Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, May 29, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 15CoP/114/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5120201304
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5120201304.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a
členiek senátu Mgr. Silvie Tisovej a JUDr. Miriam Štillovej, pôvodne vo veci starostlivosti súdu o maloleté
dieťa: t. č. plnoletý A. B., nar. XX.XX.XXXX, pobytom C. D. XXX/X, dieťa rodičov: matka E. B., nar.
XX.XX.XXXX, pobytom C. D. XXX/X, zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Chlapík, s.r.o. so sídlom
Žilina, Sládkovičova 13, IČO: 47 232 075, a otec: A. B., nar. XX. XX. XXXX, pobytom A. F. XX, G.,

zastúpený: Advokátska kancelária Hagara-Hagarová, s.r.o., so sídlom Daniela Dlabača 35, Žilina, IČO:
36 806 498, o návrhu matky o zvýšenie výživného, o návrhu otca o zmenu zverenie maloletého dieťaťa,
na odvolanie matky voči rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 21P/24/2020 - 462 zo dňa 14.10.2022,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch IV. a VII. zrušuje a konanie o zmenu zverenia maloletého
dieťaťa a úpravu styku s ním z a s t a v u j e .

II. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvostupňový súd“)
zvýšil vyživovaciu povinnosť otca na vtedy maloletého (ďalej len „mal.“) A. na sumu 450 eur počnúc

30.01.2020 do 14.02.2022 (výrok I.) s tým, že nedoplatok na výživnom za obdobie od 30.01.2020 do
14.02.2022 vo výške 714,99 eur je otec povinný zaplatiť v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku
(výrok II.). Vo zvyšnej časti návrh matky na zvýšenie výživného zamietol (výrok III.). Vtedy mal. A. zveril
do osobnej starostlivosti otca (výrok IV.) a matku zaviazal prispievať na jeho výživu sumou 100 eur
mesačne počnúc od 15.02.2022 (výrok V.).
Nedoplatok za obdobie od 15.02.2022 do 31.10.2022 vo výške 849,99 eur matku zaviazal zaplatiť

v lehote 12 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia (výrok VI.). Styk matky s mal. A. neupravil (výrok
VII.). Poznamenal, že týmto dochádza k zmene rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 21P/225/2016
- 103 zo dňa 06.03.2017 v časti úpravy výživného a zverenia mal. A. (výrok VIII.). O trovách konania
rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu (výrok IX.).
Prvostupňový súd pri rozhodovaní poukázal na ust. § 36 ods. 1, § 24 ods. 3 a ods. 4, § 25 ods. 1 a 2,
§ 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 a 3 zákona č. 36/2005 Z. z.

o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“).
Pri posudzovaní návrhu matky na zvýšenie výživného vychádzal zo skutočnosti, že naposledy bolo
o výživnom rozhodované v roku 2017, odkedy uplynuli 4 roky. V tom čase maloletý navštevoval II. stupeň
základnej školy (5. ročník), jeho výdavky dosahovali 570 eur mesačne, matka pracovala ako SZČO
s priemerným čistým mesačným príjmom okolo 800 eur a otec bol zamestnaný s priemerným čistým
mesačným príjmom okolo 2.000 eur. Zistil aktuálne pomery, keď matka naďalej pracuje ako SZČO -

kaderníčka s vlastným salónom a dosahuje príjem 800 - 1.500 eur mesačne v závislosti od objednávok.
Podľa daňových priznaní v rokoch 2018 až 2021 príjmy matky dosahovali 4.216 eur až 5.711 eur privýdavkoch2.606euraž4.397eur,svýsledkomhospodárenia(zisk)od1.202,63eurdo1.609,96eur.Mal
preukázané, že v rokoch 2020 - 2022 v súvislosti s prijatými opatreniami pre Covid19 jej boli poskytnuté
dotácie. Poukázal na matkou vyčíslené výdavky, ktoré má v súvislosti s bývaním v štvorizbovom byte

vo C. D., ako aj potrebami vtedy mal. A. a jej bežnými potrebami. U otca zistil, že je zamestnaný, jeho
priemerný čistý mesačný príjem bol v roku 2019 v sume 2.632,57 eur, v roku 2020 v sume 2.847,77 eur,
v roku 2021 v sume 3.378,15 eur a za 01 - 07/2022 v sume 3.698,81 eur. Poukázal aj na otcom vyčíslené
výdavky v súvislosti so starostlivosťou o syna a jeho potrebami, pričom u otca konštatoval pribudnutie
vyživovacej povinnosti k mal. dcére H., nar. XXXX, žijúcej s ním v spoločnej domácnosti. U maloletého

zistil zmenu pomerov v septembri 2021 spojených s nástupom na strednú školu na D. I. v G. a so
skutočnosťou,žeaktívnešportuje.Zistilajvýdavkynazdravotnústarostlivosť(oči,zuby).Konštatoval,že
na strane dieťaťa došlo ku kvalifikovanej zmene pomerov a výdavky u dieťaťa ustálil spolu vo výške cca
600 eur mesačne. Zohľadnil, že obaja rodičia zakupujú dieťaťu športové oblečenie a obuv a poskytujú
mu vreckové. U otca zohľadnil, že mu založil investičné sporenie, ako aj účet, s ktorým môže nakladať
a zaplatil mu aj vodičský kurz. Okrem uvedeného prihliadol k všeobecnému nárastu životných nákladov

konštatujúc, že príjem otca je podstatne vyšší ako príjem matky.
Zvýšené výživné na vtedy maloletého platené k rukám matky priznal od podania návrhu (30.01.2020) do
času, od ktorého upravoval vyživovaciu povinnosť matky, t. j. do 14.02.2022. Zohľadnil pritom, že otec
si plnil vyživovaciu povinnosť vo výške 330 eur mesačne riadne a načas a nedoplatok určil ako rozdiel
medzi určeným a plateným výživným vo výške 714,99 eur, ktorý zaviazal otca zaplatiť v dlhšej lehote

ako ukladá ust. § 232 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
Súd prvej inštancie pristúpil k zmene úpravy výkonu rodičovských práv a povinností konštatujúc zmenu
zabezpečovania v starostlivosti o dieťa, ktoré sa z dôvodu minimalizácie času tráveného prepravovaním
po nástupe na strednú školu so súhlasom matky počas týždňa, kedy malo vyučovanie a tréningy,
zdržiavalo u otca. Zistil, že A. navštevoval školu v G. a tréningy niekoľkokrát do týždňa absolvoval v H.

J. A., pričom dni a časy sa v priebehu súdneho konania menili. Mal za to, že nie je možné prepočítavať
čas strávený u jedného či druhého rodiča, doslova na hodiny a za podstatnú považoval okolnosť, že A.
sa zdržiaval v týždni u otca a u matky počas víkendu.
Poukázal na zisťovaný názor dieťaťa, ktorý sa pozitívne vyjadroval k obom rodičom, aj pokiaľ ide
o zabezpečovanie starostlivosti o neho a jeho potreby, pričom nevedel, resp. nechcel uviesť, komu má

byť zverený do starostlivosti s tým, že aktuálny stav mu vyhovuje. Vzhľadom k tomu prvostupňový súd
mal za to, že je potrebné zosúladiť reálny stav so stavom právnym.
Vyživovaciu povinnosť matky upravil od podania návrhu otcom dňa 15.02.2022, kedy sa už syn zdržoval
v domácnosti otca (mal sa tam zdržiavať od mesiaca október, resp. november 2021), poukazujúc na to,
žeotecsinaďalejplnilvyživovaciupovinnosťkrukámmatkypodľaostatnéhorozsudku.Výškuvýživného

matky upravil s poukazom na priemerný príjem matky 800 eur, pričom otcom navrhované minimálne
výživné považoval za nezodpovedajúce veku dieťaťa a výdavkom zisteným v konaní.
K úprave styku matky a vtedy maloletého nepristúpil vzhľadom na jeho vek a vzťah k obom rodičom,
ktorí rešpektujú jeho názor a záujmy.
O trovách konania rozhodol podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej

len „CMP“).

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie matka (označiac konkrétne za napadnuté
výroky I., II., IV., V. a VI.), považujúc ho za arbitrárny, zmätočný, nepresvedčivý, nepreskúmateľný
a prekvapivý. Namietala, že súd prvej inštancie viac ako dva roky nenariadil žiadne pojednávanie

a toto nariadil až po podaní návrhu otcom na zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností
k vtedy mal. A., ktorého prílohou bolo čestné vyhlásenie maloletého, že chce byť zverený do striedavej
starostlivosti oboch rodičov. Matka poukázala na to, že so zmenou zverenia nesúhlasila, avšak
akceptovala požiadavku syna zdržiavať sa čiastočne počas týždňa u otca z dôvodu odstránenia
komplikácií spôsobených cestovaním z C. D. do školy do G. a na tréningy H. J. A. a späť. Čo sa týka

zvýšeniavýživného,malazato,žedostatočnýmspôsobompreukázalapodstatnúzmenupomerovakoaj
zvýšenievýdavkovnastranedieťaťa.Nestotožnilasasnázoromsúduprvejinštancie,podľaktoréhobolo
potrebné pre určenie výživného zo strany otca zohľadniť jeho plnenia nad rámec určeného výživného,
a to otcom vkladané finančné prostriedky na bežný účet a investičné sporenie, nakoľko s týmito nie je
možnékedykoľvekvoľnenakladaťasústálemajetkomotca,ktorýsnimidisponuje.Finančnéprostriedky

na zaplatenie vodičského kurzu boli podľa jej názoru zo strany otca neúčelne vynaložené a účelové,
keďže v čase rozhodovania súdu prvej inštancie ho vtedy mal. A. nemohol plnohodnotne využívať.
Podľa nej sa mal otec podieľať predovšetkým na zvýšených mimoriadnych výdavkoch v súvislosti so
zdravotným stavom dieťaťa (napr. zubný strojček). Matka sa so samotnou výškou výživného v sume450 eur stotožnila, avšak nesúhlasila s ohraničením vyživovacej povinnosti otca do 14.02.2022, t. j.
dátumom, ku ktorému súd prvej inštancie rozhodol o zverení vtedy maloletého do osobnej starostlivosti
otca. Tento výrok považovala matka za arbitrárny a s poukazom na faktický stav za prekvapivý. Čo sa

týka výroku II. napadnutého rozsudku, namietala aj formálny nedostatok výroku, keď chýba uvedenie
miesta plnenia vyživovacej povinnosti. V tejto časti navyše matka považovala rozhodnutie za zmätočné
a nepresvedčivé, nakoľko tak z výroku ako ani z odôvodnenia nie je zrejmé a absentuje výpočet,
z ktorého súd prvej inštancie vychádzal, resp. čím sa riadil, pričom výšku nedoplatku vo svojom
rozhodnutí riadne a presvedčivo neodôvodnil. Po prepočte nedoplatku podľa priznaného zvýšeného

výživného bola matka názoru, že otec je povinný uhradiť v jej prospech viac ako 2.600 eur, čo
predstavuje rozdiel medzi zvýšeným výživným vo výške 450 eur a dovtedy určeným výživným 330 eur
za posudzované obdobie od 30.01.2020 do 14.02.2022. Matka sa len domnievala, že súd prvej inštancie
chybne započítal výživné uhradené k rukám matky otcom po 14.02.2022 až do rozhodnutia, čo však ani
v tomto prípade nie je zrejmé a je pre matku zmätočné.
Súčasne mala matka za to, že v prípade započítania výživného v rámci nedoplatku/povinnosti otca pri

zvýšení výživného v rozhodnom období konal súd prvej inštancie nezákonne, v rozpore s ust. § 78 ods.
2 Zákona o rodine a zásadou, podľa ktorej sa spotrebované výživné nevracia.
Výrok IV. napadnutého rozsudku (o zmene zverenia) považovala za arbitrárny, prekvapivý a súčasne
rozporný so zisteným skutkovým stavom, keď podľa jej názoru došlo len k čiastočnej zmene pomerov
v starostlivosti o dieťa, pričom matka v konaní poukazovala na konkrétne dni v týždni, ktoré syn trávil

v jej starostlivosti; na tieto rozpisy podľa nej súd prvého stupňa neprihliadal. Namietala, že až do
rozhodnutia súdu prvej inštancie, a nie do 14.02.2022, zabezpečovala polovicu dní kalendárneho týždňa
starostlivosť aj ona, rovnako vozila syna na tréningy a do školy a späť, a teda sa podieľala osobnou
starostlivosťou na jeho výchove a výžive. V tejto súvislosti navrhovala zverenie maloletého do striedavej
osobnej starostlivosti s pravidelným striedaním v polovine kalendárneho týždňa v režime vyhovujúcom

predovšetkým synovi - od štvrtku poobedia do pondelka poobedia u matky a následne u otca. Podľa
matky boli splnené hmotnoprávne podmienky ust. § 62 ods. 6 Zákona o rodine pre nariadenie striedavej
starostlivosti. Podľa nej súd prvej inštancie nerešpektoval názor dieťaťa zotrvať aj v jej starostlivosti
a jeho záujem na zachovaní rovnocenných väzieb s oboma rodičmi, pričom jeho názor nesprávne
vyhodnotil a následne arbitrárne rozhodol o výlučnej starostlivosti otca. Poukázala na to, že po oznámení

výsledku konania syn jeden mesiac zotrval v domácnosti otca a k matke chodil už len na víkendy, ktorá
situácia sa odzrkadlila na jeho psychickom stave a štúdiu; následne od druhej poloviny novembra 2022
bol maloletý opäť v striedavej starostlivosti. Ďalej poukázala na zanedbávanie zdravotnej starostlivosti
o syna, ako aj na neuhradenie niektorých poplatkov zo strany otca.
V súvislosti s určením vyživovacej povinnosti matke poukázala táto na formálny nedostatok, keď nie

je určené miesto plnenia, ako ani dátum splatnosti. Namietala, že súd prvej inštancie sa nedostatočne
zaoberal mierou starostlivosti a podielom matky na výžive a ostatných výdavkoch dieťaťa, keď táto
zabezpečovala a uhrádzala značné výdavky maloletého súvisiace s jeho výživou, ošatením, hygienou,
štúdiom, tréningami a zdravotným stavom. Naproti tomu podľa nej sa otec v rokoch 2021 - 2022 podieľal
na výdavkoch syna nákupom športových pomôcok, okuliarov, vreckovým, ale ďalej už len platbami

investičného sporenia a platbami na bežný účet, ktoré nepovažovala za nevyhnutné. Podľa názoru
matky súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav, kedy neprihliadal na to, že reálne
možnosti a schopnosti matky sú uhrádzať obmedzené, nedovoľujú jej okrem uvádzaných značných
výdavkov syna aj ďalšie plnenia výživného k rukám otca zdôrazniac, že jeho príjem je viac ako 4,6
násobok príjmu matky. Súčasne namietala určenie vyživovacej povinnosti od 15.02.2022, nakoľko do

rozhodnutia súdu prvej inštancie sa maloletý nachádzal tak v starostlivosti otca, ako aj matky v režime
striedania od cca polovice týždňa. V konaní nebol teda naplnený zákonný predpoklad k priznaniu
výživného spätne od podania návrhu, nakoľko faktický stav tomu nezodpovedal.
Vzhľadom k tomu navrhla napadnutý rozsudok zmeniť v zmysle odvolacích námietok matky, maloletého
zveriť do striedavej starostlivosti oboch rodičov a otcovi určiť vyživovaciu povinnosť vo výške 450 eur od

30.01.2020, resp. tento rozsudok zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.

3. Otec vo svojom vyjadrení považoval rozhodnutie za zákonné a správne po vecnej aj právnej stránke
s tým, že dokazovanie bolo vykonané v rozsahu dostačujúcom pre rozhodnutie. Poukázal na názor
syna, ktorý má 17 rokov a jasne a presvedčivo uviedol, že zmena úpravy výkonu rodičovských práv

a povinností zodpovedá jeho predstavám a potrebám, ako aj reálnemu stavu. Predložil aj jeho vyjadrenie
z 20.12.2022. Podľa otca preto napadnutý rozsudok vychádza zo zisteného skutkového stavu.
Zdôraznil, že režim starostlivosti nastavili rodičia spoločne už od septembra 2021 a je pre syna
výhodnejší vzhľadom na jeho aktivity s tým, že vykonaným dokazovaním boli preukázané dobrépodmienky pre starostlivosť v jeho domácnosti. Podľa neho nie je rozsudok arbitrárny, ale len zosúladil
reálny stav so stavom právnym, pričom ho nemožno považovať za prekvapivý. Vo vzťahu k splneniu
podmienok na zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti uviedol, že o takúto úpravu nemá

záujem a táto ani nie v záujme A.. Považoval za preukázané, že syn dosahuje veľmi dobré výsledky
v škole aj v športe. Tvrdil, že približne mesiac po vynesení napadnutého rozsudku bol syn skoro
stále iba v domácnosti otca, nakoľko matka mala opakovane spoločenský program. Čo sa týka
zanedbávaniazdravotnejstarostlivosti,poukázalnakonzultácieslekármi,podľaktorýchjenanasadenie
zubného strojčeka ešte dostatok času. Zároveň to závisí od synovho rozhodnutia. Zároveň poukázal

na nedostatočnú komunikáciu rodičov v tomto smere. Dal do pozornosti, že aj keď matka v odvolaní
poukazuje na rôznorodé údajné zlyhania otca pri starostlivosti, na druhej strane v záverečnom návrhu
navrhuje jeho zverenie do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, avšak za podmienky, že otec
bude zaviazaný k povinnosti platiť výživné vo výške 450 eur mesačne k jej rukám, preto jej odvolanie
považuje za účelové a smerujúce výlučne k získaniu finančného benefitu od otca. Napadnutý rozsudok
považoval za správny aj v časti výrokov o výživnom, a preto ho navrhol potvrdiť.

4. Matka v odvolacej replike zotrvala na dôvodoch podaného odvolania s tým, že vyjadrenie syna zo
dňa 20.12.2022 spísal právny zástupca otca a tento ho pod jeho vplyvom podpísal. Podľa nej sám otec
nerešpektuje názor syna v tom smere, že chce časť týždňa stráviť u otca a časť u matky, pričom reálny
stav podľa nej zodpovedá režimu striedavej starostlivosti. V tejto súvislosti matka predložila písomné

vyjadrenie syna zo dňa 11.01.2023. Podľa matky otec zanedbáva zdravotnú starostlivosť s tým, že
neakceptuje naplánované lekárske vyšetrenia a odmieta potrebu ortodončnej liečby. Mala za to, že otec
nesúhlasísrežimomstriedavejstarostlivostilenúčelovo,nakoľkosabrániurčeniuvyživovacejpovinnosti
a túto povinnosť žiada od matky.

5. Otec v odvolacej duplike uviedol, že syn je športovec a v zásade nemá žiadne zdravotné
znevýhodnenie vyžadujúce zvýšenú pozornosť. Poukázal, že takmer dospelý syn sa vyjadril, že chce
tráviť čas od pondelka do piatku v domácnosti otca a víkendy u matky, ak to nebude v kolízii s jeho
športovými aktivitami. Poukázal na vážny konflikt matky a syna v noci z 20. na 21.01.2023, keď po
oznámení, že odchádza k otcovi, matka synovi zobrala oblečenie, osobné veci a stravu, a preto sa dlhšiu

dobu k nej nemieni vrátiť.

6. Na to sa matka vyjadrila tak, že na syna len zvýšila hlas. Naliehala na plnenie osobných a školských
povinností, v dôsledku čoho vznikol medzi nimi slovný konflikt, pričom mu nezobrala osobné veci,
oblečenie, ani stravu, okrem tých, ktoré si balil k otcovi, pretože ich nevracia späť. Po pobyte u otca sa

vo štvrtok opätovne vrátil do jej starostlivosti.

7. Kolízny opatrovník sa k podanému odvolaniu a vyjadreniam nevyjadril.

8. Vzhľadom k tomu, že dieťa v priebehu konania nadobudlo plnoletosť, odvolací súd ho vyzval na

vyjadrenie k úprave rozsahu vyživovacej povinnosti rodičov, na čo podaním zo dňa 17.12.2023 plnoletý
oznámil, že jeho výdavky platia obaja rodičia, pričom pred súdnym rozhodnutím väčšiu časť výdavkov
hradila matka. Poukázal na to, že otec mu sľúbil v prípade výpovede tak, aby otec neplatil matke výživné,
že jej ponechá byt, ktorá okolnosť sa dosiaľ nevyriešila.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 3 ods. 5 CMP), preskúmal vec v intenciách ust.
§ 65 až § 66 CMP. Následne postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP a contrario v spojení s § 2 ods. 1 CMP odvolaním napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa
ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil, vo výrokoch IV. a VII. konanie zastavil a vo zvyšnej časti vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (ust. § 391 ods. 1 CSP).

10. V prejednávanej veci bola predmetom konania zmena úpravy výkonu rodičovských práv a povinností
k vtedy mal. A. na základe návrhu otca, ako aj zvýšenie jeho výživného na základe návrhu matky. Úlohou
odvolacieho súdu bolo posúdiť, či prvostupňový súd riadnym spôsobom zistil skutočnosti rozhodné pre
zmenu výchovného prostredia ako aj určenie výživného, čo bolo predmetom odvolania matky, resp. či

v týchto smeroch pochybil ako to tvrdila odvolateľka - matka.

11. V prvom rade odvolací súd s ohľadom na obsah matkou vznesených odvolacích námietok poukazuje
na to, že matka žiadala prieskum napadnutého rozhodnutia čo do výrokov I. (ohľadne obdobia určeniavýživného),II.,IV.,V.,VI.,t.j.svýnimkouvýrokovIII.,VII.,VIII.aIX.napadnutéhorozhodnutia.Vzhľadom
k tomu, že výrok III. (o zamietnutí návrhu na zvýšenie výživného vo zvyšnej časti) je výrokom viazaným
na výrok I. a II. (zvýšenie výživného a nedoplatok) a súčasne výrok VII. (o úprave styku) je viazaný

na výrok IV. (o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti otca), predmetom odvolacieho prieskumu bolo
rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu, pričom odvolací súd poukazuje na ust. § 65 CMP,
podľa ktorého odvolací súd nie je viazaný rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať
konanie aj bez návrhu, čo bol aj daný prípad.

12. Vo vzťahu k predmetnej veci odvolací súd vo všeobecnosti považuje za potrebné uviesť, že platná
právna úprava vyživovacej povinnosti rodičov k deťom (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine) je založená na
rovnakom postavení otca a matky, ktorí majú povinnosť prispievať na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov (§ 62 ods. 2 veta prvá Zákona o rodine). Schopnosti
predstavujúsubjektívnekritériumurčovaniarozsahuvyživovacejpovinnostiarozumejúsanimivlastnosti
dané telesnými a duševnými schopnosťami konkrétnej osoby rodiča, zdravotným stavom, vlohami,

nadaním, nadobudnutými vedomosťami a získanými skúsenosťami. Z hľadiska vyživovacej povinnosti
je podstatné, ako sa prejavia v reálnych schopnostiach dosahovania príjmu. Subjektívne schopnosti
sa však môžu realizovať len v rámci objektívne daných možností, ktoré determinuje reálna situácia
na trhu práce, miera nezamestnanosti v regióne, v príslušnom odbore, vekovej kategórii, dosahované
zárobky v danom povolaní (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu ČSR spis. zn. 1Cz 27/1968 z 30.09.1968

uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 5/1969). Majetkové pomery rodiča
umožňujú komplexne posúdiť celkovú situáciu, životnú úroveň rodiča pre potreby výživného, keďže
príjmové pomery samy osebe neposkytujú úplný obraz o situácii povinného rodiča. Rodič totiž nemusí
mať žiadny preukázateľný príjem, disponuje však značnými majetkovými podstatami. Za takýchto
okolností súd určí výživné a je vecou povinného rodiča, aby ich speňažením z výťažku alebo inak

zabezpečil výživné (inak je to pri bežnom rozsahu majetkových pomerov rodiča). Majetkové pomery
charakterizuje vlastníctvo nehnuteľností (pozemky, domy, byty, ich počet, reálna potreba a možnosť
využitiavrátanezískavaniavýnosovznich),cennýchpapierov,obchodnýchpodielov,vkladovvbankách,
iných hnuteľných vecí, ako aj celkový životný štandard (dovolenky, životné náklady). Nejde o zásah do
vlastníckeho práva povinného rodiča, ktorý môže vlastniť neobmedzené majetkové podstaty, ale len o

posúdenie jeho majetkových pomerov vo vzťahu k plneniu prioritnej vyživovacej povinnosti.
Naschopnosti,možnostiamajetkovépomeryrodičajepotrebnéprihliadnuťajvtedy,aksarodičvzdábez
dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako je potrebné
prihliadať aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré rodič na seba berie.

13. Na tomto mieste pripomína odvolací súd, najmä vo vzťahu k odvolaniu matky, že obligatórnym
zákonným hľadiskom pri stanovení výživného je tiež osobný výkon starostlivosti o dieťa (§ 62 ods.
4 Zákona o rodine). Uvedené konanie sa chápe ako určitá hodnota, ktorá sa pri určovaní výživného
nemôže nebrať do úvahy. Hoci zákon používa termín „prihliada sa“, osobnú starostlivosť nepochybne
kladie na roveň finančnému zabezpečeniu výživy. Miera, v akej treba prihliadať na osobnú starostlivosť

o dieťa v rámci plnenia vyživovacej povinnosti, sa mení podľa veku dieťaťa, resp. jeho zdravotného
stavu.Najvýznamnejšípodielbudepredstavovaťprideťochnajnižšiehoveku,kdejeosobnástarostlivosť
najnáročnejšia. V tomto období podľa okolností konkrétneho prípadu môže osobná starostlivosť úplne
vyvážiť peňažné plnenie vyživovacej povinnosti zo strany druhého rodiča. S vývojom dieťaťa sa mení
skladba starostlivosti o dieťa (pribúda školská dochádzka, záujmy, voľný čas dieťaťa), na druhej strane

sa dieťa stáva samostatnejšie, čo je dôvodom, pre ktorý podiel osobného výkonu starostlivosti na
vyživovacej povinnosti klesá.

14.Odvolacísúdvovzťahukusvojimzáveromprijatýmvtomtorozhodnutípovažujezapodstatnéuviesť,
že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov (§ 62 ods. 5 veta prvá Zákona o rodine). Toto

pravidlovšaknemožnovykladaťabsolútne,tedatak,ževýživné bymalomaťprednosťpredakýmikoľvek
výdavkami rodiča, čo je vyjadrené v § 62 ods. 5 veta druhá Zákona o rodine, v zmysle ktorého
pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy
výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Takýmito výdavkami môžu byť záväzky z
prevzatých úverov a pôžičiek, ktoré neboli použité rodičom k uspokojovaniu jeho primeraných životných

potrieb, ktoré by súčasne zodpovedali aj životnej úrovni dieťaťa. Preto napr. výdavky rodiča spojené
so zabezpečovaním primeranej úrovne jeho bývania (splátky hypotekárneho úveru) nie sú výdavkami,
ktoré by nebolo potrebné vziať do úvahy pri posudzovaní schopností, možností a majetkových pomerovrodiča. Všeobecne teda platí, že výživné by nemalo byť určené tak, aby viedlo k existenčným problémom
povinného rodiča a jeho snahe z tohto dôvodu sa vyhnúť plneniu tejto povinnosti.

15. Na strane druhej, odvolací súd akcentuje, že rozsah vyživovacej povinnosti rodiča je limitovaný
odôvodnenými potrebami dieťaťa (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine), ktoré má právo podieľať sa na
životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 2 veta druhá Zákona o rodine). Odôvodnené potreby dieťaťa sú rôzne
podľa okolností konkrétneho prípadu, sú závislé predovšetkým od veku a zdravotného stavu dieťaťa,
jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkové

uplatnenie v spoločenskom živote, výšky eventuálnych vlastných príjmov a pod. Avšak odôvodnené
potreby dieťaťa neurčujú len tieto okolnosti, sú bezprostredne ovplyvňované i schopnosťou a možnosťou
rodičov. Ak sú reálne možnosti a schopnosti rodičov veľmi obmedzené, sú odôvodnenými len bežné
potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb, nutných
pre život kultúrneho človeka. Ak sú reálne možnosti a schopnosti rodičov veľmi široké, sú
odôvodnenými tiež ďalšie potreby dieťaťa, ktoré nie sú nevyhnutné, ale - práve so zreteľom napr. k

veku a zdravotnému stavu dieťaťa, jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu a obsahu jeho prípravy
na budúce povolanie a celkové uplatnenie v spoločenskom živote - prospešné všestrannému vývoju
dieťaťa vo vyspelej spoločnosti.
Ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú, za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať
tiež aj tvorbu úspor. (§ 63 ods. 3 zákona o rodine). Toto poňatie odôvodnených potrieb je v súlade

so zásadou úmernosti životnej úrovne dieťaťa so životnou úrovňou rodičov, v intenciách tejto zásady
sú odôvodnené potreby dieťaťa (a tiež rozsah vyživovací povinnosti rodičov k dieťaťu) mimo iné
aj odrazom rôznej životnej úrovne rodičov, danej spravidla spoločenskou dôležitosťou ich práce.
Je určite spravodlivé, ak - vzhľadom k tomuto poňatiu odôvodnených potrieb rozhodnutie súdu o
rozsahu vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu vyjadrí zásadu úmernosti životnej úrovne dieťaťa k

životnej úrovni rodičov (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu ČSR spis. zn. 5Cz 112/1965 zo dňa
03.12.1965 uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 14/1966).

16. Podľa odvolacieho súdu nemožno opomenúť, že procesné zásady určujú, že pre rozhodovanie súdu
je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozhodnutia (§ 217 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP).

Súd teda nemôže prihliadať na skutočnosti, ktoré možno očakávať alebo ktoré nastanú po vyhlásení
rozhodnutia. Zákonným pravidlom pri rozhodovaní o výživnom je, že ide o plnenie v opakujúcich
sa dávkach uhrádzaných neskôr za skutkových podmienok, ktoré sa v čase rozhodovania nedali
predvídať. Vychádza sa z teoretického predpokladu, že sa podstatne nezmenia. V dôsledku rôznych
okolností sa však reálne podmienky postupom času spravidla odlišujú od skutkových podmienok,

z ktorých rozhodnutie súdu vychádzalo. Preto nie je žiaduca nezmeniteľnosť súdneho rozhodnutia
vychádzajúceho z už neexistujúcich predpokladov. Jednorazová úhrada výživného sa neujala z dôvodu
spotrebného charakteru vyživovacej povinnosti, neopomenuteľné je hľadisko hospodárnosti konania,
keďže nie je možné, aby o každej splátke výživného rozhodoval súd osobitne. Vzhľadom na takúto
konštrukciu zákona o rodine v § 78 (rovnako procesný predpis - § 121 CMP) ustanovuje osobitný

mechanizmus nápravy (ktorý nemožno využiť pri iných právoplatných rozhodnutiach) pre
prípady, keď sa skutkový stav odchýlil od podmienok daných pri rozhodnutí, ako výnimku
zo zásady nezmeniteľnosti súdnych rozhodnutí. Rozsudky o výživnom sú prípadmi clausula
rebus sic stantibus (výhrada, že sa nezmenia podmienky, na základe ktorých súd určil rozsah plnenia)
a prostredníctvom tejto úpravy sa umožňuje prelomenie prekážky res iudicata na základe

preukázanej zmeny pomerovo odôvodnenej už uvedenými skutočnosťami. Zmenu pomerov možno
vymedziť ako podstatnú a závažnú zmenu rozhodujúcich kritérií v porovnaní so skutkovým stavom
existujúcim v čase predchádzajúcom rozhodnutiu súdu, ktorá môže byť na strane oprávneného, ako aj
povinného, nie zmeny krátkodobého charakteru. Zmena pomerov môže zahŕňať tak zmenu pomerov na
strane niektorého z rodičov (strata zamestnania, závažné ochorenie, získanie podstatne výhodnejšieho

zamestnania a pod.), ako aj zmenu pomerov na strane dieťaťa, najmä jeho potrieb (vek, štúdium,
zdravotný stav a pod.). Ustanovenie § 78 ods. 1 Zákona o rodine umožňuje zmenu tak vo vzťahu
k súdnym rozhodnutiam (musí ísť o rozhodnutie, ktorým bola vyživovacia povinnosť priznaná,
prípadne zmenená), ako aj vo vzťahu k dohodám, vzhľadom na to, že vyživovaciu povinnosť možno
určiť aj dohodou príslušných subjektov, nielen rozhodnutím súdu.

17. Z hľadiska skutkových podkladov pre rozhodnutie je procesný súd v konaní o úprave výkonu
rodičovských práv a povinností a o výžive maloletého podľa § 111 ods. 1 písm. b) a c) CMP povinný
zisťovať skutočný stav veci (§ 35 CMP) a vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebnéna zistenie skutočného stavu veci (§ 37 CMP). Procesný súd tak nie je limitovaný dôkaznými návrhmi
účastníkov, ako je tomu zásadne v sporovom konaní podľa § 185 CSP.

18. V danom prípade súd prvej inštancie dospel k záveru o tom, že tak na strane dieťaťa, ako aj rodičov
došlo od posledného rozhodnutia k zmene pomerov tak ohľadne príjmov a výdavkov rodičov, ako aj
potrieb vtedy mal. A. a súčasne k zmene pomerov v rozsahu zabezpečovania osobnej starostlivosti
rodičov o dieťa, s čím sa odvolací súd stotožňuje. Avšak najmä vzhľadom na dĺžku obdobia, počas

ktorého sa konanie na prvom stupni viedlo, a na zmenu rozsahu zabezpečovania osobnej starostlivosti
zo strany otca počas konania (zvýšená miera osobnej starostlivosti od septembra 2021), počas ktorého
sa však na nákladoch dieťaťa naďalej podstatným spôsobom zúčastňovala matka, považuje odvolací
súd napadnuté rozhodnutie o určení výšky výživného, ako aj obdobia, v ktorom boli rodičia zaviazaní
výživné platiť k rukám druhého rodiča, za nezrozumiteľné a aj nedostatočne odôvodnené.

19. Konštatovanú zmenu pomerov na strane oprávneného dieťaťa, teda zmenu jeho odôvodnených
potrieb, odôvodnil súd prvej inštancie tým, že je vekovo staršie, nastúpilo na vyšší stupeň školskej
dochádzky (na strednú školu). V dôsledku uvedenej zmeny sa zvýšili výdavky so zabezpečením
jeho riadnej výživy, s ktorým konštatovaním sa odvolací súd stotožňuje. Odvolací súd preskúmaním
napadnutého rozsudku však dospel k záveru, podľa ktorého súd prvej inštancie sa nedôsledne zaoberal

tým, ktorý z rodičov mal povinnosť platiť výživné k rukám druhého rodiča, inak povedané, či zmena
rozsahu osobnej starostlivosti o dieťa/rozšírenie styku s dieťaťom boli takého rozsahu, že mali vplyv na
plnenie vyživovacej povinnosti zo strany toho ktorého z rodičov. Osobitne to platí za predpokladu, že
v danom čase išlo o dieťa na strednej škole, takmer dospelé a samostatné.

20.Prvostupňovýsúdpodľanázoruodvolaciehosúduvodôvodnenianapadnutéhorozsudkuneaplikoval
správne vyššie ozrejmené zásady determinujúce jednak určenie vyživovacej povinnosti rodičov k
dieťaťu, ako aj posudzovania zmeny pomerov podľa § 78 Zákona o rodine nevyhnutnej pre zmenu
predchádzajúceho rozhodnutia súdu o osobnej starostlivosti a výživnom pre mal. dieťa. Z hľadiska
odôvodnenia sa totiž nedôsledne zaoberal tým, či strávenie niekoľko dní v priebehu týždňa maloletým

u otca malo vplyv na výšku výživného, ktoré bol otec povinný hradiť k rukám matky, resp. či malo za
následok zánik povinnosti platiť výživné k rukám matky úplne a vznik povinnosti matky platiť výživné
k rukám otca. Je nesporné, že u dieťaťa v prejednávanej veci podstatnú časť výdavkov tvoria náklady
na cestovanie do školy a na tréningy, prípadne iné športové aktivity, školské pomôcky, bežné športové
ošatenie a obuv, t. j. náklady, ktoré vznikajú bez ohľadu na to, v koho domácnosti v tom ktorom čase

dieťa prespáva. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že k zmene rozsahu osobnej starostlivosti
došlo cca v októbri 2021; napriek tomu súd prvej inštancie ponechal zvýšené výživné od podania
návrhu matkou, t. j. od 30.01.2020 až do 14.02.2022, kedy návrh na zmenu osobnej starostlivosti podal
otec. Dôvody, či zmena dĺžky pobytu dieťaťa u otca mala vplyv na výšku vyživovacej povinnosti otca,
resp. zakladala vznik povinnosti matky hradiť výživné k rukám otca, súd prvej inštancie v napadnutom

rozhodnutí neuviedol; bolo pritom jeho povinnosťou túto okolnosť vyhodnotiť a jednoznačne ustáliť.
Podľa názoru odvolacieho súdu je v tejto súvislosti nezrozumiteľné/nedostatočne odôvodnené, prečo
súd prvej inštancie nezmenil výšku výživného už od októbra 2021, resp. z akých dôvodov zmenil rodiča
povinného hradiť výživné až od podania návrhu zo strany otca vo februári 2022, keď podľa vykonaného
dokazovania pomery od októbra 2021 až do rozhodnutia v októbri 2022 boli v zásade nezmenené. Je

nutné podotknúť, že súd prvej inštancie nebol obmedzený ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine, podľa
ktorého možno priznať výživné len odo dňa začatia súdneho konania, resp. spätne, ak sú na to dôvody
hodné osobitného zreteľa, keďže v tom čase sa už viedlo konanie o zmene výšky výživného na základe
návrhu matky, a teda predmetom konania bola úprava výšky vyživovacej povinnosti.
21. S poukazom na odôvodnenie vyššie odvolací súd uvádza, že jednoznačne odôvodnené ustálenia

rodiča, ktorý má hradiť výživné na dieťa k rukám druhého rodiča v presne určenom období, ako
aj prípadný vplyv zmeny rozsahu zabezpečovania osobnej starostlivosti o dieťa na výšku plateného
výživného (najmä ak druhý rodič naďalej hradí podstatnú časť výdavkov dieťaťa) v napadnutom
rozhodnutí absentuje, a preto ho odvolací súd v tejto časti vyhodnotil ako nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, čo je dôvodom na jeho zrušenie.

22. Za dôvodnú považoval odvolací súd aj odvolaciu námietku matky, podľa ktorej je rozhodnutie
zmätočné a nepreskúmateľné aj vo vzťahu k určeniu výšky nedoplatku na zvýšenom výživnom, ktoré bol
otec povinný uhradiť matke v sume 714,99 eur, ak vo väzbe na zvýšenie výživného na sumu 450 eur zaobdobie od 30.01.2020 do 14.02.2022 z pôvodnej výšky výživného 330 eur činí nedoplatok na zvýšenom
výživnom 120 eur mesačne. V rozhodnutí absentuje jednak konkrétny výpočet výšky nedoplatku ako
aj, ako to správne namietala matka, prípadné odôvodnenie započítania plnenia vyživovacej povinnosti

otca v sume 330 eur mesačne, preto aj v tejto časti odvolací súd vyhodnotil napadnuté rozhodnutie ako
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ako aj nezrozumiteľné.

23. Odvolací súd vo vzťahu k svojim nasledujúcim záverom považuje za podstatné primárne uviesť, že
odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti,

zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Účelom odôvodnenia je preukázať správnosť uznesenia
a odôvodnenia súčasne. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a
presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa

má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených nepresvedčivých alebo nezrozumiteľných rozhodnutí,
ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci
ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým
preukázať jeho správnosť a odôvodnenie, súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu
súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné. Odvolací súd len nad rámec uvádza, že

najdôležitejšou súčasťou odôvodnenia akéhokoľvek rozsudku je tzv. právna veta, t. j. právny názor
konajúceho súdu, ktorý odôvodňuje výrok, korešponduje s výrokom a umožňuje každému pochopiť,
prečo konajúci súd vo veci rozhodol tak, ako rozhodol.

24. Ďalej odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil aj zmenu výkonu

osobnej starostlivosti o dieťa, keď len stručne konštatoval, že za podstatnú považoval okolnosť, že vtedy
mal. A. sa zdržiava v týždni u otca a u matky počas víkendu. Uvedená okolnosť však sama o sebe
nemôže byť dôvodom pre zmenu zverenia mal. dieťaťa, a to najmä, ak je vo veku 17 rokov a podstatnú
časť trávi v škole, resp. výkonom športovej činnosti. V tomto smere je dôvodná aj odvolacia námietka
matky, podľa ktorej súd prvej inštancie, aj keď boli pre to vytvorené podmienky, nepristúpil k zvereniu

A. do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, pričom opätovne akékoľvek odôvodnenie v tomto
smere v napadnutom rozhodnutí absentuje.

25. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

26. Odvolací súd k ozrejmeniu, čo je potrebné vnímať pod odňatím možnosti konať pred súdom uvádza,
že „......Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému
dôvodudovolaniasúvlastnétripojmovéznaky:1/odňatiemožnostikonaťpredsúdom,2/to,žekodňatiu
možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi
konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie

možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo
všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných
práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo
286/2012 zo dňa 07. marca 2013).

27. Zhrnúc vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, podľa ktorého súd prvej inštancie vo veci
rozhodol bez toho, aby sa riadil vyššie spomenutými všeobecnými zásadami posudzovania vyživovacej
povinnosti rodičov k maloletým deťom, t. j. aby komplexne preskúmal zmenu pomerov, a to vrátane
zmeny rozsahu osobnej starostlivosti. V danom prípade podľa odvolacieho súdu došlo k naplneniu

odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP, teda, že
súd prvej inštancie vec nevyhodnotením vyššie ozrejmených skutočností odvolacím súdom privodil
nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorá sa premietla do predčasnosti prijatých
právnych a skutkových záverov, ktoré na seba viazali dôsledok odňatia možnosti konať pred súdom.V dôsledku tohto potom odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP
napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil.

28. Keďže A. medzičasom nadobudol plnoletosť, nie je už možné ďalej konať o zmene úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností vo vzťahu k osobnej starostlivosti o dieťa a styku s ním, preto v tejto časti
odvolací súd konanie zastavil (vo výrokoch IV. a VII.). Vo zvyšnej časti ohľadne vyživovacej povinnosti
určenej tak vo vzťahu k otcovi ako aj vo vzťahu k matke, odvolací súd vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP).

29. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní, a to i v rozsahu právnych názorov odvolacieho súdu uvedených
vyššie v tomto rozhodnutí, komplexne objasní a zhodnotí jednak schopnosti, možnosti a majetkové
pomery oboch rodičov ako aj rozsah, v akom sa podieľali, či už finančne alebo osobnou starostlivosťou
na potrebách dieťaťa v tom - ktorom období. Na podklade tohto potom dôsledne zhodnotí zmenu
pomerov, ktorá je nevyhnutným predpokladom pre zmenu ostatného rozhodnutia súdu o vyživovacej

povinnosti.Dokazovanievykonávrozsahupotrebnompresvojerozhodnutievsúladesjehopovinnosťou
podľa § 35 a § 36 CMP. Vzhľadom na to, že predtým maloletý A. medzičasom nadobudol plnoletosť
a zaslal odvolaciemu súdu nejednoznačné vyjadrenie ohľadne toho, či žiada upraviť rozsah vyživovacej
povinnosti voči tomu - ktorému rodičovi, t. j. či žiada upraviť výživné aj za dobu po dosiahnutí
plnoletosti a v akej výške, bude potrebné oprávnené dieťa v tomto smere vypočuť. Na podklade riadne

zisteného skutočného stavu potom prvostupňový súd vec opätovne právne posúdi, vysporiada sa s
argumentáciou matky (produkovanou aj v odvolacom konaní) a nanovo rozhodne, viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP).

30. V zmysle § 396 ods. 3 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP v ďalšom súd prvej inštancie rozhodne v
novom rozhodnutí aj o trovách tohto odvolacieho konania.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).