Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 24, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/238/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823219385
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:3823219385.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Miroslavy Korbašovej, vo veci starostlivosti
o maloleté dieťa: A. B., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny Prievidza, dieťa rodičov: matka B. A. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. F. G. XXX/X, H.,
zastúpená JUDr. Danielou Ježovou, LL.M., PhD., advokátkou, Javorinská 13, Bratislava - mestská časť

Staré Mesto, a otca H. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. B. XXXX, I. H. I., Česká republika, zastúpený
JUDr. Martinou Chvílovou, advokátkou, so sídlom Plavecký Štvrtok 190, o zmenu úpravy rodičovských
právapovinnostíúčastníkovkonaniakmaloletémudieťaťu,oodvolanímatkyprotiuzneseniuOkresného
súdu Prievidza č. k. 10P/50/2023-200 zo dňa 16. júla 2024, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Prievidza č. k. 10P/50/2023-200 zo dňa 16. júla 2024 potvrdzuje.

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj ako „okresný súd“) napadnutým uznesením vo výroku I. vyhlásil, že vo
veci starostlivosti o maloletú A. B., nar. XX.XX.XXXX nemá právomoc a konanie zastavil.

2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd konštatoval, že sa matka podaným návrhom domáhala

zmeny úpravy rodičovských práv a povinností účastníkov k maloletému dieťaťu, pričom navrhovala,
aby bola maloletá zverená do jej osobnej starostlivosti a vyživovacia povinnosť otca bola určená na
sumu 280,- eur mesačne. Súčasne navrhla upraviť styk otca s maloletým dieťaťom. Okresný súd
v danom prípade konštatoval, že ide o konanie s medzinárodným prvkom, pretože sa vo vzťahu k
maloletej osobná starostlivosť od apríla 2023 realizuje v týždňových intervaloch striedavo v Českej
republike a v Slovenskej republike, preto sa zaoberal otázkou, či je v jeho právomoci vo veci konať

a rozhodnúť. Konštatoval, že určujúcim kritériom pre určenie právomoci konať vo veci je kritérium
obvyklého pobytu dieťaťa. Rozsudkom Okresného súdu vo Vsetíne, pobočka vo Valašskom Meziříčí sp.
zn. 52 Nc 4733/2022 zo dňa 26.06.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 13Co
336/2022 zo dňa 27.02.2023 súd zveril maloleté dieťa do striedavej osobnej starostlivosti rodičov.

3. Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. k. 8P/109/2023-162 zo dňa 19.12.2023 návrh na

nariadenie návratu maloletej A. do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní zamietol.
V odôvodnení sa zaoberal aj obvyklým pobytom maloletej a konštatoval, že ,,Je potrebné určiť vždy
jeden obvyklý pobyt. Obvyklý pobyt je v Dohovoroch Haagskej konferencie systematicky využívaný
ako hraničný určovateľ aj jurisdikčné kritérium pre určenie medzinárodnej príslušnosti súdov, a to z
dôvodu, aby bola zachovaná právna istota a predvídateľnosť kolíznej úpravy. Maloleté dieťa pre tento
účel podľa názoru súdu nemôže mať dva obvyklé pobyty. Maloletá na území Českej republiky žila

nepretržite od jej narodenia do 01.02.2023, odkedy sa zdržiava v týždňových intervaloch v Českej
republike a na Slovensku. Hoci dĺžka pobytu je len jednou zo skutočností, ktorú je potrebné hodnotiťspolu s ďalšími skutočnosťami, nemožno nechať bez povšimnutia, že maloletá prevažnú časť života
strávila v Českej republike. Maloletá má rodinné väzby tak v Českej republike, ako aj na Slovensku, v
obidvoch krajinách má vytvorené kamarátske väzby, v obidvoch krajinách navštevuje materskú školu,

v obidvoch krajinách má svojho pediatra, hovorí plynule po slovensky aj po česky. Je síce pravdou, že
maloletá aktuálne nie je zdravotne poistená v Českej republike, no uvedené jednostranným úkonom
spôsobila matka, a to bez vedomia navrhovateľa. Súdy v Českej republike nevyjadrili záver, že maloletá
bude mať dva obvyklé pobyty, bolo len určené, že maloletá bude mať dve bydliská. Dôležitým hľadiskom
pre posúdenie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa v každom ohľade je, aby o maloletých deťoch

rozhodovali súdy, ktoré najlepšie poznajú pomery maloletého dieťaťa. Takýmto súdom v predmetnej
veci je práve príslušný súd v Českej republike, ktorý najlepšie pozná situáciu maloletej. Súd tak dospel
k záveru, že pokiaľ maloleté dieťa nemôže nadobudnúť dva obvyklé pobyty, a je zrejmé, že doterajší
pobyt v Českej republike maloletá nestratila, nemohla nadobudnúť obvyklý pobyt v Slovenskej republike.
Obvyklým pobytom maloletej tak v čase rozhodnutia tohto súdu je Česká republika. Súd však pripúšťa,
že do budúcna zmena obvyklého pobytu u maloletej nie je vylúčená, a to napríklad v prípade, ak by

maloletá bola zverená do výlučnej osobnej starostlivosti matky, a začala by spolu s matkou trvalo žiť na
území Slovenskej republiky.“

4. Okresný súd tak citujúc čl. 2 bod 2., ods. 9, čl. 7 bod 1, čl. 10, čl. 12 bod. 1 a čl. 18 Nariadenia Rady
(ES) č. 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach

a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí(ďalej aj len „nariadenia“)
ustálil, že konanie, predmetom ktorého je zmena úpravy rodičovských práv a povinností účastníkov k
maloletému dieťaťu, sa začalo podaním návrhu na Okresný súd v Prievidzi dňa 24.08.2023. Okresný
súd sa bez výhrad stotožnil s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí Okresného súdu Banská
Bystrica č.k. 8P/109/2023-162 zo dňa 19.12.2023, na obsah ktorého poukazuje (bod 7. odôvodnenia

tohto rozhodnutia) a v ktorom konštatoval, že dôležitým hľadiskom pre posúdenie najlepšieho záujmu
maloletého dieťaťa v každom ohľade je, aby o maloletých deťoch rozhodovali súdy, ktoré najlepšie
poznajú pomery maloletého dieťaťa. Takýmto súdom v predmetnej veci je práve príslušný súd v Českej
republike, ktorý najlepšie pozná situáciu maloletej. Súd tak dospel k záveru, že pokiaľ maloleté dieťa
nemôže nadobudnúť dva obvyklé pobyty a je zrejmé, že doterajší pobyt v Českej republike maloletá

nestratila, nemohla nadobudnúť obvyklý pobyt v Slovenskej republike. Obvyklým pobytom maloletej, tak
v čase rozhodnutia tohto súdu bola Česká republika. Bolo preukázané, že od 01.02.2023 podľa tvrdenia
otca, resp. apríla 2023 podľa tvrdenia matky sa osobná starostlivosť o maloletú realizuje v týždňových
intervaloch striedavo v Českej republike a v Slovenskej republike. Maloletá od rozhodnutia Okresného
súdu vo Vsetíne, pobočka vo Valašskom Meziříčí, rozsudkom č.k. 52 Nc 4733/2022 zo dňa 26.06.2022

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ostrave č.k. 13Co 336/2022 zo dňa 27.02.2023, ktorým
bola zverená do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, žila nepretržite na území Českej republiky až
do februára, prípadne apríla 2023. Od uvedenej doby sa zdržiava striedavo v Českej republike a na
Slovensku. Vzhľadom k tomu, že doposiaľ nenastali žiadne právne významné skutočnosti, ktoré by mali
zásadný vplyv na určenie obvyklého pobytu dieťaťa, ktorým je podľa okresného súdu Česká republika

a Okresný súd vo Vsetíne, pobočka vo Valašskom Meziříčí, s poukazom na uznesenie Okresného
súdu Banská Bystrica č.k. 8P/109/2023-162 zo dňa 19.12.2023, ktorý sa podrobne venoval otázke
obvyklého pobytu maloletého dieťaťa a s poukazom na rozhodnutie ESD vo veci C523/07, za obvyklý
pobyt dieťaťa podľa článku 7 bod 1. Nariadenia Rady (ES) č. 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci
a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností

a o medzinárodných únosoch detí, považoval Českú republiku, ktorej súdy majú právomoc vo veciach
rodičovských práv a povinností k dieťaťu. Na základe vyššie uvedených skutočností súd podľa článku
18 Nariadenia Rady (ES) č. 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v
manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí
vyhlásil, že nemá právomoc na konanie a rozhodovanie v predmetnej veci a konanie podľa § 9 a § 161

ods. 2 CSP zastavil.

5. Vo vzťahu k prípadnej aplikácii článku 12 nariadenia za situácie, ak by platilo, že okresný súd má
právomoc v danej veci, vyjadril, že by s poukazom na najlepší záujem dieťaťa konanie vo veci prerušil
podľa článku 12 bodu 1.nariadenia a požiadal by Okresný súd vo Vsetíne, pobočka vo Valašskom

Meziříčí, aby prevzal právomoc podľa článku 12 bodu 1. písm. b/nariadenia, pretože k tomuto súdu má
dieťa osobitnú väzbu a je vo vhodnejšej situácii, aby posúdil najlepší záujem dieťaťa, pretože naposledy
rozhodoval o rodičovských právach a povinnostiach účastníkov k dieťaťu a pomery rodičov, ako aj
dieťaťa, bezvýhradne pozná lepšie a dôkladnejšie ako súd. Dôkazom toho, že Okresný súd vo Vsetíne,pobočka vo Valašskom Meziříčí má právomoc na konanie vo veci maloletej a je miestne príslušným
na konanie, vyplýva z oznámenia tohto súdu zo dňa 20.06.2024, v ktorom sa vyjadril, že zdieľa názor
Okresného súdu Banská Bystrica uvedený vo veci sp. zn. 8P/109/2023 o príslušnosti Okresného súdu

vo Vsetíne, pobočka vo Valašskom Meziříčí a hodlá vo veci konať a rozhodnúť. Okresný súd poukázal i
na dôležitú skutočnosť, ktorú nie je možné opomenúť, a to, že aktuálne na Okresnom súde vo Vsetíne,
pobočkavoValašskomMeziříčíprebiehakonanievovecivedenejpodsp.zn.52P/94/2022onávrhuotca
zo dňa 06.06.2024 na nahradenie súhlasu druhého rodiča s podaním prihlášky k zápisu do základnej
školy a na zmenu starostlivosti o maloleté dieťa, ktoré navrhol zveriť do svojej osobnej starostlivosti.

Matke dieťaťa nebránia žiadne skutočnosti, aby svoj návrh na zverenie maloletej do svojej osobnej
starostlivosti predniesla a uplatnila v rámci tohto konania.

6. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala matka odvolanie, ktorým žiadala odvolací súd, aby
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietala, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Vo
vzťahu k skutočnosti, že sa okresný súd plne stotožnil s názorom vysloveným v rozhodnutí Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 8P/109/2023-162 zo dňa 19.12.2023, že maloletá nemá obvyklý pobyt
na území SR, pričom však návrh otca na nariadenie návratu zamietol, matka uviedla, že sa s týmto

právnym názorom nestotožňuje. Voči predmetnému uzneseniu nemohla podať odvolanie, keďže toto nie
je prípustné len voči odôvodneniu rozhodnutia v prípade, ak mala plný úspech vo veci. Podľa právneho
názoru Okresného súdu Banská Bystrica by dieťa malo mať obvyklý pobyt a ešte aj nejaký iný oprávnený
pobyt – podľa prezentovaného právneho názoru maloletá má na území SR oprávnený pobyt, ale nie
obvyklý pobyt. Uvedený výklad je ojedinelý a nie je súladný s medzinárodnými dohovormi. Všetky právne

predpisy hovoria len o obvyklom pobyte maloletého dieťaťa, nepoznajú iný druh „oprávneného pobytu“
maloletého dieťaťa. Preto, ak Okresný súd Banská Bystrica bol toho názoru, že dieťa má obvyklý pobyt
len na území ČR, mal nariadiť návrat maloletého dieťaťa do danej krajiny. Okresný súd však návrh
otca zamietol, a to je možné len v prípade, ak má dieťa obvyklý pobyt na území štátu SR. Ďalej dala
do pozornosti, že pojem „obvyklý pobyt“ sa v zásade vyznačuje dvomi prvkami, a to jednak vôľou

dotknutej osoby zriadiť zvyčajné centrum svojich záujmov na určenom mieste, a jednak prítomnosťou,
ktorá predstavuje dostatočný stupeň stability na území dotknutého členského štátu. Maloletá má na
území SR splnené oba tieto faktory – vôľa matky zriadiť jej centrum záujmov a prítomnosť maloletej s
kompletnou začlenenosťou do prostredia Slovenskej republiky. Maloletá bola v ČR len v starostlivosti
matky, nenavštevovala tam materskú školu. Maloletá začala prvýkrát navštevovať materskú školu až v

SR, a to 20.03.2023, v Českej republike navštevuje MŠ až od 03.05.2023. Uvedené predstavuje ďalší
dôvod, prečo nie je možné konštatovať, že obvyklý pobyt maloletej je len v ČR a tento tam vždy bol.
Matka má obvyklý pobyt jednoznačne na území SR, maloletá bola v celodennej starostlivosti matky
v čase, keď prišla s ňou žiť na územie SR. Pobyt maloletej bol založený na vôli zriadiť v SR zvyčajné
centrum svojich záujmov a jednak v prospech obvyklého pobytu v SR svedčí taká prítomnosť, ktorá

bude spĺňať parametre dostatočného stupňa stability. Maloletá žila v domácnosti matky, do materskej
školy nechodila, otec sa s maloletou stretával 2x týždenne - a to v nepárnom týždni dva pracovné dni po
3 hodiny a v párnom týždni počas víkendu len od soboty do nedele. Matka sa prisťahovala na územie
SR dňa 01.02.2023, čiže v čase, keď otec realizoval len obmedzené kontakty s maloletou a maloletá
žila prevažne na území SR vo výlučnej osobnej starostlivosti matky. Je preto zrejmé, že táto nadobudla

obvyklý pobyt na území SR, a to nie je možné spochybňovať. Od februára 2023 treba pobyt matky
na území SR hodnotiť ako pravidelný a trvalý. Nesúhlasila s názorom okresného súdu, že je potrebné
určiť vždy len jeden obvyklý pobyt. Tvrdila, že je nesporne možné, aby dieťa malo dva obvyklé pobyty,
ak sa toto zdržiava alternatívne v dvoch krajinách, najmä pri realizácii striedavej osobnej starostlivosti
oboch rodičov v rovnomernom rozložení. Uvedené predstavuje aj tento prípad. K tvrdeniu súdu o tom,

že na Okresnom súde vo Vsetíne, pobočka Valaššké Meziříčí prebieha konanie vo veci vedenej pod
sp. zn. 52P/94/2022 o návrhu otca na nahradenie súhlasu druhého rodiča s podaním prihlášky k zápisu
do základnej školy a na zmenu starostlivosti o maloleté dieťa, bol návrh otca podaný dňa 06.06.2024,
matka návrh na súd podala dňa 24.08.2023, čiže skôr ako otec. České súdy majú teda konanie prerušiť
až do rozhodnutia slovenských súdov ohľadom právomoci. Zároveň v podanom odvolaní uviedla súdu

nové skutočnosti, a to zakúpenie bytu do výlučného vlastníctva, kam sa s maloletou presťahovali a
v ktorom má maloletá samostatnú izbu, k čomu predložila list vlastníctva. Matka súčasne žiadala aj o
nahradenie súhlasu otca so zápisom na základnú školu Ul. J. K. v H. súdom. Zhrnula, že slovenský súdmá jednoznačne všetky predpoklady na konanie vo veci opatrovníckych práv, má založenú právomoc
vo veci konať a má splnené aj kritérium blízkosti.

7. Kolízny opatrovník k podanému odvolaniu uviedol, že zo zistených skutočností vyplýva, že maloletá
má aj naďalej bydlisko u oboch rodičov, t. j. v Slovenskej republike, ako aj v Českej republike, je štátnym
občanom oboch republík, zdržiava sa v oboch krajinách, nakoľko rodičia aj naďalej realizujú striedavú
starostlivosť o maloletú v týždňových intervaloch. Ponechal na rozhodnutí súdu, ktorý súd je príslušný
vo veci rozhodovania ohľadom starostlivosti o maloletú.

8. Otec vo vyjadrení k podanému odvolaniu matky uviedol, že Okresný súd Banská Bystrica v konaní
o návrat maloletého dospel k záveru, že maloletá nebola na územie Slovenskej republiky premiestnená
neoprávnene, čiže aj napriek tomu, že zistil, že dieťa má obvyklý pobyt v Českej republike (nakoľko
nie je možné mať v jednom čase dva obvyklé pobyty), otcovi patria opatrovnícke práva a reálne
ich aj vykonáva, návrh otca zamietol, nakoľko jedna zo 4 posudzujúcich skutočností v návratovom

konaní nebola splnená, a to v tomto prípade neoprávnenosť premiestnenia. Za nesprávne považoval
tvrdenie matky, že keďže súd dospel k záveru, že návrh otca na nariadenie návratu maloletej do ČR
zamietol, znamená to len to, že maloletá má obvyklý pobyt na území SR. Skutočnosť, že sa Okresný
súd v Prievidzi stotožnil s právnym názorom Okresného súdu v Banskej Bystrici, nemožno považovať
ani za nesprávne rozhodnutie vo veci, ani za situáciu, kedy by súd dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ani, že by rozhodnutie trpelo vadou, kedy vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Z pohľadu otca, teda ani jeden odvolací dôvod uvádzaný matkou
nebol naplnený, rozhodnutie považuje za správne a dostatočne odôvodnené, keďže súd výrok svojho
rozhodnutia, a teda aj právne posúdenie náležite odôvodnil. Ďalšie tvrdenie matky, že maloletá bola v
ČR len v jej starostlivosti, nie je pravdivé, čo vyvracia aj samotná skutočnosť, že dieťa bolo zverené do

striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Otec súhlas matke s presťahovaním maloletej neudelil
a súd rozhodujúci o zverení dieťaťa do starostlivosti zveril dieťa obom rodičom, pričom uviedol, že
bydlisko oboch rodičov je bydliskom maloletej (čo sa nestotožňuje s pojmom obvyklý pobyt). K právnemu
názoru matky o možnosti založenia dvoch obvyklých pobytov poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v
Trenčínesp.zn.5CoP/18/2014zodňa26.03.2014,zktoréhonevyplýva,žesúddospelkzáveru,žedieťa

môže mať dva obvyklé pobyty. Vo vzťahu k tomu, že matke nie je zrejmé, prečo by mali súdy v ČR poznať
situáciu maloletej lepšie ako súdy v SR, uviedol, že trvalejšie väzby maloletej sú stále viazané na Českú
republiku, pričom súd rozhodujúci prvýkrát o úprave práv a povinností voči maloletej (rok 2022 Okresný
súd vo Vsetíne, pobočka Valašské Meziříčí, rok 2023 Krajský súd v Ostrave) mal v čo najširšom rozsahu
zabezpečené informácie a dôkazy na to, aby mohol rozhodnúť o úprave práv a povinností rodičov

voči maloletej tak, aby boli v čo najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Ohľadom konania vedeného
o podanom návrhu otca na súde v Českej republike uviedol, že český súd doposiaľ nerozhodol a čaká na
právoplatné rozhodnutie v Slovenskej republike, aby následne mohol uskutočniť ďalší procesný postup.
Mal za to, že vzhľadom na všetky skutkové okolnosti daného prípadu a najmä na skutočnosť, že je
dlhodoborealizovanástriedavástarostlivosťmedzirodičmi,kedyjemaloletátýždeňnaúzemíSlovenskej

republiky, kde navštevuje aj predškolské zariadenie, a týždeň na území Českej republiky, kde rovnako
navštevuje predškolské zariadenie, nemohla stratiť obvyklý pobyt na území Českej republiky, nakoľko
v skutočnosti nenadobudla stredobod svojho života v Slovenskej republike. V plnom rozsahu sa tak
stotožnil s výrokom napadnutého uznesenia a považoval ho za správne a dostatočne odôvodnené.

9. Otec následne doručil súdu Stanovisko Kanceláře zdravotního pojištění zo dňa 16.09.2024, ktoré bolo
poskytnuté na základe žiadosti otca o určenie bydliska/príslušnosti k právnym predpisom, keďže matka
maloletej bez súhlasu a vedomia otca odhlásila maloletú zo zdravotného poistenia v ČR. Zo stanoviska
vyplynulo, že s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, najmä na skutočnosť, že maloletá nikdy nestratila
svoje faktické bydlisko v ČR, nemohla nadobudnúť v zmysle koordinačných nariadení faktické bydlisko

na území iného štátu, teda ani v SR.

10. Matka v písomnom vyjadrení doručenom súdu reagovala na tvrdenia otca a uviedla, že matka
pricestovala na SR vo februári 2023, kedy platilo predbežné opatrenie Krajského súdu v Ostrave, ktorý
upravoval styk otca s maloletou. Už len skutočnosť, že išlo o úpravu styku a nie o starostlivosť, je

zrejmé, že český súd akceptoval faktickú osobnú starostlivosť matky o maloletú. Aj z pomeru času,
ktorý trávila maloletá s rodičmi, je zrejmé, že dieťa bolo vo faktickej osobnej starostlivosti matky
a s otcom mala určené kontakty. Maloletá po príchode na SR nenavštevovala žiadne predškolské
zariadenie a následne začala navštevovať materskú školu na SR dňa 20.03.2023, čas trávila lenv domácnosti matky s kontaktami s otcom. Pokiaľ okresný súd argumentoval tým, že v Českej republike
už v minulosti prebiehalo opatrovnícke konanie, daná skutočnosť nie je kritériom blízkosti, takéto súdy
nemajú prednosť pred inými právomocnými a príslušnými súdmi. Uviedla, že v prípade striedavej

starostlivosti sa jedná o dve bydliská maloletého dieťaťa určené zákonným spôsobom, a tak sú dva súdy
príslušné na rozhodovanie vo veciach maloletého. Nikde nie je napísané pravidlo, že by to mal byť vždy
súd, ktorý rozhodoval predchádzajúcu vec. Oba súdy majú rovnako blízko ku dieťaťu, vedia rovnako
zisťovať názor maloletého, prešetriť pomery v jeho okolí a bydlisku. K tomu, že prebieha konanie aj
v Českej republike, uviedla, že Slovenská republika začala konanie o návrhu matky, ktorý bol doručený

súdu dňa 24.08.2023. Naproti tomu návrh otca bol podaný na český súd dňa 06.06.2024 a dané
konanie je prerušené. Slovenský súd má tak všetky predpoklady na to, aby sa vecou opatrovníckych
práv k maloletej zaoberal a vo veci rozhodol. Pobyt maloletej na území SR je oprávnený, odzrkadľuje
mieru začlenenia do sociálneho a rodinného prostredia, nie je dočasného charakteru. Vo zvyšnej časti
prezentovala tvrdenia uvedené v podanom odvolaní.

11. Kolízny opatrovník v podaní zo dňa 27.09.2024 a 22.10.2024 uviedol, že sa oboznámil s písomným
vyjadrením otca a matky a zotrváva na svojom písomnom vyjadrení zo dňa 15.08.2024, v ktorom sa
vyjadroval k odvolaniu matky maloletej.

12. Otec v písomnom vyjadrení k tvrdeniam matky ohľadom predbežného opatrenia poukázal na to, že

súd nariadil predbežné opatrenie, aby do právoplatnosti rozhodnutia nebol styk otca obmedzovaný zo
stranymatky.Matkapodalaodvolanievočirozsudkuvcelomrozsahu,ajvočinariadenémupredbežnému
opatreniu, o ktorom Krajský súd v Ostrave rozhodol dňa 16.01.2023 samostatným uznesením, ktorým
zmenil nariadené predbežné opatrenie, čo do určených dní styku otca s maloletou. Vo veci samej
rozhodol rozsudkom Krajský súd Ostrava dňa 27.02.2023 č.j. 13 Co 336/2022-297 tak, že maloletá

bola zverená do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov s tým, že bydlisko oboch rodičov sa
považuje za bydlisko maloletej. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 14.04.2023. Ku skutočnosti,
že maloletá navštevovala predškolské zariadenie skôr na Slovensku, uviedol, že materská škôlka v H.
prijala maloletú k nástupu bez toho, aby mala súhlas otca, zatiaľ čo Materská škôlka v I. H. I. vyžadovala
aj súhlas matky (čo je správny postup), ktorá ho odmietala udeliť. Z tohto dôvodu maloletá nastúpila

neskôr do škôlky v ČR (od 03.05.2023), nakoľko si až po skončení konania vzájomne rodičia udelili
súhlasy s nástupom do predškolského zariadenia. Ďalej poukázal na to, že maloletej bolo obnovené
zdravotné poistenie v ČR od narodenia, pričom otcovi bola zaslaná kartička poistenca dňa 19.09.2024
a maloletá má aj naďalej lekárov, a teda najmä pediatria aj v Českej republike. Nesúhlasil s názorom,
že návratové konanie je zároveň konaním o jurisdikcii súdov, čiže o tom, ktorý štát bude rozhodovať v

opatrovníckych veciach a naďalej zastával názor, že dieťa nemôže mať dva obvyklé pobyty v jednom
čase.

13. Matka podaním zo dňa 10.04.2025 doplnila, že teória jedného obvyklého pobytu sa vzťahuje výlučne
len na dospelé osoby, na ktoré sa rovnako vzťahuje aj teória jedného bydliska. Na maloleté deti daná

teória zatiaľ nebola nikdy aplikovaná ani Súdnym dvorom EÚ. Už český súd uviedol, že toto konkrétne
dieťa má dve bydliská, čiže poprel teóriu jedného bydliska, ktorá je tiež razená Súdnym dvorom EÚ
v prípade dospelých osôb. V prípade, ak neexistuje judikatúra SD EÚ na počet obvyklých pobytov
maloletého dieťaťa, je potrebné nazrieť do judikatúry súdov SR, ktoré vo viacerých odôvodneniach
svojich rozsudkov uvádzajú práve dva obvyklé pobyty maloletého dieťaťa v prípade, ak sa toto nachádza

v rovnomernej striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, čo je tento prípad. Dané je podporené
aj právnou teóriou, kde uznávaní akademici sa k tejto otázke vyjadrujú tak, že dieťa môže mať a v
niektorýchprípadochaniniejemožnédospieťkinémuprávnemuzáveru,ako,žemádvaobvyklépobyty.
Rovnako však SD EÚ uvádza kritériá pre určenie obvyklého pobytu, čo maloletá spĺňa v plnom rozsahu
pre územie SR. Zamietnutím návrhu na návrat do krajiny obvyklého pobytu slovenské súdy akceptovali

jurisdikciu nad týmto dieťaťom, keďže uviedli, že ho nebudú vracať do krajiny jeho obvyklého pobytu,
keďže je na území súladne so zákonom, čo nie je možné vyložiť inak, ako, že tu má obvyklý pobyt. Voči
stanovisku zdravotnej poisťovne v ČR matka podniká právne kroky. Zopakovala, že slovenský súd má
všetky predpoklady na to, aby sa vecou opatrovníckych práv k maloletej zaoberal a vo veci rozhodol.

14. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 34 CSP), po zistení, že odvolanie podal
oprávnený účastník konania (§ 2 ods. 1 a § 7 CMP v spojení s § 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote
(§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom v § 65 CMP až 67 CMP
a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 385 ods. 1 CSP a contrario,za súčasnej aplikácie § 219 ods. 3 CSP a § 378 CSP) uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 387
ods. 1, 2 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP.

15. Krajský súd vo vzťahu k posudzovanej veci konštatuje, že v prípade konania s medzinárodným
prvkom je potrebné pre posúdenie právomocí na konanie súdu o úprave rodičovských práv a povinností,
aplikovať platné právne akty Európskej únie, konkrétne Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019
o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv
a povinností a o medzinárodných únosoch detí [ďalej len ako „Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111“], ktorým

nariadením sa stanovujú jednotné pravidlá právomoci pri rozvode, rozluke a anulovaní manželstva, ako
aj pri sporoch o rodičovských právach a povinnostiach s medzinárodným prvkom, a vo vzťahu k úprave
vyživovacej povinnosti aplikovať ustanovenia Nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008
o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej
povinnosti [ďalej len ako „Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009“].

16. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

17. Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví.

18. Podľa oddielu II, čl. 7 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111, súdy členského štátu majú právomoc vo
veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase
začatia konania.

19. Podľa čl. 1 ods. 4 písm. e) Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 sa toto nariadenie nevzťahuje na
vyživovaciu povinnosť.

20. Podľa kapitoly II, čl. 3 Nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom
práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti, v členských

štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná:

a) súdu podľa miesta obvyklého pobytu povinného, alebo
b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo
c) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o osobnom stave, ak vec týkajúca

sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na
štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov, alebo
d) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a
povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto
právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov.

21. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

22.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

23. Podľa § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení

rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

24. Nedostatok právomocí predstavuje neodstrániteľnú procesnú podmienku, ktorá bráni súdu konať
o podanom návrhu. Súd totiž musí svoju právomoc skúmať z úradnej povinnosti v každom prípade

a kedykoľvek počas konania. V prípade konaní s cudzím prvkom súd musí skúmať svoju právomoc
v zmysle príslušných právnych predpisov medzinárodného a európskeho práva. Všeobecné pravidlo
na určenie právomoci súdu členského štátu na konanie vo veciach rodičovských práv a povinností je
upravené v článku 7 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111, ktorý článok určuje ako rozhodujúce kritériumobvyklý pobyt maloletého dieťaťa v čase začatia konania. V článkoch 8, 9, 10 a 11 sa stanovujú výnimky
zo všeobecného pravidla, z ktorých vyplýva, kedy môžu mať právomoc súdy iného členského štátu, ako
je štát obvyklého pobytu dieťaťa, alebo v prípade, ak obvyklý pobyt dieťaťa nemožno určiť.

25. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, vo vzťahu k uplatnenej odvolacej argumentácii matky odvolací
súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne postupoval pri skúmaní právomocí na konanie o úprave
výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, obzvlášť s poukazom na to, že v danom
prípade ide o konanie s cudzím prvkom. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne

zistil okolnosti relevantné na vyhodnotenie svojej právomoci, ako aj skutočný stav v dostatočnom
rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil vo
vzťahukjehoprávomocipodľaustanovenívnútroštátnehoamedzinárodnéhoprávaazákonnerozhodol,
keď vyhlásil, že v danom prípade nemá právomoc konať o podanom návrhu matky a konanie zastavil.

26. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie

použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu
argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne
postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním
sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Len na zdôraznenie vecnej správnosti záverov súdu prvej inštancie,
odvolací súd považuje za podstatné sa potom vyjadriť osobitne len k niektorým odvolacím dôvodom

matky, v ostatnom poukazuje na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu (§ 387 ods. 2
CSP).

27. Po preskúmaní obsahu spisového materiálu, napadnutého uznesenia okresného súdu, odvolacej
argumentácie matky a jednotlivých podaní účastníkov vo vyvolanom odvolacom konaní, odvolací súd

ustálil, že okresný súd pri vyhodnotení naplnenia právomocí ako jednej z neodstrániteľných procesných
podmienok konania, správne postupoval, keď túto vyhodnocoval v zmysle ustanovení Nariadenia Rady
(EÚ) 2019/1111, konkrétne podľa čl. 7, ktorý obsahuje základnú zásadu pravidiel učenia právomoci vo
veciach rodičovských práv a povinností, a to, že najvhodnejším fórom je súd členského štátu obvyklého
pobytu dieťaťa v čase začatia konania. Obvyklý pobyt dieťaťa sa tak má určiť v čase, keď sa začalo

konanie o podanom návrhu matky. Z predloženého spisového materiálu vplynulo, že matka podala
na okresný súd návrh na zmenu úpravy rodičovských práv a povinností, súčasťou ktorého bola aj
úprava vyživovacej povinnosti otca na maloletú, dňa 24.08.2023. K tomuto dňu tak bolo potrebné ustáliť
obvyklý pobyt maloletej za situácie, že maloletá žila od jej narodenia v Českej republike, s matkou sa
presťahovala do Slovenskej republiky dňa 01.02.2023 a od tohto časového momentu sa na tomto území

zdržiava, pričom sa od 01.02.2023 (podľa otca), resp. od apríla 2023 (podľa matky) realizuje striedavá
osobná starostlivosť o maloletú medzi dvoma krajinami - Českou republikou a Slovenskou republikou.

28. Keďže obvyklý pobyt dieťaťa predpokladá jeho určitú fyzickú prítomnosť v danom štáte, pre
posúdenie miery začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia odvolací súd ustálil, že

maloletážilanepretržiteodjejnarodeniaaždofebruára2023naúzemíČeskejrepubliky,odktoréhočasu
došlo k zmene v dôsledku presťahovania sa spolu s matkou na územie Slovenskej republiky. Maloletá
do dňa podania návrhu na súd pôsobila na území Slovenskej republiky len niekoľko mesiacov, počas
ktorých navyše dochádzalo aj k realizácii striedavej osobnej starostlivosti v týždenných intervaloch, čím
maloletá bola (pôsobila) striedavo na území Slovenskej a Českej republiky. Vyhodnotením kritérií na

určenie obvyklého pobytu maloletej a komparáciou dĺžky pôsobenia maloletej v oboch krajinách ku dňu
podania návrhu matky, odvolací súd zhodne s názorom okresného súdu ustálil obvyklý pobyt maloletej
v Českej republike.

29. K tvrdeniu matky, že maloletá nadobudla obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, resp. že

maloletá môže nadobudnúť dva obvyklé pobyty, ak sa zdržiava alternatívne v dvoch krajinách, odvolací
súd prízvukuje, že ustálenie obvyklého pobytu maloletého dieťaťa na posúdenie právomoci na konanie
vo veci úpravy rodičovských práv a povinností je viazané na moment začatia konania, t. j. na deň
24.08.2023. K predmetnému dňu odvolací súd spolu s okresným súdom neustálil, že by maloletá
nadobudla obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, prípadne na území dvoch členských štátov

súčasne, čím by sa nastolila potreba vysporiadania sa s eventuálnou možnosťou existencie dvoch
obvyklých pobytov na strane maloletého dieťaťa.30. V prípade neexistencie definície pojmu „obvyklý pobyt“ v nariadení alebo výslovného odkazu na
právo členských štátov, v tejto súvislosti Súdny dvor vo svojej rozhodovacej činnosti uvádza, že tento
pojem sa má vykladať autonómne a jednotne. Poukazuje najmä na to, že ustanovenia nariadenia

nepredpokladajú, že určitá osoba má súčasne viacero obvyklých pobytov alebo jeden obvyklý pobyt na
viacerých miestach (rozsudok Súdneho dvora vo veci C289/20, z 25. novembra 2021). Takáto pluralita
by narušila najmä právnu istotu tým, že by sťažila vopred určiť právomoc súdov, ktoré majú v danej veci
rozhodovať, ako aj súdu, ktorý koná, overiť svoju vlastnú právomoc. Pri tomto závere sa Súdny dvor
opieral o svoju judikatúru týkajúcu sa obvyklého pobytu dieťaťa (najmä rozsudok z 28. júna 2018, HR,

C 512/17, EU:C:2018:513) a svoju relevanciu má podľa odvolacieho súdu aj v tomto konaní.

31. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii matky týkajúcej sa záverov vyjadrených v rozhodnutí vedenom
pred Okresným súdom Banská Bystrica č. k. 8P/109/2023-162 zo dňa 19.12.2023 v konaní o návrat
maloletej, na ktoré okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal, odvolací súd
uvádza, že nemá oprávnenie preskúmavať správnosť záverov právoplatných rozhodnutí okresných

súdov. Predmetom odvolacieho prieskumu v danom prípade môžu byť len závery okresného súdu
vyjadrené v napadnutom rozhodnutí, pričom ak okresný súd prihliadal na závery právoplatného súdneho
rozhodnutia a na toto aj vo svojom odôvodnení poukázal popri rozvinutí vlastnej argumentačnej línie,
nevytvára to priestor pre odvolací súd na vykonanie odvolacieho prieskumu vo vzťahu k právoplatnému
súdnemu rozhodnutiu. S poukazom na to nebolo možné námietky matky vyhodnotiť ako relevantné.

32. Odvolací súd konštatujúc správnosť záverov okresného súdu doplňujúco k časti návrhu matky
týkajúcej sa určenia vyživovacej povinnosti otca na maloleté dieťa uvádza, že o vyživovacej povinnosti
a rodičovských právach a povinnostiach sa často rozhoduje v tom istom súdnom konaní, ako je tomu aj
v prejednávanej veci. Vyživovacou povinnosťou sa však Nariadenie Rady (EÚ) č. 2019/1111 nezaoberá,

keďže sa spravuje nariadením o výživnom Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009. Súd, ktorý začal konanie o
oboch návrhoch, preto bude musieť založiť právomoc pre každý z nich osobitne. Súd príslušný podľa
nariadenia však bude mať vo všeobecnosti právomoc rozhodovať o vyživovacej povinnosti podľa článku
3 písm. d) nariadenia o výživnom. Týmto ustanovením sa súdu s právomocou vo veciach rodičovských
práv a povinností umožňuje rozhodovať o výživnom, ak daná otázka súvisí s otázkou rodičovských

práv a povinností. K postupu, ktorým krajský súd prezentoval vlastné závery, primerane poukazuje
aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012,
podľa ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak
v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a
navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

33. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať

odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
irelevantnú odvolaciu argumentáciu matky, zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť
rozhodnutie odvolacieho súdu, potom odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou

odpoveďou v tomto rozhodnutí.

34. Sumarizujúc vyššie uvedené, odvolací súd nevyhodnotil odvolacie námietky matky ako dôvodné,
narušujúce správnosť rozhodnutia okresného súdu. Na základe uvedených zhodnotení krajský súd
napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

35. O trovách súdneho konania (prvoinštančného a odvolacieho) bolo rozhodnuté podľa § 396 ods.
1 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak neboli
zistené dôvody postupu pre iné rozhodnutie o trovách súdneho konania v zmysle § 54, § 55 CMP.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné

podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania.

Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.

Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred
súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSPdovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.

Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.