Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Obdo/38/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114212098
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Janečková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8114212098.5

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy
Janečkovej a členiek senátu JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v spore žalobcu Mesto
Lipany, Krivianska 1, Lipany, IČO: 00 327 379, zastúpeného JP Advokátska kancelária s.r.o., Adlerova
2189/22, Košice, IČO: 56 422 105, proti žalovanému 1/ EUBIRAC, a.s., (pôvodne EURO-BUILDING,
a.s.), so sídlom Podunajská 23, Bratislava, IČO: 35 683 066, zastúpenému Advokátska kancelária

CIMRÁK s.r.o., Štefanikova 7, Nitra, IČO: 36 868 876, a žalovanému 2/ Ing. arch. Marek Józef Gryglak -
STRIX,Lipovce228,Lipovce,IČO:32921535,ozaplatenie40595,12euraspríslušenstvom,odovolaní
žalovaného 1/ proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č.k. 2Cob/3/2023-633 zo dňa 27. marca 2023,
takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovaného 1/ o d m i e t a.

II. Žalobcovi n e p r i z n á v a proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 21Cb/125/2014-189 zo dňa 7. júla
2015 o návrhu žalobcu na zaplatenie sumy 40 595,12 eura s príslušenstvom rozhodol tak, že žalobu v
celom rozsahu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným rozhodnutím v lehote 30
dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením č.k. 2Cob/103/2015-220 z 29. septembra
2016rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Súd prvej
inštancie následne v intenciách zrušujúceho rozhodnutia, pripustil zmenu petitu žaloby a rozsudkom
č.k. 21Cb/125/2014-255 z 21. marca 2017 rozhodol tak, že žalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi sumu 40 595,12 eura spolu s 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 40 595,12

eura od 1. novembra 2013 do zaplatenia. Zároveň žalobcovi priznal voči žalovaným nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

3. Krajský súd v Prešove (ďalej aj odvolací súd“) na odvolanie žalovaných rozsudkom č.k.
2Cob/21/2018-352 z 11. decembra 2018 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, keď konštatoval jeho
vecnú správnosť v celom rozsahu. Úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania proti žalovaným zaviazaným spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 %.

4. Na základe dovolania podaného žalovaným 1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.
1Obdo/67/2019 zo 16. októbra 2019 dovolanie žalovaného 1/, smerujúce proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, odmietol podľa § 447 písm. e) CSP.

5. Dovolací súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že z priloženej plnej moci udelenej žalovaným 1/ na
zastupovanie spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o. nevyplýva, že by sa vzťahovalana predmetné konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku žalovaného 1/. Plná moc sa vzťahuje na
vec, predmetom ktorej je uplatnenie nároku voči Ing. arch. Marekovi Józefovi Griglákovi - STRIX, so
sídlo v Lipovci č. 228, IČO: 32 921 535 (tzn. voči subjektu vystupujúcemu v danom konaní ako žalovaný

2/) a je časovo obmedzená do právoplatného skončenia veci. Rozsah plnej moci je jasne vymedzený,
pričom zahŕňa len základné konanie, ktorým je potrebné chápať konanie na súde prvej inštancie a
prípadne odvolacie konanie, ktoré sa končí právoplatným rozhodnutím vo veci. Poukázal na to, že
navyše ani plná moc predložená súdu prvej inštancie v základnom konaní (založená v súdnom spise na
č. l. 70) sa nevzťahuje na konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Rovnako je udelená len do

času právoplatného skončenia predmetného konania. V neposlednom rade dovolací súd zdôraznil, že
z obsahu plnej moci nie je možné vyvodiť, že by bola viazaná, resp. by súvisela s predmetným konaním
žalobcu proti žalovaným 1/ a 2/ o zaplatenie 40 595,12 eura s príslušenstvom vedeným pred súdom
prvej inštancie pod sp. zn. 21Cb/125/2014. Predmet konania, na ktorý sa udelená plná moc vzťahuje, je
splnomocniteľom jasne vymedzený ako nárok voči Ing. arch. Marekovi Józefovi Griglákovi - STRIX, so
sídlom v Lipovci č. 228, IČO: 32 921 535 (tzn. voči žalovanému 2/) hoci v posudzovanej veci sa jedná

o konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku podanom žalovaným 1/ voči rozsudku odvolacieho
súdu č.k. 2Cob/21/2018-352 z 11. decembra 2018. Nakoľko dovolateľ bol riadne o povinnosti podľa §
429 CSP odvolacím súdom poučený, v konkrétnom prípade neprichádzala do úvahy možnosť výzvy na
odstránenie uvedeného nedostatku plnej moci súdom prvej inštancie.

6. S poukazom na § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 453 ods. 1 CSP priznal žalobcovi voči žalovanému 1/
nárok na náhradu trov dovolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne
súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

7. Na základe ústavnej sťažnosti žalovaného 1/ Ústavný súd SR nálezom č.k. III. ÚS 431/2020-53 z 24.

marca2022okreminéhozrušiluznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.1Obdo/67/2019
zo 16. októbra 2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu zrušil konštatujúc,
že situácia sťažovateľa vyžadovala od najvyššieho súdu prístup „priateľský“ k základnému právu
sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho právu na spravodlivé súdne konanie. Vyslovil názor, že najvyšší
súd mohol náležitou reakciou na žiadosť o nahliadnutie do súdneho spisu napomôcť plnohodnotnejšej

realizácii prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v dovolacom konaní. Keď advokát, prezentujúci sa
ako splnomocnený zástupca dovolateľa, žiadal o nahliadnutie do spisu, bolo povinnosťou najvyššieho
súdu buď oznámiť žiadateľovi nedostatok právneho zastúpenia vyplývajúci z (nesprávnej) plnej moci
priloženej k dovolaniu, alebo umožniť advokátskej kancelárii nahliadnutie do spisu po dodatočnom
predložení plnej moci na zastupovanie sťažovateľa v dovolacom konaní.

8. Nakoľko žalovaný 1/ následne splnenie podmienky právneho zastúpenia preukázal, zaoberal sa
dovolací súd prípustnosťou podaného dovolania.

9. Na základe dovolania žalovaného 1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

1Obdo/23/2022 zo 14. decembra 2022 rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 2Cob/21/2018-352 z
11. decembra 2018 vo vzťahu k žalovanému 1/ zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

10. V odôvodnení zrušujúceho uznesenia dovolací súd konštatoval, že v posudzovanej právnej veci
z obsahu spisu vyplýva, že súčasťou odvolania žalovaného 1/ bola žiadosť, aby odvolací súd v

prípade, ak bude rozhodovať o spore bez nariadenia pojednávania upovedomil elektronicky na ním
uvedenej e-mailovej adrese [email protected] jeho právneho zástupcu o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku. Odvolací súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
v danej veci na svojej úradnej tabuli a na webovej stránke súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho
vyhlásením dňa 3. decembra 2018, avšak v spise sa nenachádza dôkaz o tom, že toto oznámenie

bolo právnemu zástupcovi žalovaného 1/ odoslané aj elektronickými prostriedkami na určenú e-mailovú
adresu (dispozícia sudcu na č. l. 348) tak, ako o to požiadal žalovaný 1/ v podanom odvolaní. Za
tejto situácie je možné konštatovať, že si odvolací súd vo vzťahu k žalovanému 1/ nesplnil povinnosť
vyplývajúcu z § 219 ods. 3 CSP.

11.Ďalejdovolacísúdkonštatoval,žezobsahuspisuniejezrejmé,zčohovyplývalooprávneniesudkyne
JUDr. Zuzany Berežnej v zmysle § 222 CSP podpísať prvopis rozsudku za JUDr. Jaroslava Kanderku,
ktorý odvolaním napadnutý rozsudok vyhlásil. Nemožno tak bezpečne určiť, či išlo o sudkyňu na to
skutočne oprávnenú na základe rozvrhu práce, prípadne, že bola oprávnená tak urobiť na základeiného poverenia. Pritom žalovaný 1/ navyše v odvolaní namietal, že menovanou sudkyňou malo dôjsť k
podpisu prvopisu rozsudku, ale aj k jeho samotnému vypracovaniu, teda, že rozsudok bol vyhotovený
iným než zákonným sudcom. Na uvedenú námietku žalovaného 1/ odvolací súd v odôvodnení jeho

rozsudku nereagoval.

12. Vychádzajúc z uvedeného, dospel dovolací súd k záveru, že postupom odvolacieho súdu došlo k
vade v zmysle § 420 písm. f) CSP, ktorá zakladá porušenie práva žalovaného 1/ na spravodlivý súdny
proces, preto rozhodnutie odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa žalovaného 1/ podľa § 449 ods. 1 CSP

zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu podľa § 450 CSP na ďalšie konanie.

13. Krajský súd v Prešove ďalším uznesením č.k. 2Cob/3/2023-633 zo dňa 27. marca 2023 pripustil
späťvzatie žaloby vo vzťahu k žalovanému 1/, vo vzťahu k žalovanému 1/ zrušil rozsudok súdu prvej
inštancie a konanie zastavil a žalobcovi proti žalovanému 1/ priznal nárok na náhradu trov konania.

14. Po citácii ustanovenia § 370 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd uviedol, že späťvzatie návrhu na začatie
konania je jedným zo širokej škály dispozičných oprávnení žalobcu ako účastníka konania (sporovej
strany) s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má právo procesnými úkonmi, ktoré sú
prejavom jeho autonómnej vôle ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho konania. Týmto
úkonom navrhovateľ prejavuje vôľu, aby súd vo veci nekonal a vo veci meritórne nerozhodol. Toto

právo mu patrí od začatia konania až do právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, teda
právo vziať svoj návrh späť ostáva navrhovateľovi aj po tom, ako už v spore rozhodol prvoinštančný
súd, ale jeho rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť. Vôľa žalobcu dosiahnuť zastavenie konania
prostredníctvom inštitútu späťvzatia návrhu je limitovaná výlučne a len dvoma skutočnosťami, a to
nesúhlasom druhej procesnej strany so zastavením konania a existenciou vážnych dôvodov, pre ktoré

konanie nemožno zastaviť.

15. Dôkazné bremeno existencie takýchto vážnych dôvodov potom v konaní nesie protistrana. Uviedol,
že Civilný sporový poriadok otázku existencie vážnych dôvodov nesúhlasu so späťvzatím návrhu na
začatie konania nerieši, preto treba vychádzať z toho, že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne

vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie však nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní
závažnosti dôvodov berie zreteľ na jednotlivé skutkové okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného
nároku a hodnotí predovšetkým možné dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického
stavu vzťahov medzi stranami a dopad na postavenie strán, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru
ohrozenia jeho práv a právom chránených záujmov. Poukázal na to, že z takýchto zásad vychádzalo aj

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/136/2010, ktoré riešilo stav ešte podľa predchádzajúceho
procesného predpisu, ale tieto zásady sú aplikovateľné aj v súčasnej právnej praxi za účinnosti Civilného
sporového poriadku.

16.Poukázalnato,ževpredmetnejveciodvolacísúdvpredchádzajúcomrozhodnutí2Cob/21/2018-352

z 11. decembra 2018 venoval pozornosť vecnej stránke predmetného sporu, týkajúcej sa uplatnených
nárokov proti žalovaným 1/ a 2/, odvodeným od uzavretej zmluvy o dielo zo dňa 14. mája 2010. V
tejto súvislosti uviedol, že ani dovolací súd vo vzťahu k týmto záverom týkajúcim sa skutkovej stránky
veci i právneho posúdenia veci, nevyvodil dôsledky, ktoré by v zmysle viazanosti právnym názorom
dovolacieho súdu mali byť aplikovateľné v novom konaní pred odvolacím súdom. So zreteľom na

uvedené vyslovil názor, že niet dôvodu v súvislosti s posudzovaním dispozitívneho úkonu žalobcu,
týkajúceho sa späťvzatia žalobného návrhu, od týchto záverov upustiť, resp. na nich netrvať. Pri
posudzovaní vážnosti dôvodov, pre ktoré žalovaný nesúhlasí so späťvzatím žaloby, bral na zreteľ i to, čo
sporovým stranám dal odvolací súd na vedomie vo výzve súvisiacej s prípadnou zmenou skutočností,
ktoré mohli nastať po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Poukázal na judikatúru uvedenú

vo výzve odvolacieho súdu z 3. marca 2023, adresovanú sporovým stranám, ktorá jednoznačne
vychádzaztoho,žeakpopredchádzajúcomrozhodnutíodvolaciehosúduboloplnené,nemožnoprivodiť
stav, ktorým by sa nanovo vytvoril nový exekučný titul pre vymáhanie pohľadávky, ktorá bola predmetom
tohto konania. Ak by žalobca nezobral žalobný návrh späť, už len táto samotná skutočnosť pri aplikácii
ustanovenia § 217 ods. 1 CSP (aj v zmysle judikatúry uvedenej vo výzve), by viedla k záveru o zamietnutí

žaloby. Zdôraznil, že skutkovým a právnym dôvodom zamietnutia žaloby proti žalovanému v 1/ rade
by však neboli iné skutočnosti, ako tie, ktoré viedli súd prvoinštančný i odvolací v predchádzajúcom
rozhodnutí k vyhoveniu žalobnému návrhu, ale to, že došlo k zániku záväzku splnením. Ak žalovaný
poukazoval na to, že v odvolacom konaní nie je už oprávnený podať vzájomný návrh na vymáhanieplnenia, ktoré poskytol žalobcovi po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, že túto skutočnosť
nepovažoval za taký vážny dôvod, pre ktorý by nebolo možné akceptovať dispozitívny úkon žalobcu,
ktorým nakladal s podanou žalobou.

17. Ani námietky, ktoré sa týkajú sudcu súdu prvej inštancie, ktorý písomné vyhotovenie rozhodnutia
vypracoval a podpísal, nemal za také, pre ktoré by nemal byť akceptovaný dispozitívny úkon žalobcu s
podanou žalobou, ktorou zobral žalobný návrh proti žalovanému späť. Pre dlhodobú práceneschopnosť,
pretrvávajúcu obdobie dlhšie než 6 týždňov, volil predseda Okresného súdu Prešov alternatívu

prerozdeľovaniaspisovpráceneschopnéhosudcuJUDr.Kanderku.Poukázalnaustanovenia§51ods.4
písm.a)zákonač.757/2004Z.z.osúdochaozmeneadoplneníniektorýchzákonov,zktoréhoplynie,že
ak z odseku 5 nevyplýva inak, náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových
prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny, prerozdeľujú už
pridelené veci aj v prípade dlhodobej, 6 týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému
bola vec pridelená. V predmetnej veci rozsudok vyhlásil zákonný sudca (sudca, ktorému bola vec

pôvodne pridelená, ktorý realizoval dokazovanie). Ak vec bola potom prerozdelená inému sudcovi
po vyhlásenom rozhodnutí (v súlade s vydaným dodatkom k rozvrhu práce a s § 51 ods. 4 písm.
a) Zákona o súdoch) a tento sudca v písomnej podobe vypracoval toto rozhodnutie a jeho písomné
odôvodnenie zodpovedá stavu zistených poznatkov zaznamenaných v obsahu spisu, nemôže byť táto
skutočnosť dôvodom pre záver o konaní nezákonným sudcom. Ďalej odvolací súd uviedol, že vo veci

po vyhlásení rozsudku sudcom, ktorému vec bola pridelená, písomné vyhotovenie rozsudku a jeho
podpísanierealizovalsudca,ktorémuvecbolaprerozdelenápodľa§51ods.4písm.a)Zákonaosúdoch.
Vyslovil názor, že len samotná skutočnosť založená na tom, že písomné vyhotovenie rozhodnutia nebolo
realizované v zákonom určených lehotách, a teda lehota na písomné vyhotovenie rozhodnutia a jeho
expedíciu nebola zachovaná, nemôže privodiť záver o tom, že rozhodnutie je vecne nesprávne a že by

nebol vo veci dodržaný postup pri dlhodobej práceneschopnosti sudcu, keď toto rozhodnutie vypracoval
a podpísal sudca, ktorému vec bola prerozdelená.

18.Pretoodvolacísúdanitútoskutočnosťnevyhodnotilakodôvodnúnámietkutýkajúcusanezákonného
sudcu, ktorá by znamenala vážny dôvod pre nepripustenie späťvzatia žaloby.

19. So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalobca ako dominus litis účinne realizoval
úkon, ktorým zobral žalobný návrh späť, neboli dôvodné prekážky pre to, aby toto späťvzatie žalobného
návrhu proti žalovanému 1/ odvolací súd nepripustil, preto aj podľa ustanovenia § 470 ods. 1, 2
CSP odvolací súd späťvzatie žaloby proti tomuto žalovanému pripustil, rozsudok súdu prvej inštancie

v časti proti nemu (vychádzajúc z rozhodnutia dovolacieho súdu) zrušil a konanie zastavil. Dovolací
súd nezrušoval rozsudok odvolacieho súdu vo vzťahu k žalovanému 2/, ktorý dovolanie proti rozsudku
odvolacieho súdu nepodal.

20. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd pri aplikácii ustanovenia § 396 ods. 1 CSP

v spojení s ustanovením § 256 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Späťvzatie žalobného návrhu súviselo
s plnením, ktoré poskytol žalovaný v konaní podľa predchádzajúceho rozsudku súdu prvej inštancie a
súdu odvolacieho. Konštatoval, že ak aj z dôvodov predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu
plynuli závery, ktoré sa týkali skutkovej stránky a právneho posúdenia veci samej (ktoré neboli výslovne
vytknuté dovolacím súdom), odvolací súd nemá dôvod na to, aby nekonštatoval, že procesné zavinenie

na zastavení tohto konania je na strane žalovaného, ktorý síce plnil na základe predchádzajúceho
rozsudku, ale plnil na základe dôvodne podanej žaloby tak, ako to bolo upravené v predchádzajúcom
rozhodnutí odvolacieho súdu. Preto odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi patrí nárok na náhradu
trov konania. Preto tento nárok aj žalobcovi proti žalovanému v 1/ rade predmetným uznesením priznal,
pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie vyšším súdnym úradníkom.

21. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu a to jeho časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania,
podal dovolanie žalovaný 1/ (ďalej aj „dovolateľ“) vyvodzujúc prípustnosť aj dôvodnosť dovolania z
§ 420 písm. f) CSP. Upriamil pozornosť na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15.
augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR

2018, s. 1270), v ktorom okrem iného vyslovil, že „Ust. § 420 CSP zakotvuje prípustnosť dovolania
v alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu
hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré síce nemá charakter rozhodnutia o matérii
konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej, ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd odanej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym (hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej.“
Dovolateľ konštatoval, že v danom prípade je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,
ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania (nie o výške trov konania), takže toto rozhodnutie

ktorým sa pred odvolacím súdom konanie o tomto nároku s konečnou platnosťou skončilo, a teda ho
možno z dôvodov zmätočnosti podľa § 420 CSP podrobiť prieskumu dovolacieho súdu.

22. Poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1Obdo/23/2022 zo dňa
14. decembra 2022, v spore vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 21Cb/125/2014 a v

odvolacom konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 2Cob/21/2018, zrušil odvolací
rozsudok a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V dôsledku zrušenia uvedeného odvolacieho
rozsudku Najvyšším súdom Slovenskej republiky stratilo rozhodnutie súdu prvej inštancie právoplatnosť
aj vykonateľnosť. Nakoľko tento rozsudok bol zrušený, bola úhrada tejto pohľadávky spornou, čo vyplýva
aj z dôkazov založených v spise vedenom na príslušnom súde. Odvolací súd dovolaním napadnutým
uznesením č.k. 2Cob/3/2023-663 zo dňa 27. marca 2023, vo vzťahu k žalovanému 1/, zrušil rozsudok

súduprvejinštancieakonaniezastavil,pričomžalobcovipriznalnároknanáhradutrovkonania.Vdanom
prípade podľa názoru žalovaného 1/ neobstoja závery odvolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí,
že procesné zavinenie na zastavení konania je na strane žalovaného 1/, ktorý síce plnil na základe
predchádzajúcehorozsudku,avšakplnilnazákladedôvodnepodanejžaloby.Zdôraznil,žežalovanýplnil
na základe vtedy právoplatného rozsudku Krajského súdu v Prešove, ktorým mu bola uložená povinnosť

spoločne a nerozdielne so žalovaným 2/ zaplatiť žalobcovi sumu 40 595,12 eura s príslušenstvom.
Zdôraznil, že poskytnutým plneniam žalobcovi, na základe predchádzajúceho rozsudku, nedošlo zo
strany žalovaného 1/ k dobrovoľnému plneniu, resp. plneniu z dôvodu hrozby neúspechu v predmetnom
konaní. Naopak žalovaný 1/ popieral nárok žalobcu v priebehu celého konania a poskytnutím plnenia
si len plnil povinnosť, ktorá mu bola uložená predchádzajúcim právoplatným rozsudkom, aby sa tak

vyhol prípadným exekučným konaniam. Nakoľko bol tento rozsudok zrušený, je úhrada tejto pohľadávky
spornou, čo vyplýva aj z dôkazov založených v spise. Poukázal na to, že dovolací súd vo svojom
rozhodnutí sp. zn. 1Obdo/23/2022 zo 14. decembra 2022 jasne konštatoval nezákonnosť rozhodnutia
odvolacieho súdu, toto zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Z nepráva preto nemôže
vzniknúť právo, a teda ani právo na nárok na náhradu trov konania. Nie je preto na mieste, aby odvolací

súd v danom prípade sankcionoval žalovaného za správanie, ktoré bolo vynútené takýmto nezákonným
rozhodnutím toho istého súdu. Označil za úplne irelevantné, či sa dovolací súd v zrušujúcom rozhodnutí
zaoberal skutkovou a právnou stránkou veci. Samotné posúdenie dôvodnosti žaloby by muselo byť tak
či tak, s ohľadom na nezákonné rozhodnutie súdu prvej inštancie, vykonané opakovane. Za predčasné
preto označil závery odvolacieho súdu o dôvodnosti žaloby.

23. Ďalej dovolateľ uviedol, že z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorým rozhodol o
priznaní náhrady trov odvolacieho konania v prospech žalobcu, vyplýva, že jeho právny záver bol
výsledkom aplikácie predovšetkým ust. § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila
zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Poukázal na to, že v citovanom

ustanovení je vyjadrená zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie, ktorá dopĺňa zásadu úspechu
v spore, ktorou je ovládané rozhodovanie o náhrade trov konania. Jej zmyslom je sankčná náhrada
trov konania, uložená tomu, kto zastavenie konania procesne zavinil. Pojem procesné zavinenie
procesný poriadok nevymedzuje, ide však o inštitút procesného práva, rozhodujúcimi skutočnosťami na
posúdenie zodpovednosti za zavinenie sú preto skutočnosti, ktoré vznikli po začatí konania. „Zavinenia“

je potrebné interpretovať vo vzťahu príčinnej súvislosti, pričom príčinou je správanie strany, alebo i
náhoda. Zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva,
inak by išlo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej. S ohľadom na uvedené
nemohol odvolací súd v napadnutom rozhodnutí bez ďalšieho svojvoľne konštatovať hmotnoprávnu
dôvodnosť žaloby s ohľadom na závery týkajúce sa skutkovej stránky a právneho posúdenia vyplývajúce

z predchádzajúceho rozsudku a obmedziť sa v tomto smere na tvrdenie, že tieto neboli dovolacím
súdom vytknuté. Odvolací súd podľa názoru žalovaného dospel k iracionálnemu záveru, podľa ktorého
jednak zastavenie konania bolo zapríčinené z dôvodov na strane žalovaného 1/, ale tiež, že žaloba
bola podaná dôvodne. Vyslovil názor, že vzhľadom na popísaný špecifický priebeh súdneho konania
treba hodnotiť aplikáciu § 256 ods. 1 CSP, ktorú odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania uplatnil

ako celkom nesprávnu. Výklad právnej normy odvolacím súdom, ktorý v situácii, keď dovolací súd
zrušil predchádzajúce rozhodnutie, konštatoval úspech žalobcu, resp. zavinenie zastavenia konania
žalovaným 1/, označil žalovaný 1/ za ústavne neakceptovateľný.24. Podľa názoru žalovaného 1/ sa odvolací súd nedostatočne vysporiadal s otázkou dôvodnosti žaloby,
nakoľko dôvodnosť sa v danom prípade posudzuje z hľadiska vzťahu k výsledku, správania žalovaného
1/ k požiadavkám žalobcu. Žalovaný 1/ však v predmetnom konaní neakceptoval nárok uplatnený

žalobcom a žiadnym spôsobom ho neuznal. Plnenie žalobcovi poskytol na základe predchádzajúceho
právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré však bolo z dôvodu nezákonnosti dovolacím súdom zrušené.
Predmetné konanie žalovaného 1/ sa preto, podľa jeho názoru, nemohlo posudzovať ako plnenie
po podaní žaloby, z ktorého by bolo možné jednoznačne ustáliť, že žalovaný 1/ procesne zavinil
zastavenie konania. Za tohto stavu vyhodnotenie zavinenia na zastavení konania na strane žalovaného

1/ považoval ústavný súd v inej obdobnej veci za nesprávne, rozporné s princípmi spravodlivosti (II. ÚS
157/2019 zo dňa 20. februára 2020). Podľa názoru žalovaného odvolací súd pochybil pri rozhodovaní
o nároku na náhradu trov konania a závery odvolacieho súdu nie sú v tomto smere dostatočné a
presvedčivé.

25. Na základe vyššie uvedeného dovolateľ navrhol, aby NS SR z vyššie uvedených dôvodov zrušil

uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. decembra 2018 č. k. 2Cob/21/2018-352 v časti týkajúcej
sa trov konania a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie, alebo aby uznesenie Krajského
súdu v Prešove zo dňa 11. decembra 2018, č.k. 2Cob/21/2018-352 zmenil tak, že žiadnej zo strán
neprizná nárok na náhradu trov konania. (Dovolateľ mal zrejme na mysli uznesenie Krajského súdu v
Prešove č.k. 2Cob/3/2023-633 zo dňa 27. marca 2023 ako to vyplýva z úvodnej časti ním podaného

dovolania - poznámka dovolacieho súdu). Rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 2Cob/21/2018-352
z 11. decembra 2018 vo vzťahu k žalovanému 1/ bol zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie
už uznesením NS SR č. k. 1Obdo/23/2022-547 zo 14. decembra 2022

26. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací po zistení, že dovolanie podala včas strana

sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s ustanovením
§ 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP a contrario) najskôr
skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným
prostriedkom.

27. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.

28. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to

zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,
že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie
nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú
alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

29. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

30. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého
dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Túto vadu

videl dovolateľ v nepresvedčivom, nedostatočnom odôvodnenia uznesenia a nesprávnosti záverov
odvolacieho súdu týkajúcich sa procesného zavinenia a dôvodnosti podanej žaloby.

31. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v prípade, ak
miera porušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu nadobudla

značnú,výraznú,resp.relevantnúintenzituporušeniajejprávanaspravodlivýproces.Relevantnéznaky,
ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP sú: a) zásah súdu do
práva na spravodlivý súdny proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné právo. Preto, aby bola daná prípustnosť dovolania, musísúd svojim nesprávnym procesným postupom (t. j. postupom priečiacim sa zákonu) znemožniť strane
sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon. Postupom súdu však možno
rozumieť len samotný priebeh konania, nie rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou

uplatneného návrhu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/228/2017, sp. zn. 2Cdo/220/2017,
sp. zn. 3Cdo/110/2017, sp. zn. 4Cdo/128/2017, sp. zn. 5Cdo/45/2018, sp. zn. 7Cdo/35/2018, sp. zn.
8Cdo/56/2017, sp. zn. 1VCdo/2/2017).

32. Pokiaľ žalovaný 1/ namietal nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, spočívajúci v

nedostatočnom odôvodnení jeho rozhodnutia a tiež v právne irelevantnej argumentácii odvolacieho
súdu, dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že právo strany sporu na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 383/06). Strana sporu má právo na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej
veci sa o prípad nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia nejedná, pretože skutkové a právne
závery, obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, nepovažuje dovolací súd za zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. s článkom 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

33. K námietke žalovaného 1/ ohľadom právnej irelevancie záveru odvolacieho súdu, že procesné
zavinenie na zastavení konania je na strane žalovaného 1/, ktorý síce plnil na základe predchádzajúceho
rozsudku avšak plnil na základe dôvodne podanej žaloby a tiež a nesprávnej aplikácie predovšetkým

ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, najvyšší súd poznamenáva, že samotná skutočnosť, že dovolateľ sa s
právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06). K arbitrárnosti a zjavnej
neodôvodnenosti rozhodnutí všeobecných súdov sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky keď
uviedol, že je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných
odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.
j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. IV.
ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie,
teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy

(nález sp. zn. II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17). O taký prípad však v danej veci
nejde. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, v časti týkajúcej sa
nároku na náhradu trov konania vyplývajú v dostatočnom rozsahu dôvody jeho rozhodnutia. Z odseku
20 odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu je zrejmé, že za rozhodujúce odvolací súd považoval
poskytnutie plnenia žalovaným 1/ a to na základe právoplatného rozsudku, ktorým bolo žalobe žalobcu

vyhovené v celom rozsahu.

34. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 22/04)
a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v

súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04).

35. Dovolateľ ďalej tvrdil, že zo strany odvolacieho súdu došlo k nerešpektovaniu právneho názoru
vysloveného Ústavným súdom Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 157/2019 zo dňa 20.
februára 2020. Dovolací súd však v súvislosti s touto námietkou poukazuje na to, že právnym názorom

vysloveným ústavným súdom v uvedenej veci nie je v inej právnej veci viazaný.

36. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je podľa dovolacieho súdu dostatočne zrejmé, z akých
dôvodov, z ktorých osvedčených skutočností a dôkazov súd vychádzal, akými úvahami sa riadil, ako ich
posudzoval a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu.

37. Je pravdou, že žalovaný 1/ plnil až na základe právoplatného rozsudku, ktorý bol neskôr zrušený,
ale tak ako to konštatoval ÚS SR v náleze II. ÚS 18/2016-78 z 9. februára 2017, zrušeným právoplatným
rozsudkom bola aj v prejednávanej veci len deklarovaná (nie konštituovaná) existencia hmotnoprávnehodôvodu plnenia. Samotné právoplatné rozhodnutie preto nepredstavovalo právny dôvod plnenia, ale
len formu autoritatívnej súdnej ochrany dôsledkov existencie tohto právneho dôvodu. Znamená to,
že zrušeným právoplatným rozsudkom bola len deklarovaná (nie teda konštituovaná) existencia

hmotnoprávnehodôvoduplnenia.Právoplatnýrozsudoksúdu,takakotokonštatovalvuvedenomnáleze
ústavný súd, bude právnym dôvodom plnenia len vtedy, ak sa právoplatnosťou rozsudku konštituujú
práva a povinnosti subjektov právnych vzťahov. So zreteľom na uvedené nepovažoval dovolací súd
námietky žalovaného 1/, že poskytnutím plnenia nezavinil zastavenie konania, za dôvodné. Tak, ako
konštatoval ústavný súd, zrušený rozsudok nepredstavoval právny dôvod plnenia. Žalobcom uplatnený

nárok žalovaný 1/ v celom rozsahu splnil, pre chovanie žalovaného 1/ teda žalobca nemal rozumný
dôvod v konaní ďalej pokračovať. Napokon ani žalovaný 1/ v dovolaní netvrdil, že by ním poskytnuté
plnenie žiadal od žalobcu vrátiť.

38. Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené konštatuje, že procesným postupom odvolacieho súdu
nedošlo k tomu, že by súd znemožnil žalovanému 1/, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v

takej miere, že by tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces /§ 420 písm. f) CSP/.

39.NajvyššísúdSlovenskejrepublikynazákladeuvedenýchskutočnostídospelkzáveru,žeprípustnosť
dovolania žalovaného 1/ podľa § 420 písm. f) CSP nie je procesne daná, preto jeho dovolanie podľa §
447 písm. f) CSP odmietol.

40. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s
§ 453 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože mu podľa
obsahu spisu v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli a to v súlade s čl. 17 Základných princípov
CSP, zakotvujúcich procesnú ekonómiu.

41. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.