Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, May 6, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/17/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121200170
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8121200170.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov

senátu JUDr. Eduarda Valenčina a JUDr. Mariána Hoffmanna, PhD., v spore žalobcu: A. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., zastúpený JUDr. Iveta Hrebenárová, advokátka, so sídlom
Grešova 7, 080 01 Prešov, proti žalovaným: 1. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, so sídlom
Špitálska 22, 812 74 Bratislava, IČO: 00 802 603, 2/ Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom
Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, IČO: 30 845 572, 3/ Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, IČO: 30 845 572, o zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu

Prešov č.k. 11C/82/2021-293 zo dňa 8.2.2024 takto

r o z h o d o l :

Mení prvoinštančný rozsudok tak, že:

I. žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 11.295 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku,

II. žalobu voči žalovaným v 2. a 3. rade zamieta.

III. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade v plnom rozsahu.

IV. Žalovaným v 2. a 3. rade nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd rozhodol takto:
I. Žalovaný v 1. rade, žalovaný v 2. rade a žalovaný v 3. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu
11.295 eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných
žalovaných.

II. Žalobca má voči žalovanému v 1. rade, žalovanému v 2. rade a žalovanému v 3. rade nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Prvoinštančný súd tak rozhodol v poradí druhým rozsudkom o uplatnenom nároku žalobcu, ktorý
v konečnej verzii žiadal, aby žalovaný v 1. rade, žalovaný v 2. rade a žalovaný v 3. rade boli zaviazaní
zaplatiť mu sumu 11.295 eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia

povinnosť ostatných žalovaných. Uplatnil si voči žalovanému v 1. rade, v 2. rade, v 3. rade náhradu trov
konania v plnom rozsahu.3. Pôvodne si žalobca uplatnil od žalovaných v 1. až 3. rade spoločne a nerozdielne sumu 22.590 eur
z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, pretože ako profesionálny vojak dňa
11.5.2017 utrpel služobný úraz, pri ktorom mu bola spôsobená škoda na zdraví, pričom žalovaným v 1.

rade mu bola suma základného bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia priznaného lekárskym
posudkom vyplatená. Predmetom konania je zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 50
% zo sumy 45.180 eur.

4. Prvým rozsudkom prvoinštančný súd zaviazal žalovaných zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne

sumu 11.295 eur. Vo zvyšku istiny nárok zamietol a žalobcovi priznal voči žalovaným v 1., 2. a 3. rade
nárok na náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku bolo podané odvolanie, kde žalovaní namietali vyhovujúci výrok.
Odvolací Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 17Co/36/2022-223 zo dňa 27.6.2023 zrušil
prvoinštančný rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a vec vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

5. Aktuálne je predmetom konania nárok žalobcu už len na sumu 11.295 eur a trovy konania, čo
predstavuje zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 25 %.
Prvoinštančný súd v prejednávanej veci vykonal dokazovanie, a to výsluchom žalobcu, svedkov,
listinami, ktoré sa nachádzajú v spise a zistil, že žalobca ako profesionálny vojak dňa 11.5.2017 utrpel

služobný úraz, pri ktorom mu bola spôsobená škoda na zdraví. Bolestné a sťaženie spoločenského
uplatneniapriznanéholekárskymiposudkamimubolovyplatené.Aktuálnesadomáhazvýšeniasťaženia
spoločenského uplatnenia pôvodne vo výške 50 %, aktuálne už len 25 % z pôvodne uplatneného nároku.
Prvoinštančný súd zistil, že v dôsledku utrpenia služobného úrazu žalovaný rozhodnutím zo dňa
4.7.2018 žalobcovi nepriznal výsluhový dôchodok, ale ďalším rozhodnutím mu priznal invalidný

výsluhový dôchodok dňa 5.5.2018 vo výške 862,47 eur mesačne. Z rozhodnutia Ministerstva obrany SR,
prieskumnej komisie vyplýva, že žalobca je nespôsobilý vykonávať štátnu službu pre závažné zmeny
zdravotného stavu. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia priznal žalobcovi náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia vo výške 45.180 eur.
Súd mal k dispozícii doklady o zdravotnom stave žalobcu, a to od A. D. E., od A. F. G. a A. B. D.. Ďalej

prvoinštančný súd zistil, že po pracovnom úraze bol žalobca krátky čas zamestnaný u zamestnávateľa
H. I., I., kde došlo k dohode o ukončení pracovného pomeru. Prvoinštančný súd vo veci vypočul svedkov,
ktorí potvrdili osobnostnú zmenu žalobcu po služobnom úraze, ktorý utrpel.
Prvoinštančný súd vec posúdil jednak podľa § 1 ods. 1 zákona č. 281/2015 Z.z. o štátnej službe
profesionálnych vojakov, ďalej podľa § 1 ods. 2 tohto zákona. Aplikoval ust. § 20 ods. 1 písm. d), §

22, § 29, § 71, § 81 ods. 1, 2, § 84 ods. 4 písm. b) zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení
policajtov a vojakov. Na daný právny vzťah aplikoval aj us.t § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z., § 2
ods. 6 zákona č. 321/2002 Z.z. V priebehu konania žiadna sporová strana nerozporovala, že žalobca
ako príslušník ozbrojených síl utrpel vážne zranenie, ktoré je popísané v lekárskych správach. Meritom
predmetu prejednania veci je už len nárok na zvýšenie náhrady za už priznané sťaženie spoločenského

uplatnenia vo výške 45.180 eur, aktuálne je predmetom konania suma 11.295 eur, teda 25 % zvýšenie
sťaženia spoločenského uplatnenia.
Žalobcavkonanílekárskymisprávamiavýpoveďamisvedkovpreukázal,žedošlopoutrpeníslužobného
úrazu k zásadným zmenám v jeho živote, ako aj v životoch jemu blízkych osôb, najmä najbližšej
rodiny. Išlo nielen o kvalitu trávenia času, ale aj o osobnú limitáciu pri viacerých aktivitách. Zdravotné

následky žalobcu sú mimoriadne a okrem parciálnej straty čuchu a chute je nutné vziať do úvahy,
že podľa výstupov z hodnotení ako psychológa (správanie je voči okoliu otvorené, nebrzdené, sýtené
impulzívnosťou s tendenciou ku konfliktu s depresívnym ladením, s veľmi silným neurotickým
podkladom), tak aj psychiatra (negatívny stav trvalý) je nutné reflektovať aj na celkovo osobnostnú
zmenu, ktorá bola potvrdená aj svedeckými výpoveďami.

Prvoinštančný súd sa zaoberal otázkou miestnej príslušnosti a skonštatoval, že skutočnosť, ktorá
zakladá práve na náhradu škody na zdraví – úraz, nastala v priestoroch strelnice F. J. B. v okrese
K., preto vzhľadom na znenie § 19 písm. d) CSP je na konanie popri všeobecnom súde žalovaného
príslušný Okresný súd Prešov. Poukázal na teoretické východiská vecnej legitimácie v spore a uviedol,
že nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne

cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je
alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom
hmotnoprávneho oprávnenia, nie je nositeľom tohto hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní
ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že jenositeľom hmotnoprávnej povinnosti, nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.
Prvoinštančný súd sa zaoberal otázkou námietky žalovaných vo vzťahu k ich pasívnej vecnej legitimácii.
Uviedol, že nedostatok pasívnej vecnej legitimácie namietali všetci z troch žalovaných. Pri pripustení ich

argumentácie by nastala absurdná situácia, že žalobca by nemal koho zažalovať. Žalovaný v 1. rade
predstavuje špecifický orgán sociálneho zabezpečenia príslušníkov ozbrojených síl, ktorý rozhodoval
o nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý bol na podklade jeho rozhodnutia pôvodne
žalobcovi aj vyplatený. Žalovaným v 2. a 3. rade svedčí pasívna vecná legitimácia vzhľadom na znenie
§ 2 ods. 6 zákona č. 321/2002 Z.z. o ozbrojených silách SR, podľa ktorého štát (žalovaný v 3. rade)

v konaní pred súdmi vo veciach ozbrojených síl zastupuje Ministerstvo obrany SR (žalovaný v 2. rade).
Tvrdenia žalovaných, že nezasiahli nejakým spôsobom do zdravia žalobcu, pričom tento úraz vznikol
vo vzťahu k zamestnávateľovi žalobcu, považoval súd prvej inštancie za účelové a pasívnu vecnú
legitimáciu žalovaný, vzhľadom na vyššie uvedené, za danú.
Žalobca vo svojom vyjadrení z 12.12.2023 žiadal zmenu žaloby, ktorou už nežiadal uhradiť žalovanú
sumu žalovanými solidárne, ale určiť, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia

povinnosť ostatných žalovaných.
Ďalejprvoinštančnýsúdzistil,žežalobcabolajpoúrazezamestnaný.Išloodohoduopracovnejčinnosti,
ktorábolaprezdravotnéproblémyžalobcuužukončená.Tútonebolomožnékvalifikovaťakoštandardné
zamestnanie, ale išlo o nárazovú, polobrigádnickú činnosť nepreukazujúcu bez ďalšieho schopnosť
žalobcu sa plnohodnotne zamestnať. Vzhľadom na trvalé poškodenie zdravia žalobcu vyplývajúce zo

záverov lekárskych správ, ako ja svedeckých výpovedí je nutné dospieť k záveru, že žalobca má ambíciu
v rámci svojich možnosti eminentný záujem aspoň fungovať v rámci svojich možností a požiadavka, aby
sa zamestnal je za daných okolností nenáležitá. Rovnako tak argument žalovaných, že vzhľadom na
plynutie veku a zdravotný stav zhoršuje u každého, nielen u žalobcu, súd, vyhodnotil ako tendenčný,
keďže priemerne 43 ročný človek zďaleka netrpí takými potiažmi, ako v tomto konaní žalobca.

Z výpovede svedkyne J. B. jednoznačne vyplynulo, že u jej otca okrem fyzických obmedzení došlo aj
k výraznému zhoršeniu sociálnych vzťahov a väzieb, nielen v užšej rovine, ale aj v širšom príbuzenstve.
Svedkyňa pomerne plasticky opísala konzekvencie vyplývajúce z úrazu žalobcu.
Súd zisťoval aj ďalšie skutkové okolnosti prípadu, pričom z poslednej lekárskej správy A. G. F. –
psychiatričky vyplýva, že stav žalobcu ako pacienta po úraze má chronický priebeh a vzhľadom ku dĺžke

trvania ho možno považovať za trvalý s osobnosťou s trvalými zmenami v dôsledku prežitej traumy.
Uvedené bolo potvrdené svedeckými výpoveďami v pôvodnom konaní a napokon aj na poslednom
pojednávaní svedkyňou J. B.. Potrebné je akceptovať aj tú skutočnosť, že zlepšenie zdravotného stavu
nekonštatovala ani posudková komisia samotného žalovaného v 1. rade.
Súd prvej inštancie nespochybnil prežité útrapy žalobcu, ako aj v súčasnosti ustálený zdravotný stav.

Má však za to, že rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale aj spravodlivé, čo nachádza svoj odraz
v 25 % zvýšení z už priznanej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Už priznané dávky
úrazového zabezpečenia v kombináciami s výpoveďou samotného žalobcu, že jeho čistý mesačný
príjemjepribližne1.200eur,pričompozostávazdvochzložiek,atozinvalidnéhodôchodkuvovýške905
eur a zvyšok do 1.200 je tzv. dorovnanie do výšky platu, možno vzhľadom na princíp proporcionality vziať

doúvahyprirozhodovaníozvýšenínáhradyzasťaženiespoločenskéhouplatnenia.Jenutnéakcentovať
fakt, že na 50 % navýšenie neexistuje automaticky právny nárok, ale ide o možnosť zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia najviac o 50 %, čo pri ustálení zdravotného stavu v zmysle lekárskych správ
je kvantifikované v priznanej finančnej čiastke.
Žalobca sa neodvolal voči pôvodnému prvoinštančnému rozsudku, kde mu bolo priznané zvýšenie

sťaženia spoločenského uplatnenia len v polovici pôvodne uplatnenej sumy. Indikuje to, že sa upokojil
a so zvýšením sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu 25 % nežiadal priznať pôvodne žalovanú
sumu.
Prvoinštančný súd podrobil rozhodnutie aj kontextu princípu primeranosti poukazujúc na tzv. paretovo
optimum. Jedná sa z demokratického pohľadu o taký stav spoločnosti, kedy žiadny jednotlivec, alebo

skupinaužnemôžedosiahnuťlepšiepostaveniebeztoho,abysapostavenieinéhosubjektuzhoršilo.Ide
o rovnovážny, stav, kedy ak sa chce mať niekto lepšie, než ako sa má, môže tak urobiť len na úkor iného.
Nemožno podľa prvoinštančného súdu ekonomicky porovnávať postavenie jednotlivca a organizáciu
reprezentujúcu štát, zvlášť za situácie, kedy si tento jednotlivec, v danom prípade vojak, plnil svoje
služobné povinnosti a popritom došlo k zraneniu.

O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 251, § 255 ods. 1, 2 a § 257 CSP. Súd zistil, že
žalobca bol v konaní úspešný, preto má voči neúspešným žalovaným nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % z priznanej sumy, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.6. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný v 1. rade. Žalovaný
v 1. rade uviedol odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP a zároveň podľa § 365 ods. 1 písm.

a) O.s.p.
Žalovaný so záverom prvoinštančného súdu vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii sa nestotožňuje,
pretože súd v danom prípade zamieňa pasívnu vecnú legitimáciu s procesnou pasívnou legitimáciou.
To, či subjektu svedčí podľa hmotného práva v žalobe označená povinnosť, musí byť spoľahlivo
zistené a odôvodnené. Vecná legitimácia je úzko spojená s predmetom konania. Žalobca tvrdil, že

žalobou je uplatnený nárok na náhradu škody podľa § 444 Občianskeho zákonníka. Tvrdil, že je daná
miestna príslušnosť Okresného súdu Prešov na konanie o podanej žalobe. Žalovaný v 1. rade tak, ako
doposiaľ aj v odvolaní uvádza, že predmetom konania nie je nárok na náhradu škody, ale nárok na
dávku sociálneho zabezpečenia vojakov. Z toho potom rezultuje miestna nepríslušnosť Okresného súdu
Prešov aj Okresného súdu Poprad. Uvedenou okolnosťou sa prvoinštančný súd vôbec nezaoberal, aj
keď odvolací súd v uznesení sp. zn. 17Co/36/2022 poukázal na to, že Okresný súd Poprad nie je súdom

na prejednanie tejto veci, pretože predmetom konania nie je individuálny pracovnoprávny spor.
Následne žalovaný v 1. rade namietal aj právomoc súdu konať a rozhodovať o uplatnenom nároku.
Právomoc súdu je povinný súd skúmať ex offo. O dávkach sociálneho zabezpečenia profesionálnych
vojakov podľa zákona čl. 328/2002 Z.z. rozhoduje žalovaný v 1. rade. Medzi žalobcom a žalovaným
v 1. rade existuje verejnoprávny vzťah sociálneho zabezpečenia. Je otázke, či § 5 ods. 5 zákona

č. 437/2004 Z.z. je ustanovením, ktorým zákonodarca výslovne presunul právomoc na rozhodovanie
o dávke sociálneho zabezpečenia zo žalovaného v 1. rade na súd, pretože súd posudzuje aj nároky
poškodených na náhradu škody na zdraví uplatňované podľa noriem súkromného práva (§ 444 OZ). Ust.
§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. nie je právnou normou, ktorá by výlučne určovala príslušnosť súdu na
konanie namiesto správneho orgánu. Žalovaný v 1. rade rozhoduje o dávke sociálneho zabezpečenia

v správnom konaní, v ktorom neprichádza do úvahy uzatváranie dohôd medzi správnym orgánom
a účastníkom konania, teda nie je možné naplnenie § 7 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. a zároveň nároky
žalobcu boli uspokojené na základe rozhodnutia žalovaného v 1. rade č. 4540240711901-50/2020
z 1.10.2020.
Pokiaľ je predmetom konania škoda na zdraví, žalovaný v 1. rade ako samostatná rozpočtová

organizácia odlišná od žalovaného v 2. a 3. rade opätovne uvádza, že žalobcovi žiadnu škodu na
zdraví nespôsobil, profesionálny vojak má hmotnoprávny vzťah iba s žalovaným v 3. rade, Slovenskou
republikou, vo forme vykonávania štátnej služby.
Žalovaný v 1. rade namietal aj výšku uplatňovaného nároku, poukázal na závery judikatúry súdov, napr.
na rozhodnutie NS SR č. 3Cdo/209/2017 a uviedol, že je potrebné individuálne posúdiť dôvodnosť

zvýšenia náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia, čo prvoinštančný súd vykonal nesprávne.
Žalobca vo veku 22 rokov v dôsledku úrazu vo veci 3Cdo/209/2017 sa stal nesebestačným, odkázaným
na pomoc iných a mal ochrnuté všetky štyri končatiny, používa vozík, ktorý nedokáže bez pomoci iného
aniovládať.Tammubolopriznanézvýšeniesťaženiaspoločenskéhouplatneniao25%,pričomzvýšenie
o 50 % nebolo považované za adekvátne, vzhľadom na porovnanie s inými postihnutiami, ktoré majú

ešte vážnejší charakter.
Žalovaný nebagatelizuje poškodenie zdravia žalobcu, ale vzhľadom na vykonané dokazovanie zastáva
názor, že v prípade žalobcu nebola naplnená požiadavka primeranosti priznanej náhrady vo vzťahu
k povahe následkov poškodenia zdravia, keď súdom bolo opätovne priznané zvýšenie náhrady sťaženia
spoločenského uplatnenia v rozsahu 25 % základnej náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia.

Zvýšenie náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia vychádza zo základného nároku na sťaženie
spoločenského uplatnenia, ktorá náhrada je satisfakciou za trvalé následky vzniknuté v dôsledku
poškodenia zdravia žalobcu. Ak by poškodenie zdravia u žalobcu nezanechalo nepriaznivé následky,
nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia by nevznikol. Žalovaný poukázal na závery
v lekárskom posudku A. D., kde za položku 253 za najzávažnejšie poškodenie lekár stanovil 1.000

bodov z možného rozpätia 260 – 1560 bodov, a poškodenie považoval u žalobcu za stredne ťažké.
Rovnakým spôsobom ako stredne ťažké bolo poškodenie zdravia posúdené aj Posudkovou komisiou
sociálneho zabezpečenia VÚSZ č. 5/2018. Subjektívne pociťovanie zhoršenia zdravotného stavu je
spravidla spôsobené aj vekom, keď zdravotné obmedzenia s pribúdajúcim vekom pribúdajú aj u osôb,
ktoré neutrpeli žiadne poškodenie na zdraví. Žalovaný poukázal na to, že sám žalobca z vyjadrenia

psychológa K. L. M. sa sám vyjadril o sebe, že je vrtkavý a impulzívny, avšak po úraze sa tieto vlastnosti
viac zvýraznili, čo má vplyv na rodinný a spoločenský život žalobcu a narušuje jeho sociálne vzťahy
a väzby v rodine, príbuzenstve. Z uvedeného vyplýva, že uvedenú okolnosť nie je možné u žalovaného
v 1. rade pripisovať výlučne úrazu.Pokiaľ sa týka zamestnania, pracovné uplatnenie by u žalobcu malo nepochybne pozitívny vplyv na
psychický stav žalobcu, tak, ako majú takýto vplyv rodinné výlety, čo vyplynulo z výpovede manželky.
Žalovaný netrval na tom, aby žalobca bol zamestnaný. Žalobca v minulosti bol zamestnaný, ale

zdravotný stav žalobcu nie je jediným dôvodom, čo mu bráni sa zamestnať. Nemožnosť zamestnať
sa môže byť zapríčinená napr. aj podmienkami na trhu práce, nedostatkom pracovných ponúk
zodpovedajúcich kvalifikácii a zdravotnému stavu uchádzača o zamestnanie.
Žalobca v priebehu konania tvrdil, že pred úrazom chodieval spolu s rodinou na výlety, čo po úraze
sa obmedzilo. Žalovaný však dodal, že napriek tomu však rodina bola spoločne po úraze žalobcu na

dovolenke či na výlete. Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa po úraze môže zúčastňovať v podobnej,
ako v predúrazovej miere, aktívne rodinného života, chodiť na výlety.
Preto, keďže žalobcovi už bola vyplatená základná náhrada sťaženia spoločenského uplatnenia vo
výške 45.180 eur, ktorá suma by mala kompenzovať zásah do rodinného, pracovného a spoločenského
života, zároveň je kompenzovaný dávkami sociálneho zabezpečenia, a to invalidným výsluhovým
dôchodkom a náhradou za stratu na služobnom plate 1.303,11 eur, priznaná náhrada zvýšená súdom až

na 25 % nie je primeraná vo vzťahu k povahe následkov poškodenia zdravia a k obmedzeniam žalobcu.
Preto žalovaný v 1. rade žiadal, aby súd v tomto rozsahu voči žalovaným v 1. rade žalobu zamietol.

7. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie aj žalovaní v 2. a 3. rade.
Žalovaní v 2. a 3. rade ako odvolací dôvod uviedli dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Poukázali

na uloženie úloh prvoinštančnému súdu v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu a uviedli, že aj
napriek tomu, že prvoinštančný súd konštatoval, že je preňho právny názor odvolacieho súdu záväzný,
prvoinštančný súd z vykonaného dokazovania vec nesprávne právne posúdil, keď uznal pasívnu vecnú
legitimáciu žalovaného v 2. a 3. rade spolu so žalovaným v 1. rade, ktorým bola všetkým uložená
povinnosť zaplatiť 11.295 eur žalobcovi. Prvoinštančný súd vec podrobne teoreticky rozobral, pokiaľ

sa týka otázky vecnej pasívnej legitimácie, avšak bez ďalšieho uviedol, že považuje pasívnu vecnú
legitimáciu žalovaných za danú.
S týmto názorom sa žalovaní v 2. a 3. rade nestotožnili a uviedli, že predmetom tohto sporu je otázka, či
má žalobca voči žalovaným nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, a teda
či je daná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre zvýšenie už priznanej náhrady a či sú

žalovaní nositeľmi tejto hmotnoprávnej povinnosti.
Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia je podľa zákona č. 328/2002 Z.z. náhradou úrazového
zabezpečenia. Túto náhradu priznáva, zvyšuje, znižuje, zastavuje a odníma profesionálnemu vojakovi
a pozostalým po ňom Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. Dávky úrazového zabezpečenia vypláca
profesionálnemu vojakovi a pozostalým po ňom Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. Účastníkmi

právneho vzťahu z úrazového zabezpečenia sú iba žalobca ako poškodený a žalovaný v 1. rade
ako inštitúcia zriadená na výkon sociálneho zabezpečenia profesionálnych vojakov, a to nielen preto,
že o týchto dávkach rozhoduje žalovaný v 1. rade, ale najmä z dôvodu, že tieto dávky aj vypláca.
Len žalovaný v 1. rade je tým subjektom, ktorý je v prípade priznania dávky poškodenej osobe
povinný zabezpečiť úhradu uplatneného nároku. Ak preto osobitný zákon zveruje oprávnenie rozhodnúť

o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súd v rozsahu najviac 50 %, povinným
subjektom bude žalovaný v 1. rade, teda ten, kto je povinný uhrádzať uvedenú dávku úrazového
zabezpečenia.
Obdobne je týmto spôsobom riešená otázka pasívnej vecnej legitimácie v rozhodnutí Krajského
súdu v Bratislave pod sp. zn. 9Co/100/2020, kde za pasívne vecne legitimovanú osobu zodpovednú

za vyplácanie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia bol označený Vojenský úrad sociálneho
zabezpečenia.
Žalovaní v 2. a 3. rade poukázali aj na rozsudok Mestského súdu Bratislava IV pod sp. zn.
B1-25C/60/2016 a vo všeobecnosti na vec, ktorá bola riešená Najvyšším súdom SR a týkala sa
obdobnej situácie alebo vzťahu ku všeobecnému sociálnemu poisteniu pod sp. zn. 2Cdo/166/2011, kde

vovšetkýchprípadochbolauvedenádávkauloženánazaplateniesociálnejpoisťovni,atočiužvojenskej
alebo všeobecnej sociálnej poisťovni.
Pokiaľ sa týka výšky, žalovaní v 2. a 3. rade namietali priznanú výšku zvýšenia sťaženia spoločenského
uplatnenia, pričom prvoinštančný súd nenaplnil premisu odvolacieho súdu uvedenú v uznesení
z 21.12.2023, ktorou bola uložená povinnosť prvoinštančnému súdu zohľadniť všetky okolnosti

jednoznačne, jasne a odôvodniteľne. Prvoinštančnému súdu neboli jasné okolnosti prejednávaného
prípadu, a preto vydal rozsudok vnútorne rozporný vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii a arbitrárny
vo vzťahu k priznanej výške náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.Aj v obdobnej veci Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/100/2020 bolo konštatované, že
posudzovanie dôvodnosti pre priznanie zvýšenia odškodnenia musí byť založené na konkrétnych,
objektívne preukázateľných skutočnostiach, bez ohľadu na subjektívne pociťovanie a prežívanie

vzniknutej ujmy žalobcu a nemôže sa ňou nahrádzať legislatívna činnosť normotvorcu ustanovená v § 5
ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. Preto, odhliadnuc od subjektívneho pochopenia vzniknutej ujmy, odvolací
súd nemohol priznať žalobcovi mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v maximálnej
výške, keď výsledky vykonaného doukazovania tomu nesvedčili.
V prejednávanej veci žalovaní v 2. a 3. rade poukázali na to, že prvoinštančný súd týmto spôsobom

nepostupoval a neposudzoval uplatnený nárok žalobcu objektívne. Namietali aj solidárnosť žalovaných
v prejednávanej veci, keď prvoinštančný súd sa touto otázkou vôbec nezaoberal. Žalovaní namietali aj
trovy konania žalovaných v 2. a 3. rade, kedy žalovaní považujú tento výrok prvoinštančného súdu za
nevykonateľný.
Keďže prvoinštančný súd napadnutý rozsudok odôvodnil rovnakým nedostatočným spôsobom ako
pôvodne zrušený prvoinštančný rozsudok, dôvody rozhodnutia sú nedostatočné, závery nemajú oporu

v zistených rozhodujúcich skutkových okolnostiach a právne posúdenie veci nie je možné považovať
za konzistentné, komplexne zohľadňujúce všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci. Preto aj
s poukazom na závery Ústavného súdu pod sp. zn. I.ÚS 243/2007, žalovaní v 2. a 3. rade žiadali, aby
odvolací súd prvoinštančný rozsudok zmenil a vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade žalobu zamietol ako
nedôvodnú. Uplatnili si náhradu trov konania v celom rozsahu.

8. K odvolaniam žalovaných sa žalobca písomne nevyjadril.

9. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP, vo veci nariadil pojednávanie podľa

§ 385 CSP, pretože zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je správne.

10. Podľa § 383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie,
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
Odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam. V danom prípade ide už v poradí o druhé rozhodnutie prvoinštančného súdu,
v súlade s § 390 CSP dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakoval sám odvolací súd a vyvodil skutkové
závery.
Odvolací súd vo veci vypočul strany sporu, vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a svedkov A. B.,
A. B., J. B., K. H., N. B., listinnými dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v spise, a to rozhodnutím o nepriznaní

výsluhového dôchodku, rozhodnutím o výške invalidného výsluhového dôchodku, zápisnicou o rokovaní
posudkovej komisie z 23.5.2018, a z 18.5.2022, rozhodnutím o tom, že žalobca je nespôsobilý
vykonávať štátnu službu, rozhodnutím žalovaného v 1 rade o priznaní sťaženia spoločenského
uplatnenia, lekárskymi správami od neurológa, psychológa, psychiatra, rozhodnutím žalovaného v 2.
rade o odvolaní, lekárskym posudkom o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, lekárskym

posudkom o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia psychiatra, ďalšími lekárskymi správami,
dohodou o pracovnej činnosti a ďalší mi listinami nachádzajúcim sa v spise, na základe čoho súd celú
vec posúdil takto:

11. Žalobca bol profesionálny vojak, príslušník vojenského útvaru XXXX K. vo funkcii B. K.. Dňa

11.5.2017 o 20:40 hod. v priestore posádkového cvičiska a strelnice F. J. B. utrpel služobný úraz,
vdôsledkučohomubolaspôsobenáškodanazdraví.Žalobcasiuplatnilvočižalovanémuv1.radenárok
na bolestné a na sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalobcovi žalovaný v 1. rade vyplatil bolestné
a sťaženie spoločenského uplatnenia v plnej výške. Okrem sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré
v základnom rozsahu predstavoval 45.180 eur, si žalobca uplatnil 20.590 eur ako 50 % zvýšenie tejto

náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalovaný v 1. rade túto finančnú čiastku odmietol
žalobcovi zaplatiť, pretože podľa žalovaného v 1. rade nenastali okolnosti, ktoré by odôvodňovali
zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nad výšku náhrady ustanovenej zákonom.
Pritom žalovaný v 1. rade poukázal na to, že tento nárok podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004
Z.z. môže zvýšiť len súd. Žalovaný pri uplatnení tohto zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia

uviedol, že jeho zdravotný stav pred úrazom bol veľmi dobrý, ako profesionálny vojak sa pravidelne
podroboval lekárskym prehliadkam. Úraz utrpel v čase, keď dovŕšil 37. rok života. Pred úrazom bol
zdravý, plnohodnotný muž plný energie, životného elánu. Plnil si nielen služobné povinnosti, ale bol aj
otcom a manželom, má dve deti, ktoré v čase úrazu mali 13 a 8 rokov. Pred úrazom bol aktívny, rodinaaktívne spolu trávila voľný čas, športovali, venovali sa fyzickým aktivitám. Uvedené okolnosti potvrdil
nielen sám žalobca pred prvoinštančným, ale aj odvolacím súdom, ale aj všetci vypočúvaní svedkovia,
ktorých výpoveď nespochybnili ani žalovaní.

12. Po tom, čo žalobca utrpel služobný úraz, jeho zdravotný stav a osobné prežívanie sa zmenilo.
Nielenže stratil čuch, chuť, má pooperačné jazvy a vážne mozgové a duševné poruchy. Žalobca sa
nevie riadnym spôsobom uplatniť na trhu práce, keď jeho zamestnanie v pracovnom pomere je veľmi
náročné, vzhľadom na obmedzenia, ktorými trpí, a to nielen pri vnímaní hluku a vonkajších podnetov, ale

aj vo vzťahu k ľuďom a vzájomným sociálnym interakciám, pretože zmenou osobnosti žalobcu tak, ako
to potvrdila aj A. G. F., psychiatrička žalobcu, tento je výrazne nervózny, vzájomné sociálne interakcie
udržiava veľmi ťažko a nemôže sa náležite zaradiť do pracovného procesu.

13. Oproti predchádzajúcemu obdobiu všetci svedkovia potvrdili, že žalobca je vznetlivý, má konfliktné
vzťahy v rodine, dokonca aj so synom a vedia ho rozrušiť aj také veci, ako očakávané skúšky detí na

vysokejškole,prípadneneurobenietakejtoskúškyanutnosťzopakovaťskúškunaďalšomtermíne.Tým,
že žalobca zmenil svoj život po úraze zásadným spôsobom a toto obmedzenie nebude trvať len krátky
čas, prípadne určitú dobu s prognózou zlepšenia, ale prognóza v danom prípade je skôr negatívna,
má podstatný vplyv na ďalšie prežívanie žalobcu a plnohodnotné vyžitie sa v spoločenskom, rodinnom
a pracovnom živote. Tu už nie je možné očakávať ani zaradenie sa žalobcu do bežného rekreačného

športovania, resp. do aktivít, ktoré zvládnu, aj keď vekovo starší, ale relatívne zdraví ľudia. Pri športovaní
musí byť žalobca obozretný, nesmie sa vystaviť väčšej námahe, pretože jeho zdravotný stav, keďže má
poškodený vážnym spôsobom mozog, by mohlo mať fatálne následky.

14. Obdobne je obmedzený aj v intímnom živote, dokonca, ako sám uviedol, berie tlmiace lieky.

15. Za dôležité je však možné považovať aj to, že manželka žalobcu potvrdila svojej svokre, svedkyni A.
B., že spolužitie so žalobcom je komplikované a že sa s ním rozvedie, pretože sa s ním nedá vydržať pre
výbuchy zlosti a agresivity, čo je možné považovať za principiálny a zásadný prvok, ktorý nie je možné
oceniť ani žiadnym bodovým ohodnotením lekárov a ani nie je možné túto okolnosť žiadnym spôsobom

vyhodnotiť v pozitívnom slova zmysle pre ďalší život žalobcu po služobnom úraze.

16. Pred odvolacím súdom matka žalobcu potvrdila, že žalobca je nervózny, má veľmi zlé vzťahy so
svojim synom. Dokonca ani žalobca a ostatné jej deti, teda súrodenci žalobcu sa vzájomným kontaktom
vyhýbajú, pretože takéto stretnutia sa skončia „zle“. Matka žalobcu potvrdila, že zdravotný stav žalobcu

sa stále len zhoršuje.
V rovnakom duchu sa vyjadrila aj dcéra žalobcu, ktorá potvrdila otcove problémy. Uviedla, že s bratom
vychádza otec veľmi zle a ani ona osobne nenachádza uňho ako rodiča podporu.
Rodinné problémy potvrdil brat žalobcu, s ktorým mali v minulosti veľmi dobrý vzťah. V súčasnej dobe
brat nielenže má zmenenú osobnosť, ale nemôže vykonávať ani fyzicky náročnejšiu činnosť a všetko

sa zhoršuje.
Svedkyňa K. H., v minulosti rodinná priateľka žalobcu a jeho rodiny pre správanie žalobcu úplne
obmedzila s jeho rodinou kontakt.

17. Po služobnom úraze žalobca stratil kontakt so svojimi kolegami, nebola mu ponúknutá žiadna

alternatíva civilného pracovnoprávneho pomeru.

18. Žalobca vyjadril obavy o svoju bezpečnosť pri strate čuchu a chuti. Potvrdil, že je držiteľom
vodičského oprávnenia, avšak fyzicky nezvláda toľko šoférovať ako v minulosti.

19. Žalobca a jeho manželka potvrdili, že lekári žalobcovi museli zmeniť psychiatrickú liečbu, keďže
pôvodné lieky už nezaberali.

20. Bolo zistené, že žalobcovi bol priznaný invalidný výsluhový dôchodok rozhodnutím Vojenského
úradu sociálneho zabezpečenia VÚSZ – 65402040711905/7 zo dňa 5.5.2018. Žalobca nie je spôsobilý

vykonávať štátnu službu pre zmeny v zdravotnom stave. Žalobcovi Vojenský úrad sociálneho
zabezpečenia uhradil sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 45.180 eur podľa lekárskeho
posudku.21. Z lekárskych správ predložených žalobcom vyplýva, že žalobca v budúcnosti sa musí vyhýbať
námahe, musí si liečiť bolesť, ktorou trpí, nie je možné, aby vykonával činnosti, pri ktorých musí
zabezpečovať rovnováhu tela, (napr. bicyklovanie), musí dodržiavať lekárske obmedzenia a kontinuálne

vykonávať liečbu psychiatrickú a psychoterapeutickú, musí vedome korigovať svoje správanie vo vzťahu
k okoliu, pretože bolo zistené, že jeho rozumové schopnosti sú oproti priemeru znížené. Taktiež je
emočne labilný, impulzívny s tendenciou ku konfliktom a depresívne ladený, čo má podstatný vplyv na
jeho sociálne interakcie.
Ďalej odvolací súd z doplneného a zopakovaného dokazovania zistil, že žalobca sa podrobil viacerých

operácií, má vložené titánové platničky v tvárovej časti a v prednej časti hlavy, čo sám žalobca uviedol.
Keďže sám nemôže vykonávať fyzickú aktivitu, z vlastného si financuje rehabilitácie a masáže.

22. Uvedený skutkový stav následne odvolací súd posúdil v závislosti od odvolacích námietok
žalovaných v 1. rade a v 2. a 3. rade.

23. Základnými odvolacími námietkami žalovaných bola námietka právomoci súdu, miestnej príslušnosti
súdu a otázka pasívnej vecnej legitimácie žalovaných. Tieto námietky mali procesnoprávny charakter.
Následne všetci žalovaní namietali aj výšku priznaného zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.

24. Všetky procesnoprávne námietky žalovaných je možné vyriešiť po tom, akým spôsobom sa

vyhodnotí uplatnený nárok žalobcu.
Už odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení sp. zn. 17Co/36/2022-223 upriamil
prvoinštančnýsúdnariadneposúdenieuplatnenéhonárokuapomenovanietohtonároku,pretožepokiaľ
bude súd vedieť pomenovať hmotnoprávne uplatnený nárok, v takom prípade bude vedieť správne
odpovedať aj na námietky žalovaných, ktoré boli vznášané v priebehu prvoinštančného konania a ktoré

opakujú aj v odvolaní a na ktoré nenachádzajú odpovede v odôvodnení napadnutého rozsudku v takom
rozsahu, aby tieto odpovede boli presvedčivé a náležité.
Keďže ani odvolací súd na uvedené odvolacie námietky žalovaných nenachádza odpovede, resp.
odpovedesúveľmistrohéanedostatočnepresvedčivé,odvolacísúdkjednotlivýmodvolacímnámietkam
uvádza:

25. Žalovaný v 1. rade namietal právomoc súdu vo veci konať a rozhodovať, pretože ust. § 5 ods. 5
zák. č. 437/2004 Z.z. nie je právnou normou, ktorá výlučne určuje príslušnosť súdu na konanie o dávke
sociálneho zabezpečenia. Podľa žalovaného v 1. rade o uplatnenom nároku rozhodujú správne orgány.
Otázkou právomoci súdu sa prvoinštančný súd nezaoberal explicitne, ale vo veci konal.

Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromné právne veci, ak
ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
Z uvedeného vyplýva právomoc súdu rozhodovať o všetkých právnych záležitostiach
súkromnoprávneho charakteru a na základe konkrétneho zákonného ustanovenia aj iné právne
záležitosti.

Žalobca si uplatňuje nárok zo sociálneho zabezpečenia profesionálneho vojaka vo forme úrazového
zabezpečenia (§ 1 ods. 1 písm. b) zák. č. 328/2002 Z.z.).
Podľa § 20 ods. 1 písm. b) zák. č. 328/2002 Z.z. profesionálnemu vojakovi, ktorý utrpel služobný úraz
sa poskytuje v rozsahu, v akom služobný úrad alebo služobný orgán za škodu zodpovedá náhrada za
bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia. Ust. § 22 zák. č. 328/2002 Z.z. určuje, že

náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo podľa
osobitných predpisov.
Týmto osobitným predpisom je z. č. 437/2004 Z.z. Tento zákon v ust. § 3 určuje podmienky náhrady
škody za bolesť a v § 4 podmienky náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré sú
kvantifikované na základe lekárskeho posudku (§ 7 a nasl. zák. č. 437/2004 Z.z.).

Podľa § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie
invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %.
Citované zákonné ustanovenie umožňuje iba súdu zvýšiť sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu
až do výšky 50 % sťaženia spoločenského uplatnenia (vrátane zvýšenia posudzujúcim lekárom) za
splnenia zákonných predpokladov. Preto právomoc súdu konať a rozhodovať je daná.

Rovnaký záver vyplýva aj z Rozhodnutia o odvolaní, vydaného Ministerstvom obrany SR z 4.6.2020
č.: SEĽUZ-26-8/2020-OdSP, ktorým bolo rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č.
ÚSZ—4540240711901-32/2020-Ooč zrušené, kde na strane 9, odsek 6 zhora je uvedené: „Odvolací
orgán uvádza, že právomoc na konanie a rozhodovanie vo veciach zvýšenia náhrady za sťaženiespoločenského uplatnenia v prípadoch osobitného zreteľa podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. je
daná súdu a nie Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia.“ Uvedený názor Ministerstva obrany SR
podporne potvrdzuje závery odvolacieho súdu.

26. Žalovaní namietali pasívnu vecnú legitimáciu. Žalovaný v 1. rade tvrdil, že je daná zodpovednosť
žalovaných v 2. a 3. rade, žalovaní v 2. a 3. rade tvrdili zodpovednosť žalovaného v 1. rade.
Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy žalobca je subjektom hmotnoprávneho
oprávnenia, o ktoré v konaní ide a žalovaný je subjektom hmotnoprávnej povinnosti, ktorú si uplatňuje

žalobca.
Žalobca v žalobe tvrdil, že všetci žalovaní sú nositeľmi hmotnoprávnej povinnosti zaplatiť mu zvýšenie
sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalobca tvrdil, že žalovaný v 1. rade zodpovedá za uplatnený nárok
podľa § 22 zák. č. 328/2002 Z.z., v spojení s § 81 ods. 1, 2 zák. č. 328/2002 Z.z. Žalovaného v 2. a 3. rade
za zodpovedné subjekty označil len z opatrnosti. Žalovaný v 2. rade podľa § 79 zák. č. 328/2002 Z.z.
riadi a kontroluje sociálne zabezpečenie vojakov a zároveň je aj odvolacím orgánom, ak ide o odvolanie

proti rozhodnutiu žalovaného v 1. rade (§ 84 ods. 4 písm. b) zák. č. 328/2002 Z.z.).
Podľa § 2 ods. 6 zák. č. 321/2002 Z.z. o ozbrojených silách SR štát v konaní pred súdmi vo veciach
ozbrojených síl zastupuje Ministerstvo obrany SR. Preto je daný podľa žalobcu nárok aj voči tomuto
subjektu (žalovaný v 3. rade).
Prvoinštančný súd uvedenú argumentáciu žalobcu považoval za správnu a pasívnu vecnú legitimáciu

všetkých žalovaných za danú.
Vzhľadomnanámietkyžalovanýchodvolacísúdprávnyzáverprvoinštnačnéhosúdupreskúmaladospel
k záveru, že pasívne vecne legitimovaným subjektom je Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia.
Žalovaným v 2. a 3. rade povinnosť plniť žalobcovi nesvedčí.
Podľa § 81 ods. 1, 2 zák. č. 328/2002 Z.z. dávky úrazového zabezpečenia priznáva, zvyšujú, znižuje,

zastavuje a odníma a vypláca profesionálnemu vojakovi a pozostalým po ňom Vojenský úrad sociálneho
zabezpečenia.
Žalobca ako profesionálny vojak si uplatnil zo sociálneho zabezpečenia plnenie z úrazovej dávky
vo forme zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, pretože utrpel služobný úraz.
Tohto vzťahu sa zúčastňuje na jednej strane žalobca. Na druhej strane to je Vojenský úrad

sociálneho zabezpečenia, zriadený na účely priznania, zvýšenia, zníženia, zastavenia, odňatia alebo
vyplatenia dávky úrazového zabezpečenia profesionálnemu vojakovi. Bodové ohodnotenie sťaženia
spoločenského uplatnenia žalobcu lekárskym posudkom nikto nerozporoval. Vojenský úrad sociálneho
zabezpečenia túto dávku úrazového poistenia žalobcovi uhradil v plnej výške určenej lekárskym
posudkom 45.180 eur.

Osobitný zákon č. 437/2004 Z.z. zveruje podľa § 5 ods. 5 rozhodnúť o zvýšení náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia súdu, nijakému inému orgánu. V takom prípade je daná právomoc vo veci
rozhodnúť súdu. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia toto súdom ustálené zvýšenie pôvodného
základného nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia profesionálnemu vojakovi vypláca. Teda na
právnom vzťahu so žalobcom žalovaný v 2. rade a žalovaný v 3. rade v rozsahu uplatneného nároku

neparticipuje. Žalovaný v 2. rade Ministerstvo obrany SR je vo vzťahu k žalovanému v 1. rade odvolacím
orgánom. SR – Ministerstvo obrany SR síce vystupuje v sporoch ako štát pri riešení otázok ozbrojených
síl, nemá však kompetenciu priznať, vyplatiť dávku úrazového zabezpečenia.
Obdobne sa s otázkou právomoci súdu, vecnej legitimácie žalovaných zaoberal KS Bratislava sp. zn.
9Co/100/2020 alebo Mestský súd Bratislava IV. sp. zn. 51-25C/60/2016 a analogicky aj NS SR sp. zn.

2Cdo/166/2011.
Tento záver odvolacieho súdu len nepriamo, ale podporne potvrdzuje aj ust. § 6 ods. 1 zák.
č. 437/2004 Z.z., podľa ktorého poskytovateľ náhrady (t.j. v prejednávanej veci Vojenský úrad
sociálneho zabezpečenia) a poškodený (teda žalobca) môžu uzatvoriť dohodu o náhrade za sťaženie
spoločenského uplatnenia, a to aj nad výšku náhrady ustanovenú týmto zákonom, najviac však do výšky

náhrady ustanovenej v § 5 ods. 5.

27. Na základe uvedeného potom vyriešenie otázky miestnej príslušnosti súdu tak, ako to uviedol
prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí je správne.
Keďže v uplatnenom nároku rozhoduje len súdu (§ 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z.z.) a uplatnený nárok

predstavuje zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, teda nároku, ktorý vo svojej
podstate je nárokom na náhradu škody na zdraví, ktorý vypláca Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia
ako dávku úrazového zabezpečenia profesionálnemu vojakovi, ktorý utrpel služobný úraz. Potom
miestna príslušnosť je daná na výber medzi všeobecným súdom žalovaného (§ 13 a § 15 ods. 1 CSP)a súdom, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody (na zdraví) (§ 19
písm. b) CSP). Žalobca mal možnosť si vybrať súd, ktorý o jeho nároku bude konať a rozhodovať. Toto
právo prislúcha len žalobcovi a podaním žaloby nie je možné voľbu meniť.

Žalobca si zvolil súd, v obvode ktorého došlo k udalosti, ktorá zakladá právo na náhradu škody, v F. J.
B., ktorá sa nachádza v obvode Okresného súdu Prešov (§ 19 písm. b) CSP).
O miestnej príslušnosti, pokiaľ je žalobcom zvolená správne, na námietku žalovaného súd osobitne
nerozhoduje, postačuje, ak zaujme stanovisko v rozhodnutí o veci, čo sa aj v prejednávanej veci stalo.
Preto uvedenú námietku žalovaného v 1. rade odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

28. Po tom, čo odvolací súd zaujal stanovisko k uvedeným námietkam žalovaných, skúmal námietky
žalovaných na priznanú výšku zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.
Podľa § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z.z. v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie
invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %.
Odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku predstavuje už samo o sebe

náhradu za následky škody na zdraví, ktoré sú trvalého charakteru a majú preukázateľne nepriaznivý
vplyv na uplatnenie žalobcu v živote a spoločnosti. V lekárskom posudku sa zohľadňuje existencia
výnimočných skutočností, ktoré odôvodňujú záver, že najmä vzhľadom na uplatnenie poškodeného
(žalobcu) v živote a spoločnosti (napr. pri výkone doterajšieho povolania, pri uspokojovaní životných
potrieb, spoločenských potrieb, možnosť uplatniť sa v rodine, politickom, kultúrnom, športovom živote)

aj s ohľadom na jeho vek v čase vzniku škody na zdraví a na jeho predpokladané uplatnenie sa v živote,
nemožno obmedzenia poškodeného vyjadriť len odškodnením z lekárskeho posudku.
Uznanie invalidity podľa § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z.z. je jedným, nie však jediným dôvodom hodným
osobitného zreteľa, pri splnení ktorého môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť
najviac o 50 % (NS SR R 35/2013, uznesenie sp. zn. 5Cdo 212/2010).

29. Odvolací súd skúmal okolnosti majúce vplyv na rozhodovanie o výške zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia a zistil, že žalobca podľa posudku posudkovej komisie sociálneho
zabezpečenia Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia zo dňa 23.5.2018 sa stal invalidným
v dôsledku úrazu vzniknutého pri výkone vojenskej služby a schopnosť vykonávať primerané civilné

zamestnanie sa znížila o 50 %. Invalidita vznikla 5.5.2018. Žalobcovi bol priznaný invalidný výsluhový
dôchodok. Rozhodnutím Ministerstva obrany SR č.p. 21Hl RK-41-24/2014 bol žalobca uznaný za
nespôsobilého vykonávať štátnu službu.
Žalobcovi bolo Vojenským úradom sociálneho zabezpečenia priznané sťaženie spoločenského
uplatnenia vo výške 45.180 eur, ktoré vychádzalo z lekárskeho posudku zo dňa 13.2.2019 A. D. a O. A.

D., P., A., ktorí zohľadnili parciálnu stratu chutí, čuchu v dôsledku poškodenia frontálneho laloku mozgu
bez perspektívy zlepšenia, pooperačné jazvy asi 12 cm2. Na základe lekárskeho posudku o sťažení
spoločenského uplatnenia A. F. G., psychiatričky, zohľadnili aj vážne mozgové a duševné poruchy po
ťažkom poranení hlavy. Psychiatrička v dôsledku narušenia osobnosti v dôsledku ťažkého úrazu hlavy
a poruchy pamäte toto poškodenie charakterizovala ako organickú poruchu osobnosti.

Spolu sťaženie spoločenského uplatnenia predstavovalo 2.230 bodov.
Žalobca podľa predložených dokladov pravidelne navštevuje nielen psychiatrickú ambulanciu, ale aj
psychológa, neurologickú ambulanciu.

30. Žalobca si v žalobe ako základ uplatnil zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 22.590

eur, čo predstavuje 50 %. Okrem dôvodov uvedených v lekárskom posudku poukázal na to, že pred
úrazom (11.5.2017) bol ako profesionálny vojak zdravotne v poriadku. Úraz sa mu stal v 37. roku života,
v čase plného zdravia, energie, elánu, kedy spoločne s manželkou vychovával 2 deti, spoločne trávili
čas športovaním, fyzickými aktivitami. Žalobca sa venoval futbalu, hokeju, florbalu, tenisu, lyžovaniu,
plávaniu, čo v súčasnej dobe už nemôže. Žalobca má obmedzenú možnosť sa zamestnať, keď na

dohodu o pracovnej činnosti pracoval v čase od 24.10.2018 do 17.1.2019.
Rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 11C/82/2021-184 zo dňa 15.3.2022 bol čiastočne, čo do
sumy 11.295 eur nárok žalobcu zamietnutý. Rozsudok v tomto rozsahu sa stal právoplatným dňa
29.4.2022. Čiastočné zamietnutie považoval v tom čase prvoinštančný súd za spravodlivé. Tento výrok
prvoinštančného rozsudku napadnutý odvolaním žalobcom nebol.

Vyhovujúci výrok, odvolací súd Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 17Co 36/2022-223 zo dňa
27.6.2023 zrušil pre nedostatok skúmania právomoci, príslušnosti súdu a vecnej legitimácie žalovaného
a nedostatočne odôvodneného rozhodnutia vo vyhovujúcom výroku.31. Predmetom konania preto ostal nárok žalobcu na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia už
len vo výške 25 % zo základného ohodnotenia z lekárskeho posudku, čo predstavuje sumu 11.295 eur.
Dôvody zvýšenia uplatneného nároku žalobca nezmenil, len doplnil aktuálnejšími lekárskymi správami

a zápisnicou z rokovania posudkovej komisie, z ktorej vyplýva, že celková miera poklesu pracovného
potenciálu žalobcu aj naďalej (po 18.5.2022) je 50 %.

32. Odvolací súd vychádzajúc zo všeobecných kritérií, na základe ktorých je možné mimoriadne zvýšiť
sťaženie spoločenského uplatnenia individuálne skúmal okolnosti, ktoré nastali u žalobcu a ktoré boli

preukázané naviac, oproti lekárskemu posudku, kde nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia bol
žalobcovi priznaný v plnej výške. Zistil, že pri služobnom úraze bol žalobcovi poškodený životne dôležitý
orgán, mozog. V rámci fungovania všetkých životne dôležitých procesov ľudského tela a samotného
bytia niet dôležitejšieho orgánu, nie je ho možné nahradiť, prípadne zabezpečiť jeho funkciu podporne
kompenzačnými pomôckami.
Samotná táto skutočnosť je tak vážna, že spolu s invaliditou postačuje na priznanie nároku žalobcovi

podľa § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z.z.
Škodu na zdraví žalobcu nie je možné žiadnym spôsobom zmierniť, prípadne vyliečiť. Žalobca
v záujme udržania aspoň aktuálnej zdravotnej kondície musí pravidelne navštevovať viacero odborných
ambulancií, podrobovať sa doživotnej liečbe a svoj životný štýl musí v každom ohľade prispôsobiť
zdravotnému stavu. Ani jeden odborný lekár vo svojich záveroch z vyšetrení neuviedol perspektívu

uzdravenia žalobcu a z obsahu ich nálezov má zdravotný stav žalobcu skôr tendenciu sa zhoršovať, ak
nebude dodržiavať indikované obmedzenia. Rehabilitáciu a masáže si žaloba uhrádza z vlastného.

33. Za škodu na zdraví zodpovedá výlučne služobný úrad podľa § 20 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z., nie
žalobca. Spoluzavinenie žalobcu nikto netvrdil, zistené nebolo.

34. V čase pred úrazom žalobca bol profesionálny vojak, spĺňal všetky predpoklady pre výkon
štátnej služby v armáde. Nemal žiadne zdravotné obmedzenia, nič ho neobmedzovalo v rodinnom,
spoločenskom, služobnom, športovom živote.
Aktuálne žalobca síce je sebestačný v samoobslužných činnostiach, avšak má problémy so spánkom, je

podráždený, kričí, zhoršila sa mu krátkodobá pamäť, ťažko sa sústreďuje, pobolieva ho hlava, mení sa
mu nálada. Žalobca negatívne reaguje na hluk, záblesky svetla, je neistý, impulzívny, zle sa adaptuje na
nové situácie. Podľa záverov lekára psychiatra má trvalo zmenenú osobnosť v dôsledku prežitej traumy.
Posttraumatické zmeny u žalobcu pretrvávajú napriek liečbe. Je výrazne depresívne a úzkostne ladený.
Prognóza, napriek mladému veku, podľa A. G. nie je priaznivá, stav má chronický priebeh a vzhľadom

na dĺžku trvania ho možno považovať za trvalý.

35. V minulosti bol žalobca riadne zamestnaný, zo svojho príjmu zabezpečoval svoju rodinu.
V zamestnaní sa pracovne realizoval. V súčasnej dobe je nezamestnaný, s výnimkou 4 mesiacov, kedy
pracoval na tzv. dohodu o vykonaní práce. Je pravdou, že zo sociálneho zabezpečenia podľa zák. č.

328/2002Z.z.mupatriadávky,ktorémajúvýpadokpríjmužalobcukompenzovať,avšaktýmtospôsobom
nie je možné kompenzovať pracovnú či profesnú realizáciu žalobcu.
Žalobca sa v minulosti aktívne zapájal do rodinného života, športoval, venoval sa deťom, čo v súčasnej
dobe je značne obmedzené, najmä z dôvodu, že v dôsledku zmien v osobnosti žalobcu v aktívnu účasť
na týchto aktivitách už nie je možné objektívne očakávať.

36. Žalovaný v odvolaní namietal, že žalobca napriek utrpenému služobnému úrazu sa zúčastňuje
rodinných výletov či dovoleniek v Chorvátsku, teda môže sa v rovnakej podobe zúčastňovať rodinného
života, čo je pre jeho zdravotný stav prospievajúce.
K uvedenej námietke odvolací súd musí dodať, že namietané nazeranie na účasť žalobcu na rodinnom

živote je príliš jednostranné. Len účasť na uvedených aktivitách bez aktívneho prístupu napr. na
ich výbere, trvaní, obsahu, spoluprežívaní s rodinou je taká zmena, ktorá nemôže byť porovnávaná
s obdobím pred služobným úrazom a považovaná za totožnú. Je potrebné si uvedomiť, že žalobca má
úrazom zmenenú osobnosť, je depresívne ladený, výbušný, obmedzovaný vonkajšími podnetmi, čo mu
objektívne neumožňuje mať z rovnakej aktivity v súčasnej dobe rovnaký zážitok a uspokojenie.

Žalobca v minulosti bol riadne zamestnaný, plnil si svoje pracovné povinnosti, udržiaval vzťahy
s osobami, ktoré mali rovnaké profesionálne záujmy a tak sa uspokojovali jeho potreby sa realizovať
aj mimo rodinného života. Ako bolo zistené, žalobca napriek krátkej dobe, zamestnaný nie je a jeho
pracovné ambície sú úplne obmedzené v dôsledku poškodenia zdravia.37. V neposlednom rade odvolací súd dodáva, že žalobca pri služobnom úraze prišiel o čuch a chuť.
Ide o 2 zmysly (z 5), ktoré pri svojom živote nemôže žalobca vôbec využívať a nie je ani nádej na ich

obnovenie.
Čuch má veľký emočný význam. Čuchové podnety sa často spájajú s prežívaním pocitov, ktoré si vďaka
tomu človek ľahšie zapamätá. Spolu s chuťou ide o zmysly, ktoré sú pre človeka dôležité pri prijímaní
potravy, rozoznávaní nebezpečenstva, plnia funkciu aj v rámci sociálneho správania. Dysfunkcia čuchu
a chuti sa okrem iného spája aj s poruchami nálady, nechutenstva a prejavmi depresie.

38. Všetky uvedené okolnosti zvážil odvolací súd po zopakovaní dokazovania a dospel k záveru, že
záver prvoinštančného súdu o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobcu je
primeraný v rozsahu 25 %, čo v číselnom vyjadrení predstavuje 11.295 eur, ktorá suma má kompenzovať
ďalšie obmedzenia v živote žalobcu, ktoré nebolo možné zohľadniť v lekárskom posudku o sťažení
spoločenského uplatnenia, ktoré sú nezvratné, neodstrániteľné, neliečiteľné a žalobca musí týmto

obmedzeniamprispôsobovaťcelésvojebytie.Týmzaťažujenielenseba,aleovplyvňujeajrodinučiširšie
spoločenské väzby.

39. Nárok žalobcovi je možné za zákonom predpokladaných okolností priznať ako poslednú
kompenzáciu škody na zdraví utrpenú služobným úrazom. Zákon ďalšie odškodnenie v tejto škodovej

udalosti už nepozná.

40. Preto odvolací súd žalobcovi uplatnený nárok priznal v rozsahu, ako bol predmetom konania, vo
vzťahu k žalovanému v 1. rade. Žalobu voči žalovaným v 2. a 3. rade ako osobám, ktorým povinnosť
platiť uplatnený nárok nesvedčí, súd zamietol.

Vzhľadom na uvedené okolnosti odvolací súd napadnutý prvoinštančný rozsudok podľa § 388 CSP
zmenil, žalobcovi voči žalovanému v 1. rade priznal nárok na 25 % zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia, čo predstavuje 11.295 eur a žalobu voči žalovaným v 2. a 3. rade zamietol ako nedôvodnú.
Lehota na plnenie vyplýva z § 232 ods. 3 CSP.

41. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP, v spojení s § 255 ods. 1 CSP
a § 257 CSP.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Citované zákonné ustanovenie vychádza z úspechu strany sporu vo veci, teda zo zodpovednosti za
výsledok sporu. Túto zásadu je potrebné uplatňovať aj v prejednávanej veci, kedy výška plnenia závisela

od úvahy súdu.
Ak žalobcovi bol priznaný aspoň čiastočný nárok na plnenie, teda čo do základu bol jeho nárok
považovaný za dôvodný, v takom prípade nie je možné ho považovať za neúspešnú stranu sporu
a zaťažiť ho zodpovednosťou za trovy konania, keď výsledok plnenia (teda výška) nebol predvídateľný,
závisel od úvahy súdu.

Prvoradé je, že žalobca bol úspešný čo do základu uplatneného nároku, teda že mu nárok na
náhradu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia patrí. Výška určená úvahou súdu má druhotný,
nadväzujúci charakter.
Žalobca voči žalovanému v 1. rade bol plne úspešnou stranou sporu, pretože základ nároku bol
jednoznačne preukázaný. Výška plnenia, ako druhoradé kritérium závisela od úvahy súdu, preto

žalobcovi súd priznal nárok na náhradu trov konania, ktorých výška bude závisieť od prisúdenej sumy
(§ 255 ods. 1 CSP).
O trovách konania medzi žalobcom a žalovanými v 2. a 3. rade odvolací súd rozhodol podľa § 255
ods. 1 CSP s tým, že žalobca žiadal aplikovať ust. § 257 CSP. Poukázal najmä na charakter tohto
konania a žiadal zohľadniť procesný postup týchto žalovaných v konaní pri posudzovaní pasívnej vecnej

legitimácie a pri posudzovaní samotného predmetu sporu.
Žalovaní v 2. a 3. rade pred odvolacím súdom nenamietali dôvody tvrdené žalobcom pre aplikáciu ust. §
257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania, ale súčasne poukázali na to, že v prípade úspechu v spore
tieto trovy predstavujú len trovy cestovného a stravného.
Pri rozhodovaní o trovách konania medzi žalobcom a žalovanými v 2. a 3. rade podľa § 255 ods. 1 CSP

za trovy žalovaných v 2. a 3. rade zodpovedá žalobca, pretože jeho nárok čo do základu bol voči týmto
žalovaným zamietnutý. V priebehu konania bolo zistené, že žalovaní v 2. a 3. rade nie sú pasívne vecne
legitimované subjekty vo vzťahu k žalobcovmu nároku. Preto za trovy konania zodpovedá žalobca.Žalobca žiadal aplikovať moderačné ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná
náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
Odvolací súd zistil, že na strane žalobcu v tomto prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa

pre úplné upustenie od náhrady trov konania žalovaným v 2. a 3. rade. Vzhľadom na charakter sporu,
pretože ide o spor o náhradu škody na zdraví, kedy žalobca utrpel služobný úraz by vzhľadom na
jeho preukázané obmedzenia úhrada čo i len cestovného a stravného zástupkyni žalovaných v 2. a 3.
rade mohla sa javiť ako neprimeraná tvrdosť byť zodpovedný za trovy konania subjektom, ktorí vo
veci vystupovali aj čo do základu nároku a namietali aj výšku nároku, ktorú dokonca rozporovali vo

svojich podaniach vôbec, ako neprimerane tvrdé, nespravodlivé. Za služobný úraz zodpovedá v plnej
miere žalovaný v 2. rade, spoluvina žalobcu dokonca ani nebola namietaná, len povinnosť plniť má
žalovaný v 1. rade. Bolo preto pre účely istoty zo strany žalobca logické, že za žalovaných označil aj
žalovaného v 2. a 3. rade. Problematika zodpovednosti za služobný úraz profesionálneho vojaka je
ojedinelým predmetom konania, uvedená problematika nie je (na rozdiel od iných ozbrojených zložiek,
napr. policajtov) riešená bežne a len sporadicky existujú obdobné veci.

Ako bolo zistené, žalobca má príjem vo forme invalidného dôchodku a dorovnania do výšky platu,
z uvedeného si hradí bežné životné potreby, ale aj výdavky na rehabilitáciu a masáže, preto akékoľvek
odčerpávanie finančných prostriedkov primárne určených pre pokrytie jeho potrieb by za tejto situácie,
ktorá je predmetom sporu, nebolo spravodlivé. Preto žalovaným v 2. a 3. rade nárok na náhradu trov
konania voči žalobcovi, ktorý bol v tomto rozsahu voči nim neúspešný, nepriznal.

O trovách konania rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením podľa § 262 ods. 1, 2 CSP.

42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).