložky) vytvára situáciu naplnenia všetkých
predpokladov vydržania (existujúca držba, ktorá sa dokonca i pri existencii pochybností považuje
primárnezaoprávnenú,pričomtubydobromyseľnosťpredchodcovžalobcovbolapotvrdenáisamotným
zápisom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v spojení s trvaním držby viac ako desať rokov).

7. Okresný súd mal za preukázané (výpis z LV č. XXX pre kat. územie J. K. E., kde nebol
preukázaný opak existujúcich zápisov), že predmetná nehnuteľnosť - pozemok, ku ktorému zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva vo vzťahu k žalovaným sa žalobcovia domáhajú, je v
podielovom spoluvlastníctve žalobcov a žalovaných (v príslušných podieloch). Dospel k záveru, že

žaloba o zrušenie podielového spoluvlastníctva zo strany žalobcov bola podaná dôvodne, a to vzhľadom
na nemožnosť dosiahnutia dohody so žalovanými 1. a 2., o dosiahnutie ktorej sa preukázateľne
(i počas celého priebehu konania) pokúšali, pričom žalovaní 3. a 4. so zrušením a vyporiadaním
spoluvlastníctva dohodou podľa žalobcami v konaní predloženého GP súhlasili, a to i v priebehu
súdneho konania, trvajúc iba na zachovaní súčasného stavu, t.j. rešpektujúc existujúce oplotenie,

ktoré žalobcami v konaní predložený GP rešpektuje. Keďže tak žalobcovia majú záujem o riadne
užívanie nehnuteľnosti, pričom ich nemožno nútiť zotrvať v spoluvlastníctve a dosiahnutie dohody
nebolo možné, súd prvej inštancie rozhodol o zrušení podielového spoluvlastníctva k predmetnej
nehnuteľnosti (I. výrok). Následne rozhodol o vyporiadaní zrušeného podielového spoluvlastníctva, a
to v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postupujúc podľa prvého zákonom

predpokladaného spôsobu vyporiadania rozdelením nehnuteľnosti (keďže rozdelenie veci je dobre
možné a predstavuje prioritný spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva, keď spoluvlastníkom
nehnuteľnosti naďalej zachováva vlastnícke právo k nehnuteľnosti) podľa žalobcami predloženého GP
na rozdelenie spoluvlastníctva podľa existujúceho oplotenia N. F. - GEODET č. 48/2022, vyhotoveným
dňa 18.10.2022, autorizačne overeným Q. N. O. dňa 18.10.2022 a úradne overeným Q. G. B. dňa

20.10.2022 pod č. G1 1506/2022 (čl. 81-83). S uvedeným spôsobom vyporiadania súhlasili i žalovaní 3.
a 4. a tento zodpovedá i aktuálne nespornému spôsobu užívania predmetnej nehnuteľnosti jednotlivými
sporovými stranami, čo je taktiež v súlade s § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka z hľadiska predpokladu
budúceho účelného využitia veci. Pri vyporiadaní spoluvlastníctva v súlade s ustanovením § 142 ods.1 Občianskeho zákonníka okresný súd prihliadal i na veľkosť podielov spoluvlastníkov, avšak keďže
na základe GP rešpektujúceho existujúce oplotenie dôjde k vzniku dvoch nehnuteľností (pozemku
parc. č. 90/6 o výmere 2000 m2 a pozemku parc. č. 90/7 o výmere 1938 m2), ktoré nemajú rovnakú

výmeru, v kombinácii s prvým spôsobom vyporiadania spoluvlastníctva aplikoval i tretiu vetu citovaného
ustanovenia a žalovaným, ktorým prikázal do vlastníctva (III. výrok) novovzniknutý pozemok, ktorý je o
31 m2 väčší ako výmera pôvodného pozemku pripadajúca na ich spoluvlastnícky podiel (1969 m2 - t.j.
3938/2), súčasne uložil povinnosť žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom ako náhradu
pri vyporiadaní spoluvlastníctva sumu 93,- eur. Pri určení výšky tejto primeranej náhrady za prikázanie

veci v rozsahu presahujúcom spoluvlastnícky podiel žalovaných vychádzal z nespornosti skutkového
tvrdenia žalobcov, že všeobecná hodnota nehnuteľnosti je 3,- eurá za 1m2 (čo preukazuje i potvrdenie o
trhovejcenezodňa17.6.2021čl.9),t.j.priprikázanínehnuteľnostio31m2(2000-1969m2)presahujúcej
podiel žalovaných je primeranou sumou náhrady suma 93,- eur.

8. K výhradám žalovaných 1. a 2. ku geometrickému plánu na rozdelenie spoluvlastníctva podľa

existujúceho oplotenia N. F. - GEODET č. 48/2022 okresný súd uviedol, že keďže išlo o predloženie
súkromného GP, nie vyhotovovanie GP súdom, žalovanými namietaná neúčasť na zameraní (keď
žalovaní 1. a 2. i boli volaní na zameranie, avšak žalovaný 1. už mal iné telefónne číslo) nemá pre
konanie právnu relevanciu a aktuálny GP spĺňajúci všetky zákonné predpoklady vrátane jeho autorizácie
a úradného overenia je pre súd zákonným podkladom vyporiadania spoluvlastníctva po jeho zrušení.

9. Keďže žalobcovia v priebehu konania vzali späť žalobu v časti o odstránenie plota, súd prvej inštancie
konanie v súlade s ustanovením § 145 ods. 2 v spojení s § 146 ods. 1 CSP v tejto časti zastavil (V.
výrok), keď k späťvzatiu v tejto časti došlo ešte pred otvorením pojednávania.

10. V časti o trovách konania rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil tým, že napriek úspechu
žalobcov v konaní o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva neuložil žalovaným 3. a 4. povinnosť
nahradiť žalobcom trovy konania (VII. výrok), keď mal za to, že na ich strane sú dané dôvody hodné
osobitného zreteľa umožňujúce takýto nárok žalobcom nepriznať. Žalovaní 3. a 4. boli totiž od začiatku
konania ochotní uzatvoriť dohodu o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, trvajúc iba na zachovaní

aktuálneho stavu a rešpektujúc existujúce oplotenie (ku ktorému riešeniu sa nakoniec i na základe GP
priklonil i okresný súd), nedali teda základnú príčinu na začatie konania, ako i jeho pokračovanie v
podstatnom rozsahu, ako formulovali v žalobe, i v priebehu konania i samotní žalobcovia, ktorí si nárok
na náhradu trov konania voči týmto žalovaným ani neuplatňovali. Prvoinštančný súd tak mal za to, že u
žalovaných 3. a 4. je dôvodné a spravodlivé aplikovať ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého im napriek

úspešnosti žalobcov v konaní okresný súd neuložil týmto nahradiť v konaní vzniknuté trovy.

11. Z listinných vyjadrení predložených stranami, ako aj z ich postupu v konaní a priebehu jednotlivých
pojednávaní mal súd prvej inštancie za to, že nemožnosť dosiahnutia dohody o vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva, i napriek následnému (žalovanými požadovanému) rešpektovaniu existujúceho

oplotenia v žalobcami preloženom GP (po predchádzajúcom späťvzatí žaloby v časti o odstránenie
plotu v snahe o dosiahnutie zmierneho riešenia žalobcami) zavinili žalovaní 1. a 2., ktorí nesúhlasili
so samotným zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva argumentujúc opakovane vecnou
nelegitimáciou žalobcov, napádajúc existenciu ich vlastníckeho práva, ktorá však v konaní bola
preukázaná. Žalovaní 1. a 2. tak vo svojej základnej argumentácii boli neúspešní, keď okresný súd

zistil dôvodnosť zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva spôsobom, s ktorým súhlasili
tak žalobcovia ako i žalovaní 3. a 4. Vzhľadom na neúspech žalovaných 1. a 2. v konaní o
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva spochybňujúc samotnú možnosť vyporiadania podielového
spoluvlastníctva, okresný súd uložil žalovaným 1. a 2. povinnosť nahradiť žalobcom v konaní vzniknuté
trovy (VI. Výrok), keď nezistil na strane žalovaných 1. a 2. dôvody na nepriznanie trov konania v

zmysle § 257 CSP. Okresný súd neprihliadal čo do rozhodovania o nároku na náhradu trov konania
na čiastočné zastavenie konania v časti o odstránenie plota, keď v tomto konaní mal za to, že petit
žaloby o odstránenie plota bol iba subsidiárnym (pri predpoklade rozdelenia pozemkov podľa výmer
pripadajúcich na podiely strán), popri hlavnej podstate predmetu konania, ktorou bolo samotné zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sporových strán, kde i na strane samotných žalobcov

mal za preukázanú snahu o zmierne riešenie a hľadanie možností vyporiadania spoluvlastníctva
dohodou už od samotného začiatku konania, pretrvávajúc počas konania (netrvanie na žalobe v danej
časti už v úvodných rokovaniach pred otvorením pojednávania, ochota vyhotoviť geometrický plánrešpektujúci existujúce oplotenie, späťvzatie žaloby v danej časti ešte pred otvorením pojednávania),
ktoré skutočnosti v celkových súvislostiach konania taktiež napĺňali predpoklady ustanovenia § 257 CSP.

12. Proti tomuto rozsudku podali žalovaní 1. a 2. odvolanie v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. f), h) CSP a napadnutý rozsudok navrhli zrušiť v celom rozsahu. Argumentovali tým, že okresný
súd svojim rozhodnutím potvrdil nezákonný stav založený dňa 18.10.1957 tým, že S. D., predchodca
žalobcov, bol zapísaný do Pozemkovej knihy v Trnave ako vlastník 14 parcely č. 90, k.ú. J. K. E.,
zapísanej vo vložke č. XXX napriek tomu, že nebola splnená nielen právna forma titulu nadobudnutia

vlastníckeho práva, že tento zápis bol vykonaný na základe absolútne neplatného právneho úkonu, ale
aj tým, že na základe vyjadrenia kupujúcich získal majetkový prospech. Týmto absolútne neplatným
právnym úkonom bola výpoveď kupujúcich D. D. a A. D., C. R. zo dňa 10.9.1957, nazvaná Osvedčenie.
Absolútna neplatnosť právneho úkonu pre zápis vlastníctva do Pozemkovej knihy v Trnave je daná
tým, že pre platný zápis vlastníctva do pozemkovej knihy sa podľa § 110 Občianskeho zákonníka č.
141/1950 Zb. vyžaduje zmluva. Osvedčenie, ktoré podpísali kupujúci dňa 10.9.1957 nie je možné

považovať za zmluvu, nakoľko nemá žiadne jej znaky, ani akúkoľvek inú formu, na základe ktorej by
bolo možné zápis vlastníctva platne do Pozemkovej knihy vykonať. Nie je možné sa stotožniť ani s tým,
ako je uvádzané v odôvodnení rozsudku, že je to akási zmluva, v ktorej kupujúci ponúkajú riešenie
a predávajúci S. D. to svojim podpisom prijíma. Podľa žalovaných 1. a 2. je to jednostranný úkon,
ktorý je nepravdivý, neslobodný a urobený minimálne v tiesni v dôsledku nasledovného: V Osvedčení

kupujúci okrem iného uvádzajú: „teda do horejšej kúpnopredajnej zmluvy bolo pojaté, že parc. čís. 90.
zapísaná vo vložke číslo XXX. sa predáva v celosti ako hore uvádzame, že sa nezakladá na pravde,
lebo z tejto parcele sme odkúpili len ideálnu polovicu a podľa dohody druhá polovica mala ostať ďalej
na meno odpredávajúceho S. D., obyvateľa v J.. Toto Osvedčenie ako absolútne neplatný právny úkon
má také vady, v dôsledku ktorých nemal byť zapísaný vklad vlastníckeho práva do pozemkovej knihy

dňa 8.10.1957 na S. D.. Jeho obsah je nepravdivý, čo je preukázané porovnaním výpovede kupujúcich
v Osvedčení a písomných zápisoch v Pozemkovej knihe vložka XXX, kde pred predajom pozemku
parcela č. 90 v k.ú. J. K. E. sú uvedení štyria spoluvlastníci, S. D., N. D., P. A., C. D. a A. D. C. D. a
nie ako uvádzajú kupujúci vo svojej výpovedi, že od odpredávajúceho S. D. chceli odkúpiť len ideálnu
polovicu parcely a druhá mala ostať ďalej na meno odpredávajúceho S. D.. Týmto porovnaním evidencie

stavu vlastníctva je nesporne preukázané, že S. D. pred predajom nevlastnil celú parcelu č. 90, aby
mohol predať jej polovicu a jemu mohla ostať druhá polovica parcely. Tým, že S. D. bolo zapísané
vlastníctvo na základe Osvedčenia zo dňa 10.9.1957, získal S. D. neoprávnene polovicu parcely č. 90,
prišli kupujúci o polovicu pozemku, ktorý podľa doteraz právoplatnej kúpnej zmluvy kúpili v celku a za
jeho kúpu zaplatili. S. D. predajom svojho podielu podľa kúpnej zmluvy zo dňa 30.4.1955 už nemal

žiadnu časť pozemku na parcele č. 90, tak ako ani ostatní spoluvlastníci uvedení v kúpnej zmluve ako
predávajúci. Poukázali na ust. § 37 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka. Všetci predávajúci
a kupujúci po poučení pred podpisom kúpnej zmluvy uviedli, že jej rozumeli a nemajú voči nej námietky,
kúpnu zmluvu podpísali. Žiadne námietky nemal ani S. D.. Podľa záznamov v Pozemkovej knihe Trnava,
vložka XXX, časť „B Vlastníctvo„ sú uvedení všetci spoluvlastníci, ktorí sú v kúpnej zmluve uvedení

ako predávajúci s určením ich spoluvlastníckych podielov. Podľa vložky č. XXX časť B. Vlastníctvo,
bol na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 30.4.1955 vykonaný vklad vlastníctva k parcele č. 90, k.ú. J.
K. E., na D. D. v 1/2 a manželku A. D. v 1/2 , spolu sa stali vlastníkmi celej parcely č. 90. Kúpna
zmluva sa stala právoplatnou vydaním Rozhodnutia Pôdohospodárskeho odboru rady ONV v Trnave
22.2.1956, nakoľko sa nikto proti nej neodvolal. Rozhodnutím dal okresný súd prednosť nepravdivej

výpovedi kupujúcich svedčiacej proti nim, ako absolútne neplatného právneho úkonu, pred právoplatnou
kúpnou zmluvou, na základe ktorej už boli kupujúci zapísaní ako vlastníci od 27.9.1956 do 18.10.1957.
V rámci prejudiciálnej otázky vo veci podania - žaloby č. 21/C/13/2022 okresný súd nevyhodnotil otázku
absolútne neplatného právneho úkonu správne, keď na základe absolútne neplatného právneho úkonu
nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Poukázali na zásadu, že nikto nemôže na iného previesť
viacprávakomásám,narozsudokNSSRz30.3.2011sp.zn.3Cdo/144/2010,vktoromjekonštatované,
že v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/96/1995 uviedol, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez
ďalšieho priamo zo zákona, v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný právny úkon tak, ako
keby nebol urobený. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na

jeho základe už bolo rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ak je určitý
úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už čase jeho urobenia. Ani pri
uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť
dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť právneho úkonu uzná alebo neuzná (resp. či ju zohľadní alebonezohľadní). Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadať, a to
aj bez návrhu z úradnej povinnosti.

13. Odvolatelia ďalej uviedli, že prevzaté tvrdenia žalobcov do rozhodnutia, že na vysporiadaní sa
nechceli dohodnúť a ignorovali všetky návrhy na vysporiadanie, sú nepravdivé. Predmetný pozemok
bol v roku 1990 zameraný na základe požiadavky z ich strany, aby Q. T. – geodet uvedenú parcelu
zameral a rozdelil na dve rovnaké polovice. Nakoľko boli takmer na celom pozemku vysadené ovocné
stromky, aby nedošlo k ich poškodeniu zverou, bol pozemok oplotený podľa tohto geometrického plánu.

Vklad tohto geometrického plánu do katastra nehnuteľností nebolo možné zrealizovať, nakoľko s matkou
žalobcov nebola možná žiadna dohoda o ďalšom postupe a súčasní žalobcovia sa o riešenie veci
nezaujímali. Prejavom žalovaných riešiť predmetnú vec bolo nielen zadanie zamerania na rozdelenie
parcely č. 90 v roku 1990, ale aj že na výzvu advokátskej kancelárie JUDr. Kruteka na uzavretie
dohody o vysporiadaní reagovali písomným súhlasom na vypracovanie dohody s jedinou podmienkou,
rešpektovania súčasného stavu oplotenia. Písomný súhlas prevzal JUDr. Krutek osobne dňa 27.1.2020.

Ich súhlas s uzavretím dohody nebol zrealizovaný, nakoľko advokátska kancelária JUDr. Kruteka sa
odmlčala a ďalej na texte dohody prestala komunikácia. Počas pojednávania na položenú otázku,
prečo začala vo veci konať advokátka JUDr. Barbora Petrovič namiesto advokátskej kancelárie JUDr.
Kruteka, L. D. odpovedal, že preto, lebo od neho zobral 3.000,- eur. Týmto konaním L. D. potvrdil, že
zmaril uzavretie dohody, na ktorej spolupracovali telefonicky s pracovníkmi advokátskej kancelárie JUDr.

Kruteka. V dôsledku ďalšieho postupu zo strany advokátky JUDr. Barbory Petrovič podaním žaloby
proti nim, ktorá nerešpektovala ich vlastnícke práva počas celej doby konania vo veci, okrem iného aj
tým, že v nej bola požiadavka zbúrania oplotenia, s čím nemohli súhlasiť, ako i dvoch písomností L.
D., v ktorých sa im vyhrážal zbúraním plota, nemohli súhlasiť s takýmito podmienkami riešenia veci.
Nakoľko L. D. týmto svojim konaním zavinil neuzavretie dohody, s úhradou trov konania z ich strany

v rozsahu 100 % nesúhlasia a navrhujú, aby trovy konania v rozsahu 100 % zaplatil L. D.. Nesúhlas
žalovaných so zbúraním plota, ktorým bol pozemok ohraničený, bol prirodzeným prejavom ich obrany
proti neoprávneným zásahom do ich práv. K tvrdeniam v rozsudku, že vo veci riešenia vysporiadania
spoluvlastníckych vzťahov majú rozporné tvrdenia, uviedli, že pri posudzovaní ich tvrdení, či si rozporujú
alebo nie, je potrebné vychádzať z časovej postupnosti ich uvádzania. Vzhľadom na to, že počas celého

konania bola proti nim žaloba, okrem iného aj s požiadavkou zbúrania plota z dôvodu, že užívajú
väčšiu výmeru pozemku o 37 m2, boli ochranu ich vlastníckych práv donútení podať žalobu, nakoľko
počas riešenia veci v tomto konaní boli zistené nezrovnalosti v určení vlastníckych vzťahov k parcele
č. 90. V tejto veci bolo samostatné podanie č. 21C/13/2022-29 dňa 15.3.1922 (?), ktoré sa do dňa
6.2.2023 konať nezačalo, podali preto návrh na prerušenie konania podľa § 126 ods. 1 písm. b) CSP,

ktorý bol vydaním rozhodnutia vo 31C/43/2021 odmietnutý. Vo vzťahu ku konštatovaniu v rozhodnutí,
že predchodcovia žalobcov 1 parcely č. 90 nadobudli vydržaním, uviedli, že v dôsledku absolútne
neplatného právneho úkonu na S. D. nemohli prejsť žiadne vlastnícke práva k parcele č. 90, nakoľko od
samotného počiatku žiadne právo v prospech predávajúceho S. D. nevzniklo, nemohlo preto ani žiadne
právo prejsť na iného prevodom ani prechodom a otázka dobromyseľnosti a dobrej viery vo vzťahu

na vznik vlastníckeho práva u predchodcov žalobcov nie je žiadnym spôsobom preukázaná a samotný
zápis do katastra nehnuteľností nie je dostatočným dôvodom na to, aby bolo možné vyvodiť nesporný
záver, že tu právo je, ako bolo poukazované v rozhodnutí Okresného súdu Trnava. Žalobcovia počas
celej doby evidencie nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností na S. D. sa o pozemok parc. č. 90 vlastným
konaním nestarali. Okresný súd Trnava svojim rozhodnutím priznal právo k nehnuteľnosti p. č. 90, čím

potvrdil doteraz nezákonný stav zapísania vlastníctva v prospech žalobcov a uprednostnil tak zápis
vlastníckeho práva v prospech S. D. na základe absolútne neplatného právneho úkonu Osvedčenie pred
doteraz právoplatnou kúpnou zmluvou. Žalovaným 1. a 2. neprerušením konania sp. zn. 31C/43/2021
bol znemožnený prístup k súdu na spravodlivé súdne konanie vo veci ich podania č. 21C/13/2022-29,
zaručené Ústavou SR čl. 46 ods. 1 a Dohovorom čl. 6 ods. 10 ochrane ľudských práv a slobôd.

14. Žalobcovia odvolanie nepodali, k odvolaniu žalovaných 1. a 2. uviedli, že napadnutý rozsudok
považujú za správny v celom rozsahu a aj riadne a náležite odvodnený. Žalovaní 1. a 2. v priebehu
konania a aj v odvolaní namietali, že spoluvlastníctvo strán sporu nehnuteľnosti, ku ktorej súd zrušil a
vyporiadal podielové spoluvlastníctvo, je stavom nezákonným, že zápis na katastri mal byť vykonaný na

základe absolútne neplatného právneho úkonu – výpovede/ osvedčenia D. D. a A. D. a preto nemalo byť
možné žalobe vyhovieť. Tiež namietajú, že súd nemal správne vyhodnotiť prejudiciálnu otázku. Takáto
argumentácia nemá pre rozhodovanie súdu relevanciu a okresný súd sa s nastolenými argumentmi
podrobne a dôkladne vysporiadal v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia, kedy konštatoval, ževlastnícke právo strán sporu zodpovedá údajom - zápisu v katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie
nezistil dôvody neplatnosti právneho úkonu, na základe ktorého došlo k nadobudnutiu a zápisu
vlastníckeho práva v prospech predchodcov žalobcov. Súd podrobne rozpísal genézu prechodu

vlastníckeho práva od právnych predchodcov žalobcov až po súčasnosť, t.j. po spoluvlastníctvo
žalobcov a skonštatoval, že z osvedčenia, na ktoré poukazujú žalovaní 1. a 2. je zrejmé, že toto
bolo spísané na pôde Miestneho národného výboru v Bohdanovciach s úradným potvrdením pravosti
podpisov D. D. a A. D. s vôľou menovaných, aby spoluvlastníkom v polovici predmetnej nehnuteľnosti
bol S. D., ktorý súhlasne prejavil vôľu nadobudnúť túto nehnuteľnosť, čo bolo aj podkladom k tomu,

aby kataster nehnuteľností vložil vlastníckeho právo na základe uvedenej listiny. Tento stav nemenne
pretrvával, nebol spochybňovaný a žalovaní 1. a 2. až aktuálne účelovo spochybňujú platnosť tohto
právneho úkonu. Okresný súd tiež vychádzal z toho, že vlastnícke právo (k spoluvlastníckemu podielu
1/2 predmetnej nehnuteľnosti) by žalobcom patrilo minimálne z titulu jeho vydržania ešte predchodcami
žalobcov, ktorí nerušene a následne aj žalobcovia až do roku 2019 užívali nehnuteľnosť, dokonca aj s
vymedzením spôsobu užívania, jej rozdelením na dve polovice, ktorý stav užívania bol pretavený aj do

geometrického plánu, na základe ktorého okresný súd rozhodol prikázaním novovytvorených parciel do
vlastníctva strán sporu. Skutočnosť, že žalovaní 1. a 2. konajú účelovo schválnosťou (predostieraním
vyfabrikovanej argumentácie o údajnej absolútnej neplatnosti právneho úkonu) svedčí aj časť ich
odvolania (strana 5), kde sami uvádzajú, že mali záujem vec riešiť dohodou s jedinou podmienkou a to
rešpektovaním súčasného stavu oplotenia, k čomu dali písomný súhlas. Tento súhlas označili pri svojom

odvolaní ako prílohu č. 4, t.j. rešpektovali spoluvlastníctvo strán sporu a mali záujem sa dohodnúť,
avšak za konkrétnych podmienok. Následne odkláňajú žalovaní 1. a 2. pozornosť tým, že dezinterpretujú
skutkové udalosti tak, ako nasledovali a vinia žalobcov zo zavinenia vzniku sporu. Aj vo vzťahu k
rozhodovaniu o náhrade trov konania je potrebné uviesť, že pred podaním žaloby sa dlhodobo snažili
žalobcovia vec riešiť mimosúdne. V rámci predžalobnej komunikácie žalobcov v tom čase zastúpených

advokátom JUDr. Michalom Krutekom, síce žalovaní 1. a 2. reagovali listom zo dňa 25.1.2019, neskôr
predložili tento list s písomne opraveným rokom v dátume spísania a to z 2019 na 2020. Na tento
list reagoval vtedajší zástupca žalobcov listom zo dňa 21.5.2020, ktorý priložili k žalobe a ktorý ani
jeden zo žalovaných 1. a 2. neprevzali v odbernej lehote, t.j. už v tom čase začali žalovaní 1. a 2.
mariť možnú dohodu. Obe vrátané zásielky neprevzaté v odbernej lehote priložili k žalobe. Neskôr sa

pokúsili žalobcovia znovu so žalovanými obnoviť rokovanie o možnosti riešiť vec dohodou (výzvou pred
podaním žaloby zo dňa 26.4.2021 priloženou k žalobe), žalovaný 2. si túto prevzal, žalovaný 1. znovu
nie. Pri pokuse o telefonický kontakt právnou zástupkyňou žalobcov žalovaný 1. uviedol, že žalobcovia
si majú/môžu podať žalobu, že sa vyjadrí, ale nevie kedy, ale že aj tak bude rád, ak by vec rozhodol
súd. Z uvedených dôvodov je vyvrátené, že by žalobca 3. akokoľvek zmaril uzatvorenie dohody, naopak

snažil sa opakovane k dohode dospieť, dokonca aj v priebehu konania pred súdom boli žalobcovia stále
otvorení možnej dohode. Naopak sú to žalovaní 1. a 2., ktorí svojim nekonaním, opakovanou ignoráciou
výziev, dokonca aj v priebehu súdneho konania – nevôľou sa dohodnúť, nielen zadali príčinu vzniku
sporu, ale zavinili stav, že súd bol nútený vo veci autoritatívne rozhodnúť a teda aj vzhľadom na tieto
skutočnosti považujú rozhodnutie súdu v časti náhrady trov konania za správne. Tiež neobstojí tvrdenie

žalovaných 1. a 2., že proti nim v priebehu celého konania stála žaloba s požiadavkou zbúrania plotu,
pretože už po predbežnom prejednaní sporu na pojednávaní dňa 5.8.2022 žalobcovia vzali späť žalobu
v časti o odstránenie plota, i keď bolo a je pravdou, že existujúci plot nerešpektoval presné rozdelenie
pozemku na polovicu, ale s ohľadom na stavebné osadenie plotu do terénu, sa ho žalobcovia rozhodli
rešpektovať, čím strana žalovaných získala 31 m2.

15. Žalovaní 3. a 4. odvolanie nepodali, k odvolaniu žalovaných 1. a 2. uviedli, napadnutý rozsudok
navrhujú ako vecne správny potvrdiť, navrhujú, aby im nebola priznaná povinnosť náhrady trov konania
ani odvolacieho konania s poukazom na argumentáciu súdu prvej inštancie. Od začiatku konania
uvádzali takú skutkovú aj právnu kvalifikáciu, s ktorou sa okresný súd v meritórnej časti stotožnil v

rámci prvoinštančného rozhodnutia. Súd prvej inštancie rešpektoval existujúce oplotenie a nepristúpil k
nehospodárnemu postupu v podobe nariadenia jeho odstránenia. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s
argumentami žalovaných 1. a 2. týkajúcimi sa vlastníckeho práva žalobcov, čo je jedným z predpokladov
na to, aby mohol vyporiadať predmetné spoluvlastníctvo. Navrhujú preto odvolaciemu súdu, aby
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v plnom rozsahu. V spojitosti s náhradou trov odvolacieho konania

si dovoľujú požiadať, aby im nebola priznaná povinnosť náhrady trov konania ani odvolacieho konania
s poukazom na argumentáciu súdu prvej inštancie v tejto rovine.16. Žalovaní 1. a 2. vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov uviedli, že žaloba bola podaná nedôvodne a
odvolanie bolo podané za účelom ochrany ich vlastníckych práv k uvedenej parcele. Majú právo na
obranu a ochranu ich vlastníckych práv založených kúpnou zmluvou, ktorou predávajúci predali všetky

svoje podiely, v dôsledku čoho sa kupujúci stali vlastníkmi celej parcely č. 90. Táto kúpna zmluva sa stala
právoplatnou dňa 22.2.1956, nakoľko sa žiadny z účastníkov voči nej neodvolal. Každý z predávajúcich
do dňa predaja vlastnil približne jednu štvrtinu výmery parcely č. 90, po predaji žiadny z predávajúcich
nevlastnil žiadnu výmeru z parcely. Listom vlastníctva č. XXX preukazujú, že vyjadrenie kupujúcich v
Osvedčení je nepravdivé v časti, kde kupujúci tvrdia, že od S. D. chceli kúpiť len polovicu parcely a

druhá polovica mala ostať na S. D.. Toto nepravdivé vyjadrenie nemohlo byť slobodné, nakoľko ak
by to mala byť pravda, musel S. D. vlastniť celú parcelu č. 90, čo je vylúčené podľa listu vlastníctva
č. XXX a platnej kúpnej zmluvy zo dňa 30.4.1955. K tvrdeniu žalobcov, že Osvedčenie bolo spísané
na Národnom výbore v Bohdanovciach za účelom pravosti podpisov uviedli, že pravosť podpisov
nie je preukázaním právneho stavu vlastníctva nehnuteľností. Ak kupujúci v Osvedčení tvrdili niečo
iné, ako je žalovanými nezvratne preukázané listinnými dôkazmi, má prednosť právny stav, ktorý je

nespochybniteľný, t.j. kúpnou zmluvou doteraz právoplatnou. Žalovaným nie je známe, na aký súhlasný
prejav vôle predávajúceho S. D. s osvedčením kupujúcich má advokátka žalobcov, nakoľko neexistuje
zaznamenaný žiadny takýto prejav a prečo by vyjadrenie nepodpísal, ak podľa vyjadrenia kupujúcich
dostal polovicu výmery p. č. 90 zadarmo. Na základe uvedeného ustanovenia § 70 ods. 1 zákona
č. 162/1995 Z. z. katastrálneho zákona, nie je písomné tvrdenie žalobcov pravdivé, nakoľko žalovaní

dostatočne preukázali, že kupujúci kúpili parcelu č. 90, na základe doteraz právoplatnej kúpnej zmluvy
uzatvorenej dňa 30.4.1955 a zmena zápisu v Pozemkovej knihe v Trnave bola nezákonná na základe
absolútne neplatného právneho úkonu. Súd sa vôbec nezaoberal existenciou doteraz platnej kúpnej
zmluvy zo dňa 30.4.1955 a pre vydanie rozhodnutia použil zápis v katastri nehnuteľností na základe
absolútne neplatného právneho úkonu. K tvrdeniu, že vlastníctvo by v 1/2 pozemku žalobcom patrilo

minimálne z titulu vydržania ešte predchodcami žalobcov, ktorí nerušene a následne aj žalobcovia do
roku 2019 pozemok užívali, uviedli, že pri absolútne neplatnom právnom úkone vydržanie nie je možné,
nakoľko v dôsledku tohto úkonu nemôžu vzniknúť žiadne práva a povinnosti. Nakoľko predchodcovia
nenadobudli žiadne práva a povinnosti, neprešli v dôsledku tohto absolútne neplatného právneho úkonu
žiadne práva a povinnosti ani na ich nasledovníkov. Časť pozemku sa podľa slovenského práva vydržať

nedá. Pri tomto absolútne neplatnom úkone došlo k nepravdivej výpovedi kupujúcich v takom rozsahu,
že S. D. získal neoprávnený majetkový prospech tým, že dostal peniaze za predaj svojho podielu a
tým, že bola zapísaním 1/2 výmery parcely č. 90 na jeho meno, získal dvojnásobok výmery pozemku,
ako mal pred predajom. Tvrdenie, že žalobcovia až do roku 2019 užívali nehnuteľnosť nie je pravdivé,
nakoľko po smrti ich matky H. D., C. E. na polovici parcely, ktorú užívala, rástla 1 metrová burina, ktorú

kosili žalovaní. Žalobcovia predmetný pozemok nikdy neužívali a neužívajú ho doteraz, nakoľko ho už
niekoľko rokov prenajímajú.

17. Žalovaní 1. a 2. ďalej uviedli, že v roku 1990 požiadali geodeta Q. T. o zameranie parcely č. 90
a jej rozdelenie na dve rovnaké časti, nakoľko mali záujem na časti pozemku, ktorý užívali rodičia,

vysadiť ovocné stromky. Q. T. vymeranie parcely zrealizoval, vymeraný pozemok označil oceľovými
kolíkmi a vyhotovil geometrický plán zo dňa 10.4.1990. Na základe uvedeného plánu bol pozemok
oplotený. Takto pozemok užívajú doteraz, nakoľko s H. D., matkou žalobcov, nebola možná žiadna
komunikácia o vklade vymerania do katastra nehnuteľností a súčasných žalobcov tento stav vôbec
nezaujímal počas 30 rokov. Na základe výzvy advokátskej kancelárie JUDr. Kruteka, ktorú prevzali

13.1.2020, dali žalovaní 1. a 2. písomný súhlas na vysporiadanie podielového spoluvlastníctva podľa §
141 Občianskeho zákonníka, ktorý osobne prevzal JUDr. Krutek dňa 27.1.2020 s jedinou podmienkou
rešpektovania vymerania a oplotenia pozemku v súlade s geometrickým plánom vypracovaným Q., T. zo
dňa 10.4.1990. S pracovníkmi kancelárie JUDr. Kruteka žalovaní niekoľkokrát telefonicky komunikovali
na vypracovaní textu dohody, následne sa dozvedeli, že v danej veci začala konať JUDr. Petrovič.

O vysporiadanie spoluvlastníckych vzťahov mali záujem 30 rokov predtým, ako začali vo veci konať
žalobcovia. L. D. zmaril uzavretie dohody, ktorá bola rozpracovaná s kanceláriou JUDr. Kruteka, k
čomu sa priznal na pojednávaní, keď na otázku prečo už nekoná vo veci kancelária JUDr. Kruteka,
L. D. uviedol, že preto, lebo od neho zobral tritisíc eur. Zmaril uzavretie dohody, kde dali súhlas na
riešenie spoluvlastníckych vzťahov. Opakovane boli napádané vlastnícke práva žalovaných 1. a 2. k

predmetnej parcele zo strany L. D. predkladaním písomných požiadaviek na zbúranie plota. Prístup
N. S. pri riešení veci bol právne arogantný, nakoľko ju nezaujímala žiadna právna argumentácia
žalovaných s tvrdením, že sú to ich výmysly a podobne. Tvrdenie žalobcov o ich ústretovosti vyvracajú
žalovaní nielen existenciou žaloby proti žalovaným s finančnými sankciami proti nim a vyhrážkamizbúrania plota, nedôvodnými zadaniami na opakované zameranie a rozdelenie predmetného pozemku
z dôvodu, že majú o 37 m2 viac, čo je zanedbateľné v porovnaní s celkovou výmerou a je to v
súlade s prípustnou toleranciou vo vzťahu na spôsob vymerania pozemkov pred 30 rokmi. V tejto

súvislosti poukazujú žalovaní na nepôvodnosť opakovaných zameraní parcely v súvislosti s účelnosťou
vynaložených nákladov, nakoľko nie žalovaní, ale žalobcovia nechceli rešpektovať 30 rokov trvajúci
stav vymerania pozemku. Napadnutým rozsudkom bol okrem iného potvrdený stav oplotenia pozemku,
preto podanie žaloby proti žalovaným bolo nedôvodné a celé konanie zbytočné, nakoľko jedinou
podmienkou žalovaných bolo zachovať súčasný stav. Ak by boli žalobcovia akceptovali požiadavku

žalovaných zachovania súčasného stavu oplotenia pozemku, nebol žiadny spor a nevznikli by žiadne
finančné náklady s tým súvisiace. Žalovaní 1. a 2, preto navrhujú, aby trovy prvoinštančného konania
a odvolacieho konania uhradili žalobcovia vo výške 100 %. Vzhľadom na to, že žalobcovia opakovane
napádali vlastnícke práva žalovaných k parcele č. 90, boli žalovaní donútení podať žalobu na určenie
vlastníckeho práva, v ktorej sa doteraz konať nezačalo. Žalovanými podaný návrh na prerušenie konania
akceptovaný nebol.

18. Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných 1. a 2. uviedli, že v konaní opakovane a to aj v
samotnej žalobe uviedli genézu rokovaní žalobcov so žalovanými a bolo a je zrejmé, že žalobcovia
nemali inú možnosť riešenia zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva ako súdnou cestou,
čižežalobabolapodanádôvodne.Prišlokopakovanýmvýzvam(vrátanepísomných)zostranyžalobcov,

dokonca aj Obec Bohdanovce nad Trnavou vystupovala ako sprostredkovateľ medzi stranami sporu,
ktoré zvolávala a snažila sa o spoločný konsenzus, k dohode neprišlo. Uvedené je zrejmé zo stanoviska
obce za dňa 12.12.2019, ktoré okresnému súdu predložili. Na Osvedčenie zo dňa 10.9.1957 poukázali v
kontexte úradného potvrdenia pravosti podpisov D. D. a A. D. s vôľou menovaných, aby spoluvlastníkom
v polovici /vyporiadavanej/ predmetnej nehnuteľnosti bol S. D., čo následne bolo aj podkladom /titulom

nadobudnutia/ pre zápis vkladu do katastra nehnuteľností, ako to vyplýva z listu vlastníctva. Žalobcovia
netvrdia, že podpis osvedčenia preukazuje právny stav vlastníctva nehnuteľností, ale vytvoril zákonný a
akceptovateľný právny titul pre vklad do katastra nehnuteľností, ktorý následne nebol spochybňovaný.
Žalovaní 1. a 2. vo svojom vyjadrení zo dňa 5.9.2021 uznávajú, že takto (reálny súčasný stav) oplotený
pozemok užívajú viac ako 30 rokov a počas tejto doby nikto zo spoluvlastníkov nemal žiadne námietky.

Čiže ani žalovaní 1. a 2. nemali k stavu rozdelenia a samotnému spoluvlastníctvu 1/2 žalobcami a 1/2
žalovanými žiadne námietky. Žalovaní 1. a 2. nevyprodukovali, neoznačili a ani nenavrhli žiaden dôkaz,
ktorý by bol spôsobilý uvedené zvrátiť/ preukázať opak, žiaden taký dôkaz totiž neexistuje. Jedná sa
iba o rovinu nepodložených dohadov a konšpirácií žalovaného 1., ktorý mal v čase podpisu osvedčenia
iba 7 rokov a doposiaľ existujúci stav plne rešpektoval. Žalovaní 1. a 2. v prílohe, ktorú označili ako č. 1

priloženú k svojmu vyjadreniu k žalobe konštatujú, že s vyporiadaním parc. č. 90 súhlasia, t.j ani v tom
čase, keď spisovali odpoveď predchádzajúcemu zástupcovi žalobcov zo dňa 25.1.2020 spoluvlastníctvo
strán sporu nespochybňovali. I keď žalobcovia boli nútení podať žalobu na súd, nakoľko žalovaní 1.
a 2. mimosúdnu dohodu odmietali, aj v rámci súdneho sporu súd poskytol možnosť mimosúdneho
doriešenia a to na pojednávaní dňa 8.6.2022 po tom, ako súd vyriekol svoje predbežné právne

posúdenia, na základe ktorého aj neskôr rozhodol. Na ďalšom pojednávaní dňa 5.8.2022 žalobcovia
ponúkli možnosť, že si nechajú vyhotoviť nový geometrický plán, ktorý bude rešpektovať súčasný stav
(oplotenie), prípadne ponúkli možnosť žalovaným, aby si nechali vypracovať vlastný geometrický plán
a pre prípad dohody uviedli, že by si neuplatňovali náhradu trov konania. Žalovaní si geometrický plán
vyhotoviť nenechali, naopak žalobcovia áno, o termíne zamerania informovali žalovaných, čo aj riadne

podložili súdu – mailovou komunikáciou so synom žalovaných 3. a 4. a tiež aj sms správou doručenou
žalovanému 1. Geometrický plán žalobcovia doručili žalovaným pred pojednávaním, ktoré sa konalo
dňa 2.11.2022, pričom zo záveru zápisnice z tohto pojednávania vyplýva, že žalovaní potvrdili doručenie
originálu geometrického plánu. Dôležitým je, že žalovaný 1. na pojednávaní dňa 2.11.2022 uviedol,
že nikto nič neriešil ohľadom sporovania vlastníckeho práva a prípadného rušenia žalobcov v užívaní

vyporiadavanej parcely, teda uznal, že vlastníctvo žalobcov začal napádať až pri snahe žalobcov zrušiť
a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo, teda celá argumentácia žalovaných 1. a 2. je účelová a súčasne
právne irelevantná. Na druhej strane bolo týmto potvrdené konštatovanie súdu v bode 36 odôvodnenia
napadnutého rozsudku a to, že žalobcom by patrilo vlastnícke právo minimálne z titulu vydržania ešte
právnymi predchodcami žalobcov, keď nerušené užívanie nehnuteľnosti žalobcami ako vlastníkmi a

predtým ich predchodcami je nesporné až do roku 2019, t.j. trvalo viac ako 60 rokov, čo v spojení so
zápisom predchodcov žalobcov a následne žalobcov do katastra nehnuteľností ako vlastníkov vytvára
situáciu naplnenia všetkých predpokladov vydržania (existujúca držba, ktorá sa dokonca i pri existencii
pochybností považuje primárne za oprávnenú, pričom tu by dobromyseľnosť predchodcov žalobcov bolapotvrdená i samotným zápisom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v spojení s trvaním držby
viac ako desať rokov). Preto k bodu 2 Vyjadrenia žalovaných označenému ako „Zavinenie“ uviedli, že
žalobcovia vyvinuli maximálnu snahu nielen pred podaním žaloby, ale ešte aj počas súdneho konania

o uzatvorenie dohody, kedy ešte aj v tom štádiu konania mali vôľu pri dohode si ani neuplatňovať
náhradu trov konania. Práve žalovaní 1. a 2. nemali ani minimálny skutočný záujem doriešiť vec, naopak
konaniezámernepredlžujúaneštítiasaaniútokomnažalobcovaichzomrelýchrodičov, vrátanekrivých
obvinení,čožalobcovia(ajvzhľadomnasvojvek)nesúveľmiťažko.Plotnereflektujenaideálnupolovicu,
avšak nakoľko už bol takto plot osadený, žalobcovia boli fakticky donútení takto nesprávne vytvorenú

hranicu rešpektovať, čím boli ukrátení o 31 m2 zo svojej polovice. Okresný súd mal správne na strane
žalobcov za preukázanú snahu o zmierne riešenie a hľadanie možností vyporiadania spoluvlastníctva
dohodou už od samotného začiatku konania, pretrvávajúc počas konania. Preto úplne zmätočné sa
javí záverečné konštatovanie žalovaných 1. a 2., že konanie bolo nedôvodné, lebo jedinou podmienkou
bolo zachovať súčasný stav, pretože si plne odporuje vyjadreniu a procesnému postoju žalovaných 1.
a 2. a to na aj na pojednávaní dňa 2.11.2022, kedy už bol vypracovaný geometrický plán rešpektujúci

súčasný stav a teda žalovaným nič nebránilo vec uzatvoriť dohodou, pričom tento postoj žalovaných 1.
a 2. spočívajúci v nevôli dospieť k dohode pokračuje aj v odvolacom konaní. Žalovaní 1. a 2. tak zadali
príčinu vzniku sporu a aj počas sporu nemali záujem a ani snahu sa dohodnúť a tak súd správne priznal
žalobcom voči žalovaným 1. a 2. nárok na náhradu trov konania a právom žalobcom patrí aj náhrada
trov odvolacieho konania, ktorú si týmto uplatňujú.

19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaných 1. a 2.
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi – zároveň stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má

zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke
súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie
je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

20. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeného rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaných
1. a 2. bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobe žalobcov 1. až 3. vyhovel,
zrušil a vyporiadal podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnosti tak, že novovzniknutú parc. č.
90/7 o výmere 1938 m2, orná pôda, parcelu reg. C, v kat. úz. J. K. E., oddelenú geometrickým plánom

na rozdelenie spoluvlastníctva podľa existujúceho oplotenia N. F. - GEODET č. 48/2022, vyhotoveným
dňa 18.10.2022, autorizačne overeným Q. N. O. dňa 18.10.2022 a úradne overeným Q. G. B. dňa
20.10.2022 pod č. G1 1506/2022, prikázal do podielového spoluvlastníctva žalobcov 1. až 3. tak, že
každý žalobca sa stáva podielovým spoluvlastníkom tejto parcely v spoluvlastníckom podiele 1/3 a
novovzniknutú parc. č. 90/6 o výmere 2000 m2, orná pôda, parcelu reg. C, v kat. úz. J. K. E., oddelenú

geometrickým plánom na rozdelenie spoluvlastníctva podľa existujúceho oplotenia N. F. - GEODET
č. 48/2022, vyhotoveným dňa 18.10.2022, autorizačne overeným Q. N. O. dňa 18.10.2022 a úradne
overeným Q. G. B. dňa 20.10.2022 pod č. G1 1506/2022, prikázal do podielového spoluvlastníctva
žalovaných 1. až 4. tak, že žalovaní 1. a 2. sa stávajú ako bezpodieloví spoluvlastníci podielovými
spoluvlastníkmi tejto parcely so spoluvlastníckym podielom 1/2 a žalovaní 3. a 4. sa stávajú ako

bezpodieloví spoluvlastníci podielovými spoluvlastníkmi tejto parcely so spoluvlastníckym podielom
1/2, žalovaným 1. až 4. uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom ako náhradu pri
vyporiadaní spoluvlastníctva sumu 93 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v časti o odstránenie
plota konanie zastavil a zároveň rozhodol, že konanie sa neprerušuje.

21. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatneného nároku, a pretože v podstatnom
zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje nadostatočné, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

22. Odvolatelia v odvolaní vytýkali súdu prvej inštancie, že nevyhodnotil správne otázku absolútne
neplatného právneho úkonu a to Osvedčenia zo dňa 10.9.1957, lebo pre platný zápis vlastníctva
do pozemkovej knihy sa podľa § 110 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka vyžaduje

zmluva a Osvedčenie nie je možné považovať za zmluvu, nemá žiadne jej znaky a nestotožňujú
sa ani s odôvodnením súdu prvej inštancie, že je to akási zmluva, v ktorej kupujúci ponúkajú
riešenie a predávajúci S. D. to svojim podpisom prijíma. Podľa odvolateľov je to jednostranný úkon,
nepravdivý, neslobodný, urobený minimálne v tiesni, čo je preukázané tým, že v pozemkovej knihe
pred predajom pozemku boli uvedení štyria spoluvlastníci a nie ako uvádzajú kupujúci v Osvedčení,
že od odpredávajúceho S. D. chceli odkúpiť len ideálnu polovicu a druhá mala ostať naďalej na meno

odpredávajúceho S. D.. Tento pred predajom nevlastnil celú parcelu č. 90, aby mohol predať jej polovicu
a mohla mu ostať druhá polovica. Tým, že S. D. bolo zapísané vlastnícke právo na základe Osvedčenia,
získal S. D. neoprávnene polovicu parcely č. 90 a kupujúci prišli o polovicu pozemku, ktorý podľa platnej
kúpnej zmluvy kúpili v celku.

23. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

24. Podľa § 36 ods. 1, 2 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.3.1964,
neplatný je právny úkon, ktorý sa prieči zákonu alebo všeobecnému záujmu (1). Ak je právny úkon
neplatný, pretože sa prieči zákonu alebo dôležitému všeobecnému záujmu, môže súd na návrh
prokurátora vysloviť, že to, čo sa plnilo strane, ktorá vedela o neplatnosti, prepadá v prospech štátu (2).

25. Podľa § 37 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.3.1964, neplatný je
aj právny úkon urobený v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.

26. Podľa § 111 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.3.1964, vlastníctvo

k veciam jednotlive určeným prevádza sa už samou smluvou, ak nie je dohovorené inak alebo ak
nevyplýva nič iné z osobitných predpisov.

27. Podľa § 112 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.3.1964, prevod
vlastníctva k nehnuteľným veciam, zapísaným v pozemkovej alebo železničnej knihe, zapíše sa do

týchto kníh.

28. Z obsahu spisu vyplýva, že v konaní nebolo sporným, že na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa
30.4.1955 medzi S. D., N. D., P. A., A. D. ako predávajúcimi a D. D. a A. D., C. R. ako kupujúcimi, boli
ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti (pozemku parc. č. 90) zapísaní D. D. v polovicu a A. D., C. R.

v polovici, čo vyplýva z kúpnej zmluvy a zápisu č. 11 v pozemkovoknižnej vložke č. XXX pre k.ú. J. K.
E.. Následne D. D., A. D., C. R. a S. D. dňa 10.9.1957 spísali Osvedčenie, na základe ktorého bol ako
spoluvlastník v jednej polovici zapísaný do pozemkovej knihy S. D. - predchodca žalobcov - zápis č. 12
v pozemkovoknižnej vložke č. XXX pre k.ú. J. K. E..

29. Súd prvej inštancie sa s tvrdením žalovaných o neplatnosti Osvedčenia vysporiadal v odseku
35 napadnutého rozsudku, v ktorom konštatoval, že nezistil dôvody neplatnosti tohto právneho úkonu
konštatujúc, že z Osvedčenia je zrejmé, že toto bolo spísané na pôde MNV, s potvrdením pravosti
podpisov D. D. a A. D., je z neho zrejmá vôľa menovaných, aby spoluvlastníkom v polovici predmetnej
nehnuteľnosti bol S. D. a súčasne toto Osvedčenie nepredstavuje iba jednostranný právny úkon

(vyhlásenie menovaných), ale obsahuje i podpis S. D., ktorý uvedeným jednoznačne prejavuje súhlasnú
vôľu s nadobudnutím nehnuteľnosti, na základe čoho prvoinštančný súd dospel k záveru, že listina má
charakter zmluvy a nie jednostranného prehlásenia.30. Odvolatelia v odvolaní vytýkali, že Osvedčenie nie je možné považovať za zmluvu, lebo nemá žiadne
jej znaky, avšak nekonkretizovali, ktoré konkrétne znaky zmluvy podľa nich tomuto právnemu úkonu
chýbajú.

31. Z obsahu Osvedčenia vyplýva, že toto podpísali dve zmluvné strany a to D. D. a A. D. na jednej
strane a S. D. ako druhá zmluvná strana, ktoré jasne prejavili vôľu, aby sa podielovým spoluvlastníkom
parc. č. 90, zapísanej v pozemkovoknižnej vložke XXX pre k.ú. J. v podiele 1/2 stal S. D. a aby D.
D. a A. D. boli podielovými spoluvlastníkmi parc. č. 90 v podiele 1/2, podpisy prevodcov boli úradne

osvedčené na Miestnom národnom výbore. D. D. a A. D. v Osvedčení potvrdili, že v Kúpnopredajnej
zmluve zo dňa 30.4.1955 bolo uvedené, že parcelu č. 90 odkúpili v celosti, čo sa nezakladá na
pravde, lebo z tejto parcely odkúpili len ideálnu polovicu a podľa dohody druhá polovica mala ostať
na meno odpredávajúceho S. D., následkom čoho povoľujú, aby polovica parcely bola titulom opravy
na ich meno prepísaná a druhá polovica na S. D.. Listina tak obsahovala označenie nehnuteľnosti,
prevodcov a nadobúdateľa, právny dôvod prevodu a miesto a čas jej uzavretia. Aj podľa odvolacieho

súdu Osvedčenie spĺňalo všetky náležitosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, resp.
dodatku ku kúpnej zmluve (z dôvodu jej opravy), čo bolo potvrdené i následnou skutočnosťou, že
zápis do pozemkovej knihy bol príslušnými štátnymi orgánmi na jej základe vykonaný, preto námietka
žalovaných 1. a 2. o nedostatku právnej formy nebola dôvodná.

32. Žalovaní 1. a 2. v odvolaní namietali, že tento právny úkon bol nepravdivý, neslobodný, urobený
minimálne v tiesni, čo je podľa nich preukázané tým, že v pozemkovej knihe pred predajom pozemku
boli uvedení štyria spoluvlastníci a nie ako sa uvádza v Osvedčení, že od odpredávajúceho S. D. chceli
kupujúci odkúpiť len ideálnu polovicu a druhá mala ostať naďalej na meno odpredávajúceho S. D., lebo
tento pred predajom nevlastnil celú parcelu č. 90.

33. Súd prvej inštancie sa aj s týmto tvrdením žalovaných 1. a 2. vysporiadal v odseku 35 napadnutého
rozsudku, v ktorom uviedol, že s odstupom viac ako 60 rokov od uskutočnenia daného úkonu nie
je možné iba na základe spochybnenia niektorých jeho súvislostí bez znalosti (a preukazovania)
ostatných konkrétnych pomerov, úmyslov, vzťahov a pohnútok zúčastnených, napádať neplatnosť tohto

právneho úkonu s tak ďalekosiahlymi dôsledkami. Prvoinštančný súd nemal za preukázané tvrdenia
žalovaných, že pri nadobúdaní vlastníckeho práva predchodcom žalobcov bol spáchaný podvod, či že
by predchodcovia žalovaných pri spisovaní osvedčenia konali v tiesni, či z donútenia a neslobodne a
uvedené tvrdenia žalovaných 1. a 2. tak zostávajú iba v rovine nepreukázaných domnienok žalovaných
1. a 2. Odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s týmto záverom súdu prvej inštancie, na ktorý odvolanie

žalovaných nereflektovalo a ktorí v odvolaní len zopakovali svoje námietky prezentované v konaní pred
súdom prvej inštancie, na ktoré dal okresný súd v napadnutom rozsudku dostatočnú a správnu odpoveď,
s ktorou sa odvolací súd stotožňuje.

34. Skutočnosť, že Osvedčenie malo byť urobené kupujúcimi neslobodne a v tiesni žalovaní 1. a 2.

ani v konaní pred súdom prvej inštancie ani v odvolacom konaní neodôvodňovali žiadnymi konkrétnymi
skutočnosťami a ani žiadnymi tvrdeniami samotných kupujúcich, ktorí boli zmluvnou stranou, ale tieto
všeobecné tvrdenia o tiesni a neslobode kupujúcich si sami vyvodili z toho, že S. D. nemohla zostať 1/2
nehnuteľnosti, lebo pôvodne boli štyria spoluvlastníci. Žalobcovia tvrdenie žalovaných popreli a žalovaní
1. a 2. na preukázanie svojho tvrdenia predložili kúpnu zmluvu z 30.4.1955, Osvedčenie a výpis

z pozemkovoknižnej vložky č. XXX. Obsah označených dôkazov nebol sporný, avšak odvolací súd
zhodne ako súd prvej inštancie konštatuje, že z nich nie je preukázané, že by kupujúci vykonali právny
úkon v tiesni. To, že podľa výpočtu žalovaných nesedela veľkosť spoluvlastníckych podielov ešte samé
o sebe nie je skutočnosťou, ktorá svedčí o tom, právny úkon bol urobený v tiesni. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v kúpnej zmluve nie sú uvedené veľkosti spoluvlastníckych podielov

predávajúcich a zároveň je v nej poznamenané, že v pozemkovej knihe sú poznamenaní ako vlastníci aj
súrodencipredávajúcichN.D.aQ.D.,ktorízomreli,neboliženatíapredávajúcisúichdedičmiadedičské
konanie po nich nezačalo. Hoci predávajúci boli štyria, z pozemkovoknižnej vložky č. XXX vyplýva, že ich
spoluvlastnícke podiely neboli rovnaké (a to ani približne ako tvrdili žalovaní), tieto nadobudli na základe
rôznych právnych titulov a v rôznych veľkostiach. Odvolací súd poukazuje aj na to, že kúpnou zmluvou

z 30.4.1955 predávajúci predali kupujúcim okrem parcely č. 90 aj iné nehnuteľnosti a to dom zapísaný
vo vložke XXX v podiele 1 a hospodársku budovu zapísanú vo vložke XXX v podiele 1/2, čo v spojení
s Osvedčením nasvedčuje tomu, že aj z parcely č. 90 chceli kúpiť len jednu polovicu. Podľa odvolacieho
súdu je dôležitou aj tá skutočnosť, že kupujúci (právni predchodcovia žalovaných) sami nikdy netvrdili,že tento právny úkon urobili v tiesnia a pod nátlakom. Túto skutočnosť začali tvrdiť žalovaní 1. a 2.
po viac ako šesťdesiatich rokoch od jeho vykonania len na základe svojho názoru, že S. D. nemohla
zostať 1/2 nehnuteľnosti, lebo predávajúci boli štyria. Žalovaní 1. a 2. neboli účastníkmi ani kúpnej

zmluvy z 30.4.1955 ani Osvedčenia a nepoznali skutočné pohnútky, pomery, vzťahy a vôľu zmluvných
strán a ani skutočné veľkosti spoluvlastníckych podielov predávajúcich, preto ich všeobecné tvrdenie
o tom, že právny úkon bol urobený v tiesni s neslobodne, zostalo len v rovine domnienok, nepodložené
konkrétnymi skutkovými tvrdeniami a nepreukázané žiadnymi dôkazmi. V prospech platnosti daného
právneho úkonu, ako i riadneho nadobudnutia vlastníckeho práva predchodcom žalobcov svedčí aj

akceptovanie tohto právneho úkonu všetkými účastníkmi právneho úkonu, a to nielen pri jeho spísaní,
ale aj celé nasledujúce desaťročia.

35. Odvolatelia v odvolaní namietali aj voči konštatovaniu prvoinštančného súdu, že predchodcovia
žalobcov polovicu parcely č. 90 nadobudli vydržaním, lebo podľa nich v dôsledku absolútne neplatného
právneho úkonu na S. D. nemohli prejsť žiadne vlastnícke práva k nehnuteľnosti, od samotného počiatku

žiadne právo v prospech predávajúceho S. D. nevzniklo, preto nemohlo žiadne právo prejsť na iného
prevodom ani prechodom, otázka dobromyseľnosti k vzniku vlastníckeho práva u predchodcov žalobcov
nie je žiadnym spôsobom preukázaná, samotný zápis do katastra nehnuteľností nie je dostatočným
dôvodom na to, aby bolo možné vyvodiť záver, že tu právo je. Žalobcovia počas celej doby evidencie
nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností na S. D. sa o pozemok vlastným konaním nestarali.

36. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo kto vykonáva právo pre seba.

37. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.

38. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o

nehnuteľnosť.

39.Vydržaniejeosobitnýoriginálnyspôsobnadobudnutiavlastníckehoprávanazákladeinejskutočnosti
ustanovenej zákonom. Základným predpokladom vydržania je existencia titulu prevodu vlastníckeho
práva, ktorý možno definovať ako existenciu relevantného právneho úkonu, ktorého obsahom mal

byť prevod vlastníckeho práva, ku ktorému prevodu však z iných dôvodov (nedostatok formy,
nezavkladovanie) nedošlo, hoci za splnenia podmienok daných zákonom v čase vzniku daného titulu
účinným, by k prevodu vlastníckeho práva inak došlo. Absencia uvedeného titulu spôsobuje nemožnosť
nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, nakoľko je jeho základným predpokladom. Od existencie
samotného titulu držby sa odvíja ďalší základný predpoklad - jej oprávnenosť a dobromyseľnosť.

40. Oprávnená držba vyžaduje súčasné spojenie dvoch podmienok a to dobromyseľnosti držiteľa o tom,
že mu vec alebo právo patrí a danosť tejto dobromyseľnosti so zreteľom ku všetkým okolnostiam.
Dobromyseľnosť spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci alebo, že je oprávneným
vykonávateľom práva. Nestačí presvedčenie držiteľa, že nikoho nepoškodzuje, resp. že nikomu

nezasahuje do jeho práv. Dobromyseľnosť musí byť posudzovaná objektívne a nie len zo subjektívneho
hľadiska držiteľa. Do úvahy treba brať, či by držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú s ohľadom
na okolnosti a povahu konkrétneho prípadu možno po každom (spravodlivo) požadovať, mal alebo
mohol mať pochybnosti, či mu vec alebo právo patrí. Vo vzťahu k vydržaniu je nevyhnutné, aby takáto
dobromyseľnosť bola daná po celú dobu plynutia vydržacej doby. Samotné subjektívne presvedčenie

držiteľa o jeho dobromyseľnosti je preto v tomto smere nedostatočné. Nastúpenie dobromyseľnosti je
potrebné posudzovať predovšetkým podľa okolností, ktoré sprevádzali vznik držby. Dobromyseľnosť
zaniká momentom, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať
pochybnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí a to bez ohľadu na to, že subjektívne naďalej ostal
v presvedčení o svojom vlastníctve veci alebo oprávnenom výkone práva (Števček, M., Dulak, A.,

Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár.
2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, 939 s.).41. Ďalšími podmienkami vydržania upravenými v § 134 Občianskeho zákonníka, ktoré musia byť
splnené po celý čas plynutia vydržacej doby, sú predmet vydržania, subjekt vydržania a vydržacia doba.

42. Súd prvej inštancie v odseku 36 napadnutého rozsudku dodal nad rámec (uvedeného v odseku
35 odôvodnenia napadnutého rozsudku), že ak by aj pôvodný titul nadobudnutia vlastníckeho práva
predchodcov žalobcov bol neplatný (k čomu ale v konaní nedospel), žalobcom by aj v tejto situácií
patrilo vlastnícke právo (k spoluvlastníckemu podielu 1 predmetnej nehnuteľnosti) z titulu jeho vydržania
ešte predchodcami žalobcov, keď nerušené užívanie nehnuteľnosti žalobcami ako vlastníkmi a predtým

ich predchodcami (vrátane dohodnutého spôsobu užívania - rozdelenia nehnuteľnosti na dve polovice,
neskôr predelenie nehnuteľnosti v súčasnosti existujúcim oplotením) je nesporné až do roku 2019,
t.j. trvalo viac ako 60 rokov, čo v spojení so zápisom predchodcov žalobcov a následne žalobcov do
katastra nehnuteľností ako vlastníkov (pozemkovoknižnej vložky) vytvára situáciu naplnenia všetkých
predpokladov vydržania (existujúca držba, ktorá sa dokonca i pri existencii pochybností považuje
primárnezaoprávnenú,pričomtubydobromyseľnosťpredchodcovžalobcovbolapotvrdenáisamotným

zápisom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v spojení s trvaním držby viac ako desať rokov).

43. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odseku 36 napadnutého
rozsudku a upriamuje pozornosť odvolateľov na to, že vydržanie je osobitný originálny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti, nie platného právneho úkonu ako sa

mylne domnievajú žalovaní 1. a 2. Základným predpokladom vydržania je síce existencie titulu prevodu
vlastníckeho práva, teda relevantného právneho úkonu, na základe ktorého malo dôjsť k prevodu
vlastníckeho práva, ale nie jeho platnosť. Práve naopak, inštitút vydržania slúži na to, aby v prípade
nedostatku, resp. vady právneho úkonu (vrátane jeho absolútnej neplatnosti) došlo k nadobudnutiu
vlastníckeho práva, preto tvrdenie žalovaných 1. a 2., že na základe absolútne neplatného právneho

úkonu nemohol S. D. nadobudnúť spoluvlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním, nemá žiadnu oporu.

44.OdvolacísúdpoukazujenarozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.1VCdo/1/2024zodňa13.05.2024,
v ktorom sa veľký senát priklonil k ostatným súdnym rozhodnutiam, ktoré fundamentálne reflektujú
staršiu judikatúru, vychádzajúc pritom z interpretácie ustanovenia § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods.

1 Občianskeho zákonníka, z ktorých ustanovení platný právny titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť
držiteľa, resp. oprávnenosť držby nevyplýva.

45. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018 pri poskytovaní
súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním, treba za podstatu a zmysel

základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (Ústava Slovenskej republiky č.
460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a čl. 11 ods. 1 listiny (Listina základných práv
a slobôd ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (Dohovor
o ochrane ľudských práv a základných slobôd oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb. v znení protokolov)

považovať taký výklad § 134 O.z., ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobo faktický
stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený
o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť
vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný.
Ústavný súd v označenom rozhodnutí zdôraznil, že taký výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho

zákonníka., ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu podstatným spôsobom vylučuje možnosť
nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne
reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne
neakceptovateľný. Ústavný súd tiež konštatoval, že špecifiká veci a dĺžka uplynutého času môžu
vyvažovať nedôslednosť týkajúcu sa formálnych náležitostí prevodu a držba tak môže byť považovaná

za oprávnenú.

46. Ani námietka odvolateľov, že otázka dobromyseľnosti k vzniku vlastníckeho práva u predchodcov
žalobcov nie je žiadnym spôsobom preukázaná, nebola dôvodná. Otázka dobromyseľnosti právnych
predchodcov žalobcov nebola v konaní sporná a s poukazom na § 151 CSP ju nebolo potrebné

preukazovať. Z odseku 35 napadnutého rozsudku vyplýva, že v konaní nebolo sporným, že D. D.
a A. D., C. R. dňa 10.9.1957 spísali osvedčenie, na základe ktorého bol ako spoluvlastník v jednej
polovici zapísaný do pozemkovej knihy S. D. - predchodca žalobcov, z odseku 32 napadnutého rozsudku
vyplýva,ževkonanínebolospornéanito,žežalobcovia1.až3.súzapísaní vkatastrinehnuteľností akospoluvlastníci predmetnej nehnuteľnosti, a to v podiele každý 1/6-ina, na nehnuteľnosti je realizované
oplotenie, uskutočnené so súhlasom matky žalobcov, žalobcovia ani ich právni predchodcovia neboli
v užívaní predmetnej nehnuteľnosti ako vlastníci rušení najmenej do roku 2019. Odvolací súd dodáva,

že s poukazom na § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka by sa aj pri pochybnostiach predpokladalo,
že držiteľ je dobromyseľný. Ďalej odvolací súd poznamenáva, že nerušené užívanie neznamená, že
vlastník musí vec fyzicky užívať, ale to, že jeho držbu počas vydržacej doby nikto nerušil, t.j. jej
oprávnenosť nespochybňoval. V tu prejednávanej veci nikto nespochybňoval vlastnícke právo žalobcov
ani ich predchodcov viac ako 60 rokov. Užívanie veci nie je v zmysle § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1

Občianskeho zákonníka podmienkou vydržania, ale podmienkou je nakladanie s vecou ako s vlastnou,
čoznamená,žedržiteľvecnielenužíva,aleajpožívajejplody,úžitky,držíjuanakladásňou.Nakladaním
s vecou je aj jej prenajímanie, preto ak žalobcovia sami nehnuteľnosť neužívajú, ale prenajímajú ju,
nakladajú s nehnuteľnosťou ako s vlastnou.

47. Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná

vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné
využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému
alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné
správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov
nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.

48. Z citovaného ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že z povahy podielového
spoluvlastníctva ako spoločenstva vlastníckych práv založeného na zásade dobrovoľnosti vyplýva, že ak
nedôjde k dohode, ktorýkoľvek spoluvlastník môže kedykoľvek požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva
a jeho vyporiadanie. Toto právo vyplýva zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby

zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje. Určité obmedzenie
v tomto smere obsahuje len § 142 ods. 2, ktorý výnimočne umožňuje zamietnutie návrhu na zrušenie
spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie súdom z dôvodov hodných osobitného zreteľa. V konaní o zrušení
spoluvlastníctva a vykonaní vyporiadania je jeho predmetom vždy celá vec patriaca do podielového
spoluvlastníctva a vyriešenie všetkých právnych vzťahov spoluvlastníkov (alebo jedného z nich) k tejto

veci. Ak je predmetom spoluvlastníctva pozemok, treba, aby išlo o nehnuteľnosť so samostatným
parcelným číslom, ktorá patrí do spoluvlastníctva účastníkov konania. Súdne konanie začína len
na návrh, ktorý môže podať ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov, teda aj ten, kto má menšinový podiel.
Výška spoluvlastníckeho podielu pritom nerozhoduje. Súd, ktorý je povinný postupovať podľa zákonom
ustanoveného poradia, nie je síce viazaný návrhmi ani vzájomnými návrhmi účastníkov konania, pokiaľ

ide o formu vyporiadania podielového spoluvlastníctva v zmysle zásady „ne eat iudex ultra petitum
partium“, avšak ani takéto návrhy nemožno v konaní nechať bez povšimnutia. Ani súd totiž nemôže
proti vôli spoluvlastníka prikázať celú vec za náhradu, ale len jej reálnu časť zodpovedajúcu výške
jeho spoluvlastníckeho podielu, pretože tento podiel predstavuje to, čo spoluvlastník vlastnil v ideálnom
pomere z celej veci až do rozhodnutia súdu. Zákon ani exemplifikatívne neuvádza dôvody, pre ktoré

možno podielové spoluvlastníctvo zrušiť. Vychádza sa z chápania, že súd podielové spoluvlastníctvo
ako celok najskôr zruší a potom v tom istom konaní vykoná jeho vyporiadanie.

49. Ak súd o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva rozhoduje rozsudkom, t.j. autoritatívne, musí
pri procesnom postupe dodržať poradie a podmienky použitia jednotlivých spôsobov vyporiadania

zrušeného spoluvlastníctva, lebo sú preň záväzné. S povahou rozhodnutia súdu o zrušení
spoluvlastníctva a o jeho vyporiadaní, cieľom ktorého je novým spôsobom upraviť určitý hmotnoprávny
vzťah, ktorý v štádiu konania pred vydaním rozsudku neexistoval (tzv. konštitutívny charakter rozsudku),
súvisí aj nevyhnutnosť vyriešiť všetky otázky, ktoré sú medzi účastníkmi sporné a ktoré v rámci novej
úpravy právneho vzťahu vyžadujú riešenie. Najprirodzenejším spôsobom likvidácie spoluvlastníckych

vzťahov je rozdelenie veci medzi spoluvlastníkov podľa výšky ich podielov. Predpokladom použitia
tohto spôsobu zrušenia spoluvlastníctva však je, že ide o deliteľnú vec (z technického hľadiska) a že
jej rozdelenie je aj funkčne opodstatnené, t.j. vtedy, keď rozdelením veci vzniknú samostatné veci,
ktoré ich vlastníkom môžu aj naďalej slúžiť spôsobom, ktorý zodpovedá ich povahe a spoločenskému
poslaniu (záujmu). Pri reálnom rozdelení nehnuteľnosti súd musí dbať na to, aby rozdelením vznikli

samostatné veci v právnom zmysle a aby rozdelenie bolo možné zapísať vkladom práva do katastra
nehnuteľností (§ 34 a nasl. zákona č. 162/1995 Z. z.). Ak je predmetom reálneho rozdelenia pozemok,
pričom dochádza k vytvoreniu nových parciel, a tým aj k zmene hraníc pôvodnej nehnuteľnosti, treba
vyhotoviť geometrický plán zodpovedajúci všetkým požiadavkám geodézie a kartografie, potvrdenýjeho zhotoviteľom a overený príslušnou správou katastra (§ 67 zákona č. 162/1995 Z. z.). Len takýto
technický podklad na zmenu týkajúcu sa pozemkových nehnuteľností sa môže stať súčasťou rozsudku
o ich reálnom rozdelení. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, súd použije ďalší spôsob zrušenia a

vyporiadania spoluvlastníctva, ktorým je prikázanie veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za
primeranú náhradu.

50. Žalovaní 1. a 2. podali odvolanie voči celému rozsudku (žiadali ho zrušiť v celom rozsahu jeho
výrokovej časti). Voči výrokom I. až V. napadnutého rozsudku odvolacia argumentácia žalovaných 1.

a 2. nesmerovala, táto bola namierená len voči predbežnej otázke ohľadne spoluvlastníckeho práva
žalobcov (ktoré bolo s poukazom na vyššie uvedené v konaní preukázané). Žalovaní 1. a 2. v odvolaní
len všeobecne uviedli, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

51. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že v štandardnom sporovom konaní
zodpovednosť za obsahové vymedzenie odvolania v plnej miere zaťažuje odvolateľa (v prejednávanom
spore žalovaných 1. a 2.). Odvolací súd nemôže v sporovom/ kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než stranou v odvolaní vznesených konkrétnych námietok.

Odvolanie musí byť niektorou (prípadne viacerými) z uvedených vád odôvodnené (§ 363 CSP ), čo
znamená, že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať,
t. j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu.
Súd je viazaný využitými odvolacími dôvodmi, a to nielen nominálne, ale aj ak ide o odvolateľom
použitú odvolaciu argumentáciu (konkrétne pochybenia, vytýkané súdu prvej inštancie v rámci daného

odvolacieho dôvodu).

52. Žalovaní 1. a 2. v odvolaní len citovali ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Odvolatelia
v odvolaní neuviedli žiadne konkrétne odvolacie argumenty, t.j. v akom konkrétnom pochybení vidia
naplnenie označeného odvolacieho dôvodu, preto v odvolaní absentovalo jeho obsahové vymedzenie.

Žalovaní 1. a 2. nešpecifikovali konkrétne dôvody, ktoré by mali byť predmetom odvolacieho prieskumu
vo vzťahu k výrokom I. až V. napadnutého rozhodnutiu súdu prvej inštancie. S poukazom na uvedené
odvolatelia znemožnili odvolaciemu súdu (ktorý je viazaný odvolacími dôvodmi § 380 CSP) prieskum
napadnutých výrokov I. až V. v kontexte odvolacieho dôvodu (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP).

53. Odvolaciemu súdu preto neostalo iné, ako konštatovať správnosť výrokov I. až V. napadnutého
rozhodnutia. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd dodáva, že podielové spoluvlastníctvo
je založené na zásade dobrovoľnosti, preto nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby
zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje. Žalobcovia chceli
podielové spoluvlastníctvo zrušiť, ale nakoľko k dohode o jeho zrušení s ostatnými podielovými

spoluvlastníkmi nedošlo, museli podať žalobu na súd. Z uvedeného vyplýva, že žaloba žalobcov
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bola dôvodná a súd prvej inštancie správne
rozhodol o zrušení podielového spooluvlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti (výrok I. napadnutého
rozsudku). Súd je pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva povinný dodržať poradie a podmienky
použitia jednotlivých spôsobov vyporiadania zrušeného spoluvlastníctva. Prvoinštančný súd rozhodol

o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, postupujúc podľa prvého zákonom predpokladaného spôsobu vyporiadania a to rozdelením
nehnuteľnosti, keďže rozdelenie veci bolo dobre možné. Nehnuteľnosť rozdelil podľa žalobcami
predloženého geometrického plánu N. F. - GEODET č. 48/2022, vyhotoveného dňa 18.10.2022,
autorizačne overeného Q. N. O. dňa 18.10.2022 a úradne overeného Q. G. B. dňa 20.10.2022 pod č.

G1 1506/2022, podľa existujúceho oplotenia. S týmto spôsobom vyporiadania súhlasili i žalovaní 3. a
4., a tento zodpovedá i aktuálne nespornému spôsobu užívania predmetnej nehnuteľnosti jednotlivými
sporovými stranami, čo je tiež v súlade s § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Okresný súd v zmysle
142 ods. 1 Občianskeho zákonníka prihliadal i na veľkosť podielov spoluvlastníkov, avšak keďže na
základe geometrického plánu rešpektujúceho existujúce oplotenie dôjde k vzniku dvoch nehnuteľností

(pozemku parc. č. 90/6 o výmere 2000 m2 a pozemku parc. č. 90/7 o výmere 1938 m2), ktoré
nemajú rovnakú výmeru, v kombinácii s prvým spôsobom vyporiadania spoluvlastníctva aplikoval i tretiu
vetu citovaného ustanovenia a žalovaným, ktorým prikázal do vlastníctva (vo výroku III. napadnutého
rozsudku) novovzniknutý pozemok, ktorý je o 31 m2 väčší ako výmera pôvodného pozemku pripadajúcana ich spoluvlastnícky podiel (1969 m2 - t.j. 3938/2), súčasne uložil povinnosť žalovaným spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobcom, ktorým bola prikázaná do podielového spoluvlastníctva menšia
novovzniknutá parc. č. 90/7 (vo výroku II. napadnutého rozsudku) ako náhradu pri vyporiadaní

spoluvlastníctva sumu 93 eur (výrok IV. napadnutého rozsudku). Pri určení výšky primeranej náhrady
za prikázanie veci v rozsahu presahujúcom spoluvlastnícky podiel žalovaných vychádzal okresný súd
z nesporného skutkového tvrdenia žalobcov, že všeobecná hodnota nehnuteľnosti je 3,- eurá za 1m2,
čo bolo preukázané aj potvrdením o trhovej cene zo dňa 17.6.2021. Pri prikázaní nehnuteľnosti o 31 m2
(2000-1969 m2) presahujúcej podiel žalovaných je primeranou sumou náhrady suma 93,- eur, ktorými

závermi súdu prvej inštancie sa odvolací sú v plnom rozsahu stotožňuje.

54. Žalovaní 1. a 2. podali odvolanie aj voči výroku VIII., ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že konanie
neprerušuje. Dôvodili tým, že počas tohto konania zistili nezrovnalosti v určení vlastníckych vzťahov
k parcele č. 90, preto podali samostatnú žalobu pod sp. zn. 21C/13/2022, v ktorej sa do 6.2.2023
nezačalo konať, preto podali návrh na prerušenie konania. Žalovaným 1. a 2. neprerušením konania sp.

zn. 31C/43/2021 bol znemožnený prístup k súdu na spravodlivé súdne konanie vo veci ich podania sp.
zn. 21C/13/2022-29 zaručené Ústavou SR čl. 46 ods. 1 a Dohovorom čl. 6 ods. 1 o ochrane ľudských
práv a slobôd.

55. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne

alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet.

56. Civilný sporový poriadok diferencuje medzi obligatórnym prerušením konania (§ 162 a 163 CSP)
a fakultatívnym prerušením konania (§ 164 CSP). Dôvody pre obligatórne a fakultatívne prerušenie

konania sú formulované odlišne. CSP v ustanovení § 162 formuluje tri zákonné dôvody pre obligatórne
prerušenie konania na základe rozhodnutia súdu, v ktorých súd rozhodne o prerušení konania aj bez
dispozičného úkonu jednej zo sporových strán (súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky,
ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené
podmienky na konanie o súlade právnych predpisov a podá Ústavnému súdu SR návrh na začatie

konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie).
Osobitný dôvod prerušenia konania je vymedzený v § 163 CSP, keď súd obligatórne preruší konanie,
ak to zhodne navrhnú obe sporové strany, čo v porovnaní s § 162 CSP predstavuje pravidlo.

57. Ako jediný fakultatívny dôvod na prerušenie konania normuje zákon (§ 164 CSP) dôvod, že sa

uskutočňuje súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd samotný dal na takéto konanie podnet. Pôjde o otázky, ktoré by súd
mohol sám vyriešiť ako prejudiciálne, je však na vôli súdu, či tak urobí alebo či počká na vyriešenie
otázky v súdnom alebo správnom konaní, ak sa takéto konanie už uskutočňuje, alebo môže dať na
takéto konanie aj sám podnet a potom konanie preruší. Fakultatívne prerušenie konania znamená také

prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť iné
vhodné opatrenie dostupnými procesnými prostriedkami, čo vyplýva priamo z dikcie § 164 CSP a až keď
tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Rozhodujúcim hľadiskom tu bude zásada hospodárnosti konania,
preto bude prerušenie konania predstavovať skôr reštriktívnu výnimku ako pravidlo, t. j. takýto postup by
mal byť namieste len vo výnimočných prípadoch. Súd pri fakultatívnom prerušení konania musí zvážiť, či

prerušeniekonaniaprispeje kspravodlivémurozhodnutiuvoveciačitentodôvodprerušeniakonaniatak
preváži nad záujmom na postupe bez zbytočných prieťahov, ktorý je rozhodnutím o prerušení konania
dotknutý. Pri fakultatívnom prerušení konania (na rozdiel od obligatórneho podľa § 162 CSP) je to práve
súd, ktorý vyvažuje jednotlivé záujmy stojace v prerušení konania proti sebe – záujem na spravodlivom
rozhodnutí veci a záujem na konaní bez zbytočných prieťahov (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,

Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2022, 679 s.)

58. Fakultatívne prerušenie konania nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Úlohou súdu je racionálne
vyhodnotiť, či je potrebné konanie prerušiť s prihliadnutím na zákonnú požiadavku rýchlej a účinnej

ochrany ohrozených alebo porušených právom chránených záujmov (Čl. 2 a 17 CSP). Pri rozhodovaní
sa, či konanie podľa § 164 CSP preruší alebo nie, musí súd prihliadať aj na zásadu hospodárnosti
konania a na právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (Najvyšší súd SR, sp. zn.
5Obdo/48/2020).59. Súd prvej inštancie v odseku 33 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že ustanovenie § 164
CSP upravuje iba možnosť, nie povinnosť súdu prerušiť konanie, ak beží na súde iné konanie, v ktorom

sa rieši otázka, ktoré môže mať význam pre rozhodnutie súdu. V danom prípade prvoinštančný súd
dospel k záveru, že otázku platnosti nadobúdacích právnych úkonov môže posudzovať súd v osobitnom
konaní, ale môže a musí túto otázku posúdiť súd i v konaní o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva,
a to ako otázku predbežnú, keď nevyhnutným predpokladom možnosti rozhodovania o zrušení a
vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je skutočnosť, že súd má za nesporné, či preukázané, že

sporové strany sú spoluvlastníkmi veci. A keďže sporné otázky medzi sporovými stranami môže posúdiť
i sám, nezistil súd prvej inštancie potrebu prerušenia konania, ktoré by naviac toto konanie iba neúmerne
predĺžilo, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožňuje.

60. Odvolací súd dodáva, že v tu prejednávanej veci sa nejednalo ani o jednu z obligatórnych
foriem prerušenia konania (§ 162 a § 163 CSP). Možnosť prerušenia konania bola len fakultatívna

(§ 164 CSP), t.j, súd prvej inštancie nebol povinný konanie prerušiť. Z obsahu spisu vyplýva, že
prvoinštančný súd nedal podnet na začatie konania vedeného pod sp. zn. 21C/13/2022, žalobu
v uvedenom konaní podali žalovaní 1. a 2. po začatí tohto konania. Je potrebné zdôrazniť, že súd
nemusí prerušiť konanie podľa § 164 CSP, ak otázku, o ktorej rozhoduje súd v inom konaní, môže
poúdiť aj sám ako prejudiciálnu otázku, najmä ak by prerušením konania došlo k porušeniu zásady

hospodárnosti. Otázku vlastníckeho práva k parcele č. 90 bol súd prvej inštancie oprávnený posudzovať
sám v tu prejednávanej veci a túto aj posudzoval ako otázku predbežnú a to v odsekoch 35 až
36 napadnutého rozsudku. Prvoinštančný súd sa zaoberal všetkými námietkami žalovaných 1. a 2.
týkajúcimi sa neplatnosti právneho úkonu (Osvedčenia), na základe ktorého sa spoluvlastníkom parcely
č. 90 stal právny predchodca žalobcov a otázku vlastníckeho práva žalobcov v tomto konaní riadne

prejednal a v napadnutom rozsudku vyčerpávajúco odôvodnil (súd prvej inštancie o nej nerozhodoval
osobitným výrokom v rozsudku z dôvodu, že bola len otázkou predbežnou), preto žalovaným 1. a 2.
neprerušením konania nebol odňatý prístup k spravodlivosti. Naviac prvoinštančný súd správne vzal do
úvahy aj skutočnosť, že prerušením konania by sa toto konanie neúmerne predĺžilo, keď aj žalovaní
1. a 2. v odvolaní potvrdili, že konania sp. zn. 21C/13/2022 ešte nezačalo a z obsahu spisu vyplýva,

že žalovaní 1. a 2. podali žalobu pod sp. zn. 21C/13/2022 neskôr ako žalobcovia tu prejednávanú
žalobu. Odvolací súd uzatvára, že nakoľko otázku, o ktorej sa vedie iné súdne konanie, bol oprávnený
súd prvej inštancie riešiť sám ako predbežnú otázku v tu prejednávanej veci a zároveň konanie sp.
zn. 21C/13/2022 je zatiaľ len v štádiu podania žaloby, bola by prerušením konania porušená zásada
hospodárnosti, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie, že konanie neprerušuje, bolo správne.

61. Žalovaní 1. a 2. podali odvolanie aj voči výrokom VI. a VII. o náhrade trov konania voči ktorým
namietali, že tvrdenia žalobcov prevzaté okresným súdom, že na vysporiadaní sa odvolatelia nechceli
dohodnúť sú nepravdivé. Prejavom žalovaných 1. a 2. riešiť predmetnú vec bolo nielen zadanie
zamerania na rozdelenie parcely č. 90 v roku 1990, ale aj to, že na výzvu JUDr. Kruteka na uzavretie

dohody reagovali písomným súhlasom na vypracovanie dohody s jedinou podmienkou rešpektovania
súčasného stavu oplotenia. Advokátska kancelária sa odmlčala a o texte dohody prestala komunikácia.
Vo veci začala konať JUDr. Petrovič namiesto JUDr. Kruteka, podľa odpovede L. D. preto, lebo JUDr.
Krutek zobral od neho 3.000,- eur, čím L. D. potvrdil, že zmaril uzavretie dohody, preto navrhujú, aby
trovykonaniazaplatilL.D.vrozsahu100%.Podanážalobanerešpektovalavlastníckeprávožalovaných

okrem iného aj tým, že v nej bola požiadavka na zbúranie oplotenia, s čím nemohli súhlasiť.

62. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci (1). Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (2).

63. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

64. Konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva predstavuje osobitný druh

sporového konania, jeden z prípadov tzv. iudicium duplex, pre ktoré je príznačné, že obe procesné strany
majú zároveň postavenie žalobcu a žalovaného. Táto skutočnosť sa prejavuje najmä v tom, že podaním
žaloby žalobcom na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súdom je uplatnené aj rovnaké právo
žalovaného a taktiež jeho právo na súdnu ochranu v tejto veci, pričom vzájomné návrhy strán vedú súdk precizácii jeho meritórneho rozhodnutia tak, aby bolo zákonné a čo v najväčšej miere spravodlivé. Na
druhejstraneajvprípaderozhodovaniaožalobeozrušenieavyporiadaniepodielovéhospoluvlastníctva
sa pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania uplatňuje princíp úspechu v konaní a princíp

zodpovednosti za vzniknuté trovy. Preto aj v takomto konaní možno dospieť k záveru, že jedna alebo
druhá strana bola procesne úspešná a vznikol jej nárok na náhradu trov konania. Je tomu tak najmä
vtedy, keď súd rozhodne v zmysle žalobnej požiadavky strany s tým, že obrana protistrany je posúdená
ako nedôvodná, napr. ak protistrana nedôvodne nesúhlasí so zrušením a vyporiadaním podielového
spoluvlastníctva alebo nedôvodne nesúhlasí s ohodnotením nehnuteľnosti.

65. Podľa dlhodobo ustálenej súdnej praxe pri rozhodovaní o trovách v konaniach o zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva platí, že ak súd návrhu vyhovel a zrušil a vyporiadal
spoluvlastníctvo spôsobom, aký bol navrhnutý, najmä ak sa žalovaný neúspešne bránil alebo navrhoval
iný spôsob vyporiadania, niet zásadne prekážok, aby súd použil ustanovenie § 142 O.s.p. (teraz § 255
CSP – poznámka odvolacieho súdu) o trovách konania (Zborník rozhodnutí Najvyššieho súdu ČSSR

IV., str. 748).

66. Krajský súd v Trenčíne v rozhodnutí sp. zn. 5Co/993/2015 z 09.03.2016 uviedol, že zásadu úspechu
účastníka vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva treba hodnotiť so zreteľom na
všetky okolnosti konania, konkrétne však s prihliadnutím na skutočnosť, aký bol postoj jednotlivých

účastníkov ku zrušeniu podielového spoluvlastníctva a ako ktorý z nich navrhoval zrušené podielové
spoluvlastníctvo vyporiadať a toto porovnať s rozhodnutím súdu vo veci samej, teda s tým, či súd
podielové spoluvlastníctvo zrušil a akým spôsobom ho vyporiadal.

67. Aj zo záverov Krajského súdu v Žiline vyslovených v uznesení sp. zn. 7Co/232/2019 zo dňa

30.10.2019 vyplýva, že pokiaľ sa žalovaný vyhýbal mimosúdnemu usporiadaniu vzťahov medzi stranami
a práve pre správanie žalovaného bola žalobkyňa nútená obrátiť sa so žalobou na súd a ak sa potom
súdnou cestou domohla zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, i napriek neochote
žalovaného sa na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva mimosúdne dohodnúť, bola
úspešnou účastníčkou v spore a preto jej patrí v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu

trov konania v plnom rozsahu.

68. Ústavný súd SR sa tiež zaoberal náhradou trov konania v spore o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva. V náleze sp. zn. III. ÚS 138/22 z 23.6.2022 uviedol právnu vetu:
„Rozhodnutie, podľa ktorého žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania v spore o zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sťažovateľov a žalovanej, ktorá na výzvy sťažovateľov
pred podaním žaloby nereagovala, k žalobe sa nevyjadrila a na pojednávania sa bez ospravedlnenia
nedostavila, pričom toto rozhodnutie vychádzalo z toho, že pravidlom v obdobnom spore je to, že každý
zo spoluvlastníkov si bude svoje náklady spolu znášať sám a náhradu trov konania strane možno priznať
len ak by boli dané „zvláštne dôvody“, je mimo rámca úpravy paragrafu v § 255 Civilného sporového

poriadku, čo zakladá porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46
odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

69. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/10/2012 zo
dňa 26.07.2012, v ktorom najvyšší súd uviedol: „Z obsahu spisu je nepochybné, že okresný súd

rozhodol rozsudkom z 11. januára 2010 č.k. 13 C 46/2009-139 v súlade so žalobným petitom
naposledy upraveným 16. novembra 2009 (viď č.l. 118). Okresný súd zrušil podielové spoluvlastníctvo
(pri zachovaní zásad uvedených v § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka) predajom označených
nehnuteľností s tým, že výťažok predaja bude rozdelený medzi žalobkyňu a žalovaného vo výške
ich spoluvlastníckeho podielu. Rozhodol tak spôsobom, ktorý bol žalobkyňou navrhovaný. Postoj

žalovaného k zrušeniu podielového spoluvlastníctva, ale najmä k spôsobu jeho vyporiadania sa neustále
menil. Žalovaný buď súhlasil s navrhovaným spôsobom vyporiadania, následne však názor zmenil a s
navrhovaným riešením nesúhlasil. Spôsob vyporiadania naposledy žalobkyňou navrhovaný žalovaný
odmietol, keď uviedol, že „svoju čiastku si nechce predať (viď č.l. 146 spisu). Odvolací súd vyššie
uvedené pri rozhodovaní o náhrade trov konania nezohľadnil a za rozhodujúce pre rozhodnutie podľa

§ 142 ods. 2 O.s.p. považoval žalobkyňou nesprávne požadovanú sumu na vyrovnanie podielov v čase
začatia konania. Bez povšimnutia však ponechal skutočnosť, že žalobkyňa v priebehu konania súhlasila
s hodnotou nehnuteľnosti ustálenou znaleckým dokazovaním. Z uvedeného možno uzavrieť nesprávny
záver odvolacieho súdu o polovičnom úspechu sporných strán v konaní a na to naväzujúcu nesprávnuaplikáciu ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Účastník, ktorý mal
plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov, ktoré potreboval na
uplatňovanie práva alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Dovolací súd

poznamenáva, že táto všeobecná zásada môže byť prelomená aplikáciou ustanovenia § 150 ods. 1
O.s.p.“

70. V konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je úspech vo veci potrebné hodnotiť
nielen vo vzťahu k samotnej žalobe, ale aj vo vzťahu k celému priebehu konania a k záverečným

procesným stanoviskám účastníkov konania a s prípadným prihliadnutím k tomu, či zo strany účastníka
konania nejde o zneužitie jeho procesných práv (uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo
3389/2014 zo dňa 10.9.2014).

71. Súd prvej inštancie v odseku 19 napadnutého rozsudku uviedol, že z listinných vyjadrení
ako aj postupu strán v konaní a priebehu jednotlivých pojednávaní mal za to, že nemožnosť

dosiahnutia dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, i napriek následnému (žalovanými
požadovanému) rešpektovaniu existujúceho oplotenia v žalobcami preloženom geometrickom pláne (po
predchádzajúcom späťvzatí žaloby v časti o odstránenie plotu v snahe o dosiahnutie zmierneho riešenia
žalobcami) zavinili žalovaní 1. a 2., ktorí nesúhlasili so samotným zrušením a vyporiadaním podielového
spoluvlastníctva argumentujúc opakovane vecnou nelegitimáciou žalobcov, napádajúc existenciu ich

vlastníckeho práva, ktorá však v konaní bola preukázaná. Žalovaní 1. a 2. tak boli vo svojej základnej
argumentácii neúspešní, keď prvoinštančný súd zistil dôvodnosť zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva spôsobom, s ktorým súhlasili tak žalobcovia ako i žalovaní 3. a 4. Vzhľadom na
neúspech žalovaných 1. a 2. v konaní o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva spochybňujúc
samotnú možnosť vyporiadania podielového spoluvlastníctva, okresný súd uložil žalovaným 1. a 2.

povinnosť nahradiť žalobcom v konaní vzniknuté trovy (výrok VI. rozsudku). Súd prvej inštancie
neprihliadol pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania na čiastočné zastavenie konania v
časti o odstránenie plota, keď mal za to, že petit žaloby o odstránenie plota bol iba subsidiárnym
(pri predpoklade rozdelenia pozemkov podľa výmer pripadajúcich na podiely strán), popri hlavnej
podstate predmetu konania, ktorou bolo samotné zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.

Na strane žalobcov mal za preukázanú snahu o zmierne riešenie a hľadanie možností vyporiadania
spoluvlastníctva dohodou už od samotného začiatku konania, ktorá pretrvávala počas celého konania
(žalobcovia netrvali na žalobe v danej časti už v úvodných rokovaniach pred otvorením pojednávania,
boli ochotní vyhotoviť geometrický plán rešpektujúci existujúce oplotenie a k späťvzatiu žaloby v danej
časti došlo ešte pred otvorením pojednávania), ktoré skutočnosti v celkových súvislostiach konania

taktiež napĺňali predpoklady ustanovenia § 257 CSP.

72. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne vo veci zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva pri rozhodovaní o náhrade trov hodnotil výsledok sporu (úspech procesnej strany), so
zreteľom na všetky okolnosti konania, teda aj na skutočnosť, aký bol postoj strán sporu ku zrušeniu

podielového spoluvlastníctva pred a počas konania a ako ktorá z nich navrhovala zrušené podielové
spoluvlastníctvo vyporiadať a toto porovnal s rozhodnutím súdu vo veci samej, teda s tým, či súd
podielové spoluvlastníctvo zrušil a akým spôsobom ho vyporiadal.

73. Žalobcovia v žalobe žiadali priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom už v žalobe

poukazovali na postoj žalovaných 1. a 2. pred podaním žaloby, s ktorými sa žalobcovia pokúšali
opakovane dohodnúť na vyporiadaní, avšak neúspešne. Koncom roka 2019 a 2020 zaslal žalovaným
výzvy vtedajší advokát žalobcov JUDr. Michal Krutek. Výzvu zo dňa 23.12.2019 žalovaní prevzali a
reagoval na ňu žalovaný 1. listom zo dňa 25.1.2020, v ktorom namietal zaslaný geometrický plán.
Odpoveď žalobcov zo dňa 21.5.2021 na list žalovaného 1. nebola ani žalovaným 1. a ani žalovaným 2.

prevzatá v odbernej lehote. Neskôr sa žalobcovia znovu snažili žalovaných vyzvať k uzatvoreniu dohody
výzvou pred podaním žaloby zo dňa 26.4.2021, ktorú prevzali žalovaní 2. až 4., žalovaný 1. si výzvu
neprevzal v odbernej lehote. Žalovaná 2. prevzala výzvu dňa 3.5.2021 a doposiaľ sa nevyjadrila a ani
nedostavila na navrhovaný termín rokovania. Pri pokuse o telefonický kontakt právnou zástupkyňou
žalobcov žalovaný 1. uviedol, že žalobcovia si majú / môžu podať žalobu, že sa vyjadrí, ale nevie kedy,

ale že aj tak bude rád, ak by vec rozhodol súd. Uvedené okolnosti neboli v konaní sporné. Žalobcovia
tak nemali žiadnu inú možnosť, len obrátiť sa so žalobou na súd.74. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalovaní 1. a 2. so žalobou nesúhlasili, vo vyjadrení k žalobe
potvrdili, že žalobcovia im pred podaním žaloby zaslali dva geometrické plány, jeden z roku 2019, druhý
z roku 2020, s ktorými nesúhlasili, lebo neboli prizvaní k vymeraniu a žiadali, aby do dohody o zrušení

podielového spoluvlastníctva bol zapracovaný geometrický plán Q. T. z roku 1990, podľa ktorého bolo
postavené oplotenie, so zbúraním ktorého nesúhlasili. Z dôvodu, že žalobcovia požadovali za 37 m2,
ktoré majú žalovaní naviac, zbúranie oplotenia, začali žalovaní 1. a 2. spochybňovať spoluvlastnícke
právo žalobcov k parcele č. 90. Žalobcovia si počas konania dali vyhotoviť ďalší geometrický plán
rešpektujúci požiadavku žalovaných na zachovaní existujúceho oplotenia a zároveň vzali žalobu v časti

o zbúranie oplotenia späť v snahe o dosiahnutie zmierneho vyriešenia sporu, v prípade ktorého by
netrvali ani na náhrade trov konania. Žalovaní 1. a 2. však aj napriek tomu nesúhlasili so zrušením a
vyporiadaním podielového spoluvlastníctva a zotrvali na rozporovaní vlastníckeho práva žalobcov, ktoré
však v konaní bolo preukázané.

75. Odvolací súd poznamenáva, že je síce slobodnou voľbou spoluvlastníka neuzavrieť navrhnutú

mimosúdnu dohodu, prípadne súdny zmier, avšak toto má odôvodnenie len vtedy, keď žalovaný
spoluvlastník požaduje iný ako navrhovaný spôsob vysporiadania, resp. ak má procesná obrana
žalovaného spoluvlastníka rozumný a presvedčivý základ a nespadá do kategórie zneužitia práva či
obštrukčného chovania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v sporoch o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva je potrebné pri posudzovaní procesného úspechu vo veci vziať do úvahy

výsledok konania a dať ho do pomeru s návrhmi strán v priebehu konania.

76. Žalobcovia v žalobe navrhli zrušiť podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnosti
a vyporiadať ho tak, že žalobcovia 1. až 3. a žalovaní 1. až 4. sa stanú podielovými spoluvlastníkmi
dvoch parciel novozniknutých na základe oddelenia podľa geometrického plánu, a to tak, že žalobcovia

každý v 1/3 jednej novovzniknutej parcely a žalovaní 1. a 2. v 1/2 a žalovaní 3. a 4. v 1/2 druhej
novovzniknutej parcely. Žalobcovia počas konania zmenili svoj návrh na vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva z dôvodu, že akceptovali požiadavku žalovaných na zachovanie existujúceho oplotenia,
ktorému návrhu nakoniec súd prvej inštancie vyhovel. Odvolací súd poznamenáva, že navrhnutie iného
spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva nie je zmenou žaloby v zmysle § 140 CSP, preto

o pripustení zmeny žaloby nebolo potrebné osobite rozhodovať, avšak je potrebné zohľadniť, že súd
prvej inštancie rozhodol v zmysle posledného návrhu žalobcov, a teda žalobe žalobcov v celom rozsahu
vyhovel.

77. Strana, ktorá má plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých preukázaných, odôvodnených

a účelne vynaložených výdavky, ktoré jej vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Preto pokiaľ súd prvej inštancie žalobcom 1. až 3.,
ktorí mali v konaní plný úspech, keďže súd ich žalobe vyhovel, priznal voči žalovaným 1. a 2., ktorí boli
v konaní neúspešní, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nezistiac dôvod pre aplikáciu §
257 CSP, rozhodol správne.

78. Voči výroku VII. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobcom 1. až 3. nepriznal
voči žalovaným 3. a 4. náhradu trov konania, neuviedli žalovaní 1. a 2. v odvolaní žiadne odvolacie
argumenty. Z odseku 40 napadnutého rozsudku vyplýva, že prvoinštančný súd napriek úspechu
žalobcov v konaní neuložil žalovaným 3. a 4. povinnosť nahradiť žalobcom trovy konania, lebo mal

za to, že na ich strane sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa umožňujúce takýto nárok žalobcom
nepriznať. Žalovaní 3. a 4. boli totiž od začiatku konania ochotní uzatvoriť dohodu o vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva, trvajúc iba na zachovaní aktuálneho stavu a rešpektujúc existujúce
oplotenie (ku ktorému riešeniu sa nakoniec i na základe geometrického plánu priklonil i súd), nedali teda
základnú príčinu na začatie konania, ako i jeho pokračovanie v podstatnom rozsahu, ako formulovali v

žalobe, i v priebehu konania i samotní žalobcovia a zároveň si žalobcovia nárok na náhradu trov konania
voči týmto žalovaným ani neuplatňovali. Preto mal súd prvej inštancie za to, že u žalovaných 3. a 4.
je dôvodné a spravodlivé aplikovať ustanovenie § 257 CSP a napriek úspešnosti žalobcov v konaní
neuložiťtýmtonahradiťvkonanívzniknutétrovy,sktorýmzáveromnemáodvolacísúddôvodnesúhlasiť.

79. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie žalobe žalobcov vyhovel, v časti o odstránenie
plotakonaniezastavilakonanieneprerušil,rozhodolvecnesprávneapretoodvolacísúdpovysporiadaní
sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľov, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v spojení s opravným uznesením ako vecne správny potvrdil.80. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu

argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

81. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
sporovej strany, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto
súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/218/2010, podľa

ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na

to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

82. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s
§ 396 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní boli úspešní žalobcovia 1., 2. a 3., preto im priznal v zmysle

uvedeného ustanovenia voči žalovaným 1. a 2. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu, pričom vo vzťahu k nim nezistil skutočnosti odôvodňujúce postup podľa § 257 CSP. O výške
náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom
skončení veci.

83. Vzhľadom na procesné dôsledky nerozlučného (núteného) procesného spoločenstva v danom
spore, procesný úkon žalovaných 1. a 2. – odvolanie sa vzťahoval na všetkých žalovaných, teda aj na
žalovaných 3. a 4. Odvolanie však žalovaní 3. a 4. neiniciovali a vznik odvolacích trov protistrany tak
neprivodili. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1. a 2. výslovne uviedli, že náhradu trov
odvolacieho konania si uplatňujú len voči žalovaným 1. a 2. Uvedené okolnosti boli preto podľa § 257

dôvodom, preto ktorý žalobcom 1., 2. a. 3. voči žalovaným 3. a 4. náhradu trov odvolacieho konania
odvolací súd nepriznal.

84. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).